ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva mi od jedného mokré schnú náreku líca,
Už ke druhému nová príčina kvílu volá.
Nad vami zas tu mosím ubohá já Sláva roďička,
Odroďilí sinové, horko na srdci plakať.
Že k človečenstvu prišlí za svú hanbíce sa matku
K cudzím, čo mňa potreť chcú, uťekáťe vrahom;
A mňa tupiť, v zlí žart a ohavní posmech uvádzať,
Ba špatnú zlorečiť smíťe mi ešče hubú.
Ňišt ňedbáťe aňiž, jak mrzkí veľmi je úskok,
10
Čo k ňepráťelskím svích ňechav ujďe plukom.
Jak veľkí je to hrích za vlastnú matku sa hanbiť,
A preklatími krivú reč na ňu ustmi kidať.
Ach vtedi sem dobrá a potrebná bívala vždicki!
Keď sem vás na mojích dojčila prsmi rukách.
Keď sem vás na kolísce milú uspávala pesňú,
A predné žvatlať dávala v usta slova.
Keď sem náľežitú peč o súcú chóvu, o živnosť,
O ščasťí a samé ľen vaše védla dobré.
Tenkrát za vlastnú sťe sa ňikdi ňehanbiľi matku;
20
Od cudzích sťe ľuďí vždicki ubehľi ke mňe.
Tenkrát príveťivú sťe sa ľen prismívaľi tvárú,
Ľen sladkozňícé ustami léľi slova.
Než včil už odchovaní a svému ku místu privédlí,
Keď vác potrebnéj pestovatelki ňeňí,
Jak do vaších ráz hlav prespolné fúklo povetrí,
A klamavím lahké zvráťilo mozgi duchem,
Za vlastnú sa ňenáviďenú hanbíťe roďičku,
A k nadutím rúhať jéj sa bežíťe vrahom.
To hľe za ostudné vislúžila sem si chováňí,
30
Ten vďak, tú krásnú odplatu za mzdu berem.
Zdáž pri prvém radšej sa ňemal vám príchoďe na svet
Krk vikrúťiť aneb kosťi na Tatru pribiť?
Aspoň vždicki novích méňej bich znášala trápeň,
Méň žálov, méň zléj srdce boľesťi žralo.
Než včil už odpovedajťe, jaká vás príčina zvádzá,
Že proťi svéj toľkú máťe roďičce ňechuť;
Že k velozáhubním uťekáťe ňepráťelov hajnám,
A proťi ňéj vsťeklé rukma lapáťe braňe.
Toľkú zlosť, toľkú ňehrozíťe sa páchať ukrutnosť
40
Naproťi téj, čo milí vám dala ňekdi život.
Zdáľi ňeňí sem já dobrá, jako slušno je, matka?
Zdáľi za mú hanbiť krásu sa ňekďe mosím?
Zdáľi ňeňí sem též veľká na bohatstvo, na možnosť,
Slávu a rozľehlú po sveťe vládu širú?
Ejhľe o méj dávní a noví čas dobroťe svedčí;
Svedčí, a zjevnú pravdu ňemóže zapreť.
Ačkoľvek s predešléj od toľkích zašlo ňemálo
Krási pohrom; dosť tak predca sem ešče milá.
Než jestľiž ku novému ňedá sa mi póvodu žálu,
50
Jestľiže aj staršá víjďe ze srdca boľesť:
Hňeď sa prvá opadlím navráťí spósoba ustám,
Od visokého jaká jím bola Stvorca daná.
Líca budú tehdáž pekňejšé, nežľi je rúža,
A zraki jasňejšé, nežľi je hvezda sama.
Žádná mú tenkrát ňeprevíší krásu roďička,
Žádnéj panňe ze všech predku ve tvári ňedám.
Kďežto kerá vatšá sa nachádzá matka na rodstvo,
Slávu a ohromnú vládu po toľko zemách.
Kďežto kerá toľkích, koľkích já móže počítať
60
Mocních a schopních veľmi na všecko sinov.
Kďežto kerá toľkím honosiť sa je ve stave mnoztvom
Cér spaňilích, a všem pre svoju prácu milích;
I vždi, čo k najvatšéj slúží jím pochvaľe, spevních,
Buďto radosť, mračná buďto naľehňe žalosť.
Jak vzňešenú mi to česť, jak hodnú píchu dodává,
Ačkoľvek ďaľeká pícha ode mňa vetrí,
Že v časoch už dávních zďeďené od slávi ze všeckú
Tak silnú roďinú méno to Slávi ňesem.
Jak širokú aj včil rozkládám po sveťe vládu!
70
Bár sa mi od zhubcov zmárňilo toľko ďeťí.
(I kďe jaká ze všech, ke kerím uťekáťe, proťivňic
V téjto mi blíž rovnať dosťi sa móže veci.)
Já sa ňe ľen k jednéj pribitá sveta časťi nachádzám;
Než ve troch mocnú jak paňi berlu ňesem.
Od zimného sahám k adriackéj hladčiňe Baltu,
Od lábskích brehov až ke klukatému Donu.
Od Bíléj sa na Chváľenskú až melčinu šírím,
Od Kumi pres Kaukaz pňem k Erivánu čelo.
Náš stoľebí je Ural, náš Ob, naša Léna ohromná.
80
Náš Anadír a našlí v časťi Kolumba Nuček.
Tu všaďe moj zňí hlas, všaďe od slávíka miľejšé
Každú chvílu mojích pesňe sa ohlasujú.
Ba v ďaľekích a ňepatrících aňi pod našu berlu
Mocnárstvách slavné mé spevi ešče počuť.
Slíchá jích Berlín a bohatší na zlato Londín,
Slíchá nádherní pre svoju krásu Paríz.
A vše abich hlavné na pamať ňeprivádzala mesta,
Kďe sladkími kojá v cudziňe zvukmi uši,
Slíchá Cárihrad, veľké sultánovo mesto;
90
Slíchá aj Teherán a hlava Chíni Pekín.
Tak sem já veľká, tak možná Sláva roďička,
Tak rozprestraňené po sveťe méno ňesem.
I vše čo tak velovíbornéj mňe ze slávi prislúchá;
To všem prislúchá národu mého sinom.
Prislúchá aj vám zďeďené to všecko; a predca
Násilnú vlastné právo šlapáťe nohú.
Zdáľiž múdro čiňí, kdo svím opohrdňe ďeďictvom,
A k cudzému celú statku sa ťiskňe mocú:
Veľkú, po predkoch došlú, zapovrhňe majetnosť,
100
A skrovnú v ľudském úhori škvárku hľedá;
Keď za celí háj dub, keď za hromovími ňedotklí
Ohňami dub zlomenú jednu haluzku bere.
Avšak predca vi tak veľkím pohrdáťe ďeďictvom,
A skrovnú v cudzém škvárku hľedáťe poľi;
Za zrutní háj dub, za perúnovskími ňedotklí
Bľeskami dub ľudskú jednu voľíťe haluz.
Než ráz majťe rozum, práznú zaňechajťe ňemúdrosť,
Od ňepravích k vlastnéj vráťťe sa matce macoch.
Já vás chcem chibu zlú napravících objať, a verních
110
Poznovu medzi sinov svého do lóna prijať.
Avšak darmo volám, ňechcú sa blázňi navráťiť,
Ňechcú tak slavnú matku za matku držať.
Iďťe mi tehdi z očí kďe sa kalné vodstvo zebírá;
Kďe škrekláci kričá a vrani kráki vedú.
Nosťe ľudom na znak preohavné úskoka méno;
Nosťe ritú na čelách odroďilosťi pečať.
Tak smutná za dlhí čas Matka naríkala Sláva,
Na staveném v modréj obloze mračňe seďíc.
Tatri koľem trúchlé trúchlí roznášaľi ohlas;
120
Les lesu odpovedal, dol dolu, kopcu kopec.
Až černé sa na šír sem tam rozťáhnulo mračno.
I hňeď krídlorudí bil hrom a príval hučal.
Náramním sa i Váh i siví Hron rúťiľi vodstvom,
A v hromadách mútné ňesľi do Istra vaľi.