ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dobre sa maj zvodná sveta márnosť, dobre sa bratri,
Dobre sa ostatní majťe Slováci mojí!
Už sem královskú zahoďil vám od seba berlu,
A zhola už na iní dal sa na púšči život.
Ňišt aňi sem ze sebú ňevzal s toľkého bohatstva,
Ľen to čo mé vlastné bívalo jedno pobral.
Neb jako v ňeščastnéj v posľed sem bitce prevíšen,
A z mích najvatšá ľehnula částka mužov:
Ňišt inšé ubohému tu už ňezbívalo vácej,
10
Ľen buď smrť, buď uťécť a hlavu s pótki uňésť.
Však radšej vivolím si hrďinskí od meča úmor;
Nežľi sa na špatní úťek haňebňe vidať.
Neb si mislím, keď sem straťil už ráz královu berlu,
Že straťiť aj prázní slávi je dobre život.
Tehdi sa pres padlích a hromadné kopce na bratra
Vsťeklo valím, abi má smrť z jeho prišla ruki.
I hľe naráz kalnéj hustá tma sa misľi vijasňí,
A prudkého celá prestaňe srdca boľesť.
Ňesvečného tedáž nabažím sa tu súboja z bratrem,
20
A v sebe v nútri badám vnuk ze bojišča uťécť.
Sám i žrebec trikrát do ňeslušnéj pótki rozehnan;
Trikrát víš zepatí spátki sa vždicki vracal.
Čož mal sem si počať? Zachopím sa zhurta na úskok,
A z lútéj maňinú jak strela bitki ľeťím.
Nastala noc, čisté ľigotať sa počínali hvezdi:
Na známí keď sem breh vodi Ňitri došel.
Jak si tu odpočinuť, smad a vrúcú žížeň uhasnuť,
I znovaného popásť žrebca na tráve hľeďím:
Zahrize mňa svedomí, ňepokoj sa do srdca prirúťí,
30
A strašná po celéj hurtuje búrka misľi:
Toľko že údatních v ňepravéj moja pícha a márné
Berli požádáňí zmárňili pótce mužov;
Toľko že sem ľudních pohubil mest, toľko ňevolních
Rozmetaním ohňem na prach uvédel osad.
Toľko pol obsátích rozcúpal a úrodi zlúpil,
I hroznéj až strach k víreku spusťe vidal.
Krajnu celú oslabil, moci zvlékol, a tímto pomáhal,
Skór abi súsedné mohli ju vojska dobiť.
Tehdi želím a ňenávistné účinki preklínám,
40
I mnoho sa pre také sám seba zlosťi viňím.
Než keď tak slušné za predešlé číni boľesťi
Mňa trápá, a z očí v hojnoťe kapki ľejú:
Ejhľe naráz ďivnú sa ňebeská obloha žárú
Osvíťí, a do mích padňe mi ohlas uší.
Já sa celí strápím, a z veľkím úkazu žádosť
Poslúchám traseňím, sám aľe takto volá:
Královskú zbrojstvom snážil si sa berlu dosáhnuť;
Královská od tvéj berla uťékla ruki.
Krem toho aj vlastnú utraťil si všecku majetnosť,
50
O vlastné v krvavéj bitce ďeďictvo prišel.
Včil teda ňeščasťí ke sčasťí svému užívaj;
Berlu hľedaj, čo tvím ňikdo ňevezme rukám.
Já hlasu poslušní ve pochibném srdci premítám,
Jak bi taká najskór mohla sa berla naísť.
Ňemnoho však mislím: neb hňeď jako od Boha pošlá,
K téj veci najľepšá, prišla mi radda na úm:
Od sveta sa vzďáľiť, ľudskích od spolkov oďebrať,
I všem ňeznámí vésť na budúcňe život.
Váľečného tedáž kam najďál žrebca zaháňám,
60
Zlí meč a ostatné zbrojstvo do Ňitri hoďím.
Rúcho celé zameňím, nádhernú ozdobu skládám,
A sprostú na své obľečem údi huňu.
I hňeď na zvíšní a pred tím dobre mi známí
Tento Zobor v nočnéj sám sa ťichosťi berem.
Sotva začerveňalú preďesílala zorňica žáru,
Už sem na zvoľenú k bidlu vichádzal horu.
Zrázu tu nábožních troch pústevňíkov usľichňem
Slavné prespevovať v jaskiňi pesňe Bohu.
Tam teda bez baveňá chitrími sa krokmi zanášám,
70
A vrúcními také ustami prosbi ľejem:
Nábožní mužové! do vašého ma príjmiťe spolku;
Já s vami chcem prísní vésť tu na púšči život.
Tak povedám, avšak rod a vlastné méno ňerekňem:
Neb toto sem do saméj až smrťi vždicki tajil.
Ti k sebe príjmúcí mňa suchú občerstviľi chóvú:
Že scela už zmorené zhlédaľi údi moje.
I hňeď do práznéj na druhú stranu jaskiňe védľi,
Kďe svoje Pravdoslav kosťi ňedávno zložil.
Vchod po bokoch zeľeňal sa mochem, do visosťi ľezúcím
80
Breštanem opľeťené od hora bľedlo čelo.
Pred ňú kríž a hrubími koľem ratoľesťami husté
Na hvezdnú sa temer spínaľi víšku dubi.
Od zadu dostupní veložárním slnka pobľeskom
Bol trávňík a planích kďekďe ňekoľko hrušek.
Na prostredku malá, aľe pústevňíkovi veľká,
Rídkím opravená stála zahrádka plotem.
Stok tu i ňeschádzal: neb v jedném lúčini kúťe
Od zlata čisťejšá ťékla ze žrídla voda.
Kvíťí rostlo koľem, lúbežnú díchalo vóňú,
90
A sťeblom obložení dávalo prúdu zrubek.
Tehdi do ňéj núter zohnúce sa hlavmi kročíme:
Ňízké že skľepeňí zrostu našému bolo.
Tu hľe naráz do očí vatšé dva mi obrazi padľi,
Padlo ňekoľko iních, aj kňiha padla sama;
I človečá hlava padla, i kríž s ňéj víški idúcí,
S kolnéj vikresaní tento i táto lipi.
V tom starší ze druhov, čo ma sem doprovádzaľi ráďi,
Hosťislav takové ústami začňe slova:
Ten Žaltár, ti Modľitbi a ten vidan od Boha Zákon
100
Sám ňebohí písal, písmu Cirillem učen.
Tento Božého milí Sina obraz, jak sa na púšči
Posťil, a zlého mocú hnal do prepasťi ducha,
Túto Roďičku Božú, a visících po sťeňe dávních
Tvár pústevňíkov líčila ščetka jeho:
Neb velonábožním cvičení bol v malbe Metódem
S toľkú zdárnosťú, všech že prevíšil iních.
On krásnú stavané od techto a od brata chrámi
Ozdoboval prácú a vťipu svého darem.
Od ňeho má Privinov, má hlavní cirkvi moravskéj
110
Sám i velehradskí od ňeho kostel obraz.
Než pozatím keď sa k veku už staršému doblížil,
A príľiš znovaná už mu oťažla ruka:
Od ľudu odstraňení do ťichého sa zabral obidla,
I prísní védol v jaskiňi téjto život.
Keď teda tak veľká pústevňíckého ťa rádu
Chuť jímá, buď náš téjto ve skríši brater.
Buď svetu ňeznámí, živ buď tu na púšči ňevidní;
Tím však známejší večnovekému Bohu.
Vrúcné odsílaj na ňebeskú oblohu prosbi,
120
Nábožné spívaj pesňe ze srdca Bohu.
Bozké rozvažovať ňeprestaň pravdi na misľi,
Hľeď horkími celé kapkami vinni umiť.
Ňezbední skrovnú a planú ľen toľko zaháňaj
Hlad chóvú, kroťené póstami trúzňi ťelo.
Stáľe bojuj ze sebú, buď nad žádosťami víťaz,
A slavní v ňebesách tak si dosáhňi veňec.
Rozpovedá; i tedáž se mnú sa bez odkladu všecci
Rozlúčá, a do svích pospoľe jaskiň idú.
Já hňeď klaknúcí visokému na obloze Pánu
130
Ďéki čiňím, že také ráčil obidlo popráť.
A k tomu ešče za dar mocnéj ho milosťi požádám,
V mém abi sem pevní úmislu vždicki trval.
I v tom nábožná mňa zapálí v nútri horúčosť,
A všeľikí márnéj túžbi uhasňe plameň.
Ľen k Bohu láska horí, bozká ľen toľko samotná
Služba ťeší, a celá ľen v ňebi má je misel.
Tak sa ve všem premeňím, tak ve všem zrázu preinším,
Že Svatobog Svatobog vác tu do konca ňeňí!
Ščastné ňeščasťí! predešlích že ma sprosťilo trápeň,
140
A zbúrnému pravú úťechu srdcu dalo.
Neb zdáľiž to život ščastní, keď vždicki bezuzdná
Ze človekom žádosť jak more búrka metá?
Zdáž to život ščastní márnú sa na berlu dobívať,
A smrťi bez vinních dať na ťisíce ľuďí?
Zdáž to život ščastní širokú nad krajnami vládu
Mávať, i stáľe braňú pod moc uvádzať iné,
Zvíťazením píšné ukládať rozkazi králom,
Svój aľe obkovaní sám sebe bívať otrok?
Čo platné veľkého kopívať statku bohatstvo,
150
Jestľi krutí ťa pri tom kat ňesitosťi mučí?
Čo platné visoké zdvíhať si na hvezdi paláce,
Keď skoro ľen v ňízkí do hrobu kľesňeš obit?
Čo platní zlatohlav? čo zbit všeho, jestľiže tenkrát
Keď sa iní radujú, strach ťi ve srdci klope?
Čo platná rozkoš? čo prečastá hosťini skvostnosť,
Keď sa po ňích sladkosť ráda na horko meňí?
Čo platné honosiť z visokého že rodstva pochádzáš,
Keď si ti sám horší, nežľi je zberba ľudu?
A hľe to mňa vlastnú trápívalo ňekdi mučárnú,
160
Keď zrádnému celú sem svetu víru choval.
Ó jak ščastňejší! ó jak včil už o mnoho ľepší,
Než bíval predešlí, mám tu na púšči život!
Preč vetrová žádosť, márná preč túžba za berlú,
Putmi zevren podlí vác sebe ňejsem otrok.
Sám sebe už sem král, vlastní sebe toľko panovňík;
Sám sebe rozkazujem, zákoni sám si plňím.
Sem jeďiní si voďec, jeďiní i ve pótce bojovňík,
Sám i ovencovaní ven z boju víťaz iďem.
Ščastní sem nad míru boháč, že na úplňe vlastnú
170
Uspokojen mírú ňišt sebe ňechcem iné.
Jaskiňa má je palác a opevňen hraďbami zámek,
Hrádki ti medzi plotem statki a pánstva celé.
Královskí šarlát a drahé ze zlatohlavu rúcho
Táto je ustrojená rukma sedláčki huňa.
Za stríberní rád jeďiná ľen miska mi slúží,
Vikrojená za zlatí je z buka číša pohár.
Královské hodi sú, čo malá zahrádka, čo plánki
A kri ňesú, i čo zem v lóňe koreňki roďí.
Královskí nápoj čistejšá od skla voďička,
180
Čo z mihavého na kraj lúčini stočku pliňe.
Najvatšá rozkoš, najvatšá úťecha vernú
Ľen jeďinému ňebes Pánovi službu konať,
I zdáľiž sladšé od téj biť rozkoše móžú
Tak draho zaplaťené rozkoše kráľi vaše?
Tu preblahoslavení je pokoj; tu ťichosťi samotnosť;
Ňišt ňepočuť, krem spev ptákov a ľistu šuchot.
Tu stálá ve svém bezpečnosť sídľe prebívá,
Tu všeľiké márné odtuchu práce majú.
Žádná už vácej ma ňetrápí úzkota srdca,
190
Ňezvírá aňi strach, zlá aňi hrózi muka.
Ňekrúťí ma pečí a ňičemních búrka starosťí,
Z mú aňi o príkré ňetrepe skalska loďú.
Už sem slávu hrdú a svetskú pošlapal hodnosť,
Už márnohlúpú pod nohi píchu hoďil.
Už zhola sem prázní od vlastnéj podvodu láski,
Prázní od klamavéj zasľepenosťi misľi.
Zrak mám napravení a predešléj povlaki sprosťen,
Dobre čo sem ňeviďel, včil dobre všecko viďím.
Ňejsem vistavení žúrícím pohromi vetrom,
200
Žádné už hlbší pád ke mňe právo ňemá.
Žádnú vác mrzutosť, žádnú vác ostudu ňeznám:
Všecka je už zvaľená z mích dolu ťercha ramen.
Ňišt inšého ňemám jeďinú ľen k víbave prácu;
Avšak tá sladkú úťechu práca ňese.
Stáľe toťiž vernú bez všeckéj ľudstva prekážki
Najviššému ňebes Královi službu konať.
Stálé též vždi čiňiť za predešlé vinni pokáňí,
A v horkích splákať hríchi a zlosťi slzách.
Jak mi je príjemné, buď skór než zorňica vstává
210
A svím ňeščebocú ptáčata ešče hlasem,
Prespevovať ranné ve ťichéj tuto jaskiňi pesňe,
Nábožní čo učil ňekdi ma chlapca Metód.
Buď spevem odbavením na slobodném venku povetrú
Pred visokím krížem vrúcňe modľitbi konať.
Zlosťi za své lkáňí a boľestné srdce vilévať,
I vlažními z očí kapkami líca kropiť.
Jak mi je mílo potom, keď viššé jaskiňu slnko
Osvíťí, a šeré bľeskami sťíni vivre,
Písmo božé čítať, ze kňih čo Cirilla prepísal
220
A zložené ve sľepém Pravdoslav okňe ňechal.
Odkáď najvatšú sa učívám na sveťe múdrosť,
Najvatšé umeňí znať sa samého seba.
Jak mi tu sladko potom, keď ráz vipoľedňilo slnko
A skvúcého chitrím stred ňeba došlo vozem:
Své pústevňícké a saméj od prírodi toľko
Upravené z ľipovéj miski požívať hodi.
Však mnoho chutňejšé od hodov Rastislava krála,
Keď ze Solúna pošlích cťil na Ďevíňe bratov.
Tak ňeťeší v lútéj dobité víťaztvo porážce:
230
Jak tu ťeší v hustém chládku po háji choďiť.
Včil si koreňki hľedať, ľesné včil stromki obírať,
A k zimnéj dopadlé chóve korisťi nosiť.
Včil zase keď sa večer chílí o zahrádku sa píľiť,
A skropovať veďenú ze stoku hrádki vlahú.
Pri všeckém aľe nábožné zňím ustami pesňe,
Pri všem podvihlú mám k Bohu vždicki misel.
Jak veľkú na ťichém popľesávám srdci radosťú,
Černošeré keď noc krídla rozestre na zem;
A v časi pošmúrném voňavéj blíž lipki seďící
240
Márnosť rozvažujem všech sveta techto vecí;
Než v jasném rosnéj u prameňka na tráve posádľen
Víški pres otvorenú čisťinu zrakma točím;
A v patreňú na mesác, na posáté v obloze hvezdi
Ňezmernéj sa ďivím Stvorca našého moci.
Rozvažujem koľká ve ňebeskéj vlasťi je krása,
Keď tito už v toľkéj kráse sa svetla meňá.
Tak sa bavím a duchem v nádhvezdnéj sláve prebívám,
Až sa celá ve svatém rozpalu zažňe misel.
Tu hňeď lúbohlasú zapopádám harfu, a chválné
250
Ve svorném spívám súzvuku pesňe Bohu.
Všecko mi odpovedá, a na vókol všecko radostnú
Ve hlučném dává ohlasi chválu Bohu.
Tú hľe tu prácu konám, i buďem tú prácu konávať,
Zrázu dokáď veční sen mi ňezavre oči.
Ľen ti velovládní na ňebeskéj obloze Otče!
Svého malú príjmaj laskavo službu sluhi.
Zhlédňi na líca mokré, na uprímné zhlédňi pokáňí;
I predešlé odpusť vinni a blúdi moje.
Za straťené vládarstvo, za časnéj pozbavu berli
260
Tam v ňebesách večnú ňekdi mi slávu uďel.
Dobre sa už teda maj zvodní svete, dobre sa márnosť,
Dobre sa rozfučané pišnoti majťe vetri.
Ach beda! že skór vás a vašéj sem šálbi ňepoznal!
I množšé trávil bez všeho zisku roki.
Dobre sa majťe milí bratové, obzláštňe ti starší,
Najviššú sám veď správu a ščastňe panuj.
Jak prv sem ju ňevolki, tak už včil volki popúščám:
Neb mój s tvím čarovať ňechce do konca život.
Dobre sa ostatní v každéj dobe majťe Slováci;
270
Ňikdi ma už vácej ňeuzreťe medzi vami.
Já si iné tu ňeozbrojení králostvo dobívám,
Vác čo mi násilnú ňikdo ňevezme rukú.