ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po roku 1867. Spravovanie Uhorska maďarským ministerstvom. Prenasledovanie nemaďarských národností. Zatvorenie slovenských vzdelávacích ústavov

Panovníka Františka Jozefa I. korunovali v Budíne za uhorského kráľa 8. júna 1867 s veľkou slávou a nádherou. Pri tejto príležitosti na dôkaz úplného zmierenia s Maďarmi korunovaný kráľ daroval svoj korunovačný dar 100.000 dukátov tým honvédom, ktorí roku 1848/9 proti nemu povstali a jeho detronizovanie podporovali zbrojou. Ministerstvo prebralo a roztrieďovalo potom agendy námestnej rady a uhorské záležitosti, ktoré sa dosiaľ viedli vo Viedni uhorskou kanceláriou.

Ale novovymenované ministerstvo nezodpovedalo očakávaniu. Proti nemu povstala hneď žaloba, že i pri svojej nezávislosti, zmýšľaní, ministrami pred niekoľkými rokmi prejavenom, stojí v službe záujmov škodlivých krajine. Že zákonodarstvo preplnené živlami aristokratickými, vládnymi úradníkmi, ašpirantmi na ministerské alebo od vplyvu ministrov závisiace úrady nie je výrazom mienky krajinského občianstva, ale len orgánom ministerských snáh a ministerským hlasovacím strojom, a že je moc zákonov z roku 1848 ministerskými nariadeniami skutočne ochromená. Že municípiá, doterajšie hradby slobody, nezodpovedajú XVI. článku zákona z roku 1848, lebo nie sú ustrojené na základe reprezentácie ľudu, a preto že ani nemôžu byť výrazom a predstaviteľom mienky a vôle obecenstva patričnej právomocnosti, konečne že ich úloha je pôsobením ministrov a snemovej väčšiny tak obstrihaná, že sú len výkonnými nástrojmi ministerských nariadení.

Ale odôvodnená bola zvlášte nespokojnosť zastupiteľov nemaďarských národov na sneme, lebo Maďari dostali vo vnútorných dielach slobodnú ruku, kdežto maďarská snemová opozícia želela len za tým, že pri vyrovnaní nebolo možné preraziť s personálnou úniou a s úplným, radikálnym exekvovaním zákonov z roku 1848.

Začiatky tvorenia sa krajinských snemových stránok ukázali sa už v prvom roku vyrovnania. Najprv vyčnievali len dve: stredná ľavá a krajná ľavá. Sennyey s konzervatívcami pripojil sa k Deákovej strane. Pri tvorení sa stránok rozhodovali otázky štátoprávne. Krajná ľavá strana napádala náruživo vyrovnanie; stredná ľavá chcela ho len ponapravovať.

Do delegácií, zasadajúcich koncom roku 1867, vyvolili zo strednej ľavej strany dvanásť riadnych a dvoch náhradných členov. Koloman Tisza, Koloman Ghyczy, Samuel Bónis, Ľudovít Simonyi a Gabriel Várady prijali vyvolenie; jedna frakcia strednej ľavej strany pod vodcovstvom Mórica Jókaiho im to zazlievala a i táto strana sa na čas rozčesla. Menovaní delegáti vystúpili z delegácie už v novembri 1868, a to pre tú príčinu, že spoločnú vládu pomenovali v nej ríšskou vládou.

V delegácii narobilo mnoho zlej krvi aj vystúpenie generála Grivičića, ktorý tendenciu Maďarov rozrušiť jednotu armády menom vojenského ministra ostro napadol. Ale minister, aby sa rozhorčenosť Maďarov utíšila, odvolal to skrze majora Ghyczyho hneď na druhý deň; no maďarská nespokojnosť jednako neprestala.

Panovník, zakľúčiac vyrovnávací snem osobne, prízvukoval, že vynesené boli na ňom zákony o definitívnom usporiadaní feudálnych, majetkových pomerov, o výmene urbáru, o dežme z viníc, o pravotnom poriadku, o expropriácii, o únii so Sedmohradskom, o vyrovnaní s Chorvátskom, o krajinskej obrane, o výučbe ľudu, o náboženskej rovnoprávnosti, o emancipácii Židov a o srbskej a rumunskej národnej cirkvi. Civilné manželstvo a civilné súdy v pravotách manželských chceli vtedy ešte len dvaja, Deák a Baltazár Horváth, ale i títo odstúpili od nich z obavy, aby konzervatívci a klérus, ktorí doteraz podporovali vyrovnanie, neprešli do opozície.

Pri voľbách do snemu roku 1869 zrazila sa strana Deákova so stranou strednoľavou ostrejšie; vo volebnom boji vyhrala opozičná strana štyridsať mandátov. Prepadli i takí náčelní muži Deákovej strany ako Lónyay, Trefort, Csengery a Somssich, ale ešte jednako mala väčšinu deväťdesiat hlasov.

Snem vyvolený roku 1869 nebol priaznivý vnútorným reformám sčiastky pre parlamentárne pomery, sčiastky pre konfesionalizmus a pre žiarlivosť municipalistov, ktorí autonómiu stolíc všemožne chránili. Ale tým úsilnejšie pracovali Maďari na premenení Uhorska na jednorečovú krajinu.

Únia so Sedmohradskom a vyrovnanie s Chorvátskom boli dielom panovníkovej štedrosti voči Maďarom a Andrássyho politickej úlisnosti. Nebolo už srbskej Vojvodiny a temešského Banátu, a tak si Maďari pochvaľovali, že sa ríša sv. Štefana spojila. Ale otázka Rijeky a Saskej Zeme (universitas Saxonum) v Sedmohradsku ostali ešte vždy neusporiadané. O Pešti tvrdili Maďari, že stala sa centrom svätoštefanskej dŕžavy, ba i Rakúsko-uhorskej monarchie. Dvor býval častejšie v Budíne a v Jedľove; v Budíne narodila sa i arcivojvodkyňa Mária Valéria, ktorej dali i maďarskú dojku; aj korunný princ dostal za vychovávateľa Maďara, Hyacinta Rónayho.

Andrássyho sebadôvera pri požívaní úplnej priazne dvora už neznala ani hraníc; on zastaral sa i do srbských záležitostí. Po zavraždení kniežaťa Michala Obrenovića v parku Topčiderskom uhorský snem na jeho návrh odhlasoval srbskej skupštine sústrasť. Potom prikázal uväzniť a peštianskemu súdu súdiť z účasti na vražde upodozrievaného Alexandra Karaďordevića, ktorého však uhorská kúria pre nedostatok dôkazov oslobodila spod žaloby. Do Belehradu vymenoval za konzula Maďara Benjamina Kállayho a i zákonité pohyby nemaďarských národností pri vymáhaní zákonom povolenej národnej rovnoprávnosti stíhal bezohľadne, nešetrne. Vyrovnanie s Chorvátskom bolo mu dobré len na ten cieľ, aby Maďari národnostné pohyby z tejto strany Drávy tým energickejšie mohli prenasledovať. Rumuni vyslovili na zhromaždení v Blažoráši, že zákon o únii Sedmohradska nemôžu pokladať za platný. Andrássy dal preto Rumunov väzniť, domy ich prednejších národovcov prekutávať, naložiac súčasne zapravotiť ich pre velezradu. Keď rumunský vyslanec Macellariu pre túto príčinu interpeloval ministra Horvátha, minister odpovedal pri frenetickom potlesku maďarských vyslancov, že každého nemilosrdne zničí, kto proti ústave povstane. Srbský národovec, krajinský vyslanec dr. Svetozár Miletić, bol novosadským mešťanostom: Andrássy zbavil ho úradu a do Nového Sadu poslal kráľovského komisára. S odpoveďou na interpeláciu v záležitosti novosadskej snemovňa súhlasila, vyjmúc krajnú ľavú stranu. Slovenského národovca dr. Jozefa M. Hurbana pre historicko-politické články Čomu nás učia dejiny? uverejnené v Pešťbudínskych vedomostiach dal zapravotiť a odsúdiť na šesťmesačné väzenie. Slovenskí ev. farári chceli panovníka hromadne prosiť, aby Hurbana omilostil; Andrássy rozkázal superintendentom Gedulymu a Mádaymu, aby ev. kňazom prísne zabránili urobiť tento krok.

Roku 1869 nastolil v delegáciách zobčanenie Vojenskej Hranice. V delegáciách bol vplyv Maďarov už natoľko prevažujúci, že rakúski Nemci už pokladali sa za ich helotov, vraviac, že zmysel delegácií je otročenie Nemcov. Prvé kráľovské reskripty o zobčanení Hranice vyšli 19. augusta, ktoré však dialo sa postupne. I otázku pripojenia Rijeky vtedy riešili, a keďže dotyčne tejto Uhorsko nemohlo sa vyrovnať s Chorvátskom, nastúpilo také provizórium, že Rijeka dostala sa Uhorsku. Andrássy dal jej za gubernátora Maďara grófa Zichyho. Ale ani postupné zobčanenie Hranice nedošlo tak hladko. Hneď spočiatku ozývali sa v Hranici ponosy, predovšetkým sám generál Grivičić hovoril verejne, že hraničiarov teraz už z vďaky za vernosť dokázanú roku 1848 odzbrojujú, aby sa Maďari na bezbranných tým ľahšie mohli vyvŕšiť. Rozhorčenie vzmáhalo sa s napredovaním zobčanenia; ale v septembri roku 1871 vrelo to už silnejšie a 8. okróbra vypuklo v rakovickej stotine ogulinskeho pluku povstanie. Hraničiari, počtom 300, ozbrojili sa zo štátnych zbrojníc a tiahli na Karlovac. Ale podľahli presile; generáli Mollinary a Russ premohli ich a dali súdiť a odpraviť štatariálne. Zobčanenie vykonali potom bez prekážky.

Úspechy, s akými uhorský finančný minister Lónyay vymáhal Uhorsku v cudzozemskú pôžičky, spravili mu meno dobrého finančníka, i bol 21. marca 1870 vymenovaný za spoločného ministra financií. Táto okolnosť a doplnenie uhorskej domobrany na 130.000 mužov značne upevnili Andrássyho postavenie. A aby opozíciu odzbrojil, zaviedol na zaopatrenie vdov a sirôt honvédov z roku 1848 krajinské zbierky, ku ktorým arciknieža Jozef prispel 20.000 zlatými.

Vo vojne Pruska s Francúzskom Andrássy zasadzoval sa za neutralitu Rakúsko-Uhorska. Napoleon a francúzsky minister Grammont pevne verili, že sa Rakúsko pripojí k Francúzsku. Ale Andrássy sa bál, že ak Francúzsko a Rakúsko premôžu Prusov, bude zrušený i pražský mier, Rakúsko zaujme svoju predošlú pozíciu v Nemecku a dualizmus alebo vôbec nebolo by možné udržať, alebo by utrpel značné omedzenie alebo zmeny. Sčiastky takéto predpokladanie, sčiastky reminiscencie, že roku 1866 pruské víťazstvo dopomohlo Maďarom k politickým úspechom, kdežto z Francúzska a z Talianska Maďari už málo očakávali, zapríčinili, že Andrássy zasadzoval sa za neutralitu, kdežto Beust bol za pomstenie sa a pokorenie Pruska. V korunnej rade 18. júla 1870 však Beustovu mienku prehlasovali. Rakúsko ostalo neutrálnym. No nie z tej príčiny, ktorú Andrássy mal na mysli, ale z obavy, aby Rusko ako spojenec Pruska nenapadlo Rakúsko vojnou a nezbavilo ho veľmocenského postavenia. Samo sebou sa rozumie, že by v tomto prípade i Maďari boli stratili svoje výhodné postavenie. Depeša pruského Wilhelma v zaujatom Versailles vyhláseného za nemeckého cisára, poslaná Alexandrovi II., že po bohu hlavne jemu ďakuje za úspechy vo vojne prusko-francúzskej, nedá pochybovať o tom, že Rakúsko len z obavy pred ruskou inváziou nezamiešalo sa do vojny v prospech Francúzska.

Neutralita zachránila síce Rakúsko od istej porážky, ale nie od dvojitého poníženia: lebo od tých čias hlásali Maďari s veľkou dávkou hrdosti a megalománie, že v dôsledku víťazstva Andrássyho politiky stalo sa pri Moháči porazené, ale zo svojho pádu povstalé Uhorsko zasa jedným z činiteľov nad osudom Európy; museli však pokorne uznať hneď i to, že v otázke riešenia záležitosti Čierneho mora a parížskeho traktátu na londýnskej konferencii nevšimli si hlas Andrássyho ani Rakúska, lebo záležitosť riešili v prospech Ruska, a tak pomsta za Világoš musela na ten čas ešte vystať.

Andrássy zamiešal sa potom do záležitosti českého vyrovnania, ako udal, z príčiny zachránenia dualizmu; ale pravá príčina bola nenávisť proti Slovanom.

Rakúske občianske ministerstvo Giskrovo natoľko zamotalo vnútorné záležitosti Rakúska, že ich takmer nebolo možné usporiadať. Súrnou stala sa najmä otázka česká. Česi od vyrovnania s Uhorskom nešli do ríšskej rady; teraz bola reč o tom, ako ich získať pre ústavné spoluúčinkovanie. Panovník vybral si na to Poliaka Goluchowského, ktorý nebol ani federalistom, ani centralistom. Podľa Beustovej diplomatickej nóty, zaslanej do zahraničia, úlohou nového ministerstva bolo zachrániť rakúsky parlamentarizmus tak, aby v ňom mali účasť všetky národy Rakúska. Ale čo sa za tým skrývalo, o tom spočiatku nevedel ani Beust, ani Andrássy. Panovník zasvätil do prípravných prác českého vyrovnania len knieža Hohenlohe a dvorného radcu Brauna. Počas zasadaní delegácií v Pešti prišiel ta 4. februára 1871 gróf Hohenwart s prosbou k Potockému, aby kontrasignoval jeho vymenovanie za rakúskeho ministerského predsedu. Potocki podpísal rukopis s blahoželaním. Do nového ministerstva povolaní boli Česi Jireček a Habětínek a Nemci Schäffle a Holzgethan, muži pre federalizmus priazniví. Nové ministerstvo podľa svojho smeru malo stáť nad stranami s účelom získať všetky národy Rakúska pre spoločnú prácu v ústavnom živote. Hohenwart tvrdil o novom programe, že ho cisár vo všetkom schvaľuje, ale podstata fundamentárnych článkov nebola ešte známa. Rakúski Nemci boli úplne naplašení. Ich vodca Herbst vyslovil Hohenwartovi nedôveru, tvrdiac, že v čase všeobecného rozkladu Nemcov potešuje myšlienka, že ich trvácne nijaká moc nepotlačí. Ale uverejnené fundamentárne články podkopali o krátky čas túto sebadôveru.

Fundamentárne články uznali síce uhorské vyrovnanie vo vzťahu k uhorskej korunovačnej prísahe kráľa Františka Jozefa, ale nimi musel byť ústroj dualizmu v Rakúsku predsa len premenený. Ríšska rada mala byť delegáciou sedemnástich krajinských snemov; na kráľovstvo české pripadajúcich pätnásť delegátov mal voliť český snem. Kráľovstvo české malo prispievať na výdavky rakúskeho štátu podľa kvóty, na štátny dlh však podľa istého kľúča. Do kompetencie českého snemu mali náležať: rozvrhnutie a inkasovanie priamych daní, výučba, občianske a trestné zákonodarstvo, domobrana, záležitosť ciest, železníc, prieplavov, polícia a vnútorná administrácia. Náčelníkom verejnej správy v Čechách mal byť kancelár a krajinská vláda mala byť zodpovednou pražskému snemu. Do kompetencie ríšskej rady, ktorá sa mala skladať z delegátov sedemnástich krajinských snemov, mali náležať: záležitosti vojenské, trestné vojenské zákonodarstvo, monopol, regále, clá, právo zmenkové, kupecké, námorné; indirektné dane v zemiach dedičných mali byť spoločne manipulované, v prvom rade cieľom zaokrytia rakúskych štátnych dlhov. Osobitné spoločné rakúske záležitosti malo spravovať spoločné ministerstvo, ktoré by sa bolo skladalo z odborných ministrov a z ministrov-kancelárov jednotlivých krajín.

Maďarskí politici verili, že i takéto neúplné české vyrovnanie rozruší jednotu Rakúska a stvorí osobitný rakúsko-český dualizmus, ktorý vo vzťahu k Uhorsku vyvinie sa v trializmus, Rakúsko rozdrobí na sedemnásť osobitných krajín a ríšska rada stane sa kongresom federalistov. Provokáciu dualizmu videli najmä v tom, že rakúskych delegátov budú voliť krajinské snemy. Darmo im privolávali Česi, že delegátov dostanú na čas, ale že ako si ich Česi vyvolia, do toho Maďarov nič; Maďari naproti tomu tvrdili s rafinovanou sofistikou a s prekrúcaním štátoprávnych pomerov rakúskych, že ústavné vedenie spoločných záležitostí vyžaduje, aby Rakúsko bolo ústavné a naproti Uhorsku štátom jednotným. Lebo Uhorsko vyjednávalo vraj ohľadom ústavného vedenia spoločných záležitostí s ríšskou radou, a nie s krajinskými snemami. Takýto útok na dualizmus zapríčinil by v budúcnosti taký vývin vnútorných záležitostí Rakúska, ktorý by centrálny parlament rozložil v prospech sedemnástich krajinských snemov. V prípade premenenia dualizmu Uhorsko požadovalo by teda oprávnene alebo nové vyjednávanie, alebo by zrušilo spoločné vedenie záležitostí spoločných s Rakúskom. Takto argumentoval Andrássy. Koloman Tisza nesúhlasil s ním, vraviac, že rakúsky federalizmus povedie k personálnej únii, čím sa uskutoční program uhorskej ľavej strany. Andrássy naproti tomu tvrdil, že personálna únia povedie k ustavičným konfliktom a na výčitky, že zavadil do česko-rakúskeho vyrovnania, odpovedal zasa len neúprimne, že sa do neho nestaral, bránil len uhorské vyrovnanie a tým že konal len svoju povinnosť. On bránil vraj dualizmus, aby nedegenerovala rakúska vnútorná kríza, ináč že by vraj musel stiahnuť následky urazeného vyrovnania, to jest vypovedať vyrovnanie z roku 1867.

Okrem tejto dôležitej udalosti Andrássymu nahnal strachu i chorvátsky ústavný pohyb. Národne zmýšľajúca strana chorvátska vydala totiž súčasne s českými fundamentárkami svoj program, v ktorom vyslovila, že Chorvátsko je samostatné, že s Uhorskom stojí v personálnej únii, že tomuto protiviace sa vyrovnanie uhorsko-chorvátske nie je platné. Chorváti žiadali teda zodpovedné ministerstvo a do delegácií bezprostrednú voľbu z chorvátskeho snemu. Ústavný chorvátsky pohyb nebol síce mravným výsledkom štátoprávneho českého boja, ale Maďari skonštatovali, že federalizmus bude účinkovať i na nemaďarské národy Uhorska a značne posilní ich ašpirácie na národnú rovnoprávnosť; českému vyrovnaniu vzoprela sa teda s celou silou Deákova strana.

Do korunnej rady povolaný Andrássy bojoval proti nemu v zmysle hore udanom. Vojenský minister barón Kuhn podporoval ho všemožne, protestujúc rozhodne proti tomu, aby vojsko a náklady naň i český snem povoľoval. Fundamentárky vedú vraj k rozkladu vojska a tak i ríše. V tomto zmysle argumentoval i Beust v obšírnom memorande podanom panovníkovi.

Hohenwart naproti tomu hovoril, že z fundamentárok nemožno niečo odjednať, lebo že sú výsledkom dohovoru všetkých rozhodujúcich faktorov. Nepristanúc na nijaký kompromis, volil radšej poďakovanie z úradu. Beust zvečnil v svojich Pamätiach, že keď Andrássymu predniesol českú otázku, odvetil mu ľahkomyseľne, že čo jeho do Čechov. Ale v skutočnosti pracoval proti českému vyrovnaniu s celou silou.

Beust padol hneď potom; dvorný radca Braun navštívil ho z príkazu panovníka už 6. novembra 1871, aby z úradu kancelára zaďakoval. Jeho nástupcom stal sa Andrássy.

Za uhorského ministerského predsedu panovník vymenoval grófa M. Lónyayho 14. novembra 1871, Lónyay spravoval Uhorsko pri všeobecnej mravnej nákaze, ktorá sa zjavila hneď po vyrovnaní. Zháňanie sa za peniazmi, úplatky, závratnícke podujatia, vtiahnutie magnátov a najprednejších politikov do nečestných, špinavých obchodov bolo na dennom poriadku. Tento systém pomenovali utilitaristickým; udomácnil sa i v Chorvátsku. Zlopovestný chorvátsky bán barón Levin Rauch, ktorého z Viedne vyslali do Chorvátska zlomiť chorvátsku opozíciu, plnil svoju úlohu krutým, bezohľadným stíhaním najprednejších, najčestnejších chorvátskych národovcov; pritom dokázalo sa ešte i to, že pri vysúšaní Lonského Poľa bol nečestným závratníkom, následkom čoho museli ho zhodiť z hodnosti bána. S lesmi chorvátskej Vojenskej Hranice šafárili chorvátske a uhorské vládne orgány tak nehanebne, že generál Mollinary predostrel celú vec panovníkovi, žiadajúc potrestanie hriešnikov.

V Uhorsku stavali krivé rodinné železnice bez sústavy a plánov za vládne, v cudzozemsku na vysoké úroky požičané peniaze popri parkoch a sypárňach mocných politikov a magnátov. Dolnozemsko-fiumskú železnicu stavali s takou garanciou úrokov, že by bolo možné bývalo vystaviť ju i za cenu prioritných obligácií. Účastiny prišli teda spoločnosti zdarma. Železnica bola len podľa mena fiumskou a ani nesprostredkovala export uhorských produktov priamou čiarou do Rijeky a mala len tú výhodu, že decentralizovala obchod z Pešti. I nečestné manipulácie pri železnici východnej a severovýchodnej vyvolali veľké pohoršenie, donútiac snemového vyslanca Ľudovíta Csernátonyho k ostrému vystúpeniu proti Lónyaymu, ktorému na verejnom zasadnutí snemovne privolal bez okolkov, že ministrovi financií sa nesvedčí bohatnúť vtedy, keď krajina chudobnie. Ba bolo počuť i také hlasy, že v Uhorsku niet Deákovej ani ľavej strany, ale sú strany lesov hraničiarskych a železnice Košicko-bohumínskej a východnej.

Lónyay musel teda zaďakovať už 5. decembra 1872; ale chorobný stav, verejná, všeobecná, pohoršujúca mravná nákaza, nebol ani jeho odstúpením odstránený. Maďarizmus predstavoval sa v takej skazenosti, Deákova strana takou autokratickou a tyranskou, že to vzbudzovalo všeobecné zhrozenie. Minister pravosúdia B. Horváth dal zapravotiť ešte len i Maďara, krajinského vyslanca Ladislava Böszörményiho, pre uverejnenie otvoreného listu Ľudovíta Kossutha, v ktorom Kossuth ostrejšie rozoberal dualistické vyrovnanie. Böszörményi na jeden rok do vacovského väzenia odsúdený umrel v ňom, v dôsledku čoho Daniel Irányi obviňoval ministra Horvátha na verejnom zasadnutí snemovne, že spáchal na Böszörményim justičnú vraždu.

V časoch takéhoto mravného úpadku a cynizmu Deákova strana zotrvávala i proti Maďarom na stanovisku pyšnej negácie. Vtedy povstalo to nič neznamenajúce, falošné okrídlené slovo, že Maďari povolia Nemaďarom na kultúrnom poli všetko, na politickom nič. Ale dokázalo sa, že sú zaťatými nepriateľmi i kultúrneho snaženia Nemaďarov.

V marci a v apríli 1869 boli všeobecné voľby do uhorského snemu. Zo známych slovenských národovcov vystúpili ako kandidáti vyslanectva: v rimavskosobotskom volebnom okrese Fridrich Malatinský, v sliačskom Ľudovít Turzo, v štubnianskom Pavel Mudroň, v sučianskom Ján Jesenský, v prievidzskom Juraj Slota, vo vrbovskom Ján Francisci, v skalickom Pavel Blaho, v kútskom dr. Andrej Radlinský, v stupavskom dr. Michal Mudroň, v považskobystrickom Štefan Závodník, v trenčianskom Ľudovít Dohnány, v hornoliptovskom dr. Peter Matúška, v púchovskom Ján Uhlárik, v kubínskom Viliam Pauliny-Tóth. Matúška a Uhlárik neboli rozhodného slovenského zmýšľania, ale ľudu slovenskému preukazovali skutkami ochotnú dobroprajnosť. Oni vystúpili s programom Deákovej strany a vyvolení za vyslancov zotrvali v nej. Pauliny, kandidujúc v miešanom slovensko-srbskom okrese, vystúpil s programom strednej ľavej strany a bol väčšinou hlasov vyvolený. Ale predmenovaní radikálnejší národovci poprepadúvali všetci, hoci s programom svätomartinského memoranda ani jeden nekandidoval. Stalo sa to v dôsledku nedostatočného národného povedomia slovenského ľudu a pre bezohľadný nátlak vlády, maďarónskej aristokracie a maďarských úradníkov.

Poukazovalo na veľký úpadok slovenského národného ducha, že slovenská inteligencia nekládla pri týchto voľbách náležitú váhu na program obsiahnutý v memorande. Pamiatku memoranda svätomartinského slávievali už len v prebudenejších slovenských mestečkách, i to na veľmi nevinné spôsoby.

Od roku 1869 Viliam Pauliny-Tóth bol vodcom slovenských pohybov. Zásadou tohto všestranne činného muža bolo podoprieť slovenskú vec kde len a ako len možno, teda hoci nie v rámci politického programu svätomartinského. Po smrti Kuzmányho r. 1866 stal sa spravujúcim podpredsedom Matice slovenskej; presídliac do Martina, založil tu sporiteľňu, účastinársku kníhtlačiareň. Preniesli sa sem i Pešťbudínske vedomosti, prijali meno Národných novín a Pauliny na čas prevzal i redakciu. Rad článkov, uverejnený v Národných novinách pod názvom Listy k slovenskému Tomášovi, pochádza z pera Paulinyho a obsahuje všestranný program národnej organizovanej činnosti; mal by ho každý národne prebudený Slovák pokladať za svoje politické krédo a v živote prakticky uskutočňovať. Veľký ev. slovenský seniorát nitriansky vyvolil si ho za inšpektora, patronát novozaloženého podgymnázia martinského za predsedu. V oboch povinnostiach otvorilo sa mu široké pole národnej organizovanej činnosti, ktorú vyvíjal vždy len v prospech národnej veci a s výsledkom pozoruhodným. Jeho chybou bolo len to, že veril v lojalitu a spravodlivosť Maďarov, že je možné s nimi nielen pokojne nažívať, ale od nich očakávať i uskutočnenie národnej rovnoprávnosti. Z tohto sebaklamu prebral sa len na sklonku svojho života, roku 1874, keď Maďari pozatvárali slovenské vzdelávacie ústavy.

Pri rokovaní o adrese na trónnu reč, ktorou bol zahájený uhorský snem, rumunský vyslanec Ladislav Buťan podal k nej doplnok, podpísaný srbskými, rumunskými a dvoma slovenskými vyslancami, Jánom Uhlárikom a Viliamom Pauliny-Tóthom, aby XLIX. článok zákona z roku 1868 bol v prospech nemaďarských národností premenený. Pauliny odporúčal a odôvodňoval návrh svojou všestranne uznanou výrečnosťou, ale snemovňa zavrhla ho takmer jednohlasne.

Nie menšieho sklamania dožil sa i 6. marca 1870 pri rokovaní o rozpočte ministerstva výučby. Rumunský vyslanec Hodosiu a Pauliny žiadali, aby z krajinskej pokladnice boli podporované i nemaďarské literárne spolky. Za podporovanie hlasovalo 87, proti 101 vyslancov, takže prepadol i tento spravodlivý návrh. Z hornouhorských maďarónskych vyslancov hlasovali zaň len dvaja, Jozef Justh a Zoltán Zmeškal.

No nielen jeho, ale myseľ všetkých slovenských národovcov pobúrili nezákonitosti a neporiadky, ktorých dopustili sa predstavení Turčianskej stolice proti Matici slovenskej 13. marca 1869, premeniac úradnou mocou poradnú sieň Matice slovenskej na vojenskú kasáreň. Vo volebnom okrese sučianskom slovenskí voliči chceli totiž národovca Jána Jesenského vyvoliť za snemového vyslanca. Volebné pohyby začali sa už koncom roku 1868, ale najmä v januári 1869 boli širokých rozmerov. Slovenská národná strana zasadzovala sa za vyvolenie Jesenského len mravnými, tejto vážnej veci prístojnými prostriedkami. Pri vychádzkach jej dôverníkov do volebného okresu s cieľom poučenia a osvietenia voličov útočili na nich obyčajne opití korteši protivného maďarónskeho kandidáta Justha surovo a bezohľadne, bitkami, ba na hodného richtára martinského i strieľali a hrozili mu smrťou. Volebné zrážky boli teda každodenné a podžupan žiadal do Martina vojsko, ktoré bolo v januári 1869 v súkromných domoch ubytované. Pozdejšie kapitán ubytoval jednu čiastku vojska v matičnej sieni násilím a vojsko zostalo v Matici aj po voľbe, keď v okrese nastal úplný pokoj. Písomné a telegrafické rekurzy na ministerstvo, na vojenské komandá, že spravujúci výbor je zo svojich poradných siení vytisnutý, v literárnej práci hatený, aby teda vojsko bolo odtiaľ odstránené, si nikto ani nevšimol. Vojsko tam bývalo skoro pol roka.

Keď nenávisť Maďarov proti slovenskému národu za čas ani Paulinyho bystré oko nespozorovalo, niet sa čo diviť, že aj iní, o maďarských a slovenských snahách ináč dobre informovaní slovenskí muži prechovávali nádej, že uhorský snem ocení aspoň kultúrne snahy Slovákov a vyhovie im. Pod záštitou liptovského hlavného župana Martina Szentiványiho tvorila sa v Pešti už roku 1867 politická strana, ktorá pomenovala sa „novou slovenskou školou“. Ona, upustiac od programu svätomartinského, bola by sa uspokojila i s koncesiami na poli školstva, menovite so zakladaním stredných reálnych a priemyselných slovenských škôl. Prednými mužmi tejto strany boli Martin Szentiványi, Adolf Szentiványi, Ján Nemessányi, ev. farár svätojánsky, pozdejšie za renegátstvo úradom kráľovského škôldozorcu odmenený odpadlík; dr. Ján Mallý, predtým literárne činný pod menom Dusarov, Ján Palárik; z mladších Móric Philadelphy, ev. farár bohunický, Koloman Banšell, odchovanec veľkorevúckeho gymnázia, mladý, nadaný ev. bohoslovec. Na pohybe zúčastnili sa i peštianski majetní továrnici Zarzeczky a Pozdech. Najčinnejším v strane bol Ján Bobula, staviteľský palier v Pešti, ktorého do literatúry uviedol Pauliny, človek ambiciózny, ziskuchtivý, túžiaci uplatniť sa i na poli politickom. Nová strana šírila svoje politické náhľady v politických, ňou založených Slovenských novinách, založila v Pešti účastinársku tlačiareň Minerva, vydala pod týmto menom beletristický almanach a podporovala kultúrne snahy Slovákov, gymnázium kláštorské a Maticu slovenskú zo začiatku úprimne. Ale z nepatrného nedorozumenia rozvadila sa so starou slovenskou stranou a kydala hanu na najzaslúženejších, najpevnejších a najčestnejších slovenských národovcov, Paulinyho, Hurbana, Francisciho, Ferienčíka a na všetkých, ktorí s ňou nesúhlasia. Bobula upadol do hrubého materializmu. Bývalí spolupracovníci, presvedčiac sa o jeho zradných zámeroch, opustili ho a „nová slovenská škola“ sa rozpadla. Z milosti vlády Bobula ako renegát pozdejšie v ľubovnianskom okrese stal sa vládnym vyslancom.

V dobe, keď v tejto strane bol ideálny a čestný smer prevažujúcim, jej peštianski prívrženci podali uhorskému ministrovi kultu Eötvösovi petíciu, aby vláda zakladala pre Slovákov školy. Minister dal slovenskej, továrnikom Zarzeczkym vedenej deputácii 22. júla 1869 nasledujúcu odpoveď:

„Budem hľadieť vašu žiadosť vyplniť. Starám sa o to, aby každý uhorský občan bez rozdielu národnosti bol vzdelaný. Uistite svojich vysielateľov, že uhorská vláda nemá ani zďaleka úmysel slovenský národ potláčať, na čo dnes ani jeden rozumný človek nemyslí. My sa nemáme čo sťažovať na slovenský národ; vidíme v ňom verného druha. Bojovali sme spolu, spolu sme krvácali a spolu prežívali i maličké radosti, ktoré sa nám v našich bojoch za podiel dostali, a ja dúfam, že i nabudúce tak žiť budeme, lebo agitácie pojediných podplatených ľudí do úvahy sa neberú. Vy máte právo peticionovať, ale nemáte práva so žalobou vystúpiť, že by ste mali menej škôl ako za Bacha. Proti tomu sa najrozhodnejšie ohradzujem. Ja som opravdive na národnosti zvláštny ohľad bral a pri vymenovaní škôldozorcov, lebo inde nemal som príležitosti, som na to hľadel, aby za takých boli vymenovaní Slováci, čo sa napospol stalo. Neviem, páni, či by ste za Bacha boli mali gymnáziá, a keby sa vám tie boli odobrali, že by ste mohli s žalobou vystupovať. Azda proti tomu sa žalujete, že školské knihy a učiteľský časopis nevydávame v češtine ako za Bacha, ale v spisovnej reči slovenskej. Avšak toto ináč byť nemôže, lebo každého treba vyučovať nie v cudzej, ale v jeho zrozumiteľnej mu reči. A na banskobystrickom gymnáziu sa i teraz po slovensky prednáša.“

Ale minister Eötvös hovoril zrejmú, krikľavú nepravdu. Z jeho príkazu bola totiž proti banskobystrickému kat. gymnáziu zavedená inkvizícia už 5., 6. a 7. júla 1867, teda hneď po nastúpení konštitucionálnej éry, a z gymnázia siedmi profesori slovenského národného zmýšľania, medzi nimi i jeho vynikajúci správca Martin Čulen, už 12. augusta odstránení. Na levočské katolícke gymnázium preloženého Čulena vláda dala už koncom školského roku 1868 do penzie a gymnázium banskobystrické úplne pomaďarčila. Z Eötvösových výpovedí mohli teda Slováci vyrozumieť, že všetky oduševnené frázy, ktoré pri každej príležitosti prúdili z jeho úst, boli zlou náličnicou, pod ktorou sa ukrývali predpotopné náhľady a silné reakcionárstvo proti duchu času a jeho požiadavkám, proti slobode a spravodlivosti ku všetkým národom bez rozdielu. Upodozrievanie, že „agitácie pojediných podplatených ľudí do úvahy sa neberú“, bolo pre ministra nedôstojnou, hrubou urážkou a denunciáciou; jeho tvrdenie, že za škôldozorcov vymenoval Slovákov, mystifikáciou, lebo Ján Nemessányi, aby dostal úrad škôldozorcu, stal sa renegátom; pre Oravu a Turiec vymenoval Eötvös maďaróna Mennyeyho, pre Trenčín maďaróna Mednyanského, pre Nitru maďaróna Grmancza, pre Gemer maďaróna Ebeckého; posledný ani nevedel po slovensky. Nepravdou bolo i to, že na banskobystrickom gymnáziu boli náuky prednášané po slovensky, lebo tam vtedy prednášali slovenskú reč ako neobligátny predmet len tým, ktorí sa prihlásili.

Peštianska petícia ostala teda bez výsledku. Naproti tomu o krátky čas povstali v úradných, vládnych a stoličných kruhoch snahy zrušiť i tie slovenské stredné školy, ktoré si katolícki a evanjelickí Slováci z vlastných prostriedkov pozakladali. Bela Grünwald, podžupan Zvolenskej stolice, založil za Lónyayho ministerstva v Banskej Bystrici maďarskou vládou podporovaný politický časopis Svornosť, s cieľom oslabiť účinky slovenskej národnej tlače a udržiavať slovenský ľud v slepej oddanosti maďarskej vláde. Redaktor časopisu, bývalý slovenský učiteľ, renegát Karol Kubáni, človek bez cti, studu, charakteru a známostí, zapĺňal stĺpce svojho časopisu hnusnými nadávkami na najčestnejších slovenských mužov, upodozrievajúc ich z protimaďarských a vlastizradných zámerov. Časopis bol vládnymi a stoličnými úradníkmi všetkým slovenským obciam buďto za peniaze alebo zdarma nanútený. Ale minul sa cieľa, ba vzbudil proti sebe mravne oprávnený odpor a hnusotu, lebo charakter ním napádaných slovenských čestných mužov ostal čistý, nepoškvrnený, nedotknutý a slovenská pospolitosť nevšimla si jeho denunciácií.

Medzitým útoky časopisu Svornosť namierené boli hlavne proti slovenským gymnáziám, a keď ani tieto neviedli k cieľu, napadol ich úradne sám Grünwald vo výbore Zvolenskej stolice.

Dňa 15. apríla 1874 bol ten stoličný výbor za predsedníctva podžupana Grünwalda a na jeho návrh rozhodla stolica požiadať vládu, aby slovenské gymnáziá ako protivlastenecké boli premenené alebo zatvorené. Darmo sa vzpieral rozhodnutiu stoličný výborník, známy znamenitý slovenský národovec Ľudovít Turzo, banskobystrický advokát. Vyniesli ho a na jeho základe podali na uhorské ministerstvo prosbu, „aby vyzdvihnutie alebo úplné pretvorenie troch protivlasteneckého ducha gymnázií čím skorej nariadiť ráčilo“. Prosba (vytlačená je v Pamätiach slovenského ev. a. v. gymnázia vo Veľkej Revúcej 1899, na strane 155. a nasledujúcich) bola plná zlostných lží, podlých, ničím nedokázaných upodozrievaní bez udania skutkov a pohybovala sa v rámci „vlasteneckých“ neodôvodnených výkrikov. Grünwald neštítil sa upodozrievať ním napadnuté školy ani z toho, že „duchovné vzdelanie v nich študujúcej mládeže úplne zanedbávajú“, kdežto vláda mala o všetkých troch úradné správy, že svojmu povolaniu úplne zodpovedajú.

Ale vláde bola zvolenská reprezentácia vítaná. Po smrti Eötvösovej stal sa ministrom výučby jeho švagor August Trefort, a Trefort bol natoľko priamejším človekom, že nemámil nikoho frázami o liberálnosti vlády k Nemaďarom. Pod číslom 547/874 vyzval už 24. apríla 1874 ev. superintendenta Štefana Czékusa, aby bez meškania osobne vzal pod všestranné vyšetrovanie celý vnútorný život, pôsobenie, smer ducha veľkorevúckeho gymnázia a podal mu o tom správu, ako i o úradnom pôsobení jednotlivých profesorov, o smere, ktorého sa držia pri prednášaní jednotlivých predmetov, o užívaných knihách alebo rukopisoch, o žiackych spolkoch, ak také jestvujú, o duchu, aký panuje medzi žiactvom, o spojeniach, ktoré profesori a žiaci okrem školy udržujú, o vplyve, aký majú profesori na mesto, okolie a vôbec navonok.

Superintendent Czékus, o ktorom súveký vynikajúci slovenský národovec dr. Michal Mudroň primerane poznamenal, že ho pán boh v hneve urobil superintendentom slovenských evanjelikov, bol mužom obmedzeným, fanatickým, husárskokaprálskeho držania a vystupovania. Zámerom vlády bol i s urazením autonómie evanjelikov oddaný. Minister našiel teda v ňom povoľný orgán pre žiadanú inkvizíciu, a hoci ducha, pôsobenie veľkorevúckeho gymnázia a jeho profesorov z vlastnej skúsenosti dobre poznal, lebo roku 1873 maturitné skúšky vo Veľkej Revúcej osobne viedol a i jeden z jeho synov chodil tam do školy, vykonal inkvizíciu proti tomuto ústavu už 18., 19. a 20. mája 1874, a to s povereníctvom, ktoré si sám zostavil zo živlov gymnáziu nepriaznivých. Všetko toto dialo sa bez predbežného vedomia a súhlasu autonómnych vrchností, lebo superintendent Czékus si nevyžiadal od svojho dištriktu ani exmisie pre inkvizíciu.

Látka, predmet a priebeh vyšetrovania sú podrobne opísané v Pamätiach slovenského ev. a. v. veľkorevúckého gymnázia. Hlavným cieľom inkvizície bolo nájsť protimaďarského ducha a tak príčiny na jeho zrušenie, čo vyšetrujúce povereníctvo dokázalo tým, že predstavení inšpektori, profesori a žiaci sú rozhodne slovenského, teda, podľa maďarského chápania, protimaďarského zmýšľania.

Rozhodný výrok vynieslo vyšetrujúce povereníctvo v Sajó-Gemeri, u Mikuláša Szentiványiho, 29. mája v nasledujúcom zmysle: „aby, keďže od veľkorevúckeho gymnaziálneho terajšieho patronátu a profesorského zboru pre ich zásady, s takou húževnatou dôslednosťou vyznávané a vykonávané, na poli výučby v záujme vlasti blahonosnejších výsledkov očakávať a úfať nemožno, dištrikt uzavrel, že veľkorevúcke vyššie gymnázium za hlavnú školu nášho dištriktu ďalej neuznáva, od neho právo a dovolenie jestvovania, ktorým ho oprávnil, týmto odníma, školu vytvára z úžitku všetkých dobrodení a vyhlasuje za zrušenú. Nakoľko však je i s gymnáziom spojený učiteľský seminár, ktorý i tak nemá nijakých postavenie jeho zabezpečujúcich základín a dištriktuálnym uzavretím uznaný a potvrdený nebol, jeho dosiaľ vydané svedectvá vyhlasuje za neplatné, osvedčujúc, že vedecká spôsobilosť a učebná schopnosť profesorov nebola vzatá do povahy“.

Hlavnými dôvodmi tohto výroku boli:

„Že dozor patronátu vždy, ba i teraz takí muži zastávajú (Štefan M. Daxner, Ján Francisci, Matej Nandrássy), ktorí roku 1848, 1849 v národných bojoch svojím protivlasteneckým účinkovaním sú známi, a patronátne údy tvoria z najväčšej čiastky takí, ktorí proti maďarskému národu a vlasti prechovávajú hlbokú nenávisť v svojich ňadrách.

— Že gymnaziálny profesorský zbor nenávisť proti uhorskej vlasti a maďarskému národu nielen v obecnom živote dosvedčuje, ale to i v učení i v literatúre prejavuje;

— že žiactvo svojho slovenského ducha a nenávisť proti Maďarom zreteľnými slovami a skutkami dáva najavo;

— že z revúckeho vyššieho gymnázia vyšlí učitelia panslávskym citom vedení proti uhorskej vlasti a maďarskému národu budia nenávisť i v svojich cirkvách;

— že v meste Veľkej Revúcej a v tamojšej ev. cirkvi v dôsledku účinkovania profesorského zboru nesvár a nenávisť až do takých rozmerov prišli, že rozpadnutie zapríčinili a verejnú bezpečnosť ohrozujú. Dokazuje to, že niet mestského, niet cirkevného zhromaždenia, kde medzi slovenskou a maďarskou stránkou neudala by sa väčšia škriepka a často temer do skutočnosti zachádzajúca zrážka, čo pred založením gymnázia bolo neslýchané, že otec so synom, brat s bratom, príbuzný s príbuzným žijú v hneve a nenávisti len preto, že jeden prechováva slovenské, druhý maďarské city v svojich ňadrách, že vybíjanie oblokov a nočné znepokojovanie sú na dennom poriadku.“

Vyšetrujúce povereníctvo podoprelo tieto dôvody dátami nazbieranými na smetisku ohovárok, osočovania a klebiet; lebo keď vtedajší správca gymnázia Samuel Ormis v súkromnom rozhovore sťažoval sa pred členom vyšetrujúceho povereníctva, Eduardom Sziklaym, že ani jedna žaloba vyšetrujúceho povereníctva nie je svedkami alebo ináč dokázaná, že všetky tam pripomínané žaloby sú ničím nedokázané upodozrievania a klebety, Sziklay odvetil: „Ja som nepokladal vyšetrovanie za potrebné; gymnázium veľkorevúcke musí byť za každú cenu zničené; na tom, či s vyšetrovaním, či bez vyšetrovania, nič nezáleží.“

Je teda tým smutnejším a cirkev evanjelickú silne kompromitujúcim zjavom, že dištriktuálny konvent v Miškovci 29. a 30. júla 1874 v celom znení osvojil si návrh vyšetrujúceho povereníctva, uzavrúc:

„Dištrikt, presvedčiac sa o tom, že duch, v akom veľkorevúcke gymnázium pri svojom účinkovaní i proti opätovným napomenutiam a upozorneniam so stálou dôslednosťou pokračuje, záujmom ako cirkvi, tak i vlasti našej sa protiví, veľkorevúcke vyššie gymnázium za hlavnú školu nášho dištriktu ďalej neuznáva, jemu dovolenie na jestvovanie a právo, ktoré mu bol udelil, týmto odníma a školu vytvára z úžitku všetkých dobrodení našej cirkvi. Nakoľko však s gymnáziom spojené učiteľské semenisko, ktoré i tak nemá nijakej postavenie jeho zabezpečujúcej základiny, uzavretím dištriktu uznané alebo potvrdené nebolo, tohto i doteraz vydané svedectvá za neplatné vyhlasuje. O vynesenom rozhodnutí vysoká vláda má sa zaraz uvedomiť, aby v súvislosti so školou ďalšie nariadenie učiniť mohla.“

A vláda sa poponáhľala zrušenie gymnázia na najvyššom mieste za horúca vykonať.

Už 25. augusta 1874 doniesol úradný časopis Budapesti Közlöny v 192. čísle nasledujúce najvyššie rozhodnutie:

„Jeho cisárske a apoštolské kráľovské Veličenstvo na predostretie uhorského kráľovského ministra kultu a výučby, na základe t. r. dňa 20. augusta vydaného najvyššieho rozhodnutia, bývalé ev. a. v. veľkorevúcke gymnázium a tamojšie uičteľské semenisko, ponechajúc zakladateľom právo naloženia so svojimi základinami, cestou Gemerskej stolice konečne rozpustiť nariadilo.“

V zmysle autonómie uhorských evanjelikov patronát veľkorevúckeho gymnázia mal právo odvolať sa proti rozhodnutiu miškovského dištriktuálneho konventu na generálny konvent uhorských evanjelikov, čo sa i stalo, a len po platnosti výroku generálneho konventu bola by vláda formálne oprávnená bývala na najvyššom mieste navrhovať zrušenie ústavu. Ale tu už ani vláda, ani panovník nešetrili autonómie. Panovník zrušil gymnázium ešte pred zídením sa generálneho konventu. A evanjelici v tomto prípade proti urazeniu svojej autonómie sa už ani neponosovali, ani neohradili.

Bezpríkladne svojvoľné, nezákonité zrušenie veľkorevúckeho gymnázia naplnilo Slovákov ustrnutím a rozhorčením. Mnohé evanjelické hornouhorské cirkvi vyniesli rozhodnutia a podali ich seniorálnym a dištriktuálnym konventom, v ktorých rozhodne zatracovali násilnícky skutok vlády ako surové urazenie práv evanjelikov. Na obranu veľkorevúckeho gymnázia povstal malohontský seniorát ešte pred vynesením miškovského výroku a svojím vyhlásením bránil ho i na dištriktuálnom konvente miškovskom. Dňa 13. augusta 1874 v Dolnom Kubíne odbavovaný konvent preddunajského dištriktu rozhodol vysloviť „poľutovanie nad nesprávnym pokračovaním superintendenta Czékusa a žiadať zrušenie na veľkorevúcke gymnázium sa vzťahujúceho rozhodnutia“, prijmúc revúcke gymnázium pod svoju záštitu do svojho lona. Slovenská, srbská, rumunská, chorvátska, česká, ruská, nemecká žurnalistika rozhodne zatracovala brutálny skutok vlády, vysloviac svoje sympatie. Naproti tomu maďarské noviny Pesti Napló, Reform, Hon, Ellenör vychvaľovali nezákonitý, nemravný skutok vlády s hurónskym jasotom.

Ale najráznejším a na úmor činným obrancom gymnázia bol predsa len Daxner, toho času jeho hlavný dozorca. Pri novom zriadení uhorských kráľovských súdov, vykonanom roku 1872, dala mu vláda pocítiť svoju zášť tým, že ho vymenovala za sudcu k súdnej stolici v Debrecíne, hoci ako prísediaci zmenkového súdu mal nároky na tabulárne sudcovstvo. Toto bolo teda degradovaním, ktoré Daxner rozhorčene odmietol, žiadajúc penzionovanie, ktoré mu po dlhom preťahovaní jeho záležitosti konečne povolili. Navrátiac sa do svojho rodiska, prevzal po Jánovi Franciscim správu gymnázia v čase najkrušnejšom, lebo búrku, ktorá sa na ústav valila, ani jeho silné rameno nemohlo pristaviť. Na vyšetrovanie, nariadené proti gymnáziu, dostavil sa i on, povolajúc na obranu ústavu viacerých vážnych vidieckych, svetských i duchovných patrónov, ktorí sa ustanovili, ale ani to nemohli vykonať, aby pri vyšetrovaní bol i patronát dvoma členmi zastúpený. Evanjelický superintendent Czékus konal tajnú inkvizíciu a evanjelickí patróni nesmeli počuť ani to, kto za čo ich žaluje.

Pri vyšetrovaní Daxner vykonal v tisovskej cirkvi a na malohontskom seniorálnom konvente, že malohontské ev. cirkevné zbory osvečili sa za udržanie ústavu. Potom ustanovil sa na dištriktuálny konvent miškovský a na generálny konvent peštiansky, brániac ústav na oboch miestach s výrečnosťou a neohrozenosťou; písal a podal protesty proti zvolenskej reprezentácii, proti rozhodnutiu Czékusovho vyšetrujúceho povereníctva a proti rozhodnutiu dištriktuálneho konventu miškovského. Keď Gemerská stolica nariadila konfiškáciu gymnaziálneho majetku a položila naň zátvor, zaviedol proces za vydanie majetku, lebo patronát nebol odsúdený na stratu majetku. Tým pritiahol si mnohé inkvizície: advokátska komora nariadila proti nemu disciplinárne vyšetrovanie, súdna stolica Rimavskosobotská kriminálne stíhanie a vo výbore Gemerskej stolice urobili návrh, aby mu bola odňatá penzia. Z týchto bojov Daxner vyšiel síce bez osobného úrazu, ale gymnázium a jeho majetok už nebolo možné zachrániť, lebo maďarizmus nestrpel, aby v Uhorsku bol ústav, ktorý by kriesil a utužoval národné povedomie Slovákov.

Toto bolo jedinou vinou revúckeho gymnázia, pre ktorú i s inými slovenskými ústavmi muselo padnúť.

Potom prišiel rad na kat. gymnázium kláštorské. Na základe už pripomenutého prípisu ministra kultu, zameraného na banskobystrického biskupa Ipolyiho, vyšetrovanie proti kláštorskému kat. podgymnáziu vykonal v Kláštore od 6. do 16. mája 1874 kráľovský kat. dištriktuálny škôldozorca Jozef Barton, 10. júna 1874 navštívili však toto gymnázium štátny sekretár kultu Gedeon Tanárky a ministerský radca František Mészáros úradne, aby ho preskúmali. Tí istí navštívili a preskúmali 11. júna i martinské gymnázium.

Po vyšetrovaní Barton podal ministrovi kultu o kláštorskom gymnáziu nasledujúcu úradnú správu: „Na otázky, ktoré mi boli Vašou excelenciou postavené s cieľom môjho vyšetrovania, odpovedám súhrnne nasledovne: Učebný ústav a jeho účinkovanie v ohľade učebnom je veľmi prísne a zdarné; smer ústavu je katolícky, duch je slovenský, lebo chýba v ňom maďarskovlastenecké zmýšľanie; práve to musím povedať i o ráze jednotlivých profesorov, o ich účinkovaní a smere, ktoré sledujú v prednášaní učebných predmetov; medzi učebnými knihami, ktorých výkaz pod h) pripájam, len Čítanka Emila Černého je taká, ktorej chýba potrebný maďarskovlastenecký duch. Žiaci nasledujú v ohľade ducha a zmýšľania svojich profesorov; spolkov nemajú nijakých. Vplyv ústavu navonok je ten istý, ktorý vykonáva jedna čiastka tamojšieho obecenstva a ktorá tiež nie je maďarskovlastenecká.“

Keď teda na tomto ústave okrem chýbania maďarskovlasteneckého ducha iná závada nebola nájdená, minister kultu navrhol patronátu 23. júna, aby gymnázium prepustil do štátnej správy; ale keď patronát ministrovi hneď neodpovedal, minister nariadil už 21. septembra, aby kláštorské gymnázium i predbežne bolo zatvorené.

Na návrh ministra o prevzatí ústavu do štátnej správy odpovedal patronát 14. októbra úradným prípisom, že je ochotný ústav oddať štátu, ak zostane i potom katolíckym, ak patronátu budova a gymnaziálne základiny budú ponechané, ak terajší riaditeľ Martin Čulen ako taký a celý terajší profesorský zbor pri ústave v každom prípade zostane a bez privolenia patronátu ani jeden z nich odstránený nebude. Minister neprijal podmienky a nariadil definitívne zrušenie ústavu.

Ev. podgymnázium turčianskosvätomartinské stálo pod záštitou superintendenta Ľudovíta Gedulyho, ktorý na vyzvanie ministra Treforta a generálneho inšpektora uhorských evanjelikov baróna Prónayho, aby proti martinskému gymnáziu i on vykonal vyšetrovanie, neurobil zadosť, odôvodniac odoprenie tým, že minister v svojom prípise neoznačil konkrétne dáta, ktoré by mali byť vyšetrené; on preskúmal martinské gymnázium roku 1873 pri kanonickej vizitácii všestranne, dôkladne a nenašiel v ňom nič závadného, protivlasteneckého.

Toto svoje stanovisko superintendent Geduly hájil i na generálnom konvente v Pešti 3. a 4. septembra 1874. Ale maďarónska väčšina generálneho konventu rozhodla vyplniť žiadosť ministrovu a keď prítomní patróni gymnázia sa osvedčili, že sa vyšetrovania neľakajú, bolo vymenované vyšetrujúce povereníctvo, ktorého členovia Otto Dessewffy, Ján Sárkány, Pavel Zelenka, Tomáš Péchy, Daniel Janko a Karol Prokopius prišli do Turčianskeho Sv. Martina 2. novembra 1874, podrobiac ústav prísnemu vyšetrovaniu.

Vyšetrujúce povereníctvo začalo prácu ešte v ten deň a pokračovalo v nej tri dni. Hlavným žalobníkom proti ústavu bol Móric Tomcsányi, predseda Martinskej kráľovskej súdnej stolice, a barón Šimon Révay, hlavný turčiansky župan. K nim pripojili sa ešte viacerí turčianski zemani z maďarónskej strany. Ale kto, proti komu a čo žaloval, to neprešlo do verejnosti, lebo vyšetrovanie vedené v stoličnom dome bolo i tu tajné, ku ktorému nepripustili ani tých dôverníkov preddunajského dištriktu, ktorých ta vyslal generálny konvent.

Správu o vykonanom vyšetrovaní povereníci podali generálnemu inšpektorovi hneď. Tento zvolal štyroch superintendentov a štyroch dištriktuálnych inšpektorov na poradu už 25. novembra, ktorí sformovali na základe im podaného materiálu nasledujúce úradné dobrozdanie: „Keďže turčianskosvätomartinské gymnázium postavilo sa v tom čase, keď zo zákonného lona uhorskej ev. autonómnej cirkvi vystúpivšia čiastka evanjelikov slovenského jazyka následkom najvyššieho rozhodnutia Jeho Veličenstva zo dňa 15. mája 1867 patentálnej základiny pozbavená do zákonného zriadenia autonómnej cirkvi navrátiť sa bola prinútená a všeobecnými rozhodnutiami generálneho konventu, odbavovaného roku 1867, i toto gymnázium do lona cirkvi mlčanlivo sa naspäť prijalo; keďže ani usilovným skúmaním nedali sa z verejného života tohto nižšieho gymnázia na svetlo vyniesť také verejné skutky, ktoré by svedčili o takých nebezpečných výrastkoch panslávskeho ducha a protivlasteneckej snahy, následkom ktorých nastala by súrna potreba upotrebenia zničujúcich prostriedkov; keďže uhorská ev. cirkev od prvopočiatku mala za svoje povolanie, ktorému ani v najťažších časoch nestala sa nevernou, popri vyvinovaní viery, života a lásky k cirkvi napomáhať a šľachtiť prechovávané sväté city uhorského štátneho života a lásky k uhorskej vlasti a za svoju vlasteneckú hlavnú povinnosť vždy pokladala svojich veriacich cudzej reči a národnosti vychovávať a viesť k tomu, aby túto vlasť za svoju vlastnú vlasť uznávali a ju milovali — táto komisia nemala by ani za odôvodnené, ani za cieľuprimerané, aby i toto nižšie gymnázium mal čakať osud veľkorevúckeho a kláštorského druha.“

Z tohto dobrozdania Slováci mohli vycítiť, že martinské gymnázium nebude zrušené. Ale niektorí patróni, poučení smutným príkladom zatvorenia revúckeho a kláštorského gymnázia a zhabania ich majetkov, nevideli ani trvanie martinského gymnázia vo vtedajších časoch zabezpečené. Preto v svojom hojne navštívenom patronátnom konvente 15. novembra 1874 rozhodli, aby v prípade zatvorenia martinského gymnázia aspoň na krátky čas bola zabezpečená budúcnosť jeho profesorov. Preto v prípade zatvorenia alebo suspendovania i tohto ústavu patronát povolil svojim neopatreným profesorom požívať dvojročný, v dekurzívnych mesačných rátach vydávaný plat. A aby sa toto rozhodnutie dalo exekvovať a aby základiny neboli skonfiškované, patronát vyzdvihol zo základín 5400 zlatých, dal ich svojmu povereníkovi, naložiac mu, aby v zmysle rozhodnutia za dva roky vydával plat profesorom pozbaveným chleba.

Predtucha neklamala opatrných patrónov. Surové útoky, akými v maďarských politických novinách už i Matica slovenská bola napadnutá, v ktorých i jej zatvorenie nástojčivo sa žiadalo, boli istými predznakmi, že fanatizmus Maďarov neušetrí ani posledné dva ústavy.

V najrozšírenejšom maďarskom politickom denníku Hon vyšiel brutálny cynický článok, v ktorom zakladatelia Matice i v osobnej cti boli neslýchane nečestne napadnutí. „Matica pozostáva asi zo sto surových ľudí bez majetku a vážnosti, ktorí dostali sa do sporu so spoločenským poriadkom, ktorí sú hrôzou úradov a nemajú nijakej kultúrnej misie,“ hovorilo sa v článku so zabudnutím na to, že i sám panovník František Jozef I. stal sa zakladateľom tohto spolku, že jeho predsedmi boli biskup Štefan Moyses, kanonik dr. Jozef Kozáček, podpredsedmi dr. Karol Kuzmány, ev. superintendent, pre vedecké zásluhy panovníkmi zlatými medailami i záslužnými krížmi vyznačený učenec, Viliam Pauliny-Tóth, krajinský snemový vyslanec, predtým cisársko-kráľovský komisár Peštianskej stolice, a doživotným čestným predsedom Ján Francisci, muž vyznačený panovníkom hodnosťou hlavnožupanskou, rádom Františka Jozefa, zo zahraničia ruským rádom sv. Anny. Útok bol tým bolestnejší, lebo spravujúci podpredseda Matice slovenskej Viliam Pauliny-Tóth udržiaval s hlavným redaktorom Honu, Móricom Jókaim, priateľské styky, dôkladne ho informoval o slovenských snahách, takže pohnútkou k tomuto surovému útoku mohla byť jedine maďarská netolerantnosť.

Ministerská rada na základe takýchto maďarských novinárskych štvaníc nariadila 19. novembra vyšetrovanie i proti Matici a minister vnútorných diel, ktorému zverila vyšetrovanie, vyslal do Turčianskeho Svätého Martina náčelníka uhorskej polície, ministerského radcu Ľudovíta Jekelfalusyho.

29. decembra Jekelfalusy už bol v Martine a preukážuc svoje vyslanie, vyzval predsedníctvo vydať mu nasledujúce veci: 1. menoslov členov Matice slovenskej; 2. zápisnice všetkých zasadnutí výboru a valných zhromaždení; 3. dve čísla Národných novín, v ktorých bola vytlačená zápisnica výborového zasadnutia, odbavovaného 4. novembra 1874; 4. všetky účty Matice slovenskej od roku 1863—1874. Odoberúc tieto listiny, vrátil sa ministerský radca ešte v ten deň do Pešti.

Keď Maďari takýmto spôsobom oberali Slovákov o všetky podmienky kultúrneho života, isteže bol oprávnený výraz bôľu v 154. čísle Národných novín, na Silvestra roku 1874. „My,“ hovorilo sa v článku, „vyprázdnili sme kalich trpkostí a rok 1874 zapísaný bude v dejinách i v srdciach našich ako rok duševného rabstva slovenského národa v konštitucionálnom Uhorsku.“

Žiaľbohu, najbližšia budúcnosť ukázala, že kalich trpkostí ešte nebol vyprázdnený.

Úradný orgán vlády Budapesti Közlöny uverejnil v 5. čísle 1875 nasledujúce oznámenie: „Jeho cisárske a apoštolsko-kráľovské Veličenstvo na predostretie uhorského kráľovského ministra bohočestia a výučby najvyšším rozhodnutím detto Jedľov 30. decembra 1874 ráčilo nariadiť konečné, cestou Turčianskej stolice vykonať sa majúce rozpustenie kláštorského katolíckeho a turčianskosvätomartinského evanjelického podgymnázia, ponechajúc ich zakladateľom právo slobodného naloženia so svojimi základinami.“

Slovenská inteligencia prijala i túto poburujúcu zvesť s rozhorčením. Len národne neuvedomelý slovenský ľud mlčal nad bezpríkladným bezprávím. Na sneme v mene slovenského národa nemal sa kto ozvať. Len srbský vyslanec Alexander Trifunac interpeloval ministra, čo ho pohlo k tomu a na základe akých dôvodov predložil panovníkovi zrušenie slovenských gymnázií. Ale minister nepokladal za hodné odpovedať mu a maďarské noviny mali pre tieto násilnícke, kultúru ničiace, bezbožné skutky len pochvaly. V ťažkom, krutom navštívení slovenského národa potešovalo ho len bratské slovanské, menovite české časopisectvo článkami prejavujúcimi vrelý súcit. Bielym havranom maďarskej tlače bol katolícky Magyar Állam, ktorý o týchto skutkoch v svojom 4. čísle roku 1875 písal nasledovne: „Vláda konečne rozhodla zavrieť i turčianskosvätomartinské slovenské gymnázium. A robí to teraz, v ostrej zime, rozoženúc 98 biednych slovenských chlapcov, pre ktorých rodičia v takomto čase prinútení sú ísť, aby ak je to možné, ich inde odviedli. V auguste a v septembri vláda nestačila rozhodnúť tento nechutný predmet, z ktorého vymudrujú nielen v Záhrebe a Prahe, ale i tu doma, že kým minister Trefort ani len kuknúť nesmie do skutočne protištátnych gymnázií saských, vtedy biednych Slovákov namiesto vážneho napomenutia a prísnejšieho dozoru pripravuje o ich ústavy. Je to bismarckovské pokračovanie! I ten vyhnal niekoľko tisíc katolíckych duší bez vypočutia a sudcovského výroku. I o slovenských gymnáziách platí, že ak boli skutočne protivlastenecké, jednotlivcov mali žalovať a trestať sudcovským výrokom, ale samé ústavy v záujme kresťanskej osvety mali byť ponechané.“

A skutočne! Vláda rozohnala 98 biednych slovenských šuhajov, žiakov martinského gymnázia, koncom januára 1875 v treskúcej zime a gymnaziálny majetok vzala pod administratívny zátvor.

Turčianskosvätomartinská cirkev vzmužila sa ešte raz na rázny, dôstojný čin, rozhodnúc na celocirkevnom konvente 17. januára 1875, že zakladá nové konfesionálne ev. podgymnázium. Nádejná škola mala výhľady na dostatočné základiny, ktoré jej zvlášte z Čiech hojne boli prisľúbené. I turčiansky seniorát potvrdil toto rozhodnutie, ale ďalšie porady o tomto predmete vláda zakázala.

Zatvorenie Matice slovenskej nasledovalo 6. apríla 1875 skrze ministra vnútorných diel Kolomana Tiszu. Dôvody zatvorenia boli: že spolok konal i činnosť politickú, že úplne zanedbal svoju v 1. § stanov označenú úlohu: pozdvihnutie slovenskej literatúry a krásneho umenia, ba že svoju literárnu činnosť v protivlasteneckom smere demonštratívne upotrebil, konečne že majetok spolku nie v zmysle stanov, ale neporiadne a nedbanlivo spravoval. K tomu minister ešte dodal, že rozhodol to tak v záujme uhorského štátu, ako vzhľadom na povinné zachránenie práv spolkových členov.

Majetok Matice slovenskej bol podžupanom Turčianskej stolice ešte v apríli toho roku úradne sekvestrovaný a stoličnému fiškusovi daný do opatery. Od 1. mája predseda nesmel už prijať ani listy adresované na správu Matice.

Z Matice slovenskej vláda utvorila pozdejšie „Uhorskokráľovský slovenský vzdelávací spolok“, pozostávajúci zo siedmich vládou vymenovaných spravujúcich členov. Predsedom spolku stal sa spišský katolícky biskup, maďarón Császka, členmi hornouhorskí maďarónski vyslanci, hlavní župani a podžupani a evanjelik Michal Zsilinszky, neskoršie štátny sekretár v ministerstve kultu. Z peňazí, ktoré členovia bývalej Matice naskladali, vláda vydáva politický časopis Slovenské noviny, noviny pre ľud Vlasť a Svet a kalendár s tendenciou chváliť maďarizačné skutky vlády a tvrdiť, že v Uhorsku panuje neobmedzená národná rovnoprávnosť.

Viedenská vláda neurobila nič na zamedzenie týchto výčinov surového barbarstva. Hneď po zatvorení Matice ponáhľali sa Jozef M. Hurban a Viliam Pauliny-Tóth do Viedne vymôcť si u panovníka audienciu a žiadať odčinenie krívd robených vernému slovenskému národu. Ale na audienciu sa nedostali a na písomný prestolný prosbopis, podaný v kabinetnej kancelárii, nebola daná verným, lojálnym Slovákom ani odpoveď.

Zatvorením Matice slovenskej bola v Uhorsku v ôsmom roku panovania nemecko-maďarského dualizmu i národná rovnoprávnosť pochovaná.

To, čo pri slávnostiach na tisícročnú pamiatku príchodu Maďarov do Uhorska 8. júna 1896 v Budínskom kráľovskom hrade vtedajší predseda kráľovi holdujúceho uhorského snemu, Dezider Szilágyi, povedal o rovnoprávnosti národnostnej, že jednota štátu a politického národa sú mocou udržujúcou a že ani táto, ani vlastenectvo nevyžaduje, aby v uhorskej krajine jestvujúce národnosti zahynuli, a odpoveď panovníkova na tento prívet, že vo vyrovnaní z roku 1867 umožnený je vývin rozličných národností na základe uctenia jednotného štátu a zákonov popri nezvratnom udržaní jednoty politického uhorského národa, po tom, čo sa roku 1874 a 1875 stalo, že národ slovenský bol obraný o všetky podmienky svojho prirodzeného vývinu — najjednoduchšie rečeno už nemalo nijakého základu.

Pramene: Márki a Beksics: A modern Magyarország — Národnie noviny 1870 — 1875