ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cez Hornád mestom — pri ktorom nás ľud v zástupoch očakával a pozdravoval, dobrovoľníkom ruky podával a požehnával ich — prešli sme spišsko-abaujskou stolicou do utešeného údolia medzibrodia Hornádu a Torysy. Zadumaní sedeli sme v koči našom, tíškom každý svojimi myšlienkami sa zanášajúc. Situácia bola veľmi neistá. Ale od desať dní boli nádeje Kossuthove a jeho strany uprené na Dembińského,^[267] ktorému Kossuth, nedôverujúc talentu Görgeyovmu, zveril najvyššie komando. V Košiciach sa o tom dôstojníkom do očí hovorilo, že Görgey nebol by ustúpil z Prešova a Košíc, keby ho nebol Dembińský s armádou na juh povolal, a že sa na skore vráti. Dôstojníci, ktorí spolu s naším sborom dobrovoľníckym, počnúc od Kremnice v pätách mu boli Tekovom, Zvolenom, Malohontom, Oravou, Liptovom, Spišom až po Košice, mysleli si svoje a nechali Košičanov pri ich mienke. Dembińský nám síce toho času nebol velikým strašiakom — ač po nepravde, bo ten cisárske uskočivšie pluky zorganizoval, ktoré Kossuth maďarským velením iba darmo pomiatol a až poľský generál nalial mu rozumu a zaviedol komando, na aké navyknuté boli v cisárskej armáde — my sme sa viacej báli o osud ľudu nášho, dostavšieho sa zase za svoju vernosť pod jarmo maďarónskej, zbankrotovanej šľachty. Vysoko postavení ľudia vedia aj vysoko idúce chyby robiť. V tomto ohľade bol knieža Windischgrätz majstrom všetkých majstrov, vojenský jeho tábor bol plný kniežat, tam bolo všetko kniežacie, vysoko nad všetko, i nad samé vojenské záujmy postavené; plazivci boli mu najmilšími, čo na kniežacie rozriešenie najpokornejších prosieb o komisárstvo, županstvo atď. v jeho antišambroch^[268] pred jeho kniežacej milosti komorníkmi a zimmerrathmi^[269] sa krčili a tichučko v kútikoch čakali. Ich modlikanie bolo plné homagiálnej devótnosti.^[270] A knieža Windischgrätz poslal tuším viacej takých komisárov do slovenských stolíc než strategických rozkazov k armáde. Za každým cisárskym sborom kazili jeho komisári vec dynastie, medzitým čo i jednotlivé sbory medzi sebou i ohľadom slávnej armády jeho kniežacej milosti boli bez zprávy a bez patričného rozkazu! Táto dvojná chyba Windischgrätzova urobila potom nielen Dembińského velikým, ale i oboch Görgeyov, Artúra pod Budínom, Armína^[271] na Slovensku strašnými!

Nuž ale prečo sa predbieham? Preto, že teraz píšem rozpomienky a myšlienky sa v hlave varia ako „bublinky v hrnci“.^[272] Vrátim sa teda k denníku z roku 1849.

Utešená Mezopotámia hornádsko-toryská nútila nás spustiť sklá na koči. Tam Rosianovce^[273] na ľavom brehu Torysy, blížili sme sa k nim. Sme tu na poliach bitky pred 536 rokmi Matúšom Trenčianskym proti votrelcovi Karolovi Róbertovi^[274] zvedenej, nešťastnej. História nedá prísť duši k pokoju. Preletelo poltisícročie nad národom slovenským, v službe ktorého my tuná dvanásti ozbrojení cestu konáme. História je vraj „vitae magistra“,^[275] a ono horkýže! Nik sa z nej nechce učiť. Či sa my učíme? Myšlienky naše históriou prebriesť sa usilujúce vidia len obraz maľovaný do osudného čierna, radi by sme maľovať ďalej, no nik nechce sa učiť z histórie, maľovať ďalej! Čo bude po nás, bude zas história nová, a tej sa zase nik nebude chcieť učiť. Nuž my sme tu, kde stáli tábory Matúšove, nesieme zbroj proti votrelcom rušiacim naše rodné ustanovizne, cudzinci zaujímajú zem našu otcovskú, zákony našej otčiny nohami šliapu a panstvo aziatské, tyranstvo barbarské proti národom tuzemským, proti prabydliteľom zeme tejto kujú reťaze na slobodu národnú, a čo môžeme vykonať? Snáď nevieme, ba veru nevie celý národ náš učiť sa z histórie. Keby národ vedel, čo tu stratil r. 1312, že tu leží pochovaná jeho sloboda, jeho samostatnosť, či by bolo dnes toľko tisícov jeho synov, toľké stá jeho lechov a bojarov^[276] v táboroch Karlo-Robertovcov?! Ale darmo kážeme, darmo píšeme históriu, z tej sa iba zvedavosť múdrych sýti — a zrada národa koristí z víťazstva slepoty! Spisovatelia píšu o tom — potom, alebo vtedy všetko jedno — a menujú to históriou. Ba dobre, že sa z toho ľudia neučia. Naučili by sa — bezpochyby — len oplanstvu, egoizmu, ničomnosti. Odrodilstvo — ty si stará potvora hneď od počiatkov pekla. I na poliach rozhanovských nad Torysou odrodilstvo zvíťazilo a národ vyše pol tisíca liet trpí a nesie následky pádu toho ozorného. Tak dumal som pohrúžený do rozkošnej krajiny.

„Ale že sme my predsa až sem prísť museli, Jožko, či to nie je predsa poetická myšlienka?“ zvolal Ľudovít pred Nemešanmi, vidiac našich dobrovoľníkov.

„Ba poetická len, Ľudovít môj,“ odpovedám, „dajže Bože, aby niečím horším nebola!“

„Ej, dajže Bože,“ vzdychol i Ľudovít, keď sme zastali.

Dobrovoľníci nás obklopili. Bloudek srdečne vítal nás; bol práve na pochode do Košíc so štyrmi kompániami, ako som už v predošlej kapitole podotkol. Teda v rukách našich bolo de facto rozhanovské pole s Torysou a Hornádom, Prešovom i Košicami. Pozhovárali sme sa o ťažkom položení národa a o napnutom očakávaní, čo Windischgrätz voči Dembinskému vyvedie. Šarišský ľud vraj prijímal všade naše dobrovoľníctvo srdečne a Bloudek mal silno na mysli, ak bude inak šťastie žičiť nám, pozdvihnúť Šariš a Zemplín, tieto najzábudlivejšie kúty Slovenska. Bol odpočinok, a my poobedujúc hovorili sme k povstalcom našim, aby sme myseľ, ktorá už klesala, okriepili. Mrzké chýry z domova o maďarónskom panstve zemanov a o ich stíhaní rodín z príčiny, že synovia ich stoja pod zástavami cisárskymi, zbantošili hlavy mnohých a šomranie bolo všeobecné. Ale ako sme im oznámili, že práve to je príčina, pre ktorú odchodíme s veľkou deputáciou^[277] pred cisára a jeho vládu, a že vydržať nádobno nám do konca, inak zmarené budú všetky naše doterajšie zásluhy a vymoženosti. Ľud náš dobrý uspokojil sa a kázeň nebola v ničom narušená. „Hurá!“ a „Sláva!“ znelo, keď sme sa lúčili, my sami — sprievod náš sme viacej nepotrebovali — k Prešovu a Bloudek s čatou svojou ďalej k obsadeniu Košíc.

Šumným Šarišom k šumnému Prešovu cválali sme a k večeru zástupmi ľudu i inteligencie vítaní zosadli sme v druhostupňovom meste horného Slovenska. Ľud nás nedočkavo očakával. Šariš bol košutistami za pečovičovský^[278] vykričaný — čo v tých časoch skoro toľko značilo, ako panslávsky —, lebo tu bolo veľa konzervatívnej slovenskej šľachty. V tom zmysle bol Šariš ovšem pečovičovský; a ako každý chabý konzervatívec chytá sa mocnejšieho, tak i šľachta chytila sa slovenskej — na onen čas — moci. Nikde toľko šľachty neznalo sa verejne k nám ako v Prešove. Ľud s dobrovoľníkmi mimo služby postavenými vítal nás po uliciach. Šľachta pozývala nás na byt a hostinky.

Na 3. marca bola už vopred schôdzka národná povolaná na stoličný dom — či už aká to bola dvorana velikánska. Pojala v sebe najmenej päťtisíc ľudí. A tá bola v pravom slova zmysle nabitá meštianstvom, šľachtou i ľudom pospolitým. Mojej reči obsah bol: o spomínanej často homaginálnej vernosti ku kráľovi dedičnému (búra aplauzu šľachty), o následkoch anarchie pre všetky národy (aplauz šľachty ešte väčší), o národov uhorských právach na ich reč a národnosť (aplauz ľudu a meštianstva), o utláčaní národnosti kroz Kossutha, o maďarčení škôl, matrík, správy stoličnej, súdnej (aplauz ešte väčší šľachty i národa), o nezadateľných prirodzených právach národov i ľudu, o cti národnej, o zradcoch za tridsať strieborných, zemských prospechov, hotových nanovo národ, ba večné spasenie zapredať, zradiť. Rozhovoril som sa o histórii národa slovenského, tu tieto kraje od predhistorických dôb obývajúceho. „Smutná je naša história v zemi tejto,“ hovoril som, „my pracovali, iní osoh z práce našej brali, my bojovali, iní slávu z toho mali; my vlasť túto vzdelali, zúrodnili, my Maďarov pokresťanili, my ich kráľa prvého, svätého Štefana, proti nim samým obránili,^[279] a tým trón jeho utvrdili, a až dosiaľ sily slovenské v bojoch za vlasť a kráľa v popredí všetkých národov uhorských stoja: ale česť, prospech, odmena padá len do lona Maďarov. A je nás predsa tri milióny ľudu pilného, pracovitého, umného, spôsobného, učenlivého, teda málo menej než Maďarov panujúcich a všetky osohy našej práce zhabávajúcich. Kto kričiacej tejto krivdy vina? Kde nespravodlivosti tejto príčina? Vo snárskom živote národa nášho, v nepovedomosti národných síl, v ogabalosti politickej, národného života nedbalej. Slovák pospolitý nedržal nikdy na česť národnú, jeho meštianstvo opičilo sa zavše za šľachtou a šľachta konečne zradila národ a bez originality súc stala sa slepým nástrojom panujúceho plemena maďarského. Tak zdeptali a zmakosili pod kopytá koní svojich národ náš, lenivo sa na hanbu svoju dívajúci. Znemravnelý takto národ potom už ovšem sám pomáhal kuvať reťaze na tohoto zovreného a zviazaného povrazmi obra. A ten obor leží i dnes zviazaný. Slabosť odstrkuje iného, sila vábi a priťahuje k sebe duchov. Kossuth do očí šplechnul Slovákom, že nie sú národom, že sú fajtou služobnou,^[280] osudom k službe iným určenou! A hľa, koľké tisíce Slovákov bojujú v radoch jeho proti kráľovi svojmu a proti slobode národov! Ešte i keď krv za maďarskú slávu a tyranstvo vylievajú, ešte i teraz po táboroch maďarských špintať na svoj národ nechávajú. Ten francúzsky fiakrista, ktorý v cudzom Londýne šibol cez tvár anglického lorda za to, že pred ním pohanil slovom francúzsky národ, mal by byť vzorom šľachte našej i národu, potulujúcemu sa po táboroch Kossuthových, kde nečujú nič iného ako potupu a posmech, kydaný na národ náš!“ Hovoril som ešte o velikom nešťastí, pochádzajúcom z nedostatku škôl, z nesvornosti rodín a ľudí hašteriacich sa o pletky, a národné ciele z očí púšťajúcich, z nedostatku spoločenského, literárneho a politického života! Pripomenul som posledné deje, smerujúce k vykoreneniu jazyka slovenského po stoliciach slovenských a vyzdvihol šľachty šarišskej pekné vlastnosti, hlavne ohľadom udržovania reči slovenskej v potykoch rodinných a jej lojalitu opravdivú oproti kráľovi. Konečne žiadal som o súhlas k umieneným krokom ohľadom zabezpečenia zákonného národnosti našej.

Ľudovít Štúr hovoril po mne o desiatkoch, dežmách^[281] a iných draniciach feudálnych, už zrušených, o ktorých, aby ľud mámili a zavádzali, Maďari roztrusujú chýry, že František Jozef, cisár rakúsky a kráľ uhorský, chce zase späť uviesť, čo podvracal výmluvné a odporúčal prijatie za svoje uzavretí národných. Reči naše boli pretŕhané pochvalami častými a zasadnutie nadšenými výkrikmi rozpustené bolo.

Správa stolice bola už zriadená, podžupan Berzeviczy prijal ma s veľkou úctivosťou a ďakovali mi za toľké ustávanie za našu spravodlivú vec. Nikde som ešte na celom Slovensku tak prijímavej šľachty nenašiel ako tu v Šariši. Pri len trošíčka obrátenom vetierku nebola by táto šľachta nepriateľskou národu. Veľa osvedčení prijali sme od tunajších zemanov, ktorými snahy naše za svoje prijímali; pravda, že to ešte všetko podmienené bolo šťastným koncom války prítomnej! Nuž slabosť historická šľachty našej! Tak v livreji sluha, keď som bol po návštevách, oddal na byte mojom škatuľu zapečatenú s náslovom tlačeným: „M. J. Hurban, predseda národnej rady.“ Príduc domov, hovorí mi obsluhujúci ma hajduk: „Tu majú, pán veľkomožný, akúsi škatuľu, ktorú panský „bedínter“^[282] doniesol.“

„Od koho?“

„Nič nepovedal.“

No, myslím si, bude to dáky paškvil, otvorím, a tu očarila ma vôňa preutešená zo sviežich kvetov, vo venček uvitých a červeno-bielo-modrou stužkou zviazaných. Škatuľa obsahovala ešte lístoček so začiatočnými literami mena A. R., patrne ženskou rukou značenými. Nuž — dobré srdce, ale ešte bojazlivé. A druhý príklad:

Szirmay naverboval štyri kompánie šarišských Slovákov pre Kossutha, no priďapený Schlickom osvedčil, že to pre cisára verbuje a — Schlick ho pojal so sebou; potom Szirmayovci tárali sa sem a tam, nevoňajúc prachu, ale pán Szirmay^[283] stal sa majorom, dostal „flajster“^[284] na zadĺžený statok a bolo dobre. Po rozpustení nášho dobrovoľníctva užívali ich komisári maďarónski za nástroj k potláčaniu a prenasledovaniu rodín dobrovoľníckych.

V nedeľu dňa 4. marca rozlúčili sme sa s Prešovom. Zach išiel s nami; boli sme vyprevadení hlučnými tlupami národa. Dobrovoľníci dali nám čestný sprievod na dvoch vozoch do najbližšej dediny a konečne aj tí rozlúčili sa s nami. Prekrásnymi krajinkami ponáhľali sme Šarišom dumným k Branisku, pod ktorým v Širokom kŕmili sme a obedovali. Ale aká tu bieda! Všetko povyrabované ako tam v tej Belej (Bella) abaujvárskej. Ja neviem, ako sa to už zrovnávalo s tým úmyslom chcieť držať sa tu na hornom Slovensku, a predsa rabovať a páliť slovenské dedinky a mestečká. To je viacej dôkaz toho, že utekali páni Guyonovci a Görgeyovci a ničili všetko, aby za nimi rútiaci sa nepriateľ nemal čo nájsť. Dobre bolo s nami, že nás hostitelia prešovskí opatrili na cestu studenou pečeňou a dobrým syrom a chlebom. Ba ešte i náš Jano ponúkal sa nám svojím magazínom, v koči príhodne upravenom a náležite opatrenom vínom a syrom.

Deň bol utešený, cesty jarným, prudkým slnkom osušené, vrchy ešte snehom prikryté beleli sa do dolín, serpentíny Braniska viedli nás dohora znenáhla na povestné punkty, z ktorých major Kiesewetter^[285] s generálom grófom Deymom 5. februára zrážal masy slovenských regrútov, ktorých Guyon kanónmi svojimi posmeľoval driapať sa hore Braniskom. Čo mali robiť zvolenskí Görgeyom silou-mocou vybraní chlapci? Od chrbta čakali ich gule kanónové, spredku gule kanónové, tam Guyon, tu Kiesewetter: stlačiac teda helmy do očí, driapali sa — do piesku, chcem povedať hore strmým Braniskom. Tam má nejedna slovenská matka synáčka svojho, za cudziu slobodu a svoje otroctvo vykrvácaného, lebo Kiesewetter všetky pokusy Guyonove, komandanta predvoja Görgeyovského, od spišskej strany Branisko šturmujúceho, zmaril od stupňa k stupňu serpentínu brániac.

To sa tak stalo: V ten deň, keď sme my v Turci a Orave so zadnými vojmi görgeyovskými mali do činenia, 2. februára Kiesewetter so štyrmi kompániami a polbatériou raketovou pred Levočou stojac vyzvedel, že Guyon, predvodiaci predvoj görgeyovský, Novú Ves (Neudorf) zaujal. Major nečakal veľa rozkazov a nečítal nepriateľov, v noci vytrhol k Novej Vsi a bez nazdania prepadol Guyona, zrobil strašnú šarapatu, raketami zapálil domy, prebil sa až na rínok Novej Vsi a ukoristil sedem kanónov. Ale víťazstvo nemohol zavŕšiť, bo nové a nové sily sa obúdzali — a Kiesewetter stiahol svoje štyri kompánie konníkov a obrátil nazad oje k spišskému Podzámku. Ani kanóny ukoristené nestačil, až na jeden, z boja vyviesť, sám tiež utratil do tridsať ranených a mŕtvych a tri káry munície raketovej. Sila bola tu väčšia, než aby možné bolo víťazstvo úplné. No tak sterorizovala Guyonovo vojsko táto malá čata hrdinského majora, že na prenasledovanie ustupujúceho Kiesewettra ani nepomysleno.

V Podhradí nechal Kiesevetter vojsku oddýchnuť a tak bral sa k Branisku, vysokému to vrchu medzi Spišom a Šarišom, cez ktorý iba serpentínami možno dostať sa na stranu šarišskú. Tu umienil si Kiesewetter dočkať Görgeyho, ale že sila jeho prislabá bola oproti aspoň desaťnásobnej presile Görgeyho armády, náhle povolal svojho batalióna dve kompánie, ktoré boli v Prešove. I generál gróf Deym so šiestimi kompániami spojil sa 4. februára s Kiesevettrom, takže čata táto do 1.800 mužov rozličnej zbrane so šiestimi delami obsahovať mohla. Guyon dňa 5. februára zrána začal útočiť, ako už pripomenuté, frontom na Kiesevettrove batérie postupujúce od jedného uhla k druhému. Viacej útokov bolo odrazené so stratami hroznými. Avšak Görgey vypravil silnú kolónu zaobísť majúcu Kiesewetterovo ľavé krídlo; to rozhodlo bitku. Gróf Deym vrhol sa síce proti útočníkom zaobchádzajúcim naše pozície, no presila bola veliká a Deym i Kiesewetter museli sa na svoju spiatočnú linaj utiahnuť, ktorá tiež už silne znebezpečená bola. Na strane nepriateľskej bola presila vojska, na našej pozície prajné k obrane, no prvá konečne, bárs i s pomernými stratami na ľude, predsa obdržala vrch. My ešte dosť krvi usadlej videli tu po brehoch pod serpentínou sa rozliehajúcich. Ženičky a chlapcov videli sme zbierať gule po úbočiach Braniska, ktorými driapali sa nebohí slovenskí bojovníci v službe Kossuthovej. Za pár groší vzali sme si od nich na pamiatku daktoré kusy. Poohliadajúc si miesta tieto a vzdychnúc k Bohu, vysloboditeľovi národov, zviezli sme sa ľahko z osudných týchto výšin dolu do Spiša kuriózneho, menovite do Podhradia, kde sme povečerali a potom pri jasnom svetle mesiačka do Levoče na noc dorazili. V Levoči sme sa pobavili trochu, a preto nestihli už, ako sme oznámili našim vopred, doraziť 5. do Mikuláša. Dňa 5. marca sme len do Lučivnej na noc prišli. V Poprade mala vraj vypuknúť vzbura Nemcov proti tamojšej našej kompánii, ako sme v klebetivej Levoči sa dočuli. No príduc do Popradu, našli sme našich v dobrej vôli a Poprad pokojný. Bol to úchvatný pohľad pri večernom polosvite zapadlého už slnca na tie obry Tatry snehom kryté, kdežto tu dolu sme už prachom zapadali.

„Pred Lučivnou stretli sme Nosáka mladšieho,^[286] vracajúceho sa zo žalára maďarského z Pešti. Po ňom, ako vraví, dá ma srdečne pozdravovať Kollár a prosiť, abych odpustil všetko a zabudol na všetko, čo proti slovenčine sa robilo, lebo že teraz vidí, čo slovenčina vstave bola vyviesť v našom národe. České písanie spisovateľov, slovenčina junákov vraj stvorila, a aby sme len ďalej pracovali na oslobodení Slovenska od tyranie maďarskej.“ To som si zaznačil do denníka ako zvláštnu zprávu zo života nášho literárneho. I z toho vidno potrasenie duchov tak mocných, ako bol veliký náš Kollár.

Zložili sme sa, ja a Štúr, u starého Klonkayho^[287] v Lučivnej. Milá nám bola oddávna tichá dedinôčka pod Tatrami; tu sa ustavil každý prebudilý národovec pred meruôsmym rokom; milý dom klonkayovský bol magnetom mládeže slovenskej. Preniknuté duše láskou k národu, mnoho strádavšie, mnoho podstúpivšie príkoria a prenasledovania! Starý pán bol prelestný, úprimnej opravdovosti plný národovec; celý dom rozkošná čeľaď. Dievčatá slobodné i vydaté dcéry vzory krásy a šľachetnosti, čisté krištály oduševnenia za národa česť a slávu. No na starca už prišli tu tieto mačaciny maďarizmu. Ah, bol to večierok upamätovania! Prišiel pán farár Droppa,^[288] zať, zo susedného Liptova, zo Štrby, prišli aj iní hostia, domáce dcéry, my štyria, celá to schôdzka nadšencov pod Tatrami. Po bied a utrpení výkladoch museli my zas o našich výpravách rozprávať. U Szakmárych v kaštieli, v dome spriaznenom s Görgeyom, a rozumie sa, maďarónskych ašpirácií plnom, prenocovali naši diplomati Zach a Borik. Tam sme i kone mali opatrené.

Dňa 6. pobrali sme sa z Lučivnej. V mojom denníku je cesta spomenutá krátko: „Východná — obed — šarišskí páni — politika týchto.“ Ešte sme traja živí z tých štyroch, ktorí jedine môžeme dať výklad k týmto krátkym slovám: Zach, Borik a ja. Ľutujem, že túto scénu neopísal som, menovite čo sa mien šarišských pánov týče, lebo tieto mi z pamäti docela vyšli, vtisk ale celej veľmi komickej scény zostal mi živý v pamäti. Myslím, že ctený čitateľ zabaví sa, keď mu to prosto vyrozprávam.

My sme si vždy predkom zaobstarali kuriérom i záprah i obed alebo nocľah. A to bolo menovite vo Východnej potrebné, lebo tam boli by sme vtedy na studenú kuchyňu naďabili, a náhlili sme čo skôr do Mikuláša, kde nás už 5. marca na noc očakávali. Pripálili sme o pol dvanástej do Východnej. Pán hostinský bol s obedom pre nás štyroch a kočiša hotový. My sa zaneprázdňovali každý kadečím, ako to už je po dlhšej vozbe v ostrom predjarí. Zach bol vonku. Tu naraz dohrčia páni šarišskí — ich počet mi už tiež vypadol z mysle — otriasajúc sa a ani nás troch nepozdraviac. Hostinský doniesol veľkú, krásnu misu polievky na stôl, vôňa naplnila hostinskú izbu, a to marcové povetrie pod Kriváňom je veľmi takej polievke priaznivé. Milí páni Šarišania poď ho ku stolu a jeden z nich berie už veľkú lyžicu, chtiac ju pohrúžiť do hlbokej misy. Hostinský díval sa odo dverí a tŕpol, my hľadíme na seba, keď tu vojde náš Fraňo^[289] a spozorujúc i vyrozumejúc situáciu, búši na stôl sťa ten Kiesewetter raketami do Novej Vsi a hovorí:

„Wissen Sie, wer das Essen bestellt hat?“^[290]

Milý pán zo Šariša položil zodvihnutú lyžicu a akoby nič sa nestalo, počal sa vyhovárať, a že nevie, s kým má tú česť.

„My sme si obed obstarali predkom a chceme obedovať; s kým máme my tú česť?“

Páni boli vo veľkých rozpakoch, ale vidiac zbrane po posteliach, kočiša v rovnošate atď., jeden predstavoval všetkých. Škoda, ich menami nemôžem slúžiť, ale boli to mená šarišské, tak asi ako: Bertóty (aspoň viem sa rozpamätať, že sme vtipkovali na ceste o tom „ber to ty“ atď.). Zach nato predstavil nás. Nemôžem bez humoru nerozpomenúť sa na tie dlhé tváre, ktoré zrobili — traja či štyria, to tiež povedať nemôžem — títo páni pri mojom mene!^[291] My sadli k obedu a hostinský už osmelený pristúpil k pánom a spytoval sa, čo poručia, že vraj skoro bude pripravené. Všetci tí páni boli od hlavného komanda pre šarišskú stolicu komisármi a úradníkmi menovaní. Tak sme sa už potom pustili do politiky a dôverne zhovárajúc sa povedali sme im pravdu. Že vraj oni sú tiež „Slováci, ale že uhorská reč^[292] je diplomatická a tu že by mal vedieť každý, lebo že nie je možné krajinu inak spravovať.“

„Hja,“ my nato, „keby krajina tu bola pre správu, to by ta ušlo, ale národy v krajine nie sú pre správu, než správa pre nich, tu správcovia musia sa učiť jazyky národov. Keď ale národ jeden chce vládnuť nad inými, tu máme dnes figúru namaľovanú v Kossuthovi ukazujúcu, že kalkul jeho bol chybný. Národ jeden dlho potrpí jarmo druhého, no zhodí ho pri prvej príležitosti. Či myslíte vy, páni zo Šariša, že váš šarišský ľud dlho ešte bude trpieť váš maďarizmus?“

„My nemaďarizujeme,“ hovoria, „my len v uhorskej diplomatickej reči spravujeme stolicu.“

„A či vám tá stolica rozumie? Veď stolica je národ ju obývajúci a ten nerozumie vašej diplomatickej reči.“

Bolo po obede a kone zapriahnuté. Rozlúčili sme sa bez sĺz s pánmi šarišskými. Hovorili všetci peknou šarištinou. To je zvláštne, že šľachta dolnoslovenská,^[293] porovnaná so šľachtou hornoslovenskou, čo do reči nemôže sa ku boku tejto postaviť. U nás každý zeman iným žargónom hovorí, takže už istému učiteľovi napadlo deti chcieť učiť vo škole miestnemu kocúrkizmu. Prečo aj výhovorčivosť horných slovenskýoh zemanov má čosi dojímavého, uhladeného, pekného, kde týchto dolných alebo je naprosto sprostým krákorením, alebo blbým omáľaním idiotov.

V Hybiach sme boli s oduševnením vítaní; tu sa nová kompánia organizovala. Národ bol ešte vždy oduševnený; ani muránska nehoda nezostrašila ho, ba i rozptýlení tam dobrovoľníci nanovo sa organizujú. Po všetkých miestach, ktorými sme sa viezli, čakali nás zástupy a mnohí s nami spolu na vozoch alebo pešo do Mikuláša sa poberali. Večerom sme dorazili do stoličného mesta, kde zástupy ľudu nás vítali, takže len krokom mohli sme ku stoličnému domu pristúpiť. Nádobno bolo prehovoriť k ľudu, očakávajúcemu zpráv hodnoverných z bojišťa. Reči držané od národných rečníkov, ktorí žaloby skladali na pánov, po našom odchode vrátivších sa domov, a hoci ustanovenú vládu nechali na pokoji, predsa inak terorizovali ľud a svojich bývalých poddaných prenasledovali, proti nariadeniam vladárov stoličných pletichárili, obliehajúc ako predsedu kráľovskej rady, tak i majora Trenka, ktorí oba dosť mdlými orgánmi verejnej správy sa byť dokázali. Teraz ovšem pri našom príchode imponoval im zápal ľudu a oni videli, že pri len trochu energickej reprezentácii prítomného systému národ pevne stojí proti nim. Utiahli sa zase ktorí do Zvolena, ktorí do Oravy, kde už windischgrätzovskí komisári hospodárili. My sme, ustatí od cesty, krátkymi rečami uspokojili ľud a sľúbili zajtra obšírnejšie prehovoriť k ľudu. Nemohli sme myslieť, že narazíme tým na nepriazeň našich ľudí. I Trenk i predseda kráľovskej rady za zlé nám mali, že sme im neoznámili národnú schôdzku; to bol omyl, my sme vôbec žiadnej schôdzky nemienili držať: ich nejapné vedenie vecí verejných, zavdávajúce príčiny k nespokojnosti všeobecnej ľudu, bola vlastná príčina ruchu tohoto. Národ dočujúc sa, že blížime sa, všeobecným zachvátený bol žiadaním byť s nami a požalovať sa nám. Čo sme mali robiť? Rozohnať ho? Či čo? Dali sa kapacitovať a videli sami, že ľud musí sa utíšiť, k čomu ich nejapnosť veru nestačila.

Tu sme potom utiahnuc sa do našich izieb v stoličnom dome mali radosť zo zhliadania sa s mnohými, s ktorými sme sa boli v trudných dobách rozišli. Tu bol predovšetkým náš Karol Borik, štastne z nemoci a z osídiel nepriateľských v Tisovci vyviaznuvší. Tu Janko Kráľ, žalára sprostený, tu starý Lališ, celý ešte dochrámaný, ale čerstvý a udatný ako voždy. Vrbičania nás horúco vítali i deputácia ešte večer posedela si s nami. Rezignácia na všetkých tvárach a odvaha v mysliach vytrímať verne až do konca. Urobili sa všetky prípravy, aby reprezentácia Liptova čo najskvelejšie vypadla pri veľkej deputácii pred cisára idúcej.

Dňa 7. marca mienili sme odcestovať, ale sľub náš a prosby ľudu zdržali nás o deň dlhšie. Už o siedmej hodine ráno bol stoličný dom národom obľahnutý. Držali sme reči k pokoju a očakávaniu výsledku deputácie našej smerujúce. Národ sa utíšil a planý strach bojkov našich prešiel, bo ľud sa tíškom rozchodil. Horlivejší ešte zostali k vyprevadeniu nás. Ja som ponavštevoval strápené rodiny nad zajatcami, ktorých Görgey so sebou odvliekol. Všetci rezignovali už, „staň sa, čo Boh ráčil,“ hovorili a priúčastňovali sa na zbierkach ku zaokrytiu výloh velikej deputácie národnej. Len sama pani Matúšová zobrala dvesto sedemdesiatštyri zlatých striebra. To bolo oduševnenie z Boha, bo všetok ostatný svet len terorizoval, ale duša národa utiekla sa k Bohu a v ňom našla upokojenie stred sveta zmätkov a úkladov diabla.

Dňa 8. marca odprevádzaní vozíkmi i na koňoch mládežou na dve hodiny cesty, poberali sme sa ku Kubínu, s nami už i dajedni členovia velikej deputácie. V Orave sme už našli windischgrätzovský poriadok vecí. Kráľovská rada odstránená a Ďuro Révay bašoval menom jeho veličenstva vo službe košutizmu, maďarizmu. „Homagiál“ tento ale dobre lapal chýry z bojišťa a pravé či nebárs rozhlasoval po stolici, homagiálnosť podľa prijatých chýrov alebo do kepeňa zastrkujúc, alebo na kučmu^[294] si vystrkujúc. Prvá práca naša bola porážať révayovské klebety. Aristokracia sa zhrčila okolo kráľovského komisára a hoci skúlila na neho, že bol z Turca a miesto jeho nebolo zverené tunajším, oravským dynastom jedného lebo druhého plemena, predsa len vzácnym im bol maďarón. Všetci, čo koketovali na počiatku februára s nami, koketovali teraz na jedno ucho s Révayom, druhé majúc otočené oproti divadlu vojny. Barón Ďuro Révay uviedol zaraz maďarčinu do správy verejnej a založil kanceláriu klebiet, z nej vyznievali heslá: knieža Windischgrätz nechce slovenských dobrovoľníkov, všade postavuje komisárov uhorských, že stará Hungária správami starej konštitúcie bude zavedená, že Kossuth pokoná sa s Windischgrätzom, a samé že, že, že, a Pán Boh vie čo všetko! To je charakteristika tohoto nového administrátora Oravy.^[295] Ó, bezumný, krátkozraký klebietkár, o ktorom platí to chorvátske príslovie: „Što se babe chtilo, to se babe snilo!“^[296] Navštívil som starého Mórica Zmeškala. I na tom aká premena! Hovoril z neho Ďuro.

„Ak by to mala pravda byť, čo Révay hovorí, teda takým spôsobom by zo Slovenska samostatného nič nebolo! Lebo stará Hungária^[297] takého dač neznala nikdy.“

„Ba práve znala slobodné okolie krajiny, znala i kniežatstvo liptovské^[298] i partes superiores Hungariae^[299] i Panóniu i Máttyus Földje^[300] i Jazygov a Kumánov okresy^[301] i kráľovstvo chorvátsko-slavonsko-dalmatínske atď. a bola to predsa vždy len Hungária ako štát. To je novissimum^[302] v histórii, že sa chce z tejto starej Hungariae a slobodných tunajších národov okuvať a zlátať Magyarország s otročiacimi Maďarom národmi inými!“

„No veď je tak, ale ak koruna nebude chcieť, nuž sa to nikdy nestane.“

„Stane — nestane; vládne aspoň noviny viedenské mocne agitujú za rovnoprávnosť národnú, a napozatým je nám na tom dosť! Viacej sa dozvieme pri deputácii, ktorá, ako vieme, blahosklonne prijatá bude od dvora v Olomouci i od ministerstva vo Viedni, len čo skôr musíme sa vystrojiť. Windischgrätzovskí komisári sú také toho vysokého pána maxima^[303] ako jeho mizerné vedenie války. Veď my aj Windischgrätzovo hospodárstvo náležite osvietime.“

Bol zamyslený a povolal nás na zajtra k obedu. My ho mali za istého a boli by sme mu zverili vodcovstvo deputácie našej, ale po tejto návšteve zdalo sa mi vidieť mu na dno duše. Ako na ňom, pozorovali sme i na iných premenu v zmýšľaní. I dr. Demian^[304] táral už čosi-kamsi o trhaní krajiny, o starej Hungárii atď., slovom, Ďuro hovoril zo všetkých. Ale nie tak zo všetkých, ako viacej z tých mnohých, čo i predtým nebárs do hĺbky navykli boli hľadieť. Národ nás prijal so zápalom.

Dňa 9. na obede bola veliká politická rozprava. Ale hľadiac ku koncu a krátkosti miesta, pominiem ju dodajúc, že Zmeškal prosil nás o dišpenzovanie ho od úlohy vedenia deputácie. Dal na útrovy cesty 137 zlatých a inak viedol výmluvne politickú, akademickú konverzáciu. Bola reč o „Bunde“ nemeckom^[305] a Slovanstve rakúskom, o intervencii francúzskej v Itálii^[306] atď. Dobre sme jedli a pili, bo oravská šľachta nad iné vie dobre jesť a piť. Moja mienka o aristokracii slovenskej sa ustálila: ona sa až potom prizná k národu, keď národ bez nej sám oslobodí sa a bude chcieť byť jej „ščeblom do slávy gorodu“.^[307] Zbohom, Orava, všetka, celá si boľavá, od päty do hlavy nezdravá.

Nastal nám pekný deň v Turci, deň 10. marca 1849. Navzdor Révaymu národ hromadil sa okolo nás a skladal žaloby na Révayho. Tu sme sa dozvedeli hodnoverne, že Révay i tu započal vládu svoju s vyháňaním ľudu z hôr,^[308] usádzaním do úradov košutárov, nadržoval vo všetkom Kossuthovi a očakával ho s otvorenou náručou! Maďarčinu, rozumie sa, i tu zaviedol do verejnej správy a o rovnoprávnosti národnej, ktorú už i sám Kossuth zo Segedína sľuboval, ani chýru ani slychu. Rodiny dobrovoľníkov boli všetkými možnými šikanami stíhané a prenasledované. Bol som za dva dni v Necpaloch u starého môjho zásadného priateľa Jozefa Justha, ktorý vždy ešte našim zajatcom bol. Veľa by bolo čítať, keby chcel prepisovať zápisky denníka môjho. Niet nateraz času k tomu a tuším ani miesta! Moja rozpomienka na Jozefa Justha zostane mi vo vďačnej pamäti. Toľko aspoň buď i tu poznačené.

Do 13. marca poschodila sa naša deputácia národná z Liptova, Oravy, Zvolena a Turca do Martina; Révay zutekal pred nami do Oravy, zanechajúc list kuchárovi svojmu, v ktorom mu nakladá, aby mňa so sprievodom mojím v kaštieli jeho v Mošovciach ubytoval a pohostil. Kuchár, rozumie sa, zdelil mi obsah listu, ja však ani z nás žiaden neprijali sme pozvanie. Pletky, komédie neboli našou zábavou v týchto serióznych časoch, my neboli uplatiteľní priazňou panskou.

V Žiline sme našli komisára windischgrätzovského, akéhosi pána Škrabáka, ktorého sme zrovna vyhodili z hostinca pre hlúpe táraniny. Jeho šéf Gašpar Pongrácz, tu od Windischgrätza postavený, prevádzal inkvizície v Nesluši, či vraj som im ja kázal hory rúbať?! Neslušania, chudáci, ani ma nikdy nevideli a hory v nedorozumení ako svoje obecné užívali; maďarčinu a košutistov, ako napr. Kellera et comp. uvádza do úradov ako i ostatní jeho kolegovia windischgrätzovskí.

Po obede na žilinskom hostinci odbavenom tiahli sme na Budatín, ktorý sme už v rumoch našli. Kompánia cisárskeho vojska tu po našom odchode do Turca ubytovaná zapríčinila oheň, ktorý zožral Čákyho kaštieľ. To je celá história, ktorá toľko šumu zapríčinila ešte toť nedávno. Známymi nám z dvoch pochodov, z konca minulého a počiatku tohoto (1849.) roku, cestami dorazili sme na noc do Radole. Árendátor Čákyho rozprával nám histórie svoje a strachy, ktoré podstúpil. Cesty nám pomaly ubývalo, boli sme predsa na Čadci dňa 14. marca. Starký dekan Daniš mal tisíc radostí.

„No, že vás Pán Boh zachoval, toľké nebezpečenstvá vám bez úrazu prestáť dal, z toho buď meno jeho pochváleno!“ Takto vítal nás velebný starec. Rozpomienky obživovali konverzáciu. V drahej rozpomienke mojej stoja slová jeho posledné:

„Daj, milý Pán Boh, abych bol zlým prorokom, ale zdá sa mi, že márne sú všetky námahy vaše. Nás všetkých zapredal Nemec Maďarom a Maďar Nemcom! Robme, čo chceme, kým sa Boh nezmiluje, my sme porád a porád len v zajatí.“

„Nič to nerobí, velebný pane, my len hlas Hospodinov čujeme, ktorý volá k nám: „Nože, Sion, ktorý prebývaš u dcéry Babylonskej, zobuď sa!“ (Zachariáš 2, 7.)“

Danišovi vypadli slzy na líca jeho, objal ma srdečne vstupujúceho do koča a vstúpil, utierajúc sa šatkou, do domu svojho, v ktorom sme toľko pohostinnosti požívali. Ja viacej nespatril tejto vznešenej tváre. Blahá, večná buď mu pamiatka u nás!

V Jablunkove bol som v rodine starkého pána Filipa srdečne prijatý; i tu zabávali sme sa rozpomienkami. On ide práve teraz (15. marca 1849) na zaslúžený odpočinok do Místku. Musel som mu sľúbiť, že na ceste spiatočnej na bojište rodinu jeho v Místku navštívim. Sľub sa ovšem dal — ale nevideli sme sa tiež nikdy viacej! Tak tečie rieka života.

V Tešíne sme boli na noc, kde nám priatelia prichystali byty na hostinci staroznámom. Štalmach,^[309] Klucký, Plucar a dôstojníci vojenskej posádky tešínskej čakali nás už a bola temer celá noc venovaná roztomilej zábave priateľov a druhov srdečných. V idei samej pekné sme žili časy a moje rozpomienky na ne i teraz ešte posilňujú ma v zásadách mojich. Skutočnosť, pravda, ďaleko, ďaleko pokulhávali za ideálom. Prirodzene, bo skutočnosť má boty z mäkkého mäsa!

Dňa 16. marca ráno sme už my štyria v našom koči a časť deputácie vo dvoch fiakroch ponáhľali k Ostrave. Počasie zmenené. Sliezske celé snehom pokryté; fujak severák divokú zimu doniesol. V Ostrave na nádraží plno divákov. „Tu sme na dráhe svetovej!“ Naše kone s kočom i kočišom nechali sme na hostinci a sadli na železnicu, ktorá mala nás zaviezť do Olomouca. Nocou, v škaredom počasí preleteli sme rozmery diaľne a o šiestej hodine ráno dňa 17. marca boli sme v Olomouci. Ja onemocnel. Dňa 18. marca zimnica ma zdrvila. To bola bieda. Nuž ale predsa dňa 20. mohol som sa aspoň obliecť a brať účasť na audiencii, pri ktorej sa mladistvému panovníkovi oddať mali žiadosti národa slovenského. Všetky prípravy k audiencii boli porobené a prekážka žiadna nebola v ceste. Reč, ktorú Kozáček,^[310] katolícky farár zvolenský, mal menom deputácie a na jej čele predniesť, rozumie sa, bola predkom oddaná jeho veličenstvu. Cisár prijal žiadosti národa, vyčítal odpoveď, sľúbil, čo sa obyčajne v takýchto okamženiach svetodejných sľubuje. Ku mne pristúpiac spytoval sa ma jeho veličenstvo na slovenských povstalcov, kde sú rozpostavení, ako ozbrojení, či sú dobre vycvičení, chválil ochotu národa slovenského k uchopeniu zbrane za práva svoje i monarchie slávu. Zacha spytoval sa na položenie vojsk našich revolucionárskych. A tak ešte k jednému-druhému (Kuzmánymu, Štúrovi atď.) niekoľko slov a otázok prehovoriac poklonil sa. Bolo po audiencii. Ja od nej zrovna do postele. Bol zvrchovaný čas. Kozáček, Kuzmány, Zach boli pozvaní k tabuli cisárskej, mne ale bol dvorný a telesný lekár dr. Seeburger poslaný, aby ma liečil. Vyležiac tu pod jeho a môjho ordináriusa^[311] dr. Hamera opaterou, vyležal som si nemoc až do 29. marca. Naši — až na Kozáčka, ktorý onemocnel tiež, a síce na ružu — už dňa 20. marca odišli do Viedne, aby tam u ministerstva naše žiadosti tlmočili, odporúčali.

Medzitým časom navalilo sa Slovákov do Viedne, ktorí nemohli už doma vydržať terorizmus a prenasledovanie, bo komisárom narástli rohy tým ostrejšie, čím viacej ich pán cúval; medzi tými Slovákmi utekajúcimi boli už mnohí starokonzervatívci, zemani, ktorí boli sa trošíčka ďalej odvážili vo svojom domnelom aspoň už na odiv nosenom konzervatizme, inak maďaróni odjakživa, teraz ale sakrholtsky slováčili. Zberba!

Príduc do Viedne (29. marca) našiel som tu od 21. marca celú kolóniu Slovače. Našej deputácie — už tu účinkovavšej — členovia boli: Štúr, Kuzmány, Rarus,^[312] Chalupka,^[313] Kardoss,^[314] Borik, Jaroslav, Radlinský, Lichard, Hodža, Kozáček, Kollár, Hlaváč,^[315] Hanrich^[316] (títo traja dôverníci vlády od Stadiona^[317] do Viedne povolaní boli ako prostredníci medzi vládou a deputáciou) a iní. Držali sme časté porady. Tma bola charakteristikou doby. Nik nevedel dať vývodu, nik ukázať, kade východ z labyrintu. Moje návštevy u Stadiona a kniežaťa Schwarzenberga^[318] bývali dlhé a prázdne. Keď prestala moja prednáška o žiadostiach národa, nasledovala stereotypná odpoveď:

„My nič nemôžeme teraz urobiť pre slovenský narod!“

A na otázku: „Kde môže byť chyba tohoto planého vedenia války?“

„Vo Windischgrätzovi,“ znela naša odpoveď. Stadion potakoval a krútil hlavou. Schwarzenberg, tuším švagor Windischgrätzov, zase na to:

„Teda Windischgrätz! Tak sa vôbec hovorí.“ Na komisárov prišla reč u kniežaťa Schwarzenberga.

„Títo sa žalujú v referátoch svojich na komunizmus ľudu slovenského,“ hovoril.

„Áno, nás — Štúr a ja boli sme u neho — pred vládou osočujú z komunizmu, kde my sme zástupcovia ľudu majetkového a nie proletariátu neznajúceho dnes, čo bude zajtra jesť, náš ľud má svoje domy, dvory, pozemky, nesie všetky štátne a iné ťarchy, neuteká do sveta, a takého ľudu komunizmus nikdy nelákal a nezvodil. Ostatne naše skutky ležia na bielom dni. My sme spisovatelia a členovia lepšej spoločnosti, komisári nás ale pred ľudom obviňujú zase — tí istí komisári, ktorí v čele košutizmu stávali odjakživa a teraz od kniežaťa Windischgrätza podostávali úrady v okoliach nami a cisárskym vojskom upokojených —, že sme sluhovia kamarily a reakcionári, že bojujeme proti slobode.“

Schwarzenbergovi to dalo v nos a pozval nás na zajtra zase k rozprave o tejto zamotanej a konfúznej situácii. Tak sme temer každý deň u ktoréhosi z ministrov trávili hodiny. Chodili s nami i druhí členovia deputácie, najmä Kozáček, Kuzmány, Rarus; dakedy nás s dôverníkmi, najmä s Kollárom, pozýval Stadion.

Jeden raz direktne k študovaniu mapy Slovenska, ktorú sme zhotovili, aby jasno a na dlani ležalo každému, aké dôležité priestranstvo zaujíma národ náš v zemi svojej otcovskej. Ale z divadla vojny dochodili jóbovské chýry jeden za druhým; neraz už boli sme na ceste k ministerstvu, keď stretol nás komorník, že vraj jeho Erlaucht,^[319] tak Stadiona, alebo jeho Durchlaucht,^[320] tak zas Schwarzenberga titulujúc, „plötzlich“^[321] musel odísť do ministerského zasadnutia a že odkladá pozvanie na zajtra na tú a tú hodinu. Hneď boli ministri sladkými ako med, hneď studenými ako ľad, hneď zas mrzutými a kúsavými. Najzadivenejším bol som pri nasledujúcom výsluchu:

„Včera boli sme už aj s Hodžom u neho (Stadiona). Prišiel Janko Kráľ z Liptova a s hroznou rozhorčenosťou rozprával o ničomnostiach perfídnych kráľovského komisára Vietorisza, ktorý svojvoľne reštauroval vládu v Liptove, pousádzal košutárov do úradov, honí, zatvára a tresce dobrovoľníkov davšie rodiny, má styky s košutovským vojskom a hrozí skorým vpádom ich do Liptova.“

Večer tohože dňa (30. marca) dali sme mu na písme všetky dáta. Hovorili sme dlho o potrebe reorganizácie kráľovských komisárov. Pýtali sme zbraň, žalovali sa na nedostatočnú opateru sboru nášho, ktorého dôstojníkom my z národnej pokladnice priplácali sme, lebo títo len obyčajný, prostých vojakov plat dostávali od eráru. Stadion, ktorý nás k dlhšej rozprave bol povolal, bol veľmi krátkym a ostrým. Prijal síce zápisky a dátky, ale reč jeho bola:

„Nemáme. My o zlom hospodárstve komisárov nič nevedeli, mysliac, že Windischgrätz dobre spravuje zem uhorskú, a teraz dozvedám sa, že ju zle, veľmi zle spravuje. Musím vám dôverne riecť, že sme sami mysleli lepšie o celom stave monarchie. Teraz hlavne musíme starať sa o armádu!“ Na to ja:

„Beniczky a Artúr Görgey idú páliť slovenské kraje,“ riekli sme spoločne, „ozbrojte ľud, zažeňte komisárov, napravte, čo Windischgrätz pokazil. Ešte stojí pekný sbor slovenských dobrovoľníkov v hornom Slovensku, podoprite, rozšírte ho a obránime Slovensko.“

Stadion patrne namrzel sa, bo nebolo žiadnej vôle k samoobrane, spúšťali ruky všetci! Opustil teda mrzutú pre neho konverzáciu a obrátil sa k Hodžovi, vytýkajúc mu, že je Čechom, že dal sa i jemu Čechmi predstaviť v Kroměříži, že Zach, Janeček a on s Čechmi drží, že za komisárov chcú mať samých Čechov atď. Ja, o všetkom tu spomínanom ničoho netušiac, díval som sa s podivením na Hodžu, ktorý ovšem mlčal a hrozil sa náruživosti, s ktorou Stadion oddal sa do neho. Janeček ovšem bol už vtedy Šimoničom lapený a nám celá história bola tajomstvom. Hovorilo sa, hovorilo ešte všeličo, ale ja len toľko vyrozumel som pre seba, že národ slovenský na Stadionovi žiadneho priateľa nemá. Či i na ostatnej vláde? To je záhadou. Tak v denníku.

Rozišli sem sa ostatne s obvyklým pozvaním nás k ďalším návštevám k jeho výsosti. Stadion mal z brehu na Čechov a janečkovská história musela ho rozsŕdiť ešte viacej. Rumuni podobne pochodili u Schwarzenberga včera (30. marca), ktorý im riekol, že všetko majú v oktrojovanej konštitúcii. My ani toľko nemáme čo čakať. My sme Maďarom vydaní na pospas, nota bene, ak iba to im bude dosť! Toto je skutočne vojna nie proti rebelujúcim Maďarom, ale proti Slovanom. Na Srbov štvú Rumunov, nás na Čechov, Čechov majú obležených, Rukavina^[322] dlávi Srbov, toľké zásluhy majúcich o dom habsburský, maďarónski komisári dlávia Slovákov, toľko pre vernosť svoju strádavších, v Chorvátsku sejú sa rôznice medzi obidvoma kmeňmi a cirkvami tamojšími. Tu zdá sa byť v kvete zásada: divide et impera! Nuž divide ako divide, ale to druhé porekadlo: inter duos litigantes, tertius gaudet haeres!^[323] Kto teda bude ten haeres,^[324] to veru ani Stadion ani Schwarzenberg nevedia! Moje nádeje o tomto čase boli tieto:

„Veci stoja v Uhorsku skutočne zle. Windischgrätzovo hospodárstvo doviedlo i monarchiu i slovanské národy do takej kaše, že nás všetkých z nej nikto druhý, iba bán a Slovania, nevytiahne.“

Ja veril ešte na samoobranu.^[325] No ministri báli sa samoobrany, oni chceli viesť vojnu radšej diplomatickou cudzou mocou než úprimnosťou ku svojim vlastným národom. Ale kdeže vziať povedomosť vytekajúcu z vlastných síl, keď napr. štátnik, ako bol Stadion, vyzná:

„Um Gotteswillen — ukazujúc na kartu Slovenska nami mu predloženú — auch hier — Komárno — Slowaken? Und hier — Pešť — auch Slowaken, was werden die Magyaren dazu sagen! Nyiregyháza auch Slowaken“^[326]. Im bola uhorská krajina maďarskou a keď vyhlasovali rovnoprávnosť národností, nevedeli ešte, že v peštianskej stolici jesto obyvateľstvo národnosti slovenskej, nevedeli, že Slováci v kompaktnej mase bývajúci na tri milióny silnú národnosť predstavujú. Čo Maďari povedia? Nuž už povedali: Kárpátoktól Adriáig!^[327] Len — hovorieval v podobných prípadoch starý Bilnica^[328] — „Amsi (amantissimi), woher nehmen, wenn nicht stehlen?!“^[329]

Keď takí štátnici vedú veslo lode štátnej, ako tí viedenskí vtedy, ktorí národom zákony vydávajú a tie národy ani neznajú, ani ich nesčitujú, potom už je ľahká práca oktrojovať pravdu štatistickú a podľa šablóny samoutvorenej dať moc menšinám k hrdúseniu väčšín národných. Na otázku Stadionom postavenú:

„Ako by sa dali enklávy maďarské,^[330] napr. v Komárne, slovensky administrovať? Museli by sa poslovenčiť?“

„Práve nie,“ odvetili sme, „žiadne slovenčenie tak ako žiadne maďarčenie. Slováci by dali Maďarom a žiadali by pre enklávy slovenské v maďarských krajoch, napr. v Sabolči atď., úplnú a dokonalú rovnoprávnosť. Boli by maďarské a slovenské expozitúry slúžnych v stoliciach obapolných.“

Nuž ale boli to všetko akademické rozpravy o praktikovaní rovnoprávnosti národnej pri dobrej vôli ľudí štát spravujúcich a teraz i vojnu vedúcich!

Ostatne nebudem už o tomto márnom ťahaní sa našom s ministrami viedenskými čitateľstvo rozpomienkami ďalej unúvať. Narástlo by to na knihu, a aj po zažitých a, vďaka Bohu, i prežitých skúsenostiach so štátnikmi viedenskými nie je toho snáď potreba. Bol to smutný čas pre dŕžavu vtedy ešte jednotnú rakúsku. Maďari v otvorenej revolúcii, protirevolúcia srbská ustáva, dounovaná mizerným Rukavinom a bezumom^[331] viedenských štánikov; Chorváti a celá hranica otvorene a nahlas kričia po bánovi, aby im pomáhal; Rumuni rozmrzení a nespokojní; Česi dokonca otvorene sympatizujú s Maďarmi. „Národní noviny“ Havlíčkove zo dňa 6. apríla (článok Rittbergov^[332]) vyhlasujú Kossutha za muža velikého, Maďarov za národ šľachetný, rytiersky, slobodomyseľný. Duch a mienka zo dňa na deň viacej sa ujímajúca v Prahe tak ďaleko postúpili, že sa pivo hojne pije na slávu Kossutha a maďarskí štátnici v obrazoch vystavení po krámoch majú hlučné zástupy obdivovateľov. Od Slovákov bočia ako od reakcionárov. Slovom, celá stavba babylonskej veže ide človekovi na myseľ, keď si tie všetky prejavy na pamäť uvedie.

Naša ale druhá slovenská výprava išla ku svojmu koncu. Po našom odchode z Košíc zaujal Bloudek celé horné Slovensko. Podmaršálek Ramberg zveril jeho ochrane celú batožinu svojej armády, aby bol mobilnejším. Bloudek dostal pod svoje velenie od Ramberga i jednu kompániu od pluku Parma s nami bojovavšieho pod Kremnicou so stotníkom Müllerom a asi dvesto rekonvalescentov od armády. Teda devätnásť kompánií slovenských dobrovoľníkov, jedna kompánia pluku Parma a dvesto rekonvalescentov mohli bezpečne slúžiť za ariergardu Rambergovi, keď na hraniciach Haliča stálo i tak dvadsaťtisíc vojska pod generálom Voglom. A pochod mal sa nie na Miškovec, kde nebolo čo robiť, ale ku Kápolne obrátiť. Tam by boli Dembińskému, Klapkovi, Aulichovi,^[333] Guyonovi atď. do chrbta vpadli a následky bitky kápolnianskej boli by inak vypadli!

Nuž ale nestalo sa. Bloudek okrem starosti o roztiahnuté svoje pozície od Košíc až po Levoču mal ešte šteklivú starosť o drahocennú bagážiu Rambergovu. V Košiciach boli plné magazíny zásob vojenských, ktoré Maďari boli prinútení tam zanechať. Prvá starosť jeho bola po prijatí zpráv o dvojdňovej bitke pri Kápolne postarať sa o bagážiu Rambergovu. Dňa 25. marca vypravil ju pod strážou dobrovoľníkov na hranice Haliča a pod ochranu podmaršálka Vogla. Toho samého dňa zobral na dvesto vozoch vyše sedemsto mužov ozbrojených a nocou pritiahol ku Košiciam. Obsadiac zavčas rána všetky príchody a východy košické, vtiahnul s prázdnymi vozmi do mesta pred magazíny a zobral, čo sa vmestilo na dvestopäťdesiat vozov — päťdesiat vozov museli totiž Košičania nachytro zohnať — vojenských potrieb a odtiahol do Prešova, kde už celých devätnásť kompánií slovenskej výpravy bolo zosústredené. Lebo šťastné operácie Dembińského uvoľnili maďarskej činnosti, menovite ľahkým čatam čikóšov^[334] a iných dobrovoľníkov uzdu tak, že už zabehovali až ku Košiciam. Všetku česť Bloudkovmu ostrému zraku robia tieto miery; bez toho boli by magazíny košické padli do rúk nepriateľa. Posádky košická a levočská boli už 19. marca v Prešove koncentrované. Šarvátky s Maďarmi počali sa v noci zo dňa 4. na 5. apríl, keď čikóši prišli až k mostu prešovskému, ale od stráže so stratou piatich mŕtvych boli zahnaní. Borik s piatimi kompániami postúpil oproti gardám od Zemplína na Prešov tiahnúcim ku Hanušovciam a zviedol dňa 5. apríla víťaznú bitku sa šesťsto gardistami a šesťdesiatimi konníkmi, zaženúc ich na Vranov. Bloudek s kapitánmi Korvínom a Meisnerom, priberúc pol kompánie od pluku Parma a dvadsať strelcov, vybral sa cez kalváriu do Radošova, kde oddiel maďarského vojska čakal na posilu. Čata cúvala, Bloudek ju hnal do Drienova, kde zviedol víťaznú šarvátku, lapiac kapitána, občana košického, a šesť mužov. Ostatní sa rozutekali a Bloudek v noci dňa 5. apríla vrátil sa do Prešova.

Dňa 7. apríla ráno pritiahol už Beniczký so šesťsto pešími, dvoma delami a šesťsto jazdcami od Levoče ku Prešovu a jal sa útočiť streľbou z diel na most a mesto a po návrší ku kalvárii sa rozkladať. Naši bez diel síce, ničmenej udatne od ôsmej hodiny raňajšej do druhej popoludní odrážali nepriateľa. V tú chvíľu prišla zaručená zpráva, že od Košíc tiahnu nové čaty honvédov a spiatočná cesta k Bardejovu bola vystavená nebezpečiu, preto stiahol Bloudek všetky svoje sily na severnú stranu mesta a zapáliac most, cez ktorý Beniczkému bolo ísť, nastúpil bez prekážky pochod k Bardejovu. Zadný voj videl už honvédov košických na námestí Prešova, keď čakal prenasledovanie, ale tí sa nehýbali a on postupoval za svojimi. Dve hodiny pred Bardejovom stretli naši prvé vozy voglovskej dvadsaťtisícovej armády. Až teraz pohol sa Vogel, ktorý nechcel náš sbor, ako iní generáli, vyplácať, takže boli odkázaní na rekvizície, čo nemohlo dlho trvať. Bloudek vidiac teda svoje nerovné, rozpustil časť dobrovoľníkov; tú, ktorá bola z Liptova, poslal na Spiš do jej domova, s čiastkou druhou, menovite s Turčanmi po hraniciach haličských tiahol do Sliezska, konečne 350 mužov odovzdal majorovi Trenkovi, ktorý utiahol sa na Budatín.

Táto výprava mohla byť užitočná spoločnej armáde, keby bola bývala zhora podporovaná a hlavným veliteľstvom armády náležite využitá. Keď už Ramberg ju nevyužil, mohol ju Vogel využiť, keby len o týždeň prv bol sa pohol so svojou silou. Nuž ale pozde honiť bycha. Ja som o týchto udalostiach bol zavčasu zpravený a vo Viedni ešte chcel som ratovať vec, no nedalo sa už nič urobiť.

Tretia naša hlavná kapitola nastala nám až potom, keď už Rusi boli na pochode k ratovaniu Austrie. A podľa toho, kto povie A, musí dopovedať i Ž, zachovali sme sa i my a neutiahli našu súčinnosť, ačkoľvek ani ja ani Štúr ani Hodža ani Zach ani Bloudek netasili sme viacej sami meča, zriadiac iba čerstvé dva batalióny dobrovoľníkov, ktorým velil barón Lewartovský. História tejto výpravy je viacej známa.

*