ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovenský literárny ruch od roku 1785 a jeho vplyv na vývin národného povedomia Slovákov

Prvé stopy určitého národného povedomia slovenskonárodnej kmeňovej individuality v novšej dobe sú viditeľné len v spisoch slovenských literátov.

Daniel Horčička, rodák sučiansky, ev. kňaz a pre svoje náboženské presvedčenie vyhnanec Leopoldovej doby, má nielen slovenské, ale i slavianske povedomie, vyjadrené v diele Neo-forum latino-Slavonicum (Nový trh latinsko-slovenský), vydanom roku 1678 v Lešne. Chváli v ňom starobylosť, čistotu, bohatstvo a úsečnosť slovenskej reči, ponosujúc sa, že na jej vzdelávaní na Slovensku málokomu záleží. Spomínajúc rodákov, najmä magnátov slovenského rodu, ostro karhá „odrodilých vrtkavcov, obťažených závratom pýchy a či bezumnosti“, a napokon kladie im na srdce, aby ľúbili rodný jazyk. Takýto prívet určil mladi, pochádzajúcej z rodu Radvánských, Horvát-Stančičov, Kubínych, Rakovských, Benických, Juštovcov, Zátureckých, Rakšánich, Búľovských a Revických.

Chýrny ev. kňaz a superintendent doby rákóciovskej, Daniel Krman, v silných, citlivých distichách hlása svoje národné presvedčenie, takto sláviac slovenčinu:

„Chvála budiž tobě, náš předobrý bože, z tak velikého dobrodiní, že neklesl náš i do konce jazyk — náš jazyk obzvláštní, starodávný dosti, slovanský, jenž jazyku plodná jest v světě mátě jiných: český, chorvátsky, ruský, polský i moravský, bulgarský, srbský, jsou z něho, jsou i jiné.“ —

Charakterom ináč mĺkvy, ale muž veľkej učenosti, Matej Bél, rodák očovský, za panovania Karola III. ev. kňaz a profesor prešporský, v predhovore k Doležalovej slovenskej mluvnici takto charakterizoval krásu a výtečnosť slovenskej reči: „Lebo ak chceme súdiť podľa pravdy, v ničom nezaostáva ani za vážnosťou a velebnosťou španielčiny, ani za pôvabom a hladkosťou francúzštiny, ani za vznešenosťou a silou angličtiny, ani za bohatstvom zmyslu a dôrazu nemčiny, ani za mäkkosťou a ľúbozvučnosťou taliančiny, ani konečne za veliteľskou prísnosťou maďarčiny; také znamenité má vlastnosti, keď ňou hovoria muži učení, výreční a do spoločnosti súci i vzdelaní.“

Ján Hrdlička, rodák modranský, ev. kňaz maglódsky, v Starých Novinách vychádzajúcich v Banskej Bystrici v rokoch 1785 — 1786 za redakcie Ondreja Plachého, ev. kňaza turčiansko-sväto-martinského, rozpísal sa o „Vzněšenosti řeči české, neb. vůbec slovenské“ takto: „Jako v letě potřeby jest dělati, tak přepášte i vy bedra, opnete roucho, ohrňte ruce vaše k dílu okolo víc než napolí obživené řeči vaší. Jedni uhory její orte, jiní vysekávejte podrostlé v ní trní a bodláčí, jiní vezmouce nůž ostrý obrezujte všecko, cožkoli cizího se jí přichytilo; jiní obkopávejte kořene její, aby tím silněji hnaly, a jestli které již se ostaraly, opět se zmladily; jiní ještě oběma rukama pilně všecko, což se ukazuje, pilně zalévejte v té isté náději, že potrebného k tomu všemu slunce propůjčí vám, kterýž i jazykem vaším oslavován bývá bůh. Nedejte se, prosím, v tomto zahanbovati pošlým od vás sestrencům Moskvanům a Polákům, kteříž řeči této své znamenitě již vydělali i ještě vydělávají.“

Jur Ribay, ev. farár na Torži, najrázovitejší spolupracovník Starých Novín, žiada si v svojich spisoch hodne dobrých vzdelávacích ľudových kníh a dobré školy s vyučovacou rečou československou, aby sa všeobecná vzdelanostná úroveň slovenského národa zodvihla.

Aj Michal Semian, ev. kňaz a spolupracovník Starých Novín, napísal a vydal v Prešporku roku 1786 dielo dejepisné: „Kratičké historické vypsání knížat a králů uherských — aby slovenské naší nácii poslaužil“.

Veľká vec je vystúpenie Antona Bernoláka. Písomný jazyk slovenčil už Daniel Horčička, a slovenčili ho najmä vo vydaniach katolíckych už i Horčičkovi súčasných. Ale toto snaženie, nie dosť dôsledné, Bernolák uzákonil, sankcionoval. Vydal totiž roku 1790 mluvnicu slovenskú, Grammatica slavica, a zostavil v šiestich zväzkoch Slovár slovenský (vydaný potom v rokoch 1825 — 1827). Týmto vystúpením takrečeno organizovalo sa v literatúre slovenské rím.-kat. duchovenstvo a roku 1793 vzniklo v Trnave Slovenské učené Tovarišstvo. Najužitočnejší úd jeho, naháčsky rím.-kat. kňaz Juraj Fándly, predzvestoval v svojom slovenskom, roku 1793 vydanom diele, nazvanom Zelinkár, slovenskému národnému snaženiu takúto budúcnosť: „O volakterý rok uvidí učený svet, že slovenský jazyk a jeho písebné pero vždycky sa móže inším rečám a vtipom v Európe vychváleným s velkú chválu pripodobniť jak s duchovníma, tak so svetskými knihami.“ Pri vydávaní svojich kníh mal i tento cieľ: „dokázať, že sú aj katolícki Slováci prebudení a že je potrebné literatúru slovenskú osamostatniť, aby sa už jednúc našeho slávneho slovenského národu dobropísebnost aj dobrovýmluvnost z hlbokých tmí na svetlo vyvinula“. Je vraj čas, volá Fándly, aby sa Slovák prebral z nedbalosti minulých storočí, aby neopúšťal bez úžitku siene školské, aby svojou rečou, svojím písmom, svojimi knihami viedol svoj národ, keď nie k zlatému, tak aspoň k striebornému veku.

Svoje slovenčenie literárneho jazyka bratislavský kanonik Jozef Ignác Bajza obhajuje tým, že je zvrchovaný čas, aby sa i Slováci po storočnej duševnej nečinnosti zapodievali tým, čím človek delí sa od nemej tvári, a aby vedy a umenie svojím rodným jazykom pestovali. Ostrihomský kanonik Juraj Palkovič, ktorý horlive vynakladal peniaze na tlač slovenských kníh (okrem prvého zväzku vydal i Bernolákov Slovár; vydavateľom prvého zväzku Slovára bol ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay), v rokoch 1829 a 1833 vydal svoj slovenský preklad Svatého písma Starého i Nového zákona.

Ev. farár a spisovateľ Bohuslav Tablic stojí už v službe idey národnostnej. Spieva s nadšením: „O, vážte Slávie si vysoce, trún její v světě skví se široce. Jdi k východu, pak k bránam západu, své moci, slávy nemá příkladu.“ Alebo: „V mrtvém rimském jazyku proč mluvíš k synům Slávininým? V pole cizozemců mám-li běžeť, úhorem svých polí nechať ležeť? Má-li slovenský duch hladem mříti? Nemá-li nám nikdy učenosti záře na obloze Slávinine vzjíti? Májí-li snád síly jejích synů cizincům jen k službe státi, ovoce pak jejich statných činů Rimanům neb Němcům zráti?“

Subjektívneho oduševnenia za povznesenie slovenského slova a písma bolo teda dosť, ale praktickej činnosti málo.

Výnimku tvorí Juraj Fándly, ktorý vydaním Pilného domajšieho a polného hospodára, Zelinkára a Včelára rozmnožoval aspoň teoretické hospodárske znalosti „slávneho slovenského národa“, ktorému týmito slovami venoval svojho Hospodára.

No pri všetkých zarmucujúcich zjavoch, aké sa vyskytli v literatúre československej z týchto čias, nemožno neuznať, že „ani literárne dedičstvo storočia 17. nebolo dedičstvom mŕtvym, že vonkajším tlakom oslabovaná literatúra československá, kriesiteľka ducha národného, ani v 18. storočí nebola mŕtvolou, ale telesom organickým, vysileným a driemajúcim síce, ale že by ani 19. storočie nebolo z neho vypestovalo ducha národného, keby bolo bývalo hmotou bezživotnou“. (Vlček.)

Mohlo by sa zdať, že pozdejšie jasné a určité príznaky národného povedomia Slovákov spadajú práve do doby panovania kráľa Františka II., ktoré pri vedúcom centralizujúcom smere vlády a Metternichovom krutom policajnom systéme nebolo priaznivé pre vývin národnostných individualít.

Ale závan francúzskej revolúcie, akokoľvek ho zaháňali, dotkol sa predsa mnohých mysliteľov i v Uhorsku a pozdejšie osviežil i literárnu činnosť československú.

Pravda, išlo to ťažko.

Bohuslav Tablic a Juraj Palkovič, ktorý stal sa tým znamenitým, že o neho, poťažne o jeho meno, opierala sa škola Štúrova, obaja ev. bohoslovci, študovali bohoslovie na univerzite v Jene v rokoch 1792 a 1793, teda práve v tom čase, keď vo Francúzsku kulminovala revolúcia. Ale napodiv! V ich dielach niet ani stopy po vysokých heslách francúzskej revolúcie, ničoho o „slobode“, „rovnosti“ a „bratstve“ ľudí a národov; oni ostali v svojich básnických plodoch k nim chladní, nimi nedotknutí. Ba obom blízky Michal Institoris-Mošovský, slovenský ev. farár prešporský, rodom zeman z turčianskej Bystričky, pomýlený výstrednosťami francúzskej revolúcie nazdával sa, že francúzski politici a filozofi rozkolísali viacstoročné svetové konzervatívne ustanovizne, a dal sa v svojom československom diele Strom bez kořene a čepice bez hlavy strhnúť k nej nekresťanskej, neľudskej výpovedi, že „jest to veliká bláznivosť, žádati rovnosť medzi lidmi, kterých i samé přirození nerovně formuje“.

Takýto názor musel ho priviesť k tej konklúzii, aby slovenský nezemiansky ľud ďalej zotrvával v poddanstve, keď je vraj rovnosť medzi ľuďmi i tak nemožná.

Ľahko nahliadnuť, že takéto názory mohli byť rezkejšiemu vývinu národného ducha slovenského veľmi škodlivé, keby ich o krátky čas neboli prekonali slovenskí národní muži klasickej vzdelanosti a širokého rozhľadu.

Pri všetkej svojej predpojatosti a starokonzervatívnej skostnatelosti Juraj Palkovič, rodák gemerský, od roku 1804 — 1837 profesor reči a literatúry československej na prešporskom ev. lýceu, veľmi sa zaslúžil, hoci nevedome a indirektne, o rozvoj národného ducha na Slovensku. Keď roku 1803 snahám Bohuslava Tablica a Martina Hamaliara podarilo sa založiť katedru reči a literatúry československej na prešporskom lýceu, obdržal ju Palkovič.

Slovenská mládež, ktorá študovala v Prešporku, mala teda príležitosť cvičiť sa v reči československej, isteže v prvom rade sa oboznámila s rečou cirkevno-bohoslužobnou. Ale Palkovič nezodpovedal očakávaniu. Ján Kollár sa trpko sťažuje, že za tých päť rokov, ktoré strávil na prešporskom lýceu, nepočul ani jedinú Palkovičovu prednášku, hoci ho o to snaživá slovenská študujúca mládež veľmi prosila. Ani profesorská, ani literárna činnosť — posledná bola viac cirkevná a utilitaristicky praktická — nemohli byť teda hýbadlom národného ruchu; ale pomáhala okolnosť uzákonenia profesúry Palkovičovej, pod ktorého egidou vážna a snaživá mlaď slovenská vzdelávala sa podľa svojich túžob v odboroch jej srdcu najbližších. Ináč v literatúre československej Palkovič bol až do smrti neúnavne činným a náležal k mužom, ktorí vládli správnejším slohom a jazykom, ale keďže češtinu veku Veleslavínovho pokladal za vrchol jej dokonalosti, protivil sa novotám a opravám v nej s veľkou úzkostlivosťou. Pokrok, ktorý v Čechách robila národná literatúra, žiadal nevyhnutne, aby jazyk Veleslavínov a biblie Kralickej prispôsobil sa potrebám nového veku. Ale Palkovič sa tomu úzkostlivo vzpieral a zabočil pritom do malichernej hašterivosti. Tak hašterivo a neústupne protivil sa i rečovým novotám, najprv bernolákovskej, potom Štúrovej, uvedeniu slovenskej reči za spisovnú. Ale Slovensko „stvorilo si i nad hlavou Palkovičovou svoju spisovnú reč a literatúru, ktorá od jeho ideálov o celé svety odbočovala“, a keď roku 1850 umrel, bola jeho literárna epocha dávno mŕtva. Keď ho po slovenskom povstaní jeho spolupracovníci pri časopise Tatranka Hurban a Štúr navštívili, osemdesiatročný starec, prekonajúc svoju minulosť, schválil ich postupovanie v každom odvetví ich činnosti a zavŕšil svoj život dobročinným skutkom, poručiac testamentárne katedre reči a literatúry československej na prešporskom lýceu dvetisíc zlatých.

Priaznivé okolnosti, že prešporské ev. školy boli v tom čase pre evanjelikov najvyššie, že roku 1801 v Prešporku vznikol „Spolek literatury slovenské“, že tam roku 1803 bola založená „stolice řeči a literatury československé“, spojená s „Ústavom“ (institutum linguae et literaturae slavicae), pritiahli všetku snaživejšiu slovenskú mládež do Prešporka. „Vyniklí v úradoch obhajcovia veci slovenskej, milovníci mládeže v jej národnom vzdelávaní, spolu výteční vzdelanci a spisovatelia, ako superintendenti Pavel Jozeffy, Ján Seberini a Ján Chalupka, Samuel Reuss, Karol Kuzmány, sú muži z prvej doby Ústavu bratislavského; Ľudovít Šuhajda, profesor štiavnický, priateľ a vzdelávateľ mládeže slovenskej, Ján Blahoslav Benedikti, profesor v Kežmarku, František Palacký a Ján Kollár, za čas tiež tu odchovaní, došli európskej uznalosti a povesti“ (Pavel Dobšinský).

Ale pri všetkej svojej vychýrenosti samo prešporské lýceum ako škola nezodpovedalo potrebám reálneho vychovávania mládeže. Klasickým svedkom toho je pozdejšie slávny historiograf národa českého František Palacký, ktorý v Prešporku na štúdiách strávil sedem rokov. Ako sám tvrdí, bratislavské lýceum okrem scholastickej latinčiny, vbíjanej mechanickým memorovaním, temer mu nič nepodalo; knižnica ústavu ostala mu neprístupnou; od profesorov, vyjmúc filozofa Grozsa, ktorý ho priviedol ku Kantovi a k štúdiám estetickým, Palacký nedostal nijakého samostatného popudu.

Mýlne vytýkalo sa teda Štúrovej škole jej hegeliánstvo a vraj nepraktickosť v živote. Nie Štúrova škola, ale bratislavské lýceum so svojou scholastickou latinčinou a metafyzickým smerom bolo prekážkou a závadou pre vývin študujúcej mládeže; no keby Slovensko bolo malo vedám a slovenskej veci oddaných veľmožov, akými boli českí grófi Kolovratovci, Šternbergovci, Kinskí, Černínovci, i tu by bol tiekol život radostnejším smerom. A nech bola prešporská škola akákoľvek, českému národu odchovala Palackého.

Od roku 1812 — 1820 najlepšími odchovancami prešporskej školy boli Ján Kollár a František Palacký, neskoršie muži svetového mena. Palacký, svojím pôvodom moravský Slovák, svojím životom nenáleží národu slovenskému; ale odchovalo ho Slovensko a i jeho prvá literárna činnosť mala svoje korene na Slovensku. Tu preložil niekoľko spevov z Macphersonovho Ossiana, tu so Šafárikom napísal Počátkové českého básnictví, obzvláště prosodie, Přehled dějin krasovědy a její literatury a tu sa rozhodol k vážnemu skutku, ktorý mu doniesol zaslúženú slávu a českému národu obrovskú mravnú výhru, vzkriesenie národnosti českej, k napísaniu Dějín národu českého.

V júli roku 1817 Palackého v Prešporku navštívil Pavel Šafárik, rodák kobeliarovský, vracajúci sa z teologických štúdií v Jene, oboznámený s Palackým prostredníctvom Jána Benediktiho, z predošlých kežmarských štúdií priateľa Šafárikovho. A tu sa začína svorná práca a nerozborné priateľstvo týchto vznešených mužov. Palacký presťahoval sa roku 1823 do Prahy, Šafárik ešte predtým, roku 1819, do Nového Sadu za riaditeľa tamojšieho srbského gymnázia.

Šafárik už ako osemnásťročný kežmarský študent uverejňoval svoje básne vo Viedni v Hromádkových Prvotinách pěkného umění; roku 1814 v Levoči vydal z nich i samostatnú knižku Tatranská Múza s lýrou slovanskou. Jeho knižka Počátkové českého básnictví, obzvláště prosodie, napísaná v Prešporku s Palackým, mala v Čechách mocný účinok. V Promluvení k Slovanům, uverejnenom roku 1817 v Hromádkových Prvotinách, Šafárik vyzýval zbierať národné piesne s dôvodením, že „v nich samých řeč lidu, již v žádných knihách nenalezne, panuje a tkví, tak u Slováků vlastnímu jejich dialektu odnikud jinud, leč z národných pěsní, se nenaučíš“. Výsledkem Promluvení bolo vydanie zbierky Písně světské lidu slovenského v Uhřích roku 1823 (druhý zväzoček roku 1827). Ich zberateľmi boli Matej Holko, Ján Kollár, Ján Benedikti a Šafárik, vydavateľom Ján Kollár. V zbierke sú uverejnené perly prostonárodnej slovenskej lyriky v ľúbozvučnej slovenčine, ako: Žalo dievča, žalo trávu, Široký jarček, bystrá vodička, Horela lipka, horela a iné.

Šafárik nebol za samostatnú slovenskú literatúru, a predsa svojím nemeckým, významným dielom Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten, vydaným v Budíne roku 1826, kliesnil jej cestu, keď dejiny reči a písomnosti Slovákov položil rovnoprávne vedľa ostatných slavianskych. Hlavné diela Šafárikove, Slovanské starožitnosti (1837) a Slovanský národopis (1842), vyšli neskôr, keď roku 1833 zanechal Nový Sad a preniesol sa do Prahy. Tieto diela stali sa nielen radosťou a pýchou každého prebudeného Slováka, ale dali mu i podnet poučovať sa i o slávnej a smutnej minulosti Slovákov a iných Slovanov.

No najsilnejšieho povzbudenia dostalo sa Slovákom dielom slávneho Jána Kollára, Slávy dcérou. „Čo u kmeňov slovanských našiel veľkého, oslávil slovom horúcim, čo záhubného a ponižujúceho, pokarhal hnevom prorockým.“ Účinok Slávy dcery opísal Jozef M. Hurban, svedok tých čias, takto: „Ňou vzkriesil spevec, oduševnený ideálom svojím, mŕtve pokolenie na Tatrách, povolávajúc do života jednu zvláštnu školu, synov fantázie a posvätenia. Žalostný pohľad spevca Slávy dcery na krvavú minulosť slovenskú a zapálená túžba po krajšej budúcnosti pôsobili neodolateľne, magickou silou na srdce. Malé Slovenstvo bolo uchvátené prúdom žiaľu a nádeje a jeho prvá snaha bola rozšíriť sa počtom a platným stať sa v živote. Následkom toho pozakladali sa slovenské školy po lýceách a evanjelických gymnáziách, navštevovaných slovenskou mládežou. Slávy dcéra slúžila za stredisko. Jej piesne sa rečnili, vysvetľovali, čítali a nasledovali. Doma, v spoločnosti ľudskej, v literatúre, v škole, v zákonodarstve videl sa byť Slovák potupeným, zahodeným: tu, v oblasti týchto myšlienok, nachádzal zadosťučinenie svoje a náhradu duchovnú za útržky a krivdy tamtie. Bola to oslada horkých, každodenne pitých kalichov.“ (Slov. pohľady I, 4, str. 128 — 130).

Veľký účinok mala i Kollárova rozprava O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými (v Kuzmányho Hronke roku 1836), kde ideu svoju predstavil sústavne. I o tomto diele napísal Jozef M. Hurban, že „myšlienky o vzájomnosti slovanskej posilnili mládež: slovenčina v tejto úvahe a v jednej z Kollárových kázní užitá tisíc obživujúcich nádejí vzkriesila na Slovensku. Sotva Kollár vyslovil, že Slovania majú znať svoje rozličné kmeňové literatúry a študovať ich plody, jeden kmeň druhý podporujúc a napomáhajúc, už si slovenská mládež stvorila novú myšlienku, ustanoviac zložiť básne ku pocte známejších spisovateľov všetkých slovanských kmeňov. Z tejto myšlienky povstalo celé štúdium. Ak mali slovenskí básnici vedieť oslavovať slovanské spisovateľstvo, museli znať životy a pôsobenie tých mužov. Roky trvali štúdiá slovanských literatúr a práce súdil výbor; myšlienka doniesla plod a okúsená známosť viedla k hlbším štúdiám“.

Kollárova literárna činnosť bola mocným dvíhadlom národného života. Za ním prišli slovenskí spisovatelia a básnici: Samuel Chalupka, Samuel Tomášik, Ľudovít Štúr, Michal Hodža, Karol Kuzmány, Andrej Sládkovič, Samuel Godra, August H. Škultéty, Ľudovít Žello, Karol Štúr a mnohí iní. Všetci stáli pod dojmami a účinkami Slávy dcery.

V rozprave o literárnej vzájomnosti Slovanov, vydanej roku 1837 i po nemecky (Über die literarische Wechselseitigkeit zwischen den verschiedenen Stämmen und Mundarten der slawischen Nation), Kollár vyslovil medziiným i ten náhľad, že „kto šetrí život a samostatnosť i menších a slabších kmeňov slovanských, zasluhuje v našich časoch chválu a krásne meno Sláva“. Ako Šafárik, tak i Kollár podoprel týmto tvrdením myšlienku o samostatnej slovenskej literatúre; jeho smelo slovenčiaca reč ukázala i slovenským evanjelikom cestu k literárnej slovenčine a len málo rokov bolo treba, aby sa idea ohlásila určitým slovom.

Kollár a Šafárik stali sa takto nielen pôvodcami a otcami toho, čo po nich so svojimi priateľmi uviedol do života Ľudovít Štúr, ale i kriesiteľmi kmeňového povedomia Slovákov.

Rázna a jasná oslava zabudnutej minulosti Slovákov vtedy už i tak znela po slovensky.

Ján Hollý, rím.-kat. kňaz v Maduniciach, narodený roku 1785, bol tým oduševneným poetom, ktorého nikdy neopúšťali sny o zapadnutom kráľovstve Slovákov. K dobe veľkomoravskej, k Rastislavovi, k Svätoplukovi, k nesvornosti, k zrade, k odrodilstvu vracal sa vždy a všade. Tieto motívy dali základ jeho hrdinským, v klasických distichách a v nárečí západoslovenskom písaným eposom Svatopluk (1833), Cyrilo-Metodiada (1835) a Sláv (1839), v ktorých ako klasický básnik doplňoval históriu a poprepletával ju mýtom. Z tej príčiny jeho Svätopluk nie je Svätoplukom dejín. Hollý vybral si len jasné stránky panovníka Veľkej Moravy, tôňu jeho charakteru nechal bokom. „Vrah svojho veľkého strýca Rastislava, ctižiadostivý politický intrigán, mĺkvy ochranca slavianskeho obradu premenil sa v Hollého Svätoplukovi na ideálneho bohatiera, umného štátnika a božieho vyvolenca.“

Náš Hollý znamená veľmi veľa v slovenskej poézii; on i neliterárny dialekt podvihol z poníženia a vykryštalizoval na bohatú, poetickú reč a studená forma antiky mala dosť tepla, aby ňou silne vyslovil modernú národnostnú ideu. „Nebolo inak možno,“ vraví o ňom literárny historik Jaroslav Vlček, „v tej veci je Hollý dieťa svojej doby. Všetko okolo neho sa hýbalo. Slávy dcéra zaklopala na zabudnutú slovanskú minulosť a všetky starožitnícke, dejepisné, rečové štúdiá obrátili sa k tomuže cieľu. V maďarskej poézii epos za eposom slávil dávnovekosť národnú, všetko v spôsobe staroklasickom a všetko s tendenciou silno národnou. V takom susedstve i obdarený slovenský epik priam musel začrieť do krajšej minulosti národa, bojovnej a kultúrnej, a kriesiť ňou prítomnosť.“

A kreslil ju i svojimi Žalospevmi a Ódami v nich na jednej strane ostro karhá odrodilcov, na druhej strane so silnou vierou hľadí do slovanskej budúcnosti.

V pospolitých vrstvách, najmä v meštianstve, rozšírené boli spisy prešporského Jura Palkoviča: Větší a zvláštnější Nový a Starý Kalendář, Týdenník aneb císařsko-královské Národní noviny, Tatranka, fraška Dva duchy a tri šuchy, Muza ze slovenských hor, Kunšt prodloužení života lidského (preklad z Hufelanda). Pravda, nimi nemohol byť odchovaný politický charakter slovenského ľudu.

Zato Ján Chalupka, farár brezniansky, tým ostrejšie a žravejšie karhal už vtedy módnu nevernosť k rodu a maďarónstvo v svojich, od roku 1832 vydávaných veselohrách Kocourkovo, Všecko naopak, Třasořítka, Starouš plesnivec, Třinácta hodina, Fuk a Huk, Juvelír a roku 1841 v Lipsku po nemecky vydanou satirou Bendegucz, Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint. Veselohry dráždili obecenstvo pôvodcovým zatajeným menom, pichľavými poznámkami, úvodmi, najmä niektorými frapantne verne nakreslenými figúrami, napríklad čižmárskeho majstra Tesnošila, maďarónskeho chudobného zemského pána a inšpektora pána z Chudobíc, doktora Lesebucha, Pomazala. Žravou satirou a iróniou trafené osoby, poznávajúc sa vo figúrach básnikových, veď zrejme povedal o nich: „quid rides, de te fabula narratur“, zháňali sa po nich, ani čo by to bol ôsmy div sveta, a päťsto exemplárov Kocourkova rozchytali za niekoľko dní. Pravda, mnohé z nich sa odvrátili a zatvrdili, ale mnohé z nich našli si chodník k národnému životu, a z toho bola veľká mravná výhoda.

Chalupka pracoval proti odrodilstvu satirou, rodák brezniansky Karol Kuzmány, od roku 1832 ev. farár banskobystrický, mnohostranným pôsobením v spoločnosti a v cirkvi; písal novely, básne, vedecké knihy, udržiaval stále styky s Kollárom, Šafárikom a pôsobil hlavne na mladšiu generáciu slovenských spisovateľov: Ľudovíta Štúra, Jána Kalinčiaka, Júliusa Plošica a Andreja Sládkoviča. V jeho Hronke, podtatranskej zábavnici, ktorú vydával v Banskej Bystrici od roku 1836, vychádzali verše Ľudovíta Štúra, Daniela Slobodu, Bohuša Nosáka, Sama Hroboňa, Jonáša Záborského, Daniela Maróthyho, Augusta H. Škultétyho, Jozefa Hurbana a Ctiboha Zocha, všetky zapálené národnou myšlienkou, všetky osviežené Kollárovým duchom.

Pozoruhodným a dôležitým javom je, ako silne a husto preráža slovenčina v prácach spolupracovníkov Hronky. Oni sa síce usilovali zachovávať pravidlá reči česko-biblickej, ale ich frazeológia, slovník a zvukoslovie všade prezrádzali Slovákov, túliacich sa k národu a k zvukom, ktorým učila ich matka. Na toto mladé pokolenie v tejto dobe už mohutne účinkovali i diela Jána Hollého, v Prešporku vysoko stavaného.

Temer súčasne s Hronkou, od roku 1835, v Budíne vychádzal i jazykom svojím dôležitý almanach Zora, vydávaný Spolkom milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý na účastiny založil v Budíne roku 1834 Martin Hamuljak, jeden z najzaslúžilejších slovenských národovcov. Ján Kollár bol istý čas i predsedom spolku, založeného a udržovaného zväčša katolíkmi. Jeho členmi boli i viacerí biskupi a kanonici; za čas svojho desaťročného trvania Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej vydal okrem štyroch ročníkov Zory i Básňe Jána Hollého v štyroch zväzkoch a iné zábavno-poučné spisy v bernolákovskom slovenskom spisovnom jazyku.

*

Od tridsiatych rokov 19. storočia hýbadlom slovenského národného života stala sa škola Štúrova.

Mesto Prešporok bolo v rokoch 1830 — 1840 ohniskom slovenskej evanjelickej študujúcej mládeže, a to pre svoje vyššie evanjelické školy a pre katedru reči a literatúry slovenskej na nich založenú. Slovenská evanjelická študujúca mládež bratislavská vynikala rovnako nielen svojím národným povedomím, ale i cnosťami pekných duchov, a v krátkom čase stala sa strediskom celej slovenskej mládeže, ktorá potom z Bratislavy dostávala smer a pokyny.

Pre nedostatočný objem a spôsob prednášok Palkovičových z československej reči a literatúry založili si horlivejší slovenskí teológovia, Samuel Chalupka, Samuel Godra, Karol Štúr a Daniel Lichard, r. 1823 spoločnosť pomenovanú Jednota literárna. Táto súkromná usilovnosť a užšie priateľstvo, keď nie viac, tak iste osožili toľko ako všetky prednášky s duchom času nekráčajúcich prešporských profesorov. K tejto jednote pridružil sa potom i Ľudovít Štúr, mladší brat Karola Štúra, syn evanjelického učiteľa zo Zay-Uhrovca, narodený tam 28. septembra 1815.

Keď zakladatelia po dokončení svojich štúdií odišli z Prešporka, prevzal správu Jednoty Ľudovít Štúr, vzdelávajúc slovenskú mládež s neúnavnou horlivosťou, ba i keď svoje teologické štúdiá dokončil, ostal v Prešporku ako námestník starého profesora Palkoviča na Ústave pre československú reč a literatúru. Prostriedky na výživu našiel v súkromnom vyučovaní, aby tým výdatnejšie mohol pôsobiť na duševnom prospechu slovenskej mládeže. V tom čase boli veľmi mnohí slovenskí mladíci ponorení do záhubného národného nihilizmu, o svojom národe nevedeli nič, ani nič netušili o vyšších povinnostiach; v ich hlavách nebolo pôdy pre myšlienku venovať sa národnej práci, lebo ani len svoju materinskú reč nepoznali. Oni znali len jedno: dišputovať, posudzovať, všetko vysmiať a viesť život výstupný. Štúr ujal sa takýchto mladíkov a priviedol ich k poznaniu takého pomýleného života. V Jednote vo voľných hodinách prednášal, vysvetľoval a povzbudzoval slovenskú mládež. Rozprával o otcoch dávno spráchnivelých, ukazoval obrazy a výjavy zo slovanskej histórie, prednášal o jazykovede a filozofii a svojím neprevýšeným rečníckym talentom opisoval skvelé dni života veľkých osobností a mučeníkov myšlienky. Jeho unášajúca a presvedčivá výrečnosť pretvorila najkaždodennejšieho egoistu na zapáleného idealistu a utvorila čatu čistých nadšených národných bojovníkov, takzvanú „školu Štúrovu“.

Organizovaná prešporská spoločnosť venovala potom svoju pozornosť mládeži študujúcej i na iných evanjelických školách a konečne i katolíckej mládeži. Jej pričinením založili podobné spolky v Prešove, v Levoči, v Kežmarku, s ktorými si bratislavskí študujúci stále písali. Zavedením stykov s katolíckou mládežou boli hradby konfesionalizmu, deliace slovenský národ na evanjelickú a katolícku stranu, aspoň sčiastky preborené. Zásluhou členov Jednoty bolo nadovšetko to, že pomáhali tvoriť spoločnosť mužov zaujatých za národ, ktorým dávali diplomy čestného členstva. Čestní členovia boli medzi sebou spojení literárnou prácou listovne, pričom bratislavská spoločnosť konala úlohu sprostredkovateľa: prijímala práce, zasielala ich svojim čestným členom, mužom všeobecne cteným i zastávajúcim vysoké hodnosti.

Rozkvet bratislavskej spoločnosti bol Maďarom tŕňom v oku. 7. apríla 1837 uhorská mestská rada zakázala nielen Jednotu prešporskú, ale všetky podobné spoločnosti na evanjelických školách. Podobnú maďarskú jednotu dosiahli maďarskí profesori. Ale i prešporská Jednota, premenená na Ústav pre reč a literatúru československú, obstála; jej protektorom bol Palkovič, podpredsedom Štúr a tajomník Jednoty sa stal zapisovateľom Ústavu. Vyučovacie hodiny boli rozdelené na teoretické a praktické a okrem toho Štúr ešte prednášal o histórii a o literatúrach slovanských. Premenila sa teda len forma; podstata a činnosť spolku zostala tá istá, ba zväčšila sa, lebo Štúr pôsobil bez prekážky i potom, vyučujúc i mládež nižších tried. Okrem toho boli i rečnícke prednášky, z rečnenia improvizovaného: navrhovali sa totižto predmety, o ktorých bolo treba celý týždeň debatovať. V improvizovanom rečníctve vynikal zvlášť mladý bohoslovec Jozef M. Hurban, syn beckovského farára, narodený v Beckove 19. marca 1817; jeho národná neúmorná, elektrizujúca a úspešná činnosť sa tu začína.

Oduševnená slovenská mládež rozširovala svoju činnosť s mladistvým rozochvením i navonok. Hurban založil medzi mládežou cestovateľský spolok, ktorý mal za účel oboznámiť slovenskú mládež so slovanskými národmi. Prvým cestovateľom bol on sám, cestujúc po Morave a Čechách. Svoje skúsenosti vydal nákladom spolku pod názvom: Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách 1839. Druhý spôsob bola činnosť novinárska v podobe písania. Starší muži na vidieku písavali zo všetkých strán aspoň raz za mesiac do Prešporka o stave národných vecí v ich končinách. Redakcia dala poodpisovať všetky tieto správy, pokyny, napomenutia a dobré rady a rozdelila ich mesačne v toľkých exemplároch, koľko mal ústav členov. Členovia boli povinní obsah správ v svojom okolí medzi priateľmi rozširovať. Veci, ktoré mohli vzbudiť pozornosť i za hranicami, a menšie správy posielala redakcia do českého časopisu Květy, ktorý bol vtedy na Slovensku rozšírený. Tak boli položené základy lepšieho národného vedomia, kým Štúrovi nedovolili vydávať politické noviny.

Štúr vrátil sa do Prešporka i po zavŕšení svojich štúdií na univerzite v Halle a neprijmúc profesúru v Kežmarku, vyvolil si dobrovoľnú chudobu, len aby sa mohol venovať svojmu milému Ústavu. Ale fanatická čiastka maďarstva napádala Ústav už roku 1841, pracujúc na tom, aby bol Štúr odstránený z námestníctva profesorátu. Najprv bolo proti nemu zavedené vyšetrovanie pre politické intrigy; keď sa dokázalo, že je to ohováranie, Štúr sa naďalej udržal v Ústave, ktorý v rokoch 1842 — 43 rozkvitol do takej miery, že začiatkom roku 1843 prihlásilo sa naň dvesto slovenských oduševnených mladíkov.

Zo slovenskej mládeže, ktorá študovala v Prešporku v školskom roku 1841 — 42 a tesne sa primkla ku kruhu Štúrovmu, vynikali i pozdejšie svojím mnohostranným, významným národným pôsobením obzvlášť dvaja mladíci: Štefan Marko Daxner a Ján Francisci, obaja rodáci gemerskí.

Štefan Marko Daxner (pozri jeho vlastný životopis v Slovenských pohľadoch z roku 1899, na strane 129 a nasl.) narodil sa v Tisovci 26. decemba 1822 zo zemianskeho rodu. Slovenské národné povedomie zobudila i v ňom pravdepodobne Kollárova Slávy dcera, z ktorej už ako gymnaziálny žiak v Rožňave v škole verejne z katedry rečnieval znelky svojim spolužiakom. Do Prešporka prišiel teda už so silným národným povedomím.

Ján Francisci, literárne známy pod menom Janko Rimavský, narodený v Hnúšti 1. júna 1822 z rodičov stavu remeselníckeho, zamiloval si svoju materinskú slovenskú reč zo suchej gramatiky Šramkovej; lásku k nej utvrdili štúdiá na školách v Ožďanoch, v Levoči a v Prešporku. Tu študoval bohoslovie a stal sa najprednejším pomocníkom Štúrovým.

Slovenskému, takto prekvitajúcemu Ústavu strojili úklady vo všetkých maďarských novinách; vymýšľali naň ohovárania a koncom júna 1843 bolo druhé vyšetrovanie, následkom ktorého predstavenstvo cirkvi ev. prešporskej pozbavilo Štúra 31. decembra 1843 námestníctva profesorátu na Ústave.

Hlavnou príčinou odstránenia Ľudovíta Štúra bola jeho agitačná činnosť v jozefovskom rekurznom pohybe a významná okolnosť, že pri prednášaní reči československej budil v slovenskej mládeži i národné povedomie.

Palatínom arcikniežaťom Jozefom silne podporovaný maďarizmus dral sa do cirkevného života slovenských evanjelikov, najmä do tých miest, v ktorých nemal nijakej oprávnenosti. Generálny inšpektor uhorských evanjelikov, gróf Karol Zay, dekrétoval za princíp uhorského protestantizmu úniu s kalvínmi a pomaďarčenie slovenských a nemeckých evanjelikov. Národnostné alebo maďarizačným snahám hrádze stavajúce pohyby slovenskej študujúcej mládeže v Prešporku a v Levoči boli mu tŕňom v oku. Najprv snažil sa získať si príjemným, lichotivým spôsobom Štúra, ako domnelého pôvodcu týchto pohybov, a keď to nešlo, hrozil mu. Na levočských profesorov napísal otvorený, i tlačou uverejnený list, v ktorom im zazlieval, že sa pod ich egidou slovenská študujúca mládež vzdeláva i v reči slovenskej a že vydala zo svojich prác skromný slovenský almanach Jitřenku.

Zay a inšpektor ev. prešporskej cirkvi Bajcsy boli toho presvedčenia, že stačí, ak Palkovič natoľko oboznámi slovenských teológov s rečou Kralickej biblie, aby mohli v tej reči kázať a vôbec cirkevné funkcie odbavovať. Slobodný rozlet do oblasti slovanského národopisu a slovanských literatúr, prednášky o potrebe vzbudenia národného povedomia v slovenskom ľude, staranie sa i o iné jeho duševné a hmotné záujmy, o jeho budúcu politickú samostatnosť pokladali za nebezpečnú politickú akciu, ktorú stoj čo stoj treba zamedziť. Sebeckí Maďaróni priali dobrobyt len pre seba, slovenský národ mal i ďalej slúžiť ich záujmom a byť ich otrokom. V tomto stave otroctva slovenského ľudu jeho nepovolaní maďarónski patróni namysleli si byť k nemu blahosklonnými, ak mu toto jeho otroctvo schvaľujúce piesne a kázne v bohoslužobnej reči česko-biblickej ponechajú za čas, to jest do jeho úplného pomaďarčenia. Nerozvíjaná, s potrebami života a národa nepokračujúca reč Veleslavínova a Kralickej biblie nemohla byť hýbadlom národného ducha a povedomia. I Palkovič, muž zmýšľania starokonzervatívneho, bol presvedčený, že jeho Dva buchy a tri šuchy, kalendáre, Týdenník, Tatranka, Známosť vlasti Uherské, písané a vydané v československej reči, úplne vyhovujú potrebám slovenského ľudu. Tam, kde nebolo maďarského živlu v blízkosti, nebolo pre slovenský živel nebezpečenstva, ale do ev. slovenských cirkví, susediacich s maďarským živlom, natískaním maďarónskych kňazov, učiteľov a maďarskými kázňami vtierala sa bezočivo, bez hanby, maďarčina. Neosožil ani vzdorujúci odpor slovenského ľudu: zemský pán ako cirkevný inšpektor a patrón našiel spôsob pomocou politických vrchností sterorizovať urbariálnymi, poddanskými zväzkami i tak stiesnený ľud a všantročiť maďarské kázne. Na seniorálnych, dištriktuálnych a generálnych konventoch šlo to ľahšie; na tých panoval živel oddaný Kossuthovým zámerom, ktorý hneď dekrétoval nielen maďarské zápisnice cirkevných konventov, ale i maďarskú rokovaciu reč.

Gróf Karol Zay bol roku 1840 vyvolený za generálneho inšpektora uhorských evanjelikov a. v. V svojej inštalačnej reči, v svojich otvorených prípisoch zameraných v tom istom roku na ev. profesorov levočských a na banského superintendenta dr. Jána Seberiniho vyslovil zjavne, že cieľom uhorského protestantizmu je pomaďarčiť uhorských nemaďarských evanjelikov a spojiť luteránov s kalvínmi, teda cirkevná únia. Za levočských profesorov mu odpovedal, ako už bolo spomenuté, brezniansky farár Ján Chalupka otvoreným, tlačou vydaným nemeckým listom, v ktorom žravou satirou vyvrátil všetky Zayho dôvody.

Banský superintendent dr. Ján Seberini odpovedal Zaymu 2. apríla 1841 vážne a dôstojne: „Princíp protestantizmu, zvlášte však kresťanstva, nielen že to donáša so sebou, ale i prísne požaduje, aby sa národy a reči slobodne rozvíjali. Protestantizmus držal sa tohto princípu od prvých začiatkov reformácie v Uhorsku až podnes. Nemožno teda nikoho nijako presvedčiť, že by teraz inaugurovaný princíp maďarčenia bol protestantizmu na osoh; naopak, rozhodne mu škodí, lebo zbavuje materinskej reči práve tých, ktorí pre evanjelickú vieru viac pretrpeli než Maďari. I ja som Slovák — písal Seberini — čo nepokladám ani za slávu, ani za nečesť, lebo podľa kresťanského učenia je to skutkom boha, ktorý chcel, aby som sa ním narodil. Preto sa nehanbím ani za svoj pôvod, ani za svoju reč, ako sa nehanbia ani Nemec, Francúz a Maďar. Lebo veď ktože by zdravým rozumom a so zdravou dušou zatajoval svoj pôvod, ktorý je vždycky ľudský, alebo nenávidel reč vsanú s materinským mliekom! Len obmedzení ľudia alebo pochlebovači to môžu urobiť. Ako Slovák mám spoločnú vlasť s Maďarmi, som poddaným toho istého zemepána a tých istých zákonov; sú teda i práva i dobrodenia spoločnými.“

Ozval sa i tiský superintendent dr. Pavel Jozeffy, kňaz cirkvi tisovskej. Ale tento 10. septembra 1841 na generálnom konvente už s tým ráznym osvedčením, že ak sa maďarizmus neprestane natískať cirkvám a školám slovenským, on krivdy Slovákom činené prednesie trónu ako spravodlivú a odôvodnenú žalobu.

Jozeffy, rodák nitriansky, stal sa ev. kňazom tisovským na odporúčanie Jána Daxnera, otca Štefana Marka Daxnera, roku 1820 a už roku 1823 bol vyvolený za tiského superintendenta. Ján Daxner, inšpektor tisovskej cirkvi, nažíval s ním až do smrti v úprimnom priateľstve, čo potvrdil i zväzkom kmotrovským, požiadajúc manželku Jozeffyho za krstnú matku svojmu synovi Štefanovi. Takto spriatelení, za všetko dobré a pekné zaujatí, rovnako zmýšľajúci muži chytili sa najprv do usporiadania cirkevných záležitostí. Ich námahou a pomocou postavila si ev. cirkev tisovská taký veľkolepý chrám, akého v Uhorsku azda ani jedna ev. cirkev nemá; súčasne postavili i peknú školskú poschodovú budovu, zodpovedajúcu v tom čase všetkým pedagogickým požiadavkám. Ako bohoslovec v Jene Jozeffy venoval svoj voľný čas štúdiu hospodárstva, najmä ovocinárstvu, s úmyslom poslúžiť na Slovensku zanedbanému hospodárstvu a priemyslu. Po zavŕšení štúdií v Nemecku povolaný bol za kaplána na Sarvaš, s povinnosťou prednášať na tamojšej štátnej hospodárskej škole hospodárske náuky, v ktorých zdokonaľoval sa i potom ako farár na Cinkote. Do Tisovca doniesol si teda veľkú zásobu hospodárskych, teoretických i praktických znalostí a položil tu takto základy racionálnemu obrábaniu poľa, lúk, pestovaniu ovocia, menovite udomácnením dobrých, hľadaných druhov. Ušľachtilé druhy ovocia udomácnil v Rimavskej a Muránskej doline a stal sa takto rozširovateľom terajšieho, teraz už v celom Uhorsku pochvalne známeho gemerského ovocia. Ako superintendent bol kandidátskymi skúškami u neho v Tisovci odbavovanými, úvodmi kňazov, kanonickými vizitáciami v ustavičnom kontakte s kňazmi, učiteľmi a slovenským evanjelickým ľudom tiského dištriktu, neprestanúc upozorňovať kňazov a učiteľov, aby sa všemožne starali i o hmotné záujmy svojej duchovnej správe zvereného ľudu.

Jozeffy bol muž tichej, miernej povahy, ale stále činný a pracovitý. Jeho horlivé zasadzovanie sa za záujmy evanjelickej cirkvi, jeho čistý charakter, odborné teologické znalosti urobili ho mužom autoritatívnym, všeobecne cteným. Dežmová fara tisovská urobila ho majetným, nezávislým, takže evanjelickú cirkev zastupoval i navonok dôstojne; vozieval sa na vlastnom štvorspražnom, skvostnom záprahu, čo i navonok imponovalo. Svojmu slovenskému národu bol úprimne oddaný, najmä kde išlo o záujmy bohoslužobnej slovenskej reči. Ale v jeho charaktere chýbala známka tvrdosti a neústupnosti; bol ústupčivý i tam, kde to národnému a cirkevnému životu rovnako bolo na ujmu. Duchom maďarizácie posadnutí maďarónski streštenci nyíregyházski rozhodli roku 1839 v slovenských evanjelických elementárnych školách nyíregyházskych všetky náuky i náboženstvo vyučovať v maďarskej reči, hoci táto 14 000 duší počítajúca evanjelická cirkev je čisto slovenská. Jozeffy sa proti tomuto skutku ohradil otvoreným, i tlačou vydaným pastierskym listom, v ktorom vyslovil, že proti tomu nič nemá, ak sa svetské náuky budú po maďarsky prednášať, ale že je potrebné, aby náboženstvo prednášali v materinskej reči. Bolo teda veľkou chybou a koncesiou maďarizmu nevidieť, že úplným pomaďarčením elementárnych škôl pomaďarčí sa i cirkev a vyhodí z lona svojho i ducha nábožnosti, a jemu ako Slovákovi malo záležať i na tom, aby Slováci nyíregyházski boli i pre národ zachránení. Nie je teda jeho, ale nyíregyházskych pospolitých slovenských cirkevníkov zásluhou, že si slovenské služby božie obmedzovať podnes nedovolili.

Zato tým viacej pestovali národného ducha jeho tisovskí kapláni, najmä August H. Skultéty a Jonatan Čipka, ku ktorým sa pripojil s celou vrelosťou svojho pevného charakteru i Štefan Marko Daxner. Utvorili tak krúžok, z ktorého nejedna užitočná, praktická myšlienka vyletela na Slovensko.

Keď maďarónski kňazi, podporovaní inšpektormi a politickými vrchnosťami, v hriešnej práci maďarizovania slovenských ev. cirkví neustávali i proti protestom superintendentov, uzrela v predných mužoch slovenských evanjelikov, v Jánovi Kollárovi, Ľudovítovi Štúrovi, Jozefovi Hurbanovi, myšlienka predniesť trónu násilné maďarizovanie evanjelických Slovákov ako krivdu a sťažnosť.

V tomto kroku nebolo nič nezákonitého, neslušného a neobyčajného; veď v časoch perzekúcií náboženských, najmä za Ferdinanda III., Leopolda L, Karola III. a naposledy za Leopolda II., uchádzali sa uhorskí evanjelici, obídením snemu, priamo k trónu, žiadajúc tu odčinenie náboženských krívd, keď ho na sneme dosiahnuť nemohli. I slovenskí evanjelici boli v tom istom položení a na tento krok museli sa odhodlať tým viacej, lebo maďarizáciu dekrétoval evanjelik, generálny inšpektor gróf Zay, a jemu poslušný generálny konvent, na ktorom sa neraz ozval v zmysle maďarizačnom i Ľudovít Kossuth, hoci tohto záležitosti evanjelickej cirkvi len natoľko zaujímali, nakoľko podľa jeho náhľadov mala i evanjelická cirkev slúžiť maďarizačným záujmom.

Narádzatelia akiste len to neznali, že kráľ Ferdinand V. následkom svojho chorobného stavu málo vplýva na správu ríše, že uhorské záležitosti spravujú Maďarom úplne oddaní palatín arciknieža Jozef a ríšsky kancelár Metternich a posledný, pošvagrený s najprednejšími aristokratickými uhorskými rodinami, sotva sa podujme na niečo, čo by znechutilo Maďarov. Pomáhať mohol len štátny konferenčný radca, český magnát gróf Kolovrat. Dobrodušní, statoční, diplomatické fígle nepoznajúci Slováci spoliehali sa predovšetkým na známu dobrotivosť Ferdinanda V., očakávajúc od nej pomoc, a neuvážili, že dynastia Habsburgovcov ešte aj cirkev rímskokatolícku podriaďovala štátnym záujmom a záujmy nekatolíkov a nemaďarských národností šetrila len vtedy, keď to vyžadovali jej záujmy.

Ale za podanie rekurzu Štúr bol celou dušou zaujatý a jeho úsilnej akcii podarilo sa nahovoriť superintendenta Jozeffyho, že odhodlal sa ísť do Viedne a oddať kráľovi Ferdinandovi V. prosbopis slovenských evanjelikov, aby nedovolil prenasledovať ich na cirkevnom poli. Za spolučlenov deputácie vybral si Jána Chalupku, farára breznianskeho, Michala Hodžu, liptovskosväto-mikulášskeho, a Samuela Ferjenčíka, jelšavského. Superintendent Seberini, v každom ohľade súcejší a povolanejší byť náčelníkom deputácie, dal sa odstrašiť svojej neslovenskej rodine; podpísal síce prosbopis, ale ináč ho nebolo možné nakloniť na toto vážne dielo. Jozeffy šiel s touto deputáciou do Viedne začiatkom júna 1842 a oddal prosbopis Slovákov Ferdinandovi V. osobne v audiencii.

Prosbopis obsahoval tieto hlavné momenty: Slovenskí evanjelici upodozrievaní boli z panslavizmu, preto žiadajú:

1. Aby kráľ Ferdinand odsúdil zločinecké očerňovanie a upodozrievanie a aby odsúdenie dal vysloviť i úradne.

2. Aby patričným vrchnostiam naložil, žeby pre slovenskú literatúru postavení boli dvaja cenzori, aby obranné spisy národa slovenského nesmeli byť potláčané.

3. Aby katedra reči a literatúry slovenskej na lýceu bratislavskom bola potvrdená.

4. Aby na univerzite peštianskej bola zriadená stolica rečí a literatúr slovanských.

5. Aby pri vedení matrík a cirkevných protokolov užívaná bola reč latinská.

6. Aby chrámy a školy chránené boli proti útokom niektorých vtieravých a prepiatych patriotov, ktorí sa namáhajú samozvané všetko pomaďarčiť; nech teda kráľ naloží, aby slovenským evanjelikom bolo slobodno vychovávať svoje dietky na ľudí a občanov, a najmä kresťanov v materinskej reči, aby bohoslužba, ako inštitúcia mravnosti a pobožnosti, bola im nerušene zachovaná v spôsobe doterajšom a aby sa im sväté nedeľné dni neskracovali maďarskými kázňami, konečne aby ich národ nijakým spôsobom nebol donucovaný prijímať maďarských kazateľov a učiteľov alebo navštevovať maďarské služby božie. — Prosbopis podpísali: Pavel Jozeffy, Ján Seberini, Ján Chalupka, Michal Hodža, Samuel Ferjenčík. Juraj Palkovič a dvesto farárov, učiteľov a mužov svetského stavu. Podpisy v senioráte nitrianskom a trenčianskom zbieral Ján Francisci.

Štúr, dozvediac sa, že Jozeffy odhodlal sa ísť do Viedne, vyjadril mu v liste svoju radosť nad tým, že ide vysloviť „vůli Slovákův“.

V podobnom zmysle pozdravil Jozeffyho i Jozef M. Hurban, píšuc mu 30. decembra 1842 takto: „Národ náš tedy princip svůj, ducha svého již vyslovil, vyrvav skutkem tímto lojálním sebe sama z tisícletého bezzastupenství, z dlouhého tonutí v bezskutečné subjektivite. Toto jest svetohistorický moment při naší nejjasnejšímu králi a pánu našemu predložené representaci, při níž nás to štěstí potkalo, že vaše důstojnost vedla slovo národu našeho u stupnů trůnu Ferdinanda spravedlivého. Vaše důstojnost tedy nechať jest se všemi na díle tomto pracovavšími uspokojená tím blaženým povedomím, že cíle žádoucího, vyslovení se ducha lidu slovenského, dodosáhli ste…“

Sťažnosť pred trónom mala značný význam: Slováci bez náboženského rozdielu boli vzrušení a pobádaní do ďalšej činnosti.

Koncom októbra 1842 poslali rekurz z Viedne do Budína palatínovi Jozefovi, aby podal o ňom svoju mienku. Keď sa Kollár o tomto dozvedel, písal Jozeffymu list, aby prišiel do Budína informovať palatína. Jozeffy prišiel do Budína koncom novembra, doniesol palatínovi dáta o prenasledovaní Slovákov a rozhodnutie Gemerskej stolice, na základe ktorého bol pre viedenskú cestu pozbavený čestného stoličného asesorstva, a prosil o priaznivú mienku. Ale všetko bolo márne. U palatína, obídením urazeného, bola slovenská záležitosť už popredku riešená nepriaznivo.

Kollár písal Jozeffymu o tejto záležitosti 16. apríla 1843, že palatín sám bol vo Viedni dvorné kruhy v tom zmysle informovať, aby žiadosti Slovákov zavrhli; profesor slovanských rečí na univerzite nie je vraj potrebný, lebo reč slovanská v Uhorsku nie je na úžitok; prosba, aby aspoň starší farári mohli po latinsky viesť matriky a cirkevné protokoly, nie je zákonitá; noví cenzori kníh nie sú potrební, lebo jestvuje už taký, ktorý i po slovensky vie; proti bratislavskej stolici reči a literatúry slovenskej, ako súkromnej, nikto nič nemá. Ohľadom novinárskych krívd a útržiek že sú už poriadky porobené a už sa vraj ani nedejú. Vôbec že všetky žaloby Slovákov sú len všeobecné a bez dôkazov, a tak že ich povážiť nemožno. Palatín narádzal nepovoliť Slovákom ani noviny, lebo ich slovenský ľud nepotrebuje a z nich by vraj medzi národmi len dráždenie povstalo. Pri nastávajúcom otvorení uhorského snemu nebolo by ani radné povoliť Slovákom niečo také, čo by mohlo rozplameniť náruživosť Maďarov.

Ako vidno z jeho listu, upraveného 25. apríla 1843 na Jozeffyho, palatín Jozef dal sa informovať o oprávnenosti a odôvodnenosti žiadostí prednesených v prosbopise výboru generálneho konventu, najmä grófovi Zaymu a barónovi Prónaymu. Že informácie boli tendenčné a nespravodlivé, vidno z palatínovho listu, ktorého základnou myšlienkou bolo napomenutie, aby Slováci zabudli na krivdy a nažívali so svojimi spoluveriacimi v pokoji a svornosti.

Všeobecne sa vedelo, že pôvodcom rekurzového pohybu a vodcom slovenskej mládeže v smere národnom je Štúr; Zay si teda zaumienil znemožniť Štúrovi priamy vplyv na mládež a odňať mu legálnu postať účinkovania. Ale najprv stiahli sa mračná nad Jozeffyho hlavou na banskom dištriktuálnom konvente v Pešti 12. a 14. júna 1842, kde Zayho pomocníci Kossuth, Hrabovský a Perlaky z príčiny vedenia deputácie pred trón vychrlili na ctihodného starca celú svoju ináč neškodnú zášť.

Potom bolo nariadené vyšetrovanie proti Štúrovi, ktoré inkvizítori barón Gabriel Prónay, Fraňo Pulszky, Benyovszky a Perlaky vykonali v Prešporku 26. a 27. júna 1843, a keď sa dokázalo, že ev. profesorským zborom prešporským Palkovičovi za námestníka ustanovený a dištriktom potvrdený Štúr v prednáškach svojich neobmedzoval sa len na suchopárne vyučovanie reči česko-biblickej, ale že mládež viedol i k činnosti literárnonárodnej, inšpektor prešporskej ev. cirkvi Jozef Bajcsy pozbavil Štúra námestníctva profesorátu a zakázal mu ďalšie prednášky na lýceu.

Do inkvizície vtiahli v tom istom čase i tých, ktorí svoje teologické štúdiá v Prešporku skončili, a národne s prospechom pracujúcich slovenských mladíkov Jána Francisciho a Jána Kalinčiaka: Francisciho pre zbieranie podpisov na rekurz, Kalinčiaka pre literárnu činnosť.

Kalinčiak opísal vo svojom životopise, uverejnenom roku 1862 v slovenskom almanachu Lipa, jednu scénu z vyšetrovania takto: Predvolali nás pred svoj tribunál, „aby sme sa, už bohzná z čoho, čo slovenčinou vonia, zodpovedali. To nás a celú slovenskú mládež rozdráždilo náramne. Šli sme teda pred inkvizíciu, neznám ktorého dňa v júni roku 1843, bo to bolo koncom roku školského, prvej ale zišli sme sa u Ľ. Štúra alebo u mňa, bo sme spolu bývali; prítomní boli dospelejší mladíci slovenskí, zaspievali sme si pieseň našu zo žalmu 125: Všickni jenž skládají… a skončili sme slovami piesne: Ale lid jeho v svém pokoji vždy pevně stojí. A tento pokoj bol na tvárach našich, hoc z každého oka slzy tiekli. Podali sme si nemo ruky a šli sme ďalej. Priatelia naši sa s ovisnutými hlavami prechádzali po chodbách lýcea, kým jeden alebo druhý von nevyšiel, vypravujúc, o čom sa dnu hovorilo. Palkovič, Štúr, Francisci boli vyslyšaní; naostatok predvolali mňa a inšpektor cirkvi a škôl prešporských Bajcsy zahrmel, ako som sa opovážil povesť ,Bozkovci‘ vydať, keď je žiakom školskými zákonmi zakázané každé vydávanie kníh? Nato som odpovedal, že knihu vydal druhý a mne že pracovať voľno; na predvržku ale, že som tam v zmysle krajine odpornom písal, bránil som sa tým, že to z pánov pri stole sediacich nikto nečítal. Prepustili ma, na druhý deň mi ortieľ oznámiť chcejúc. Tu znovu k vyšetrovaniu predpusteného zastal sa ma pred celým výborom Pulszky, udávajúc, že čítal cez noc povesť moju a vyslovil sa, že literárne snahy mladého šuhaja len chválu zasluhujú; ostatne mi dal naučenie, slovami ale láskavými, aby som zotrval na ceste nastúpenej a hľadel vždy písmom v podobných prácach budiť lásku k vlasti uhorskej. I budil som ju, nie síce a priori, ale píšuc tak, ako ľudia v krajine uhorskej zmýšľajú. Lež čo sa zas nestalo? Bol to posledný rok môjho učenia v Prešporku, a tak s celou bagážiou som sa ubieral domov. Priatelia, známi sa skopili, hoc pršalo ako z cievok, okolo mňa na ulici; vtom príde pedel s rozkazom slávnej inkvizície, aby som odovzdal zbierku národných povestí, zhromaždených od nás mládeže a u mňa práve v tom okamžení prechovávaných. Chýrečný vozka Hudec z Badína musel u ,Beránka‘ zhadzovať truhlice, periny, bagážiu žiakov, idúcich s ním až do Bystrice; ja som otvoril truhlu, vzal kopu povestí, išiel som pred slávnu inkvizíciu, hodil som docela nešetrne písma na zelený stôl a odišiel som bez slova preč —“

Proti odstráneniu Štúra protestovala mládež, protestovali najprednejší slovenskí evanjelickí kňazi Pavol Jozeffy, Ján Seberini, Samuel Reuss, Samuel Tomášik a mnohí iní; ale protest zostal nepovšimnutý, následkom čoho najrozhodnejší, najnadanejší slovenskí študujúci opustili v zime Prešporok a presťahovali sa na školy levočské.

Medzitým národné povedomie pokročilo na Slovensku natoľko, že najprednejší národovci založili v Liptovskom Sv. Mikuláši 27. septembra 1844 spolok Tatrín s cieľom podporovať slovenskú literárnu a priemyselnú vzdelanosť uhorských Slovákov. Predsedom spolku bol mimoriadne nadaný, vplyvný, zvlášť literárne vynikajúci Michal Hodža, farár liptovskosvätomikulášsky. Hlavné sídlo spolku bolo v Mikuláši, ale valné zhromaždenia mali byť i v iných národne uvedomelých slovenských mestečkách. Spolok bol krátkeho života, ale i za ten krátky čas vykonal mnoho dobrého; niektoré spisy, ktoré by ináč neboli vyšli, vydal svojím nákladom, podporoval slovenských študujúcich i hmotne a na valnom zhromaždení v Čachticíach 10. augusta 1847 zjednotil slovenské katolícke kňažstvo s evanjelickým. Údovia a priaznivci húfne navštevovali ročné valné zhromaždenia spolku a priatelia života slovenského z dvanástich hornouhorských stolíc schádzali sa čoraz valnejšie, ale úradné potvrdenie spolku nemohli vykonať, hoci za tým cieľom i deputácie chodili do Budína a Viedne (do Budína 8. septembra 1845 rím.-kat. farári Juraj Holček a Ondrej Caban; do Viedne 2. novembra 1846 Jozef M. Hurban, Ľ. Štúr a Pavel Mazúr; títo traja boli na výsluchu u arcikniežaťa Ľudovíta, grófa Kolovrata a u maďarských starokonzervatívcov kancelára Antona Majlátha, vicekancelára Juraja Apponyiho), odkiaľ sa obyčajne s prázdnymi sľubmi vracali. Palatín Uhorska, arciknieža Jozef, bol nepriateľom rakúskych Slovanov a priaznivcom Maďarov. U toho teda nebolo možné vykonať potvrdenie spolku a po revolúcii nepotvrdený Tatrín úplne zahynul.

Dôležitá a významná bola zvlášť časopisecká činnosť Štúrova. Pomocou chorvátskeho vyslanca baróna Kulmera podarilo sa mu vykonať si dovolenie vydávať politické noviny, z ktorých prvé číslo pod titulom Slovenskie národnie novini s beletristickou prílohou Orol tatránsky vyšlo 1. augusta 1845. Ale politické pomery v Uhorsku boli už neznesiteľné a Štúrovi prichodilo pri vydávaní časopisu bojovať s mnohonásobnými ťažkosťami. Okolo jeho novín združila sa hneď všetka dobrá slovenská mládež. Kde pre Slovensko niečo dôležitého bolo, to Štúr vykoristil v novinách dômyselne; karhal zlé zvyky, lenivosť, povrchnosť, plytkosť, písal v nich o hospodárstve, o regulovaní urbáru, priemyslu atď. Do beletristickej prílohy písali najlepší novelisti slovenskí, ako napríklad Ján Kalinčiak.

Štúr vydával svoje noviny v reči slovenskej, čím sa stal spolu s Hurbanom zakladateľom terajšej našej spisovnej reči. Bola to novota ohromného dosahu a dôležitosti, ktorá zapríčinila veľký hnev nielen na strane českých spisovateľov, ale i medzi tými Slovákmi, ktorí do tých čias písali po československy. Hurban vydal prvý zväzok svojho almanachu Nitra po československy; druhý roku 1844 už v reči slovenskej, a účinok tohto skutku podobal sa elektrickej iskre. Národovci českí zazlievali tento krok, vystríhajúc slovenských spisovateľov slovami: „Málo nás, neoslabujte sily naše; na nás doráža more nemectva, proti vám sú Maďari. Rozpomínajte sa na prúty Svätoplukove.“ Ale národovci českí sa mýlili, keď sa nazdávali, že česká reč je v Uhorsku tak rozšírená ako v Čechách; lebo z toho, že ju evanjelici v bohoslužbe a literatúre užívali, nenasledovalo, že pridŕža sa jej celý slovenský národ. Českí národovci zabúdali i na to, že národná reč je na celom svete, teda i na Slovensku, najprirodzenejším činiteľom, najistejším hýbadlom ľudského srdca, že len ona môže pomáhať, osvetliť, oduševniť, že ona je tým ostatným prostriedkom, ktorým ešte možno slovenský ľud zo spánku smrti vytrhnúť. Českí národovci mýlili sa ešte i v tom, že prebudenie Slovenska, jeho duševné zmŕtvychvstanie pokladali za odboj, za rušenie literárnej jednoty, kdežto najlepší slovenskí ľudia, tvorcovia novej spisovnej reči, jej obrancovia, básnici, novelisti a štedrí podporovatelia pozdravovali slovenskú reč s nadšením, lebo v jej živote videli život Slovenska.

Slovenským národovcom nebolo možné oprávnene zazlievať, že v čase, keď v slovenských srdciach národnostná myšlienka zapúšťala korene, zanedbanému a potlačenému ľudu zaspievali rečou, ktorou on hovoril od vekov v rodine a na dedine, v ktorej si spieval piesne na poli, pri kozube rozprával rozprávky a keď pred sebou nemal Tranoscius a Bibliu kralickú, v nej sa i modlil. Ľud slovenský zachránil si v neprístupných horách a v patriarchálnom živote svoju reč čistú, nepoškvrnenú. Nadšení a nadaní pracovníci Štúrovej školy siahli k tejto reči s tým nevyvrátiteľným presvedčením, že je jedinou cestou nielen k srdciam ľudu, ale práve ona mala byť spojivom rozkúskovaného Slovenska. Bernolákovci už boli tu a účinkovali, no hoci nám dali Jána Hollého, spojiť Slovákov na základe krajného nárečia nemohli. Uvedenie strednej slovenčiny zo života do literatúry bolo teda skutkom potrebným, šťastným a požehnaným; nenarušilo ani lásku k národu českému, ba práve rozšírilo vedomie o ňom na Slovensku a tuhšie spojilo Slovákov s Čechmi. K tomu pridružila sa i tá závažná okolnosť, že správne po česky nepísali ani najlepší spisovatelia československí, ako Kollár, Štúr, Kuzmány, Hurban, Chalupka. Do ich spisovnej reči československej drala sa nevdojak, mimovoľne, nástojčivo slovenská reč; bolo teda potrebné dopriať jej miesta v slovenskej spisbe čistej, aby tým výdatnejšie pôsobila na rozjarené city Slovákov.

Konečne agitácia Štúrova a jeho učeníkov zobudila takto na viacerých miestach cit národnej spolupatričnosti; na Slovensku skrsol dovtedy nevídaný spolkový ruch, povstalo päťsto spolkov miernosti, povstali gazdovské jednoty, nedeľné školy, verejné knižnice a z týchto rozširovalo sa národné povedomie v netušenej miere.

Pramene: Jaroslav Vlček: Dejiny české literatury; toho istého Dejiny literatúry slovenskej. — Jozef M. Hurban: Životopis Ľudovíta Štúra (Slov. pohľady 1881 — 1883). — Lipa, slovenský almanach ročník II., Vlastný životopis Jána Kalinčiaka.