ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nech kto chce, ako chce, súdi o nás meruôsmakoch slovenských, história bude nám neklamnou, ničím neuplatnenou svedkyňou opravdivosti našej. My žili presvedčeniu svojmu a láske našej k národu slovenskému. Len z tejto lásky našej ako z najčistejšieho skalného prameňa tiekla viera naša v heslá vyšlé z Francie a búrne rozhlasované po Prahe, Viedni a Pešti o rovnosti, bratstve a slobode národov! My od krbov rodinných priniesli sme cit lojálny a zmýšľanie kráľovské od mužského veku svojho a v mládenectve svojom nadchnuli sme sa láskou k národu, zbiedenému stoletiami neprajných preň udalostí svetských a politických. My verili s oduševnením v kráľa z božej milosti vládnúceho nad národom naším, my verili v lepšiu budúcnosť jeho a mali sme za púhu nemožnosť, aby to za nášho mladého veku krajinou a aristokratickou vrstvou ovládavšie prúdenie nepriateľské, nepriateľské ako proti legálnym panovníkom, tak proti plnoprávnym národom zeme našej starobylej právoplatne a na dlhší čas zvíťaziť a histórii v oči vysmiať sa mohlo! My neverili, a preto aj tohoveká liberalistická literatúra nemala na nás, v popredí pohnutia slovenského stávavších, žiadneho vplyvu. Hlavou krútili mnohí nad takou ideálne naladenou mládežou, že vraj ako to možno, aby taká mládež také konzervatívne idey mať mohla! „Nuž veď čože máme konzervovať? Či to otroctvo sto a stoleté? Či tú slepotu, zaostalosť a žobrotu, do akej nás aristokracia a kráľovia z božej milosti uviedli?“ Tak hromženo do nás otázkami, ktoré prerážali dušu našu mladú. My akýmsi pudom prirodzeným hľadali sme inde nepriateľa, než kde nám ho ukazoval liberalizmus štyridsiatych rokov; my hľadali nepriateľa života národa slovenského v sebectve národov cudzích nám, v zlosti klík vládobažných, menom istých predoprávnených národov terorizmus surovo prevodzovavších nad národom slovenským. Národ náš, kedykoľvek ho pritisli ťažké osudy o stenu stávajúcich pomerov, voždy s túžbou a nádejou hľadel ku trónu kráľa svojho, ktorého tlak necítil na sebe, ale cítil tlak osôb a stránok, ktoré sa pýšili menami národnými. Ba pozoroval to zjavne národ náš, že čím viacej darilo sa týmto klikám menom národov obmedzovať moc kráľovskú, tým neznesiteľnejšie doliehal i na neho tlak a tyranizmus.

Z takéhoto pudu vytiekla hneď tá prvá pieseň moja, akoby programná pieseň pohybu nového: „Bije zvon slobody“, v ktorej každá sloka má refrén:

Teda národov sa bála pieseň, a nie kráľov, po božskom práve kráľovavších. Varovná pieseň neprerazila hruď národa, národ v svojej hmote surovej zveril sa národom a národy mu skutočne zapečatili zvony slobody, ako ich pečatia vo veľký týždeň utrpenia Kristovho. Ten týždeň trvá dodnes. Tohoto roku dňa 6. a 7. júna budeme svätiť dvadsaťpäťročnú pamiatku memoranda národa slovenského. Či sa rozpomenie národ na tú svoju osudnú chybu, že ani po skúsenostiach trinásťročných nepamätal r. 1861 na túto varovnú pieseň a náradu moju, aby memorandum súčasne i kráľovi zanesené a odporučené bolo, zamietol, zverujúc sa ochechuliam na martinskom kongrese menom národa maďarského hory-doly Slovákom sľubujúcim! Ja nezabudol na trápny pocit, ktorým pretiekalo srdce moje, keď som po víťaznom dni 6. júna, v ktorom brániť som pomáhal proti Révayovcom,^[77] Szentiványiovcom,^[78] Justhovcom, Beniczkovcom, Nemessányiovcom^[79] et tutti quanti memorandum Daxnerom rozmyslivým navrhnuté, musel som vidieť na druhý deň popri odporníkoch večne pamätného memoranda stáť najlepších synov národa slovenského, a seba som videl opusteným v otázke, či má sa i kráľovi predložiť memorandum. „Hej, hej, my veríme národu maďarskému!“ Nuž verili ste a vymenovali ste Szentiványiovcov, Révayovcov, Justhovcov do vyslanstva do snemu a tí vám obrátili chrbty^[80] a snem vás vysmial. Zapečatil vaše zvony slobody a sú zapečatené dosiaľ. Že len o tejto veci už dvadsaťpät rokov mlčí naša literatúra? Čo je to? Za pol roka potom otec národa^[81] niesol memorandum pred trón, ale čo otcovia na kongrese martinskom, to urobila koruna: styky našla s tým, s ktorým výlučne hľadal styky kongres martinský. Ako ináč malo pochodiť memorandum, keby ste ho boli oddali kráľovi! Ale pozde honiť bycha, hovorí porekadlo.

My, meruôsmaci, nebáli sme sa nikdy kráľov a varovali slovenský národ pred národmi, číhajúcimi na slobodu našu, tak jasno sa i nad hlavami našimi zajagavšiu. V prvom rade stáli tlmočníci národa maďarského ako zaprisiahli nepriatelia slobody a rozkvetu národa slovenského, súčasne s nimi židia a renegátstvo, alebo filisterstvo nemecké. Kam len Slovák nohou pohol, všade naďabil na túto žúžaľ, znebezpečujúcu všetky chodníky a cesty, v poli a medzi dedinami a mestami! Všade sme boli nim obkľúčení, všetko bolo nimi obležené, a národ dal si od nich na nos vešať — liberalistické alebo farizejské frázy a podozrivosti.

Po prvom nezdarenom povstaní slovenskom vybúšila vraždobná nenávisť v potencírovanom stupni proti národu nášmu o toľko besnejšia, o koľko väčší strach napadol týchto rytierov slobody a liberalizmu pri búrnom a ráznom pozdvihnutí sa národa slovenského z tejto strany Malých Karpát! Bolo židov a pánov maďarizmu slúživších plné kopce a cesty, jedni do Hodonína pod cisársku, iní do Trnavy pod Kossuthovu vládu utekajúc pri ranenom a skrvavenom vraždami svedomí!

Vo všetkých tóninách besu a vzteku, vraždy a besnoty alebo posmechu, potupy a pohany revali pomstu krvilačnú proti národu slovenskému. Medzitým čo Kossuth krvesúdmi operoval na Slovensku, židáci „tokteri“ a „feldšari“, handlevúsi^[82] o árendátori obrábali hauzírerstvom s novinkami verejnú mienku, uvádzajúc náš boj ako najatých žoldnierov od „khamarilly“, iní zase z tohoto cechu maľovali nás ako — Pán Boh buď s nami — komunistov, ohrozujúcich majetok bohatých, a aby bola pekelná táto harmónia úplná, tretia čvarga tohože cechu hulákala do sveta o panslavizme, o agitátoroch ruskými rubľami najatých! Tí ľudia maľovali čerta na stenu, len škoda, že to iba maľovaný čert bol; snáď vtelený bol by im lepšie po prstoch poklepkal. I Rus i kamarila i komunizmus by im boli to dali, čoho hodní boli, tí lumpi pekelní! No lžou boli všetky tie denunciácie.

„Ale čože už teraz?“ znela otázka medzi nami takto ohovorenými. Nechybovalo ovšem na ráznych odpovediach: „Pokračovať v boji za každú cenu a vo všetkých prípadoch. Národ nestratil dôveru vo vodcov, čaká ozbrojený, hotový k najvyšším obetiam za kráľa a slobodu, za rovnoprávnosť všetkých vlasti našej národov a za ríše habsburskej jednotu! Dorozumejte sa s vládou legitímnou panovníka nášho milovaného a čo skôr vyzvite národ do boja za večné jeho práva proti odvekým vrahom jeho slobody!“ Tak jedna strana.

Ale na druhej strane ozvali sa protivné mienky. „Či máme držať so stranou legitímnou síce, no stranou, ktorá po lojálnom povstaní našom po strane legitímneho kráľa, jednoty monarchie, bezpečnosti trónu habsburského a národov ostatných slovanských pod zbraňou za tieto práva stojacich vpadla nám zozadu do chrbta a dala žoldnierom svojim rúbať do bezbranných a už na neutrálnej pôde nachodivších sa bojovníkov slobody? Či neočujete posmechy židovských čarbákov na obetí plné námahy naše za pravú slobodu ako najatcov kamarily? A to síce bezdôvodne, bo my bojovali samostatne^[83] za samostatnosť a práva národa; čože bude potom, ak sa ozaj spojíme s touto stranou, ktorá dokázane zle zmýšľa so slobodou slovenského národa? Nie, hľadať treba styky s povstalými Maďarmi.“ Táto mienka ale neujala sa, tlela ako iskra pod popolom a bola viacej zvonku donesená, a vyhasla do konca s osudom Janečkovým, ktorý bol jej hlavným reprezentantom. O tejto kapitole málo ešte preniklo svetla do verejnosti.

Nieto čo hovoriť hlbšie ešte o jednej strane, ktorá pesimisticky máchajúc rukami v povetrí odsudzovala i jednu i druhú činnosť: „Maďari majú odpoveď hotovú: šibenice; Nemci Slovákov hodia naposledy Maďarom do hrtana, škoda sa s jednými tak ako s druhými zapodievať.“

Vrch obdržala strana činu, a na jej čele väčšina národnej rady. (Päť proti trom. Ja sťa predseda národnej rady, Štúr, Zach, Bloudek, Borik a Hodža, Janeček, Nosák.) Táto hovorila: „Právo je právo a toto netrpí ujmu ani nadužívaním ho, ani potláčaním ho, ani umlčovaním ho. Vláda legitímneho kráľa uhorského a cisára rakúskeho môže tak stať sa vinnou urážky práva prirodzeného národov, ako vláda republiky lebo aristokracie maďarskej; no vláda včerajšia nebude vládou zajtrajšou, aspoň nemusí ňou byť. Hlásiť sa o právo musí každý národ ako taký, „vigilantibus jura“.^[84] Terajší pohyb sveta zmetie prax právnu dosavádnu, to je už viacej ako isté. Proces je v úplnom prúde. Slováci, ktorým ide o uznanie ich práva, nevyhnutne musia siahnuť do deja, ak chcú, aby akcia dokončená bola s uznaním ich hlasu. Tu by bola nečinnosť zradou na národe. My ani na ten pád, že bolo sa obávať vlády podobnej, ako bola tá, ktorá diktovala Ferdinandovi V. reskript zo dňa 25. septembra, nesmieme opustiť teraz národ slovenský, my sme jediní jeho tlmači a zástupcovia. Akcia národa započatá musí byť stoj čo stoj prevedená a zakončená. Na to ideálne ale hýbanie hromád národa niet sa čo spoliehať, nádobno nastúpiť organizácii na miesto zápalu a postupovania v masách. Lepšie v tom najhoršom páde slávne zhynúť za práva a slobodu národa, než utopiť sa v nečinnosti. Aká je tá vláda legitímna, taká je, a s takou treba nám vstúpiť do stykov a porozumenia. Naše nároky nie sú v odpore s prehláseniami kráľovskými, tie nádobno vyvesiť na štít a povedať: tu, vláda, máš podmienky, splň ich národu a my bojujeme ďalej s tebou a za teba.

Zápalisté to boli dni, ktoré v októbri po napnutých dňoch septembrových r. 1848 trávila emigrácia slovenská vo Viedni a v Prahe. Bojovať sa išlo ďalej. Bojovať, bojovať!

* * *

Úmysel bojovať stal sa ústupom naším rozdielnym a od seba odchodným velice. Poľská légia naša,^[85] ktorá udatne bojovala s nami pod Bradlom, na Závodí Brezovskom, pod Kršiačkami, na Poradí a nad Starou Turou, osvedčila nám iskrenno, že kým bojovali sme samostatne za práva národnosti našej a slobodu národa, vďačne liali krv svoju za bratský národ slovenský, no v austrijskú vládu že oni neveria, tá že nikdy nemienila úprimne so slobodou národov. Títo odišli hľadať styky s Maďarmi priamo. Vo Lhotkách pod Javorinou rozlúčili sme sa s junákmi statnými. Nečul som o osudoch sokolov týchto, iba o jednom z nich, a to o tom najvýtečnejšom, o kapitánovi kosinierov brezovských Bonkowskom, ktorý s oddielom svojím garbiarskymi nožmi a len pojedinými puškami ozbrojeným hodil sa na čatu gardy maďarónskej vo spoločnosti jednej kompánie regulárnej ceccopierovcov, od Bukovca prišlej, a dorúbal, rozohnal a po výmoľoch bukovských a prietržských rozoslal ich.

To bolo v deň 22. septembra. Bonkowský bol potom od Rusov pri Világosi chytený a pred vojenský súd vo Varšave postavený. Od súdu tohoto prišiel prostriedkom vojenskej vlády našej dotaz na mňa, na ktorého odvolával sa Bonkowský, a ja vydal svedectvo o jeho statočnosti a junáctve. Od toho času nečúval som o ňom, ani neviem, či moje svedectvo bolo mu ku prospechu pred súdom ruským. Šľachetný, vzdelaný, peknoduchý to junoš! Pod jeho velením padli prvé obete na Brezovej dňa rečeného a zaznačeno jedno z prvých víťazstiev slovenských!

* * *

Vojenskí naši hlavní vodcovia boli Zach a Bloudek, oba odborní znatelia vojenských diel, mužovia vedecky vzdelaní, úprimne veci slovenského národa oddaní. Im podriadený bol Janeček, ktorý ale bažil po akejsi samostatnosti jednania, akú mu národná rada priznať ale nemohla. S Janečkom vošlo semeno sváru do národnej rady, ktoré ale nemalo väčších následkov. Bloudek, ktorý mal najviacej do činenia s Janečkom, bol veľmi krátky s ním: velel a muselo sa stať. Keď Janeček pustil sa do kritiky, odkázal mu Bloudek, že mu stojí k službám od noža až po kanón. Hovorilo sa o udatnosti Janečkovej, ale my sme v prvom povstaní nič podobného vo zvláštnej miere nepozorovali; čo pri druhom povstaní konal, kde samostatné velenie mal^[86] v úzadí armády Šimoničovej, ako pod Komárnom sa choval, to ponechávam svedkom oddielu tohoto národného povstania. Povesť hrdinstva Janečkovho mohla povstať z barikád pražských a bola viacej zveličená priateľmi jeho než oprávnená. Bol Janeček obecný barikádnik a na hubu hrdina. Dal sa prezývať aj Žižkom. Prišiel k nám ako organizátor légie cudzej, ktorá sa nepotvrdila. Nadržiavali mu pozicionalisti národnej rady, a aj tí sklamali sa v ňom. Naposledy bol odvedený vojenskou strážou do Jozefovskej pevnosti a poslaný postrkom do Brém, kde vzala ho loď povstalecká do Ameriky. Loď táto, ako mi to hodnoverný priateľ p. Kareš hovoril, stroskotala sa na vysokom mori, kde i Janeček zahynul.

* * *

Do 18. októbra 1848 jednala národná rada vo vyhnanstve svojom v jednote nenarušenej, o čom svedčí spoločne podpísaný príhlas k národu. „Čo kazí Slovákov?“ bola otázka príhlasu toho, a vodcovia prvého povstania odpovedali svorne na ňu. Spozorovaná bola totiž na Slovensku čulá agitácia maďarská náboženstvom. Židáci a košutisti, títo najvýraznejší nepriatelia slobody slovenskej, v spojení so zemianstvom nižšej vrstvy a všetkými maďarónmi, a v prvom rade neznabohovia a skazenci morálni, ktorým odjakživa o nič menej na svete nešlo než o vierovyznanie alebo vôbec náboženské presvedčenie, rozbehli sa po národe a huckali katolíkov na luteránov a týchto na tamtých. Akýsi Pettykó János z Rovenska, ktorý bol kedysi hlbockej evanjelickej cirkvi nastrčený za dozorcu a vzpieral sa proti mojej voľbe celou svojou inšpektorskou autoritou, ktorý ale následkom toho potom bol zhodený z inšepktorstva a zahorel ešte väčšou nenávisťou na „panslavizmus“, bo už vtedy — roku 1843 — pri každom vrtochu maďarónskom hral úlohu svoju tento maľovaný čertík panslavizmu! Nuž a rok 1848, najmä ale povstanie slovenské samostatné nehorázneho strachu nahnali do kostí týchto patriotov. Tento Pettykó (Peťko) János zašiel do Šaštína, povestného pútnického miesta, a pred zhromaždeným ľudom držal reč o tom, ako povstalci slovenskí sú len luteráni a ako všade, kam prídu, katolícke kostoly váľajú, kláštory lúpia. „Mne môžete veriť, keď vám toto povedám, lebo i ja som luterán, a Hurbana dobre znám; ale ja milujem katolíkov, lež Hurban ich morduje!“ Tak Peťko skončil reč svoju šaštínsku. A tento istý Pettykó János na druhom mieste — v Sobotišti —, kde luteránov mal za poslucháčov, rečnil zase o tom, ako Hurban už prešiel na katolícku vieru a chce všetkých luteránov pokatolíčtiť.

Plátky židovské s maďarónskymi, slovenskými a maďarskými novinkami huckali unisono^[87] jedných proti druhým. Pred týmito luhaninami len jedna časť národa zavierala uši, a to tá zdravšia, menšia časť; tá väčšia, na ktorú je i sám Kossuth hrdý, otvorené mala uši až do najspodnejšieho spodku mozgu a vierou v túto hlúposť zakrývala už aspoň svoju netečnosť a nebola ani maďarskej revolúcii na velikej pomoci. Ach, a táto viera, že jeme na raňajky katolícke deti, kvitla najmä v hornej Trenčianskej stolici! Títo ňaňkovia verili ešte len i tú blbosť, že ja mám taký prsteň na ruke, ktorý keď obrátim na prste, hneď zmením sa na zajaca a ubehnem lapajúcim ma lapajom. Proti tejto blbosti stála trochu subtílnejšia, ale predsa tiež len blbosť prešporských, košutizmom posadlých Nemcov: títo si ponášali poviestky a verili im silno, že som sa ja ako drotár medzi nimi potuloval, keď šramotili šabľami a puškami, zbierajúc sa po prešporských uliciach proti nám. Proti týmto oslovstvám, ohlupujúcim úbohý náš národ, napísal som ja onen príhlas zo dňa 18. októbra a predložil ho národnej bývalej rade k podpisu. Hovoríme tam národu trpké pravdy a vytýkame ostro jeho väčšine tuposť mysle a zaslepenosť hromadám ľudu. Kossuth nemá čo pyšným byť na víťazstvá svoje pri väčšine slepého ľudu slovenského, ktorý dal sa na hnilých oprátkach jeho viesť na jatku. Pravdu má Scherr (1848. Ein weltgeschichtliches Drama. Von Johannes Scherr. Leipzig, 1875, II., 450.), hovoriac: Die reale Politik hat nicht mit Idealismen und Katechismen zu rechnen, ihre Cardinalziffern sind die Menschenselbstsucht und die Völkerdummheit.“^[88] Áno, túto „Völkerdummheit“ využila náležite „Menschenselbstsucht“ v národe našom. Scherr pravdu maľoval, bár sám podľa nej nespravoval sa pri spisovaní svojej knihy, ponášajúc tiež poviestky blbé o Chorvátoch, Slovákoch a Srboch!

* * *

My prišli do Viedne a našli sme tam prevrátený svet. Výkrik Kossuthov historický: „Len vo Viedni kúštik revolúcie, a budeme spasení!“ To bol výkrik agitátora tohoto, ktorý menom jeho veličenstva kráľa Ferdinanda panoval v Uhorsku po krvavej scéne s Lambergom. Pulszký, amanuensis^[89] Kossuthov, dostal tú úlohu spraviť vo Viedni ten kúštik revolúcie. S uhorskými dvadsiatnikmi vo vreciach, na ktoré vtedy hrozný nedostatok panoval vo Viedni, prikvitol tento kráľovský rytier do Viedne, vstúpil do porozumenia s Aulou,^[90] so štvrťami robotníckymi a s brabarbazujúcou, vždy ochmelenou nacionálgardou a húkal do nôh liberalistické majstra svojho frázy o slobode, bratstve a rovnosti a potom o tej trocha revolúcii.

Nuž a aj sa mu podarilo urobiť Viedeňákom „Hetz októbrový,“ zavraždili podľa šablóny peštianskej Latoura, a do tejto akcie slávne prišli sme my v domnení naivnom, že v sídle kráľa nášho nájdeme úkryt. Panoval ale na ten čas Pulszký s aulou vo Viedni. Polícia bola málomocná síce na ulici, ale vedela o všetkom, čo dialo a deje sa. Vedela i o nás, aká sa nám krivda stala, ako boli služby naše dobrovoľné zaznané a ako zodpovedali Maďari reskript kráľovský zo dňa 25. septembra, ktorým obetované bolo povstanie slovenské molochu košutovskému. Preto mnohým našim vysťahovalcom daný bol pokyn a prostriedky, aby sa čo skôr vysťahovali.

Jeden hlúčik z nás (Bloudek, Štúr, Zach, Borik, Janeček a ja) presťahoval sa najprv z „National-Hôtelu“, kde známy s nami portier upozornil nás, že akísi židáci mladí, akými oplýval Leopoldov, číhajú po nás, popytujú sa u neho na nás, ku Cápkovi na Landstrasse;^[91] tam sme bývali do 6. októbra. Zo špitála, v ktorom popri akomsi maďarskom ranenom študentovi ležal ranený náš Ľ. D.,^[92] a tento vypočul zradné úmysly aulistov proti nám, ba dozvedel sa i to, že nás už majú vyňuchaných, kde bývame, a dnes (7. októbra) je umienený nápad na náš hostinec, zo špitála tohoto prišlo nám, ako iným našim, od polície heslo, aby sme opustili Viedeň. My sme opustili Cápka a vo fiakroch dali sme sa zviezť do Nussdorfu, stadiaľ cez Dunaj do Florisdorfu, kde 7. večer sadali sme s vyslancami českými do vozňov. Viedeň hrmela od kanónov a my hrmeli vyslobodení železnicou ďalej k Prahe.

Čo viedenská vláda v septembri, to urobila v októbri vláda Pulszký-Fischhofova,^[93] demokrati nemeckí buntovali sa so židovsko-maďarskými demokratmi. Na Čechov, Chorvátov, Slovákov liali sa celé prúdy potupy, posmechov, zlorečení ako na sluhov kamarily, pričom oni, židáci a Maďari s „temakratmi“^[94] rakúsko-nemeckými, skveli sa sťa heroi slobody a kultúry! Šnaps a pivo, pivo a šnaps sedeli sťa králi všetkých kneip viedenských a „Mensdienselbstsucht“ s „Volkerdummheit-om“ prevádzali svoje orgie.

Srdce slovenské, búchajúce v hrudi zapálenej láskou k národu svojmu, vierou v kráľa ochranu, nádejou na skončenie sa skoré mäteže a krvilačných buntovníkov výčiny barbarské, vyhodené bolo razom na studený vozduch a divoké vetry smutných časov!

Z Viedne sme si doniesli to presvedčenie, že tam niet pomoci pre náš národ, ale že skutočne Viedeň našej, národov slovanských, pomoci je najväčšmi potrebná. Tázalo sa po Viedni o spoločných záujmoch Maďarov, židov, Nemcov — dynastia, právo, sloboda všetkých národov, to ležalo stranou, len už „temakratov“ a židov-maďarov záujmy boli smerodajné. My zas hovorili medzi sebou v lepšej nálade o mačacine aristokraticko-maďarskej, spojenej s židokraciou a nemecko-temakraciou, ktorá musí skoro koniec vziať. Nám rámus októbrový^[95] skutočne prichodil ako obyčajná „Hetz“^[96] Viedeňákov, bo videli sme na svoje oči, ako židáci a gardisti obsadenú držali bránu červenej veže a voňajúc cesnakom mysleli si: „Gott der gerechte, mir san de Herrn der Welt!“^[97] Ó, Menschenselbstsucht, ó, Völkerdummheit! Plod októbrovej revolúcie tejto Maďarmi rozdúchanej bol cudzoložne splodený potvorný fetus^[98] bez všetkej nádeje na život vývinu schopný. My verili vo víťazstvo kráľovskej veci a národov slovanských a hotovili sa k vystúpeniu novému. Tak minul sa október v Prahe.

* * *

Vysťahovalci slovenskí našli útulok v Prahe a už tu začali sa mienky rozstupovať; česká demokracia bočila trochu od národnej rady a zaujímala sa strany, ktorá sa okolo Janečka a Hodžu sústredila. Peňažité zbierky k dobrému Slovákov obrátené boli výlučne, tejto strane k dobrému. My zostali sme pri svojom programe, nehádajúc sa s nikým; ba natoľko sme mysleli smieť popustiť, že uzavreli sme nechať voľnú ruku bratom inak zmýšľajúcim od nás v statočnej obrane národa. My mysleli, že ozaj „cesty mohou býti rozličné,^[99] jenom vůli (k obrane národa statočné) mějme všickni rovnou“, a miesta na šírom Slovensku je dosť, kde možno padnúť v rekovnom boji za národa život, právo a slobodu. My ponechali im divadlo už mnou hlavne prihotovené, obrobenú pôdu, západné Nitriansko, Javorisko-Bielohorské chrbty Malých Karpát, tam nadpriasť niť povstania bolo najsnadnejšie dielo, tobôž a o toľko viacej, že i Šimonič^[100] stál už na hranici, v Hodoníne, kam ho vysúrili Maďari v následku pre nich pohodlného oného reskriptu kráľovského zo dňa 25. septembra. Bo skutočne, nikdy nebol by musel Šimonič cez Bielu Horu uniknúť pred Kossuthovou armádou, keby povstanie prvé Slovákov nebolo ohrozeným bývalo od chrbta — z Moravy. Šimonič teda pohodlne mohol teraz napraviť chybu Ferdinanda V., vzkriesiac nanovo povstanie slovenské. Strana teda slovenská s Hodžom a Janečkom v čele bola týmto ústupkom národnej rady uzrozumená, a tak v pokoji rozišli sme sa po 18. októbri. My, väčšina bývalej národnej rady (Štúr, Bloudek, Zach, Borik a ja) zvolili sme pre svoje účinkovanie horný Trenčín, Turiec, Oravu, Liptov, Spiš, Šariš, Abauj. Janeček, Nosák, Abaffy odišli na Myjavu.

Bývalá teda národná rada sformulovala nasledovne program dejstva nastávajúceho: obsadenie pomocou povstania národa slovenského horného Slovenska pri zaručení od vlády pre národ slovenský na jeho území rovného práva na reč a národnosť slovenskú, ako to kráľovské príhlasy zasľubujú. Služba naša má byť čisto patriotická bez všakovakých osobných nárokov. Pri zaručených sľuboch kráľovských o rovnoprávnosti národnej a rečovej v Uhorsku požadujeme za služby svoje pre pospolitých bojovníkov ich dennú opateru, zbroj a náboj; dôstojníkom našim uvolili sme sa z národnej pokladnice príplatok ich stavu primeraný poskytovať. Menovala síce dôstojníkov národná rada, ale prezentovala ich hlavnému komandantovi oddielu toho, s ktorým spoločne operovala na Slovensku. Operácie ohraničené boli na územie Slovákmi obývané. Národná rada, ktorá riadila sbor povstalcov národných, nenárokovala ničoho od vlády ani komanda okrem úradného splnomocnenia k dielu. S uspokojením národa nášho ohľadom jeho práva na reč a národnosť vo všetkých pomeroch verejného i súkromného života uspokojíme sa i my a po skončenom diele pokorenej revolúcie vrátime sa ku krbom svojim a povolaniu svojmu, z ktorého vyrušení sme boli udalosťami tohoto búrneho času.

S týmto ponúknutím služieb našich vybrali sme sa počiatkom novembra do leženia Jelačićovho.