ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od veľkéj nadutí vískajťe si Ňemci radosťi,
Že splňená jednúc vóľa je predca vaša.
Už sem najviššéj u mojích hodnosťi Slovákov
Pozbavení, už sem s kňížaťa toľko človek.
Neb král váš Ludvík takovému ke čínu donúťen
Násilnú mňa zhoďil téjto ze vládi mocú.
Než čiľi na mňe jaká k veci téj sa nachádzala vinna?
Náľežitú aspoň rekňiťe pravdu sami.
Jestľiže svími zadosť preukážeťe slovmi, že všecko
10
Slušňe trpím, dálší prestaňe celki ponos.
Neb kdo čo zaslúží, zňese rád; aľe ťažko je predca
Veľkú bez všeckéj príčini hanbu trpeť.
Zdáľi to prehrešeňí bívá? keď v míru sa ščasťí
Krajni hľedá, a daná vrchnoťe víra chová.
Jedna pravá po celéj rozesívá vlasťi pobožnosť,
A s ťemného sa ľud blúdu ke svetlu veďe.
Predca za prehrešeňí to samé sa pokládalo od vás,
Keď za také z moci sem kňížata číni zutí.
Ňikdá tak skúpí náramňe lakomci ňetúžá
20
Do svéj ňezmerné pokladi skríše hrabať:
Jak sem já dichťil, jak sem sa ve práci zanášal,
Má abi vždi stálí mávala krajna pokoj.
Mocňejšéj v sebe bezpečná ponabívala vládi,
V orbe a zmáháňú statku bohatstva došla.
Vicvičená v naukách, ve mravoch zďelanosťi dosáhla,
A k vatšému porád ménu a sláve išla.
I preto aj ze vaším učiňící úmluvu kráľem,
Pod pevnú jeho sám ochranu sem sa vidal.
Radšej sem ročné sa zavázal dáňki uvádzať,
30
A ščastní tráviť v míru ze svími život:
Nežľi do záhubnéj častokrát vojni sa púščať,
A z hotovú proťi vám stáť vždi na stráži braňú.
Víru a slub sem pilňe choval, čo mi patrilo, dával,
Ba množším cťíval víš toho krála darem.
A preto sem ňechcel do bojov Ludivíta mohutních
Kňížaťa Chorvátov sám sa do konca zaplésť;
Ňechcel sem sa zaplésť do ukrutnéj búrki, čo medzi
Volgárí a vašú žúrila ňekdi mocú.
Já první ze všech panujících nad nami kňížat
40
Kresťanskú sem sám od seba víru prijal.
Prední síce prijal ju, ňe však dobrovolňe, Samoslav:
Neb k tomu bol núťen víťaza Karla mečem.
Najvatšú sem peč, najvatšú snahu nakládal,
Tá po celéj bi skór do kvetu krajňe prišla.
Chrámi božé sem podvíhal, bohatími nadával
Venmi, a potrebné jím veci všecki poprál.
I dvojo sem zbudoval biskupství: jedno hučícú
Nad Moravú, a druhé od Ňitri v Ňitre mitéj.
Kňaztva počeť hojní do slovenskéj vlasťi priváben
50
Živnosť a vzácné brával ode mňa dari.
Nad Privinú sem sa zmiloval, na kerého sem hodnú
Podla samovlastnéj zásluhi klatbu vidal;
Keď jemu patrícá sa po otcovi odňala částka;
A k tomu z vlasťi mosel vihnaňec ešče uťécť:
Že blúdné ze celéj bráňící vládi pohanstvo
Navždi mi odporné nazdori všecko robil.
Než keď sťe v častém sa primlúvali zaňho poselstve,
Že kresťan zostal, že klaďe chrámi Bohu:
Místo, porád novená, vaša u mňa naléznula prosba;
60
Vzal sem ho zas na milosť a k ľudu svému prijal.
Ňitranské naspátki celé kňížatstvo navráťil;
A k ňemu práťelskú lásku ve srdci choval.
Zdáľi ku najvatšéj to ňemávalo pochvaľe slúžiť?
Predca za najvatšú všecko sa vinnu bralo!
Ejhľe vaší, cudzím ňemilí, markrábi na blízkích
Postavení hraňicách k záhube isťe našéj,
Na ščasťí a celú viššéj do vládi idúcú
Krajnu ňenávistním patriľi vždicki okom.
I preto rozľičních vihľedávaľi príčini zádrap,
70
Jakbi ze kňížatskéj mohľi ma vládi zraziť.
Podvodnú mňa rečú pred svím čerňívali kráľem,
Bez toho patrícím ťažko na slávu moju:
Že všeľikú, čo je ľen možná, k tomu snáhu nakládám,
Bich sa vidreť z vrchnéj ráz jeho správi mohel.
Až v posľed veľké zeberúcí pospolu vojsko
Sám ňepredviďení znáhla do vlasťi prišel,
A mňa na boj tenkrát ňepripraveného prepadna,
V sídelném, ňe však bez krvi, mesťe dobil.
S kňížatského zrazil hneď prestola, všecku majetnosť
80
I všeľiké za korisť pokladi vojsku podal.
Krem toho aj, kaďe ľen ťáhel pres krajnu, ňevinních
Bídňe pooblupoval svého ze statku ľuďí.
Však za to vzal slušnú, jako bol hoden, odplatu jak sám
Tak též ostatné zástupi mnoztva jeho.
Nahrabané aňi tak veľké ve Slovensku bohatstvo
Spátki domov píšní Ňemci ňevládľi priňésť.
Neb jako pres českú do vlasťi sa krajnu pobíral,
Víťaztvom nadutí misľel i túto premocť;
Misľel i túto premocť zbrojstvom, keď bránu mu predtím
90
Nábožnosť otevreť ňechcela k pánstvu Čechov.
Na hlavu bol potrení, a celé jeho o mnoho počtem
Hojňejšé v krvavém ľehnulo vojsko boji.
Sám aj mal buďtož ve prehroznéj bitce upadnuť,
Buďto priísť v zajaťí a v ruki otca Čechov:
Keďbi ňebol z hanbú ze bojišča na o mnoho lahšém
Nežľi jejích koňe sú, žrebci do Bábor ušel.
Už včil poznávám, jak sem bol veľmi ňemúdrí,
Keď sem ňeščastné z Ňemcami spolki začal.
Poznávám, že i kresťanská sama víra za nástroj
100
Vám slúží cudzé národi pod moc uvésť.
Neb ti kerí od vás a vašého ju od kňaza príjmú,
Aj poddanstvo mosá na svoju krajnu prijať.
I kdo potom buďe chuť mávať sa na túto obrátiť,
Keď pre ňu najhoršé vezme si jármo na krk.
Radšej v otcovském tím vác zatvrdňe pohanstve,
Ľen bi mohel bívať na sveťe volno živí.
Ba k meču sáhňe rukú a učícím túto duchovním
Odporovať zbrojnú zavčasu počňe silú.
Učťe bez obmislov, bez nástrah a zásťeri k pánstvu,
110
I skór tak márních vipľemeňíťe bohov.
Já aľe už prednéj zbavení hodnosťi Slovákov
Ňesťískám si a jéj pre stratu žálu ňemám.
Aspoň s tak mnohonásobnéj sem práce viprahlí,
Toľko pečí, toľkích do smrťi sprosťen otrap.
Ľen to mi lúto, že už krajanom svím dobre čiňívať,
A k ščasťú dopomocť možnosťi dosťi ňeňí.
Ľen to mi lúto, že už bozké, jako ňekdi, ve toľkém
Zdvíhať a ozdobovať počťe sa chrámi ňedá.
Keď mi celú ňesití rozchvátali Ňemci majetnosť,
120
A mňa do posľednéj odraľi zlobci kože,
K hanbe to síc ňemaléj slúžívá, jestľi volakdo
Kňížatskú utraťí vládu a s pánstva padá.
Než se mnú je ináč; ňemosím sa u národu hanbiť;
Zná, že takú bez všéj príčini krivdu ňesem.
Pred Ňemcí asnaď sa mosím? ale čo mňa po Ňemcoch;
Ňech ľen u svích prázní zlosťi a vinni žijem.
Než ti sinovče milí, Rastislave; mesto ma veľkím
Kňížatem ustanoven sčastňe ve vlasťi panuj.
Ňeprestaň stálí vihľedávať národu prospech,
130
Ňeprestaň pokojem krajnu ve vláďe siľiť.
Všecko, čo sem já bol dobré, obzláštňe ze stránki
Víri pravéj, započal, zdárňe ke koncu priveď.
Než takovích si duchovňíkov ňezabudňi opatriť,
Čo zviklú bi rečú mohľi Slovákov učiť.
Však merkuj, bi ťi též rovnú, aneb asnaď i horšú,
Než mňe samému ďiví Ňemci ňehúdľi peseň.
Merkuj, kňížatskú bi ňeľen ťi ňeodňaľi toľko
Dostojnosť, aľe aj tvé ňevipichli oči.