ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čá sa to tak smutná po povetrú kvílba ozívá?
Aj to saméj trúchlí Matki je Slávi ohlas!
Tam hľe nad ohromnú, jako mój zrak spatruje, Tatrú
Na staveném v modréj obloze mračňe seďí.
Roztraťené sem tam vlasi má, oči núter upadlé,
A spaňilé predtím všecki už usta bledé.
Tam vrúcé ze zreňic horkích slz kapki ľejícá
Nad vlastními také náreki sinmi veďe:
Já tá preščastná ve saméj ľen toľko radosťi,
10
Ľen ve saméj sladkéj rozkoši ňekdi živá;
Včil tak ňeščastná, v tak veľkém smutku žalostná,
Ľen v jednostajnéj vésť ďňi boľesťi mosím.
Neb kdobi ňetrúchľil? kďe kerá ňenaríkala matka?
Keďbi ju tak hrozní jak mňa tu potkal osud.
Ejhľe dobrích na svet dala sem pod Tatrami sinkov.
Národu mého prvá Tatri kolíska boľi.
Tu skoro v najvatšém ňemalému ku obďivu počťe
Rozmnožením úzké bidla ňemohli stačiť.
Pohľi sa ďál, a radem prázné zaujímaľi místa,
20
I k rodním ďivoké zrábaľi púšče rolám.
Tam z jednéj strani až k adriackím došľi pomedzám,
Tam ze druhéj volné Baltu zasedľi brehi.
Odtáď zas na Siľín, odtáď sa vňésľi na Lábu;
Sám ano Rén, ba samé Temže dosáhľi kraje.
Tak veľkí, tak náramní bez násiľi a všéj
Krivdi iních hojním zastaľi mnoztvom okres!
Jak veselú tenkrát moje bíjalo srdce radosťú,
Keď sem jích v toľkéj zhlédala časťi bidľeť;
Keď zrela sem, že blahoslavení a pokojňe žijící,
30
V dobrej vóľi samé ľen radovánki vedú;
Obzlášť však, že potom hodné sebe získaľi méno,
A z dobitéj právom slávi sa Slávi rekľi.
Než včil jakbi z očí horké sa mi kapki ňeléli,
Keď s ňích už toľké ve hrobe časťi ľežá.
Kďež moje armorské, kďe na britském ostrove ňekdi
Bidlícé, kďeže sú Réna a Belgska ďeťi?
Kďež ti čo nad Sálú, čo na ďálších Lábi pomedzách,
Čo v Braniborsku aneb tam ve Pomorsku žili?
Kďe zmužilí Sorbov kmenové, kďe Bodríci a Vilci,
40
I starodávňejších zástupi Vendov iné?
Kam pošli zástupové, čo po všeckém bívaľi Grécku,
Kam ti čo až v menšéj Azii sídla mali?
Zahrabaním večná pozavírala drimota vička,
A zbivší na krutích národi prešľi vrahov.
Ňišt aňi z vihlaveních tu i tam ňepozostalo vácej,
Ľen rék, mest a samích názvi ňekoľko ďeďin.
Krem toho ešče i to zlobiví ňepráťeľi slavné
A vzňešené k špatnéj skrúťiľi méno haňe.
Ba smeľi mích i bivolmi volať, že sa ňechceľi jak ti
50
Z lúpeže, než rádňej z orbi a práce živiť.
Koľkú Got, Hun, Avar, koľkú Čud a zberba mogolskích
Pustošov ostatním skázu priňésľi rodom.
Než čo do tak hroznéj ubohích zahrúžilo bídi?
Dobrota jích vlastná záhubu ťáhla na ňích.
Ejhľe ťichí, krotkí, mírní a vždicki pokojní
I všeľikéj prázní úhoni védľi život.
Zrábaľi zem, pri vodách obchodné zdvíhaľi mesta,
Príchodzím ze svéj strájaľi práce hodi.
Ňikdi na patrícé cudzím ňeslačivaľi statki,
60
Uspokojen každí vlasťi sa darmi živil.
Ňeznaľi zbroj, ľudskích ocelú ňezbíjaľi končin,
Bezbožními drahéj mečmi ňeléľi krvi.
Prespolné si mocú poddávať ňechceľi krajni;
Ľen bez krivdi jatú vládaľi slušňe zemú.
Ze vlastnéj ľudskú merající rovnoti rovnosť
Misľeľi, jak dobre mňá, tak dobre mňívať iních.
Misľeľi, jestľi ku ňím spravedelnosť, jestľi porádní
Mír zadržá, že pokoj mať sami vždicki budú.
A hľe to všecko čo jím k veľkéj malo pochvaľe slúžiť,
70
Slúžilo k ňeščasťú, slúžilo k bíďe čiréj.
Neb vždi ináč cudzí o takích súďívaľi čnosťách,
Keď jích za škaredú kládľi fučíci hanu.
Tak hľe človek blúďí, toľkého sa hríchu dopúščá,
Jestľi rozum zatupí, a v kalu hlúpstva toňe.
Horší nežľi je vlk, horší než tigrica bívá,
Jestľi krutú ďivokosť ňechce na uzdu chiťiť.
Za krásné, slavné a hrdinské slúžilo číni,
Ňišt ňerobívať iné, ľen po korisťi choďiť.
Lúpeže zháňávať, preňevolních buďto zabíjať,
80
Buď do tuhého v uzloch vláčiť otroctva ľuďí.
Mesta boriť, smutné v ďeďinách rozhadzovať ohňe,
A zrobené hroznéj pustoťe krajni vidať.
Najvatší vrahové najvatšú mávaľi chválu,
Najvatšá bola česť mor človečenstva nosiť.
Ľen v takovíchto vecách veľké sa hľedávalo méno,
I v takovích veľké našlo sa méno vecách.
Než jestľiž za jeden ľen mord smrť ňekdo zaslúží,
Koľko ťisíc a ťisíc zlích boľi hodňi smrťi.
Avšak predca sa jím za ohavních toľkoto mordov
90
Mesto ťisíca smrťí vzdávalo chváľi ťisíc;
Vzdávalo chváľi ťisíc, bár biť ňezaslúžiľi ľudmi;
Než zbesními raďej zvermi na púšči družiť.
Ti hľe jak hurtovní na ňevinné ptáctvo kršáci,
Tak vsťeklími na mích sa hnaľi mečmi sinov!
Buď zhola ukrutním znášávali ze sveta zbrojstvom,
A zrobené do svéj brávaľi sídla moci;
Buď spaľi otroctvom hodňejší súce otroctva,
Bi z mozolov si jejích hosťini mohľi robiť.
Krem toho aj vlastní ostrú virezávaľi britvú
100
A svój ve prázné cpávaľi usta jazik.
Bár aľe tak hrozná v dávňejších záhuba chvílách,
Tak veľká na milé pohroma došla ďeťi;
Predca ma tá jeďiná trúchlú vždi kojívala náďej,
Tá jeďiná horkú lahčila čáka boľesť:
Keď sa svet osvíťí a ňemravná prestaňe hlúposť,
Mému že vác ňebudú národu krivdu čiňiť.
Svet sa už osvíťil, ňerozumná prestala hlúposť;
Predca sa mému krutá národu krivda čiňí.
Tak hľe sa zastaraná ráz poškvna ťažko vimívá
110
Tak náramňe tuhí ťažko sa rúbe kameň.
Ak včil jím ti, kerích žádnú ňeurážaľi vinnú,
Ubľižujú, a zlú záhubu stáľe kujú.
I pre také veci jích, pre jaké bi si vlastňiľi chválu,
Zlostňe haňá, hlúpé smíchi a žarti robá.
Často bez hanbi lužú, utrhační často jazikmi
Jed kidajú a dobré číni ohavňe tupá.
Než potupujťe mojích si ňenávistňíci roďencov,
Ňezmernú proťi ním v srdci pukajťe zlobú.
Bár sa budú od vás vždi tupiť, bár vždicki haňávať;
120
Predca budú veľké méno to slávi nosiť.
Predca budú rozesáhľejší tuto na sveťe národ,
A množšé zasedať končini, než vi sami.
Predca budú veselí veseľejších vždicki si vácej
Prospevovať pesňí, nežľi vi tupci sami.
Však pamatajťe, že trest okusí, kdo krivdu čiňívá,
Odplatu, kdo spravenú od zloti krivdu ňese.