ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tehdi Aleksander najvišší cirkvi uherskéj
Správec už usnul a své do hrobu kosťi zložil?
Ach ňemoc ukrutná morovú všaďe skázu ľejícá,
Čo z horkého si k nám víchodu z Hindu prišla,
Dosť ňemala s’, mrtvích po celéj že si vlasťi tak husté,
Tak sa na víš pnúcé nastlala kopce ľuďí!
Než jeho aj mosela s’ prehrozním ešče sa dotknuť
Mordem, a k ňezmernéj pohrome vraždu pridať!
Žáľe na žáľe, boľesť na boľesťi, na náreki nárek
10
A strašľivohlučné kvíľe na kvíľe ploďiť!
Ňišt aňi nábožnosť, aňi krásních tak mnoho čnosťí,
Ňišt aňi tak veľká potreba ňehla ťebú:
Najviššému abi s’ ňeublížila otcovi cirkvi;
A zlím kam najďál od ňeho ťáhla morem.
Ľen si ho ňeskroťená a príľiš besňe fučícá
Lúťico násilnú ze sveta zňesla ranú,
Náľežití za prach ňeviďícá medzi darebním
A vzňešením rozďíl svéj vedla pravdi čiňiť.
Tak slavného si zňésla; zatím obchádzala inších,
20
Túto čo zem ňejsú hodňi tu nohma šlapať.
Už vzácná ňebesám, vzácná svetu pre svoje čnosťi
Bez všeckého ľeží cítu na desce hlava.
Už jasné, čo celéj vác než jemu svíťili krajňe,
Na vždi sa večnovekú zavreli svetla nocú.
Už nad mad sladšé, hromové nad treskoti prudšé
Pres časi všecki ňemá zamknula usta ťichosť;
Usta, čo ve vlažních horľivosť, ve blúďe tonúcích
Svetla pravého milú vládali svícu zažať;
Ba skaľičí a tuhú kameňov zátvrdľinu makčiť,
30
I z ďivokích krotké zvírata mohli robiť.
Už sú zdrevnaťené, ze kerích tak veľmi sa hojná,
Tak bezepríkladná ščedrota ľéla, ruki.
Toľko ňerozďešujú sa dubov pod haluzmi seďící,
Keď pri samích jasní blískňe Perúna oheň:
Koľko sa Ostrihomem vládnúcá strápila matka,
Keď ňesitá ostrú smrť sa ho dotkla kosú.
Čím vatšú si na ňem ščasťá zakládala náďej
A skórší dávnéj úfala bídi koňec:
Tím horšé ubohéj poprerážali srdco boľesťi,
40
Tím slz horkejšé ťiskli sa kapki z očí.
Však sa ňetoľko saméj takoví žál matki dotíká;
Než na celú rovná trúchlota krajnu padá.
Nad ňím ľud, nad ňím každí též od ľudu višší,
Sám ano najvišší plač veďe vlasťi oťec.
Krem tích nábožnosť po prsách sa dlaňma perúcá,
V čérném pristrojená rúchu na pohreb iďe.
Z bílích upľeťené laľií a prehojňe ťečúcích
Od slz pokropené na sľichi vence sipe.
A spolu v ňezmerném prítomních spolku naríká,
50
Až všeckím prejaté od horu srdco puká.
Múri ba ňeskonané veľkého ku obďivu chrámu
Zdáľi sa trásť a ďiví huhlotu dávať ohlas.
Sám trúchlí kalním široké pres vímoli vodstvom
Hnal sa Dunaj, sám Hron strašľivo zmúťen hučal.
Slnko začerveňalé krvavími sa rmúťilo ustmi,
A mdlá nad parenú kúrava stála zemú.
Však bez náľežitéj a slušnéj príčini toľko
Náramních v belasé oblaki ňejďe plačov;
Toľkú ustrnutá sama príroda darmo ňecíťí,
60
Darmo daními na jev ňeklaďe znakmi žalosť.
On mal všecko čo mať, všeckím jako zorňica skvel sa,
Čím skveť a ľen žádať sám čo si móže človek.
On veľkí na rozum, na ňeklamní rozsud a múdrosť,
Na vťip i na predrahí všéj učenosťi poklad,
V ňesnadních a v zapľeťeních nad míru obratní
Jednáňách a plních k rozhodu ťerchi vecách,
Pres každí, čo sa ľen ve kňazkém úraďe koľvek
Najďe, stupeň rádním bez skoku bral sa krokem.
Až hore k najviššéj a jeden Rímského od otca
70
Toľko o schod ňižšéj prestola česťi višel.
I všaďe najľepšá ve konáňú správa uprímnú
Chválu a náľežitú získala slávu jemu.
Prám jako svíca iním keď jasné svetlo vidává,
Od vlastného zatím svého sa ohňa troví:
Tak plameňem vrúcéj ke druhím on láski horící
Ňikdá na vlastní sám ňeprehlédal osoh.
O spaseňí zvereních a obecné prospechi vlasťi
V ďeňňéj i v nočnéj stajňe sa práci moril.
Zvlášť aľe keď na prvú tu u nás už vikročil hodnosť
80
A hlavné prednéj cirkvi pravidlo ujal:
Kdo v stave dosť visloviť? kdo je ve stave dosťi vihlásiť,
Jak visokoslavné pred seba číni zabral?
Sídlících dosaváď až v cudziňe otcov a starších
V radďe pomocňíkov na svoje místo ňese.
Nádherné stavaňá na budúcé tíchto obidla
A príbitki saméj matki ve lóňe klaďe.
Náramní, hlavní, jakového ňevídala krajna,
Chrám zdvíhá a na víš v oblohu múrmi žeňe.
Chrám, na kerí mnoho svet pre ohromnú veľkoti zrutnosť,
90
Krásu a ňezmerné pokladi mal sa ďešiť.
Tam všeľiká jeho peč, všeľiká jeho išla majetnosť;
Málo ze tak hojních zostalo preňho vecí.
Matka viďíc toľkú bez všeckéj odtuchi snáhu,
Toľké ňeznovanéj ščedroti déžďe pršať:
Hňeď paťkrát paďesátoročé ven žáľe vipúščá,
V misľi sa rozveselí, a k ňebu takto volá:
Živ buď Aleksander najdražší tento miláček,
Najvatšá dosaváď rozkoš a pícha moja!
Živ buď ščastňe! zakáď počatí ňedokončuje kostel,
100
A mňe tu hodňejšé k prestolu místo ňedá.
Ostatné i dokáď starodávné všecki boľesťi,
Všecki prezlími ťaté časmi ňezejme rani;
A mňa na jasňejšú ňepovíší o mnoho slávu,
Než kedi sem predtím od zňiku svého mala.
Tak žádá; aľe smrť vždi hluchá žádosťi ňeslíchá,
Povždi sľepá na osoh neb stratu ňezre okom.
Na prostred začatéj ukrutňica práce ho znášá,
A vzňešené bráňí ďélo ke koncu privésť.
Matce radosť a plnú zaopatriť ňepraje slávu;
110
Spátki do obnovenéj zas ju boľesťi ňese.
Však čo takú si zvédla ranú? žál síce si matce;
Než jemu ľen vatšú tím si priňésla radosť.
Bár toľká si mocú; ľepší on predca je víťaz,
Keď prach a rozborené toľko ťi bidlo ňechal.
Než duchem a krásnú ňepremohlích od ťeba čnosťí
Viprovoďú k hvezdním ve pľesi uhlom išel.
Odkáď, bár bi sa aj vlastná mu podávala vóla;
Predca bi sám ňechcel do sveta spátki prijíť.
Tam za prestáté unováňá, práce a zbožné
120
Tristokrát vatšú odmenu skutki bere.
V sídľe oslávencov jasňejšém nežľi je slnko
Z ňeprebranéj bozké rozkoše studňe pije.
Tak teda po zloženích oščastňen krehkoti údoch
Dvojnásobňe je už časňe i večňe živí.
Časňe pre čnosť a pre tak ňezmerné zásluhi v ustách
Ňezhinuléj kvitnuť vždicki povesťi buďe:
Večňe novú pridaní do ňebeskéj slávi za hvezdu
Svíťiť a v ňezmenném jasňe sa bľesku mihať.
Zlož teda, matko, boľesť, uskrovňiťe, meščaňi, žálu,
130
Nad ščastním, jako on sám je, ňeslušno plakať.
Avšak i včil veľká jeho k vám ňeprestala láska,
Aj včil o váš prospech bez peče ešče ňeňí.
Jak naporád vrúcné tu za nás modľitbi viléval:
Tak tam i pred blízkím prestolem Otca prosí;
Otca prosí, abi všech ve svéj vždi milosťi chovával,
Pred zlím ochraňoval, v bíďe a núdzi ťešil.
Než mi abi sme pravú ňikdá ňeopúščaľi cestu,
A premeňen v dobrém do smrťi védľi život.
Otca prosí, abi ovdovelú skór cirkev opatril
140
Pastírem, čo bi dať bol v stave chrámu koňec.
Matka milá abi tak hodňejší o mnoho prestol,
O mnoho jasňejšú než kedi slávu mala.