Zlatý fond > Diela > Slováci — vývin ich národného povedomia 1


E-mail (povinné):

Július Botto:
Slováci — vývin ich národného povedomia 1

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Miroslava Oravcová, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 96 čitateľov


 

IV

Uhorské snemy roku 1847 a 1848. Vývin a priebeh maďarského a slovenského povstania

Slovenskí národovci, ktorí počnúc rokom 1842 vysielali do Viedne deputácie s prosbopismi a tam orodovali za zastavenie odnárodňovania Nemaďarov, boli trpko sklamaní, keď kráľ Ferdinand V. otvoril posledný uhorský stavovský snem roku 1847/8 maďarskou rečou. Na stoličnej kongregácii Peštianskej stolice hovorili už predtým arcikniežatá Štefan, syn bývalého palatína Jozefa, a František Jozef, prezumptívny následník trónu, „v reči svojej milej vlasti“, čo Maďarov nesmierne tešilo a povzbudzovalo ich k najkrajnejším ašpiráciám.

Dňa 28. augusta 1847 arciknieža Štefan ako námestník kráľa prišiel na parolodi do Pešti, zaujmúc svoje miesto v námestnej rade hneď na tretí deň. V septembri začal svoju okružnú cestu v Uhorsku, aby sa predstavil predovšetkým Maďarom. V Arade na bankete „vyslovil skvelou maďarčinou, že dovtedy bude žiť, kým tejto vlasti žije“. V Boršodskej stolici položil mu jeden maďarský banderista ruku na plece, vraviac: „Štefan, ty budeš palatínom! My ti dôverujeme. Ale či ti môžeme úplne veriť?“ Povestná habsburskošpanielska etiketa utrpela síce takýmito konfidentnými prejavmi veľkú ujmu, ale keďže popularita bola potrebná, prepáčilo sa Maďarom i toto.

17. septembra vyšiel kráľovský reskript, zvolávajúci na 7. novembra snem, na ktorom mal byť v prvom rade vyvolený palatín a len vo všeobecnosti bolo v ňom udané, že „cieľom množenia blaha krajiny a veľadenia všeobecného dobrobytu bude sa na ňom rokovať o záležitostiach veľkej dôležitosti“.

Z úprav, ktoré ešte zo stolíc vyslaní ablegáti dostali, bolo vidno, že s reformnými snahami Széchényiho mnohí v krajine súhlasili. Za vyslanie Kossutha zo stolice Peštianskej na tento snem zasadzoval sa najhorlivejšie gróf Ľudovít Batthyányi, znajúc o ňom, že bude silným podporovateľom maďarizmu a nezávislosti Uhorska. V kráľovských propozíciách bolo vyslovené, aby snem najprv volil palatína. Potom mal rokovať o záležitosti stravovania a ubytovania vojska, o hlasovacom práve slobodných kráľovských miest, stavu cirkevného a slobodných okresov, o regulovaní slobodných kráľovských a banských miest, pozemkových kníh a stálych súdnych stolíc, o záležitosti odkupovania od urbariálnych zväzkov, veľadenia kupectva a technického priemyslu, zrušenia colnej čiary medzi Rakúskom a Uhorskom, opráv komunikácie, organizovania odboru komunikačného pri námestnej rade, zbudovania centrálnej železnice s pomocou štátnou, štátnej podpory pri regulovaní Tisy, garancie úrokov pri železnici fiumánskej, pripojenia čiastok, o návrhu tresného zákona a polepšovacieho systému, o prinavrátení erárnych asignácií v sume 550 000 zlatých.

„Inclyti status et proceres,“ stavy a rady, presvedčené, že i ony majú právo proponovať návrhy zákonov, vyslali už 16. novembra deputáciu, aby zostavila tlačový zákon, lebo v ten deň bol už dvor po zavŕšení slávnosti odišiel z Prešporka. Na dvornej hostine, danej pánom a ablegátom 14. novembra s cieľom predstaviť sa dvoru, zúčastnilo sa sedemsto pánov a ablegátov. Nálada na nej bola nenútená; páni a ablegáti zdravkali, pripíjali kráľovi, rodine, arcikniežatám, najmä Františkovi Jozefovi, nehľadiac na dvornú etiketu, ba za palatína jednohlasne vykričané arciknieža Štefana zodvihli vyslanci 15. novembra vo verejnom zasadnutí snemovne i so stolcom. Boli to príznaky, že sa Maďarom dobre povedie.

29. novembra snem rokoval už o návrhu zákona o odkúpení od urbariálnych záväzkov, 9. decembra o zrušení aviticity, ktorú gróf Štefan Széchényi len v tom páde chcel mať zrušenú, ak snem najprv porobí poriadky s cieľom zachrániť maďarskú národnosť.

Pri pojednávaní o návrhu zákona o domicíliu dňa 10. decembra strhla sa na sneme ostrá národnostná debata. Chorvátski vyslanci Ožegović a Ferjančić navrhovali, aby len v užšom Uhorsku domicilovaný bol povinný vedieť po maďarsky. Kossuth naproti tomu tvrdil, že Chorvátska ako osobitného kráľovstva niet; stolice Záhrebskú, Križevackú a Sriemsku menuje zákon z roku 1792 Sriemskom. Nevedno teda, prečo sa krajina medzi Dravou a Sávou menuje Chorvátskom. Ani rečníci nemôžu tu žiadať, aby ich pokladali za chorvátskych vyslancov. V Uhorsku je viac národností, ale národ je len jeden, a to maďarský. Pavel Kubica, trenčiansky vyslanec, navrhoval na zasadnutí 18. decembra, aby snem v záležitosti maďarskej reči a národnosti podal osobitnú adresu a o otázke domicília aby sa rokovalo spolu, vtedy, keď o tejto, čo národnostnú debatu ešte priostrilo. Ožegović tvrdil, že národnosť politická má užšie hrádze, medzi ktorými každému v spoločnej ríši bývajúcemu národu môžu byť uznané jeho vlastné národné práva bez ujmy pre krajinu. Chorváti žiadali, aby si s Uhorskom úradne po latinsky písali, a vyslovili, že v Chorvátsku bude úradnou rečou chorvátčina. Proti návrhu oznámili teda protest; ale snem, nevšimnúc si to, vyniesol 22. decembra zákon o reči maďarskej, vyhlásiac ju za úradnú pre celé Uhorsko, a len stoliciam Požeskej, Virovitickej, Sriemskej a chorvátskemu Prímoriu dal šesťročné moratórium. V pripojených čiastkach dekrétoval obligátne písanie a úradovanie v reči maďarskej.

Pri ďalšom rokovaní snem rozhodol, že sa nevyhnutne požaduje, aby domicilovaný i v Chorvátsku vedel po maďarsky, a chorvátskych vyslancov už ani neuznal za zákonných, len za skutočných.

Snemová opozícia, vedená Kossuthom, žiadala medzitým predovšetkým nezávislú maďarskú vládu a vynaložila všetko, aby kancelár Apponyi odstúpil, lebo on bol na príčine, že vláda vymenovala do 32 stolíc administrátorov.

Začiatkom marca viedenská vláda bojovala s troma ťažkosťami: pre otázku administrátorov pomýšľali na rozpustenie uhorského snemu; z tej príčiny, že netrpezliví žiadali, aby rakúska národná banka zamenila svoje banknoty, hrozila i banke i rakúskym financiám záhuba; konečne bolo sa čo obávať, že parížska februárová revolúcia spôsobí i v Rakúsku silné vrenie. Kancelár Apponyi nástojil na tom, aby uhorský snem rozpustili, obávajúc sa, že valiace sa prúdy strhnú ho do revolúcie.

Radikáli na sneme boli naproti tomu toho náhľadu, že je lepšie, keď si v týchto časoch oni podržia vodcovstvo, a nie ľud. Gróf Emil Dessewffy upozornil Apponyiho už 1. marca, že Kossuth o tri dni bude žiadať pre Rakúsko ústavu, pre Uhorsko zodpovedné ministerstvo. Kossuth to i urobil, žiadajúc samostatné financie a osobitné samostatné finančné ministerstvo, súhlas ríšskej vlády s ústavou, zastúpenie ľudu, organizovanie krajinskej obrany v duchu národnom, administrovanie štátnych dôchodkov pri zodpovednosti a zodpovedné národné ministerstvo.

Stavy prijali na druhý deň i adresu Kossuthovu, v ktorej bolo všetko toto obsažené, ale keď 8. marca chceli rokovať o nej, vysvitlo, že sa nemôže konať zasadnutie snemu, lebo palatín, judex curiae, tovarník a predsedovia panskej tabule odišli do Viedne žiadať direktívu ohľadom adresy. Kossuth radil, aby snemovňa ablegátov s adresou vyslala do Viedne osobitnú deputáciu. Bol netrpezlivý a ako o ňom v tom čase Széchényi písal, nespal, nejedol, chudol, lebo už bol vo fanatizme revolúcie.

Spomenutí hodnostári vrátili sa 10. marca s takou úpravou od arcikniežaťa Ľudovíta, aby nedovolili Kossuthovi odoslať adresu do Viedne. No nestalo sa tak; palatín Štefan už 11. marca v plenárnom zasadnutí obidvoch snemovni pri búrlivom aplaudovaní snemovníkov v galérii odporúčal prijatie Kossuthovej adresy.

Pod jeho predsedníctvom zostavili hneď i deputáciu, do ktorej magnáti vyvolili 13, vyslanci 59 členov. Deputácia mala odniesť adresu do Viedne hneď na druhý deň. V nej bol i Széchényi, ktorý o sebe v tom čase tvrdil, že úmyslom Kossuthovým čistotu priznal vždy, len v taktike s ním nesúhlasil.

Na druhý deň, 12. marca, snem prijal Kossuthove návrhy o všeobecnom znášaní krajinských tiarch; návrhy vyslanca Szentkirályiho o zrušení urbariálnych záväzkov, o odškodnení zemských pánov zo štátnej kasy, o výučbe ľudu, o náboženskej a tlačovej slobode, o únii so Sedmohradskom, o zvolávaní krajinského snemu do Pešti každoročne snem dal do adresy.

Deputácia prišla paroloďou do Viedne 12. marca; doprevadilo ju dvesto bratislavských snemových jurátov. Všemohúci Metternich, prepustený zo štátnej služby, odišiel z Viedne pred ňou, „ustúpiac moci, ktorá je silnejšia od panovníka“. V deň príchodu uhorskej deputácie vozil sa v otvorenom kočiari i kráľ Ferdinand s arcikniežatami Františkom Karolom a Františkom Jozefom po Viedni a o niekoľko hodín dal vyhlásiť, že povolí slobodu tlače, uzná národnú gardu, dá vypracovať ríšsku ústavu a zvolá stavy krajín.

Palatín bol vo Viedni už popredku, 11. marca, vymáhajúc pri dvore vyplnenie žiadostí Maďarov, a vyslovil tam obavu, že ak sa vráti do Prešporka bez zodpovedného ministerstva, Maďari ho vyhlásia v Prešporku za kráľa. I pred maďarskou deputáciou sa osvedčil, že v tej chvíli, v ktorej odoprú vyplnenie žiadostí, prestane byť palatínom.

Vo Viedni boli prekvapení. Maďarská deputácia, v ktorej s Kossuthom na čele stáli živly revolucionárske, pobúrila Viedenčanov, najmä viedenské ulice a študentstvo. Nestačili ani na to myslieť, ako možno priniesť maďarské požiadavky do súhlasu s jednotou nemeckou, s jednotou Rakúska, so samosprávou krajín, s centrálnou, zodpovednou vládou, s nemeckou ríšou, s požadovaným štátnym právom Čiech, dedičných krajín, Lombardie a Venezie. Kráľ Ferdinand, arciknieža František Karol a jeho manželka Žofia boli za splnenie maďarských požiadaviek, v nádeji, že budúcnosť prinesie priaznivé riešenie. Arcikniežatá Albrecht a Viliam odporúčali nevyhovieť im; arciknieža Ľudovít bol sprostredkovateľom. Maďari s ním vyjednávali najčastejšie, a to s dobrým výsledkom, lebo následkom peštianskych revolučných pohybov, o ktorých chýry doleteli do Viedne už 16. marca, vyšiel manifest kráľa Ferdinanda, v ktorom za svojho plnomocného námestníka vymenoval pre Uhorsko palatína Štefana, vysloviac pritom jednotu koruny a celistvosť ríše. V manifeste ho oprávnil urobiť návrhy o osobách neodvislého, zodpovedného uhorského ministerstva, o jeho kompetencii a o iných záležitostiach, vyžadujúcich reformy.

Palatín vymenoval grófa Ľudovíta Batthyányiho hneď za ministerského predsedu.

18. marca stavy prijali návrhy zákonov o všeobecnej dani, o vykúpení urbariálnych gruntov a dežmy, o aviticite; 20. o tlači, 21. o každoročných snemoch, o kráľovských slobodných mestách, o obecných voľbách, o hajdúskych, jazygských a kumánskych okresoch, 22. o pozemnoúverovom ústave, o národnej garde, o zodpovednom ministerstve, 23. o univerzite, o národných farbách, o krajinskom erbe a divadlách. Všetko toto šlo improvizovane a rýchlo; práve tak rýchle chcel mať Kossuth vymenované i ministerstvo, preto keď potvrdenie nešlo, vyslovil 25. marca vo fulminantnej reči, že Viedni treba dať na známosť, že ak čím skôr neurčia kompetenciu ministerstva a nesankcionujú zákon o ňom, tak stavy ani nasadením svojich životov nezachránia ani poriadok, ba ani trón.

Ale Batthyányi už v ten deň prezentoval listinu ministerstva. Bartolomeja Szemeru odporúčal za ministra vnútorných diel, Jozefa Eötvösa za ministra kultu, Gabriela Klauzála orby, priemyslu a kupectva, Františka Deáka pravosúdia, Ľudovíta Kossutha financií, Lazara Mészárosa vojenstva, Pavla Eszterházyho okolo osoby kráľa, Štefana Széchényiho za ministra dopravy. Túto listinu kráľ potvrdil už 21. marca.

Takéto škodlivé, nerozmyslené náhlenie nebolo starokonzervatívcom po vôli. Ich vodca, sedmohradský kancelár barón Samuel Jósika, o ktorom i opozícia tvrdila, že je umný, rázny a energický človek, nebehajúci ani za titulmi, ani za komplimentmi, strojil revolučnému hnutiu postaviť hrádze. Na porade vo Viedni 22. marca u arcikniežaťa Františka Karola navrhoval, aby revolučné pohyby, ktoré zjavujú sa vo všetkých čiastkach ríše, boli paralyzované upotrebením chorvátskych a sikulských hraničiarov a aby za chorvátskeho bána bol vymenovaný obľúbený plukovník barón Jozef Jelačić. Vymenovanie sa stalo, ale neuverejnili ho hneď.

Roku 1848 napochytre vynesené zákony Ferdinand V. potvrdil 11. IV., zakľúčiac uhorský snem ešte v ten deň.

Rozumie sa samosebou, že keď kruh práva a kompetencie uhorského ministerstva nebol určený, ani opísaný jeho vzťah k ríšskej vláde ohľadom záležitostí spoločných, vojenských, finančných, zahraničných, colných, povstali z tohto náhlenia zmätky a — revolúcia.

K revolúcii veslovali najmä revolučné živly peštianske. Takzvaný „radikálny klub“ a študenti vykonali všetko možné, aby pohyb priniesol čím hojnejšie ovocie. Mladší horlivci, Jókai, Petőfi, schádzali sa v Pillwaxovej kaviarni a tu zostavili požiadavky maďarského národa v 12. bodoch. Žiadali: 1. národu zodpovedné, na Rakúsku nezávislé ministerstvo; 2. zrušenie cenzúry; 3. každoročne zvolať snem do Pešti; 4. slobodu vyznania viery a rovnosť pred zákonom; 5. povolanie domáceho vojska do krajiny a odvolanie cudzieho; 6. prísahu vojska na ústavu; 7. národnú gardu; 8. amnestiu pre politických väzňov; 9. porotné súdy; 10. slobodu vyučovania a učenia sa; 11. úniu Sedmohradska; 12. zrušenie dvornej kancelárie a uhorskej námestnej rady. Zrušenie cenzúry hneď vykonali: 15. marca tieto články čítali v Pešti pred univerzitou, vykričali ich a zaraz prijali, bez cenzúry vytlačili a z balkóna kaviarne medzi ľud v tisícich exemplároch rozhádzali. Potom šla deputácia na zasadnutie zastupiteľského zboru mesta Pešti, ktorý prijal body po trojhodinovom rokovaní a dal im takým činom zákonnú oprávnenosť. Toho istého dňa sa i 8. bod stal skutkom, lebo ľud presadil u baróna Lederera, že v budínskej pevnosti uväzneného maďarského spisovateľa Michala Tancsicsa prepustil na slobodu. Pre rýchle uvedenie a zabezpečenie nadobudnutých slobôd vyvolili na druhý deň dva výbory bezpečnosti, jeden pre mesto Pešť, druhý pre Peštiansku stolicu; súčasne začalo sa i so zriaďovaním národnej gardy.

Hneď po potvrdení maďarského zodpovedného ministerstva povstala medzi nemaďarskými národmi pre Maďarov veľmi nebezpečná reakcia. Chorváti, Kossuthom na uhorskom sneme v svojich právach do krvi pourážaní, zriadili si v Záhrebe národný výbor, ktorý vyslal 25. apríla deputáciu do Viedne, aby sa Chorvátsko, Slavónia, chorvátske prímorie a Dalmácia spojili do jedného politického celku a aby sa od Uhorska úplne oddelili. Viedenské ministerstvo, bojac sa Maďarov, otáľalo s privolením, ale jednako uverejnilo vymenovanie Jelačića za bána a veliteľa Vojenskej Hranice, ktorý hneď porobil poriadky na obranu práv Chorvátska a vypovedal maďarskému ministerstvu poslušnosť.

I Srbi v Banáte a Báčke začali hájiť svoje práva, ktoré i z Viedne i skrz Maďarov boli napádané a porušované. Podali najprv 8. apríla na prešporskom sneme prosbu, a keď ich snem a na ňom najmä Kossuth i verejne i súkromne hrdo odbavil, položili sa do svojich práv sami a už v máji vykonali u karlovického metropolitu Rajačića, že národnú skupštinu zvolal na 13. mája do Karloviec. Skupština vymenovala Rajačića za patriarchu, Supljikca za srbského vojvodcu, vysloviac sa za pripojenie k Trojjedinému kráľovstvu. Súčasne urobili i poriadky na branný odpor proti Maďarom.

Na prešporskom sneme v marci rozhodli, aby Sedmohradsko bolo pripojené k Uhorsku. Sedmohradský snem, na ktorom však zasadali len Maďari, Sikuli a Sasi, vyslovil sa väčšinou hlasov za pripojenie. Tomu odporovali však nielen Sasi, ale i Rumuni, ktorí, hoci sú v Sedmohradsku vo väčšine, neboli na sneme zastúpení. Medzi Rumunmi a Srbmi povstala vzájomnosť; z druhej strany Srbi spolčili sa s Jelačićom, ktorý velil vojenskej moci v Chorvátsku a vo Vojenskej Hranici.

Ozvali sa i Slováci, a to v pomere k svojej nepripravenosti dosť rázne. Štúr, pozbavený námestníctva profesorátu na prešporskom lýceu, venoval sa potom úplne literárnej, časopiseckej činnosti. Jeho Slovenskie národnie noviny a Orol tatránsky konali opravdivú národnú misiu a prebudili mnohých driemajúcich Slovákov k životu. Potom, 7. novembra 1847, dostal od slobodného kráľovského mesta Zvolena mandát, aby toto mesto zastupoval ako jeho vyslanec na prešporskom sneme. Otvorilo sa mu teda nové pole pre politickú činnosť, na ktorom by bol mohol už i preto úspešne pracovať, lebo novinárska činnosť, v ktorej pretriasal všetky verejné otázky krajiny, uľahčila mu pôsobenie v tomto smere.

Na prešporskom sneme v tom čase dominovali predpojatosť, náruživosť a fanatizmus. Chorvátski vyslanci mohli sa opierať aspoň o osobitné štátoprávne postavenie Chorvátska a v prípade odopretia ich zákonitých žiadostí utiahnuť sa do svojho krajinského snemu. Slovenský národ takéto osobitné štátoprávne postavenie nemal, a preto i Štúrova úloha bola ťažká. On jednako konal svedomite svoje vyslanecké povinnosti. Ako dobrý rečník zastával na plenárnych zasadnutiach snemu podarenými rečami právo hlasovania slobodných kráľovských miest, zasadzoval sa za zrušenie urbáru a poddanských záväzkov, starodedovizne (aviticity) a pri rokovaní o diplomatickosti maďarskej reči za podržanie materinskej reči pri výučbe. Ale časy neboli priaznivé pre rozumné kapacitovanie; umné a charakterné slová a reči izolovaného slovenského národného vyslanca ostali hlasom volajúceho na púšti. No účinok Štúrovej práce na Slovensku bol potešiteľne značný. V Nitrianskej rozhýbal slovenské duše Jozef M. Hurban, od roku 1843 ev. farár v Hlbokom, nielen svojimi almanachmi Nitra a Slovenskými pohľadmi, ale najmä osobnou agitačnou činnosťou. Oravu kriesil a prebúdzal rázny, pôsobivý i literárne činný Ctiboh Zoch; v Liptove pričinením Michala Hodžu, bratov Hroboňovcov, Gašpara Fejérpatakyho, Ľudovíta Kleina bolo za národnú vec už veľké oduševnenie. Hornú Trenčiansku budil horlivý Eugen Gerometta. V Turci i zeman Ďurko Kossuth, podžupan Lehotský, Jozef Justh a Zátureckovci začali dýchať národným životom; v obciach turčianskych, vo Sv. Martine, v Mošovciach, v Blatnici, v Necpaloch, v Kláštore bolo národné povedomie, javiace sa v obetavosti a činnosti, už viditeľné, vyvinuté. Zvolen vyslal na prešporský snem Štúra, muža pre národnú činnosť proskribovaného, dôkazom toho, že i zvolenskí mešťania oduševňovali sa za národnú vec. V Brezne pracoval Ján Čipka v národnom smere, keď mu tam pôdu k činnosti pripravil Ján Chalupka. No duch slovenský najrázovitejšie manifestoval sa v gemerskom mestečku Tisovci. Štefan Marko Daxner, rodák tisovský, bol v čase inkvizície vedenej proti Štúrovi už juristom v Prešove, založiac s Jánom Čipkom na ev. kolégiu slovenský vzdelávací spolok, v ktorom dejiny slovanských národov on prednášal. Po odbavení právnických štúdií zdokonaľoval sa v nich pod vedením svojho otca Jána Daxnera v Tisovci, ale veľkú pozornosť venoval i národnej a literárnej činnosti. S Augustom H. Škultétym a Jonatanom Čipkom, kaplánmi superintendenta Jozeffyho, vydal Zorničku, zábavník pre malé dietky; do tretieho ročníka Hurbanovej Nitry napísal podarenú povesť Statočný valach; do šiesteho čísla Orla tatranského roku 1845 báseň Poklad Jánošíka, zbieral a uverejňoval prostonárodné povesti, založil v Tisovci spolok miernosti, obecnú sporiteľňu, cirkevnú knižnicu, nedeľnú školu.

V čase pripravovania sa na advokátsku skúšku bol po boku Jána Kollára notárom slovenskej ev. cirkvi peštianskej, práve v tom čase, v ktorom Kollár viedol najtuhší boj za osamostatnenie slovenskej cirkvi. Roku 1847 osadil sa ako advokát v Tisovci; tu mal príležitosť presvedčiť sa, že nevoľný, poddanský slovenský ľud nemožno získať pre politickú akciu, kým nie je od urbariálnych záväzkov oslobodeným pánom svojho osudu. Ale už svitalo; idea slobody a rovnosti prenikla do širokých vrstiev ľudu, žiadajúc praktické uskutočnenie týchto hesiel.

Koncom roku 1847 zozbieral v Tisovci mnoho podpisov pre petíciu ľudu, ktorá mala byť podaná snemu, aby urbariálne záväzky prestali, aby ľud od jurisdikcie panskej bol oslobodený a aby stolice zriadili sa na základe zastúpenia ľudu tak, aby každá obec mala istý počet zastupiteľov v stoličnom zhromaždení, konečne, aby úradnou rečou stala sa v stolici reč ľudu.

Marcové zákony z roku 1848 urobili síce túto petíciu bezpredmetnou, ale uvedením maďarskej reči ako poradnej do stoličných výborov bol slovenský ľud neznajúci maďarskú reč vytvorený z účasti na stoličných poradách, a tak zbavený národnej rovnoprávnosti.

Proti takémuto obmedzovaniu slobody a rovnosti slovenského ľudu Daxner protestoval pri slávnostnej publikácii zákonov roku 1848 na námestí rimavskosobotskom na zhromaždení ľudu slovenskou rečou, vraviac, že týmto spôsobom urobilo zákonodarstvo slovenský ľud z ohľadu najkrajšieho práva, to jest z ohľadu účasti v stoličnej samospráve, i hluchým i nemým.

Proti útiskom na rovnosť a národnú rovnoprávnosť namiereným museli sa ozvať i Slováci.

V 274. čísle svojich Slovenských národných novín roku 1848 Štúr napísal toto: „S týmto (so zrušením poddanstva) veru môžeme byť nateraz spokojní a môžeme zavolať slobodne z celej duše na slávu. Keby sme i z ohľadu národného to, čo nám je nevyhnutne potrebné, boli dostali, to by sme už mohli úplne byť slobodní a spokojní. A boli by sme i to dostali, keby sme k tomu pripravení boli bývali a keby sme už mali jedno centrálne mesto. Ale nás čas našiel nepripravených; tá naša ťahavosť a váhavosť, tá naša slabosť a ťarbavosť, tá naša stará nevoľa nám teraz náramne zaškodila. Keby sme len ten rekurz boli mali napohotove, ktorý sme viac ráz v našich novinách navrhovali a na ktorom sme sa v Tatríne uzniesli, ale, poľutuj sa, bože, rekurz tak dávno ustanovený a už aj od Daxnera a Rimavského (Jána Francisciho) výborne vypracovaný sa nedohotovil a k nám načas neprišiel. Medzitým vec nie je ešte stratená: a my ju, keď len vôle pridáme, nahradiť môžeme. Podáme rekurz ohľadom našich žiadostí, ktoré sa týkajú Slovákov, ministerstvu osvety a nastávajúcemu snemu v Pešti, a tí páni nech vidia, že hľadáme pravdu, že nechceme nič zlého, nebezpečného, že chceme osvetu a vzdelanosť i pre náš zanedbaný národ, že chceme len to, po čom túžia všetci v tomto veku slobody a osvety. Aby ale v nastávajúcom sneme boli naše slušné prosby aj podopierané, musíme hľadieť, aby sme si vyvolili na budúci snem takých vyslancov, ktorí ako s krajinou, tak aj s nami dobre myslia, ktorí sa za náš národ nehanbia, ale vidiac jeho veľké zaostatie, potrebu jeho vzdelávania uznávajú.“

Ako z tohto výťahu vidno, petíciu slovenského národa ohľadom uskutočnenia národnej rovnoprávnosti vypracoval Daxner, vyzvúc liptovských národovcov, aby cieľom jej prijatia a doručenia krajinskému snemu čím skôr zvolali zhromaždenie národa slovenského do Liptovského Sv. Mikuláša. Pôda pre takúto legálnu akciu bola v Liptove už pripravená. Liptovskí národovci radievali sa o národných potrebách v tých časoch častejšie a keď sa rozšíril chýr, že 28. marca bude v Liptove stoličné zhromaždenie, poverili notára mesta Hýb, národovca Ľudovíta Kleina, aby stoličnému výboru predniesol žiadosti Slovákov. Klein vykonal zverenú mu úlohu svedomite, lebo keď 28. marca v Mikuláši do stoličného výboru zišiel sa veľký počet ľudu, výbor prijal i tú žiadosť ľudu, „aby právo našej slovenskej národnosti, ktorého sa my odriecť nechceme, ani nesmieme, v politickom a spoločenskom živote nám bolo sväto poistené a zachránené a ostávalo nedotknuté na večné veky“.

Keď teda liptovskí národovci pozvali slovenský ľud a jeho inteligenciu do prvého slovenského politického zhromaždenia na 10. mája 1848 do Liptovského Sv. Mikuláša, zišiel sa tam veľký počet slovenského ľudu a jeho inteligencie. Zhromaždeniu dali smer prední ľudia slovenského hnutia: Štúr, Hurban, Hodža, Daxner, Francisci, Zoch a Hroboňovci. Prišli i liptovskí zemani, medzi nimi najumnejší Adolf Szentiványi, a dvaja slúžnovci. Vrchnosti riadne oznámené zhromaždenie vyslovilo žiadosti národa slovenského v 14. bodoch takto:

1. Národ slovenský, precítiac po deväťstoročnom trápnom spánku, povoláva pod zástavu tohto veku rovnosti, slobody a bratstva všetky uhorské národy ku rovnosti a bratstvu, osvedčujúc sa zo svojej strany, že nechce nijakú národnosť v Uhorsku ukrivdiť a uraziť, zmenšiť a tým menej vykoreniť, ale i žiada od uhorských národov, aby uctením slovenskej národnosti stali sa hodnými priateľstva národa slovenského.

2. Aby sa zriadil na základe rovnosti národov uhorských jeden všeobecný snem bratských národov, žijúcich pod uhorskou korunou, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený.

3. Žiadame osobitné národné snemy, na ktorých sa povedú národné rady, týkajúce sa ako národného, tak všeobecného dobra, ktorých cieľom vyznačia sa národopisné medze, aby každý národ k svojmu národnému stredu mocne priťahovať sa mohol a smel a nebola prinútená menšina Maďarov väčšine slovenskej a menšina slovenská väčšine Maďarov slúžiť a poddávať sa.

4. Aby vyslanci všetkých národov uhorských zaviazaní boli prísahou iba v zmysle návodov sebe od svojich vysielateľov vydaných na krajinskom sneme hovoriť a aby boli v páde nevernosti trestaní.

5. Žiadame do verejných rokovaní uviesť reč materinskú, kde aká u obecenstva vládne.

6. Dokonalé zriadenie škôl národných, a to ako na začiatočných, tak meštianskych, reálnych, ústavov dievčenských, seminárov učiteľských a kňazských, ústavov literárnych vyšších, gymnázií, lýceí, akadémií, ústavu polytechnického a jednej univerzity.

7. Vyučovacia reč pre synov a dcéry slovenského národa nemá byť inakšia ako slovenská, aby národ slovenský mohol si vychovať synov jemu a krajine verných; žiadame, aby maďarské stolice zakladali v svojich školách katedry slovenskej reči pre Maďarov a stolice slovenské katedry maďarskej reči pre Slovákov, aby sa tak tieto národy k sebe zblížili a jeden druhému rozumeli.

8. Žiadame, aby sa všetko panovanie jedných národov a národností nad druhými národmi a národnosťami uhorskými z koreňa vyvrátilo a tak žiadny národ nebol ani v najmenšom od svojho vlastného ustupovať prinútený; žiadame, aby slovenský národ bez prekážky smel svoju národnosť svojimi farbami a zástavami označovať; pre slovenskú národnú gardu žiadame Slovákov za vodcov a slovenské komando.

9. Určiť práva voličstva a voliteľnosti podľa ducha rovnoprávnosti.

10. Slobodu tlače.

11. Usporiadanie agrárnych pomerov.

12. Prepustenie slovenských národovcov Jána Kráľa a Rotaridesa, väznených preto, že v Príbelciach slovenský ľud o nových zákonoch verejne poučovali.

13. Uvoľnenie poľského národa v Haliči, aby už konečne stala sa mu milosť a spravodlivosť.

14. Slovenský národ kladie podmienku svojho šťastia a zabezpečenia svojej národnosti na vyplnenie týchto spravodlivých žiadostí; oproti tomu v odkladaní alebo v obchádzaní týchto našich žiadostí bude videť odsudzovanie nášho národa k bývalej slepote a maďarskej služobnosti.

Referentom a prednášateľom týchto žiadostí bol Ján Francisci. Keď Štúra v Prešporku zbavili námestníctva profesorátu a slovenská mládež z týchto škôl odišla do Levoče, Francisci, vtedy už absolvovaný teológ, vybral sa za ňou, prednášaval jej o reči a literatúre československej, navštevoval v Mikuláši Hodžu, v Hlbokom Hurbana, pomáhal zakladať slovenský literárny spolok Tatrín, zúčastnil sa na jeho valnom zhromaždení v Čachticiach. Kamkoľvek prišiel, kriesil, budil slovenský život, písaval do Štúrových Národných novín, do Orla tatranského, zbieral a vydával slovenské prostonárodné povesti, porekadlá, hry, hádanky, a keď sa mu farárske povolanie, najmä pre národné účinkovanie, zdalo priúzkym, odišiel do Prešova študovať právo a po zavŕšení právnického štúdia nastúpil v lete roku 1847 administratívnoprávnickú prax vo svojom rodisku v Hnúšti u gemerského podžupana Gustáva Fáyho. I na mikulášske zhromaždenie šiel s vedomím tohto svojho predstaveného.

Mikulášskym národným zhromaždením žiadané uznanie osobnosti slovenského národa, jeho národopisné ohraničenie, zriadenie slovenského snemu stálo v diametrálnom rozpore nielen so snahami Kossuthovými a maďarstva, ale i s intenciami a snahami dynastie, ktorým i uhorské a sedmohradské snemy boli také nepohodlné, že ich len vo veľkej súre zvolávali. Na to teda nemohlo byť ani výhľadu, že by dynastia povolila kontemplované federatívne zriadenie Uhorska, centrálny snem ako zhromaždenie delegátov všetkých uhorských národností a pritom ešte i snemy národnostné. Z chovania sa členov dynastie, palatína Štefana bolo jasné, že viedenská vláda slobody personálnej únie nepopustí ani silne protežovaným Maďarom, nie že by ju dopriala všade odstrkovaným Slovanom. Vo Viedni naučili sa vladáriť centralisticky a absolutisticky; krajinským snemom povolili len formálnosti povolenia dane a regrútov, a i spor medzi Viedňou a Maďarmi povstal len z toho, že napochytro vynesené a sankcionované zákony roku 1848 neoznačili kompetenciu vymenovaného ministerstva dôkladne ohľadom spoločných, celodŕžavných, z pragmatickej sankcie vyplývajúcich záležitostí. Vo Viedni sa totiž domnievali, že maďarské ministerstvo prejme jednoducho agendu uhorskej kancelárie a námestnej rady, že všetko ostane pri starom, lebo nijakým spôsobom nemali v úmysle dať Uhorsku ústavnú slobodu na základe personálnej únie, so samostatným ministerstvom, vojskom, financiami, zahraničným zastupovaním a s osobitným colným územím. Kossuth naproti tomu myslel a veril, že Uhorsku je vymožená úplná samostatnosť a nezávislosť; začal ho teda týmto smerom v záujme a v prospech Maďarov spravovať.

Ale slovenskému národu bol predbežne potrebný pevný program pre ďalšiu politickú činnosť. Dostal ho na zhromaždení mikulášskom. A už v tom spočívala veľká mravná výhra, že zhromaždenie rozhodlo podať ho: „Jeho cisársko-kráľovskej Jasnosti, pred krajinský uhorský snem, pred Jeho Výsosť uhorského palatína, kráľovského námestníka, pred ministerstvo uhorské.“

Ministerstvo odpovedalo na lojálnu, ešte ani nepodanú petíciu štatáriom.

Hlásili sa i Rumuni. Na ich zhromaždení v Blažoraši 15. mája odmietol ich rečník Barnutiu tú slobodu, ktorú im Maďari ponúkli s podmienkou jednoty štátu a maďarskej hegemónie. Rozhodli sa teda žiadať na sedmohradskom sneme a od panovníka: aby rumunský národ ako taký bol uznaný, aby bol podľa počtu svojich príslušníkov na sneme zastúpený, aby jeho reč mala vo verejnosti platnosť a aby mohol každý rok mať národné zhromaždenie. Rumunská cirkev nech je slobodná, nezávislá a rovnoprávna s inými cirkvami. Nech reštituujú rumunskú metropolu a nech dovolia každý rok odbavovať synodu, ktorá nech má právo voliť biskupov. Žiadali slobodu tlače, jednotlivca, zhromaždení, zrušenie urbáru a dežmy, rumunskú národnú gardu, platenie rumunských kňazov zo štátnej kasy, rumunské elementárne, technické školy, gymnáziá, semináre, univerzitu so slobodou vyučovania. Sedmohradsku ústavný snem nech na základe slobody, rovnosti a pravdy vypracuje novú ústavu. Na tomto zhromaždení bolo prítomných 60 000 Rumunov, predsedali mu rumunskí biskupi Leményi a Siaguna. Sedmohradskú vládu zastupovali radca Ľudovít Szabó a hlavný župan gróf Mikuláš Bánffy.

Po mikulášskom zhromaždení prišli Kossuthom vyslaní kráľovskí komisári do Liptova a Nitry zlapať náčelníkov slovenského nevinného pohybu: Hodžu, Hurbana a Štúra. Títo zachránili sa útekom na Moravu, odtiaľ do Viedne a do Prahy; niektorí liptovskí národovci utiekli cez Tatry do Poľska, iní k Daxnerovi do Tisovca. Kossuth teraz už otvorene vystúpil a hlásal, že dá povešať všetko, čo sa bude hlásiť k žiadostiam tak lojálne, mierne a oprávnene predneseným. V tom súhlasili s ním všetci Maďari radikálneho zmýšľania, lebo keď v tom čase ešte nebolo možné vystupovať proti dynastii rozhodne, v zmysle revolučnom, pokladali za potrebné „nezávislosť a samostatnosť maďarského ministerstva“ surovým vystupovaním dokumentovať proti bezbranným národnostiam.

5. júna zišiel sa v Pešti už na základe nového volebného poriadku zvolaný krajinský snem. Ale už do tohto boli zastupitelia ľudu krikľavo nezákonitým spôsobom volení. Stoličné povereníctva, popisujúce voličov, úradovali totižto len v mestách volieb a kto bol v zmysle zákona oprávneným voličom, musel sa ísť ta osobne dať zapísať. Kto nešiel, bol z popisu vynechaný. V takýchto okolnostiach Slováci nemohli si ani jedného vyslanca vyvoliť a nový snem pozostával zväčša zo živlov maďarsko-radikálnych, veslujúcich rozhodne do revolúcie.

Pre chorobu kráľa Ferdinanda otvoril snem palatín arciknieža Štefan rečou, v ktorej lichotiace epitetá „hü magyar nemzetünk“, „kedves magyar nemzetünk“, „hü magyar népünk“ len tak sa hemžili. Toto afektované favorizovanie Maďarov tak ostentatívne prejavovali, aby vymohli odhlasovanie peňažitých prostriedkov a vojakov na potlačenie talianskej revolúcie. A palatín, aby sa predmet stal populárnejším a aby snem ochotnejšie odhlasoval žiadané prostriedky, sľúbil i národnostné pohyby na juhu touto silou potlačiť. Odsek trónnej reči o pohybe južných Slovanov, i palatínom oficiálne ako vzbura kvalifikovanom, znel takto: „Mimoriadne okolnosti krajiny urobili potrebným, aby nečakajúc prichystania a zavŕšenia všetkých návrhov a poriadkov, ktoré Jeho Jasnosti zodpovedné ministerstvo na základe ustanovenia a poverenia minulého krajinského snemu malo pripraviť a zavŕšiť, tento snem bol bez odkladu zvolaný. V Chorvátsku je zjavný útok: ozbrojené čaty v Uhorsku na dolnom Dunaji, ktoré sa vzbúrili, narušili pokoj krajiny a ako najvrelejšou žiadosťou Jeho Jasnosti je vyhnúť sa občianskej vojne, tak z druhej strany je Jeho Jasnosť presvedčená, že zhromaždení zastupitelia národa budú pokladať za prvý a najvážnejší predmet svojej starostlivosti postarať sa o všetky prostriedky, ktoré sú potrebné pre uvedenie narušeného pokoja, na záchranu integrity uhorskej sv. koruny a na ochranu nenarušiteľnej svätosti zákonov. Obrana vlasti a záležitosti finančné sú teda tými hlavnými predmetmi, na ktoré pozornosť a starostlivosť zastupiteľov národa v týchto mimoriadnych okolnostiach menom Jeho Jasnosti zvlášte dovolávam. Jeho Jasnosti zodpovední ministri predložia návrhy o týchto predmetoch. Jeho Jasnosť pevne úfa, že zastupitelia národa porobia rýchle a cieľuprimerané poriadky ohľadom všetkého toho, čo bezpečnosť a blaho vlasti predovšetkým vyžadujú. Jeho Jasnosť vyrozumela s citom bolesti a s najhlbšou ťažobou, že hoci nosí na svojom srdci blaho všetkých občanov krajiny a i vtedy išla za svojím láskavým vnuknutím, keď na minulom sneme následkom prosby svojho verného maďarského národa s najvyšším odobrením sankcionovala zákony, ktoré podľa požiadaviek času potrebné boli pre rozkvet blahobytu tejto vlasti, jednako našli sa najmä v čiastkach pripojených a na dolnom Dunaji zlomyseľní buriči, ktorí obyvateľov vlasti rozličných jazykov a náboženstiev falošnými správami a nastrašením jedného proti druhému podnecovali a tým výmyslom, akoby pripomenuté zákony neboli slobodným výplodom kráľovskej vôle Jeho Jasnosti, ich v tom smere búrili, aby sa ustanoveniam zákonov a zákonitej moci skutkami vzopreli; ba niektorí búrili tak bezočivo, že vzoprenie sa skutkami vyhlasovali za potrebné v záujme Jeho Jasnosti alebo jeho kráľovského domu. Na základe najmilostivejšieho zvláštneho nariadenia nášho jasného pána a kráľa, v jeho jasnom mene a v jeho osobe, s cieľom uspokojiť obyvateľov všetkých rečí a náboženstiev, vyslovujeme teda, že Jeho Jasnosť je pevne a nezmeniteľne odhodlaná ochrániť svojou kráľovskou mocou jednotu a celistvosť svojej uhorskej kráľovskej koruny proti všetkým vonkajším útokom a sporom vnútorným, zákony skrze neho sankcionované vždy nenarušené zachovávať a ako Jeho Jasnosť nikdy nedovolí naštrbiť zákonom zabezpečenú slobodu občanov vlasti, tak z druhej strany tak on ako i všetci členovia jeho kráľovského domu prísne zatracujú bezočivosť tých, ktorí sa opovažujú nezákonitý skutok alebo neposlušnosť proti zákonitej vrchnosti vyhlasovať za zodpovedajúcu vôli Jeho Jasnosti alebo práve za vykonanú v záujme jeho kráľovského domu.“

Táto trónna reč, lživá temer vo všetkých svojich bodoch, lebo veď marcové zákony boli revolučným hnutím vynútené, bola jasne odmietavou odpoveďou na slušné, mierne oprávnené požiadavky Nemaďarov a spolu i oprávnením stoličných oligarchov a tyrančekov na ich stíhanie, lebo o tom vo Viedni nič nechceli vedieť a počuť, že na Slovensku sú pre roduverných Slovákov už postavené šibenice.

V tom čase bol už Kossuth pánom situácie. Zdalo sa, že jeho ministerskí kolegovia Batthyányi, Deák, Eötvös už nemajú moci postaviť hrádze náruživostiam výstredných maďarských živlov vedených Kossuthom, úlohu vodcovskú prepustili mu teda so strachom a s tupou rezignáciou nad tušenými a predvídanými smutnými následkami jeho ctižiadostivého postupovania. Povolenie vyzdvihnúť 200 000 regrútov a 42 miliónov zlatých na ich vystrojenie a vydržiavame Kossuth žiadal na sneme s teatrálnou frázovitosťou. Snem povolil mu všetko s veľkým oduševnením. Na sneme bola proti Slovanom taká nenávisť, že 20. júla vyslanci prijali 236 hlasmi proti 33 návrh, aby na potlačenie zápasu, vedeného za slobodu a jednotu Talianska, dynastii poskytli podporu Uhorska, ak viedenská vláda pomôže udusiť hnutie uhorských Slovanov.

Dosť pozde síce, a]e predsa len začali vo Viedni nahliadať, že Maďari potrebujú tieto prostriedky nielen na potlačenie im v ceste stojacich, dynastii lojálne verných Slovanov a Rumunov, ale po potlačení týchto i na obhájenie úplnej samostatnosti Maďarov a na vykonanie úplného odtrhnutia sa od Rakúska. Kráľ odoprel teda sankciu rozhodnutia snemu o regrútoch, ale toto odopretie nepriviedlo k revolúcii smerujúce stoličné maďarské a maďarónske skupiny do rozpakov, lebo ony nariadili a vykonávali regrutovačky via facti pod titulom, že je vlasť v nebezpečenstve.

„Náš milý a verný národ maďarský“, „snem nášho verného maďarského ľudu“, len pred krátkym časom oslavovaný, vypravil 6. septembra veľkú, 150 členov počítajúcu deputáciu do Viedne ponosovať sa na ríšskom sneme na viedenskú vládu. Prístup do ríšskej rady zamedzil jej český politik a vyslanec na ríšskej rade dr. Fr. L. Rieger, a tak len kráľovi predniesla svoje žiadosti, aby uhorské pluky, ktoré teraz stoja proti nepriateľovi, prišli do Uhorska a tu boli podriadené rozkazom maďarského ministerstva, aby vojsku v Uhorsku rozloženému vydali rozkaz hájiť práva Maďarov proti Rumunom, Chorvátom a Srbom, aby vojenský despotizmus v Chorvátsku prestal, aby Rijeka a slavónske stolice boli k Uhorsku bezprostredne pripojené, aby zákony uhorského snemu boli potvrdené a kráľ aby prišiel do Uhorska.

Kráľ dal 9. septembra vyhýbavú odpoveď, v dôsledku čoho deputácia, plaviac sa na parníku dolu Dunajom, vystavila na ňom červenú zástavu, ozdobila si čiapky červenými perami na znak toho, že Maďari stroja svoje zámery i brannou mocou vykonať. K zrážkam medzi Viedňou a Maďarmi boli i iné vážne príčiny; viedenské ministerstvo začalo ešte v júli vyjednávať o jasné vysvetlenie a určenie toho, aká kompetencia patrí uhorskému snemu. Ohľadom Jelačića bolo uhorskému ministerstvu naložené, aby sa s ním priateľsky vyrovnalo, čo uhorský snem s rozhorčením odmietol, následkom čoho Jelačić vtrhol už 11. septembra cez Drávu s vojskom do Uhorska. V tom čase bol uhorskému ministerstvu s kráľovým prípisom zaslaný pamätný spis viedenskej vlády, v ktorom dokazovala, že to, čo Maďari v marci vymohli, nezhoduje sa s pragmatickou sankciou, nie je na prospech celej ríši a jej jednotlivým čiastkam a panovník že nebol oprávnený robiť také ústupky jednej čiastke dŕžavy. Že je teda vymenovanie uhorského ministerstva a arcikniežaťa Štefana za miestodržiteľa nezákonité a že je nevyhnutne potrebné, aby správa Uhorska bola zriadená podľa potrieb celej ríše v zmysle pragmatickej sankcie a aby uvedená bola zasa jednotná najvyššia správa.

V takomto krížovom ohni aj arciknieža Štefan zložil úrad palatína a kráľovského námestníka. Ferdinand vymenoval grófa Lamberga, ktorý bol s maďarskou aristokraciou pošvagrený a tak u nej obľúbený, za mimoriadneho komisára pre Uhorsko a za najvyššieho veliteľa nielen riadneho vojska, ale i gárd, s tou úpravou, aby medzi oboma stranami sprostredkoval mier.

Uhorský snem vyhlásil toto ustanovenie za neplatné a nezákonité a Lamberga práve na jeho ceste z Budína do Pešti ku kancelárovi Majláthovi, s ktorým mal vyjednávať, roztrhal naštvaný ľud na reťazovom moste 29. septembra. Uhorský snem vyslovil nad týmto ohavným skutkom na druhý deň síce svoje poľutovanie, ba vyzval i mesto Pešť, aby vinníkov našlo a potrestalo. Ale stalo sa to len naoko. Vyslanec Irínyi ozval sa proti návrhu, vraviac, že Lamberg nezasluhoval iné len smrť; len sa to malo vraj stať riadnou popravou.

12. októbra odstúpilo ministerstvo. K maďarskému národu vydali proklamáciu, aby na obranu vlasti povstal celý národ. Major Mak organizoval napochytre národné delostrelectvo, zväčša zo študentov; zriaďovali sa dobrovoľnícke zbory honvédov (vlastibrancov), do ktorých vo veľkom počte prichádzali dobrovoľníci najmä z Poľska a Nemecka. V krátkom čase stála proti Jelačićovi taká moc, že musel ustúpiť a generáli Róth a Filippović s 10.000 mužmi vyberaného vojska kapitulovať.

Maďarskí revolucionári namysleli si totižto, že na branný odpor, na revolúciu, majú dostatočné príčiny. Viedenské dvorné kruhy nesmierne pobúrilo zavraždenie grófa Lamberga. Kráľ Ferdinand vydal teda 3. októbra manifest, ktorým vzhľadom na to, že sa snem dal Kossuthovi a jeho spoločníkom k nezákonitostiam zachvátiť, ba viac svojich nezákonitých uzavretí i exekvoval, rozpustil uhorský snem a za kráľovského komisára pre Uhorsko vymenoval bána Jelačića s diktátorskou vojenskou mocou. V druhom odseku manifestu boli vyhlásené všetky nesankcionované rozhodnutia a nariadenia snemu za neplatné a nezákonité; na základe štvrtého odseku bola krajina podrobená vojenským zákonom a vrchnostiam, v dôsledku čoho sa doterajším vrchnostiam zabránilo odbavovať akékoľvek stoličné, mestské alebo okresné zhromaždenia. V manifeste bola pripomenutá i národná rovnoprávnosť; ohľadom tejto vypovedali, že rovné oprávnenie všetkých národností má sa nepretržite zabezpečiť a tak že pomery medzi krajinami a národmi pod Ferdinandovou korunou spojenými budú zriadené po porade s ich zastupiteľmi zákonitou cestou. Ferdinandov manifest kontrasignoval za uhorského ministerského predsedu vymenovaný generál Adam Récsey, ale keď ho 7. októbra na zasadnutí snemu prečítali, vysmiali ho vyslanci Kossuthovej strany s frenetickými, sarkastickými poznámkami, vysloviac, že ho pokladajú za neplatný, Jelačića za zradcu, odbojníka, že snem ostane v permanencii cieľom záchrany vlasti, že vrchnosti majú všetky funkcie a práce ďalej vykonávať, zasadnutia odbavovať a kto by Jelačićove rozkazy plnil, bude súdený a pokutovaný ako vlastizradca.

Medzitým na národných protirevolučných pohyboch zúčastnila sa i slovenská emigrácia. Slovenskí národovci Štúr, Hurban, Hodža, stíhaní v Uhorsku maďarskou vládou, hľadali a našli predbežne útočište vo Viedni a v Prahe. Už koncom mája zúčastnili sa na slovanskom kongrese v Prahe, zvolanom za tým cieľom, aby sa zastupitelia rakúskych Slovanov poradili o tom, aké stanovisko zaujať v tejto rozbúrenej dobe, aby si národný život v Rakúsku proti jeho nepriateľom zabezpečili. Predsedami kongresu boli odchovanci Slovenska František Palacký a Pavel Jozef Šafárik; referentom odboru československého Ľudovít Štúr. Ale na kongres do Prahy prišli aj viedenskí a maďarskí emisári poštvať proti dynastii radikálne české živly, čo sa sčiastky aj podarilo. V Prahe vypukla 12. júna, v svätodušný pondelok, bez všetkej rozumnej príčiny a rozumného cieľa vzbura; Palacký len s veľkou biedou vyslobodil z rúk rozľútených študentov Slovanom dobroprajne nakloneného grófa Leva Thuna a na barikádnych pražských bojoch zúčastnil sa i Hurban, v obrane svojho pražského priateľa Friča. Windischgrätz udusil pražské povstanie brannou mocou, vyhlásiac v Prahe stav obľahnutia. Slovanský kongres sa rozpŕchol, lebo viedenskí a maďarskí emisári chceli len toto dosiahnuť. Najhorší následok pražských turíčnych udalostí bol však ten, že český snem, ktorý Ferdinand naložil zvolať a do ktorého už i volili, sa nezišiel. Táto škoda stala sa pre štátoprávne pomery českého kráľovstva temer nenahraditeľnou. Vtedy bola zmarená jediná príležitosť, ktorá sa vyskytla za 250 rokov, pre napravenie následkov nešťastnej bielohorskej bitky.

Slovenská emigrácia v obkľúčenej Prahe nemala miesta. Hurban odišiel teda cez Viedeň do Záhrebu; tam na chorvátskom sneme rečnil o smutnom položení slovenského národa tak úspešne, že chorvátsky snem uzavrel pri vyjednávaní s Maďarmi podporovať Slovákov. Priaznivé výsledky docielil Hurban i na svojej ďalšej agitačnej ceste v Slavónii, v srbskej Vojvodine a v srbskom Belehrade. V Karlovciach dostal Hurban od Srbov strelivo a peňažné prostriedky. S týmito prostriedkami zorganizoval vo Viedni za spoluúčinkovania Štúra a Hodžu, Čechov Bloudka, Zacha a Janečka povstanie Slovákov. Vo Viedni a na Morave zozbieral 500 dobrovoľníkov, s ktorými na obranu práv slovenského národa 17. septembra vtrhol do Nitrianskej stolice. Krátko predtým zriadil so svojimi priateľmi „národnú slovenskú radu“, ktorá sa mala starať o národné záujmy, vydávať potrebné rozkazy, udržiavať poriadok a mala byť za všetko zodpovedná. Politické záležitosti spravovali Hodža, Hurban, Štúr, vojenské Česi Bloudek, Zach a Janeček. Slovenskí dobrovoľníci boli 18. septembra už na Myjave, kde sa ich počet rozmnožil o niekoľko tisíc mužov; 21. septembra vtrhli na Brezovú, vyhlásili povstanie a povolali okolité obce pod svoje zástavy. Ale i peštianska vláda bola činná, vydajúc vojsku a národným gardám rozkazy, aby slovenské povstanie potlačili. Viedenská vláda, zľaknúc sa neočakávaného slovenského ruchu, podporovala Maďarov. Prvá zrážka medzi slovenskými dobrovoľníkmi z jednej a medzi gardami a cisárskym vojskom z druhej strany bola 22. septembra pri Brezovej. V ten deň malo slovenské dobrovoľníctvo už 8 000 mužov, ale strelnú zbraň malo z nich len asi 1.000 mužov, ostatní boli ozbrojení sedliackou zbraňou. Celé stotiny pozostávali z koscov, cepárov a z mužov ozbrojených sekerami; tieto stotiny boli porozostavované medzi stotiny majúce strelnú zbraň. Maďari útočili na Brezovú, pred ktorou stáli slovenskí dobrovoľníci, z troch strán, ale útok bol na všetkých udatne odrazený, takže maďarské gardy, 400 Valmodenovských kyrasierov a jedna čiastka pluku Ceccopierov odtiahli s nezdarom. Vodcovia slovenských dobrovoľníkov, aby mužstvo utužili, tiahli s ním 26. septembra k Senici, kde Maďari zbierali nové vojsko a gardy. Avšak nepotrebný útok sedliackou zbraňou opatrenej zadnej čaty dobrovoľníkov bol odrazený a dobrovoľníci vrátili sa na Brezovú; namiesto toho rozprášili na druhý deň pri Starej Turej cisársky pluk „kráľa pruského“ a početné maďarské gardy. Odtiaľ sa obrátili zasa k Myjave; na výšinách pri Vrbovom zrazili sa s väčším zborom cisárskeho vojska a maďarskej národnej gardy 28. septembra. Ale udatnosť slovenských dobrovoľníkov podľahla tu vojenskej disciplíne a presile nepriateľov. Národná garda utekala s pozostatkami dobrovoľníkov na Moravu, lebo ďalšie bojovanie už nebolo možné.

Maďari a Maďaróni prenasledovali teraz už kruto slovenských národovcov: dvoch slovenských študujúcich mladíkov Holubyho a Šuleka dali v Leopoldove „ako buričov a popudzovateľov“, prvého 26. októbra, druhého 20. októbra, obesiť. Obaja umreli neohrozene.

Na Slovensku odporoval maďarskej vláde už len Tisovec. Zhromaždenie ľudu v Tisovci pod vedením Štefana Daxnera rozhodlo, že keď rozhodnutie snemu o vyzdvihnutí regrútov nie je zákonom majúcim kráľovskú sankciu, nie je ani rozhodnutie nariadenia odvodov skrze Gemerskú stolicu zákonité. Asentírke vzoprelo sa teda rozhodne a nedovolilo ju v Tisovci vykonať, takže v dôsledku tejto udalosti v celom Gemeri, a to i medzi Maďarmi, prepadla.

Pre tento oprávnený skutok stolica vyslala na zlapanie Daxnera a Francisciho komisára s pandúrmi. Obecenstvo mesta Tisovca sa vzoprelo a vyslobodilo ich z rúk komisára; ale aby bol Tisovec ušetrený pohromy vypálenia a vydrancovania, čím sa mu stoličné kruhy vyhrážali, Daxner a Francisci ustanovili sa 10. októbra dobrovoľne na predvolanie podžupana do stoličného sídla v Plešivci, kde boli na druhý deň uväznení. Dňa 19. októbra priviedli do Plešivca i Michala Bakulinyho a štyridsať takých mužov, ktorých pokladali za prednejších slovenských národovcov.

Stoličné kruhy boli i o tom „presvedčené“, že najmä Daxner a Francisci sú v politickom a vojenskom spojení s viedenskou kamarilou a s Jelačićom, že prechovávajú vlastizradné úmysly odtrhnúť Slovensko od Uhorska a založiť ríšu Svätoplukovu. Umienili si teda pripraviť ich o život.

Minulosť, život týchto troch mladých slovenských národovcov, Štefana Daxnera, Jána Francisciho a Michala Bakulinyho (posledný vyznačoval sa v tom čase viac platonickou rodoláskou), bol otvorenou knihou, z ktorej bolo možné vyčítať len šľachetné snahy na povznesenie slovenského ľudu. V listoch, u nich zhabaných, vyslovovali úprimné sympatie so snahami, s povstaním Štúra, Hurbana a Hodžu. Pre tieto odsúdil ich štatariálny gemerský súd 5. novembra na smrť povrazom. Exekvovanie súdu bolo prekazené len zvláštnym, milostivým riadením božím; víťazstvo bána Jelačića pri Schwechate nad Maďarmi 30. októbra natoľko naplašilo plešivských štatariálnych sudcov, že sa neopovážili na svoju zodpovednosť exekvovať svoj súd, ale premenili ho na trojročný, u Bakulinyho na dvojročný žalár, v ktorom menovaných mladých národovcov hneď i zadržali.

Po vymenovaní Adama Récseyho za uhorského ministerského predsedu nastúpil v Uhorsku zjavný odboj.

Na návrh svojho predsedu Pázmándyho snem rozhodol, aby exekutívna moc bola oddaná mimoriadnej vláde, lebo v daných okolnostiach nie je možné uviesť ministerstvo. Exekutívna moc bola zverená teda výboru pre ochranu krajiny, ktorý už predtým, ako vláde pridaný, za istý čas úradoval. Ale keďže teraz hlavnou starosťou vlády bola vojna, rozhodli, aby krajinu spravoval tento výbor. Okrem Mészárosa a Pázmándyho náležali všetci členovia výboru, Bartolomej Szemere, Ladislav Madarász, Pavel Nyáry, Ján Pálffy, Imrich Sembery, Jozef Patay a gróf Kazimír Batthyányi, strane radikálnej. Predsedom výboru bol Ľudovít Kossuth, ktorý spravoval i financie, Mészáros záležitosti vojenské, gróf Ľudovít Batthyányi zahraničné, Nyáry vnútorné, Szemere pravosúdne, Madarász policajné.

Národné maďarské vojsko, do ktorého vradil násilne i veľký počet Nemaďarov, tiahlo na Kossuthov rozkaz pod veliteľstvom generála Mogu na pomoc búriacej sa, obliehanej Viedni, kde 6. októbra uličná vzbúrená luza na lampu obesila vojenského ministra grófa Latoura; ale maďarské vojsko porazil pri Schwechate 30. októbra bán Jelačić. Kossuth odobral teda veliteľstvo Mogovi a zveril ho Arturovi Görgeymu.

*

Koncom roku 1848 stali sa pomery rakúskej ríše takými povážlivými, že bola potrebná premena v osobe panovníkovej. Ferdinand V., pre stálu chorľavosť k vláde i tak neschopný, vzdal sa teda trónu a jeho brat František Karol nástupníctva, následkom čoho za plnoletého vyhlásený František Jozef I., syn Františka Karola, nastúpil panovanie 2. decembra. Potom v dvorných viedenských kruhoch rozhodli čím naj skorej potlačiť maďarskú revolúciu. Windischgrätzovi naložili so 65.000 mužmi tiahnuť dolu Dunajom; generál Šimunić dostal úlohu s 9.000 mužmi podať ruku hlavnému voju od moravských hraníc cez Bratislavu; generál Götz mal so 6.000 mužmi od sliezskych hraníc vtrhnúť do Uhorska stolicou Trenčianskou, Oravskou a Liptovskou; generál Schlick s 20.000 mužmi z Haliče cez Duklu tiahnuť k Prešovu a ak by bolo potrebné, napredovať od Jágra k Pešti. Generálovi Puchnerovi naložili s 32.000 mužmi zo Sedmohradska vtrhnúť do údolia Maruše; Rukavina mal sa s ním spojiť pri Temešváre, oslobodiť Arad a vytrhnúť Banát z rúk Maďarov. Od jeho východu mali hraničiari pod Trebersbergom a Dahlenom postupovať k Päťkostoliu, Nugent zasa s 12.000 mužmi od Štajerska k Blatenskému jazeru. Cisárske vojsko malo okrem toho dobrú podporu na severe v novoorganizovanom slovenskom povstaní, v Sedmohradsku na Sasoch a Rumunoch, v južnom Uhorsku na Srboch. Windischgrätz začal operáciu 16. decembra prekročením uhorských hraníc. Keď maďarská vláda tento plán poznala, utiahla sa po porážke Percela pri Móre, kde bán Jelačić 26. decembra slávil svoje skvelé víťazstvo, pred napredujúcim Windischgrätzom z Budína do Debrecína 31. decembra. Pod veliteľstvom Poliaka, generála Dembińského, zišlo sa tu značné revolucionárske maďarské vojsko. Generál Bem, tiež Poliak, tiahol do Sedmohradska proti Puchnerovi, ktorého tam viac ráz porazil. Görgey mal príkaz zamedziť napredovanie Schlickovi. Hlavná maďarská sila pod Dembińským stála proti centru cisárskeho vojska. Windischgrätz vtiahol 5. januára do Budína, kde maril čas náhlym súdením nad buričmi. Ale vykonal i skutok šľachetný: gemerskí národovci Daxner, Francisci a Bakuliny, odsúdení maďarským štatariálnym súdom na trojročný ostrý žalár, boli z obavy, aby ich na Košice a Rožňavu postupujúci Schlick v Plešivci neoslobodil, odoslaní do Pešti do väzenia v Neugebäude. Tu zasa dokázala sa na nich zvláštna milosť božia. Keď revolucionárska vláda utekala do Debrecína 31. decembra i s politickými väzňami, šťastnou náhodou nebol rozkaz ohľadne ich odvedenia profózovi načas doručený. Ostali teda v Pešti. Mladý slovenský národovec Viliam Paulíny, pridelený Windischgrätzovmu vojsku, znajúc o ich väznení v Pešti, sprostredkoval skrze bána Jelačića a grófa Vrbnu u Windischgrätza ich vyslobodenie hneď a zaraz.

Medzi jednotlivými oddielmi boli v tom čase v Hornom Uhorsku už častejšie bitky. Windischgrätz pohol sa z Pešti len koncom februára a spojac sa so Schlickom, porazil Dembińského pri Kápolne, ale s takou stratou i zo svojej strany, že nemôžuc vyúžitkovať víťazstvo, cúvol a obliehal Komárno. Ale táto pevnosť odporovala udatne a obliehanie sa preťahovalo. Maďari nazbierali za ten čas nové a nové vojská, posilnili sa mnohými uprchlíkmi, najviac Poliakmi, ktorí vyplnenie svojich politických túžob očakávali od víťazstva Maďarov.

Po bitke kápolnianskej Maďari chopili sa už ofenzívy. Görgey prešiel s maďarským vojskom pri Tokaji cez Tisu už 20. marca a preraziac operačnú čiaru cisárskeho vojska, premohol najprv generálov Schultza a Götza a chytil i posádku v Lučenci. Damjanich postupoval s pravým krídlom maďarskej armády od Segedína a poraziac Jelačića pri Köröši, prinútil ho ustúpiť k Ceglédu. I Dembiński prešiel s centrom cez Tisu a tak celá maďarská armáda spojila sa pri Gyöngyösi vo veľkom polkruhu. Windischgrätz zaujal postavenie pri Hatvane. Dembiński urobil na toto mesto 1. apríla silný útok, vybil odtiaľ centrum cisárskeho vojska po vražednom boji; cisárski nechali na bojišti päť diel, 250 zajatých a 1.000 mŕtvych. Görgey odtisol Schlickovo pravé krídlo 4. apríla pri Aszóde; 6. apríla utrpela celá cisárska armáda pri Jedľove strašnú porážku a ustúpila k Pešti. Potom Görgey porazil cisárskych ešte raz pri Vacove, kde z nich padlo a ranených bolo 10.000 mužov. Potom už nič nemohlo zastaviť Maďarov vo víťaznom postupe. V máji Görgey dobyl po hrdinskom boji a zmužilej obrane i Budín, kde padol i udatný rakúsky generál Hentzi, obranca Budína. I Komárno bolo oslobodené a aby mohlo vydržať očakávané obliehanie, opevnené.

Maďarský snem, ktorý zasadal od januára 1849 v Debrecíne, domnievajúc sa, že je už konečné víťazstvo docielené, prijal 14. apríla Kossuthov návrh, „aby vierolomná dynastia habsbursko-lotrinská bola vyhlásená pred bohom a ľuďmi za zosadenú z trónu“.

Stalo sa to v debrecínskom kalvínskom veľkom kostole za prítomnosti veľkého zástupu ľudu. Na čelo „národnej vlády“ bol postavený Kossuth ako gubernátor. Dňa 15. apríla vydaný bol manifest, v ktorom bolo Uhorsko vyhlásené za európsku republiku s udaním príčin, prečo bola dynastia zosadená. Po zaujatí Budína skrze Görgeyho „gubernátor“ Kossuth vtiahol už začiatkom júna i s novým maďarským ministerstvom slávnostne do Pešti, kam preložil svoje sídlo i snem. Na skvelom záprahu mesta Pešti viezol sa Kossuth do mesta i so svojou manželkou, ako čo by triumfálne prijatie platilo „dynastii“ Kossuth. To mu ministri Csányi a Horváth (maďarský dejepisec), ktorí s ním cestovali, rozhodne zazlievali, vtiahnuc do Pešti na fiakroch bočnými ulicami.

Kým Maďari neprešli do ofenzívy, viedenská vláda im nadŕžala a len potom zmenila svoje stanovisko voči nim. Vodcovia slovenských národných pohybov dobre vedeli, že s Maďarmi nastane rozhodný boj, preto ponúkli svoje služby na organizovanie slovenských dobrovoľníckych zborov i na podporu cisárskeho vojska, ktoré malo Maďarov tlačiť od severu. Nezdar prvej slovenskej vojenskej výpravy z Moravy do Nitry, odmietavé vysokomyseľné chovanie sa kniežaťa Windischgrätza k slovenským dobrovoľníkom, jeho známe sympatie k maďarským starokonzervatívnym magnátom nezlomili heroického, vždy činného ducha Hurbanovho, ktorý v októbri a v novembri vo Viedni a v Prahe ustavične pracoval na zriadení druhej dobrovoľníckej výpravy na Slovensko.

V novembri 1848 dostal z prvej výpravy známy dôstojník Bloudek v dôsledku Hurbanovho zásahu povolenie zriadiť dobrovoľnícke zbory a vypraviť ich na Slovensko. Z Prahy priviedol niekoľkých mladíkov a vojenských vyslúžilcov a kým Hurban zbieral Slovákov a Moravanov, prišiel Bloudek do Tešína, kam došli i Zach a Janeček a kde ich očakával rakúsky podplukovník Frischeisen so štyrmi stotinami Palumbiniho českého pluku, aby so slovenskou výpravou súčasne vtrhol na Slovensko a pomáhal riadiť ďalšie operácie. Keď si slovenskí dobrovoľníci osvojili prvé začiatky vojenskej služby, vtrhli 3. decembra s vojskom, oddelením ľahkej jazdy a s niekoľkými prskavkami Jablunkovským priesmykom na Slovensko. Na odpor narazili len 11. decembra pri vtoku rieky Kysuca do Váhu. Pri Budatínskom zámku boli rozostavené maďarské gardy v počte 4.000 mužov so siedmimi delami. Maďari boli čo do počtu v prevahe a mali i výhodnejšie postavenie, ale Bloudek jednako zahnal ich útokom; keď sa však chcel zmocniť mosta cez Váh a zabezpečiť si postup na Žilinu, privítali ho Maďari prudkou paľbou z diel ukrytých za mostom. Všetko namáhanie zaujať most bolo márne; Maďari porúchali i Budatínsky zámok, odkiaľ na nich strieľali cisárski. Slovenská výprava vrátila sa v noci na Čadcu a do Jablunkova a obsadiac Jablunkovský priesmyk, očakávala posilu, ktorá prišla koncom decembra v takom počte, že tam bola spolu celá brigáda. Pod velením generála Götza tiahla na Žilinu a už 2. januára 1849 zrazila sa s Maďarmi zasa pri Budatíne. Kým sa cisárske vojsko pustilo s Maďarmi do boja, Zach a Bloudek zaujali most, v dôsledku čoho Maďari ustúpili do Turčianskej stolice. Po krátkom oddychu v Žiline tiahla i slovenská výprava do Turca a nenaraziac na odpor, prenasledovala nepriateľa cez Rajec, Nemecké Pravno, Prievidzu a Rudné ku Kremnici. V Turčianskej stolici, najmä v Mošovciach, vítali a prijali cisárske vojsko a dobrovoľníkov slávnostne a stolica zásobila ich všetkým potrebným. Počet dobrovoľníkov činil na začiatku výpravy dvesto mužov, v Turci vzrástol na osemsto. Náčelníci slovenského povstania šli 13. januára 1849 do Turčianskeho Sv. Martina zriadiť stoličný magistrát v národnom duchu. Cisárske vojsko obsadilo Kremnicu a Štiavnicu, Bloudek a Zach strážili Turiec zo strany oravskej, odkiaľ zamýšľali vtrhnúť Maďari.

Koncom januára prišla zvesť, že Görgey chce od Banskej Bystrice vtrhnúť na horné Považie. Turčianska stolica zvolala v dôsledku tej zvesti celú stoličnú pohotovosť obsadiť priesmyky a zadržať nepriateľa. Medzitým zvesť nebola pravdivá a dobrovoľnícky zbor tiahol z rozkazu generála Götza vo februári do Liptovského Sv. Mikuláša, a keď cisárske vojsko začiatkom februára išlo na Dolnú zem, dobrovoľníci obsadili Levoču, Prešov a Košice.

Potom sa prihlásilo z Liptova a z iných strán za dobrovoľníkov toľko ľudí, že výprava počítala teraz 1.500 mužov. Dobrovoľníkov nepriťahovali do riadnej vojny; oni mali príkaz udržiavať poriadok v krajine a starať sa, aby obsadené mestá boli v bezpečnosti. Bloudek sa stal vojenským veliteľom Horného Uhorska a majúc pridelený malý oddiel cisárskeho vojska, staral sa o celý dovoz Rambergovho zboru.

Hurban, Štúr a Zach vybrali sa potom vo februári na čele slovenskej deputácie do Olomouca k cisárskemu dvoru opakovať sťažnosti a žiadosti Slovákov, predostreté už viac ráz bez výsledku.

V marci prichádzali z Uhorska znepokojujúce správy o stave cisárskeho vojska. Bloudek, neveriac Košičanom, prešiel i so skladmi do Prešova, odkiaľ vykonal smelý podnik, aby maďarským honvédom, ktorí medzitým obsadili Košice, vyprázdnil vojenské zásoby. Po bitke pri Kápolne, obávajúc sa väčšieho návalu nepriateľov, Bloudek skoncentroval všetko svoje mužstvo v Prešove. Ale insurekcia, ktorú v Šariši a Zemplíne zamýšľal zriadiť, nevydarila sa pre nevšímavosť a úplný nedostatok národného povedomia obyvateľov. Jednotlivé oddiely maďarských gárd, ktoré sa zo všetkých strán tisli k Prešovu, zahnal síce, ale keď náčelník oddielu honvédov Ľudovít Benický pritiahol od Levoče s delami a so značnou vojenskou silou k Prešovu a strieľal na dobrovoľníkov, Bloudek vytiahol z Prešova v úplnom poriadku, dorazil 22. apríla do Kežmarku, kde rozpustil svoje dobrovoľnícke stotiny; len 350 dobrovoľníkov tiahlo pod veliteľstvom majora Trenka k Budatínu. Bloudek odišiel do Sliezska.

Príčiny tohto skutku boli mnohonásobné. Slováci sa sklamali v nádejach v lepšiu budúcnosť, lebo i na Slovensku ostali maďarskí úradníci v úradoch a po rozpustení kroměřížskeho snemu, namiesto žiadaných národných snemov, viedenská vláda nanútila ríši takú ústavu, v ktorej sa ani jednej prosbe a sťažnosti Slovákov nevyhovelo. K tomu dobrovoľníci nedostali plat, živili sa pri všetkých útrapách a nebezpečenstvách vlastným grošom a nastávajúci jarný čas volal ich k poľným prácam.

Druhý oddiel dobrovoľníckeho zboru, organizovaný Michalom Hodžom a Čechom Janečkom, operoval pri Komárne, na čiare Váhu. Do tohto zboru pristúpili začiatkom januára z maďarského väzenia v Neugebäude Windischgrätzom na slobodu prepustení gemerskí národovci Štefan Daxner, Ján Francisci a Michal Bakuliny. Tento zbor zúčastnil sa i pri obliehaní a dobytí Leopoldova a 26. apríla 1849 i v bitke pri Ácsi. Na spiatočnej výprave k Prešporku dobrovoľníkov tohto zboru pridali k avantgarde, kde svojou vytrvalosťou vydobyli si aj chválu vtedajšieho veliteľa avantgardy, plukovníka D’Orsana. Ale rakúske veliteľstvo zaobchádzalo aj s nimi nespravodlivo a neslušne; generál Šimunić neuznával Janečka, následkom čoho dobrovoľnícki dôstojníci sami starali sa o reorganizáciu tohto dobrovoľníckeho zboru. Jednomyseľne uznaná bola potreba, aby zbor dostal osobitného hlavného veliteľa spomedzi dôstojníkov riadneho vojska a aby bol poslaný na Slovensko, lebo len tu mohol nahradiť svoje straty novým mužstvom.

V tejto veci išiel do Viedne Štefan M. Daxner, veliteľ dobrovoľníckeho bataliónu, a v ministerstve vojenských záležitostí vykonal, že za hlavného veliteľa slovenských dobrovoľníkov bol vymenovaný kapitán Götzovho generálneho štábu, barón Henrich Lewartowski, a dobrovoľníctvu dostala sa samostatná úloha očistiť banské mestá a vôbec celé Horné Uhorsko od maďarskej guerily.

Reorganizovanie slovenského dobrovoľníctva vykonal Lewartowski v Skalici a v Račišdorfe pri Prešporku. Potom jeden celý batalión, pozostávajúci zo šiestich stotín a jednej stotiny rezervy, zložil prísahu na vojenské články, že za sväté práva trónu a slovenského národa, uznané i kráľom Františkom Jozefom I., bude bojovať až do pokorenia maďarskej revolúcie.

Tento zbor bol do konca júna roku 1849 vystavený na čiare Váhu proti Komárnu; v júli pohol sa do banských miest očistiť tieto kraje od maďarskej guerily.

Zaujatím Pešti, Budína a vytisnutím cisárskych armádnych zborov maďarským revolučným vojskom ocitla sa dynastia vo veľkom nebezpečenstve stratiť Uhorsko a veľmocenské postavenie v Európe. V tejto veľkej tiesni cieľom potlačenia revolúcie viedenská vláda odhodlala sa požiadať Rusko o pomoc. Na osobnej schôdzke cisárov Mikuláša a Františka Jozefa vo Varšave 11. mája 1849 sa dohodlo a v polovici júna vkročilo už 13.000 Rusov pod kniežaťom Paskievičom z Haliče do Uhorska; ruský generál Lüders vtrhol z Románie do Sedmohradska s 36.000 mužmi pomáhať Puchnerovi.

Veliteľstvo nad rakúskou hlavnou armádou pri Bratislave prevzal Július Haynau a k nej pripojilo sa pozdejšie ešte 12.000 mužov, takže teraz už mala 72.000. Na štajerských hraniciach stálo 12.000 mužov pod Nugentom, pri Osieku 25.000 pod Jelačićom. Maďari mohli proti tejto sile postaviť sotva polovičku. Hlavná hornouhorská armáda pod Görgeym mala 50.000 mužov, báčskobanátska pod Percelom a Vécseym 30.000, sedmohradská pod Bernom 32.000, severná pod Dembińským pri Prešove 12.000, armádna divízia pod Kazinczym v Marmaroši 6.000, konečne petrovaradínska posádka 5.000 mužov.

Maďarské vojsko namáhalo sa a bojovalo všade hrdinsky, ale jednako bolo vždy tlačené hlbšie do krajiny. Dňa 26. júna Rakúšania zaujali Ráb a po niekoľkých ostrých bitkách medzi Haynauom a Görgeym v okolí Komárna, kde Görgey utrpel citeľné porážky, vtiahol Haynau do Budína a Pešti. Maďarská vláda utekala i so snemom do Segedína, vynesúc tu 21. júla svoj povestný zákon o národnej rovnoprávnosti, ktorý podľa Michala Horvátha mal len jednu chybu, že nebol vynesený 15. marca 1848. Ale i tento zákon uprednostnil zväčša len Rumunov a Srbov; Slovákov týkal sa len natoľko, nakoľko v ňom Maďari veľkodušne dovolili, aby po maďarsky neznajúci Slováci mali v stoličných výboroch právo po slovensky hovoriť. Tento zákon, vynesený vtedy, keď Maďari nemali na jeho vynesenie nijakého práva, na jeho uskutočnenie nijakej moci, bol národnou spoveďou Maďarov zo všetkých politických hriechov, ktorých sa do tých čias dopustili na Nemaďaroch. Ale spoveďou krátkou, lebo o 18 rokov páchali tie isté politické hriechy vnove, pravda, teraz už pri spoluúčinkovaní samej koruny.

Görgey ustupoval zatým pred Rusmi do krajov Tisy; i Bem ustupoval v Sedmohradsku, už bol odtiaľ úplne vytisnutý.

Hlavná maďarská vláda pod Kmetym, Vysockým, Mészárosom, Dembińským, Guyonom a Percelom nachádzala sa teraz pri Szent-Iványi v defenzívnom položení; rakúska armáda ju tu napadla a donútila ustúpiť. Dembiński ponáhľal sa k Temešváru, aby ho dobyl, kým ho Rakúšania neoslobodia. Haynau tiahol všade za maďarskou armádou, ktorá pri Malom Bečkereku spojila sa s vojskom Bemovým. Ale Haynau porazil tu Maďarov tak strašne, že z ich 50.000 mužov zišlo sa na druhý deň len 10.000 bojaschopných vojakov. Temešvár bol oslobodený. Jeden oddiel Görgeyho armády, ktorému velil Alexander Nagy, zničil 2. augusta pri Debrecíne Paskievič, takže z neho ani polovica vovedne neostala. Maďarská vláda odsťahovala sa zo Segedína do Aradu, kam s pozostatkami svojho vojska pritiahol i Görgey.

Teraz už bolo pozde koncentrovať rozmetané maďarské vojsko, ktoré k tomu bolo častými porážkami už demoralizované. Ľudovít Kossuth to vedel veľmi dobre, preto preniesol svoju gubernátorskú moc na „diktátora“ Görgeyho ešte 10. augusta; súčasne poďakovala sa i výkonná vláda.

Görgey odkázal teda ešte 11. augusta ruskému generálovi Rüdigerovi, že je hotový bez podmienky zložiť zbraň, len aby pri zložení neboli prítomní Rakúšania. 13. augusta postavilo sa 28.000 mužov maďarského vojska so 142 delami do vojenského radu na rovine pri Világoši a zložilo zbraň pred Rusmi, vzdajúc sa na milosť a nemilosť.

Dôstojníkov odviedli do Aradu, mužstvo sčiastky do Veľkého Varadína, sčiastky do Zarandu. Za Görgeym vzdal sa s 10.000 mužmi Kazinczy, za Kanzinczym Vécsey a niektorí velitelia menších oddielov v Sedmohradsku. Damjanich odovzdal Arad; za ním sa vzdal Petrovaradín. Bem a Guyon chceli síce pozbierať roztratené pozostatky maďarského vojska pri Lugoši, ale vidiac nemožnosť, utiekli s Mészárosom, Dembińským, Percelom, Kmetym za Kossuthom a Steinom do Turecka.

Už len Klapka bránil sa s 20.000 mužmi v Komárne, ale vidiac, že je sám na bojisku, vzdal sa 2. októbra i on pod podmienkami veľmi čestnými. Do Komárna vošlo cisárske vojsko 5. októbra a už šiesteho boli v Arade sčiastky zastrelení, sčiastky povrazom odpravení revoluční generáli Kiss, Aulich, Török, Lahner, Vécsey, Pöltenberg, Nagy, Knezich, Leiningen, Damjanich, Dessewffy, Lázár a Schweidel, v Pešti gróf Ľudovít Bátthyányi, knieža Woroniecki, Giron, Abancourt, barón Perényi, bývalý minister Csányi, v Prešporku barón Jesenák. Smrťou potrestali spolu 114 najprednejších revolucionárov. Artur Görgey dostal na ruskú intervenciu milosť a bol do Celovca internovaný. Za popravami nasledovalo hromadné súdenie na mnohé roky; mládež odviedli k vojsku a Uhorsko prišlo do stavu obkľúčenia.

Slovenský dobrovoľnícky zbor pod velením baróna Lewartowského jestvoval na Slovensku ešte za krátky čas. Hlavnú úlohu zastával v ňom najmä Štefan Daxner, ktorý bol s jednou stotinou vyslaný do Liptova, aby tam za pomoci Hodžu organizoval nový, druhý batalión a aby sa ako veliteľ druhého bataliónu pripojil k Lewartowskému v Brezne. Daxner vykonal túto úlohu: z mužstva, ktoré sa schádzalo z obcí hornoliptovských, zostavil jeden úplný batalión a jednu stotinu strelcov. Potom oslobodil barikádami zatarasenú cestu a premávku medzi Liptovom a Zvolenom a prejdúc cez Čertovicu, pripojil sa k Lewartowskému v Brezne.

Ďalšou Daxnerovou úlohou bolo očistiť od maďarskej guerily dolný Spiš a horný Gemer, čo vykonal bez nehody, s úspechom.

V Gemeri Daxner dal dôkaz kresťanskej lásky, lebo ani najmenším skutkom nepomstil sa na tých, ktorí ho boli odsúdili na smrť.

V svojom rodisku, v Tisovci, zvolal hneď po príchode do Gemera zhromaždenie ľudu, na ktorom boli zastúpené všetky obce horného Gemera. Zhromaždenie rozhodlo jednomyseľne podať panovníkovi prosbu, aby Slovensko bolo organizované ako osobitná korunná zem na základe národnom, s úradnou rečou slovenskou. Zhromaždenie vymenovalo i deputáciu, ktorá skrze obce v tomto zmysle podpísanú petíciu odniesla do Viedne a tam oddala panovníkovi. No u ministra Schwarzenberga narazili na tuhý odpor; minister odvetil deputácii, ktorá sa uchádzala i o jeho podporu, že prosbu Slovákov vyplniť nemožno, lebo nie je možné oddeliť Slovákov od Maďarov čínskym múrom.

Zbor slovenských dobrovoľníkov bol v Prešporku 21. novembra 1849 rozpustený. Tu rozlúčil sa s ním vzletnou rečou Jozef M. Hurban. Velitelia a mužstvo vrátili sa k svojim domácim kozubom s dôverou, že už teraz nastane pre slovenský národ lepšia budúcnosť.

Slovenských národovcov roku 1848 mnohé príčiny nútili chytiť sa zbrane. Hlavnými pohnútkami organizovať slovenské povstanie boli: z politického prenasledovania vyplývajúca nevyhnutnosť sebaobrany, vrodená vernosť dynastii, mravná povinnosť ochrániť slovenský ľud od útlaku maďarskou vládou mu nanútených bezohľadných úradníkov, konečne mravná potreba kriesiť v slovenskom národe národné povedomie a povedomie národnej jednoty i vojenským dejstvovaním.

Na slovenskom povstaní zúčastnili sa najlepší, najráznejší slovenskí národovci a pri organizovaní dobrovoľníckych zborov a na ich vojenských pochodoch nikdy nepremeškali poúčať slovenský ľud o jeho národných právach, kriesiť v ňom národné povedomie a cit spolupatričnosti. Nemohli teda vystať značnejšie mravné následky ozbrojeného vystúpenia. Politický tlak, ktorým viedenská vláda od roku 1850 — 1860 tiesnila i Nemaďarov, znemožnil síce prejavy národného života v týchto rokoch, no zato tým ráznejšie prihlásili sa Slováci roku 1861 k svojim národným právam, čo sčiastky treba pokladať za výsledok ich dejstvovania v rokoch 1848 a 1849.

Tí istí muži, ktorí v rokoch 1848 — 49 slovenský národ za svoje národné práva do boja volali, boli i náčelníkmi politického hnutia roku 1861.

Proti obvineniu maďarskej verejnej mienky, že slovenskí národovci stáli roku 1848 v službe viedenskej kamarily, obraňujú ich udalosti veľkého významu. Prvú, septembrovú výpravu Hurbanovu do Nitry v jej výsledkoch znemožnili cisársko-kráľovskí vojaci, a posledné rozhodnutie segedínskeho revolučného snemu o rovnoprávnosti uhorských národov, ktorým Maďari kajúcne zoznali, že do roku 1848 často prehrešili sa proti nemaďarským národom a sľubovali z uhorských zákonov všetko odstrániť, čo Nemaďari za škodlivé a urážlivé pokladajú, je jasným dôkazom toho, že maďarizačné, národ slovenský ničiace snahy donútili Slovákov chytiť sa zbrane, a nie viedenská kamarila, ktorá podporovala snahy Maďarov, snahy slovenské však len zriedkavými prejavmi o národnej rovnoprávnosti na papieri.

Hlavného organizátora slovenského národného povstania, najzaslúženejšieho slovenského národovca Jozefa M. Hurbana, obviňovali nie raz i slovenskí muži, že organizovaním slovenského povstania s nedostatočnými duševnými i hmotnými prostriedkami viedol masy slovenského ľudu na istú jatku, do záhuby, do bezživotia. Ale ani toto obvinenie nie je odôvodnené, lebo bez veľkých, ťažkých obetí nevybojoval si ešte ani jeden národ čestnú existenciu a z obviňujúcich Slovákov nemohol ani jeden s istotou tvrdiť, či celý slovenský národ duchom slobody hnutý neprecitne a nestrasie odrazu putá dávnej nevôle.

Pramene: Horváth Mihály: Magyarország függetlenségi harca. — Márki Sándor a Beksics Gusztáv: A Modern Magyarország. — Štefan Marko Daxner: Vlastný životopis, Slovenské pohľady 1899. — Dr. Jozef M. Hurban: Rozpomienky, Slovenské pohľady 1886 — 7. — Mikuláš Dohnány: História povstania slovenského.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.