Zlatý fond > Diela > V Dalmácii a na Čiernej Hore


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
V Dalmácii a na Čiernej Hore

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Michal Belička, Petra Pohrebovičová, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Tamara Kadnarova, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Viera Ecetiová, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Ivana Guzyová, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 136 čitateľov


 

11

Pred piatou ráno už som bol na nohách. Mám za to ďakovať komárom, ako i za tie uzly, ktorými tvár mi posiali. Okolo ôsmej som sa vybral doniesť listy na poštu a kúpiť si kartu na diligenciu.

Potrvalo skoro hodinu, kým som potrafil na poštu. Dva i tri razy bol som prešiel popred ňu, nepovšimnuv si štíta. Nenie umiestnená práve luxuriózne, ako ani cetinjská — táto pritom leží na vyhnanci. Zato sú úradníci ležérni. Ešte ťa ponúknu i cigaretou, ak práve nemajú náhlu robotu, alebo ak ti tvár nerazí nápadne „reisenderom“. Roboty, ako vidno, veľa nemajú. Hoci listy boli adresované do Uhorska a ja pravdepodobne Uhor a nasledovne nie veľký obdivovateľ ich národa: predsa oni zachovali oproti mne zákony zdvorilosti. Vyzdvihujem to preto, že v daktorých štátoch úradníci sú menej šetrní, a to nielen k cudzincovi, ale i k domácemu. Menovite ak sú adresy napísané rečou, ktorá nenie štátna.

Na námestí, keď som sa ta vrátil, našiel som kŕdeľ ženičiek. Sedia jednoducho učupené na zemi pri svojich batohoch, kde je ich tovar: syr, zelenina, vajcia, drva. Sú akoby stratené na tomto nesmiernom priestranstve. Kupcov okolo nich nevidno. Veď ani neviem, kto by to išiel kupovať, keď sám Nikšić sa až dusí v tomto požehnaní. Podchvíľou vidím chlapov so žrďami na pleciach. Na žŕdkach visia odreté jahňatá, po šesť, po osem. Mäsiari roznášajú svoj tovar po kupcoch. Kde sa to len minie toľká sila mäsa!

Keď som ho videl toľko a pomyslel si, že kilo stojí šestnásť-osemnásť grajciarov, prišiel mi na um náš Jožko Kohút.[191] Keby sa on tu tak našiel v Nikšići, kúpili by sme baranca a odišli s ním za mesto. Viem, že by sa celý Nikšić prebudil z driemot na nóbl vôňu guláša a zbojníckej pečienky. Takto bolo iba s rezignáciou čakať, čo sa vo famóznej kuchyni nášho hotela upečie. K obedu som nerozkázal nič iné ako kus jahňaciny pečenej na ražni „a la Robinson Crusoe“.

No i tu mi poslúžilo šťastie. Nestretol som síce na nikšićskom rínku Jožka Kohúta — no stretol som môjho udatného kapetana. Pýtam sa, či má dáku robotu, on odpovedá — hádam z úslužnosti — že do poludnia je slobodný.

„Povodím ťa po Nikšići, aby si všetko videl ako svedčí. Keď prídeš pod Tatry, budeš aspoň môcť rozprávať. Tuším Tatrou voláte ten váš Lovčen.“

„Nuž v Tatrách jesto dakoľko podarených Lovčenov. I nás mal pán boh na pamäti, keď rozsieval vrchy po svete, skoro ako vás. Páni a židia oholia ich pomaličky, ako tieto vaše, a potom už i my budeme Čierna Hora.“

„Čo by si najradšej videl z Nikšića?“ pýta sa kapetan.

„Najsamprv Nikšić. Staré mesto totiž.“

„To je ľahko — poď za mnou.“

Vyšli sme z mesta a pred nami stojí na nevysokom ale strmom kopci nikšićký zámok. Za starodávna volali ho Onogošt.[192] Bol by ako oravský, keby pod ním tiekla Orava a keby mal hornú baštu takú vysokú ako tá, na ktorú my Oravci sme takí pyšní. Potom tento nikšićský, ako i Spuž, má múr, ktorý sa ako tmavá stuha v cikcakoch spúšťa v dolinu. Na múre sú veže s otvormi, z ktorých pušky i kanóny strieľali od radosti, keď nadišiel dáky nečakaný hosť.

Kto chce vojsť do hradu, musí mať dovolenie guvernéra nikšićského. Ja som nemal kedy vykonať si túto maličkosť. Ostatne pevnosti ma nezaujímajú; spokojil som sa touto prehliadkou na dištanciu. Jedna čiastka je dobre narútená. To vyviedli gule z kanónov čiernohorských. Vlastne Rusko bolo darovalo kňazovi dakoľko ťažkých diel, keď si so svojimi okolo Nikšića nevedel poradiť. Hrad veľa storočí bol svedkom kultúrnej práce tureckej v tomto kraji. V septembri 1877 sa konečne vzdal kniežaťu Nikolovi a dnes on i Spuž prisúdený je Čiernej Hore. Týmito hradmi je Čierna Hora zaokrúhlená, lebo predtým Brda a Čierna Hora súviseli len krátkym údolím Zety a od juhu a severu boli medzi ne zabité dva kliny — Nikšić a Spuž.

Akú má Nikšić strategickú cenu, na to nech odpovedajú vojaci. Kule[193] a tvrdze, rozsiate po okolitých vrchoch, rozrúcali z väčšej čiastky čiernohorské kanóny. Okyptený Nikšić stojí tu ako svedok starých dobrých časov, keď sa ľudia natkýnali na koly, ako dnes barance a kozlíčatá. Pod hradom je väčšia skupina domov, zhluknutých dovedna ako kŕdeľ splašených oviec, okolo mošeje s vysokým minaretom. Vyznám, že som ani ta nešiel pozrieť. Konečne mohamedánov v Nikšići ostalo cele málo. Presťahovali sa do Podgorice, ktorí sa mohli sťahovať.

Za nami na brehu sú staré šiance, trávou zarastené. Z nich Čiernohorci posielali svoje pozdravy tamtým v zámku.

Blízo námestia mi ukázal kapetan školskú budovu. Mohla by stáť v ktoromkoľvek našom meste, bárs i v Bystrici. Palác kniežaťa ani zďaleka nenie tak skvelý, ako Kruševec v Podgorici. Leží v rozsiahlom parku so starým stromovím. Za mestom je stará budova, rozsiahla. Ako dáky starosvetský pivovar. No nápis nado dvermi: „Vojenni stan“ označuje jasno, k čomu teraz budova tá slúži. Kasáreň je tu, ale vojsko teraz sadí, seje, okopáva dohán a kukuricu. V jeseni po prácach nastane i v kasárni veselý život.

Odišli sme na stavenisko nového chrámu. Na kopci, ako vidím, nasypanom ľudskou rukou, lebo je zo všetkých strán podmurovaný kvádrami, stavia sa monumentálny kostol z kameňa. Kameň dovážajú až hen z Korčuly, v Dalmácii. Náklad bude obnášať štyristotisíc zlatých a či práve rubľov, lebo Rusko dalo čosi groší na túto stavbu, ktorá bude stáť temer na samej hranici Hercegoviny.

Na kopec môžeš vyjsť pešo i na koči. Sprava i ľava vystupujú mohutným oblúkom dva podvozy, ktoré ťa dovedú na roveň k tej čiastke chrámu, kde bude oltár. Ak si nie dýchavičný, môžeš na roveň vystúpiť schodmi, ktoré sú do prvej terasy párne a od nej dohora zlejú sa v jedno široké rameno, ktoré ťa dovedie k frontu chrámu. Okolo kostola je dostatok voľného priestoru, kde teraz šumí živý ruch staviteľský a o rok o dva budú zavznievať vrúcne spevy nábožného ľudu v dlhej procesii. Monumentálne chrámy mali by sa vždy stavať na takýchto podstavcoch. Už teraz, bárs je chrám ani nie do krovu dovedený, dominuje nad celým mestom, ba nad celým poľom nikšićským. Výhľad na mesto je veľkolepý, ono vyzerá odtiaľto dosť impozantne. Starý hrad podáva obrazu interesantnú štafáž, uliehajúc už teraz pred novým chrámom, z ktorého onedlho zaskveje sa — znakom víťazstva — zlatý kríž.

Murári sú rozdelení po lešeniach; robotníci — najviac mužskí — donášajú maltu. Vyťahovadlá dvíhajú mohutné kvádre do výšavy. Kamenári z Korčuly klopkajú mlatčekmi na dláto, vyrábajúc z neotesaného kameňa hladké kvádre. Kameň musejú dovážať surový, lebo vyrobená práca by sa ľahko otĺkla dlhou cestou od mora na Nikšić. Bodulský hovor týchto ostrovanov, zamenený tu i tu veneciánskou taliančinou, divne sa vyníma tu v Nikšići, kde znie srbčina práve tak krásne ako v celej tejto krajine.

Popri štósoch surového kameňa a vytesaných kvádrov, vidíš tu hŕby ľahučkého, porózneho tufu. Tu kdesi v okolí objavili baňu na tuf a neviem pochopiť, prečo ho neupotrebovali na stavbu moderných domov v Nikšići. I na Cetinji by neškodilo stavať z neho domy, aspoň by ľudia nemuseli chorieť od vlahy po domoch, menovite v zime.

Na stavenisko prišiel pozrieť i guvernér Nikšića. S ním je náš Miloš v tuhom rozhovore pohrúžený. Iba čo nám kývol hlavou na pozdrav a už sa zhovára ďalej so starým pánom. No onedlho sa guvernér pobral do mesta a Miloš pribehol k nám s ochotou domáceho pána.

On totiž vedie túto veľkolepú stavbu. Architekt dochodí len z času na čas obzerať, ako tečie práca. Pohľad z lešenia je ešte impozantnejší. Mesto je nesmierne rozsiahle, vezmúc do ohľadu obyvateľstvo, ktorého pomerne k mestu a jeho rozsiahlosti je málo. V Dalmácii na toľkom priestore, čo tu zaujal Nikšić, vystavili by druhú Viedeň, pravda, poukladanú odhora nadol ako v kupeckom kráme.

S Milošom sme sa rozlúčili, ja nadobre. Pri obede sa už nezídeme. Diligencia sa hýbe na poludnie, musím teda obedovať včaššie. Nechcel by veru za nikšićský obed premeškať diligenciu a čumieť tu do zajtra do poludnia.

Vietor utíchol, ale horúčosť bola veľká, keď som prišiel pred nikšićskú poštu. Diligencia zapriahnutá, postilión (včerajší) sedí na svojom tróne, hotujúc sa zatrúbiť po druhý raz.

„A koľko nás bude?“

„Štyria, alebo piati. Sám neviem,“ odpovedá mi.

„A nemožno sa pojednať?“

„Nemožno.“

„Ďakujem pekne. To bude krásna cesta! A táto horúčava! To si vysadnem hneď k tebe.“

„Mňa by tešilo, ale ti bude horúce na slnci, pane.“

„Nedbám, aspoň ma bude vetrík previevať. Oh, ja blázon: prečo som sa dal odhovoriť! Mohol som pekne na koni na Ostrog a tej noci mohol som byť v Podgorici.“

„Beztoho by si takú cestu nevydržal,“ poznamenal postilión.

„Čo — ja? Koľko ráz som sa ja vyspal na koni a čo mi bolo?“

Postilión pozrel na mňa zo strany ako neveriaci Tomáš.

Ostal som pri predných kolesách, hotový vyredikať sa dohora. O chvíľu už vsadli dvaja do diligencie. Jeden v čižmách, na čiapke akýsi orlíček, ako v Austrii majú exekútori. Druhý pri kompletnom kroji nosí moderné topánky „na cúgy“.[194]

„No, kedy sa už pohneš? Čo čakáš ešte!“ zahrmí tam jeden zdnu, až cvendžia obloky na arche Noemovej. To bude ten v čižmách, naučený rozkazovať.

„Nemôžeme sa hýbať, pane. Nemám rozkazu,“ odpovedá postilión vo vedomí svojej hodnosti. „Ešte i pasažieri chybujú.“

„A koľko nás to má byť!“ zvolal v úžase ten dnu.

Postilión pohol plecom a kreslí arabesky bičiskom po ľadviech prostredného. Ja som sa vyštveral k nemu. Nad Nikšićom nevyniká už len chrám, ale i ja.

Prišiel i šéf nikšićskej pošty a za ním hŕba sveta. Postilión zatrúbil tretí raz a s takým oduševnením, ako fanfáry v Národnom divadle, keď vystúpil na javisko pohostinne kráľ Oidip.[195] Na ten tuš zaľahlo mi v pravom uchu a ten dnu dudre, že sme sa opozdili. Postilión pohne plecom a šomre:

„Malá starosť! Dôjdeme…“

Okolo archy nastalo lúčenie. Bozkávanie, objímanie, stenanie, výkriky, slzy, plač a nárek.

„Uvidíš ho ešte, uvidíš, pasja (psia) paro! Vráti sa ti, ak boh dá!“ bodrí ich ten znútra hromovým hlasom. „Kýho čerta sa soplíš nič po nič. Vari ti ide do Kalifornie, alebo do Kotora!“

Tí okolo archy plačú ešte väčšmi. Jedna skupina sa pustila ešte do akéhosi rozhovoru na rozlúčku. Postilión zatiahol naprostred hradskej. Znovu plač, výkriky, objímanie…

Konečne, „keď boh chcel“, vylúčilo sa dvoje osôb. Šuhaj asi dvadsaťročný, štíhly ako jedľa, elegantne vyobliekaný. Dolama je kávovej farby, vycifrovaná šnúrami ani párnická halena. Pás okolo nej ohnivožltý, s revolverom a zlatou reťazou od hodiniek. Dolamu obliekol do rukávov, bárs sú pod pazuchou otvory, ktorými by mohol ruky z nich vytiahnuť. A v tejto horúčave by to i bolo na mieste. Na nohách má ľahké a priliehavé topánky lakované.

Druhá osoba je dievčina vysoká, štíhla, veľmi bledá. Iba oči čo má červené, i to od plaču. Dosiaľ utiera slzy. Ruky má útle, kožu neohorenú, vlasy svetlé. Serbijanka plavá je nová, sukne šuchocú hodvábom. Na košeli okolo hrdla a na hrudi skveje sa vkusné zlaté vyšívanie. Dolu chrbtom visia hrubé vrkoče.

„Teda pätoro!“ vravím postiliónovi. „Čiže som rád, že som tu!“

„Ešte neviem,“ odpovedá on s potuteľným úsmevom.

Skoro v ten istý čas pristúpil jeden tučný mešťan. Prosí ma, aby dievčaťu prepustil toto sedisko. Dnu by vraj nevydržala.

Kočiš sa významne usmial. Ja som zostúpil veľmi ochotne. Človek vydrezovaný civilizáciou naučí sa prinášať takéto obete bez hundrania.

Sadol som na predné sedisko k elegantnému šuhajovi. Proti mne sedí ten v čižmách; pri ňom trochu potisnutý do kúta, druhý, čierny ako Cigán, v topánkach.

„No, či sa už raz pohneme, pre pána boha!“ kričí môj vis-a-vis svojím hromovým hlasom.

Kone trhli, diligencia sa pohla. Elegantný človek vymieňa pozdravy jedným i druhým oblokom. Najprv ma privalil celou ťarchou tela, potom ma pritisol do kúta ako pagáč a na dôvažok stúpil mi na nohu.

„No, chvalabohu!“ vzdychol si môj vis-a-vis s obľahčením. A vzdychlo sa mu dva razy, ako ľuďom veľmi rozčúleným. No rýchlym pohybom siahol za pás, vydobyl z neho masívnu striebornú škatuľu a trhanými pohybmi šúľa cigaretu. Pár pohybov — cigareta je sformovaná, odhryzne polovicu papierka, zalepí a už je škatuľa kdesi za pásom. Teraz sa obzerá, u koho vidí ohňa. Ten, čo sedí pri ňom, ani sa nehol, hoc má horiacu cigaretu medzi prstami. No on mu ju vytrhol a rečie: „Daj ohňa!“ A keď pripálil, vracia mu ju zas tak rýchlo doložiac: „Vďaka!“

Nuž vidno, duch nespokojný. Možno, hlboký mysliteľ. My, keď si zapálime, oddávame sa orientálnej lenivosti. No on uprel na mňa svoje sivé oči tak ostro, akoby ma išiel zaklať. Cítil som sa nevoľne, čakajúc exámen. No a ten nebude tak ľahký pred človekom takého bádavého ducha. Jeho široká tvár, kde dolná sánka dominuje solídnou architektúrou a nos rovný nad neveľkými fúzmi, s takým očakávaním obrátila sa ku mne, akoby sa na tom výsluchu mal rozhodnúť osud Európy.

Konečne vybúšila z neho zvedavosť. Prihovoril sa mi po francúzsky.

Ja som ani neodpovedal. Akoby sa to mňa ani zďaleka netýkalo.

Prihovoril sa mi po taliansky: kam putujem.

Odpovedal som tiež po taliansky, že na Cetinje. No doložil som, že ak on rozumie i po srbsky, že mu budem po srbsky odpovedať. On medzitým môže i ďalej hovoriť po taliansky.

On sa pustil do smiechu a to tak fidélneho, že predošlý prísny výraz celkom stroskotal. Začal po srbsky a to tak, že sa vyhováral, že nevedel, že ja viem ich reč.

„A čo ste vy?“

„Lekár.“

„A skade, prosím?“

„Z Dalmácie.“

„A nevieš po taliansky!“ pľasol rukami v úžase, ani nezbadajúc, že z „vy“ preskočil na „ty“.

Nuž tento výkrik mi bol len novým svedectvom, že my Slovania, či východní, či západní, sme predsa len inferiórna rasa. Tá inferiórnosť sa toľme vkorenila do nás, že svoje už za nič nemáme a ktorúkoľvek cudziu handričku držíme za „kment a šarlát“. Teraz sa mne srdce rozbúchalo a odpovedal som: „Po taliansky viem, koľko mi treba, aby sa dohovoril s každým Talianom. No ráč odpustiť, že sa nebudem namáhať s talianskymi frázami kvôli tebe, ktorý rozumieš po srbsky. Ostatne i na Cetinji mohlo by byť menej tej francúzštiny. Za kozami a ovcami vyníma sa ona dosť smiešne. Bez nej ste sa mohli obísť ešte pekných pár rôčkov. To je moja mienka v tejto veci…“

Nazdal som sa, že sa povadíme. No on sa rozosmial od srdca a bez ťažkania na mňa. Ten pri ňom sa uškrnul škodoradostne, vtisol sa mu za chrbát, do samého kúta diligencie a stadiaľ na mňa mihá jasavo. Ako vidno, nebanuje, že som ja hovoril bez komentárov.

„My sme naučení stretávať sa s cudzincami,“ vysvetľuje mi môj vis-a-vis. „Nie div, že som považoval i teba za takého.“

Nuž nerobil som ďalšie rekriminácie. Bárs mohol som mu namietnuť, že ma nepohlo to, že sa mi prihovoril po taliansky, ale to, že mi uložil za povinnosť akúsi, aby ja vedel po taliansky. Nechcel som vec rozoberať do podrobnosti, lebo táto práca je otupná.

Vypytoval sa ma, z ktorého kraja som, a tu ma prekvapilo, ako zná Dalmáciu podrobne. Ja som zatváral z toho, že mám do činenia s kupcom, ktorý sa často túla po svete. Keď sme sa už štverali hore serpentínami, diligencia zastala.

„No, čo stojíš zase, pasja noho!“ vykríkol môj vis-a-vis.

Ten, čo sedí pri ňom, vystrčil hlavu oblokom a oznamuje:

„Zišla tá, čo sedí hore. Nebodaj jej škodí diligencia.“

„Kýho čerta ide na diligenciu! Mohla pešky, lebo na koni.“

A skutočne videl som dievčinu, že sa vlečie pešky popri diligencii dohora. Ľuďom, čo sa málo vozia — ako je to v týchto krajoch, voz škodí práve tak, ako nám kontinentálcom more.

Elegantný šuhaj pri mne sa najprv bol poprihováral každému. Vykúril naponáhle jedno päť cigariet. Kto prešiel popri diligencii, privolal každému čo-to. Keď sa mne prihovoril, ovial ma pach vína, piva a nadovšetko rakije. Nuž videli sme hneď všetci traja, čo to za patrón. Ani sme mnoho neodpovedali na jeho všetečné reči. Keď sme prechodili zetským mostom, už začal od nudy dudať pesničku, ktorá je hrozne monotónna a má sedemdesiatsedem veršov. Neprišiel ani k siedmemu, už sa mu hlava začala celembať. Konečne našla akú-takú podporu na mojom pleci. A bola ťažká! Nohy vstrčil jednoducho ponad kolená chudorľavého do protivného kúta diligencie.

Môj vis-a-vis meria ho ustavične nenávideným okom. „Eh, bože hospodine, pomáhaj!“ vzdychá si nahlas a v sebe dodáva neomylne: „znášať takúto spoločnosť.“ Keď raz tak vzdychol môj vis-a-vis, môj sused ho dopočul. Usmial sa detinsky a rečie:

„A čo vzdycháš, komandíre? Hodina prvej alebo neskoršie — neboj sa, dôjdeš. Ja ti ručím…“

„Ah, čerta mňa do toho. Ale tu je tesno!“

„Je trochu, je. Ale hlavná vec urobiť si miesto. Ak chceš, polož nohy sem.“ Ukázal mu svoje vlastné kolená.

„Ach, iď! Ty sa hniezdiš, vytískaš ľudí. A čertovský kočiš zastáva pre každé nič.“

„Dôjdeš, môj pane, dôjdeš. Máme stihu, chvalabohu.“

Tak som aspoň vyrozumel, že môj vis-a-vis je komandír. Komandír je komandant bataliónu, čo by zodpovedalo asi nášmu majorovi. Iba že čiernohorský batalión je práve tak samostatné telo ako náš regiment, ktorých v Čiernej Hore nemajú. Brigády skladajú rovno z bataliónov. Teraz som si lepšie povšimol orlíka na jeho čiapke. Na preložených šabliach pod čiernohorským címerom stojí nápis: „Komandír. Batalión X“, i mesto, kde je sídlo bataliónu. Teraz sa už nedivím, že vystupuje tak kategoricky, ozaj komandírsky. Hlas má zvučný, oceľový. Postava nenie vysoká, ale mocná, menovite v kostiach. Celý zjav prezradzuje zdravie zrovna železné. Tvár nenie ani pekná, ale ťahy sú energické, ako by ich len tak zhruba tešlicou vykresal. Koža je ohorená do olivova; ligoce sa, menovite na šiji a na brade, z ktorej britva práve dnes skosila strnisko. Šedivého vlasa nevidno medzi gaštanovými vlasmi, bárs človek musel už prekročiť päťdesiatku.

Ten pri ňom je omnoho vyšší, ale nie takých mohutných kostí. Vlasy má ako žúžoľ, a tak mocné, že bys’ centy mohol na ne vešať. Tiež sa oholil a pristrihol i fúzy na šírku i diaľku, takže vyzerá omnoho mladší.

Keď sme sa spúšťali divokým krajom dolu serpentínami, môj elegantný sused začal chrápať. Privalil ma vonkoncom ako lavína. Jeho súkenná dolama hriala nielen jeho, ale i mňa. Na čele sa mu perlí pot od chutného spánku, a mne tiež.

„Zhoďže ho, psiu dušu!“ odporúča mi komandír. „Ohava, takto sa doriadiť.“

„Dajme mu pokoj. Vidíš, ako sladko spí. A potom mne ako tak, ale pozri tamto ich.“

A komandír sa zhrozil, keď videl, ako je jeho sused dokopaný. Modré nohavice, nové, pokryté sú prachom z jeho lakovaných topánok.

„A prosím ťa, kto je tento patrón?“ pýtam sa maltretovaného suseda komandírovho.

„Pisár; bol doma na niekoľko dní a teraz vodí sestru.“

„Úbohé dievča! Upadne do krásnej spoločnosti. Môžem povedať,“ vzdychol si komandír.

„Hľa, Ostrog!“ zvolal som ja.

„Aha!“ odpovedá komandír celkom ľahostajne. Ako vidno, chybuje mu ten vzlet, ktorý som toľme obdivoval pri kapetanovi.

„A či si ty tiež tam bol, pane komandíre?“ pýtam sa ho ja.

„Nie. Ja som bol pri južnej armáde pod pánom Božom. Dostal som tam kríž, to je pravda. Ale i šabľou nemóresnú do rebier. Dvadsať dní som bol v špitáli.“

„Pustiť krvi neškodí,“ posmieva sa mu chudorľavý. „Beztoho si priprudký. Zato som ja bol tu a čo sa divím — nič som neujal. Vidíš tú stráň pod monastierom? Celá sa černela od vojska. Vojsko prikrylo roveň i bralá. Nuž kobylky…“

Čas sa nám chytro minul. Onedlho sme zastali pred „svratišťom k Serbijancu“. Ja som sa ľstive vytiahol spod elegantného suseda, takže mu hlava buchla o diligenciu. To ho i prebudilo. Díva sa hlúpo na všetky strany ako človek, ktorý nevie kde a načo je na svete. No keď zazrel koketnú krčmu Serbijancovu, napodiv chytro zrepetil sa na zem.

Serbijanac čakal nás vo dverách a vybozkával sa už i so mnou. „No, ako sa ti páčil Nikšić?“ pýta sa, vložiac mi svoju širokú dlaň na plece.

„Dobre. Len nám daj piva a nech donesú chleba a všetkého, čo máš.“

„A vari si vyhladol!“

„Jedol som práve toľko, koľko som musel.“

„Vari nedávali dostatok.“

„Bolo by lepšie, keby dávali po menej, a — a…“

„Čistejšie, čo? A ty si bol u X — čo?“

Neodpovedal som. On pokýval hlavou, a smeje sa pre seba, idúc po pivo.

Vstúpil i chudorľavý sused komandírov.

„A kde je komandír?“ pýtam sa ho ja.

Ten sa potuteľne usmial a odpovedá:

„Komandír ostal v diligencii.“

„Ktorý komandír, prosím ťa?“ spytuje sa Serbijanac s troma fľašami na rukách.

Chudorľavý spomenul mu priezvisko.

„A ten!“ zvolal s nekonečným opovržením. „Ten by vošiel! Čo si len počne ten človek s tými dukátmi!“

„Nech ich naloží do sudov miesto kapusty,“ smeje sa chudorľavý.

Serbijancova žena, čistá ako včera, doniesla chleba, čerstvého syra, košeta, šunky — vôbec čo sa našlo. Ba i dakoľko vajec na mäkko. Ja som sa s veľkou chuťou naobedoval. Pečienky v Nikšići som sa iba dotkol, rátajúc na krčmu Serbijancovu. Pivo sa míňalo, ako sa len u Serbijanca môže míňať. Prišiel nám na pomoc i postilión. Elegantný šuhaj ostal v prednej. Sedia tam dedinčania a dakoľko ženičiek, medzi nimi nevysoká starenka so synom, štíhlym šuhajom v bielej dolame i bielych nohaviciach a opánkach. Je to učiteľ v jednej z blízkych dedín. Môj sused prisadol k starenke, objíma ju a nasilu by ju chcel vybozkávať. Chcel by ju napájať vínom a rakijou, ale stará ukazuje na pohár s limonádou.

Úbohá dievčina sa medzitým prechádza po hradskej hore-dolu. Brat na ňu, ako vidno, vonkoncom zabudol. No ona sa konečne osmelila a vstúpila za ním do hana. Vraví mu čosi ticho.

„A čo ti je náhlo? Dobrých ľudí neopúšťaj. Dôjdeme, duša, neboj sa. Tu máš, napi sa. Kto nepije, bude banovať; lenže pozde banovať. A čo sa mraštíš, srdce moje?“

Nešťastné dievča vyšlo zase len pred han.

Za mojím prišlo pivo, čo rozkázal chudorľavý. Je to, ako som vyrozumel, kupec z Nikšića a cestuje do Podgorice. Človek, ako vidno, dosť scestovaný, skromný, striedmy a proti cudzincovi úslužný bez hraníc. Konečne sme museli prijať i od Falstafa. Je pravda, že on odpil svoju porciu svedomite, nuž ale predsa takýto kšeft nedonesie ho nikdy na zelenú ratolesť.

Ale z druhej strany musí sa mu dať, že je za krčmára naozaj ako stvorený. Hostí miluje. Tak i teraz vzdor veselosti tu v bočnej, vyšiel do prednej a obrátiac sa k elegantnému šuhajovi: „Hybaj,“ rečie, „medzi ľudí, ti bibas. Čo sa lížeš tu s babami, a to ešte starými, až boh uchovaj. Na, vypi a — mirna Bosna“ (tichá Bosna — basta.) Podal mu plný pohár piva.

Ten ho vytrúsil na dúšok.

„No tak. Nechže bude tam i piva, keď je už tam i čert i diabol i jeho stará mať,“ doložil v smiechu Serbijanac. „Keď piť, nuž piť. Králevič Marko[196] vypil odrazu vedro vína, ale — ale…“ a položil prst na čelo, kde taká poetická myšlienka skrsla… „ale sa nikdy neopil…“

„A ja som vari opilý!“ urazil sa mladý človek.

„A kto ti čo hovorí.“

„Ja som nie ani najmenej. Stavme sa, že si ty väčšmi.“

„Aha — aha!“ rozosmial sa Falstaf. „Ja pijem, koľko unesiem. A to je, synku, máločo menej od králeviča Marka. Môžeš mi veriť.“

Medzitým i komandír počal sa prechádzať hore-dolu po hradskej. Zunovalo sa mu čakať v diligencii, ktorá sa nehýbe.

Kupec mi ho ukázal a žmurkajúc rečie:

„Ó, nevojde on, nevojde…“

„Možno sa mu nechce,“ na to ja.

„Ah, ťažko mu do vrecka siahnuť. Ja ho poznám. A čo je tamto tej?“ Priblížil sa k posteli, kde leží dosť mladá ženská, poprikrývaná kobercami, ale sa nevyzliekla. Vidno, že má horúčku.

„A čo ťa bolí?“ spytuje sa jej kupec.

„Nič. Trochu hlava.“

„Tu je doktor. Mohol by ti predpísať…“

„Ach, mne prejde. Netreba!“ zvolala v strachu, a schúlila sa ešte lepšie pod kobercami. Snáď, aby sme ju neuriekli.

Konečne sme sa vyhrnuli od Serbijanca. Netreba spomínať, že nás zase vybozkával, ako svedčí. Vsadli sme do diligencie nemálo radostní, že nieto už tu môjho elegantného suseda. Spriatelil sa s tými v prednej a že s nimi pôjde pešky, myslím na Orju Luku a či kde.

„Šťastná mu cesta,“ odobruje komandír. „Dosiaľ bolo s ním ťažko a čo by bolo teraz! Aspoň čo sme tu, sme všetko ľudia…“

A skutočne bolo nám omnoho pohodlnejšie, menovite mne, čo som sedel sám na prednom sedisku. Horúčava nepúšťa. Čím sa diligencia spúšťa nižej, tým je i horúčava väčšia.

Kupec a ja sme v Orej Luke vypili čiernu kávu. Komandír sa poprechádzal za ten čas po mestečku. V Danilovom Grade odišiel sa napiť vody na fontánu a my s kupcom odišli sme do mestečka, bez neho. Vystúpiac z hana, nikde sme nemohli zazrieť komandíra, ktorý, nedá sa tajiť, vyhýba sa hanom ako svätenej vode. Kupec sa veľmi zabáva na komandírovej skúposti. Vlečie ma do každého hana, len aby on musel vyčkávať v diligencii. I pretvaruje sa pred ním akoby bol bohvieaký márnotratník. Komandír na to nehovorí nič, len vraská čelo. Ináče mne sa komandír zdá byť človek dobrého srdca až na ten mešec, ktorý vie stískať tvrdo. Myslím, že ho stojí dosť trápenia, keď vidí, ako my rozhadzujeme groše nič po nič. Mne to odpúšťa, ale vidím, ako kupcom pohŕda pre toto nekupecké mrhanie. Ostatne celé mrhanie záleží v tom, že dve šálky kávy stoja najviac šesť grajciarov.

Keď sme vysadúvali v Danilovom Grade do diligencie, rečiem postiliónovi:

„Či ty vieš, kde býva vojvoda Mihajlo?“

„Ako by nevedel?“

„Teda zastaň, keď k nemu prídeme. Ja musím vystúpiť.“

„Dobre.“

„Moje veci pošli na hotel Európa, keď prídeš do Podgorice.“

Postilión privolil.

„A čo máš za robotu u vojvodu?“ spýta sa komandír udivený. „Vari ho znáš!“

„Nemám to šťastie. Ale mám ísť stadiaľ na Duklje.“

„Ah, Duklje!“ odvetil s výrazom zľahčovania. „A čo tam máš na Duklju? Bol si tam kedy?“

„Nikdy. Práve preto by chcel vidieť.“

„Veď sa i vyplatí!“ zvolal v smiechu. Staré múry — i to v zemi. Dakoľko rozlámaných stĺpov. Dakoľko roztrieskaných plôch s literami. To je Duklje. Čo máš na tom vidieť?“

„Aby to videl. Musí to predsa mať dáku cenu.“

„Cenu — cenu! Ako komu. Prichodia Francúzi, Angličania, Amerikáni — to sa dá pochopiť. Ale ty! Človek zdravého rozumu, nenatresnutý! A či ho chceš fotografovať?“

Rozosmial som sa. On sa rozpaľoval ešte väčšmi.

„A nebol si ty na Soline?“ spytuje sa ma.

„Akoby nie.“

„Tam to máš i väčšie, i krajšie. Bárs i tam škoda bolo prekopávať krásne vinice kvôli starým haraburdám. Nuž ale nech majú, keď to radi hltajú. Ale Duklje! Do čertovej matere. A kedy sa to chceš vrátiť do Podgorice?“

„Dnes večer, to sa rozumie.“

„Dnes večer!“ rozosmial sa chutne, akoby bol počul najväčšiu naivnosť. „Ah, prosím ťa!“

Ja som sa prestrašil. „Čo — ak ma efendi naschvál vábi na Duklje, aby ja bol prinútený ostať zajtra tu. Ktovie, čo on má za úmysly…“ Prišiel mi na um „dopust“, skoro vypršaný. Pozajtre zas „Graf Wurmbrand“ spoločnosti Lloyda zakotvený v Kotore. Čo, ak ho zmeškám? A potom dnes som utrmácaný. Nechce sa mi do polnoci prevŕhať sa po kamení. I podgorickú večeru nemožno prepustiť po nikšićskom pôste. Ale i slovo treba držať. A ja som ho dal predvčerom večer efendimu. On ma bude čakať, taký tučný ako je — a ja ho tam nechám, nech čaká? Čo by myslel o mne, ktorého tak srdečne privítal v svojom dome…“

Vyznám, že som si nevedel rady ani sem ani tam. Keď okolo piatej zastala diligencia, ja som bol rozhodnutý, že vystúpim a nech bude čo chce.

Skočil som teda chytro na cestu a odberám sa od mojich druhov.

„A či si sa zblaznel!?“ kričí komandír v ustrnutí. „Nechoď, ak máš boha pri sebe. Kýho čerta tam nájdeš!“

„Musím. Efendi by ma čakal. Nebolo by svedčné, aby ho mal za blázna. To i ty uznáš.“

„A čo efendi!“ pohodil prudko rukou. „On je blázon. Také idey! Prosím ťa…“

„Nemožno.“

Žmurkol som na postilióna, on pošibal, diligencia sa pohla. Komandírova hlava zjavila sa v obloku. Kričí na kočiša ako na ratu.

„Čakaj, pasja noho! Čo náhliš! Čakaj ho, ak si Srbin…“

No kočiš šibe kone bezohľadne a obzerajúc sa na mňa, smeje sa na komandírovom strachu. Diligencia sa oddialila, no ešte sa ozýva komandírov hlas.

Zamyslel som sa, prečo sa ten človek tak bojí o mňa. Veď to vyzerá, akoby sa ja vyberal do najtemnejšej Afriky. Najskôr ešte si vysvetliť toto excentrickou povahou a nervóznym rozčúlením tohto človeka. Vidno, ako mu svaly tváre kedy-tedy zaihrajú, i prsty sa zatrasú, keď je medzi nimi cigareta. Nedá sa uprieť, priveľa kúri tento človek.

Nuž čo ako, budem sa mať na pozore. Ak je Duklje ďaleko, ani naň nepôjdem, ale jednoducho vrátim sa zaraz s efendim do Podgorice.

Prešiel som mostom za Zetu. Na brehu stojí neďaleko stará, čierna kula, dobre zachovalá. V nej musí bývať vojvoda Mihajlo. Tu bližšie je novšia budova na poschodie. Krčma možno a možno škola. Dom je čisto obielený, ľahko, že to bude škola. Potom hrá sa okolo nej asi tucet detí, preháňajúc sa po brehu rieky. Pred domom je hrubá klada, na nej sedí starec v dolame kávovej farby a kúri tuho z čibuka. Šedivé fúzy ožlkli mu od dymu a nikotínu.

„Prosím vás, starý,“ prihovoril som sa mu, keď som ho prv pozdravil a mimovoľne mu začal vykať, „či je toto dom vojvodu Mihajla?“

„Áno, synko. A čo mu nesieš?“ A povstal z klady a pristúpil ku mne.

„Vojvodovi nenesiem nič. Ale mal ma tu čakať X efendi z Podgorice. Hádam ho i poznáte.“

„Veľmi dobre. Ale dnes som ho tu nevidel.“

„To možno poslal sem svojho zaťa, Y, ak ho poznáte.“

„Akoby nie. Dobehuje často na tom svojom kolovrátku, čo ho volajú bicykel. Ale ani on tu nebol.“

Hm — zamyslel som sa trochu. A čo teraz?

„A čo myslíte, starý — koľko treba odtiaľto na Duklje a nazad?“

„Ani pol hodiny.“

„Skutočne?“

„Čestné slovo.“

Vidno, že komandír nikdy nebol na Duklji, ani nemá pochopu, kde to Duklje leží, bárs možno sto ráz prešiel popri ňom. Ostatne v tom niet nič zvláštneho. Ja som Choč vídal každú chvíľu osemnásť rokov. Prichádzali naň všakoví turisti každé leto, dakedy až z Varšavy: a ja, čo som sa pod ním narodil a pod ním býval, do dvadsiateho roku som mu nevystúpil na končiar. Zato som vytrvale sníval o Parnase.

„A či by potrafil sám?“

„To je ľahko. Čuješ, ty malý — he!“

Pribehol chlapec asi dvanásťročný, ktorý sa naháňal s deťmi po brehu. Nosí široké gate a vykasanú košeľu ani dáky „bašík“ z Veľkej Revúcej.

„Zavedieš tohto pána na Duklje. Poukazuješ, vysvetlíš im všetko, ako svedčí.“ A obrátiac sa ku mne: „Odviedol by ťa ja, ale vidíš, ja som starý.“ Zasmial sa melancholicky; spoza žltých fúzov začerneli sa mu dva zuby ako eben.

Pustili sme sa chodníkom pomedzi polia. O chvíľu sme prišli k múru, prisypanému zemou, kde rastie tŕnie a tráva. Múr starej Diokley. Preskočili sme ho a našli sa v ktorejsi „ulici“, možno na námestí. Lenže domov nevidíš, iba ak kde-tu trčí pozostatok solídneho múra spod zeme. Rozbité plochy s kusmi nápisov sú poopierané sem a tam. Zub času tu už dokončil svoju robotu. Z diela Diokleciánovho o dakoľko rokov nezostane ani pamiatky. Chlapec ti ukáže ešte kus mozaiky, ktorou bola vyliata podlaha ktorejsi dvorany. No i tá nebude dlho trvať: dažde, slnce a nadovšetko holomráz rozdrobí ju na piesok.

Zrúcanín sa vidí málo, ešte sú pod zemou. Chudobní Vasojeviči každý rok prekopajú jeden kus. Platia ich kukuricou. No vykopávanie pokračuje pomaly. Štát má konečne potreby omnoho naliehavejšie, menovite štát taký chudobný. Preto i rozsiahlosť zrúcanín dnes sa nemôže určiť. Na každý pád nebudú tak rozsiahle ako solinské, kde leží v rumoch hlavné mesto starého Ilyrika, sídlo kráľov i cézarov rímskych.

Chlapec by chcel nasilu vzbudiť vo mne obdiv nad Diokleou. „Toto je nič. Počkaj, keď ti ukážem kostol!“ A tento kostol mi spomína celou cestou po mŕtvom meste. Nechal si ho na ostatok. A skutočne ten je najväčšmi zachovaný. Múr dosahuje niekde i výšku dva-tri metre.

„Vidíš, toto ti je kostol,“ zvolal víťazoslávne. „Pravdepodobné je…“ upotrebil naozaj výraz „pravdepodobné“, ktorý výraz som ešte nikdy nepočul z úst dieťaťa sedliackeho. „Pravdepodobné je, že to bol kostol pravoslávny.“

„Ešteže čo!“ zadivil som sa ja. Na takú vec by ja nikdy nebol pomyslel. „A z čoho ty zatváraš, že je to kostol pravoslávny?“

„Obrátený bol oltárom k východu. A každý chrám pravoslávny musí byť obrátený k východu.“

„To ti je nie dôkaz. Bársktorý kostol môže mať oltár náhodou k východu.“

Chlapec sa sklamal vo mne, ktorý som mu odporoval viac len zo zábavy, aby ho podráždil a prinútil ďalej dôvodiť. No chlapec už o kostole nehovorí.

Pýta sa ma:

„A ty si nie pravoslávny?“

Vidíme, kde on hľadá príčinu môjho odporovania.

„Veru nie, syn môj.“

„A hovoríš po srbsky!“

„Touto rečou hovoria mnohí, čo sú nie ani pravoslávni, ani Srbi.“

„Áno, latini.[197] Jesto ich i v Podgorici. A ty, odkiaľ si, ty?“

„Ja som ti z Dalmácie predbežne.“

„I to srbská zem!“ zvolal chlapec.

„O tom sa ešte i múdri ľudia hádajú,“ odpovedám ja. „A medzi múdrych zamiešalo sa dosť i pošetilých…“

No on sa nedá presvedčiť. Spomína mi, ktoré sú ešte „srbské zeme“. Rozvinul mi program politický, nesmierne expanzívny. Nuž hotový Garibaldi[198] v zárodku. Takéto smelé idey môžu prechovávať len deti, ktorým život neokmásal na krídlach perie, alebo tí zriedkaví, šťastní ľudia, ktorých oduševnenie pomlaďuje, tak že vlastne nikdy neostarejú. My, bohužiaľ, rodili sme sa a odrástli v epochu, keď sa človek rodí, ako barón Bačkorovič,[199] t. j. hneď tridsaťročný.

„A či ty chodíš, synku, do školy?“

„Už som vychodil osnovnú školu.“

„A vieš písať?“

„Viem po srbsky i latinsky.“

„A načo ti je po latinsky?“

„Ak by chcel byť kupec. Ale mne netreba. My máme pole.“

„Môžeš byť i vojvoda,“ zažartoval som ja.

„Vojvoda musí byť junák.“

„A či poznáš vojvodu Mihajla.“

„Či poznám! I ty si ho videl.“

„A ktorý to?“

„Čo mňa s tebou poslal.“

„Teda to bol vojvoda Mihajlo!“ zvolal som nie veľmi potešený.

Bolo mi ľúto, že som si dovolil so starým hodnostárom taký familiárny tón. Umienil som si, že budúcne si dám pozor na orlíky na čiapke, keď sa s kým zídem, a na prusleky.

Hneď na zrúcaninách stretol som pána vyslanca B. s akýmsi neznámym pánom v civile. Za nimi dakoľko krokov hrne sa dr. Č. s fotografickým aparátom. Všetci traja majú na hlave čiernohorské čiapočky. To znamená tu toľko, ako keby si prijal čiernohorské občianstvo…

Páni idú zajtra ráno na Danilovgrad. Stadiaľ údolím Zety na Ostrog, to sa rozumie koňmo. Bárs som utrmácaný, závidel som im tento výlet.

Dali sme si síce „nashledanou v Podgorici“, dnes večer totiž — no pánov som nevidel už ani dnes večer, ani na Čiernej Hore vôbec.

Pred domom na klade našiel som môjho starého. Kúri vytrvale, že ho pokrývajú oblaky dymu.

„Pane vojvoda, odpusťte, že som vás prvej nepoznal. Ináč by si nebol dovolil daktoré výrazy.“

On pohodil rukou a usmial sa.

„Či sa ti nepáči na kávu?“

Túžil som čím skôr dostať sa do Podgorice. Zaďakoval som mu a pobral sa dolu Moračou, peknou cestou, per pedes apostolorum.[200]

Na moste Vezírovom stretol som paniu a slečnu efendiho[201] so snúbencom. Vybrali sa proti mne, keď sa opozdili na Duklje. Príduc k ich domu, musel som zase vojsť na pohár piva a na cigaretu. No onedlho sme odišli k hotelu. Tu som našiel efendiho v práci s pánmi od magistrátu. Nechali sme ich tak a my odišli zas sa túlať po starom meste.

Keď sme sa vrátili pod jahodu — slnce zapadlo, muezin vyspevoval na minarete — našli sme tu veľmi interesantnú spoločnosť. Okrem pánov, s ktorými som predošle večeral, boli tu páni od magistrátu, jeden kapetan, traja brigadíri a ešte jeden cudzinec, ktorý tvorí centrum celej spoločnosti.

Predstavili ma panstvu, ale spomedzi tých veľa „— ićov“ zapamätal som si iba meno brigadíra M., šéfa čiernohorskej artilérie. Pozdejšie som čítal to isté meno medzi delegátmi, ktorí pri pohraničnej vzbure v Berani zo strany Čiernej Hory mali uviesť poriadok. Je to človek nevysoký, čierny; oko má veľké, výrazné. Môžeš s ním hovoriť i po nemecky, rozpráva plynne, ani ktorýkoľvek náš kadet. Bárs vyzerá mladý, už v poslednej vojne vyznačil sa ako výtečný oficier artilérie, uviedol do poriadku túto branžu a dnes je jej šéfom. Druhí brigadíri sú ľudia starší, vysokí, impozantní. Oblekom sa nedelia od ktoréhokoľvek druhého občana. Iba čo nosia čižmy, na prusleku zlaté vyšívanie asi na dlaň šíre a na čiapočkách orla s nápisom „Brigadir“ a brigáda tá a tá. Brigád jesto tuším deväť, daktorá má len štyri, druhá sedem i osem bataliónov o šesťsto chlapoch. Podľa toho, na ktorom území leží dotyčná brigáda. Vojsko tu je podelené dľa krajov a to tak, že plemä slúži vždy spolu a nikdy ho netrhajú ani nemiešajú s druhým plemenom. A je to i lepšie, lebo vojak má vždy viac odvahy, keď bojuje medzi svojimi. A potom keď padne, alebo je ranený, má ho aspoň kto odniesť von z ohňa. Armáda čiernohorská nemá ani dnes ešte sanitu, takže vojsko samo musí odnášať svojich ranených. Vozatajstva tiež nemá — potravu a muníciu donášajú za vojskom ženy.

Pri týchto generáloch nezbadáš ani mak dákej pýchy, alebo tej blahosklonnosti, ako sa to vída pri vysokých oficieroch. Držia sa priateľsky, fidélne, a bez ceremónie nielen ku mne, cudzincovi, ale i k môjmu sprievodcovi, ktorý v nedeľu, keď bude cvičba, zaujme svoju šaržu kaprálsku. Práve tak kolegiálne zachádzajú i s kapetanom.

No moju pozornosť nepripútali títo hodnostári, ale ten cudzinec, okolo ktorého sa zhŕkla celá spoločnosť. Nosí krpce, ako naši Oravci, s remencami. Má úzke čierne nohavice z domáceho súkna i akúsi kurtku prehodenú cez plece, lebo mu je horúce a vyzliekol ju z rukávov. Brada je oholená, fúz pristrihnutý, takže nepresahuje kútiky úst. Celý zjav vôbec tuho mi pripomína vyšnokubínskeho zemana, ibaže by medzi nimi ťažko našiel človeka takýchto požehnaných rozmerov. Nenie vysoký, ale tučný, takže málokedy vidí on špicu svojich krpčekov. Iba košeľa z bieleho šifónu, skvele vyžehlená, svedčí, že máme do činenia s človekom, zvyknutým západníckemu luxusu. Tento cudzinec, ktorý už tiež nosí čiapočku s nápisom N. I.,[202] je Ranko Tajšić zo Srbska, kompatriot tučného Falstafa, ktorý nás tak šumadijsky traktoval.

Kariéra tohto srbského sedliaka je všeobecne známa. Člen skupčiny, pozdejšie predseda skupčiny, pod radikálnou vládou. Ako taký demagóg bol nepohodlný vláde napredniackej, bol vraj i zapletený do protidynastických spiknutí — dosť na tom, musel uskočiť zo Šumadije.[203] Ako vidíme, Čierna Hora prijala ho pohostinsky, čo Šumadija tak ľahko nezabudne. Nuž vidíte, taký je pomer medzi oboma „sesterskými“ zemami. Tesný im je Balkán, tesný…

Ináč vidno na pánu Rankovi, že je z krajiny konštitucionálnej.[204] On veru nenie vo výrokoch tak zdržanlivý, ako Čiernohorci, čo sú okolo neho. Čo na srdci, to na jazyku. Škoda, že ja nemôžem ho nijako rozumieť, tohto zhovorčivého politikára. Hovorí krátko, úsečne a obsažne. Reč sa mu hemží porekadlami a prostonárodnýmí výrazmi, ktorých sa už v dnešnej knihe nikde nedočítaš. Srbská a menovite chorvátska kniha tiež dosť ďaleko zakerovala od ľudového výrazu a, ako všetky druhé — zmodernizovala sa. Neviem, či na svoj prospech. No pán Ranko je politikár, nie kniha. On hovorí tak národne, že ho ja nerozumiem. Iba keď vybúši smiech, domýšľam sa, že povedal čosi „šťavnatého“. Nuž vidno, že je to osobnosť, ktorá je v stave pútať: nie div, že sa vyšvihol tak vysoko, ako málokto zo súčasných sedliakov. Demagóg!

Hovorí napr., že sa najradšej túla po vidieku. „Priestolníc[205] mám potiaľto,“ ukáže hrdlo. A nič sa nebojí, že by dakto mohol vzťahovať výrok i na priestolnicu čiernohorskú. Chodí najviac pešo. Ciest sa nedrží. Zabrúsi i do poľa a pustí sa do reči so sedliakmi. Ako nefalšovaný Šumadijec zakeruje hneď do politiky. Šumadijec by bez nej umrel. Každý, kto sa rodí v tej šťastnej krajine, rodí sa v presvedčení, že nosí v ruke ministerskú torbu. Politika sa naháňa všade. V skupčine i v kafé šantanu[206] i na morálnejšom ešte mieste. Na ringu i v kostole, v ministerstve i na krstení, pri okresnom i najvyššom súde. A najtuhšie v školách. Otravujúc ňou ako gebuľou deti „osnovnej“ školy i mládencov na „veľkej“ škole v Belehrade. Politizuje profesor i kočiš, policajt i generál. Nie div, že Ranko Tajšić v takej krajine stal sa chýrnym politikárom. Teraz nosí následky. No nech sa nebojí. Vláda sa premení, k veslu prídu radikáli a pán Ranko vtiahne s triumfom do skupčiny ako martýr. Známe, že ani jeden kabinet nevydrží u nich päť rokov. Ústava musí byť každých desať rokov nová. „Premeniť ústavu“ im je tak potrebná vec, ako nám napríklad premeniť košeľu. Iba že sa pritom — bohužiaľ — rozum nikdy nepremení.

Kvôli hosťovi prišla na stôl rakija, tuším slivovica. Piť pred večerou rakiju na našich stranách v Dalmácii vyhlásili by za hotový barbarizmus. Tam sa pije rakija po večeri. V Orave a Haliči nedotkli by sa kalíška po večeri za celý svet. Nuž hľa, nesvornosť ešte i pri „sklenke“! A Čech vôbec nemyslí na kalištek, kým nemá svojich pätnásť štrichov pod svojím pollitrovým „potešením“.

Pán Ranko neostal s nami na večeru. Pani generálša s paňou mešťanostovou prešla raz-dva popred hotel. Nikto ich nepozdravil, ani neoslovil. No musela na brigadíra mihnúť, alebo už dáko ináč mu zakomandovať. On zvolal odrazu: „Zaraz, dušo, v tú chvíľu.“ A skutočne o krátky čas odvádza pána Ranka i druhých hostí k sebe na večeru.

Večerali sme zase znamenite, menovite ja po dvojdňovom pôste. Prišla na stôl — čo som veru v Podgorici neočakával — ryba a to rozmerov obrovských. Chytili ju v Morači. Nebol by myslel, že v nej toľká ryba môže odrásť. Volajú túto rybu pastrva,[207] ale s naším pstruhom nemá nič spoločného, iba dobrú chuť. Pre mňa, privyknutého na morské ryby bola pravou delikatesou. Bola len jednoducho varená, ako i daktoré druhy morských rýb najchutnejšie sú čo najjednoduchšie uvarené; ešte teplá. Jedli sme ju s olejom olivovým a octom, ako vôbec varené ryby. Za stolom nás bolo nešťastné číslo: trinásť, i kupec z Nikšića. Každý si ubral svoj kus dľa vôle a ešte ostalo i kuchárkam. Pozdejšie som sa dozvedel, že takýchto pastŕv sa loví hodne v Morači. Na „sultánovo“ — deň nastúpenia sultána Abdul-Hamida[208] na trón — keď cetinjské vyslanectvo turecké drží za tri dni traktu, na ktorú môže pristúpiť každý, kto chce: nesmie tiež chybovať pastrva z Morače pre gala stôl. Je obyčajne tak veľká, že musia vypožičať kotlík z kasárne, keď ju idú variť a majú na ňu i extra misu mimoriadnych rozmerov.

Po večeri ma čakala veľmi tuhá šarvátka s celou spoločnosťou. Zajtra je Spasovo — Vstúpenie — zdržiavajú ma v Podgorici. Navrhujú mi výlet na Žabljak, zámok neďaleko Skadarského jazera. Keď som nechcel pristať, zať efendiho ma začal verbovať do Skadra; keď som sa vyhováral, že môj pas nenie vidovaný pre Skadar, sľubujú mi, že sa to dá ľahko zariadiť. Ale čo robiť — musel som stáť na svojom. „Dopust“[209] je na vypršaní. Nezbývalo iné, ako rozlúčiť sa definitívne s milou spoločnosťou a zaďakovať im, ako sa to u nás robí, „z kamarátstva“.

Keď som vošiel do hotela v prízemnej miestnosti, našiel som komandíra. Ustarostený ako obyčajne. Nevečeral s nami; kupec nikšićský nevedel mi povedať, kde sa komandír podel, keď vystúpil z diligencie.

Musel čosi dopočuť, ako ma tam pod jahodou vábili do Skadra a na Žabljak.

„A vari ideš naozaj do Skadra?“

Nadišla ma vôľa, že ho potrápim.

„A čo robiť, keď ťa takrečeno prisilia,“ odpovedám ja.

„To sú idey, bože Hospodine! Veď ty nemáš pochopu, čo je Skadar!“

„Preto by ho chcel i vidieť.“

„Pre pánaboha! Veď ty ponesieš hlavu v torbe! (Nosiť hlavu v torbe = hrať o život.)

„Oh, to sa nebojím. Budú so mnou druhí. Bude ma mať kto pomstiť.“

„To sú reči! Ty si zblaznel.“

„Prosím ťa — turista! Čo môžeš očakávať od turistu?“

„A potom máš kartu na diligenciu.“

„Vymenia mi ju na pošte na pozdejšie.“

„Brate,“ narazil druhým, pokojnejším tónom. „Ty otváraš vetrilá na každý vietor. Ľudia od charakteru to nerobievajú. A tak by pekne bolo zajtra na Cetinje! Boli by sme sami. Aké pohodlie! Urob mi kvôli…“

Keď som mu oznámil, že zo Skadra je nič, ale že pôjdeme spoločne na Cetinje, zaradoval sa, akoby bol našiel mešec dukátov. Celý uveličený vyšiel so mnou na poschodie a „aby ťa diabli nepokúšali“, vošiel za mnou až do izby. Potom sa odobral, vošiel do susednej a zatvoril dvere veľmi pečlive za sebou.

Ľahol som, sen ma začal ustatého obletovať — v susednej izbe komandír patroluje neúnavne vymeraným krokom hore-dolu… Čo je tomu človeku? Vari ho dačo tlačí na duši, či na svedomí? Konečne kroky zatíchli a zvrzgotala posteľ pod ťarchou mohutných kostí. Ohlášajú sa jeden za druhým hlboké, ťažké vzdychy…

Bolo mi ho ľúto. Už či je to jeho súženie ozajstné, či namyslené, všetko jedno. On je bez otázky človek nešťastný.

I vo sne sa mi zdalo, že čujem zo susedstva ťažké vzdychy…



[191] náš Jožko Kohút — Jozef Kohút (1838 — 1900), literárny historik

[192] „Onogošt“ — staršie meno Nikšića, opevneného mesta na Čiernej Hore, ktoré bývalo dôležitou pevnosťou a strategickým bodom pre Turkov. Za vojny Čiernej Hory s Tureckom knieža Nikola dobyl Nikšić roku 1877. Mesto potom natrvalo pripojili k Čiernej Hore.

[193] kula (z tur.) — pevnosť

[194] topánky „na cúgy“ (z nem.) — na šnúrovanie

[195] vystúpil na javisko… kráľ Oidip — ide o postavu z tragédie Kráľ Oidip, ktorú napísal starogrécky dramatik Sofokles (okolo 496 — 406 pred n. l.)

[196] králevič Marko — syn kráľa Vukašina (1371 — 1394), najpopulárnejší hrdina juhoslovanských národných piesní a povestí

[197] latini — rímski katolíci

[198] Garibaldi — Giuseppe Garibaldi (1807 — 1887), taliansky vlastenec, bojoval za zjednotenie Talianska proti Rakúsku

[199] ako barón Bačkorovič — narážka na humoristickú postavu z prózy. Podivné a skutočné príhody baróna Bačkoroviča; rozpráva ich on sám. Zobral a vydal roku 1871 Monte Čerigo. Čerigo bol vlastne Andrej Černiansky (1841 — 1923), redaktor humoristických časopisov. V jeho práci ide o voľné spracovanie nemeckého Münchhausena.

[200] per pedes apostolorum (lat.) — pešo (ako apoštoli)

[201] efendi (tur.) — zdvorilé oslovenie muža („pán“)

[202] nosí čiapočku s nápisom N. I. — s iniciálkami mena Nikola I.

[203] Ranko Tajsič zo Srbska… člen skupčiny, pozdejšie predseda skupčiny, pod radikálnou vládou. Ako taký demagóg bol nepohodlný vláde napredniackej, bol vraj i zapletený do protidynastických vecí — dosť na tom, musel ustúpiť zo Šumdije — Ranko Tajsić (1843 — 1903), srbský politik, vodca najkrajnejších srbských radikálov, bol prívržencom dohody s Čiernou Horou. Bojoval proti dynastii Obrenovićovcov. Bol obľúbený u srbských sedliakov. Vláda ho prenasledovala, preto ušiel do Cetinje. V procese pre atentát na kráľa Milana bol ako domnelý osnovateľ útoku v neprítomnosti odsúdený na smrť.

[204] je z krajiny konštitucionálnej — t. j. zo Srbska

[205] priestolnica (chorv.) — hlavné mesto

[206] kafé šantan — varieté

[207] pastrva — (lat. Forella)

[208] Abdul-Hamid — Abdul Hamid II. (+1918), posledný turecký samovládca. Vládol v rokoch 1876 — 1909, kým ho turecké Národné zhromaždenie nezosadilo.

[209] Dopust (chorv.) — dovolenka




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.