ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zanechali sme rozživotnený, rozčúlený, dobrými úmyslami i nádejami nadchnutý Liptov dňa 15. februára 1849. Rozpomienky naše na Svätý Mikuláš boli živé, ba u mňa živými zostali do dnešného dňa. Škoda, že to pokolenie už hynie, ale verím, že čas, ktorý na nové formy sa zberá, vráti podstatu národu, oduševnenie a vzletný názor na život. Cez Boce, „nemajúce od veku vrabcov“, ako Hollý spieval, bralo sa toho smutného času štyristo junákov slovenských, veselých a dobrej vôle, hore Čertovicou, pasujúc a brodiac sa snehom po kolená, ba až po pás siahajúcim, aby zobrali životaschopnú mlaď z Pohronia, a prúdom čerstvým hrnulo sa napred proti nepriateľovi.

Cieľ čaty našej bol obživiť Pohronie, Malohont a vyrútiť sa cez Telgárt do Spiša, kde spojiť sme sa mali s ostatným sborom naším a spolu s Rambergom,^[219] ktorý prejal velenie viacej sborov, záverečne Vogla, na hraniciach Haliča s dvadsaťtisíc mužov silnou čatou vylihujúceho.

Brezno odjakživa málo znamenalo v histórii národa slovenského. Boh im všetko dal, čo k blahobytu národov je nevyhnutným, no nedal im ducha sviežeho; v hmote tela je vzpura proti duchu; ako kedysi židia, keď sa vytučili na božích daroch, spytovali sa seba samých, že vraj kto je to ten Boh. On im síce dokázal potom, že kto je on, ale nenapravil ich ani Boh sám. Nuž či tak to dopadne s Breznom, neviem. Ostatne, že i v Brezne zavše bola tá Bohom nadchnutá hŕstka ľudí, hrude ktorých živšie a vyššie dmú sa a dýchajú, dokázalo sa i pri príchode našom do mesta tohoto, blbými maďarónmi opanovaného.

Tu sme našli našu stranu národnú síce celú strpnutú a zmeravenú; terorizmus pochodiaci z kliky na vrchu postavenej zaľahol i na rozumnejších, bo bubnovalo sa úradne víťazstvo za víťazstvom kossuthovských vojsk. My neočakávane prebrodiac sa cez Čertovicu, zjavili sme sa na päťdesiatich vozoch pred Breznom. Mlunná iskra nemôže spriaznené telesá rýchlejšie preniknúť, ako udalosť táto prenikla radosťou jedných a strachom druhých. „Hurban ide!“ bolo v tých časoch heslom velikého poplachu, bo nik si ani inak nemyslel, ako že prinajmenej desaťtisíc divokých pomstiteľov ide s dvoma vatrenami^[220] veľkého kalibru diel a maďaróni že budú musieť ulicou behať!^[221] Svedomie také je u barbarov, ktorí, keď majúc vládu v rukách, ulicou behať nechávajú celé národy, myslia hneď na podobný svoj osud, akonáhle sa i im krpce šmykli. No my, príduc do Brezna, ako neviniatka konali sme dielo v rukavičkách, takže boli by málom rožky vyrástli maďarónikom sprostým na ich končitých hlávkach.

Stoj tu jeden smiešny prípad trúfalosti takého jedného ficka.^[222] Boli sme v spoločnosti miešanej, kde páni bavili sa hrou. Bol tam i jeden maďarónček s náramne velikou, silne striebrom obitou a už veľmi krásne nafajčenou penovou fajkou.

„Ej, čiže je pekná!“ obdivoval ju Jaroslav.

„Ba čo by stála, keby bola na predaj?“ poviem ja.

„Ja všetko predám, čo mám, keď sa mi to zaplatí, ako požiadam,“ rečie, mľasknúc hubou honfík. Mne sa fajka skutočne páčila.

„Nuž a čo by takto chceli, pán Hugán,^[223] za tú penku?“

„A — štyridsať zlatých.“

„Tu sú.“

„Ale — musia byť košutky!^[224]“ „Tu sú,“ rečiem ja a vytiahol som osem piatok košutiek. On schoval pätky-košutky a ja mám doteraz ten exemplár prekrásny fajky-penky striebrom kovanej. Košutky nám hlavné komando armády v pár dňoch po tomto obchode zakázalo prijímať. Patriotizmus sprostých ľudí je voždy smiešny. Svoj národ milovať nikdy nemôže sa stať pohnutím duše smiešnym; no odrodilstvo každé tresce sa smiešnosťou.

Prvé dielo naše v Brezne bola reštaurácia magistrátu;^[225] zhodení boli z úradu košutári a vyvolená kráľovská rada pre Brezno a okolie. Noví dobrovoľníci cvičili sa vo zbrani a pochodoch a boli tu v Brezne vzatí pod prísahu.

Národné zhromaždenie vypísané bolo na deň 17. februára na námestie breznianske a do mestského domu. Cieľ týchto zhromaždení bol: uvedomiť národ o jeho povinnosti ako oproti dynastii, tak oproti sebe samému a vlastnej budúcnosti. Avšak dielo toto bolo v Brezne ťažké, bo korenný Brezňan neznal národa vlastného, on nedumal nikdy o inom ako o svojom statku, o lúkach svojich, o robotníkoch v horách a na lazoch svojich. Politizovať síce politizoval tiež, ale vždy len tak ďaleko, ako mu nadiktoval pán urodzený komisár. Za chotárom Brezna prestávala jeho duma. No a 17. februára 1849 boli veci tak nevyspelé, tak neurčité, tak neisté, že v tých nevyznalo sa ani hlavné komando kniežaťa Windischgrätza, ba i vo Viedni chodili páni diplomati okázale v ošumelých kabátoch po palácoch svojich a na odiv jedli žemličky stojačky, vyhovárajúc sa navštevovateľom, že niet kedy supírovať^[226] pohodlnejšie. Nuž ako inak mohlo byť v Brezne, kam kumštovne dochodili lživé buletíny o víťazstvách „Uhrov“. A tým bola už hlávka Brezňana celá zaujatá. V tejto omáčke boli predsa dva body ako kryštály silné k pozorovaniu. Tieto kryštály pevné bol ľud a v jeho čele jednotliví inteligentní Brezňania. Tí vedeli, kto sú to tí „Uhria“ a čo chcú: vedeli, že je to maďarónske zemianstvo, ktoré stratiac predpráva svoje šľachtické, rado by sa na základe maďarstva zmocniť krajinského groša i národov poplatných. Každý Slovák, i ten najprostejší, držal sa za vačok, bo videl, že vlastne, najvlastnejšie na ten je všetko namierené. Táto prevažujúca vlastnosť národa bola síce dobrá, ale mala i zlé následky; dobrá natoľko, že mala odôvodnené podozrenie do celého toho zemianskeho hnutia Kossutovho, zlé boli následky v tom, že nič iného ten konzervativizmus, ba egoizmus nechcel, ako držať ten vačok, namiesto čo by bol pustil vačok a chopil sa zbrane k vybojovaniu podmienok dobrobytu národa celého. O tomto sa ale väčšine ani nesnívalo. Ešte v samom sedliactve skôr našiel sa kde-tu muž i žena, otec a mať drahá, ktorí riekli: „Nuž ta iďte, deti, medzi dobrovoľníkov, vari nám len pán kráľ skôr dačo dopraje ako tí nešťastní páni.“ Lebo z takéhoto ľudu, lebo už zo školy tej, ktorej sme sami už pôvodcami boli, inteligencia išla medzi nás. Ten vytučený mešťan nebol schopný k poňatiu akejkoľvek myšlienky, on vedel iba prežvachovať a omáľať fráziky a pochopy stereotypné, aké nadiktoval mu pán stoličný komisár. Preto už i ľudu pospolitého, nášho statočného a mravného sedliactva báli sa a prežvachovali fráziky o komunizme!

Dňa 17. februára zhrnul sa národ okolitý do Brezna. Dobrovoľníci vítali ho piesňami a vodili sa jednotlivci s celými tlupami Zvolenčanov týchto, obzerajúcich si strojných borikovcov. Ostatne nebol to ruch podobný liptovskému. Pohronci naši boli trpní diváci oproti tamojším začertovickým susedom. Každý liptovský richtár viedol svojich, rozhadzujúc rukami a rečniac, plány robiac, to a ono radiac, slovom živú činnosť ducha prejavujúc, a jeho junač plná života prisviedčala richtárovi, spievala, rečnila ako on. Tu v Brezne nič z toho všetkého. Nuž ale, pravda, Brezno nikdy nebolo Mikulášom; je pravda, že okolie vplýva na mesto, ale nie menej je pravda, že i mesto vplýva na okolitý prostý národ. V okolí Brezna obojaká táto zásada utrpela porážku, ľud nepôsobil na mesto a mesto na ľud, oba živly zaryté boli do hmoty prirodzenej a vzájomne sa iba ohlupovali. To je facit^[227] mojich skúseností a výskumov.

Národa sa, ako vravím, množstvo nahrnulo do Brezna, inteligencia, páni i dámy, zaujali všetky teremy mestského domu, a námestie nabilo sa ľudstvom. Pekný, nádejný zjav to pre nás. Reči naše vo dvoranách a z balkóna národu držané, aplauz a na slávu volanie, všetko ako inde, len duch nebol ten istý ako v Turci lebo v Liptove. I chvály rečníkom vzdávané i repetície náuk našich i nádeje všetky dobré skladané do budúcnosti stýkali sa svorne s našimi, ale predsa bolo to všetko iba pekné divadlo. Reality dve hľadeli z diela tu vykonaného, vzácnejšia jedna než druhá, a síce pomocou tunajšej inteligencie prevedená jednohlasná voľba kráľovskej rady, ktorá mala bdieť nad poriadkom verejným a menovite na uzde držať nepriateľov a zradcov národa slovenského, ktorí i vyciciavali len dôchodkov mestských krv a špik i v úzadí armády kráľovskej pikle snuvali proti bezpečnosti majetku i osôb, a štyridsať dobrovoľníkov stalo do radov našich. Stĺpmi tunajšej inteligencie, i keby som ich nemenoval, boli Chalupka a Janko Čipkay, oba tichí géniovia, roduverní až na tie hrdlá; oni stáli sťa skaly nepohnute na čele ešte dajedných sebavedomých ľudí; preto aj pri našej prítomnosti nebolo znať tých škľabivých vĺn, ktoré sa o nich predtým a i potom otierali.

Ja som sa ubytoval u Čipkayho. Prvá ale moja návšteva platila slávnemu Jánovi Chalupkovi, vzdať poklonu a hold velikému géniovi stred šíreho, ale opusteného Slovenska. Ako som pripomenul, terorizmus v Brezne do nášho príchodu bol nesmierny. Sám Chalupka čupel v najzadnejšom kútiku veľkého svojho dvora, neodvažujúc sa vyjsť na ulicu. On na ulici — a už bolo sto rôznych rozprávok o ňom a zatým hneď inkvizítor, dáka stotina torquemady. Ohnetený, uštípaný, usekírovaný sedel veliký kárateľ hriechov národných, ostrý bič satirický na prechmaty Maďarov, prenasledovník blbosti samozavinilej maďarónov a odrodilcov na pohovke, majúc založené nohy na kríž, keď ja vstúpil do chyžky jeho.

„Hurban ide!“ zvolal zhliadnuc mňa vo dverách, a po bezceremoniálnom uvítaní v humore svojom pokračoval: „Takto sa niesol hlas Breznom pred príchodom vašich. Mali ste vidieť ten poplach, to trtosenie tetiek a to rozplývanie sa radosťou našich! No ale, vitajte, vitajte; a či ste boli už s Čipkom?“

„Tam bývam!“

„No dobre. Ale povedzteže mi, trúfate si zvíťaziť?“

„Ako Bog da i srieća junačka,“^[228] odvetil som heslom Jelačića bána.

„Windischgrätz tuším nevyrastie nad Maďarov, tu sa ponášajú smiešne historky o Maďarkách vysoko postavených a briadku starú mu hladkajúcich.“

Chalupkova satira bývala hrozná. Báli sa jej i najsurovejší vrahovia. A on bol človek najširšieho rozhľadu, neraz zadivil sa i najzosvetačilejší politikus jeho zvláštnej známosti i najďalších vzťahov a pomerov! Ja som oči otvoril na Chalupku, bo my v táboroch niečo takého sme neslýchali, hoci samým nám tak inter quator^[229] to jeho dlhé táborenie v Pešti podivným zdalo sa byť. Ale my sme predsa hľadeli to inými strategickými pohnútkami si vysvetľovať. Chalupka nikdy nezasmial sa inak, iba tak, ako sa hovorí, pod fúzy. Keď sa iní smiechom zachádzali nad jeho vtipmi, on rozprával vždy ďalej, pod fúzky — ktorých ovšem nemal^[230] — tíškom len sa tak uškrňujúc.

„Ale,“ hovorím, „slovutný pane, to mi je skutočne novým pre dve príčiny, jednu, že je čas a doba priprísna, druhú, že „trupe senex miles turpe senilis amor“;^[231] tu sa sám Chalupka rozosmial na celé kolo, ale hneď dodal:

„Pravý ex Rhetore Praetor,^[232] ešte ste nezabudli agendy formuláre,^[233] bárs vojančíte už toľké časy!“

Kto vie, čo by bolo z našej humoristicko-vážnej rozhovorky s Chalupkom ešte za iskry vybĺkli, keby tu nebola vstúpila milá pani jeho^[234] do chyže a za ňou po chvíli jarosťou a krásou kypiaca Ema, dcéra,^[235] tak asi šestnásťročná. Pani Chalupkovej zdalo sa, že sa na mňa rozpamätá, keď som u nich pred viacej rokmi ako študent,^[236] a najmä keď som zase u nich ako farár bol návštevou roku 1844, teda pred štyrmi rokmi! A že vraj by si trúfala poznať ma navzdor fúzom a briadke plnej. No ja som sa mohol dobre rozpamätať na dom celý, bo som s celou pietou oddávna niesol sa ku Chalupkovi. U panej som ku svojej poteche našiel viacej horúceho citu za národ. Dievča mi poklony robilo z príčiny tých pekných dobrovoľníkov a toho ich kapitána,^[237] ktorí sa vraj tak utešene vynímajú. Decko na zjedenie. K tomu za chvíľu zišlo sa i viacej priateľov a my sme obyčajné večierky strávili u Chalupkovcov. Naša dobrá čeľaď schádzala sa tu a najmä po reštaurácii a pomerne dosť značnom výťažku na dobrovoľníkoch mali sme ozaj utešený večierok. Mládež naša si pri fortepiane i zaskočila a Chalupka bol naladený „ako nikdy“, „len už“, vraj, „aby ste zvíťazili.“

Ja som znával Chalupku v dobách, keď ešte pre cit úcty nekonečnej nemal som súdu; ale môžem to istiť z dojmov zostalých lpieť v duši a upamätovaní, že nikdy som nebadal na prísnej jeho povahe toľko horúceho citu za národ, čo ho teraz vyvinul, v dňoch týchto najväčších súr a úzkostí. Celý dom jeho bol pretvorený, znovuzrodený.

Medzi breznianske mrzutosti náležalo, že sme častejšie boli alarmovaní^[238] planými chýrmi; klebietky s direktívou politicko-vojenskou boli na dennom poriadku; medzitým i my mali sme svoje contra agentia.^[239] Tak naraz vyšiel z dielne malokramárskych maďarónikov chýr, že Görgey víťazne prerúbal sa cez Schlicka, ale že päťsto husárov jeho odrezaných cez Čertovicu ide na Brezno. Zlé na chýre tom bola tá pravdepodobnosť, že skutočne Görgeymu nádobno bolo na úteku jeho uderiť na vojsko cisárske; preto aj vyrazili sme s dvoma kompániami k Valaskej, čo v meste náramný poplach spôsobilo a hrebene maďarónom začali rásť. Z celej nádeje čertovických husárov nezostalo iba pár komických figúr v Brezne a veselé z tej príčiny rozprávočky medzi našimi.

Dňa 19. februára rozlúčili sme sa s Breznom. U Chalupkov bol to deň skutočne žiaľny, tam sme si už boli tak príjemne navykli a naraz nastalo lúčenie. Naše čaty už zavčas rána odmašírovali, my s Borikom poberali sme sa za nimi ta hore k Polhore a na Diel zádumčivo divoký. Na krčme v Polhore mal som príležitosť vidieť prostý národ, ktorý ale v mojom denníku zle pochodil. Plný horkosti nad meštianstvom chabým utiekal som sa do ríše fantázie, v ktorej mi žil národ, národ — meno drahé, plné ukrytých mocí a síl. Tým trpkejšie sklamanie! „Naši hľadali daktorých mládencov vyrastlých ako jedle pre dobrovoľníctvo, ale pokolenie toto s velikými opaskami, gombičkami, cafrangami všakovými^[240] a územkovým tancom v krčme je degenerované a už len podobu junáctva zachovalo, inak vzletu a obetí vyšších neschopné.“ Tak som si v názore polhorskej chasy poznačil do denníčka. Polhora a horniač trenčianska boli by ma smútkom žravým umorili, keby mysľou neboli lietali postavy vyneslé nitrianske, turčianske, liptovské. Horami, dolinami s večerom dorazili sme do milého Tisovca. Ja skľúčený bol a rozčúlený náramne. Chodieval som stadiaľto kedysi a zdalo sa mi, že hľadám chodníčky, ktorými ma mladosť moja a duma mladosti rozjarenej na slnci povedomia národného vodievala, ale aký rozdiel ciest mojich vtedy a teraz. Myšlienky pokoja, ideály duchovného rozvoja, túha po zjednotení myslí a snaženia dobrého ovládali vtedy celú bytosť moju, a teraz vediem tu štyristo bodákov! Ale čože je? Veď i teraz tie isté pocity vlnia sa hruďou mojou s tým rozdielom, že už medzitým vznikli pomery, vyriadené sú záporné otázky spravodlivosti a pravdy na národa neprospech a škodu zjavnú, preto tá oceľ v rukách. Prečo nechcú byť ľudia spravodliví? Komu ide úžitok z toho, že milióny pilného, schopnosťami nadaného národa nemôže prísť ku najprostejším podmienkam dobrobytu zemského? Odvrhli ľudia spravodlivosť, potupili ideály dobroty, viery v Boha a lásky k sebe i k bližnému. „Ferrum sanat“^[241] je teraz heslom veľmi problematickým. Konečne len predsa hádam bezpečnejšia bola by cesta tá ideálneho vzletu bratstva, slobody, rovnosti medzi národmi! Nuž ale „ferrum sanat!““

V dumaní takom prerušený som bol volaním: „No, tu sme už.“ My stáli pred hostincom, kde živý vravot panoval a výriky veselé prerážali to vrenie. Hneď pri vstúpení našej čaty do Tisovca strhla sa zvada na hostinci, kde trónila klika maďarónov a myslela môcť sa trochu dobrovoľníkom vzoprieť krikom a vlastenectvom. Ale prvý dôstojník, čo na to prišiel, urobil poriadok, pozatváral krikľúňov a medzi nimi aj fiškála Demiana, ktorý sa vrhol na zvádzanie našich, aby odišli od nás, že vraj ich on vyprevadí na Muránsku dolinu, kde už stoja Maďari, aby nás všetkých zlapali! Ak bolo v Brezne senzačných povestí, bolo ich v Tisovci ešte viacej, lenže národ v Tisovci bol inak nastrojený než vo Zvolene. Čo som z voza nohy spustil, už tu obkolesený som bol vernými našincami, ktorí mi stav vecí v Tisovci vylíčili, takže už 19. februára večer veľa poriadkov vydaných byť mohlo cieľom uvedenia poriadku do rozsápaných melihubov Kossuthových. Prvé ovšem boli poriadky, aby neškodní učinení boli tí veľkohubí krikľúni, ktorí Slovákov vešať sa pripravovali a terorizmus maďarský vystrájali v Tisovci. Na 21. februára rozpísala sa schôdzka národná pre Tisovec a okolie. Dňa 20. zhromaždil sa ľud na mestskom dome a skladal rôzne žaloby na tyraniu prevádzanú skrze jedných nad meštianstvom; po dlhšej mojej reči upokojil sa ľud, keď som sľúbil, že zajtrajšou voľbou kráľovskej rady odpomôže sa sťažnostiam, keď národ sám si zvolí vrchnosť spravodlivejšiu, než bola v stave obleženosti maďarskej im natisknutá vrchnosť. Bola ale i žaloba prednesená, ktorá nemohla vyriadená byť na schôdzke národnej, a to bola žaloba na seniora Kolbenheyera,^[242] ktorý proti vôli cirkvi natískal im za farára Liptáka a pomocou tunajších maďarónov aj ho v akomsi konventikule dal zvoliť.

Tu som nemohol inak, ako odkázať túto záležitosť na riadnu cestu cirkevnú a radil som prednejším údom cirkvi, aby zo zasadnutia presbyteriálneho požiadali seniora Kolbenheyera k zvolaniu konventu cirkevného. Znajúc ale prax takých seniorov, ako bol Kolbenheier, zaviazal som ho dopisom, aby nebral v ľahké slušnú žiadosť cirkvi tisovskej a čo najskôr zvolal konvent cirkevný v Tisovci. Kolbenheyer aj skutočne na 22. februára povolal konvent a aj sám sa dostavil. Prezidoval tento okrúhly súdok plný vína veľmi nešikovne. Hneď úvodná reč jeho bola bez všetkého teologického vzletu a pomazania. Cirkev bola v chráme zídená celučká celá a tejto do očí luhal Kolbenheier, že si ona vyvolila už pána Liptáka^[243] za farára a že je muž taký, akého ešte Tisovec nemal. Rozumie sa, že už tieto elógiá museli Tisovčanov k hnevu pohnúť, z ktorých každý prechovával vrelú úctu k menu Jozeffyho, na ktorého miesto dosadeného chceli oni vidieť jeho bývalého kaplána Augusta Horislava Škultétyho. Strhla sa búrka a oponované z obecenstva mocne proti reči Kolbenheiera. Nebolo na tom dosť Kolbenheierovi, ešte sa nafúkol a replikoval teroristicky na opozíciu slovami surovými, že by to ozaj hanba bola pre Tisovec, keby Lipták, taký chýrečný i u panstva stoličného vlastenec, mal z voľby vypadnúť. Ja som poznamenal, že právo cirkvi je nepochybné a sloboda voľby nesmie byť v cirkvi evanjelickej pod žiadnymi zámienkami patriotizmu lebo čím podobným hatená. Tuná že je len otázka, či tú pokútnu voľbu Liptáka tento ozaj valne zhromaždený konvent potvrdí a za svoju prijme. Hluk a krik sa strhol nekonečný, tým väčší, čím väčší strach napadol menšinu, takže krikom chcela zastrašiť väčšinu, ktorá hlasom hromu protestovala proti pokútnej voľbe! Kolbenheyer namáhal sa rozmnožiť hlasom svojím hlas menšiny. Ale nemal sa nijako k rozriešeniu otázky hlasovaním, až som ho upozornil ja, aby koniec učinil hádke hlasovaním. Tu zas kázal hlasovať in turbas,^[244] ako pri bývalých reštauráciách, len ešte chyboval tu Lipták, aby ho boli na ruky chytili a vivat, vivat mu kričali. Ja som teda navrhol cirkvi, aby Liptákovi voliči vyšli zo stolíc pred oltár, ostatní ale všetci zostali sedieť, čím viac ako trojštvrtinovou väčšinou neuznaná bola voľba Liptáka a uzavrené pokračovať v konvente na zajtra dňa 23. februára, takže vlastný volený konvent s troma kandidátmi Škultétym, Liptákom a Jamriškom otvorí sa zajtra a i voľba konečná prevedie sa. Do konventu tohoto dostavilo sa 196 voličov a z tých hlasovalo za Škultétyho 132, na Liptáka 42 a na Jamrišku 22. A tak zvolený bol August Horislav Škultéty.

Národné zhromaždenie vypadlo tiež slávne a v dobrom uzrozumení. Zavretí buriči za mrežami nemohli sa roztáčať. Okrem pripomenutého už fiškála Demiana mali sme za rígľom mešťanostu predošlého Fábryho, ktorý vyznačoval sa prevádzaním terorizmu nad národne zmýšľajúcimi mešťanmi, notára Fašku, výzradcu a špicľa maďarského, Gálika z Kokavy, Králika z Klenovca. Gálik bol udaný ako veliký podvaďnoha a mrzký vyzývač často najnevinnejších ľudí k vysloveniu sa proti Kossuthovej vláde, a potom ich zrádzal a terorizmus na Kokave proti ľudu prevádzal. Poslali sme preňho patrolu: Lališa, Jozefáka a tuším Jediného z prvej kompánie. Vidiac milý Gálik svoje nerovné, sám chcel zbubnovať dedinu proti našim trom junákom. Ale Lališ oprúc mu pištoľ o prsia, kričal mu do tváre: „No včil bubnuj!“ Podobne vzala naša patrola v Hnúšti organistu, ktorý zradil bol Francisciho.

Ja som si nemohol odoprieť navštíviť v Hačave slepca národného Hrebendu,^[245] na Píle Imricha Laučeka,^[246] farára, a v Hnúšti rodinu Francisciho. Najhlbšie mi zostali vtisnuté rozpomienky na dom tento, voskrz a vonkoncom národný. Bola tu stará mať, starý otec, mať a bratia Jankovi, potom sesternice, priatelia, ktorí všetci pretekali sa vo vypravovaní mi o ňom. Mať jeho posadila si ma za stôl a prisadla si ku mne, kým tam vonku stará mať a mladé dievčatá pripravovali obed, a rozprávala všetko, čo na ich dom prišlo. Ako zlapali Janka, ako ho ona potešovala a posilňovala Pánom Bohom a jeho mocnou pravicou. Ako sa jej milý Janíček potom rozveselil! „Nuž veď, reku, aj pred nami už nevinne trpievali! Syn môj, len sa ty Pánu Bohu poruč a neboj sa!“ A keď už bolo rečené, že ho budú spolu s Daxnerom a Bakulinym^[247] vešať, ako si ona silne pred seba vzala, že pôjde až pod šibenicu a že si vyprosí od tých pánov telá svätých týchto mládencov, a že ich sama do matky zeme pochová. Ale — ako vraj potom, chvála Pánu Bohu, odviedli ich do Pešti, lebo vraj báli sa ich tuná vešať. Ale ja som ešte bola tak šťastnou matkou, keď ich už viezli, že som išla do Soboty a vtedy ešte raz som môjho Janka uvidela! — To bola vyprávačka, akej druhej neočul som za života. Starý otec^[248] vidiac ma s malým kúskom pečatného vosku pečatiť listy na Vozára^[249] a Straku-Godora, povedal: „Hej, nieto vosku dosť; akože by bolo, keď mi vnukov zlapali; kto by bol listy písal, kto voz zaobstarával? To len čo po nich zostalo! Nuž a keď aj ten pán Vozár a Straka neohliadnu sa na nás. Kým bol Janko, boli aj oni.“

Pekný obrázok rodiny slovenskej, k nezabudnutiu. Za deväť dní pobytu nášho v Tisovci vykonalo sa k náprave mienky národnej veľa podstatného, ale pritom všetkom, obzrúc sa po ostatnom šírom Slovensku, volali sme medzi sebou: Quid hoc ad tantam sitim!^[250] — Len na jedných bodoch stál národ pripravený k prejatiu úloh životných. Tisovec stál v popredí. Ľud, tichý prírodou, no schopný oduševnenia, rozvažitý a prehliadajúci k budúcnosti i vediaci, že je článkom jedným v dlhej reťazi národa, s ktorým ho spája sladká reč materinská, podaním ústnym i literárnym naňho prešlá, mrav dobrý, zvyk starý a konečne jednostajný osud. My rozlúčili sa bolestne s bodrými Tisovčanmi. Žiaľ náš bol tým zdvojnásobnený, že sme na výbornom Karolovi Borikovi, duši to kompánií a dôstojníkov našich, akúsi chorľavosť badali, ktorej sa on síce nepoddával a ubezpečoval nás, že nič je na tom a že sa to poddá. Plán v súzvuku s pohybmi armády bol ten, že nový náš oddiel liptovsko-zvolensko-malohontský mal sa brať ku Košiciam na Jelšavu a Rožňavu. Košice mali byť strediskom slovenských síl. No vo vojne platí: „Človek mieni a Boh mení.“ Hlavná časť mladej našej čaty posmyknutá bola napred k Muráňu. Ja vybral som sa s Borikom (Jaroslavom) a deviatimi dobrovoľníkmi od prvej kompánie ako sprievodom dňa 25. februára z Tisovca; na ceste stavili sme sa v Muráni, prehliadnuc našu tamojšiu posádku a nenazdávajúc sa, že zajtra už nastával tragický koniec oddielu tomuto.^[251]

Stoj tuná hneď výňatok z listu môjho zo dňa 4. marca z Prešova žene o tejto udalosti písaného. „Pripomenul som Ti v poslednom liste o ceste mojej, konanej 25. februára z Tisovca cez Muráň do Levoče, ale nemohol som Ti ešte vtedy povedať, čo tu na druhý deň zlého prihodilo sa. Plané chýry v Brezne nás poplašivšie, zvestovavšie čosi o odseknutých husároch kroz generála Schlicka, boli tiene skutočnej udalosti, prihodivšej sa pozdejšie. Jednotlivé oddiely Görgeyho armády, honvédi a husári, skutočne rozstrieľané boli Schlickom, a tieto pozbierali sa okolo Jelšavy a pritiahnuc na seba sfanatizované alebo násilne nahnané gardy gemerské, očujúc o našich operáciách v Malohonte, rýchle tiahli na Muráň. Hovoria mi, že ich bolo do 4.000. Naši dôstojníci v Muráni boli upozornení na nebezpečenstvo, no neverili, až sa skutočne búra dovalila. Nešťastie činí udatným. Dôstojníci s mužstvom svojím, na väčšom diele nováci, čo nevoňali ešte pušného prachu, s bodákmi odrazili prvý útok husárov; aj druhý útok nevydaril sa; 15 husárov padlo a štyria honvédi, z našich tridsiati boli zabití; prvá kompánia bola preriedená detašováním^[252] a oslabená i tým, že jej kapitán nemocný ležal v Tisovci,^[253] čím stalo sa, že i hlavné komando nebolo v jeho rukách, no napriek všetkým týmto neprajným pomerom hrdinsky bila sa pod Veštíkom. Jesenský,^[254] Moro Kellner,^[255] novo pribyvší mladoň Modráni, Kováč robili, čo mohli k napraveniu boja, no presila číselná na strane nepriateľskej rozhodla, a najmä keď videl Veštík, že ide nepriateľ zaobchodiť i spiatočnú linaj, o ktorú sa opierali naši, zaviedol zobrané sily na návršie tiahnuce sa hore k liptovským hraniciam a stadiaľ páliť dal do husárov; tým zachránil svoje dve linaje od chrbta k Liptovu a naľavo cestu k Telgártu. Liptáci sa konečne všetci zohnali k horám liptovským a Veštík s čatou maličkou dvanástich junákov od prvej kompánie pobral sa na Spiš, kde bolo sa mu presekávať cez nemecké gardy, vybehnuvšie na nich z miest spišských. Lališ starý, obneskorivší sa s troma Liptákmi, málom by bol lapený od cválajúcich za nimi piatich husárov, ale dvojka darovaná mu a štuc ukoristený v osobnom zápase pomohli mu zraziť troch husárov, po dvoch späť sa vrátivších chceli kamaráti páliť, ale Lališ nedal, kým i sám zase nenaplnil svoje pušky, a potom sa dali do vrchu, kde už neboli znebezpečovaní, a prešli do Liptova. Tak mi o tejto katastrofe hodnoverne referujú naši. V úzkosti sme o Borika a Semiana, ktorí zostali na Tisovci a o ktorých dodnes (4. marca 1849) nič istého nečujeme. Máme nadej, že v Tisovci sú najlepšie chránení. V Muráni za uťahujúcimi sa dobrovoľníkmi vraj strieľali z okien maďaróni. Verím, že takého dač vystane od renegáta!“

My stáli na území nepriateľskom, podrytom vonkoncom a skrz naskrz. Môj Jano Horňák, kočiš znamenitý, stonoha šikovná a vyberaná, mal naložené napred ísť s koňmi na Telgárt, aby nám pripravil podvozy pre chlapov našich, a nechajúc kone odpočinúť a nakŕmiac ich, očakával nás k poludniu. Sapientem miseris, nihil ei dixeris,^[256] mysleli sme si, lebo v týchto veciach dokázal sa môj Janko už veľa ráz ako sapiens,^[257] a nedali sme mu žiadnych zvláštnych inštrukcií. Milý Jano dojdúc na Telgárt premuštroval najprv dedinu a do najkrajšieho domu, do úradu panstva telgártskeho ubytoval sa s koňmi a poručil obed pre seba a svojich pánov! U richtára zakázal pár koni ako predprah k svojim koňom až na vrch a tri vozy pre sprievod. Tam v panskom dvore nemohli sa od neho dozvedieť, kto to má prísť k obedu, ale s richtárom sa dôvernejšie zošoptal a pochválil sa, že veru on je „pána Hurbanov kočiš“. V Telgárte to nezostalo tajnosťou a „Hurban ide“ nieslo sa z úst do úst. Príduc na Telgárt, už nás Jano vyhľadal a hneď aj oznamoval, že ako sa vraj ľud teší, že ma uvidí. U úradníka panského zbadali sme velikú zmätenosť. Maďarónstvom všetko páchlo a tým samým aj košutizmom. Nie je pravda, čo doktrinári trúbia svetom, že aristokracia je trónov podpora! Aspoň v tejto mele maďarsko-aristokratickej dokázalo sa to, že aristokracia maďarská všade nadržovala Kossuthovi, a keď aj nie osobne sama — lebo opatrne utekala do cudzozemska —, teda kroz svojich sluhov a úradníkov. Po Gemeri je aristokracie celá škála, od sedmisliváka a bočkoroša až po kniežatá koburgské,^[258] ale do nohy všetci boli košutisti. Rozprávka naša pri obede bola veľmi skúpa a pri káve sa trošička popolitizovalo tak cez zuby, a odbíjali sme. Krasinou, pustou, samými horami uháňali sme ku Hranovnici. Na Telgárte náš Jano zanechal strach, tajnostne pošepkajúc richtárovi, že desať tisíc hrnie sa za nami. V Hranovnici prenocujúc opustili sme spišskú Slovač a zrovna ku Levoči, kde naši na uzde držali nemeckých Maďarov, sme sa poberali. Za nami päste zatínali meštiaci, dozvediac sa, že s pár dobrovoľníkmi ja idem cez mestá spišské. Oni sa nazdali skutočne, že ja ani inak nechodím, ako na samých kanónoch. To je kliatba lži, že tak dlho to hnusné diabla remeslo prevádza, až sama na lož uverí a bojí sa jej potom. Maďarsko-židovské noviny a plátky všelijaké navymýšľali si bájok kdejakých, aby blbejšie od seba obecenstvo klamali a slepili, takže si ľud potom sám tvoril obrazy o mne, ktorým sa pozdejšie, keď mu udalo sa mňa poznať, smiať musel a zvodcom svojim zlorečil. Všade, kde sme prepriahali a kŕmili, nazdali sa ľudia, že sme my iba dáka avantgarda Hurbanova,^[259] a vyliezali zvedavci na vežičky, by vyhliadli dákusi silnú armádu, ktorej na čele uvidia mňa. Preto divili sa samým sebe, že ma hneď s mojimi deviatimi dobrovoľníkmi a adjutantom, ako Borika menovali, nezjedli. Ostatne bránila im v tom nielen tá bludná myšlienka, že idem na čele desať tisícov, ale i ten maličký ohľad na Levoču, kde Bloudek s celým sborom naším na korde držal^[260] mestá spišské, do krajana svojho Görgeya zaľúbené a hotové malé alebo bezbranné oddiely napádať.

Do Levoče sme 26. februára na noc dorazili a našli náš sbor v dosť neprajnom položení, nie snáď ohľadom nepriateľa, ale čo do ducha, ktorý sa počas mojej neprítomnosti rozhostil medzi dôstojníkmi, a v mužstve zase nespokojnosť vzmáhala sa na chýry z domova prišlé o riadení maďarónskych komisárov, ktorí pozostalé doma rodiny prenasledujú z príčiny tej, že ich otcovia, bratia, rodina drahá, povstali popri kráľovi svojom a za práva a slobodu národa svojho. Tak mienime tu stred nášho ozbrojeného národa oddýchnuť si — keď medzi Nemcami nemali sme čo agitovať — a tu dostal som nové práce, a to dosť mrzuté. Dôstojníci naši domáci nepohodli sa s českými a z toho vznikli trenice bárs neslušné a nepríjemné. Obojstranne čakali na mňa, abych rozhodol ja. Medzi bratmi rozvadenými je dielo otolca vždy ťažké. No ja predsa požíval natoľko dôvery a vážnosti u tejto vyneslej, šľachetnej slovanskej junače, že bez namáhania veľkého, ač ovšem prísnosťou brata staršieho podarilo sa mi zažehnať katastrofu, hroziacu vybúšiť serióznymi mierami. Dosť mi bolo pripomenúť obom stranám históriu nešťastných svárov bratských v rodine našej na všetkých koncoch sveta, aby ochladená bola myseľ borcov rozpajedovaných! Dosť bolo pohroziť, že spoločný vrah pred nami i za nami nedočkavo už vyhliada dobu, v ktorej on by stal sa zasa naším rozhodujúcim sudcom. Ak kedy, hovoril som k bratom znesváreným, nebol čas k malým, osobným rozopriam, naisto teraz nie je a nemá byť času k tomu. A bratia sa pomerili.

Vo spoločnej rade s dôstojníkmi prebrali sme zovrubne pomery našich krajov, z ktorých menovite bojovníci naši pošli a teraz ustavične skormucovaní a znepokojovaní sú chýrmi, pozoru nášho hodnými. Čo nám za chrbtom stvárajú a paratia kdejakí komisári, a to ešte hlavným komandom autoritatívne do bezbranných našich vidiekov posielaní, to prevyšuje už všetko! I tu už v Levoči uzniesli sme sa na tom, že čo najskôr prevedieme žiadanú od celého národa slovenského velikú deputáciu, ktorá žiadosti národa slovenského prednesie i jeho veličenstvu cisárovi i vláde celej, aby veciam tak ohavným teraz na posmech vernosti našej od kráľovských komisárov páchaných koniec učinený bol a národné práva na budúcnosť aby zabezpečené boli. Táto záležitosť bola už aj od dôstojníkov vojenských uvažovaná, bo i oni mali príležitosť pocítiť ten rozdiel, aký panoval medzi krajmi, v ktorých národní slovenskí mužovia viedli verejné veci, a krajmi, do ktorých knieža-maršal svoje kreatúry usádzal.

Ešte nám zbýval jeden kút drahého, najväčšmi zbedovaného Slovenska, rozšírenie povstania nášho v Šariši a Zemplíne, preto konečné riešenie záležitosti velikej deputácie národnej pred jasný trón ponechali sme si až v Košiciach. Ja som za svojich mladistvých liet až po Levoču bol prišiel; teraz mi už prišlo nové hľadať cesty a chodníky až na kraj drahého Slovenska. Dňa 27. februára po šťastne vybavených záležitostiach našich vybrali sme sa zrovna do Abauju, tým cípom Spiša, nechajúc Prešov a Šariš na boku; veď i tak mienili sme Šariš obzvláštne navštíviť. Kraj mi bol nový a zaujímal myseľ moju toľkými dojmami zaplnenú. Po Spiši sme mali cestu všade dobrú, ale ako sme do Abaujskej prišli, tu už ako by svet chýlil sa k tomu bodu, kde je doskami zabitý. Ja bol chorľavý, a preto aj charakterizoval som v jednom liste takto cesty abaujské:

„… ale tam cez hory k Belej a až ku Košiciam taká planá bola hradská, že sa mi skoro mozog v hlave spenil od hŕkania, húpania zo slopy do slopy a zmietania sa z jedného na druhý bok! Nuž ale čo je to proti skúsenostiam utekajúceho touto cestou Görgeyho! Bezmála si tento generál maďarskej republiky neraz pomyslel, že by maďaróni abaujskí lepšie boli učinili menej maďarizovať Slovákov a viacej starať sa o dobré cesty!“

Nocľah sme mali zlý. Boli sme prinútení v Belej vo vyrabovanom hostinci nocovať. „Až tu zhliadli Maďari, že je Slovensko pre nich stratené, preto ešte akoby ochladiť si chceli žiaľ nad stratenou peknou zemou, obľahli Belú a bombardovali slamené chalupy, akoby to bol dáky opevnený hrad. Zostrieľanú dedinu potom vyrabovali až na dno. Krčmár nám rozprával, že boli tam za chvíľu asi dve kompánie vojska, ktoré ale skoro preč sa pobrali. Nuž tu z čista-jasna z hory dali sa Maďari milú dedinku rozbombardovať a zasypať dažďom gúľ kanónových i puškových. Nuž tak dakedy aj rytieri od strachu strieľajú.“ To som si poznačil a dávno už na obrázok tento bol zabudol, až malé tieto rozpomienky vynorili sa mi zo zažltlých papierov na površie. Včasne ráno vstali sme a so „spenenými mozgami“ dňa 28. februára na poludnie pristali pred hostincom v Košiciach. Netreba mi dodať, že poznámka ona bola časová, Maďari nielen nestratili zem slovenskú, ale zaujali pri smrteľnej mdlobe rakúskych nemeckých politikov aj cisársko-rakúske zeme! Pravda, že len po veľa rokoch, za časov slávy beusto-deákovskej a na novom glóbuse cis- a translajtánskom.

Na ten čas, keď báchali z kanónov do slamených chatrčí belanských, bola poznámka tá — tak myslím — oprávnená!

Košice urobili na mňa dojem prajný; skutočne dojem mesta. Ja idúc prvý raz z Viedne do Pešti, prekvapený som bol podivným citom malichernosti, aký na mňa urobila Pešť. Len pozdejšie vedel som si to vysvetliť. To robila duma, ktorú niesol som so sebou o Viedni. Istý priateľ mi to isté hovoril, keď ohliadal s ideálom viedenskej výstavy^[261] tú peštiansku výstavu. — Košice, hovorím, urobili na mňa dojem veľkého mesta. I to si viem vysvetliť; prvé stavisko videl som pred sebou stredoveký dóm stred pekného námestia, dve brigády koncentrované v meste a ulice ľudstvom sa vlniace. Rôzne obleky, rôzne rovnošaty, typy národov, zvislé hlavy i hlavy sediace pyšne na pleciach, skvelé, nádherné rúcha popri ošumelých, i ten hovor rôznojazykový s prevahou slovančiny.

Ešte sme nestihli spýtať sa po hospode, už tu kvartiernik oznamoval nám, kde je mužstvo, kde ja s Borikom ubytovaný. Tu som hneď stretol sa s dôstojníkmi od brigády našej (generála Götza), ktorá s brigádou generála Jablonovského pod velenie poľného podmaršálka Ramberga postavená operovať mala na juh.

Radosti kamarátskej toľko, že nebolo možno ani si oddýchnuť. Junáci od Budatína a Žiliny, od Turčeka, Turian, Kraľovian, zhrnuli sa okolo nás dvoch a tu bolo toľko milého popytovania sa a z druhej strany rozprávok, čo dialo sa z druhej strany vrchov. Je to tak vo vojne. Tu keď sa lúčiš, ustavične lúčiš sa na večnosť, ale keď sa zase zídeš so známymi, predsa ešte i tu na tejto biednej, ale peknej božej zemi, je tvoja radosť potencírovaná. V takej hŕbe stojac a medzi gestikulujúcimi i ja gestikulujúc, zhliadnem prichádzajúceho Götza. Dôstojníci sa obrátia salutujúc, a generál zrovna ku mne. „No endlich sind Sie da,“^[262] a chytil ma za ruku. Musel som hneď s ním k nemu. Takým nikdy nebýval ku mne, ako som už kdesi pripomenul. On na počiatku z veľa ohľadov nepáčil sa nám, a bezmála i my jemu nepáčili sme sa. Menovite on dal sa žiarliť so mnou o popularitu a zdalo sa mu urážkou, že ľud nie jeho, ale moje meno len znal a podobné. Ale v dlhom pochode naučil sa ceniť činnosti našej národnej patrné šľapaje. Bolo po obede, musel som piť čiernu kávu u neho, a tu rozhovoril sa o našich národných záležitostiach. Hovoril mi obšírne o nezdobách komisárov, uvádzal i prípady mne neznáme, spomenul, že v tej záležitosti memoriál poslal kniežaťu Windischgrätzovi a vylíčil mu, ako celá táto praktika je namierená proti operujúcej cisárskej armáde. Všetko že klame vrchné komando. Ja som vrúcne ďakoval za služby tieto a tie mne neznáme dosiaľ dáta si poznačil. Mal potešenie z toho, že deputácia vyberá sa k cisárovi. Götz stal sa opravdovým priateľom národa slovenského, poznajúc zblízka i služby spoločnej veci preukázané i krivdy za to znášané. Ten samý duch obživoval i ostatné dôstojníctvo.

U poľného podmaršálka Ramberga, s ktorým som do tej chvíle nebol osobne zoznámený, nie menej dôverne, ba môžem povedať kamarátsky bol som prijatý a na čaj podržaný. Bol dokonale orientovaný v otázkach národom slovenským hýbajúcich. Nevysvetliteľné mu bolo to jedno, ako mohlo sa stať, že centrálna vláda takýto lojálny živel, ako bolo hneď od prvoti slovenské povstanie proti Kossuthovi, mohla bez podpory nechať. Nuž ale, dodával si sám odpoveď, bezpochyby podobné veci stali sa, ako ich i teraz máme príležitosť pozorovať. Hovoril som s generálom Götzom o tom. Je to hrozné, že dovoľuje sa komisárom nám za chrbtom tak otvorene nadržovať Kossuthovi. Nuž ale veď my tým komisárom urobíme koniec. Ľud slovenský je lojálny a títo komisári ho trescú za to, že je verný svojmu cisárovi! Kto kedy vídal niečo podobného!

Ramberg je postavy nízkej, širokých pliec, podlhovasto, dobre vychovanej tváre, čerstvej mužskej pleti, holí si bradu, reč jeho je rýchla, vzdelaná, premyslená, častými citátmi klasikov solená; menovite Schillera zdá sa celého mať v pamäti. Často sa mi zahľadel do tváre a vtedy usmievajúc sa a ruku mi tisnúc, hovoril:

„Vaša tvár je skutočne apoštolská, nuž ale aj čo ste Vy vykonali za nášho cisára a za svoj národ, to je opravdové apoštolovanie medzi pohanmi.“

Veľkú budúcnosť mi sľuboval rozčúlený a rozhovorený Ramberg. Túto scénu opisujúc v liste dňa 4. marca, doslovne toto som poznamenal:

„Veľké odmeny sľuboval (Ramberg). No dobre, ale ja len zostávam pri svojej mienke a neverím na žiadne odmeny, tým viacej verím na kríž. Ostatne, ak mi Boh zdravia dá, Vás mi všetkých zachová — Teba, duša, vopred, detičky drahé, Vás, apko milý s Milkou, i tie tam pod tým rozkošným Hoštejnovom^[263] srdcia milostné — dovediem ešte šťastným byť i bez odmien z toľkých strán sľubovaných! Mne, ktorý som sa naučil tak zemské veci zavrhovať, po márnostiach nebažiť, ale sväté myšlienky o spáse národa nášho nešťastného i blahobyte jeho zemskom podľa síl uskutočňovať, ktorý som v tak rôznych podobách ľudí malých i veľkých videl už a presvedčil sa o velikej ničomnosti egoizmu zovšad vykukujúceho, ktorému pred nosom už kartáče frkali a šrapnely praskali, na moju česť a vieru to hovorím, všetko vyznačenie tak závistne mi prorokované ani toľko nie je hodné, ako rozpomienka na jeden sen lebo drahý večierok, ktorý sme ako vyhnanci na Rusave spolu strávili pri pojedaní chutných zemiačkov s mladým maslom! Čo som dosiaľ podnikal, trpel, zniesol, to nebolo ako z nájmu, tak ani nemôže byť odmenené, obeť je obeťou a má cenu svoju vlastnú. Ba pravdu rieknuc, ja bojím sa odmeny, aby čistota mojich úmyslov nepadla v podozrenie diela na zisk vyrátaného. Veľmi ma ale teší, že v dôstojníctve vyššom takýto spravodlivý duch oproti národu nášmu panuje.“

„Nuž ale poďme k našim veciam,“ hovoril Ramberg. „Rozídeme sa teda; vás necháme tu v hornom Uhorsku, vo vlastnej vlasti vašej, stred vášho znamenitého národa, ktorý v ťažkom diele našom tak výdatne nám pomáhal, tak verne nás ošetroval. Bloudek už má dotyčné rozkazy. Horné Uhorsko je pod jeho komando postavené. Uvažovali sme vec spoločne a uznali to za potrebné, aby celý váš sbor zostal stred národa. My pôjdeme odteraz územím maďarským a slovenský sbor bol by nám na závade práve tak, ako na Slovensku bol on našou popularitou, naším opravdovým kvartiermajstrom.^[264] Hovorili sme aj o deputácii k veličenstvu; táto je súrne potrebná, lebo tak sa zdá, že tam hore nevedia, čo tu kdejakí komisári maďarskí paratia. V kancelárii nájdete vyhotovené pasy pre všetkých vás, čo vystrájate sa do Olomúca.“

A to tak ustavične isto jedno za druhým. Ramberg sa i spytoval na jedno-druhé, i zase svoje rozprával, takže ja sotva stihol som odpovedať tak krátko, ako len bolo možné. Tá hodina, ktorú strávil som u nich, zostáva mi v pamäti ako do žuly vyryté riadky upamätovania. Rozlúčili sme sa, ja viacej s ním nezišiel sa. Götz pod Vacovom padol. I s dôstojníkmi bolo lúčenie veselé a bohodúfalé. Dobrého vždy rozmaru plukovník Frischeisen, pozdejšie generál, bol mi i potomne, keď som zakúsil tie sľubované odmeny, dobrým priateľom.

Štúr bol už netrpezlivým. Jemu v Košiciach horelo pod nohami, on by nebol dbal s posledným delom Rambergovým druhou stranou vytiahnuť z mesta tak náramne maďarónmi proti cisárskym sfanatizovaného. Za dlhší čas pobudnúc v Košiciach poznal nadostač mesto odrodilé a slepotou porazené. No mne boli Košice prinové, než abych si bol dal ujsť príležitosť poohliadať sa po meste. Zaujímal ma krásny kostol, mocne sa na štefanský vo Viedni ponášajúci, i vidieť som chcel tunajšiu Slovač a jej život v týchto súrach časov, v tomto terorizmu a planého patriotizmu plných hodinách. Okrem toho bolo sa nám ešte i zásobiť na dlhú cestu. Tu sme si kúpili pohodlný, krytý a závristý koč pre štyri osoby, ja nadto dobrú bundu atď. A tak veru ešte 24 hodín po odjazde posledného z armády Rambergovej bolo nás tu dvanástoro prorokov v jaskyni^[265] maďarskej. Ubytovaní sme boli v jednom z väčších domov na ten prípad, ak by napadlo niečo košickým honfíkom či honvídom,^[266] prezlečeným do civilu a ariergardu utekajúceho Görgeyho tvoriť majúcim.

Nuž ale nechcelo sa do boja Košičanom, bo i tak mali už zas oznámenú posádku štyri kompánie dobrovoľníkov pod Bloudkom. Dňa 2. vyšli sme štvorkou z Košíc a sprievod náš na dvoch vozoch za nami — ku Šarišu, ohľadne ku Prešovu.