ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred Prievidzou sme — 10. januára 1849 — nestáli dlho, lebo všetci honvédski majori i so svojimi „közvitézmi“ poutekali a prievidzskí páni gardisti nemali takej smelosti ako v októbri 1848 na Vrbovciach. Zvediac, že Vrbovčania sú vo sbore našom, opatrne poukrývali sa do stodôl a po povalách vlastných domov a zanechali len svoje polovičky, ktorým ale prikázali pánov Vrbovčanov náležite pohostiť a uctiť, keďže aj vrbovčianske gazdinky pánov Prievidzanov tak pohostinsky prijali. Tragické doby v histórii majú zakaždým i veselých kompánov vo spolku.

Sotva sa vydalo heslo k pochodu pokojnému do mesta, vyprosili si Vrbovčania slobodu môcť ubytovať sa slobodne „u známych svojich“. My sme zvolali na mestský dom národ. Zásluha náležala Borikovej kompánii, že sa zišlo veľké množstvo meštianstva, lebo dobré zachádzanie Vrbovčanov so svojimi nepriateľmi skoro primälo gazdov vyliezť z úkrytov. Videli, že my počnúc od veliteľstva až po posledného vojaka nejdeme národ vyzliekať z jeho národnosti, ani ubíjať slobodu ľudu, ani zdierať majetok z občana krajiny, ale že sme opravdoví bojovníci za právo a slobodu národa nie menej ako za poriadok a pokoj v medziach zákona a ľudskosti. Nejeden vytýkal nám už túto kresťanskú zdržanlivosť a umiernenosť hovoriac, že by ani tej surovej pýchy na strane maďarskej, ani toľko odrodilstva podlého na strane slovenskej nebolo, keby sme my trošička surovšie a aj spravodlivejšie boli zakročovali proti pýche maďarskej a odrodilosti slovenskej. Nuž možno, ale neležalo to v charaktere nášho ľudu! Slovenskí dobrovoľníci rukou v ruke prechodili sa po meste s Prievidzanmi, spievajúc „Hej Slováci“, „Nad Tatrou sa blýska“, „Kto za pravdu horí“, „Bije zvon slobody“ atď.

Vodcovia odrodilskí ovšem neboli v týchto tlupách, tí mali pozatvárané sklepy, takže v prvej dobe ani k obedu hlavného tábora nebolo k dostaniu za hotové peniaze ničoho kúpiť.

Konečne predsa tým najodpornejším a zanovite sa ukrývavším kupčíkom našli sa ich ukryté zásoby, ostatní sa dostavili a predávali svoje tovary za ceny slušné, tamtí, že sa ani po vyhlásení úplnej istoty majetku a života nevrátili, museli dať zadarmo cukor, cigary, kávu, víno, atď. To bol jediný trest za ich odrodilské košutárstvo.

Národné zhromaždenie v Prievidzi dňa 10. januára bolo hlučne navštívené, mešťania s oduševnením prisvedčovali rečiam našim; plukovník Frischeisen i tu dal výrazu svojej rečníckej výmluvnosti. Nikdy bych nebol myslel, ako velice to pristane vojakovi byť rečníkom! Škoda, že v týchto konštitucionálnych časoch vo vojenských ústavoch tak málo vzdelávajú sa reči slovanské, ktoré predsa tvoria velikánsku väčšinu našej monarchie. V pohnutých dobách potrebuje i vojak známosť rečí národných, bo čo železo nepremôže, premôže rázne slovo k srdcu.

Prievidzania oduševnelí po schôdzke národnej hostili nás. Večer strávený bol všeobecnou veselosťou; národ mal príležitosť zbadať veliký rozdiel medzi obcovaním s národnými ľuďmi a obcovaním s tou odrodilskou háveďou, ktorá iba nadúvať sa vie, ale ani pravej slobody spoločenskej ani pravého udatenstva v boji naozajstnom nemá.

Ja som s priateľmi večeral v kláštore; všetci naši ostatní, vojaci i dobrovoľníci chválili si prievidzský nocľah. Dobrý duch tento ale vysťahoval sa s nami z Prievidze dňa 11. januára. „Duch je, ktorý obživuje, telo nič neprospieva,“ hovorí Sväté písmo. Tak i tu. My to telo trochu rozohriali — akoby prázdny mech sme pozdvihli —: s odchodom naším prievidzský zápal uhasol, duch odletel, lebo „bez ducha, srdce, kosti to človeka!“ hovorí Mickiewicz vo svojej prekrásnej „Ode do młodości“.^[166] — „Kosti a kožka“, hovorieval Štúr.

Jednu epizódku nádobno mi tu pripomenúť, ktorá bude mnohých zaujímať. Mali sme jedného mladuškého kaprála 18-19-ročného, medzi našimi dobrovoľníkmi. Toto vyslali sme s troma chlapmi na patrolu na Žiare, aby sme sa presvedčili o položení veci na tomto vrchu, zatvárajúcom krásny Turiec od poludňajšej strany. Pred večerom dôjde kaprál a hlási, že polapil a doviedol šesť Maďarov „közvitézov“ so siedmym kaprálom! Naskutku bolo tak, traja chlapi mali čo niesť zbrane Maďarov. Obdivovali sme, rozumie sa, udatnosť a chytrosť nášho kaprálika. „Nuž ale, ako to bolo možné, štyria chlapi siedmich takto odzbrojiť a doviesť?“ zvedavo spytovali sme sa nášho Holečka, ktorému ešte iba páperie zjavovalo sa tam, kde zajatci jeho mali tlsté, namastené fúziská? „Nuž,“ povedá náš Holeček, „chytrosť žiadne čary! V hore zbadal som predstráž (Randpatrolle) maďarskú; svojim rozkázal som ukryť sa do húštiny popri ceste a keď prišli, bezstarostne kráčajúc (s flintami na bok zavesenými), k nám na päť krokov, vyskočili sme a ja velil som: „Zložiť zbraň!“ Moji chlapi mali na patrolu namierené pušky a poručené, akby sa ktorý zbrane chytal, skoliť ho. Tu celé tajomstvo.“ Holeček zobral zbraň všetkým a oddal ju mužom svojim. Tri kroky napred komandovaná nepriateľská patrola a my s natiahnutými puškami za nimi. A kto bol ten Holeček? Tak sme volali nášho mladuškého kaprála Samka Kolényho pre jeho mladosť. Činom týmto zaslúžil si dôstojníctvo. Už je nebohý. Ustal v národnej horlivosti a po vojne doštudoval práva, stal sa advokátom a zomrel dobre prajúc národu svojmu, ale nič preňho neučiniac. Už ani dietky jeho nebudú krášliť pamiatku slávnej mladosti otca svojho. Rozpomienka na krásnu jeho mladosť budiž i nám, ktorí sme ju ošetrovali a živili, svätou a milou.

Dňa 11. januára pri peknej pohode zimnej prešli sme bez prekážky Žiare a odpočinuli za poldruhej hodiny v Slovenskom Pravne. Tuná sme nový svet našli, ľud prijal nás s jasotom a hlučným pozdravováním. Šľachta mala podelené úlohy, úradníci, maďaróni vyznačivší sa pri stíhaní Slovákov poutekali, iní menej v katanstve tom preslulí zostali doma s náličnicami konzervativizmu a vernosti ku kráľovi. Táto posledná strana, tento fujtáš^[167] vypustený proti nám pod predsedníctvom pána Szmrecsányiho, uvítala nás pod Žiarami menom stolice turčianskej. My ale už v Prievidzi z listov zhabaných dozvedeli sa, že je to iba manéver, a za slovami homagiálnej^[168] vernosti trónu že ukrýva sa zrada národa i kráľa. No generál Götz prijal osvedčenie vernosti dodajúc, že očakáva nielen zachovanie vernosti k jeho veličenstvu, ale aj k národu tomu, v prostriedku ktorého žijú a ktorý podal toľko dôkazov vernosti svojej k panujúcej dynastii.

V Slovenskom Právne hlučne uvítal nás národ, tu i farár Belohorský menom evanjelickej cirkvi pozdravil nás a poľakaný najprv, potom nami posmelený povolal nás na raňajky, ktoré pozvanie ale nemohli sme prijať, keď ešte i agitáciu zbývalo nám previesť.

Tu našli sme národ prebudený, veci našej oddaný. Samým večerom dorazili sme do Mošoviec. Celé mesto bolo na nohách. Tváre vyjasnené, jasot nesmierny, prichodili vozy naplnené chlebom, mäsom, vínom atď. Ľud dobrovoľne znášal obete. Trhali sa mešťania o dobrovoľníkov a vojakov, volajúc ich do bytov. Dobre padla pohostinnosť táto utrmácanému vojsku. Generálny štáb ubytoval sa v kaštieli baróna Šimona Révayho; rekvizície diali sa po dvorcoch povstalej šľachty.

Dňa 12. januára zvolali sme národnú schôdzku do Mošoviec, kde sme pred tisícami ľudu turčianskeho, jasajúceho nad príchodom naším, hovorili o federácii národov monarchie, ktorej základom by boli rovnaké práva národné a rovnaké bremená štátne. Slovenskému národu čítajúcemu viacej ako tri milióny duší a obremenenému pomernými ťarchami, nikde niet ani rady ani pomoci ako vo víťazstve federatívneho, rovnoprávneho Rakúska. Tu bude slobodný Maďar tak ako Slovák, Rumun, Čech, Srb, slobodný Nemec tak a nie viacej ako tamtí menovaní i ostatní obyvatelia a kmene národné celej monarchie. Množstvo prisvedčovalo so zápalom a s oduševnením. Každé naše slovo padalo do sŕdc čulých a myslí sviežich. Prítomné dôstojníctvo reči naše obdivovalo a vidiac národ oduševnelý v najväčšej miere tešilo sa našim nastávajúcim pohybom. Nádeje neklamali, lebo ako Borik svoju, tak hneď i Samko Kučera mal svoju kompániu zo samých Turčanov pohromade.

V Mošovciach ponavštevoval som bodrú a udatnú našeť. Už 13. januára museli sme ale ďalej priasť nite. Plukovník Frischeisen, Bloudek, Štúr, Borik (Jaroslav), pobočník Novotný a ja, majúc šiestich svaližerov,^[169] koňmo vybrali sme sa do Svätého Martina, aby sme tam boli prítomní na národnej schôdzke. Na ceste vítali nás dievčatá a panie so zástavami a vencami; národ rástol ako lavína. Pred Svätým Martinom uvítala nás deputácia mesta peškom i koňmo a sprevádzala nás do mesta.

Prídúc pred stoličný dom, boli sme pozdravení stoličnou deputáciou, ktorá nás pozvala do stoličnej kongregácie,^[170] lebo naše zvolanie národnej schôdzky do Martina obrátila si šľachta na kongregáciu, načo ale plukovník Frischeisen odvetil, že my celkom iný cieľ máme, než dať sa pozývať do kongregácií, ostatne že sa im vec pri schôdzke národnej od slovenských patriotov Štúra a Hurbana obšírnejšie vyloží.

Nato sme vošli k majorovi Trenkovi,^[171] aby sme sa po trojhodinovej jazde v najtuhšej zime trochu rozohriali. Cirkev evanjelická svätomartinská zhromaždila sa medzitým v kostole, aby z rúk cisársko-kráľovskej legitímnej vlády prijala svojho milovaného kazateľa, o ktorého ju maďarónski mätežníci dňa 23. októbra 1848 boli pripravili. Jozef Horvát totiž farár svätomartinský bol pod zámienkou vlastizrady dňa 23. októbra v železách do väzenia banskobystrického odvezený. Na ceste ale nocou idúc Horvát nepozorovane prepílil svojím nožíkom reťaz a keď voz zastal, aby jeden ozbrojený honvéd svoju potrebu vykonal, Horvát hodil kepeň na hlavu druhého ozbrojenca, stratiac sa vo tme nočnej. Nato počul dva výstrely do tmy a sám nocou pošiel ďalej, vyhľadajúc si u rodinky verných skrýšu^[172] až do tohoto nášho príchodu.

Slávnosť táto bola prenikavá. Krátkym byť chtiac, pripomínam iba hlavnejšie. Kostol bol vo všetkých miestach a kútoch preplnený ľudom. Plukovník Frischeisen menom jeho veličenstva uviedol Horváta do jeho zákonitej fary a do všetkých práv i funkcií úradných, z ktorých mätežníkmi pohnutý bol. Štúr nemeckú, veľmi jadrne a s výrazom prednesenú túto reč podal slovensky. Horvát vojdúc v ornáte kňazskom do oltára, držal reč vzletnú, v ktorej najprednejšie Bohu vzdal chválu za ochranu života jeho proti krvižížnivcom, potom jeho veličenstvu a víťaznej hrdinskej armáde bojovníkov cisársko-kráľovských, ktorí očistili kraj tento slovenský od buričov a mätežníkov. Jedného oka nebolo suchého. Ja som v reči svojej vyzdvihol cenu tých sĺz vďačnosti a radosti nad nájdeným otcom cirkvi, ale spolu rozhodne osvedčil som, že to iba na okamženie dovoleno, inak že v ťažkých týchto dobách boja o existenciu práva a slobody, o existenciu národa nášho a posvätného trónu panovníkov zdedených niet času pre slzavé vzdychy. Tu je na čase sila, zmužilosť, odhodlanosť, posvätenie sa za ciele tieto nádherno-vznešené, za národ, vlasť a kráľa. Rýle a motyky treba skúvať na zbraň, dievčatá, chovajte krásu svoju pre junač a obdarte len verného láskou svojou po víťaznej bitke, dajte len vernému ruku i srdce; kňazi, opášte meče, lebo podajte meče posvätné iným k boju za národa česť a slávu, za blaho národov vo slobodnej vlasti, za trónu bezpečnosť a silu.

Účinok reči mojej bol veliký. Deväťdesiat mešťanov, starších i mladších, chopilo sa zbrane a stalo medzi nás. Istý mladý kňaz, zhodiac reverendu, vstúpil za dobrovoľníka.

Po takomto uvedení farára do jeho cirkvi odobrali sme sa do stoličnej dvorany, kde opäť bol dom nabitý ľudstvom; celá turčianska šľachta, pravda, s výnimkou tých, čo odišli do tábora Görgeyho,^[173] prítomná bola tejto akcii.

Prvým dejom bolo úradné zloženie dosavádnej stoličnej vrchnosti a ustanovenie národnej spravujúcej rady kráľovskej. Pokračovanie toto ospravedlnil sám plukovník Frischeisen. Štúr držal politickú reč o právach potlačených národov, keď ich čas príde a násilník stratí vládu. Ja som čítal register hriechov šľachte slovenskej, ktorá zanedbala povinnosť svoju jednak naproti národu, z ktorého pošla, jednak i proti sebe samej, keď najprv mŕtvu reč latinskú a dokonca teraz, kde reč živú, ale nie reč ľudu svojho a svoju materinskú, ale reč cudziu, reč národa sem prišlého za úradnú reč prijala a nútila ľud túto reč prijať za reč, v ktorej sa záležitosti jeho verejné i súkromné pokonávať a viesť majú. Šľachta slovenská odcudzila sa národu svojmu a podmienku svojho, nepoviem práva, ale svojho nadprávia položila do rúk maďarských. Teraz už slovenský zeman ani zemanom nie je, ak neuzná nadprávo maďarstva, ako by zemianstvo jeho nepochodilo zo zásluh slovenských jeho predkov, ale z milosti tých ľudí, čo sa nad Tisou narodili. Nie revolúcia francúzska a ideály demokracie, ale šľachta naša sama pripravila sa o vodcovstvo v strede národa vlastného, keď sama svojou vôľou prestala byť čiastkou národa, stanúc sa príveskom a chvostom národa cudzieho. Niekedy vojvodievala ona na Slovensku, alias^[174] v Hornouhorsku, alebo „in partibus superioris Hungariae“,^[175] a teraz dobrovoľne stala sa popoluškou pyšnej pastorkyne maďarskej. Chybu možno ešte napraviť, zhluknúť sa okolo zástav kráľovských a národných, ako by slušalo na šľachtu slovenskú, jednak kráľovi svojmu, ako i národu svojmu vernú. Prítomní, do 2.000 mužov v terme^[176] a na chodbách stoličného domu zhromaždených, s hlučným „živio“ a slávy volaním sprevádzalo reč moju. Ostatne zo zemianstva slovenského aplaudovavšieho^[177] ani jeden nevstúpil pod zástavy naše. O úrady veľmi mnohí uchádzali sa u mňa, môj indorzát^[178] stal sa ale stereotypným: „Pečienku musíme si najprv vybojovať a len potom bude sa môcť rozdávať.“ Vtedy dostával som od zemianstva tých najkrajších titulov! Šľachta odnárodnená nemá a nemôže mať pevného charakteru, lebo jej chýba pevný základ a istý cieľ, národ vlastný, ktorý zrádza každým slovom, i činom každým, a ideálny rozvoj historických úloh v človečenstve, tento zvrchovaný cieľ duše šľachetnej. Niekdajšia naša šľachta splebejčila sa a schlebárila.

Toho ešte dňa 13. januára v samú už noc dorazilo nás dvanásť jazdcov do Mošoviec, kde hlavný tábor s Götzom v čele očakával nás zvedavo v Révayho kaštieli s bohatou večerou. Götz bol spokojný s počiatkami našej agitácie. Mali sme nazmierené na Kremnicu, ale kunkátor^[179] Götz bál sa odvážneho kroku. Kým on kunktoval, váhal, rozkazy očakával, my užili sme tie dni k agitáciám v slobodnej od Maďarov stolici Turčianskej. Štúr, Borik (Jaroslav) a ja vybrali sme sa do Turian a Sučian, aby sme tam nielen v ľude pôsobili, ale aj zo susednej Oravy najnovšie zprávy si zaopatrili. Ľahké sánky bleskom doviezli nás turčianskou dolinou do Martina, kde sme si od majora Trenka osem mužov vyžiadali ako sprievodcov. Bol to síce odvážny výlet tým viacej, že v Zázrivej vyše dvesto oravských strelcov strážilo cestu do Trenčína; no my znali toho spôsobu strelcov a vedeli, že na útok nemyslia tak veľmi ako viacej na útek. Dňa 17. januára zavítali sme do Sučian, kde židov napadol náramný strach, ale ľud uvítal nás s veselosťou a radostnými pokrikmi. Tu v prvej chvíli bolo nám počúvať tisíc žalôb na hospodárstvo panské, na krivdy páchané na ľude od terajších maďarónskych vrchností, tu sme museli vypočúvať celé histórie o ničomnostiach a podlostiach násilníkov. Keď sa takto ľud vyžaluje, je mu akosi ľahšie, a bárs aj nedosahuje hneď pomoci, je v dobrej nádeji, že bude lepšie. V Sučanoch agitovalo sa s dobrým prospechom a odtiaľ tiež rozposlali sa listy do Oravy a Liptova. Bývali sme u vdovy Kôrkovej,^[180] panej veľmi vzdelanej, národne zmýšľajúcej a o veciach turčianskej šľachty podrobne poučenej. Z jej úst dozvedeli sme sa o skutočne barbarskom zachádzaní s tunajším ľudom a o neslýchanom terorizme, aký prevádzali maďaróni po celom Turci. Beniczký^[181] bol postrachom Turca. Známosti jeho s osobami a ich zmýšľaním pomáhali mu strachom naplňovať všetkých občanov. Ako kráľovský komisár prevádzal vyšetrovanie podozrelých osôb, a podozrelým bol každý, kto slovensky zmýšľal, hovoril a cítil, ba konečne každý nezeman. Človek tento najprv premárnil, prehýril svoj zdedený statok, potom hodil sa na pole biedneho slúžalstva maďarského, ktoré sa na útraty krajinské velice platilo. Nič nebolo mu svätým, a nič tak špatným, aby ho nebol použil ku svojim mrzkým cieľom. Tak vedel slabého superintendenta Stromského k tomu nakloniť, aby vizitoval v Turci cirkvi evanjelické a mocou úradnou nútil ich k uchopeniu zbrane proti cisársko-kráľovskému vojsku. Necpalský farár Samuel Lány^[182] vidiac, kam až siaha Beniczkého terorizmus, vzoprel sa celou energiou tichého inak muža a riekol verejne na agitačnej reči Stromského: „Ak ma chcete, dôstojný pane, týmito rečami vašimi k nevernosti oproti kráľovi môjmu, ku zrade na národe mojom podviesť, teda osvedčujem sa tuná verejne a sväte, že vás hneď dám mojimi sedliakmi lapiť.“ Blatnický ale farár Meša^[183] zrovna vyhnal z fary Stromského. Nuž ale energia Benického týmito jednotlivými výstupmi nedala sa ukrotiť, ba ešte zurivejším stal sa tento divoch odrodilecký.

Zo Sučian urobili sme dňa 18. januára výlet do Turian. Tu sme šťastne agitovali, národné zhromaždenie bolo početne navštívené a dobrovoľníkov k službám našim dostavilo sa ráznych a udatných. Izákovská rodina vynikala nad všetky rodiny turianske. Farár Boďa^[184] nás síce vítal, ale my mu neverili; je rozdiel medzi vítaním raneným svedomím a vítaním srdca verného! V Turanoch dostali sme i k tej ťažkej službe vyzvedačov, šuhajov, ktorí odhodlali sa do Oravy a Liptova niesť zprávy o nás a vyzvedieť sa u našincov o postavení nepriateľa. Tunajší hostinský Grossmann,^[185] žid slovenský, hovoriaci tak čistou slovenčinou, akú ani najvzdelanejší Slovák lepšie nehovorí, prijal nás úprimnosťou nadobyčajnou, týmto ľuďom neznámou. Tam sme sa ubytovali a pred jeho domom i národnú schôdzku držali. Tento muž statočne nám vysluhoval; u neho sme sa i veľa dozvedeli o pletichách maďarónov oravských. K jeho nárade oboslali sme i židov turčianskych a dali im napomenutie, aby, keď aj snáď s nami necítia, aspoň nerobili proti nám, ak nechcú upadnúť do rúk vojenskej spravodlivosti. Oni na znak svojej oddanosti doniesli sto zlatých k napomoženiu dobrovoľníckej pokladnice. Idúc naspäť do Sučian, našli sme tam deputáciu židov svätomartinských, ktorí osvedčujúc svoje súcity s národným povstaním, priniesli obeť dvesto zlatých k jeho napomoženiu.

Čo my v Sučanoch a Turanoch agitovali, bitá bola bitka pri Turčeku, totiž v noci dňa 17. a 18. januára zrána.

Zo Sučian a Turian vracali sme sa spokojní s výsledkami agitácie našej. Na poludnie dňa 18. januára dorazili sme do Martina, kde sme pár hodín strávili vo veselom naladení, bo už boli chýry o víťaznej zrážke našich pominulej noci. Na ceste do Mošoviec stretli sme už aj známu našu od Budatína húfnicu^[186] (Haubitz) s trupou zajatcov, honvédov i regulárnych z pluku bývalého cisárskeho, teraz košutovského, Wasa menovaného. Veľmi interesantne vynímalo sa to roztrhané rúcho honvédov popri bielych kabátoch a remeňoch Wasovcov. Smutní boli všetci, len ich sprievodcovia, dôstojník a mužstvo pod zbrojou zmužilo-vesele vykračovali si, jedni vpredu, druhí za nimi.

Udalosť táto nasledovne stala sa: Major Pichler mal uderiť na predstráže za Štubňou, priesmyk pri Turčeku a tak Kremnicu hájace, čo sa i stalo nocou dňa 17. januára, pričom poručík Baťány od pluku Nasavského zajal spomenutú húfnicu, desiatnika delostreleckého i s koňom a predstráže rozprášil. Major Pichler so svojimi: Nassau, Parma a Bianchi uderil potom na hlavnú silu Maďarov, honvédov, dezertérov Wasovských a husárov a zajal z nich asi dvesto rozličnej zbrane vojakov, hlavne honvédov a Wasovcov. Vyznačili sa tu hlavne Bianchiho pluku junáci. Medzitým priskočili Maďarom na pomoc nové húfy honvédov, husárov a Wasovcov. Hustá hmla a nočná tma boli obapolnými, stejnomernými prekážkami boja; lesť a náhoda neboli prajné Pichlerovi, ale naše vojsko vyšlo predsa víťazne zo zrážky tejto. Nové kompanie Wasovcov, prišlé so tmou noci na mejdan,^[187] kričali na slávu cisárovi; Pichler, vidiac rovnošatu s bielymi remeňmi nič inak nemyslel, než že sa vojaci títo vzdať chcú, i prikročil k nim dôverne. Tu však ozval sa krik: „Éljen Kossuth!“,^[188] načo odvetili Nasavci a Bianchovci: „Vivat Franz Jozef!“^[189] Pichler bol lapený a zajatý; Lewartovský tasil šabľu a rúbal do Wasovcov, mužstvo bieloremenné z oboch strán, Wasovci a Bianchovci polapili sa za remene a nastala borba osobná s päsťami a kolbami, muž proti mužovi. Nasavci a Bianchovci po seči tejto vyšli síce ako víťazi z nej, ale majora, svojho komandanta, späť vydobyť nevládali. Keď ráno nastalo, bolo pole posiato mŕtvolami. Z maďarskej strany padlo ich vyše dvesto, ranených a zajatých tiež asi toľko. Naši stratili na padlých a zajatých 42 mužov, majora Pichlera a poručíka Bauma v to počítajúc. Pri konci bitky prišli ku pomoci aj naši dobrovoľníci.

Tu bol čas, aby sa využilo víťazstvo toto a rázne postúpilo sa ku Kremnici, ku ktorému skutku ale Götz nezdal sa mať dosť energie a hodil sa na márnu kunktáciu, proti ktorej my, Zach, Bloudek, Štúr atď. mocné dôvody sme prednášali.

Konečne samé deje a beh války dôvody naše potvrdili. Generál Čorić^[190] zbil pri Štiavnici a Svätom Kríži ľavé krídlo i centrum Görgeyho, o čom sme my ovšem ešte vtedy zprávy nemali, ale kombinácia naša bola na pravde založená, lebo ukázalo sa, že nech my 23. januára Turček a Piargy forsírujeme,^[191] Görgey nebude môcť utiahnuť sa späť krajom Zvolena a uniknúť na Ružomberok do Liptova. Konečne sám kunktátor Götz dal sa nakloniť ku nášmu plánu, ale netrúfal si zase svojou brigádou a povstalcami slovenskými udrieť na Piargy a Kremnicu, preto žiadal podmaršálka Šimončiča o pomoc, ktorý mu aj poslal generála Saussaya s jednou brigádou. Táto pribyla už 22. januára večerom do Slovenského Pravna a Rudného a mala zavčas rána o 3. hodine vyraziť na Sklenné, aby tvorila naše pravé krídlo. Naša výprava chodníkmi a iným neschodnými cestami, dolinou a návršiami mala sa poberať ku Piargom, tvoriac ľavé krídlo našej brigády; Götz s ostatným vojskom bol na pochode k Turčeku. Ale ako takto všetko už hotové bolo, doletel kuriér od Šimoniča s rozkazom, aby sa Saussay so svojou brigádou odrazu späť obrátil na Prievidzu k Oslanom a tuším ku Komárnu. Maďari dostali oddych, Götz so svojou brigádou neodvážil sa na Turček a Piargy a navrátil sa do svojho Tuskulum v Révayho kaštieli v Mošovciach!

Toto nás všetkých, ako samo sebou rozumelo sa, náramne znepokojilo, ba skutočne takéto vedenie vojny znechutilo. Tu v tejto strategickej nemožnosti, v Mošovciach vyčkávať sme mali vari pečené holuby! Nuž ale kunktátori od dolného Dunaja a kunktátor od dolného Váhu a zase kunktátor od Mošoviec, ako figúra ukazovala, mali v rukách komandá, a čerstvejším náhľadom nebolo prístupu dopriano. O hlavnej armáde Windisohgrätzovej nemali sme žiadnych zpráv. Toto šestnásťdňové kunktovanie Götzovo v Mošovciach bolo iba našou činnosťou od časti politickou a od časti vojenskou pretrhované.

My sme mali čerstvé zprávy z Oravy a tie dorážali na náš sbor, aby čo skôr keď nie celý prišiel, teda „zo 500 chlapov aspoň sem poslal, bo títo ratujú Oravu, ktorá inak pripadne Kosuthovi.“ Ozbrojené síce boli gardy oravské, ale tejto sily nebolo sa čo báť, keď tí buď len nahnaná chasa z obecného ľudu boli, alebo panici kdejakí, hrajúci si na dôstojníkov, ktorí ale prví brali do zajačích, keď zblížili sa serióznym bojovníkom.

Götz stal sa mrzútom. Myslel vari, že tak bude môcť pochváliť sa dákym výsledkom. My sme po nezdarenom útoku na Turček vidiac, že Götz mieni ďalej vyčkávať udalosti v Mošovciach, dňa 24. januára zdelili mu najnovšie zprávy z Oravy a neukrývali ani tú možnosť, že sa nám do chrbta cez kráľoviansky priesmyk môžu dostať nielen vari gardy, ale i samé Görgeyho čaty, o ktorých išli už chýry. Götz tomu síce nedôveroval, bo myslel ešte vždy mať Görgeyho v Kremnici; no povolil, aby sme sa vybrali na hranice stolíc Turčianskej a Oravskej. Medzi nami panovali tiež rôzne náhľady. Štúr neradil s malou silou vybrať sa k neistej Orave; Bloudek domýšľajúc sa, že stojí voči hlavnému nepriateľovi, hovoril, že hlavnú silu povstalcov nemôže pustiť ako výzvedy; zostala nám, Zachovi a Jaroslavovi Borikovi, ktorí sem určite tieto výzvedy ozbrojené za nevyhnutné považovali, len jedna stotina ku podpore, a to tá najmladšia, zo samých vnove k nám pristúpivších Turčanov záležajúca, pod kapitánom Jankom Kučerom (nie teda Samkom, ako to bolo v predošlom čísle chybne udané). Stotina naša čítala deväťdesiat mužov. Pri Turčeku ukoristených štyristo pušiek čakalo na nás v Martine. Vybrali sme sa teda ráno o 7. hodine dňa 25. januára z Mošoviec. V Martine sme boli prijatí so zápalom a žehnaním nás, bo už tu bolo plno chýrov, že od Oravy hrozí nebezpečenstvo. V Sučanoch a Turanoch sme sa rozložili. Nasledujúceho 26. januára boli sme alarmovaní chýrmi, že dvetisíc Maďarov stojí v Kraľovanoch a v Párnici. Naša vyslaná patrola zbadala na Fatričke asi päťdesiat mužov, ktorí ale pri zjavení sa jej utiahli sa do Kraľovian. Na útok myslieť sme nemohli s tou našou stotinou, ktorá spolu s nami bez ustania a bez odpočinku, ani rúcho ani zbraň neodkladajúc, hotová byť musela k vytrhnutiu proti nepriateľovi. Patroly naše s nepriateľskými vídali sa zďaleka jedna na druhú prevádzali prestrelku bez obapolnej škody. Dňa 28. januára naši smelí junáci čo patrola napadli oddiel oravskej gardy, sto chlapov čítajúci, ktorí ale nevydržiac oheň a v domnienke, že za patrolu hrnie sa väčšia sila našich, dali sa na útek. Naša tretia kompánia turčianska s Jankom Kučerom bola týmto skutkom posmelená a nabrala do seba ducha vojenského, ktorý do toho času zdal sa jej chybovať.

I my sme boli s duchom ľudu spokojní. Turianci pomáhali našim statne na strážach stáť a patroly po hraniciach stolice prevádzať. Týmto sme i my boli uspôsobení oddať sa zase politickej agitácii. Na 20. januára zvolaná bola do Martina národná skupština,^[192] na ktorej malo sa jednať o zriadení Slovenska; vybral som sa teda hneď zrána do stoličného mesta, aby som tam vec našu zastupoval. Zhromaždenie bolo valne oboslané všetkými obcami; aj inteligencie, ktorej nebolo v tábore Görgeyho, bolo tu hojnosť. Prijala sa rezolúcia, aby národ slovenský konečne zabezpečený bol vo svojej národnosti organizáciou určitejšou, než sú maďarizačné zákony maďarské. Menovite poukázané bolo na históriu staršiu i najnovšiu, ktorá to jedno ukazuje, že Uhorsko zostavené bolo voždy z rôznych národov, ktoré sa v rámci uhorskej ústavy slobodne pohybovali a celky jednotlivé tvorili, žiadne panstvo maďarského kmeňa nad sebou neuznávajúc. Pod menom „superiores partes Hungariae“^[193] rozumelo sa voždy Slovensko a šľachta naša podľa ústavy zemskej vyvodievala na snemoch i vo válkach. Chorvátsko-slavonsko-dalmátske kráľovstvo voždy tvrdo hájilo svoju národnosť a obyčaje domáce, od Maďarov rozdielne. Srbsko individualitu svoju s väčším lebo menším prospechom, ale vždy húževnato obraňovalo, až to k vojvodstvu zvláštnemu priviedlo. Rusíni hlásili a hlásia sa ustavične o svoju národnosť. Ani netreba pripomínať Nemcov spišských a sedmohradských, ktorí tiež zástavu svojej národnosti vysoko držia nad hlavami odrodilskej šľachty. Len Slováci mali by pod kôrou železnou maďarských fanatikov ďalej trčať? Len oni sami majú dávať sa v obeť a žertvu vládybažnému Maďarstvu? „Nie a nie!“ zahrmelo celé zhromaždenie. Farár necpalský Nagel^[194] interpeloval mňa, žiadajúc vysvetlenie tej pochybnosti, ktorú dajedni priatelia Maďarov vyslovujú tvrdiac, že zvláštne zorganizovanie Slovenska zničilo by trhanie sa od Maďarov a delenie krajiny.

Samostatné Slovensko neznamená trhanie sa od Maďarov, ale zastatie si k nim národa slovenského rovno s nimi oprávneného. My chceme stáť voči Maďarom nie ako otroci, ale ako jednoprávni s nami spoluobčania. A keď krajinu nedelia tie kompaktné masy jedného národa, bývajúceho popri druhom tiež kompaktnom: prečo by ju delilo rovné právo všetkých? My slobodu chceme a právo svoje a prajeme slobodu a právo všetkým spolu s nami túto zem obývajúcim národom.

I sám Nagel i celé zhromaždenie vyslovilo žiadosť takto zabezpečiť konečne byt slovenskému národu v tejto krajine zorganizovaním Slovenska ako časti celku ríše jeho veličenstva Fraňa Jozefa I. Uzavreno žiadosti tieto zdeliť s inými tiež okoliami slovenskými a v hromadnom vyslanstve predniesť ich najjasnejšiemu pánovi.

Po týchto politických agitáciách zmenila sa tvárnosť situácie na poli. Götz bol sa konečne rozhodol pohnúť sa ku Kremnici, čo stalo sa 27. januára. Turček, Piargy a Kremnica boli vyprázdnené a Götz stal sa pánom zanechaných kanónov a zbrane, pánom banských miest, ktoré Görgey chvatom opustil. Príval utekajúcej jeho armády dotknul sa našej slabej expozitúry v Turanoch.

Vrátiac sa z národného zhromaždenia boli sme alarmovaní výstrelmi, načo poslali sme silnú patrolu dobrovoľníkov, spojených s pätnástimi mužmi od Deutschmeistrovho pluku,^[195] ktorých nám major Trenk v Martine dal ku pomoci. Patrola sa junácky držala, prišla až k Šútovu a zraziac sa tu s predstrážami oravských gárd, zahnala ich až do kraľovianskeho priesmyku; pomoc prišlá z Kraľovian, napadnutá strachom obrátila sa s utekajúcimi gardami späť do Kraľovian a ďalej. Naši zlapali mnohých, odobrali zbrane a batožiny a zabili posledných, opozdivších sa gardistov. S trofejami svojimi vrátili sa víťazne naspäť do Turian. Celá táto trupa čítala štyridsaťpäť mužov, tridsať dobrovoľníkov a pätnásť Deutschmeistrov pod svojím šikovateľom, ktorý pozdejšie aj medailou udatnosti za svoju statočnosť pri tejto afére vyznačený bol. Meno jeho priam vypadlo mi z pamäti a hľadať ho v zápiskoch nestačím nateraz.

Nadobudli sme skúsenosti pri tejto šarvátke, ale dosť šteklivých, medzi inými i tú, že nám je teraz do činenia s väčšou silou, než gardy a panstvo oravské vstave boli zohnať; boli to strelci Görgeyho a nebezpečenstvo, že Görgey s hlavnou silou uderí Götzovi do chrbta.

Písali sme teda hneď za Bloudkom, aby s troma kompániami ihneď dal sa na pochod k nám, a ja som sa vrhol na zvolanie sedliackej hotovosti. Trenk prišiel s troma kompániami Deutschmeistrov z Martina. Do 2. februára mal 5000 mužov v Sučanoch, ozbrojených kadečím, menšinu ukoristenými puškami. Görgey, utekajúci od Kremnice, stál so svojimi prednými strážami od Ružomberku až na Veľkú Fatru z jednej strany a z druhej po Šútovo a Fatričku.

My sme z hotovosti našej štyristo chlapov pod vedením Šlichtu detašírovali na Revúce, kde Görgey cestu pohubil, aby ju pre našich opravili. Malý oddiel ozbrojený bol puškami, ostatní sekerami, lopatami, rýľmi, čakanmi atď. Postavili sa Fatrou, menovite pri poslednej pozícii stál Karol Borik so svojou stotinou, prvou, najstaršou, ktorá s Bloudekom, ako sme žiadali, dostavila sa a do prvých radov bojovných stala. Ostatných podelili sme tu ako kompánie pod puškami a vzali ich so sebou, tu ako staničné posádky a nechali sme ich v Turanoch a Sučanoch.

Tak rozprášiac bez zrážky nepriateľa a oslobodiac Turiec od nebezpečenstva, uderili sme do Oravy, kde ešte poslednú službu preukazovali nám sedliaci turčianski, prerubujúc a čistiac nám cestu od gárd a vojska maďarského skálím, ľadom a stromami kdejakými zahádzanú.