ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dostať sa do tábora Jelačićovho nebola ľahká vec. Z Prahy na Viedeň železnicou ísť nedalo sa, bo zaľahnuté bolo všetko vojskom Windischgrätzovým. Obrátili sme sa teda na Linec s poštovým rýchlikom,^[101] a tak namiesto za osemnásť hodín išli sme tri dni a tri noci nástojky. Chýrov po staniciach poštových nalapali sme tisíc, z ktorých len jeden bol pravý, že je Jelačić už vo Viedni, a i ten sme už iba v Linci počuli. Tu sme si teda my šiesti (Štúr, Zach, Bloudek, Borik Jaroslav a Karol a ja) objednali poštový rýchlik po Viedeň. Ešte sa dymilo kde-tu z rozvalín domov na predmestí, ktorým vtrhol Jelačić. Náš postilión so svojou štvorkou a zavretým batárom bol pre viedenské ulice hotovou udalosťou. Od piatich týždňov nevideli čosi podobného. Stav obleženia v meste manipulovaný bol oveľa liberálnejšie než pod vládou auly a Messenhauser-Pulszkyho.^[102] V hostinci pod „kačicou“ jedli sme síce ešte žemličky čierne ako ten chlebík v Gajdlách, ale z hodiny na hodinu stávali sa belšími, takže za dvadsaťštyri hodín všetko prišlo do svojho poriadku. My najprv vyhľadali Jelačićov tábor. Ulice mesta obživovali; na ulicu vychádzali už i tí, ktorí za dlhé týždne čupeli v skrýšach svojich, sklepy otvárali sa, bárs po uliciach okolo puškových pyramíd a ohníka na slame ležali, alebo okolo tmolili sa obrovské postavy hraničiarov a serežanov.^[103] Tí, ktorými aulisti a Pulszky strašili dobromyseľných Viedeňákov, prichodili teraz naradovaným mešťanom ako anjeli vysloboditelia. Terorizmus revolúcie bol zlomený a Viedeň stávala sa zo dňa na deň živšou a pravidelnejšou.

Zhliadanie sa s bánom Jelačićom bolo veľmi radostné. On schválil úplne program dejstva nášho. Cieľ máme jeden, hovoril, vyslobodiť národ svoj z poroby a ohradiť vernými, rovno oprávnenými národmi trón kráľa a cisára nášho! A keď Slováci budú nám pomáhať, budeme i my im na pomoci pri domáhaní sa práv národných. Po akom práve má jeden národ nad druhým panovať, keď všetci jednako nesieme ťarchy vlastí našich? Rozložte vec kniežaťu^[104] a príďte mi oznámiť výsledok svojej misie. Tak nás bán nechal medzi svojimi adjutantmi, utiahnuc sa do svojej pracovne. Tu sme udavšie sa veci na poliach pretriasali a príjemno bavili sa časť so známymi zo Záhrebu, časť s novo poznanými junákmi juhoslovanskými. Divili sa títo priatelia národa nášho odvážnemu skutku nášmu, ktorý podnikli sme s tak skromnými prostriedkami. Večná len škoda, dodával jeden z bánových adjutantov, že vás vláda nepodeprela a povstanie národa vášho nevedela využitkovať k blahu štátu i trónu! — Ba, hovorím, nielenže nepodoprela pohyb tak dôležitý a strategicky žiadnou mocou nenahraditeľný, ale práve krátkozrakí diplomati, dvor otáčavší, ešte zbraňou zakročili proti nemu. A práve teraz jajkajú po novinách svojich a kričia po nás, keď im povstalci Šimoniča s desaťtisíc mužmi a dvoma batériami kanónov od Trnavy zahnali až do Hodonína. Nebyť manifestu od 25. septembra 1848, mohol i Lamberg žiť, i Šimonič dobre sa opierať o nitrianske povstanie slovenské. Teraz kričí „Oesterreichischer Correspondent“: „Die Magyaren haben die Köpfe der Bauern verdräht, so dass sich Keiner von ihnen uns anschliest. Wir brauchen Leute, die auf das Volk wirken, sowohl durch ihren Namen, als durch unmittelbaren Verkehr. Es ist unverantwortlich. dass in diesem Augenblicke — (7. novembra 1848 — práve teda v tom okamžení, keď my sami hlásili sa nanovo s podmienkami a službami svojimi) — Keiner von den Leitern der slowakischen Bewegung sich uns anschliesst. Nachdem sie so viele Menschenleben zwecklos aufs’ Spiel gesetzt, ziehen sie sich in demselben Momente, wo ihre Gegenwart hier einzig und allein etwas nützen könte, zurück, und Keiner zeigt sich auf seinem Posten!“^[105]

Takto si zanôtili na nás, keď sa im voda liala pod nosy, ale na to zabudli, ako perfídne zradili vernosť slovenskú a hotoví boli hodiť ju do pažeráka tyranom.

„Da, da,“^[106] hovoril na to jeden zo štábnych dôstojníkov, „keby aspoň len kňaz^[107] — tak krátko titulovali v tábore Windischgrätza — bol rozumnejší než tí u dvora a vážil si lepšie stávajúce pomery národnostné; ale ja sa bojím, že kňaz nie je ten um, ktorý by náležite prenikol tieto zapletené pomery, a naopak obávam sa, že i u neho mocné predsudky a strašidlá panslavizmu budú mátať hlavu jeho, a keď aj čo urobí, budú to historicko-rakúske „halbe Massregeln“.^[108] No veď uvidíme, len už „u ime Boga“^[109] tajdite ku kňazovi.“

* * *

Windischgrätz mal svoj tábor v Schönbrunne. Viedenský vtip chcel tomu, že obýva tie samé izby paláca cisárskeho, ktoré obýval Napoleon I., keď Viedeň dobyl, a pritom že si myslí, že veru i on je Napoleon! Vtip vyrážal pravdu. Windischgrätz bol namyslený hrdina, ktorému ani nový titul maršala nedodal hrdinstva a vehlasu. Pomerom nedorastlý, pyšný aristokrat, obľuboval si v nádhere a v nepristupiteľnosti ku výške svojej. Len cez retorty mnohé bol k nemu prístup.

My preštudovali okolie tohoto schönbrunnského Napoleona; ponavštevovali jeho generálov, plukovníkov a adjutantov a prednášali všade žiadosti a nároky národa, v hustých masách obývajúceho Slovensko, inak i Horným Uhorskom menované. Mužovia, ako generáli Zeisberg^[110] a Nobili, plukovník Pott a iní významní ľudia, stojac pred kartou kraja nášho^[111] dávali nám za pravdu a žiadali nás, aby sme vytrvali pri svätej veci cisára a kráľa nášho, sľubujúc, že zo strany vlády jeho veličenstva iste všetko stane sa, aby i verný národ slovenský, tak dôležité miesto sídlami svojimi zaujímajúci, ku právu svojmu prišiel a reč a národnosť jeho zachránená bola. Všetko sa pekne a náležite medzi nami a štábom Windischgrätzovým uhovorilo a nám dané bolo náveštie, aby sme na druhý deň prišli k maršalovi a jemu samému to všetko ešte raz predniesli.

My prišli k audiencii. Ale novopečený maršal, ktorý býval v Schönbrunne a mal už v rukách berlu maršalskú čo odmenu za zostrieľanie mlynov pražských, za premoženie vrahov Latourových a zvíťazenie nad Messenhauserom a Blumom,^[112] mal dosť na sebe a bol presvedčený, že pokorí i bunt. My sme spáchali chybu, že sme sa netočili okolo jeho „Zimmerratha“^[113] — bol to jeho kniežacej vysokosti starý „kammerdiener“^[114] — na ktorého velice držal i nový maršal, a tak tohoto priazeň sme my nekniežací ľudia stratili. Hrozná chyba. „Zimmerrath“ Windischgrätzov viacej platil než celý štáb generalissima rakúskeho. Prvý nás prišlých do teremov schönbrunnských uvítal generál Nobili, a podávajúc srdečne ruku, vetil: Ľúto mi, že vám, páni, musím z naloženia kniežaťa zvestovať celkovitý nezdar predsavzatia vášho. Knieža nechce naprosto nič vedieť o spolčení sa s vami, ktorých vraj, odpustite, keď vám to vyridzujem, keby bol lapil v Prahe, bol by dal obesiť. Ja verím, dodával Nobili, že je tu nedorozumenie, ktoré musí sa odstrániť. Rozumie sa, že odkaz tento na nás riešiteľno účinkoval a my dajedni už urobili nemú poklonu, keď tu najchladnejší z nás, Fraňo Zach, usmievajúc sa vetil:

„Vec je nie tak ľahká, aby sa náruživo dala odbyť. Za jedno my súc pohostinu v Prahe ničoho takého sme sa nedopustili, na čo je šibenica ustanovená, za druhé zastupujeme vec spravodlivú dynastie a národa v Uhrách velice rozšíreného a domáhajúceho sa práv svojich proti nepriateľom dynastie. Pre každého vojvodcu je toto moment povahy hodný, tým viac ale pri pomeroch terajších…“

„Verím, verím,“ vpadol mu do reči Nobili, „no nateraz nedá sa s kniežaťom o tom hovoriť; české časopisy ho ustavične veľmi citlive urážajú.“

Vtom prišiel generál Zeisberg a spytoval sa nás, či sme hovorili o našej veci s bánom. Ovšem, hovorili, a ten práve inak zmýšľa o národoch, povstalých proti tyranii, než maršal Windischgrätz. „Nože, vraví, zájdite ešte k nemu a povedzte zrovna, čo vám knieža odkázal. Ja myslím, že tomuto dá sa kapacitovať.“

Zo Schönbrunnu viezli sme sa rovno do tábora Jelačićovho.

„Šta novož junaci, šta veli kniaz?“^[115] idúc nám v ústrety od kamína, v ktorom praskotal ohník, a okolo neho junáci jeho, spytoval sa bán. Všetci zadiveno otvorili oči, keď sme so smiechom tak prosto, ako nám bolo rečené, vykladali, akú pasiu má pán maršal ľudí vešať.

„Eh, šta, ostanite ovde!“^[116] nezmeniac ani obrvy velil sluhovi dať rozkaz kočišovi, aby predviedol pod bránu jeho štvorku, a pripášuc šabľu a hodiac na seba biely kepeň, porúčal sa nám. Koč letel úprkom k Schönbrunnu. My zostali s dôstojníkmi pri studených zákuskoch, pive a víne a pri veselom rozmare, čakajúc návrat bánov, pospolu. Bánovo postavenie nedopúšťalo ani najmenšej pochybnosti o zdare jeho zakročenia. „Veď uvidíte“ hovoril jeden z bánových pobočníkov, „že maršal dostane inakšiu mienku, než ju mal knieža.“

Neviem, či sme tak hodinu, najviac ak pol druhej čakali, keď tu bán so smiechom vstúpil medzi nás. Podivné, hovoril, mal mienky o vás kňaz. Diabol vie, kto mu ich nadúchal, že ste vraj komunisti, republikáni, že k pádu dynastie pracujete atď. Bán uistil nás, že druhý raz nadarmo nepôjdeme do leženia v Schönbrunne, aby sme najďalej zajtra navštívili maršala.

Odteraz to už potom išlo hladko a podľa nášho programu. V Schönbrunne boli už všetky plnomocenstvá vyhotovené. My mali otvorené všetky železnice pre nás, našich ľudí, zbraň a iné potreby vojenské. Dopis môj zo dňa 25. listopadu znel na ženu: „V hlavnom mojom ležení na hraniciach moravských d. 25. listopadu 1848. Už som zas — t. j. po prvom povstaní národa slovenského — v ležení, moja zlatá, drahá Anička!^[117] Včera som mal leženie na Vrbovciach, dnes tuná vo Vrbke. Rozptýlené naše bojovníctvo, ktoré ukrývalo sa po horách, kopaniciach, po hraničných dedinách moravských atď., zhrnulo sa okolo mňa. Popísali sme hotových k boju, porobili poriadky vo Vrbovciach. Tuná šarapatil starý hriešnik Škoday, toho sme opatrili a poslali Šimoničovi do Senice. Janeček ešte neprišiel, aby zaujal pozíciu túto nami jemu ponechanú. Ja som bol so Sucháčom z Hodonína výlet urobil do Senice k Šimoničovi. Starý tento pán nie je orientovaný v tomto kraji. Zadivil sa hrozne, keď ma videl u seba; býval v Schmerzingovom kaštieli, pred ktorým jeho Taddeus s Konrádovcami, Kapsovcami a Štetkovcami napadli Abaffyho, odprevádzajúceho Teba a sestry Kollenyčky, pre slovenské pierko! Tak sa časy zmenili. Pri vstúpení našom, bolo to v noci, do kaštieľa stretnul som starého úradníka schmerzingovského Černáka, v predsieni, pod strážou Hakla! No tí ešte len vyvalili na nás okále! Černák sa mi počal ulizovať, že vraj „páni dôstojníci“ majú u neho kost, a robil mi komplimenty, chtiac ma u jeho excelencie oznámiť atď. Toho ale som nepotreboval. Rozprával mi starý pán, ako mu je treba opatrným byť, ako sa snažia ho obísť, ako mu včera jednu mladú dámu poslali atď. Ale musím rieknuť, že až príliš je opatrný; tak keď som mu povedal, že tu má ľud za kráľa srdečne zaujatý, že sa môže naň spoľahnúť, nedôveroval, ba mal za veľmi vplyvných grófa Nyáryho, Koronthályho, Conrada etc. Keď som sa usmial a riekol, že ja mienim stadiaľto odísť na Vrbovce, zhrozil sa a radil mi, že abych radšej späť na Hodonín išiel a tak Moravou k Vrbovciam! Nuž, myslel som si, aj tak je dobre, keď ste takí opatrní. Ba ešte len i pred Skaličanmi ho trápil rešpekt, bo vraj tí chcú zrobiť jemu v chrbte povstanie a pod horou spojiť sa s Prešporkom! To bolo v noci zo dňa 22. na 23. november. Ráno dňa 23. sme už boli zase v Hodoníne. Stadiaľ sme šli do Veselia, kde sme Danka Slobodu našli a hneď tej noci dali sme sa zaviesť na Vrbku, a tu prenocujúc, zaskočili sme na Vrbovce. Smiešna scéna bola so Škodayom, keď ho uväznili; prosil richtára, aby ho čo skôr obesili, no povedali mu junáci, „veď si toho už dávno zaslúžil, ale počkaj len, kým kat príde“! Za chvíľu zas prosil, aby ho nevešali, že ešte chce sa napraviť. Smiali sa mu ľudia do očú. S prípisom mojím zaviezli ho šiesti dobrovoľníci do Senice k Šimoničovi. Máme tu dnes už 80 najkrajších chlapcov — i ženatých — ktorých vezmeme so sebou do Tešína.“

*

V Ostrave dňa 27. novembra 1848.

„Moja zlatá! Z listu vidím, že ste ešte nedostali môj list zo dňa 25. novembra. Stadiaľ ten Váš strach o mňa. Len strachy preč! Žijeme dobu búre a tu by chyba velice osudná bola čakať od synov búre, aby zaujímali sa osobnými črtami a z deja hlučného odskakovali porád k dopisovaniu. Ja Vás budem držať, nakoľko deje dopustia, v evidencii o sebe; ale kým to na Vašu tichú Rusavu príde, my už zase ďalej schvátení budeme, a tak teda zase len bázeň a strach o nás Vás potrápi. Teda preč so strachom. Kresťanský bojovník za práva a slobodu národa nesmie byť hamovaný citmi rodiny ľúbenej. V modlitbe jedinej nájdete úľavu proti pochybnosti, utečte sa pod ochranu božiu a verte, že ten, ktorý začal v nás dielo veliké vyslobodenia národa slovenského, ten sám, a nie my, dokoná to dielo. Buďte Vy všetci spolubojovníkmi našimi — modlitbou. Ja som zdravý navzdor štrapáciám nesmiernym po cestách, dňom-nocou konaných, po táboroch, strážach, úradoch, komandách, staniciach železničných, agentoch, komisároch všakových, a konečne agitáciami medzi ľudom naším zaneprázdnený. Teší a posilňuje ma duch zobudený národa nášho. Nikdy som nemal pochopu o tom, čo to za sila dôvera v kráľa! Ten ľud hotový je život a statky položiť za neho vo službe svojej národnej slobody. Čo inde státisíce zlatých, to pôsobí verné slovo jeho kráľa. Keď som ľudu zvestoval sľub kráľovský ochrany národností slovenskej proti prechmatom maďarizmu, hlava na hlavu chceli s nami! No — vyjmúc starého Lališa, ktorý konečne nedal sa odpudiť — my vybrali si len mladšie mužstvo.

Dnes budeme už v Tešíne. Preto končím, len ešte dodajúc, že po ceste nás vyše osemdesiat chlapov vojsko sympaticky vítalo, česť vojenskú nám vzdávalo. V Písku sme videli junač túto idúcu do Itálie; v okamihu rozletel sa chýr, kto sme, a tu všetky vagóny ozvali sa piesňou: „Hej, Slovania!“ V Prerove vyhľadal ma vo vagóne námestník moravský gróf Lažanský^[118] a žiadal ma o možné šetrenie Budatína, kde jeho sestra je za Čákym. Tak dostali sme sa do Ostravy, skadiaľ na vozoch rekvirovaných dnes zavčas rána naša junač odpravila sa k Tešínu. — Bozkávam Ťa i ostatných milých; Svetuš nech mamu poslúcha. Zbohom!“