Zlatý fond > Diela > Slováci — vývin ich národného povedomia 1


E-mail (povinné):

Július Botto:
Slováci — vývin ich národného povedomia 1

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Miroslava Oravcová, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 96 čitateľov


 

VI

Politické následky októbrového diplomu. Uhorský snem roku 1861. Slovenské národné zhromaždenie v Turčianskom Sv. Martine. Memorandum národa slovenského

Októbrový diplom vyvolal v Uhorsku silný rozruch, ktorý sa u radikálnych Maďarov prejavoval v jeho rozhodnom zavrhnutí. Ešte i mierny František Deák posudzoval ho veľmi nepriaznivo. „Tento diplom,“ tak hovoril o ňom, „chce odňať Uhorsku na večné veky starodávne právo ústavy, podľa ktorého všetky otázky o verejnej dani a dávaní vojska v ich celom objeme prináležali snemu; práve vo vzťahu k najdôležitejším hmotným a štátoprávnym záujmom pozbavuje ho práva v porozumení s kráľom samým tvoriť zákony. Záležitosti peňazí, vojska, úveru, cla a kupectva podriaďujú sa spoločnej ríšskej rade, kde o nich má rozhodnúť, i nakoľko sa Uhorska dotýkajú, podľa väčšiny cudzie telo, z iného, nie z uhorského stanoviska vychádzajúc, inými, nie uhorskými záujmami vedené. I na poli verejnej správy robí tento diplom uhorskú vládu závislou od rakúskej, ktorá i vtedy, ak by bola zodpovedná, nie Uhorsku, ale ríšskej rade by bola zodpovednou.“

Ale i toto jeho odmietavé zavrhnutie bolo viac-menej simulované, lebo i pod dojmami politického rozochvenia zasadala panovníkom zvolaná a pod predsedníctvom prímasa Scitovského utvorená krajinská komisia, ktorá ustálila volebný poriadok pre voľby snemových vyslancov. Rozumie sa, že volebný zákon z roku 1848 (čl. V.) bol vcelku s malými zmenami prijatý; vynechané boli z neho Sedmohradsko, Chorvátsko a Prímorie a snem zvolaný na deň 2. apríla 1861 do Budína. Avšak ta išla len malá čiastka vyslancov, lebo snem mal byť podľa zákona z roku 1848 zvolaný do Pešti a bol i skutočne hneď po otvorení preložený do Pešti.

Pod dojmami silných politických náruživostí boli i snemoví vyslanci volení. Či v najvyšších kruhoch žiadali taký snem, aký skutočne dostali, ťažko povedať; ale i povrchný pozorovateľ mohol vidieť, že pri politike, ktorú na najvyššom mieste sledovali, a pri prípravách, ktoré ohľadom vyslaneckých volieb porobili, snem ani nemohol z iných živlov pozostávať ako z tých, z ktorých bol skutočne zostavený.

Od bezprostrednej najvyššej dôvery panovníkovej závisiace najprednejšie dikasteriálne úrady a župné stanice boli obsadené ľuďmi povolanými z radu opozičnej maďarskej a maďarónskej šľachty. A akí boli hlavní župani, také boli i municipiálne výbory, lebo keď sa i stalo, že obyvateľstvo kde-tu vyvolilo do výboru muža hlavnému županovi nemilého, župan pomohol si tak, že nepríjemného výborníka jednoducho vytrel a nahradil svojím človekom.

Vplyvom hlavných županov dostali sa i do snemu, až na malé výnimky niekoľkých dynastii verných Rumunov, Srbov a Rusa Adolfa Dobrianskeho, samé opozičné živly, ktoré prostredníctvom maďarských emigrantov Františka Pulszkého, Daniela Irányiho, Ľudovíta Csernátonyho boli s Kossuthom v stálom spojení. Dňa 27. marca zasadal v Turíne revolučný kongres, na ktorom sa zúčastnili nielen zjednocovateľ Talianska, minister gróf Cavour, lež i Kossuth so svojím revolučným štábom. Na kongrese rozhodli, aby generál Türr s legionármi talianskymi a maďarskými — posledných privážali parníky do Talianska z Carihradu — pristál na brehoch dalmátskych, lebo v Uhorsku v najväčšej tajnosti boli porobené k novej revolúcii všetky poriadky. Maďari vedeli totiž dobre, že nateraz niet sa čo obávať ruskej invázie a izolované Rakúsko neodolá maďarskému útoku. Tomu primerane bol i hlas zvolaného snemu vyzývavý a smelý. Mierny a opatrný živel zastupoval mudrcom vlasti pomenovaný Deák, ktorý keď medzi maďarskými dôverníkmi bola reč o tom, či majú ísť na otvorenie snemu do Budína, odpovedal, že otázka je nie to, či do Budína alebo do Pešti, ale či má byť snem v Pešti, alebo nikde.

Ale politická situácia a nálada dvorných kruhov poukazovali na to, že snem nebude mať dlhý život. Móric Lukács, jeden z prednejších maďarských publicistov toho času, písal po otvorení snemu už 15. apríla, že je možné, že krajinský snem práve preto, že na ukrátenie krajinských práv nepristane, rozíde sa o krátky čas bez výsledku.

Otvorením snemu panovník poveril krajinského sudcu grófa Apponyiho, ako komisára, ktorý objasnil stanovisko vlády v otvárajúcej reči takto: „Panovník povolal zákonodarný zbor, aby sa s ním mohol radiť o prinavrátení, zabezpečení, pomerom zodpovedajúcom ustrojení a výsledkom skúseností primeranom zdokonalení ústavného stavu krajiny. Panovník je tým hotový vyhovieť právnym požiadavkám národa, lebo chce veriť, že i národ práve tak bude vedieť zachrániť neporušiteľnosť a celistvosť práv panovníckych a panovníckej autority. Panovník chce rovnako rozšíriť dobrodenie ústavného života na všetky svoje krajiny a národy.“ Ale prinavrátiť krajine v plnej miere ústavné inštitúcie že ešte nepokladal za možné.

Maďari s Deákom na čele držali sa kŕčovite hesla: „Restitutio in integrum“, to jest, my chceme všetko, a to hneď.

Týmto heslom vedení maďarskí vyslanci odbavovali svoje porady v Pešti za zamknutými dverami o tom, akým spôsobom má snemovňa vyslancov odpovedať na reč kráľovského komisára. Či vo forme adresy (felirat) a či rozhodnutia (határozat)? Adresa uľahčila vyjednávanie s panovníkom, rozhodnutie ho sťažovalo. Bol pripomenutý i spôsob manifestu, ale ho zavrhli, lebo znamenal okamžitý nástup cesty revolúcie, čomu v tom čase, keďže organizácia revolúcie ešte nebola hotová, museli sa všemožne vyhýbať. Snem prijal teda adresu vypracovanú Deákom, obsahujúcu tie predbežné podmienky, bez splnenia ktorých, ako Deák hovoril, nebolo vyjednávanie a vyrovnanie možné.

Tieto podmienky boli: korunovanie a toto predchádzajúci diplom inauguračný, neporušiteľné udržanie ústavnej samostatnosti, teritoriálna a politická celistvosť krajiny, doplnenie snemu, úplné prinavrátenie uhorských základných zákonov, uvedenie do života parlamentárnej vlády a zodpovedného ministerstva, konečné odstránenie všetkých ešte jestvujúcich výsledkov absolutistického systému.

V Deákovej adrese bola reč i o vyrovnaní národnostného sporu a riešení národnostnej otázky. Pasus o tejto otázke znel takto: „Smutné udalosti v minulosti vzbudili medzi nami a našimi nemaďarskými spoluobčanmi nebezpečné nedorozumenie. Títo naši spoluobčania v záujme svojej národnosti a Chorvátsko v záujme svojho štátoprávneho postavenia majú nároky, ktoré my nemôžeme a nechceme ignorovať. My sme odhodlaní všetko oprobovať, aby sme tieto nedorozumenia odstránili, všetko urobiť, čo urobiť môžeme bez rozdrobenia krajiny a bez obetovania našej samostatnosti, aby sa všetci občania vlasti, nech prináležia ku ktorejkoľvek národnosti, v svojich záujmoch a citoch v jedno spojili. Naplnení sme želaním premeniť ustanovenia našich zákonov, ktoré by tejto snahe prekážali, podľa našich spoločných záujmov a podľa slušnosti, ale aby sme to mohli urobiť, je čím skorej neomylne potrebné doplnenie nášho snemu.“

Akej revolučnej nálady boli smerodajní maďarskí politici aj v čase rokovania o Deákovej adrese, ukázal hlas a smer ich politického orgánu, Pester Lloydu, ktorý 21. mája písal takto: „Nepotrebné je zamlčať to, čo celý svet zná, a my teda môžeme povedať, že už dnes najlepší vlastenci musia sa prisiliť, aby štátoprávna otázka, ktorú centralisti zosnovali, neprešla do dynastickej otázky; ale kto bude dosť silný krotiť rozdráždených duchov, ak národ nanovo v jeho právnom povedomí smrteľne sa urazí, jedovatou zbraňou poraní? Dnes odvoláva sa Uhorsko na zákon, na pragmatickú sankciu: čo potom, ak sa Uhorsko pripojí k hlasu, ktorým Deutsche Zeitung tak nešťastným spôsobom privoláva krajine: pragmatická sankcia je potrhaná.“

Ale o náhľadoch a zmýšľaní maďarských politických kruhov, o ich spoliehaní sa na cudzozemskú pomoc Napoleona a Viktora Emanuela boli vo Viedni dobre informovaní. Za predsedníctva panovníka 26. mája ministerská rada teda rozhodla, že vláda už dosiahla najkrajnejšiu hranicu popúšťania neslušným požiadavkám Maďarov, lebo ďalšie koncesie uvalili by do nebezpečenstva len jednotu ríše a práva koruny; vláda ostala teda pri rozhodnutí zadržať sa proti Maďarom pasívne až do toho času, kým opozícia za Litavou javí sa v čírych slovách. Nebezpečenstvo, že by Maďari dostali zvonku pomoc, aby mohli vztýčiť zástavu povstania, nehrozilo.

Nie div, keď nad toľkou nevďačnosťou rozhorčená viedenská vláda, keďže v Deákovej adrese panovník ani len príslušným mu titulom, ale len slovami „jasný pane“ bol oslovený, v ministerskej konferencii 20. júna rozhodla, aby deputáciu s adresou panovník ani nepripustil. Misia vicekancelára Szögyénya nahovoriť maďarských politikov, aby v adrese aspoň taktickejšie výrazy upotrebili, nevydarila sa a vo Viedni rokovalo sa už len o tom, či rozkaz vlády Uhorsku znejúci má vydať štátne ministerstvo a či uhorská kancelária?

Medzitým maďarský vplyv vo Viedni urobil všetko možné, aby panovník prijal deputáciu a adresu. Ale ešte i 27. júna v štátnej konferencii panovník bol proti jej prijatiu, hoci ho uhorský kancelár barón Vay uistil, že ručí za najlepšie následky pre obe stránky, ak adresa bude prijatá.

Panovník riešil túto otázku 30. júna neprijatím adresy.

Všeobecne sa myslelo, že prijatie adresy prekazili poslovia iných štátov, najmä anglický lord Bloomfield, ktorý vystúpil proti prijatiu s tým dôvodom, že ak panovník prijme adresu uhorského snemu, vysloví svoj súhlas s tým osvedčením Maďarov, že nie je zákonitým kráľom Uhorska, čo by jeho postavenie ohľadom na európsku diplomaciu sťažilo. I Prusko, Württembersko, Sasko, Hannoversko a Francúzsko vyslovilo sa v tomto zmysle.

Ale i návrhy, prednesené na ministerských poradách, zaviesť provizórium s upotrebením všetkých možných prostriedkov, alebo prijať zákony z roku 1848, boli predbežne odmietnuté.

S neprijatím adresy doniesla uhorská verejná mienka do spojitosti i premeny vo veliteľstvách armádnych zborov rozložených v Uhorsku. Do Pešti, Komárna a Petrovaradína vymenovali za náčelníkov takých mužov, na ktorých sa viedenská vláda v každej okolnosti mohla spoľahnúť. Ale rozhlasované zamiešanie sa cudzích mocností do vnútorných vecí Rakúska pokladala viedenská vláda za zahanbujúce, a tak poponáhľala sa zavrátiť ho za horúca.

O tom, či oslovenie v adrese premeniť alebo nie, radil sa uhorský snem 5. júla najprv na porade zatvorenej, pozdejšie na verejnom zasadnutí. Konečne prijali nasledujúci sprostredkujúci návrh vyslanca Hunkára: „S bolestným zarazením vyrozumela snemovňa vyslancov ľudu, že snemovú adresu pre odchodné vysvetľovanie od úmyslov snemovne Jeho Jasnosť neprijala. Keďže sa však snemovňa chce vyhnúť výčitke, že prekáža tomu, aby sa Jeho Jasnosť podľa sľubu v prípise daného o podstatnom obsahu adresy úprimne vysloviť mohla, uzaviera, aby sa adresa predložila tak, ako pôvodne navrhnutá a navrhovateľom opravená bola.“

Panovník prijal teraz už deputáciu s adresou vo Viedni 8. júla v prítomnosti kancelárov baróna Vayho, Szögyényho, grófa Antona Szécséna a svojho pobočníka grófa Crennevilla. Apponyi, predseda snemovne veľmožov, ospravedlňoval v svojom prívete pokračovanie krajinského snemu takto: „Vysoké stavy a zastupitelia krajiny z najmilostivejšieho reskriptu Vašej Jasnosti s tým väčšou bolesťou poznali príčiny, ktoré prekazili predošlé podanie adresy, čím menej mali v úmysle nepravé pochopovať alebo v pochybnosť uvádzať panovnícke práva Vašej Jasnosti, a aby to skutkom dokázali, poponáhľali sa vyplniť najvyššiu vôľu Vašej Jasnosti a svojimi zrovnávajúcimi rozhodnutiami všetko odstrániť, čo podobným vysvetľovaniam príležitosť dalo a spomenutú prekážku zapríčinilo, lebo neželajú si nič tak túžobne, ako žeby ich úprimný príhovor čím skôr mohol zamestnať najvyššiu pozornosť a spravodlivosť milujúce ocenenie, pričom najponíženejšie prosia, aby Vaša Jasnosť v tejto adrese srdečne rozvinuté, k dobru prestola a vlasti rovnako smerujúce želania otcovsky uznať a vyplniť ráčila.“

Vypracovaním odpovede na adresu poverili uhorskú kanceláriu, menovite jej kancelára Vayho; ale keďže jeho elaborát obsahoval priame prisľúbenie vyplnenia požiadaviek v adrese obsiahnutých, viedenská ministerská rada rozhodla nezostaviť reskript na základe elaborátu kancelárie, ale prijala návrh ministrov. Za základ reskriptu mal slúžiť októbrový diplom a februárový patent; podľa toho snem uhorský bol by mal vo februárovom patente označený počet vyslancov poslať do ríšskej rady.

Keďže kancelár Vay stotožňoval sa s Deákovou adresou, bol 18. júla z kancelárie prepustený; jeho miesto zaujal druhý starokonzervatívec, gróf Anton Forgách; podobne i gróf Szécsén bol prepustený z úradu ministra pri boku panovníkovom; na jeho miesto prišiel gróf Móric Eszterházy; potom poďakovali za svoje úrady starokonzervatívci Szögyény, Zsédényi a Majláth.

Kráľovský reskript na adresu snemu bol 22. júla s napnutou pozornosťou prečítaný v oboch snemovniach. V ňom sa nepochybovalo o ústavnej samostatnosti Uhorska, ale pragmatická sankcia sa vysvetľovala v tom zmysle, že má slúžiť za najmocnejšiu podporu vzájomného dorozumenia sa a spojenia Uhorska s ostatnými kráľovstvami a krajinami, pričom však je úplne vylúčená myšlienka, že by panovník zamýšľal vliať krajiny patriace korune sv. Štefana do rakúskeho mocnárstva. Ale panovník neuznal v ňom toho tvrdenia adresy, že by pomer medzi kráľovstvom uhorským a medzi ostatnými krajinami bol jednoduchou personálnou úniou, a tvrdil, že tristoročným spoločným panovaním a spoločne prežitými udalosťami Uhorsko vstúpilo s ostatnými krajinami rakúskymi do pomeru omnoho užšieho, než by len osobnou úniou mohol byť pomenovaný. Potrebu a oprávnenosť ústrednej vlády pre celú ríšu odôvodňoval reskript XXI. článkom zákona z roku 1723, spoločné spravovanie peňažitých a vojenských záležitostí štvrtým odsekom XI. článku zákona z roku 1741, jednotu koruny a povinnosti Uhorska voči celému mocnárstvu úvodmi do zákonov z roku 1847 — 48; ale o týchto zákonoch hovorí, že ich zavedenie do života už v prvej polovici roku 1848 preukázalo všetky nebezpečenstvá, ktoré i Uhorsku i celému mocnárstvu už tým hrozia, že obrana spoločných záujmov mocnárstva obídením verejného práva a histórie Uhorska zamýšľala sa ohraničiť na obmedzený objem osobnej únie. Toto oddelenie vyvolalo taký nebezpečný otras, ktorý potrebným urobil systém spravovania, odlišný od uhorských ústavných ustanovizní. Keď teda uhorské zákonodarné zbory ústavoprávne postavenie krajiny chcú postaviť len na zákony z roku 1848 ako na jediný základ, hľadajú rozlúštenie im predloženej predôležitej úlohy na takom poli, na ktorom sa nemožno vyhnúť zrážkam so životnými záujmami mocnárstva, v dôsledku čoho i vyrovnanie spoločných záujmov a právnych nárokov v primeranom spôsobe stáva sa nemožným. Sú i také zákony z roku 1848, ktoré uznal i októbrový diplom; naproti tomu sú medzi nimi také, ktoré sa nezrovnávajú s jasným obsahom pragmatickej sankcie a ani z právneho stanoviska nemôžu obstáť, lebo urážajú nielen práva ostatných krajín rakúskeho mocnárstva, ale v ich národných záujmoch i veľkú čiastku pod uhorskou korunou žijúcich nemaďarských národov, keďže nezodpovedajú miestnym a národným pomerom, ktoré sa v Uhorsku priebehom storočí vyvinuli, a tak trvácnosť a výkon nemajú; následkom čoho v uhorskom kráľovstve prebúdzajúce sa rozličné politické a národné živly pomer uhorského kráľovstva k celej ríši vyžadujú pri zamýšľanom vyrovnaní základ celkom iný, hlavne revíziu zákonov z roku 1847 — 48 v duchu pragmatickej sankcie v spôsobe záujmom celého mocnárstva primeranom.

Na základe týchto dôvodov panovník vyzval uhorský snem, aby urobil návrhy na zrušenie niektorých s pragmatickou sankciou nesúhlasiacich zákonov z roku 1848, predostrel návrhy na to, akým spôsobom by mali byť v Uhorsku volení vyslanci do ríšskej rady, a aby vyvolených vyslancov čím skôr poslal do zasadajúcej ríšskej rady. Úniu so Sedmohradskom vyhlásil reskript za nezákonnú preto, lebo bola vyhlásená bez súhlasu saského a rumunského národa. Upravenie pomeru Chorvátsko-Slavónska k Uhorsku reskript ponechal na obojstrannú poradu uhorského a chorvátskeho snemu s vyslovením princípu nezávislosti a samostatnosti vnútornej správy Chorvátsko-Slavónska, ktorá bola už tým dokumentovaná, že správnym a zákonitým obídením uhorského snemu bol chorvátsky snem už predtým vyzvaný, aby vyslal svojich delegátov do ríšskej rady rokovať o záležitostiach vyžadujúcich spoluúčinkovanie všetkých národov ríše.

Ohľadom riešenia národnej rovnoprávnosti reskript prikázal snemu rokovať o takom návrhu zákona, v ktorom by práva nemaďarských národností uhorského kráľovstva, týchto objem tak ohľadom vývinu reči a národnosti, ako i v súvise s ich pomermi k verejnej správe, určite a zreteľne boli formulované.

Abdikáciu Ferdinanda V. reskript vyhlásil za zákonitú; premeny v súdnictve pre možné otrasy v pomeroch za nezrušiteľné.

Prvým výsledkom reskriptu bola porada hlavných županov v Pešti o tom, či majú odstúpiť a či zotrvať na svojich miestach. Keďže maďarská verejná mienka bola nedať si z rúk faktickú a legálnu moc, hoci podľa ich mienky nebola legálnou, rozhodli sa zotrvať na svojich miestach.

Sabolčská stolica išla ešte ďalej; rozhodla 29. júla: vysloviť snemu vďaku v tej dôvere, že od zákonov z roku 1848 ani na piaď neodstúpi; ak by bol snem rozpustený, alebo ak by pre akúkoľvek príčinu nemohol pokračovať v svojom lojálnom účinkovaní, obranu ústavy preberie stolica; každý autonómnou cestou vyvolený úradník, podobne každý úd stoličného výboru ostane a vytrvá na svojom mieste a len surovému násiliu ustúpi; všetky tieto rozhodnutia majú sa odoslať stoliciam s tým vyzvaním, aby sa k nim pripojili.

Uhorský snem odpovedal na reskript 8. augusta novou adresou, ktorá však obsahovala už málo nového. Tvrdenie reskriptu, že zákony z roku 1848 urážajú národné práva nemaďarských obyvateľov Uhorska, snem vyhlásil v nej za bezzákladné. Ale ani v tomto nemal pravdu; už nič nechcel vedieť o tom, že na posledných zasadnutiach segedínskeho snemu sami maďarskí vyslanci sa vyslovili, že sú hotoví tak premeniť zákony z roku 1848, ohrozujúce uhorské národnosti v ich národných právach, aby sa národnosti necítili nimi ukrivdené. Ale v súvislosti s národnostnou otázkou obsahovala adresa i trpké pravdy, ktoré, pravda, týkali sa rakúskej vlády. Na výčitku, že snem ohľadom uspokojenia nemaďarských národností nič nerobí, bola v adrese tá správna odpoveď: „A čo urobil absolútny systém pre prinavrátenie urazených národných práv národov, keď roku 1848 suspendoval uhorskú ústavu a všetky krajinské zákony? Rovnoprávnosť národov vyslovil a uskutočnil tým, že všade, v každej národnosti, v súdnictve, v správe, v školách, uviedol nemecký systém a nemeckú reč. I srbská Vojvodina, utvorená kvôli srbskému národu, bola srbská len podľa mena. A v akých politických výhodách zúčastňujú sa i teraz vo vzťahoch k svojej nenemeckej reči obyvatelia Čiech, Haliče a dedičných zemí, hoci v nich tvoria prevažnú väčšinu obyvateľstva? Či sa vo všetkých týchto zemiach správa, prisluhovanie spravodlivosti a vyššie vyučovanie nevedie po nemecky? A či sú tam, vyjmúc Nemcov, záujmy národností lepšie zabezpečené, ako boli v Uhorsku v ktoromkoľvek čase?“

V rozpore s rozhodnutím hlavných županov a Sabolčskej stolice zotrvať v úradoch a nevypustiť moc z rúk, adresa vyhlásila „za protizákonné spravovanie krajiny, hlavne absolutistické pokračovanie neústavných úradníkov, potrestanie ktorých prináleží pred uhorské krajinské zákony“.

Vo všeobecnosti obsah adresy bol, že snem sa pevne pridŕža ústavnej samostatnosti krajiny, že nemôže prijať októbrový diplom a februárový patent, že rozhodne protestuje proti tomu, aby ríšska rada vo vzťahu k Uhorsku mala akúkoľvek zákonodarnú moc, v dôsledku toho do nej vyslancov nepošle, že pred úplným, v zákone predpísaným doplnením snemu nemôže sa pustiť ani do tvorenia zákonov, ani do rokovania o korunovačnom diplome, uvaľujúc na panovníka vinu za to, že spoločné dorozumenie znemožnil a jeho niť definitívne pretrhol. V dôsledku toho, že je i snem nútený niť snemového vyjednávania pokladať za pretrhnutú.

Panovník rozpustil snem 22. augusta s odôvodnením, že nezodpovedal svojej úlohe. Posledné zasadnutie mal snem 21. augusta a na ňom jednohlasne prijali Deákov protest, že snem sa pevne pridŕža všetkých právne stávajúcich, teda i roku 1848 sankcionovaných, snemom nepremenených zákonov a každý im odporujúci krok násilia pokladá za protiústavný. Taktiež jednohlasne prijali aj návrh Kolomana Tiszu, že „medzi prvé a najvážnejšie úlohy na utvorenie nových zákonov uspôsobeného snemu bude prislúchať: 1. uspokojenie všetkých nárokov národností bývajúcich v krajine; 2. uvedenie plnej občianskej a politickej rovnoprávnosti medzi rozličnými vyznaniami viery; 3. vyzdvihnutie všetkých pomerov imania spojených s urbárom“.

Snemoví vyslanci mali hneď po rozpustení snemu súkromnú poradu, na ktorej rozhodli, že „kýmkoľvek právomocnosti k zjavnému prestúpeniu zákona nútené nebudú a kýmkoľvek správa bez pozitívneho prestúpenia zákona bude možnou, musí sa opanované zákonné pole verne obhajovať“. Ale i toto rozhodnutie bolo takmer zbytočné. Stalo sa síce, že uhorská kancelária nariadila rozpustenie výborov, ktoré protestovali proti rozpusteniu snemu, a vymenovala kráľovských komisárov s úlohou zriadiť nové výbory, nehľadiac na to, že z kruhov maďarských vymenovaní komisári Jankovics, Gombos, Kapi, Torkos a iní vymenovanie prijať nechceli, podľa úpravy danej komisárom pri zostavení nových stoličných výborov mal byť zachovaný systém virilizmu, a tak do výborov prišli zasa len maďarskí statkári. Forgáchova úprava však potvrdila výslovne i ten bod Vayho úpravy, podľa ktorého za úradnú reč v municípiách bola vyhlásená reč maďarská s tou koncesiou, že len po maďarsky neznajúci môžu hovoriť v stoličných výboroch vo svojej materinskej reči. Záujmy Maďarov boli chránené úradnými školskými povereníctvami i na poli vyučovania, lebo v súvislosti s vyučovacou rečou na katolíckych gymnáziách vyslovili zásadu, že na nich môže byť vyučovacou len reč maďarská. Maďari nielen že si teda udržali faktickú a legálnu moc vyššou sankciou v živote verejnom, ale pritom vytisli z neho nemaďarské živly umele a násilne, prenasledujúc každé národné hnutie úradnou mocou. Nemaďarskí národovci boli bezohľadným násilím vytlačení z účasti na krajinskom sneme a elaborát povereníctva, ktorým mala byť národná rovnoprávnosť riešená, bol zasa len novou segedínskou pretvárkou.

Záhadným zjavom tejto doby boli najmä cirkuláre a hlavným županom dané úpravy kancelára Forgácha, lebo i proti zjavne vyslovenej panovníkovej žiadosti, aby sa národná rovnoprávnosť všade zisťovala, týmto mali byť Nemaďarom odňaté všetky národnostné práva.

Budínska námestná rada vypracovala 9. októbra program, v ktorom boli udané podmienky, za ktorých chcela by i ďalej úradovať. Prvou bolo, aby sa stoliciam neprekážalo v ich ústavnej samostatnosti a aby sa znovu zvolali rozpustené výbory. Pritom aby svojmu maďarskému zmýšľaniu dala silný výraz, námestná rada prikázala krašovskému stoličnému výboru, ktorý vyhlásil rumunskú reč v stolici za úradnú, aby toto rozhodnutie odvolal ako nezákonné, v opačnom prípade že siahne k prísnejším prostriedkom.

I kardinál-prímas Scitovský odvážil sa v hodnosti hlavného župana Ostrihomskej stolice ostro kritizovať v Uhorsku uskutočnený nekonštitucionálny stav podanou reprezentáciou uhorskej kancelárii, za čo ho však panovník v audiencii pokarhal.

V dôsledku zjavného odporu maďarských smerodajných kruhov siahol panovník ohľadom Uhorska po neočakávaných prísnych poriadkoch. Dňa 5. novembra nariadil, aby v dôsledku neposlušnosti uhorských municípií a pre zjavné, so vzburou hraničiace protivenie sa všetkým poriadkom, urobeným cieľom zavedenia pravidelných pomerov, korporatívna činnosť uhorskokráľovskej námestnej rady a spolu i činnosť krajinských municípií až do prinavrátenia narušeného verejného poriadku bola dočasne zastavená, v dôsledku čoho aby sa všetky ešte ostávajúce stoličné výbory a zastupiteľstvá slobodných kráľovských miest a okresov rozišli. Za uhorskokráľovského námestníka a predsedu námestnej rady vymenoval panovník podmaršala grófa Mórica Pálffyho s tým, aby hlavní župani s úplnou poslušnosťou plnili jeho nariadenia vzťahujúce sa na politickú správu krajiny. To isté museli plniť i námestníci hlavných županov, predstavení stolíc a okresov, mešťanostovia hlavného mesta Pešti, Budína a slobodných kráľovských miest. Proti rodiacemu sa verejnému poriadku a bezpečnosti osôb a majetku namierené priestupky a zločiny boli vyňaté spod kompetencie občianskeho pravosúdia a pridelené vojenským súdom. I kráľovská kúria dostala v tom čase najvyššie nariadenie, aby v uhorskom kráľovstve prisluhovanie spravodlivosti a súkromnoprávne pomery tak dlho, kým horeuvedené politické nariadenia budú potrebné, od všetkého urazenia a porušenia boli zachránené, a teda aby ako kúria, tak i pri municípiách úradujúce súdobé ústroje bez pretrhnutia konali svoje funkcie podľa rozhodnutí krajinskej sudcovskej porady, sankcionovaných i panovníkom.

V Uhorsku bol teda vyhlásený výnimočný stav obliehania, pravda, v podobe jemnejšej, lebo ako v reskripte stálo, „poľutovaniahodnými fígľami znebezpečený verejný poriadok nebolo možné v najkratšom čase prinavrátený vidieť“.

Ale ani v dôsledku týchto prísnejších poriadkov nenastúpila v zmýšľaní maďarského obecenstva nejaká vážnejšia premena. Správa najvyšších dikastérií, najvyššie úrady ostali v rukách maďarskej starokonzervatívnej šľachty, radikálnejší maďarskí muži boli síce z úradov hlavnožupanských odstránení, ale na ich miesta prišli obozretnejší, opatrnejší, pritom však rozhodne maďarsky zmýšľajúci administrátori, komisári, predstavení, ktorí si podriadených úradníkov, závisiacich od ich vymenovania, vybrali z kruhu svojich maďarónskych kreatúr. Výnimky boli veľmi zriedkavé.

Maďarónski úradníci, ktorí takýmto spôsobom prišli k úradnej moci, nepremeškali využiť ju najmä proti najslabším Slovákom. Zvolenský kráľovský komisár Ondrej Havas umienil si hájnického rím.-kat. farára Štefana Záhorského a garamseckého ev. farára Augusta H. Krčméryho eskortovať pred vojenský súd do Komárna. Vina farárov bola v tom, že sa zasadzovali za užívanie slovenskej reči s odvolaním sa na októbrový diplom a na kráľovský reskript z 21. júla 1861, žiadajúc od slúžneho Suchého a podžupana Jána Takácsa úradné prípisy v reči slovenskej, pričom úradné maďarské prípisy poslali im naspäť. Toto pokladali za búrenie proti vrchnosti, za čo mali byť trestaní vojenskými súdmi. Eskortovanie zamedzil len miestny banskobystrický veliteľ, major Rudolf Jakobs.

Národne prebudeným a v škole života, v borbe za práva národa slovenského otuženým slovenským národovcom ťažko bolo teda pracovať „na národa roli dedičnej“ s úspechom i v rámci októbrového diplomu. Ale oni jednako neochabli a rozmýšľaním prišli k presvedčeniu, že prvou podmienkou zdarnej práce je, aby národ slovenský mal svoj politický, hospodársky a kultúrny život tak usporiadaný, že by vo svojom duševnom a hmotnom vývine nikým a ničím nebol hatený. Odstránenie prekážok hatiacich tento vývin bolo národným programom najlepších synov Slovenska.

Na základe októbrového diplomu vymenovaní alebo v reštaurovaných stoličných výboroch vyvolení administratívni a pravosúdni maďarskí úradníci vytisli z úradov i tých niekoľkých slovenských národovcov, ktorí od roku 1850 boli vo verejnej krajinskej službe. Slovenskí muži prišli do disponibility, medzi nimi Ján Francisci, v tom čase radca pri námestnej rade v Budíne, Štefan Daxner, sudca pri okresnom súde v Kállove, a Viliam Pauliny-Tóth, prvý stoličný komisár v Kecskeméte.

Viedenská vláda ich obetovala maďarizmu; ale ak by sa vyrovnanie s Maďarmi nevydarilo, vtedy mali byť na dokumentovanie národnej rovnoprávnosti zasa postavení do úradov.

Na šťastie slovenského národa všetci traja použili svojej disponibility pre osožnú národnú prácu.

Ján Francisci, bytom v Budíne, vymohol si bez prekážok koncesiu na politické noviny, ktoré pri spoluúčinkovaní Mikuláša Ferienčíka od roku 1861 vydával v Budíne pod názvom Peštbudínske vedomosti. Tieto noviny stali sa hneď orgánom všetkých prebudených Slovákov. Do nich písalo všetko, čo na Slovensku perom vládlo, teda najlepší slovenskí ľudia. V nich rozširovali svoje politické koncepcie najmä dvaja najrozhľadenejší slovenskí politici, Štefan M. Daxner a dr. Ján Mallý, rím.-kat. kňaz a prefekt na Pazmáneu vo Viedni. Posledný písal pod pseudonymom Dusarov.

Daxnerove politické články v Pešťbudínskych vedomostiach uverejnené roku 1861 sú nielen dôkladným oboznamovaním so súčasnou politickou situáciou, ale i mužnou obranou slovenských záujmov. Za časov svojho úradovania v Kállove, v Sabolčskej stolici, od roku 1857 — 1860 mal častejšiu príležitosť viesť rozhovory so sabolčskou oligarchiou, v ktorých dôrazne prízvukoval zásadu federatívneho ako najspravodlivejšieho zriadenia Uhorska, porážajúc predovšetkým politickú individualitu Uhorska prízvukujúcich maďarských politikov dôvodmi čerpanými z prirodzeného práva. Zásadu integrity Uhorska uznal bezpodmienečne i on, ale pritom žiadal rozhodne, aby v rámci tejto integrity uznané boli aj individuality národov túto integritu tvoriacich, ako ich i staršie uhorské zákony uznávajú, keď hovoria, „de natione germanica, slavica“. Organizmus kresťanského štátu musí uznať a do seba prijať všetky záujmy svojho občianstva založené na základe prirodzenom a mravnom, teda uznať a zabezpečiť nielen osobnú slobodu a rovnoprávnosť, kam patrí i bezpečnosť života a majetku, ale i národnú a náboženskú, so všetkými integritu krajiny nenarušujúcimi konzekvenciami. Najväčšou chybou vtedajšieho rakúskeho štátneho organizmu bolo, že príslušníci rakúskeho štátu mali síce osobnú rovnoprávnosť pred zákonom, požívali i bezpečnosť života a majetku, ale slobody občianskej, nakoľko sa vzťahovala na politické práva, nebolo a nebolo ani náboženskej, ani národnej slobody a rovnoprávnosti. Pre tieto nedostatky väčšina občanov nemohla sa teda identifikovať s vtedajším organizmom štátu, a keďže Uhorsko bolo Rakúskom v malom, teda ani s Uhorskom, v ktorom poprední maďarskí politici otvorene hlásali, že v ňom všetko sa musí stať maďarským. Hlásali teda bezživotie nemaďarských národov.

Inteligencia nemaďarských národov sa týmto snahám rázne protivila, pravda, len mravnými prostriedkami, rozhovormi, poučovaním, žurnalistickou činnosťou, lebo vôľu národov v tomto smere prejaviť, odbavovať národné zhromaždenia pre prísny absolutistický systém nebolo možné. Ale rok 1861 bol už i pre národné manifestácie priaznivý. Na základe októbrového diplomu nabrali si Maďari síce toľko politickej moci, koľko len mohli, ale v súkromných rozhovoroch, v novinárskych článkoch prejavovali k nemaďarským národom aspoň platonické sympatie a panovník zvolal na 2. apríl nielen snem kráľovstva uhorského, ale i národný srbský kongres, a zasadal i snem chorvátsky. Táto doba bola teda dosť príhodnou tlmočiť politické požiadavky nielen takzvaných historicko-politických individualít, ale najmä individualít národných, ktoré v uhorskom sneme pre násilnícke voľby nenašli prirodzeného, oprávneného zastúpenia. K tomu pridružila sa ešte, že v tom čase na základe urbariálnych patentov nariadené regulácie majetkov a komasácie viedli sa zväčša s tendenciou ožobráčenia ľudu a boli také priaznivé, že s horami a pasienkami ostal ľud vo večitej závislosti od maďarónskeho zemského pána, takže volil všade toho, koho mu zemský pán vyznačil a nanútil. Nastúpil teda neprirodzený a nezákonitý stav, že uhorský snem, najmä vo vzťahu k Slovákom, nebol mravným prejavom národnej vôle, ale rezultátom násilníckych skutkov. Maďari i pri svojich kontestáciách o priazni k nemaďarským národnostiam boli aj v tom čase neprajní, netolerantní. Dokázali to najmä pri voľbe ruského vyslanca, výtečného národovca Adolfa I. Dobrianskeho, vyvoleného v Makovici v Šarišskej stolici, ktorého snem nechcel verifikovať, nariadiac proti voľbe vyšetrovanie.

Ale požiadavky a potreby slovenského národa mal poznať i tento snem, no bolo však potrebné, aby ich vyslovili, aby s nimi uhorskú verejnosť oboznamovali muži mravne a národne zachovalí, teda na zastupovanie slovenského národa nielen povolaní, ale mocou duševných zväzkov i oprávnení.

Pre politickú enunciáciu potrieb a požiadaviek slovenského národa, na vyslovenie jeho politického národného programu Daxner kliesnil si cestu článkami v Pešťbudínskych vedomostiach. V článku v 17. čísle 1861 pobádal, podnecoval do rezkejšej politickej činnosti týmito slovami:

„Nič sa na poli politickom tak zle neodpláca ako zdĺhavé rozumovanie bez ráznej účinlivosti.

Darmo my rozumujeme, že z práva pochodí sila; život skutočný hovorí nám, že sila začasto i z bezprávia robí právo… a my môžeme byť istí, že ako sme roku 1848 s pravdou našou ostali na ľade, tak i nabudúce samé rozumovanie bez ráznej účinlivosti právo naše nikdy neurobí skutočným.

Rozum sám osebe je ako veslo, ktorým loď na stojatých vodách sem a tam skrúcaná býva a z miesta pohnúť sa nevie; kus vetra a parostroja, kus ohňa a ducha je treba, aby loď naša národná na mori osudov napred plávala, len tak i veslo bude vstave úlohe svojej zadosť urobiť.

My povedomí sme si práva nášho; čože teda váhame celou silou chopiť sa prostriedkov tých, ktorými práva naše dosiahnuť si sľubujeme!

Srbi, Rumuni a Židia nás už predišli — za kýmže ešte čakáme my!…

Rozum ľudský nie je vstave s matematickou istotou vykalkulovať z istého podujatia na poli národnopolitickom vyplývajúce následky. Prozreteľnosť božská, osudy jednotlivcov i kalkuly národov spravujúca, nemnoho stará sa o kalkul rozumový a začasto celkom inšie prináša výsledky, než si to pôvodcovia istého podujatia popredku boli umienili…“

„Len skutky sú naše,“ hovoril cisár Jozef II., „výpadok skutkov podržal si osud.“

Potom v 18. čísle nasledoval v hlavných črtách Daxnerov politický program, podopretý dôvodmi z práva prirodzeného, čerpanými z bytnosti slovenského národa, „Uznanie slovenského národa na základe rovnoprávnosti národnej, čiže uznanie osobnosti slovenského národa, je prvým a hlavným punktom slovenských žiadostí, z ktorého ďalšie žiadosti Slovákov, ako z hlavnej príčiny ďalšie následky, prirodzeným a nutným spôsobom sa odvodzujú; ak teda zo zákonitej sústavy práv národa slovenského nemá byť uholný kameň vynechaný, tento bod mlčaním pominúť nemožno.“

Na námietku, či Slováci svoje jestvovanie národné chcú urobiť závislým na uznaní krajinského snemu, a načo teda žiadať, aby premenlivý ľudský zákon výslovne uznával to, čo vyšším a večným zákonom božím i bez toho jestvuje a jestvovať nikdy neprestane, Daxner odpovedal:

„To nie je chyba, keď zákon pozitívny osvojuje si to, čo v zákone večnom je obsažené, ale naopak, chyba je to, keď zákon pozitívny stanovy svoje zo zákona večného, prirodzeného neberie, ba azda zákonu tomu protiví sa. Tak stalo sa i v Uhorsku: múdrosť sv. Štefana v posledných dobách ústavného života uhorského ustúpila hrubému národnému egoizmu, ktorý záujmy a osobnosť jedného národa vysadzoval na to miesto, na ktorom jedine spoločné záujmy všetkých v Uhorsku žijúcich národov stále a trvanlive udržať sa môžu; tento egoizmus prehrešil sa v zákonoch ním prinesených proti právu večnému, božskému, v Slovákoch tak dobre ako v ktoromkoľvek druhom národe žijúcemu. Snemy, počnúc od r. 1790 — 1848, v Uhorsku jedine národ maďarský za národ uznávajú, jedine o reči maďarskej ako národnej a vlasteneckej hovoria, jedine o zveľadenie maďarskej národnosti zakladaním ústavov národnovzdelávacích (divadlá, akadémie) na obecné útraty a uvádzaním reči maďarskej do škôl, do cirkvi a všetkých odvetví života občianskeho sa starajú; o národoch nemaďarských, akoby ich v Uhorsku vôbec ani nebolo, ani zmienky nerobia, následkom čoho sa stáva, že Maďari Nemaďarov v ich vlastnom dome, v ich vlasti, v ktorej vyše tisíc rokov bývajú, cudzími a ich národnosť cudzou (idegen nemzetiség) volajú, čo všetko nebolo by možné, keby aj národná osobnosť slovenského národa a rovnoprávnosť jeho národnosti bola zabezpečená pozitívnym zákonom. Výslovné uznanie toho je potrebné vo vlasti tej, ktorá má byť harmonickým celkom národov v nej žijúcich, už i z tej príčiny, bo akokoľvek v telesnom človeku pomaly vyrastá človek duchovný, povedomie svojej hodnosti ľudskej a práv svojich človečenských, skrátka povedomie osobnosti svojej majúci, tak podobne i v národe materiálnom pomaly vyvíja sa národ duchovný, povedomie osobnosti svojej národnej a práv svojich ľudských sebou nesúci. A práve preto, ako pri jednotlivom človeku uznanie osobných práv je jeho prvou podmienkou slobody a rovnoprávnosti občianskej, tak medzi národmi uznanie osobnosti národnej je prvou podmienkou rovnoprávnosti národnej, ba práve táto posledná nezmyslom by bola tam, kde osôb národných, na ktoré by sa vzťahovala, niet alebo kde osoby tie zákonitého uznania nemajú…“

Všetko, čo v materiálnom svete jestvuje, môže jestvovať len v čase a priestore, preto neomylne potrebné je: uznať osobnosť slovenského národa v tom priestore, ktorý skutočne zaujíma; neomylne potrebné je teda vyhraničenie slovenského národa na základe národopisnej čiary, dištriktu hornouhorského. Vyhraničenie toto neodolateľne robí dôslednosť rozumnej politiky a sama podstata rovnoprávnosti národnej, lebo národ daktorý nejestvuje len vo vidine, ale i v skutočnom svete. Nie je teda dosť uznať osobnosť jeho v holej všeobecnosti, ale potreba uznať každý národ tak, ako je vskutku, v priestore tom, ktorý skutočne zaujíma a ktorý mu prozreteľnosť božská vyznačila. Bo do protirečení a nedôslednosti upadol by ten, kto by osobnosť jedného národa síce uznal, ale tie medze, v ktorých osobnosť tá je obsiahnutá a kde sa ona skutočnou stáva, by neuznal…

Keď cez toľké stáročia v ústavnom Uhorsku rozdrobené dištrikty Kuzmánov a Jazygov, mestá hajdúske, 16 spišských miest, všetky slobodné kráľovské mestá navzdor ťažkostiam topografickým ako vyhraničené a osobitnou municipiálnou správou nadané telesá bez najmenšej nesnádze pre vlasť a jej jednotu mohli jestvovať, nevidíme príčiny, prečo by jeden súvislý celok, tvoriaci slovenský národ, nemohol byť vyhraničeným, lebo vyhraničenie toto tak veľavážny smer, ako je uskutočnenie rovnoprávnosti národnej, neomylne predpokladá a výhody z jednoty reči pochádzajúce ako pri správe municipiálnej politickej, tak i pri záležitostiach súdnoprávnych silne odporúčajú…

Ak vyhraničenie slovenskej národnosti bude i skutkom prevedené, vtedy mierou rovnosti ľahko sa dajú v živote praktickom rozmerať práva národné, pre ktoré ináč, to jest bez národného vyhraničenia, spomenutá miera upotrebiť sa nedá; vtedy i medze tie, ktoré sa medzi rečou diplomatickou a druhými rečami vlasteneckými a národnými tiahnú, ľahko sa dajú určiť a zachovať…

Z ohľadu miery pre rozmeranie národných práv platí všeobecne ten princíp ako jednému, tak i druhému. Podľa toho teda vo vyhraničenom slovenskom dištrikte jedine slovenská reč môže byť žľabom obsahujúcim v sebe tok života verejného, občianskeho, cirkevného a školského; ona ako obraz, ktorým národ sám seba v ríši duchovnej spredmetňuje, ona ako jediný prostriedok, jediné dvíhadlo národnej vzdelanosti nesmie byť v medziach svojho národa, vo svojom dome na užší okres, na úlohu slúžky obmedzená, ale musí byť práve tak uprávnená, ako je uprávnený život národa samého v svojich medziach. Kto teda reč slovenskú vytíska, potlačuje, nenávidí, ten vytíska, potlačuje, nenávidí Slovákov; jej krivda je krivdou národa slovenského, jej právo je právo národa slovenského, jej česť je chválou národa slovenského, jej rozšírenosť je sila Slovákov, jej podstata, to sú Slováci sami…

Preto aj reč diplomatická ako prostriedok spoločného dorozumenia sa tam, kde nie je vlastne vlastnou rečou národa, nesmie si osobovať právo reči národnej, nesmie ani na piaď zaujať pre seba z poľa to, čo reči národnej patrí; jej medze a práva počínajú sa tam, kde výlučné medze a práva reči národnej prestávajú, teda ohľadom na Slovákov jej medze počínajú sa za hranicami dištriktu slovenského, v listoch so stolicami neslovenskými a neslovanskými, vo vnútornom usporiadaní a vzájomnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností krajinských, ktorých úloha na celú krajinu sa vzťahuje (nerozumejúc tu záležitostí stránok, ktoré vždy v patričnej reči národnej odbavované byť majú), konečne na spoločnom sneme krajinskom…

Avšak cieľ diplomatickej reči, to jest spoločné dorozumenie sa, neprináša so sebou tú prepiatosť, aby pri najvyšších vrchnostiach a v snemových poradách bolo zakázané hovoriť v druhých rečiach vlasteneckých, ale prináša len to, aby rečník v nediplomatickej reči náhľady svoje prednášajúci, a preto nerozumený, postaral sa o pretlmočenie svojich náhľadov do reči diplomatickej. Slováci preto hotoví sú na slušné medze obmedzenú diplomatickosť reči maďarskej v Uhorsku uznať, ale nie preto, aby sa azda skrze to naduprávnenosť národnosti a reči maďarskej nad národnosťou a rečou slovenskou uznávali, ale len z príčin praktickej cieľuprimeranosti, však osvedčujú sa pritom, že bez uznania ich osobnosti národnej a bez vyhraničenia tej osobnosti pre nich vo vlasti uhorskej rovnoprávnosti národnej niet. Vyslovujú aj to svoje silné presvedčenie, že bez naozaj prevedenej rovnoprávnosti národnej Uhorsko, táto historická pôda národných konfederácií, stáleho základu celosti a jednoty svojej nemá. Rovnoprávnosť národná, záležajúca v uznaní a vyhraničení osôb národných, je cena celosti a jednoty tejto vlasti; z tej ceny nič odjednať a oddišputovať sa nedá, ako sa nedalo odjednať z kníh Sibyliných. Kto teda zavrhuje rovnoprávnosť rozumenú v zmysle teraz prednesenom, ten zavrhuje budúcu jednotu a celosť tejto vlasti.“

Zo zlatých zrniek prirodzenej pravdy, aforisticky síce, ale umne a logicky prednesenej, Daxner zostavil politický program, ktorý slovenská inteligencia prijala s veľkým oduševnením za svoje národné krédo. Ale bolo ho treba sústavne usporiadať a národu slovenskému ako jeho žiadosť dať potvrdiť. Preto posmelený vcelku dosť priaznivými politickými okolnosťami, keď istú zdržanlivú dobroprajnosť pri prípadnom riešení národnostnej otázky osobne vyrozumel i z reči niekoľkých maďarských dynastov i z maďarských politických novín, požiadal svojho osobného priateľa, slovenského národovca Jána Jesenského, v tom čase hlavného slúžneho v Turčianskom Sv. Martine, aby vedený zásadou, že teraz máme toľko práva, koľko môžeme užiť, vykonal v tomto meste, aby ono národ slovenský cieľom manifestovania svojej vôle pri usporiadaní národnostnej otázky a cieľom vyslovenia svojich politických túžob povolalo na poradu. Ján Jesenský prijal a vykonal poverenie ochotne, v čom ho podporovali priaznivé miestne pomery. V Turčianskom Sv. Martine boli bystrí, nadšení mladí slovenskí muži, ktorí si vedeli získať vplyv v meste a strhnúť k činom i tak od rokov 1848 — 1849 osvietené, chrabré meštianstvo. Na zhromaždení meštianstva 9. mája 1861 rozhodlo sa teda pozvať „všetkých národovcov slovenských v Uhrách“ na slávnostné zhromaždenie do Turčianskeho Sv. Martina na deň 6. júna 1861 „na poradu o usporiadaní žiadostí Slovákov na základe jednoty celého Uhorska a na základe svornosti všetkých národností v Uhorsku“. Pozvanie podpísal richtár mesta Ondrej Koša a mnohí martinskí mešťania. Oni odôvodnili ho takto: „Keď do povahy vezmeme, že snem, ktorý teraz zasadal, za svoju hlavnú úlohu uznáva vyrovnanie a urovnoprávnenie národností v Uhorsku, keď z druhej strany uvážime, že žiadosti národov uhorských sa len tak povoliť môžu, ak sa poznajú, poznajú sa, ale len tak, ak sa vyslovia, teda uznávame za dobré, aby sa i národ slovenský z ohľadu tohto zrovnoprávnenia svojho ohlásil.“

Na toto pozvanie zišlo sa v Martine 6. a 7. júna 1861 asi šesťtisíc synov slovenského národa všetkých stavov a povolaní a tam ako „slovenské národné zhromaždenie“ za predsedníctva Jána Francisciho vypočulo a jednohlasne, s veľkým nadšením prijalo tento program Štefana Marka Daxnera ako svoje vlastné rozhodnutie:

I. Má sa podať skrze sviatočnú deputáciu výlučne snemu krajinskému uhorskému, s vyslovením dôvery ku snemu tomuto, memorandum, obsahujúce žiadosti národa slovenského cieľom spravodlivého prevedenia a zákonom krajinským zabezpečenia rovnoprávnosti v Uhorsku.

Žiadosti tieto sú nasledovné:

1. Aby bola osobnosť slovenského národa a vlastenskosť slovenskej reči zákonom pozitívnym a inaugurálnymi diplomami uznaná a uznaním tým proti zlomyseľným útokom nepriateľov svornosti národov zabezpečená.

2. Aby osobnosť naša národná bola uznaná v priestore tom, ktorý ako súvislá, nepretrhnutá masa skutočne zaujíma, pod menom hornouhorského slovenského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národností.

3. Aby práva národné a reči boli vymerané podľa zásady rovnosti medzi národmi uhorskými, žiada sa:

a) Aby v Okolí zosobňujúcom náš národ jedine a výlučne slovenská reč bola tým žľabom, ktorým tok života verejného, občianskeho, cirkevného a školského má prúdiť; preto aby pre Slovákov pri nastávajúcom zriadení krajiny a stolíc v Okolí slovenskom jeden odvolávací súd a aspoň jeden zmenkový súd, pri ktorých by úradná reč bola slovenská, bol utvorený; aby pri najvyššom súde krajinskom, taktiež pri najvyšších správnych dikastériách a pri komisii na vedenie školských záležitostí muži obecnou mienkou slovenskou za národovcov slovenských uznaní, nasledovne i v reči slovenskej dokonale zbehlí, v pomere počtu obyvateľstva ako referenti s potrebným osobníctvom boli postavení, ktorí by tam nielen úradné práce konali, ale spolu v čas potreby i záujmy slovenského národa zastávali.

b) Aby pri ponechaní reči maďarskej ako diplomatickej, teda len ako prostriedku spoločného dorozumenia sa, nasledovne v listoch so stolicami neslovanskými, vo vnútornom úradovaní a vzájomnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností krajinských, ktorých úloha sa na celú krajinu vzťahuje, nerozumejúc tu záležitosti stránok, ktoré sa vždy v patričnej národnej reči majú vybavovať, konečne na spoločnom krajinskom sneme, nevytvárajúc však pri tomto poslednom užívanie iných rečí krajinských, v hraniciach Okolia slovenského všetky výkony verejného života v reči národnej slovenskej sa odbavovali.

c) Aby snemové artikule, ktoré sa s rovnoprávnosťou a slobodou národov nezrovnávajú, menovite art. 16:1791, 7:1792, 4:1805, 3:1836, 6:1840, 2:1844, 5:1848 a 16 lit. e: 1848, zákonom pozitívnym boli vyzdvihnuté.

d) Aby hodnoverná osnova zákonov krajinských v reči slovenskej na samom krajinskom sneme bola zhotovená.

e) Aby pre náležité politické a právne vychovávanie a vzdelávanie slovenskej mládeže v príhodnom slovenskom meste právnická akadémia a mimo toho katedra reči a literatúry slovenskej na univerzite peštianskej na útraty krajinské boli založené. Taktiež aby ústavy naše literárne z krajinských dôchodkov boli pomerne podporované.

f) Aby literárne a mravne vzdelávateľné národné spolky právom slobodnej asociácie bolo dovolené Slovákom vždy zakladať a k cieľom tým potrebné príspevky zbierať.

g) Aby bolo dovolené slovenským obciam v živle inonárodnom, ako i obciam inonárodným v stoliciach slovenských osihoteným a vyhraničiť sa nemohúcim v obvode svojho občianskeho života svoju vlastnú reč používať a národnosť svoju slobodne pestovať a vzdelávať sa.

h) Aby boli zastúpené pri očakávanom reorganizovaní tabuly veľmožov i záujmy národností, a najmä slovenskej národnosti, uvážene a pomerne.

4. Slovenské národné zhromaždenie osvedčuje, že záujmy slovenského národa ohľadom slobody občianskej sú tie samé a jednostajné (totožné) so záujmami všetkých uhorských z ohľadu slobody národnej ale so záujmami všetkých doteraz zákonmi utlačených národov, menovite Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov, takže v priestore tom, ktorý národ slovenský obýva, úplne to isté žiada pre seba (ohľadom totiž národnosti a slobody), čo Maďari skutočne už majú, a za to jeden za všetkých a všetci za jedného chcú ručiť a bojovať.

II. Slovenské národné zhromaždenie s osvedčením pod 4. uvedeným rozhodlo národu chorvátskemu, srbskému, rumunskému a ruskému odoslať prípisy súcitu.

III. Robiť poriadky dotyčne žiadostí v memorande obsiahnutých a usporiadať, do života uviesť spolky literárne a hospodárske, vôbec budiť život národný a podporovať jeho vývin, národné zhromaždenie vymenovalo permanentný výbor.“

Tento program, známy ako „memorandum svätomartinské“, zhromaždenie prijalo jednohlasne s veľkým oduševnením. Ním sa mal zabezpečiť národný život Slovákov a chrániť pred záplavou maďarizácie.

Na diskusiách o ňom zúčastnili sa i prítomní krajinskí hodnostári: barón Šimon Révay, hl. župan turčiansky, a Martin Szentiványi, hl. župan liptovský, taktiež krajinský vyslanec Jozef Justh, všetci pomerne dosť dobroprajne. Martin Szentiványi odporúčal miesto výrazu „Slovenské Okolie“ pomenovanie „Vidiek Hornouhorský“. Ale hoci od zhromaždenia prijali i poverenie oddať memorandum krajinskému snemu na čele slovenskej deputácie, dosť skoro sa dokázalo, že mali na zhromaždení úlohu inú: informovať vládu o rozmeroch slovenského národného pohybu, aby mu podľa potreby mohla postaviť hrádze.

Komu oddať, komu predložiť memorandum? O tom boli na zhromaždení v podstate dve mienky. Martin Szentiványi, Ján Nemessányi, Ján Palárik, Ľudovít Dohnány a s nimi viacerí postavili sa na stanovisko konštitucionálne, žiadajúc v neobmedzenej dôvere v slušnosť, spravodlivosť a úprimnosť Maďarov, aby memorandum predložili len zasadajúcemu krajinskému snemu. Tejto mienky bol i Daxner, hoci vedel, že žiadosti v ňom obsiahnuté Maďari dobrovoľne nesplnia. Iní žiadali, aby memorandum predložili súčasne i kráľovi i snemu. Boli i takí, ktorí dosť nástojčivo žiadali, aby ho podali kráľovi. Väčšina rozhodla predložiť memorandum len snemu.

Mnohí osobní priatelia Daxnerovi počítali mu za veľkú chybu, že i on navrhoval podľa formy konštitucionálnej memorandum predložiť snemu. No bola to chyba ľahko napraviteľná, lebo od snemu bolo možné odvolať sa na panovníka; ale nebolo by možné bývalo naopak. I politické udalosti dali Daxnerovi za pravdu, najmä politické pomery srbského národa. Ani rozhodnutie srbského karlovského kongresu zo 6. apríla 1861, podané panovníkovi s osobnou petíciou vo Viedni 8. apríla, neprišlo do kráľovských propozícií, ba ani ináč nemalo výsledku, hoci Srbi mali zabezpečené svoje národnopolitické práva, osobitnú samosprávu, národnú cirkev s nezávislým patriarchom, cisárskym manifestom utvorenú osobitnú Vojvodinu a vlastné územie s veľvojvodcom v osobe samého panovníka. Ich karlovský národný kongres zvolal sám panovník na 2. apríla, a tak na ten istý deň so snemom uhorským. Rozhodnutie srbského kongresu teda ani nemohlo byť inde predložené len samému panovníkovi.

Po trpkých skúsenostiach pri podaní žiadostí nebolo radno zavrhnúť konštitucionálnu formu. Vo Viedni tak zmýšľali, že niet miesta pre slovenských ľudí ani pri dvornej kancelárii, ani pri námestnej rade, ani pri obsadení staníc hlavnožupanských. Panovník František Jozef I. pri viacerých slávnostných výsluchoch slovenských deputácií vyznačil národ slovenský epitetom lojálneho národa, ktorý si to spolu so svojou národnou inteligenciou i zaslúžil. Bolo teda veľkou krivdou, že mu za hlavných županov dali úhlavných nepriateľov jeho bytia. Keby miesto týchto boli prišli za hlavných županov slovenskí národní muži, predvídateľný dôsledok toho by bol býval ten, že v štrnástich stoliciach, ktoré národ slovenský čisto alebo prevažne obýva, bolo by sa utvorilo 14 lojálnych výborov a pod vplyvom týchto slovenský národ bol by mal 60 národných vyslancov na peštianskom sneme. Že sa to nestalo, toho príčinou bola Viedeň.

Do stáleho výboru, ktorý mal predložiť memorandum snemu a národné diela i potom spravovať, zhromaždenie vyvolilo Jána Francisciho, Jána Gočára, Jozefa M. Hurbana, Štefana Daxnera, Štefana Závodníka, Alexandra Pongráca, Viliama Pauliny-Tótha, Jura Holčeka, Alexandra Androviča, Štefana Hýroša, Michala Kellera, Michala Mudroňa, Jána Palárika, Ľudovíta Turzu, Petra Makovického a Samuela Pálku, všetko mužov čestných, všeobecne vážených, rozhľadených a nadovšetko národu slovenskému verne oddaných. Révay, Justh, Szentiványi mali byť vodcami tejto deputácie pri podávaní memoranda snemu, ale vytiahli sa z tejto prijatej úlohy klamnými výhovorkami; členovia stáleho výboru za predsedníctva Francisciho odovzdali teda memorandum 26. júna, v neprítomnosti snemového predsedu Kolomana Ghyczyho, podpredsedovi Kolomanovi Tiszovi, ktorý deputáciu slovenského národa prijal vo svojom súkromnom byte s čibukom v rukách. Odpovedal deputácii:

„Memorandum prijímam a doručím ho krajinskému snemu podľa svojej povinnosti. Na základe národnej rovnoprávnosti môžu všetky národnosti očakávať od krajinského snemu vyplnenie všetkých takých slušných žiadostí, ktoré sa zrovnávajú s celistvosťou a jednotou krajiny. Nakoľko toto memorandum také žiadosti obsahuje, môže ctená deputácia byť uistená o mojej podpore a ich vyplnení skrze snem.“

Po kongrese svätomartinskom nasledovali protesty proti memorandu. O ich pôvode je známo, že keď Révay, Justh a Szentiványi v peštianskom panskom kasíne referovali o obsahu memoranda, vtedy sa viacerí vyslanci z horných slovenských stolíc ponúkli, že zavedú protiakciu medzi ľudom slovenským a podvrátia memorandum jeho protestmi. Návrh bol odobrený, následkom čoho hlavní župani podžupanom a títo slúžnovcom dali potrebné úpravy, a slúžnovci s takou ochotou vrhli sa na zbieranie protestov, že tieto skôr došli na snem, než slovenská deputácia dala memorandum Tiszovi.

Protesty obsahovali ničím neodôvodnené, nedokázané tvrdenie a upodozrievanie, že pôvodcovia memoranda chcú Uhorsko roztrhať, oslabiť, ba práve Rusovi zapredať. Menej upodozrievajúci mali proti nemu tú námietku, že svojím federalistickým smerom protiví sa dejepisnej minulosti Uhorska, ktoré, podľa ich náuky, vždy tvorilo len jednu historicko-politickú individualitu, prečo Uhorsko že ani pre tú príčinu nemôže byť federatívnym, lebo každá federácia obsahuje vraj v sebe zárodok rozpadnutia. Túto náuku čerpali z teórie o rakúskom scentralizovanom štáte, prebrali ju od nimi nenávideného Bacha a Schmerlinga, ktorí tiež chceli z národov Rakúska utvoriť jednu rakúsku národnosť.

Uskutočnenie zásad obsiahnutých v memorande nebolo by oslabilo Uhorsko, len prekazilo pomaďarčenie Slovákov, a keďže počtom slabí Maďari práve toto chceli dosiahnuť, vymysleli naň upodozrievajúcu ohovárku drobenia a tak oslabenia Uhorska.

Slovenský národ nedostal na svoje memorandum od uhorského snemu direktnej úradnej odpovede, ale z návrhu snemového povereníctva, vyslaného v národnostnej otázke, ktorého členmi boli krajinskí vyslanci barón Jozef Eötvös, Lukáš Mácsay, Ľudovít Benický, Jozef Justh, Adolf Szentiványi, Viliam Tóth, Alojz Vlád a Žigmund Popovič, uverejnenej 1. augusta 1861, vysvitlo zrejme, že Maďari chcú Slovákov pomaďarčiť a tak zbaviť národného života. Memorandum bolo teda pre obratne ukrývané maďarizačné úmysly rozhodne odôvodnené.

V návrhu povereníctva boli ustanovené tieto dve zásady:

a) Občania uhorskej krajiny všetkých jazykov v politickom ohľade tvoria jedine len jeden národ, historickej predstave štátu uhorského zodpovedajúci, jediný a nerozlučiteľný uhorský národ.

b) Všetky v krajine bývajúce kmene (népek), menovite Maďari, Slováci, Rumuni, Nemci, Srbi, Rusíni atď., pokladať sa majú za rovnoprávne národnosti, ktoré svoje osobitné nároky v hraniciach politickej jednoty krajiny na základe osobnej slobody a spolkárstva bez všetkého ďalšieho obmedzenia môžu urobiť slobodne platnými.

O právach nemaďarských rečí vo verejnom živote návrh vypovedal, že zápisničná reč právomocností môže byť síce i nemaďarská, ale zápisnice musia byť vedené i v maďarskej reči; článok zákona z r. 1848 16-ty, menovite jeho predpis pod literou e), podľa ktorého na stoličných zhromaždeniach slobodno len po maďarsky hovoriť, mal byť zbavený platnosti.

S návrhom povereníctva, v ktorom bolo koľko slov, toľko mámenia, nesúhlasili jeho rumunskí členovia, výteční národovci Vlad a Popovič; predostreli povereníctvu svoj vlastný návrh podstatne nasledujúceho obsahu: „V rozličných čiastkach Uhorska vo väčšom počte, v nepretržených masách bývajúce kmene rozličných rečí, menovite Rumuni, Slováci, Srbi, Rusíni, Nemci, uznávajú sa s Maďarmi za rovnoprávne národy a všeobecnosť týchto tvorí politickú národnosť Uhorska. Každý národ má rovné právo bez prekážky užívať svoju národnú reč vo všetkých pomeroch súkromného a verejného života, vyvíjať sa a vzdelávať, následkom čoho v obciach, stoličných ochodziach a okoliach, v stoliciach, okresoch a mestách je správnou, zákonodarnou, poradnou, to jest všeobecnou, úradnou rečou tá, ktorá je národnou rečou celého alebo absolútnej väčšiny obyvateľstva v patričnej obci, ochodzi, okrese, stolici, slobodnom okolí, slobodnom okrese, alebo v slobodnom meste.“

Ale väčšina povereníctva zavrhla tento jedine rozumný návrh.

Keby snemové povereníctvo bolo chcelo úprimne uznať práva zjavne žiadané nemaďarskými národmi, bolo by skrátka i ono vyslovilo, že všetky národy krajiny uhorskej, a to Maďari, Slováci, Rumuni, Nemci, Srbi, Rusi, sú čo do práv národných medzi sebou rovnoprávne a politicky všetky dovedna tvoria jeden, historickému pochopu Uhorska zodpovedajúci celok, že v politicko-administratívnom, súdnoprávnom a vzdelávateľskom ohľade má byť uvedená taká ústrojnosť, ktorá by v medziach celosti krajiny všetkým národom zabezpečovala rovný a slobodný národný vývin.

Takýmto spôsobom bolo by povereníctvo utužilo základy jednoty a celosti vlasti uhorskej, založené pod sv. Štefanom; bolo by formulovalo zákon pozitívny, zodpovedajúci zákonu božiemu, právu národmi Uhorska všeobecne cítenému, a bolo by si vystavilo pomník vďačnosti v srdciach týchto národov, večný, nezrušiteľný. Ale keď i najväčšie, najrozšírenejšie anglické noviny Times vyslovili sa o návrhu povereníctva tak, že v každom pozornom čitateľovi vzbudí smiech, či bolo možné vidieť v ňom iné ako nový plán maďarizácie, nespôsobne ukrytý pod maskou národnej rovnoprávnosti.

Vôbec celý návrh povereníctva bol politickým nezmyslom; podľa neho ľud maďarský, slovenský, rumunský, nemecký, srbský, hoci každý tvorí osobitnú národnosť, predsa osebe ani jeden nie je národom. Následkom toho úplne oprávnená bola a je otázka: kdeže sa vzal ten jediný a nerozdeliteľný maďarský národ? Či azda ľud všetkých národností dovedna mal tvoriť to, čoho vlastností ani jeden nemal? Návrh povereníctva protirečil si sám sebe, lebo uznal síce rôznosť národností v Uhorsku, ale rôznosť národ odoprel a neuznal popredku. Rozumie sa, že tam nemôže byť ani národnosti, kde niet národa, ako nieto výsledku bez príčiny.

Pôvodcovia návrhu zamotali sa teda so svojím elaborátom do protirečení a nedôsledností; ich uznesenie nezakladalo sa na práve večnom, prirodzenom, vyvíjajúcom sa prirodzene zo života národov, ale miesto toho svojvoľne vystavili si hypotézy vymyslené, nespravodlivé, nemajúce v samotnom živote nijakého základu, nijakej oprávnenosti a budúcnosti.

Uhorský snem bol síce rozpustený, a tak ani nerokoval o návrhu, ale z neho úplne zrejmá bola snaha nepripustiť slovenský národ k politickým právam.

Na dobroprajnosť a lojalitu Maďarov nedalo sa spoľahnúť; preukázala sa hneď potom vo veľmi nepriaznivom svetle.

Už po rozpustení snemu a po vymenovaní grófa Mórica Pálffyho za kráľovského námestníka pre Uhorsko vydala budínska námestná rada 21. októbra famózne nariadenie, podľa ktorého na všetkých uhorských katolíckych gymnáziách bola maďarská reč uvedená za vyučovaciu a u nás vymenovaní za profesorov na gymnáziá muži, čo slovenskú reč nepoznali a voči slovenskej mládeži boli nepriazniví.

V dôsledku tejto a mnohých iných udalostí, menovite prenasledovania slovenských národných mužov, príkladu patentu pridržiavajúcich sa ev. kňazov, zmocnilo sa celej slovenskej inteligencie rozochvenie a všeobecné želanie, pozorované i v širokých vrstvách slovenského ľudu, aby sa memorandum slovenského národa predložilo panovníkovi. Povstala všeobecná túžba a žiadosť, aby sa k prestolu vystrojila početná slávnostná deputácia, ktorá by položila na stupne prestola, s vypočítaním krívd v národnom ohľade Slovákom i ako jednotlivcom i ako národu robených, prosbu o ochranu a uvedenie do života národnej rovnoprávnosti. To sa i stalo a na čelo deputácie postavil sa slávny slovenský národovec Štefan Moyses, banskobystrický rím.-kat. biskup.

Začiatkom decembra 1861 slovenskí národovci zišli sa v hojnom počte vo Viedni; Moyses prišiel ta 2. decembra a vykonal deputácii audienciu u panovníka na 12. december. Predstúpiť pred panovníka a podať dobropis podľa pravidiel dvornej ceremónie boli vyznačení títo členovia deputácie: Štefan Moyses ako vodca a rečník, Tomáš Červeň, kanonik, Ján Országh, archidiakon, Karol Kuzmány, patentálny superintendent, Jozef M. Hurban, ev. farár, Ján Francisci, námestný radca v disponibilite, Viliam Pauliny-Tóth, stoličný komisár v disponibilite, a František Blaho, advokát. Títo podpísali i prosbopis.

Predstúpili pred panovníka 12. decembra. Moyses prehovoril takto:

„V uhorskom kráľovstve pod smerodajným vplyvom až do najnovšej doby stávajúcich stoličných výborov a magistrátov, ako i posledného krajinského snemu, otcovská starostlivosť Vášho Veličenstva na ochranu nemaďarských národností viac ráz, menovite i 21. júla, najmilostivejšie vyslovená, nebola korunovaná žiadúcim úspechom. Ešte bolestnejšie dotýka sa najvernejších nemaďarských národov Uhorska, že uhorská kráľovská námestná rada 20. a 21. októbra vydala nariadenia, z ktorých prvé hrozí nemaďarským národným školám uvedením maďarskej reči, druhým však, hoci v odpore s dvoma, vydanými 5-ho dňa tohože mesiaca, ale bohužiaľ v platnosti nezadržanými vyneseniami uhorskej kráľovskej dvornej kancelárie, maďarská reč ako výlučne vyučovacia vo vyšších katolíckych gymnáziách je uvedená bez všetkého ohľadu na jazykové pomery. Keďže týmito poriadkami vzdelávanie ľudu v banskobystrickej diecéze, nemajúcej ani jednej maďarskej obce, najväčšiemu nebezpečenstvu je vystavené, z druhej strany však banskobystrické gymnázium, hlavná to základná škola pre duchovenstvo tejto diecézy, je uvedené do veľmi žalostného zmätku, v povedomí nevyhnutnej úradnej povinnosti videl som sa prinútený hľadať pri stupňoch najvyššieho prestolu výdatnú obranu pre náboženskomravné, do nebezpečenstva uvedené vzdelanie svojich diecezánov. A keďže súčasne dozvedel som sa, že mnohí vážnejší súkmeňovci, prislúchajúci k slovenskému, vyše dvoch miliónov duší počítajúcemu, Vášmu cisársko-kráľovskému apoštolskému Veličenstvu vždy nezlomne vernému národu, proti prechmatom ultramaďarizmu, ktoré vyššie spomenutými poriadkami tak dobre, ako i vo všetkých možných smeroch, ešte i pred rokom 1848 stávajúcu mieru prevyšujúc, najavo sa dávajú, tiež jedine od najvyššieho prestola Vášho cisársko-kráľovského apoštolského Veličenstva výdatnú pomoc očakávajú a tú vyprosiť sa pripravujú, tým mojim, za tým istým cieľom sa snažiacim súkmeňovcom pripojil som sa bez váhania.

Ako zlomok týchto mužov stojíme pred najjasnejším obličajom Vášho Veličenstva, s pokornou prosbou prosiac: nech ráči Vaše cisársko-kráľovské apoštolské Veličenstvo najmilostivejšie nariadiť primerané poriadky, aby v zmysle opakovaných najmilostivejších ohlásení, menovite však vyššieho, dňa 21. júla t. r. uhorskému snemu vydaného reskriptu, národné práva i najvernejšieho slovenského národa určite formulované a primeranými ustanovizňami trvanlive zabezpečené boli.“

Pritom odovzdal Moyses panovníkovi prosbopis slovenského národa i s dvoma prílohami, a to s memorandom a so zovrubným vypracovaním toho, ako by sa rovnoprávnosť slovenského národa v Uhorsku najľahšie, bez narušenia krajinskej ústavy a spolu Slovákom najviac bezpečnosti dávajúcim spôsobom mohla a mala uskutočniť.

Prosbopis po dokázaní toho, že od krajinského snemu vyplnenie žiadostí Slovákov podľa doterajších skúseností nemožno očakávať, a po obšírnom historickom odôvodnení obsahoval prosbu:

1. Aby uhorskí Slováci, ako staré uhorské zákony, menovite Verböczy III. § 25 1 a 2, 1608: 13 a c, 1608: 10, 1609: 44, dopúšťajú, práve tak ako Srbi, Rusi, Rumuni za osobitný uhorský národ uznaní a tie kraje, ktoré národ slovenský ako nepretrhnutý celok obýva, boli ako osobitné hornouhorské Slovenské Okolie uznané a konštituované.

2. Aby to Okolie, ako celistvá čiastka Uhorska, bolo síce podriadené všeobecnému uhorskému snemu a najvyšším uhorským vrchnostiam, ale aby bolo osobitným národným zastúpením a ako politickou, tak pravosúdnou správou nadelené.

3. Aby poradná a pokonávacia reč v politickej správe a pri prisluhovaní spravodlivosti v hraniciach tohto Okolia bola výlučne reč slovenská.

4. Aby z ohľadu škôl tohto Okolia slovenský národ v medziach všeobecných školských nariadení mohol nakladať.

V závere sa prosilo: „Vášho cisársko-kráľovského apoštolského Veličenstva sväté ústavné právo je také a podobné prosby na základe krajinských zákonov II-7 a II-9 najmilostivejšie vyslyšať a o tom z najvyššej plnomocnosti privilégia udeliť. Prosiac teda o také privilégium, opovažujeme sa spolu pripojiť návrh takejto písomnosti.“

Okrem toho Moyses odovzdal osobitný, len ním samým podpísaný prosbopis o ochrane pred maďarizovaním katolíckych škôl.

Panovníkova odpoveď znela:

„Teší ma, že vás ako tlmočníkov môjho zmýšľania vo všetkých ťažkých okolnostiach časových verného a lojálneho slovenského národa z uhorských čiastok tu vidím. Sťažnosti a prosby vaše povážim a podľa možnosti budem brať na ne ohľad. Čo sa školských záležitostí týka, spomenuté nariadenia, ako sami udávate, stali sa proti mojej vôli, a tu čím skôr nariadim, aby sa tomu odpomohlo. I v inom ohľade prosby a žaloby dám preskúmať a budem hľadieť, aby sa im podľa možnosti vyhovelo. Opakujem, že ma tešilo vás vidieť.“

Panovníkovi podaný prosbopis Slovákov o udelenie privilégia osobitného slovenského Okolia bol vlastne žalobným spisom Slovákov nielen na prechmaty maďarských politických smerodajných kruhov, ale i na nepriazeň viedenských vládnych kruhov, ktoré si od roku 1842 takmer ani nevšimli odôvodnené žaloby zaznávaných, odstrkovaných, prenasledovaniam vystavených Slovákov.

„Už roku 1842,“ hovorilo sa v prosbopise, „osmelili sa Slováci skrze deputáciu (bola to deputácia jozeffyovská) predložiť pred najvyšší trón protest proti dovtedy neslýchaným prechmatom Maďarov.“ Bohužiaľ, táto prosba nenašla dostatočného ocenenia. Ponáhľali sa i v svojom zhromaždení 10. mája 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši svoje neodtajiteľné práva ako pranárod uhorský reklamovať a v záujme zákonitosti a zákonného poriadku vysokej vláde i osobitný vojensky ustrojený dobrovoľnícky zbor postaviť, dokážuc i týmto spôsobom svoju oddanosť panovníckemu domu. Vaše Veličenstvo ráčilo spravodlivé práva a zásluhy slovenského národa v Uhrách o prestol a vlasť najmilostivejšie uznať, keď na poťažnú Vášmu Veličenstvu roku 1849 v Olomouci predloženú prosbu tohože slovenského národa úplnú rovnoprávnosť prisľúbiť a zásadu národnej rovnoprávnosti i do ríšskej ústavy od 4. marca 1849 prijať ráčilo. Bohužiaľ, ostali však predlohy, ktoré slovenskí dôverníci vysokej vláde 21. apríla 1849 urobili, a dobropis, v ktorom tí istí prosili 17. septembra 1849 o utvorenie osobitnej slovenskej korunnej zeme, bez výsledku; naproti tomu na naliehanie protivnej stránky, ktorú isté časové okolnosti podporovali, i ústava od 4. marca 1849 sa vyzdvihla a v rokoch 1852 po 1860, hoci najviac skrze nemeckých úradníkov, pracovalo sa potlačením všetkých iných len na zmocnení maďarského živlu, a síce tak, že keď sa ríšska rada roku 1859 rozmnožila, vyše dvoch miliónov počítajúci Slováci v nej ani jedného zastupiteľa nemali a následkom toho i najvyšší vlastnoručný prípis dvorskému kancelárovi barónovi Vaymu od 20. októbra 1860 len predošlú hegemóniu Maďarov prinavrátil, práva a slušné žiadosti nemaďarských národov celkom ignoroval. Uprednostnenie Maďarov nad Slovákmi a inými nemaďarskými národmi uhorskými pomstilo sa i teraz, ako roku 1848, zase tým, že Vaším cisársko-kráľovským apoštolským Veličenstvom zamýšľané vyrovnanie ústavných práv kráľovstva uhorského so záujmami celej monarchie rozrazilo sa na neústupnom pridŕžaní sa peštianskeho snemu, takmer výlučne zloženého zo živlov maďarských i nemaďarských, národnostiam uhorským neprajných zákonov z roku 1848, a tak otcovskému srdcu Vášho Veličenstva iste bolestné rozpustenie tohto snemu vysloviť sa muselo. — V záležitosti riešenia národnej rovnoprávnosti 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine držané národné zhromaždenie v pripojenom memorande bližšie formulovalo, poťažne požiadavkám času pristrojilo národné žiadosti Slovákov. Toto memorandum bolo určené krajinskému snemu, aby na tomto základe želania národov uspokojujúci návrh zákona Vášmu cisársko-kráľovskému apoštolskému Veličenstvu bol predložený. Pretože uhorský snem namiesto toho, žeby sa bol dokázal voči spravodlivým požiadavkám potlačených národov spravodlivým, proti spomenutému memorandu s nadužitím úradnej moci protesty municípií zapríčinil a vôbec postavil sa na výlučné, len maďarským záujmom priaznivé stanovisko takzvaných zákonov z roku 1848; pretože ďalej tenže snem práve preto je už i rozpustený a účinkovať prestal, od uhorskej vlády podľa horeuvedeného žiadna pomoc očakávať sa nedá; len jediná cesta nám zostáva, aby sme sa bezprostredne k Vášmu cisársko-kráľovskému apoštolskému Veličenstvu obrátili a na základe mnohých sľubov národnej rovnoprávnosti, obzvlášte ale na základe najvyššieho reskriptu na uhorský snem od 21. júla 1861 najponíženejšie prosili vyplnenie našich žiadostí. — Svoju požiadavku, aby Slováci na základe im udeleného privilégia boli uznaní a považovaní za osobitný politický národ a aby mali svoje osobitné hornouhorské slovenské Okolie, čerpali, menovite poslednú, z plnej moci kráľovskej, považujúc túto za prameň všetkých doterajších dejepisne známych premien v delení územia. A je vskutku dejepisne dokázané, že Uhorsko podelil na stolice sv. Štefan, prvý kráľ uhorský; dokázané je, že panujúci kráľ uhorský určoval hranice stolíc z vlastnej plnomoci, preinačujúc ich podľa potreby času, lebo od založenia uhorského kráľovstva až do novších časov vždy boli i také obce, ba celé vidieky, ktoré od stolíc alebo sčiastky, alebo celkom neodvisle v zmysle im udelených privilégií pod bezprostredným kráľovským dozorstvom ako osobitné samostatné jurisdikcie samy sa spravovali, a to tak, že na ne ani najvyššie krajinské dikastériá nemali vplyvu. Uhorskí králi vykonávali právo cestou privilégií ktorúkoľvek obec, ktorýkoľvek väčší alebo menší vidiek z vlastnej plnomocnosti spod vplyvu poťažných stolíc vybrať. Na základe privilégia kráľa Ondreja II. z roku 1211 bol „Kraj Burzy“ (terra Borza, Burzenland) v Sedmohradsku nemeckým rytierom s tým právom oddaný, že si pre ten kraj smú voliť svojich vlastných sudcov a vo všetkých záležitostiach, nevynímajúc ani občianske pravoty, bezprostredne majú byť podriadení len kráľovi. Tak vznikli za Gejzu II. roku 1143 „Provincia spišských miest“ s tými istými právami, „Provincia sedmohradských Sasov“ (sedes et fundus Saxonum), „Zemania svätohavelskí“ (nobiles de Szent-Gál), „Dištrikt 24 obcí turopoľských“. I Srbi, ktorí sa prisťahovali do Uhorska v XV. storočí, boli spod stoličnej právomoci vybratí a svojmu despotovi podriadení; patentom Leopolda I. z roku 1683 Juraj Branković bol potvrdený za nástupcu predošlého despotu podobného mena i v jeho právach; stalo sa to isté, keď pod patriarchom ipekským Arsenom Černovićom do Uhorska prišlo 30 000 srbských rodín. Leopold I. vybral ich spod krajinských právomocí a nariadil, aby ich spravovali patriarchovia a úradníci nimi slobodne volení, len kráľovi podriadení, i v cirkevných i v národných záležitostiach. Tak vznikli samostatné dištrikty: Kykindský, Jazygov a Kumánov, osady Sikulov, Bulharov, Arménov v Sedmohradsku; ba nie sú zriedkavé prípady, že uhorskí králi či domácimi, či prisťahovanými cudzincami obydlené mestečká alebo dediny privilégiami spod stolíc vybrali. Príkladom na to je dedina Harhov na Spiši, ktorú kráľ Ladislav IV. roku 1278 grófovi Eliášovi daroval s jej úplným vybratím spod právomoci i hlavného župana i kuriálneho grófa, a mestečko Horná Baňa v Satmárskej stolici, ktoré privilégiom kráľa Ľudovíta Veľkého z roku 1376 spod stolice úplne vybrali.

V dôsledku častých kráľovských privilégií stalo sa, že v terajšej Spišskej stolici vedľa právomoci hlavného župana jestvovali ešte tieto právomocné celky: „neodvislá právomoc desiatich kopijníckych osád“, „Provincia Saská“, „Grófa kúrie v spišskom zámku“, „kráľovského kastelána v Ľubovni“, kráľovské slobodné mestá Levoča, Kežmarok a od každej inej právomoci oslobodená dedina Harhov.

Koncom roku 1861 nebol František Jozef I. korunovaným kráľom uhorským, a tak mohla by vzniknúť námietka, že by nebol ani oprávnený býval Slovákom zákonite udeliť privilégium osobitného územia. Avšak v tejto veci bolo vždy v obyčaji, že i nekorunovaní králi, a to i pred nastúpením panovania, ba i pretendenti koruny, aby svoje vyvolenie mohli vykonať, udeľovali privilégiá, a tieto privilégiá, ako k vláde prišli, do života uviedli a po korunovaní potvrdili.

Pravda je síce, že III. čl. zákona z roku 1791 spomína, že udelenie privilégií prináleží len zákonne korunovanému kráľovi, avšak tu môže sa rozumieť len ich potvrdenie, lebo ináč pri zmene vlády mohli by sa stať neplatnými, a toto prastarej obyčaji celkom zodpovedajúce vysvetľovanie celkom zreteľne potvrdené je XXXII. článkom zákona z r. 1791, podľa ktorého privilégiá nekorunovaného kráľa Jozefa II. preto len v prípade ich potvrdenia korunovaným kráľom majú ostať platnými, lebo ak by jozefínske privilégiá za celkom nezákonné alebo neplatné boli pokladané, tie isté, lebo od neoprávneného, nasledovne v chybnej forme vydané, podľa doslovného zmyslu krajinského zákona neboli by mohli byť potvrdené, ale ako celkom neplatné boli by mali byť udelené v celkom novej forme.

Slováci, žiadajúc privilégium osobitného slovenského územia, Okolia, nežiadali teda nič nezákonité, v dejinách Uhorska neobyčajné a neslýchané. Dejepisná, kráľovská prax a prirodzené právo všemožne podporovali ich oprávnenú žiadosť.

Ale zakročenie slovenskej deputácie a podanie prosbopisu k prestolu nemalo ani teraz účinkov. Príčinou toho bola nepriazeň pri moci ponechaných Maďarov, a hlavne Viedne. O možnosti priaznivých výsledkov memoranda pochyboval, poznajúc dôkladne politickú situáciu, i sám Daxner. Viedenským politickým kruhom išlo hlavne len o štátoprávne vyrovnanie s Uhorskom a o inauguračný diplom, a ani panovník nechcel si dosiahnutie týchto cieľov sťažovať propozíciami majúcimi za cieľ vyrovnanie národných otázok. A tak ani od Viedne, ani od Pešti nebolo čo očakávať. Daxner, vediac dobre, že Slovákom nepovolia osobitné územie, lebo veď to bolo otázkou moci, chcel veci len ta doviesť, aby uhorský snem v súvislosti s uznaním osobnosti slovenského národa vyslovil svoje áno, alebo nie. V jednom i druhom prípade národná otázka Slovákov bola by prišla do takého pozitívneho štádia, z ktorého by potom bolo bývalo možné ďalej kráčať.

Bolo teda pravým divom, že si vo Viedni aspoň natoľko všimli národnej veci Slovákov, že 1. a 2. januára 1862 naložili kráľovskému námestníkovi grófovi Pálffymu vyzvať biskupa Moysesa, aby mu udal, čo vie v súvislosti so záležitosťou ním u prestola prednesenou. Moyses odpovedal námestníkovi prípisom dňa 10. mája, v ktorom svoje tvrdenie, že tlak na slovenský národ sa vykonáva v objeme jeho skúseností všetkými možnými prostriedkami, dokázal konkrétnymi prípadmi prenasledovania slovenských kňazov Záhorského, Krčméryho, Podhradského v Pešti a Michala M. Hodžu v Liptovskom Sv. Mikuláši; dokázal i to, že nariadením kráľovskej uhorskej dvornej kancelárie z 27. decembra 1861 v prospech uvedenia slovenskej vyučovacej reči na banskobystrickom katolíckom gymnáziu a pravdepodobne i na iných nič sa nestalo, a tak že také pokračovanie smeruje k ohlupovaniu, znemravneniu a zhovädeniu slovenského národa.

Pálffyho odpoveď, daná 1. júna 1862, bola šetrná a chlácholivá; v nej osvedčil sa Moysesove žiadosti prípadne ochotne vyplniť. Ale v nej bolo i mnoho protirečenia. V podstate tvrdil, že okolnosti nie vždy dovoľujú i potrebným ukazujúce sa záležitosti v ich úplnom rozsahu so žiadúcou rýchlosťou uskutočňovať, že v záležitostiach prednesených slovenskou deputáciou prestolu z najvyššieho rozkazu sú rokovania už v behu, že poťažne návrhy sú najvyššiemu miestu predložené a na ne očakávané najvyššie rozhodnutia budú nezúžené vykonané. Ale za potrebné pokladal už teraz i to vysloviť, že konečné rozlúštenie národnostnej otázky v budúcnosti vymáhať sa má len cestou zákonodarstva, v prítomnosti však že niet takej krikľavej pohnútky, ktorá by vyžadovala zvláštnu ochranu Slovákov, lebo on, námestník, má i prostriedky i vôľu každé potlačovanie hneď zamedziť.

Ale boli to len slová, a skutky svedčili, že proti Slovákom bol i kráľovský námestník predpojatý. Pred Jánom Franciscim pripomenul síce, že by chcel Slovákov do úradov vymenovať, ale keď mu Francisci navrhoval Štefana Daxnera, Viliama Pauliny-Tótha a Ľudovíta Turzu, hoci Daxner a Turzo boli muži kvalifikovaní, znamenití juristi, Pálffy povedal, že nemajú potrebného rangu, potrebnej kvalifikácie, že nemôže ľudí dať avanžovať, že Slováci nemajú súcich ľudí. A jednako dal na dosť vysoké úrady vymenovať slúžnych, okresných sudcov a advokátov, teda mužov bez potrebného rangu, keď len boli Maďari alebo maďaróni.

Dobroprajným sprostredkovateľom bol námestník Pálffy jedine pri povolení Matice slovenskej.

*

Keď takto mysle slovenských národovcov zaneprázdňovalo zriadenie politického života Slovákov a v duševnom veľkom rozochvení bola venovaná pozornosť prevažne časovým politickým udalostiam, rozmnožila sa predsa roku 1861 i literárna produkcia slovenská. Pešťbudínske vedomosti, Dobšinského beletristický Sokol, Radlinského Priateľ školy a literatúry, Paulinyho humoristický časopis Černokňažník, kalendár podobného mena, Básnické spisy Andreja Sládkoviča, veľká báseň toho istého básnika Svätomartiniáda, napísaná na oslavu svätomartinského zhromaždenia, druhý ročník almanachu Lipa, Algöverova Počtoveda boli významnejšími literárnymi dielami tejto doby. Ochotnícke divadelné predstavenia hrali v Turčianskom Sv. Martine a v Liptovskom Sv. Mikuláši.

No roku 1861 čakala slovenský národ i citeľná strata: Pavel Jozef Šafárik, „slávny buditeľ národa slovanského, veliký dejepisec našich slávnych dejov, bádateľ nevyrovnaný v hlbinách jazyka slovanského“, rodom Slovák z gemerského Kobeliarova, umrel v Prahe 26. júna 1861. Smútočné služby božie za tohto v Slovanstve slávneho slovenského muža odbavovali Slováci i na Slovensku, menovite v Kobeliarove a v Ľubietovej.

Veľký učenec žil odtrhnutý od rodnej zeme a pochyboval, ba za nemožné pokladal, že by Slovákom národne niekedy bolo lepšie. Keby sa bol dožil založenia Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií, bol by svoj náhľad istotne zmenil.

Z jeho veľkých diel vzdelaní Slováci čerpali posilu, ale na odstránenie národnej biedy praktickým spôsobom Šafárik neprispel ničím. Urobili to slovenskí muži nie tak skvele nadaní, ale podľa docielených výsledkov nie menej slávni.

Pramene: Štefan M. Daxner: Po roku 1849. — Pešťbudínske vedomosti 1861.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.