Zlatý fond > Diela > Slováci — vývin ich národného povedomia 1


E-mail (povinné):

Július Botto:
Slováci — vývin ich národného povedomia 1

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Miroslava Oravcová, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 89 čitateľov


 

VIII

Založenie slovenských vzdelávacích ústavov

Schmerlingovo provizórium v Rakúsku a kráľovského námestníka grófa Pálffyho v Uhorsku, pritom neistota verejnoprávnych rakúskych a uhorských štátnych pomerov mali pre slovenský národ aspoň tú dobrú stránku, že po zaďakovaní výstredných maďarských úradníkov dostali sa do štátnych úradov niekoľkí slovenskí národovci, medzi inými Francisci zasa za radcu k námestnej rade v Budíne, pozdejšie za hlavného župana do Liptova, a Daxner za podžupana Gemersko-malohontskej stolice, a že bolo možno pristúpiť k zakladaniu slovenských vzdelávacích ústavov, literárneho spolku Matice slovenskej a slovenských gymnázií.

Svätomartinské národné zhromaždenie vyvolilo stály výbor, aby viedol národné záležitosti, a rozhodlo založiť slovenský literárny spolok pod menom Matica slovenská.

Pod dojmami národného oduševnenia na zhromaždení osvedčil sa Ján Čipka, brezniansky statkár a štedrý podporovateľ všetkých slovenských národných podnikov, že na založenie tohto spolku vďačne obetuje 1000 zlatých. Skvelý príklad nasledovali značnými sumami aj iní slovenskí národovci, takže nádej na oživotvorenie spolku bola hneď mnohosľubná. Vážnu, ťažkú úlohu jeho založenia zverili stálemu národnému výboru, ktorý ju preniesol na dočasný, zo svojho lona označený odbor, lebo jeho údovia: Ján Francisci, Ján Gočár, Viliam Pauliny-Tóth a Ján Palárik, bývajúci stále v Pešti a v Budíne v blízkosti najvyšších krajinských vrchností, mohli úlohe najľahšie zodpovedať.

Stanovy spolku vypracoval Ján Francisci a po schválení dočasným výborom 1. augusta 1861 predložil kráľovskej námestnej rade na potvrdenie. Za sídlo spolku stanovy udali Brezno, slobodné kráľovské mesto, poskytujúce spolku svojím autonomným, na stolici nezávislým právomocenským postavením bezpečnejšiu záštitu; jeho zastupiteľstvo osvedčilo sa už predtým, že vďačne prijme Maticu slovenskú do svojho lona. Ale Ondrej Havas, kráľovský komisár Zvolenskej stolice, bol nepriateľom slovenských snáh, a aby osídlenie Matice v Brezne prekazil, zriadil tam 8. apríla 1862 svojím osobným úradným vplyvom taký zastupiteľský zbor, ktorý vynútenou väčšinou hlasov osvedčil sa za neprijatie Matice slovenskej.

Medzitým mestečko Turčiansky Sv. Martin rozhodnutím z 21. apríla 1862 osvedčilo sa prijať sídlo Matice s najväčšou ochotou a radosťou do svojho lona a keď toto oznámili námestnej rade, prišlo síce zásadné panovníkovo povolenie, vydané 21. augusta 1862, avšak s príkazom podstatne zmeniť stanovy.

Žiadané zmeny boli v tom, aby základina, ktorú zozbierala Matica slovenská, v prípade rozpustenia alebo rozídenia sa spolku nemenovala sa „základina slovenského národa“, ale „základina Matice slovenskej“, a dom, ktorý sa nadobudne, nemenoval sa „dom slovenského národa“, ale „dom Matice slovenskej“. Ďalej aby vystali všetky paragrafy, v ktorých okrem ústrednej ústrojnosti bola formulovaná i vidiecka ústrojnosť okresov so správcami na čele a s právom odbavovať z času na čas vidiecke zhromaždenia členov Matice pod predsedníctvom a riadením vidieckych správcov. Podobne sa malo vynechať i ustanovenie, že spolok môže odbavovať svoje valné zhromaždenie nielen vo svojom sídle, ale i kdekoľvek inde, kde to valné zhromaždenie určí. Naposledy pre spolok mal byť určený i kráľovský komisár.

Zo žiadaných zmien vidno, že Slovákom nič nemalo byť povolené, čo by sa národným menovalo a slovenský národ za národ uznalo, ani nič dovolené, čo by bolo umožnilo a oprávňovalo medzi Slovákmi rozsiahlejšiu a intenzívnejšiu činnosť. Ale žiadanými zmenami zavrhla sa na najvyššom mieste i podstata memoranda svätomartinského, „aby osobnosť národa slovenského uznaná bola“ a spolok vtiesnený do úzkeho kruhu vydávania slovenských kníh. V podstate takto zmenené stanovy boli 31. mája 1863 potvrdené.

V nádeji potvrdenia stanov Francisci obrátil sa 31. októbra 1862 na námestníka Pálffyho s prosbou o dovolenie vydať vyzvanie na vstúpenie do spolku a zaviesť naň zbierky. Po obdržaní dovolenia dočasný výbor vydal a rozposlal už 4. novembra 1862 tlačené „Ohlásenie Matice slovenskej“, obsahujúce vyzvanie prihlásiť sa za členov a posielať členské príspevky.

Záujem o spolok bol značný a potešujúci: už 1. mája 1863 členovia podpísali a v hotovosti zložili 50.000 zlatých; ustavujúce zhromaždenie zvolali na 4. august 1863 do Martina a za kráľovského komisára vymenovaný bol podžupan Turčianskej stolice Šimon Nemes.

Na tento, do tých čias nebývalý slovenský národný sviatok prišiel i Štefan Moyses, biskup banskobystrický, ktorého toto prvé valné zhromaždenie jednomyseľne a s veľkým oduševnením vyvolilo za predsedu spolku. Slávnostnú náladu a radosť tohto valného zhromaždenia zveľadili dve okolnosti: vymenovanie Moysesa za skutočného tajného radcu a panovníkov dar v hodnote tisíc zlatých na základinu Matice slovenskej. Pravda, tento dar nestál v pomere k dokázanej vernosti slovenského národa; základinu maďarskej akadémie členovia dynastie podopreli sto tisícami; ale i tieto drobné znaky vysokej priazne pokladali slovenskí národovci predsa len za záruku budúceho voľnejšieho rozvoja slovenského národa.

Spolok ako jednota milovníkov národa a života slovenského s cieľom budiť, rozširovať a utvrdzovať v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť, slovenskú literatúru a krásne umenie pestovať a podporovať a tým i hmotný dobrobyt slovenského národa napomáhať a na jeho zvelebení pracovať ustanovil sa hneď v tomto prvom valnom zhromaždení. Význačného cieľa chcel dosiahnuť „vydávaním a rozširovaním slovenských kníh a umeleckých výtvorov, písomnými a ústnymi rozjímaniami o predmetoch literárnych, umeleckých, vedeckých a mravnovzdelávateľných; literárnymi, umeleckými, vedeckými, prírodopisnými a starožitnými zbierkami; konečne stálym alebo dočasným podporovaním národných vedcov a umelcov a vystavovaním odmien za vedecké a umelecké diela“.

Účasť slovenského národa na založení tohto spolku bola dosť značná, a tak potešiteľná. Do 4. augusta 1863 prihlásilo sa za členov Matice slovenskej: zakladateľov 441, stálych riadnych členov 431, ročných riadnych členov 112, podporovateľov s menšími sumami 1318, a tak úplný počet všetkých členov podľa stanov bol do toho času 2302, ktorí na matičné ciele podpísali 94.251 zl. 95 kr. r. č. a z týchto v hotovosti zložili 29.351 zl. 41 kr. r. č. Za prvého podpredsedu spolku bol vyvolený Karol Kuzmány, ev. patentálny superintendent, za druhého Ján Országh, archidiakon svätojurský; tajomnícke miesta zaujali: Pavel Mudroň, advokát turčianskomartinský, a Michal Chrástek, profesor bohoslovia na seminári banskobystrickom; pokladnicu spravoval Tomáš Červeň, veľprepošt banskobystrický; z 30 členov pozostávajúci správny výbor bol zostavený z radu najprednejších, najzaslúžilejších a najvzdelanejších slovenských národovcov.

No pre obstrihanie stanov a pre zúženie pôsobnosti a organizácie spolku, najmä však pre nedovolenie vidieckych organizácií, už na tomto zhromaždení bola veľká nespokojnosť.

Zhromaždenie vyzvané predsedom Moysesom, aby panovníkovi za povolenie spolku a za 1000-zlatový dar deputáciou prejavilo vďaku a prosilo ho o ďalšiu ochranu spolku, vyslalo síce za Moysesovho predsedníctva deputáciu, ale na návrh Štefana Daxnera vyslovilo i tú svoju žiadosť, aby pri tejto príležitosti prosilo o potvrdenie stanov tak, ako boli krajinským vrchnostiam pôvodne predložené. Predovšetkým aby Matici dovolili vedľa hlavného zhromaždenia a úradnej správy i ustrojenie zhromaždení vidieckych. „Ja myslím,“ dôvodil Daxner, „že valné zhromaždenie je srdce Matice, ktorému však nádobno po žilách rozlievať krv a život do ostatných údov tela a ústroja. Takéto žily a údy Matice, ktoré zabezpečujú jej účinkovanie a robia ho možným a výdatným, sú jej vidiecke orgány. Povolenie takýchto ústrojov Matica môže tým skôr a ľahšie dosiahnuť a obdržať, lebo ona je výlučne spolkom osvety a vzdelanosti, ktorá má prenikať všetky kraje a vrstvy národa. I skladám dôveru, že keď stanovy naše ešte raz budú skrze vrchnosti prehliadnuté, budú nám v svojej pôvodine navrátené. Ale i dovtedy, kým by tie paragrafy najvyššieho povolenia došli, nech výbor vymenuje po jednotlivých krajoch slovenského Okolia istých jednotlivcov ako jednateľov, ktorí by sprostredkovali obcovanie medzi správnym výborom a členmi, slovom, ktorí by v každom vidieku napomáhali ciele Matice, na čo má právo ako ustrojená mravná jednota. Uvádzam v pamäť národu i to, že v prestolnej prosbe, ktorá bola Jeho Veličenstvu v mene slovenského národa 12. decembra 1861 podaná, nachodia sa body dosial neriešené. Jeho cisársko-kráľovské apoštolské Veličenstvo ráčilo síce povoliť zriadenie a ustrojenie i podľa vyučovacej reči i podľa osobníctva učiteľov slovenského kat. gymnázia v Banskej Bystrici, ráčilo tiež povoliť literárny spolok Matice slovenskej a zníženie ceny soli pre horné stolice, ale je žiadostivá vec, aby sme dosiahli i splnenie ostatných tam prednesených prosieb. Navrhujem teda dôrazným slovom, aby deputácia prosila Jeho Veličenstvo, že by i na neriešené ešte body vyniesť ráčilo najvyššie riešenie a dalo to oznámiť slovenskému národu v tom spôsobe, ako oznámené bolo najvyššie riešenie na prestolnú prosbu sedmohradského rumunského národa.“

Daxnerove návrhy zhromaždenie prijalo jednomyseľne s veľkým jasotom a oduševnením, ale keď predseda Moyses vyslovil, že prestolná deputácia ako taká má sa obmedziť len na predmety týkajúce sa Matice, povstala nespokojnosť, ktorú nebolo možné úplne vyvrátiť ani dodatočným osvedčením, že údovia deputácie okrem tejto svojej vlastnosti budú vo Viedni ako slovenskí národovci vôbec, stojaci ako verní poddaní pred prirodzeným svojím zemepánom, dôverne očakáva teda od nich slovenský národ, že oni, majúc takú priaznivú príležitosť, v onom pozdejšie zmienenom postavení svojom podujmú sa na všetko, čokoľvek uznajú pre národ prospešné.

Deputácia, do ktorej vyvolení boli: biskup Moyses ako predseda, Ján Francisci, dr. Karol Kuzmány, Ján Gočár, dr. Michal Mudroň, Adam Kardoš a Ján Čipka, bola 10. septembra roku 1863 u panovníka na audiencii. Pri tejto príležitosti Moyses povedal:

„K radostnému povedomiu života mohutným cisárskym slovom prebudený nádejá sa národ slovenský s istotou, že bude nielen šťastne pokračovať vo svojom ďalšom bohumilom vyvinovaní sa, áno, i ráznym plnením otcovských úmyslov Vášho cisársko-kráľovského apoštolského Veličenstva, menovite v zmysle dňa 20. októbra 1860 najmilostivejšie vydaného diplomu a najvyššieho patentu z 26. februára 1861 ku vnútornému a vonkajšiemu zosilneniu celistvej dŕžavy a skrz to ku zväčšeniu jasnosti slávyplného prestola Vášho cisársko-kráľovského apoštolského Veličenstva ako živý a ochotný faktor činne prispievať.“

Panovníkova odpoveď bola zodpovedajúca tomuto uisteniu.

„Nádejam sa, že lojálny slovenský národ činným a horlivým dosvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení môjho kráľovstva uhorského ku celistvej dŕžave.“

Moysesova vážna politická enunciácia nezodpovedala politickému položeniu slovenského národa a vtedajším politickým pomerom Uhorska. Deputácia mala i mravnú povinnosť prosiť panovníka, aby uskutočnil žiadosti slovenského národa vyslovené v prestolnom, jemu 12. decembra 1861 podanom prosbopise, ktorého hlavnou myšlienkou bolo uznať osobnosť slovenského národa, dať mu v rámci federatívneho zriadenia Uhorska národnú samosprávu. Ale federalizmus bol v diametrálnej protive s užším pripojením Uhorska k celoríši, teda s centralizmom, ktorý Uhorsku najmenšiu mieru samosprávy koncedoval. Moysesova enunciácia nebola teda v súhlase s požiadavkami v memorande obsaženými a mala i nepriaznivé následky. Slovenský ľud v borbe za užšie pripojenie Uhorska ku celej ríši nemohol byť ani „činným“, ani „živým“, ani „ochotným“ faktorom, keďže ho panovníkom vymenovaní maďarskí a maďarónski hlavní župani do služby maďarskej úradnou mocou a násilím postavili a práva samostatného, slobodného konania úplne pozbavili. V tom istom smere a duchu účinkovala i najvyššia vrchnosť krajiny, námestná rada, následkom čoho slovenský ľud vôbec nemohol byť nijakým politickým činiteľom. A slovenská inteligencia, hatená a prenasledovaná úradnou legálnou mocou, keď i zmohla sa na väčšiu politickú manifestáciu, akou bolo memorandum, bola práve z najvyššieho miesta znemožnená a pozbavená všetkého vplyvu na domácu politiku.

Nádeje slovenského národa začali sa mariť od tejto pamätnej audiencie. Vo Viedni očakávali, že biskup Moyses a slovenský národ zodvihnú a vyvinú tuhú akciu za centrálny parlament a za oboslanie centrálnej a jednotnej ríšskej rady Slovákmi. A to sa nemohlo stať, lebo práve viedenská vláda odobrala slovenskému národu na to potrebnú moc a dala ju Maďarom, ktorí by boli prekazili takú snahu úradnou mocou. Takým činom Slováci ako neupotrebiteľný činiteľ upadli vo Viedni do nemilosti a u Maďarov počítala sa im viedenská deklarácia za neodpustiteľný hriech. Slovenský národ porazila teda neúprimná politika Viedne.

Matica nedosiahla pôvodnú osnovu svojich stanov, musela sa teda pohybovať v zúženom rámci, ktorý jej viedenská vláda dala vyhotoviť. No jej činnosť bola jednako blahodarná. Otvorila ju vydávaním Letopisov, v ktorých bolo uložené mnoho vzácnej dejepisnej látky, vydala dve Čítanky ako antológie z literatúry slovenskej, Archív starých listín a pamiatok, Zborníky slovenských piesní, povestí, obyčají, hier, prísloví, porekadiel, prosto-národné poučné knihy, znamenitý Ovocinár, Včelár, kalendáre, chystala vydať zobrané spisy najlepších slovenských spisovateľov a podporovala štipendiami slovenskú akademickú študujúcu mládež.

A boli to len začiatky, prvé kroky: Matica slovenská netrvala ani celých dvanásť rokov a slovenské školy, príprava literatúry, základ literárneho spolku, tiež len čo začali sa zakladať.

Matica slovenská rozhodla otázku literárneho jazyka slovenského, znebezpečeného na začiatku päťdesiatych rokov viedenským tlakom. „Za krátky čas svojho účinkovania Matica nemohla vykonať pre slovenský národ nič väčšie. Nech potrvá slovenská literárna rozorvanosť, po 1867. roku boli by nás pomútili, roztrhali, demoralizovali, na dlhý čas udusili slovenského ducha. Zo spisov, vydávaných pre Slovákov v šesťdesiatych rokoch ľuďmi, ktorí stáli vlastne mimo slovenského národného pohybu, napríklad z rozličných kalendárov, jarmočnej i úradnej literatúry najlepšie vidno, ako postupne vydobýjal si platnosť náš literárny jazyk založený autoritou Matice slovenskej na strednej slovenčine. Napríklad kalendár, ktorý v rokoch 1860 — 63 vychodil v takzvanej českoslovenčine, roku 1864 sa už silne skláňal k čistej slovenčine a roku 1866 vyšiel už celkom podľa ,matičných spisov‘. Peštianska vláda mala v každom čase dosť ľudí podkopávajúcich slovenskú vec, ale do roku 1867 Matica už tak utvrdila literárnu slovenčinu, že sa za Eötvösa všetky knižky pre slovenské elementárne školy v nej vydávali. Až pozdejšie, už v sedemdesiatych rokoch, probovali so šlabikármi a čítankami i v našich východných dialektoch. No slovenčine ako utvrdenému literárnemu jazyku vtedy už nemohli ublížiť… To zostane veľkou zásluhou Matice slovenskej.“ (Slovenské pohľady 1897, str. 629.)

*

K najťažším nehodám, ktoré postihli slovenský národ v prvej polovici XIX. storočia, patrí strata stredných evanjelických a. v. škôl, ktoré pre slovenských, maďarských a nemeckých evanjelikov do tých čias pri vyučovacej latinskej reči boli spoločné.

Evanjelickí zemani, pri nezriadenosti ev. cirkvi jej prirodzení patróni a inšpektori, vykonávali v nej autokratickú ľubovládu. V stoliciach prevažne evanjelických dostávali i mandáty na krajinské snemy, kde sa obyčajne dali do služby maďarskej. Takí boli Zayovci, Prónayovci, Podmanickovci, Radvanskovci, Jesenákovci, Szentiványovci, Pulskovci, Perlakovci, Bajcsiovci, Kubínyiovci, Zmeškalovci, Justhovci a mnohí iní. Ráznych kňazov, ktorí vzopreli sa tejto uzurpácii, bolo málo. Superintendenti Jozeffy, Seberini, Kuzmány, kňazi Kollár, Hurban, Hodža, Ján Chalupka, Ctiboh Zoch, Samuel Reuss, Samuel Tomášik, Samuel Chalupka, ktorí v evanjelickej cirkvi bránili neohrozene zásadu rovnoprávnosti, boli vo veľkom počte kňazov zriedkavými výnimkami. Veľká čiastka kňažstva stala sa povlekonosičom zemanov nepriateľských slovenskému národu a rovnoprávnosti v cirkvi, a tak slabosťou kňazov, cirkví, seniorátov a dištriktov maďarská reč vytisla vyučovaciu latinskú reč a zaujala jej miesto na ev. patronátskych gymnáziách v Bratislave, v Šoproni, v Banskej Štiavnici, v Pešti, v Levoči, v Kežmarku, v Prešove a v Rožňave.

Uhorský protestantizmus zvrhol sa na slúžku maďarizácie.

Je isté, že touto neprávosťou znamenite poslúžilo sa Maďarom, ktorí od tej doby za krátky čas napodiv zdvihli svoj národný život, lebo skrz národnú reč dostali sa na najkratšiu a najistejšiu cestu k osvete, ale evanjelikom slovenskej národnosti spôsobila táto premena veľkú, v každom ohľade nenahraditeľnú škodu. Väčšia čiastka mladých rodených Slovákov, ktorí sa na týchto školách vychovávali, nielenže sa nepripravovala za budúcich opravdivých, úprimných vzdelávateľov cirkvi a národa, ale naučila sa hanbiť sa za svoju materinskú reč a za svojich slovenských rodičov; odcudzila, odštiepila sa od národa a nie jeden stal sa zjavným tupiteľom, posmeškárom a úhlavným protivníkom všetkého, čo len nosilo slovenské meno. Tak miera bied doplňovala sa ešte tým, že tí, ktorých slovenský národ splodil a ktorí jedli jeho chlieb, vlastní synovia, zdvihli proti nemu päty a siloumocou pracovali na záhube a vyničení slovenského národa.

Na šťastie v štyridsiatych rokoch zmarili sa unionistické snahy, a tým predsa zahatil sa víťazný postup maďarizácie v ev. cirkvi. V porozumení s predstaviteľmi maďarstva za úniu s kalvínmi veľkú činnosť vyvinul generálny inšpektor Zay. Veliteľský zavolal: „Niet rozdielu medzi nami a kalvínmi!“ a slovenské národne neprebudené kňažstvo, ako dnes i vtedy slepý nástroj v službe pánov, už hovorilo: „No, keď niet rozdielu a pán gróf a generálny inšpektor žiadajú, nech teda bude únia.“ Ale po brožúre Jána Chalupku, ktorá, vydaná proti Zaymu, prvá skonfundovala kalkulácie unionistov, roku 1846 zjavil sa spis mladého hlbockého farára Hurbana: „Únia, čili spojení luteránů s kalvíny v Uhrách“ a z vlnobitia ním spôsobeného vyšlo zaniknutie unionistickej akcie. Hurban dal sa do boja celý, bil vpravo-vľavo, trafených, doráňaných zostalo teda mnoho. Tak kňazi, ktorí mali pomáhať Zaymu, strovili potom svoje sily v napádaní spisovateľa Únie. Generálneho inšpektora štvali, aby dal pocítiť Hurbanovi svoju moc; no Zay bol rytierskejší než jeho prívrženci, ako človek hodnejší než všetci pozdejší mocní predstavitelia maďarizácie: porazený ako spisovateľ Zay nepomáhal si zbraňou inou, neduchovnou. A Hurbanov boj, víťazne vykonaný na pôde cirkevnej, bol veľkou službou slovenskej veci vôbec.

Na evanjelických uhorských školách po roku 1849 oslabol síce maďarizačný prúd, ale vyučovacou rečou ostala na nich i potom maďarčina a nemčina. Keď minister Thun naliehal na reorganizovanie evanjelických ústavov podľa organizačného návrhu z roku 1849, bránili sa proti tomu ústavy a ich na to vyzvané patronáty tým, že sú ústavmi celého dištriktu, a tak že to nemôžu bez dištriktuálnych konventov urobiť. Tieto však vtedy, v stave obliehania, neboli dovolené; vláda teda povolila im zísť sa, ale jedine v záležitosti školskej. Pravda, boli to zo stránky patronátov vykrúcačky, lebo keď proti odstráneniu Ľudovíta Štúra z námestníctva profesorátu slovenskej reči superintendenti a senioráty protestovali, ukryl sa patronát prešporského lýcea za hradby privilégií ev. cirkvi bratislavskej, podľa ktorých dištrikt nemá práva niečo jej predpisovať. Teraz sa stal opačný prípad. Thunov školský patent obsahoval mnoho dobrého a národnostiam priaznivého; v ňom bolo vyslovené, že na štátnych a verejných gymnáziách ktorákoľvek krajinská reč môže byť vyučovacou a ktorá z nich za takú má byť vyvolená, to určí národnosť obyvateľstva majúceho podiel na gymnáziu a v súkromných gymnáziách vyučovaciu reč určia si sami zakladatelia, ktorí majú právo nakladať s prostriedkami, ktorými sa gymnázium udržuje.

Je prirodzené, že Thunov patent vyvolal hneď značný ruch i u Slovákov. Patronáty ev. škôl bojovali proti patentu týmto nedôstojným spôsobom, ale výteční, horliví slovenskí ev. kňazi gemerského seniorátu, Samuel Reuss, Samuel Tomášik, August H. Škultéty, August Šulek, Štefan Homola, Karol Bradovka a Jonatan Čipka, nedali zaspať školskej záležitosti. Ich prvou myšlienkou bolo založenie slovenskej reálky vo Veľkej Revúcej a Samuel Reuss vymieňal si v tejto veci s vládou roku 1850 a 51 i úradné prípisy. Mesto Veľká Revúca zabezpečilo reálke základinu 24.000 zlatých, cirkev veľkorevúcka plat jedného profesora. Ale vláde i pri Thunovom školskom patente málo záležalo na slovenských vzdelávacích ústavoch, no tým viac na politickej situácii, a podľa toho, ako jej to bolo výhodné, hneď povzbudzovala, hneď hatila Slovákov. V záležitosti školskej dovolila medzitým konventy už nielen dištriktom, ale i seniorátom. Taký bol 24. apríla 1851 v Prešove, tým pamätný, že podľa jeho rozhodnutia mali sa stredné školy ponechať v doterajšom spôsobe a že v zápisnici konventu nieto ani stopy o vyučovacej reči. Na ňom mali hlavné slovo ev. zemani, ktorí sa ani nezmienili o kultúrno-národnej rovnoprávnosti v školách, naproti tomu určili dištriktuálnu, osemtisíczlatovú ročitú školskú daň tak, že strieborným grošom mala byť rovnako zaťažená každá ev. duša v dištrikte, teda prevažne tie v právach zabudnuté a iba ťarchou a povinnosťami nadelené slovenské duše.

Pokusy s vládou vo veci revúckej reálky nevydarili sa a kňazi slovenského národného zmýšľania v gemerskom senioráte vykonali už roku 1851, aby na rožňavskom ev. gymnáziu pri uvedení vyučovacej maďarskej reči slovenskú reč prijali medzi povinné predmety výučby, aby sa mladíci, ktorých materinskou rečou je reč slovenská, v štyroch nižších triedach gymnázia náboženstvo a mravouku učili v materinskej reči, v štyroch vyšších triedach však boli povinní počúvať mluvnicu slovenskej reči, dejiny slovenskej literatúry a slovanských kmeňov. Pri tejto príležitosti seniorát rozhodol požiadať dištrikt tiský, aby spojenými silami nástojil na založení jednej slovenskej hlavnej školy.

Na dištriktuálnom konvente v Rimavskej Sobote 22. októbra 1851, na ktorom výbor vyslaný z dištriktuálneho konventu prešovského podal mienku, aby maďarská a nemecká reč bola na gymnáziách obligátnou pre všetkých žiakov, slovenská reč však podľa Hattalovej slovenskej mluvnice len pre Slovákov a na udržanie stredných škôl dištriktu, aby každá ev. duša prispela jedným strieborným grošom, vystúpil na obranu školských záujmov slovenského národa Štefan Daxner ako zástupca cirkvi tisovskej a vyslanec malohontského seniorátu, žiadajúc ráznou slovenskou rečou pod heslom národnej rovnoprávnosti a v mene potrieb dve tretiny tvoriacej slovenskej väčšiny potiského dištriktu, aby sa aspoň historické vedy na všetkých školách v rečiach tu bývajúcich národov, teda i v slovenskej, prednášali, alebo aby sa v tomto dištrikte organizovalo jedno čisto slovenské, jedno maďarské a jedno nemecké gymnázium. Údovia konventu vypočuli síce návrh ticho, ale odpovedali naň tým hrmotnejšie, že to prvé je nemožné a druhé že by viedlo k trhline; odhlasovali teda len to, aby slovenská reč bola obligátnou len pre Slovákov a za vyučovaciu reč pre všetky stredné školy dištriktu označili reč maďarskú, lebo to tak vyslovil dištrikt už pred rokom 1848.

Od tých čias stala sa v Daxnerovom živote dominujúcou myšlienka založenia slovenskej strednej školy.

1. septembra 1859 vydaný patent o regulovaní cirkevných záležitostí evanjelikov obojeho vyznania pomkol záležitosť založenia slovenskej ev. strednej školy značne vpred. Intenciou patentu bolo vykonať organizáciu evanjelikov odspodku nahor a zabezpečiť práva a vplyv jednotlivých cirkví oproti svojvôli a nadužívaniam zemianstva a jednotlivých svetských pohlavárov. Ale práve pre túto príčinu búrili sa svojvoľní evanjelickí zemani proti patentu a použili ho ako veľmi výdatný nástroj pre agitácie proti viedenskej vláde a záchrane svojej svojvôle v evanjelickej cirkvi.

Podľa patentu zriadené slovenské evanjelické cirkvi vyvolili si za superintendenta výtečného slovenského národovca a vedomca Karola Kuzmányho, v tom čase profesora teológie vo Viedni, za inšpektora Jána Francisciho, námestného radcu v Budíne.

Keď uhorský krajinský snem z roku 1861 nevyrovnal spor medzi panovníkom a Maďarmi a neuskutočnilo sa užšie pripojenie Uhorska k celej dŕžave, ba pre húževnaté bránenie zákonov z roku 1848 a pre neúctu k panovníkovi bol rozpustený, nastalo provizórium, v ktorom viedenská vláda uchádzala sa už o priazeň Nemaďarov, chcejúc Maďarov žiarlivosťou priviesť k povoľnosti.

V takomto stave vecí bol za podžupana Gemersko-malohontskej stolice a za predsedu súdu rimavskosobotského vymenovaný koncom roku 1861 Štefan Daxner.

V čase patentálnych bojov, ktoré práve v tomto čase dosiahli svoj vrchol, preukazovali smerodajní evanjelickí zemani gemerského a malohontského seniorátu z obavy, aby sa cirkvi týchto seniorátov nepripojili k patentu, kultúrnym snahám slovenských evanjelikov istú dobroprajnosť, ktorá pozdejšie, s malými výnimkami, ukázala sa farizejskou, nepoctivou falošnosťou. Túto dobroprajnosť vyúžitkoval Daxner a pripomenutí, národnej veci horlivo oddaní kňazi, vytrvalo nástojac na tom, aby na dištriktuálnych stredných školách i slovenskú reč prijali za vyučovaciu.

Túto požiadavku, ako vraj nepraktickú, maďarónska stránka síce neprijala, ale zásadne súhlasila s tým, aby si slovenské cirkvi, ktoré si žiadajú slovenskú strednú školu, založili takú z vlastných prostriedkov. Takéto uistenie o povolení slovenskej strednej školy, ak škola nebude patentálnou, dostal Daxner i od gemerskej aristokracie, s ktorou ako podžupan vedúci komasácie častejšie prichádzal i do úradného i do súkromného styku a ktorej vrelé odporúčal priaznivé, spravodlivé riešenie národnostnej otázky i na cirkevnom i na politickom poli ako záruku budúcnosti Uhorska. Ale dokázalo sa, že tento zásadný súhlas bol daný slovenským evanjelikom za predpokladu, že pre svoju chudobu nebudú môcť postaviť takú školu. Ako o tejto záležitosti maďarónski zemani zmýšľali, vyrieklo sa jednému z nich na seniorálnom konvente v Kameňanoch roku 1859, lebo keď tam Slováci žiadali a súrili založenie slovenského gymnázia, s indignáciou a zhrozením zvolal: „V maďarskej krajine slovenská škola! Veď je to nezmysel!“

Medzitým, majúc aspoň zásadný súhlas maďarónskych zemanov a kňazov, Daxner pristúpil bez meškania k dielu zakladania a vykonal skrze svojich veľkorevúckych osobných, s ním i národne spoluzmýšľajúcich priateľov, že veľkorevúcka cirkev na základe XXVI. článku zákona z roku 1790/1 bodu 5. dňa 9. februára 1862 vo svojom presbyteriálnom a 23. februára v celocirkevnom konvente rozhodla a vyslovila, že „s pomocou božou otvára slovenské evanjelické gymnázium vo Veľkej Revúcej, dáva na ten cieľ jedného učiteľa, zaisťuje mu náležitý plat. Na tom základe cirkev oddáva túto veľadôležitú cirkevno-národnú záležitosť k ďalšiemu vyvinutiu výboru, nech by v mene revúckej cirkvi bližšie i ďalšie cirkvi evanjelické, obce a jednotlivých dobrodincov vyzval, aby túto záležitosť uznali i za svoju a jej prevedenie svojou podporou umožnili“.

Hmotne priaznivo postavenej revúckej cirkvi možné bolo vyniesť i uskutočniť takéto rozhodnutie i bez odanenia svojich cirkevníkov, lebo v príčinlivosti Daxnerovej a gemersko-malohontských národovcoch mala záruku toho, že slovenské gymnázium svojou hmotnou a mravnou podporou nielen udržia, ale i zveľadia.

Ťažká úloha vykonať takto založenému slovenskému gymnáziu potvrdenie cirkevných vrchností dostala sa slovenským horlivým kňazom gemerského seniorátu, Samuelovi Tomášikovi, A. H. Škultétymu, Samuelovi Ormisovi, Štefanovi Homolovi, Augustovi Šulekovi, Gustávovi Kellnerovi, Karolovi Bradovkovi, Ľudovítovi Reussovi, Ľudovítovi Galovi, Ondrejovi Chotvášovi, Karolovi Langhofferovi, Pavlovi Dobšinskému, Karolovi Jakobeimu, ktorí s takým úspechom pracovali, že seniorálny konvent v Dobšinej 6. mája 1862 a dištriktuálny 22. júla 1862 v Jelšave úradne mu oznámené založenie slovenského ev. gymnázia skrze cirkev veľkorevúcku vzal v milú známosť, ústav prijal a vyhlásil za svoj a prisľúbil mu všemožnú podporu.

Zostávalo vybaviť poslednú formalitu u krajinskej vlády, ktorú tiež sama revúcka cirkev vybavila, oznámiac 11. augusta 1862 budínskej uhorskej námestnej rade, že s pomocou a pod ochranou gemerského seniorátu a potiského dištriktu a na základe krajinského zákona z roku 1790/1 článku XXVI., § 5. založila vo svojom lone ev. slovenské gymnázium a otvára ho začiatkom nastávajúceho školského roku, totiž 1. septembra 1862, predbežne s I. a II. gramatikálnou triedou, dokladajúc, že vyššia škola až potom bude otvorená, keď k tomu dosiahne v zmysle predznačeného krajinského zákona potrebné kráľovské privolenie.

Cirkev veľkorevúcka oddala záležitosť gymnázia 17. augusta 1862 gymnaziálnemu patronátnemu konventu a keď tu sa dokázalo, že nádejná škola má už kapitál 8871 zlatých, od cirkví a patrónov sčiastky zaplatený, sčiastky poistený, a že je zabezpečený plat dvoch profesorov zo základín a z ročitých príspevkov, bol za správcu ústavu skrze patronát vyvolený vynikajúci odchovanec Štúrovej školy August H. Škultéty, farár rozložiansky, a otvorenie školy určené na 1. september. Za druhého profesora na gymnázium oddala revúcka cirkev svojho učiteľa Rudolfa Homolu, ktorý úrad gymnaziálneho profesora na ev. kolégiu zastával už predtým v Prešove.

16. septembra prevzal správu školy patronát, ktorého členom mohol byť každý evanjelik z Uhorska, ktorý zloží najmenej 200 zl. r. č., a každé mravné teleso, ktoré zloží najmenej 400 zl. do gymnaziálnej pokladnice alebo dostatočným úpisom poistí kapitál a úroky pre gymnázium; za dobrodincu a podporovateľa školy prijal sa každý, kto akoukoľvek obeťou prispel na udržovanie gymnázia.

V organizačnom gymnaziálnom štatúte cieľ gymnázia určený bol takto: prostredníctvom vyučovacej reči slovenskej vychovávať v duchu evanjelického augsburského vyznania vzdelancov, ktorí by na dedičnej roli cirkevnej a národnej vystúpili ako spôsobní, ochotní a verní pracovníci.

Tento cieľ označil a opísal vyvolený správca školy Škultéty v reči, ktorou gymnázium 16. septembra úradne otvoril, ešte dôkladnejšie, vraviac, že „naša škola vychovávať má i v duchu národnom. Ľudstvo rozčlánkované je na rozličné národy. Každý národ má svoju zvláštnu povahu, svoju reč, svoje mravy a zvyky, svoju minulosť i prítomnosť, i svoju úlohu, ktorú v budúcnosti má uskutočniť. Na toto všetko treba vziať ohľad, ak sa mládež pre svoj národ a národ pre človečenstvo náležite má vychovávať. Doteraz, bohužiaľ, naša mládež skorej sa trebárs učila niečomu inšiemu ako tomu svoj vlastný národ znať. Preto nie div, že žiaden národ na svete nemal toľko odrodilých synov ako náš slovenský národ! Naša škola chce inakších synov vychovávať národu. Tu sa jasne, živo predostrieť má mládeži, ako náš holubičí národ od vystúpenia svojho na divadle sveta jestvoval, aby videla, že sa za svojich slávnych predkov a za reč po nich zdedenú nemá čo hanbiť. Oboznámiť sa má i s prednosťami a dobrými vlastnosťami i s chybami a nedostatkami našimi, aby keď do života vstúpi, vedela, kde čo ďalej ušľachťovať a kde čo treba naprávať, odstraňovať, vykoreňovať. A nielen aby to videla a vedela, ale aby to i chcela: musí sa v duši mládeže rozohrievať cit lásky k národu, aby si i to za najsladšiu radosť a cieľ života pokladala posvätiť sa biednemu, opustenému, potupenému národu, neľutujúc obetovať na to svoj čas, sily, majetok i pohodlie. Oj, nech sa len pošťastí vypraviť na národa roľu dedičnú takýchto za blaho jeho celou dušou zaujatých nadšencov, hneď to živšie, krajšie začne vyzerať na milom Slovensku a Tatry naše zakvitnú novým, utešeným, dosiaľ nevídaným kvetom“.

Od školy, ktorá bola pod správou takých mužov, ako boli jej prvý inšpektor Daxner a jej prvý správca Škultéty, ani nebolo možné očakávať iného cieľa, iného určenia. Veď gymnázium, až na 2000 zlatovú základinu Eda Zsedényiho, bolo založené slovenským grošom, slovenskou chudobou; ono nemohlo, nesmelo inému slúžiť ako potrebám slovenského národa, teda nie tej úradnej ev. cirkvi, ktorá do svojho programu ako hlavný cieľ umiestila pomaďarčenie uhorských evanjelikov. Isteže maďarónski zemani a kňazi očakávali, že ústav bude účinkovať slovenskou rečou v duchu patriotickomaďarónskom, podporujúc politické snahy maďarské, a preto predbežne neprekážali jeho ustrojeniu a vzmáhaniu sa na osemtriedne gymnázium. Tak sa stalo, že keď sa základiny a príspevky množili, patronát rozhodol, aby začiatkom školského roku 1863/4 gymnázium bolo doplnené na štvortriedne, povolajúc dvoch nových profesorov, Samuela Ormisa a Gustáva Schmiedta, pre piatu triedu, otvorenú roku 1864, Pavla Krmana.

Keď výhľady na udomácnenie a úspešné účinkovanie gymnázia vo Veľkej Revúcej takto sa množili, patronát sa odhodlal požiadať škole priaznivo naklonený zastupiteľský zbor mesta Veľkej Revúcej o peňažité podporovanie gymnázia z mestskej pokladnice. Požiadaný zastupiteľský zbor odhodlal sa k ráznemu skutku, odhlasujúc gymnáziu 19. januára 1865 700-zlatovú ročitú podporu, s čím bolo možné roku 1866/7 otvoriť siedmu, roku 1867/8 ôsmu triedu a ústavu pri námestnej rade vymôcť právo verejnosti a odbavovanie maturitných skúšok.

Ale už roku 1864 hrozilo gymnáziu vážne nebezpečenstvo. Jeho falošní priatelia, gemerskí zemani, vedeli dobre, že jeho zakladateľom a dušou je Štefan Daxner a že jeho odstránením z Gemera bude možné nielen vzrast školy zastaviť, ale ju i zničiť. Zaumienili si teda vykonať to.

V provizóriu pálffy-schmerlingovskom hlavným županom Gemerskej stolice stal sa Rudolf Kubínyi, statkár v Hodejove, bývalý vyslanec na sneme roku 1861, na ktorom sa priznával k zásade, že zákonitý stav v krajine je len tak možný, ak panovník uzná zákony z roku 1848 a utvorí parlamentárnu vládu; spravovanie krajiny viedenským ministerstvom je vraj len pokračovaním v nezákonitom stave. Kubínyimu prímas Scitovský zabezpečil vymenovanie za hlavného župana. Aby sa teda na vlastnú zodpovednosť nespreneveril oným politickým zásadám, na súkromnej porade prednejších gemerských zemanov v mestečku Gemeri u Mikuláša Szentiványiho predložil otázku: či má prijať županstvo pod vládou Szentiványiho, alebo nie? Porada schválila prijatie hodnosti pod tou podmienkou, aby Daxner ako rozhodný protivník maďarónskych snáh a zástupca slovenských záujmov bol z podžupanského úradu odstránený a aby pôsobením Kubínyiho slovenské veľkorevúcke gymnázium bolo zničené.

V tomto smere informovaná uhorská kancelária vo Viedni preložila Daxnera začiatkom roku 1864 do Debrecína za radcu k tamojšiemu zmenkovému súdu pre tú pokryteckú príčinu, že panovník prikázal pri obsadení všetkých úradov zachovávať národnú rovnoprávnosť a že pri zmenkových súdoch niet muža, ktorý by slovenskú národnosť zastupoval. Pokrytectvo tejto zámienky však je z toho viditeľné, že v obvode debrecínskeho zmenkového súdu okrem 14.000 nyíregyházskych slovenských roľníkov, ktorí zmenkový súd nikdy nepotrebovali, nebolo slovenskej národnosti.

Proti preloženiu reprezentovali slovenské obce Gemerskej stolice k panovníkovi, i sám Daxner ponáhľal sa do Viedne, kde na výsluchu u panovníka podarilo sa mu odkryť nečisté príčiny jeho preloženia a vykonať, že nariadenie kancelárie bolo na ten čas zastavené.

Ale nebezpečenstvo bolo odstránené len na čas. Roku 1865 stal sa uhorským kancelárom Juraj Majláth, ktorý, aby nastávajúce voľby do uhorského snemu pre Maďarov boli priaznivé, vymenoval za stoličných úradníkov maďarónov. I Daxner vystúpil v Gemeri ako kandidát na snemové vyslanectvo s programom národným, ktorého hlavnými bodmi boli: národná správa, národná cirkev a národná škola. Vo volebnom malohontskom okrese bola jeho strana vo väčšine, ale v dôsledku nových tajných denunciácií prišiel náhle do kancelárie rozkaz, aby svoje miesto pri debrecínskom zmenkovom súde bez odkladu nastúpil. Patronát revúckeho gymnázia prosil panovníka o ponechanie Daxnera v Gemeri v osobitnom prestolnom prosbopise, odôvodniac ho Daxnerovými zásluhami pri založení tejto školy a jeho lojalitou a vernosťou dynastii. Ale ani toto, ani Daxnerova nová cesta do Viedne a prosba, aby aspoň cez nastávajúcu voľbu snemového vyslanca bol doma ponechaný, neviedli k cieľu. Najvyššiemu rozkazu muselo byť zadosť urobené, lebo voľby mali sa vykonať v prospech Maďarstva. Daxner sa presťahoval koncom roku 1865 pred voľbou do Debrecína. Jeho stránka, nemajúc týmto činom vodcu, ostala pri voľbe v menšine.

Ešte podlejšim spôsobom odstránil hlavný župan Kubínyi Michala Bakuliniho, zaslúženého slovenského národovca, z úradu slúžneho. Za príčinu odstránenia udal, že v záujme vyvolenia národovca Fridricha Malatinského za snemového vyslanca pracuje napájaním, čím vraj svoju úradnú moc nadužíva a tak prehrešuje sa proti čistote volieb. Na základe tejto denunciácie zaviedol proti nemu vyšetrovanie, a hoci dokázala sa nepravda, vyzdvihol ho z úradu a preťahoval vyšetrovanie do toho času, kým po dualistickom vyrovnaní Bakulíni nebol definitívne penzionovaný.

Na konci roku 1866 Daxner poslal z Debrecína svojim gemerským priateľom kratučký písomný program o tom, ako by mali byť zriadené lojálne sily slovenského národa cieľom prospešného organického spoluúčinkovania. Tento spis dostal sa do rúk nepriateľov slovenského národa a v Gemeri dal príležitosť k inkvizíciám a perzekúciám začiatkom roku 1867. Ich pôvodcom bol zasa len hlavný župan Kubínyi, ktorý svojím osobným a úradným vplyvom vynútil na súdnej stolici rimavsko-sobotskej, že pre Daxnerov program nariadila inkvizíciu nielen proti nemu, ale i proti viacerým gemerským národovcom.

Odstránením Daxnera z Gemera Kubínyi zadal najmä gymnáziu revúckemu citeľnú ranu, lebo Daxner, úradujúc v Debrecíne, nemohol zastávať úrad hlavného dozorcu pri gymnáziu. Gymnázium stratilo na čas svojho dômyselného, rázneho ochrancu, a to práve v tom čase, v ktorom ho najviac potrebovalo. Lebo výrokom vyneseným 14. novembra 1865 hlavný župan Kubínyi vyzdvihol rozhodnutie zastupiteľského zboru mesta Veľkej Revúcej, ktorým mesto na udržanie a zveľadenie gymnázia odhlasovalo ročitý 700-zlatový príspevok, naložiac výboru, aby v dôsledku rozhodnutia gymnáziu vyplatenú sumu od gymnázia naspäť odobral. Okrem toho osobitným výrokom znížil z 2000 zlatých na 630 zlatých i peňažitú podporu, ktorú revúcka ev. cirkev z mestskej pokladnice dvadsať rokov pokojne dostávala a z ktorej platila jedného gymnaziálneho profesora. Pri takýchto stratách bol by podvrátený býval i základ gymnázia — plat dvoch profesorov. Ale urážlivé výroky hlavného župana pokladalo už i predstavenstvo potisského dištriktu, inšpektor Eduard Zsedényi i superintendent Karol Máday, za krivdu cirkvi, preto sa revúckych protestov ujalo i na základe rozhodnutia dištriktuálneho konventu rázne, vykonajúc pri námestnej rade, že výroky hlavného župana zrušila a cirkev a gymnázium do požívania doterajších ročitých príspevkov naspäť uviedla.

Cieľom mravného kompromitovania materiálne takto nepodkopaného veľkorevúckeho gymnázia Kubínyi vykoristil potom zlomyseľný chýr, húževnato rozširovaný nepriateľmi školy, že gymnázium dostáva peňažitú podporu z Ruska. Vykonal pri súdnej stolici v Rimavskej Sobote pre kráľovského fiškusa úpravu, aby pre Daxnerov program proti gemerským národovcov nariadené vyšetrovanie rozšíril i na revúcke gymnázium. Fiškus Létássy ustanovil sa vo Veľkej Revúcej 27. januára 1867; o dva dni dal úradne hlavným slúžnym prekutať byty Karola Štefančoka, gymnaziálneho pokladníka, a dr. Ivana Zocha, gymnaziálneho profesora. Slúžny venoval najväčšiu pozornosť skrini, v ktorej pokladník opatroval gymnaziálne listiny a protokol o gymnaziálnych príjmoch a výdavkoch. Vyšetrovateľa zaujímali hlavne peniaze; každý kus prezeral osobitne, odkiaľ je, čo je, zo všeobecne známej príčiny: či niet rubľov? A keď všetko dôkladne poprezeral a popečatil, vzal k sebe kľúče od pokladníkovho bytu.

Hoci pre inkvizíciu nebolo nijakého podkladu okrem zlomyseľného ohovárania, Létássy hľadal predsa vo Veľkej Revúcej panslavistické sprisahanie proti celistvosti Uhorska a snahy pripojiť sa k Rusku. Gymnaziálneho profesora dr. Ivana Zocha, Karola Štefančoka, ratkovského notára Daniela Gallaya a bývalého slúžneho Michala Bakulinyho dal do vyšetrovacej väzby, väzniac ich v Jelšave, v Rimavskej Sobote a v Plešivci.

V úplnom povedomí nevinnosti obžalovaných obrátila sa správa gymnázia na dištriktuálneho dozorcu Zsédenyiho s prosbou, aby pri direktorovi causarum regalium vymohol vyslobodenie nevinne stíhaných, menovite Zocha a Štefančoka. To sa i podarilo. Po prezretí listín, keď sa presvedčil o tom, že pre inkvizíciu nijakého podkladu nebolo, direktor causarum regalium vydal telegrafický rozkaz väznených naskutku vypustiť. To sa stalo 7. marca po tridsaťsedemdňovom väznení nevinných ľudí, pri ktorom Létássy proti profesorovi Zochovi upotrebil i telesné tortúry.

Létássy prechovával veľkú nenávisť najmä proti Daxnerovi; aby tohto všeobecne cteného, váženého muža povláčil pred verejnosťou, požiadal i súdnu stolicu mesta Debrecína, aby Daxnera uväznila, jeho byt prekutala, všetky jeho písma zhabala, na preskúmanie jemu vydala, na pošte listy na jeho adresu prichodiace pristavila a jemu poslala. Ale súdna stolica odoprela uväznenie Daxnera pre tú príčinu, lebo on ako sudca krajinského zmenkového súdu a tak vyšší štátny úradník len na základe riadneho súdneho výroku môže byť pozbavený osobnej slobody, v ostatných otázkach však urobila zadosť Létássyho žiadosti. Daxner hneď vtedy podal prosbu k riadnemu súdu Gemerskej stolice, žiadajúc vyšetrovanie proti sebe a v prípade falošných, u Létássyho nachodiacich sa žalôb potrestanie patričných osočovateľov, ale na prosbu dostal záporný výrok; nepomohli vo veci ani apeláty, i na najvyšší súd podané, lebo medzitým direktor causarum regalium pristavil pokračovanie a tak sa vyšetrovanie stalo bezpredmetným.

Z tejto inkvizície nielen že nedosvedčili sa vlastizradné alebo velezradné úmysly slovenských národovcov, no práve naopak, dokázalo sa, že slovenská národná strana spája s láskou k potlačenému národu svojmu nezlomnú vernosť k panujúcemu domu a k svojej vlasti.

Inkvizície boli vedené práve v dňoch vymenovania Andrássyho ministerstva. Keď novú éru maďarskej slobody Maďari s jasotom pozdravovali, v severovýchodnom kúte Slovenska, v Gemeri, úpeli slovenskí národovci v temniciach. Už tento smutný predznak musel Slovákov upozorniť, čo ich očakáva v ústavnej ére maďarskej slobody, že musia byť prichystaní na utrpenia.

Za kancelárstva grófa Hermana Zichyho za hlavného župana Liptova vymenovaný, v čase vyrovnávacom odtiaľ zasa k námestnej rade za radcu preložený Francisci bol Andrássyho vládou daný do penzie. Utiahnuc sa do Veľkej Revúcej, kde na slovenskom gymnáziu vychovával svojich dvoch synov, prevzal hneď úrad hlavného dozorcu tejto školy. Pod jeho hlavným dozorom bola na gymnáziu 22. júna 1868 pri vedení superintendenta Karola Mádayho prvá maturitná skúška, na ktorej siedmi slovenskí mladíci dostali svedectvo dospelosti, dvaja z nich s vyznamenaním.

Štvortriedne slovenské gymnázium v Turčianskom Sv. Martine vzniklo s menšou námahou a takmer nepozorovane. Jeho zakladateľom bol Viliam Pauliny-Tóth, po smrti Karola Kuzmányho prvý podpredseda Matice slovenskej a od tých čias riaditeľ slovenských národných záležitostí. Martinskému gymnáziu nedali zakladatelia názov slovenskej školy, ale jeho duch, správa a organizácia boli revúckemu celkom podobné. Lenže jeho založenie, akokoľvek prepotrebné a vítané, kým revúcke nebolo upevnené dostatočnými základinami, muzeálnymi, fyzikálnymi zbierkami, budovou opatrené a slovenským žiactvom preplnené, bolo predsa len drobením síl, keďže ani na jednom nebol dostatočný počet žiactva a profesori, na oboch nedostatočne platení, boli vystavení nedostatku.

V Martine jestvovala oddávna dvojtriedna, turčianskemu seniorátu podriadená škola, ktorá však pod neprajným vplyvom časov úplne zanikla. Ale patentálny dištrikt superintendencie bratislavskej vzkriesil a zriadil školu podľa možnosti a udržoval ju až do roku 1867. Riešením panovníka z 15. mája 1867 bol pre evanjelikov obojeho vyznania vydaný patent vyzdvihnutý a všetky pomery, ktoré vznikli v dôsledku patentu, mali byť s obapolným šetrením záujmov, po zrelom uvážení ústavnou cestou koncom septembra roku 1867 na generálnom konvente riešené. Cirkev svätomartinská rozhodla naproti tomu, aby škola martinská bola otvorená už 1. septembra 1867, teda ešte pred otáznym, sľubovaným „usporiadaním“, a to bez ohľadu na to, či docieli sa vyrovnanie medzi takzvanou autonómnou a patentálnou stranou. Škola mala byť samostatná, to jest od zovňajších administratívnych foriem ako patentu, tak autonómie úplne nezávislá, majúc sa časom zriadiť na štvortriedne podgymnázium alebo časom i na vyššie gymnázium.

Škola, spravovaná patronátom ako súhrnom zakladateľov, a výborom voleným patronátom, bola zriadená na nasledujúcich základoch: v svojom vyznaní sa má vždy prísne a svedomite pridŕžať evanjelického augsburského vyznania; rozvrh učebných predmetov predložiť každý rok prostredníctvom profesorátu ešte pred otvorením školského roku patronátnemu výboru na odobrenie a riadiť sa hlavne podľa predpisov zákonne platných pre verejné gymnáziá: vyučovacia reč bude výlučne slovenská; k obligátnym učebným predmetom patrí reč maďarská a nemecká; cirkevný dozor nad školou náleží patričnej zákonnej cirkevnej vrchnosti, svetský svetskej.

Na tomto základe, keďže martinská cirkev ako hlavný spoluzakladateľ a patrón dala škole vhodnú budovu, bola škola otvorená už v prvých dňoch septembra 1867 ako nižšie gymnázium s dvoma triedami a s dvoma profesormi, a rozšírená na štvortriedne účinkovala do konca januára 1875. Právo verejnosti ako škola evanjelická, keďže zlúčenie patentálnej superintendencie bratislavskej s autonómnou vykonalo sa na generálnom konvente v Pešti v septembri 1867, dostala od dištriktuálneho konventu autonómnej bratislavskej superintendencie, ba autonómni superintendenti Geduly a Máday, keď otvorenie školy bolo aj im úradne oznámené, v nádeji ďalšieho svorného spolunažívania uhorských evanjelikov prisľúbili jej všemožnú i hmotnú i mravnú podporu.

A superintendent Geduly ostal verným svojmu slovu; martinské gymnázium bránil i vtedy, keď ho vládne orgány inkvirovali a napadli, vydajúc mu svedectvo, že na ňom viny nenachodí.

Katolícki Slováci boli natoľko v priaznivejšom položení, že pričinením biskupa Moysesa bolo katolícke gymnázium banskobystrické pod správou Martina Čulena a pri spoluúčinkovaní profesorov národného zmýšľania ústavom vyhovujúcim i potrebám slovenského národa. Ale po roku 1867 pretvorila ho vláda na ústav maďarský. Slovenskému národu oddaných profesorov zahnala do všetkých uhlov krajiny a zamenila ich takými ľuďmi, ktorí vychovávali mládež v duchu maďarónskom. Tejto maďarizačnej záplave už ani Moyses nemohol ochranné hrádze postaviť a presvedčiac sa osobne, že Maďarom dali vo Viedni vo vnútorných dielach Uhorska úplne voľnú ruku, odtiahol sa od všetkých politických záležitostí. Slovenskému renegátovi Klamarikovi, direktorovi bystrického gymnázia, boli ešte len i nevinné slovenské náboženské exhortácie tŕňom v oku a neštítil sa pre ne výčitky robiť slovenským študujúcim.

Inteligentní katolícki Slováci pomýšľali v takých krušných okolnostiach založiť samostatné rímskokatolícke slovenské gymnázium a zbierali naň usilovne základiny. Pod vedením penzionovaného škôldozorcu opáta Jána Gočára a Martina Čulena, ktorého ako direktora levočského gymnázia vláda dala do penzie, zišli sa 6. augusta 1868 v Kláštore pod Znievom na poradu, na ktorej rozhodli otvoriť samostatné katolícke gymnázium 1. októbra 1869 v tomto meste, predbežne s dvoma triedami. Rozhodnutie potvrdila i valná hromada zakladateľov, odbavovaná v Kláštore 5. augusta 1869, keď sa najprv zistilo, že zakladatelia podpísali a sčiastky i zložili 19.000 zlatých. Za direktora bol jednohlasne vyvolený Martin Čulen, dostanúc plnú moc povolať druhého profesora a vyučovanie začať v dvoch triedach 1. októbra 1869.

Ducha a smer pôsobenia kláštorského gymnázia patróni určili stanovami takto: „Cieľom tohto ústavu je v nenarušenom kresťanskokatolíckom duchu katolícku mládež nielen udržovať, lež katolíckych mladíkov i za budúcich neohrozených obhajcov kresťanskej katolíckej viery, zástupcov svätej rímskokatolíckej cirkvi, verných synov spoločnej našej vlasti uhorskej a nezištných pracovníkov na národa roli dedičnej vychovávať. Dosiahnutie toho cieľa len tak sa stane možným, keď celé vyučovanie a vzdelávanie našej mládeže založíme na večných pravdách kresťanského katolíckeho náboženstva a na učení svätej i neklamnej našej cirkvi, keď našu mládež prirodzeným spôsobom vyučovania, t. j. užívaním slovenskej vyučovacej reči, povedieme k tomu, aby ona, vystúpiac na svojom vlastnom, no i či v cirkevnom, či vo svetskom úrade, na blahu človečenstva vôbec, vlasti a národa zvlášte pracovať a účinkovať, keď mládež našu povedieme k tomu, aby okrem vedeckej vzdelanosti nielen v slovenskom, lež i v maďarskom a nemeckom jazyku ako písmom, tak i rečou úplnú znalosť a zbehlosť nadobudla.“

Označenie prísneho katolíckeho rázu školy zodpovedalo nielen úmyslom patrónov, ale malo i na katolíckych biskupov priaznivo účinkovať a nakloniť ich, aby podporovali ústav. Ale to sa nestalo. Uhorskí biskupi, vyjmúc nitrianskeho Roskoványiho a spišského Zábojského, ktorí však na založení ústavu tiež len s malými sumami sa zúčastnili, nepodporovali ho. Gymnázium vzniklo a udržalo sa len pomocou nemajetného katolíckeho kňažstva a slovenskej katolíckej inteligencie.

Ale ani konfesionálny katolícky ráz ústavu neprekážal jeho vznikajúcim profesorom, Martinovi Čulenovi, dr. M. I. Koraušovi a S. Jaroslavovi Zachejovi, účinkovať v slovenskom národnom duchu. Výsledky jeho účinkovania z tejto stránky boli totožné s výsledkami školy revúckej a martinskej.

Okrem týchto bolo ešte i evanjelické gymnázium banskobystrické, pozostávajúce zo 4., neskôr z 5. tried, vďaka tej priaznivej okolnosti, že ev. cirkev banskobystrická bola prevažne slovenskou, v ktorej nemeckým patricijským rodinám každodenne i po nemecky sa kázavalo bez udania jeho rečového charakteru od roku 1860 slovenským. Duch biskupa Moysesa a jeho katolíckeho gymnázia, pôsobiaci na zmýšľanie meštianstva, neostal bez účinku ani na podgymnázium založené evanjelickou banskobystrickou cirkvou.

Priazňou okolností dostali sa na tento ústav za profesorov Fridrich Baltik, Adolf Heinlein, Ľudovít Grossmann a Ján Kmeť, muži rozhodného slovenského zmýšľania, ktorí nájduc podporu v ev. banskobystrickom farárovi Antonovi Penzlovi a v prebudených cirkevníkoch, uviedli paralelne za vyučovaciu slovenskú reč. Predmetom obligátnym slovenská reč síce na ňom nebola, ale zato rok po rok len málo žiakov nezúčastnilo sa na prednáškach o slovenskej reči a pri prednáškach maďarská reč mala taký nepatrný zástoj, že ako vyučovacia bola potrebná len na skúškach. Národnú misiu konalo teda i toto gymnázium.

Mnohé slovenské ev. cirkvi, v ktorých národný duch nebol potlačený, len čo na revúckom gymnáziu vyššie triedy boli otvorené, sem začali obracať svoje zraky a povolávali si žiakov tohto gymnázia za učiteľov. Priatelia slovenského ev. ľudu rozmýšľali teda o prostriedkoch, ako by ev. cirkvi slovenské mohli byť zaopatrené učiteľmi primeranými ich potrebám. Okolnosť, že revúcki žiaci odchádzali za pomocných, ba i za riadnych učiteľov, ukázala veľkú potrebu toho, aby pri revúckom gymnáziu bolo zriadené, keď i nie osobitne, teda aspoň s ním spojené učiteľské semenisko, že by tým činom mladíci, ktorí strojili sa pre stav učiteľský, dostali na to potrebný návod.

Gymnaziálny patronát založil teda učiteľský seminár dňa 12. augusta 1868 a zriadil jeho ústroj takto: seminár ostane dočasne spojený s gymnáziom, preto správa nad ním zveruje sa gymnaziálnemu správcovi, takže z ohľadu správy, školskej disciplíny, učebného platu, ako i z ohľadu dobrodení či alumnických, či iných seminaristi pokladaní budú za roveň s gymnazistami, matrika však, klasifikovanie a vysvedčenia majú byť osobitné; náukobeh v seminári trvá tri roky; za žiakov do neho prijímajú sa tí, ktorí štyri triedy nižšieho gymnázia s dobrým prospechom odbavili; seminaristi budú sa učiť v V., VI. a VII. triede všetko to, čo je pre tieto triedy predpísané, len miesto latinskej a gréckej reči výchovovedu, učbovedu, spôsobovedu, zemepis, hudbu a hospodárstvo.

Toto bol najjednoduchší a najľahší spôsob riešenia tejto závažnej otázky a najlepšie zodpovedal cieľu. Gymnaziálny patronát oznámil otvorenie takto zriadeného seminára seniorálnej vrchnosti a začiatkom školského roku 1868/9 otvoril prvý ročník semeniska, do ktorého hneď vstúpilo 17 gymnaziálnych žiakov. V nasledujúcich dvoch rokoch bol otvorený II. a III. náukobeh. Za šesť rokov, čo seminár trval, bolo na ňom zapísaných 56 žiakov, z ktorých roku 1888 ako učitelia účinkovali tridsiati siedmi.

Ale práve táto mravná neúmorná práca vyvolala nepravú horlivosť, závistlivú neúprimnosť a nekresťanskú nenávisť nepriaznivcov osvetového úsilia Slovákov. Cirkevné vrchnosti potiského dištriktu predbežne vzali síce na známosť otvorenie seminára, vysielali i povereníctva vyšetriť jeho hmotný stav, a najmä jeho ducha a smer, ale o jeho úradnom prijatí do organizmu cirkvi sa neosvedčili. Odchovanci seminára vychádzali za učiteľov i do gemerského seniorátu a keď tam podrobili sa platným seniorálnym učiteľským skúškam, dostali od seniorátu nielen diplomy, ale i potvrdenie na učiteľských staniciach. Fakticky bol teda seminár uznaný i cirkevnou i svetovou vrchnosťou.

Popri týchto slovenských ústavoch bolo ešte i nemecké evanjelické štátne vyššie gymnázium v Levoči bezpečnosť poskytujúcou útulňou pre žiakov slovenskej národnosti. Po vydaní patentu založila totiž viedenská vláda roku 1860, a to nečakaným, smelým zasiahnutím do cirkevnej autonómie, evanjelické štátne vyššie gymnázium v Levoči s vyučovacou rečou nemeckou a s obligátnym vyučovaním maďarskej reči. Aby na gymnázium pritiahla i žiakov slovenskej národnosti a priaznivou sa zdala byť i k reči slovenskej, povolala naň za profesorov Ľudovíta Mičátka, Gustáva a Ján Kordošovcov, mužov slovenského národného zmýšľania. Ale slovenskú reč učili sa tu len žiaci, ktorí sa o ňu zaujímali, lebo takto nemohla byť obligátnou ani pre Slovákov.

Takúto výhodu poskytovali však v tom čase slovenskej študujúcej mládeži i maďarské gymnáziá v Bratislave, v Banskej Štiavnici, v Kežmarku, v Rožňave a v Prešove, na ktorých prednášali Slovákom mluvnicu a literatúru československú. Na kráľovských katolíckych, z náboženského fondu vydržiavaných gymnáziách v Nitre, v Skalici, v Trenčíne, v Žiline, v Trstenej, v Ružomberku, v Levoči, v Košiciach, v Prešove, v Užhorode nepreukazovala sa už ani táto spravodlivosť. Reč slovenská nebola tam ani trpenou popoluškou.

Trom novozaloženým, čisto slovenským, materiálne biedne opatreným gymnáziám vo Veľkej Revúcej, v Martine a v Kláštore s bohato dotovanými štátnymi a s evanjelickými autonómnymi gymnáziami s úspechom konkurovať vo výučbe síce bolo veľmi ťažkou úlohou, ale za národné dielo svedomite zaujatí slovenskí profesori konali na všetkých troch ústavoch svoju povinnosť s obetovaním pohodlia, zdravia a budúcnosti. Mládež, ktorá z týchto ústavov vyšla, bola oduševnená nielen za národné diela, ale i za vedu zaujatá.

Že by sa takými chatrnými prostriedkami dali docieliť také značné, radosť Slovákov vzbudzujúce mravné výsledky, na to nepriatelia slovenského národa neboli pripravení. A práve tieto úspechy vo vývine národného povedomia boli príčinou zatvorenia slovenských vzdelávacích ústavov.

Pramene: Peštbudínske vedomosti 1862. — August H. Škultéty: Pamäti slovenského ev. a. v. gymnázia a s ním spojeného učiteľského semeniska vo Veľkej Revúcej. — Svetozár Hurban Vajanský: Storočná pamiatka narodenia Štefana Moysesa.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.