ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Bibliografické poznámky

Do druhého zväzku sme začlenili Sládkovičove básne vytvorené v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Chceme aj vo vydaní Sládkovičovho diela diferencovať jeho poéziu štyridsiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia, pretože sa znateľne líši aj básnickým hodnotením skutočnosti, aj v stavbe veršov a v obraznom vyjadrení, na čo správne poukázala literárna história, počnúc Jaroslavom Vlčkom. Na koniec druhého zväzku sme zaradili Sládkovičove prvotiny, preklady a nepublikované básne. Tieto Sládkovičove práce nám doplnia obraz Sládkovičovej poézie o materiály doteraz málo známe alebo úplne neznáme. Na základe nich budeme môcť názorne sledovať Sládkovičovu cestu k uvedomelému básnickému prejavu, ba budeme vidieť i Sládkovičovu náročnosť k sebe, pretože nájdeme aj také básne, ktoré neuznal za vhodné uverejniť.

Dvojzväzkové vydanie Sládkovičovho diela popri tom, že podáva celistvý obraz Sládkovičovho diela, je aj dôležitým literárnohistorickým dokumentom pre poznanie slovenskej poézie štyridsiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia.

***

Edičné poznámky

Pri vydávaní Sládkovičových básní rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych, publikovaných za autorovho života, pridŕžame sa textu časopiseckého, resp. knižného. Redaktori totiž vo väčšine prípadov rešpektovali Sládkovičovo znenie a v niektorých prípadoch si Sládkovič text sám korigoval. Časopiseckého, resp. knižného textu pridŕžame sa aj preto, lebo v uverejnenom texte v zásade sa uplatňuje ustálená gramatická norma, ako ju modifikoval Martin Hattala (v Krátkej mluvnici slovenskej, 1852 a v Mluvnici jazyka slovenského, 1864/65), prípadne Jozef Viktorin (v Grammatik der slawischen Sprache, 1860). Pravda, časopisecký text porovnávame s rukopisom — a kde nachádzame nezrovnalosti, spôsobené neorganickými redakčnými zásahmi, upravujeme text podľa rukopisného znenia. (Prirodzene, všetky tieto zásahy uvádzame v poznámkach k jednotlivým básňam.)

Podobne ako v prvom zväzku, aj tu si všímame pri každej básni jej rukopis (rukopisy Sládkovičových prác, s výnimkou rukopisov básní Rarach-kráľ a Odhodlanosť, ktoré sú v archíve Slovenského národného múzea, sú uložené v archíve Matice slovenskej), aby sme názorne videli textové odlišnosti — áno, aj vývin Sládkovičovho umeleckého prejavu. Sládkovičove rukopisy sa však v detailoch odlišujú od súdobej gramatickej normy. Kvôli názornosti odtláčame rukopis básne „Až posiaľ! a ďalej?!“, príznačný pre Sládkovičov pravopis tohto obdobia:

Až posiaľ! a ďalej?

      Marný Tvôj pot a nevďačné mozole,
Slovensko, nežírna, studená zem!
Rýpeš, rozsýpaš v to dopukané pole,
Nežnieš, biediš: prečo? to já neviem! —
Tu „Vesna“ je: Hrôn už prúdi sa,
Odmŕzajú skrahnuté tvoje hory,
Vábi kukulienka a život všade budí sa, —
Hoj, sám život náš ešte len tak živorí!

      Zorí sa „Zora“, dňa nového družica, —
Vstaňte, Slováci, — vysúkajte rukávy, —
Juž den! — hľa, vlhnú zas kropäjami líca
A hrmie sa do poľa plemä Slávy:
Robotuje, ten tam, ten tak a každý jiné,
Náš svet vadí sa a svet cudzí sa smeje,
Zora hasne — a v biednej našej dedine
Líhajú spať ustelé naše nadeje.

      Na „Nitre“ len, na hradbách smutnej stariny
Hasnúca zora zažala ligotavú lúč,
Osvecujúc i svieže mladuchy rosmaríny
I zámkôv sosutých obrovský shrdzavelý kľúč;
Zunela pieseňka, len tak rozvíjaly sa hory
A náš budil sa svet prierodom v život nový:
Beda! vydúchly lúč svätú sbure potvory
A mladú otavu spraly remund tvrdé podkovy! —

      Pusto všade zas. — Nanoste novej zeme,
Berte ju na horách ľúbosti svätej!
Šlápäje fúrie krvavej zasypeme
I rozpadliny rozpadnutosti svojej kľatej!
Nenajdemeli zeme takej na svete
K nebu skríkneme svorno, i ty i já
A bude sipat sa, jak dášť! — očujete?
Zem tá dobrá tu! zovú ju: „Concordia!“

      Stalo sa: dobrú juž máme takú púdu
Prešiel rok a prišiel rok nový;
Vyriastol prvý strom, milý môjmu ľudu,
Milý aj dobrý vyriastol strom, — lipový, —
A za ním druhý, no, a za týmto tretí,
Až preľúbezný tak utvorí sa háj, —
K nemu rozpravných, spevavých kŕdle detí,
Čo rok, nosí starý, sivý Dunaj. —

      V lietavých pieskoch dolnej, tej pyšnej krajny,
Tam rastie slama, bíľ krátkej ročnej doby;
Tam mláťa, tlačia, — symbol to je neprajný, —
Stohy jích, ako každého tela hroby:
Náš je strom, — vyška, trvácnosť, krása, sila, —
Z vrchôv, stromôv je výhľad ďaleký:
Tí sejú, sjeda čo blízka, vrtká chvíla, —
Sadíme my, užiť čo majú veky.

      Až posial pomáhal nám Hospodin
Cez nivoče, cez bojôv divých kúrňavy;
Dal čuť nám pôlnoc úžasných rabstva hodín
I vidieť dal svitania novej slávy;
Poddal smrti storáz a vzkriesil storáz znovu
Mať velikéj rodiny osiralej,
Pomáhal snovať velikú dejôv osnovu
Nám, až posial: a ďalej? — nuž, ďalej!

Andrej Sládkovič
Do III. ročníku „Lipy“ 1863

V Sládkovičovom rukopise sú teda nielen viditeľné odchýlky od vtedajšej gramatickej normy, ale aj nejednotnosti v písaní jednotlivých slov a výrazov. Na základe uverejneného rukopisu možno vidieť, že Sládkovič nerešpektuje kvantitu samohlások (já, šlápäje, vyška, nadeje), kvalitu (mäkčenie) spoluhlások (sipat, den, posial), nadmerne používa ô a ä aj v tých prípadoch, kde ich písanie nie je ani historicky opodstatnené (Hrôn, pôlnoc, dejôv, kropäje, šlápäje). Často sa vyskytujú pozostatky češtiny v písaní zámen iný — jiný, ich — jich a častice už — juž, taktiež je tu zámena ia-a (mláťa, kľatej), zámena rodov (lúč masc. — lúč fem.), nehovoriac o nejednotnosti v písaní y — i a s — z.

Preto keď budeme v ďalších poznámkach sledovať odlišnosti nášho textu od textu rukopisného, nebudeme zvlášť uvádzať nejednotnosti v písaní y — i a s — z, kvalitu spoluhlások a kvantitu samohlások (ani v šesťdesiatych rokoch kvantita nie je u Sládkoviča podstatnou rytmotvornou zložkou). Nebudeme zvlášť uvádzať ani pozostatky češtiny v písaní zámen (jaký — aký, jich — ich, jim — im, jsi — si, jsme — sme, jiný — iný, jistý — istý) a častíc (jak — ak, jako — ako, juž — už), odlišnosti v písaní cudzích slov a v písaní zloženín (tam tá — tamtá, v tom — vtom a pod.). Všímame si len odlišnosti lexikálne, syntaktické a tvaroslovné, ktoré sú pre vývin textu zvlášť dôležité.

Práce publikované po smrti básnikovej alebo dosiaľ nepublikované uverejňujeme z rukopisov. Len v tých prípadoch, kde niet rukopis, pretláčame text podľa ich prvého uverejnenia. Pravda, aj tu viditeľné tlačové chyby odstraňujeme. Keďže sa tu snažíme zachovať autentický text, porovnávanie textu publikovaného s textom rukopisným odpadá. Pri uverejňovaní textu pridŕžame sa tých zásad, ktoré sumárne uvádzame pri úprave textov.

V poznámkach k jednotlivým básňam — tak ako v prvom zväzku — uvádzame bibliografické údaje, zmienky autorove, jeho súčasníkov i neskorších bádateľov Sládkovičových k osudom a ku genéze básní. Na základe materiálu i rozborom básní korigujeme niektoré dosiaľ tradované nepresnosti a uvádzame naše zistenia, odtláčame varianty a zrovnávame odlišnosti textu, uverejneného v tomto vydaní od textu rukopisného.

Svätomartiniada

Báseň prvý raz uverejnená knižne: „Svatomartiniada, národní epos od Andreja Sládkoviča“, Budín 1861, strán 58.

Inšpiračným zdrojom pre vytvorenie básne bolo memorandové zhromaždenie (6. — 7. júna 1861). Sládkovičovi životopisci-súčasníci sa zhodujú v tom, že ju básnik vytvoril na vonkajší popud. Ján Kalinčiak uvádza, že „Ondrejko ju napísal, lebo tak sľúbil, a nie z potreby k niečomu poháňanej duše vlastnej; preto vypadla len prostredne.“ (O literatúre a ľuďoch, Bratislava, 1949, 93.) Podľa Grossmannovýoh údajov napísal ju „na zvláštne vyzvanie“ (Ľudovít Grossmann: Nákres života Andreja Braxatorisa-Sládkoviča, Andreja Sládkoviča Spisy básnické, Praha, 1878, 704). Ide asi o vyzvanie čisto súkromné, lebo v dokumentoch memorandového zhromaždenia nijakej výzvy niet. Je tam len stručná zmienka z uznesenia, „aby dvorana literatúry slovenskej spisom takým, akoby zrkadlom veľkého deja národného, opatrená a okrášlená bola.“ (Slovenské národné shromaždenie v Turčianskom Sv. Martine 1861, Martin, 1941, 112 — 113.)

Sládkovič napísal Svätomartiniádu veľmi rýchlo. Už 11. júna oboznamuje Pavla Dobšinského o nej: „Moja báseň — sv. martinská je temer hotová. Asi šesť hárkov dosť husto písaných. Chcem ju dať osobitne tlačiť. Formát vel. oktáv… písmena velká. Akým nákladom? — Skromný honorár alebo účasť v čistom výnosu by som žiadal k cieľom národným, na ktoré jináče v mojom národnom a cirkevnom väzeniu mi temer nemožno. —

Pieseň má štýl dejopravný v 3. oddieloch.

I. ,Sv. Martin‘ analogia životopisu biskupa tohož mena vzhladom na národnô zapríčinenie tohož sjezdu. II. ,Turíce‘ obraz zhromaždenia samého vo forme slov. myst. a kresť. cirkevnej. Všecko — rozumie sa — v službe predmetu. — III. ,Martinská hus‘ predstavenie hostiny večernej v podobe idealizovanej s obrubou bájov a povestí príbuzných. Viac tu o tom povedať sa nedá. Toto len curiositatis gratia. — Prosím — povedzte mi o tom návrhu svoje slovo a svoj návrh. Rada Vaša bude mi vítaná. Taktiež o Vašom i redaktorskom i národnom položeniu.“

Zdá sa, že sa Dobšinský necítil kompetentný na vydanie básne a ponechal vec organizátorom a inšpirátorom memorandového zhromaždenia. Veci sa ujíma Ján Francisci. V liste z 12. augusta 1861 informuje sa u Sládkoviča o básni, aby ju mohol čím skôr vydať. „Už teraz budeš hotový so Sv. Martinom. Ja na každú prípadnosť na tom budem nástojiť, aby sa tak, ako si Ty želáš, vydal. Len by som si rád kalkul urobiť, čo to bude stáť, nasledovne jaké poriadky z ohľadu vydania porobiť. K tomu mi je potrebné znať, koľko tlačených hárkov rukopis urobí. Čo sa ľahko vypočtovať dá, jestli mi odpíšeš, či je báseň v strofách a či len tak cerentne písaná: ak v strofách, koľko veršov v každej strofe, a jestli nie, koľko riadkov je asi celá báseň. Ostatne moja žena je teraz v Bystrici, a tam sa má ešte asi desať-14 dní pobaviť; ak si hotový, mohol bys mi to poslať. Ďalšie veci Ti oznámim potom.“

Sládkovič čoskoro odoslal rukopis aj s pripomienkami. Na ne reaguje Francisci v liste z 29. septembra 1861: „Tvoju znamenitú Svätomartiniadu som dostal, a od Thurzu k nej inštrukciu. Čo sa pravopisu a vykorigovania dotýče, Thurzo hovorí, že sa len na „ô“ k pr. dobrô miesto dobré viažeš, ináč ale všetko podľa Viktorinovej Grammatiky ponechávaš. S týmto poznamenaním som rukopis Viktorinovi už i oddal k vykorrigovaniu, čo on s veľkou radosťou prijal. Pri tisku povediem ja a Viktorin correktúru, a preto posielanie Tebe pro revisione sa mi zdá byť zbytočným, a nesudným preto, žeby sa dohotovenie tým činom veľmi odtiahlo. Jestli ale chceš sa presvedčiť ako bude vyzerať, nuž Ti prvý hárok pro revisione poslať môžem. — Ako má byť tlačené? Ja som s Tebou o tom uzrozumený, že vo veľkom formáte osmorky, ako si muštru poslal, len litery ešte trochu vätšie, o poznanie — vezmeme, jako v tej latinskej Székácsiade, lebo sú Tvoje verše kratšie, nuž by to ako tenká klbása vyzeralo. Na jednu stranu vezmeme len 24 riadky a dookola ľahké cifrašágy. — Už je to na riadok vykalkulované. — Papier vezmeme pekný, od Tvojej muštry hrubší velín biely, hladký. — Väzba. Môj návrh je pol tvrdá obálka, asi ako bývali „Zory“ — s tlačenou obliečkou, bielou ako sneh, cifry modré a písmo červené — k tomu zlatorez. Myslím, že takto ozaj bude pekne vyzerať. — Koľko výtiskov? Thurzo hovorí, že Ty myslíš 2000. Ja sa bojím, že sa to nerozpredá, mnoho stáť bude, — slovom žeby 1000 dosť i radnejšie bolo. Akým spôsobom vydať? Ja myslím, že by som vo Vedomosťach oznámil vyzvanie k predplatku s požiadaním všetkých slovanských časopisov k uverejneniu. Čo sa pozapravením výdavkov zíde, to by výlučne Tvoje bolo.“ Francisci pri vydávaní Svätomartiniády postupoval rýchlo a už 11. októbra 1861 uverejnil v Pešťbudínskych vedomostiach tento oznam: „Pričinením podpísanej redakcie tlačí sa v kníhtlačiarni kr. uhors. university v Budíne Svätomartiniada, národní epos, ktorý náš slávny spevec Maríny a Detvana Andrej Sládkovič, na zvečnenie pamiatky slovenského národn. zhromaždenia v T. Sv. Martine napísal.

Dielo to bude obsahovať 4 tlačené hárky. Vydanie bude skvostné na najkrajšom velínovom papieri vo veľkej osmorke — s väzbou polohrubou a so zlatorezom.

Na dielo toto jednak umelecky výtečné, jako i pre jeho obsah významné, sa predplatiť môže do 15. novembra t. r. u podpísanej redakcii po 80 kr. r. č. Potom nastúpi krámska cena po 1. zl. r. č.

Krem tejto ceny sa za bezplatné poslanie poštou 10 kr. r. č. od výtisku ráta.

Dielo sa s prostriedkom Novembra t. r. celkom vyhotoví a rozpošle.

Vyzývame všetkých priateľov národa a života slovenského, jako i ctiteľov slávneho nášho Andreja Sládkoviča, aby čím najhojnejší počet predplatiteľov nazbierať a predplatby najďalej do 15. Nov. t. r. podpísanej redakcii doručiť sa nesťažovali. —

Naposledy prosíme vo mene vzájemnosti slavianskej a braterstva slavianskeho, ct. redakcie časopisov slovanských, aby oznámenie toto vo svojich tiskach uverejnili a dielo spomenuté obecenstvu svojmu porúčali.

V Budíne dňa 3. Okt. 1861

Redakcia P. b. Vedomostí.“

Teda Ján Francisci vo vyzvaní (i vo vydaní) uplatnil všetky svoje zásady, o ktorých Sládkoviča informoval v citovanom liste. Keď vyšla Svätomartiniáda, Sládkovič dostal za ňu honorár, ako sa to dozvedáme z údaju Jozefa Škultétyho: „Sládkovič na požiadanie napísal Svätomartiniádu, o vydanie za horúca postaral sa v Budíne Ján Francisci a z predplatených a utŕžených peňazí (463 zlatých) poslal pôvodcovi 100 zlatých na Ondreja 1861 a 50 zlatých 5. januára 1862. (Všetkých výdavkov bolo 471 zlatých)“ (Spisy básnické Andreja Sládkoviča II, 1900, 346.)

Ako z korešpondencie okolo Svätomartiniády vysvitá, Sládkovič báseň nekorigoval. Pravda, Francisci rešpektoval Sládkovičov text, pretože medzi uverejneným textom a zachovaným rukopisným konceptom niet väčších odchyliek.

Rukopisný koncept (14 listov o rozmeroch 34 × 21 cm) je pozoruhodný zvlášť preto, že z neho vidieť, ako Sládkovič dospieval k celkovej koncepcii Svätomartiniády. Pôvodne si dal motto z Detvana, slohy 87 a 88, no v procese tvorenia od neho upustil. Taktiež upustil od pôvodného začiatku, ktorý mal mať takéto znenie:

Slováci bratia, tu piesen slúbená!
Jakáže bude zpevcova odmena?
Začnem: Bôh vie, [či] jak bude dovŕšená. —

Zdá sa, že Sládkovič pokladal invokáciu za málo vhodnú pre ospievanie memorandového zhromaždenia.

Nie menšie starosti mal Sládkovič pri voľbe názvu. Na poslednej strane rukopisu je niekoľko variácií pre názov:

    Svätomartinská družina
[slávnostná báseň] národný epos
         od Andr. S.

     Svätomartiniada
        slavn. b.
        od A. S.

      Svätý Martin
    slávnostná báseň
  od Andreja Sládkoviča

       Slávnostná
   Svätomartinská báseň
   od Andr. Sládkoviča

   Svätomartinský rákoš
 [slavn. b.] národný epos
     od Andr. Sl.
[Svätomartinská družina] Svätomartiniada
     [„Svätý Martin“]
 národný epos [epická báseň]
      od Andr. Sladk.

Textové odchýlky medzi naším textom a textom rukopisným sú tieto:

I. Svätý Martin: v. 1: Svätopluk — Svätopluk; v. 4: klebetu — klevetu; v. 15: klebety úškľabok — klevety úškläbok; v. 21: mriet — mreť; v. 22: pero, ktoré — péro, ktorô; v. 30: písmeny tie — písmeny té; v. 33: súdoch — súdach; v. 42: polia — polá; v. 47: kropaje — kropäje; v. 53: Dajte, nebesá, rosy — Dajte, nebesá rosu; v. 55: hľaďže — hläďže; v. 56: polia — poľá; v. 62: kropaje — kropäje; v. 66: tieto — této; v. 85: preriekla — prerečie; v. 86: šumí — šumie; v. 89: ponad tie — ponad té; v. 92: snehoperé — snähoperé; v. 98: bližšie už to vidieť — bližší juž to videť; v. 99: perie — pierä; v. 108: odcloní — odsloni; v. 111: uobjímal — uobímal; v. 127: kľudné — kliudne; v. 132: kremä — krome; v. 134: pohanov — pohanôv; v. 135: Medzi — Mezi; v. 140: vôkol — vokol; pri verši 143 je poznámka autorova „Zjev. 6. 2“; v. 155: mŕtvolami ich žrecov — mŕtvolami žrecov ích; v. 162: berie — bere; v. 168: boj — bôj; v. 174: tvoj — tvôj; v. 175: v okolí — v okoliu; v. 181: na núdzu vlastnú — na vlastnú núdzu; v. 190: ťažkým — täžkým; v. 192: zatratenia — zatracenia; v. 193: Hľa — Hlä; v. 214: Maruše — Maruši; v. 215: po sihotiach — po sihoťach; Boh — Bôh; v. 224: pre dobré svoje srdce — pre dobrô svoje srdce; v. 231: Boh — Bôh; v. 232: striebornými hlasmi — striebornými hlasy; v. 246: z koniarne — z koniarni; v. 255: v priepasť — v prepast; v. 257: nad klebetou — nad klevetou.

II. Turíce: v. 258, 261: Príď — Príjď; v. 263: svätou — svatou; v. 271, 272, 273: kľačí — kläčí; v. 276: občianstva — občanstva; v. 277: po prvé — po prvô; v. 282: Boh — Bôh; v. 288: po prvé Slovač — po prvô Sloväč; v. 289: bôľno — bolno; v. 291: prášilos’ — prášilo sa (sylabicky); v. 293: meč široký vypadol — meč mu široký vypadol (sylabicky); v. 303: štýr — čtyr; v. 304: a svetom mladice — a svetom mladice tej (sylabicky); v. 313: pritisnutá — pritisknutá; v. 314: stisnuté — stisknuté; v. 315: z jej očí — z iskriacich očí (sylabicky); v. 318: pozerá — poziera; v. 325: slabé — slabô; v. 327: zosmrdieť — zosmrdeť; v. 357: pred šlahmi — pred šľahy; v. 360: vlní — luní; v. 380: boj — bôj; v. 385: ktoré — ktorí; v. 395: kňaza — knäza; v. 402: vravieť — vraveť; K otcom — K otcôm; v. 407: Boh — Bôh; v. 410: uhorskej snemovne — uhorskej snemovny; v. 411: vyryté — vyrytô; v. 415: Tu celý rákoš — A celý rákoš; v. 416: ži — žij; v. 421: slovenské — slovenskô; za veršom 432 je v rukopise tento verš: Odtial slovenský jazyk pán i župan; v. 440: svätou — svatou; v. 442: sladké — sladkô; v. 443: iskrí sa — jiskrí sa; v. 445: kol seba — kol sebä; v. 448: Slovenské — slovenskô; v. 450: v Uhár — v Uhrov; v. 452: Slová tie — Slová té; v. 455: ortieľ — ortel; v. 457: pre seba — pre sebä; v. 459: spravodlivé — spravedlivô; v. 461: ktoré — ktorô; v. 477: dedičstvo — dedictvo; v. 482: vrahom — vrahôm; v. 490: Deľme ich — Divide; v. 504: čo by sa dalo — čo by dalo sa; v. 515: preťažkej — pretäžkej; v. 516: kňažnej — kňažny; v. 517: reťaze — retäze; v. 522: Spravodlivý — Spravedlivý; v. 526: Svätého — Svatého; koniec verša 539 (Po tom) v rukopise niet. Za veršom 541 je v rukopise tento verš: Na velkých rumoch Tatrína chatrná; v. 544: ťarchavé — tärchavô; v. 547: neslovenské — neslovenskô; v. 552: zápal posvätný a ľadovcom — zápal posvatný a lädovcom; v. 554: v hlbokom mlčaní — v hlbokom mlčaniu; v. 557: divné, ktoré — divnô, ktorô; v. 558: ľaká — läká; kľaje — kläje; vo verši 581 posledné slovo (nášho) chýba; v. 585: víno robí nebies — nebies víno robí; v. 587: hľadieť — hladeť; v. 592, 595: kňaz — knäz; v. 606: sväté väčšiny — svatô vetšiny; v. 632: stvrdená — stvrdzená; v. 635: hľaďže — hlädže; v. 642: zrie v oko šľachetných — zre v oko šlächetných; v. 646: vták — pták; v. 654: kráľovskej snemovne — královskej snemovny; v. 656: Nezaprieš už viac? — však nie — Nezapreš už viac čak nie; v. 657: nezaprieš — nezapreš; v. 660: z kostolov slavianskych — z kostolov slovenských; v. 663: stisne — stiskne; v. 667: po bašte — bašťou (sylabicky); v. 675: po málo dňoch — po málo dňach; v. 676: k otcom — k otcôm; v. 680: sláviac — svätiac; v. 686: pečaťou — pečäťou; v. 690: duše zatriasli sa — duše zatrásly sa; v. 693: vôkol — vokol; v. 700: Svätou — Svatou; v. 703: toto tebe — tebe toto; v. 706: zdvihli — vzdvihli; v. 707: Boh — Bôh; v. 708: odbi — odbij;

III. Martinská hus: v. 726: ľahlo — lählo; v. 727: Dávno si, nikdy — Nikdy si, dávno; v. 728: slnce — slnko; v. 736: slovenská reč — slovenská mať; v. 739: strela okovaná — strely okované; v. 743: Boh — Bôh; v. 744: našich vrahov hrom zabije — našich hrom vrahov zabije; v. 754: Svätému — Svatému; v. 755: môjmu — mojmu; čeľadi — čelädi; v. 762: v Okolí — v Okoliu; v. 772: výskot slávy slávnym národovcom — výskot slávy slavných národovcov; v. 775: ktorým sa tisíc duší v jednu pojí — ktorô tisíce duší v jednu pojí; v. 796: pri tomto zjavení — pri takom zjaveniu; v. 800: hľadieť — hlädeť; v. 819: štvrtku — čtvrtku; v. 822: k naj studenejšiemu — k najstudenejšému; v. 843: čo iste dávno už — čo dávno hádam už; v. 846: posvätná — posvatná; v. 852: dedičstvo — dedictvo; v. 857: potlčie — potlče; v. 858: večnaja pamiatka — večná pamiatka (sylabicky); za veršom 864 je v rukopise tento verš: Vladobažnostou večnou rozpálena; v. 873: svevoľa — svevolä; v. 876: kurrulky — stolice; v. 881: liezli — lezli; v.882 svätej — svatej; v. 887: sťa by — čoby; v. 890: vlasť ratoval drahú — vlast ratoval svatú; v. 893: priepasť tú — dcéra pekla to — nevďakou — priepast od céry pekla — to nevdäky; v. 895: nevďaku — nevdäku; v. 899: už zdola — od dola; v. 911: husiam — husám; v. 920: pastierska — pastýrska; v. 924 — 926: prídu — prijdú; v. 927: Hľadajú — Hlädajú; v. 933: vôľa — vôlä; v. 935: hôľ berie — hôl bere; v. 936: vôľa — vôlä; v. 944: nevďaku — nevdäku; v. 953: oťaželi — otäžely; v. 955: v rukopise je prečiarknuté bielu horu; v. 938: sedieť — sedeť; v. 966: v údoliach — v údolach: v. 968: oko ospalé — oko ospalô; v. 969: večeriavať — večerávať; v. 974: pošla tadolu — pošla tá dolu; v. 975: snehoperý — snähoperý; v. 981: chochlačkách — kochlačkách; v. 984: kraje obďalečné — kraje obdälečné; v. 1001: korunnou — korunňou; v. 1004: zatriasla sa — zatrásla sa; v. 1010: Nemcov päty oceľové — päty Nemcov ocelové; v. 1020: toky Rajny — Rajny toky; v. 1026: snehoperým — snähoperým; v. 1032: v jehož kostnici kosti zhrkotali — v kostnici jehož hnáty zhrkotaly; v. 1039: z kože — z koži; v. 1045: v údoliach — v údolách; v. 1052: údoliami — údolami; v. 1059: peciach — pecach; v. 1062: vykadili — vykädily; v. 1070: bolesti aj obetí slovom — bolästí aj obete slovom; v. 1071: pohľad — pohläd; v. 1075: nad hlavu — nad hlavy; v. 1082: Hron — Hrôn; v. 1083: na tie — na té; v. 1094: Boh — Bôh; v. 1111: nedrie — nedre v. 1112: Ejhľa — Ejhlä; v. 1116: slovenské slovo — slovenskô slovo; v. 1128: k pôrodu — k pórodu; v. 1143: šľachta — šlächta; v. 1144: klebetári — klevetári; v. 1147: hľadeli — hlädeli; v. 1148: hľadieť na šibenice tie — hlädeť na šibenice té; v. 1159: vôkol — vokol; v. 1165 — 1169: Zostal — Zôstal; v. 1171: svätožehnajúce — svatožehnajúce; v. 1177: Boh — Bôh.