ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poviedka z nových časov od Činoráda Věrného. Zväzoček I., v Levoči, písmom Jána Werthmüllera a syna 1846. ^[138]

V tomto zväzočku sa povesť iba začína, preto o nej ani nemožno vysloviť súd, len by sme chceli pána spisovateľa upozorniť na niektoré veci, aby sa pri ďalšom vydávaní tejto svojej práce usiloval vystríhať aspoň hlavnejších prehreškov. Sloh je veľmi krútený a neprirodzený a na niektorých miestach si pán spisovateľ počína po profesorsky, hovoriac o takých veciach, ktoré nepotrebujú veľa slov, inde robí zasa také kombinácie, z ktorých veľmi vykúka učňovstvo. Tak napríklad ten vstup nie je zaujímavý — také doktríny sa pre román, a to na samý začiatok, veru, nehodia; a že Alichovský bol v Pešti práve vtedy, keď tam Kollár kázal svoju kázeň Velká města, velké hříchy, je veľmi neprirodzená situácia, ktorej tá hodnovernosť uberá na potrebnej románovej presvedčivosti, že to naozaj tak bolo. K rezultátu, že veľké mestá nesú so sebou veľké hriechy, mohol pán spisovateľ priviesť Alichovského aj inou cestou. — Ani to nie je zo života, aby taký mladý kupecký mládenček, ako bol Alichovský, opustený, bez pomoci a podpory, sľuboval milosť maďarskému národu (s. 27); keď taký šuhaj má vtedy dosť čo robiť so sebou. Ba zdá sa nám byť chudobná fantázia p. spisovateľa, keď nám nevedela iným spôsobom svojmu národu; z tohto hľadiska sa slovenský národ ukazuje ešte horšie ako židovský. — Obetovanie seba dáva románovej osobe interesantnosť, ale len vtedy, keď má obsah, a nie také myslenie, ktoré nám nijako inak nepripadá iba ako nedostatok toho, čím by sa románový moment a niektorá scéna pohli v čase. Alichovský si hovorí z dlhej chvíle: „Ja aspoň jsem a zůstanu tím, čím mě Bůh stvořil, ačkoli Maďarům, jakožto kmenu nejmožnějšímu ve vlasti (!!) milerád přednost a povinnou uctu vzdávati nikdy nezameškám!“ V Zprávě rodiné Alichovského vidíme obrázok biedneho dedinského učiteľa; má to byť tuším chválospev na takého učiteľa, ktorý sa pre chudobu nemohol vyučiť, a pretože nevedel hrať na organe a nepoznal latinskú reč, nemohol dostať väčšiu cirkev, ktorý však nevedel porúčať a lichotiť vyšším od seba a bol úprimný a prostosrdečný. Plat mal malý a vraj o toľko menší, o koľko rýchlejšie naučil deti čítať a písať, lebo mu potom rodičia brali deti zavčasu zo školy. Sám vozil z hôr drevo, aj ho sám rúbal, sám „opatroval dobytek ve stajích, pracoval na louce a na poli“. Slovom, tento Alichovský je taký mizerný učiteľ, že už nie je možné, aby mohol byť biednejší učiteľ nie na dedine, ale na hocijakej biednej kopanici. Spisovateľ veľmi násilne spletá ľudské osudy a vedie ich; tak napríklad, aby doviedol pani Turskú do Pešti za hostinskú, nechá túto chudobnú učiteľku na ceste vojsť v jednej dedinke na nocľah do sedliackej chalupy, lebo „hospoda byla tam jen bídná a nečistá“, a tam ju necháva zamdlieť, potom vyhodiť von na ulicu do blata, „kdežto za drahnou (sic) chvíli zůstala ležeti, ač lidé jdouce ve tmě o ní se uvadili (sic) nohámi, a potom jí do krčmy vnesše na slámu hodili“. Potom tam leží, ohnivým železom jej „připalovali tělo, aby se přesvědčili, zdali skutečně umřela?“ Až napokon kňaz spozná, že je len zamdletá — a tak ju ratuje. Tantae molis erat^[139] — prísť k poznaniu, že by bolo treba, aby sa všade nachádzali dobré hostince — a ona sama o tom hovorí: „Rozpomínajíc se tedy na tento můj příběh, umínila sem si příchozím a pocestním pomoc poskytovati!“ Škoda len, že to nešla robiť tam, kde to tak veľmi potrebujú a statočné pocestné ženy vyhadzujú do blata, ale do Pešti, kde je dosť krčmičiek a traktierikov za peniaze. V Hengemannovi najprv vidíme človeka, ktorý sa nám hnusí, ale ktorého figúra sa musela p. spisovateľovi čoraz väčšmi a väčšmi páčiť, lebo nakoniec je z neho muž, ako sa patrí. Nevieme, čo sa ešte z Alichovského stane. Pekné figúry sú prostosrdečný voziar Jurko a statočný Rovný, „poslúžny dvorský“ (Hausknecht), ktorých pán spisovateľ necháva hovoriť po slovensky; a nám sa veru ich charakteristika veľmi páčila. Nevieme síce, prečo len ich nechal hovoriť po slovensky, či vari preto, lebo takíto ľudia tak vravia? Per consequenciam^[140] mal teda aj Alichovský hovoriť tak, ako asi hovorí kupecký mládenec, ktorý ako Slovák strávi viac rokov v Štiavnici: lebo ten veru takto nehovorí: „Když jsem započal tržídu humanitní, umržel otec můj“ atď. Rozhovory a dialógy sú únavné, namiesto nich by sa mohol radšej motivovať dej. Pritom pán spisovateľ zabúda na pohyb času — napríklad Alichovský býva asi týždeň s Hengemannom a už hovorí také veci, ktoré sa vraj naučil od neho, že to nie je možné uveriť. Sloh je ešte veľmi nevypracovaný, ťažký a vlečúci sa, slová neprirodzené a veľa ráz zle používané, ako aj zle vysvetľované, ani pri pomenovaniach tých istých vecí nie je dôsledný. Želali by sme si, keby sa pán spisovateľ nabudúce týchto a podobných chýb hľadel vyvarovať, lebo inak aj sám krásny zámer, aký tušíme už z tohto prvého zväzočku, bude zmarený. Ale sa srdečne tešíme, že toto pole nachádza zo dňa na deň viac pracovníkov, a preto pokladáme za svoju povinnosť úprimne povedať, čo sa nám nevidí, aby sa do pšenice nenasialo veľa kúkoľa. Samo vydanie je bezchybné; len sa nám to vidí byť primálo tých pár malých háročkov na jeden zväzok väčšej poviedky. Alebo by už aspoň chytro jeden za druhým mali vychádzať. Táto knižka sa predáva po 20 gr. str., nevieme vlastne kde, my sme si ju nadobudli v Žiline u knihára p. Ďurka Peťku.