ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na parníku, keď je večer utešený, keď je tíšina a ovieva ťa svieži morský vetrík, ktorý sa zdvihol tam kdesi v neznámej diaľke, alebo ho zobudil pohyb lode — na parníku je v taký večer cestovanie najkrajší pôžitok na svete. Tak bolo i dnes. Zostali sme na palube; sadli do dlhých, plátenných kresiel: polosediac a pololežiac rozhliadali sa po čistej, nočnej oblohe, na ktorej hviezdy tak veselo trblietajú, sťa u nás o Troch kráľoch. Parník sa púšťa vonkajším kanálom, západne od ostrova Brača. Prímorie so svojimi holými vrchmi za chvíľu sa vnorilo kamsi do tmy nočnej. Zato Brač a Šolta svojou šeďou mocne sa odrážajú na tmavom obzore, sťa tajomné nočné prízraky. Klepotanie parného stroja, jednotvárne trasenie uspáva a tichým pokojom naplňuje rozrušeného ducha. Čo je v taký čas krásnejšie? Či ten pôžitok nočného kraja, dýchanie vzduchu vlahou a soľou preplneného, ktorý tak lahodí pľúcam, a či povedomie, že si sa vytrhol z dennej lopoty a si slobodný ako vták. Vtedy to nerozberáš, nelámeš nad tým hlavu. Dosť na tom, že sa pohrúžiš do sladkých dúm a vleješ sa celou bytosťou do krás božej prírody.

Noci na palube strávené ostanú mi navždy v pamäti. Keď stojím opretý o zábradlie a hľadím do šumiacich vĺn, ako bijú o boky lode, skočia mi pred oči dávno prežité obrazy, keď som ešte neplával po mori, pred ktorým som vždy cítil nemalý strach.

No dnes večer som nemal šťastia. Z tichých myšlienok vytrhol ma hovor, smiech, pozdejšie spev dosť veľkej spoločnosti, ktorá sa rozložila na palube okolo stola. Zabáva sa fádnymi rozhovormi a spevom a častuje sa vínom, ktorého dosť hodne fliaš je rozložené po stole. Takto sa môže zabávať len „reisenderská“ duša, človek bez domu, bez otčiny, ktorému je všade dobre, kde ide kšeft dobre. V čom taký človek vyniká nad hoviadko? Ničím, iba účesom a šatstvom. Už jeden, keď sa ti pritrafí na ceste, bude ti zavadzať na každom kroku: a čo, keď sa ich zíde sedem, osem, ako tu?

Ich vtipy a pusté rozhovory zbridili sa konečne každému. Cestovatelia jeden za druhým vstupujú do útrob lode. Môj druh z Prahy, prechodiac pri nich, zvolal:

„Fuj, či tu smrdí cibuľa!“

Ja som poznamenal:

„Eh — tu treba jasnejšie hovoriť.“

Nerozumejú oni narážkam.

Konečne som sa zobral i ja. „Reisenderi“ sa bavili ďalej svojim miešaným, talianskym i nemeckým žargónom. Na šťastie kabína je o štyroch posteliach a ja v nej sám. Keďže je cestovateľov málo, na každého pripadla zvláštna kabína. Aspoň náhrada za to, že sme museli utiecť z paluby.

Ako obyčajne, tak i na lodi zaspal som zaraz a neprebudil sa do šiestej hodiny ráno.

Cítim mierne kolísanie zo strany na stranu. Skočím, otvorím oblôčik a vlažný vzduch rúti sa plným prúdom do vyhriatej kabíny. Nakoľko sa otvára výhľad, more je zbrázdené vlnami, ktoré nosia biele hrebene sťa čipka. More sa ukazuje zelené a nie čisté, modré, ako včera večer.

Obliekol som sa čím skorej a vyšiel na palubu.

Len dve-tri duše sa tu tmolia, i to v havelokoch. Medzi povrazmi hviždí vietor, čierny dym z komína sa akosi lenivo uľahuje a tu i tu dotkne sa i paluby. Hladina mora je pokrytá mútnymi vlnami. Z oboch strán lode vidno brehy, ktoré sa lenivo hýbu a zaostávajú za ňou. Naša Niobe,^[68] loď starej konštrukcie, široká, bruchatá, nie veľmi rýchla, stojí pevne na pohnutom elemente, iba kedy-tedy čo sa potkne o niektorú masívnejšiu vlnu. A vtedy, ak stojíš na nohách, chyť sa niečoho pevného, lebo sa potočíš. Nebo je zaťahané nečistými mračnami.

Denique^[69] „jugo“ sa „neizjalovilo“. Nabehli sme naň.

Zjavili sa i moji druhovia na palube a nevrlo krčia nosom. Spomínajú vrtkavosť ženskú a premenlivosť počasia.

K siedmej hodine parník zastal pred Korčulou, len tak von z prístavu. Tovar nakladá sa na bárky a člny, ktorých sa celá flotila rojí okolo neho. Tancujú čudný kankán na vlnách, bijúcich do lode a odrážaných od nej. Zruční mornári nielen že sa držia hore koncom na tej „pohyblivej pôde“, ale i dvíhajú bedny a vrecia a pritom pohodlne kúria zo svojich krátkych lúl.

„Opozdili sme sa dve hodiny…“ zvestuje druh z Prahy. „Na Korčule mali sme byť o piatej.“

„Išli sme proti vetru,“ vysvetľuje druh domorodec.

„Kedy prídeme do Dubrovnika?“ pýtam sa sklepníka, ktorý nám doniesol kávu.

„O jednej popoludní,“ odpovedá flegmaticky.

„Ďakujem pekne! A do jednej tancovať dervišský tanec. A čo, keď sa vymotáme z ostrovov na vysoké more!“

Pražský súdruh neodpovedal ničoho, iba čo sa čuje od neho akési zádumčivé: „Hm!“

Kávu sme vypili, zapálili si a dívame sa na zručnú prácu Korčulanov okolo našej Niobe. Samo mesto, na svahu nie veľmi strmom, okrúžené čiastočne múrmi, dosť nevľúdne pozerá na nás. Je celé akosi čierne, tmavé; zďaleka zapácha starinou. Tiež taká stará kolónia: zvali ju Corcyra nigra.^[70] Nigra — naozaj veľmi pádne. Nigra možno preto, že kameň, ktorý sa tu láme, je omnoho černejší než bračský. A či preto, že mesto je čierne a bolo i za starých čias čierne? Proti Korčuli na ostrove Pelišći belie sa v tôni stromovia hneď na brehu Orebić. Z dištancie vyzerá veľmi vábne: pravý kontrast čiernej Korčuly.

Nemali sme teda veľkej príčiny ľutovať, keď začali hurtovať stroje, more hučať pod kormidlom sťa v rázštubni a Niobe začala sa obracať, pravda, nemotorne. Keď sa trocha odchýlila k boku, odviazali i posledný povraz, vytiahli ho, morom vysolený, na palubu, a Niobe vo veľkom oblúku hýbe sa napred kanálom medzi Korčulou a Pelišćom. Trochu nás prevracalo zo strany, no to prestalo, keď sme sa zo slobodného mora uchýlili za Meledu, ktorá nás štíti od južiny. Keď sme ju minuli, Niobe sa počala už celkom seriózne kývať zboku-nabok. Sťa ženská s ťažkým batohom na chrbte. O krátku chvíľu sa mi pozdalo, že Jožko Brežný mal len včera promóciu^[71] i že ma na slávu toho deja častuje u Jezdínskeho a ja mám desať plzenských, ktoré mi udreli z ruky do hlavy. Takto zaopatrený, že kráčam na Kráľovské Vinohrady.^[72] Loď mi pod nohami práve tak tancuje, ako vtedy klasická pôda matičky Prahy.

„Zbohom, bratia, do videnia v Dubrovniku!“ privolal som súdruhom a chytajúc sa stien, s ťažkou hlavou poberám sa do kabíny. Vyvalil som sa ako kus dreva na posteľ.

A to ma upokojilo. Hlava prišla k sebe, cíti pod sebou bezpečný podklad postele. Hojdanie parníka počína mi lahodiť sťa dieťaťu kolíska.

Súdruh domorodec, ako pravý Samaritán, prišiel ma navštíviť.

„Poďte na palubu — vietor sa utíšil. Bude vám tam lepšie.“

„Ach, mne je už len tu najlepšie.“

„A či je vám čo?“

„Ach, nie, ale idem spať.“

Súdruh hľadí na mňa akosi podozrivo. Sťa lekár keď má vysloviť definitívnu mienku. Pokýval hlavou a odišiel.

Hojdanie a trasenie. Prišla mi na um cesta z preparandie na Vianoce. Voz ma na stanici nečakal — chcel som doma „prekvapiť“. Groší na hotel nebolo; rušaj pešky. O druhej ráno v Štedrý deň. Dlhočizná Likavská dolina. Vietor fúka, kríž na dubovskom cmiteri vŕzga. Ja sa potím, trochu od chôdze, trochu od strachu. Tu nad Dubovou čuť vŕzganie kolies v tuho zamrznutom snehu. Plátennícke vozy; tiež sa vracajú na sviatky. Na Brestovej ma ponúkli, aby vysadol. Jeden ma vsadil do svojho nesmierneho kožucha. Vietor fučí, voz sa spúšťa dolu, trasie, z koní sa parí a ja spím. Tu zabreše pes, prebudím sa a už som vo dvore, v zátiší. Zo stajní čuť, ako rumigá statok pri prvom kŕmení…

Koľko tá duma trvala? Snáď som i zadriemal s ňou jednou cestou. Strhol som sa. Zvláštne zvuky zo susednej kabíny. Je to ženská tam, po zvuku súdim, že — likviduje. Búchajú dvere kabíny, tiché hlasy pomiešané stenaním, výkrik — a zase nový výbuch.

„Morská choroba — prvá obeť!“ mihlo mi hlavou. „Kto bude nasledovať?“

Otázka ostala otvorená. Dvere sa tiež otvorili a vstúpil druh pražský. Jeho vždy spokojná tvár žiari ešte stupňovanejšou spokojnosťou.

„No, ako sa máte?“ pýta sa ma akosi blahosklonne. V očiach mu čítam: „Vidíš, ty sa toľko rokov túlaš po tomto pohyblivom elemente, a choroba ťa chytá. A ja prvý raz — a hľa…“

„Ako sa mám? Hm, ako ,bubrig u loju‘“ — odpovedám mu chorvátskym príslovím, ktoré vynašlo, že obličkám je najlepšie, keď sú v loji zarastené. „A vy, doktor?“

„Výtečne.“

„Bože vám daj i lepšie!“ zaželám mu ja.

„A prečo nejdete na palubu, na vzduch. Tam je najlepšie.“ Vtom heglo, súdruh sa potočil. Ja som sa zasmial. „Vidíte, tu mi je akosi ťažko.“ Tu zas nová erupcia morskej choroby v susednej kabíne, i so všetkými príveskami. Súdruh sa obzerá v nedorozumení. „Ja by tu hneď ochorel, musím na palubu, ináč…“

Ostatok naponáhle preglgol.

„Vidíte, ja by zas tamhore ochorel.“

„Zvláštne!“

„Koľko krajov, toľko obyčajov. Darmo sa budeme hádať.“

„Hádať sa nejdem — ale už idem!“

„Len aby ste sa nevrátili!“ zahrozím mu.

Pod vplyvom tých tuhých výbuchov v susednej kabíne prišlo mi na um prvé cestovanie po „tichej“ Adrii.

Po Novom roku akosi došiel som na Rijeku, že vsadnem na rýchly parník rovno do Splitu. Parník sa hýbe o jednej po polnoci a popoludní o tretej bude v Splite. Ľahnem o desiatej večer do kabíny a nečaroval by s kráľom, že spím na mori. Ráno sa prebudím, vyzerám okienkom — naokolo celý les sťažňov, ktorých povrazy v nesmiernej bore hrajú sťa harfa. Oblečiem sa, vyjdem na nábrežie, vietor dva-tri razy ma pristavil a zimníka akoby na mne nebolo.

„Dnes sa necestuje,“ vysvetľuje mi kapitán.

„A to prečo, ak smiem prosiť?“

„Pre veľkú boru, milý doktore.“

„A more sa mi vidí, vzdor tej bore, tak tiché!“

„V prístave!“ A usmial sa zhovievavo.

Bolo takých nováčkov i viac. Všetci šomreme, prečo sa parník nehýbe. Jeden z Kapošváru — z pokolenia Levi^[73] — mal výstup s druhým kapitánom. Obviňuje ho zo zbabelosti. Zaradovali sme sa nemálo, keď o tretej popoludní zahvízdal parník. Vyšli sme na palubu, obdivovať velebu bory. Držíme sa povrazov, aby nás vietor nehodil. Cestovanie ukázalo sa interesantným — v prístave. No keď sme vyšli von! Parník sa hneď nahol, akoby nás chcel vyliať. Ledva som sa dotackal do salónu. Fľaše hrkocú, batožina sa kotúľa z kúta do kúta. My v kŕčovitom smiechu držíme sa fotelov a stola. Prišraubované sú na podlahu, teda pevné.

Cestovateľ z Kapošváru vytiahol pečenú kačku a ujedá si pečene. Zapíja ju, dobre opaprikovanú, vínom z kulača. Mladý bohoslovec, Srb z Petrovca, volá na mňa po slovensky zo svojej kabíny, aby i ja ľahol. I poslúchol som ho.

A tak to išlo do večera, do noci. Stenanie, výkriky zo všetkých strán. I kačka z Kapošváru vplávala slávnostne do šálky, ktorú podáva úslužný sklepník obetiam morskej choroby. Mne sa razom pozdalo, že nedožijem do desiatej do večera. Na tú hodinu, na desiatu, máme byť totiž v Zadre. Hlava bolí: nevieš, či je hlava, či kiahnica. A žalúdok! Zdá sa, že narástol ako záčin. Loď len robí svoje skoky. Niekedy zastane, sepne ju ako vrece múky — a akoby zastenala i ona. More búcha o boky i o okienko, podchvíľou so šumotom prelieva sa po palube. Dvere i ventilácia sú hermeticky zatvorené, pokryté nepremokavým plátnom.

„Milosrdný bože!“ vykríkol som. Zdalo sa mi, že ma čosi dusí. Hodil by sa do mora, keby mohol. A sklepník už je tu so šálkou, chytí ma za hlavu a teší, že však to len kým vybúši…

Vysilený, zahanbený akýsi, — studený pot na čele, — hodím sa na posteľ. A skutočne poľahčenie, a veľké. Neviem, čo sa viac robilo. Zaspal som tuho. Ráno, keď som sa prebudil, parník robí tie isté skoky ako včera večer.

„Čo je toto? Kde sme?“ pýtam sa.

„Na ceste do Zadra,“ vysvetľuje mi sklepník.

„Ako — a či sme včera večer nedošli?“

„Bolo nebezpečne. Prenocovali sme na mori.“

„A ako?“

„Tak!“

„A kedy budeme v Zadre?“

„Na poludnie.“

Chytám sa za hlavu. Parník sa medzitým trápi, ako vie. Vbehol i kapitán v krátkej bundičke, v nepremokavom plášti. Čiapku priviazal šatkou, aby ju vietor nestrhol. Širokým krokom chodí po salóne a ujedá si rybiu konzervu a zapíja koňakom. A môj vnútorný človek protestuje proti takémuto rúhaniu.

„Oh, preboha, kapitáne, ako môžete jesť!“ zvolal som v bolestiach. „Mne by každý kúsok narástol v ústach…“

„Ehe — pomorský život, ťažký život. Zato slúži apetít. A to je zvláštne: čím horší čas, tým lepší apetít. Vysvetlite mi to, vy ste preštudovali fyziológiu, i — i —“

„A mne neslúži!“

„Nič preto. Privyknete.“

„Bože ma uchovaj!“

„Prosit! Toto je najlepšia medicína, verte mi!“ A podvihol kalištek so žltou tekutinou, ktorá až hádže iskry od ohňa.

Došli sme do Zadra, lenže až večer o ôsmej. Celý ten turnus nemal som v ústach ničoho. V hostinci v Zadre horko-ťažko som strovil dve slané sardely a pohárik vína. To asi tak zodpovedalo nálade žalúdka najlepšie. Tak som zas ľahol do kabíny a vstal zajtrajšieho dňa o druhej popoludní, keď zahvízdal parník v prístave splitskom. Vyskočil som rozveselený na palubu a pohľad na toto slávne mesto pripúta moju pozornosť a ja zabudnem na všetko. Náhodou sa mi pohľad zastavil v medzipalubí, tam, kde hrmí parný stroj lode. Akýsi zafúľaný človek, možno topič stroja, sedí na zemi, medzi kolenami ohromná cínová misa a či práve lavór — ujedá si pozostatky mornárskeho obeda: dlhočizné makaróny zhrúbe prsta v akejsi čiernej omáčke. Odvrátil som sa hneď. Prišla mi na um ária z Prodanej nevěsty: „Pomysli, má Mařenko, pomysli…“ Zase hneď predvolávam si pred oči Ženíškovho Oldřicha a za ním i driečnu Boženu.^[74] I rukou kývam na môjho súmešťana, ktorého poslali proti mne do Splitu a ktorý ma tiež pozdravuje. Robím všetko, čo môžem: no darmo je. Keď vyhodili povraz a parník zastal pri moste, ba i schody počali z parníka spúšťať na nábrežie: ja som sa musel prehnúť ponad zábradlie a doniesť ostatnú obeť rozhnevanému moru. Splitskí nosiči mohli cele iste konštatovať, že som od predvčerajška nemal ničoho v ústach okrem tých dvoch sardel.

I po troch dňoch ešte sa mi videlo, že mi Split tancuje pod nohami. A makaróny sa mi dva razy prisnili v čiernej omáčke, ale chvalabohu, bez následkov.

Prebudil som sa, a tu v susednej kabíne nový nával choroby. Dvere búchajú, vzdychanie, výkriky: „Doneste limúna, limúna…“ Zatvoril som oči, nerozmýšľajúc už o ničom. Parník sa hojdá sem a tam a v hlave sa mi vidí, že sa mi obracia hruda syra, podľa toho, kam sa nahne loď.

„V prístave sme, dvíhajte sa!“

A skutočne zdá sa mi, loď pláva akoby v páperí. Hladko a ľahučko. Usmial som sa na druhov, ktorí prezerajú kabínu, či nevidia v nej neporiadok.

„Teda bez následkov!“ poznamenal druh domorodec.

„Ako vidíte. I vyspal som sa — ibaže hlava ako dieža.“

„Prejde.“

Parník zahvízdal, a kým som sa ja umyl, zriadil „batožinu“ — jednoduchú príručnú tašku — pristal k brehu. Keď sme vyšli na nábrežie, vďačným srdcom pozrel som na široké, nemotorné telo našej Nioby, ktoré pre svoju šírku tak málo sa hojdalo na mori a pomyslel: ,Mohlo byť i sto ráz horšie…‘

Pristali sme v Gruži, lebo parníky málokedy idú do prístavu v Dubrovniku. Ináč Gruž je len asi dvadsať minút od Dubrovnika. A i na tú nepatrnú vzdialenosť čaká tu celá armáda dobrých fiakrov, ktoré ťa odvezú, kam len chceš za takú cenu, ako v samej Viedni alebo Paríži. Vysadli sme i my do jedného, ktorého majiteľ sa nám veľmi „dúfanlive“ poklonkoval.

Fiakre letia jeden za druhým sťa na dostihoch, každý so svojou obeťou. Pekné domce gružské zostávajú za nami, i prístav, obstúpený zelenými kopcami. Lebo kopce tu nie sú holé, fádne, vyplákané od dažďov: všetky sú zaodeté v nádhernú, bujnú zeleň. I stráne, pokryté stromovím a sadmi, akoby vysmiate nám kynuli. Ukáže sa na nich tu vkusný domec, tu palácik i koketná vila. Ani čo by si bol vyšiel razom z Dalmácie do akéhosi neznámeho kraja.

A pôda je i tu kamenitá, lenže kamenie pokryté je trávou a stromovím. A to i na miestach, kde o to nepečuje ruka ľudská. Také, hľa, divy vyvádza voda! Tu jej je všade dostatok. Stromovia nájdeš rôzne druhy, ovocné i okrasné. Vidno i lipy, rozrastené, košaté, i staré platany. Olivy a figy sú omnoho krajšie i rozvinutejšie, než v druhých krajoch Dalmácie. Cyprusy sú skoro ako jedľa a svojím štíhlym, koketným vzrastom dodávajú kraju zvláštny ráz. Videl som tu i starých známych — kaktusy. Tu rastú pri cestách a v múroch. List dosahuje do pása odrastenému človeku. Mnohé počali hnať do kvetu, ale ešte nezakvitol ani jeden stvol. Tieto stvoly sú hrubé ako stehno a vysoké päť-sedem metrov.

Koč sa skoro vyšvihol na výšinu, pod ňou bralo, o ktoré bije „vysoké“ more. Výhľad sa nesie po mori a tratí sa tam, kde v parách a hmle sníme sa nebo s morom: dva pojmy, ktoré nosia v sebe predstavu nekonečnosti. Toto je „Bella vista“.^[75] Dnes je more rozbúrené, na ňom sa preháňajú pary a spenené vlny tamdolu v priepasti s divokým besom ženú sa k bralu a s hukotom sa rozrážajú o skaliská.

Odtiaľto sa spúšťa cesta miernym svahom pomedzi záhrady a elegantné domy do mesta. Toto predmestie je najkrajšia časť Dubrovnika. Z neho sa zahne cesta, akoby do „gustirny“, t. j. do studne, popri mestských hradbách prejde bránou a už sme na hlavnej ulici Dubrovnika — na Štradune. Podchvíľou sa ti mení panoráma, že nemáš ani kedy vnímať a kochať sa v prekvapujúcich pohľadoch. Štradunom sme prešli za chvíľku, kde sú domy všetky jednakej výšky i jednakých rozmerov: vyzerá to ako vojsko v gliede; zahli sme vpravo popri kostole sv. Vlaha a našli sa na námestí, na ktorom predávajú pomaranče a zelený hrášok a fazuľu, kde stojí i socha dubrovnického poetu, starého Gundulića.^[76] Tu je i Hôtel de la Ville.

Majiteľ splitského hotela nás bol doň oznámil. No izby našli sme zaplnené. Na schodoch sa tisli a rehtali všetci „reisenderi“, ktorí nás síce predbehli, ale tiež nedostali izby. Prijali nás so smiechom škodoradostným a drzým. Súdruh z Prahy nemohol ho preniesť a napomenul ich vážne. Súdruh domorodec im riekol po taliansky, aby lepšie rozumeli: „Lepšie by vám pristalo pásť kozy, než sa vydávať za obchodníkov.“ Ja som ho zas pokarhal po nemecky: „Divím sa, že sa zapodievate takou bagážou.“ Na tú bombu nastalo veľké utíšenie v Izraeli. Výstup tento nemal žiadnych druhých následkov, ibaže nám páni celé dva dni, keď nás stretli, strúhali poklony ozaj „hliboké“.

Ináč nás hotelier umiestil v hoteli Lacroma.^[77] Hotelík to čistý, leží v meste, má výhľad na more a obsluha je cele domácka; kúpeľ v dome a ceny veľmi mierne.

Mali sme síce zosadnúť v hoteli Imperiál, ktorý je vystavený s veľkým luxusom za domáci a viedenský kapitál. Súdruh z Prahy snáď by sa nebol protivil, no mne takéto hotely nie sú sympatické. Byť na ich nudných obedoch, stýkať sa so spoločnosťou, ktorá je tak exkluzívna, a k tomu troviť viac, než je nutne potrebné: to by bolo vari primoc obetí za tú slávu, že si býval v Imperiále. Obed sme strávili v hoteli de la Ville, kde sa jedáva veľmi dobre, čisto, hojne a lacno. Ostatne presvedčili sme sa, že väčšina cestovateľov holduje tým istým zásadám ako my.

Moji druhovia odišli si po obede ľahnúť. Ja som sa na lodi bol anticipando^[78] vyspal; odišiel som teda do kaviarne, ktorá stojí oproti kostolu sv. Vlaha. Tu sú vlastne koncentrované všetky hlavné budovy starej republiky. Katedrála, mestské divadlo, kňazov dvor i stará mincovňa a spomenutý kostol sv. Vlaha, patróna mesta.

Prezerám noviny a menovite, čo nového na Kube. No okrem veľkolepých príprav nemôžem sa ničoho dočítať. Odložím noviny a prezerám si obecenstvo, ktorého je hojnosť na ulici. Je deň Vstúpenia; nie div, že je živo. Prechodia tu húfy sedliakov a sedliačok z okolia v skvelých národných krojoch. Vidno i takých, čo sa neobliekli sviatočne: sú to chlapi ako jedle, vysokí, chudorľaví, v bielych nohaviciach, bielej halene s pásom. Na nohách opánky a tiež súkenné kopicia do kolien, opatrené háčkami. To sú pravoslávni z blízkej Hercegoviny a snáď i z Krivošia. Ich „Spasovo“^[79] bude až o niekoľko dní.

Zato ľud z vidieka je vyparádený, urastený, červený. Nevidno na ňom biedy a tvrdej roboty, ako na predošlých. Ženy sú vyobliekané pestro a čisto, že to až zaslepuje oči v tomto skvelom poludňajšom slnci. Šatky na hlavách, biele alebo červené, s prehodenými rožkami, sedia im koketne a zdobia ich zdravé, červené tváre. Košeľa i sukňa biela, okolo hrdla zlatá reťaz — to všetko len dvíha pôvab ich kroja. Prechádzajú sa v skupinách a veselo štebotajú, akoby boli doma. Tu i tu sa ukáže klasická postava írečitého mešťana, teda „republikána“.^[80] Modré nohavice do kolien, tak široké, že by sa do nich spratalo tri miery hrachu; menovite to, kde sa sedí — biele pančuchy, topánky moderné, kabátik do pása s vyšívanými rukávy, na ňom pruslek, tiež zlatom vyšívaný, široký pás, žltý alebo červený, na hlave fez s ťažkou kystkou a v ruke — to je vlastne hlavné — čibuk ako priehrštie na dlhom pipasári. Vykračuje si hrdo a len tak cez plece pozrie na nás úbohých Dalmatíncov. On sa totiž nepovažuje za Dalmatínca. Skoro každý je vypasený, takže jeho nesmierne nohavice ani veľmi nelogajú na ňom. Majú i svoj dialekt: trochu „naški“,^[81] trochu taliansky — tak ako my nerepublikáni po ostrovoch.

Obecenstvo v kaviarni najviac parluje, niektorí zas — možno cudzinci — idú „in die deutsch“,^[82] málokto sa ozve po naški. Už tu môžeš urobiť diagnózu, že Dubrovnik oplýva vojskom. Celé grupy dôstojníctva tisnú sa okolo stolíkov, alebo sa tmolia s tágom okolo biliardov. Čo sú Nemci, tí sem došli z Imperiálu. Prišli sem užiť trochu občianskej jednoduchosti. Vidíš medzi nimi indivíduá vo fantastických krojoch. Keď sa vyberali do Dalmácie, možno, mysleli si, že je to čosi a la najtemnejšia Afrika a oni budú hrať rolu ak nie starého Kolumba, teda aspoň geniálneho a praktického Stanleya.^[83]

Kým moji súdruhovia odpočívali, ja nielen že som sa okúpal, ale i vynašiel jedného, ktorý je „z našej dediny“ a osadený tu v meste. Keď som ho doviedol do kaviarne, už moji súdruhovia tam oddychovali. Keďže bolo štyri popoludní, času dosť i na väčší výlet — rozhodli sme, že pôjdeme na Lokrum.

Urobili sme pár krokov okolo divadla a našli sa — v dubrovnickom prístave. Je to vlastne len „príručný“ prístav. Rozosmial som sa, keď som ho videl. Dva tucty člnov a člnkov, niekoľko lodičiek, dve-tri plachtovky a prístav je plný „kao šipak“ — granátové jablko. Nestačil by ani flote san-marinskej.^[84]

Len čo sme sa obzreli, už stojí pred nami mornár s cigaretou v ústach.

„Páni idú na Lokrum. Môžem snáď v niečom poslúžiť?“ Tak uhladene hovoria v republike i mornári.

„Áno. Koľko pýtaš?“

„Dva zlaté.“

„Čo — dva zlaté? Ako to? Osemdesiat.“

„Osemdesiat, páni moji, nemožno. Dva zlaté rovno a ja som na vaše „raspoloženje“.“^[85]

Vyjednávanie sa nevydarilo. On pýtal mnoho, my dávali málo. Vraciame sa o chviľu, zas druhý mornár, i ten veľmi uhladený. Ale cena tá istá a pevná, pevná. Keď sme chceli odísť, on za nami a rečie nám:

„Páni, niže dvoch zlatých nedostanete člna. Uvidíte.“

„Dohovorili sa, loptoši!“ vykríkol druh domorodec. „A ja ti zas povedám, že dve zlatky od nás nikto nedostane. Zachovaj si!“

„Adijó!“ A zdvorile sa nám uklonil.

Teda z výletu nič. A ja som sa tajne zaradoval. Usmieva sa síce vábne zelené Lokrum^[86] — tuskulum Maximiliána a Rudolfa: no medzi ostrovom a prístavom je predsa len kúsok mora a to je od južiny dokonale rozihrané. Práve dostatočné, aby človek indisponovaný, kým sa ta na člne dovlečie, „napitao kanjce“ — nakŕmil kaňce. (Kanec je ryba, ktorá žije medzi kamením, je malá, ale dravá a menovite na mäso úlipná.)

„A my urobme výlet do Sv. Štefana. Na fiakri dvadsať minút,“ navrhuje dubrovnický náš priateľ. A tak sa i stalo. Cestou nás napopáckali jeho dvaja šarvanci — nebolo ich doma, keď som bol u nich, i hneď utiekli z domu hľadať „strýka zo S….“ Takto teda v dvojnásobnom množstve sme vsadli do fiakra. Mohol nás bezpečne čítať.

Išli sme tou istou cestou, ktorou sme prišli. Obzerali sme si podrobnejšie vily a záhrady z oboch strán cesty. Videli sme i nemocnicu, vystavenú na návrší medzi stromovím, i to nad samým morom. Trochu ďalej za vŕškom, v neveľkom údolí ukázala sa rozsiahla kasáreň, vlastne celá kolónia kasární a magazínov, nových, moderných. Ináč okolo nich mŕtvo a pusto. Slnko až uráža, ako pečie o biele steny a priestranstvo, bielym pieskom vysypané. V Gruži sme zahli vpravo od prístavu popod stráň, pokrytú krásnymi záhradami a posiatu vkusnými domami a vilami. V prístave sú zakotvené bárky, kupecké lode, kotery^[87] i elegantné parníky dubrovnickej parolodnej spoločnosti, ktorá veľmi skvitla a vysiela svoje lode do Anglicka a zas do prístavov ruských na mori Čiernom a Azovskom.

V hostincoch a záhradách vysedujú mornári a výletníci z mesta. Popíjajú kávu a mnohí i pivo. Jesto tu niekoľko plachtových lodí, na ktorých ti namerajú dosť lacno „lipoga, crnoga“, ba vidíš i lode so zafúľanými plachtami na žlto: lode talianske s vínom talianskym. Okolo nich trma-vrma, larma a spev.

Cesta ide po brehu rieky Rijeky, ktorá po krátkej ceste sotva prelomila tuhú reťaz holých prímorských vrchov, širokým voľným tokom vlieva sa do zálivu Gružského. Sv. Stipan je malá dedinka, čosi výstavnejšia, no polohu má krásnu na brehu Rijeky. Na proťajšej strane rozkladajú sa tiež dedinky, vily a domce v záhradách dobre opatrovaných. Mosta nieto, ľudia sa prevážajú na člnoch. Ba tu som videl i čosi hypermoderného: vodný velocipéd. Je to čln s dvoma pármi kolies, na ktoré treba práve tak šliapať, ako na velocipéde.

Cesta končí sa znezrady pri brale a fiaker sa obrátil. My že nejako obídeme bralo a po brehu pôjdeme dohora: ale nemožno ani pešky. Pohľad stadiaľto je veľkolepý na Rijeku i okolie. Brehy až bujno zelené, úrodné — no vrchy holé, pusté, ako kdekoľvek inde v Dalmácii. To pôsobí veľmi mocným kontrastom. Prešli sme dedinou, pozhovárali sa so ženičkami, ktoré vysedujú na ulici a držia svoje nedeľňajšie „selo“, práve ako i naše ženičky na Slovensku. Vsadli sme do voza a tou istou cestou vrátili sa do mesta. Výlet na člne hore Rijekou až ta, kde si razí cestu pomedzi vrchy, ponechali sme si „napotom“. Kedy to bude?

Keď sme prišli pred hotel Imperiál, zastavil nás hustý zástup sveta. Tu je „Platzmuzik“,^[88] robí ju civilná kapela. Veľkí páni z hotela porozkladali sa po verandách, balkónoch a pavlačiach, všetko vycifrovaných pozlátkou, alebo sa uponížili nižšie, do parku. Park v dalmatínskom zmysle — ináč by to bola len záhrada, alebo pomerne k domu — záhradôčka, s tuctom borov a niekoľko paliem, ináč vzorne držaná. Plebejské publikum robí po prašnej ceste promenádu a akoby defiluje pred veľkými pánmi tamhore v parku a po balkónoch. Vidíte tu driečne dievčatá i ženy, štebotajúce po taliansky a kde-tu i po chorvátsky. Začuli sme kde-tu i slovo po nemecky. Niektorí z hostí hotela vracajú sa s fotografickými aparátmi, prechodiac dosť ľahostajne okolo malých ľudí.

Dubrovnik teda dosiahol, za čím túži celá Dalmácia. Hotel na európskom niveau. A je to skutočne hotel prvého stupňa. Nájdeš tam: direkciu, služobníctvo, a to všade, v izbách i koridoroch a jedálňach, elektrické svetlo dnu i vonku, všetko pohodlie a luxus, ľad z Triestu a či zo Splitu, pivo plzenské i Pschorr; jedlá teplé, studené i prihrievané. Studené dochádzajú z Triestu, tak i torty a druhé cukrárske články. I rybäcina sa dostáva z Triestu, a síce na takýto spôsob. V Prímorí ulovia plný parník skužov, alebo tuňaciny, hajde s nimi rovno do Triestu. Tam sa to predá odpoly darmo. Z nich spravia konzervy a tie za drahý groš idú do hotela Imperiál. V hoteli ide všetko — to sa rozumie — „in die deutsch“. Spytoval som sa veľmi podrobne, kto v Dubrovniku má vlastne osoh z tohto hotela: či krajčír alebo kupec, práčka alebo hostinský, rybár alebo ten sedliak z vidieka. Nikde som sa nedozvedel ničoho. Zato má Dubrovnik: kus nemeckej kultúry, ktorá sa počína chytať i obyvateľstva; voľnejšie mravy, lebo veľkí páni v istých veciach holdujú demokratickým zásadám, a konečne výhoda, že je tu kolónia ľudí chorľavých a nakazených všakovými chorobami. Potom drahota v meste, menovite na byty. Teda výhoda pre majiteľov domov.

Keď vyšla najavo veľká mizéria hospodárska Dalmácie a nedala sa už nijako zakryť, vláda sa odhodlala k veľkému činu: dala založiť spolok na zvelebenie Dalmácie. Predsedom toho spolku je gróf Harrach,^[89] do spolku pristúpila celá aristokracia, i peňažná. Teda biedam sa ide pomáhať „spoločenskou cestou“. A keďže v spolku sú veľkí páni, oni vedia len o svojej biede v Dalmácii: že niet poriadnych hotelov. Tak sa stalo, že spolok vzal do projektu stavať hotely a la Imperiál. Ako tie odstránia biedu, to nikto dnes nezná.

Medzitým koreň biedy je v tom, že slobodno víno talianske dovážať, ktoré zničilo konkurenciou jediný produkt Dalmácie. Itália vraj za tento ústupok pristúpila k trojčlenovému spolku.^[90] Teda trovy slávneho trojčlenového spolku platí Dalmácia a dostáva za to: ročitú podporu niekoľko sto tisíc, daň od pálenky, vlastne kotla a pod., keď víno sa nevypláca, nemožno ani pole dokonale obrábať, tak padá teda vinárstvo. Potom koľko zeme leží neobrobenej, lebo tráva nerastie. Nieto vody; a na vodné rezervoáry, kanále, zavodňovanie nieto zas peňazí. Vrchy sú holé, pusté — nemá ich kto zalesňovať. A to by nebola robota tak ťažká. Ale zase nieto groší…

A koľko na druhom poli zanedbanosti!

Hotely, kúpele — to má byť akoby flajster na všetky tieto rany. Povrchný cestovateľ už potom bude môcť zvelebovať veľký pokrok zeme. Sťa v Bosne a Hercegovine. Ináč to predsa len budú Poťomkinove dediny.