ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spevy Andreja Sládkoviča. V Pešti, písmom Jozefa Beimela, 1846.

Pán Sládkovič (Braxatoris) je známy slovenský básnik, náš bratislavský odchovanec, syn mladého veku, brat a vrstovník, majúci účasť na novších osudoch života, hlava aj srdce, duch aj rozum dobrý, svieži, slovenský. Krv mu vrie, srdce mu silno bije a duch hľadí do ďalekého mora budúcnosti a života. Tu nám podal prvý pokus svojej poézie; v desaťveršových slohách, ktorých je 291, spieva rozkoš i žiaľ svojej lásky a po čase odlietava:

Lebo on nie je z takej vrstvy, ktorá len v materializme hlivejúc, netuší nič vyššieho, netuší tie zásvety, ktoré z druhej strany týchto zemských javov klopú na opony deliace ich od prítomnosti! Básnik hrozí:

Jeho láska nie je láska romantická, on volá milej:

A spája tak oheň svojej lásky s vyššími túžbami zacielenými na lepšiu skutočnosť národného blaha. Sládkovičove myšlienky sú ohnivé, ako je ohnivý jeho mladý duch, ich forma je taká ako ony, ešte neuložená, nevykryštalizovaná, sú to slohové kusy, z ktorých sa iste vyvinie klasickosť básnického slohu. Spôsob a takzvaná maniera je u Sládkoviča ešte len v škrupinke, musí sa rozvinúť. Kollár a Puškin sú mu na mysli. Ale to je vždy pekný znak génia, keď si vyberie pole, na ktorom už iní skôr pracovali a skúšajúc svoje krídla, trochu aj podľa nich poletuje; od takého môžeme tým viac očakávať než od iného, ktorý by rád hneď sebou preťal hrubý gordický uzol, a potom ustanúc, k iným zabieha o pomoc! Stanovisko, na ktorom stojí náš básnik, je iste hodné všetkej cti, je to pohľad do seba a pýtanie sa seba, čo má pre svet krásne, veľké! Sama báseň Marína, pravda, túto otázku ešte nerozlúštila, ale dosť veľa je to — že sa tá otázka už vtelila do tohto mladého dielka. — Pozrime len, čo hovorí o mladosti! Ona mu je „otčina horiacej túhy, vrelých citov skala, obraz nádejnej dúhy, lásky Valhala“; ukladá jej prerodiť života brehy, zápalom stopiť mŕtvosti snehy, čo chladných srdcí moc kryjú — a vzkriesiť aj tie telá, na ktorých schladlé starobou čelá smutné hory vrásky ryjú“. A určuje si ju takto:

Lež nejdeme túto báseň rozoberať; vieme, že náš básnik nám dá hojnejšiu príležitosť prehovoriť o jeho poézii. Ale pre budúce vyvarovanie sa pripomenieme tu iba to, že sme sa neradi stretli popri tých mnohých krásočistných súzvukoch jeho prekrásnych myšlienok raz s „mamľasmi“, potom so „skeletom poobjímaným“ atď. Ale láska má právo aj na hnev; a my radi pripúšťame slobodu básnikovi hnevať sa na filistra, ktorý sa osmeľuje priblížiť k jeho vyvolenej. Pozrime, čo náš básnik z takého filistra urobil:

Ale predsa len by sme z tej slohy radi vytreli tú hlavu k chvostu pritúlenú. Že má básnik za soka filistra, to súdime z nasledujúcich — 119, 120, 122 a 123 — slôh. Je to hrozné nešťastie — keď príde filister s básnikom do erotického sporu. Pekné je, a navyše slovenské, filistrovo zvádzanie básnikovej milenky; akoby to človek sám videl v živote na vlastné oči. Či však práve táto empirickosť neuberá cene pravej poézie, to tu nejdeme odpovedať. Osobitné povšimnutie si zasluhujú mnohé slohy, no najmä tie dýchajú čistou poéziou, v ktorých sa básnik, odtrhnutý od sveta a skutočnosti, bôľ mu robiacej, ohrieva na výslní čistejších túžob a nádejí. — My mu na jeho cestu, ktorú tak pekne nastúpil, prajeme všetku slávu a všetok prospech, a očakávame ďalšie jeho práce s nádejnou túžbou.