ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jestľi kedi s’ trúchlú tatranská spívala Umko,
Včil naozaj trúchlú ustami zazňi peseň:
Neb ňikdá vatšéj ňebuďeš mať príčini žálu;
Ňikdá hrozňejšá srdco ňezevre boľesť.
Ejhľe prevíborní už ten muž Palkovič usnul,
A zbavenú ťa svéj podpori v bíďe ňechal.
Nad ňím jak vatší tak i menší rovňe Slováci
Rozplakaní horké na škraňe kapki roňá.
Matka ba Sláva jejích začujícá náreki bílé
10
Vizléká a šeré na pľeca rúcho bere.
Zapľeťené v krásních vrkočoch na prosto vivíňá,
Sem tam roztrásá a k zadu hádže vlasi.
Včil zase rukma lomí, včil zas prsa pasťami ráňá,
A vrúcé od očí slz dva potóčki ľeje.
Tak velorozžeľená i celéj ve tvári obľedlá
Svój ke svích pripojiť náreku nárek iďe.
Mrtvinu objímá a slaními ju lejmi kropícá
Pospolu náramné kvíľe ňeborka veďe.
Jak bi ňevédla i jak smutní bi ňevédľi Tatranci?
20
Keď toľká strata jím z úmoru prišla jeho;
Keď toľká rozkoš, toľká jak bubľina vodná
Zmizla radosť, a samá nastala srdca žalosť.
On všeľikú svíťil jako žárná ďeňňica čnosťú,
Svíťil jak pochoďeň všéj učenosťi vedú.
Však najvác umeňím, čo sa tíkalo stránki Slovákov
A z rodu tíchto bratov skvel sa jak ohňa plameň.
On zručení sebe ľud ze kľepet záhubca viďíral,
A z blúdnéj na pravú k Tvorcovi cestu voďil.
On hlboké z veľkéj na poďiv pilnosťi mudrctvo,
30
Z veľkéj za množší rok bohoslovstvo učil.
Prespevoval vlaského Duchovné veščca ďivadlo,
Tak dobre slúžícé k náprave zlého mravu.
Ďál ňesnadňejšú vzal pred seba prácu na čistí
Bozké prekládať Písma rodáka jazik.
Dosť obojí tu ňemal poprevádzať ščastľivo Zákon:
Než vlastním i na svet nákladem ešče vidal;
A dvojitích v krásnéj i trvácéj vazbe uprímním
Rozdaroval krajanom na sta a na sta kusov.
Ščedroti konca ňeňí! Koľké s ňéj uzreli svetlo
40
Ďéla iních! koľké dál mali ešče viďeť!
Aj tvoje, Umko, jaké si mi pred ňím spívala pesňe,
Tú jeho tak prajnú išľi na svetlo rukú.
Najmnožšú z veľkím podstúpil prácu Slovárem,
Než ho ponapravení úplňe k ťisku podal.
Najmnožšé kňihoveň ho trnavská stála nováňí,
Než sa celá v dobrí mohla porádek uvésť.
Koľkú naklaďenú mával podla úradu ťerchu:
Koľkú též miľerád aj mimo techto nosil!
I prám jak širokí sa Dunaj vždi po vímoľe rúťí,
50
Stáť aňi ľen na malú v úťeku chvílu ňeví;
Val za vaľem spíchá, za vlnú vlna híbe a prední
Zľev sťihaní zadním stáľe sa ťiskňe zľevem:
Tak mnohonásobná sa mu rúcala práca na prácu,
A z ďňa na ďeň vibaviť núťila jedna druhú.
Avšak obratnosťú, pílú a na všecko presúcú
Schopnosťú každá svému ke koncu prišla.
Tak veľkí aľe už pominul muž a do hrobu lahnul,
Tento čo mal bívať na sveťe večňe živí;
A vlastnému porád ňe hlavú ľen toľko samotnú,
60
Než prajnú i rukú národu dobre čiňiť.
Už pominul muž tak veľkí a Slovákov opusťil,
I trúchlé za sebú náreki tímto ňechal.
Než čo na plat kvíľiť? čo na plat bez konca naríkať?
Keď plač ho ňeskrísí, a z hrobu spátki ňedá!
Však ňe celí pominul, ňe ze všeckím do hrobu kľesnul;
Smrť vzala ľen smrtné a k čomu právo mala.
Ostatním aľe tím, čo boží prednášalo obraz,
Tam kďe čeká hojná odplata slávi ľeťel.
Tam veselí zástup navnuklích od Boha veščcov,
70
Tam vítá ho Cirill, tam brat i rovňe Metód.
Hňeď stredného vedú na daní podla zásluhi prestol,
A vždi mu kvitnúcé na sľichi vence kladú.
Tam preblahoslavení ve ňebeském svetľe ožáren
Večné z najsladšéj číše radosťi pije.
Než tu zatím ňe jeden ľen dá sa miláčkovi pomňík,
Čo všežravím bi časem ňekdi na skázu višel.
Koľko je, koľko potom verních sa nalézňe Slovákov:
Toľko mu pomňíkov stáť buďe v srdci jejích.
Skór sa Hron ku holám, skór blúdní Váh sa ku Tatrám
80
Obráťí a chitrím popľiňe spátki tokem;
Než jeho ze vďačnéj povichádzá méno památki,
A slavné zňeť o ňem prestaňe chváľi peseň!