Články

Janko Rimavský, v Prešporku 1844, v štvorke, strán 8. ^[134]

Z dvoch hľadísk oznamujeme tohto jarného slávika, pozdravujúceho ligotavú žiaru slovenského dňa, a to najprv preto, že táto báseň je prvá vytlačená práca v našej čistej slovenčine, potom preto, lebo je pamätníkom už skutočného zápalu mládeže pre národné dôležitosti. Základom tejto básne je odchod slovenskej mládeže z prešporského evanjelického lýcea,^[135] kde vandalizmus niektorých ľudí odňal mládeži jej milého mimoriadneho učiteľa reči a literatúry slovenskej. Bola tuhá zima, snehy, fujavice, metelice zúrili po Tatrách: a mládež vidiac, že naozaj nemá byť viac vypočutá vo svojich horúcich túžbach, najmä, že naskrze len jej nemá byť dovolené počúvať toho a učiť sa od toho, v kom nachádzala všetku svoju duchovnú rozkoš, zanechala tam štipendiá, alumneá,^[136] konvikty,^[137] pedagogie, sľuby, prosby, a vo fujavici a zime odišla z Prešporka do Levoče. Pán Ľudovít Štúr bol ten nespravodlivo a bez všetkej charakternosti a statočnosti jeho odporcov odstránený z námestníctva slovenskej profesúry — milovaný učiteľ mládeže. Keby sme v celom tomto procese boli videli aspoň energiu našich odporcov, nebolo by to také zlé; ale že sa to všetko konalo bez svetla, energie, charakteru, že sa ani súd ani mená odsudzovateľov jasne neoznámili, ale brány sa otvorili len denunciáciám, očiernovaniam, upodozrievaniam a zradám, že toto všetko, hovorím, malo tu svoje miesto, s potupou myslíme na takých podlých odporcov!

Spomenutá báseň je drahá perla z tých čias.