ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po koncerte sme sa trochu potúlali po bralách a úskaliach, ktoré visia nad samým morom, teraz náramne rozmiešaným. I po nich sa tiahnu staré múry republiky, zhusťujúc sa na strminách vo fantastické bašty so zubatými obrubami i tvrdé veže. Takým pancierom sa obohnala republika, aby ju jej sestra, nenásytná Venécia, od samej lásky neprehltla. Medzi bralami a úskaliami more sa krúti, vrie ako v kotle, hádžuc špinavú penu o skaliská. Slama, seno, drva, vôbec čo sa v mori našlo, možno od samej Itálie — donesené sem prúdom morským a vetrom; tu sa to hromadí a krúti, kým nezaduje zas vietor od sucha a nevyženie to všetko ta kamsi ďaleko do neznámych končín. Kúpanie v týchto miestach — a jesto tu kúpanisko dosť dobre zariadené — sotva bude podávať veľký pôžitok, keď je i málo južiny; práve pre tie smeti.

Keď sme došli na Štradun, tam bolo veľmi živo. Ako obyčajne podvečer, vyšiel kto len môže na prechádzku. Tým viac sveta, že je dnes Vstúpenie. Prekvapila nás veľká sila lastovičiek, a to skalných, ktoré s nesmiernym škrekom obletujú nad mestom. Sťa roj včiel. Toto je najspoľahlivejšia polícia. Kým sú tu, do tých čias nevidíš komára. Škoda, že odletujú už v auguste, snáď do studenejších končín: a vtedy sa spustí na Dubrovnik božia kára — komáre. Čo znamená komár v týchto krajoch, aký má kultúrny a sociálny význam, najlepšie oceníš, keď si sa celú noc prehádzal v posteli, počúvajúc ich tenkú muziku a zajtra ráno prezeral opuchliny po tvári a rukách. Taká opuchlina nielen že trvá tri dni, ale i svrbí tri dni.

Spred kaviarne sme videli plagát neobyčajných rozmerov a čudovatej podoby. To sa rozumie, že sme ho prečítali. Znie: La drammatica Compagnia della Sig-na G. Catalani diretta dal Cav. Enrico Dominici. Questa sera Giovedi 19 Maggio 1898

pri tom pripojené výkriky: Nuovissimo! Grandiosa novita! A na čele plagátu veľkými literami: Dramma spettacoloso!!!^[91] Priateľ z Prahy oživol, keď to prečítal, a hneď rozhodol:

„Když je to takovej špektákl, tož’ se můžem na to podívat.“

Kúpili sme karty a „precise“ na ôsmu hodinu nevstúpili sme do divadelnej dvorany. Priateľ z Prahy si robil totiž divadelnú toaletu a tá nám ujala skoro pol prvého dejstva nesmrteľnej drámy pána L. R. Montecchiho.^[92] Keď sme vstúpili do dvorany, vpadli sme hneď in medias res, ba tuším už i jedna z figúr zahynula smrťou ukrutnou. Dosť na tom, život na javisku už tiekol plným prúdom.

Albánsky patriot Genzio Mikrović zorganizuje emigráciu do Južnej Ameriky, že tam založí slobodný albánsky štát. On by bol snáď kráľom toho nádejného štátu. Je tam i malá dievčica Usca (naozaj dáma dosť „úzka“), do ktorej je starý Genzio zaľúbený až po uši. V Amerike chce sa s ňou zobrať. Prečo nie zaraz, prečo práve v Amerike — to sme pre priateľovu toaletu zameškali z expozície drámy. Má tam i chovanca, ktorý potajomne miluje Uscu a ona jeho. Ide to tak vulkanicky napred, až konečne Usca otrávi starého, ten vyhodí svoju loď do povetria, zaľúbenci akosi vyplávajú na breh, ale tiež zahynú. A tak vlastne zahynie všetko, i „Fiamma“^[93] — tak sa zovie loď, na ktorej sa napínavý dej odohráva, tu na palube, tu v salóne.

My, pravda, sme nedočkali konca. Keď sme videli, ako krešú očima, škrípajú zubami, dvíhajú sekery a handžáre, ako náruživá Usca vyvracia oči sťa moderná panna z porcelánu, ktorá vie i oči otvárať, ako sa jej hruď nadúva a ústa potrhávajú: tu sme boli hneď na čistom, že si títo ľudia nedávajú platiť vstupné len tak nič po nič, ale že tu bude i krvi. Cítili sme sústrasť menovite so starým Genziom, ktorý od kriku zachrípol. Musí vdýchnuť hlboko, koľko len stačí opasok, aby nabral pary. Brucho sa mu pritom naduje a na sluchách jarky znoja odniesli ryžovú múku.

Prešiel prvý dej bez zvláštnej prekážky. Pred javiskom, akoby zo zeme vyrástla, sedí odrazu civilná kapela. Tá istá, čo koncertovala pred hotelom. Zavzneli trúby a fanfáry, zadudneli bubny a kotly — vlasy ti dupkom vstávajú od primasívneho muzikálneho pôžitku. Táto kapela mohla by s prospechom hrať nielen v divadle, ale i na námestí, snáď i na bojišti. Kanóny by ju sotva prehlušili. Druh z Prahy utiera znoj z čela a šepoce si pod nos: „Turecká muzika, ta srdce proniká…“ Spoza opony čuť hurt, ako prenáša náradie a stavia dekorácie „výkonný personál“. Dierkou na opone zaiskrí tu čierne oko náruživej Uscy, vlastne signoriny Catalani, alebo krvou podliate oko (iste od veľkého kriku) cavaliera Enrica Dominici. Prezerajú možno, aký má účinok ich umenie na p. t. publikum, alebo možno, či nové húfy obecenstva nezaľahli do prázdnych ložísk a sedísk.

Veru dosť by sa nás bolo ešte vmestilo, bárs v divadle nevidíš galérie. Prvé divadlo, čo som videl bez galérie. Obyčaje „republikánske“ trvajú i podnes: kto na koni, kto peší, aristokracia vnútri a plebejci von. Aký to rozdiel medzi Splitom a Dubrovnikom! V Splite pol divadla sa zaplní mešťanmi a sedliakmi, ktorí sa práve tak vedia kochať v dramatickom pôžitku, i tak nenútene sa pohybovať, ako i „páni“.

Každá pesnička má, chvalabohu, koniec, tak i ouvertúra nášho orchestra. Muzikanti vycedili z trúb a fagotov „reziduálnu vlahu“,^[94] odložili inštrumenty, pritiahli lampy a obozretne sa priplichtili k prvému radu sedadiel a začali „činiť p. t. publikum“. Ich uniformy robili efekt — sťa dôstojníci srbskí, alebo generálštáb Solimana Ingera. Zavznel zvonec, zdvihla sa opona a dej pokračuje, kde bol v prvom akte prestal. S tou istou vervou, ba stupňovanou, ak sa vôbec dá myslieť, že slávna „Compagnia della signorina Catalani“ má pochopu o stupňovaní efektov. Dej ide na javisku, ale i za javiskom. Duje uragán, hromy i blesky: hviždí, búcha i tlčie ktosi na bubon i na ťapše. Z bleskov vyšľahne neraz kolofónia i na javisko a oškvrkla parochňu Genzia Mikrovića. Obecenstvo práve v tieto osudné momenty podľahlo komiku deja a dáva sa do smiechu. Druh z Prahy každú chvíľu skladá okuliare a utiera ich od sĺz. Celý je uveličený „spektáklom“. A keď sa konečne opona spustila, vyleteli sme všetci traja na ulicu a dali sa do úprimného smiechu.

Zdalo sa mi spočiatku nemožným, keď som počul, že celá Dalmácia nemá ani jednej divadelnej spoločnosti. A divadlo v každom meste. Ani ochotníckych predstavení nieto. Iba čo kedy-tedy zapytliači v tomto panenskom revíre niektorá cudzia spoločnosť. Pravda, najviac talianske; dramatické, i operné. Všetky bez rozdielu sú na niveau ctenej Compagnie della signna Catalini. Iba že sú to ľudia často nevzdelanejší ešte a v spoločnosti najviac nemožní, menovite „ženské sily“. Niekedy sa sem zatára niektorá spoločnosť srbská, i dosť dobre sa im vodieva. V Splite vystúpili i české spoločnosti, pravda, dávali výlučne opery. Často sa mi zdá, keď to rozvážim, že charakter Dalmatínca nemá nič „komediantského“ v sebe. Možno, že považuje celé to umenie za nehodné vážneho človeka. Snáď za nižšie, než sklepníctvo, ktoré pravý Dalmatínec tiež prepúšťa cudzincovi.

Dosť sklamaní dramatickým umením v južných Aténach, kde starý Gundulić kedysi snoval svoje divadelné hry a spisoval slávny svoj epos,^[95] odišli sme sa posilniť do hotela de la Ville. Tu sme našli veľkú spoločnosť oficiersku. Ukázalo sa, keď sme sa lepšie rozhľadeli, že sú to všetko vojenskí lekári. Na vrchstola sedí General-Stabs-Arzt,^[96] iste došlý z Viedne na inšpekciu, a okolo neho kolegovia vyšších i nižších šarží. Súdruh z Prahy mnoho ráz mohol zachytiť i „zvuky domácí“, ktoré boli tým častejšie a hlasnejšie, čím sa ručička na hodinách lepšie blížila k polnoci. Konečne hosť povstal, poklonil sa všetkým spoločne a každému zvlášť a stisnúc každému ruku s láskavým: „Ich danke!“ odobral sa do svojej izby. Tiež dal teda prednosť starému hotelu pred veľkolepým novým hotelom. Keď sa dvorana vyprázdnila, a to s nesmiernym štrnganím šabličiek, odišli sme i my na zaslúžený odpočinok.

Ráno, keď som sa zobudil, prvá starosť mi bola, zobudiť súdruha z Prahy, ktorý potreboval na toaletu viac času, než my. Čo sme času zvýšili na toalete, to sme obyčajne prehalaškovali v posteli. No zadivil som sa nesmierne, keď som ho našiel na nohách.

„Celú noc som nezažmúril oka,“ žaluje sa mi tak tragične, ako včera večer Genzio Mikrović. „Brucho ma bolelo, a potom i druhé veci, čo s tým súvisia…“

„Hm, ukážte jazyk — hm, nič vážneho. Premena vody, vzduchu a nadovšetko kuchyne. Viete, nenájdete všade kuchyňu, ako na Kráľovských Vinohradoch, a kuchárku, ako vaša milostivá,“ tešil som ho ja.

„Bohužiaľ, bohužiaľ,“ kýva zamyslene hlavou. „Len keby tá choroba bola trochu solídnejšia. Ale, pomyslite si: zakaždým z prízemia na druhé poschodie! A to desať ráz, čo, pätnásť ráz! Bolia ma už nohy.“

Musel som sa rozosmiať. Konečne, čo môže škodiť taká momentálna „indispozícia“ človeku, ktorý tak impozantne vyzerá a váži deväťdesiat kilogramov. Konečne skoro každý, kto príde v tieto strany zo severu, podľahne podobnému osudu. To je vec nepríjemná všade, ale najnepríjemnejšia v Dalmácii. Tu ani po domoch, ani vo dvoroch nerezervovali miesta pre „isté“ pády, pre ktoré tam na severe stavajú i po uliciach vkusné kiosky a pavilóniky. Tak sa stáva, že keď ťa prikvačí choroba, čo pochytila môjho chudáka súdruha, že si musíš pomôcť, ako si pomohla kedysi kanonická vizitácia v L…, kde bola fara vyhorela a dvor nebol ešte kompletne zariadený a slávne presbyterstvo nepredvídalo, aké má účinky i na žalúdok vizitácie kanonickej dobrá večera a ešte lepší obed…

Následok toho bol, že súdruh sa nemohol pohnúť z domu, a musel strážiť domácich lárov i penátov.^[97] Vyšli sme len my dvaja. Zato sme sa rozpomenuli na druha opusteného: poslali sme mu z apatéky päť pilúl, vlastne kapsúl ricínového oleja. To je liek v takých pádoch suverénny. Za olejom mal popiť aspoň dve šálky čistej polievky, čo ho najväčšmi ešte trápilo.

Vybrali sme sa na južnú stranu mesta, krásnou cestou nad strmým brehom morským. Bralá, úskalia a trhliny tohto brehu pokrýva bujné rastlinstvo a stromovie. Táto cesta vedie do Boky Kotorskej. I dnes duje besná južina, i na suchu i na mori. More je rozbúrené, mutné; vlny sa na ňom dvíhajú a ženú útokom do skalísk. A nad všetkým tým vznáša sa hmlistý chaos a v diaľke, akoby z mora, vystupujú oblaky a v úzadí hustnú na horizonte v tmavé mračná. More i nebo akosi mieša sa a v neurčitých obrysoch tratí sa akoby zatvorené ťažkými vrátami. Pohľad je veľkolepý síce, no predsa len lepšie sa na to dívať, než na takom mori pustiť sa do Boky Kotorskej. More je k juhu otvorené, veľké vlny bez prekážky ženú sa do lode a pohrávajú s ňou ako so škrupinkou. Tak sme sa i dorozumeli, že do Boky odídeme po suchu, „diligenciou“,^[98] ktorá ide každý deň z Dubrovnika do Novoga. Konečne i cesta takýmto krajom musí byť veľmi krásna.

Vietor nám bil do tváre, takže sme sa zas len vrátili k mestu. No nevošli sme cez bránu, ale sa obrátili dohora chodníkom okolo mestských múrov. Popri múre vykopala obec priekopu dosť hlbokú, položila šíny a na vozíkoch vyváža nakopaný materiál z priekopy. Touto priekopou povedie cesta od jednej brány do druhej, takže ťažké vozy nebudú chodiť mestom, ale poza múry ho budú obchodiť.

Dubrovnik i z tejto strany je impozantný. Múry ako okolo Jericha, bašty, z ktorých zívajú otvory. Na šťastie bez kanónov. Dnes, pravda, i takéto múry nemajú významu, ale za starých časov museli byť nedobytné. Dubrovnik v nich je stisnutý sťa moderná dáma v svojej šnurovačke: nemôže v nich vydýchnuť a rozšíriť sa. No zato mu dodávajú zvláštneho starosvetského náteru.

V kaviarni neďaleko hotela Imperiál stretli sme známeho i „patriota“ — jeho kolíska tiež hojdala sa na našom ostrove. Ako pravý patriot potešil sa, keď nás videl. Nedal pokoja, kým sme mu nesľúbili prísť na večeru a doviesť i druha z Prahy. Pozvanie sme mohli prijať len s podmienkami. Nenosili sme toaletu rezervnú, súcu na návštevy po domoch patricijských. Zato už v Splite dali sme si slovo, že budeme cestovať inkognito, návštevám sa budeme vyhýbať, toaletu obmedzíme na veci najpotrebnejšie. Následkom toho i súdruh z Prahy, možno proti svojej vôli, zbytočnú toaletu nechal v Splite.

Spustil sa drobný dážď, a sotva pol hodiny pršalo, zadul protivný vietor, t. j. severný. Vrátili sme sa do hotela k pacientovi. Náš druh nielen užil kapsule, ale, ako nás ubezpečoval, cítil sa veľmi dobre.

„Vy choďte na obed, naobedujte sa i za mňa, ja už len ostanem pri čistej polievke.“

„Zato budeš dnes večer veľkou lyžicou,“ teší ho súdruh domorodec.

„Veď uvidíme, ako bude.“

Popoludní vybrali sme sa na Lokrum.

Člnok sme našli za jeden zlatý päťdesiat grajciarov. Teda sme my predsa len vyhrali proti mornárom, ktorí sa boli zariekli, že ho nedostaneme lacnejšie od dvoch zlatých. Vzali sme vstupenky na Lokrum — lebo taký je nový predpis — i vsadli pri dosť tichom počasí do člna. Aby sme mohli čím skôr vystúpiť na ostrov, pristali sme k najbližšiemu prístavíku. Od neho vedie cesta „do zámku“ takmer celou dĺžkou ostrova. Stretli sme tu rodinu oficiera Čecha s mladuškým kadetíkom. Tvár, vlasy — všetko bielo, i fúziky biele, sťaby nosil materinské mlieko na ústach. No zato veľmi gavaliersky sa má okolo krásavice, tiež takej bielej, i v šatách bielych a s noštekom vyhrnutým trošku dohora. Pristalo jej to veľmi dobre. S kyticami v rukách vracali sa k svojmu člnu, zastienenému bielou plachtou.

Vstúpili sme teda na pôdu veľa spomínaného ostrova. Je neveľký; vyzerá v mori, sťaby čiapka hodená na jazero. No zato naďaleko sa černie od bujnej vegetácie — veľkolepý kontrast s holými hercegovskými vrchmi, ktoré akoby zvedavo z úzadia naň pozerajú. Zo západnej strany sú brehy strmé, na východnej je omnoho prístupnejší; tu je i malý prístavík, na ktorom sme vystúpili. K juhu je prístav druhý, omnoho priestrannejší, takže i väčšie lode môžu pristúpiť k nemu.

Cestou, vlastne chodníkom pobrali sme sa do zámku. Chodník sa mierne dvíha a vodí „horou“. Hora, v zmysle dalmatínskom. Husté krovie, kde-tu prebíja z tej húšťavy česmína, dakde divá oliva, bor, alebo ktorý druhý strom. Musíš sa zadiviť, skadiaľ táto bujná vegetácia, keď na ostrove nieto „živej vody.“ Pitnú vodu majú z cisterny, a na polievanie záhrady slúži voda z veľkého rezervoára, ktorý sa nachodí na vrchu ostrova, vo „fortizzi“ — pevnosti. Na dvadsať-tridsať krokov nájdeš na chodníku sedadlo, z kameňa alebo jednoducho zo zeme vyvedené, nad ktorým zeleň tvorí akoby baldachýn. Naozajstné zákutie, bez veľkého umenia vyvedené, ale vkusné, poetické. Mesiac máj — všetko tu kvitne, vonia, z húšťavy sa ozýva hvizd drozda a neúnavný štebot vtáctva.

Asi o pol hodiny zastali sme pri akomsi starom múre.

„To je kláštor,“ zvestuje nám druh domorodec, ktorý už pred rokmi bol na Lokre. No brána do toho kláštora nevyzerá veľmi veľkolepo, visí na jednom pánte.

A skutočne miesto do kláštora vstúpili sme do hája olivového. Obohnatý je dosť vysokým múrom a v tom priestore niekoľko sto olivových stromov. Sú to všetko velikány, s rozloženými konármi na široko-ďaleko. Neboli okliesnené, obrezávané, snáď ich ani neokopali a nehnojili. Zato len kde-tu vidno zárodok budúceho ovocia. Škoda, že ich lepšie neošetrujú. Takýto sad mohol by donášať pekných pár stoviek dôchodku. Sú tu stromy, ktoré by mohli dať okov jemného oleja.

Prešli sme riedkou horou a dostali sa „do poľa“. To je neveľká vinica i záhrada kuchynská, vo veľmi dobrom stave. Preskočili sme dakoľko múrov a ohrád a dostali sa konečne na chodník, z ktorého sa nám zabelela stena „zámku“. Tak sme konečne vstúpili bránou a krásnym stĺporadím vošli sme do predsiene. Dľa predpisu mali sme tu oddať vstupenky terajšiemu pánovi ostrova, dominikánskemu mníchovi, ktorého predstavení poverili úpravou ostrova, darovaného dominikánom od Jeho veličenstva po smrti následníka trónu Rudolfa.

Otec dominikán v bielom rúchu ako sneh, šedivý, ale zato s mladým rumencom v tvári, poznal druha domorodca, takže sa s ním zvítal „po hrvatski“ — bozkajúc ho vo tri vrhy. Tým bola celá formalita hotová, i vstupenky kdesi ostali a neprišli nikomu na um.

„Škoda, že vás nemôžem sám povodiť po záhrade. Mám hosťa a musím ho odprevadiť do Dubrovnika.“

O chvíľu vyšiel so svojím hosťom zo zámku. Bol to dubrovnický biskup dr. Marcelić. Človek ešte nie starý, statný, plecitý. Strávil niekoľko dní na ostrove, na čistom, aromatickom vzduchu zo zdravotných ohľadov — totiž následkom nachladnutia. Predošlej zimy sa tu zotavoval arcibiskup sarajevský, dr. Stadler.^[99] Lokrum teda je akoby klimatická stanica pre cirkevných hodnostárov. A skutočne ťažko si predstaviť príhodnejšieho podnebia pre choroby pľúcne a rekonvalescentov. Škoda, že ostrov nebol v tom smere upotrebený a že leží takto, povedal by, bez úžitku, ako mŕtvy pomník a živá ilustrácia biblickej pravdy: „Márnosť nad márnosti.“

Keď sme sa rozlúčili s otcom dominikánom a jeho vzácnym hosťom, ktorému sme boli i predstavení a ktorý nás prijal veľmi ľúbezne, odobrali sme sa do „salónu“. To je dosť veľká dvorana, ktorá mníchom slúžila za refektórium a pod novými majiteľmi pretvorená bola v salón. Doprevádzal nás laik, vysvetľujúc všetky pamätnosti. V salóne ich je dosť málo a v „zámku“ tiež ich niet veľký nadbytok. Pôvodné obrazy a čo malo nejakú cenu, bolo prenesené do Viedne. Po stenách ostali len reprodukcie a fotografie. Tieto sú darmi rozličných navštevovateľov ostrova pohostinnému otcovi dominikánovi. Stôl, dva-tri fotely, stoličky — to je všetko náradie bývalého salóna, v ktorom sa kedysi ozýval hlas arcikniežaťa Maximiliána a po rokoch dediča koruny Rudolfa. Oba majitelia Lokra, oba zdanlive tak šťastní a predsa zas zahynuli predčasne a smrťou tragickou.^[100]

Vyšli sme schodmi na prvé poschodie, ktoré svojou skromnosťou, jednoduchosťou skutočne upomína na kláštor. Z chodby sa vchodí do malých izbičiek s malými oblôčikmi, ako to býva obyčajne v celách starosvetských kláštorov. Taká je i spálňa arcikniežaťa Maximiliána, taká i pracovňa. Tu v tichej utiahnutosti žil výlučne prírode, ktorú toľme zbožňoval; tu snoval svoje tiché dumy, ktoré iste boli veľmi ďaleko od cisárskeho lesku a klamlivej svetskej slávy, ktorá tak často zahráva si s úbohým osudom ľudským. Musel byť veľký priateľ prírody a mal veľmi jemný zmysel pre jej nádherné krásy. Tu okolo starého kláštora, v ktorom sa utiahol, stvoril opravdivý malý raj. Tam zas pri Trieste nad morskou skalou vystavil Miramare^[101] — naozajstný div krásy prirodzenej i umelej. Mal veľmi jemne vytríbený vkus, o čom svedčí park na Lokre i okolo Miramare. O ňom sa môže povedať, že kde kročil, tam vzchodilo kvietie — a čo značí mnoho u človeka, ktorý má dostatok prostriedkov: znal i ekonómiu krásy. Nikde nenájdeš, že by bol umelkoval, korigoval matku prírodu; skôr s akousi pietou snažil sa, aby ju pozdvihol, vyvýšil svojím umeleckým vkusom.

Nad dvermi izieb nájdete nápisy, vyvedené v starom slohu, rohatým švabachom. Tie nápisy najlepšie charakterizujú dušu toho, ktorý ich tak postavil a každodenne čítaval. Napr. „Gott meine Hoffnung. Ehre mein Reichthum“. Alebo: „Wer will haben gute Ruh’ Der sehe viel und schweig dazu“. Inde zas: „Nicht schöners auf Erden Als still vom Mund, frisch vom Gemüth und treu vom Herzen.“ Ale zo všetkých tento je najzvláštnejší: „Wir bauen Häuser hoch und fest und bleiben hier nur fremde Gäst, Dort wo wir selber ewig seyn Da bauen wir gar wenig drein.“^[102]

Tieto riadky a na tomto mieste vytrhli i nás z veselej nálady a prinútili trochu rozjímať o živote ľudskom i o sláve svetskej. Sú akoby komentár k čudnému osudu, aký zastihol oboch majiteľov, ktorí tu prežívali snáď najkrajšie dni života, na lone dobrotivej matky prírody. Precítiš skutočne hlboko pravdu toho, že „bleiben hier nur fremde Gäst“ — znie ti to v ušiach ako prísna pôstna kázeň. Na každý pád, kto takéto výpovede vybral a dal napísať nad dvere svojho stánku, bol nielen filozof, ale i pravý kresťan, plný oddanosti, pokory a spoliehania na boha.

Izbičky sú temer prázdne teraz, iba v bývalej pracovni ostalo ešte čosi náradia. I to svojou jednoduchosťou a skromnosťou pripomína, že bývalý pán ostrova nielen hlásal, ale i nasledoval nápis nad dvermi.

Nové krídlo zámku pristavil dedič koruny Rudolf, ktorý sa tu tiež často a veľmi rád zdržoval i so svojou mladou manželkou.^[103] Tu sú už izby omnoho priestrannejšie, obloky veľké, elegantné. Z hornej terasy a či veže je utešený výhľad na park a záhradu.

Zo zámku sme hneď vkročili do parku, vlastne záhrady. Na každom kroku nová krása, nové prekvapenie. Čo môže všetko vykúzliť dalmatínske podnebie, keď ho napomáha pilnosť a nadovšetko — voda! Všade rastlinstvo: po záhonoch, popri ceste, po múroch a plotoch. Živé ploty rozmarínu, pelargónie, rozkvitnuté háje ružové, úkryty a besiedky, pokryté jazmínom a tuberózami. Brečtan objal starú stenu bývalého kláštora, rozpukanú zemetrasením. Z neho zavznieva štebot vtáctva a z krovia sa ozve večerom sladká pieseň slávikova. Tu zas oleandre ako stromy, prehýbajú sa pod ťarchou vlastného kvetu. Kde-tu vyniká temný, štíhly cyprus sťa topoľ. „Záhrada Fraňa Jozefa“,^[104] s poprsím panovníka, je ozaj rajský kút v tejto divotvornej záhrade. Na okrúhlej hriadočke vidím i našu jedľu — naozajstnú jedľu: pozdrav z ďalekých krajov. Je síce krásna, zelená, ale i nízka, a sotva už narastie väčšia. Ktovie, či sa jej nežiada ta dakde do pôdy, skadiaľ ju vytrhli, kde dujú studené vetry a velikáni horskí majú na temene bielu čiapku zo snehu.

Omámení tuhou vôňou vyšli sme na cestu, z oboch strán živý plot rozmarínový. Cesta vedie nadol, k prístavu, ktorý je len niekoľko minút odtiaľto. Tam žije v utiahnutosti i bývalý komorník Maximiliánov, ktorý doprevádzal svojho pána i do Mexika a po Jeho smrti našiel tu útulok. No my sme sa obrátili za naším sprievodcom v druhú stranu ostrova, krásnou horou borovicovou. Laik nám vysvetľoval všetko veľmi ochotne, akoby to robil po prvý raz. Miestami sme chodili trávou do kolena, ktorú tu nikto nekosí. Terajší majitelia držia ovce, a tie vypásajú odľahlejšie čiastky ostrova. Zimy tu niet, ovce sa pasú cez celý rok; jahňatá sa ľažú dva razy do roka.

Došli sme ku kotline, hlbokej asi desať metrov. Na dne kotliny voda, ktorá sa nič po nič búri, vlní a hádže nečistú penu o skaliská naokolo. Skadiaľ táto „búrka v pohári vody“? Naokolo všetko holé, kameň na kameni; medzi balvanmi hlboké trhliny a priepasti. V nich sa leskne voda a tiež plieska o kamenie. Tu znezrady pred nami nekonečné more, ktoré sa šíri až k Itálii. Ono prechodí trhlinami podzemnými do kotliny — keď sa rozbúri more a naduje, vtedy sa naplní i kotlina a naďaleko polieva. Zato naokolo nerastie nič — všetko je holé, vyplákané a názov kotliny: „Mŕtve more“, je naozaj veľmi primeraný.

Náš sprievodca vyviedol nás na cestu a tou sme asi o štvrť hodiny prišli k prístavu, kde nás očakával náš prievozník trpezlivo, bez slova výčitky, že sme dali toľko čakať na seba. Zato sme sa mu odslúžili tak, že sme mu predsa len dali dva zlaté. V meste nazreli do „dvora“ — kde za republiky býval kňaz. Je to budova v štýle trochu veneciánskom. Boli sme i v kostole a dvore otcov dominikánov, poprechádzali sa večierkom po Štradune a pomaličky počala na nás prichodiť „predvečerná nálada“. Prvej než sme odišli na večeru, náš súdruh z Prahy stratil sa nám akosi nepozorovane, že sme ani netušili, kde môže byť. O chvíľu sme ho zazreli, ako sa poberá od hotela.

A čo vyviedol? Zhodil turistickú košeľu, obliekol košeľu skvele žehlenú, s módnym francúzskym límcom a kravatou.

„Vy teda idete prestúpiť prvý článok našej konvencie? Skadiaľ vám tá košeľa?“ napadol som ho.

„V Splite som ju vpašoval do kufríka. Ja hneď, že sa mi môže zísť. A hľa, nemýlil som sa.“

Teda zrada! No povážili sme to, že je ešte nie celkom na mieste — chorému a deťom všetko dovolené — i nerobili sme ďalšie vývody. V láske a svornosti dostali sme sa do domu nášho hostiteľa.

I on býva v predmestí v jednom z tých domov, čo sú záhradou okrúžené zo všetkých strán. Z brány sa vyjde na „terasu“, pokrytú viničom, ktorý bol od nedávneho kamenca rozstrapkaný. Tento kamenec vytĺkol i všetky obloky, a síce od severnej strany. Z verandy sa schodí do záhrady veľmi pečlive a elegantne držanej, a z druhej strany do domu, vystaveného po anglicky, výlučne pre jednu rodinu.

Všetko prezradzuje starý blahobyt, eleganciu a pohodlie, ktoré prechodí z pokolenia na pokolenie. To všetko dovedna dáva Dubrovniku ten zvláštny náter meštianskej hrdosti a elegancie, s ktorou sa ani v jednom meste Dalmácie už nestretáme. Druhé mestá podľahli moderným zásadám rovnosti, demokratizmu — Dubrovnik ešte dýcha starými tradíciami.

Po večeri, pri ktorej — povedal by svedomitý reportér — na zdraviciach tiež nechybelo, zabavili sme sa do polnoci. Zvonku prúdi príjemný chlad otvorenými dvermi a oblokmi a hasí horúčavu, ktorá ťa spopadne po takej večeri. Zo zabudnutého kúta pivnice vyšlo i niekoľko „butilií“, ktoré tam pekných pár rokov čakali na nás. Prečo by sme sa my náhlili? A keď domáca pani zahrala piano, tu sa už ani súdruh z Prahy nezdržal, aby i on neukázal, že je tiež tak trochu „vod kunstu“. Zahral pieseň, ktorá každého Čecha toľme oduševňuje: „Kde domov můj…?“

Prijali sme ešte niektoré odporučenia na Cetinje a rozlúčili sa s pohostinským domom nášho „patriota“.

Druhé ráno som ešte obzrel tunajšiu krajinskú nemocnicu. Je nová, neveľká, ale pohodlná veľmi a — čo je najhlavnejšie — ideálne čistá. Leží v parku na brehu morskom na veľmi príkrej strmine. Tak krásnej polohy neviem či má ešte ktorá nemocnica.

Vyrovnali sme účet, batožinu dopravili na loď, ktorá ešte vykladala a prijímala tovar v dubrovníckom „príručnom“ prístavíku, a okolo desiatej predpoludním vstúpili sme na palubu.