ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ščasťí, ach ščasťí! jak ďivno ti z ľudmi nakládáš!
Jak hri a ňezbedné s ňích sebe žarti robíš!
Jedních na vlastném vždi chováváš lóňe miláčkov;
Uzlovatími iních od seba bičmi šibeš.
Často na ňišt súcím dopráváš mnoztvo bohatstva;
Súcích v najhoršéj bíďe a núdzi moríš.
Ňízkích podvíháš, na slávu a berlu vinášáš;
Hodnosťú visokích hádžeš od uhla doľe.
Žádní tvéj sproťiviť sa človek moci dosťi ňemóže;
10
Každí má sa čo báť obratu tvého kola.
Já sem bol kráľem, ňe ze tvéj však prízňe a láski;
Než vlastné mňa na tú zdvihnuli čnosťi visosť.
Neb jak mój zbavení prám tenkrát vodca Slováci
Vážiľi zrost, a milú postavi krásu zreľi;
Jak pritom údatnosť a schopnú zhlédaľi súcosť:
Hňeďki mi královskú oddaľi berlu do ruk.
Bol sem tu vzňešení, možní a na statki majetní;
Ze ďňa na ďeň mi nové lélo bohatstvo dari.
Bol sem víťazkí; meč mój strach a hrózu naháňal,
20
A stuha báborské zástupi v bitce hubil.
Dosťi o tom svedčí dobití z mnoho mestami Vídeň;
Svedčá obľehlé darmo Ďevína hradi.
Než včil všecko sľepé naopak si prevráťilo ščasťí,
A z veseléj smutnú zle s’ mi zahúdlo peseň.
Sem ze krála vazeň, sem s tak možného chudobní,
S tak slavného sľepí víťaza podrobeňec.
To preto všecko že sem krajanov svích volnotu hájil,
A v cudzém ňechcel jím krki járme ňechať.
Zrádní, ach trikrát zrádní vnuku! (Hróza vireknuť)
30
Ti s’ prednú ku mojéj príčinu skáze podal.
Tak sa mi odsluhuješ? takovú za to odmenu dáváš?
Sám že sem obšírnú krajni ťi částku poprál;
Krála ťa ustanovil, ňemaléj siľi vojska oďevzdal,
Bi s’ proťi zlím hájil končini vlasťi vrahom.
Než ti si v úzkosťách sa pod ochranu Ňemcom oďevzdal,
A mňe samému celú obranu vlasťi ňechal.
Zdáľi si ten pre takí ňezaslúžil vístupek úmor?
Já na kerí sem chcel z úkladu sám ťa udať.
Než ťebe vševládné tenkrát poslúžilo ščasťí,
40
A mňa do nastrojeních vrhlo samého ťeňať.
Tu mňa si žízňícím po mojéj krvi Ňemcom oďevzdal,
Bi s’ tak najvatšú lásku vizískal u ňích.
I hňeď pomstevní zaslal mňa do Rezna Karolman,
Pod strážú ve tuhích obkovaného putách.
Tam ve sľepích sem tmách a ohavném veľmi žalári
Až do samého vazeň príchodu krála chovan.
Bez všeckého zatím do mojéj on krajni vrazící
Odporu do svéj bral mesta a hraďbi moci;
A všeľikí poklad, všeľikú mi dokonca majetnosť
50
Zlúpící bohatí spátki do vlasťi ušel.
Než jako král Ňemcov Ludvík sa do Rezna privézol;
V ťažkích nás reťazách pred seba kázal uvésť.
Nastal súd. Prední jeho Franci a Bábori hňeďki
Zňésľi sa medzi sebú, a mňa prirekľi na smrť.
Zbívala časť Slávov, pod krála čo vládu patrící
Z rozľičních končin množstvo priňésľi darov.
Aj tím právo dané je ku veľkéj radďe prisadnuť,
A proťi mému kruté náľeze hrdlu viňésť.
Však tito rozpakujú na pochibních v úsuďe mislách,
60
A hroznú sa bojá vípoveď ustmi viňésť.
Trikrát sú siľení, abi mój podpísaľi úmor;
Trikrát sa mňa na zlí zdráhaľi úmor udať.
Než keď ľen zlobiví aj ďáľej núťiľi Ňemci;
A k tomu ešče krutú zhrážaľi mocňe braňú:
Čož maľi už si počať? jako násilnosťi sa opreť?
Aj sami ke hroznéj poprave heslo daľi.
Sin smrťi už sem bol; než ti s’ mi poslúžilo ščasťí,
A straťení istéj vidrelo skáze život.
Jestľiže však ščasťí menovať sa opravďive móže,
70
Čo stokrát horšú od smrťi bídu ňese.
Neb sám ze všeckích zlutující toľko sa Ludvík
Tú mňe milosť uďeľil, že mňa živého ňechal,
Však zato rozkázal mi ujať zrak a svetla vipáľiť,
A v reťazách i krutém večňe žalári moriť.
Tehdi ma do hroznéj katové hňeď vlékľi mučárňe,
Rozhorením zeľezom páľiľi zhurta oči.
Ukrutní tu škrk povstal jako sádla nad ohňem,
Neb jako keďbi kováč ťešlu ve studňi kaľil.
Černošerá sa tedáž vókol mňa mrákota zňésla,
80
A hrozná raňené trápila zmisľi boľesť.
V tom ťažšé na nohách a rukách zakujíce puťiska
Ve stálé vazeňí zamkľi do téjto chiže.
Včil teda visľepení a ode všeho ľudstva opusťen
Lútím sem Ňemcom posmech a srdca radosť.
Ňikdá už vácej spaňilé ťeba, slnko, ňeuzrem;
Tvé do mojích bi jamek prúhi nadarmo biľi.
Ti tmi plašíš, husté rozeháňáš z oblohi sťíni;
Mím však ňevládáš ťemnotu zehnať očám.
Vác ňeviďím aňi hvezd, aňi rostúcého mesáca;
90
Neb moje večnovekú usnuli svetla nocú.
Ňespatrím aňi už slavná ťeba, krajno, Tatrancov
Ňespatrím aňi vás, tak mňe Slováci milí.
Jak živ ňezhlédňem velopevné hraďbi Ďevína,
Jak živ nábožní otče, Metóde, ťeba.
Tak ďaľekí od vás a ode všeho ľudstva našého
Rozbídní poveďem v závore téjto život.
Sem trúchlého ťešiť ňepríjďeťe ňikdi Slováci;
Mój aňi keď zemrem ňesprovoďíťe pohreb,
Mé tuto zahrabané v prespolnéj Bábora krajňe
100
Medzi čirími budú Ňemcami kosťi ľežať.
Než načo táto reťaz? načo ťažké sú mi puťiska?
Čo strašné mi porád brinkoti spósobujú.
Buď na praví, buďtož na ľeví sa bok údami pohňem:
Bok vždi zabrinkňe praví, vždicki zabrinkňe ľeví.
Bár na nohách a rukách i na bídném hrdľe ukrutních
Mať ňebuďem krúhov; predca ňeujďem inám.
Buď bi ma aj strážní, sami buď bi ma pusťiľi otci:
Kam sa sľepí pohňem? kam sa na cestu vidám?
Keď s paľicú (verním jeďiná včil táto je vodcem)
110
Sotva po tak ťesném temto žalári choďím.
Však čo bi aj mňa Dunaj do Ďevína a vlasťi zavézol;
Predca Ďevín a celá vlasť buďe ľen mi žalár.
Čož mi naplat bár bich sa po vázskích buďto po hronskích
Koňmi vozil doľinách; krásu ňezremľi jejích.
Čož Tatri ohromné, čo vinohradi platno, čo rodné
Úhori naščivovať; jestľi mi ve tme ľežá.
Než čo pravím, že bi ňišt platné to ňebívalo všecko?
Keď bi mi predca ňejak bívalo všecko naplat.
Aspoň bich díchal ve slovenském volno povetrú,
120
Aspoň bich krajanov tam hlas a pesňe očul.
Darmo je však; ňebuďem ve slovenském volno povetrú
Díchať, aňiž krajanov tam hlas a pesňe sľišať.
Ľen tu mosím trápiť sa v ukrutném temto žalári,
Žádostní až hosť, smrť mi oďejme život.
Než ti velovládní na ňebeskéj obloze Otče!
Ťeš mňa zatím v toľkích postaveného boloch.
Daj všeľikú úzkosť, všeľikú mi tu bídu prevíšiť,
A k sebe čo skóršej ze sveta techto volaj.
Pros ti dobrozvestní, včil už oslávenče, Cirille,
130
Má abi visľišaná od Boha prosba bola.
Vi však Ňemci takú aspoň preukážťe mi lásku,
Na hroboví ti malé rádki napíšťe kameň:
Ve hrobe temto ľeží Rastislav, kňíža Slovákov.
Že tlačenú bráňil krajnu, o svetla prišel.
Brinčícú reťazú a krutími zaputnan okovmi
Až do saméj smrťi bol zlém ve žalári moren.
Kdoskoľvek visokí hodnosťú; s príkladu uč sa,
Že straťiť aj hodnosť aj svoje móžeš oči.