ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aj vi mi, ňeščastní sinové, možného Slovákov
Krála ťeplé z mokrích kapki roňíťe očí.
Bár sem dosť každí sa pre vás nanaríkala tíďeň;
Predca sa dosť viplakať všecka nemohla boľesť.
Kí vás vsťek napadel, kí vás duch s pekla ofúkel,
Že brater ukrutním rúbe na bratra mečem;
A králostvu, dobrí čo roďič tak prácňe zakládal,
Nápoki už hrobovú, zlobci, kopáťe jamu.
Kamže sa tá svornosť, kam tá už jednota zmízla?
10
Vás ke keréj múdrí bol napomínal oťec:
Keď starší učiňen je na predné místo panovňík;
Ostatní veľkú pod jeho berlu daní.
Hľe spojené tri do ruk pruti sám každému oďevzdal,
A prelomiť kázal na dva ochotňe kusi.
Žáden však to dovésť a polámať zvazki ňevládal;
Bár sťe celú všeckéj napnuľi vládi silu.
Než pozatím, keď rozvinuté každému po jedném
Dal zdrúzgať, každí svój v poľi hňeďki zlomil.
A krásní takovím čínem chcel príklad ukázať:
20
Jak sa, keď on vikročí ze sveta, máťe chovať.
Jestľiže, tak reknul, svornosť vždi a láska braterskím
Zjednoťená spolkem zostaňe medzi vami,
Ňikdá vás lútí ve ukrutnéj bitce ňepráťel
Ňezvíší a tuhím v službu ňezevre putom.
Jestľiže však pre svár a ňičemnú nádheri píchu
Poslušnosť a dané zapreťe právo bratu;
Jestľiže jednu celú na tri krajni rozetňeťe krajnu,
A s pevnéj tri slabé tím učiňíťe moci:
Aj sami medzi sebú sa hubiť zlím počňeťe zbrojstvom,
30
Aj ňepráťeli vás na hlavu snadno potrú.
Tak hovoril, tak náľežité vám nauki rozumní,
Keď sa pribľižoval k úmoru, dával oťec.
Tú teda rozmúdrú posluchňiťe otcovu raddu,
A svornosťi tuhú vždicki chovajťe celosť.
Svornosťú i malé chovajú sa v pevnoťe vládi;
Ňesvornosť veľké do hrobu ťáhňe moci.
Starší s královskú na pravém seď prestoľe berlú,
V poslušnosťi druhí buďťe pokojňe živí;
Buďťe pokojňe živí. Dosť už krvi ťéklo za otca,
40
Keď proťi zlím bráňiť často mosel sa vrahom.
Buďťe pokojňe živí. Špatná je zaisťe to sláva,
Keď brata brat zbrojnú morduje v pótce rukú.
Buďťe pokojňe živí; pokojem sa všecki zaléčá
Bezbožními dané vojnami krajňe rani.
V hrozních utraťení válkách nahraďá sa junáci,
A predešlého celá otčina dojďe kvetu.
Vás aľe v zjednoťeňú a blahoslavenosťi žijících
I v siľe ňezlomních súseďi báť sa budú.
Patriťe jak višlé na hroznú vojnami bídu
50
Ľudstvo pokoj žádá; dajťe mu tehdi pokoj.
Však sťe ňeňí s kameňá a hľiňíckéj lomňice víkres,
Roztopeného aňiž vosku ňemáťe v ušách:
Bi sťe sa obmakčiť, hňev a lútú pusťiť ukrutnosť,
I klaďené pred sľich prosbi ňemohľi očuť.
Zhlédňiťe na zbaveních všeckéj už podpori starcov
Zhlédňiťe na zmorené z matkami svími ďeťi:
Jak zepatíma lomá na ňebeskú oblohu rukma,
A trúchlé naporád od horu kvíľe vedú.
Zhlédňiťe na prázné sem i tam bez mláďeže mesta,
60
Zhľédňiťe na hroznú bez pluha spustu zemi.
Avšak aňiž na kvíl, aňi zlú ňedbáťe na spustu,
Vác aňi už klaďené ňechceťe prosbi sľišať.
Ľen vsťeklú búriťe mislú! I čo bojmi hľedáťe?
Skázu samím, a čiré prospechi krajni vrahom.
Ňemci na svém veľkú pľesajú už srdci radosťú,
A s posmechmi o vás pesňe u vína hudú.
Uhri ze dávňejších vibití pačinákami sedľisk
V blízkém zastavení Dácku ma stráži bedlá.
Čím sa tu medzi sebú ve braterskích potreťe válkách,
70
Čím zmužilého celá vistaňe vojska sila:
Hňeď sa na zad pohnú; vedomá jím cesta, keď už ráz
Náramnú ubohéj zatnuľi vlasťi ranu.
Lahkú vás dobijú prácú i snadno celému
Posľední učiňá dosť skoro pánstvu koňec.
Už Čechové a Čechov najbľižší súseďi Sorbi,
Prispojení k jednéj ňekdi od otca moci,
Tak veľké na svích zunující rozbroje srdcách,
Od vás odstupujú, sváre a vojni klnú.
Bábori na hraňicách jako bistré orľice stríhnú,
80
Téj hotoví dávať vojskami stránce pomoc,
Čo k ňím nakloňená dóvernosť vezme, a lútím
Naproťi odporcom k príspeju začňe volať.
Zmerťe sa ach radšej, zakaváď času ešče je, zmerťe!
A bratomordárské hoďťe do pošvi meče.
Hroznú, ze ďňa na ďeň bľižšú, jako od seba, tak též
Od ľudu a všeckéj otčini vzďálťe zhubu.
Však na to ustanoven je panovňík vlasťi, bi krajnu
Ochraňoval, sčasťí národu svému hľedal.
Rozbroju ňech je koňec, je koňec plaču, náreku, bíďe,
90
Ukrutnosťi, bojom, spusťe a hrózi koňec.
Pomňiťe na vsťeklích, rovních vám, Attiľi sinkov;
Attiľi, čo všeckím bol strach a metla zemám:
Jak skrze ňesvornosť a domácé válki ohromnú
A svetu rozhroznú vládu uvédľi na ňišt.
Aj seba aj hunskí, tak mocní, zmárňiľi národ,
Jedno že toľko holé zostalo méno po ňem.
A hľe čo svím oňi už krajanom ráz ňekdi vivédľi:
To svím za krátkí čas vikonáťe sami.
Avšak darmo hluchím hovorím. Aňi otca zločinci,
100
Uplakanéj ňechcú svéj aňi matki sľišať.
Čím napomínáňá, čím vácej raddi podávám;
Tím vácej žúrá, vác vsťeku ešče ľejú.
Už krvaví je Hron, krvavé sú zákluki Váhu,
Rozsekané Moravú mrtvini valňe bežá.
Sám veľkí sa Dunaj nad červenavími ňemálo
Vodmi ďiví, a na breh z vímola šírki točí.
Jak prudkí keď oheň do suchého sa dostaňe rážďá,
Všecko radem pálí, na prach a pláchi troví:
Tak sa celá od vás preňehodní otca roďenci
110
Krajna hubí, a bliž zlému ke koncu veďe.
Už Trenčín sa kaďí, nádherná Bistrica kúrí,
Královské praščí v plápoľi sídlo Ňitra.
Už scela vivráťen preslavní ňekdi Veľehrad.
Už ze zemú rovné ohradi Mástu ľežá.
Už na ťisíce iních aj mest aj zhusta osadlích
Ľuďmi ďeďin besní do hrobu hádže plameň.
Spustaťené sem tam pola sú mrtvími posáté,
Ňeskosené belajú lúki pre kosťi mužov.
Rolmi krvú opilími zeľezná kňíše sa žatva,
120
A svích mesto klasov strelki a šípi ňese.
I kďe padlí mužové, kďe sa ostré šípi ňenajdú:
Tam zlé mesto miléj úrodi rosťe hloží.
Sladkí pastírskéj ňeslíchať píščaľe ohlas;
Váľečná za malú píščalu trúba hučí.
Vác aňi ľen veselé ňezňá už pesňe; veselších
Mesto peseň trúchlí prospev a kvílba jačí.
Pľes radovánek ušel; za milé radovánki vojánskí
Pokrik a hróziplné brinkoti zbrojstva hrmá.
Krajna ze vládi zutá a ze všeckéj slávi opadlá
130
Cudzím už dává lahko sa pod moc ujať.
Bábori dozveďení o takéj už dobre slabosťi
Dosťi na tom ňemajú, ráz že do vlasťi sahľi;
Než po druhí i treťí sahajú ráz ešče do nútra,
Postavené v odpor zastúpi lahko bijú.
A kďe jaká pevnosť, kďe jaké zostávalo mesto,
I vše čo ľen predešléj záhube ušlo, kazá.
Časť ňemalú králostva berú, a Svatopluka vodca
I všeľikéj ze sebú mnoztvo korisťi vedú.
Uhri ke koncu došlú vašu už ňevládu viďící
140
Do spustlého nové bidla Panónska ňesú.
Odtáď zhusta čiňá do vašinskích nábehi končin;
A vždi tu neb zase tam k sídlu si místo vidrú.
Náľežitého ňeňí proťi toľkím odporu vpádom;
Neb zmužilá v márních obrana ľehla bojoch.
Zmohlí už Svatobog započíná ňeskoro múdriť,
A svoju uznávať vinnu a spúri vadu.
Na zvíšní, s krvavéj zachopiv sa zrázu porážki,
Pospešními ľeťí jak strela cvalmi Zobor.
Berlu a královskí zahoďící od seba šarlát
150
Presprosté huňené rúcho na údi bere.
Pústevňík ostrí a vlastním bratrom i všeckím
Ňeznámí krajanom, sám veďe toľko život.
Mesto paláca chudá slúží za obidlo chalupka;
Mesto hodov skrovné hlad mu koreňki siťá.
Všecko bohatstvo za ňišt, všeľikú sveta slávu za márnosť
Pokládá; a že sám hnal sa po téjto želí.
Zostáváš už ľen jeďiní, Mojmíre, panovňík,
Mordárskích sprosťen z bratrami svími bojov.
Bárs aľe už sprosťen boju z bratrami; predca ve stálích
160
Zapľeťení vojnách z Uhrami biť sa mosíš.
A krem ráz že si jích obráťiť chrbti prinúťil,
Súcéj ďál odolať vládi za dosťi ňemáš.
Až v posľed aj ti padáš, padajú spolu v obraňe vlasťi
Údatní, čo živí zbívaľi ešče muží.
Ostatní aľe už to veďící dobre Slováci,
Královského že vác k berľe potomka ňeňí:
A Svatopluk vidretí od Ňemcov bratrovi s pasťi,
Jestľi bi na prázné prestola místo sedol:
Že hňeď zúboženú sladkéj volnosťi bi krajnu
170
Sprosťil, a báborské národu jármo hoďil.
Dobre veďíce pritom seba vác aňi naproťi Uhrom,
Vác aňi už Ňemcom z odporu dosťi ňebiť:
Z váľečními raďej dobrovolňe sa Uhrami spojčá,
A s ňimi jednu obec, jedno braterstvo čiňá.
Tak hľe pre vás veľké zmoreních králostvo Slovákov
Ňeščastní sinové do hrobu svého padá.
Tam širokovládná tvoja už je, Svatopluku, berla,
Tam je i meč, cudzím zlí strach a hróza ľuďom.
Ňesvornosť a tvój ňešlechetní, Bábore, Arbo
180
K ňesvornosťi popud zlámali tíchto silu.
Ňesvornosť ňikdá dobrého ňemávala konca,
Vždicki prenáramnú záhubu ťáhla sebú.