ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kus veľmi krušnej práce darovali nám Maďari tým, že nechali priesmyk Kraľoviansky neostrážený; dvesto smelých strelcov neohliadajúcich sa ustavične po batériách, ktoré by ich kryly, bolo by mohlo dva razy toľkú silu zadržať, ako naša bola, ba späť do Turca zatisnúť. Cesta úzka, zväčša do skál vtesaná, visiaca nad Váhom, skaliská nad nami, pod nami priepasti otočené zôkol-vôkol vrchmi a horami, ešte k tomu dobre postavení strelci po úbočiach a návršiach — potom nech sa páči ísť od Šútova do Kraľovian! Pravda, obrancovia by museli byť Slováci, vlasť svoju milujúci a národ pred krvižížnivými tyranmi obraňovať spôsobní! U Maďarov toho nebolo, a títo skutočne nezdali sa mať ani tušenia o horskej vojne; ako tam pri Čadci, Kysuckom Novom Meste a Budatíne, podobne ako v Rajeckej doline, pustili z oka najkrajšie, strategické pozície a bežali i bežali, najviac ak kde-tu cestu prekopali, lebo dáku barikádu z klátov spravili, ale obraňovať i tieto hračky zabudli! Tak stalo sa i s priesmykom Kraľovianskym.

Kraľovanci, Párničania, Veličania vítali víťazne naše čaty, no víťaznej mysli nebolo badať. Pekné tváre, vzrast silný, udatné zjavy, no duch bol stlačený. Aký to rozdiel medzi turčianskym a oravským ľudom! V Turci vrel život a junač myslela o pomste nad vrahmi života národného, tu v Orave všetko zrazené, zmalátnelé, nepovedomé svojej národnej, politickej hodnosti.

Na reč moju vo Veličnej držanú a s jasotom a na slávu volaním prijatú neprihlásil sa žiaden medzi dobrovoľníkov našich, národne zmýšľajúca šľachta utiahla sa do svojich dvorcov. Terorizmus zanechal tu hlboko vyryté brázdy na duchu i tvárach. Najjunáckejší v celej Orave bol náš Ctiboh Zoch. Ja býval vo Veličnej u farára Brózika,^[196] neohrozeného síce svedka pravdy i kresťanskej i národnej, no priveľkého filozofa v búrnych časoch, neznajúceho vymotať sa z pesimizmu, ktorý mu reflexia jeho a skúsenosti z domáceho, krajinského života uhorského diktovali. Ako som sa zadivil rečiam jeho, toho brata drahého, ktorý stával voždy po boku Zocha a čaty ostatnej popredných dvíhateľov národa!

„Hja, braček, darmo je, niet ešte tu ten čas, v ktorom národ náš precíti a zobudí sa; darmo všetko, vaše námahy roztrieskajú sa o tvrdé skaliská skutočnosti, títo psohlavci zradia i vás i kráľa, a národ náš i tak nikdy nebol predmetom ich lásky a starosti. A čože myslíte, že i na prípad vášho víťazstva neoklamú vás? Oni zase zalíškajú sa u dvora viedenského a nad ľudom naším opäť bude sa zvŕtať dráb lieskovicou! Už je darmo, ja to tak predvídam.“

Tak lamentoval jeden z najlepších, najinteligentnejších oravských synov!

„Nuž ale,“ vetím ja, „brat môj sladký, či natoľko potratil si už nádeje lepších dňov našich?“ — Brózik skočil mi do reči: „Veru natoľko, brat zlatý; bo akože bych netratil všetku nádej, keď vidím, čo sa deje v Orave! Všetko zalieza do dier, po zlom dychtí, za dobré nezaujme sa a biedny ľud nevie, čí je!“ Potom rozprával o neslýchanom terorizme, ktorý tu ešte pred niekoľkými dňami týral každého, kto ešte podržal všetkých päť pohromade.

„Keď najlepší vôľu i nádej tratia, vtedy je skutočne zle s národom,“ hovoril som a obrátil reč na iné otázky; ale Brózik vždy len vracal sa ku svojmu pesimizmu. „A veď hej, počujem, že vám v Kubíne chystajú slávnejšie prijatie než Görgeyho vojsku, ba že i Móric^[197] vás mieni traktovať; ó, to ja viem, kto má palicu v rukách, tomu sa oni vedia pokoriť, ale, bračekovci, nože sa majte na pozore, aby vás neoklamali. Tí ľudia sú všetkými zlými masťami mazaní! A hľa! veď už aj Kossuth zo Segedína sľubuje^[198] Slovákom hory-doly, nuž ale budete mu veriť?“

Úplný pesimizmus opanoval nášho peknoduchého Andreja; srdečné bolo požehnanie, ktoré dával nám na cestu, odberajúcim sa ta ďalej do Oravy. Nuž pravda, dobré je i to, no v časoch tak búrnych, ako bol február roku 1849, je potreba ešte aj iného vývoja duchovného. „Zbohom, Ondrejko,“ sadajúc na koňa a podávajúc ruku svojmu kučigazdovi^[199] hovoril som, „nebuďže slabým a dúfaj v Boha!“ Ten kývol rukou a so strhnutým z hlavy klobúkom díval sa za nami; slzy tiekli mu po lícach. To bolo 4. februára 1849.

Tunajšia šľachta v podozrení slavizmu neukázala sa vo Veličnej, šľachta, robiaca v košutizme, pošla za Görgeym, a tá pečovičovská^[200] koncentrovala sa v sídelnom meste Dolnom Kubíne; tam chcela svoju homagiálnu oddanosť kráľovi osvedčiť majorovi Trenkovi ako komandantovi batalióna Deutschmeistrov.

My jazdili s majorom v čele oboch bataliónov, nadrečeného a nášho dobrovoľníckeho. Barón Trenk ponechal mne rečnícku čiastku chystaných nám vítaniek. Hovorili sme o tej homagiálnej oddanosti kráľovi ako o dvojtvárnej fráze; dnes má fráza obrátenú tvár k majorovi cisárskeho vojska pokračujúceho proti Kossuthovi, a keby prišiel Görgey, mala by zmysel proti tomuže a za Ferdinanda V.

Prišli sme k mostu, a tu nás čakal zástup národa s mestskou deputáciou v čele, slovenské zástavy so slovenskými nápismi viali nad hlavami množstva. Na vítaciu reč Radlinského odpovedal som ja pri slávnostnom pokrikovaní na slávu cisára Františka Jozefa I. a nastúpil pochod cez most pri hudbe veselom národa hovore.

Pred stoličným domom v Kubíne boli tisíce zhromaždené; tu vítala nás stolica homagiálnou oddanosťou a ja odpovedal na reč, vykladajúc praktickými príkladmi vernosti a oddanosti k dedičnému panovníkovi Františkovi Jozefovi I. Pečovičovská tu zhromaždená šľachta potakovala vývodom mojim a potom lepila sa nám na päty — celkom homagiálne.

Po ubytovaní sa nášho vojska rozpísala sa ku 7. februáru národná schôdzka do Kubína cieľom zvolenia novej vrchnosti stoličnej, ktorá by nad pokojom a poriadkom stolice bdela a verejné záležitosti spravovala. Poslovia rozleteli sa po celej Orave.

Veľa návštev šľachty oravskej obťažilo nás, sotva z koňov zostúpivších. Fajnový to ľud, a vidno na dno duše jeho, nátura je slovenská, firnajz povrchný, miešaný smradom i vôňami z oficinií^[201] je moderný, k oklamaniu iba hlúpeho. Spiatočné návštevy nebolo možno konať. V ten deň však ešte oplatil som vizitu u Mórica Zmeškala. Tento pán, tak sa mi to zdalo, reprezentuje pravý obraz slovenského zemana, s ktorým možno bolo hovoriť o veciach slovenského národa tak blízko sa dotýkajúcich. Na moje vývody o potrebe zaujať sa národa slovenského, tak velikú ťarchu bremien krajinských znášajúceho, poznamenal pán Móric:

„Veď ja dávno už bojujem proti tomu streštencovi (Kossuthovi) a hovoril som voždy, aby slovenskému národu stalo sa po práve, ale nemohol som preraziť proti fanatizmu Kossuthovmu. Ja som predvídal tieto zmätky, a teraz to všetko vidíme naplnené.“ Skutočne, Móric Zmeškal nebol fanatikom maďarským, pod hrôzovládou Kossuthovou veľa trpel od bláznivej mládeže, a keď nemohol hovoriť, mlčal, ale zásady svoje nikdy nezaprel. Lojálny, kráľovi vo všetkých pomeroch verný, s ľudom slovenským dobre nakladajúci, a keby na ňom samom bolo bývalo, iste by bol spravodlivým žiadostiam národa slovenského v každej dobe a podobe vyhovel.

„Nuž veď sme my všetci Slováci, prečo by sme naše stolice a národ náš mali opúšťať kvôli iným stoliciam a inému národu? Či my nenesieme jednako všetky ťarchy? A potom, či má náš kráľ vernejší národ kde ako Slovákov? Však až do poslednej chvíle i šľachta slovenská najvernejšie stála po boku kráľovských práv!“ Tak hovoril starý pán.

Večer tento dňa 4. februára strávili sme vo Vyšnom Kubíne pri prvej našej kompánii; s dôstojníkmi našimi bavili sme sa výborne u pána Zmeškala; pani jeho, rodená Maďarka, bola ľúbeznou domácou paňou, ktorá mala čulý záujem na našich politických rozhovoroch a miešala sa často do reči, menovite keď žalovali sme sa na otčimské zaobchádzanie s národom slovenským, hovoriac, že by to nemalo tak byť, keď sme všetci, Maďari i Slováci, jedného kráľa poddaní a jednej vlasti synovia. „Môj manžel vždy zastával tieto zásady,“ riekla. Od nej sme tiež vyrozumeli, že Kossuthova segedínska proklamácia vrtí mozgom tunajšej šľachty, bár nám ju žiaden z politikov oravsko-maďarónskych neopovážil sa predostrieť. Dáma táto nemala toľko zdržanlivosti ako jej pán manžel, ktorému ona tiež bola známa, no ani slovom nedotkol sa jej obsahu. Pravda, od jedného Zmeškala nebolo k očakávaniu, že predloží listinu, vyzývajúcu Slovákov k opusteniu zástavy kráľovskej, bárs aj s podmienkami pekných sľubov o rovnoprávnosti Slovákov s Maďarmi sboru takému, ktorý je práve na pochode búrnom po utekajúcom generálovi Kossuthovom; nuž ale jeho pani, rozohriata rečami o krivdách na národe našom páchaných, dobre mysliac s vlasťou a národmi túto vlasť obývajúcimi, a vidiac, že Kossuth sám prichodí k rozumu a uznáva chyby doteraz páchané, podávajúc ruku — k Zachovi, vedľa nej sediacemu, prehovorila:

„Nuž ale nedalo by sa to ešte napraviť?“ Móric hniezdil sa na stolici, ale nechal manželku svoju. Zach počúval milú rečníčku, ani mihalnicou nehnúc a len hľadel do jej čiernych očí. „Či máte známosť o najnovšej proklamácii Kossuthovej? Veď už tam zabezpečuje Slovákom úplnú rovnoprávnosť národnú slovenskému národu. A už by to len predsa pre celú vlasť bola veľmi radostná udalosť, keby sa národy naše zmierili.“

„Trop tard, trop tard,^[202] milostivá pani,“ vetí Zach, „keby to Kossuth v Pešti bol urobil, to by malo zmysel; teraz na úteku v Segedíne postavený, po toľkých justičných vraždách na nevinných Slovákoch spáchaných, po toľko vyliatej krvi v bojoch dosavádnych slovo jeho nemá ceny.“

„Ale,“ pretrhol reč starý pán, „už v Prešporku mal Kossuth urobiť slovenskému národu po práve a nebolo by tých zmätkov v krajine; ja už v Prešporku hovoril som s ním o tom, ale ten Hitzkopf^[203] nedal si riecť. Teraz, perse, je už pozde. Sero sapiunt Phryges!“^[204] A týmto pretrhla sa táto reč o zmierovacej akcii Kossuthovej. Hneď tu pripomeniem, že podobnú tejto mal Bloudek konverzáciu v Madočanoch s paňou Madočankou, župankou, ktorú na pochode do Liptova navštívil s čatou svojou. Pán župan utiekol, nechajúc mladú paniu, horlivú maďarónku, zaobstarávať slovenských dobrovoľníkov, aby si sami nemuseli obstarávať potreby. Lenže pani Madočanka mladého nášho komandanta zrovna logicky vyzývala k odpadnutiu od zástavy, lebo Kossuth vraj už to dáva slovenskému národu, čo národ žiada, teda aby sa i on pripojil k Slovákom bojujúcim s Kossuthom.

Bloudek mohol mladú paniu hneď aretírovať, ale bol gavalier slušný, ktorý chutne vysmial peknú paniu a pekne poďakoval sa za pohostinnosť, ktorú preukázala jemu a jeho dôstojníctvu.

„Ľúto mi,“ hovoril k nej odchádzajúc, „že tak pekná rodina šľachtická s takým šarlatánom, akým je Kossuth, osud svoj spojila. Budete mať všetci čo ľutovať, že ste národ svoj i kráľa svojho opustili.“ Kossuthova segedínska proklamácia minula sa svojho cieľa: nezviedla Slovákov k zrade a Kossuthovi nepomohla.

Deň 4. februára vo Vyšnom Kubíne strávený a dokončený v dome Zmeškalovom zostal nám v pamäti. Veľa kumštov diplomatických roztopilo sa na žhavej duši našej, nesúcej sa za ideálom slovenským. Dňa 5. vysankovali sme sa na Podzámok. Major Trenk bol s nami. Bloudek a Zach veľmi žiadali si vidieť sídlo orlov oravských, zámok nádherný, jediný svojho spôsobu na celom Slovensku, a rozumie sa, v celom Uhorsku. Pamätník slávy slovenskej šľachty, najmä najslávnejšieho z nej rodu Turzovcov.^[205] Raňajkovali sme u bývalého junáka slovenského, teraz už maďaróna zbesilého. No prijal nás dobre, navzdor tomu, že sme konfiškovali zanechané u neho vojenské, görgeyovské kontrabandy, pol druha centa pušného prachu, šesť bedien plných olova, cínu, patrónov atď. Prehliadli sme si zámok, pokochali výhľadmi najrozkošnejšími na snehom pokryté výšavy Oravy. „Arva fiusti Petre, Arva eris et in Arva morieris“^[206] znel nám v uši zo školských časov naučený výrok o Petrovi, a my z cimburia turzovského zámku volali ho ku sirotám hornej Oravy.

Starý Szmreczányi bol nám „na kompliment“, ale mohol si usporiť farizejský úklonok, pravý poľský „padam do nog“,^[207] lebo major Trenk bol dnes akýsi nezmierlivý. Dal sa do neho ako do kráľovského človeka s otázkou:

„Ako môže ako šľachtic uhorský nadržovať Kossuthovi, ktorý všetky zväzky rodinné, obecné, národné, krajinské a spoločenské trhá, národy dosiaľ pospolu v dobrote nažívavšie dráždi, druha na druha štve a hucká, krv nevinných prelieva?“ Uhladený, frázami našpikovaný tento starý pán nevedel, kde začať svoje ospravedlňovanie sa, kde načať frázu homagiálnej vernosti a oddanosti. Voči takému vojakovi, akým bol Trenk, ťažko je uhorskému dvojjazyčníkovi nájsť „filum congregationalis controversiae“.^[208] A k tomu ešte my sme tu boli s našimi národnými otázkami. Skutočne, učený pán Szmrecsányi nevedel, kam z konopí. Darmo je, odrodilstvo neposkytuje čestnému človekovi žiadnych prostriedkov obrany voči morálnym sudcom. Politický človek, bárs aj holduje na čas ideám neuznaným, stojí v plnej zbrani proti každej moci, ale poturica,^[209] odrodilec, renegát oholený a nahý stojí i pred chlapcom z gymnázia vychádzajúcim, národne upovedomelým.

Mešťania kubínski boli osviežení naším príchodom; dobre im vraj padlo „vidieť tu teraz tak pokornú aristokraciu, ktorá len pred troma dňami tak teroristicky počínala si proti nám, a teraz pánu Hurbanovi tak dvorí, ako by bol aj Madočánym!“ Ó, chabosť! tvoje meno je odrodilstvo! — V Kubíne sme ovšem dostali náležitého svetla na hornú Oravu; tam tupoumé maďarónstvo ešte viacej zarylo do ľudu nežli tu v dolnej. Tu predsa je národ osvietenejší a nedá si tak každú sprostotu na nos zavesiť ako tam. O tom sme sa osobne presvedčili, keď sme dňa 6. februára zavčas rána s Borikom vysánkovali sa do Tvrdošína, kde, ako nám bolo zdeleno, skoncentrovaná bola všetka hlúposť a sprostota hornej Oravy. Akýsi Varzel tam vraj riadil nemilosrdnou, večnou akousi sprostotou. Pol kompánie dobrovoľníkov a pol vojakov išlo za nami, bo podľa chýrov akísi junáci chcú vraj čeliť poriadkom nami zavádzaným. Hodinou pred naším sprievodom vtrhli sme do Tvrdošína a zosadli hneď na mestskom dome, kde nás pozdravili poriadne veľmi slušní ľudia. Hneď sme dali zvolať mestskú radu, a kým sa všetko zariaďovalo, prišli i naši vojaci.

Ku shromaždenému meštianstvu držal som reč a oznámil mu, že cieľom udržania poriadku v meste a okolí majú sa zvoliť takí členovia, ktorí v týchto búrnych časoch neprehrešili sa proti kráľovi a vyznačili sa láskou ku svojim spoluobčanom. A títo budú spravovať a riadiť mesto. Ohľadom našich dobrovoľníkov ale vysvetlená bola vec, že tí spolu s armádou cisárskou bojujú proti buričom kossuthovským, a kto by dobrovoľne k nim sa pripojil, bude za kamaráta a spolubojovníka prijatý. O vlastnom národe títo ľudkovia málo slýchali, preto aj netečne mali sa k výzyvom našim.

Mešťania, najmä úradskí ľudia, vyhovárali sa na stoličných pánov; bo sme hľadeli meštianstvo upozorniť na jeho pôvod a povinnosť nielen oproti iným, ale i oproti svojmu vlastnému národu.

Voľba vrchnosti šla slobodne, výkrikmi zvolení boli najlepší mešťania. Z vyšetrenia vyšli aj iné potom osobnosti ako pokoju nebezpečné, platení to náhončí alebo dobrovoľní Kossuthovci. Asi šiesti museli s nami do Kubína, obvinení z besného košutárstva. Zobraná bola Tvrdošínčanom i zbraň, vyjmúc tých, za ktorých zvolená mestská rada dobre stála. Vojenské pušky ovšem bez rozdielu boli skonfiškované, rozumie sa, pre našich budúcich dobrovoľníkov.

O polnoci priviezli sme sa späť do Kubína, Vtisk, ktorý na mňa horná Orava spôsobila, bol žiaľny. Ľud bez vedomia, stlačený akosi k zemi, nevládnúci sa pozdvihnúť. Šľaky otroctva čerstvo vyryté na tvárach väčšiny, a ktorý troštička zdal sa mať akúsi samostatnosť, ten hovoril frázy stoličného pána komisára. Na prvý protidôvod už onemel.

„Nuž veď aj my sme Uhria,“ hovoril mi jeden mešťan, keď som ho presvedčoval, že Kossuth náš slovenský národ chce pripraviť o práva k jeho reči a národnosti a že chce nás pomaďarčiť. „Hej,“ povedám, „a či viete uhorsky?“ „Nie vera ja,“ odvetí. „Ba veru viete,“ zase ja. „Ba vera neviem,“ vetí on. „Nuž a či nie ste Uhria, nie ste v Uhorsku? Hľa, keď hovoríte slovensky, nuž tak dobre hovoríte po uhorsky, ako i Maďar, Nemec, Srb, Rumun, ktorí v Uhorsku bývajú. Nuž tak, braček môj, pritom že ste Uhria, ešte nie ste Maďari, a keď vám Maďari reč vašu berú, tým vám i život berú.“ „Ej, nuž to si už len nedáme!“ „Horkýže nedáte, keď sa takých ľudí, ako Bacha, Varzela a tých druhých pridŕžate.“ Bol koniec diškurzu.

Dňa 7. bola zas nová vo veľkom agitácia. Major Trenk a ja zahájili sme národné zhromaždenie, ku ktorému držal som ja dlhšiu reč o cieľoch výpravy našej proti vojskám mätežníkov. V následku len nedávnej okupácie stolice oravskej kroz mätežníkov maďarských ukázala sa nevyhnutná potreba reštaurácie stoličných úradníkov; sotva mi treba podotknúť, akého charakteru mužov potrebuje záujem národa stolicu túto obývajúceho. Reč prijatá bola s velikým nadšením. Pán Móric Zmeškal predsedal zhromaždeniu a zo spoločného uzrozumenia nášho s ním zostavený register mužov i národomilovných i politicky bezúhonných prednesený bol čo návrh kandidátov na úrady, z ktorých a iných k tomu národom vymenovaných zriadená bola kráľovská rada stolice oravskej. Po vykonanej reštaurácii predstúpili sme všetci in corpore^[210] pred národ pred stoličným domom a pozdĺž širokej hlavnej ulice Dolného Kubína rozpostavený, kde ja zase vyše hodiny hovoril som o potrebe hlásenia sa národa o svoje práva národné. Menovite povstal som tu s rozhodnosťou proti nešťastnému miešaniu povstania národa slovenského, popri právach trónu, s náboženskými záležitosťami. Lebo i tuná, najmä v hornej Orave, mätežníci mýlili ľud, akoby nám popri vojsku cisárskom bojujúcim išlo o potlačenie dákesi náboženstva katolíckeho, čo, ako samo v sebe je smiešne, keď medzi nami uvedomelými Slovákmi tak dobre sú katolíci ako luteráni, tak prezradzuje to samé len zlostný úmysel ľud pospolitý šialiť a klamať, aby ho tým snadnejšie získať mohli ku zločinským svojim podnikom a k napomáhaniu týchto. I tuná publikovali sme uznesenia turčianske, prijaté výkrikom, ako aj aby sa žiadosti národa cisárovi predniesli.

Zástupy ľudu spokojne navracali sa do svojich príbytkov. Mňa ustatého a u Novákov^[211] kdesi v kútiku odpočívajúceho vyhľadali priatelia a veľmi ma napekali, abych polhodinku venoval tomu chýrečnému Varzelovi, že ma vraj chce odprosovať. Varzel bol s inými z Tvrdošína ako burič dovezený do Kubína. Ja nemal síce veľa chuti dať sa odprosovať, bo všetci buriči dodaní vojsku mali očakávať súd od vojska. Nuž ale či viacej, či menej malo prejsť hlúpych rečí cez moje uši, bolo mi už jedno, a čakal som pokojne milého Vŕzala. Prišiel a zavrzúkal takto:

„Prosím ponížene, nech mi odpustia, že som ich milosť obrazil, lebo ja som ich neznal; ja som bol vždy verný poddaný jeho jasnosti cisárskej, a len na nich som hrešieval. Ale nech mi to ráča odpustiť.“

„Ach, môj milý Varzelu, mýlite sa, že by ste vy mňa mohli obraziť; ak ste len jeho veličenstvo svojimi buričstvami neobrazili, môžete spokojne spať. Ja nemám s vami nič, môžete ísť.“ Baba človek celý Varzel, ale ovšem na hlúpe slová pred hlúpou luzou bohatý rytier. Postava hubená, tvár nevýznamná, ale junák v hornej Orave!

Na noc zašiel som si odpočinúť k Zochovi do Jasenovej. Tu som si v lone rodiny šľachetnej opravdove oddýchnul.

Z Oravy sme veľmi málo dobrovoľníkov dobrovoľných dostali; o toľko viacej nedobrovoľných, maďarónmi za Görgeym poslaných a nami Maďarom odobratých, ktorí potom verne slúžili v radoch našich. O tej epizóde snáď ešte pozdejšie, ak príde ešte k reči.

Dňa 8. februára opustili sme Oravu. Nepripomínam tuná veci, ktoré stali sa mimo môjho denníka, ako že veľa sebe odporujúcich rozkazov prichodilo od vyšších vojenských veliteľstiev. Už do Oravy priletel kuriér od Götza ku Trenkovi, aby sa z Turian nehýbal, a on bol i s nami už v Orave. Vzápäť prvému priletel druhý, v ktorom nakladalo sa Trenkovi Ružomberok zaujať a tam posádkou zostať. No, to už inak nejde vo vojne, najmä ktorú vedú také hlavy, ako blo knieža Windischgrätz a jeho vtedajší diplomati viedenskí! Pre maďarskú mätež bol Windischgrätz ako narodený generál a diplomati ako učni Kossuthovi.

Majora Trenka s jeho bataliónom našiel som už v Ružomberku, ktorý ma netrpezlivo čakal, ba rozpísal bol už schôdzku národnú cieľom zorganizovania miestnej vrchnosti. I majorovi bolo zdelené o zlom duchu Ružomberka, prečo ma aj žiadal, aby som vo svojej reči rázne vystúpil proti dvojakej zrade týchto ľudí. Mne ovšem nebolo treba z tohoto ohľadu nových informácií: znali sme maďarónstvo ružomberské oddávna. Máloktorú reč mám tak zovrubne v denníku uvedenú ako túto, ale nechcem šíriť rozpomienky a radšej podám výťah z listu žene o tom písaného veľmi krátky a obsažný.

„Tvoj list i s milým darkom prijal som v Ružomberku dňa 8. februára a zbozkávajúc drahý obraz Tvoj zaberal som sa práve k nemilej povinnosti: týmto zaslepeným a zavedeným Ružomberčanom levíty čítať. Národ je zídený k obnoveniu vrchnosti a odstráneniu košutárov z úradu a vplyvu. Karhal som Ružomberok, čisto slovenské mesto, pre dvojakú zradu od rokov už páchanú ako oproti národu svojmu, tak najnovšie i oproti spoločnému nášmu kráľovi a cisárovi. Ružomberok je, bohužiaľ, najodrodilejšie mesto celého šíreho Slovenska. Tu je už i prednejšie meštianstvo, ľudia ináč dosť vycibrení, sprostou maďaromániou nasiaknuté. Vylíčil som česť takého mesta, slávu a zásluhu o celú zem takej obce, ktorá oddaná je svojmu národu, s národom, ktorého čiastkou sama je, zdieľa obetavo radosť i žiaľ — ale opisoval som naproti tomu ducha ružomberského a ukázal na ňom, ako sa za svoje skutky odrodilské pred celou budúcnosťou bude musieť hanbiť! Bo že národ slovenský konečne zobudí sa z toho hnusného, mŕtvotou zapáchajúceho sna, a beda bude zradcom a odrodilcom! Vy ste boli, hovoril som im v oči tisícov tu ticho počúvajúcich, špehúnmi vrahov našich, vy prenasledovníci bratov svojich, vy tvárili ste sa vždy ako Maďari, kdežto ste Slováci, tu zrodení, a maďarsky ani neviete; škvrnili ste sami svoju prirodzenosť, svoj pôvod, lepili ste sa na cudzotu, vlastnosť svoju zavrhujúc, boli ste najatými náhončími tých, čo vás a vašich otcov v porobe držali; vy ste blesk novej, zlatej slobody národov pozdravili výzradami bratov svojich, kolenačky korili ste sa pred tými, čo slnce tohoto nového veku privilégiami svojimi zavaliť chceli, aby nesvietilo ďalej; vy ste boli pomocníci katovskí, pomáhali ste zradne národ slovenský v jeho byte, jazyku a celom živote škrtiť a hrdúsiť. Vy ste nevinnú krv cudzinca vyliali v slepom fanatizme namysleného vášho patriotizmu; vy väznili a šibenicami strašili i ohrozovali bratov svojich, národa vášho synov; vy celý vidiek v ustavičnom strachu udržiavali, rozbroje medzi žiteľmi jedného kraja rozohňovali! Pekní mešťania, meštianstvo svoje neceniac, za otrokov maďarónov panských ste sa vydávali atď. — Ale nebudem ťa mučiť hroznými výrazmi, ktoré vylial som na túto chasu… Zaslúžili toho. Zhromaždenie ticho počúvalo, vyjasnené tisícov tváre obhliadali si tu tiež zhromaždených zemiankov a meštiankov, ktorých sa vec týkala.“ (Môj zvrat reči na túto okolnosť a uvinenie národa z chabosti bude snáď interesantným čítať kedysi môj denník.)

Dolný Liptov bol skutočne vtedy iba Ružomberkom v terorizme udržiavaný; košutisti poutekali a toto mesto ich zastupovalo. No zmenila sa situácia nezadlho. Tomu strachostivému duchu, aký tu zanechala armáda Görgeyho a prítomnosť maďarónskej šľachty liptovskej, urobili sme koniec. Už po schôdzke oživli hlasy potakujúce reči mojej, a čo potom, po 12. februári po schôdzke národnej v Mikuláši!

Navštívil som pána Ruttkaya, kde zišiel som sa s priateľmi veci našej, najmä s Jureckým^[212] a dr. Hoffmannom. Bol tu i mešťanosta Jančo, ktorý krútil pláštikom po vetre, bárs naňho veľký zreteľ nekládol sa nami, hovoriacimi otvorene o bezcharakternosti mešťanov ružomberských. Potom obedovali sme s majorom Trenkom u dákehosi kráľovského úradníka, a ja nechajúc majora v Ružomberku posádkou ustanoveného, so svojím Jaroslavom poberal som sa do Mikuláša. Tam bolo treba potechy a posilnenia. Župan odchádzajúc za Görgeym zapovedal pod pokutou šibenice, aby sa nik neopovážil vítať alebo prijímať vojsko cisárske alebo dobrovoľníkov. Najprednejších národovcov slovenských zobral Görgey ako väzňov so sebou; medzi nimi okrem mešťanov nachodili sa evanjelický kaplán mikulášsky August Horislav Krčméry, katolícky farár Bartoš,^[213] trnovecký evanjelický farár Lehotský^[214] atď.

My prišli z Ružomberka večierkom do Mikuláša, ale vzdor zákazu boli sme prijatí srdečne, a síce na fare, kde zhromaždili sa najprv panie mikulášske, vítajúc nás menom skormútených rodín, ktorým ich mužov a synov Maďari odviedli, potom mládež zhromaždili sa a osvedčila udatnosť i hotovosť k slúženiu pod zástavami našimi.

Dňa 9. februára previedol som s tunajšou mládežou dielo zvolania národa do Svätého Mikuláša k národnému zhromaždeniu na deň 12. februára. Ešte toho dňa rozleteli sa mladíci i muži po Liptove nielen cieľom dodania obciam pozvania, ale i cieľom obodrenia zrazeného ducha. Stálo tu vyše štyridsať junákov, hotových k službe. Podivnou rýchlosťou stalo sa, že už 11. februára dochodili stá mládeže, hotovej k službe vojenskej. Ruch neslýchaný po celej stolici.

V niekoľko hodinách dostalo mesto celkom inú tvárnosť, dobrovoľníkov našich porozchytávali si mešťania akoby na preteky a opatrovali ich všetkým dobrým. Dopoludnia 10. februára prijímali sa deputácie za deputáciami. Všetko, všetko hromadilo sa okolo nás. — Výlet môj do Trnovca stal sa triumfálnym: meštianstvo mikulášske sprevádzalo ma na vozoch a mládež koňmo. Mestečko Trnovec, úradom svojím zastúpené, uvítalo ma na chotári. Smutná Miloslava^[215] v čiernom rúchu, uplakaná, vítala nás vo fare, kde chyboval junácky farár. Hrdinská žena pýšila sa mužom svojím, že bol hodný tohoto vyznačenia. Národ sa zahrnul pred faru a vyvolával Lehotskému na slávu. „Vysloboďte nám nášho milovaného farára!“ niesli sa výkriky ľudu k nám do fary. V Trnovci pobavili sme sa za hodinu, pod ktorou hovoril som k ľudu, a potom šli späť do Mikuláša, kde robili sa rozsiahle prípravy k prijatiu a opatreniu národného zhromaždenia. Bloudek a Zach dostali od Götza rozkaz pobrať sa za ním do Levoče; pri mne zostala len prvá kompánia s Karolom Borikom, ktorý organizoval hrnúcich sa dobrovoľníkov liptovských.

Deň 11. februára posvätil som Bohu. Chrám mikulášsky bol v pravom zmysle slova nabitý ľudstvom. Matúška kázal dojímavo, ľudstvo s utajeným dychom naslúchalo slovu božiemu a bralo útechu v chvíli trudnej z tohoto čistého prameňa. Nad celou ale službou božou visel olovený oblak zármutku a tušení nevysloviteľných. Večerom dochodili celé hajná bojachtivého mužstva.

Svitol deň 12. februára a Mikuláš plnil sa národom. Židia začali mať strach, i dochodili ku mne a prosili o ochranu; ale odišli uspokojení, bo som im riekol pravdu, že síce ich strach svedčí proti nim, dôkazom, že nemajú čisté svedomie ohľadom národa, stred ktorého žijú, nuž ale že my nie sme tu, aby sme tieto viny vyšetrovali alebo trestali. Oni že môžu byť spokojní, národ náš má teraz s iným nepriateľom do činenia. Rozumie sa, že čakáme od nich, že prestanú šiť s nepriateľmi národa a kráľa nášho Františka Jozefa I. Židia sa uspokojili a brali spoluúčasť na národnom zhromaždení.

Major Trenk s dvoma dôstojníkmi prišiel do zhromaždenia. Rozumie sa, že zhromaždenie bolo tak veliké, že sa sotva piata čiastka jeho vmestila do palôt stoličných, preto major krátkou rečou len oznámil vôľu jeho veličenstva a menom najvyššieho pána menoval kráľovskú stoličnú radu pri súhlase občianstva v palote poradnej prítomného; nakoniec dodal, že obšírnejšie budem ja tlmočiť pred celým národným zhromaždením vôľu jeho veličenstva z balkóna. Majorovu reč pretlmočil som na slovensky a pobral som sa na balkón v sprievode dajedných pánov; väčšina z paloty zišla dolu na námestie, kde hlava na hlave zdala sa sedieť, čo tak celé námestie a ulice doňho sa vlievajúce naplnené boli národom. Prvé, čoho dotkol som sa, boli žaloby ľudu dosiaľ u mňa zložené; na tie som vo dve strany odpovedal, že jedna ich časť nepatrí ku kompetencii našej, ale k riadnym ustanoviť sa majúcim súdom, tá druhá o národných záležitostiach terajších bude po spravodlivosti dnes ustanovenou kráľovskou radou vybavená ku spokojnosti národa. Zhromaždenie s uschytením a veselím prijalo zvesť túto a vyvolávalo na slávu cisárovi. Hovoril som o rovnoprávnosti národov terajšej a o starom tyranizme kást, vyzýval národ k boju za svoje práva národné, vyvracal som bludy, ktorými agitátori Kossuthovi miatli hlavy ľudu, napr. že my bojujeme za otroctvo a Kossuth za slobodu, my že chceme roztrhať krajinu, oni že ju chcú oslobodiť od jarma, my že boríme katolícke chrámy, oni že slobodu náboženskú zastávajú atď., atď.

Ohľadom zabezpečenia zákonného našej národnosti v krajine uhorskej vysvetlil som punkty turčianske, ktoré od zhromaždenia so zápalom prijaté boli a uzavrené poslať vyslanstvo k trónu. Vyše dvoch hodín trvala moja reč, pretrhovaná častými výkrikmi pochvaly alebo interpeláciami jednotlivých zo zhromaždenia. Výsledok tohoto dňa bol nadovšetko očakávanie: úplné štyri stotiny dobrovoľníkov vyzbrojilo sa a zorgnizovalo. Mikuláš oddal sa radosti. Večer pristrojená bola hostina na stoličnom dome ku pocte nám a dôstojníkom vojenským. Ako pri večeri sedíme, zaznie v bočnej dvorane prenikavý spev miešaného sboru, dvojné dvere roztvoria sa, a tu krásny veniec spievajúcich panien a mládencov a za nimi pánov a paní zjavil sa prekvapeným zrakom našim. Pieseň bola na moju počesť zložená a spievaná. Po tej predstúpila dievčina šumná s vencom a po peknej, srdečnej reči oddala ho mne. Ja som z tejto príležitosti hovoril v ten zmysel, že centrum všetkých našich i ostatných verných spoločnej vlasti národov je náš mladistvý panovník, jeho veličenstvo, my že sme len slabí pomocníci jeho, a preto aj že táto česť a toto vyznačenie nepatrí mne, ale jemu, od ktorého šťastnejšiu budúcnosť pre krajinu a vlasť našu i národy všetky očakávame! A poneváč mu nemôžeme dôkaz tejto oddanosti našej dať, oddajme pre jeho veličenstvo veniec tento lásky a oddanosti našej vodcovi jeho vojska tu prítomnému, ktorý menovite vyslaný je jeho veličenstvom k tomu, aby utlačenému národu slovenskému spolu s jeho bojovnými, udatnými synmi pomáhal v obrane práva svojho národného tak, ako v obrane trónu a vlasti nešťastnou domácou vojnou navštíveného. Major Trenk prejímajúc veniec prenikavými slovami dal výraz pohnutiu svojmu, hovoriac, že prijíma veniec ušľachtilých panien a paní i celej spoločnosti svätomikulášskej a celej stolice liptovskej ako vrelý dôkaz oddanosti národa slovenského k dynastii panujúcej. Nakoniec hovoril: „Ďakujem vám za tú skvelú dôveru, ktorú ste mužovi tak zaslúžilému o svojho kráľa a národ svoj osvedčili; v mužoch zaiste národu a kráľovi svojmu verne oddaných leží záruka obapolnej bezpečnosti a zdaru! Sláva nášmu Hurbanovi!“

Dievčatá spievali ešte moju pieseň: „Má vlasť jestiť Slávia,^[216] já Slovenka jsem“ z rokov prvých môjho veršovníctva. Zábava vzájomná trvala až pozde do noci.

Druhého dňa pokračovalo sa v ďalšej organizácii dobrovoľníctva. Všelijaké vyslanstvá prichodili ku mne, volajúce ma hneď sem, hneď ta cieľom organizovania dobrovoľníkov atď. Rozumie sa, že nemohlo byť vyhovené ich žiadostiam, keď my stáli v súvise s hlavnou armádou. — Zo Štiavnice prišiel Radlinský,^[217] vyslaný od tamojších priateľov kráľa a národa slovenského, mocne vyzývajúc nás, aby sme im prišli pomáhať organizovať národné hnutie. Na Štúra žalované, že málo organizoval, idúc s Götzom Tekovom a Zvolenom. To bola pravda, ale nepomysleli posudzovatelia, že Štúr idúc s hlavnou brigádou Götzovou nemohol na organizáciu dobrovoľníkov pomýšľať, majúc na zreteli zriaďovanie vlád miestnych a stoličných, a potom aj tá okolnosť padá na váhu, že tiahol krajmi neprebudenými. Veď Tekov a Zvolen nikdy neboli Liptovom lebo Turcom.

Dňa 13. februára po celodennom sedení a rokovaní zase sme boli dožiadaní do zábavy ustrojenej večer paniami v stoličnej dvorane. Sály všetky nabité. Toalety paní a dievčat zamieňali sa panské s meštianskymi i krojom národným. Panny vrbické^[218] nedali si vziať podať mi veniec, ale s tou rozhodnou podmienkou, že ho nesmiem popustiť žiadnemu ako včera, tento že mne ako takému a takému náleží. Nuž ten som už konečne len musel prijať z rúk tak milostných, ďakujúc za vernosť diev národných k národu nášmu. Reči tu držané rozživotňovali čím diaľ tým hlbšie spoločnosť, takže už i tie posledné znaky zmizli tej zostrašenosti, akú našli sme v Mikuláši. Zábava trvala do bieleho rána. Výtečné Vrbovčianky odniesli si palmu dnešného večera.

No ale už musím zanechať Liptov, bo chýli sa rozpomienok mojich oddiel jeden tak, ako chýli sa ku koncu i ročník „Slovenských pohľadov“. Veď sa ešte zídeme pri inej príležitosti.