ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[114]

Máme tu pred sebou troch našich slovenských pevcov z tohto desaťročia; sú to bezpochyby poslední pevci mladého pokolenia v českej reči na Slovensku. Nový vek ide aj na slovenskú poéziu. Nože pozrime, čo títo mladí pevci cítili, čo tušili o svojej budúcnosti. Je to však súčasne aj najväčšia povinnosť našej omladzujúcej sa literatúry, aby obracala súdne oko na literárne plody svojich pracovníkov, aby sa tak šírilo dobré a plodné a odhadzovalo mĺkve a zlé. Vystupujeme už, chvalabohu, z toho detského veku, v ktorom sme sa iba hrali a aj v našej literatúre panoval len diletantizmus, preto nám ide už o vec, nie o márne rozmnožovanie bez obsahu. Sme teda už v takom stave, že si budeme môcť založiť literárnu kritiku, aspoň takú kritiku, že sa nebudeme báť povedať si, čo má smerovať k dobru literárneho života.

Budeme teda čas po čase oznamovať a posudzovať nielen najnovšie literárne diela, ale to isté urobíme aj s knihami už predtým vydanými, ale pre nedostatok časopisov neposúdenými, neoznámenými. Láskavé obecenstvo dostane takto pomaly vždy obsažnejší prehľad toho, čo sa u nás zjavilo na literárnom poli. A začíname to našimi pevcami, pretože pevci sú najživšie bitie srdca národného života. Kde sa zjavujú pevci, tam ešte nevymreli pramene národných pokladov, a keď sa niečo začína hýbať v ľude, pevcami to najprv zatrasie. Títo traja nám skutočne podávajú náhľad na počiatky nášho národného zmýšľania v novších časoch; oni predstavujú stupňovite to, ako sa začala u nás hýbať myšlienka národnosti a tvoriť literárny život. Z tejto strany chceme obrátiť pozornosť láskavého obecenstva na tieto literárne plody.

V Škultétym^[115] sa nám usmieva tá rezká mládenecká krv, ktorá sa vlní a iskrí pred školským ideálom slávy a života; všetky odpory a boje sú tu premožené jediným pohľadom do budúcnosti. Ej, čo tam po búrkach! myslí si slovenský junák z novej školy,

Teda bez reflexie hľadí len budúcnosti do očí. Akože by ten vek aj mohol inakšie myslieť, keď sa povýšil k nejakému ideálnejšiemu životu. A vek, v ktorom Škultéty básnil, bol ozaj vek školskej mládeže, lebo ona sa skoro sama zaoberala slovenskou národnosťou. U Žellu^[116] vejú žičlivé vetry z dolných krajov k horným, nesúc životom vytváraný náhľad na Slovanstvo a dýchajúc túžbou po čistejšom povetrí slovenských krajov, po balzame tatranského života. On hľadí s nádejou na ďaleké Tatry a žaluje na pusté Dolniaky:

Pán Žello básnil tieto spevy v čase, keď sa nad Slovenskom hnali najväčšie búrky. Uňho vystupuje na svetlo všetok strach o Slovensko, ktorý zaujímal vtedajšie časy a jeho spevy sú ozaj dobrým zrkadlom, ako a nakoľko sa bola obrátila myšlienka slovenskej národnosti v živote. Ale v Štúrovi^[117] sa nám už ukazuje slobodnejší génius, jeho básnický názor nám už maľuje voľnejšie postavy, krajšie svety. Aj on síce niekedy zabieha do prózy odporov, do nehanebnosti odpadlíctva, do malosti slovenskej nespôsobnosti, ale vytrasúc časný prach zo svojej obuvi, spieva vo vyššom nadchnutí poetických úchvatov. Tu nám prichodí na um už aj poézia európskej vzdelanosti. Ide to práve tak — ako v živote; myšlienka slovenskej národnosti dostáva stále väčší obsah a objem, preto sa do nej aj čím ďalej tým viac zmestí.

Je pravda, že toto všetko nie je celkom rozvinuté; veď samy spomenuté zbierky sú omnoho menšie, než aby v nich, a najmä v poslednej, mohol taký život, ako sme spomenuli, nájsť a vystaviť svoje myšlienkovo-poetické ospravedlnenie. Nech postačí, že títo pevci začali verne ukazovať, čo sa začalo v tajnej komôrke slovenského národa robiť a hýbať. Škultéty vyčerpal svoj predmet, lebo jeho piesne úplne vyjadrili vek, v ktorom sa zrodili, ten vek, čo sa nikdy viac nemá vrátiť, kde národné prebudenie bolo obmedzené skoro len na samo žiactvo. Už jeho princíp nemá budúcnosť, pretože našiel vyššiu ideu a podobu jej povedomia v rozvinutí skutočného života; teraz teda môžeme čakať iba novú pieseň, ktorá by spievala zvýšeným hlasom o nadchnutí prítomnej hodiny. Od Štúra a Žellu budeme čakať stále pokračovanie v nastúpených cestách, v samom princípe aj v podobe jeho vyslovenia. Žellova harfa je zvučná, Štúrova sa ohlasuje vyššími súzvukmi: len ešte vyššiu jednotu tónov, a Slovensko pozdraví sviatočne svojich pevcov.

Ale aby sa toto, čo sme povedali, videlo a potvrdilo aj na samých týchto básnických zbierkach, pristúpime k ich krátkemu prehľadu, idúc v takom istom poradí, v akom spomenuté knihy vyšli.

l. Škultétyho poézia je ešte iba v začiatku; táto zbierka je závoj (velamen, Schleier), pod ktorým dačo drieme. Čas ukáže, či toto nebola len dáka všeobecná možnosť poézie, ktorá sa utopila v návale rozvoja ducha, v behu vecí a osudov sveta, v trasovisku života. Už v tom, čo nám básnik podal, vidíme istú výraznosť poézie, smelosť obratov ducha, hravosť so skutočnými svetmi, pohľady do budúcnosti, a toto všetko nám dáva právo tušiť aj niečo vyššie v jeho srdci, než sú tieto prvé zvuky jeho duše. Je prirodzené, že sa p. Škultéty pohybuje v lyrickej poézii, lebo vek, v ktorom skladal svoje spevy, je práve taký vlnistý tok života, aj myšlienok, iba zrážanie citov a názorov. Mládenec nezasahuje do podstaty sveta, ale viac sa teší pohľadom naň, a podstata lyrického pevca sa zakladá práve na tom, že nám nepredstavuje iba vecnosť a hmotnosť, ako robí plastik, ale len odráža blesky vyrazené z duše tou podstatnosťou. Preto nám lyrik nedáva počúvať svet a veci, nedá hovoriť im samým, ako dramatik alebo aj epický básnik, ale hovorí o nich sám a sám vyslovuje svoje city a myšlienky, lyrik je taký komentátor sveta, navštevujúceho jeho dušu. Hovorí o všetkom, čo sa dotklo jeho mysle, aj o tom, čo sa začalo ukrývať v tajnostiach srdca. Jeho predmetom je celý svet a život, ale nie tak ako u epika, ktorému celok žije v jeho vývoji, v jeho zvláštnostiach priliehajúcich k celku a tvoriacich ho, ale v jeho oddelených zvláštnostiach, patriacich len k celku básnikovho duchovného chápania. Čo charakterizuje lyrického básnika, je vyššia cena svätého okamihu, v ktorom sa rozpálila jeho obrazotvornosť; najvyššou cenou tejto poézie je, keď je vyjadrenie citu primerané tak okamihu, v ktorom sa zrodilo, ako aj predmetu, na ktorom sa rozohrialo. Tu sa nám ľúbezne usmieva nevyhnutnosť, do ktorej upadol básnik, takže nám musel zaspievať, tak ako nás teší u dramatického básnika zas tá jeho sloboda, pomocou ktorej nám sám takto alebo inak vykreslil situácie, scenérie a charaktery. Ale nejdeme tu písať o estetike; hoci nám spomenutie tejto veci pri príležitosti lyrických prác nikto nemôže mať za zlé.

Čo sa týka nášho Škultétyho, môže mať nároky na lyrika, lebo jeho spevy sú naozaj natreté balzamom lyrickej poézie. Tisíce a tisíce rozmanitých obratov života budia v ňom toľko celistvých citov. Lenže, pravda, k tomu musí ešte pristúpiť niečo, čo teraz uňho ešte nevidíme, a to je hravosť a farbistosť obrazov, sviatočnosť nadchnutia a sláva reči. Bez toho aj najkrajší cit a myšlienka len zovšeobecnejú. Keď sa pozrieme na obsah, vidíme názvy sveta, ktorý naňho pôsobil. Čože to teda naňho tak hľadelo, že musel o tom spievať? Tu sú niektoré predmety: Na Jeho Jasnost, Mladý zpěvec, Radost ze života, Dvě slzy, Nevěrnost, Sokol, Nejvyšší blaho, K mládeži, Sen, Ráno, Večer, Útočiště, Včely, Pastýrská, Sklamaná, Samotná, Dva věnce, Dobrá máti, Dobrá mysel, Lúčení, Necitlivost, Rozhorlení, Opuštěný atď. Je to tu jeden malý svet citov; je to celý svet vtedajšej slovenskej mládeže; kráľovi prisahá vernosť, mladému pevcovi dáva úlohy, mládeži volá:

starcovi necháva tiecť dve slzy, slzu žiaľu nad starými časmi, slzu radosti nad časmi novými; odsudzuje národnú nevernosť; v Sokolovi alegorizuje náš život; v Najvyššom blahu líči blaho, ktoré plynie z posvätenia sa vyšším cieľom; jeho sen je taký, že každý Slovák objíma matku Slávu, a keď precitne, nuž sa mu zdá:

Jeho útočišťom je:

Tu máme proroctvo terajšieho slovenského povedomia. Už ani jemu, bývalému žiakovi, nechcelo sa byť závislým len od cudzích. Jeho Včely sú alegóriou nášho povolania; v Sklamanej dostali Slovenky napomenutie, aby nedávali svoju lásku cudzincom alebo zradcom; Dva vence sú vence uvité Slovenkami, jeden pre vlasť, druhý pre slovenského junáka, verného svojmu rodu; Dobrá máti dáva poučenie svojej dcéruške a nakoniec vzdychá:

Dobrá mysl je založená na tom, že zas nájdeme, čo sme stratili; v Osvědčení žiada, aby každý dokazoval činom, že je verným synom rodu; Bratrům káže kráčať určenou cestou:

Necitlivost chce zhnusiť, načo vraj býva srdce v pevných prsiach,

V Rozhorlení búri proti odpadlíctvu, ako hneď na začiatku: O, kýž ses oddal křídlu tmavé noci, Co tě nebeská pomsta nezrútila, Dřív než učit měls, odrodilče, Národovost zhanobit slovanskou! — V Opuštěném nenachádzame nôtu slovenského ľudu; Krásný den je pozdrav slovenskému prebudeniu; v Osvěte je vítanie nového veku ako veku národnosti, o ktorej spieva:

Ta síně ohromných paláců — Ta i chaloupky pronikne nízké! K tomu ešte pridáva Sláva Slávů a vynáša sa nad široké svety a teší sa, že sa všade zvestuje sláva Slovanov, a na konci volá k slovanským národom, aby ich hlasy zaznievali dookola:

už nemôže viac žiadať od mladého slovenského žiaka ani najostrejší posudzovateľ: v týchto predmetoch a hlasoch je veľký súzvuk, jediná veľká myšlienka. A náš Škultéty je verným zachovávateľom poézie tých pekných čias na Slovensku. Tu je v jadre celý život národného povedomia tých časov. Ešte aj na epiku sa odvážil tento mladý pevec, aby aj tu vyjadril svoju chuť; z ruských dejín čerpal báseň: Dimitrij čili porážka Mongolů. Nakoniec sa poklonil ako slovenský žiak slovenskému profesorovi Palkovičovi a po tuhých, smelých výletoch uzavrel zbierku skromným slovom. O spôsobe jeho básnenia, po uznaní jeho smeru napospol, musíme sa už tiež vysloviť trochu bližšie; jeho lyrika, bárs sa dakedy aj povýši, predsa sa točí v nižšom kruhu. Niekedy človeka až ľútosť chytá — tak spľasne z výšky dolu. Napríklad v básni Necitlivost vyletí básnik hore k ideálu lásky, ktorej privoláva:

a nakoniec vyjde príčina, celkom malilinká, útlučká, maličký obrázok, totiž:

Jeho srdce ešte nie je plameň šľahajúci nahor a zasahujúci svet a pohlcujúci všetky výjavy a dojmy. Ale aj to je pravda, že nám svoje vnútro neodkrýva až do najtajnejších záhybčekov, aby sme tak videli, ako sa tam mrvia červíky bôľov a hrozného súženia. Náš pevec však zabehol aj na iné pole poézie než len lyrické, svojím spôsobom je zvláštny spev nazvaný Pastýrská. Je pekný ako namaľovaná krajinomaľba (Landschaftsgemälde). Tieto spevy majú veľa ťažkostí, ktorým sa práve pôvodca výborne vyhol. Je v nich živá opačná strana lyriky, totiž je v nich vylíčená či zobrazená príroda, a človek v nej len figuruje. Čitateľ má pokoj, jeho duševné vlnenie sa po prečítaní nebúri, takže následok jeho práce, jeho čítanie, nie je nejaké omdletie, ale tichý obrázok krajiny predostretý obrazotvornosti. Spomenutý spev je takýto, podávame tu z neho niekoľko sloh:

Takto líči celý kraj, potom stádo vidíme ešte raz, a to na tráve, potom pri potoku piť vodu s pastierom, zasvieti aj horúce slnce a zjaví sa ešte na konci aj slovenská lipa so svojou príjemnou tôňou. A tak nám to žije v mysli — tento pokojný obrázok, ktorý nezakalila vášeň a náruživosť. Kto sa vmyslí do tohto obrázku — má z neho čistú, pokojnú rozkoš. Tento krátky spev je také tiché, príjemné povievanie jarného vetríka. Viac podobných tomuto spevu som v tejto zbierke nenašiel. Čosi podobné sa zdá byť v spevoch Děva u studánky, Samotná, Dva věnce, ale tu už krajinomaľbu pretrhuje človek a do tichých zvukov prírody, do spustených záhybov prirodzenej krásy sa mieša hlas a náruživosť človeka.

Ale celá Škultétyho poézia ešte nemá skutočnejší základ; to, čo tuší — tuší, pravda, skutočný ideál, lenže to tušenie je naznačené ešte veľmi všeobecnými čiarami (lineami). Právo, cnosť, sloboda, Slovanstvo nemajú tu ešte svoje slovo, tieto idey ešte iba slabikujú, hádajú, učia sa hovoriť. Ale to ešte ani nežiadame v tom veku, keď vieme, že sami naši starší pevci vedeli hovoriť o tých veciach bárs pekne, ale len veľmi neisto. Mladá Škultétyho obrazotvornosť sa zjavila pekne už tým, že sa osmelila chcieť preletieť tie vysoké priestory. Bárs sú to všeobecné vzdychy, ale istotne kričia hrozným hlasom pred bránami vstávajúcich vekov! Koho nezaujme napríklad to, čo hovorí pevec mládeži (s. 7):

Potom vedie slovenského junáka z nižších krajov zábavy k vysokostiam ľudského spasenia a ponúka ho kalichom nebeskej rozkoše:

A človek sa pozastaví ešte aj nad tým, že tu už vidí, ako pevec naznačuje ideou určenie mládeže; je to pekné, krásne tušenie najbližšieho veku, pred ktorým básnik stál. Prešporský Ústav bol vtedy — zosústredená slovenská mládež; a stade išlo svetlo života do iných ústavov. V Škultétym vidíme srdce, ktoré hľadelo do večnej tmy, ale tušilo, že za ňou sú nebeské svetlá a hovorí o nich ako Kolumbus o novom svete tam za ďalekými moriami. Jeho mládenec je on sám:

Radi sa stretávame s takýmito snívačmi vyšších životov, oni nám hovoria o budúcnosti, značia cestu, na ktorej vyviazneme z mrzkých, temných labyrintov prítomnej hodiny. On hrmí do zmätkov prítomných osudov, a hoci nedáva kľúč, ktorým by sa odomkli dvere budúcnosti, predsa tupí toho, kto sa hýbe len v týchto nízkych vrstvách a vystavuje sa hrám osudov.

Je to neobyčajná pružnosť (elasticitas), akú tu javí jeho duch; ale predsa ešte nie taká sila, ako v básni Rozhorlení, kde vystúpila jeho obrazotvorná hravosť na búrne more života, na ktorom vidí hrozné prekážky svojho ideálu! Tu kladie akcent neľahkosti na to, že:

Tu sa zdá, že mu pukne jeho struna; je to veľká agitácia vnútorných duchov sveta, veď už minulosť zatracovať je dačo zúfalé, čo ani budúcnosť nemá! Ale tu sa lomí samo zúfalstvo na pružnosti jeho mysle. Preto volá odhodlane nad hrobmi otcov:

Ale ako Slovák nemohol zniesť tento boj domácností, srdca, útlosti, nižších krajov povinností, a vo veľkom povedomí sa korí v synovskej prosbe:

Pekný je to, pekný život ducha, za ktorý pevec sľubuje odmenu:

Ku krajším spevom patrí bezpochyby ešte aj Mladý zpěvec. Je to sám básnik, tichý, krotký, srdečný, podávajúci svojim rodákom v kalichu lásky víno národnej lásky. On viac ešte nevie, ale už to je dosť, dosť! On je ten, o ktorom sám spieva:

Viac neurobil, ale s citom zaspieval hlboko a horlivo. K jeho nedostatkom patrí nielen nevyzretosť myšlienky, pohybovanie sa viac v abstrakcii našich ideálov, ale aj sám sloh je na veľa miestach nie poetický. Akási úzkostlivosť, aby sa len stal zrozumiteľným, mu nedovoľuje v smelom úchvate vznášať sa nad svety prostredníctvom temného, ale svätého tušenia. Preto sa v mnohých spevoch plazí, bárs, pravda, medzi kvietkami, ale predsa je to plazenie. Sloh (stylus) je ostatne veľmi čistý, uhladený, čo však na poéziu nepostačuje, práve tak ako nejeden učesaný, uhladený, vymastený cifrák robí len protiveň, ale rezký, kučeravý, rozstrapatený nám prichodí ako anjel. A najmä v poézii sa páči tá súmerná nepravidelnosť, hojnosť živlov a obrazov, sloboda v slove a výraze, len nech dobrým vkusom (der Geschmack) dýcha. Nemôžeme pochváliť ani to časté používanie zdrobnelín, tie jeho lavičky, rybičky, dušičky, trávičky, vetríčky, rosičky, sestričky atď., tie líčka, slniečka, srdiečka, zrniečka atď. nie sú príjemné pre tú samu hojnosť príjemnosti. Ako sa sprotiví veľa maškŕt a sladkých vecí, tak nás domrzia aj takéto slovné maškrty. Pekný je spev epickej povahy (natura) Dimitrij, ktorého individuálnosť nám svieti spomedzi hrozných udalostí, čo sa stali v ruskej zemi. Čo sa týka čítania — je príjemné, ale predsa nie je epické tak, ako by sa patrilo. Stav Ruska v tom čase je istotne epický, lebo dej zasahujúci celé bytie vtedajšieho Ruska je síce ako jediné mračno, ale spojené z tisícich živlov. Ruská zem — sú hranice tohto čohosi jednoliateho. Epický spev je celá tá udalosť mongolského ujarmenia Ruska. Tu je veľké more, v ktorom môže vyniknúť individuálnosť. Tu zrejú interesy rodiny, tu je pole povinností, práv, slobôd. A všetko sa musí vpliesť do jedného celku. To je epika. Dimitrij je hrdina, on vie biť a dodávať sily; ale z celého spevu vidieť, že pevec nezlial do jedinej myšlienky vtedajší život Ruska. Sem-tam sa váľa vojna, sem-tam sa ľudia bijú v súboji (Duell). Je to rozprávka — akú Slováci radi čítajú, bez osobitného scénického skladu, bez umeleckej zaokrúhlenosti. Škultéty sa však vyznačuje viac ako všetci mladší česky píšuci pevci, s výnimkou Kollára, dokonalým rýmovaním; sami českí pevci veľmi často jazdia na ľahkých rýmikoch: svit — kmit, stín — klin, hledí — sedí, tvé — své, má — tvá, moje — tvoje — svoje, zas — čas — hlas, háj — máj — raj, den — sen — ten — jen, jasný — krásný — časný — hlasný, jasnosti — temnosti atď. Rýmy však nie sú také pekné, keď len litera k litere pristane, lež i vnútorná súmernosť rozmanitosti musí v nich panovať. Čieže uši neurazia hentie cingi — lingi, svity — kmity, stíny — klíny? K najhlavnejším cnostiam rýmov patrí, aby sa nerýmovalo podstatné meno s podstatným menom, sloveso so slovesom atď; tu kladieme zopár Škultétyho rýmov na ukážku; sú vzaté zo spevu Dimitrij: Hvězda nová — Rurikova, města — dvěsta, kraje — hraje, dani — zani, vleče — meče, rada — padá, slyšeti — knížeti, kníže — blíže, kročí — zočí, uchopí — kopí, máme — rámě, káže — záže, divocí — pomocí, tekou - outěku, tichá — pospichá, patře — bratře atď.

Píše v obojakej forme, klasickej i národnej. Nazývam národnou formou rýmovanie, bárs aj je rozdiel medzi rýmovaním a rýmovaním. Ale nemôžem byť priateľom tých galopujúcich nadutých klasických foriem. Každý národ má svoj odev, nielen na tele, ale aj na svojich myšlienkach. Prečo by mal Slovák chodiť v rímskych papučiach po lúkach a horách svojej poézie, keď má svoje letné ľahké závoje a hlasy? Svätopluk nášho nenapodobiteľného Hollého by sa už ozýval po poliach, keby bol býval oblečený v odeve národných dumných povestí a zvučných rýmov, a tak sa ukázal medzi nami. Je síce pravda, že naša reč je uspôsobená aj na klasické, rímsko-grécke miery; ale či z toho vyplýva, aby len do nich obliekala výtvory národných duchov? Tie si ponárodnime, prelejme ich, ale to nie je dobre, keď sa len ako také používajú bez rozdielu, na veľkú škodu domácich foriem, ktoré na nás volajú z prostonárodných spevov, aby sme ich oslobodili z nízkosti a otvorili im bránu k vyšším letom národného ducha.

Mali by sme ešte jedno-druhé na srdci, ale vieme, že náš pevec sa od toho času, v ktorom tvoril tieto básne, sám v mnohom zmenil, zdokonalil, svoj náhľad na život vyskúšal a vyostril; nechávame si teda na budúci čas, najmä ak by nám ešte ukázal svoje plody, o jeho poézii pohovoriť. Prosíme však láskavé obecenstvo, aby nám odpustilo, že sme sa pri tejto zbierke dlhšie bavili, na škodu nasledujúcich dvoch básnikov. Vyhovoríme sa tým, že o mnohých veciach, ktoré sme tu pripomenuli, by sme boli museli okrem toho pohovoriť pri oboch nasledujúcich našich básnikoch; čo už teraz nebude treba, a my rovno už len k ním samým pristupujeme.

2. Pán Žello nám vo svojich básňach (poéma, das Gedicht) vyjavil, čo vykonala v živote idea slovenskej národnosti, nakoľko sa zmestila do myslí, aké obrazy a nádeje v nich vzkriesila, slovom, ako sa dotkla skutočných foriem doterajšieho, ešte nenárodného spoločenského života. Nie je tu z nej samej nič vyššieho, ale len to všetko nižšie cítenie, to z nej vyjadrené dýchanie národnej duše. Sám básnik vraví o svojich piesňach, hovoriac im:

Každý básnik si povie najlepšie sám pravdu o svojej poézii; lebo čo básnik chce, to je. Viac nemôže chcieť, ako je vstave túžiť. Ale to, čo si predsavzal — aj dosiahol. A on nám ostane ozaj živým svedkom toho, na aký stupeň prišla v skutočnosti idea nášho života, vyslovená vyššími géniami. Ani Škultétyho školský duch, letiaci na smelých výlevoch k ďalekému ideálu, ani génius Karola Štúra, smelo sa derúci do tajnosti prírody — nepanuje v Žellovej poézii. Žello odhodil školské putá — a neprelomil kôru života; vystavuje svoju myseľ v názore Slávy, ale dá jej kráčať po mrzutom svete uprostred pochybnosti a neistoty. Jeho nevynáša prekypujúca obrazotvornosť mládenca k výškam nadzemských nádejí; berie pred seba skutočnosť — a nevie sa nad ňu vyvýšiť. Preto úzkostlivo ráta všetky obraty skutočnosti — a z nich samých chce vytvoriť ideál Slávy. Preto mu ustavične idú mysľou strach a pochybnosti, lebo zem nedáva útechy a interesy križujúce sa po nej zrážajú ideály budúcnosti. Preto mu mätú myseľ takéto otázky (s. 7):

Slovom, letia mu mysľou všetky tie idey predživotné, čiže ukazujúce sa pred vstúpením a pri vstupovaní do života, figúry odporov; niet tu toho tušenia istoty, s akou sa musí uskutočniť idea budúcnosti. Hlboký žiaľ a zožierajúca starosť ho vodia po krajoch Slávy. Večná reflexia drží génia, aby sa nerozlial po slobodnej ríši proroctva a poézie. V týchto básňach sme zbavení tých bezpečných ťahov, pomocou ktorých sa nám básnici stávajú vodcami života. Kollár sa stal pre svoje bezpečné ukazovanie, kam by sa malo hľadieť, heslom na každý deň, takže šli k nemu o radu aj tí, do ktorých povolania sa nerozumel, ba aj on sám skutočne tam zasahoval poéziou svojho ducha, kde je neznámy. Nech číta, kto chce, napríklad to, čo hovorí vo Vzájomnosti o štáte, v Cestopise o vzájomnosti — už tej vyššej než len materiálnej, a presvedčí sa, že je príjemnejšie a bezpečnejšie a vyššie smelo blúdiť, ako bojazlivo sa síce bludu vyhýbať, ale pravdy nedotýkať.

Myseľ posvätenú rodu, najmä básnikovu, nesmú obletovať len skutočné biedy, lebo tak sa v tom každodennom filisterstve sám stane filistrom. Ale tu nám nejde o to, aby sme vyšším duchom kázali o morálke, ako skôr o to, aby sme odkryli stanovisko nášho básnika, a to sme už urobili. Tomuto je on verný.

Bol vek, ktorý mal na čele veľkého muža, a to bol Dobrovský. Ten zaplakal nad nesvornosťami starých Slovanov v zmysle historickom: a allo celý vek sa dal s ním do plaču a do deklamácií: My nesvorní Slávové! Toto sa prenieslo aj na mladšie pokolenia, a to nešťastne, lebo sa to stalo práve v tom veku, v ktorom sa duch národa, zaprataný v nízkej podstatnosti obyčajného života, začal rozrážať a rozdeľovať na jednotlivých duchov. Tu povstávali duchovia a v pôvodnej sile sa valili do sveta; náhľady, pojmy, názory a hľadenie do neznámeho kraja budúcnosti boli vyjadrené v najrozmanitejších podobách. Čože bolo radostnejšie pre slobodnejšieho ducha, ako vidieť, s akou silou duchovia zápasia o jednu jedinú myšlienku slovanského spasenia. Dobrovský už ležal vo večnom sne, lež tu schytili jeho náreky, ktoré on vyrážal z duše v historickom zmysle, a prilepovali ich na prítomný vek nového života a parafrázovali jeho výraz: Wir uneinigen Slaven!^[118] No — ja už neviem, ako si títo páni predstavujú slovanský život, či vari tak ako v minulých dňoch nášho sna, kde sa nik neoddeľoval od masy, ale nik ani netúžil po ideáli Slávy? Pravdaže, tomu, kto už bol niečo urobil, mohlo ľahko prísť na um, že to bude svorný život, ak by všetci, čo sa prebrali, kvákali ako on: ale to je veľmi smiešne. Život sa musí kývať, hýbať, kráčať; ale akéže by to bolo hýbanie, keby každý vŕzgal len na jedny gajdy! To, čo teraz niektorí prezývajú nesvornosťou, je najkrajší kvet života, lebo my teraz veru ani nemôžeme byť nesvorní v tom zmysle, v akom nariekal nad nesvornosťou Dobrovský. To sú pletky. A keď sa taká nesvornosť aj strhne, ako bola medzi niektorými našimi, napr. p. P-om a T-om,^[119] nuž akože to škodí? Obecenstvo na ňu zabudne; okrem toho vyšší duchovia zo svojej nesvornosti splodia vyššie veci. A malicherní ľudia, ľudia vzťahovační — navaria len sebe hanbu, ktorá im zatarasí vtok do jednoty celku. Ale aj proti Dobrovskému môžeme povedať, že aj samy tie výjavy v Slovanstve, aké sme videli u polabských a pomoranských Slovanov, nad Vislou, na veľkomoravskom tróne, na Kosovom poli, v ruskej zemi atď., že aj samy tieto výjavy majú aj iný význam a stoja na inom poli, ako len práve na pojme nesvornosti. Aj tu bola nesvornosť nie príčinou, ako skôr príležitosťou, pri ktorej dvíhali svoj hlas iné príčiny. Ale keď sa už raz dostane niečo od veľkého muža do úst menších ľudí, to musí urobiť svoju cestu. A z tohto veku spieva náš básnik, akože by sa bol mohol vyhnúť tomuto nariekaniu? Verne a výborne sa javí v jeho básňach ten žiaľ a stojí pred nami nie v temnom svetle osobných nárokov na hegemóniu, ale istotne v jasnom svetle úprimnosti. A on nám je práve preto milý, drahý, sme radi, keď tak okolo nás šteboce, lebo vieme, že sa chce vyhovoriť, pre pokoj duše vzbúrenej nad národom.

Poznáme prameň, z ktorého vyšlo veľa energie; z neho vychádza aj to tvrdé slovo, ktoré aj náš básnik bojazlivo vyslovuje o našom národe — opakujúc ho, a to je: samovražda Slovanov. Básnik si žiada na konci predspevu radšej zomrieť, ako byť svedkom: Národ největší jak samovraždu tropí. — Nechceme to tu mať za zlé, kde ono má svoju pravdu v tom zmysle, že to bola jeremiáda oblečená v tvrdých kontúrach (contour = obrys, objem figúry) toho času; ale chceme len básnika potešiť tým, že je nemožné, aby niekde bola smrť pred životom. Niet sa čo báť, že Slovan spácha vraždu na sebe teraz, keď ešte len začína žiť. Tešme sa dennici vychádzajúcej nad Slovanstvom, lebo rozvíjanie sa duchov je ich oddeľovaním sa od bezprostrednej masy, veď sa okrem toho rozvíjajú iba tak, že sú vo vyšších vrstvách cieľov a ideí výrazom jedného ducha, a tak vedno spojení. Po osobnom boji začíname byť všetci jednou dogmou slovanského života.

Medzi našimi básnikmi, najmä týmito, postavenými pred nami, počína si p. Žello ako starostlivá Marta. V jeho básňach je charakteristické to, že tá starosť sa prebíja na každej strane na povrch. Nesie sa ponad všetky slovanské kraje a dáva rady všetkým kmeňom, napomína ich, radí prostriedky, a všetko je vyslovené v oblasti tej odťažitej vzájomnosti. V jeho ohlasoch z dolného Uhorska nám podal viacero takých starostlivých rád. Sťažuje sa tu, že v tých hluchých dolných stranách spieva len sám sebe, a to je veru zarážajúce, lenže nie celkom, keď básnikovi má ísť len o to, aby sa vyspovedal z tajnosti skrytých túžob duše, a čo by ho hneď len sám pán boh počúval! Tak sa pustí po Slovanstve. Ale to je už jeho osud, že ho všetko hamuje, hneď vidí prekážku v sebe samom, oddeľujúc sa od svojej piesne!

To je hlas básnika nezmiereného so sebou a so svetom, on vydeľuje seba zo svojho ducha, ideu zo sveta; tu, pravdaže, musí starosť zožierať ľudské srdce. Básnik má seba v svojej poézii, či teda nemohol aj tento náš básnik rovno letieť po Slovanstve a hrmieť tajomstvami svojej duše? Ale len vtedy, keď si prilepil také olovené krídla „keby som mal krídla, letel by som, a toto by som spieval“, len potom hovorí, čo by radil! Pamätné je, čo povedal Čechom! Čechia:

Je pekné, že v Žellových básňach sa ozývajú ozaj všetky slovenské hlasy. Už vtedy cítili lepší duchovia, že české hlasy sú nedostatočné pre Slovákov; lenže, pravda, žiadosť bola vyslovená trochu karikatúrne. Sám Kollár žiadal nemožnosť, aby sami Česi dobrovoľne slovenčili češtinu kvôli Slovákom. To je nevídané! Keď si národ aj upraví reč — upraví ju kvôli sebe a nie kvôli inému. Bola to hrozná karikatúra, keď niektorí chceli fušovať slovanskú reč, aby sa ju Nemci, Francúzi a čo ja viem kto ľahko naučili; lebo z toho vyšli potom naozaj sarny (srny). Dosť bolo, že sa už predtým nastupovali stredné cesty, hľadali intermediácie medzi českou výškou a tatranskou čerstvosťou, ktoré však neviedli k ničomu preto, že národný život nie je hra na fazuľky, ba ani nie kupecké vydávanie kníh, ale má hlbší obsah, z ktorého idú hlasy. Tieto hlasy sa už dostali k slovu — a náš vek ich, či chce či nechce, musí počúvať. V tejto ríši neplatí to: bene placere.^[120]

Básnik stojí sám v tomto svete vraždiacom naše ideály, géniovia ho nevyvyšujú nad tieto biedy; preto jeho pieseň je jeho nepokoj. V týchto hlasoch sa básnik žaluje na svoju samotu. To sú elegické slzy a nemôžu viac urobiť v srdci človeka, ako vzkriesiť spoluútrpnosť. Jeho piesne sa dotknú Dunaja a na túto slovenskú rieku sa mu zhŕknu všetky sväté, žiaľne aj radostné pamiatky. Teší sa nádejou —

Tatry sú mu sväté bydlá lásky, pokoja, zmierenia; ale cíti, že im ešte čosi chýba, preto radí, ako by sa malo žiť, vystríha pred národnými neprávosťami, napomína ako starostlivý otec mládež, čoho sa má chytať, čo nechať. Jeho ideál je:

Ako Škultéty vyvoláva mládež z mládeneckého života k smelým výškam, kde: Mladík jistou si na každou stranu — Mužnou pěstí — Dráhu klestí — Chvátaje k cíli s duší odhodlanou! Tak Žellov ideál je práve opačný.^[121] Ale to nie je div, tu nespieva básnik, čo obedúva s Hesperidkami^[122] a čo sa mu s nimi sníva, ale muž, ktorý sa pasuje s kentaurmi.^[123] Kto porovná z tohto hľadiska oboch týchto básnikov, presvedčí sa o pravdivosti nášho názoru na nich. Budúcnosť ani neprichádza do reči u tohto básnika, pretože stojí nízko v živote a je väčšmi zavretý v prózach našich bied, než aby mal potešiteľnejší výhľad. Keď sa aj chce pozrieť do neba — nuž ho postraší reflexia na tieto svety, a on zasa žalostí. V šiestom ohlase na str. 24 — 27, kde preletuje slovanské kraje a všade vidí prebúdzanie sa k životu, v tomto potešiteľnom videní jeho reflexia na skutočný život, na starú históriu a čo ja viem na čo ešte, kalí kalich estetického požívania a životnej nádeje, lebo končí ako prozaický mentor:

Takéto strachy už človeka domrzia: načože sú nám básnici, keď všade len vetria smrť, hovoria o vražde a pre samé rady k láske, pre narádzanie k svornosti nevedia spievať o láske. Slobodná ríša duchovných záchvevov — je ríšou pre poéziu: načo nám básnik predkladá hynutie tam, kde sa tešíme zo života. Filisterský Slovan, pravda, povie, že sa nemôžeme dosť nanapomínať k svornosti a láske; to je pravda, ale básnikovo pole a život nie je kostolnícke udieranie zvončekom po hlavách, aby ľudia pri kázni nespali. On má čerpať život aj zo samej smrti. No ale aby som zas pristúpil k nášmu básnikovi, už som povedal, aké je jeho pole, preto to, čo tu hovorím, od neho ako takého nepožadujem. Moje slová smerujú viac k nášmu obecenstvu, aby sa vedel rozoznať terajšok od onehdajška. Teraz už nemáme pokladať všetko za znak hynutia, ale všetko za znak života. A takto sa náš básnik teší z toho, čo sa už stvorilo a žaluje na to, čo sa ešte nemohlo spraviť, pozerajúc pritom na výstrahu do minulosti. Po jeho ohlasoch z dolného Uhorska, ktoré vyspieval v trinástich piesňach, medzi ktorými sa obrátil aj na jednotlivé výjavy v Slovanstve, ako na Slávy dceru, na Šafárika, na chorvátsku Danicu^[124] a Gaja,^[125] na zmätky v Uhorsku atď., objal v týchto ohlasoch slovensko-slovanský život z jeho strany už zjavených skutkov, bez ohľadu na historicko-poetický organizmus, ktorý v sebe uzatvára istotne aj budúcnosť. Potom sa osobitne obrátil k Slávy dcere a Starožitnostiam, potom spieva o slovanskej vzájomnosti, všetko v Kollárovej rečovej skladbe a spôsobe myslenia. A napospol sa môže poznamenať, že Žello zdedil celý Kollárov spôsob, okrem jeho básnickej pružnosti, alebo lepšie, ukázal, že Kollárova myšlienka je už v živote, je už historická, dáva teda možnosť vyššiemu národnému povedomiu. Kollár môže mať z toho radosť, viac žiadať nesmie ani nemôže; lebo len čo národ prijme jednu myšlienku, už siaha po inej, vyššej. Žello zo svojho nepridal nič k tomu, čo už Kollár bol povedal, a to nebolo jeho poslanie; on je ohlas Slovenska, ktoré Kollára pochopilo. Uzatvára tú vrstvu povedomia. A preto môžem povedať, že v Žellových básňach možno vidieť spoločenské chápanie Kollárovej myšlienky o vzájomnosti.

Žello nekopíruje ani netvorí; on rozpráva vo svojej piesni, čo je v spoločenskom živote z národných ideálov. To je ako prvá stanica Slávy dcery. Preto sa aj tieto piesne páčili a rady sa čítali v spoločenskom živote Slovákov ako-tak prebudených; niektorí ich pokladali priam za niečo klasické. No, túto chválu si ony samy nenárokujú, ich chvála je aj založená na inom ako na klasickosti.

Báseň na str. 70 Budúcnosť je obdarená predmetom v terajšom čase veľmi lákavým; nie je to však proroctvo; anekdotka, ako si dvaja sľúbili dať po smrti správu o večnosti tomu, čo ostane žiť. Jeden zomrie — a príde povedať druhému:

Vidieť, že s týmito vrstvami vyššej poézie nemá práce. Podobne aj v balade sa pohybuje nešťastne. Bez všetkej zaujímavosti v celej balade je Lidunka aj Miloslav. Miloslav odíde do sveta a dajú si s Lidunkou sľub, že on jej ostane verný a ona zasa jemu. Lidunka sa však za jeho neprítomnosti vydá za akéhosi cudzinca, ktorý ju bije, až neborká zomrie. Miloslav sa vrátil, keď už bola vydatá, dohováral jej a oženil sa s Marenkou. Potom chodil s Marenkou na Lidunkin hrob, kde je nápis:

Toto je sententia moralis.^[126] Ako som povedal, ani toto nie je pole jeho povolania. Balada je rozvinutie istého deja (dej = Ereigniss) obratnými nákresmi (nákres = Linienzug) charakterov a jej účinok spočíva v ľahkom, uchvacujúcom vystavení. Tu niet nič z toho všetkého. Ale bárs by sa sily skúšali všade, bárs by každý učený Slovák kládol svojho ducha na váhu predmetného sveta; veď človek nepríde o hlavu, keď aj nebude hneď vo všetkom vychválený, a aj keď vždy nenaďabí na pravú stranu.

Pán Žello si zaslúži chválu, že oživil svojím hlasom nielen dolnozemské pustatiny, ale napospol pustatiny našej literatúry. S týmto úprimným slovom sa s ním lúčime a pristupujeme k p. Karolovi Štúrovi.

3. Aj k básňam K. Štúra pristupujeme s nie menšou radosťou ako k predošlým; ba so zvláštnym citom sa púšťa recenzent do ich posúdenia, pretože z nich vidieť vyšší let poézie, ako už z povedaného vysvitne. Lenže to je tiež pravda, že rozoznať vyššiu poetickú cenu týchto básní od výbehov do prózy je neľahké. Ale veď nebudeme na ne hľadieť suchým rozumom, dáme právo citu a povieme o krásach, ktoré sú tak veľmi zreteľné.

Tento náš básnik má určite vyššie stanovisko a aj vyššie povolanie ako obaja predošlí, preto premáha aj väčšie ťažkosti. Čo je u Štúra krásne, letiace vyššie, to je jeho hlboký pohľad na nižšie aj vyššie svety, na prírodu aj ríšu ducha, do minulosti, aj do budúcnosti. Z jeho výtvorov veje duch nejakého vyššieho zjavenia; čosi na nás hľadí, keď ho čítame. Skoro by sa človek obzeral aj v tej najtichšej chyži; takú farbu dáva, také šumenie tajných duchov vzbudzuje. Jeho obrazy majú v sebe hlboké významy, mnohé z nich sú opravdivé pyramídy. Aký je to len napríklad obraz v jednej povesti na str. 90, kde chce povedať, že väzni darmo kopú do skaly, a voda nechce ísť — a on spieva:

Hluché chrámy lásky! Z lásky sa dal Omar so svojimi do prebíjania ohromnej skaly, aby vyraziac vodu, mohol ju brať z tokov! Už vybil do skaly celé chrámy — ale tam je hlucho, nie tak ako teraz, keď niekde vyleješ vodu, nuž ti hučí — hučí, až neskoro hviždí a s hrmotom padá na dno! A čo poviem o prírode; u tamtých dvoch je ona len tichá, sama osebe sa pretvárajúca, tu v Ozvěne Tatry sa už premieta a rozkladá na tróne. Prekvapujú nás silné, malebné, uchvacujúce obrazy, akoby chceli nasilu povedať, aký život v tých mŕtvych ríšach prebýva. Jemu „Jabloň vonným, jiskří květem“ a „růže puk plamenem hoří“, „z lesu živé dechy vějí“, „Po olšinách písně chvějí“, „Potoků jek hlubokým dolem zvoní“, „na kvítku polním krásné barvy hasly“, „údolím dlouhá — dlouhá táhne chvíle“, „krev tam bublá dolem ustrnutým z boje“, ale nebudem vyťahovať jednotlivé krátke, ale hlboké obrazy nášho básnika. Mohol by som tým uraziť samého básnika a okrem toho by som ich musel vypísať mnoho, keby som chcel podať bárs len neúplnú mozaiku jeho názorov. On sa však neuspokojuje len s týmto bleskom svojho duchovného oka upreného na prírodu, ale siaha aj vyššie — a zvuk jeho struny je nesmierne odlišný od zvukov múdrosti sveta tohto. Tu má už duch čistú radosť z básnika, lebo ho volá nielen medzi ruže a k hnusným odporom sveta, ale ho uchvacuje hore k filozofii života, kde sa ešte len otvára jasná brána poézie. Čože tam po svete, myslí si čitateľ s básnikom, a ide za ním, kam ho volá. Tu už nestraší to citlivostkárstvo, ten mĺkvy cit, tu sa zhlboka varí cit, o ktorom hrmí s nebeskou túžbou a prorockým tušením v básnikových strunách:

To je obrovské predstavenie citu. Popravde teda básnik volá, mysliac na dobu a mnohých vrstovníkov:

Je to hlboký obsah, ale sú to žiariace svety poézie. To je už pokrm ducha, ktorý rozohreje, je to večný mok, ktorý nasýti dušu. Ale tu je súčasne najvyššie povedomie pravdy. Je to už ohromnejšie obvinenie svojich čias ako na sto hárkoch napísaná variácia predmetu My nesvorní Slávové. Básnik odopiera podliakom cit, ktorý otriasa duchom a ktorý vydáva zvuky v nezlomnej vôli! Je to významnejšie ako autodafé. Veď naozaj, kde toho niet, tam je duch iba vietor a vôľa iba strašidlo túlajúce sa po nociach. Ale hoci si básnik vedel vytvoriť tieto kentaurské ohavy, stojace nad kostolom slovenskej idey, predsa sa nezľakol, ale vo vyššom úchvate duchovných síl brnkol na strunu a rozháňa ich izaiášskym hnevom:^[127]

Všetka sila poetických úchvatov už nemohla jasnejšie vytrysknúť z básnikových pŕs. Táto jediná báseň je hodna, aby Štúra s úctou menovali medzi našimi básnikmi. Tá živá, pohyblivá myšlienka, jej obrovský krok s hrmotnými letmi hrôz a odporov, už len to pochopiť a vysloviť slovom je sila a pružnosť. Poézia tvorí divy a účinok tejto básne musíme pomenovať divom. Je to báseň na str. 43 — 45, nazvaná Nevole, ktorú tu hlbšie, ako by si zasluhovala, nemôžeme rozoberať, lebo má veľa zvláštnych obratov; no i tak to nejde pre krátkosť miesta — a okrem toho chceme spomenúť ešte aj iné. Lež ešte spomeniem tieto verše, ktoré vyslovujú tak hlboko náš vek a naše biedy. Náš básnik hrmí do Tatier:

Básnik však pri tom nezostal, práve tak ako náš mladý pevec Janko Kráľ, ktorý tiež silno povedal:

^[128]

Alebo Samo Chalupka:

^[129]

Tak nám naši pevci, chvalabohu, zvestujú nový deň! Sláva im a dobrý — dobrý deň!

Ozvěna Tatry od p. Štúra má dve básnické časti, v prvej nám básnik podal spevy, lyrické básne, v druhej národné povesti. Teda veľmi znamenitý názov, lebo tým sa dosiaľ ozývala Tatra. V jednom i druhom ohľade podal básnik krásne dôkazy darov svojho povolania. Jeho sloh je umelecký, reč iba na niektorých miestach plynulá a jasná, v niektorých básňach celkom tvrdá a neohybná. Vidieť, že sa p. Štúr ešte veľa pasoval s formou, najmä s formou reči, a tu nám prichádzajú na um naši terajší slovenskí pevci, ktorí síce ešte formu z hľadiska krásovedného nevybrúsili, ale predsa rečou ohybne obracajú a otáčajú ako zručná ruka bičom. Už je to raz pravda, že to, čo ide po tých cestách slova, ktoré sme vydláždili vo vlastnom srdci a vyviedli aj von k bránam citu a umu, je omnoho pružnejšie a ide lahodnejšie do spríbuzneného srdca ako to, čo hovoríme vyštudírovanou rečou. Ale tieto básne sú staršie, než aby sme mohli popravde žiadať, aby boli slovenské. — Zdá sa pri mnohých básňach p. Štúra, že už ide prelomiť mreže reči silou myšlienky, pružnosťou názoru, ale tu sa hneď, už či na zlozvuku rýmov či na ťažkosti a tvrdosti výrazu sám tok poézie hamuje a zahatá. Nechže je táto zbierka čo do reči samojediná z básní p. Štúra; jednu neľahkosť, aspoň čo do formy, bude mať pevec preč z cesty.

Vyššie básnické dary nám vyjavuje aj báseň Spevec, v ktorej už žijú vyššie postavy tohto básnika než u dvoch predošlých. V tejto básni je večná pevcova túžba vtlačená vybranými nákresmi do skúpeho slova, do slova nepostačujúceho pre tajomnú reč básnického nadchnutia. Mládenec sedí na skalách, hlboké dumy vedú rozhovor s jeho duchom; až sa mu srdce rozplače! Ale čujme samého pevca (s. 4):

Po tomto žiaľnom stave pevcovej duše zjaví sa mu postava pôvabnej devy s harfou, dávajúc mu nástroj na vyťaženie hlbokých pokladov jeho duše. Ale tu v tej básni je vyslovená hlboká myšlienka, ktorá nechce dopustiť, aby vzal harfu a odvážil sa vysloviť bôle duše. On vraví:

Pevec vyšších vrstiev života sa nechce ľahkomyseľne dotknúť svätých miest poézie — a v tom boji vnútorných prívalov hnutia duše a so zápalnou bázňou nesmelej reflexie sa obráti jeho zomdlená duša sama k sebe a pevec usne. Preberúc sa večer zo sna, plače nad hrobmi:

A keď si podumal — zjaví sa mu zasa čarovná postava a zastane si pri ňom. Tu sa k nemu už priblížila poézia, lebo hoci sa ešte nechce chytiť harfy, predsa sa mu už deva páči, víta ju: ale šepce oslabený dvojakým prívalom:

Ďalej sa priznáva aj k samým piesňam, ale len k nižším piesňam, ktoré zdedil od matky:

Uznáva aj to, že kto stlačí srdce, ten sám vyvoláva z hĺbky pieseň:

Duchovný boj zmoril jeho dušu a zas usnul. Ale tu sa mu v snách kriesili nové prúdy života. Už sa mu sníva o sláve, ktorá sa zmieruje s nebom. Pekné sny — sny svätej, zlatej poézie. Pevci naši, študujte filozofiu, aby ste už hoci len ten jeden výraz kresťanského náboženstva zmierenia sa človeka a národa s bohom prenikli svojím duchom a zapálili sa preň a naladili svoje harfy na oslavu budúcnosti, v ktorej sa Sláva zmieri s nebom.

Pevcovi p. Štúra sa už sníva:

Ale z tohto sna ho zobudí ráno skutočnosti svojím vetrom. Tieto súzvuky pevcovej duše — získavajú vždy väčšiu celistvosť: lebo po zlatom sne — zas sa zjaví jeho obrazotvornosti postava pôvabnej devy s harfou. To je už osudová nevyhnutnosť, tu je vystavená sila povolania, ktorému sa vyšší géniovia nadarmo vyhýbajú. Nadarmo sa aj Gregor Veľký usiloval skryť sa do kláštora pred skazenosťou sveta hltajúcou cirkev Kristovu: osud cirkvi ho vyvolal na stolicu najvyššieho biskupa cirkvi. Ale aby sme sa vrátili k nášmu básnikovi, aj jeho pevec:

Povolanie prevýšilo odpory, a on:

Tu máme teda básnika, pevca z vyšších vrstiev duchovných snov a životov skutočných ideí; ale nášmu básnikovi to ešte nebolo dosť. Zdalo sa mu to byť neprimerané jeho ideálu o pevcovi, aby prijal vyššie dary a povolania cestou zemskej rozkoše, predstavenej tu veľmi krásne v obraze pôvabnej panny. Preto dovŕšil pásmo svojich snov ozaj ráznou myšlienkou, ktorou sa aj táto báseň neobyčajne, neočakávane končí a završuje.

K nebu hľadí pevec nášho básnika; je to pevec slovenský. Tu je vyjadrený celý nový svet, svet myšlienky zvláštneho názoru. A to dodáva básnikom posvätenie za vyšších kňazov národného kostola idey. Vyššie ideály sa vteľujú na čas do postáv vábivých pre oko syna zeme, a keď preborili pancier dedičných kôr a hriechov, a keď vzkriesili jeho srdce a vyzvali jeho ducha do boja, odletujú k jasnejším zorám, do neba skutočných ideálov, aby pripomenuli synom zeme, že keď ich chcú objať, musia ich hľadať nástrojmi večnosti. Ten pevec stratil pôvabnú postavu, ale náš básnik mu nedal do tváre hnev a germánske zúfalstvo, nedal mu do úst zlorečenie, ale ho nechal stáť s harfou a dívať sa do neba.

Sám nemôžem premôcť svoj cit, aby som ešte mohol reflektovať o tejto básni a písať o nej chválu, ako si zaslúži; slovom, je to báseň z vyšších oblastí ducha, namaľovaná vyššími farbami. A my sme p. Štúrovi dlžní za ňu najhorúcejšiu vďaku. Ak bude pokračovať v nastúpenej ceste, ale najmä keď vystúpi v ohybnosti krásnych foriem slovenského jazyka ešte vyššie: teda mu sľubujeme a s istotou môžeme prorokovať krásnu budúcnosť.

Krásna je aj báseň Krásny věk, ktorú by bolo hodno kriticky rozobrať tak pre jej prednosti, ako aj nedostatky; na to nám už nestačí miesto. Povieme v krátkosti niečo o nej. Myšlienka krásneho veku nemá sama v sebe jadro; čo a aký je ten vek? To nám básnik nevraví. Najprv nám básnik veľmi pekne predstavuje krásu okolia, a to mu je krásny vek; potom odkrýva krásu Tatier, ale s tým smutným heslom: Príroda věčný květ — odkvetá, co ruka tvoří, zato sú mu rosa, jarní čas, klasy, Křiváň atď. vždy čerstvé predmety, ale Devín, Nitra atď., to mu padá a odkvitá, a ako tamten je stále, tak tieto len pripomínajú krásny vek. Básnik sa ju síce usiluje spojiť akosi dovedna, keď spája prítomnosť prírodnej krásy s krásou minulých historických vekov citom slovenskej národnosti. Potom sa zas priblíži k mladosti a nazýva ju krásnym vekom, a keď ju náležite pochopil: hrmí k nej slovom prorockého napomenutia — a sľubuje krásny vek.

Zo všetkého vidieť, aká hojnosť túžby, a všetko to v sviatočnom odeve slohu. Myšlienka sa však sama v sebe nerozvíja a nečlánkuje, lež je len vo svojej abstrakcií sem-tam nosená, raz prenášaná, raz hádzaná. Básnik mohol vystúpiť na dialektické pole a v zmierení sa s prírodou opísať krásne veky, či už historické úseky vo svete, či v Slovanstve, či na Slovensku. Aké sú to krásy, ktoré básnik vyjavil na jednotlivých miestach napríklad o mladosti:

Je to prenikavý obraz; plný krásnej rozkoše. Len musíme ľutovať, že tieto jednotlivé krásy nie sú šťastnejšie pritvorené k celku a samej myšlienke krásneho veku. A keď sa nás básnik pýta na slávu svojich dedov, odpovedá mu iba skalná mŕtvota, pričom obdivujeme jeho umenie, pomocou ktorého vie postaviť svoju obraznosť do takej súmernosti s javmi sveta a prírody, že nám svieti z toho najkrajšia jednota. Dôkazy v básni U Děvínu (s. 27):

A koniec tejto piesne je čosi magnetické, hlboký žiaľ, od ktorého sa nám nechce, od ktorého sa nemôžeme odtrhnúť. Že sa vraj s devínskou slávou pohrávajú vetry. Slovom, keď sa nemôžeme s týmito básňami dlhšie baviť, sú ony sviatočnejšie víly na poli našej literatúry. Nechceme zveličiť chválu, ani nevzťahujeme to, čo sme povedali, na iné básne, medzi ktorými sú tiež ešte niektoré, ktoré si zasluhujú pochvalné pripomenutie; ale to, čo recenzent povedal, je vstave aj odôvodniť. Mohli by sme ešte bližšie uviesť niektoré nedostatky, ale to, čo sme už povedali, nebudeme rozoberať, ide nám len o to, aby sme poukázaním na nedokonalosti upozornili pôvodcu: a tu myslí recenzent, že to bude p. Štúrovi stačiť, ak uzná, aby budúca zbierka nemusela zaostávať za touto tak z ohľadu formy, ako aj rozvinutosti jednotlivých myšlienok.

Ešte niečo o povestiach. V tejto oblasti nemá pevec také šťastie ako v predchádzajúcej. Sám materiál je ten najkrajší. Pôvodcova zásluha v tejto časti národnej poézie je veľká. Už samo vystavenie rozbilo sa o spôsob a formu. Čo týmto povestiam najviac chýba, je nedostatok vyobrazenia a vytvorenie pohybu a prchkých obratov náruživosti. Kde je nejaký dej, tam sa všetko hýbe, náš básnik sa však vie pohybovať iba v záchvevoch a vo vzbúrení vlastnej duše, tu, kde jediným hrdinom je mohutný, hlboký cit, vo svojich povestiach je flegmatický. Tak napríklad nedojíma nás scéna v Ctiborovi, kde sa opisuje jeho zlosť nad raneným psom, napríklad:

Tu potom celkom chladne opisuje básnik v jednej slohe aj zlosť pána, aj vyvedenie starca na vrch skaly, aj jeho sotenie z nej do priepasti. Oveľa primeranejšie stavu čiernej duše Ctiborovej spieva náš Sládkovič v tomto výjave:^[130][131]

Tu je vo všetkých týchto veršoch samý pohyb, hneď sa hýbe čierna duša, hneď zavyje pes a Ctibor sa schytí, hneď sa pohne čitateľova duša — dopredu ľutujúc to, čo kvôli psovi padne tyranovi do rúk. Ale ešte nevie, či ho chytí — ešte nevie, čo si tyran počne. A to dodáva povesti zaujímavosť. Sám sloh nie je vyvážený. Veď to ani nie je malá vec pochopiť náramnú pružnosť našich povestí, a najmä vysloviť veršom. Pôvodca si zvolil zväčša nešťastný verš pre povesti, tie úzke formy verša nie sú výrečné, najlepšie idú jedenásťslabičné s prestávkou a akoby odpočinutím na piatej. Ale aby sme básnikovi neukrivdili, nemôžeme poprieť, že by nebol podal aj z toho ohľadu dôkaz schopnosti, ba priam výbornosť by nebol dosiahol; podal dôkaz, že ani tu nie je malý a každodenný. Lebo nielen miestami opisuje veľmi živo, ale zvláštne vystavil celé povesti. Veľmi plasticky začína opisovať Bielu horu na začiatku povesti Větrohrad (s. 116).

Tu je živý dôkaz, ako má básnik pero v moci aj vtedy, keď práve len opisuje, ale potom ďalej už kríva; nech si pôvodca prečíta sám hneď nasledujúce dva verše a ešte aj niektoré iné a presvedčí sa, že mám pravdu. No ale predsa najkrajší básnický kus medzi povesťami je nesporne Pomník lásky na s. 48. To je samý pohyb živlov aj srdca, stupňovitosť, napätie, trvajúce od začiatku do konca, to tvorí povesť nenapodobiteľnou! Sieň na hrade a Fatima hľadí pri svite mesiačika do diaľky, kde sa pnú jej svety, mestá, hrady, minarety. Tu prichádzajú Turci a jej Omar s nimi, nesú Turkyni vykúpenie, ale pán nechce Fatimu pustiť, iba ak mu Omar výkope studňu do skaly trenčianskeho zámku. Omar si s pánom plesne do dlaní — a dá sa do práce. Tu výborne opisuje hrôzu práce — a ešte hroznejšie zúfalstvo, keď voda nejde. A ako poskočí človeku srdce, keď zrazu zhučí z nezmerných hĺbok — Voda, Alah, voda, voda! Omar vedie Fatimu do vlasti a básnik pekne končí:

Ešte by sa dalo pripomenúť jedno-druhé aj z krás týchto povestí, ale túto neprevýši ani jedna. Nakoniec teda vrúcne pozdravujeme nášho pevca v kruhu slovenských pevcov a želáme mu šťastie aj slávu na budúcej ceste.

Sama knižka je krásne vydaná.