ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celý Tešín bol na nohách. Obdiv spôsobilo naše národné vojsko. Bloudek doviedol so sebou z Prahy čerstvú českú junač. S našimi Myjavcami a Vrbovčanmi boli už v Ostrave zmiešaní a vojensky zorganizovaní. Zbroj naša bola síce biedna. Zo starých magazínov dali mužstvu nášmu pušky ešte na kremeň, také nemotorné hákovnice,^[119] ktoré pri každom výstrele dávali zauchá junači našej. To musel dákysi rakúsky diplomat vynájsť túto flintu. Dôstojníci naši a mužstvo zachovali si z prvého povstania ktorý ten štuc alebo i duplonku^[120] na kapsle. Rovnošaty sme nemali. Každý bol vo svojom národnom kroji.

Podplukovník Frischeisen i so sborom dôstojníckym nás nedočkavo a netrpezlivo už očakávali a veľmi srdečne prijali. Prvá naša práca bola dorozumieť sa s náčelníkom odradu tohoto cisárskeho vojska, aby nebolo pochyby ohľadom jednotlivých agentov v národe. Podplukovník Frischeisen bol mužom zo všetkých ohľadov na svojom mieste, vysoko vzdelaný a v otázkach hýbavších vtedy mysľami národov úplne orientovaný. Ku bližšiemu označeniu pomeru jeho k národu slovanskému pripomeniem, že náležal sám k vyšším kruhom českej národamilovnej šľachty. Bol švagrom šľachetného českého patriota baróna Neuberga. Menovite nám Slovákom bol veľmi sympatickým. „Mojou úlohou je byť vám vojensky na podpore; moja sila je malá, záležať bude prospech diela teda na vašej činnosti v národe slovenskom. Či sa zmôže národ k energickému odmietnutiu Kossuthových agitátorov, to ja neviem; mojím zdaním bolo by treba s väčšou mocou razom vystúpiť. No tam hore nezdajú sa mať dostatočného rozhľadu v možných nebezpečenstvách; ako hovorím, sila naša je slabá k podniku. Medzitým dôverujme v Boha, ktorý riadi veci národov.“ Tak prehovoril k nám Frischeisen. Spísali sme protokol o porade našej dňa 28. novembra a kurierom do Viedne oznámili hotovú organizáciu. Frischeisen spolu s národnou radou podpisoval príhlasy k národu slovenskému. Sám v príhlase tlačenom v Tešíne a upravenom ako na jednotlivé úrady, tak na jednotlivé osoby nasledovne vyhlásil naše spojenie:

„V presvedčení tom, že Slováci svojmu kráľovi voždy verní a šľachetní, slobody im od nášho spoločného cisára a kráľa udelené, t. j. rovnoprávnosť všetkých národností, rečí, náboženstiev a stavov, zrušenie panštiny vskutku si žiadajú a ďalej otrokmi maďarských buričov pod zradným Kossuthom zostať nechcú, posiela ma v mene jeho jasnosti cisára a kráľa náš pán poľný maršal knieža Windischgrätz so statočným vojskom od statných slovanských patriotov, pod vedením dobre zmýšľajúcich slovenských krajanov a priateľov, pp. Hurbana, Štúra, Bloudka, Zacha atď. do Slovenska, aby tie ťažké okovy, do ktorých maďarskí buriči užívaním hrozných prostriedkov a nepočetných bezbožností statočných Slovákov okuli, na veky boli rozlomené, a aby nešťastní Slováci k tej slobode sa priviedli, ktorú náš najdobrotivejší cisár a kráľ všetkým obyvateľom svojich krajín bez rozdielu s otcovským úmyslom udelil.“

V príhlase tom, vlastne v otvorenom liste, v každom jednotlivom prípade vlastnoručne Frischeisenom podpísanom stojí i táto hrozba: „Kto maďarských buričov na akýkoľvek spôsob napomáha, s nimi do porozumenia vstupuje, alebo ich činnosti tam, kde by jej prekážky položiť mohol, dopúšťa, stáva sa vinným zrady a ako zradca podľa vojenských zákonov sa odsúdi. Tak aj jeden každý do celkovitej záhuby padne, kto proti cisársko-kráľovskému vojsku alebo proti slovenskému s nami k jednému vlasteneckému, šľachetnému, bratsky spojenému povstaniu slovom lebo skutkom niečo podniká.“

Život v Tešíne bol na konci novembra a začiatkom decembra roku 1848 veľmi pohnutý. Naše dobrovoľníctvo a dôstojníci vojenskí boli interesantným predmetom pre Tešínčanov. Celé mesto, rozumej jeho slovanskú väčšinu, sympatizovalo s nami; Frankfurťáci^[121] utiahli sa do svojich svätýň. Nielen vojenskí dôstojníci nám a my im dávali sme ku pocte obedy a večere, ale i prednejší občania tešínski a vyššia šľachta z okolia pozývali nás k sebe. Čata naša medzitým cvičila sa v zbroji a pochodoch. Prípitky na myšlienky, udalosti a osoby v prúde časovom vyznačené, vzťahujúce sa rozohrievali dušu a ideu boja ožiarovali. Tamojšia čitáreň slovanská dôkladne využila tejto príležitosti k schyteniu sa na krídla z omráčenia germanizačného. Tu schodili sme sa s vlastencami slovansko-sliezskymi. Nádej na obživenie monarchie jednotnej pri rozličnosti rovnouprávnených, slobodných národov boli veliké. Život sa skutočne jagal ružovými nádejami a tá nádej skvelá ofarbila dojímavou krásou i nastávajúce nebezpečenstvá. Ja a Štúr kúpili sme si tuná prostredníctvom mešťanostu a priateľov tunajších od známeho farára jeden pár silných koní a krytý koč, primeraný k nastávajúcemu ťaženiu zimušnému, ktorý záprah náš mal potom celú históriu, lebo šľachetní Maďari kroz pisálka svojho, vyšibaného trestanca Karola Paltaufa, po zakončenej vojne dali rozhlásiť, že som tie kone a koč Čákymu z Budatína odviedol, takže musel som im na hlavu hodiť ich zločinnú lož od patričných donesenými svedectvami. Nuž ale ani tým ešte nebol koniec histórie, lebo jeden sotynský lazár, akýsi Šimon Zmertych, po tridsiatich rokoch vyhrabal Paltaufove brožúry a začal v Libertinyho^[122] muchotrávke nanovo ohrievať túto lož, pridajúc ešte ku koňom i hodvábne šaty Čákyčky-Lažanskej, ktoré som mal z Budatína odniesť a svoju ženu do nich obliecť! Ja som zveril porote svoju česť a zažaloval utrhača, ale prešporská porota Zmertycha jednohlasne oslobodila! Nuž lžou a utrhačstvom to bolo predsa! Sú že to za rozpomienky! Nuž ale sú rozpomienky, ktoré mi robia žart, lebo

spieva zlatoústy Kollár.

Dňa 3. decembra pri Tešíne v dedinke Ropiči koncentrovali sme svoje čaty, vojsko i dobrovoľníctvo. Zôkol-vôkol bolo vojsko, v prostriedku dobrovoľníctvo. Frischeisen držal veľmi krásnu reč k vojsku, v ktorej predstavil im spolubojovníkov za slobodu a právo národa slovenského a odporučil ich kamarátstvu a bratstvu vojenskému ako spolubojovníkov svojich. Menovite predstavil nás — mňa, Štúra, Bloudeka, Zacha atď. — ako náčelných vodcov národa slovenského, ktorý čaká nás všetkých, aby spolu s nami povstal k obrane trónu a práv národných proti mätežníkom Kossuthovým. Po jeho reči so zápalom prijatej držal som ja reč k dobrovoľníkom a vysvetlil im úlohy, ktoré nás čakajú v nastávajúcich bojoch. A poneváč ešte dosiaľ neboli sprisahaní na zástavu našu spojenú s cisársko-kráľovským vojskom, vyložil som im význam vojenskej prísahy. Po vybavenej slávnosti pohli sme sa v odradoch pravidelne zriadených k Jablunkovu.

V Návsi u farára Winklera^[123] našli sme, Štúr a ja, malý príjemný oddych po namáhavých dňoch. Návsania pohostinne prijali ubytovanie čaty dobrovoľníckej. Vojsko tiahlo do Jablunkova a až na staré jablunkovské šiance, menovite stotník Ševic (Chevitz) s kompániou Palumbiňákov^[124] zaujal pozíciu tu najviacej kupredu, ku cieľu operácií našich potisnutú. Winkler nás požehnal a vyprevadil dňa 4. decembra do Jablunkova. Clivo nám bolo okolo srdca pri lúčení sa. Winkler mal síce ružové nádeje, ale myslel, že národ slovenský ešte nie je dozretý pre energickejší odpor proti maďarizmu, medzitým však opieral svoje nádeje na dynastiu, ktorá tak slávnostne zaručila rovnoprávnosť národov. V dome jeho našli sme za dvadsaťštyri hodín opravdivé pookriatie. Proroci národní pod jalovcom božieho riadenia!

V Jablunkove ubytovaný som bol u pána Filipa, dôchodného arcikniežaťa Albrechta,^[125] kde som v rodine tejto ako teraz na krátko, tak pri spiatočnom ťahu za dlhší čas veľmi veľkou pohostinnosťou a priazňou srdečnou opatrovaný bol. Tu prestalo naše pokojné žitie na zemi priateľskej a začali pochody na zemi domácej, vraždou a rozbrojmi rozoranej.

Dňa 4. decembra prestúpili sme hranice deliace Sliezsko od Slovenska. Hlbokou dolinou, priesmykom Jablunkovským, mali sme namierené na prvú stanicu slovenskú, mestečko Čadcu. Po návršiach v diali pozorovali sme nepriateľa, ktorý však uťahoval sa pred nami. Prvá to chyba stratégov maďarských ku prospechu nášmu, lebo možno že by nám, malému sboru, nebolo sa podarilo nebezpečný, ľahko obraňovať sa dajúci priesmyk mocou vziať; tak sme sa dostali cez potyčky až na koniec priesmyku; tu však neďaleko krčmy s niekoľkými domkami zdalo sa, že sa nám nepriateľ ponúkne, bo zastal tam v sile asi päťsto chlapov. No keď priblížili sme sa na tisíc krokov, cúvli, a akonáhle zbadali, že obe naše krídla obchádzajú si túto pozíciu, pobrali sa šťastne ďalej bez výstrelu. My obsadili krčmu a po polhodinovom oddychu tiahli sme ďalej ku Čadci. Plenkleri naši^[126] očistili návršia, po ktorých k Čadci umykali gardy maďarské. Tak zastali sme pred samou Čadcou; proti nám stálo do tisícštyristo chlapov. Obranná sila táto rovnala sa našej útočnej sile. Most cez Kysucu zhádzaný reparovali naši pionieri a my chceli brať mesto útokom. Centrum naše stálo na ceste za riečkou, raketová batéria^[127] naša medzi nami, obe krídla útočili na obe krídla maďarské, obsadivšie návršie. Jedni, zaneprázdnení s prípravami a manévrami týmito, druhí, zaujatí s naprávaním mosta, dosiahli víťazstvo, lebo ako sa centrum naše hrnulo na most, obe krídla naše spúšťali sa už do mesta a celá čadčianska posádka bez výstrelu v divom úteku zametala ku Kysuckému Novému Mestu. Čo to bolo za vojsko, zvedeli sme zo dvoch ukoristených zástav, z ktorých jedna náležala 17. bataliónu honvédov.^[128] Ale päť centov munície, zbroje kadejaké, súkno, baganče, batožina drobná dôstojníkov a podobné padlo do rúk vojska a dobrovoľníkov. Majora Balogha cestovné kožušiny a celý mobiliar^[129] pohodlného pána robili nám srdečný smiech.

Tento útek musel byť panický, keď také veci ako zástavy, munícia a príručná batožina zostala za nimi. Tiež niekoľko vozíkov s koňmi dostalo sa našim do rúk. My sme hneď po zaujatí Čadce rozpustili i tak väčším dielom rozutekanú vrchnosť a ľudu dali vyvoliť z mužov dôveru ľudu požívajúcich správnu radu, ktorá mala bdieť nad poriadkom a vykonávaním lojálnych rozkazov vyšších vrchností. Národné zhromaždenie z mesta a okolia previedlo zorganizovanie vrchnosti. Vo dňoch 5., 6. a 7. decembra bolo celé okolie usporiadané. Z lapenej pošty dozvedeli sme sa o Mádyho, poštára a richtára čadčianskeho, besnom maďarónstve a službách, vykonávaných Kossuthovým vojskám; preto bol hneď lapený, ale vedel sa pred kapitánom štábu barónom Lewartovským^[130] očistiť, sľubujúc napotom vernosť zákonitému panovníkovi a šetrenie národnosti slovenskej. Na dobrestanie za neho kapitána Levartovského bol potom i od národnej rady a podplukovníka Frischeisena rehabilitovaný v úrade. Akýsi Patlay, cirkulárny notár,^[131] bol nám z hodnoverných dát udaný čo neskrotený agitátor, vyzvedač Kossuthov a terorista ľudu, ktorého sme tiež dodali pred súd; no i toho zaujal sa Lewartovský, bo mu vraj ruku dal na to, že viacej nebude preukazovať služby Kossuthovi. Slzy, sľuby, podlosť — všetko vymohli na Lewartovskom, takže nám pomaly jednanie Lewartovského prichodilo podozrivým. Ale nechali sme ho na pokoji, tým väčšmi, že ustavične predstieral i nám i Frischeisenovi inštrukcie kniežaťa Windischgrätza, ktorý ho menoval k sboru nášmu štábnym kapitánom. Ostatne on i u vojska i u nás nebol obľúbeným, takže začali sa spomínať už i súboje medzi ním a dajednými dôstojníkmi.

Ja so Štúrom počas nášho pobytu na Čadci boli sme bytom i sytom u starkého dekana Daniša,^[132] horlivého Slováka. Jeho vplyvu mali sme čo ďakovať, že sa čadčianska mládež hojne prihlásila^[133] k našim dobrovoľníkom a stali sa z nich udatní vojaci.

Dňa 7. decembra prerazili sme zase priesmyk čadčiansky až k Novému Mestu nad Kysucou bez odporu umelého, len miestami porýpaná zem dokazovala, že bola tu chuť stavať prekážky pochodu nášmu; no nebolo odvahy. Tak sme i túto hroznú dolinu, ponad brehy Kysuce, cez úžiny a útesy skalné, popod lesy husté a hory strmé vedúcu, opanovali bez značnejšieho odporu až k Novému Mestu Kysuckému. Útek maďarský z Čadce bol tak tuhý a kvapný, že sa ani v Novom Meste nezastavili a len k Budatínu ponáhľali, kde konečne našli pevný bol v čákovskom kaštieli a v prípade úteku otvorenú cestu cez most na ľavý breh Váhu a vlastenecké mesto Žilinu.

My, pravda, majúc na práci organizáciu kraja, nemohli sme tak čerstvo pádiť za nimi. V Kysuckom Novom Meste našli sme ľud hrozne sterorizovaný, chabý, nerozumejúci rečiam a vyzvaniam našim. Dajedni predsa pripojili sa k nám, ostatní berúc deti na svoje ruky a ženy kľajúc prosili, aby sme im mužov nebrali! Rozumie sa, že sme ich nechali na pokoji, pojmúc len odhodlanejších dobrovoľníkov. Tu nás stihla úradná zpráva, že trón habsburských dŕžav nastúpil nový panovník František Jozef I.,^[134] potom ako Ferdinand V. a po ňom i najjasnejší otec panujúceho cisára zriekli sa panovania. Vojsko i dobrovoľníctvo bolo vzato pod prísahu novému zákonnému panovníkovi. Ja som dostal úlohu vojsku, ktoré bolo slovanské, i dobrovoľníctvu nášmu udalosť v slovančine vysvetliť a prísahu podľa formulára nemeckého v slovančine predriekať.

Slávnosť to bola veľadôležitá v deň pred historickou udalosťou, ktorá na nás čakala.

Deň 11. decembra stal sa sboru nášmu pamätným. Za rána zaľahla hustá hmla na Kysuciach. Nevidel si na krok pred sebou. Z opatrnosti museli sme stáť dve hodiny za mestom. Hmly prevalili sa a my stúpali napred. Na prvé predstráže maďarské natrafili sme pri Brodne, ktoré ale pred postupujúcim naším vojskom utiahli sa nazad bez výstrelu. Zrazu bližšie k Budatínu zočíme krížom cez dosť širokú dolinu Kysuckú tiahnuce sa priekopy, spredu kryté naváľanými stromami a kolmi.

Lewartovský komandoval proti tejto záseke kavaleriu našu, pred ktorou tryskom letel náš galopník Vencel, Čech, odhodlaná chlapina, vyznačivšia sa už v septembri v bojoch okolo Bradla. Tento zbadal omyl prvý, bo za zásekou v jamách plno bolo honvédov, ktorí mysliac, že to úskoci poľskí prechodia na stranu maďarskú, vykríkli Venclovi v ústrety: „Éljen, poďte len k nám!“ a p. Zvrtol teda Vencel a povedal, čo je vo veci, a že tu nič nieto pre kavaleriu do činenia. Oveľa účinnejší bol manéver Bloudkov, ktorý s dobrovoľníkmi, majú k ruke udatného Karola Borika a ostatných dôstojníkov slovenských, tvoriac ľavé krídlo naše, zaobišli návrším a namierené mali na kanóny za onými zásekami postavené. Honvédi v zásekoch pozde zbadali, že sú na omyle, a začali páliť po obrátivšej sa naspäť našej kavalérii. Ale vtedy už zbadali i široké klobúky a ohromné hákovnice s bodákmi našich povstalcov na návrší; tu bol zase útek všeobecný od zásekov, ktoré vo chvíli naši pionieri odstránili a jamy vyrovnali. Ľavé naše krídlo medzitým po návrší postupujúc zháňalo plenklerov maďarských dolu k Budatínu, kam i komandant maďarský kanóny svoje stiahol a nad cestou pred Budatínom ich umiestil. Bloudek s Borikom stáli dobrých dvetisíc krokov pred centrom našim, z regulárneho vojska záležajúcim. Lewartovský poťahoval z poľnej fľašky a často konfúzne rozkazy vydával. Tak jeden raz volal na čatu švaližerov ťažkých^[135] vtedy, keď Maďari stáli na vŕšku: „Cavallerie vor!“^[136]

Bloudek medzitým vždy väčšmi ohrozoval delá maďarské, až k obrane tých stiahla sa k samému Budatínu celá sila Maďarov. Tu sa naša polbatéria rakétlov dokázala veľmi záslužnou, bo medzitým, čo panika pred rútiacimi sa „kopaničiarmi“ v širokých klobúkoch, dlhých halenách s nesmierne velikými puškami, rúkajúcimi sťa malé kanóny, plašila peších, tri batalióny honvédov, padli doprostred batérie kanónov maďarských, na návrší pred Budatínom postavených, dve bomby, a ak už sikot v povetrí plašil konstvo i ľud, celkovitý zmätok spôsobilo rozpľasknutie sa na návrší raketlí našich. Následkom toho hneď stiahli si Maďari kanóny a dali sa ich prepravovať cez most na druhý breh Váhu. Kaštieľ bol v okamžení vyprázdnený. Pokrytý stôl pre päťsto hostí nestihli strhnúť, ale nechali všetko v „štychu“. Dobrovoľníci pálili najprv z návršia, potom z kaštieľa samého za prchajúcimi. Nejeden zrútil sa z mosta do Váhu.

Kým vojsko postúpilo, bol už aj obed, uchystaný pre Maďarov, zjedený od slovenských dobrovoľníkov. Intermezzo^[137] krvavé stalo sa v tú chvíľu, keď dobrovoľníctvo z návršia zrútilo sa do Budatína, že dajedni opozdivší sa honvédi zostrelení boli prv, než mohli sa spasiť útekom na most. Vtedy i akási dáma v tom okamihu, keď Vencel, Zachom poslaný, ponáhľal sa do kaštieľa, vypálila pištoľ na Vencla, ale netrafila a bola na mieste dobrovoľníkmi rozstrieľaná. Maďari vidiac, že ich vojsko neprenasleduje a iba dobrovoľníci vpredku sú, osmelili sa na brehu Váhu rozpostaviť svoje delá a pálili do Budatína, skadiaľ sypal sa oheň puškový a pozdejšie i raketlí, ktoré Bloudek sem poslal. Mostnice, z mosta pozhadzované, počali už dobrovoľníci späť klásť na most, ale oheň kanónový im prácu zmaril, takže už len do temnej noci zamieňali sa obojstranné výstrely z tejto a tamtej strany Váhu.

Konečne zišla sa v susedstve jednej stodoly pri Budatíne vojenská rada. Podplukovník Frischeisen prišiel pešo, Levartovský podobne pešo a potrunčený nadporučík od svaližerov, adjutant Novotný, Jaroslav Borik, Ľudovít Štúr a ja. V plnej hudbe streľby, kanónov, pušiek, sikotu raketlí a hvizde guličiek štucových rozvažovala sa situácia okamženia. Most bol by pred hodinou mohol byť vzatý, bo Maďari utekali a iba následkom vzdialeného vojska nabrali smelosti vrátiť sa k mostu. Teraz je nemožnosť vziať most. V tejto chvíli odfúkne mi na sluchách ležiaci svíb vlasov guľka a medzi mnou a podplukovníkom vrazí do stodoly. Frischeisen spadol, ale hneď vstal a spytoval sa: „Wer ist todt? Wen hats getroffen?“^[138]

To bola posledná, ako zdalo sa, zo štuca pochodiaca guľka; potom už pomaly utíchala streľba. Boj trval úplných päť hodín, od jednej do šiestej večer. Po celý ten čas nebolo vidno Lewartovského, po ktorom sa ustavične podplukovník domáhal, a nemohol sa ho dovolať.

Dobrovoľníci, desať chlapov Vrbovčanov, zniesli sa z hrebeňa vývodiaceho nad Váhom dolu medzi vŕby na pravom brehu Váhu pozvyš kaštieľa, pálili na most a za most; tu prišiel Lewartovský k nim a odhováral ich od darobného boja, bo vraj nemajúc kanónov, kanóny nepriateľské umlčať nemôžeme. Bloudek ho pridrapil pri tejto agitácii, z čoho mu aj výčitky robil.

V rade vojenskej bol prvý Lewartovský, ktorý radil k ústupu na Čadcu a k vyčkaniu tam výdatnejšej pomoci. My sme so Zachom a Bloudekom radili zostať na mieste a vyčkať pomoc. Vojsko nedôverovalo okolitému ľudu, tým menej, že práve pri skončenej porade patrola naša doviedla hlavného agitátora Kossuthovho z Varína, istého Šimonika,^[139] farára varínskeho, ktorého so zbrojou v ruke na čele tlupy gardistov varínskych zlapala. Jeho ľud ho v „štychu“ nechal, spasiac sa útekom, a Šimonik potom vyznal všetko, čo mali v pláne. Že totiž mali nás prepadnúť zo strany bytčianskej a varínskej súčasne. Falošným chýrom zvedení, že my sme už na úteku, chceli nám vpadnúť do boka. My poslali sme Šimonika do Olomouca. Jedni hovorili, že guľka medzi nás vpadlá z tej varínskej strany pochodila, čo ostatne vyšetrovať nebolo kedy.

Deň 11. december bol skutočne dňom dobrovoľníkov slovenských. I dôstojníci vojenskí velikú chválu vzdávali vodcom a dobrovoľcom našim.

Od Budatína my na Čadcu, Maďari z Budatína v tú istú noc zašli až do Predmiera.