Zlatý fond > Diela > Slováci — vývin ich národného povedomia 1


E-mail (povinné):

Július Botto:
Slováci — vývin ich národného povedomia 1

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Miroslava Oravcová, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 96 čitateľov


 

VII

Provizórium a maďarské vyrovnanie

Po vydaní októbrového diplomu, keď sa ukázalo, že Poliak Gołuchowski nemôže ho uviesť, dňa 13. decembra 1860 bol vymenovaný za rakúskeho štátneho ministra povestný Nemec rytier Anton Schmerling. V obežníkoch vydaných miestodržiteľom vyhlásil, že jeho hlavnou úlohou bude uskutočniť panovníkove zámery vyslovené v októbrovom diplome, že zákonodarstvo bude sa vykonávať všetkým národom na základe najstaršieho historického práva štátoprávne upraveným spôsobom, že za najprednejšiu úlohu vlády pokladá podporovať šľachetné snahy všetkých po vyššej vzdelanosti túžiacich národov, že vláda ani zďaleka nepomýšľa odcudziť si niektorý národný živel, lebo je presvedčená, že občania vinú sa k svojej vlasti tým vrúcnejšie, čím väčšmi je ich národnosť nielen zabezpečená, ale vo vývine i podporovaná; novinárstvu však, tomu najmocnejšiemu hýbadlu rozširovania známostí, že budú poskytnuté mnohé výhody.

Tento vládny program obsahoval síce mnoho pekných slov, ba i sám Schmerling dokazoval istú, pravda, ako sa pozdejšie dokázalo, falošnú náklonnosť k rakúskym Slovanom tým, že navštevoval viedenské slovanské plesy, ale skutky skoro dosvedčili opak sľubovaného. Dňa 5. januára 1861 bol vydaný pre Rakúsko nový volebný poriadok obsahujúci zásady aktívneho a pasívneho volebného práva pre mestá a vidiecke obce. Verejná mienka v Rakúsku ozvala sa proti tomuto skutku hneď s celou rozhodnosťou, najmä z tej príčiny, že volebný cenzus bol veľmi vysoko ustanovený, takže veľká časť obyvateľstva bola z volebného práva vylúčená. Schmerling ponáhľal sa utíšiť národy Rakúska v úradných novinách osvedčením, že v nariadení obsiahnuté sú len zásady volebného poriadku, ktorý bude pozdejšie, po zriadení jednotlivých krajín, vydaný. Táto nariadením jednostranne vydaná ústava, platná pre všetky krajiny Rakúska okrem Uhorska, bola povestným februárovým patentom 26. februára 1861 uvedená do života. Nenemecké národy Rakúska, očakávajúc zriadenie svojich krajín a ríše rakúskej na základe októbrového diplomu, historického a prirodzeného práva, trpko sa sklamali. Všetky krajiny boli zriadené na jedno kopyto; zákonodarná moc v celom objeme ríšskej rade oddaná a krajinské snemy smeli rozhodovať len v niektorých nepatrných záležitostiach. Okrem toho volebné poriadky boli zostavené v záujme nemeckej národnosti tak umele a nespravodlivo, že v krajinách českej koruny museli byť vo väčšine Nemci, v Dalmácii, Istrii a Gorici Taliani. Snemy však volili do ríšskej rady, nakoľko to len bolo možné, z jednotlivých skupín Nemcov a Talianov, a tak ríšska rada pozostávala z vyslancov pre Schmerlingove zámery priaznivých.

V októbrovom diplome bol položený základ decentralizácii a v istej miere vývinu samosprávy jednotlivých krajín, a tak federalizmu. Schmerling naproti tomu zaumienil si centralizovať a germanizovať, čomu dal výborný základ vo februárovom patente. Proti jeho spôsobu vladárenia vyvinul sa teda tuhý odpor nielen v Čechách a v Haliči, ale i v Uhorsku. Uhorský snem bol zvolaný na základe volebného zákona z roku 1848, ale ako už vieme, v júli 1861 zostavil takú adresu, v ktorej zavrhol nielen februárový patent, ale i októbrový diplom, žiadajúc spojenie Sedmohradska a prípadne i Chorvátska s Uhorskom a aby uhorská koruna bola spojená s ostatnými krajinami len osobnou úniou. Panovník naproti tomu žiadal revíziu zákonov z roku 1848, v dôsledku čoho snem uhorský podal druhú adresu, v ktorej sa osvedčil, že na takom základe je dorozumenie nemožné; snem bol teda 21. augusta rozpustený a nastúpilo provizórium.

Ale tým nebola opozícia v Uhorsku premožená; stolice osvedčovali sa za zákony z roku 1848 a za osobnú úniu; odopieranie daní bolo na dennom poriadku; stolice obsadzovali i pravosúdne úrady a búrlivým výtržnostiam nebolo konca. Februárovú ústavu neprijal ani uhorský snem chorvátsky, odoprúc každé bližšie spojenie s Uhorskom, v dôsledku čoho ho vláda 12. novembra odročila na neurčitý čas.

Maďarskí politici sa ani potom nevzdali nádeje a možnosti pokojne usporiadať uhorskú otázku v prospech Maďarov. V prvej polovici decembra 1861 prišli Koloman Tisza, barón Fridrich Podmanický a gróf Teodor Csáky do Viedne prostredníctvom Pavla Almássyho nadviazať styky s maďarskou konzervatívnou šľachtou a prostredníctvom Schmerlingovho dôverníka Kollatscheka vyjednávať o uhorskom vyrovnaní i so Schmerlingom. Bolo zvláštnou, čudnou náhodou, že práve v tom čase bola vo Viedni i slovenská, biskupom Moysesom vedená deputácia, ktorá predložila panovníkovi memorandum slovenského národa o zriadení Slovenska.

Títo maďarskí politici chceli zároveň riešiť dve ťažké otázky rakúskej politiky: otázku ústavy Uhorska a otázku nemeckú. Na týchto poradách zúčastnil sa i Július Fröbel, v tom čase vo Viedni povestný, vychytený publicista a Schmerlingov dôverník, ktorý pozdejšie vo svojom životopise podal celý priebeh týchto porád a ich obsah nestranne a hodnoverne.

Na prvej porade maďarskí politici vypočúvali vývody rakúskeho štátnika Hasnera o zriadení Rakúska a Uhorska s obdivuhodnou trpezlivosťou, ale na druhej strane sa pridŕžali už kŕčovite zákonov z roku 1848. Vyslovili, že sú hotoví uznať za spoločné niektoré záležitosti, označiac za také záležitosti finančné, verejnohospodárske a vojenské. Tak sa zdá, že záležitosti zahraničné nechceli pokladať za spoločné, lebo bola reč o tom, aby si uhorský snem v sídle nemeckého spolku držal stáleho vyslanca. Veľkú váhu kládli i na to, aby Rakúsko podržalo svoje postavenie i v nemeckom spolku, počítajúc na to, že ono v tomto páde nebude môcť centralizovať. Uhorsko bude vraj radšej pobočnou krajinou Nemecka ako Rakúska, ktorého je i tak väčšou polovicou.

Pokus nevydaril sa pre Schmerlingovu dvojfarebnosť, do ktorej ho v tomto prípade vohnal Tisza, lebo Schmerling sa dozvedel, že Tisza vyjednáva súčasne i s maďarskou konzervatívnou šľachtou, najmä s krajinským sudcom grófom Apponyim, a to za tým cieľom, aby zrútili so Schmerlingom i jeho februárový patent.

Maďarskí dejepisci zamlčujú tieto Tiszove skutky vo Viedni. A skutočne, takmer ťažko uveriť, že tento muž, ktorý len pred niekoľkými mesiacmi panovníka a viedenskú vládu na uhorskom sneme menoval dôsledne vždy len „skutočnou mocou“, panovníkovi i zákonitosť panovania upieral, stojac na stanovisku zákonov z roku 1848, teda personálnej únie, teraz už prijal za základ ďalšieho vyjednávania i uznanie spoločných záležitostí.

Medzitým, keď i nie hneď, ale v ďalšom priebehu šli politické okolnosti Maďarom vo všetkom poruke. Maďarskí dejepisci dopúšťajú sa veľkého nevďaku, keď politických dejateľov a správcov Uhorska po roku 1861, hlavne kráľovského námestníka grófa Mórica Pálffyho, sedmohradského kancelára Františka Nádasdyho, ministra pri boku panovníkovom grófa Mórica Eszterházyho a uhorských kancelárov grófa Antona Forgácha a grófa Hermana Zichyho menujú čiernymi reakcionármi, spiatočníkmi, ultramontánmi, nepriateľmi Maďarov a ústavného zriadenia Uhorska. Všetci títo muži boli oduševnenými Maďarmi, stáli v službe maďarizmu a len v tom líšili sa od košútovcov, že cieľ revolúcie, osamostatnenie Maďarov a celkové pomaďarčenie Nemaďarov, teda ich mravné ubitie, chceli docieliť pozvoľným postupovaním a s podporou panovníka. Za hlavných županov a administrátorov vymenovali mužov rozhodného maďarského zmýšľania a takíto museli byť i nimi vybraní podriadení úradníci. Boli síce za Pálffyho i niektorí smelší maďarskí publicisti, ako Koloman Tóth, Móric Jókai a Ferdinand Zichy, väzením trestaní, ale i to sa stalo len naoko, lebo väzni požívali dosť veľkú slobodu. Naproti tomu Rumunom v Krašove a vo Fogaraši zabránili užívať v stolici reč rumunskú ako úradnú a slovenských spisovateľov Viliama Pauliny-Tótha a Jána Bobulu, pre brožúru „Jánošík, alebo ako slovenská šľachta svoj ľud bráni“, trestali žalárom. Liptovskosvätomikulášskych národovcov Michala Hodžu a Jána Makovického, vracajúcich sa večierkom z priateľskej návštevy z Trnovca, zákerne prepadli a ťažko zbili liptovskí stoliční úradníci Ráztokay a Lehotský. Úradné nariadenie Štefana Daxnera ako predsedu súdnej stolice rimavskosobotskej, aby výroky boli vydávané stránkam v ich materinskej reči, zničila námestná rada, kdežto ony boli i cieľuprimeranosťou i októbrovým diplomom odôvodnené. — Tak dejstvovali vo všetkých nemaďarských stoliciach maďarskí a maďarónski úradníci.

Vývin a priebeh uhorského provizória, ktoré s pomocou Kossuthovou, turínskej maďarskej emigrácie a prusko-rakúskej vojny viedlo k dualistickému vyrovnaniu roku 1867, bol práve z tejto príčiny pre Maďarov veľmi priaznivý.

Najvyšším nariadením, upraveným na kancelára grófa Antona Forgácha 5. novembra 1861, boli síce cieľom udržania verejného pokoja, osobnej a majetkovej bezpečnosti uvedené vojenské súdy, ale Maďari nebáli sa ani týchto, ako nevšimli si ani to, že kráľovská uhorská námestná rada, ktorá proti týmto poriadkom remonštrovala, dostala z najvyššieho miesta pokarhanie. Za predsedníctva krajinského sudcu grófa Apponyiho protestovala i kráľovská uhorská kúria proti uvedeniu vojenských súdov, ale v tom čase ešte bez výsledku, lebo nariadením z 11. decembra bol rakúsky zákon o poplatkoch a o priemysle uvedený i v Uhorsku.

Nebolo výhľadu, že by uhorský snem oboslal ríšsku radu, preto viedenská vláda probovala získať si na tento cieľ Sedmohradsko, kde počítala s Rumunmi a Sasmi. Pravda, i tu bolo treba najprv odstrániť krikľavé, nespravodlivé rozdelenie volebných okresov, nerovný volebný cenzus a ľubovoľný volebný poriadok, čo vláda vykonala nariadením, v dôsledku čoho maďarská opozícia vyvolila len 59 vyslancov; ale ani títo nešli do snemu; v ostatných okresoch boli vyvolení Rumuni a Sasi, ktorí sa ako zastupitelia Sedmohradska zúčastnili i na poradách ríšskej rady vo Viedni. Avšak i tieto poriadky vlády ohľadom Sedmohradska boli nedostatočné; Sedmohradsko bolo síce i pravosúdne natoľko osamostatnené, že uhorská kráľovská kúria prestala byť jeho najvyšším apelačným súdom, ale namiesto toho dostalo apelačný súd nie doma, ale vo Viedni, kde ho zriadili pri najvyššom súde. V tomto ohľade Chorváti docielili viac, dostali bánsku tabulu ako samostatný súd doma.

Šetrenie národnej rovnoprávnosti v Sedmohradsku bolo len taktikou, lebo ideu vyrovnať sa s Maďarmi, hoci obetovaním Sedmohradsku daných koncesií, nespustila viedenská vláda zo zreteľa. Panovník povolal krajinského sudcu Apponyiho už koncom roku 1862 do Viedne, aby napísal v záležitosti vyrovnania s Maďarmi memorandum. Ale pre smer, približujúci sa k požiadavkám Deákovým, memorandum neuspokojilo vládu a keď sa na ovácii, ktorú 28. marca 1863 bývalí členovia snemu z roku 1861 urobili Deákovi podaním mu svojich podobizní, zúčastnil i Apponyi, viedenská vláda mala dobrú zámienku, aby ho pre časté protesty, ktoré proti jej nariadeniam húževnate podával, odstránila z úradu judexa curiae, čo sa stalo 3. apríla 1863. Od tohto času prišli maďarskí konzervatívci k presvedčeniu, že vyrovnanie podarí sa jedine Deákovi, ktorý teraz ešte mlčal, lebo pôda na vyrovnanie ešte vždy nebola pripravená; ale v svojej polemike s Václavom Lustkandlom o uhorskom verejnom práve, ktorú viedol proti jeho dielu „Das ungarisch-oesterreichische Staatsrecht“, Deák zreteľne označil svoje stanovisko, aby sa Maďari prísne pridŕžali svojho práva a za jeho šiancami vyčkávali udalosti.

Na nutkanie netrpezlivých maďarských politikov, aby sa náhlil s prípravnými prácami vyrovnania, lebo že ho ináč starokonzervatívci predbehnú, odpovedal veľmi primerane, že „v Austrii všetko závisí od okolností. Keď sa okolnosti tak vyvinú, nuž čo ani neprosíme, ani sa nepriblížime, dajú nám, alebo aspoň sľúbia; ak sa okolnosti, hoci len zdanlivo, zlepšia, a my by sme vtedy prosili, dajú nám ešte menej, alebo nič. Ak sľubovanie nebude načase a nebude potrebné, vtedy odmrštia i starokonzervatívcov; ak však uznajú za príhodné, vyhľadajú i nás“.

Vo Viedni spozorovali zavčasu, že i „reakcionársky“ kancelár gróf Forgách je rozhodne maďarského zmýšľania a chce jednako nie dosť populárne a obratne voviesť Maďarov do ríšskej rady, preto ho odstránili už 22. apríla 1864 a vymenovali na jeho miesto grófa Hermana Zichyho, ktorý sa stal v Uhorsku len preto neobľúbeným, že na bankete viedenského mešťanostu osvedčil sa za oboslanie ríšskej rady. Schmerling podporoval všemožne Zichyho, chcejúc mu v Uhorsku zriadením uhorského pravosúdia urobiť stránku a len potom zvolať uhorský snem. Zámer spozorovali v Uhorsku zavčasu; inšpiráciou Deákovou vyšiel v Pesti Naplóve proti nemu polemický článok od Františka Salamona, následkom ktorého pravosúdna organizácia hneď prepadla, lebo teraz už nastal vo Viedni ten obrovský obrat, že proti veľmi miernym federalistickým snahám ministra Belcrediho rakúski Nemci z urputnej nenávisti proti českému štátnemu právu osvedčili sa za dualistické zriadenie ríše a za reštituovanie uhorského štátneho práva s maďarskou hegemóniou.

Najhorlivejším a najbezohľadnejším bojovníkom za túto myšlienku bol slovinský renegát Blagatinšek — Kaiserfeld, ktorý napadol Schmerlinga v ríšskej rade 31. marca 1865 veľmi prudkou rečou, žiadajúc, aby Maďarom boli prinavrátené práva.

Nebolo už treba ani tohto horlenia, lebo Schmerlingov pád bol už spečatený. Panovník začal totiž vyjednávať s Maďarmi i bez vypočutia Schmerlinga. Navštíviac v júni 1865 peštiansku poľnohospodársku výstavu, na prívet prímasa Scitovského odpovedal, že jeho pevnou žiadosťou je, aby Maďari boli uspokojení. Kancelár Zichy hneď pochopil situáciu, žiadal prepustenie a urobil miesto Majláthovi. Nie tak Schmerling, ktorému panovník musel dať na známosť, že ako štátny minister už nie je potrebný. Jeho miesto zaujal mierny federalista gróf Richard Belcredi, ale len na krátky čas, lebo doba Belcredi-Majláthovská bola len prechodom k dualistickému vyrovnaniu, ktoré s maďarskou emigráciou podporoval i Ľudovít Kossuth, pravda, inými prostriedkami a iným smerom.

Maďarskí dejepisci sami uznávajú, že po talianskej vojne roku 1859 vo Villafranke uzavretý mier, zapredanie a opustenie národnej maďarskej veci Napoleonom značne ochladili nádeje Maďarov, že by vydobytie uhorského nezávislého štátu bolo možné zahraničnou mocou.

V liste písanom koncom septembra 1860 grófovi Ladislavovi Telekimu Kossuth sa ponosoval, že maďarský centrálny revolučný výbor v Uhorsku nielen nič nerobí, ale ak tak ostane ustrojený, ako je teraz, že v otázke života a smrti Maďarov malo byť dorozumenie s Romániou a Srbskom, s hraničiarskymi plukmi a organizovanie všeobecného povstania v Uhorsku na základe vojenskom.

Bezprostredne pred vydaním októbrového diplomu v septembri 1860 bola medzi turínskou vládou a maďarskou emigráciou uzavretá zmluva, podľa ktorej ak by Viktor Emanuel napadol Rakúsko, zaviazal by sa i do Uhorska poslať pomocné vojsko a s Rakúskom neuzavrieť mier, kým Maďarom nedajú nezávislosť. Z druhej strany i maďarská národná správa zaviazala sa postaviť povstalecké vojsko a v Uhorsku organizovať povstanie. Maďarskí legionári mali s pomocou Viktora Emanuela na talianskych lodiach pristáť na juhozápadných hraniciach Uhorska; maďarská národná správa ich i organizovala, a to na základoch z roku 1859. Najprednejší dôstojníci v emigrácii: Štefan Türr, Ferdinand Eber, gróf Alexander Teleki, podplukovníci Figyelmesi a Mogyoródi dali sa k dispozícii maďarskej národnej strane.

Súčasne s touto zmluvou pokúsili sa dopraviť zbraň do Románie pre revolučné ciele. Protokol o tom písaný je 20. októbra 1860, teda v deň vydania októbrového diplomu. Ale Napoleon hatený nepriaznivým politickým položením v tom čase nepokladal maďarskú revolúciu za potrebnú a úspešnú a knieža Románie Couza nechcel sa pustiť do revolučného podujatia bez Napoleonovho direktného vyzvania. Maďarský centrálny revolučný výbor pracoval teda bez úspechu, nepomáhalo ani vysielanie povereníkov ku Kossuthovi, ani ustálenie strategických plánov, lebo rakúska vláda zhabala i zbraň, ktorú Viktor Emanuel poslal do Uhorska.

Novší maďarskí dejepisci predstavujú teraz toto sprisahanie v tom zmysle, že by sa ono ani v tom páde nebolo vydarilo, keby povstalci boli aj dostali túto zbraň, keby na organizačných lajstroch bolo bývalo popísaných viac povstalcov, ba ani v tom páde nie, ak by bol Viktor Emanuel skutočne začal vojnu proti Rakúsku, lebo Uhorsko nebolo by sa vraj ani tak hodilo do náručia revolúcie.

Ale toto tvrdenie nezodpovedá pravde a neskoršie udalosti ho úplne vyvrátili. Po smrti Ľudovíta Kossutha zakúpila totiž vláda od jeho synov písma, vzťahujúce sa na túto revolučnú organizáciu, so zaviazanosťou, že debny obsahujúce tieto písma smú byť otvorené len po smrti Františka Jozefa I. Stalo sa to z tej príčiny, že vtedy ešte žili mnohí vysokopostavení maďarskí štátnici, ktorých by písma boli silne kompromitovali. Aby sa to nestalo, zakúpila ich vláda Wekerleho za 200 000 korún. Revolučné pohyby z roku 1860 boli teda širokých rozmerov a revolúcia blízka vypuknutiu; na tých pohyboch nezúčastnil sa síce Deák činne, hoci i on bol do nich úplne zasvätený, ale i to len preto, aby odvolávajúc sa na všeobecnú nespokojnosť, vo Viedni požiadavky Maďarov čím vyššie mohol udať.

Keď sa Kossuthovi a emigrácii nepodarilo za pomoci Napoleona a Viktora Emanuela v Uhorsku roznietiť revolúciu a Maďarov od Rakúska oslobodiť, pokúsil sa o to nastolením jednej čiastky východnej otázky, o ktorej myslel, že Maďari nemajú príčiny zamedzovať jej rozlúštenie, predpokladajúc, že ona nebude pre Maďarov nepriaznivá. Plán dunajskej konfederácie, ako to František Pulszky udáva v svojich Pamätiach, vyložil Kossuth najprv talianskemu štátnikovi Caninimu. Canini zostavil Kossuthove náhľady v podobe memoranda, vyzvúc Kossutha, aby ho podpísal, čo Kossuth, nazdávajúc sa, že do verejnosti tak priam nepríde, i urobil.

Medzitým Kossuthov najdôvernejší človek Helfi uverejnil ho v talianskom časopise Alleanza. Memorandum narobilo v Uhorsku veľa hluku a Maďari poponáhľali sa za horúca vysloviť s ním rozhodnú nespokojnosť a zavrhnúť ho. Hlavné, základné myšlienky dunajskej konfederácie boli: Aby Uhorsko vstúpilo do spolku s dunajskými kniežatstvami, so Srbskom a s Romániou. Spoločnými záležitosťami konfederácie budú: zákonodarstvo, záležitosti vojenské, zahraničné, obchodné a colné. Uhorsko nebolo by dostalo osobitné zastúpenie v zahraničí, ale len federácia. Do spoločného parlamentu by boli jednotlivé štáty volili zastupiteľov podľa pomeru obyvateľstva; exekutívnu moc mala vykonávať spolková rada. V spoločnom parlamente by bol mohol každý v svojej materinskej reči hovoriť, podobne i v osobitnom uhorskom zastupiteľstve. Obce a stolice samy by si boli určili reč administrácie. Z tej príčiny, že Srbsko, Chorvátsko a Sedmohradsko mali byť s Uhorskom vo federácii rovnako oprávnenými, Maďari obviňovali Kossutha z nepríčetnosti, kdežto, ako to Kossuth 25. mája roku 1862 vysvetlil, dunajská konfederácia mala byť napodobnením ústavy Spojených štátov severoamerických.

Kossuth upadol teda na čas do nemilosti u Maďarov, ktorí mu i pozdejšie vytýkali, že Deákov dualizmus je opravdivým rajom v pomere k jeho federalizmu, v ktorom pre národnosti boli urobené obrovské koncesie. Tá konfederácia je vraj úplnou registráciou a dôsledkom krajného zúfalstva. Ale dosť skoro sa i na toto zabudlo, lebo pozornosť maďarskej verejnej mienky bola roku 1863 obrátená inam.

V marci roku 1863 uväznili v Pešti a v niektorých vidieckych mestách niekoľko prednejších maďarských ľudí, proti ktorým viedli vyšetrovanie v tichosti až do februára 1865. Po vyšetrovaní odsúdili uväzneného Pavla Almássyho a Štefana Nedeckého (obaja boli členmi detronizačného debrecínskeho snemu) na smrť, iných na dlhé väzenie. Príčinou odsúdenia bolo dokázané sprisahanie oslobodiť Uhorsko s pomocou Kossutha a zahraničných mocností.

Peštiansky revolučný výbor vyslal totiž Nedeckého do Turína ku Kossuthovi, aby nahovoril taliansku vládu podporovať maďarské povstanie zbrojou a peniazmi. Na Kossuthovo vyzvanie osvedčil sa Nedecký, že pripraví pôdu pre maďarské povstanie v Uhorsku, a to tým viac, lebo roku 1861 pod titulom podporovania honvédov v stoliciach organizované podporovacie spolky mali za cieľ spísať dôstojníkov, ktorí sa zúčastnia na organizovaní povstania. Keď sa Nedecký vrátil z Turína s peniazmi sprostredkovanými Kossuthom a so záväzkami na dodávanie zbraní, bolo povstanie na viacerých miestach i tlačenými plagátmi zaobalene vyhlásené. Už i zbraň bola na ceste do Uhorska, ale pre zlé zabalenie padla zasa do rúk rakúskym strážcom, ktorí ju hneď zabrali a tak povstaniu prišli na stopu. Pre účasť na tejto organizačnej práci boli 5. marca 1863 v Pešti Pavel Almássy, Štefan Nedecký, Ľudovít Benický, Ľudovít Lešták, Emil Sebes, Ladislav Szelestey, Ľudovít Gáspár, Gabriel Klementis a Ján Vidacs, na vidieku Ľudovít Asbóth, Bela Mariássy, Ľudovít Plachy, Eugen Nedecký a Ľudovít Zambelli chytení a v Pešti v Karlovej kasárni uväznení.

Začiatky a postup sprisahania objasnil priebehom vyšetrovania spoluúčastník Ľudovít Asbóth, zoznajúc v svojich výpovediach, že mal od Štefana Nedeckého úpravu organizovať na Dolniakoch gerilu a zostaviť bojový plán. Ľudovít Benický vyzradil podrobnosti sprisahania; Emila Sebesa, simulujúceho pomätenie, viezli do vojenskej nemocnice, ale na úskoku ho zastrelila vojenská stráž. Hlavných vinníkov, Almássyho a Nedeckého, odsúdili na smrť, ale výrok zmiernili na dvadsaťročné väzenie, ostatných na štrnásť, osem a šesťročný žalár, ktorý nastúpili v olomouckých temniciach. Ale vláda ich omilostila už roku 1866 a po dualistickom vyrovnaní dostali ešte i vysoké, výnosné štátne služby.

Niet pochybnosti o tom, že i toto sprisahanie vplývalo na urýchlenie vyrovnania s Maďarmi, ale vyrovnanie bez zahraničných komplikácií nebolo by sa vydarilo, a nebyť nešťastnej zahraničnej politiky Rakúska, mohlo byť zachránené od mnohého zahanbujúceho poníženia.

Panovník dôrazne nástojil na tom, aby Maďarov uspokojili, preto diali sa pokusy vyrovnania ešte pred začatím rakúsko-pruskej vojny a snem, ktorý uskutočnil dualizmus, pracoval už pred Sadovou. Ale výsledky prusko-rakúskej vojny urobili koniec panovníkovmu poslednému váhaniu.

Z revnenia Pruska a Rakúska v Nemecku dalo sa usudzovať, že jednu alebo druhú dŕžavu istotne postihne katastrofa. Bismarck súhlasil spočiatku s Rechbergom, vtedajším rakúskym ministrom, v tom, že Nemecko treba potlačiť a Dánsko ponížiť. Ale už v januári 1863 z Berlína dali Rakúsku pokyn, aby svoje centrum preložilo do Pešti a aby Prusku a Nemecku čím menej prekážalo. Avšak ešte i vtedy bola medzi nimi aspoň naoko zhoda. Samostatnosť nemeckých štátov zničili spolu a vo viedenskom mieri Bismarck ponúkol Rakúsku spoluvládu v Schleswicku-Holsteinsku, kde spolu bojovali. Ale rakúskych štátnikov už vtedy ovládala istá predtucha zrážky, preto sa poponáhľali začať vyrovnanie s Maďarmi. Rakúsko, keď ho vytisli z Talianska, chcelo svoju hegemóniu obrániť proti Bismarckovi aspoň v Nemecku; na obranu tejto pozície potrebovalo teda nevyhnutne vyrovnanie s Maďarmi, ktoré bez vojny s Pruskom nebolo by sa tak priaznivo skončilo, a Deák nemal pravdu, keď tvrdil, že Maďari ani po Hradci Králové nežiadali viac ako predtým; ba niektorí maďarskí dejepisci uznávajú, že je to otázka, či by bez vyhnania Rakúska z Nemecka dualistické vyrovnanie bolo bývalo možné. Rakúsko, majúc mocnú oporu v Nemecku, bolo by takou ťarchou zaľahlo na Uhorsko, že by nejaká parita ani do úvahy nebola prišla.

Vo Viedni boli vtedy presvedčení, že pozíciu v Nemecku možno udržať len s pomocou Maďarov; znali to i maďarskí politici, najmä Deák a gróf Andrássy, preto sa poponáhľali ponúknuť maďarskú podporu Viedni čím drahšie, to jest za cenu parity s Rakúskom. Už 15. apríla 1865 Deák uverejnil svoj povestný veľkonočný článok v Pesti Naplóve, v ktorom načrtol prvé základné myšlienky budúceho vyrovnania. Deák tvrdil i v tomto článku, že pragmatická sankcia a ústava z roku 1848 sú založené na personálnej únii, avšak že paralelne s uhorskou ústavou je možná i úplná ústavná sloboda krajín zalitavských pod spoločným panovníkom, pri spoločnej obrane. V pragmatickej sankcii že je vyslovená spoločnosť panovníckeho domu, nedeliteľné a nerozlučiteľné spoluvládnutie celej ríše, teda prirodzene i spoločná obrana. Deákove články, v ktorých boli vypočítané záležitosti spoločné a spôsob ich vedenia, vyšli pozdejšie i vo viedenskom nemeckom, Ďurom Apponyim založenom denníku „Debatte“, ktorého redaktor, Žid Móric Gans-Ludasi, dostával inšpirácie od samého Deáka, uverejňujúc len to, čo Deák zrevidoval a odobril.

Deák spočiatku nástojil na stanovisku, aby i dvor bol spoločne vydržiavaný; za spoločné záležitosti uznal: Pragmatická sankcia nakladá a určuje povinnosť vzájomnej obrany jednotlivých čiastok monarchie; táto obrana je dvojaká: mierová a vojenská; mierovou je diplomacia, vojenskou branná moc; z povinnosti vzájomnej obrany vyplýva teda druhá a tretia spoločná záležitosť, a to zahraničná politika a vojsko. Prirodzené je, že diplomaciu a vojsko len jednotne možno viesť, a ako poslanci v zahraničí len spoločného panovníka môžu zastupovať, tak jedine on je pánom spoločného vojska. I prísne vnútorné záležitosti vojska prislúchajú do kompetencie panovníka, ale právo doplňovania vojska z Uhorska je právom uhorského zákonodarstva, a tak i právo určovať čas služby, spôsob nováčenia, ubytovania vojska a viac iných, týmto podobných práv. Určenie množstva vojska v čase vojny a mieru môže byť záležitosťou spoločnou, ale ustanovenie množstva pripadajúceho na Uhorsko je záležitosťou uhorského snemu a uhorskej vlády.

Peniaze na to potrebné sú tiež záležitosťou spoločnou. Cieľom zjednodušenia veci potrebné je určiť kvótu. Ale ustanovenie súm týkajúcich sa Uhorska je právom uhorského snemu. Uhorský finančný minister oddá na Uhorsko pripadajúce sumy spoločnému finančnému ministrovi, lebo v Uhorsku nesmie byť administratívneho orgánu, ktorý by od uhorského ministerstva nezávisel.

Spoločnou záležitosťou má byť i clo a kupectvo. Na vedenie spoločných záležitostí sú potrebné delegácie.

Podstatu a osnovu tohto programu osvojil si i gróf Andrássy s výhradou, že delegácie ako výraz rovnosti Uhorska s Rakúskom nesmú byť zjednotené pre spoločné hlasovanie. Avšak jeho uskutočnenie zabezpečili zasa len starokonzervatívci Sennyey a Majláth. Grófa Mórica Pálffyho, námestníka kráľovského v Uhorsku, prepustili totiž z úradu v júli 1865; na jeho miesto prišiel Sennyey pod titulom taverníka; Majláth stal sa uhorským kancelárom 26. júna 1865 a už na 10. december bol uhorský snem zvolaný, aby potvrdil zásadne už prijaté vyrovnanie, lebo zahraničné zápletky urobili otázku vyrovnania pálčivou a súrnou.

Voľby do snemu riadil kancelár Majláth, podporujúc skrze hlavných županov a iných úradníkov v každom jednotlivom páde Deákových prívržencov, lebo osobitnú konzervatívnu stranu už nepokladal za potrebnú. Rozumie sa, v novom sneme mal Deák veľkú väčšinu. Zo slovenských národovcov kandidoval na tento snem Daxner, v ten čas ešte podžupan gemersko-malohontský v okrese rimavskosobotskom, kde mal veľké výhľady, že ho vyvolia. Aby sa to nestalo, preložil ho Majláth do Debrecína k zmenkovému súdu.

Majláthovým vplyvom bola riešená i otázka Sedmohradska v prospech Maďarov; panovník odročil sedmohradský snem reskriptom z 15. decembra, nariadiac priame voľby do peštianskeho snemu, čím bola únia Sedmohradska s Uhorskom podľa zákona z roku 1848 vnove potvrdená.

V trónnej reči, ktorou panovník osobne otvoril snem, vyslovil svoju radosť nad uznaním a spôsobom pojednávania spoločných záležitostí, ale zákonom z roku 1848 ešte i vtedy vypovedal vojnu. „S uspokojením budeme sa dívať,“ hovoril panovník, „ako sa začnú porady o spoločných záležitostiach, a veríme pevne, že následkom všestranného uváženia týchto otázok vyskytne sa sama sebou potreba revidovať a cieľuprimerane premeniť zákony z roku 1848. Ustálenie spoločných záležitostí nie je ešte ich uspokojujúcim riešením; ono nevyhnutne predpokladá ich jednotné, vždy nenarušene jestvujúce spravovanie a súzvučné účinkovanie zákonodarnej a exekutívnej moci. Samostatné spravovanie verejnoprávnych odvetví, patriacich do odboru vladárenia v tej miere, ako ich III. čl. zák. z roku 1848 obídením náležitého organického súvisu ustálil, vytvára možnosť spravovania spoločných záležitostí.“

Reskript ďalej žiadal zrušenie hodnosti palatína a šetrenie kráľovského práva rozpustiť snem podľa okolností a potreby. Deák by bol i na to pristal, ale žiadal, aby sa najprv uviedli do života zákony z roku 1848. Najvážnejšia diferencia medzi panovníkom a Deákom bola, že panovník žiadal najprv tieto zákony premeniť a len potom vyjednávať, poťažne zrevidované uviesť do života; Deák žiadal opak. Snem vyriekol teda proti panovníkovi ostrú adresu, ktorou len-len že nebola pretrhnutá niť vyjednávania. „Vaše Veličenstvo,“ hovorili vyslanci v adrese, „nechce udržať absolutizmus. Ale zlúčenie zákonodarnej moci s exekutívou, hoci len dočasne, je opravdivým absolutizmom. Nie je to tá nepretržitosť práva, ktorú ústavný princíp, zákony, inauguračné diplomy a kráľovské prísahy ustálili. Opravdivá nepretržitosť práva vzťahuje sa nielen na spôsob vynášania zákonov, ale i na ich zachovávanie a exekvovanie.“

Adresa žiadala teda dôrazne, aby boli zákony z roku 1848 uvedené do života a samospráva stolíc reštaurovaná. Snem ju prijal demonštratívne 19. marca 1866. Povstala tak zasa kríza, ktorá však teraz neviedla k rozpusteniu snemu, ba čo viac, snem vyvolil s úmyslom vyrovnania zo 67 členov sa skladajúci odbor a tento zo zo svojho lona 15-členný pododbor. Pododbor vyhotovil elaborát vyrovnania už 25. júna, ktorý bol prijatý i od 67-členného odboru; len medzi viedenskou vládou a peštianskym snemom nebolo v súvislosti s jeho prijatím zhody. V takomto stave neistoty vypukla medzi Rakúskom, Pruskom a Talianskom vojna.

V manifeste, uverejnenom v predvečer vojny, panovník so žiaľom vyzdvihol, že dielo vyrovnania a dorozumenia nepokročilo natoľko, že by zastupitelia všetkých národov v tejto vážnej chvíli svorne stáli okolo trónu. Ale hoci nateraz mu chýba táto podpora, tým vážnejší je jeho úmysel zabezpečiť ju ríši v budúcnosti.

Spor prusko-rakúsky bol už v apríli nevyrovnateľný; Bismarck ešte pred vypuknutím vojny vyjednával s maďarskými politikmi prostredníctvom Ďura Komáromyho, aby organizoval takú maďarskú légiu, ktorá by v prípade vojny v Uhorsku roznietila povstanie, a len v tom nenapodobňoval Napoleona a Cavoura, že vyjednával so stranou Tiszovou, a nie s Kossuthovou.

Keď vojna vypukla, uhorský snem odročili 26. júna, teda v deň víťazstva pri Custozze. „Veľký“ výdobytok Maďarov bol takto krvavým bojom a žertvami tisícich životov pokrstený.

Vojna vypukla pre Schleswicko-Holsteinsko preto, že toto kniežatstvo stálo v ceste centralizačným chúťkam Pruska, ktorému ani osobitné postavenie tohto kniežatstva, ani spolupanovanie s Rakúskom nebolo po vôli. Po vojne s Dánskom Prusko žiadalo rozhodne, aby sa kniežatstvo zrieklo samostatného zastupovania navonok, aby svoje vojsko vradilo do pruského a aby mu prepustilo kielský prístav. Požiadavky odmietli, lebo sa im i Rakúsko sprotivilo a nálada nemeckého spolku nebola pre Prusko priaznivá. Vojnu oddialila na ten čas zmluva gasteinská, uzavretá 14. augusta 1865; v nej rakúsky cisár s pruským kráľom ustálili sa na tom, že vladárenie v Schleswicku pripadne Prusku, v Holsteinsku Rakúsku a Lauenburg pri peňažitej náhrade má patriť Prusku. Prusko exekvovalo túto zmluvu zaradením schleswického vojska do pruského, čo sa však neľúbilo Rakúsku, ktoré pohrozilo tým, že túto záležitosť predostrie nemeckému spolku, a keď ani to nepomáhalo, vyzvalo spriatelených nemeckých panovníkov, aby sa chystali na vojnu. Bismarck chcel sa vyhnúť vojne novým usporiadaním nemeckého spolku; zvolal teda nemecký parlament, do ktorého boli volení zastupitelia všeobecnými voľbami, a keď Rakúsko proti okupovaniu Holsteinska odvolalo sa na spolkovú radu, Prusko vystúpilo s novou nemeckou spolkovou ústavou z 10. júna 1865, ktorou bolo Rakúsko od Nemecka odlúčené.

Rakúsko neodvolalo sa bez príčiny na nemecký spolok a nespoliehalo sa beznádejne na jeho protipruské zmýšľanie, lebo nemecký spolok skutočne rozhodol mobilizovať vojsko proti Prusku; Württembersko, Sasko, Bavorsko, Hannoversko a Hessensko chytili sa zbroje a tým bola vypovedaná vojna Prusku.

Na vojnu úplne prichystané Prusko nebolo tým prekvapené; s neobyčajnou rýchlosťou obsadilo nemecké štáty, ktoré držali s Rakúskom, 18. júna Drážďany, nasledujúceho dňa Lipsko a Hessensko; 29. júna kapituloval kráľ hannoverský. Prusi tiahli potom ďalej vyhľadať nepriateľa v jeho vlastnom hniezde. Rakúske vojsko v sile 247.000 mužov s 500 delami táborilo v Čechách na brehu rieky Labe pri Hradci Králové pod velením poľného zbrojmajstra Benedeka. Dňa 3. júla strhla sa tu krutá bitka, v ktorej Prusi úplne zvíťazili; z rakúskeho vojska padlo v nej 24.000 mužov; okrem tých Prusi zajali 24.000 a ukoristili 160 diel; Prusi stratili len 9000 mužov. Potom už neveľmi prenasledovali utekajúcich Rakúšanov, ale tiahli rovno na Viedeň. Panovník František Jozef utiahol sa do Mikulova, vyjednávajúc odtiaľ prostredníctvom Francúzska s Pruskom; ale najprv sa zriekol Benátok v prospech Francúzska. Dňa 23. júla bolo dohodnuté vojenské prímerie. Pruské vojsko prešlo medzitým Malé Karpaty a stálo pri Bratislave s cieľom odtiaľto napadnúť Viedeň. Ale to sa nestalo. Rakúsko dohodlo s Pruskom mier pražský; v ňom sa zaviazalo vyplatiť Prusku 40 miliónov toliarov vojenskej náhrady, zriecť sa Schleswicka-Holsteinska, z nemeckého spolku vystúpiť a amnestovať maďarských legionárov, ktorí pod veliteľstvom Klapku a grófa Teodora Csákyho vtrhli do Uhorska ako spojenci Prusov a s nimi bojovali.

Porážka pri Hradci Králové, ktorej i víťazstvo pri Custozze padlo za obeť, značne zmenila smer maďarskej a rakúskej politiky.

V tom čase, 8. augusta 1866, Štefan M. Daxner napísal z Debrecína v predtuche pre Maďarov priaznivého vyrovnania tieto prorocké slová: „Dosiaľ ruka božská na našu záhubu zamerané plány Maďarov porúčala; najpríhodnejší čas je pod heslom národnej rovnoprávnosti, toľko ráz zaručenej cisárskym slovom, žiadať zabezpečenie práv národných, národnú správu, cirkev a školu. Lebo akýkoľvek obrat vezmú veci, či federalizmus, či dualizmus, či pol toho a pol toho bude smerodajným pri vnútornej organizácii ríše rakúskej, v každom prípade je isté, že keby zeme pod korunu svätoštefanskú náležajúce v zmysle zákonov z roku 1848 alebo tomu podobným spôsobom v moci aristokracie maďarskej boli ponechané a v jeden osobitný celok zorganizované, teda maďarská aristokracia bude obrom, pri ktorom by ostatné národy a zeme Rakúska svoj politický význam a časom i svoju politickú existenciu stratili; ba i bez Chorvátska a Sedmohradska, len samé Uhorsko bude ešte dve pätiny celej ríše tvoriť, čoho následok bude veľká prevaha v rozhodovaní spoločných záležitostí, nasledovne nemožnosť vnútornej rovnováhy a tak in fine finali nepraktickosť ústavného spoludržania ríše, teda: despotizmus s prevažným vplyvom aristokracie maďarskej.“

Žiaľbohu, toto proroctvo sa vyplnilo takmer úplne.

Uhorský snem zvolal panovník na 19. novembra 1866. Na čelo rakúskeho ministerstva postavil bývalého sasského ministra nešťastného Beusta, ktorý vyznačil sa len svojou veľkou nenávisťou proti Prusku a Slovanom. Prirodzená, pochopiteľná nenávisť dynastie a rakúskej feudálnej aristokracie proti Prusku siahala tak ďaleko, že za riaditeľa osudov Rakúska povolala protestanta, čo v histórii Rakúska bolo skutkom dosiaľ neslýchaným. Beust so svojou zlostnou zásadou rakúskych Slovanov o stenu pritlačiť, zavesloval do nemecko-maďarského dualizmu a bol veľmi rád, keď dokončil sa dlhý a ohnivý boj o kompetenciu delegácií. Povereníctvo 67-členné zakončilo svoje práce 6. februára 1867; panovník povolal Deáka a Andrássyho do Viedne, vyzvúc Deáka, aby on zostavil uhorské ministerstvo. Deák odporúčal Andrássyho, muža, ako ho on nazval, providencionálneho, ktorého mladistvá sila a veľké schopnosti sú vraj zárukou, že premôže ťažkosti položenia.

Oportunita politiky vykonala teda, že muža, ktorého rakúska vláda ako nezmieriteľného revolucionára v septembri roku 1851 in effigie dala obesiť, iná rakúska vláda roku 1867 prijala za uhorského ministerského predsedu.

Andrássy prijal poverenie a zostavil ministerstvo; nádejní ministri radili sa vo Viedni už 12. februára a 28. predstavili sa už ako takí i uhorskému snemu, a hoci v čase dlhých vyrovnávaní bola reč o tom, aby ministerstvo pozostávalo z predných mužov všetkých snemových stránok, prišli do ministerstva len prívrženci Deákovi. Predsedom ministerstva a ministrom domobrany stal sa gróf Július Andrássy, náboženstva a výučby barón Jozef Eötvös, financií Melichar Lónyay, pravosúdia Baltazár Horváth, vnútorných diel barón Béla Wenckheim, kupectva Štefan Gorove, premávky gróf Emerich Mikó, pri boku kráľovom gróf Juro Festetich. Jedna čiastka konzervatívcov pripojila sa pod vodcovstvom Pavla Sennyeyho k Deákovej strane, dôvodiac, že sa vyrovnaním uskutočnil jej program. Ona bola totiž toho presvedčenia, že Deák neprerazil so svojou zásadou o nepretržitosti práva, lebo vyrovnaním boli zákony z roku 1848 len zásadne uznané, ale v skutočnosti prijaté len s dôležitými premenami. A skutočne, kým panovník nemal pevnej záruky, že spoločné záležitosti a spôsob ich spravovania budú dôkladne a všestranne určené zákonom, nechcel vymenovať uhorské ministerstvo. Tým teda utrpeli zákony z roku 1848 podstatnú zmenu.

Maďarskí publicisti sú toho náhľadu, že revolučné boje Maďarov proti dynastii roku 1848 povstali z toho, že zákonmi z roku 1848 nebola všestranne určená podstata spoločných záležitostí a kompetencia orgánov tieže spravujúcich. To bola vraj jediná príčina nedorozumenia a bojov, ktoré nasledovali. Ale zo skutkov Kossuthových roku 1848 a 49, z jeho útočenia na dualistické vyrovnanie, z utvorenia sa strany nezávislosti na sneme je zrejmé, že Kossuth a jeho prívrženci poznali len jednu spoločnú záležitosť, totiž panovníkovu osobu. Odhlasovanie a nováčenie 200.000 honvédov, tlačenie banknôt (košútok) i bez založenia banky boli hmatateľným dôkazom toho, že Kossuth ani vojsko, ani financie neuznáva za záležitosť spoločnú, a v tom súhlasili s ním všetci tí, ktorí sa zúčastnili na detronizácii dynastie 14. apríla 1849. Nedorozumenia zo strany Maďarov teda nebolo, oni pokladali samých seba v každom ohľade za samostatných, nezávislých.

Vo vyrovnaní Deákovom sú spoločné záležitosti dôkladne opísané a určené. Vypočítané sú v XII. článku zákona z roku 1867, o ktorom maďarskí politici tvrdia, že je základným stĺpom modernej uhorskej ústavy. Oni sú tej mienky, že v ňom usporiadalo si Uhorsko spoločné záležitosti so svojím panovníkom, s uhorským kráľom, a tak že je tento článok v súvise s označením spoločných záležitostí takým jednoduchým zákonom ako každý iný, takže naň nemôže mať vplyv ani zmena, ani katastrofa rakúskej ústavy. Ale to dopúšťajú, že jeho čiastka o spoločných záležitostiach má charakter zmluvy uzavrenej s národmi Austrie, takže zmluva vtedy prestane, keď jedna alebo druhá stránka nebude môcť zmluvu vyplniť. Lenže toto vysvetľovanie je chybné, len samoľúbosti maďarskej pochlebujúce. Podstatu samostatnosti nedostalo Uhorsko v XII. článku zákona. Ostala mu len samostatnosť spravovať záležitosti prísne vnútorné a nádej, že na základe XII. článku zákona bude možné rozvinúť vyrovnanie a časom zbudovať i samostatný uhorský štát. Tým, že záležitosti zahraničné, finančné, vojenské, obchodné a colné boli XII. článkom zákona za spoločné vyhlásené a ako také kompetencii delegácií prisúdené, Uhorsko stratilo podstatu samostatného štátu, čo Kossuth ustavične vytýkal Deákovi a v dôsledku čoho v Uhorsku utvorila sa silná verejnoprávna opozícia, žiadajúca nenaštrbenú reštitúciu zákonov z roku 1848, s vytvorením všetkého spoločného okrem panovníkovej osoby.

Maďari zabezpečili si možnosť úspechov bojovania za samostatnosť snemovými domácimi pravidlami, veľmi obratne a obozretne, s nazeraním do budúcnosti zostavenými, pomocou ktorých možné je vynesenie akéhokoľvek rozhodnutia alebo zákona takzvanou obštrukciou zamedziť, ale i parlamentarizmus zosmiešniť.

Rakúska vláda spozorovala dosť pozde, že celé vyrovnanie je veľmi otázne a rakúska ríša že je vystavená mnohým nebezpečenstvám, ak povolenie výdavkov na štátne potreby a žiadaný počet regrútov obštrukciou zamedziť a tak riadny beh štátneho stroja môžu znemožniť i niekoľkí vyslanci. Na zmenu pravidiel a tak na potrebu znemožniť obštrukcie prišli vo Viedni len roku 1902, keď opozícia dva roky znemožňovala povolenie regrútov a rozpočtu; táto obštrukcia utíchla len vtedy, keď vláda pri spoločnom vojsku v istej miere dovolila užívať i maďarskú reč. Ale vtedy dostal už uhorský ministerský predseda gróf Štefan Tisza z Viedne úpravu tak zmeniť snemové pravidlá, aby obštrukcia nebola možná. Z toho vzplanul na uhorskom sneme 18. novembra 1904 taký krutý boj, že na nasledujúcom zasadnutí, odbavovanom 13. decembra, spojená opozícia v zúrivosti dodrúzgala i snemové náradie, znemožnila rokovanie v sneme a vládu donútila k mimoriadnemu prostriedku rozpustiť snem a nariadiť nové voľby. Príčina toho tuhého hájenia doterajších snemových pravidiel je pochopiteľná: opozícia nechcela si dať vyraziť z rúk zbraň, ktorou Maďari môžu si vybojovať v svoj prospech nové a nové vážne výdobytky.

Maďari nedostali teda v XII. článku zákona z roku 1867 ani samostatnosť, ani skutočnú paritu; namiesto toho dala im dynastia náhradu v zákone národnostnom (XLIV. čl.), obetujúc svoje verné nemaďarské národy molochovi maďarizmu.

Hornouhorskí snemoví vyslanci maďarónskeho zmýšľania podali už začiatkom roku 1867 krajinskému snemu návrh, ináč objednaný vládou, aby riešil národnostnú otázku. Návrh bol vydaný osobitnému snemovému povereníctvu, a toto poverilo zasa baróna Jozefa Eötvösa, aby vypracoval návrh zákona o národnej rovnoprávnosti. Ale podstata návrhu a definícia jedného politického maďarského národa je Deákovým dielom. Deák bol nepriateľom nemaďarských národností; toto svoje nepriateľské zmýšľanie dokázal ešte 9. januára 1861, keď ho panovník dal povolať na poradu do Viedne. Po porade písal svojmu švagrovi, že niet výhľadu na vyrovnanie, keďže jeho hlavnou závadou je i otázka národnostná. „Nemaďarské národnosti,“ písal Deák, „vystupujú s požiadavkami nesplniteľnými. Chorvát, Srb, Rumun, každý chce byť pokladaný za osebe stojaci politický národ a vystupuje s takými nárokmi, ktorých vyplnenie by krajinu rozkúskovalo, Uhorsko zrušilo a najviac ak by z neho povstal konfederovaný štát, v ktorom by maďarské plemä v stredisku krajiny, bez ochranných hraníc, prirodzene tvorilo len zlomok.“ Ale Deák zhrozil sa už i tej myšlienky, že by Maďari stratili hegemóniu nad nemaďarskými národmi, a predsa bolo úplne prirodzené, aby Uhorsko bolo štátom konfederovaným, v ktorom by každý národ mal svoje práva a povinnosti. Naproti tomu on z nespravodlivosti a zášti nedoprial života nemaďarským národom. Im prisúdili biedne živorenie, sankcionované i národnostným zákonom, v ktorom akoby sa veľkodušne a z milosti koncedovalo, že v obciach, mestách a právomocnostiach národnostných zápisnice môžu sa viesť popri úradnej reči maďarskej i v reči patričnej nemaďarskej národnosti.

I táto koncesia bola len na zaslepenie a eludovanie európskej mienky. Ňou chválili sa Maďari pred zahraničnou verejnosťou, že Nemaďarom nadelili úplnú rovnoprávnosť, keď zo zákona o národnostnej rovnoprávnosti neexekvovali ešte ani literu, priznajúc neskoršie, že už pri jeho vynesení vedeli, že ho do života nikdy neuvedú. Priznáva to najmä maďarský spisovateľ Gusztav Beksics vo svojom diele A modern Magyarország na strane 674, kde píše takto: „Národnostný zákon, keby ho bolo možno exekvovať, narobil by rečový federalistický chaos. Originálny text návrhu zákona bol ešte nebezpečnejší, ale za rokovania o ňom Deák radil sa s Tiszom a Bónisom, ktorí dokazovali jeho nebezpečné následky. Deák vtedy napísal definíciu o jednote politického maďarského národa v úvode národnostného zákona. Darmo sa ponosujú nemaďarské národnosti, tento zákon nemožno exekvovať, nie síce pre šovinizmus maďarskej vlády, ale pre koncepciu zákona a pre následky protiakcie praktických pomerov. Múdrosť Deákova položila za základ tohto zákona politickú jednotu maďarského národa. Teda také ustanovizne a poriadky, ktoré sa protivia tomuto základu, sú už popredku neplatné. Druhá podmienka však, že národnostné jazyky len vtedy bude možno ako úradné upotrebiť, ak to záujem vladárenia a verejnej správy umožní, vytvorila možnosť ich zrovnoprávnenia, lebo udržanie verejnej správy a pravosúdia pri zrovnoprávnení jazykov stalo by sa nemožným tam, kde dve-tri národnosti bývajú jedna pri druhej, a tak je najmä všade v Sedmohradsku.“

Ale toto dôvodenie je nezmyselné, predpojaté a nespravodlivé. Nemaďarské národnosti bývajú v Uhorsku a v Sedmohradsku v masách takých hustých, súvislých, že uvedenie reči ľudu za úradnú nemôže mať nepriaznivé následky. A rečové zmätky by istotne celkom vystali, keby sa Uhorsko zmenilo na federovaný štát rovnoprávnych národov, s vytvorením hegemónie hociktorého národa.

Podľa Beksicsovho priznania i zákony o výučbe ľudu a o zriadení srbskej a rumunskej národnej cirkvi (IX. článok zákona z roku 1868) len preto vyniesli, aby sa dualistické vyrovnanie nestretlo s nejakou nehodou.

Zákon o výučbe ľudu zapríčinil dlhé, rozhorčené boje, lebo jeho pôvodcu, ministra Eötvösa, napadli zastupitelia konfesií a národností s odôvodnenou horlivosťou. Boje na sneme stali sa takými prudkými, že návrh odovzdali 25-člennému povereníctvu, ktoré vyslyšiac zástupcov konfesií, porobilo na ňom také podstatné zmeny, že zásada XX. článku zákona z roku 1848 o štátnej výučbe bola v ňom úplne zadaná. Zákon obsahuje podľa Beksicsa tie poľutovaniahodné ústupky, že i korporácie i jednotlivci môžu zakladať školy a určiť ich vyučovaciu reč. Štát podržal si len právo dozoru, či školy zodpovedajú požiadavkám zákona. Na liberalizmus z roku 1848 poukazujú vraj len štátne a obecné ľudové školy so svojím nekonfesionálnym charakterom a s tendenciou maďarčenia.

Vôbec na tvorbách Deákových z r. 1868 badať úzkoprsosť a polovičatosť v liberalizme. Zo zákonov z r. 1848 niektoré zas vôbec nebolo možné ani exekvovať, napríklad dvadsiaty. Deák nezaslúžil si teda meno „mudrc vlasti“, keď v adresách panovníkovi podaných nástojčivo naliehal na uvedenie do života týchto zákonov, ani mena muža spravodlivého, keď v národnostnom, ním osnovanom zákone ťažko urazil zásadu rovnoprávnosti. Týmto činom vrhol Uhorsko do takých rozháraných pomerov, lojálnym snahám Nemaďarov postavil do cesty také hrádze, že ich namáhavé odstraňovanie musí hatiť všeobecný kultúrny vývoj Uhorska.

Pramene: Márki a Beksics: A modem Magyarország. — Századok: Magyar történelmi társulat közlönye. — Július Fröbel: Vlastný životopis.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.