E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Články

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Alena Kopányiová, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov

Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky

Spisů musejních číslo XXII, v Praze v komissí u Kronobergra a Řivnáče. 1846. Sti. VIII. 244. za 24 xr., 18 xr., 16 xr., 14 xr. v str.

Nihil rerum mortalium tam instabile ac fluxum est, quam potentia non sua vi nixa.

[7]

Nie sme veľkí priatelia mott, iba ak na novielky a poviestky; keď sme si nad tento článok zvolili motto, chceme tým len upozorniť nášho čitateľa na hlboký obsah tohto príslovia. Lebo ak sa najprv zmieri s tou pravdou, veríme, že aj túto našu recenziu horeuvedeného spisu prijme priaznivejšie ako všetci tí, ktorí chcú pre slovenský kmeň vystaviť akúsi českú silu.

Tá kniha, napísaná českými a slovenskými spisovateľmi, pritom tiež mužmi všelijakého názoru, zamerania a povolania, zbúchaná hlavne Kollárom a napokon na svetlo vypustená českým múzeom pre reč a literatúru českú, položila si za jediný cieľ odviesť Slovensko, pracujúce v novšom čase na literárnej jednote slovenskej, a tak na zbieraní svojich síl pre sebazáchranu, od tohto predsavzatia; nás, mladých aj starých, evanjelikov a katolíkov, učených aj neučených Slovákov, ktorí chceme dosiahnuť tento cieľ na ceste vzdelania svojho jazyka i ľudu, ponížiť a pošpiniť nás pred naším obecenstvom, uviesť do podozrenia storakých hriechov, zhnusiť našu slovenskú reč, a tak predošlý status quo naspäť vpratať a nasilu vteperiť do slovenského literárneho života. Aspoň my sme tento cieľ našli v spomenutej knihe. Lebo čo priam sa nám tam popred ústa preťahujú najkrajšie a najmastnejšie motúziky o tom, ako nás Česi milujú, o tom, ako to naši čechizujúci evanjelickí kňazi od Devana až po Kollára a od krčmára Ďurgalu[8] až po dolnozemského sedliaka dobre myslia so slovenským kmeňom, predsa len na samom čírom konci nachádzame ten sto a sto ráz opakovaný refrén: Slováci sú iba zberba, slovenská reč je bačovčina a krčmárčina, takže z nich bez Čechov nemôže byť nič, pretože je iba pre drotárov a sviniarov! Povedzte nám teda Vy sám, pán Kollár — či je to všetko nie tak?

Keď poznáme cieľ, pozrime sa, akými prostriedkami ho chcú tí istí pôvodcovia a vydavatelia dosiahnuť! Aby vec dostala akúsi autoritu, postavilo sa na čelo české múzeum ako vydavateľ a autor predhovoru,[9] aby vec dostala historickú váhu, vyťahujú sa proti nám svedkovia z hrobov, totiž uvádzajú sa spisovatelia, ktorí žili stá a stá rokov pred nami, a aby sa vec zjavila v lesku všetkej literátskej slávy žijúcich česko-slovenských koryfejov, spomenuté múzeum sa veľmi usilovalo, aby sa do čela niektorých slovenských nespokojencov postavili svojimi hlasmi najzaslúžilejší naši i českí spisovatelia, a aby títo mali svoj chór tlieskajúci na chválu, postavili sa do radu muži jednak vysoko postavení v úradoch a znamenití, jednak aj ľudia veľmi nepatrní a biedni! — Takto sa napísala kniha hrubá pätnásť hárkov a pustila sa do obehu v najlacnejšej cene, akú sme my len na Slovensku mohli poznať, lebo sa predáva za rozličnú cenu, ktorá však nikdy neprevyšuje 24 xr. A na samý koniec prišlo ešte české múzeum, základ a nádej všetkých sľubných česko-spisovateľských výhľadov; opísalo totiž chvályhodný a šťastný stav českej Matice s udaním odmennej ceny za dobré české spisy.

Keby sme chceli články, ktorých sa v spomenutej knihe nachádza tridsaťtri, rozoberať podľa ich historickej povahy, našlo by sa veľmi málo takých, ktoré sú vyňaté z prítomného času a sú hodné slova. Lebo koľkože je tam takých článkov, čo proti nám nemôžu nič svedčiť jednak preto, že sú napísané ak aj nie pred storočiami, tak iste pred 15 — 20 rokmi, jednak preto, že mnohé z nich pochádzajú od ľudí, ktorým síce patrí česť, kým poctivo šenkujú víno alebo orú role alebo — alebo etc., ale ktorí si z literárneho hľadiska nezasluhujú odpoveď, ak má platiť, čo píše Šafárik vo svojom hlase: „Neboť jakož nemohou nemocní lékařům předpisovati způsobu léčení, dítky rodičům a učitelům způsobu vychovávání a vyučování, tak ani obecný lid vzdělavatelům svým nemůže nařizovati cest a prostředkův k dosažení duševné vzdelanosti a osvěty, duševného blahobytu svého.“

Okrem toho sme my veru ani nepotrebovali také babské dôvody, ktoré, keď už len mali, a mali byť sčítané, mohli sa podať aspoň v krátkosti ako kortešské „vota“,[10] keď, ako vieme, všetci budú len tú istú nôtu; ale nie — tu v týchto hlasoch sa nám podáva všetko, ešte len aj „ten ponížený služebníka ctitel uprimný“! Ale veď to vydávalo české múzeum — nebolo sa teda treba obmedziť na vážnosť dôvodov, ale iba písať a písať, len aby z tých „hlasov“ narástla veľká kniha.

A práve preto, že sme ani nepotrebovali také krčmárčiny, čiže škreky, nadávky a paškvilné prezývky vyšplechované krčmármi na naše iste obecné dôležitosti, nebudeme ani brať ohľad na všetky články, a dáme odpoveď len tým, ktoré obsahujú proti nám dôvody. Keďže však náš časopis má tú úlohu, aby odháňal z literárneho siatia škodlivých vrabcov, sem-tam dáme po prstoch ľuďom, ktorí sa pomýlili a namiesto motyky, smoly a šenkárskeho žajdľa chytili spisovateľské pero. Čibe-čibe, ruku od perál, vy nepovolaní kohútikovia!

Nebudeme recenzovať ani tamtých našich starých Benediktich, Komenských, Dobrovských a iných,[11] za ktorých nám veru ani sám p. Kollár neručí, že by neboli zmenili svoje mienky práve tak, ako on sám kedysi veľa takého porobil, popísal a pohovoril, čo teraz odvoláva, len keby aj oni boli tak ako on dočkali tieto časy, v ktorých povstal náš spor. My už tie staré hlasy o česko-slovenskom či biblicko-českom slohu a jazyku pokladáme vo vzťahu k najnovším otázkam len za staré šaty pristrihnuté podľa novej módy, pretože prítomnosť môže posúdiť iba budúcnosť, ale nie minulosť. Že dobre vieme o tom, ako husiti doniesli medzi evanjelických Slovákov s náboženstvom aj českú reč, ako sa táto reč ujala v evanjelickej cirkvi a cirkevnoliturgických knihách, ba napospol v knihách vydávaných evanjelikmi, podá dôkazy aj naša literárnohistorická práca o Slovensku a jeho živote literárnom.[12] Vidieť teda, že sme nepotrebovali tak veľmi tie výťahy zo starodávnych literárnych časov. Nebudeme písať ani o Dobrovskom a Tablicovi z tých istých príčin; ale predsa len vás, páni, z tohto ohľadu prosíme o mlčanie. Veď Dobrovský nielenže nič nevedel o slovenskom kmeni, o jeho skrytom živote a jeho literárnej budúcnosti, ale on ani len českému kmeňu nesľuboval nijakú budúcnosť, chcejúc svojím bádaním zachovať iba pamiatku slovanskej reči. Útrpne sa smial, keď sa p. Presl[13] zaoberal plánmi vedeckého časopisu a slohu, úmyslami zakladať vedecký život v českej literatúre; lebo to bolo pre tohto muža dačo nevídané, keď sa on celým svojím postojom vedeckým ukázal iba ako génius vyhrabávajúci národ z jeho mŕtvych rozvalín. Len keď ležal na smrteľnej posteli, ako svedčia jeho priatelia, ktorí vtedy stáli pri ňom, videl možnosť vedeckého života u Čechov, nevediac sa dosť vynačudovať slovu Preslovmu a iných. S týmito mužmi teda české múzeum proti nám nemuselo vystupovať, my si ich ctíme pre ich zásluhy, ale pretože nevideli náš život vo svojich slastných krokoch, nemôžeme byť viac nimi určovaní. Spomenuté múzeum sa mohlo radšej rozpamätať na to, čo odpovedali najnovší koryfeji českej literatúry starcom, vystupujúcim proti ich slohu ustavične len s Adelungom, Komenským, Veleslavínom, kralickými atď. Oni sa odvolávali na pokrok vo vedách, ktorým iné národy kráčali dopredu a ktorý sa nedá vyjadriť v reči Komenských a Veleslavínov; správne sa domnievali, že tým dali starcom dostatočnú odpoveď. Ale ak platí správnosť tejto odpovede, a v čase, keď český národ naozaj tomu novému slohu nerozumel, o koľko viac a pevnejšie musí platiť naša zásada, ktorá spočíva v tom, že duch nášho národa stojí teraz nekonečne vyššie v povedomí svojej národnosti, ako stál v časoch Benediktiho, Dobrovského, ba aj v časoch, keď p. Jungmann a Palacký[14] písali svoje články; pre toto všetko my v ich reči a slohu písať nemôžeme. To slovenské poznanie spočíva v tom, že náš kmeň sa teraz viac ako kedykoľvek inokedy predtým cíti byť živým kmeňom, majúcim svoju budúcnosť, vždy väčšmi a väčšmi poznávajúcim svoje biedy a miestne nedostatky a vždy väčšmi hotovým pomáhať samému sebe samým sebou, svojím domácim jazykom, svojím uhorsko-slovenským právom, svojou konštitucionálnou slobodou.

Ak mali českí spisovatelia právo odstúpiť od biblického slohu preto, že iné národy zašli ďaleko vo vedeckom pokroku, o čo väčšie právo má slovenský kmeň odvrátiť sa od toho slohu a jazyka, ktorý nebol jeho — a najmä teraz, keď sa začína viac starať sám o seba? Že sme kmeň osobitný, odchodný od českého osobitným nárečím, povahou aj históriou, majúci kmeňového génia a kmeňovú svojráznosť, to veľmi ľahko dokážeme: ale keďže sa táto otázka v takejto výslovnej určitosti ani len zďaleka u tých starých spisovateľov nenachádza, plným právom tie články necháme stáť. Čo s nimi chcelo múzeum — nech si samo zodpovie pred súdom prísnejšieho spytovania; čo chceme my — to zreteľne povieme pri odpovediach, ktoré ideme dávať pánom spisovateľom Hlasov.

František Palacký (historiograf českých stavov). Tento pán sa r. 1829 pustil proti Bernolákovi, a teraz dal to isté pretlačiť a k tomu ešte pripojil prípisok, v ktorom bombarduje nás, slovenských spisovateľov. Ako tamtie, tak aj tieto jeho dôvody si musíme dobre všimnúť.

Pán Palacký píše, že keby tí niektorí evanjelickí spisovatelia na Slovensku, ako Tranovský, Pilárik, Sinapius, Krman, Hruškovic, boli našli nasledovníkov medzi katolíkmi a keby sa vyšším kráľovským ustanovením, tak ako za Márie Terézie a cisára Jozefa II., bolo do slovenských škôl uviedlo cvičenie českého pravopisu a v tom sa až doteraz aj v budúcnosti bolo pokračovalo, že teraz by už aj katolíci vedeli po česky tak, ako vedia evanjelici.

Každý môže viesť svoje dôvody tak, ako sa mu len najlepšie páči; ale my nechceme takto kebyovať, lebo s celým keby človek nič nedokáže. My berieme svet tak, ako je a má byť, a nie ako sa nám maľuje v mysli a obrazotvornosti. Aj sa pracovalo na tom, aby sa slovenský kmeň počeštil, aj sa celý tento zámer nemohol dosiahnuť; písali evanjelici aj katolíci, jedni všetky, druhí mnohé knihy asketické, polemické, slovom cirkevno-bohoslovecké, a predsa Slováci zostali len Slovákmi, čiže české nárečie nijako nemohlo zapustiť v slovenskom živote hlboké životné korene a víťaziť nad domácou rečou. Ba samy tie české knihy veľa ráz nedosiahli svoj cieľ práve preto, že im ľud nerozumel. Veď vieme, ako pôsobilo české kázanie a písanie na evanjelických Slovákov za čias Pázmányových,[15] keď už ani len cirkevno-náboženský život nemohol mať v tejto reči podporu! Nie síce iba táto okolnosť, ale predsa ona bola jednou z najhlavnejších príčin, že slovenskí evanjelici boli ako roztratené ovce, až ich potom Pázmányovo horlenie priviedlo k odstúpeniu od evanjelickej cirkvi. Tak sa chvália tamtí českí spisovatelia — a predsa sú oni len dôvodom pre nás, že českou rečou nemohli na Slovensku ani len cirkevný život udržať, tým menej však národný vzkriesiť a povzbudiť. Teda pre vnútornú potrebu slovenského kmeňa povstal Bernolák a začal narádzať Slovákom slovenský spôsob písania. A keďže on bol hlavný tvorca tejto myšlienky, na ňom ležala aj povinnosť, aby — keď povstal proti starej sústave — hneď aj dačo iné na jej miesto postavil. Čo bolo teda prirodzenejšie, než aby sa pokúsil svoje prirodzené podrečie povýšiť na literárnu hodnosť, a to tým skôr, že ono bolo práve to, ktoré stojí najbližšie k spisovnej reči, reči českej. Začiatok sa urobil, na ňom mal slovenský kmeň ďalej stavať, čo aj skutočne robil, lebo hneď slovenský básnik Ján Hollý, hneď Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne, Hamuljak, Godra, Ottmajer a iní neprestajne pracovali na zdokonalení slovenského slohu. Z toho vidieť, že Bernolák nebol taký po hlave udretý, ako sa vidí niektorým Čechom a p. Kollárovi. Z toho sa dá jasne poznať, že mladý Bernolák udrel naozaj na správnu strunu, pohol svoj kmeň, nadriekol mu zámer, a kmeň v krátkom čase vydal mužov, ktorí, stojac na tom princípe, pracovali s neúmornou silou a vytrvalosťou na vytvorení, vyčistení a ustálení sa jeho reči a slohu.

Ale pán Palacký súdi o tomto skutku génia slovenského kmeňa veľmi nespravodlivo, lebo po tom, keď už bol povedal, že keby sa bolo tak stalo, ako sa malo stať podľa jeho mienky, že by už všetci Slováci boli dorástli k českej reči, vraví toto: „Ale leta 1787 některí faráři okolí trnavského navedením (!!) Ant. Bernoláka zamyslili sobě svým vlastním nárečím psati a síce podle pravidel, která sobě sami tudiž ustanovili! kéžby to aspoň duchem slovanštějším byli učinili! ba kéžby sami jen s větším prospěchem to byli počali! neboť po hříchu až posavád nic jiného nezjednali, než že krajané jejich a následovníci ani své, ani české reči a literatury neznají.“

Pán Palacký mohol radšej sledovať a hľadať príčiny toho, prečo sa u Slovákov napospol zjavovala nevôľa k češtine, to by ho bolo priviedlo k určitejším pravdám, ako len k tomu jeho pridŕžaniu sa toho, že sa ona mala prijímať, ba aj tomu jeho pyšnému karhaniu slovenského kmeňa a katolíckych spisovateľov. Že Bernolákov krok nemohol byť slovanskejší, to uzná každý, kto si vie predstaviť jeho časy, ale on bol aspoň najslovenskejší spomedzi všetkých českých spisovateľov, čo písali pred ním. A už len to by som zas rád vedel, či môže byť Čech skôr Slovanom ako Čechom a Slovák skôr Kollárovým Slavianom než Slovákom! Pozrite si za svoje ňadrá — bratia Česi, a čo nemôžete robiť vy, to nežiadajte ani od iného! — Že by sa však tým nič iné nebolo docielilo ako to, že všetci katolícki spisovatelia a Slováci ani svoju ani českú literatúru a reč nepoznajú, to je, aby sme sa čo najľahším slovom vyjadrili, nízke ohováranie. Slovenský pospolitý ľud vie veru o českej literatúre istotne toľko, ak nie viac, ako Česi o slovenskej. Tie chvály, ktoré p. Palacký dáva prešporskému Ústavu, tomu starému za Palkoviča,[16] a Učenej spoločnosti banskej[17] za veľké rozšírenie češtiny v slovenskom kmeni, sú zveličené; lebo nech pomlčím o Učenej spoločnosti banskej, ktorá nikdy nebola (totiž v živote a činnosti), poviem len o pôsobení Palkovičovho profesorstva, že z jeho gramatickej školy ani len desiati nevedia bezchybne po česky písať — a to sú predsa evanjelickí kňazi. Čože poviem o ľude, sedliakoch, mešťanoch, učiteľoch, šľachte, ktorí azda len patria k slovenskému kmeňu? A či je to nie hanba, keď sa kmeň nemôže naučiť svoju spisovnú reč, naveky je odsúdený nepoznať jej pravopis? Pán Palacký nám to však nijako nevyvráti, keď mu povieme, že sa tovariš, sedliak, mešťan, remeselník, ktorý nemohol chodiť do školy 5 — 10 rokov, nikdy nemôže naučiť český pravopis!

Bernolák teda povstal s celým zápalom za vec svojho ľudu, a tak založil jedno obdobie, o ktorom ešte ani sám p. Palacký nemôže súdiť, pretože to obdobie je ešte samo so sebou v ohňotvorení, a o ktorom bude spravodlivo súdiť iba budúcnosť. Len však nemôžeme zamlčať, že p. Palacký tým, že svoj náhľad takého pohyblivého rázu z roku 1829 v ničom nezmenil, iba seba samého kompromitoval, vytiahnuc proti nám to isté, čo písal pred sedemnástimi rokmi proti Bernolákovi. Toto je pre nás dosť zjavné svedectvo, ako sa Česi zaujímali o náš kmeň; také teórie, aké si o ňom vytvorili pred štvrťstoročím, vyťahujú teraz zo zaprášených časopisov proti rezkému hýbaniu sa nášho kmeňa v terajšom čase. Tento vzťah my radi staviame pred súd vzdelaného obecenstva: lebo Bernolákov princíp a tento Palackého článok už rozsúdila skutočnosť slovenského života.

Pristúpme teda k tomu prípisku z roku 1846.[18] Pán Palacký spočiatku nepochybuje, „že k tomu vedení byli (mladí Slováci) oumyslem dobrým“, lež hneď nato: „ale po hříchu! nezběhlí a nezkušení muži tito nastoupili cestu, která je i následovníky jejích přímo do propasti záhuby vede“. To je, pravda, hlavná chyba, že sme mladí; ale s tou neskúsenosťou nech nám dá p. Palacký pokoj, lebo my mu veľmi ľahko dokážeme, že na Slovensku a v slovenských veciach máme väčšiu skúsenosť a zbehlosť ako on. Jemu je ľahko tam v Prahe vzdialenej na 80 míľ strúhať ideály jednoty česko-slovanskej, ako nám tuná, ktorí sme, hocijako mladí, ale predsa už skutočne prekročili hmlistú čiaru číreho literátstva a chceme náš ľud priviesť k dačomu vyššiemu; my vieme, aká je to daromná práca chcieť do ľudu vnášať to, čo je nie jeho. To veríme, že sa naša cesta môže zdať p. Palackému záhubnou, ako takému, ktorý bol naučený počúvať o veľkej jednote Čechov so Slovákmi bez toho, aby bol len raz tento pojem skúmal a chcel sa na vlastné oči presvedčiť, ako s ním v živote stojí. Ale keď takto veští záhubu, prečože nám neukázal znaky a symptómy tohto letenia do priepasti? My preukazujeme hrmivejšie znaky života odvtedy, čo sme začali písať po slovensky; hneď ako vyšiel druhý ročník Nitry,[19] napísaný už v tejto slovenčine, strhli sa živšie slovenské interesy v dušiach našich súkmeňovcov. Stovky a stovky hlasov pro et contra sa zdurili zo sna a urobili lomoz a vresk; táto knižka stiahla na seba spiace hromy. Jedni ju špinili, obracali na posmech, o zem trepali, pálili, spisovateľov a vydavateľa zasypali šprihaninami; iní oslavovali tendenciu, podľa príkladu tam pomiešaných foriem popísali celé hárky foriem, rečových návrhov a posielali vydavateľovi a iným spisovateľom, varili v sebe princíp aj formu. A toto všetko platí väčším dielom o tých, čo sa dovtedy o literárne veci starali alebo málo alebo nič. Toto sa stalo práve v tom čase, keď na Slovensku preletovala myšlienka o slovenčine, takže vydavateľ Nitry si tento nález nijako neosobuje. On získal z tradície, lietajúcej v národe ako neviditeľný anjel, smelosť — a hodil tento literárny pokus do variacich sa živlov. Pritom na obranu a proti obviňovaniu ma zo svojvôle pripomínam, že slovenčina, ktorú tam upotrebili mnohí, ale skúšali a opravovali ju najmä Ľudovít Štúr, Rimavský, Bohdan Hroboň, iní Slováci ju dopĺňali, čistili, vytvárali podľa toho, komu aké formy boli známe ako slovenskejšie, takže tak slovenčina napospol, ako aj slovenčina vytvorená v Nitre je dieťa génia žijúceho v kmeni a národného podania. Potom vstúpil do života Tatrín,[20] v ktorom sa predniesli kmeňové žiadosti, náhľady slovenských znalcov, strhli sa prudké hádky o živote nášho kmeňa a jazyka, tak sa určili hlavnejšie pravidlá a princípy, otvorili sa k ideálu reči, dalo sa vnuknutie, začal sa pohyb, až sa celé Slovensko pustilo do ohňa! Zároveň s týmto pohybom sa hneď tvorili spolky miernosti, nedeľné školy, konsociácie literárne aj sociálne; a potom prišla kráľovská milosť a Noviny s Orlom tatránskym[21] sa zakrútili nad týmto neusporiadaným chaosom, a verejne sa radilo a riadilo, karhalo a hundralo, požehnávalo a rozpaľovalo, až sme prišli na tento stupeň, na ktorom vieme preukázať už dosť hojných spisov a ešte viac praktických skutkov lásky, posvätenia a oddania sa národným lósom a osudom. A toto všetko rástlo a konalo sa uprostred najväčších posmechov, hrozieb a prosieb, útokov a fanatického prenasledovania, a to tak zo strany cudzích, ako aj najviac zo strany našich vlastných, tak bratov slovenských, ako aj najviac bratov českých!

Kto sa teraz bližšie prizrie Slovákom, uzná, že len najväčšia zlosť alebo neskúsenosť a neznalosť môže pomenovať tento pekný zapálený pohyb záhubou slovenského kmeňa. V tomto trení sa prelomili dve ohromné hrádze, ktoré delili slovenský kmeň, a to predovšetkým hrádza, ktorá delila spisovateľov od ľudu, lebo všetci vieme, že po česky píšuci Slováci sa držali vždy dačoho vyššieho, velebnejšieho a nedotknutejšieho, než aby boli zostúpili do vzťahov s ľudom; oni tento ľud pokladali len za zberbu, majúc svoje ospravedlnenie tam v Prahe! A druhá hrádza, ktorú slovenčina prelomila, je náš vzťah k zemianstvu a katolíckemu ľudu, ktorí prv boli češtinou odstrčení od svojich bratov, s ktorými sa schádzali v každej chvíli, ale ktorí teraz bez rozdielu náboženstva čítajú knihy vydané po slovensky. Naše noviny sú preto národné, že ich číta národ, a teda nielen slovenskí evanjelici, ako by sa určite bolo stalo s českými. Vyššia a nižšia šľachta, ktorá nemá ani času ani vôle učiť sa české gramatiky, naveky by bola pre nás stratená, keby noviny vychádzali v českom nárečí. Nechže nám tu nikto nevraví, že je to lenivosť celého kmeňa, lebo tým právom by sme mohli z lenivosti obviňovať český kmeň pre neučenie sa slovenčiny. Kmeň a literáti sú rozdielne pojmy, literáti majú poznať slovanské nárečia, kmeň má dobre vedieť svoje vlastné. Toto, hľa, sú znaky života a pôsobenia slovenčiny; akéže symptómy záhuby nám z nášho života ukáže p. Palacký? — Toto nech je odpoveď všetkým tým, ktorí v našom pohybe vetria len záhubu.

Pán Palacký vraví, že slovenská reč by sa mohla vtedy povýšiť na literárnu, keby sa v nej konali snemy a bola povýšená do diplomacie; ale my odpovedáme, že jedna z hlavných príčin, pre ktoré je slovenská reč v Uhorsku taká utlačená, je okolnosť, že prebudenejšia strana slovenského kmeňa uspokojila činnosť svojho ducha českými modlitbami a postilami, nezatúžiac po kmeňovom, národno-politickom živote, po práve, po otcovskej reči, iba ustavične snívala o českých husitoch a moravských bratoch, o kralickej biblii, o jednote s Čechmi, ale nikdy nie o svojom kmeni a jeho určení. Strana druhá, väčšia, spiaca v snách, ani len nesnívala: hinc illae lacrymae,[22] že tí, čo sa zdali byť precitnutejší, čechizovali, a tí, čo spali, neslovenčili. Také pusté časy sme našli, že po krátkom sne o česko-slovanstve videli sme sa byť sami opustení vlastným kmeňom pre jeho vnútornú rozpadnutosť. Keby tí vychválení českí spisovatelia na Slovensku boli trafili lepšiu stranu kmeňového určenia, nebola by teraz slovenská reč taká potupená, ako je; lebo od čias Belových ubehlo dolu slovenským Dunajom veľa miliónov okov vody.

Snemy a diplomacia však netvoria literatúry; príklad toho máme u Maďarov — tí si najprv založili literatúru, akadémiu, noviny, spolky, až potom vyhodili zo sedla latinčinu. A tak to išlo všade; preto tým p. Palacký nič nedokázal, keď povedal, že keď sa po slovensky nesnemuje, ani slovenčina sa nesmie povýšiť na literárnu hodnosť. V Čechách sa ešte tiež strašne málo snemuje a diplomatizuje po česky, a literatúra sa predsa vzmáha; ba môžeme smelo povedať, že o čo je teraz česká reč mocnejšia aj v krajinskom zriadení, to len literatúre má čo ďakovať.

„Ale nyní,“ vraví ďalej p. Palacký, „když slovenské sněmovaní a ouradování zákony novými takměř zapovězeno jest, když maďarčina vítězná i až do těch selských škol ouředně vtírati se počíná, když stavové vyšší v národu bez mála všickni Slováky opustivše, k Maďarům přilnuli, národ sám v sobě neveliký na prostřední a nižší, tudíž nejvíce chudé třídy obmezený, k tomu na několikero podnářečí rozdělený a nesvorný, nikdež pevní jednoty, nikde veřejného, socialního života, nikde samostatného centrum pro své důležitosti nenacházející, konečně opuštěný ode vší pomoci lidské, do posledního boje o život a smrt, jako do víru vše pohlcujícího mimo vůli svou zachvácena se cítí: nyní dílo takové zamýšleti, starým nesvornostěm nové podněty dávati, síly ještě více rozdrobovati, a tím pro nastávající půtky nové snad i původní svůj cíl s očí pouštěti, jest — ať sa co najmírněji proneseme — blud osudný a žalostný.“

Najprv sa pýtame: keď je stav slovenského kmeňa takýto hrozný, čo majú Česi na uľahčenie tejto osudnej ťarchy? Čím nám pomohli v tých strašných bojoch z roku 1841? Čo nám dajú oni za naše navrátenie sa do starého status quo? Kde bola aká pomoc našim biedam v tom našom čechizovaní slovenského kmeňa? Sympatiu Čechov sme mali v našom nešťastí, to je pravda, a vtedy sa český kmeň domnieval, že náš kmeň bude mať v sebe dosť sily, aby sa ubránil; teraz, keď sme sa opovážili oprieť sa o tú istú svoju vlastnú silu, stratili sme aj niektorých českých spisovateľov, aj sympatiu, lebo vidieť aj z článku p. Palackého, že rozpráva nemilosrdne o našom kríži a ešte aj samu ľudskú pomoc sa opovažuje nám odopierať. Zaručuje sa nám p. Palacký, že sa ten náš hrozný stav napraví, keď budeme písať po česky? Ale my sme o požehnanom pokroku slovenčiny presvedčení doteraz stovkami príkladov.

Poznajúc teda naše nešťastie, odvážili sme sa už raz sami náš kmeň vzkriesiť a prebudiť k jeho vlastnému životu, aby mal aspoň sám seba, sám sebou sa ratoval. Náš slovenský kmeň nevylieval krv za českú, ale za uhorskú korunu, je vpletený do celkom iného pásma ako českého, preto aj musí hľadať svoju ochranu inde než v obrazotvornej veľkosti česko-slovanského, totiž českého literátstva; stavajúc na verejnej spravodlivosti a historickom základe, dôjdeme k stálejším výsledkom ako na pokútnych teóriách o jednom veľkom českoslovanskom národe. Domom nášho kmeňa a jazyka je uhorská vlasť, a v čom mene sa môžeme domáhať svojho práva, to je spravodlivosť krajinského zriadenia, domnievame sa, že predsudky, ktoré v našej vlasti lietajú o Slovákoch, zaženieme nie českou, pre uhorský štát vždy len cudzou literatúrou, ale na každý spôsob slovenskou, ako domácou, krajinskou. Toho sa už aj od času, čo píšeme po slovensky, docielilo viac, ako by si mysleli naši odporcovia. A práve preto veríme, že hoc priam jednotlivcom sa ťažko darí prisluhovať spravodlivosti — uhorský štát, stavy, ba sami Maďari uznajú spravodlivé žiadosti nášho kmeňa a neodoprú mu právo vzdelávať sa v jeho otcovskej, domácej, krajinskej reči.

Ale p. Palacký vraví na tieto naše prakticko-životné dôvody: „Všecky ty řeči nejsou nic, než pouhé pedantické žvastání.“

Teda my sme pedanti, my, ktorí chceme život, ktorí sa obzeráme po takom svete, v akom žijeme, po sociálno-právnych okolnostiach, v ktorých náš ľud hľadá svoj pozemský dobrobyt, po tých krajinsko-národných vzťahoch, z akých sa nemôžeme kvôli Čechom vyzuť, z akých nechceme vyjsť kvôli nikomu; toto všetko, čo sme my živšie v najnovšom čase poznali, menuje p. Palacký, ešte aj inak, a to „bludem osudným a žalostným“.

Ale čože budú tie teórie o česko-slovanskom národe, ktorého nikde okrem Čiech niet, kdeže je životnosť češtiny pre Slovákov? Vari v tom tristoročnom spisovaní postíl, modlitieb a českých gramatík? Viacej učeného pedantizmu je v teórii, že Česi sú Slováci a Slováci Česi, ako v tom našom: Slováci, píšte po slovensky! Kto je teda väčší pedant, my, ktorí, opierajúc sa o život a silu nášho kmeňa, chceme vytrhnúť ľud z jeho biedy, či p. Palacký, ktorý tam v Prahe píše o česko-slovanskej jednote — a nepozná potreby slovenského ľudu? Kto je väčší pedant, my, ktorí ukazujeme, že čeština náš ľud iba zahatala, rozdelila, nadula spisovateľov, na náš ľud neberúc ohľad, zanedbala ho a ešte aj teraz udúša jeho život, k čomu všetkému my chceme pomáhať slovenčinou, či p. Palacký ktorý s tým hotovým pojmom, že sme jedno, aj ďalej chce nechávať náš kmeň v tej istej psote a literárno-národnej biede, v akej bol doteraz? Kto je tu pedant? A kto pozrie na všetok ten život, aký už teraz slovenčina vzbudila, ten vykríkne mená pedantov, medzi ktorými bude iste aj p. Palacký!

My proti tej prorokovanej „strastné době“ vyvolávame živou rečou sily, ktoré pri češtine zadriemali v našom kmeni; preto na tie daktoré hore vysvetlené vrtochy a pochybnosti p. Palackého bez veľkého zháňania sa po dôvodoch odpovedáme.

Slovenské „sněmování“ je u nás „zapovězené“ tak ako aj české; teda p. Palacký nám nepodal nijaký dôvod za české písanie pre Slovákov tým, že vyčítal našej reči nediplomatickosť na Slovensku; naše stavy, ktoré odstúpili od svojho kmeňa, iste čeština neprivedie späť, ale s istotou môžeme povedať, že tí z vyšších stavov, ktorých sme slovenčinou získali, by pre češtinu, ak by sme ňou písali aj ďalej, odpadli od slovenskej národnosti; národ „neveliký“ slovenský sa nestane väčším, keď my evanjelici aj budeme písať po česky; že je v literatúre rozdelený, to je pravda, a my sme práve preto opustili češtinu, aby sme zmenšili počet tých, čo tú rozpadlinu množili, a priblížili sa k Slovákom ako Slováci, a keď sme prv popri tom, že sme písali po česky, nemohli byť Čechmi, teraz sme sa stali o to lepšími Slovákmi! Že nemáme pevnú jednotu? Teraz, odkedy píšeme po slovensky, ju máme oveľa lepšiu ako prv, keď sme písali po česky, lebo práve čeština bola ten klin, kálajúci Slovensko na dve strany. A bárs vy máte pre nás veľa čudesných titulov, menujúc nás Tatrancami, trpákmi, Trnavčanmi, bernolákovcami, sotákmi atď., my predsa len všetci máme jednu devízu: slovenčina; len jednu zástavu: život slovenského kmeňa, a môžeme vám s istotou povedať pre vás smutnú novinu, že neubehne veľa času, čo nikto nebude môcť ani len ceknúť o inom ako o spisovnej slovenčine; po tejto jednote nastúpi ten sociálny život, ktorého nedostatok nám vyčítate; centrum svoje tiež ešte nemáme, lebo slovenský kmeň len nedávno začal pôsobiť samostatne, ale jednotlivých centier máme viac; máme kraje, mestá, mestečká, dedinky, v ktorých teraz Slovák skôr dostane knihu a správu o svete, ako kým sme mali ešte spoločné centrum s Čechmi! To sú živly budúceho slovenského centra, ktoré sú nám životne drahocennejšie ako celý ten lesk pražských literárnych besied! Pokým sme ešte teoretizovali, idealizovali, dovtedy sa nám zjavovali v snoch chýry pražskej spisovateľskej slávy ako čarodejné zámky, po ktorých sme túžili, ale odkedy sme sa začali zaujímať o slovenského človeka, aj tieto fantastické lesky stratili pre nás svoju cenu. A že náš kmeň zostane pre svoju reč „opuštěný ode vší pomoci lidské“? Toto je neľudské nielen v skutku, ale aj v samom slove a hrozbe, na čo my s dúfanlivosťou odpovedáme: Spes Deo confisa nunquam confusa recedit![23]

Ale starým nesvornostiam my nedávame nové podnety; spočítajme len, kto komu koľko paškvilných prezývok, nevkusných ohovárok a potváranín napripisoval, či my Čechom a českej reči, či Česi nám a nášmu nárečiu? České múzeum aspoň zo päťdesiat rozličných paškvilných fráz a slov vypustilo teraz v Hlasoch na nás a na naše slovenské nárečie. My svoj biedny, zabudnutý, vnútorne roztrhaný, telesne aj duchovne zrazený kmeň tak v živote ako aj v literatúre zvyknutý len slúžiť, dvíhame jeho rečou, jeho miestnymi a kmeňovými právami, jeho vlastným géniom: a či týmto všetkým spôsobujeme nesvornosť? Či nie je opak toho u Čechov, u vás a vášho múzea, keď za naše spomenuté práce osopujete sa na nás ako na lotrov! Aké práva máte vy a české múzeum na to, aby ste nám a našej otcovskej reči nadávali? Poviete snáď, že to nie vy, ani české múzeum: ale vy ste to videli, čítali, posudzovali, vydali, s fanatizmom rozširovali. Toto je robenie nesvornosti a hľadanie zádrapky na susednom kmeni.

Ďalej hovoríte, že nám nič nepomôže, ako „pravý enthusiasmus a svornost celého národu, zakládající se na všeobecné chtivosti k obětem a k zapření sebe samého i všech různých interesů svých“. Hej, hej, entuziazmus celého národa! V slovenskom nešťastí, ako sme okúsili pri našich nedávno len trochu stíchnutých bojoch, nám nič nepomôže, iba jednota a entuziazmus celého Slovenska. Ale akéže to boli boje! Hádky, hromženie, prenasledovanie: to ešte nie je boj!

A predsa ani v týchto šarvátkach, bárs sme vtedy podľa toho hotového pojmu o jednote medzi Slovákmi a Čechmi boli s vami spojení — nič, nič, nič ste nám nepomohli!! Ergo — jednota slovenského kmeňa v sebe je liek na slovenské rany. Česi nám na ceste práva, zákonov, verejnej spravodlivosti nijako nemôžu pomôcť; a tak celá táto jednota s nimi bez zjednotenia sa kmeňa samého v sebe, na čo sa bez jednoty v literatúre nedá ani myslieť, nie je nič iné ako pedantická konštrukcia, pre Slovákov neužitočná, Čechom zbytočná.

Že Chorváti boli múdrejší ako my! To je pravda, ale že sú slovanskejší ako Česi, to je tiež pravda. Ich múdrosť aj my uznávame najmä z tej strany, že nevzali pre vzdelanie svojho kmeňa cudzie nárečie, ale povýšili na literárnu hodnosť jedno zo svojich kmeňových podnárečí, menovite rozšírenejšie dalmatínske, k čomu ale tiež neprišli razom, ale — ako u nás začal Bernolák písať po trnavsky, čiže v domácom podnárečí, tak aj Chorváti písali najprv prísne, provinciálne po chorvátsky, až neskoršie sa povýšili k tomu, ktoré už teraz zobecnelo. Tak prestanú aj naše trnavčiny, sotáčtiny, šarištiny, trenčiančiny atď. a bude jedna čistá slovenčina, nech len aj my budeme ako Chorváti zo 12 — 15 rokov po našsky pôsobiť. Chorváti teda boli múdrejší než my, ktorí sme bez prospechu vtĺkali do kmeňa vzdelanie a osvetu jemu cudzím nárečím. Ale že sú zasa bratia Chorváti slovanskejší než Česi — na to dôvod máme ten, že do nás nezabŕdajú ako oni, nevyskakujú na nás a nezhorčujú nám ešte viac horké kalichy nášho života, ktoré pijeme pri prácach a obetiach pre náš kmeň, ako to robia niektorí naši bratia v Čechách, skoro všetky redakcie českých časopisov a samo české múzeum.

A aby som čosi ešte povedal o Chorvátoch, nuž prosím vás, čo nám ich vyhadzujete na oči? Po prvé vieme, že na naše úsilie sa tam hľadí iným okom — okrem niektorých jednotlivcov — ako v Čechách; po druhé, ani Gajova[24] zásluha nie je iná ako tá, že otvoril južným Slovanom knihu života, že vzkriesil ducha tých kmeňov, ktoré zobudené budujú si teraz svoje osobité cesty a osvecujú svojho ducha, čoho svedectvom sú: dalmatínska Zora, Kmetijske in rukodelske novice,[25] redigované vysokovzdelaným dr. Bleiveisom, najmä tie statne predstavujú slovinský kmeň.

Ďalej hovorí p. Palacký: „I zdali tam enthusiasmus jest, kde ani ochotnosti není, přiučiti se nářečí nejbližšímu?“ (rozumej na Slovensku). Ale my vravíme, že to je satira na entuziazmus, len, rozumie sa, s tou malou poznámkou — ak to platí o spisovateľoch a vzdelancoch, a nie o pospolitom ľude, ktorý veru (aspoň u nás, o českom nevravíme nič) nemá čas a nestihne učiť sa nárečia. Lež českí spisovatelia, ktorí chcú mať toľko entuziazmu za Slovanstvo, že myslia ním aj slovenský kmeň — nech pomlčím o iných — môcť spasiť, českí redaktori a celebriti spoločenských besied a bálov, ba sami koryfeji českej literatúry, s výnimkou Slovákov, ani sa len nechcú obzrieť nielen na túto našu slovenčinu, ale ani na nijakú slovenskú knihu. Nuž akýže je toto entuziazmus? Ak je toto entuziazmus, potom ho my musíme na odlíšenie od slovanského entuziazmu pomenovať česko-literátskym! A kto ho chce poznať ešte bližšie, nech číta Pražské noviny,[26] Českú včelu,[28] Poutníka[29] a tu tieto pred nami položené Hlasy!

My slovenskí ľudia, a to či sme spisovatelia a či nie, totiž ktorí sa len interesujeme o slovenskú národnosť, všetci sme sa priučili tomu „od dávna organicky vzdělanému a v národu našem již skutečně rozšířenému“ nárečiu českému, ba poznáme ešte aj tie novotárske české pravopisy, akých jesto najmenej pätoro. Náš entuziazmus je takýmto činom trochu odchodný od toho česko-literátskeho, a že náš biedny ľud nevládal za nami, niet divu, keď sami českí spisovatelia nemohli v tomto ohľade prísť vyššie ako k česko-literátskemu entuziazmu![30]

Že my staviame „na krehkém a lichém základě, na pouhém pohodlí několika svých krájanů“, nadhadzuje nám p. Palacký, ale veru celkom nespravodlivo. Lebo tých „několik krájanů“ je slovenský kmeň, s výnimkou niekoľko tisíc duší, čo polovičato, až na smiech lámu češtinu, a niekoľko osôb, čo sa ju horko-ťažko naučilo. A kmeň ako kmeň má svoj čas a svoje mozole určené na niečo iné, ako len naučiť sa nárečie. Ale nám nemôže p. Palacký vyhadzovať na oči pohodlnosť, lebo čo by bolo bývalo pre nás pohodlnejšie, či kráčať po vyšliapanej ceste a uskutočňovať literárny diletantizmus, ako sa uskutočňoval doteraz — a či ponoriť sa do storakých kmeňových bied a horkostí, tvoriť si nový nástroj na dvíhanie zabudnutého ľudu a spretŕhať ním letargické sny celého kmeňa? Veď to je to naše nešťastie, že sme sa nechceli uspokojiť ani s osobnou slávou českého spisovateľstva, ani s tou chabosťou a driemavosťou slovenského kmeňa, z ktorej ho spomenuté nebolo vstave zobudiť, ale sme zatúžili po junáckejšom pohybe, ale sme si zažiadali prevrhnúť satanskú kolísku, v ktorej Slovák drichmal bez osobitej, výraznej, samostatnej činnosti a nehľadel na najbližšie svoje potreby a poroby, rany a biedy!

Tých zopár spisovateľov, evanjelických kňazov a učiteľov, mal náš kmeň, pokým sa slávnejšie nepriznal k slovenčine, a pri všetkom ich kázaní a veršovaní si on pekne-krásne podriemkával; odkedy píšeme po slovensky, počet tamtých sa rozmnožil, a z iných vrstiev nám ich pribudlo množstvo. Teraz máme spisovateľov — okrem tých, čo boli už prv — aj z vyššej i nižšej šľachty, z duchovenstva katolíckeho aj evanjelického, z doktorov, zememeračov, panských úradníkov, z ktorých by ani jeden nikdy nebol chytil české pero, a tak ani svojimi vedomosťami ani pokladmi svojho ducha a srdca neobdaril svojich krajanov! Tak, hľa, to išlo prv, ale takto, hľa, to už odteraz nepôjde, lebo sme našli strunu, ktorej vibrácia, ktorej duchovné chvenie ohluší nepriateľov a vzkriesi v našom kmeni tajné, driemajúce sily a moci.

Práve čeština uvádzala slovenský kmeň do pohodlia a nečinnosti. Kto pozná Slovensko, vie, že nie je hanba ani pre samých evanjelických kňazov nevedieť dobre písať v úradnej liturgickej reči českej, a to preto, lebo napospol panuje mienka, že sa Slovák nemôže dokonale naučiť český pravopis. Ale títo a takíto, ktorí by sa už predsa museli učiť, najviac teraz broja proti slovenčine, lebo pri nej by sa nemohli skrývať za výhovorku: že sa Slovák nemôže naučiť slovenský pravopis. Teda čo my robíme, nijako sa nedá pripísať pohodliu.

Pán Palacký nám upiera aj kmeňovitosť a na potvrdenie toho používa tento dôvod: „že národ (slovenský) jako národ ani sebe menších politických práv nemá, kde na sněmích přirození jeho protivníci zákony jemu zhoubné ukládají, proti nimž on ani ceknouti nesmí.“ Veľmi sa čudujeme, že p. Palacký na takýchto veciach zakladá kmeňovitosť, keď každý z nás vie, že je položená na niečom inom. Keby veru politické práva určovali kmeňovitosť, potom by sme neboli kmeňom tu v Uhorsku ani ako Česi, lebo v uhorskom štáte český kmeň platí menej ako náš. Lež z toho poznať, že p. Palacký nie je zbehlý v našich krajinských vzťahoch. V Uhorsku nemá nijaký národ ako národ výlučné práva a privilégiá; podľa uhorskej konštitúcie je jeden národ, a to: vyššia a nižšia šľachta, vyššie a nižšie duchovenstvo katolícke a nezjednotené grécke; ostatné obyvateľstvo je „misera contribuens plebs“.[31] Nakoľko teda má slovenský kmeň svojich magnátov a zemanov, biskupov a kňazov, natoľko smie on aj na snemoch „ceknout“, a že niektorí už aj cekli, vie každý, kto trochu bližšie nazrel do snemových diárov. Teda slovenský kmeň ako kmeň si je sám a sám na vine, že necekol skôr, čoho najhlavnejšia príčina je, že sa aspoň o sto rokov skôr nezačal starať o svoju krajinskú domácu reč a ctiť svoju kmeňovitosť. Ale vy, páni, nám to ešte aj teraz bránite robiť. Nestačí vám, že sme vám za tristo rokov na vlastnú kmeňovú škodu literárne slúžili, ešte nás aj naďalej chcete primraziť do tej istej nepraktickosti českého písania pre Slovákov? Sme kmeň v Slovanstve, sme kmeň aj uhorského štátu; a hľadajúc náš kmeňový dobrobyt, nesmieme ho hľadať ani v Čechách ani v Poľsku, ale na základe uhorského Slovenstva.

Ale nakoniec sa p. Palacký ukazuje tak, ako by sme od takého muža nečakali ani v najčernejších snoch, lebo záver jeho prípisku nás najprv ukrivďuje a nespravodlivo ohovára, potom očierňuje, upodozrieva a hrozí denunciáciami! Píše: „Co každý zkušený člověk předvídal, že nastoupili Tatranci novou dráhu svou, horlení své již né proti Maďarům, jelikož nesmějí, ale proti Čechům, svým nejvěrnějším někdy přátelům obrátí — to bohužel i dřívě nadání již ve skutek se obrátilo.“

Tak vysoko povesťou aj úradom postavený muž by predsa takúto zbraň mal prenechať iným ľuďom, napríklad Havlíčkovi, Droppovi,[32] Ďurgalovi atď., a sám sa oprúc iba o dôvody, nechať sa samému priebehu vecí. Lebo ktože to môže potvrdiť, že by sme boli takí malicherní, slabí, bezcharakterní, aby sme sa oborili na bratov Čechov a ustupovali tým, ktorí nás utláčajú? Pán Palacký, ak mu je drahá česť, nám to musí aj skutočne dokázať, kde sme my naše horlenie odvrátili od našich nepriateľov a kde sme ho obrátili proti Čechom?!

Ak sa aj niekto z nás prísnejšie vyjadril proti jednotlivým spisovateľom, najmä tým, ktorí nás do poľa vyvolali svojimi satirami, vtipkami a posmeškami, ba zjavnými urážkami: po prvé, či sú jednotlivci kmeň? a po druhé, či sme nemali pozdvihnúť svoj hlas proti urážkam, ohovárkam, prekrúcaniu a zlomyseľným šprihaninám? A čítajte i tie najprudšie naše polemické články, či sme niekde napísali čo len jeden riadok podobný havlíčkovským prasidlám? Či sme my povedali o českej reči čo len jedno slovo podobné tým, akých stovky vypustilo múzeum v Hlasoch na reč našu?

A povedzte nám, kedy sme sa neozvali proti maďarským pomätencom? Či môžete na svoje svedomie povedať, že české časopisy povedali niekedy Maďarom zmužilejšie slovo ako jedny naše Slovenské Národné noviny? Že nepíšeme proti Maďarom ako Maďarom, to robí naša meštianska statočnosť, naša zákonnosť, naša spravodlivosť, naša lojálnosť. Ale proti ultramaďarským zúrivcom my smieme aj „ceknúť“, aj sme už často cekli. Ale s českými streštencami celkom inak zaobchádzame ako oni s celou našou vecou; Štúr odpovedal Havlíčkovi[33] na jeho prasidlá, že je ľahkomyseľný chlapec, čo si v plnej miere zaslúžil, aj ja som mu odmeral mieru, akej je hoden; napokon českému kmeňu a iným spisovateľom sme dali a dáme pokoj. Ak nám p. Palacký nedokáže, že sme sa nebránili proti maďarským zúrivcom, ale namiesto toho sme obrátili svoje horlenie proti Čechom: my to jeho úsilie obviniť nás pred celým Slovanstvom zo zrady proti bratom a zo slabosti proti nepriateľom vyhlásime za verejné na cti utŕhačstvo.

A o tomto poslednom bode sa musím vyjadriť, že si p. Palacký na nás zachriakal, ale schriaknutú slinu podržal vo vlastných ústach. Zradným perom píše toto: „Kéž tedy nesplní se aspoň druhé předvídání, prohlédající k horšímu ještě převratu nových těch horlitelů — převratu, kterého zřetedlně jmenovati nechceme, abychom ani poskytnutím o něm myšlenky vinni nebyli!“

No len tak, páni moji! Ešte takúto zbraň ste potrebovali! Pán Palacký sa vo svojom posudku Trnkovho spisu žaluje na tých starých obrancov ypsilonu,[34] ktorí vraj „neupřímí krajané a vášniví nepřátelé o nás roznášeli a rozpisovali, že nechtějíce již ypsilonu jako před tím psáti, bůh ví, jaké nebezpečné ouklady proti obci, vládě, zákonům a náboženstvu strojíme“! A teraz sám zvestuje akési hrozné prevraty — z toho dôvodu, že sa Slováci dali písať po slovensky. Gróf Zay[35] a novinári Kossuth[36] a Havlíček sa nás už pred svetom toľko naohovárali z panslavizmu, čiže rusizmu, že tie frázičky sa už stali pre našich nepriateľov stereotypnými. Teraz sa teda pripojil k nim aj p. Palacký, lenže o chrachote tamtých vieme dobre, pretože ho už sto a sto ráz na nás vypľuvali; lež o p. Palackého nevieme. Preto sa ani nejdeme brániť, len pokladáme za povinnosť pripojiť naše osvedčenie, že vás všetkých dovtedy budeme pokladať za utŕhačov a ľudí bez cti, dokiaľ nás, nechcejúc uznať naše poctivé, zákonné, verné a lojálne úmysly, budete či zjavne obviňovať alebo potmehúdsky upodozrievať z takých hriechov, nad akými sa naša duša hrozí!

Dajte nám príležitosť vyliať krv za svojho kráľa, za svoju zákonnú vlasť, a uvidíte, že nie ste lepší vlastenci ako my! A denunciáciami sa vyhrážajte tam pražskému fabrickému ľudu, a nie nám, ktorí máme nároky na sociálny život a vieme, že slovenský kmeň nikdy neobživne prevratmi, ale stojac na domácom, zákonnom, právnom základe vyšvihne sa osvetou ducha, k akej mu teraz čoraz väčšmi pomáha jeho kráľ — nepriatelia vládzu prekážať vždy menej a menej — vyšvihne sa, hovorím, osvetou ducha k celkovému pochopeniu svojho určenia na zemi!

Na dôvody, obvinenia a iné vykrúcačky pána Palackého sme teda, ako sa nazdávame, dostatočne odpovedali; na posudok Trnkovej dvojhárkovej brožúrky teda odpovedať nemusím. Staré recenzie na staré knihy — sú antikvárny tovar. Kto zo súdnych Slovákov ten posudok aj prečíta, presvedčí sa len o tom, že Česi nikdy neboli náklonní opravovať svoju reč! Moravania Žiak a Trnka,[37] Slovák Kollár s inými skoro nespočítateľne ráz darmo kričali, navrhovali, prosili, aby sa Česi priblížili k nám, ale všetko darmo; aj pán Palacký sa tamtým dvom moravským spisovateľom, žiadajúcim ľubozvučnejšie formy, vyhovára dosť nemotorne, že kto vraj rozhodne, čo je ľubozvučnejšie.

Teda všetci tí páni, ako P. Jozeffy[38] a iní Slováci, ktorí chcú mať slovenskú češtinu a českú slovenčinu, narádzajúc akúsi strednú cestu, všetci sa budú môcť presvedčiť i z tohto posudku, že sa už dávno pred nimi narádzalo, ale Česi to s pohŕdaním odhodili! A každý, kto pozná novšiu českú literatúru, je presvedčený, že novší Česi píšu o tom ešte horšie posudky, ako písal pán Palacký r. 1832. Neostáva teda týmto šľachetným mužom iné, ako celkom opustiť nádeje na strednú cestu českej slovenčiny a slovenskej češtiny, neklamať a nemámiť sa nimi, ale, ak chcú živší a skutočnejší život slovenského kmeňa, prichytiť sa už raz aj čistej, krásnej slovenčiny s celou chuťou, bez zemských ohľadov a márnych okolkov.

Toľko o dôvodoch pána Palackého a o jeho spôsobe písania proti slovenčine.

Josef Jungmann.[39] Úvaha tohto pána O různění českého spisovného jazyka vyšla roku 1832, teda pred štrnástimi rokmi v Časopise českého múzea: a teraz tento statočný veterán, tento génius ošedivený v literárnych bojoch nepridal ničového nič. Túto úvahu nejdeme súdiť, lebo musíme uznať, že sme povinní položiť ju ako plod tých čias medzi najlepšie práce tohto obsahu: že však proti nám nič nedokazuje, vidieť z toho, že aj on pokladá Slovákov len za takých, ktorí, nemajúc kmeňového rázu, povinní sú písať po česky podľa príkladu Tranovského, Čerňanského, Doležala, Hruškovica, Semiana, a ľutuje, že to neurobil Bernolák a jeho nasledovníci, a keby bol pán Jungmann teraz pridal poznámku, bol by musel dôsledne smútiť nad tým, že aj my sme sa pritúlili bližšie k Slovákom ako k Čechom. Vieme však s istotou, že by jeho odpor navyše ani nebol vystúpil. Tento slávny spisovateľ píše o Bernolákovi veľmi pekne, najmä na s. 61: „Odstup od nás, abychom nejnovější snahu o jazyk a literaturu slovenskou dobré paměti Bernoláka a ve šlepěje jeho nastupujících výborných mužův haněti měli; my raději upřimně z toho se těšíme, že u jednověrných bratrů našich v Slovensku, v tom slovútném prvního kresťanstva sídle, odkudž ono své papršky i na českou zemi prostíralo, konečně jednou láska k národnímu jazyku a literatuře domácí se probudila; divíme se rekovné mysli, stálosti a vytrvání jednoho muže, kterýž u svých krajanů v nepřiznivých okolnostech sám literaturu zbudil, a ji obšírným a na ten čas velmi dokonalým slovníkem obdaroval; s podivením hledíme na toho muže, který snad první ve své vlasti o vyšší básnictví se pokusiti směl a hned Horácovu lýru v původních odách uchopil, hned za Virgilem, Ovidem, Homerem chvalně pokračoval, a pustiv se sám o svém vesle na epické moře nového zlatého rouna, Svatoplukiady šťastně doploval; ctíme v pravdě onny muže, kteří velikomyslnou podporu nové té literatury stali se dobrodinci nesmrtedlními svého národu, jichž péči i písmo svaté slovensky mluvící krajané jejich dlužni jsou. Všecka ta jejich přičiněním vydaná i budoucně vydávaná díla, jsou obohacování literatury a nový zdroj čili pramen pro skoumatele slovenského jazyka, z něhož obzvláště my Čechové, co nejbližšího nám, hojně čerpati můžeme.“

Keď sa toto postaví vedľa Kollárových šprihanín, zatracovaní a ohovárok, ukážu sa nám dva obrazy, z ktorých jeden vysvetlí bližšie druhý. Jungmann je však jediný nielen u Čechov, ale aj v celých Hlasoch, čo píše takto spravodlivo o Bernolákovi. Tento vyvolený český génius učí najlepšie svojím príkladom, ako sa má bojovať vo veciach národno-literárnych; kiežby ho len nasledovali tí, čo ho chceli mať medzi sebou v ich mrzkom boji proti nám! Za to, že p. Jungmann už v tých časoch, v ktorých boli najviac vzrušené mysle v Čechách a u slovenských evanjelikov nad novým Bernolákovým hnutím, takto vedel a chcel oceniť zjavujúcu sa vôľu slovenského génia, nájde aj on u nášho bratského kmeňa odmenu, česť, spravodlivo zaslúžené oslávenie!

Ver nám, ty tichý génius českého kmeňa, že ako si ty vyslovoval túžby a vzdychy svojho kmeňa, bránil a chránil proti domácim i vonkajším nepriateľom, nepoznajúc iné medze a hranice okrem tých, tak aj náš kmeň hľadá teraz svojich mužov, ktorí by mu pomáhali vydať zo seba to, čo je v ňom ustanovené na večnosť. My si síce toto nenárokujeme, ale predsa sa pokladáme za verných synov Slovenska, ktorí pripravujú cestu budúcemu slovenskému Jungmannovi! Uver aspoň ty, šedivý poctivec, že náš kmeň sa nikdy nevyvíjal podľa toho, ako mu radili jednotlivci, ale on sám si tvoril géniov, sám vydával hlasy o sebe podľa toho, čo vyhľadávali jeho vnútorné žitie a určenie, vnútorná potreba. Ostatné dopovie — skorá budúcnosť, ktorej, ak by nebo nedožičilo tvojim nestorským očiam vidieť ju, daj aspoň svoje otcovské požehnanie!

Nakoniec musíme pripojiť krátku poznámku, nielen ako odpoveď na článok p. Jungmanna, ale napospol o nedostatku takého stanoviska, na akom stála a stojí česko-slovenská škola.

Najhlavnejší nedostatok tohto chápania je, že sa v ňom odopiera slovenskému kmeňu génius, samostatný život, osobitý vývin, odlišný od príbehov českého kmeňa. Aj my sami, totiž slovenskí evanjelickí spisovatelia a vlastenci, sme sa točili len v tých neurčitých pojmoch, že slovenský kmeň musí byť v literatúre určený českou literatúrou, a prečo? — preto, že už aj Benedikti, Hruškovic, Bel atď. písali po česky. Ale toto bolo také vopred hotové chápanie ako v Nemecku ohľadne filozofie, že nemôže prísť k poznaniu pravdy. Lebo príčinou, že evanjelici písali prv po česky bolo to, že ich náboženský život dostával potravu z Čiech, stade išli nové myšlienky, nový duchovný svet! Ale my sa teraz pýtame evanjelikov, akú pomoc pre svoj cirkevno-náboženský život dostávajú z Čiech a českého spisovania? —

— A potom, literatúra jedného kmeňa nesmie byť založená na jednostrannom interese jednej, a to hrozne menšej časti, ale na vnútornej potrebe všetkých životných záujmov celého kmeňa!

Lež o týchto veciach sa aj tak vyslovíme obšírnejšie dolunižšie.

Pavel Jozef Šafárik. Nikdy som nečítal nič napísané srdcom skľúčenejším, žalostnejším, ale zároveň aj zapálenejším, ako je článok tohto nášho krajana. Každý riadok nám vydáva svedectvo o šľachetnom a veľkom srdci p. Šafárika; tam je zápal, tam láskavé nadchnutie, tam prenikavý pohľad do neba slávy bez zatracovania, bez kalnej nenávisti, bez vražedného popierania a potupenia. No reku, pomyslel som si zhliadnúc Hlasy, či je len náš Šafárik tiež medzi nimi? A vidiac ho tam, zarmútil som sa nad našou vecou, ale skoro mi rozpomienky na stav tohto zemského života ochladili horúčosť žiaľov! No už, pomyslel som si po prečítaní Hlasov, keď ste len tak chceli mať v čele proti nám tohto nášho slávneho krajana, máte ho, ale ho máte aspoň nepoškvrneného, bez kalužového bahna, osobných názorov a náruživosti. Máte medzi sebou tohto čistého anjela, vy vražedníci nášho mladého kmeňa, nášho mladého srdca, nášmu kmeňu obetovaného života! Veď predsa nemáte tej zlej radosti, že by, dajúc sa medzi vás, stal sa vám rovným v nadávkach, v divokom terzitskom posmievaní,[40] v hnusnom upodozrievaní nás, v bohaprázdnom pošliapávaní našej starootcovskej reči. Preto si ani len zďaleka nemôžete myslieť, že by váš cieľ bol svätý preto, že je medzi vami Šafárik, najmä vy, ktorí hádžete na nás za jeho chrbtom strely divokej nenávisti z krčiem a kútov svojho literárneho života! My vám o vašom vzťahu k Šafárikovi, Jungmannovi, Jozeffymu povieme len to, čo kdesi povedal Goethe o znamenitých mužoch: „Es ist was schreckliches um einen vorzüglichen Mann, an den sich die Dummen (und Bosshaften) was zu Gute thun!“[41]

Zaoberať sa dôvodmi tohto muža je rozkoš, akokoľvek sú ony a celá ich dialektika tak silno a presvedčivo postavené, že stáť proti nim a udržať sa na zvolenej postati je práca krušná a požadujúca veľkú obratnosť: my teda s úplným uznaním ťažkosti nášho položenia proti p. Šafárikovi,[42] ale aj s celým povedomím spravodlivosti svojho princípu pristupujeme, aby sme rozobrali článok už spomenutého nášho slávneho krajana.

Cieľ, aký mal p. Šafárik pri písaní svojho článku, nie je iný ako „pouze a jedině ten, aby přesvědčení své v této národní záležitosti, dle žádosti od slávneho sboru musejního na něho vzložené, v číré upřímnosti a bez obalu před světem osvědčil, k dostiučinení oné částce českého obecenstva, kteréž na jeho poznání něco záleží!“ Tuším, že Česi podozrievali tohto úprimného slovenského vedca, akoby nás on potajme bol podopieral, alebo práve sám býval pôvodcom nášho snaženia. Nuž ale sa aj tej veľkomyseľnej, tej duchoslobodnej čiastke ozaj po slovensky osvedčil!

Ale že sa pán Šafárik, ako sám vyznáva, nepustil do našich dôvodov, keď mu ani o to nejde, ako zasa sám hovorí, aby nás od nášho „předsevzetí odrazil, a ku přijetí jeho smýšlení naklonil“, preto ani nám neprichodí dohadovať sa s týmto mužom cti a slávy. On sa odvoláva na druhých, ako na Jungmanna, Palackého, Kollára: zato jeho článok má predsa viac presvedčujúcej moci ako všetky ostatné, hoci aj nie je podšitý ani Palackého diplomatickosťou a skrytou hrozbou, ani Kollárovou búrlivou a náruživou hrôzo-poéziou, chcejúcou všetko premeniť len na trosky. Tu dýchajúci zápal, kto mu rozumie, podáva jasný dôvod toho, že aj starý systém môže v šľachetnom srdci vzkriesiť zápal; lež kto vie, čo je zápal, ten sa nebude diviť nám, ktorí bojujeme za novší systém, že svoje veci konáme so zápalom, ba ja ani neviem, kde sa nám berie ešte tá skromnosť, miernosť, usadlosť, s akou sa bránime proti českým výpadom. Zápal p. Šafárika uznávame a pokladáme ho za zápal čistý, svätý, ale s tým rozdielom, že je to zápal za tú sústavu, ktorú my vo vzťahu k slovenskému kmeňu vyhlasujeme za mŕtvu, t. j. za takú, ktorá nie je vstave novšie slovenské pokolenie k zápalu vzbudiť a vzkriesiť a v ňom udržať. A že je toto pravda — Hlasové nám dopomohli k tejto skúsenosti; lebo že táto kniha spôsobila u daktorých pôvodcov babský strach, u chladných neutrálnosť a u všetkých živších zapálené rozhorlenie proti faktorovi týchto intríg, vie každý z nás. Teda ani čistý zápal jedného Šafárika tu nebol vstave nič vykonať; naše veky idú — a jeho zápal, už to musíme vzhľadom na slovenský pohyb povedať, je zápal za prežitú sústavu. Keď sme sa my začínali prebúdzať, bol by nás pán Šafárik takou rečou, akú teraz vedie, povháňal do mora; teraz už ten článok obsahuje napospol iba obdiv jeho ducha, zápalu srdca a rozumu, ale nevládze vzkriesiť činojavný zápal. Zápal ide z podania a z tej národom hýbajúcej predživotnej moci, ktorá sa prediera navrch k životu; kde sa prediera — tam na tom mieste zapaľuje, tam panuje zápal a odtiaľ sa šíri na duchov. Aká to bola dôvera, ktorú napríklad malo mladé pokolenie ku Kollárovi, kým on vyslovoval vlastné, pôvodné, časové túžby kmeňa. On zaostal za pokrokom slovenského génia — pozrite teraz na Slovensko! Zápal nevychádza z rozumovej vypočítavosti a vyratovania tých ľudí, čo zaostali za pokrokmi celku!

Ale my, vyjdúc zo škôl, sme nevedeli, čo vlastne robiť s tým zápalom česko-slovanským; kde sa niečo dalo robiť, to bolo iba slovenské dotýkanie sa slovenských záležitostí. Na čele sme nosili česko-slovanstvo, a v živote bolo čisté slovanstvo; až keď pre toto prišli na nás búrky, a my sme k česko-slovanskej národnosti siahali o pomoc, videli sme, že v tej zástave niet pre nás pomoci. Písať a zasa len písať, a napísané predávať v Čechách, to sme už videli ako pedantské, a že nám nedá ani skorú pomoc proti náhlym útokom, ani nepoistí našu národnosť pre budúce časy, sme spoznali síce trochu neskoro, ale predsa nie celkom pozde. Tu slávil slovenský kmeň svoje obrátenie, lebo kto len čítal brožúry od roku 1841, vidí, že v nich niet nič o česko-slovanstve, ale všetko sa berie a uvažuje z uhorsko-slovanského stanoviska. Skutočnosť nám bola všetkým. Už nás ani tak neamalgamizovalo poštou doručené číslo Květov[43] ako prv, lebo hoc priam sa tam aj slávili triumfy o pokrokoch česko-slovanstva, predsa len naša myseľ mala z toho malú útechu, vidiac, že nám to nič nepomáha a naše biedy sa čoraz väčšmi množia. Tým všetkým v nás dozrievalo presvedčenie, že náš kmeň sa nesmie spoliehať na tie poetické frázy o veľkom česko-slovanstve, a nič stavať na tom spojení Slovákov s Čechmi, ale že sa musí sám a sám oprieť o svoju silu, sám a sám brániť svoje šťastie, vydobýjať svoje práva. Po česky sa síce písalo v duchu slovanskom, ale že v Uhorsku ešte veľmi platí to: forma dat esse rei,[44] ostatní Slováci, ktorým sa čeština nevidela byť len rečou evanjelickej liturgie, a tak jednostranným reprezentantom cirkevného života menšej stránky slovenskej: urobený odpor nezachvátil celé Slovensko do ohňa bojov a odporov. Ale od čias prednesenia našich ťažôb a žalôb Jeho kráľovskej jasnosti kráčalo sa prudkým krokom k dokonalejšiemu zariadeniu si pospolitých domácich, slovenských vecí. Tu sa to čisté české literátstvo, ktoré bolo naším posledným cieľom, zmenilo v chápanie oveľa rozdielnejšie, o pojem obzerania sa na slovenského človeka, usilovné hľadanie slovenských určitostí a zvláštností, počúvanie hlasov ľudu, šľachty a všetkých tých slovenských ľudí, na ktorých sme pri češtine nehľadeli, všímanie si a rozvažovanie všetkého slovenského, obzeranie sa na všetky strany a vyhrabávanie našich mužov z chaosu úradov a sociálnych rozdielov. Následkom toho sme našli tam Platthyovcov, tu Čaplovičovcov, tam Lehockovcov, Košútovcov, Zátureckovcov, Klementisovcov, tu Szentiványiovcov, Justhovcov, Sturmovcov, Révayovcov,[45] ktorí všetci boli hneď činní pre dobrobyt a šťastie uhorsko-slovenského ľudu raz spismi a rečami, raz múdrymi radami a napomáhaním literatúry. Lež s týmto hľadaním slovenského človeka v jeho skutočnom živote sme ho našli celého, našli sme ho nielen s jeho nedostatkami, ale aj s jeho peknou, krásnou zvučnou, hybkou a bohatou domácou rečou.

V tesknostiach, biedach, ranách, prenasledovaní, po úsilí pripravovať nás o úrady, naháňaní po konventoch, upodozrievaní a otrepávaní v žurnalistike, v potupe a posmechu, v utŕhaní a bití — chytili sme sa takto, opustení od sveta a kmeňov blízkych i ďalekých, chytili sme sa seba samých, svojho kmeňa a jeho dobrých géniov! Potom tu nasledovalo to literárno-praktické, spisovateľsko-sociálne hýbanie sa, ako som ho vyššie v krátkosti načrtol pri článku p. Palackého. A keby sme my sami v tom neboli, mohli by sme písať dlhý článok o pokrokoch našej národnosti od r. 1844, ale to nám nikto neodoprie, že odvtedy, ako sme začali po slovensky písať a viac sa starať o vlastný kmeň, bol oveľa skutočnejší, miestno-výdatnejší zápal na Slovensku, ako kým sme sa viac utešovali len teóriou česko-slovanstva. Týmto sme sa vopred chceli vyjadriť a vysloviť pred vami, naša slovenská sláva a česť, len tak bez vzťahu povedaného na váš článok, ako ste vy otvorili svoje srdce pred nami vo svojom článku. Verte, že sme si to vyňali z najživšej rozpomienky a na samu tú našu národno-slovenskú skutočnosť, v ktorej už krvácali naše mladé srdcia, potili sa naše mladé čelá. Pravda, môžete sa spýtať, či pri tom všetkom neboli aj tí starí? Mnohí z tých, čo nás teraz preklínajú, azda ani pri všetkom neboli, ale tým nechcem na vašu otázku odpovedať, že nie! Pánboh uchovaj, aby sme upierali zásluhy, ale že oni neboli pri tom sami a že aj my mladí máme podiel na celom tom novšom hýbaní, to zasa oni nebudú môcť uprieť nám. Ale či teraz, nielen vtedy, keď sa tieto terajšie živly varili, či oni prestávajú aj teraz, keď je slovenský kmeň v novej činnosti, ktorá sa nerobí v ich sústave — či, hovorím, prestávajú oni teraz byť Slovákmi a synovia zaviazaní slúžiť vlastnému kmeňu? Spolu sme boli pri tých prácach, ale samo dielo, nášho novšieho povedomia a diela nebol plod povedomia česko-slovanského, ale slovenského. Práve ako naša reprezentácia nebola plod cirkevno-liturgickej reči a tých foriem, v ktorých sa pohybuje náš cirkevný život, ale bolo dačo také, nad čím sa striasali a hrkali skrčení pedantíci, tak aj vystúpenie so slovenčinou a novým slovenským životom ženie niektorých až k vesanii.[46] Toto my vidíme a o tomto všetkom vieme, tak ako sme o tom vedeli prv, a predsa sme ani vtedy ani len na chvíľku nepochybovali o dobrom výsledku svojej veci, ani teraz ani na hodinku neprestávame veriť vo víťazstvo slovenčiny na Slovensku.

Vy, náš slovutný krajan a naša česť, už z povedaného ľahko vyrozumiete, že u nás teraz nejde tak o literatúru a o preslávenie sa jednotlivcov v nej, ako viac o obecný, zjavný, pospolitý život celého slovenského kmeňa, rozsypaného na strany a frakcie; a toto prosíme mať vždy pred očami, ak len niekomu záleží na tom, aby sa dohmatal čistej pravdy a videl veci tak, ako ony vskutku sú. Z toho ohľadu teda vaše obviňovanie nás z „libovolného s literatúrou českou nakládaní“ nie je ad hominem,[47] lebo my prihliadajúc už raz k čisto-slovenským interesom, nemôžeme mať na očiach českú literatúru, ktorou my už viac nemôžeme hovoriť k slovenskému ľudu, a leda najväčšmi musíme stáť len o to, aby sa v našom kmeni vzkriesilo duchovné povedomie, aby pochopil svoj občiansky stav a rozmohla a rozšírila sa vôľa a obetavosť za pospolité, národné veci, k čomu všetkému nás nemohlo pripraviť ani tristoročné české písanie, ani nová teória česko-slovanskej národnosti. Nabok teda s tou európskou slávou českého spisovateľstva, akou sa usilujú pomýliť nás už dosť biedni ľudia, preč s tými starými teóriami stvorenými pred stvorením sa čisto, rýdzo slovenského povedomia, a chopme sa života, zvoľme si reč, ktorá bude vyňatá zo srdca aj ducha slovenského a dosť spôsobná udržať tie poklady, aké na nej a s ňou ponesieme Slovákom, dosť rezká, aby sme ňou mohli prebudiť náš kmeň k dobrej vôli a veľkým skutkom. Vy teda, slovutný krajan a pán, dobre viete, ako nám národne pomohlo to tristoročné české písanie, teda ešte raz pred vami voláme: preč s tým zbožňovaním literatúry a hurá! hurá! za život slovenského kmeňa.

Týmto my nezavrhujeme spisy, ba ani českú literatúru, ale len chceme, aby sa náš kmeň tak povýšil, aby bol aj on hodným kmeňom na slovanskej lipe, hodným národom medzi národmi uhorskými; ale tým sa nestal, kým sa jeho lepšie sily vylievali do mora či cudzích národov či cudzích kmeňov; preto pracujeme na tom, aby jeho lepšie hlavy písali jemu vlastnou, zrozumiteľnou rečou. Od vás vieme, že sme kmeň osobitý, majúci svoje nárečie odchodné od českého, lebo ste nám o tom písali dosť zreteľne nielen vo vašej Histórii reči a literatúry slovenskej,[48] ale i vo svojom Národopise;[49] ale vieme z vlastnej skúsenosti a samostatného skúmania, že sme odchodní od Čecho-Moravanov aj charakterom a duchovnou povahou mysli a srdca, osudmi, históriou, politickým stavom. Vy teraz síce chcete dokázať vo svojom článku, že česká reč nie je Slovákovi tak veľmi nezrozumiteľná a používate dôvod, že český obecný ľud si v každodennom rozhovore dobre rozumie so slovenským. Na to vám prisviedčame tým viac, že Slovák si dobre rozumie aj s Chorvátom, lež dovoľte si predložiť jednu otázku! Čo by povedal rodený Čech na naše Slovenské národné noviny a ako by rozumel ich reč? Myslím, že práve to, čo rodený Slovák na češtinu, a aj tak by jej rozumel! K tomu dôvodu ešte dodávate, že bárs české spisovné nárečie je nárečie pražské, predsa že na jeho zdokonaľovaní pracovali Moravania a Slováci, čím nás chcete presvedčiť, že česká spisovná reč je aj naše vlastníctvo. Veď je to pravda, že ju aj niektorí Slováci zdokonaľovali, za čo sa Česi teraz odsluhujú nie veľmi bratsky, ale predsa preto ona nie je ich kmeňovou rečou, a najmä teraz, keď sa Slovenstvo mocne dvíha a túži po inom cieli, ako len naučiť sa českú reč, celkom je neprimeraná krokom nášho kmeňa. Táto reč už u jednej menšej časti Slovákov tak skostnatela, že bez toho, aby bola prešla do života, pomáhala len domácu potupovať; ako kedysi naša kuchynská latinčina sa viac cenila než novšie a než samy materinské jazyky a reči. Bol by mohol na Slovensku niekto zvestovať nebeské učenosti a večné pravdy jazykom archanjela, ak len namiesto co povedal čo, už hocijaký hlupák o ňom súdil, že sprosto káže! Tá česká reč slovenských evanjelikov sa prekrúcala až na smiech: a aj ja vyznám, že sa nechcem celkom spoľahnúť na takú reč, ktorú obecná mienka pokladá za takú, v akej hovoriť znamená byť už vzdelaným, lebo to má zlé následky. Slováci, keď sa chcú vzdelať, musia mať najprv vzdelanú svoju reč, lebo so vzdelanou češtinou sa vždy budú potulovať v mienke, že sú aj oni vzdelaní, a to už aj vy viete, aké ovocie doniesla nášmu kmeňu tá vzdelanosť českej reči na Slovensku! Nadula ľud aj spisovateľov — a nevedela stvoriť na celom Slovensku ani len obecnú mienku — za tristo rokov!!!

Že česká reč neprenikla do života ani len u evanjelikov, svedectvom je nám okolnosť, že je veľmi málo samých kňazov, ktorí by poznali český pravopis; čože povieme o iných stavoch a radoch neteologických! A okrem toho nám ostáva vyše pol druha milióna slovenského ľudu priznávajúceho sa ku katolíckemu náboženstvu, ktorý vôbec nepozná českú reč, ktorý teda na tom takzvanom česko-slovanskom spojení nemá nijakú účasť, a preto ani len ako syn jedného kmeňa s nami k tomu, čo sme my robili pre cirkevno-duchovné potreby, nemohol a ani nemôže byť zaviazaný. A ak mal náš kmeň vyjsť už raz z tej katechizmovej a postilovej literatúry na slobodnejšie výslnia vzdelanosti a duchovnej slobody, musel sa chytiť niečoho takého, čo v ňom bolo k životu spôsobnejšie. Preto musia aj evanjelickí Slováci odhodiť tú planú pýchu a jalovú hrdosť na vzdelanú reč českú a položiť si otázku: či sú oni vzdelaní pre život, či oni niečo vykonali pre slovensko-národnú česť, či ukázali vôľu a také skutky, ktoré by vydávali svedectvo o osvietenosti ich ducha? Pri tejto otázke budú musieť zostať a vydať si to svedectvo, že v celej tej pýche je naozaj málo zrna, z ktorého by mohol žiť slovenský kmeň. Že niektorí Slováci vzdelávali češtinu, to je veľmi slabý dôvod proti nám, ktorí chceme, aby celý kmeň vzdelal svoje domáce nárečie.

Teraz nám zrazu všetci odopierate kmeňovitosť a nárečie, práve tak, ako ste nám ho až do času nášho novšieho hýbania sa všetci do jedného uznávali, oceňovali, určovali! To je veru žalostné, keď takí mužovia ako Kollár raz slovenské nárečie uznávajú za dokonalejšie z hľadiska logického a estetického, hneď zasa to isté vyhlasujú za sviniarčinu a drotárčinu! Vy sám prichádzate vo vašom hlase do rozporu s tým, čo ste o slovenčine pohovorili v Národopise na s. 95 — 100.[50] Ale okrem toho, čo ste vy a pán Kollár našli v slovenčine, nachádzame my aj iné charakteristickejšie odchodnosti od českého nárečia! V našej slovenčine veje iný duch ako v češtine, čoho svedectvom sú tie mnohé výrazy, slová, príslovia, filologicko-lexikálno-gramaticko-syntakticko-jazykové odchýlky odchodné od českých, hneď máme tisíc slov, ktoré nemá čeština, samu abecedu rozhojnenejšiu mnohými charaktermi, význam tých slov priam protikladný českým, samy hlásky i mnoho spoluhlások máme iné ako Česi, líšime sa vo výslovnosti, v prízvuku a akcentovaní, skloňovaní, časovaní, zmeny slovies i spájanie je u nás oveľa určitejšie ako u Čechov. Ale kto by to všetko stihol vyrátať, čím sa my vo svojom nárečí podstatne líšime od českého nárečia; rozdielni od Čechov sme práve tak v nárečí ako v kmeňovskom ráze. - Ale o tom budeme obšírnejšie hovoriť nižšie.

My sa nejdeme za svoje počínanie preukazovať históriou a minulosťou, ako ani nemôžeme, ale ako ani nechceme; ostatne históriu českého písania na Slovensku poznáme tiež aspoň tak ako všetci tí, čo nám spomínajú tristo rokov a tým nás chcú akoby napraviť. To veľmi málo o nás zmýšľate, keď sa domnievate, že my nevieme o tom všetkom, ako od Silvána a Benediktiho až po Palkoviča po česky písali evanjelickí Slováci; vieme o tom dobre, a práve preto, že sme až veľmi dobre nazreli do tých vekov, poznali sme, že to bolo niečo obmedzené, ak vtedy postačujúce, teda určite už nie teraz pre život slovenského kmeňa. Už sme povedali, a toho sa ani nemôžeme dosť naopakovať, že po česky písala a čítala len najmenšia čiastočka slovenského kmeňa, aj to všetko len v interese veľmi obmedzenom, čudnom, cirkevno-náboženskom, ale aj tu veru len jednostrannom modlitebno-kázňovom. Lebo politická stránka cirkvi si vo svojich záležitostiach prisluhovala latinčinou, keď teda život nášho kmeňa v jeho zvláštnostiach zvýrazníme, ani stá čiastočka z neho nepripadne češtine; a teraz nám len všetci vyhadzujete na oči to domnelé spojenie Slovákov s Čechmi! Ja to literárne spojenie ukazujem v článku Slovensko a jeho život literárny, z ktorého (ako si trúfam) sa dokáže, že náš svieži kmeň na to prišiel celkom nutne, potrebne a zákonite, aby svoje vlastné nárečie povýšil na literárny nástroj pre vzdelanie a povýšenie seba. Preto sa tam aj to vaše chápanie spojenia Slovákov s Čechmi, ktoré rozvíjate na strane 72, ukáže vo svetle nášho chápania a predloží sa súdu prítomnosti a budúcnosti. Nezdráhame sa povedať to vopred, že to spojenie nebolo podstatné, kmeňové, národné, že lingvistický, sociálny, politický stav slovenského kmeňa a literárne tendencie česko-slovenské boli vždy iné. Tieto tendencie boli vždy obmedzené na pole náboženské; pokým teda Slováci spali, nežijúc v ničom vyššom, ukazujúc najvyššie svoje žitie už iba v modlitbe a piesni: dovtedy aj česká reč a literatúra bola bežná u jednej čiastky. Lež nielenže toto literárne spojenie nemožno nazvať spojením kmeňovým, ale i sám život nášho kmeňa je celkom rozdielny od českého. Vy síce chcete dokázať, že tá domnelá jednota medzi nami a Čechmi bola založená na „původní nejbližší pokrevnosti všech tří větví národu československého, na podstatní srovnalosti tělesné i duševné povahy jejich, na stejnosti jazyka, mravův a obyčejův, na souhlasnosti snah a potřeb, na vzájemné všech výhodě, slovem, na nutnosti a nevyhnutedlnosti věci samé“.

Veľa ste si toho vzali na vysvetlenie a dokázanie; my na to obšírne odpovieme až potom, keď sa vy odhodláte dokonale to potvrdiť a vyjasniť. Tu prednesieme len niektoré naše skúsenosti, skúsené a poznané v tejto oblasti nášho žitia. Literárne spojenie má mať aj inú cenu ako len stvorenie niekoľkých teologických spisovateľov (ako to bolo u nás za tristo rokov), ono musí prenikať všetky žilky národa, a najmä vyvádzať ducha národa na pole činnosti! Čo nás tam po tom poklade pol piatastoročnej českej literatúry, ktorý tak vysoko oceňujete, keď my v tom pomere k celku máme len veľmi malú časť, a aj tá nebola, nie je a ani tak skoro nebude uznaná, ale najmä keď pri tom všetkom českom bohatstve sme my predsa len ostávali, ostávame a aj v budúcnosti by sme ostávali nahí, doráňaní, ošarpaní, nešťastní, mizerní a z národno-človečenského ohľadu zanedbávaní, keby sme neboli našli inú cestu.

Ale politické spojenie slovenského kmeňa s českým trvalo tak krátko, aj tak vtedy nepreniklo do detailu vzťahov sociálno-domácich a politicko-národných, k tomu je od nás vzdialené takou veľkou pauzou, pauzou jedného tisícročia, že na tejto krátko trvajúcej, neúplnej, neuskutočnenej a ďaleko od našich čias vzdialenej spojenosti sa naskrze nedá postaviť, ba určite udržať nijaký dôvod za český spôsob písania pre novo vzkriesený slovenský kmeň. Toto — toto, hľa, je ideálna konštrukcia, toto je teoretická sústava, ktorá neberie ohľad na skutočný vývin života a okolnosti. Ale keď prejdeme históriou týchto kmeňov, presvedčíme sa, že ich osudy sú celkom iné, vyvíjanie sa ich ducha naskrze protikladné, ich ráz vytvorený celkom odlišne, ich potreby rozličné, sociálny i politický život navzájom veľmi odchodný. Česi žili po dlhé stáročia ako samostatný národ, tým sa ich ráz musel celkom inak vytvoriť ako ráz Slovákov, ktorí po veľkomoravskom páde klesli do stavu porobeného ľudu; ale zasa v bojoch, ktoré s bojujúcim Germánstvom viedol český kmeň, sa musel ten ráz narušiť. Český duch raz pyšnel víťazstvami, potom zasa ochaboval vplyvom premáhajúcich ho nepriateľov, a takto on žil bez najmenšieho spojenia so slovenským kmeňom. Či sa teda ráz, povaha, mravy, povedomie, reč a jeho vzťahy k svetu, k Slovanstvu, k iným kmeňom nemuseli celkom, ale celkom a naskrze inak vytvoriť ako kmeňa spiaceho v Tatrách dlhé storočia bez pôvodnej, samorastlej činnosti, a potom v 15. a 16. storočí vystupujúceho iba na náboženské pole s Čechmi, i tam navyše iba v podradnej úlohe, a aj to potom po Pázmánovom horlení zmenšeného na pár stotisíc duší, starajúcich sa o česko-liturgickú literatúru! Kdeže tu môže byť reč o takom spojení — o akom vy, slovutný krajan, píšete? Inak, celkom inak vyzerá český kmeň, keď sa mu dobre prizrieme bez prijatých, hotových pojmov o jednakosti, ako náš kmeň, keď budeme uvažovať o ňom v jeho celku, a nielen o tých pár evanjelických spisovateľoch. Slováci prijímali od Čechov dobrodenia ako od staršieho, vzdelanejšieho, historického kmeňa, vpleteného do pásma európskeho života — a tiež sa im aj začas odmeňovali; ale že by tieto vzťahy bolí bývali určené na to, aby odsúdili svieži slovenský kmeň len k večnej maloletosti a nedospelosti, o tom môžeme pochybovať pre česť nášho kmeňa, ukázavšieho už také sily. Keď skúmame kmeňové zvláštnosti, zistíme, že česká a slovenská domácnosť, česká a slovenská cirkev, rozvoj umenia, vied, sociálneho a politického života, vzťahy české a slovenské sú odlišné. V Čechách českí králi, u Slovákov cudzí, tam domáca aristokracia s dynastiami raz cudzími, raz vlastnými, na Slovensku slovenská s maďarskou podelená o vládu, v Čechách katolícke náboženstvo v boji so slovanskými tradíciami, potom s husitizmom, Česi s Rímom vo vojnách a rozbrojoch; u nás číre nasledovanie Čechov a Nemcov bez pôvodného dôrazu a výrazu; v Čechách výrazný pád národnej strany, celkový priekot a prevrat a vystavanie sa na rozvalinách cudzinstva; u nás nenáhle upadanie, odpadávanie, odchody, úskoky, systematické prozelytizmy, prechádzanie až do marazmu, preto sa tam cirkev a náboženské učenie národno-českej strany celkom zborili a zostali len plaziť sa pod víťaznými formami — až doteraz, u nás sa zachovalo v jednotlivostiach, pomaly a pomaly sa zabezpečilo zákonmi, bez nechania zárodku veľkým, rozhodným bojom. V Čechách sa skvela Praha s jej vysokými školami, kde boli národné trenice, v Uhorsku bola učená budínska bibliotéka mŕtva, bez vyostrovania národných živlov, v nej bol pozapletaný i slovenský kmeň v náboženských bojoch so živlami politicky, vojensky i cudzo-národnými — raz Nemcov, raz Sedmohradčanov, raz Turkov, Talianov atď. Český kmeň mal len dve strany: svoju domácu, vlasteneckú, a cudziu, nepriateľskú; preto aj padol na Bielej hore, kým Slováci mali kadejaké pacifikácie! Česi hrmeli, aj keď ich vyháňali, Slováci plakali a nariekali; českých hrdinov postínali a ich potomstvo poprelievali do iných foriem, našich len zohli a paralyzovali. Teraz je domáci charakter Čecha nie porazený, premožený, ale po oddychu sa inde vyrážajúci; u Slováka viac rovný, plastický, potrebujúci na preskúšanie ohnivú pec. U Čechov spomienky na veľké pády aj víťazstvá kriesia nový pohyb, ktorý je, pravda, ťažký, lebo minulosť má v sebe aj čosi omdlievajúce a uspokojujúce, bez hľadenia do budúcnosti; u Slovákov sa musí vôľa kriesiť poukázaním na plné tabule cudzích a na vlastnú prázdnotu. Tú sme si však doteraz neukazovali. Stade to večné slovenské fantazírovanie, čo sú Česi, to sme my, česká literatúra je naša literatúra, sme spojení s Čechmi atď. Keď sa v novších časoch pýtali naši nepriatelia, čo chceme s českou rečou v Uhorsku, kde sa začína tak víťazne usádzať na trón vlády namiesto latinskej nová živá maďarská reč — odpovedali sme, že Česi sú naši bratia, že sme s nimi spojení atď. Nato povstali kriky o panslavizme a p. gróf Zay rovno vyháňal svojím listom p. Štúra, aby si vraj išiel hľadať slovanskú katedru do dedičných rakúskych zemí.[51] To naše česko-slovanské horlenie nevydržalo úder uhorského patriotizmu: lebo to boli len teórie a nie skutočnosť a nie právo a zákonnosť. Pýtali sme si privilégium na slovenské noviny a dali nám ho, a tak sa nám naše právne uhorsko-slovenské pretenzie budú iste ľahšie spĺňať ako tamtie ideály o jednom česko-slovanskom národe.

Tamto mĺkve odvolávanie sa na Čechov a naše spojenie s nimi bola len taká pokrievka, pod ktorou sa učil náš kmeň zakrývať svoju hanbu. My ju teraz roztĺkame a pýtame sa: Slováci! čo ste vy sami urobili? — Reč ste si zanedbali v ustavičnom chvastaní sa češtinou, seba ste potupovali, poukazujúc na cudzích ľudí a cudzie kmene a hovoriac o spojení s nimi; v bojoch o svoje ste sa ukazovali slabými a mĺkvymi; v pádoch neznámymi, v osudných hodinách neodhodlanými. Slovom, spali ste, majúc iba jeden pekný sen, že ste aj v samej literatúre to, čo Česi, a Česi to, čo vy, pri tom sne však vaša krv netiekla tam, kde česká sa valila prúdom, váš duch nežiaril, kde českého obdivoval svet, vaša sila sa nenapínala, kde sa česká so strašným druzgotom lámala, sama drúzgajúc nepriateľské sily. — Takto vravíme my k sebe a vás, páni spisovatelia tých tristoročných slovenských snov, len o to jedno prosíme, nekolíšte nás znova do tých pekných snov, o ktorých sme pre česť budúceho slovenského pokolenia nevyvrátiteľne zapochybovali.

Sme radi, že náš kmeň mal svojich synov, ktorí vtedy, keď on spal, písali po česky: tým sa prechovávala národná činnosť pre budúce časy; aby sme sa však aj teraz uspokojovali s tými plačlivcami a pochlebníkmi, to svet nemôže od nás žiadať. Prosíme vás — nože sa len pozrite na toho slávneho Bela, aká to plačlivosť, pochlebovačnosť, plazivosť a podlízavosť! A celá tá literatúra tristoročného písania Slovákov po česky — nemá pre život budúcnosti veľký interes.

Neodsudzujeme teda české písanie slovenských evanjelikov, považujeme ho za jedno zvláštne obdobie vyvíjania sa literárneho života Slovákov; ale práve preto ho nemôžeme uznať za non plus ultra! Čím bližšie ideme k 19. storočiu, tým väčšmi sa presviedčame, ako sa Slováci vymaňujú z litery a plaču, chytajúc sa aj tých vyšších vrstiev slobodného literárno-vedeckého bádania a života. Veď vy sám ste príkladom, kam až vykročil slovenský duch z tej nízkej koľaje, po akej sa vláčil tristo rokov! Ale práve tu, kde sa náš duch vyhrabal českou rečou aj vyššie, kam má prísť celý slovenský kmeň, zjavila sa činnosť génia Tatier, obrátená hlavne na to, aby sa cesta, ktorú ste začali, dokončila, aby sa kmeň sám stal účastným jeho pokladov, pokladov umenia, vied, túžob a vyšších snov jeho vyvolených synov. Verte nám, že veľká časť pisateľov Hlasov vydaných Maticou nepozná vaše spisy ani len podľa mena, a títo ľudia predsa chcú mať právo súdiť kroky a pobehy jedného celého kmeňa; môžeme teda povedať, že slovenský kmeň nemá toľký osoh z vašich trudov, diel a namáhaní ako iné kmene a cudzie národy. A či my nemáme nad tým plakať, že ten kmeň, ktorý vás má a ráta za svojho syna, prijal najmenšie dobrodenia z pokladov vášho ducha? Na toto nemysleli mnohí z vás, ale my predsa neprestávame chcieť, aby Slováci dávali seba najprv Slovákom a neleteli osvecovať Čechov skôr, ako osvietili Slovákov. A toto, myslíme si, nie je nič neprirodzené! nič pedantické!! nič sedliacko-bačovsko-kočišské!!! — Táto poznámka síce nie vám, ale tým, ktorí nás takto ráčia nazývať, nech slúži ako napomenutie ich vysokovzdelaného nos poma natamus![52]

Na s. 83 píšete, že slovenský ľud nebol zanedbaný češtinou, ale práve že za odhodenie svojho domáceho nárečia dostal hojnú odmenu v mravnom, rozumovom a náboženskom vzdelaní, aké mu bolo dané v češtine! My minulosť neodsudzujeme, ani nejdeme do poľa s tým „keby“, napr. keby sa bol slovenský kmeň dávno ujal slovenčiny atď. My len ukazujeme, že tá jednota bola len čiastočná, len jednej časti v obmedzenom interese, totiž cirkevno-náboženskom, akú-takú službu prinášajúca; ďalej že v celom tomto spojení nebolo primeranej korelácie, ale vždy bolo zreteľné len české pestúnstvo a slovenská maloletosť, znamenitosť a sláva Čechov, závislosť a núdza čakajúca milosť u Slovákov; a že z tohto spojenia nemohlo nikdy vzísť vzájomné doplnenie sa, uznanie, mužné zápasenie o slávu, čestné zápolenie síl a duchov, že teda slovenský kmeň ako kmeň musel v celom tom spojení niesť len svoju národnú škodu. Ale že Slováci napriek svojmu núdznemu položeniu predsa bývali takí svieži, že samých Čechov v českom spôsobe písania doháňali a predbiehali, že tak ďaleko vedeli osvecovať časť svojich krajanov českou rečou, to nielenže nemá slúžiť ako odsúdenie tohto kmeňa na večnú maloletosť, rozdrobenosť, trhanie seba samého, ale je nám dôvodom, že v našom kmeni je sila, ktorá, keď sa oprie sama o seba, posvätí sa svojmu kmeňu, zjednotí a v sebe umocní, oveľa viac osohu ako prv donesie sebe samej aj svetu! A čože by nie; keď prv vedela menšia časť Slovákov získať češtinou česť svojmu kmeňu, tým viac bude môcť urobiť celý kmeň, v sebe literárne zjednotený. Duch časov a národné potreby sa veľmi zmenili, takže čo bolo pred jedno päťdesiatimi rokmi, ba čo bolo len toť pred pár časmi napospol prijaté, to sa teraz ukazuje ako nepostačujúce. Slovenský kmeň ako kmeň sa nemôže nikdy naučiť písať českým pravopisom; nuž veď máte aj v Hlasoch veľa takých spisovateľov, čo vám päť riadkov svojich vlastných listov nevedia napísať bez pätnástich chýb, bárs tak veľmi bojujú za biblickú ortografiu. Okolnosti nášho kmeňa sú také, že po prvé, jeho duch cieli inde, než aby sa na svojej ceste zapodieval českou gramatikou a slovníkmi, po druhé, je mu to aj ináč nepotrebné a neužitočné! Vy sami uznávate, že v novších časoch Slováci prichádzali k českej literatúre zo dňa na deň neľahšie, lenže predsa ani vás tieto prekážky neupozornili na niečo iné, ale len na ideálne prostriedky, ktorými sa im malo pomáhať; a vravíte, že ani tie prekážky a ťažkosti nemôžu ospravedlniť náš krok. Najprv sa teda musíme osvedčiť, že my ani nechceme ospravedlňovať ťažkosťami svoje podujatia, lebo tých ťažkostí je všade dosť a kto sa dá nimi odstrašiť, ten si môže radšej rovno za pec sadnúť; my bojujeme o vec svätú, pravú, potrebnú, najužitočnejšiu slovenskému kmeňu — a tento boj nás ospravedlní. Ale aby som aj ja o tom predmete dačo povedal, podávam tu teda o tom pár riadkov.

Česká literatúra nemohla vyhovieť našim potrebám sčasti pre množstvo pravopisov, pre ktoré sme nemali ani časopisy, ani múzeá, ani školy, ani besedy, ani divadlá, sčasti pre tam neslovanskosť, tu podivnú novokutosť slohu, pre cudzotu vied a nevyrastenosť z potrieb národa, pre veľkú neľahkosť dostávania kníh z Čiech a pre ešte neľahšie dodávanie slovenských do ich druhej vlasti — t. j. do Čiech a na Moravu,[53] pre nebranie ohľadu na potreby slovenského kmeňa atď., atď., atď!!! Lež ani tieto ťažkosti a neľahkosti by neboli bývali v stave pohnúť slovenský kmeň založiť si svoju vlastnú literatúru, keby v ňom samom nebolo bývalo jedno chcenie, ktoré mocne chcelo, aby sa Slovensko samo priznalo k svojim potrebám a o vlastnom živote vlastnou rečou vydávalo svedectvo. Vy síce navrhujete na odstránenie tamtých ťažkostí isté prostriedky, takže slabšiemu zraku sa môže zdať, akoby sa nimi vskutku bolo mohlo prekaziť toto prítomné, výrazné, radikálne liečenie slovenského kmeňa a pri zachovaní biblickej reči ďalej viesť a vzdelávať slovenský ľud starou cestou bez škody na duchovnom rozvoji. Pozhovejte mi však trochu, poviem vám niečo aj na toto. Tie prostriedky sa už z väčšej časti skúšali, lebo nielen slovenské evanjelictvo, a to za prvých dôb reformácie celouhorské, rozširovalo medzi sebou českú reč, ako len bolo možné, bolo priťahované k Čechom a odkázané na nich skrze ich vyšší stupeň vzdelanosti, ale aj katolíci bývali vedení jezuitmi k češtine, a toto všetko sa dialo vtedy, keď česká reč bola ako hociktorá iná klasická ustálená, vycibrená, ako skostnatená, takže kto sa ju raz naučil, vedel ju aj po desiatich-dvadsiatich rokoch! A predsa sa nemohlo sprostredkovať a docieliť jej uvedenie do života slovenského kmeňa. Čože však poviete na terajšie okolnosti literárnej českej reči? Kde sa ju má slovenský kmeň učiť? A kedy sa jej má priúčať? V Hlasoch bojujete skoro všetci o biblický sloh, ale prosíme vás, vy, ktorí žiadate, aby sme sa navrátili k bibličtine, povedzte nám, čo vám budeme písať v tejto bibličtine? Bibliu? Tú máme. Postily? Aj tie máme! Modlitby? Máme aj tie a ešte vždy sa píšu nové! Kalendáre? No veď máte taký biblicko-slohový Palkovičov, a my radšej čítame Lichardovu Pokladnicu! Väčšia časť spisovateľov Hlasov, žiadajúca len tak rovno bibličtinu, prezrádza len svoje hrubé zaostávanie za pokrokmi slohu aj vzdelanosti ako českého, tak aj slovenského kmeňa; kto pozná českú a slovenskú literatúru, ako sa ona za jedno dvadsať rokov rozvinula, vie, že prví, čo zlomili väzy biblickému slohu, ste boli vy, Jungmann, Presl, Kollár, Amerling, slovom tí, ktorí otvorili našim kmeňom širšiu bránu vied a vzdelanosti. Vy sám nechcete vo svojom článku vstúpiť do jednej kategórie s Palkovičom, vy sám nechcete kŕmiť slovanské národy ustavične len Komenským, Veleslavínom a kralickými, ale žiadate, aby sme si vytvorili primeraný sloh svojim slovenským potrebám. Lež povedzte nám, či by tu potom neboli večné hádky medzi nami a Čechmi, keby sme si my svoje štúdiá, svoje myšlienky a vedy vyjadrovali svojím zvláštnym slohom, ako to robili svojím spôsobom Jungmann, Presl, Marek,[54] Amerling atď.? A uznáte, že by sme to robiť museli, len čo uveríte, že napríklad v jednej vede, totiž filozofii, sa nemôžeme uspokojiť so slohom p. Marka.

Vy dobre viete, aký lomoz a krik spravili Česi zakaždým, keď sa niektorý Slovák vyslovil svojím slovenským spôsobom, ako hocijaký pražský spisovatelík majstroval našich mužných učených spisovateľov, díval sa na nich cez plece len preto, že nemohol privyknúť na každé české erš, a í, je a ííí! Vie dobre aj sám Kollár, čo musel vytrpieť za voľnejšie pohybovanie sa v reči, vieme dobre všetci, ako sa slovenské spisy posudzovali len tak „na slovenské pero je to dosť“. Tým, že Slováci písali po česky, napomáhala sa len spupnosť, pýcha, nadutosť a chvastúnstvo, a to českých spisovateľov proti česko-slovenským a tých zasa proti domácim slovenským. A tie hádky o sloh a reč by sa boli každým dňom množili, najmä teraz, keď sa my Slováci líšime od českých spisovateľov v mnohých veciach, pojmoch a zásadách: poézia, filozofia, história, Slovenstvo a iné záležitosti ducha literatúry a národného života majú veľa ráz také odchodné významy u nás a u Čechov, že by si jedno nedorozumenie s druhým len tak ruky podávalo a hádkam by nebolo konca-kraja. Ktože by tu bol chcel rozsudzovať? Prirodzeným vývinom veci tí Česi, ktorí, ako živí svedkovia života tej reči, v ktorej by sme boli písali, sa už oddávna domnievali, že majú právo na túto prednosť, menovite pražskí spisovatelia, a najobzvláštnejšie niektorí redaktori českých časopisov. Na túto mienku prichádzame na príklade diktátorského tónu Pražských novín a pestúnskeho predslovu k Hlasom. Slováci by boli zasa trvali na svojich zásadách — slovom, bolo by to bývalo to isté, lenže dlhšie sa rozpriadajúce, čo sa teraz strhlo pri našej slovenčine, hádky a zvady. Tomuto sme sa našou slovenčinou vyhli, lebo veru sa ďalej nebudeme s Čechmi hádať o svoje nárečie, ignorujúc ich posmešné pesničky a la Lamblovu variáciu Kočka leze dírou atď.,[55] alebo posmešné Havlíčkove vtipy, a pracujúc neustále na tom, aby náš kmeň neupadol do podobnej úzkoprsej neznášanlivosti. Českí spisovatelia sa tiež časom prebudia a uznajúc naše zámery a práce, budú pokračovať vo svojom diele a nás nechajú pokračovať v diele našom. Slovenský kmeň je už raz prebudený — a ako taký má svoju cestu, po ktorej ho nie Praha, ale jeho vlastný dobrý génius bude sprevádzať.

Vravíte na s. 75, že sme len mohli zachovať biblický sloh, rozhojniť slovenskými zvláštnosťami, obohatiť vzormi dobrého náučného slohu z iného stanoviska, čo všetko vraj mohlo byť Čechom na úžitok a navyše inými prijaté „vděčně a uznale“. Toto, pravda, vyšlo z vášho srdca, ale nie z vôle českého srdca. Veď viete dobre, čo sa odpovedalo Žiakovi, Trnkovi, Kollárovi, Godrovi,[56] ktorí toto všetko istotne už dávno narádzali. Z týchto stredných ciest nemohlo byť nikdy nič, čo by teda mohlo byť z nich teraz, keď sa Slováci chytili samých seba a chcú byť kmeňom nie pod kolenami druhých, ale po ich boku ako kmeň živý, svieži, schopný!

Že náboženské interesy Slovákov už dávno prestali z Čiech podporovať, že teda už nie je viac ani taký vzťah medzi nami a Čechmi, aký bol za starodávna, že Slovákom z Čiech neprichádzajú ani knihy, ani vzdelanie a myšlienky, ani výrečnosť a evanjelicko-náboženská osveta, o tom vy sám dobre viete, a práve preto, nech sa akékoľvek dôvody z tamtých čias uvedú, všetky vyhlasujeme za neplatné! A komu sa bude z evanjelických Slovákov chcieť čítať vzdelávateľnú českú postilu alebo modlitbu alebo pieseň, ten si ju nájde určite aj potom, keď všetci znamenitejší Slováci budú písať po slovensky.

Že sa každá spisovná reč musí priúčať, to je pravda, ani my veru neodstupujeme od českej preto, aby sme sa nemuseli učiť, lebo naša terajšia slovenčina je už oveľa konsolidovanejšia, sústavnejšia, než aby ju niekto mohol vedieť a písať ňou bez toho, aby sa ju naučil. Ale predsa si myslíme, že chcieť povýšiť národu takú reč za spisovnú, akú sa on naučiť nemôže, nie je slovanské. Schválne hovorím slovanské, lebo to odvolávanie sa na Nemcov sa už toľko ráz ošúchalo v ústach všetkých Protislovákov, že o tom môže rapotať každá straka na kole. My chceme všetko robiť len po slovensky. O nemeckej literatúre vravíme, že nedala národu ani vieru, ani cnosť, ani národnosť, ani štát, ani jednotu; o nemeckej reči vravíme, že nemá dialekty, tak ako nemecký národ nemá kmene, a naposledy, ak by to všetko aj mal, nuž on predsa nie je pre náš národ vzorom. Germán sa vykľul z vlastného jadra, z vlastného sa má vykľuť aj Slovan. A toto je naše dogmaticko-slovenské vyznanie. Slovanské kmene nie sú mŕtve masy, ktoré by malí byť určené na to, aby sa stvorila taká literatúra, akú majú Nemci, ony majú povinnosť vzdelať sa ako najlepšie môžu, aby sa stali schopnými prejaviť sa v činoch a skutkoch. Slovanskí géniovia slova a vedy — majú veľké publikum, čo priam sa zjavia či tu v Tatrách, či v Lužici a či v Čiernej Hore; a menšie, prostonárodné, miestne spisy nájdu svoje hojné obecenstvo v tom ľude, pre dobrobyt ktorého sú určené! Ľudu sa má písať tou rečou, ktorú sa on najľahšie naučí, čiže ktorej sám najlepšie rozumie, lebo z rozumnej reči si aj prostý muž a chlap ľahko získa a zapamätá isté všeobecne platné pravidlá. A my v Uhorsku sme v takom stave, že naskrze nemôžeme mať nádej, že by sa dalo zaviesť a pozakladať toľko českých a takých dokonalých škôl, aby sa v nich slovenský kmeň naučil tak rozumieť po česky, ako už z domu vie po slovensky! Nože teda uznajme toto všetci a nedajme sa mámiť veľkosťou nemeckej literatúry, lež pracujme na tom, aby náš ľud čo najľahšie rozumel tomu, čo sa preň píše a bude písať, pamätajúc, že nie je náš kmeň pre literatúru, ale literatúra preň.

Pravdaže, tu sa môžete opýtať: a či vám Maďari dovolia slovenské národné školy, v ktorých by ste sa mohli učiť svoju spisovnú reč? Na túto otázku odpovedáme: že náš kmeň si na základe domáceho práva skôr nadobudne uznanie seba a svojej reči ako reči iného kmeňa (z hľadiska uhorsko-štátnych záležitostí cudzieho); budeme bojovať o právo nášho kmeňa, ktorého synovia sedia tak za zelenými tabulami snemov uhorského kráľovstva ako ktoréhokoľvek iného národa. A že slovenčinou skôr privedieme späť synov odpadnutých od nášho národa, alebo aspoň pre budúcnosť postavíme hrádzu odpadlíctvu, tomu budeme veriť dovtedy, dokedy budeme veriť v tú pravdu, že právo prírody je večné, dá sa utláčať, ale potlačiť nemôže, naturam si furca expellas, tamen usque recurret![57] A keď náš kmeň v tomto boji padne, padne za právo, osvetu, človečenstvo, slobodu, padne sám sebou z nedostatku síl, ktorých mu prv nevedelo dodať literárne spojenie s Čechmi a ktorých ani teraz nevedel v sebe nájsť toľko, že by bol mohol premôcť nepriateľa silnejšieho ako on. Takýto pád bude aspoň robiť česť nášmu kmeňu pred svetom, bárs silno veríme, že pri našej slovenčine nemôže byť reč o páde kmeňa, keď vieme, že on sa sám začína svojou rečou prebúdzať a toto jeho prebúdzanie sa má miesto v krajine, kde sloboda obecnej mienky sa začína tak silno tvoriť, kde teda domáci právny pohyb a klopanie na trón, kde spravodlivé zasadzovanie sa za vzdelanosť jednej krajinskej reči iste dôjde uznania. My túto dôveru vyslovujeme o toľko silnejšie, o koľko praktickejšími ľuďmi sme sa naučili byť v prúdoch storakej skúsenosti a o koľko viac žiadame polepšenie svojho stavu na základe domácich vzťahov a práv, a nie na teóriách o jednom česko-slovanskom národe!

Ak sa teda naše nárečie teraz a pre budúcnosť ujme na Slovensku ako spisovné, bude to podľa vášho presvedčenia „konečný a svrchovaný převrat, který nejen posavádní jednotu spisovného jazyka mezi Čechy a Moravany z jedné a mezi Slováky z druhé strany do konce vyzdvihne, ale i přítomnost a budúcnost Slovákův v duševném a literárním ohledu od jejích minulosti docela odsekne!“

Nechcem stáť pred vami, slávny náš vedomče, ako nejaký poučovateľ, prosím vás o odpustenie, ak by môj sloh bez mojej vôle nejako pripomenul profesorskú manieru, považujem sa zaiste za ďaleko menšieho, než aby som smel stáť voči vám takým spôsobom a v takom vzťahu; keďže sme ale všetci takto rozhovorení, nože, prosíme vás, počujte aj naše dôvody a spôsoby chápania záležitostí nášho života. Naša odpoveď na vaše horeuvedené obavy je taká, že my nezbožňujeme literatúru ako literatúru, bárs si ju ako stavanie duchov vysoko vážime a ctíme, zvelebujeme mužov, čo ju založili a obohacujú, máme ich mená zaštepené hlboko vo svojich srdciach. Literatúra nám nie je ani viacej ani menej ako božský, duchovný prostriedok k cieľom národov a človečenstva ešte božskejším, ako je ona. A každý národ si musí svoju literatúru sám stvoriť, majúc jej základy položené v tvorení seba samého; lebo akokoľvek veľké a nespočítateľné je množstvo a bohatstvo všetkých literatúr sveta, predsa čo by priam bolo možné, aby ich slovenský kmeň premenil na krv a dreň svojho života, naučil sa všetky reči a spisy, predsa by nebol v stave vysloviť z tej múdrosti slovo svojho života, tou vzdelanosťou sa priblížiť k cieľu svojho určenia, vytvoriť cudzími literatúrami pôvodnosť vlastnej literatúry, slovom, nebol by vstave urobiť sa šťastným. A pre tieto príčiny nekladieme my také nebezpečenstvo do prevratu, aký sa teraz povyšovaním slovenčiny na literárnu hodnosť podľa vašej mienky stáva. A keď sa tomu prevratu prizrieme zblízka, zistíme, že ani nie je toľký, ako sa zdá byť zďaleka.[58] Lebo Slovákov už Bernolák viedol k slovenskej literatúre a evanjelické spisovateľstvo používalo čisto biblickú reč už iba v náboženských spisoch, ba sloh Kollárov, Kuzmányho, Godrov sa už začínal značne schyľovať k slovenským prvkom. Tamten práve vydal celú kázeň, v ktorej sú všetky zákony bibličtiny zlomené. Na bibličtinu už vlastne nik nedržal, iba niektorí evanjelickí kňazi, ktorí majú svoje kázne vydané čisto-biblicky aj tak len skrze korektúry p. Palkoviča! Také výnimky, ako sú páni superintendenti Seberini[62] a Jozeffy a ešte niektorí starší, českú reč poznajúci evanjelickí kňazi, sú veľmi riedke, a títo páni ostali aj tak verní českej bibličtine, Kollár sa k nej vrátil, a tak na celom tom našom podujatí je veľmi málo nového prevratu. Vy, páni superintendenti Seberini a Jozeffy a ešte niekonečne prevrhli, ale ani nie my sami, lež génius národa bol v tom diele, narádzajúci iba na to, čo bude samému kmeňu slúžiť k spaseniu. My sme sa slovenčinou síce odtrhli od českého písania, ale nie od českej literatúry, ktorá nám ako najbližšia istotne bude aj najmilšia, a silnejšie sme sa pripojili k samým sebe, k našim kmeňovým bratom a rodákom; založili sme a urobili malý prevrat v českej — ale veľké stavanie v slovenskej literatúre.

Nemôžeme však pochopiť, že by náš kmeň bol týmto krokom odseknutý od minulosti, keď sme raz toho presvedčenia, že život nášho kmeňa je jeden celok, jedna osobnosť, jeden génius, len zložený zo storakých živlov, vypálený v storakých peciach, okúpaný v storakých prúdoch života a medzi tie vypálenia a kúpele iste má a musí byť pripočítaný aj ten vek českého písania na Slovensku. Určenie celého toho veku ani len nevieme inak pochopiť ako tak, že si v ňom slovenský kmeň urobil jednak zásluhu o nešťastný v tom čase český kmeň, jednak ale aj sám sa stal z menšej časti, predstavujúcej jeho život, uspôsobeným k vyššej, pôvodnej vzdelanosti. Vaše chápanie týchto vecí je celkom protikladné nášmu, lebo ono tamten česko-slovenský vek považuje za určený na to, aby celý slovenský kmeň ostal už naveky odsúdený na maloletosť, na podriadenosť Čechom, na literárne služobníctvo. Tento ohromný rozdiel sa nevyrovná cestou aprioristickej debaty a rozumovania, ale jedine prostredníctvom života, skutkov budúcnosti prídeme aj my aj vy k uznaniu pravdy, ktorú úplne — my pre hľadenie výlučne do budúcnosti, vy pre hľadanie výlučne do minulosti — teraz ešte nemôžeme poznať: „Idźmy teda, każdy w svoję drogę!“[63] a „Cesty mohou býti rozličné, jenom vůli mějme všickni rovnou!“

Na všetky vaše uhýbania a reflexie nemôžem odpovedať z úcty a ohľadu k vám, ale najmä na to nie, že by ste sa nám nedivili, keby sme boli polodivokí Arnauti a kaukazskí Avari, útlocitnými slovami by som vás nedosiahol, podobnými týmto by som ľahko mohol prekročiť čiaru slušnosti! Len ešte nemôžem zamlčať spravodlivú odpoveď na niektoré vaše výrazy a pripomienky, hodené do nášho svedomia a kladúce naše srdce na tortúru! Hovoríte na s. 79, že by nás mali viazať k Čechom „jednak povinnosti vděčnosti a uznalosti, jednak hlas opatrnosti“. Aj vy teda, slávny náš krajan, zdá sa, nás obviňujete z nevďačnosti a neuznanlivosti, ale odpustite, keď vám rovno tu musíme odporovať. Kedy kto písal lepšie o Čechoch, spravodlivejšie oceňoval český kmeň, ako to robili Slováci aj teraz, keď ich české časopisy ustavične napádali? My osobne, do ktorých sa Česi zadierali posmešne a potupne až do zhnusenia, sme písali o českom kmeni s najväčšou úctou a bratskou láskou a mužnou vážnosťou, uznávali sme a uznávame ich zásluhy o nás a o náš kmeň. Ale či má ísť život a rozvíjanie sa českého ducha naveky len na naše útraty? Či sme si teda my nezaslúžili z ich strany úctu, vážnosť, uznanie? Teraz, keď ide o šťastie a život nášho kmeňa, nemáme my už chcieť iné, ako iba to, čo sa nadiktuje v Prahe za spisovateľskými stolíkmi? Hej, hej, bola by že to za vzájomnosť, bol by to život slovenského kmeňa, v literatúre ktorého by sa už odbleskovali iba biedne tône kmeňových žiadostí a potrieb a aj tie iba v ťažkých, Slovákom iba po dlhoročnom štúdiu prístupných formách, majúc iba niekoľkých jednotlivcov za svojich reprezentantov! To je teda proti opatrnosti, keď Slovák, poznajúc nové biedy v starých biedach, hrozné nedostatky v predošlej sústave, sám, v mene spravodlivosti, bez ohľadu na prekážky, bez ohľadu na staré zväzky (už mdlé a nedostatočné), bez ohľadu na poníženosť národa zvyknutého aj v literatúre len slúžiť, konečne bez ohľadu na zisk chvály a spisovateľskej cti, sa junácky chopí prostriedkov, čo doteraz mŕtvo ležali v ňom a pri ňom, aby si stvoril lepšiu budúcnosť? Toto je oproti opatrnosti? Hej, hej, je to proti opatrnosti sveta tohoto, ale vnútorná túžba, ale to odveké chcenie zaostrujúce sa teraz v slovenskom svedomí na spôsob železného končiara, ale pocítenie seba samého ženie tento svieži kmeň cez hroby jeho vlastného pohodlia a konečného, pozemského šťastia k obetiam, prácam a sebazapreniam, aby sa ovenčil zásluhou o budúce pokolenia, ba zásluhou o celý slovanský národ. Kto môže za to, že sme ako Izrael práve v najnižšom ponížení poznali toto najvyššie povedomie? — Kmeň ho poznal a chce napružiť svoje sily, aby mu urobil radosť sebou samým; ak aj padne v tom boji, predsa nepadne hanbe do náručia, ale bárs victrix causa diis placebit,[64] krása a večnosť jeho vôle pred jedným bohom duchom bude korunovaná večnou slávou, Kristom Pánom, kriesiteľom mŕtvej vôle k životu večnému!

Vďačnosť a uznalosť sa môže postaviť len voči preukázaným dobrodeniam, a my ju takto aj máme a zachovávame k Čechom, napriek tomu splácaniu našich zásluh o český kmeň a jazyk neuznanlivosťou a nevďačnosťou z ich strany; ale nijaké dobrodenie preukázané národom nesmie a nemôže mať popravde nároky na také odhodenie sa národa od seba samého, aké požadujú Česi od nášho kmeňa.

Ďalej, hneď na s. 81, píšete o nás: „Původové vzešlých těch novot vědíť sami nejlépe (tak se aspoň důvěřujeme), kterým spisům za své probuzení k národnímu citu a smýšlení, za své zachování Slovanstvu díky povinni jsou, Bernolákově-li gramatice, čili některým jiným knihám!“

Nezriekame sa vás, ani Jungmanna, ani Kollára, ani Kampelíka,[65] nepopierame vaše zásluhy o život nášho srdca a ducha. Vy ste nás učili slovanskú históriu, literárnu aj starožitnú, Jungmann nás učil reč, literatúru, slovesné pravidlá; Kollár lial oheň lásky ku všetkým Slovanom do našich sŕdc; Klácel[66] osmeľoval náš rozum k myšlienkam o národnosti a Slovanstve; Kampelík nás učieval politizovať o česko-slovanstve, Čechosláve a česko-moravsko-sliezsko-slovjanstve! A od tejto sústavy sme sa naučili potupovať ešte aj Bernoláka s celou jeho myšlienkou aj gramatikou, preto ani nemôžeme povedať, že by sme sa z jeho gramatiky boli niečomu naučili, len vám musíme vyznať, že sme sa priučili milovať Slovákov a pre nich pracovať od nesmrteľného slovenského básnika vyšlého z Bernolákovej školy, J. Hollého. A na samom čírom konci vám musíme povedať aj to, že sme prišli k životu ozaj len skrze Slovákov, lebo Dobrovský,[67] vy, Kollár, Kuzmány ste Slováci a synovia nášho kmeňa, tak ako aj my, ktorí naskrze nemáme príčinu pre samu vďačnosť k Čechom opúšťať svoj kmeň, potupovať svoju domácu reč pre vzdelanú českú, poklady v nej zahrabané nechať hniť. Lež že sa slovenský kmeň nepriučil svojmu teraz tak silne vyrážajúcemu životu z kníh hocijako vzdelaných a učených a že vy ste tak ako aj Bernolák a Hollý synovia jeho génia, jeho národného podania, jemu predovšetkým ostávate dlžní povinnú vďačnosť, toto nám tiež nezapriete. Či chcete, či nechcete túto česť, akokoľvek, to však predsa ostane večnou pravdou, že vy nie ste Čech a moment českého národného vyvíjania sa, ale Slovák a osobitý bod jednoty slovenského života v pravde a idei a od boha poslaný muž a génius!

Povedzte nám už na toto, čo len chcete, my veríme, že onedlho prídu také časy, v ktorých sa napospol uzná tá pravda, že slovenský kmeň, nech pomlčím o všetkých iných dôvodoch, má právo aj povinnosť všetko to svoje zvláštne kmeňové vyhlasovať za svoje, zbierať do zvláštneho pokladu a starať sa o to, aby sa mohol postaviť ako kmeň so cťou po boku, a nie pod kolená iných kmeňov, že teda má právo aj povinnosť vpletať do pásma svojho pôvodného života svojich mužov a géniov, svoju reč a kmeňovú rázovitosť a takto sa položiť na oltár Slovanstva.

Hovoríte na s. 82 a nasledujúcej: že naša novota je neprirodzená, škodlivá a nebezpečná; ale vieme, že toto vezmete naspäť, ak nepredpojatou mysľou dobre uvážite to, čo som povedal o vzniku tohto nového slovenského podujatia. Tu však predsa ešte pridáme pár slov na vaše dôvodenie. Že náš pohyb „nevyplývá z nynějšího stavu rozumové osvěty a duševní vzdělanosti Slovákův, co pouhé pokračování, co nový vyšší stupeň její, nýbrž pochází pouze z teoretických, špekulatívních zásad“, že náš krok je „od Iliady k abecedě“. Ak sa má pri tomto poslednom rozumieť Iliada pána Vlčkovského,[68] tak máme pravdu, lebo vskutku ideme od nej radšej k abecedovej čítanke pána Kadavého,[69] ktorá privedie náš ľud za päť rokov ďalej ako tamtá Iliada, nedostupná ani samým Čechom, čo ešte za päťdesiat rokov bude trčať v našich knižniciach. Národy, ktoré len tak zrazu dostávajú iliady, po dlhom iliadovaní sa musia predsa vrátiť k abecede svojho vlastného života a určenia.

Lež aby som ešte niečo odpovedal aj na to vaše prvé povedanie okrem toho, čo som už vyššie povedal o literatúre a živote, musím pripojiť niekoľko poznámok. Z hľadiska českej literatúry sú naše počiny neprirodzené, to vám uznáme, lebo veru nevychádzajú ani z Kampelíkových zásad o Čechosláve, ani z toho obvyklého systému, tých neskúmaných pojmov o umenovednej ako aj literárnej jednote a jednostajnosti Čechov a Slovákov: ale z hľadiska umeleckého interesu a života Slovákov, z ohľadu histórie samého slovenského ducha (a nie mŕtvej litery), ktorý bol vždy pôvodne slovenský, hoci aj písal po česky, je náš krok najprirodzenejší, najnutnejší, najpotrebnejší. Syntéza nášho duchovného umeno-slovenského života je taká! Slovenskému národu po páde jeho krátko trvajúceho kráľovstva prekazil tlak vonkajších udalostí jeho literárno-občianske vzdelávanie sa, zamĺkla aj slovenská liturgia, a on si prisluhoval svoje veci a krajinské riadenie latinčinou, čo sa zaužívala hlavne od kráľa Štefana. V samom jadre náboženstva bol aj jeho život vyšší, hlboko ukrytý a ako zabalzamovaný pre ďalekú budúcnosť. Keď sa však stredovek chýlil ku koncu, padli záblesky európskeho života aj na náš kmeň a náboženské búrky, najmä českých husitov, vyvolali aj jeho ducha na pole činnosti. A Slováci prijmúc české myšlienky o náboženstve prijali aj reč, v ktorej boli napísané. Toto sa však dlho neudržalo, lebo ako Slováci ostali pri evanjelickej cirkvi vo veľkej menšine, tak z nich zase len malá časť úplne pozná českú reč. Po ťažkých bojoch na konci minulého storočia sa slovenský kmeň vyslovil v Bernolákovi (ba pred ním, už hneď na začiatku 18. storočia v niektorých mužoch) za svoju domácu reč! Keďže však v prírode niet skoku, ani v literárnej histórii, tak aj slovenský kmeň sa chopil najprv toho svojho podrečia, ktoré stálo najbližšie geograficky aj filozoficky k českej, sčasti aj u Slovákov spisovnej reči. Od toho času sa táto myšlienka v našom kmeni šírila, dozrievala a upovedomovala, čím všetkým sa objavovala tá doterajšia jednota medzí Slovákmi a Čechmi len ako mĺkva, nedostatočná, neskutočná a neschopná získať si sympatie celého kmeňa. V najnovšom čase sa chopili tej myšlienky aj slovenskí evanjelickí spisovatelia, uznali ju za myšlienku svojho kmeňa, a tým, že si zvolili nárečie čisto slovenské, len ju doplnili, rozšírili, konzekventne vyviedli a pomkli bližšie k životu. A teraz sa presviedčame deň čo deň, že sme vstúpili na pravú cestu, udreli na pravú strunu života, obrátili náš čistý zrak na správnu stranu neba, lebo strany sa čoraz väčšmi zmenšujú a približujeme sa vzájomným uznávaním a popúšťaním k literárnej jednote na základe čisto slovenských prvkov. Takto kráčal náš kmeň až doteraz, a my sme veru nezačali nič neprirodzeného. Vaša sústava je však položená na aprioristicky prijatom princípe o spisovnej jednote medzi Čechmi a Slovákmi, ale táto jednota bola založená iba na náboženských sympatiách jednej menšej časti Slovákov k Čechom, väčšiu časť slovenského kmeňa na nič nezaväzujúc; ale tá menšia časť sama po hrozne zmenených okolnostiach v cirkvi a duchu (tak, že teraz slovenské evanjelictvo môže českému dať skôr myšlienku, ako prijať od neho), oddávna, už kedy viac, kedy menej, ale vždy zreteľne sa od českej reči k svojej slovenskej túlila a navracala, až sme sa dožili času, keď si všetci čelnejší slovenskí spisovatelia (s výnimkou Kollára a Palkoviča) svoju domácu reč celkom zamilovali a obľúbili. — Takto sa ukázala tá jednota ako čiastočná, časová, nepostačujúca na obsiahnutie kmeňového života Slovákov. Na to, že celé slovenské spisovateľstvo je za slovenčinu, podám vám najprv ten dôvod, že vás všetkých Kollár oklamal, keď vám posielal také listy, ktoré len on sám svojimi listami súkromne vynútil a vyčankal od pôvodcov hneď na začiatku nášho vystupovania, tí však tým ani nechceli verejne búriť, keď ešte sami svedomite uvažovali o našej slovenskej veci, ani sami sa neuznávajú za pôvodcov mnohých tam skrze Kollára popridávaných dodatkov, utŕhaní, správ a klebiet a teraz vedú spravodlivé žaloby proti takému naháňačovi. Ukážeme vám, že náš znamenitý spisovateľ Ján Chalupka,[70][71] výrečný, vysoko vzdelaný Samuel Ferienčík,[72] nech pomlčím o mnohých iných, sú celou dušou zaujatí za slovenčinu a majú iba ešte niektoré správne žiadosti, poznámky a rady na jej obohatenie a zdokonalenie, ktoré sa iste prijmú a nášmu kmeňu poslúžia k dobrému. V celých Hlasoch vám, pán Kollár, ostane veľmi málo hlasov za češtinu! Ale pripomeniem ešte niektoré mená, aby ste odhodili nádej, že to len my niektorí sme za slovenčinu a že čoskoro s našou materčinou u vlastného kmeňa prepadneme, a aby ste sa presvedčili o tom, že svieže slovenské spisovateľstvo je naozaj čisto slovenské! Nebudem vypočítavať všetkých, uvediem len niektorých, a to: Hollý, Kuzmány, Lichard, Samuel Chalupka, traja Štúrovci, Hodža, dvaja Braxatorisovci (Sládkovič), Godra, Hamuljak, Ottmajer, Guoth, Závodník, Plošic, Gerometta, Hroboň (Bohdan), Kalinčiak, Nosák, Hostinský, Plech, traja Matuškovci, Cochius, Rimavský, Kráľ, Škultéty, Leška, Homola, Kadavý, Ľudovít Šulek, Pavelka, Laco, Čipka, Daxner, Klonkay, Kubovič, Šoltés, Maróthy, dvaja Paulinyovci, Dohnány, Jančo, Emanuel, Hlovík, Jurkovič, veterán Čaplovič (Ján), Holček, Zermegh — a kto by ich stačil všetkých vymenovať. Ja som ich tu podotkol len tak spamäti, pokiaľ som sa mohol v náhlosti rozpamätať. Pravda, všetci ešte veľa kníh nepovydávali, ale väčšia časť z nich ich má hojne v rukopisoch, ostatní mladí v srdci, v duchu aj v rozume chovajú poklady pre Slovenstvo a Slovanstvo! A my si z toho, čo sme od nich čítali, smelo predpokladáme peknú budúcnosť tých mladých mužov aj mladého nášho kmeňa a sľubujeme si ju. A to, ako sa nám národ hlási k slovenčine, môžete čítať v Novinách, ktorých redakcia musela otvoriť zvláštny štep pre hlasy a prosby prichodiace od mešťanov, kňazov, zemanov, mládeže, sedliakov atď., aby sa tými vašimi Hlasmi nedal slovenský kmeň mýliť: môžete to vidieť aj z vychádzajúcich kázní evanjelických i katolíckych, ktoré museli pôvodcovia na žiadosť ľudu predniesť po slovensky.

Že pán Lichard v Skalici a ja v Hlbokom kážeme v bibličtine, máme na to také isté dôvody ako Hodža, Šoltés a všetci liptovskí, turčianski atď. kňazi pre svoj spôsob slovenský; u nás ľud vraví viac po česky ako po slovensky, tam zasa lepšie rozumie po slovensky ako po česky. Kázeň musí človeka vzdelať, a vzdelá ho vtedy, keď mu jej porozumením najlepšie vstúpi do srdca. A — slovenský kmeň nemôže byť určený jednou ohradou, preto ani Tatry nechcú a nikdy nebudú skákať podľa skalického žargónu; teda tá „vlast čisté slovenčiny“ pána Palkoviča ostane už iba na papieri, a tie slová sa vyryjú na zlatú bránu svätých Tatier!

Čo vravíte o škode, majúcej vychádzať z našich novôt, to je už teraz vyvrátené naším životom, preto nič iné nechýba našim dôvodom, len aby ste aj vy, slávni krajania, ich uznali a pochválili naše predsavzatia, ako váš príchod medzi nás, medzi vašich rodákov, prebudených teraz drahou slovenčinou k takému pôsobeniu a životu, k akému ste sa usilovali a usilujete prebudiť ich vy. Potom, potom uveríte, že váš boj proti nám bol bojom proti vášmu kmeňu, ktorý síce ešte vtedy, keď ste sa v ňom objavili, nevedel oceniť vášho génia, a pustil vás od seba ďaleko-ďaleko, ale ktorý by vás teraz vybozkával slzami pokánia a na svojich rukách vyniesol na temená novo oživených Tatier! Lebo v tomto boji ste zostali nepoškvrnený a aj z vášho článku vidieť, že vo vás bije slovenské srdce!

Možno práve to, že ste sa na nás nevyrútili s palicami a kyjmi potupy a hanobenia našej reči, nášho kmeňa a našich osôb, narobilo vám nepriateľov a bolestných chvíľ, lebo vidíme, ako sa teraz tam v Čechách napospol tlieska tomu, kto nám najlepšie nadáva! Ak aj toto vydržíte, ako ste vydržali sto osudov, zmužilo, naše srdcia neprestanú tĺcť a biť pre vás do skonania.

Naše presvedčenie je to, že spravidla túžba nášho kmeňa, jeho pevná vôľa vyvinúť svoje poklady cestou svojho osobného vzdelania a položiť tak dokonalého seba na oltár pospolitého dobrobytu celého Slovanstva, je tá najčistejšia a musí zvíťaziť nad všetkými odpormi a prekážkami. Že nám nastáva väčší boj, než boli všetky doterajšie boje, tam s neúprosnými osudmi a náhodami, tu s vypočítavou nespočetnou kmeňovou a osobnou závisťou, tam s domácimi biedami a ranami, tu s divou zúrivosťou cudzincov — o tom vieme, ale neľakáme sa týchto bojov, dobre vediac, že aj ony nám pomôžu dostať sa vyššie k žiadanému cieľu našich túžob a nádejí a rozbehov. My sme obživení čistou vierou v božiu pomoc, v silu a moc kresťanskej osvety, v zápal za odveké idey a pomysly, prenášajúce sa v národe z pokolenia na pokolenie na krídlach podania a letom piesne géniov, my sme obživení dôverou a vierou v tieto vnútorné svety nášho národa, a vieme, že aj nášmu kmeňu len z týchto strán duchovných svetov vyjde slnko spasenia!

Aus dem Kelche dieses Geisterreiches
Schäumt ihm seine Unendlichkeit![73]
Ján Kollár[74]

Pasovať sa s týmto búrnym orkánom, odpovedať mu od slova na slovo, naháňať, doháňať, zmetať jeho poeticko-rečnícke prepiatosti paralelnými krajnosťami, pripodobniť sa mu v reči a dialektike, to, hovoriac bez zvláštnej nadutosti, by nebolo nemožné ani pre jedného z nás mladých neskúsencov. Aj my máme, keď chceme, reč hojnú na slová a výrazy; obraty rozviesť, rozšíriť a rozvodniť myšlienky, jedno storako prežuť, nakopiť asociácie ideí, napridávať výkričníkov, pomiešať všetky pojmy sveta, kultúry, národov, kmeňov, osôb, geografií, más, titulov a špliechať a fŕkať takou mixtúrou a dialektickou maltou, poprivádzať ako svedectvá baby a zašpinené knihy, ľudí rajtujúcich a kupujúcich knihy za tovar, vyvolávať zo zabudnutia kázne a mŕtvych ľudí, vyratúvať svoje zásluhy a svoje zodieranie kolien, toto všetko natrieť a nabalzamovať svojou víziou a obľúbenými literátskymi úsiliami, a tak s tým všetkým hrmieť — by som aj ja bol schopný, a veľmi ľahko svoj článok rozhojnil o pár hárkov! A že by sa takýto liek pánu Kollárovi zišiel, uzná každý, kto vie, ako takéto blesky omamujú väčšinu ľudí, takže ich ohromení prijímajú s otvorenými ústami bez pohnutia a vzpruženia samotvornej, samostatnej mysle, a ten pravdivý svet, ktorý je nimi zastretý a utajený, nemôžu poznávať. Lež na tomto mieste v tomto zväzku, v ktorom sa pri iných mužoch obšírne rozpráva nielen o našej veci napospol, ale menovite aj o dôvodoch p. Kollára proti slovenčine, sa nemôžeme pustiť touto cestou.

To, čo je pán Kollár vo vzťahu k našej veci, odkryjeme v niektorých riadkoch, keď pozrieme trochu bližšie na jeho dialektické tajnosti, o ktorých vari ani sám nevie. Pán Kollár sám menuje naše nárečie, ktorým píšeme, „vlastně slovenské, aneb jak cizozemci chtějí slovácké nářečí“ a vykazuje mu miesto: „oněch vysokými Tatrámi ohrážených dolinách a rovinách, kam cizí jazykové snadného přístupu neměli, a tak tedy v celé Turčánské a Liptovské, a z částky v Oravské, Trenčánské, Nitránské a Zvolenské stolici.“ Potom ďalej určuje jeho povahu a odchodnosť od iných nárečí. To píše v Hlasoch na s. 102, ale ďalej, na s. 114. už píše toto: „Spisovatel nynějších bratislavských novin vydává své a svých nášlapníkův nářečí chvastavě za pravou slovenčinu, proti čemuž my ostatní rození Slováci veřejně protestujeme, vyhlašujíce to za lež a nepravdu!“ Ale kto číta slovenské noviny, musí sa p. Kollárovi zasmiať do očí, ako si sám nadáva do luhárov; a veď ja neviem, ako by slepý mohol súdiť o farbách, práve tak, ako by bol vstave vydať spravodlivý súd o našej slovenčine ten, kto nečíta ani naše noviny, ani spisy! A že Kollár nečíta — to on sám úprimne vyznáva na inom mieste. Koľko je len v tomto galimatiáši zmätenej kontradikcie! Poďme ďalej; na s. 210 svojho Cestopisu[75] hovorí toto: „Kterýže Slavjan má právo neřku celý kmen, ale i jen jedno mesto, anobrž jednu duši národu svému vzíti a cizozemcům (my pridávame aj cudzokmeňom) pro jakoukoli příčinu a pod kterýmkoli zámyslem darovati aneb popustiti?“ A v Hlasoch len tak na vidlách prehadzuje tri milióny Slovákov do Čiech! A v tom istom spise: „Co pak má arithmetika s právem a s mravností společného? Dokud kde i jen jediný Slavjan žije, dotud tam celý národ!“ Lež hneď na s. 211 tej istej knihy to takto váľa: „Čechomoravanův více jest téměř dvakráte (?) než Slovákův, možnější a snadnější věc jest to, aby se dva milionové (už nás p. Kollár aj umenšuje!) Slovákův počeštili, než to, aby se čtyři miliónové Čechomoravanův poslovenčili“[76] — a bárs je to hrozná kontradikcia, predsa len na ňu odpovedáme: „co pak má arithmetika s právem a mravností společného?“ V Cestopise je p. Kollárovi „Slovenské nárečí z logického i estetického ohledu dokonalejší než české“; ale v Hlasoch mu je práve to isté nárečie: „trpké hlozí a lesní plánky, jejíchž jedovaté ovocé naších Adamů a Evy“ otravuje, je mu „trpácká čarbanina a škrábanina“, je mu „reč luzy a černilidu“, pre pána Kollára je to naše esteticky aj logicky dokonalejšie nárečie než čeština „bačovčina, krčmárčina, smetiščina a sviňarčina“, a kto by to vyratoval. Aká je to len zasa kontradikcia! Štúrova báseň na Boleslavína Vrchovského[77] preto, že bola česká, „celou Pešt elektrizovala a Slovensko, Moravu, Čechy okouzlila, a nad cestou jeho v Lužicách celá Slávia zapleskala“, hoci na Slovensku okrem pár miest, kde sa čítali Květy a odoberal Musejní časopis,[78] nik o týchto prácach nevedel; ale Štúrove články v novinách preto, že boli napísané po slovensky, vyhlasuje p. Kollár za „škrábaniny, kterými si Štúr všechny vzdělance od sebe odstrašil“, hoci celé Slovensko ich čítalo so zápalom, mnohé z nich sa preložili do slovanských novín a časopisov, ba aj do cudzonárodných spisov a novín! No toto síce nemôžeme nazvať kontradikciou, ale právom prekrucovaním, zlomyseľným ohováraním a potváraním a umenšovaním zjavnej zásluhy. Ale to je p. Kollárovi vlastné, prepínať veci; akože by nevedel na Štúra pováľať hory-doly, keď sa usiluje v samom chráme božom tak znižovať Kuzmányho a Hodžu, že ich piesne, z najnovších iste najkrajšie v celom Zpěvníku,[79] nechce dať ľudu spievať len preto, že aj títo mužovia sa priklonili k veci slovenského ľudu! Zpěvník, cirkev, pobožná túžba ľudu — toto všetko je pre p. Kollára len nástroj na vyvŕšenie sa na slovenských mužoch! A či má pán Kollár právo takto pre slovenčinu trestať tých mužov, Zpěvník a svojej duchovnej správe zverených ľudí? Vraví, že to vraj robí, aby nepomýlil nábožnosť ľudu menami tých mužov; ale tento dôvod je taký smiešny, že pripomenúť ho a Kollára potrestať — jedno je. Naše slovenské noviny, ktoré čítali všetky stavy a vrstvy slovenského kmeňa, ktoré majú za spolupracovníkov tam katolícke, tu evanjelické duchovenstvo a učiteľstvo, tam asesorov, tu advokátov, tam slávnych a zaslúžilých spisovateľov, tu umnú a horlivú mládež, ktorí pomáhali ľudu vyslobodzovať sa zo storakých služobností, dopomáhajúc raz ho vykupovať od urbárskych povinností, raz zakladať školy a spolky miernosti, ktoré oceňovali literárne plody, zoznamovali ľud so stovkami a stovkami vecí, ústavov, pokrokov, ktoré nepoznal atď., tieto a takéto noviny nazýva p. Kollár cynickým sudom Diogenovým, v ktorom sa vraj náš Štúr po celý čas vydávania Novín „semo tamo“ len po trpáckych kopaniciach, krekáčskych salašoch, po krčmách, smetiskách a kalužiach váľal a „kotálel“! Toto, hľa, sú pre Kollára Noviny, to je pre neho p. Štúr, to je pre neho slovenské nárečie!!

To dobro, ktoré spôsobili doteraz Noviny v našom národe, je odpoveď na tie Kollárove špintaniny, ktoré by sme skôr boli čakali od hocijakého podliaka ako od toho všeslovanského básnika, od toho dunajského slávika!, ktorý si bol kedysi vyletel na Tatry a obživnúc na tých vysokostiach slávy, vyspieval vznešenú pieseň Slovenom!

Keď takto ponížil Slovensko, Slovákov, Národné noviny a ich redaktora Štúra, volá ho potom k češtine, ktorá mu je: československým „chrámom“, v ktorom vraj žili česko-slovenskí „Homerové a Anakreonové, Demosthenové a Isokratové, Sokratové a Platonové, Sólonové a Lycurgové, Herodotové a Thukididové, Herkulesové, Leonidasové, Themistoklesové“.

My Slováci sme prislovenskí, než aby sme takto vystruhávali slávnu grécku a rímsku históriu z našej slovenskej biedy a nahoty, dobre vieme, že tí Kollárovi „Homerové — Themistoklesové“ nechali ľud zabudnutý, zotročený, váľajúci sa v páleniciach a hnilobe telesnej aj duchovnej, sociálnej aj štátnej; ktorý teraz musíme my z toho všetkého dvíhať. A že sme v tomto diele pokročili ďalej, ako bolo vstave urobiť celé to tristoročie českého modlenia sa, to nám musí uznať aj sám Kollár, ak si len necení vyššie české švondrkanie ako tých päťsto spolkov miernosti, gazdovských ústavov a nedeľných škôl, čo sú teraz na Slovensku a pracujú pre šťastie Slovenov, ako tých spisovateľov, ktorých množstvo sa zjavilo v našom slovenskom kmeni s objavením sa slovenčiny.

Žiadame vás teda, vy Homérovi tovariši, Isokratovi kmotrovia, Tukididovi strýcovia, Herkulovi kamaráti, Anakreontovi bratia, Demosténovi vrstovníci, žiadame vás, odpovedzte nám — kde máte stopy života tých vašich Homérov — Temistoklov?, kde máte svet stvorený tými géniami? My sa vám osvedčujeme, že na počeštenie nás a nášho kmeňa nebudete musieť urobiť nič iné, len preukázať, že tí vaši „Homerové — Themistoklesové“ ozaj k niečomu vyššiemu pozdvihli slovenský kmeň!

Pán Kollár vraví, že celý náš kmeň vie tak po česky ako po slovensky a na dôkaz toho uvádza jednu starú babu, ktorá vedela spamäti jeho kázeň povedanú pred dávnymi rokmi ešte aj s podrobnosťami, na ktoré sa vraj už on sám nepamätal! (Ako teda mohol posúdiť, že tá baba vraví pravdu?) Ale keby som tento dôvod uznával, mohol by som uviesť príklad mojej slúžky, ktorá z Rettigovej kuchárskej knižtičky[80] Rada slovenským venkovankám nevedela nič porozumieť, a Kadavého Priateľovi ľudu[81] nielen rozumie, ale aj dievkam z neho rozpráva, hoci ona nie je z Liptova, ale tu od moravských hraníc! Ale ako moja slúžka za slovenčinu nič nesvedčí, tak ani Kollárova baba za češtinu, k čomu musíme pridať, že kuchárska knižka a kuchárka sú si bližšie vzťahy ako kázeň veľkomestského kňaza a prostá baba!! — Ak je jedna slovenská baba vstave celkom porozumieť českú kázeň a slovenská kuchárka českú kuchársku knihu nie: to musia byť v hre iné veci, o akých vravieť nejdem pre česť p. Kollára!!

Okrem toho sú to babské dôvody!

Že sme s Čechmi bratia! — ktože to popiera? Ale nech si p. Kollár pomyslí, že to nesmie platiť v inom zmysle ako v tom, že všetci Slovania sú nám bratia. To, že majú reč najbližšiu našej, vieme a cítime a máme z toho úžitok, ale to isté platí aj o Čechoch vo vzťahu k našej reči, ostatné vzťahy sociálno-politické sú také odchodné od našich ako ktoréhokoľvek iného kmeňa. Miešať tieto pojmy sa nijakým právom zákonne nesmú.

„Co do jednoty,“ píše p. Kollár na s. 151, „a zjednocování našeho národu jsem schválně a budu pokud žiji jednostranným, anobrž nejjednostrannejším, tu jsem neustupným, tvrdošijným, neoblomným, neúprosným a bezohledným!“ No — ja už neviem, ako sa môže taký rozumný muž postaviť pred svet s takýmto princípom! My mu teda v jeho tvrdohlavosti urobíme tak ako ten profesor, ktorého vyzval študentík na súboj; keď videl, že sa šuhaj dostavil na miesto súboja, spýtal sa ho, či len naozaj chce, aby jeden z nich tam zostal? — keď ten prisvedčil, profesor išiel preč; vraj, no dobre, ostaňte tu vy, ja idem preč. — Nech si teda ostane aj p. Kollár v tej jeho jednostrannosti, my ideme ďalej z toho jednostranného miesta, ideme preč — preč, kam nás oči ducha vyššieho života povedú.

Zjednocovať Slovanstvo tak, ako robí pán Kollár, hádžuc Tatry na Krkonoše, znamená rušiť stav a prevracať sociálno-politické pomery a vzťahy kmeňov; my veru nie sme priateľmi toho, žiadame prirodzený, nutný, potrebný vývin kmeňov.

Pán Kollár púšťa svoju poetickú žilu na s. 141 až 143, kde satiricky nadáva do mordárov a banditov — ako konzekvenciu nášho stanoviska — tým, ktorí písali nie v svojom podrečí, ale v nárečiach svojich kmeňov a počnúc od Rimanov[82] zachádza až po Gaja a Stanka Vraza![83] „Vy hvězdy germánské literatury, ba vy Horácové z Opolja, ty Walter Scott, O’Conelly, Ariosto, Manzoni, Šafárik, Mickiewicz, Bodjanskij, Lomonosov, Gaj atď.“ Obšírne ich vyvoláva, akoby ich Štúr odsudzoval, on ich posmešne vyhlasuje za zabijakov kmeňovstva! No, na toto odpovedá Štúr sám;[84] my chceme len p. Kollárovi povedať, že by sme to isté mohli aj my tak obrátiť, lebo všetci tí svoje kmene tak nepotupovali, ako Kollár svoj slovenský, ale väčším právom sa Kollárovi môžeme vysmievať takto! „Ty, pane bože všemohúci, aké sprosté dielo si to vykonal, keď si dal Slovanstvu toľko nárečí a kmeňov, či si nevedel, že ja (Kollár) prídem na svet a budem to musieť búrať a nárečia a kmene umenšovať? Či si nevedel, že ja nemôžem strpieť tu Slovákov, tam Lužičanov, hen Chorvátov, Slovincov a Srbov, tam Malorusov a Bulharov, a že jedných musím poprevracať na Čechov, druhých na Ilýrov a tretích zas len na Veľkorusov? — Načo si to urobil, prečo si mi nadarmo narobil toľko práce!“ A toto aspoň nie je posmech, lebo to sám Kollár sto ráz opakuje: „Kdo v slovanském národu počet dialektů umenšuje, ten má takovou zásluhu, jako ten nejslavnější auctor a spisovatel“ (s. 111)! Práve takú zásluhu ako — p. Kollár alebo ako tam Brandeburci, tu iní Handrburci, čo vytínajú slovanské kmene a nárečia, alebo ako aj ten pisateľ knihy Slawen, Russen, Germanen,[85] proti ktorému p. Kollár bojuje vo svojom Cestopise!

Ale po takej zásluhe nebaží nijaké slovanské srdce! Kollár sa nevie dosť naopakovať toho nešťastia, aké plynie na národy z mnohokmeňovitosti, a toho šťastia, aké vyplýva z jednoty nárečia; ale veru na tomto princípe sa veľmi široko rozkladať nemôžeme. My vravíme, že najmocnejší je ten národ (rozumie sa každý veľký národ), ktorý má a k svojmu ja počíta veľa samostatných, samobytne vzdelaných častí, a súčasne takých častí, ktoré by samy v sebe tvorili isté osobité celky a mravné osobnosti! Lebo vtedy je ako veľké sklepenie, ktorého časti sa pravidelne stláčajú do stredu, a tak tvoria jeho silu. Číňania majú svoju reč a literatúru tisíce a tisíce rokov stále jednu, bez pohnutia a pružnej vibrácie; a predsa im nebude závidieť ich vzdelanosť a osvetu ani sám pisateľ takejto kmeňovo-nárečovej skostnatenosti, p. Kollár. Dôvodenie Nemcami a inými národmi — je v nerovnakých okolnostiach vždy nedostatočné a mĺkve, a o tomto sme už inde dosť pohovorili, najmä Štúr o tom predmete napísal pravdivé slovo vo svojom spise Nárečia slovenskuo!

Pán Kollár sa bojí o obecenstvo a píše mu na s. 111 toto: „První výminka květu některé literatury jest hojnosť čtenářův, čtenáři ale jen tam býti mohou, kde jest prostranné terrenum, a na němž množství lidu. Slováků v Uhřích jest málo, pro ně samé knihy psáti a tisknouti dati, nestojí za práci!“

Tu vidíme, prečo Kollár písal! Vidieť, že Slováci sú v jeho očiach len chatrná zberba, ktorá nie je hodna, aby sa pre ňu písalo. Ale veru, hoci my takéto motívy pokladáme za škandál, predsa môžeme aj z tejto strany uistiť p. Kollára, že sa veľmi mýli. Aprioristické dôvody tu nič neplatia, preto ho odkazujeme na Domovú pokladnicu,[86] ktorá má len predplatiteľov viac ako hociktorá jeho česká kniha čitateľov (azda okrem jeho Slávy dcery a Čítanky), a to vieme zo skúsenosti, že vlastné čitateľské obecenstvo pokladnice je oveľa rozsiahlejšie. Nič nepoviem o obecenstve iných slovenských spisov, aspoň to môže p. Kollár vedieť sám, že nemáme ani bohatých nakladateľov a sami nemáme poklady na vydávanie našich kníh, a predsa nestojíme so založenými rukami nad riekou slovenského života! Nuž akýmiže dôvodmi už máme hovoriť! Právo na reč aj kmeňovitosť máme, silu a schopnosti udržať a rozšíriť sa na zvolenej postati sa čoraz väčšmi tvoria a napĺňajú, chlapci dorastajú, čitatelia sa množia, reč sa stáva schopnou na vyjadrenie všetkých možných obratov a pomyslov vedy aj umenia! Nuž čože už chcete viac od nás a nášho princípu?

Pravda, pre p. Kollára sme my Slováci stami paškvilných mien zhnusení škrabáci, pamfletisti, zberba, „černilid“, blázni; naproti tomu Česi a po česky píšuci Slováci — samí Demosténovia, Isokratovia, Homéri — Temistoklovia. Uňho už teraz viac platí Ďurgala, Imrich Šulek, Linder[87] (pozri o ňom 103. číslo Novín), Dévan a Droppa ako Chalupka, Kuzmány, Hodža, Štúr a Lichard; títo sú mu trpácki škrabáci, tamtí Isokratovia!

„Uveďme a zřiďme u nás nedělní školy“ atď. píše p. Kollár na s. 113. Pýtame sa však, kto zabraňoval z kazateľne p. Kadavému v Pešti držať nedeľnú školu? A ja by som vedel dokázať nielen p. Kollárovi, ale iným dvadsiatim čechizujúcim evanjelickým kňazom, že nielen nič nerobia ohľadne nedeľných škôl, spolkov miernosti, gazdovských ústavov, predaja kníh atď., ale práve tamtým prekážky robia, tohto sa nepridŕžajú. Samy naše Noviny boli prinútené viac ráz vystupovať proti takémuto verejnému udúšaniu nášho ľudu. Nuž komuže dával to napomenutie? Iste najprv sebe, potom tým pánom Ďurgalovcom, Šulekovcom, Linderovcom, Droppovcom (p. Dévana nebudem menovať — lebo bárs to doteraz nerobil, predsa aspoň teraz nerobí prekážky svojmu kaplánovi; a za to nerobenie prekážky mu patrí česť), a potom aj všetkým tým čechistom — čo sú nepriateľmi nedeľných škôl a spolkov miernosti!

Pán Kollár sa sťažuje na analytickú metódu, ktorou sa vraj na roli nášho národa pracovalo dvetisíc rokov. My síce tomuto najprv veľmi dobre nerozumieme, no aspoň nakoľko to chápeme, naša analýza ani dvetisíc rokov nemá; slovenská analýza by sa vari mohla datovať od časov konštrukcie česko-slovanskej literatúry, odkedy sa slovenský kmeň začal synteticky nachádzať v sebe — začína sa jeho syntéza, najmä na tom sa zakladajúca, že sa kmeň začína v sebe konsolidovať, skladať — zúplňovať a synteticky kráčať k chápaniu seba, aby sa tým plnšie mohol vliať do oceánu Slovenstva a v ňom do človečenstva! A preto si myslíme, že práve Kollár je ten starý Adam, ktorý chce aj ďalej len analyzovať, len chce nasilu letieť tam, kde mu netreba, kde život jeho kmeňa zhasína, kde si sama aprioristická syntéza slovanského sveta nenachádzala a nenachádza potravu a „terrenum“!

Že by sme boli „Čechoborci“, to nám p. Kollár nebude vstave dokázať ani do súdneho dňa; ale že on je Slovákoborca, to mu ani dokazovať nemusíme, to si on sám pokladá za česť, keď sa považuje za umenšovateľa kmeňov a nárečí slovanských a capite svojho slovenského! Tento muž, ktorému boli voľakedy Tatry kolískou jeho ideálov, je teraz prvý Tatroborca; ale nech si len, radíme mu, dá pozor, aby ho táto jeho titanská, Čechmi v ňom vzbudená[88] myšlienka nezaviedla ďaleko, lebo ak niečo z Tatry odvalí, to isté určite najprv jeho samého zavalí. Ako že už naňho letia tie odštiepeniny — vidíme z toho, že ľutujú a na neho sa žalujú tí, ktorých on prv, než sa boli rozmysleli a mohli pretrieť oči, nabadurkal, zneužijúc dôveru doňho vloženú.

Že p. Kollár bez všetkej skromnosti sebe záslužne pripisuje, čo len môže z nášho slovenského života, a tak sa vypína samochválou nehodnou muža, o tom hovoriť je pre mňa veru veľmi bolestné, keďže však pripomína aj mňa a za tým ma za svedka vyvoláva, musím vydať svedectvo pravde. On narátal pätnásť miest (na s. 133 a 134), ktoré vraj podporil peniazmi a knihami v ich národnej horlivosti, z tých mu odpadne veľa, ak budú chcieť všetci tam spomenutí vydávať svedectvo pravde tak ako ja. Brezovskej nedeľnej škole a knižnici nedaroval p. Kollár ani len grajciara, ani len jednu knihu; ale na moje vrúcne prosby odpovedal, že Slováci všade len pýtajú a on že veru nemôže dať nič, lež aby som vraj ja dal svoj exemplár jeho Cestopisu, ktorý som si bol predplatil, lebo vraj mne aj tak posiela jeden do daru (totiž sľúbený za získavanie predplatiteľov). Tak som ja pochodil v mene brezovskej nedeľnej školy, prosiac p. Kollára o nejaký darček, a v Hlasoch ma ešte menovite vyvoláva za svedka, čo dobrého urobil ústavom a nedeľným školám! Nikto z nás mladších, ani zo starších Slovákov sa toľko nenanadával Slovákom do žobrákov ako p. Kollár, ktorý sa aj mne nemilosrdne ponosoval na to ustavičné slovenské žobranie a vyznal, že on je teraz „veru veľký materialista“! Toto mi otvorene povedal na budínskych baštách! — My keď niečo dobré urobíme nášmu kmeňu, aspoň to nevyhadzujeme na oči, a čo by nám p. Kollár ešte desať ráz viac nadal do škrabákov, predsa nebudeme vyhadzovať na oči nášmu kmeňu, čo dobrého sme mu urobili. Zásluha sa uzná aj tak; a ja neupierajúc p. Kollárovi zásluhy tam, kde ich má, nemôžem ako napospol, tak ani zvlášť u inde zaslúžilého muža, ani u pevca Slávy dcery zniesť chvastúnstvo, najmä tam, kde nemá základ, a najmenej tam, kde mňa samého vyvoláva za svedka.

O tom, ako p. Kollár zaobchádza so Štúrom, nejdem hovoriť; ľútosťou sa mi napĺňa srdce, ako toho mladého muža, ktorého uznalo celé Slovensko (až tam okrem nehanebného Droppu, o ktorom však zas Slovensko nič nevie) za svoju obeť, ohovára tento básnik česko-slovanskej vzájomnosti! Nie však ľútosť nad Štúrom, ktorý tie jedovaté strely mužne odráža, lež ľútosť ma chytá nad tým, že jeden Kollár sa vedel takto zabudnúť na hanbu celého slovenského kmeňa. Tú nehanebnú dialektiku tu nemôžeme odkrývať pre citeľnú nežnosť lásky a úcty, akú prechovávame k p. Štúrovi, a pre vážnosť, akú aj v tomto hroznom poblúdení nášho pevca Jána Kollára nosíme v srdciach k jeho nesmrteľným dielam — nemôžeme, hovorím, jeho spôsob nasledovať. A prezradili by sme tým, že, obrániac samu vec proti nepriateľským výpadom, predsa považujeme p. Štúra za slabšieho, než aby sa mohol očistiť od tých hrozných žalôb. Tu len nemôžeme zamlčať, že p. Kollár nemal právo vyťahovať na verejnosť súkromný list,[89] najmä keď myšlienky p. Štúra sú a boli verejne prednesené v jeho spise; ale to je to, čo p. Kollár nechcel, ľahšie mu bolo vytrhnúť jednotlivé miesta z priateľsko-súkromného listu a na tie zavesiť svoje široko-ďaleké roztáčanie sa, ako zvážiť a posúdiť celú sústavu dôvodov, príčin a rozvinutia celého predmetu. A keď sa už p. Kollár dopustil tej zrady priateľstva, prečo neuviedol celý list, aby obecenstvo bolo videlo ducha, v ktorom bol list napísaný, lebo nakoľko sa už z tých výrazov vydrapených z listu dá usudzovať, je celé to písmo namierené na zmiernenie boja, na utíšenie búrok a nastupujúce cestu súkromného pokonania tejto pravoty. Či nestačila p. Kollárovi podobná, súkromná odpoveď? A ak chcel písať o Štúrovom vyznaní a o jeho dôvodoch, či nemal pred sebou jeho spis? Akokoľvek sa bude p. Kollár ospravedlňovať, ale to len každý vážny človek uzná, že takéto pokračovanie nie je mužné, nie je charakterné — odhodiť a potupiť spis jedného muža a spisovateľa, a vytrhnúť z jeho súkromného listu výrazy a voziť sa po nich, ba po osobe, ktorú najprv potupil v spise — to je, nech sa vyslovíme najmiernejšie, babskosť a ženská nedorastenosť k ráznym bojom.

Že Štúr Kollárovi hrozil, pohlo ho to a spravodlivo, tohto spisovateľa, ktorý už prestál mnohé literárne boje, a on mu bezpochyby poslal súkromné hrozby naspäť, lež verejne sa tým vystatovať, že sa on bojov nebojí, je tiež márnivosť, lebo vystupovať v literatúre a nebyť pripravený na boj, to je hrozné kocúrkovstvo, preto nám to ani nejde do mysle, že by si niekto mohol o nás myslieť, že sa bojíme literárnych útokov. Ale ako Kollár vraví, aby sa hrozilo babám a nie jemu, tak my zas jemu dokladáme a budeme sto ráz opakovať, aby on tým svojim babám nadával do trpáckych škrabákov, a reči našej do bačovčiny a smetištiny pred peštianskymi uličníkmi, a nie pred nami, ktorí sa nedáme a nemôžeme uspokojovať s takými dôvodmi, ako sa dovádzajú.

Ja môžem povedať, že ten, o ktorom vraví Kollár, že podhryzol bratislavskú učiteľskú stolicu, že Ľudovít Štúr nepotrebuje už viac svedectva od Kollára, jeho vyvíjanie sa bolo verejné, on sa od svojho najútlejšieho mládenectva vo svojej myšlienke, vo svojom duchovnom pokroku pred obecenstvom vyvíjal, rástol, dozrieval! Práve preto p. Kollár nedokazuje nič tým, že chváli jeho české básne, aby tým vzbudil v ňom akoby žiadosť svojej chvály a naklonil k pokániu jeho svedomie, lebo kto bude chcieť sledovať rozvíjanie sa tohto mladého muža, bude musieť vydať chválu nielen jeho prvým literárnym výstupom, ale nájde všetko, čo on doteraz zjavného robil a vykonal ako plod vždy dokonalejšieho zapáleného ducha a toho ideálu, ktorý si zvolil v ranej mladosti tento mladý génius! Preto také obvinenie, z akého chce Kollár karhať Štúra, je cent priviazaný na väzy samému obviňovateľovi; za to obvinenie sa Kollár bude ťažko zodpovedať pred tou budúcnosťou, na ktorú sa sám tak často odvoláva. Ba už prítomnosť kričí jednohlasne proti tejto krivde urobenej verejne voči čistému mužovi. A tak je, o tom, čo Kollár popísal v Hlasoch, ani budúcnosť súdiť nebude, lebo do nej z toho neprejde nič; obvinenia prechádzajú do budúcich vekov, najmä obvinenia pevcov svojich čias, ale taká filisterská klebeta, ako že Štúr podvŕtal slovenskú katedru, sa sama prežije!

Kto môže s čistým svedomím povedať, že by terajší stupeň vyvinutosti slovenskej národnosti bol mysliteľný bez Ľudovíta Štúra, ten nech predstúpi a hovorí! A keď najprv zloží prísahu, nech vysloví za Kollárom to hrozné obvinenie: ja len na takýto záväzok uverím všetkým tým, čo nevediac alebo nechtiac písať pravdivo a spravodlivo — popúšťajú kantár ohováraniam a všetci len na Ľudovíta Štúra idú a krákajú ako vrany!

Aby sme náš súd o hlase p. Kollára dokončili, vyznávame, že jeho hlas je zúfalé, posledné slovo jeho ostrej osoblivosti a náruživosti. Čo mohol doniesť tento boj z ľavej strany, to už kulminovalo v hlase p. Kollára; on je zosobnená vôľa českých partikularistov a — mdlých Slovákov! Preto nemáme nádej, že by sa k svojmu kmeňu niekedy navrátil, bude mať podporu v českom partikularizme, všetci živší Slováci budú musieť jeho princíp v krátkom čase opustiť, tak ako všetci lepší duchovia, Jozeffy, Chalupka, Ferienčík, ani napriek jeho verbovaniu s ním neboli a budú ho opúšťať s inými, pomaly prichádzajúcimi k lepšiemu presvedčeniu; čo mu ostane — to bude iste reprezentovať pokolenie padajúce do pokoja a do tíšin zimného tepla osudov pominuteľnosti, ktoré sa ani pri dobrej vôli nebudú môcť dotknúť zvučiacich a vibrujúcich strún a vzprúh nového života, ale ak chceme počuť labutiu pieseň osobnej slávy slovenského génia, vidieť, ako kladie zmĺknutú harfu na svoj hrob, na ktorom má ostať len to, čo urobil pevec, kým sa púšťal smelo lietať priestranstvami myšlienky v povedomí svojich večných úloh, ak chceme vidieť pád génia spadnutého z čiary, za ktorú sa osmeľoval prelietať, za ktorú však preletieť nemal, ak chceme sami počuť Kollára, ako sa zrieka toho, čo sám začal hovoriť a čo náš vek dopovedal, teda čítajme, čo píše o tomto pokúšaní svojho génia na strane 113: „Nestydím se vyznati, že byla doba v mém vlastním živote a spisovatelství, kde i já, jako tam Herkules na rozcestí, na rozpacích jsem stal, a podobnému pokušení vystaven jsem byl: odtrhnouti se od společné literatury, a výhradně slovenčiti; ale děkuji Bohu, že jsem časně navrátil se k rozumnější povědomosti, že lepší částka mého ducha záhy mne ze sna pobludu probudila!“

Pravda, pravda, že musela tvojho ducha pojať hrôza — Kollár náš, lebo tie strany ti odkryli v diaľke iné hrôzy a boje, ako boli tie, na ktorých si sám vyčerpal žriedlo svojho zápalu. Zakryl si svoje orlie oko — zastrel si svoj sokolí zrak — a hodil si sa do tej substancionálnej rozumnosti tohto vykryštalizovaného života, nepomysliac na to, že kryštál života sa formuje len z tých vyšších ríš videnia a duchovného zápalu, ktorých sa smelo, bez vyrátania dotýkajú géniovia. Kryštály tvojich ideálov sú už tu, ale k nim donáša génius nové slovenské živly pre vyššie formácie kryštálov života sviežeho kmeňa tatranských Slovenov sviežich duchom!

Ty odpusť — že aj my sme slohom ľudia, navyše mladí a oprávnení duchom hľadieť samostatne do krajov, skade má Slovenom vyjsť slnce spasenia!

O tých mužoch, ktorí síce tiež majú v Hlasoch svoje hlasy proti slovenčine,[90] ale či už sú sami v sebe muži mierni, ktorí vyslovili svoje súčasné presvedčenie v pochybnosti, dajúc svätý pokoj svätým veciam a úmyslom, ktorým sme teda odpovedali tým, že sme hlavné otázky dostatočne zodpovedali pri iných, či sú práve takí, ktorí ani nešli do susedov harusiť na náš kmeň,[91] ale súkromným listom zverili len svoju priateľskú mienku, od ktorej však po bližšom spojení sa s ľudom odstúpili a tým horlivejšie si zamilovali svoj kmeň, medzi nich rátame naše najpoprednejšie hlavy v cirkevno-literárnom živote — o článkoch týchto mužov nejdem hovoriť, keď sa už zjavne hovorí o tom, ako tie články p. Kollár alebo pánbohviekto ešte značne popremieňal![92]

Povieme tu teda len pár slov tým, ktorí ešte doteraz stále len broja a broja proti slovenčine a ktorí potrepali a pobúchali dosť sprosté veci! K tým hrdinom za češtinu a proti slovenčine patria teda nasledujúci:

Ján Dévan.[93] Čože mu odpovieme, on začína takto: „Mělbych mnoho co psáti,“ a my mu to veríme, že by ozaj mnoho mal čo písať; ale keď do 70. roku nenapísal, po 70. môže už ani nezačínať. Najpôvodnejší je p. Dévan na s. 186, kde hovorí: „Ano slyším, že i naši milostivé a otcovské vládě se tato řeč nelíbí!“ Ale my pánu Dévanovi odpovedáme, že by tá neľúbosť nepotrebovala ísť cez Bzince na svetlo života; nech sa teda p. Dévan opýta tam, kde to „slyšel“, aké majú pozemskí králi nástroje, ktorými dávajú na vedomie svojim národom, čo sa im páči a čo nie. Tu nemáme čas počúvať p. Dévana, lebo veru aj my máme mnoho čo písať a vskutku aj píšeme. Iné nemáme čo povedať pánu Dévanovi do Bziniec!

Daniel Brozmann[94] píše v mene „dolnozemských mezi Maruší a Kérešem bydlících Slováků“. Škoda, že nám tých Slovákov nemenoval, alebo aspoň neukázal nejaký kredencionál,[95] že ho splnomocnili vysloviť ich vôľu. Keby sme chceli rozobrať váš list, p. Brozmann, spôsobil by vám málo radosti, len nám uverte, že také rozprávky, ako vy prinášate tam z čabianskeho kasína, by sme aj my vedeli uviesť proti vám. Vieme dobre, že naša slovenská Čaba — bárs nie hneď, predsa dosť skoro uzná, že aj ona, ako telo zo slovenského tela, má hľadať svoje šťastie len v slovenčine. Pán Brozmann nevie „jako to napraviti? co Štúr natropil, uškodil“. Ale p. Brozmann ani prv nevedel, ako napraviť — čo na Slovensku pokazili nešťastné osudy. Lebo o ňom vie Slovensko veľmi málo, vari ani toľko ako o Štúrovi!

Mladý staroslovák z…[96] Keď p. Kollár vedel Chalupkovi preinačiť — list, kto nám zaručí, že aj tomuto mladému vrabčekovi nenastrkal do zobáčika svojho zrna? My mladí svojich poznáme! Tantum[97] — o tomto!

Michal Linder.[98] Vám, pán brat, poviem len jednu anekdotu. Jeden sprostý kandidát vraj chodil po svete, a rozumie sa, podával svoj album a či Stammbuch priateľom a mecenášom. Jeden furták mu na posmech napísal po grécky: Asinus ad lyram,[99] ale milý šuhaj veru kde prišiel, všade toho milého furtáka naozaj vychvaľoval, aký je to vraj učený muž, keď mu do štambuchu napísal po grécky!

Takto aj tí vaši Jasenčania — keby pre Jesenského, ktorý má inak veľmi chýrnu povesť, že bol spoluprekladateľ (ak bol) Kralickej biblie, potupili svoju materčinu a tým mužom sa dali privádzať k češtine, ktorej dobre nerozumejú, ukázali by sa vo svojej sprostote, tak ako ten kandidát! — Ten kandidát!! — a ešte jednu — pauzu! Keby ste vy vašim inak hodným ľuďom radšej čítali dobre po slovensky knihy, noviny, nedeľnú školu a spolok miernosti ak nie sám zakladali, aspoň inému prekážky nerobili! Hoc — hoc — hoc! A vy ešte chcete vynášať súd nad Bernolákom a slovenským kmeňom a jeho nárečiami? Ten kandidát — ten kandidát!

Spojené hlasy pánov: Samuela Krištofiho, Daniela Zajaca, Jána Kutlíka. [100]

Pán Kutlík o tomto peknom spojení nevedel, preto sa aj v Novinách krásne osvedčil ako priateľ slovenského kmeňa a celého najnovšieho pohybu! Sláva mu! Ostáva teda sám pán senior Krištofi a pán Daniel Zajac, ak ešte aj títo páni sa nebudú rovnako iným žalovať na pridané mixtúry. Lebo ak už len vyzdvihneme ten ozaj maďarský, v Orlovi vyšplechnutý súd toho akéhosi Maďara, spisovateľa a člena maďarskej akadémie, že Štúr z neho spravil „szar — hajtó — bogár“,[101] celý úmysel tých pánov sa zamotá do dosť temného závoja. Ak ste už, páni, prišli na to, že si za svoje čiapky kladiete tituly, akými nás obdarúvajú niektorí maďarskí spisovatelia: už vieme, kto ste, a poradíme vám, ak chcete, dosť takých Augiášových chlievov, kde sa tých (salva venia)[102] „hovniválů“ na stá a stá nachádza, aby kto len chce mohol nimi do nás hádzať.

„My dolnozemci nejen že nepredplatíme více na tylo štúrovské noviny, ale i na tom pracovat budeme na svém místě a našimi cestami, aby mu v tomto hnusném slohu trpáckém nebylo dovoleno jich vydávati!“

Pochybujeme, že by táto jednak neskrotená nadutosť, jednak ale aj zlomyseľnosťou nafúknutá bohorúhavosť a rodorúhavosť bola mohla vyjsť z úst a pera takého vážneho muža, ako je p. Krištofi, kňaz a senior! Ale ak predsa vyšla? — my si to iste dovolíme posúdiť svojím časom!

Hlas trnavských a iných Slovákov bývajúcich v Prešporku a Nitrianskej stolici (s. 204 až 210) je vlastne len hlas trnavského krčmára Martina Ďurgalu a evanjelického rektora Imricha Šuleka, lebo títo páni dostali už aj svoj obšit od Trnavčanov za to, že písali v ich mene.

Na dôvody týchto pánov však nemáme iné čo povedať, ako odkázať ich na to, čo sme už inde povedali, lež predsa im máme čosi pošepnúť len tak do ucha. Pán Ďurgala by mohol svoje sudy opatrovať — lebo: ševče, drž sa kopyta! A p. Imrich Šulek by sa mohol uspokojiť len tým svojím známym remeslom, totiž zaoberaním sa takými kumštami, aké vykonal s druhým ročníkom Nitry![103] On má svoje deti také ponemčené, že nevedia ani trpácky, ani krekáčsky, iba ak vari krikehajsky, on aj deti iných slovenských rodičov germanizuje: a tento človek sa mieša do najpodstatnejších otázok slovenského života!

Ján Sam. Droppa. Tento človek si myslí, že keď vie menovať Šafárika, Kollára, Presla, Jungmanna, Palackého, Hanku, že sa už môže voziť a nosiť na Štúrovi! Veď ak p. Droppa vie tých pánov menovať, my ich poznáme celkom, ale že celý p. Droppa len chváli hanou a haní chválou, o tom vie celé Slovensko, lebo o ňom samom ešte nevie nič. Ale u tohto bystrického kantora sa celkom naplnilo to Goetheho: „Es ist was schreckliches um einen vorzüglichen Mann, an den sich die Dummen was zu Gute thun.“[104] A — satis iam Hecuba habet![105]

Pán Palkovič radí p. Kollárovi: „Ostrým pérem ať píší odpoveď!“ Teraz už môže mať tento starý pán radosť, že ho ten istý p. Kollár, čo jeho Slovník tak ostro recenzoval v Kroku,[106] tu poslúchol a ozaj ostrým (!) perom písal proti svojmu kmeňu a nárečiu. Tu v Hlasoch však tento pán nenapísal nič, lež tá naša Tatranka nám zas prinesie nejaký Dialóg,[107] dopredu sa naň tešíme. Ale to sa musíme osvedčiť, že proti pánu Palkovičovi nemáme naskrze nič; to, čo písal — to všetko sa môže aj teraz písať v slohu Komenského, najmä ak sa nájde obecenstvo, čo to bude chcieť čítať. Nám však zas aj sám náš starký p. Palkovič uzná, že to, v čom sa líšime od jeho ideálov, musíme vyslovovať aj v inej forme! A to, že náš kmeň má právo na svoju reč!

Emanuel Viliam Šimko. S týmto pánom sa pasujem inde,[108] preto tu nejdem o ňom hovoriť, len zato, aby si niekto mohol myslieť, že sa pomstím. Stačí toľko, že on sám dávno, keď na Slovensku nebolo o slovenčine mimo Bernolákovej školy ani chýru ani slychu, veľmi ľutoval, že sa o slovenčinu nikto nezaujíma. Teraz sme sa zaujali my — a ani to mu nie je po vôli!

Jiří Sekčik. Máme nádej, že tento pán, ktorý sa ináč o slovenskú národnosť natoľko nestará, že jeho slovenská cirkev v Košiciach čo do národnosti čoraz väčšmi a väčšmi upadá, máme, hovorím, nádej, že aj naše slová nechá stáť v tom oddaní sa osudu: „Robte si teda, čo chcete!“ A to bude ešte to najlepšie — ak, nota bene, sa nemieni pustiť do nového prúdu slovenského žitia. Podobne sa môže k nemu pripojiť p. Felix v Prešove, ktorý ani svojich synov nenaučil po slovensky.

„Plač neučeného Slováka nad nynějším Slovenskem“[109] je plačom vysoko a prevysoko učeného pána — ale načo že ho menovať? Považoval by som obecenstvo za veľmi tupé, keby som si myslel, že nepoznalo na prvý pohľad pravého pôvodcu tých veršíčkov. Ale táto poézia je už veru akási veľmi zodraná! — preto sa pôvodca aj hanbil vypustiť tento produkt zostarnutej Múzy pod vlastným menom.

Ostatným pánom sa hlboko klaniame, hoci sú odchodní v terajšom svojom zmýšľaní od nášho, lebo vieme, že vcelku sa už zmierili s tou ideou, aby sa slovenský kmeň postavil na svoje vlastné nohy svojou svojskosťou, rečou, právom, pôvodným miestom a rázovitosťou, lebo vieme ďalej, že aj s ostatnou našou odlišnosťou nebudú mať dlho do činenia, a potom si všetci zastaneme do tábora slávy, slobody, osvety a šťastia Slovenov, našej drahej rodiny.

A tu sa navzájom odprosíme, ako to sľubuje urobiť p. superintendent Seberini zo svojej strany u večnosti, za to, čím sme sa jedni druhých podotýkali v prudkom boji, lebo sa nám ukáže tá spravodlivá Nemezis,[110] ktorá tých, čo slovenský kmeň chceli nie potupiť, ale spasiť, lež nezhodovali sa v jednotlivých a skôr vedľajších prostriedkoch, spojí dovedna uznaním vzájomných svätých úmyslov!

Na tomto bode čakáme každú slovenskú dušu, pripravenú robiť pokánie zo svojich poblúdení!

A ešte naposledy sa lúčime aj so slávnou Maticou českou, ktorá síce dala vylepiť vyše päťdesiat paškvilných mien nášmu nárečiu a nám tým, že dovolila pod správou svojho výboru vytlačiť Hlasy, ktorá je však predsa verejný ústav, verne slúžiaci jednému, nám bratskému kmeňu; lúčime sa s ňou s tým žalostným pocitom, že hoci nie my, ale obecenstvo bude nútené vysloviť svoj súd o jej nebratskom zaobchádzaní so slovenským kmeňom, nárečím a spisovateľstvom. Lebo ten, kto si dovedna zozbiera všetky okolnosti, v akých ten spôsob, v ktorom sú tie hlasy spísané a vydané — kto si všimne tie intrigy a naháňačky — presvedčí sa, že Maticu ten, ktorému toľko verila, strašne kompromitoval!

Ale nech je už ako chce; čo sa stalo, to sa neodstane; a povinnosťou mužov predstavujúcich, vedúcich a riadiacich kmeňové interesy je, aby sa riadili nie ľútosťou nad utŕženými ranami, ale stálosťou v dobrom, láskou k sebe ako aj k iným kmeňom, a stojac na zemi svätej vlasti svojho kmeňa, aby sa dotýkali čelom oblohy zdedeného, vlastného všetkým slovanským bratom podania o odvekom určení a ustanovení — ďalekých, sviežich slovanských štepov!



[7] Nihil rerum mortalium tam instabile ac fluxum, quam potentia non sua vi nixa — lat. Z vecí smrteľných nie je nič také nestále a vrtkavé ako moc, neoprená o vlastnú silu.

[8] Martin Ďurgala — trnavský mešťan. V knihe Hlasové… je spolu s Emerichom (Imrichom) Šulekom autorom listu Hlas trnavských a jiných v Prešpurské a Nitranské stolici bydlících Slováků v dopisu k p. Janovi Kollárovi. (Hlasové…, 1846, s. 204 — 210.) Ak je autor tohto listu totožný s M. Ďurgalom, bývalým učiteľom v Senici, ktorý bol známy a literárne činný, Hurban tu v polemickom zápale trochu zjednodušuje.

[9] České múzeum ako vydavateľ a autor predhovoru… — vydavateľom a autorom predhovoru ku knihe Hlasové bol Sbor musejní pro řeč a literaturu českou, v mene ktorého sú podpísaní Jan rytíř z Neuberka ako kurátor, Josef Jungmann ako jednateľ a Vladivoj Tomek ako sekretár

[10] vota (kortešské) — lat., hlas (volebný), prianie, sľub

[11] nebudeme recenzovať ani tamtých našich starých Benediktich, Komenských, Dobrovských a iných… — v knihe Hlasové uverejnil na s. 3 — 4 Kollár úryvok z predhovoru Vavrinca Benediktiho z Nedožier (1555 — 1615) k jeho českej gramatike. J. A. Komenský (1592 — 1671) tu má výňatok zo spisu Kšaft umírající matky Jednoty bratrské (Hlasové, s. 4 — 6), Matej Bel (1684 — 1749) z predhovoru k Doležalovej gramatike (Hlasové, s. 7 — 8), Josef Dobrovský (1753 — 1829) časť listu Jurajovi Ribayavi z r. 1794, Bohuslav Tablic (1769 — 1832) prevzatý posmrtný článok z Časopisu českého Museum 1842) O literních svazcích Slovákův s Čechy a Moravany v nynější i někdejší době (Hlasové s. 10 — 25)

[12] naša literárnohistorická práca o Slovensku a jeho živote literárnom — štúdia J. M. Hurbana, uverejňovaná v Slovenských pohľadoch 1846 — 1847 a 1851, vyšla v reedícii J. M. Hurban: Slovensko a jeho život literárny, Tatran 1972

[13] Jan Svatopluk Presl — (1791 — 1849), český prírodovedec, profesor na univerzite v Prahe, založil českú prírodovedeckú literatúru, založil prvý vedecký časopis český Krok

[14] František Palacký — (1798 — 1876) významný český historik, študoval v Trenčíne v rokoch 1809 — 1812, uverejnil v Časopise českého Museum IV, 1829, s. 31 — 38 článok O národech uherských, zvláště Slovanech

[15] Pázmány — Peter Pázmány (1570 — 1637), ostrihomský arcibiskup, predstaviteľ protireformácie v Uhorsku

[16] Juraj Palkovič — (1769 — 1850), profesor na lýceu v Bratislave, zástanca spisovnej češtiny, vydavateľ kníh, časopisov a kalendárov

[17] Societas litteraria slavica montana — (Učená spoločnosť banského okolia), vznikla r. 1810. Založila aj katedru „slovenčiny“ na lýceu v Ban. Štiavnici. Dušou spoločnosti bol B. Tablic, ktorý získal za členov významných slovenských a českých spisovateľov a vedcov. Keď sa však r. 1824 chcela predstaviť prvým zborníkom, nedosiahla povolenie cenzúry. Roku 1832 spoločnosť zanikla. Hurban má teda pravdu.

[18] pristúpme teda k tomu prípisku z roku 1846. — Palacký uverejnil v knihe Hlasové (s. 25 — 33) úryvok z cit. článku, ku ktorému pripojil Přípisek r. 1846. Ďalej má Palacký v Hlasové (s. 33 — 53) Posudek Trnkovho spisu O českém jazyku spisovném, prevzatý z Časopisu českého Museum III, 1832, s. 372 — 373.

[19] druhý ročník Nitry — Nitra. Dar drahím krajanom slovenskím obetuvaní, vidávaná od Miloslava Jozefa Hurbana. Ročník II, 1844.

[20] Tatrín — spolok pre slovenskú osvetu, založený 27. 8. 1844 v Lipt. Mikuláši. Prvý spolok s úradnou rečou slovenskou.

[21] noviny s Orlom tatránskym — Slovenskje národňje novini začali vychádzať za redakcie Ľ. Štúra r. 1845 v Bratislave s týždennou beletristickou prílohou Orol tatránski

[22] Hinc illae lacrymae — lat. Preto tie slzy, teda to je vlastná príčina veci.

[23] Spes Deo confisa munquam confusa recedit! — lat. Úprimná dôvera v boha nikdy nepovedie k pomýleniu.

[24] Ľudovít Gaj — (1809 — 1872), chorvátsky politik, národný buditeľ, spisovateľ, novinár, zástanca slovanskej vzájomnosti

[25] Kmetijske in rukodelske novice — (Roľnícke a remeselnícke noviny), vydával od r. 1843 v Ľubľane Janez Bleiweis

[26] Pražské noviny — redigoval Fr. Lad. Čelakovský, Ján Nep. Štěpánek, od r. 1846 K. H. Borovský.[26] Pod jeho vedením sa stali dôležitým politickým nástrojom.

[2626] Karel Havlíček-Borovský — (1821 — 1856), český básnik, politik a bojovný publicista, redaktor Pražských novín a Českej včely. Odporca štúrovských snáh.

[28] Česká včela — zábavná a poučná príloha Pražských novín

[29] Poutník — časopis obrázkový pro každého. Vychádzal od roku 1846 za redakcie Karola Vladislava Zapa.

[30] Prosíme, nech toto na seba nevzťahujú tí, ktorých si my z českých spisovateľov ctíme za ich entuziazmus a ktorí aj o samom Bernolákovi aj o nás oveľa poctivejšie zmýšľajú; patria sem ľudia od Havlíčka — až po najslávnejších protislovenských žurnalistov!

[31] Misera contribuens plebs — lat. Úbohý platiaci ľud. Citát z Verböcziho zákonníka z r. 1514.

[32] Ján Samuel Droppa — (1807 — ?), z Nižnej Slanej, učiteľ v Banskej Bystrici, má v Hlasoch (s. 210 — 211) uverejnený list S. D. Petényimu z 11. marca 1846

[33] Štúr odpovedal Havlíčkovi — Štúr v Orle tatranskom (1846, č. 21) mierne odpovedá na redakčnú (Havlíčkovu) poznámku Českej včely, ktorá o. i. urobila „tlačovú chybu“, hovoriac o Slovensku ako „prasidle“ (prasídle) jazyka českého. Aj Hurban v Slovenských pohľadoch (1846, I, 1, s. 71 — 2) vrátil Havlíčkovi výpady proti slovenčine (Prehľad novín a časopisov).

[34] pán Palacký vo svojom posudku Trnkovho spisu… — Frant. Dobromysl Trnka (1798 — 1837), spisovateľ, zavádzal jazykové novoty. Palacký r. 1831 odmietavo posúdil v ČČM Trnkovu Sbírku českých dobro- i vlastnomluvů (1830) a Pořekadla Slovákóv moravsko-uherských (1831). Po Trnkovej odpovedi pokračovala polemika. Trnka vydal r. 1832 vo Viedni Českú mluvnicu, rozdeľujúcu český jazyk na slovenčinu, valaštinu, hanáčtinu, moravčinu a češtinu — Palacký ostro odsúdil toto rozkolníctvo

[35] Karol Zay — (1797 — 1871), pán Uhrovca a iných majetkov, generálny dozorca ev. cirkvi. Nepriateľ slovenských snáh.

[36] Lajos Kossuth — (1802 — 1894), advokát a žurnalista, vodca maďarskej revolúcie v rokoch 1848/49

[37] Moravania Žiak a Trnka… — Vincent Pavel Žiak (1797 — 1867), separatistický moravský spisovateľ a jazykovedec, usilujúci sa „zlepšiť“ češtinu moravskými prvkami. Odsúdil ho Dobrovský.

[38] Pavel Jozeffy — (1775 — 1848), superitendent v Tisovci. V Hlasoch (s. 225 — 229) má uverejnený list J. Kollárovi zo dňa 20. 5. 1845, v ktorom nabáda k trpezlivosti a zmierlivosti voči slovenčine.

[39] Josef Jungmann — (1773 — 1847), popredný český jazykovedec, buditeľ, zakladateľ novočeskej spisovnej reči. Kniha Hlasové (s. 53 — 65) priniesla jeho pretlačený článok O různění českého spisovného jazyka (ČČM II, 1832, s. 165 — 181).

[40] Terzitskom posmievaní — Terzites — Grék, ktorého Achiles v trójskej vojne zabil pre ohováranie a posmievanie

[41] Es ist was schreckliches… — nem. Je čosi strašné pre znamenitého muža, ak ho zneužívajú hlupáci (a zlovoľníci).

[42] Pavel Jozef Šafárik — (1795 — 1861), buditeľ, všestranne orientovaný vedec. V Hlasoch (s. 65 — 88) publikoval veľmi seriózny príspevok.

[43] Květy — český časopis, vychádzajúci v Prahe od r. 1833

[44] Forma dat esse rei — lat. Tvar dáva veci možnosť bytia, čiže je jej podstatou.

[45] Platthyovcov, Čaplovičovcov, Lehockovcov… — šľachtické rody, priaznivo naklonené slovenským snahám, napr. Ján Čaplovič (1780 — 1847) bránil v časopisoch slovenské záujmy, pomáhal Štúrovi pri povolení Slovenských národných novín; Ďorď Košút (1781 — 1849) alebo Emerich Lehocký a i

[46] až k vesanii — lat. Až k zúrivosti

[47] ad hominem — lat. podľa človeka (pri dôkaze)

[48] Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten von Paul Joseph Schaffarik, Ofen 1826

[49] P. J. Šafárik: Slovanský národopis (1842). Porov. vydanie Praha 1955

[50] V Národopise na s. 95 — 100 charakterizuje Šafárik znaky slovenčiny v kapitole Nářečí uhersko-slovenské.

[51] Zay rovno vyháňal svojím listom p. Štúra… — v liste K. Štúrovi zo dňa 8. 10. 1840 píše Zay o. i.: Radím priateľsky, ak by sa, ako počúvam, pán brat Vašej slovutnosti bol zasvätil vzdelávaniu slovanskej reči, aby sa snažil si nájsť miesto v dedičných krajinách, čo sa mu tam iste podarí. Tu, akže neodstúpi od svojho úmyslu, sotva vyhne neprajnému osudu. — Porov. J. M. Hurban: Ľudovít Štúr, 1959, s. 856

[52] Nos poma natamus! — lat. Oplývame ovocím.

[53] Kto chce vedieť, aká to bola ťažkosť dodávať naše knihy do Čiech, nech si pomyslí, že každý spisovateľ musel škodovať na svojich knihách. Keď odovzdával knihy kníhkupcom, musel draho platiť odvoz; ale potom, keď mu po viac rokoch prišli nepredané späť, musel znovu draho platiť furmanku; z toho mála, čo sa predalo, strhli veľký rabat, a navyše, k vlastným peniazom prichádzal iba ťažkou námahou. Keď si teda pomyslíme, že vlasť a publikum týchto knižiek boli Čechy, zaraz vidíme, do akého nebezpečenstva prichádzal pôvodca, ktorý si sám, ako obyčajne, bol aj nakladateľom. Uľahčiť si cestu mohol iba tak, keď celkom nechal predaj na kníhkupca: ale v tomto prípade musel dať 50 zo 100, t. j. deliť sa s kníhkupcom, musel mu ako rabat darovať každý druhý výtlačok. — Pravdaže, kadejaký Droppa, Dévan, Imrich Šulek o tomto všetkom nevedia, lebo sa zaoberali skôr všeličím iným ako spisovateľstvom, ale my máme tejto skúsenosti až po uši!

[54] Antonín Marek — (1785 — 1877), český osvietenský básnik, prekladateľ, druh Jungmannov, spolupracoval pri tvorbe českého názvoslovia

[55] Nejaký Lambl urobil variácie na českú pieseň, a to:

Kočka leze dírou, pes oknem,
Nebude-li pršet, nezmoknem!

Aby napr. slovenčinu perzifloval, urobil svoju variáciu takto: Kuoekuo luozuo duoruo, puos uoknuom, nuobuoduoluo puoršuot, nuozmuoknuom! A tak urobil aj s druhými vokálmi! Že tým len napľul na slovanskú reč, vidí každý aspoň trochu rozumnejší človek; a tak o takomto pľuhavom pľuvačovi nie je hodno stratiť ani slova. To je ale „kapitální p. Lampl“.

[56] Samuel Godra — (18O8 — 1873), básnik, prívrženec J. Kollára

[57] Naturam si furca expellas, tamen usque recurret! — lat. Prirodzenú povahu vyžeň hoci vidlami, predsa, sa vždy vráti, t. j. prirodzenosť nemožno násilím potlačiť (Horatius).

[58] Práve teraz, keď sme si mysleli, že niet v Čechách muža, ktorý by pravdivo chápal tieto veci, prišiel som k jednému listu, ktorý svedčí o opaku. S láskavým dovolením, slovutný pane Hanka,[58] prikladáme tu váš list zo dňa 19. apríla 1846, písaný p. dr. L.!

Die Trennung der Slovaken ist nichts Neues; sie wurde schon gegen das Ende des vorigen Jahrhunderts durch Fandli und Bernolák bewerkstelligt. Die Protestanten, welche noch die Brüderbibel an Böhmen hielt, haben ihre Aufgabe in der schrecklichsten Epoche der böhmischen Schriftsprache, welche ohne ihre Thätigkeit ganzlich ausgerettet gewesen wäre gerettet, und uns in Form und Geist erhalten. Die Böhmen sind ihnen, besonders dem gelehrten Bel sehr viel Dank schuldig. Jetzt waren sie nicht mehr so thätig, und die Böhmen verlieren Gottlob nicht so viel, als man glaubt. Der Absatz der böhmischen Bücher nach der Slovakei wird dennoch, wenn nicht grösser, wenigstens derselbe bleibeu, weil es für Jene, die sich weiter ausbilden wollen, Noth thut. (A my dodávame, že Slováci sa slovenčinou nestali úzkoprsejšími, ale ňou vzdelaní a oslobodení od predsudkov ešte väčšmi teraz ako prv budú dychtiť a už aj dychtia po dobrých českých knihách, napriek niektorým tým havlíčkovcom, ktorý náš kmeň tými sprostými satirami len väčšmi od seba odstrkujú.) Gut ist es, dass sie aufgewacht sind; wenigstens werden sie dem gemeinen Mann etwas aufklären, von dem man bei ihrem Mangel an Schulen die Erlernung des Böhmischen nicht fordern darf. Überhaupt gewinnt die Sprachkunde dabei, wenn dieser Dialekt aus dem Munde des Volkes aufs Papier kommt, der bisher wenig bekannt war.[59][60] — Srdečne nás teší, že môžeme ukázať svedectvo takého muža o našom počínaní!

[5858] Václav Hanka — (1791 — 1861), český spisovateľ, falzifikátor podvrhnutých Rukopisov

[5859] Gut ist est… — nem. Je dobre, že sa prebudili, aspoň čosi vysvetlia človeku z ľudu, od ktorého, pri ich nedostatku škôl nemožno vyžadovať ovládnutie češtiny. Vôbec pri tom získa jazykoveda, ak sa dostane z úst ľudu na papier tento dialekt, ktorý bol doteraz málo známy.

[5860] Die Trennung der Slovaken… — nem. Oddelenie sa Slovákov nie je nič nové, už koncom minulého storočia ho uskutočnili Fándly a Bernolák. Protestanti, ktorých ešte udržiavala pri Čechách bratská biblia, ochránili jej úlohu v najhroznejšej epoche českého spisovného jazyka, ktorý by bol bez ich činnosti úplne vykorenený, a nás udržali na tele a na duchu. Česi sú im, predovšetkým učenému Belovi, zaviazaní veľkou vďakou. Teraz už nie sú natoľko činní a vďaka bohu tebe, Čechy nestratia toľko, ako sa myslí. Prílev českých kníh na Slovensko zostane napriek tomu, ak nie väčší aspoň taký istý, pretože je to nevyhnutné pre tých, čo sa chcú ďalej vzdelávať.

[62] Ján Seberini — (1780 — 1857), superintendent v Ban. Štiavnici. Seberini má v Hlasoch (s. 230 — 234) Pastýřský hlas, vyznání a svědectví a dva listy Kollárovi (Hlasové, s. 234 — 236).

[63] Idźmy każdy w swoję drogę! — poľ. Poďme každý svojou cestou! Verš z Mickiewiczovej epickej básne Dziady, IV. časť. Porov. vyd. A. Mickiewicz: Dzieła, tom III, Warszawa 1955, s. 54.

[64] Victorix causa diis placebit — lat. Vec víťazov sa bude páčiť.

[65] František Cyril Kampelík — (1805 — 1872), český lekár, ľudomil, spisovateľ

[66] František Matouš Klácel — (1808 — 1882), básnik a spisovateľ

[67] Josef Dobrovský — (1753 — 1829), rodák z Ďarmot pri Rábe, preto ho Hurban zaraďuje k Slovákom

[68] Iliada pána Vlčkovského — Jan Vlček Vlčkovský, čudácky a bizarný český filológ a dramatik v 19. stor., prekladateľ Homéra. Jeho práce sa vyznačujú jazykovými novotvarmi, nezvyčajnosťami a nejasnosťami.

[69] Abecedová čítanka pána Kadavého — J. Kadavý: Čítanka pre malé dietky. V Budíne 1845

[70] Ján Chalupka — (1791 — 1871), starší brat S. Chalupku, dramatik a satirik. Kollár v Hlasoch (s. 193) uverejnil časť listu, ktorý mu Chalupka písal dňa 3. 2. 1846

[71] Tento muž má o náš kmeňový, zvláštny, miestny slovenský život také zásluhy, on tento život tak strávil a pretvoril vo svojej mysli, že predstaviť si ho v českom živle by znamenalo prevrátiť jeho život a charakter. Chalupka bol skôr Slovákom, než sa všetkým jeho vrstovníkom aj s nami mohlo snívať. Nikde nevidíš pôvodný slovenský život lepšie predstavený ako v jeho prácach, chýbala im iba dostatočnosť formy, a my veríme, že p. Chalupka, keď sám posúdi svoje diela, zbadá, že najväčšia hať jeho génia je česká reč!

[72] Samuel Ferienčík — (1793 — 1855), kazateľ v Jelšave, spisovateľ. V Hlasoch publikoval Slovo lásky ku Břetislavským novinám (s. 214 — 216)

[73] Aus dem Kelche dieses Geisterreiches… — nem. Z kalicha tejto ríše ducha / kypí preňho nekonečno.

[74] Ján Kollár (1793 — 1852), autor Slávy dcery, náruživý odporca spisovnej slovenčiny, proti Štúrovej jazykovej odluke zostavil zborník Hlasové, v ktorom uverejnil stať O česko-slovenské jednotě v řeči a v literatuře (s. 101 — 126), Odpověď Jana Kollára na psaní Ludevíta Štúra ode dne 7. února 1846 (s. 127 — 168) a Odpověď Jana Kollára na domluvy a dopisy jiných, zvláště mladších Slováků (s. 168 — 182). Pravdepodobne je Kollár v Hlasoch aj autorom básne Plač neučeného Slováka nad nynějším Slovenskem (s. 236 — 240). Porov. o tom bližšie Jos. Hendrich: Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka, Bratislava IV, 1930, s. 371 — 384.

[75] Cestopis obsahující cestu do horní Italie… — roku 1841 konanou a sepsanou od Jana Kollára. Pešť 1843.

[76] Kto žiada, aby sa Česi a Moravania poslovenčili? Či je to nie daromné špliechanie, keď sa nám pripisuje to, čo ani zďaleka nemáme na mysli? Keď si štyri milióny čechomoravanov vedia udržať literatúru, hoci Moravania majú na tom malú účasť, prečo by tri milióny Slovákov nevedeli zjednotenou silou udržať?

[77] Štúrova báseň na Boleslavína Vrchovského — Štúr venoval Vrchovskému dve básne: najprv v Hronke I, 1836, s. 4, potom v časopise Květy X, č. 22 z 18. 3. 1843 (Boleslavínovi).

[78] Musejní časopis — začal vychádzať r. 1827 ako kvartálnik — Časopis společnosti vlastenského Museum v Čechách, od 5. ročníka zmenený názov: Časopis českého Museum.

[79] Zpěvník evangelický — zbierka duchovných piesní. Pôvodne vyšiel r. 1842 v Pešti.

[80] Rettigovej kuchárskej knižtičky — Magdalena Dobromila Rettigová (1785 — 1845), česká poetka, autorka prvej českej kuchárskej knihy

[81] J. Kadavý: Priateľ ľudu — Knižka pre slovenských hospodárov a remeselníkov. V Budíne 1845. Ján Kadavý (1810 — 1883) bol od roku 1839 učiteľom v Pešti pri Jánovi Kollárovi. Je autorom viacerých slovenských učebníc a jeho zásluhou vychádzali mnohé slovenské knihy.

[82] Je veľmi pamätné, čo nám už tu p. Kollár naznačuje, a čo bezpochyby bude preukazovať v Cestopise, a to že Horác je z Opolja (Apulia), že Ennius bol Kolobrežan (t. j. z Kalabrie), Promptinae paludes že sú „pomutínske kaluže“ atď. Nech len p. Kollár dá pozor, aby ho niektorý latinár za to, že je z Turca, neodvodzoval „ex Turcia“, lebo toto znie ešte podobnejšie!

[83] Stanko Vraz — (1810 — 1851), chorvátsky básnik a buditeľ

[84] Na toto odpovedá Štúr sám — porov. Ľ. Štúr: Slovenčina naša, Dielo V, 1957, s. 117 — 146

[85] Spisovateľ tejto knihy (Jordan v Lipsku) radí, aby saská a pruská vláda čo najskôr pracovali na ponemčení Lužičanov; na túto radu Kollár hovorí: „Podivná rada, nedím-lí zrada, raditi hříšníkovi, aby i dále hřešil, zlodějovi, aby pořád kradl, a vrahovi, aby nejen narazil ale i cele dorazil“ (Cestopis, s. 209 a 210). Lež on sám sa dopúšťa toho istého hriechu, keď Slovákov šliape a zlorečí im!

[86] Domová pokladnica — kalendár, ktorý vydával D. Lichard od r. 1847 v Skalici

[87] Michal Linder — (1808 — 1896), ev. farár v Hornom Jasene. Kollár uverejnil v Hlasoch (s. 194 — 197) Linderov list zo dňa 21. 2. 1846.

[88] Vieme z istých prameňov, ako spočiatku Kollár odpovedal tým Čechom, ktorí ho badurkali proti nám; nechcel počúvať ich reči — „já jsem“, hovoril ústne aj listovne, „samojediný z tohoto ohledu na Slovensku a nebudu proti našim mladým povstávať vědiť oni co činiť!“ A nech si spomenie p. Kollár, čo mne samému povedal pri prvom rozchode (v Pešti minulého roku 1845 — teda nie po tom rozhovore z príležitosti kázne p. Kuzmányho), nech si pomyslí, že som tie slová vysoko ocenil. Ale Česi ho postavili na nohy, aby sa sami potom mohli na neho zavesiť a z jeho pliec strieľať do nás.

[89] Kollár nemal právo vyťahovať na verejnosť súkromný list. — Kollár v Hlasoch (s. 127 — 168) odpovedá verejne na súkromný Štúrov list. Porov. J. Ambruš: Listy Ľudovíta Štúra II, 1956, s. 112 — 114.

[90] O tých mužoch, ktorí síce tiež majú v Hlasoch… — Hurban neodpovedá osobitne všetkým prispievateľom Hlasov. Okrem spomenutých tam prispeli: Jonáš Záborský, A. V. Šembera, Ondrej Kalnický, Adam Burján, J. P. Tomášek, Ján Stehlo.

[91] Nech len láskavý čitateľ číta Orla tatranského a Noviny, a dostatočne sa presvedčí jednak o šľachetnosti jedných, jednak o intrigánskom duchu druhých; ale pozná tam i tú pravdu, že nič nie je tak skryté — aby časom nevyšlo na povrch!

[92] Keď sa už zjavne hovorí o tom, ako tie články p. Kollár… popremieňal. — Kollár skutočne viaceré príspevky upravoval podľa svojich zámerov a bez vedomia autorov. Porov. o tom Jos. Hendrich: Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka, Bratislava IV, 1930, s. 371 — 384.

[93] Ján Dévan — ev. farár v Bzinciach, má v Hlasoch príspevok Článek do německých a maďarských novin poslaný na počátku r. 1846 (s. 185 — 187)

[94] Daniel Brozmann — bližšie údaje sme nezistili

[95] kredencionál — lat. poverenie, splnomocnenie

[96] mladý staroslovák z… — nevieme, o koho ide

[97] tantum — lat., toľko

[98] Michal Linder — (1808 — 1896), ev. farár v Hornom Jasene. Kollár uverejnil v Hlasoch (s. 194 — 197) Linderov list zo dňa 21. 2. 1846.

[99] Asinus ad lyram — lat. Osol s lýrou (Petronius).

[100] Spojené hlasy pánov… — v Orle tatranskom II, 1846, s. 286 vyšlo osvedčenie J. Kutlíka, v ktorom sa dištancuje od príspevku v Hlasoch

[101] szar-hajtó-bogár — maď., hovnivál

[102] salva venia — lat., s dovolením, s odpustením

[103] V celom našom okolí je známy ten výtlačok Nitry, ktorý dal pán Imrich Šulek potupne polepiť vari trojakou farbou a zošiť, a dnu napísal: „Potvora, choď domov a daj sa pochovať“ atď. Takýto posmech z nej robil pred seberovnými, až ju teraz po dvoch rokoch pustil do obehu, aby práve, keď vyšli Hlasy, aj ona šírila triumf Šulekovho vtipu!

[104] Es ist was schreckliches… — voľne z nem. Je čosi strašné pre znamenitého muža, ak ho zneužívajú hlupáci (a zlovoľníci)

[105] Satis iam Hecuba habet! — lat. Dosť už má Hecuba, (nešťastná manželka trójskeho kráľa Priama).

[106] Kollár, čo jeho Slovník tak ostro recenzoval… — Kollár uverejnil obšírnu odsudzujúcu recenziu Posudek Palkovičova slovníka česko-německo-latinského v Kroku I, 1823, 4, s. 128 — 141. J. Palkovič odpovedal v Pražských novinách

[107] Tatranka nám zas prinesie nejaký dialóg — v Palkovičovej Tatranke III, zv. 3, 1845, s. 55 — 66 vyšiel nepodpísaný rozhovor Rozmlouvání Čecha a Slováka o společné literatuře slovenské, ktorý odtlačil potom Kollár aj v Hlasoch (s. 93 — 100)

[108] s týmto pánom sa pasujem inde… — Hurban polemizoval so Šimkom na cirkevnom poli, no nielen o otázkach cirkevných. Porov. Hurbanove spisy Zneuctění památky dra Martina Luthera skrze Immanuela Viléma Šimku, v Prešpurku 1846, a Unia, čili spojení Lutheránů s Kalvíny v Uhrách, v Budíne 1846 — tu polemizuje najmä so Šimkovým spisom Egyházi Unio… (1841)

[109] Plač neučeného Slováka… — autorom anonymnej básne je asi J. Kollár

[110] Nemezis — v gréckej mytológii bohyňa odplaty





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.