ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spiatočný ústup od Budatína na Čadcu bol dosť zdĺhavý, trval od siedmej hodiny večernej do štvrtej hodiny raňajšej 11. a 12. decembra. Šimonikova zpráva potvrdila sa, že naše milé slovenské gardy kysucké komandované boli vpadnúť nám do chrbta, alebo aspoň prekážky nám robiť pri ústupe. Skutočne teda pozhadzované boli môstky a my si ich museli oprávať; to bolo všetko, ostatné neviditeľní komandanti na Kysuciach prenechali národnej garde, t. j. úbohej sedľači, ktorá rozumne čakala s pokojom na svojich majorov a komandantov, a rada bola, že sme my opravili, čo ona pokazila. Bez najmenšej prekážky boli sme o 4. hodine na Čadci.

Každý ústup je pre ustupujúceho mrzutou vecou, niet teda divu, že naši dobrovoľníci, ktorí svojimi hákovnicami zamieňali si výstrely s kanónami maďarskými, zle-nedobre hubovali proti komandu, ústup neodôvodnene poručivšiemu; oni, keď už nie v Žiline, chceli nasilu nocovať aspoň v Budatíne. Ako si podobnú mrzutosť do Predmiera ustupujúci Maďari zaháňali, o tom sme sa pozdejšie dozvedeli: oni jednoducho po svojich novinách ohlásili, že zvíťazili pri Budatíne, kde i ja som mal padnúť! Nuž tak oni to s tou milou lžou praktikujú ako vo vojne tak i v politike.

My všetci boli náležite utrmácaní. Nebol to žart celý deň 11. decembra byť z Nového Mesta nad Kysucou na pochode a bojovať pred Budatínom, tento vziať a celú noc v tuhej zime stúpať od Budatína späť na Čadcu. Videl som, ako idúcky spia naši chlapi. Jasot povstal, keď zhliadli sme svietiť sa v oknách čadčianskych ranostajov. A naši junáci ešte k tomu komandovaní boli na predstráže! Kus to peknej skúsenosti vojenskej.

Náš kočiš tiahol zrovna na faru, kde nás, Štúra a mňa, prijala teplá chyža pána farárova; dopoludnia spali sme bez pohnutia, a boli sme zobudení iba o jednej hodine k obedu dňa 12. decembra. „Tenkrát sa vám to nepoviedlo,“ hovoril velebný pán. „Nič to,“ pretierajúc si oči, vetím, „qui nunquam male, nunquam bene;^[140] veď my to ponapravíme tak ako tie môstky, ktoré ste nám pokazili!“ Sadlo sa k obedu a rozhovor viedol sa o udalostiach včerajšieho dňa.

Tento náš ústup dobrovoľný, bo nevynútený na sbore našom tak udatne bojovavšom, zavdal príležitosť tej strane, ktorá Janečka podporovala, vyjazdiť si na mňa a na Štúra a pripisovať nám nezdary tieto, naproti tomu Janečka, ktorý do pripravovaného nami okolia vtiahnul a za chrbtom Šimoničovho sboru na Myjave vylihoval,^[141] takto vyvyšovať: „Der seit der Septemberinvasion in der Slowakei rühmlich bekannte Janeček, seines kriegerischen Talentes wegen allgemein Žižka genannt (!?), steht neuerdings mit einer Bereitschaft von 1300 Bauern bei Myjawa und Wrbowce, und ruft die tapferen Vaterlandssöhne auf, sich ihm anzuschliessen und an dem Kampfe gegen die Magyaren ehrenvollen Antheil zu nehmen. Obwohl er bis jetzt (píše tak z Hodonína zo dňa 1. januára 1849) nicht vorgerückt ist (kde my vtedy už druhý raz a teraz práve víťazne Budatín premohli a Žilinu zaujímali), hat er doch den Magyaronen durch Wegnahme einer beträchtlichen, für die Rebellen bestimmten Zahl Pferde, Wägen, Leder, Tuch u. s. w. fühlbaren Schaden zugefugt.“^[142] Orgánom tejto strany boli takzvané „Slavische Central-Blätter“.^[143] My ostatne neviedli v tom čase žiadnej polemiky so stranou, ktorá zaviazala sa nám verne chcieť bojovať i mrieť za práva národa slovenského, ponechajúc jej samej konať diela k tomuto cieľu namierené.

Faktum neodškriepne je, že my hlasovali, ba i víťazne bojovali k cieľu zaujatia mostu i mesta Žiliny už dňa 1. decembra. No, nie menej isté faktum je, že sila naša bola prinepatrná k odváženiu sa k pretrhnutiu spojenia s úzadím naším prejdením za Váh. Medzitým odložená vec nebola stratená.

My z Čadce utiahli sa k vyčkaniu pomoci na artilérii a myslivcoch^[144] do priesmyku a mestečka Jablunkova. Z tunajšieho života, keď vyjmem milé rozpomienky na dom pána Filipa, u ktorého som zase našiel milé pohostinstvo, ale i láskavú a útlu opateru. Bol som totiž po tých mnohých namáhaniach telesných a najmä poslednom ťažkom nočnom pochode reumatickou zimnicou prechorel.

Po našom opustení Čadce počali i Maďari nanovo utáborovať sa v mestečku tomto a podobalo sa zaiste tomu, že dostaneme teraz kus krušnejšej práce ako prvý raz, keď akiste tí majori maďarskí tiež dačomu sa zo skutočného boja priučili. My sme v Jablunkove viedli život veselý, spoločenský a myseľ bodrá dôstojníkov i mužstva vzmáhala sa zo dňa na deň viacej, tobôž že už aj pomoc prichádzala a zprávy z iných táborov prichodili radostné. Robievali sme spoločné výlety do Tešína, iní dôstojníci naši i vojenskí brali zase účasť na hlučných poľovačkách, ku ktorým od tunajších statkárov bývali pozývaní. S velikým nadšením vítali sme príchod generála Götza a nadporučíka artilérie Hartmanna i dôstojníkov ostatných, prišlých jeden po druhom k zosilneniu odradu nášho.

Mňa veľmi zaujímali najmä výlety na vedety^[145] naše a do tábora dobrovoľníckeho v Mostoch rozloženého, na hraniciach, kde som častejšie musel aj krotiť nespokojnosť našich gazdov, ktorí veľmi netrpezlive znášali toto „postávanie daromné“. Krem toho boli aj spravodlivé žaloby na nedostatky všelijaké. Reptanie bolo dosť všeobecné na nedostatočnú zbraň. „Nuž či je to nedostatočná zbraň?“ pýtam sa v jednom prípade môjho Vrbovčana, stojaceho so svojou dlhou hákovnicou vedľa kamaráta majúceho rozkošný štuc. „Hja,“ vetí onen prvý, „ten má štuc spod Budatína!“ „No,“ reku, „neboj sa, bratku, dostaneš i ty taký, keď zase prídeme s Maďarmi do styku.“ Zasmiala sa celá tlupa, v ktorej viacerí boli ozbrojení peknými puškami, štucmi a pištoľami spod Budatína. Raz na predstráž na samom vrchu postavenú príduc so Štúrom zostúpili sme z briežka ku stojacemu na stráži Čadčanovi. Severný vietor hvižďal a chlap vnove pristúpivší k nám prechodil sa lahodným krokom v čiernej krátkej bunke, vestu nezapätú. Oslovili sme ho sústrastne, že tuhý vietor duje. „Veru pofukuje,“ odvetil bez najmenšieho ťažkania sa a reptania a prechodil sa ďalej. Najotvrdlejší chlapi boli títo asi tridsiati Čadčania, ktorí najnovšie boli k nám pristúpili. Pozdejšie potom postarali sme sa o teplejšie obleky i týchto, ktorí do toho času iba svoje z domu prinesené rúcho mali. Boli i žaloby na chovu atď., čomu sme odpomohli.

Pred sviatkami vianočnými dňa 23. decembra 1848 písal som žene nasledujúci lístok charakterizujúci naše položenie:

„Dnes rok, duša drahá, boli sme spolu u tichého, blahého krbu domáceho, dnes rozdelení priestranstvami a rozvodnenou riekou udalostí iba túžime obapolne po sebe. To naše Vianoce dnes, to Štedrý večer náš so svojimi svätými rozpomienkami na Spasiteľa v plienkach ležiaceho v jasliach. Spasiteľa duší v tento čas radosti, veselosti svätíš a sláviš Ty v kruhu milej rodinky našej s detičkami milostnými, otcom milovaným, sestrami drahými a švagrom voždy dobromluvným, jasnomyseľným: ale ja v cudzom svete, v hluku búrnom, s mysľou túžob plnou po lepšom byte národa nášho. No i ja svätím pamiatku narodenia Spasiteľa nášho a z tej príležitosti želám vám, duše moje drahé, veselé a radostné Vianoce všetkým a najmä Tebe a tým dvom sirotočkám mojim. Nech vám dá ten víťazný Spasiteľ sveta šťastne prežiť i Vianoce i tento terajší preporod národa nášho, preporod z otroctva ku slobode a vidieť spolu so mnou posledný ten mráčik, zavierajúci celý ťah tých skazonosnýoh tučí a čiernych mrakov búrok týchto osudných. Daj nám, Bože náš, vidieť náš národ uvoľnený, vzdelaný a ku blahu vlastnému slobodne pracujúci. Spôsob nám, Bože, aby narodenie to Spasiteľa nášho bolo spasením i národu nášmu slovenskému, zajatému od národa Spasiteľa Krista neznajúceho a jeho prikázaniam vzdorujúceho. Amen.

My tu čakáme na pomoc od cisára, ktorej tým viacej potrebujeme, že Maďari zosilnení zbierajú sa už okolo Čadce a menovite kanónmi dobre opatrení sú. Duch vo vojsku i dobrovoľníctve je výborný. Včera prišla i nám už celá batéria kanónov. Hlavným veliteľom nášho oddielu bude generál Götz. Naši dobrovoľníci ukoristili veľa pekných pušiek, štucov i vojenských kverov^[146] pod Budatínom a cvičia sa v streľbe. Robia si veliké nádeje, že ukoristia čo len dva kanóny a vycvičia sa v streľbe pri našej vnove prišlej batérii. Pekné, junácke sny, ale veru podľa toho, ako sa pri Budatíne dňa 11. decembra hnali naši zrovna len na kanóny, nie premrštené a nie nemožné.

Neviem, či si sa už z Rusavy presťahovala do Prahy, či nie? Bár, ako sa zdá, Maďarom prešla už chuť urobiť Tebe a Svetušovi návštevu v Rusave! Medzitým ako uzavriete, tak bude dobre. Nám sa tu z tábora na hranici veľmi leskle maľuje situácia. Maďarónskeho junáctva sa naskrze neľakáme: je to chabý ľud, tí si len radi ostrôžkami a šabličkami brinkajú, a ich ľud bojovný, to sú väčšinou nahnaní slovenskí úbožiaci. Nuž aký tu boj? Každý maďarón je major a ten prvý dáva do nôh, kadenáhle zbadá, že to ide do naozaju! Tak sme to skúsili doteraz, uvidíme to iste opätovať sa dnes-zajtra. K tomu tyranstvo maďarské na jednej, odbojnosť proti kráľovi na druhej strane stenčuje ich silu a rozmnožuje naše rady. Očúvame tieto chýry: z Haliča tiahne Schlick,^[147] my tu na sliezskych hraniciach čakáme každej chvíle povel, dolu nižšie v Nitre Šimonić, knieža Windischgrätz na Dunaji, bán Jelačić za Dunajom, Srbi a Rumuni na dolnom Dunaji. To všetko čelí maďarskému tyranizmu oproti národom a odboju proti kráľovi. My žijeme v najlepších nádejach. Boh požehnaj boja nášho, ktorý sme podnikli k oslobodeniu národa nášho, k utvrdeniu zdedeného nami kráľa i trónu a k zjednoteniu sa národov rovnoprávnych ku spoločným blahodatným cieľom. Máme nádej, že o Novom roku budeme v Žiline, dotedy nečakajte už listu odo mňa.“

Situácia bola v lístku tomto pravdivo líčená i proroctvo skoro navlas splnené s tým rozdielom, že nie prvého, ale druhého januára 1849 boli sme v Žiline. Nasledujúci priebeh mala druhá táto výprava naša na Budatín:

Dňa 21. decembra pohla sa hlavná sila naša pod velením generála Götza priesmykom Jablunkovským po predošlom spôsobe ku Čadci bez najmenšieho odporu. Pred Čadcou sme zastali a poneváč maďarónski majori zavčasu mesto i miesta svoje opustili, nečakajúc výkladného, vtiahli sme do mesta a uhospodili sa vojenským spôsobom. Ja so Štúrom len zase u starkého Daniša, farára, kam ale ku sláveniu silvestrovského večera zišlo sa i veľa dôstojníkov. Pred polnocou bola zábava a o polnoci vítanie nového roku. Želali sme si vzájomne zdar zbraniam našim a šťastie i víťazstvo k dobrému kráľa i národov celej habsburskej ríše. Nový rok svitol s iskriacim sa mrazom, peknou inak pohodou, no zimou rabiátnou. Naši dobrovoľníci z Mostov na Turzovku uderili do Nového Mesta nad Kysucou, posilnení dvoma kompániami radového vojska. Zišli sme sa s nimi v Novom Meste. Minulej noci bola ukrutná zima, veľa našim poodzabovali uši.

Na druhý január ustanovený bol útok na Budatín a Žilinu. Bloudek bol vypravený s Borikovou stotinou a dvoma stotinami vojska na Stredný Vadičov; hlavným veliteľom spojených týchto bojovníkov, národných povstalcov i vojska cisárskeho, bol Fraňo Zach. Generál Götz neváhal, poučený súc plukovníkom Frischeisenom o velikej schopnosti vodcov týchto našich povstalcov, dokázanej 11. decembra, zveriť im dôležitú úlohu túto vpadnutia Maďarom do boka pri Budatíne. Zach, Bloudek a Borik (Karol) vytiahli s čatou svojou miešanou hodinu popredku; my s generálom Götzom a batériou kanónov pod komandom Hartmanna pomaly stúpali sme napred, zastanúc na konci samého priesmyku nad Kysucou za malým návrším úplne tak, ako dňa 11. decembra rozložení boli Maďari. Hneď ako sme trúfali, že Zach a Bloudek s čatou svojou môžu byť na mieste, z ktorého ohroziť mali pravé krídlo Guyonovo^[148] (tento komandoval), ako i 11. decembra Maďarov pri Budatíne, vytrhli sme z priesmyku. Naša batéria postavila sa v rovine pod kolmým vrchom, za Kysucou vypínajúcim sa a okorunovaným zvedavými divákmi, ktorí ale akonáhle prvý šrapnel pred nami sa zatočivší a vnútro svoje dohora vysýpavší, ktoré gule svoje ta hore do vrchu vypustil, poľakaní rozutekali sa. Šrapnely Guyonove, bár dosť mal času čo i na kroky vymerať si priestor deliaci jeho a našu pozíciu, neškodili nám, padali jedny mŕtve, druhé roztreskli sa na hodný kus pred nami a tak ráňali len krovie na vrchu nad Kysucou. Nadporučík od artilérie Hartmann o 11. hodine dostal rozkaz od generála k započatiu kanonády. Prvý výstrel z kanóna Hartmannom učinený nesmierne rozčúlil nás, ktorí sme ešte nečuli hudby tejto na strane našej, ešte sme nečuli boli dotedy hudby tejto k oslobodeniu národa slovenského, po ktorej tak túžili sme všetci. Vo výstrele tom videli sme istú budúcnosť národa nášho. A za túto nádej hotoví sme boli v hlbinách duší svojich okamžite život položiť.

Hneď za prvým výstrelom Hartmannovým v niekoľko sekundách pokračoval poručík Junglich ráznymi, po sebe idúcimi dvoma výstrelmi, a tak to išlo ďalej. Kanónové gule a šrapnely husto padali i medzi nás zo strany nepriateľskej, no málo škody pôsobili. Na protejšej strane na prvý verš našich diel stal sa zmätok, videli sme tlupu kolom kanónov nepriateľských najprv kolísať sa, potom ale vo dvoje sa rozdeliť. Streľba obojstranná stála, keď tu generál zavolal na adjutanta Novotného od pluku Palumbinyho a velil mu stiahnuť ľavé krídlo k centru, bo vraj zaobchodiť ide nepriateľ návrším nám po ľavej strane sa tiahnucim, ale Štúr a ja stojac pri generálovi, zhrozili sme sa rozkazu: „Um Gotteswillen, nur das nicht, Herr General,“^[149] hovorím a podávam mu svoj výborný ďalekohľad. „Či nevidíte,“ reku, „už prvé klobúky široké našich dobrovoľníkov tam hore na hrebeni?“ „Ich dachte eben an Zach und glaubte, dass ihm der Feind zuvorgekommen ist und will uns umgehen.“^[150] Vtom zjavil sa i stolík známy raketníkov a zamestnaný pri ňom dôstojník, naľavo od neho množia sa postavy v halenách a širokých klobúkoch. Tu sykot prvý hada dlhého s ohnivou hlávkou znie vysoko vo vzduchu a bomba vybúši v prostred tábora maďarského a dlhý povraz našich Myjavcov a Vrbovčanov hrnie sa krikom dolu vrchom. Výstrely hustejšie a hustejšie rachocú a prskavky plašia kone i ľud, kanóny maďarské miznú z návršia i radové dve kompánie zastanú si na hrebeni. Götz si oddychnul. „Zach hat richtig Stunde und Minute engehalten,“^[151] hovoril, podávajúc mi ďalekohľad späť. Štúr zostal pri Götzovi, my traja, Jaroslav Borik, Semian a ja, ťahali sme k našim. Prišli sme k najlepšiemu: dobrovoľníci boli už z vrchu dolu a pálili spod vŕb a topoľov povyše Budatína stojacich na most, po ktorom utekali maďarskí honvédi, a ráňali ich do Váhu. Poslední zhodili ale dvadsať mostníc do Váhu, ktoré im za pätami už Vrbovčania a Myjavci opravovali. Borik (Karol), Martin Veštík a Krok prví skočili na most v čele prvej kompánie. No, Boh vás voď, junáci! Na druhej strane vidno vracať sa kanóny a rozpostavovať sa na brehu. Zadný voj Maďarov výskokom pádil ku druhému koncu mosta, z najposlednejších ešte traja zrútili sa do Váhu. Vidno bolo už z okien Budatína blýskať sa štuce i pušky, no artiléria naša ešte za Budatínom! Tri štvrtiny mosta zostali celé, ale našeť na moste už opravenom rúti sa proti kanónom. Okamih trápny. Zach medzitým s vojskom i dobrovoľníkmi poslednými z vrchu prirazí ku Hartmannovi. „Pre Boha, čo stojíte?“ „Nemám rozkazu.“ Zach cvála ku Götzovi a dostáva hneď artilériu. Výskokom letia a prockujú^[152] už kanóny pod Budatínom! Šťastná hodina, hodina a minúta posledná práve vhod. Maďarské kanóny obrátené na Budatín, skadiaľ smrtiace rany do utekajúcich Maďarov padali, a sotva že títo zbadali kanonierov našich, ustali odpor klásť a kryjúc chrbát svojim, pádili naspäť. Dobrovoľníci za nimi. Nadporučík Hartmann a poručík Jünglich dupali nohami nad naprockovanými kanónmi od hnevu a netrpezlivosti, že im nemožno zahrať nôtu spred Budatína, bo boli by museli ponad hlavy našich strieľať. Zach ich uspokojil. „Dosť je dobré, naši sú ratovaní; vy ste spasiteľný strach nahnali Guyonovi a naši sú v Žiline! Vojsko maďarské je už na ceste do priesmyku Strečnianskeho. To zásluha vaša, síce inak most by nás bol veľa ľudí stál.“

Tak stáli veci v chrbte našom. My boli v Žiline; vchádzajúc ulicou od Budatína, vlievajúcou sa do štvorhranu hlavného námestia žilinského, videli sme v protejšej ulici posledných honvédov pešo i na vozíkoch pádiť von zo Žiliny. Pol batérie raketlí a dobrovoľníci v pätách im. Kým Karol Borik obsadil sochu Márie strážou pod rozvinutou zástavou zapnutou na tejto soche a občerstvili sa dobrovoľníci, ktorí dnes o tri hodiny väčší než ostatní pochod podnikli, obchodiac nepriateľa, ba že sme i čakali kavalériu, nutne potrebnú k prenasledovaniu nepriateľa, uskočili Maďari na pol hodiny a zastavili pri Solárni, vypustiac štyri výstrely na nás, postupujúcich za nimi. Prskavky naše s nami nedali dlho baviť sa kanónom na jednom mieste.

Pred Solárňou oba stolíky svoje upravili raketníci a jednu raketu za druhou vypustili na Maďarov, ktorí sa aj hneď pobrali so svojimi kanónmi napred za utekajúcimi. Ešte naposledy zastavili sa na tých vysokých brehoch, podobu šiancov majúcich, za Solárňou — pod nimi kedysi Váh mával vraj svoje koryto — a vystrelili posledné ako obyčajne neškodné gule na nás. Obzerajúc sa nazad, nevideli sme od Žiliny ani našej kavalérie ani vôbec žiadnych prenasledovníkov, vrátili sme sa teda i my s dobrovoľníkmi a prevýbornými raketníkmi do Žiliny, z ktorej priam už i artiléria naša vyjazdila, aby na ten prípad, ak by sa zachcelo pánu Guyonovi zo Strečna sa vrátiť do Žiliny, uvítali ho známou nôtou od Budatína.

Medzitým naši sa už zoznámili a akoby pomerili so Žilinčanmi. Hovorí sa, že diabol nie je tak čierny, ako ho maľujú, i Žilinčania neboli takí zlí, ako sme si ich predstavovali a ako ich povesť špatná maľovala; a naši dobrovoľníci už konečne neboli takí čerti, ako ich páni maďaróni opisovali v plagátoch a novinách. Prechodili sa spoločne po uliciach Žilinčania s našimi i vojakmi a obchádzali najmä námestie a obdivovali veselo vlajúcu zástavu a junáka vysokého v dlhej halene a širokom širáku stráž pri nej držiaceho. Jeho hákovnica bola cele začmudená od prachu.

Našli sme tu už i tie dve kompánie, ktoré so Zachom a Bloudkom obchodili pravé krídlo Maďarov. Tu presvedčili sme sa dokonale, že tentokrát mali sme pred sebou skutočných čistých Maďarov. Nezdar totiž od 11. decembra pripisovali majori maďarskí tej okolnosti, že toho času boli to samí slovenskí honvédi a gardisti, a pán Guyon vyžiadal si tedy čistých Maďarov. Ale i títo nechali nám: šesťsto maďarských klobúkov, pätnásť kulačov s vínom a viacej prázdnych, dva vozy s pekným bielym chlebom, cent broku a postov (guličiek, akými sa jelene strieľajú), tri vozy mäsa, pár vozov múky, hrachu, fazule, k tomu zo dvadsať pekných pušiek, dvojek i jednoriek, zopár štucov a celú hromadu nazbieraných daromníc, kadejakých kôs, pík, fokošov,^[153] pištolí na kremeň i kapsle, ba i voz so samými širokými gaťami. Okrem mŕtvych popadaných do Váhu zobrali sme päť nájdených popri Váhu, svedčiacich očividne, že náležali za života k rytierskemu národu Maďarov.

Keď porovnávam boj od 11. decembra s týmto z 2. januára, teda musím ku chvále tých slovenských „zradných“ podľa majorov maďarských a ich hlavného komandanta honvédov a gardistov vysloviť, že títo slovenskí maďaróni oveľa zmužilejšie a vytrvalejšie dokázali sa byť než títo čistí Maďari, ktorí našim puškám do očí hľadieť nemohli. 2. januára dali Maďari len kanónom za seba vojnu viesť a kadenáhle zočili dlhé haleny a široké širáky, dali hneď do zajačích. Maršovského strelci dňa 11. decembra 1848 do samej noci udatne strieľali do našich, ovšem že za strhaným mostom na druhú stranu Váhu, nuž ale predsa len stáli voči nám, kdežto teraz maďarskí „közvitézi“^[154] už pod Strečnom ťažko zadychčaní vylihujú, keď ešte nad Solárňou ich kanóny s našimi hákovnicami a prskavkami prestrelky prevádzali. Vrbovčanov a Myjavcov ani si nevidel inak ako letieť a rozopätá halena sťa krídla po oboch bokoch im splývala. Jednohlasná chvála dôstojníkov vojenských znela o smelých útočenia spôsoboch našich dobrovoľníkov. Ale to ani inak nemohlo byť. Každý náš dobrovoľník bol ctižiadostivý dostať batériu kanónov dobrovoľnícku! Akonáhle vydal Borik heslo: „Chlapci, na kanóny!“, už sa rútili do ohňa sťa orly na korisť. A všade, kde dobrovoľníkov si videl, videl si i Bloudka, Borika, Zacha, Kroka, Veštíka, Sucháča atď. Mohutný, krásny junák, mladý muž Jediný, starý Lališ, Vrbovčania, obidvaja nesmeli chýbať pri žiadnej odvážnejšej afére. Ten poslednější obyčajne okrem svojej pušky mal ešte i krásny štuc na pleci. Kapitán Borik bol jeho zvláštnym patrónom; kdejaký krásny ďalekonosný štuc prišiel mu pod ruku, hneď ho dal skúšať Lališovi, a ten si vždy najlepší podržal. Bol ostrostrelec, prvý v kompanii. Rozprávali o ňom jeho krajania, že ani v najhustejšej hore letiaci jeleň neušiel jeho guľke.

Sotva som vtiahol na svoj byt a chcel si odpočinúť po celodennom — bolo už k večeru — boji a pochodoch, rozčúlený a napnutý, keď tu na námestí vidím zhluknutých dobrovoľníkov, rozhadzujúcich rukami a náružive rečniacich. Dôstojníci dohrnú sa do chyže mojej a žalujú sa, že zástavu našu, vejúcu vprostred námestia, a stráž dobrovoľnícku stojacu pred ňou, chcela patrola vojenská vystriedať a zástavu vojenskú namiesto našej dobrovoľníckej vztýčiť. Skoro by sa krvipreliatie bolo stalo, keď stráž zástavy strieľať chcela na patrolu nie svoju, zamieňať ju chcejúcu. Dôstojník ktorýsi upozornil kaprála, aby pozhovel, že generálovi vec sa oznámi. Nuž generál Götz najprv síce bral dôstojníka pod ochranu, bo vraj pod zástavou cisárskou sme zvíťazili; áno, reku, ani my nemáme nič proti tomu, aby bola i spoločná zástava vztýčená na námestí, ale cisárskou je i naša zástava, a to tá, ktorá dvoma hodinami pred spoločnou zástavou zatknutá bola na soche verejnej. Zlú krv by to v dobrovoľníctve robilo, keby zástava táto mala byť odstránená. Generál nechal v pokoji síce našu zástavu na námestí za osem dní viať, ale mrzute sa vyslovil pred plukovníkom Frischeisenom a inými dôstojníkmi vojenskými, že to bola predsa opovážlivosť letieť za kanónmi, kdežto by on či tak, či tak bol most a Žilinu bár i forsírovaním^[155] mostu vzal s väčšou bezpečnosťou a istotou ako takto. Frischeisen vyznal pred generálom, že skutočne on sám (Frischeisen) myslel, že je prvým na moste, kdežto dobrovoľníci slovenskí boli už v Žiline. Nič teda spravodlivejšieho, než aby sme tak verne a udatne nesenú zástavu našich spolubojovníkov nechali viať tu, kde ju vo službe jeho veličenstva nie menej ako vo službe národa svojho víťazne vztýčili. Verejnú mienku dôstojníkov i vojska vyslovil tu Frischeisen, a tak pokojne ukončila sa táto chúlostivá udalosť. Dobrovoľníci naši dosť boli všade stenčovaní a trpeli, ale zástavu svoju sňať z jej miesta, z ktorého hlásala svedectvo o ich udatnosti, nemienili, pod ktorou radšej boli by sami opustili celý sbor. Götz musel na svoje staré kolená prijať novú náuku o národnom oduševnení, o ktorej neslýchal predtým.

Z vypravovania môjho vysvitá, že dobrovoľníci naši dva razy mali v moci Budatín, ale ho ani jeden raz nevyplundrovali^[156] a tým menej podpálili, ako im to za vinu kladené bolo. Nádobno mi tuná pripomenúť i žvastaniny paltaufovské, ktoré po mojej osobnej cti siahali, za ktoré som ho potom pred súd potiahol, čoho výsledok bolo jeho uväznenie a odobranie mu vydávania škandalózneho plátku „Der Colonist“, v ktorom reklámu robil svojim utŕhačným brožúram „Hurban und Compagnie“ a „Herr Hurban und Compangnie“,^[157] Podľa týchto brožúr mal som sa ja najprv za kráľa slovenského vyhlásiť v Kálnici; potom zúčastňovať sa na zločine devastácie^[158] hôr v Nesluši a konečne na krádeži koní a koča grófa Čákyho v Budatíne. Po tridsiatich piatich rokoch z dlhej chvíle vyhrabal Šimon Zmertych, lazár sotinský pri Senici, brožúrky a „Colonistu“ Paltaufovho a priluhal ku lžiam tým ešte i svoj vlastný, hnilobou telíčka jeho páchnúci vtip, že som vraj v Budatíne grófke Čákyčke hodvábne šaty vzal a žienku svoju do nich obliekol a po Senici vraj brilírovať dal. Známa je história i tejto aféry, známo je, že ja zveril česť svoju takto ničomne napadnutú porote prešporskej, obžalujúc Zmertych pre utŕhanie na cti, známo konečne, že patriotizmus prešporských porotcov, majúc pred očami lazára z nosidiel do siene porotnej vyloženého, prehlásili ho za nevinného. Nuž v mene Božom, nech je to na zdravie i porote i chorému prosebníkovi, ja môžem spokojiť sa s faktom tým, že i Paltauf i Zmertych ohavne luhali, keď mi nečestné tie skutky zo zlosti pripisovať sa osmelili.

Faktom ďalej je, že vyženúc z Budatína celkom zachovaného Maďarov na poludnie dňa 2. januára 1849, i ja i dobrovoľníci s pol batériou raketlí v pätách sme boli Maďarom až za Solárňou žilinskou a viacej sme sa na Budatín nevrátili, ktorý obsadil generál Götz jednou kompániou vojska cisárskeho, ak neklame ma pamäť, pluku Bianchiho. Naši povstalci ležali v Žiline za týždeň a Budatín bol v rukách vojska. O podpálení Budatína počuli sme až koncom januára, stojac na hraniciach turčiansko-oravských. Tento fakt neodškriepiteľne žiaden Paltauf, žiaden Zmertych, ba ani žiaden poctivý človek na veky nepodvráti. Čo v ohni boja, počnúc od toho obeda pre 50 dôstojníkov Guyonových, dňa 11. decembra 1848 prichystaného a Borikovou kompániou zjedeného, až do poludnia dňa 2. januára 1849 Maďarmi i našimi na Budatíne poškodené bolo, za to si je zodpovedný sám majiteľ Budatína gróf Čáky, ktorý oddal svoj dvorec do služby maďarského mätežníctva, buntu protidynastického, v ktorom vojvodili a gazdovali kdejakí dobrodruhovia cudzozemskí, ako Guyon, dva razy bitý pod Budatínom, a iní. Ak chcú pravotu túto ďalej viesť maďarskí Paltaufovia a Zmertychovci, odkazujem ich na adresu vojska cisárskeho, ktoré držalo Budatín po našom odchode ešte za štyri týždne.

A ešte jednu zvláštnosť. Za ktorýsi čas po revolúcii predal som ja kone katolíckemu farárovi senickému Jozefovi Vietorisovi^[159] netušiac, že predaj tento bude mu slúžiť za dôvod už až zbytočný, bo behom pravoty Paltaufovskej dostavil som svedectvá od tešínskeho mešťanostu čo svedka a farára Muczku čo predavateľa koní rečených — o proveniencii koní mojich. Vietoris mi vyzradil, že on kone kúpil vlastne nie pre seba, ale pre grófov Apponyich v Jablonici. Tak bola totiž Paltaufská klebeta kroz „Wanderera“, „Colonistu“ a iné, najmä maďarské časopisy rozšírená, že sami nestranní páni, ako gróf Apponyi, ba i sám gróf Čáky nadmieru zvedaví boli istoty sa dozvedieť. Nuž a teraz boli kone tie v majetnosti nestranných pánov. Sám gróf Čáky prišiel sa naposledy podívať na ne do Jablonice a smial sa chutne klebete tejto. Moje bývalé kone u grófov Apponyich jablonických boli potom v opravdivej sinekúre dlho chované, bez práce a len ku prechádzkam ľahkým upotrebované. V pohnutých časoch i kone „habent sua fata“^[160] a potvrdzuje sa vždy, že „calumniare audacter, semper aliquid haeret“.^[161]

Paltauf, ktorý vydal sa bol do služby mäteže maďarskej, bol prepustený zo Segedína káranec; roku 1848 v septembri nachodíme bo ako kráľovského poštára v Novom Meste nad Váhom. Dňa 22. septembra bral účasť na výprave proti nám na Brezovú a prišiel tam o pár koní a bričku. Kone i bričku svoju reklamoval najprv u mňa, potom u dištriktuálneho komanda^[162] v Prešporku roku 1849, ale nedostal náhrady práve tak ako všetci ostatní kombatanti jeho, ktorí nechali na Košariskách, u Štefov a na úteku u Holeškov až po Vrbové oveľa dráhocennejšie i kone i bričky i ďalekohľady i celé klbká šnôr — bezpochyby k vešaniu Slovákov prichystaných! — i pušiek a súdkov vína a iných drobností. Po ukončenej revolúcii začal si teda nanovo so mnou — a to vždy len snáď pre tu bričku a kone — boj brožúrový a novinársky. Všade luhal a ohováral ma, až tak dvíhala sa kúrňava nad „Wandererom“, „Colonistom“ a brožúrami jeho. Najprv bol magnátmi a kdejakými majormi maďarskými podporovaný, ale tí vidiac, že Paltauf darmo ich za nosom vodí a vyjmúc lží sebou z prsta vycicaných, žiadneho faktu dotvrdiť nevie, opustili ho, takže naposledy biedne vo všeobecnej nemocnici vo Viedni na špatnú nemoc zomrel. Zbierku museli urobiť spisovatelia viedenskí, aby mohol byť pochovaný. Habent sua fata — i taký scriptores,^[163] ako bol Paltauf.

*

Ku dňu 4. januára zvolali sme národné zhromaždenie do Žiliny. Zišlo sa množstvo ľudu z okolia žilinského. Meštianstvo sa uťahovalo síce, bo ešte čakalo hádam, že otvorí sa Strečniansky priesmyk a dolina Rajecká a vyrútia sa maďarskí honvédi na nás, predsa však i meštianstva značný počet dostavil sa, tým viac, že celý sbor dôstojnícky — službou zamestnaných vynímajúc — dostavil sa. Vyheň vojenská predstavovala rečnište. Prvý vystúpil Štúr, po ňom ja, za nami plukovník Frischeisen, cieľ rečí našich bol: povzbudiť ľud ku uchopeniu sa zbrane za slobodu a právo rovné s Maďarmi čo do reči národnej i nášho slovenského národa, ktorému jeho veličenstvo tak ako iným národom zabezpečuje právo a slobodu.

Frischeisen vyvolal na ohnivé reči naše: „Keď tu aspoň sto chlapov neskočí na nohy a neuchytí ponúkanej mu zbrane za svoju slobodu, nebude v ňom duše živej!“

Ale aj skutočne nebolo. Ľudia šomrali modlitby, mŕtvo, blazeovano^[164] hľadeli na rečníkov a po schôdzke rozprávali si, ako skutočne videli ten môj prsteň na ľavom ukazováku, o ktorom si bájili, že keď ho obrátim, premením sa na zajaca! Maďarská kultúra to chcela a chce doteraz, aby ľud slepým bol a takým zostal, aby na ňom orať mohli. Na Čadci skočilo na nohy tridsať junákov na reči naše, v Novom Meste nad Kysucou dvaja, v Žiline ani jeden. Môj lístok zo dňa 4. januára 1849 má túto charakteristiku o žilinskej agitácii:

„Dnes sme s Ľudovítom držali reči k národnému zhromaždeniu. Ale, Bože môj, Bože, čo je to tu za ľud! Aký to rozdiel medzi naším ľudom v Nitre a tu týmto hornotrenčianskym! Ako teliatka počúvali, počúvali, ale vo tvári, v očiach žiadneho ohňa nebadať. Sami vojenskí dôstojníci uschytení boli a tisli nám ruky kamarátsky. Ľud šomral si modlitby — ach, prestanem radšej. Do porazenia! Nuž ale čo je robiť? Ako boli učení, tak chodia. Blud, povera, blbstvo, nechápavosť to je ovocie náuk naším panstvom a kňažstvom rozširovaných od stoletia. Sama Žilina, ktorú sme velice šanovali a rabovať v nej vonkoncom nedovolili, bár dosiaľnymi skutkami nepriateľskými proti nám toho v plnej miere zasluhovala, sama Žilina je hroznou slepotou porazená. Boh sám osvieť myseľ národa nášho, pekný tento tatranský kraj obývajúceho. My túžime čo skôr pohnúť sa stadiaľto. Polapali sme listy nepriateľské, z ktorých sme poznali, že sa Maďari nemienia v Turci pevne osadiť, bo „Turčania a Oravci Hurbana čakajú a nie sú spoľahliví, vyjmúc daktorých pánov, pre nás!“ My však opatrní sme a nemienime priesmyk Strečniansky útokom brať, ale obídeme ich na Žiare, o tom ale potom.“

*

Dňa 8. januára včasne ráno pohli sme sa zo Žiliny na Rajec. Dôvod k odchodu bol ten, že pod Strečnom boli zabarikádovaní Maďari a možno bolo predpokladať, že by i bránili boli priesmyk; o Žiarskom, v zime jedine mimo Strečnianskeho možnom prístupe do Turca, hodnoverne sme sa dozvedeli, že nie je obsadený, podobne že v Martine nieto hlavnej sily, ktorá držala Piaržsky priesmyk, a tak zjavenie sa naše na Žiarach že istotne vyprázdni i Strečniansky priesmyk, a posádka táto nemajúc opory v Martine, bude sa ponáhľať k Piargu, aby sme ju nelapili. Na Turci nám ovšem najviac záležalo; tu je centrum, o ktoré opiera sa päť slovenských stolíc, ohradené sťa baštami vrchmi mohutnými. V tomto centre dobre zorganizovaná dosť malá sila vojenská mohla by divy prevádzať.

A bol skutočne už zvrchovaný čas, že sme opustili Žilinu pre nás už neplodnú. Na poludnie našli sme v Rajci prichystaný obed. Čo je, reku? Nik nevedel, čo sa robilo. A ono vysvitlo, že obed rozkázaný bol od komanda honvédskeho pre vojsko a gardy maďarské. Obkolesený bol teda Rajec, kanóny od strany nemecko-pravnianskej rozostavené; o druhej hodine vidiac, že páni hostia nejdú k obedu, zjedli sme sami uchystané jedlá. Vojsko nemuselo samo odvárať; rajčianske obecenstvo nás dosť prívetivo prijalo a pozdejšie rozhovorilo sa i dôverne s nami. Židia prišli pokorne, nesúc dobrovoľnú daň vojenskú. Národné zhromaždenie bolo húfne navštívené, no zostalo bez výsledku; zostalo pri pekných rečiach. Zdalo sa, že nám až pri Prievidzi boj nastáva. Naši Vrbovčania menovite na Prievidzu tešili sa, bo prievidzská garda bola na Vrbovciach po ústupe našom v septembri ako exekúcia u nich. Každý mal poznamenané meno svojho exekútora, ktorého gazdiná musela kŕmiť a vínom napájať. Mužovia, synovia boli pod Javorinou alebo po moravských susedných dedinách rozídení.

Dňa 9. januára zaujali sme Nemecké Pravno. Hľadiac naspäť na tie úzke doliny, vysoké priesmyky, sedlá hôr, ktorými nám bolo ísť, skoro bych bol mal pri trochu lepšej strategickej schopnosti maďarských vojvodcov za väčší omyl túto obchádzku, než odváženia sa k útoku na Strečniansky priesmyk. Tento prechod z Rajca do Nemeckého Pravna dal by sa bol rovne tak brániť ako Strečno. Zdalo sa tiež, že ten rozkázaný obed v Rajci svedčil o nábehoch myšlienkových vojvodcov, majorov maďarských o podobných ideách; ale, Bože môj, keď ono tej odvahy aj skutočne postaviť sa nebolo k dostaniu v Rajci na rínku ani v Deutsch-Proben-e,^[165] ba konečne ani v Prievidzi, pred ktorou sme sa 10. januára v úplnej útočnej hotovosti postavili, vyzvúc mesto ku vzdaniu sa.