ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Toľko sem od cudzích ubohá já znášala matka,
A znášať dosaváď ešče ňemálo mosím.
Než to ňeňí samo dosť; vatšéj mi žalosťi dodává,
Že vlastní sinové príčina skázi boľi.
Koľko sem už sa ke ustáňú nanaríkala indá;
Koľko sem už horkích nad vami ľéla kapek,
Buď Tugumíre ťebú, buď ohavní, Príslave, zhubče,
Buď nad iními čo svéj otčini zradci boľi;
Buďto čo pokrevních zlí bratri hubívaľi bratrov,
10
A z jedného pošlé márňiľi otca rodi.
Včil nad tvím ňemilí Chocilovče Vratislave čínem
Náreki a trúchlé vésť plače ešče mosím.
Kam tak pospícháš? kam tak stuha žrebca rozháňáš?
Místo je Hengstfeldon, kam jako šípka ľeťíš.
Tam lútím Arnulf pajedem na Slovákov horící
S predňejšími kritú Ňemcami raddu kuje.
Jak veľkú širokého mocú bi Svatopluka mohľi
Zvíšiť a ohromnéj dať jeho vláďe koňec.
Neb sami ze vlastním sa bojá naň vojskom oďevzdať,
20
V zlém abi zas hroznú ňevzaľi skázu boji.
Tehdi ťa náramnú čekajú ve zborňici túžbú,
Že snaď prospešnú k záhube raddu podáš.
Než naspátki sa vráť, zaňechaj ve zborňici Ňemcov;
Však si Slovák, prečo svím chcel bi si skázu bratom?
Lev levu ňeblíží. Medveď sa na medveďa lútú
Ňehňe dlapú, cudzé ľen zveri šelmi hubá.
Hľe vrani ťi kváčú, v práznéj sovi dúbrave huhlú,
Zlé vlkov usta vijú, a drahu odraďujú.
Bár vrani ťi kváčú, v práznéj sovi dúbrave huhlú,
30
Bár vlkov usta vijú; predca do spolku iďeš.
Tam hňevľiví císar, tam každí z raddi ťa vítá,
S tvého že brať hojné príchodu ziski budú.
Svú aňi však ňeklamú sa mislú; nebo spósob ukázal s’,
Jak veľkého silú mohľi bi krála premocť.
Císaru najvišší a vi prední ve sňeme otci!
Tak zlobivé zrádnú reč tvoje usta ľejú,
Ohromitá, veľká ovšem je Svatopluka vláda,
Sám zmužilí, múdrí a v boji veľmi chitrí.
Dobre je všem známé, koľké sme dosáhľi porážki!
40
Koľko matek dosaváď ešče za sinmi plače!
Ňišt naše ňezríďá jemu naproťi vojska samotné.
Potrebná je pomoc: tehdi hľedajme pomoc.
Veľmi je údatné Volgárov mužstvo do biťki,
Sám že sa Cárihrad pred ňimi hrozňe trase.
Údatné sú též váľečních zástupi Uhrov,
Čo včil pastevné Dácka zasedľi kraje.
Jestľi si tíchto i tích ku naším pripojíme vojákom:
Lahko sa žádostní pótki dosáhňe koňec.
Však potajemňe konať sa mosí vec, zrázu abi sme
50
K bitce ňepripravené krála prepadľi zemi.
Tak hovoríš. Na tvú zapľesá reč císar, ochotní
Zapľesajú na svích Ňemci tu všecci mislách.
Tehdi poslov k silním napravá Volgárom a Uhrom,
I množšé doložá tímto i tímto dari.
Poprivolá zváňú a pomoc miľeráďi prislúbá:
I z hojnéj sa napred lúpeže v srdci ťešá.
Než jako už zrečená sa ku víprave blížila chvíla,
Všecci sa v ňezmerném počťe na krála sipú.
Odtáď Uhri bežá, odtáď Volgári sa rúťá,
60
Odtáď ňeščastní sám sa ti zradče vaľíš;
Odtáď rozjedovan chvátá zase k útoku Arnulf,
A s ňím Báborové, Franci a Švábi ľeťá.
I prám dozrátá na kosák očekávala žatva:
Keď každí od svéj vlasťi do krajni vrazil.
Končini už lúpá, a o toľkéj pohrome ešče
Král ňezná, hotové k obraňe vojsko ňemá.
Kamkoľvek zhlédám, kamkoľvek zrakma opírám:
Prehrozné sa mojím vistre ďivadlo očám.
Zremľiže tam, spaňilú odkáď tvár slnko vinášá:
70
V prestrašném ubohú plápoľi krajnu viďím.
Zremľiže tam, na poľedňajšú kďe sa víšku dobívá:
Aj tu ve prestrašném plápoľi krajnu viďím.
Zremľi i tam, kďe milé hrúžívá pod more usta:
Aj tu ve prestrašném plápoľi krajnu viďím.
Ňikdo ju ňebráňí, ňeprichádzá k príspeju ňikdo.
I kdo bi ju bráňil dosť proťi toľko vrahom?
Už spolu rozkaťené ňepráťelov hajna sa zetknú;
Už do samého ďivú záhubu lóna ňesú.
Smutní ze zhoreních sa ďeďin prach strašľivo čerňá,
80
Rozborené trúchlém ve hrobe mesta ľežá.
Tam tvoje nábožní sú kosteľi, zveste, Metóde!
Tam sú tvého milé chrámi, zločinče, ďeda!
Strašná z úrodních sa radem pol pustota hrozňá,
Líchva a najmnožšé preč sa korisťi vedú.
Ľudstvo putem zevrené do krutého sa ťáhňe otroctva,
Prehrozné roďiček náreki hvezdi perú.
Než Svatopluk, bár tak náramná žúrila skáza,
Predca pri svích bráňen sám zachoval sa Tatrách.
Nuž teda už veľkú popľesávaj zradče radosťú,
90
Tvá že daná k bratrov záhube radda višla.
Aj vi ňepráťelskí v nadutéj misľi Ňemci pľesajťe!
Že sťe bez odporních zňížiľi krála bojov.
Však dopľesáťe. Ňe ľen prítomné majťe na srdcách,
Než na budúcé aj pomňiťe dobre veci.
Nastaňe čas, keď vám to drahé buďe krála Slovákov
Oslabeňí, a svú zaň poplaťíťe krvú.
Keď na pomoc volané tovarišních zástupi Uhrov
Tú včil spustaťenú krajnu za bidlo chiťá;
A zdejších vlastnéj pripojíce si berľe rodákov
100
Mocňejšú založá jednu potomňe obec;
Všecko to zlé, čo ňepripravením tu robíťe Slovákom,
Vám i vašéj začnú súseďi vlasťi robiť.
Koľko osad, koľké na popol zhola mesta obráťá;
Koľko pol obsátích koňmi na spustu dajú:
Koľkí ľud pobijú, koľkí do otroctva poťáhnú,
A s koľkého celé krajni bohatstva zujú.
Tú mať za zhubené premilích králostvo Slovákov
Jak ti tak ostatní odplatu Ňemci budú.