ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stará rímska sláva, na ktorú ťa upomína Diokleciánov palác, bola tiež len, ako náš človek hovorí, „do času“. Nezostalo z nej nič, okrem takýchto starých múrov po svete („svet“ v zmysle starom) roztrúsených a čosi starých bachantov, následkom ktorých museli sme sa učiť latinskú gramatiku. Dnes pravda, už ani tú neučia.

Dioklecián žil, keď hviezda rímskej slávy už sa naklonila k západu a dnu ohromná dŕžava hnila, rozpadnutím hrozila. Obor na hlinených nohách. Zvonku ju obstúpili nové, čerstvé národy — vnútri starý štátny stroj sa vyžil, žiadal reformy. A čo najhoršie: i galilejský „filozof“ svojím novým učením, novým morálom^[54] ohrozil základy večného mesta.

Z obyčajného vojaka, rodeného v Soline, Illyriku, ktorý sa zval Gaius Aurelius Valerius, stal sa časom cisárom dŕžavy rímskej. Sám rozdelí krajinu na dve čiastky, vyberie si jednu polovicu a do druhej postaví priateľa Maximiána. Premôže barbarov, sčiastky sám légiami rímskymi, sčiastky ich rozvadí medzi sebou, nech sa medzi sebou hryzú a zjedia. Tak pod ním stará sláva zasvietila novým leskom. Aby to malo i trvácnosť, vymenuje následníkov sebe i Maximiánovi, len aby udržal dŕžavu od ťažkých borieb a otrasov pri uprázdnení prestola. Pozdejšie sa presvedčil, že kresťanstvo tají v sebe zárodok rozpadnutia dŕžavy. Vrhol sa naň celou váhou svojej neohraničenej moci, vydal proti nemu viac ediktov i rozmnožil húf mučedlníkov. Roku 305, majúc ešte len šesťdesiat rokov, zaďakuje, prisilí zaďakovať i svojho súdruha, ktorý je v najlepších rokoch, vymenuje nových cisárov i ich nástupcov a po dvadsaťročnom, slávnom panovaní utiahne sa do svojej vlasti, do Salony, od ktorej neďaleko už pred rokmi nariadil stavať palác za letovisko.

Ako jednoduchý privatier žije si tu do roku 313. Tu i tu musí ísť i medzi svet, lebo sa stávajú všakové zmätky a zvady medzi cisármi a ich následníkmi. Presvedčil sa na vlastné oči, že jeho dielo nemá trvácnosti: čo zhnilo, musí sa rozsypať. Roku 311 cisár Konštantín vydá svoj edikt tolerantnosti. To starého cisára muselo ťažko zabolieť. Že vraj s plačom a nariekaním túlal sa po svojom paláci, plačúc nad neodvratným osudom, ktorému nemôže jeho dielo, dŕžavný ústroj, vyhnúť. Umrel ako privátnik, pochovaný ako cisár v mauzóleu, ktoré si sám postavil, z ktorého o tristo rokov stala sa katedrála, ktorú ľud dodnes volá chrámom sv. Dujeho.

Dioklecián nebol teda krvožíznivý ukrutník, ktorý mäsiaril bez poriadku, len kvôli mäsiareniu. On slúžil „štátnej idei“ a v tej službe páchal ukrutnosti. Bol štátnik a bezohľadne kráčal za svojím cieľom. Práve tak, ako dnešní štátnici; len s ideou kresťanskou treba zameniť ideu národnosti… a máte novodobých Diokleciánov, koľko len chcete. Ba i paláce stavajú, práve ako on, ibaže v druhom štýle. A tiež v druhom štýle svoje ciele: kríž, kôl, smola, oheň, to vyšlo z módy. Zato máme iné mučidlá, nie tak brutálne, ale rafifovanejšie. V jeho prítomnosti podstúpil smrť i sv. Anastazij, jednoduchý remeselník a mnoho iných. A predsa to už nevytrhlo rozheganý štátny stroj zo závozu. Možno mu teraz prišlo na um, keď sa prechádzal v nádherných komnatách nad Splitskou zátokou, koľko prelial nevinnej krvi kvôli niečomu, čoho už niet a nemôže byť, čo minulo naveky. I tieto smutné úvahy uvrhli ho do predčasného hrobu. Zato jeho smrť je tragická. Ako ho muselo zabolieť, keď jeho sochu na Kapitole^[55] zrúcali za jeho života, jeho vlastní poddaní, nasiaknutí novým duchom, novými ideami, proti ktorým celý život bojoval a márne.

A ten istý osud prenasledoval po jeho smrti i všetky jeho stavby a paláce, ktorých nastaval na všetkých stranách svojej ríše. Sama velestavba splitská trvala len asi tristo rokov v pôvodnej sláve. Palác stal sa majetkom štátnym a akoby sídlom penzistov, zhodených cisárov. Tak v ňom prebýval Glycerius, najprv cisár a pozdejšie arcibiskup solinský, tiež Július Nepos, predposledný západný cisár, tiež i Placidia, sestra Honoriova.^[56] V ňom sa odohrala nejedna dvorská intriga a i nejedna krvavá dráma. Konečne sa dorútili barbari, vyplienili palác, odniesli, čo sa dalo — čo odniesť nemohli, to roztĺkli, rozhádzali. Tak stál v rumoch, kým nepadol i Solin, a jeho obyvatelia, zunujúc večné potulovanie po okolitých ostrovoch — kým tí vyhnanci neusadili sa v jeho mocných múroch a spustošených dvoranách. Tak teda slávny palác cisársky stal sa akoby rámom mesta, obyvatelia na mocné steny jednoducho pristavili svoje domce a búdy a kde predtým odohrávali sa veľké, svetom hýbajúce deje, tam zašumel jednoduchý meštiansky život, plný malých starostí a malicherných túžob…

Ten istý osud zastihol hlavné mesto Illyrika — Salonu. Ona povstala omnoho dávnejšie, snáď tu bola grécka kolónia, ktorá sa pretvorila v rímsku. Július Caesar, ktorý bol spravoval Illyrik, tri razy konal sem cestu z Galie, aby utíšil vzbury a zaviedol poriadok. Keď ríša oslabla, Solin začína mohutnieť a pred pádom ríše západnej Salona je sídlo samostatného kráľovstva Dalmácie. Potom padne pod ríšu východnú a je najmocnejšie mesto na západe, hneď za Rímom a Carihradom. V siedmom století osvoja si Solin Chorváti, a držia. Pod ich vládou Solin klesá; kupectvo, remeslá zahynú, miesto tichej meštianskej práce nastávajú večné borby medzi oligarchami. Blízky Kliś,^[57] zámok na príkrej skale, má viac v tie časy významu, než slávna metropola Dalmácie a Split pomaly začína hrať úlohu. Konečne i arcibiskupstvo prenesú zo Solina do Splitu, ba i kosti sv. Dujeho i Anastázia. Solin spustne, osamie; čo barbari započali, to dokončí zub času. Potom prišla na Solin najhoršia pohroma, aká prísť mohla — Republika benátska.^[58] Tá už nezanechala ani „kameňa na kameni“. Lakomí prefekti republiky, gubernátori, poodnášali mramor do Benátok a predávali na stavbu benátskych palácov. To im bolo vnesené ako fixný plat do vokátora, táto barbarská práca, toto kupectvo s mramorom. Práve tak spustošili, vyťali i dalmatínske pralesy: bolo treba mnoho dreva, keď chceli mať mesto na drevených stĺpoch vprostred mora. Dažde a prívaly naniesli zeme, rumy sa pokryli — pilný roľník ich vysadil vinicami a olivami a neďaleko starej Salony stojí dnes malá dedinka Solin, vystavená v „domorodnom“ štýle, bez okrás a umenia, iba že kde-tu vprostred steny nado dvermi alebo medzi oblokmi vidíš tu hlavu, tu nápis, tu kapitel^[59] zo stĺpa, len tak z pasie vmurovaný. Monsignore Bulić spod týchto viníc vykopáva pozostatky toho, čo Benátčania neodniesli.

A vykopal toho dosť. Kostoly, amfiteáter, akvadukty, múry, cintoríny. V nich našli sarkofágy, ale barbari otvorili každý — t. j. vybili otvor, ktorým vnikli a povyberali, čo malo akú-takú cenu. Ale vzdor tomu ostalo dosť i pre archeológa medzi zrúcaninami a zbierka v múzeu o tom najlepšie svedčí.

Po obede dľa obyčaje utiahli sme sa každý do svojej izby. Obed, horúčava, ustatosť — to nám pripravilo sladký odpoludňajší sen. Iba škoda, že múry hotela nie sú ani zďaleka tak hrubé, ako v bývalej vile Diokleciánovej. Tenké, moderné steny sa dopoludnia vyhrejú a z teba sa leje znoj cícerkom. Zato dobre padne po spánku vyumývať sa v studenej vode, ktorú v Splite nemerajú, ako my po ostrovoch, na žajdlíky. I zato vďaka Diokleciánovi!

Zo spania sa treba rozobrať. Teda zase len kaviareň. Ale tentoraz padla nám do cesty kaviareň na Gospodskom trgu — Panskom námestí. Prečo gospodský? Možno preto, že sa tu prechádza panstvo splitské. Vidno tu i tu cylindre večierkom. Ale vari skôr zato, že na tomto námestí stojí mestský dom. Chutná, malá stavba v štýle „benátskom“. Renovovali ju nedávno a či prestavili z inej akejsi stavby. Vyzerá to ako pekná hračka medzi druhými pošmúrnymi domami.

V kaviarni tejto nájdete ráno alebo večer dôstojníkov zdejšej garnizóny; tu majú schôdzky kupci a menovite „reisenderi“.^[60] Tých sa po Splite rojí celý húf. Potom cudzinci, najviac teda Nemci, alebo takí, čo na cestách hrajú úlohu Nemcov. A vôbec každý, kto náhodou príde do Splitu a od nudy nevie čo robiť. Nájdeš tu žurnály nemecké ilustrované i neilustrované, potom talianskeho čosi a francúzsky týždenník. Teda ako v iných kaviarňach. Kávu a mlieko nosí sklepník v kanviciach a mieša ti v proporcii, ako ty chceš. Ešte ti prileje aspoň toľko, aby i tanierik pod šálkou bol plný. Káva je dobrá, mlieko, ako vôbec všade po Splite, vyzerá, akoby ho boli vyumývali. Ráno je veľmi zaujímavé posedieť si pred touto kaviarňou. Tu vystáva vždy hodne mešťanov, varošanov, (obyvateľov predmestí), i sveta z bližšieho i ďalšieho vidieka. Všakové kroje tu vidíš. Pravá národopisná výstava. Ženičky z dedín tu predávajú mlieko, drva; chlapi tiež doniesli čo-to na predaj. Iba mešťania a varošania stoja, stoja a stoja, menovite keď v poli niet veľkej roboty.

Mužský a ženský kroj v Splite a blízkom okolí nenie bárs zaujímavý. Muž nosí čierne nohavice i krátky kabátik z domáceho súkna, opánky moderné. Na nohaviciach na strane sú háčky, ale ich netreba zapínať, lebo nohavice sú široké, sú tam na parádu. Nad opätkom sú vykrojené v polkruhu, čo v blatnom počasí je veľmi praktické. Červený pás a červená čiapočka ako dvojgrošník na vrchhlavy — to je jediný pozostatok zo starých časov. Ženská nosí sukňu, dlhý kabát skoro do pol stehien, pod pazuchou úzky, dolu široký. V týchto „saketinoch“ — tak ich volajú — vyzerajú ženské dosť neforemne. Mnoho pôvabu im ani šperky nedodávajú, bárs sú z čistého zlata. Záušnice, reťaze, to je primasívno. Na reťazi visí veľký medailón s obrazom svätých.

V zime, alebo keď je dážď, stoja mešťania na rínku, iba že majú ohromné dáždniky. Mohla by sa podeň uchýliť kofa s celým svojím majetkom. Daktorí majú dlhé hune z domáceho súkna a na hlavu kuklu. Táto huňa má i rukávy, ale tie visia prázdne dolu chrbtom. Keď máš raz takú huňu, dáždnika ti netreba. No pravý Dalmatínec ho nosí i keď mu ho netreba. Keď ho stiahne, nikdy ho nechytí za kvaku na spôsob palice, ale za tenší koniec a rukoväť vlečie po zemi a blate. Keď je dáždnik mokrý, tiež ho tak drží. Ak ho vezmeš znezrady do ruky, celá sa ti zafúľa.

Veľmi sú zaujímavé postavy z vidieka. I u nás budú známi, aspoň tí, čo predávajú čibuky a obíjané nože. To sú Zagorci, lebo i tu máme Záhorie. Spliťanovi je každý vôbec „Zagorac“, alebo „Vlach“, kto nenosí čierne nohavice, ako on krojené. I na každého pozerá z olympskej výšiny. Zato keď príde z Milána otrhaný herec alebo herečka — to mu je čosi „chic“, nevie sa prenadiviť. I ženy z vidieka sa nosia krásne, národne. Čo majú na sebe, všetko je práca ich neúnavných rúk, i všetko sa to skveje čistotou. Možno sa to tak vyparádia len „do mesta“. Zagorci sú ľudia pracovití, skromní, úctiví, veľmi inteligentní a statoční. Ale keď im krv vzkypí, i u nich „ima svega i svašta“.^[61] Ich nárečie je najčistejšia chorvátčina. Na jazyk svoj sú hrdí, i povedomí sú si toho, že ho oni najlepšie zachovali. I pospolitý rozpráva slobodne, skladne, logicky a s akýmsi dôstojom. Na Spliťana a ostrovana, ktorí reč všakovak pomiešali, až z toho vykvitla krásna „bodulčina“,^[62] pozerá Zagorac s akousi útrpnosťou.

Kto sa hodne po Záhorí natúlal, môže po kroji rozoznať, kto je z ktorého kraja a dediny. Variácie kroja sú skoro tak bohaté ako na daktorých stranách nášho Slovenska. Ja sa v krojoch ešte nevyznám. Pravda, na ostrovy prichodia najviac chudobní na kopačku a oberačku. Tu sa muštom tak zamažú, že veru ťažko na nich konať štúdie kroja.

Toto vystávanie po ulici, zdá sa, má každý Dalmatínec v krvi. Ženičky vezmú svoju kúdeľ alebo šitie a posadajú na slnce na priedomí a bavia sa medzi sebou.

Z kaviarne sme odišli do múzea. Chceli sme vypiť kalich archeológie až na dno. Keď vstúpiš do veľkej dvorany múzea, pochopíš zaraz, že to nemožno tak razom všetko poprehliadať. Vidíš tu sarkofágy, celé i porozbíjané, s reliéfmi i bez nich, tabule s nápismi, sochy, sošky, úlomky sôch, urny, nádoby hlinené, riad domáci i kuchynský, zbroje a naostatok i tehly z rímskej epochy. Vôbec ťažko vyrátať, čo tu všetko znesené. Je tu i hŕba mincí, zlatých, strieborných a najviac z bronzu a medi. Mnoho ich je nevriadených, sú len tak na hŕbke. Múzeum je roztratené v troch-štyroch domoch; keďže sa pilne kope, predmety sa hromadia a niet ich kam klásť.

Daktorý úlomok má pokračovanie v Benátkach alebo Pešti. Sú sochy, ktorá má hlavu v Splite, ruky v Benátkach, nohy v Pešti. Každý sa drží toho, čo má — najviac ak z kolegiality dovolí urobiť sadrový odliatok. Je toho dosť i v Londýne a čosi i v Záhrebe. Na taký, hľa, spôsob pľundrovali najmodernejší avari — archeológovia a amatéri po zrúcanisku solinskom a odnášali bez prekážky akoby zo svojho. Fragmenty z daktorých dôležitých nápisov nachodia sa vmurované v domoch solinských a splitsko-predmestských. Videli sme latinský nápis, ktorý bol ktovie koľko rokov na prahu stajne. Majiteľ ho kulantne vymenil za riadny prah kamenný. Teraz, pravda, je prísne zakázané odnášať z vykopaniska čo i najmenší predmet.

Múzeum je založené od rokov a rokov — ale až v ostatné roky počalo sa kopať i riadiť v múzeu systematicky. Kustódom je monsignore Franjo Bulić, ktorý pred troma rokmi bol i riaditeľom tunajšieho gymnázia. Od dvoch rokov vstúpil do penzie a oddal sa výlučne múzeu. Gymnázium utratilo v ňom výtečného riaditeľa, ktorý viedol žiactvo v duchu národnom — no zato získalo múzeum. Štát i krajina dáva subvenciu na vykopávanie a expropriáciu a kustod osobne vedie všetky tieto práce. Kým bol riaditeľom gymnázia, celé vakácie strávil na solinskom poli, v úpeku slnečnom. Keby nie takej obozretnosti, mnoho krehkých predmetov bola by roztrieskala ťažká motyka robotníkova. Vykopané predmety treba opatrne očistiť, určovať, rozraďovať, úlomky jeden k druhému prikladať, premýšľať — všetko práca dôležitá, ktorú laik ťažko ocení. Potom treba materiál vedecky spracovať, odborné štúdie vykonať, návštevy prijímať a vracať, tu i tu cudzincov doprevádzať. Taký, hľa, život vedie človek neúnavný, ktorý sa celou dušou oddal svojmu predmetu, ktorý vrele miluje svoj národ i jeho veľkú minulosť.

Raz bola väčšia spoločnosť v múzeu, v ktorej som sa nachodil i ja. „Don Frane“ — ako ho tu každý volá („don“ patrí každému kňazovi) — nás sám vodil vo svojej zaujímavej ríši. Je on človek vysoký, štíhly, mladistvý, bárs už prekvitajú vlasy šedinami, veľmi priateľský, ducha veselého. Z neho veru nepáchne archeologická plieseň. Rozpráva i o predmete svojom pútavo, zaujímavo a živo, takže mu venuješ úplnú pozornosť. Pritom lásku k svojmu predmetu nielen že sám cíti, ale ju zná vzbudiť i v druhom. Okolo úst mu hrá večný úsmev a oko žiari dobrotou.

V spomenutej spoločnosti nachodili sa i dámy. On čosi-kamsi našiel sa pri priečinku, preplnenom všakovými maličkosťami. Boli to ihlice, sponky, náramnice, záušnice, retiazky, hrebene, fľašky i fľaše — všetko z rímskej doby. Spôsobom hravým predviedol nám elegantnú rímsku dámu v dome, spoločnosti, pri toalete, na ulici. No z každého slova páchla odbornícka istota, orientovanosť, výsledok to mnohoročného štúdia a namáhania. Dámy si odniesli presvedčenie, že je archeológia veda veľmi ľahká a pritom veľmi zaujímavá…

Pri východe z múzea sme stretli jednu dámu a dvoch pánov v živom rozhovore. Z neho som vyrozumel toľko, že hovoria po anglicky, čo je dosť. Dáma je celá sivá, i plášť i klobúk sivý; vlasy biele, koža na tvári a hrdle tiež akosi chorobne biela. I jeden z pánov je sivý, prešiel popri nás, akoby bol ražeň prehltol — druhý, prechodiac popri nás, usmial sa na súdruha-domorodca a pozdravil — po chorvátsky.

„Kto je to?“ pýtame sa.

„Pomorský kapitán. Iste vodí tých Angličanov.“

„I na nich padla peronospóra,“ doložil druhý súdruh.

Zasmiali sme sa na poznámke, ktorá na dámu skutočne priliehala.

Cudzincov sa v tunajšom múzeu mnoho premelie do roka. Mnoho čudnovatých mien sa dočítaš v knihe návštevníkov, vyloženej na stole. Priemerne najviac francúzskych a anglických. Našiel som tam i mená uhorskej aristokracie, pri nich i nemecké s maďarským pravopisom a zase mená akosi podozrivo zvučné. Sťaby neboli ešte opotrebované. Z tých, čo si ich vyberá moderná aristokracia peňažnícka a sociálna v Pešti a na vidieku.

Slnce sa už bolo dobre naklonilo k západu. Vybrali sme sa na malú prechádzku. Cestou, pekne držanou, pomedzi záhrady a pekné, moderné domy a vily vyšli sme na neveľký kopec a pred nami zase — more! No nenie to veľkolepá zátoka Splitská, ale zádumčivý starý Portus Salonitanus.^[63] I more je tu tiché, akoby si bolo vedomé, že sa týče pôdy klasickej. Podobá sa viac jazeru než moru. Na jeho brehu nachodia sa zrúcaniny, vlastne vykopaniny starého Solina, rozprestierajúce sa miernym svahom až k vrchom. Tam je v nížine, akoby v dumách pohrúžený, nový Solin s belejúcimi sa domcami v tôni vŕb a platanov. Ta ďalej rozkladá sa na ňom, jeden pri druhom, asi pol tucta všakových „castellov“ — dedín s prídavkom mena svojho vlastníka. Tieto kaštiele už dávno premenili pánov a zo starej aristokracie benátskej ostalo v Splite veľmi málo, alebo sú to už rodiny na vymretí. Takto, hľa, hynie i tu aristokracia a šíri sa demokracia. Ba i sociálna demokracia! Ešte dosiaľ nenosia červených šarpí, ani širokých klobúkov. Aký majú program, tiež neviem. Dosiaľ to priviedli až tak ďaleko, že pozdravujú jeden druhého celkom žoviálne: „Dobro jutro, kume sočijališta!“^[64]

Táto čiastka splitského poľa je krásne obrobená. Vinice, hoci je ešte len máj, sú už rozkvitnuté, alebo i odkvitnuté. V nich sa ešte vrtia roľníci s pumpami, polievajú ich modrou skalicou proti peronospóre. Daktorí sa vracajú domov na klusajúcich koníkoch alebo vyspevujúcich osloch. Kde-tu vidno i záhradu, menovite na miestach nižších, kde jesto veľa vlahy. Darí sa v nich každá zelenina, ale i malária. Tu rastie i chýrna kapusta najrozdielnejšieho druhu, o ktorej sa Dioklecián vyslovil rímskym cisárom, keď ho prehovárali, aby nechal svoje zákutie a zase vzal do ruky vládne kormidlo: „Keby ste videli kapustu, ktorú ja vlastnoručne v Soline dochovávam, dali by ste mi pokoj.“

V lúčoch zapadajúceho slnca čudne vyzerá Vranjica, malá dedinka na malom ostrovku domami zaplnenom v prostriedku Solinského zálivu. Vranjicu volajú ináč „Malé Mletke“ — Malé Benátky, a skutočne zvonku má čosi z Benátok. Poloha tohto miesta je veľmi romantická — vyzerá to ani vykúzlené na obrázok umelcovou fantáziou.

Okolité vrchy zahoreli ružovou záplavou, ktorá sa odráža po celom kraji i padá na Poljudski monastier^[65] — kláštor s malým kostolíkom na brehu morskom. Je to budova stará. Vošli sme do dvora, z troch strán obkoleseného budovou, so stĺporadím. Je prázdny, pustý, a vyžaruje po západe slnca horúčavu. Okná dvoch-troch ciel sú otvorené, tiež i vchod. Frátrov sme boli pred chvíľou stretli medzi vinicami. Vyšli na večerný chlad do božej prírody. I kostolík so šedými stenami a temnistými oltármi stojí otvorený dokorán. Ale nieto v ňom živej duše. Konečne, príroda je tiež kostol, otvorený každému, kde možno zvelebovať Všemohúceho za Jeho veľké diela.

Vidno, že mnoho Spliťanov sem prichádza takto večerom. Krásne okolie, ožiarené slávnou minulosťou, takže každý kameň, každá hruda upomína na veľké deje, ktoré sa tu odohrávali; výhľad na okolité vrchy i zátoku Solinskú a tiež solinské pole; krásne vinice, zaodeté nádherou jari a sľubujúce hojný plod — to všetko musí vábiť, priťahovať človeka, otráveného mestskou sparou, uťahaného v ťažkej borbe o existenciu…

Keď sme sa vrátili do mesta, zajagali sa prvé hviezdy na čistom, tmavom nebi. Na mori tíšina, vzduch akýsi ľahký, svieži, akoby spadlo z neba čosi oloveného, čo tlačí a tiesni. Všetky znaky, že sa „jugo^[66] izjalovilo“ — t. j., že hrozilo, ale neprišlo. V lete sa to často stáva. Rozveselení vyšli sme z agencie Lloyda^[67] s kartami na parník, ktorý štrkoce už v prístave reťazami rahna. Povečerali sme pod arkádami hotela, rozlúčili sa s milou spoločnosťou a po deviatej sme už boli na palube lode, ktorá opúšťala majestátne krásny splitský prístav, zahnúc elegantným oblúkom okolo laterny na mostovom majáku.