Zlatý fond > Diela > Slováci — vývin ich národného povedomia 1


E-mail (povinné):

Július Botto:
Slováci — vývin ich národného povedomia 1

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Peter Kašper, Martina Jaroščáková, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Miroslava Oravcová, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 96 čitateľov


 

V

Politické deje Rakúsko-Uhorska od roku 1850 — 1860. Októbrový diplom

Katastrofa világošská urobila koniec, ale len radikálnej, Kossuthom vedenej revolúcii, lebo maďarská starokonzervatívna aristokracia viedla ju i zjavnou i tajnou agitáciou ďalej až do vyrovnania roku 1867.

Túto agitáciu, ako i vývin rakúsko-uhorských politických pomerov od roku 1850 najsprávnejšie a najobjektívnejšie opísal Daxner vo svojich pamätiach Po roku 1849, písaných roku 1884 a uverejnených v Slovenských pohľadoch 1892. Maďarská aristokracia vystupovala hneď po világošskej kapitulácii v krajoch obsadených cisárskym vojskom ako strana starokonzervatívna, vlastne ako hlavná rezerva revolúcie, ale nie so zbraňou v rukách, lež s hlbokými poklonami a s úsmevmi na tvári, ako strana lojálna, Kossuthom prenasledovaná, ktorá Görgeym na smrť povrazom odsúdeného grófa Edmunda Zichyho považovala za svojho martýra, osvedčujúc všade svoju lojalitu a nezvratnú vernosť k trónu a osočujúc pritom každého, kto nebol jej politickej viery.

V tejto strane bolo už koncom roku 1849 silné hnutie. Maďarskí starokonzervatívci prichádzali ustavične do gubernia v Budíne, k dištriktuálnym komandám po krajine. Jedni to dokazovali tým, že na mastnejšie úrady odporúčali sami seba, iní odporúčali svojich ľudí; boli i takí, ktorí upodozrievali iných. Vtedy už boli na dennom poriadku i upodozrievania z panslavizmu. Bolo zjavné, že hlavnou snahou konzervatívnej strany je dostať do rúk zákonnú moc, zmocniť sa úradov, pevne veriac, že všetko ostatné poddá sa samo sebou.

Jej snahy nevydarili sa len v tých stoliciach, kde okresné politické úrady organizovali vojenskí velitelia, hoci poverenia na to od nikoho nemali. Stalo sa to najmä vo Zvolene a v Gemeri. Ale rožňavský rím.-kat. biskup Kolarčík vykonal pozdejšie i v Gemerskej stolici, že za cisársko-kráľovského komisára do Gemera vymenovali maďarského starokonzervatívca Jána Szilárdyho, ktorý sa vyznamenal tým, že ako člen gemerského štatariálneho súdu len pred krátkym časom súdil na smrť gemerských národovcov.

V manifestoch a proklamáciách, ktoré panovník František Jozef I. koncom roku 1849 a začiatkom roku 1850 vydal a ktoré i kroměřížskou ústavou, vydanou 4. marca 1849, boli potvrdené, sľubovali sa slobodomyseľné ustanovizne, predovšetkým i národná a osobná rovnoprávnosť. Kroměřížsku ústavu vyhlásili tri razy za platnú. Urobil to najprv Windischgrätz 20. marca 1849, za ním bán Jelačić 28. júla 1849, konečne po potlačení maďarskej revolúcie 1. novembra 1849 Haynau, a to z panovníkovho príkazu.

Kroměřížska ústava, ktorú panovník, pravdaže jednostranne, absolutistickou mocou vydal, obsahovala mnohé slobodomyseľné ustanovizne. V nej bola síce ako základný kameň vyslovená jednota ríše, ale do výhľadu postavené a prisľúbené boli aj krajinské snemy, osobná sloboda a rovnoprávnosť, sloboda náboženská, sloboda tlače, oddelenie pravosúdia od administrácie, porotné súdy a verejnosť súdneho pokonávania. Slovenskí národovci verili, že všetky tieto dobrodenia dostanú i Slováci, ktorých Jelačić vo svojej proklamácii ako národ osobitne pripomenul, a keď prešiel rok 1851, tešili sa, že ustanovizne obsiahnuté v kroměřížskej ústave a v korunných zemiach už zväčša uvedené vstúpia i v Uhorsku do života. Maďari naproti tomu nenávideli túto ústavu, dokazovali jej škodlivosť a životaneschopnosť, tvrdiac, že mnohé z tých zásad obsiahnuté sú v krajinských zákonoch z roku 1848. Lepšie by bolo teda ponechať tieto a len to, čo chýba, doložiť ústavným spôsobom. A práve preto škoda bolo revolúciu potlačiť, a keď sa to predsa stalo, nech sa vráti stav z roku 1847, nech sa obnovia stolice a dikastériá a potrebné reformy pôjdu starou pokojnou koľajou.

Ale s kroměřížskou ústavou neboli spokojní ani vo Viedni, najmä v panských kruhoch, v lone ministerstva, ba ani v blízkosti samého trónu. Začiatkom roku 1851 vystúpili z viedenského ministerstva Schmerling a Bruck. Týchto mužov pokladali v Uhorsku za priateľov a zástupcov slobodomyseľného pokroku. Schmerling vynikal na poli pravosúdia a verejnej správy, Bruck na poli finančnom a národohospodárskom. Potom 20. augusta 1851 bol vydaný patent, v ktorom sa hovorilo, že ministerstvo má byť zodpovedné len panovníkovi, že pri ministerstve a nezávisle od neho má i ríšska rada, ako rada koruny, úradovať v štátnych záležitostiach. Ale to už nik netušil, čo znamená patent, ktorým ministerstvo dostalo príkaz, aby korune podalo správu o marcovej ústave, a vysvetľovalo sa to s dobrými nádejami tak, že sa vzťahuje len na reformy obsiahnuté v konštitúcii.

Ale na veľké, nemilé prekvapenie svojich národov panovník už v januári 1852 kroměřížsku ústavu odvolal.

Starokonzervatívni Maďari mali z toho nesmiernu radosť, bo tento skutok považovali za istý predznak toho, že Uhorsku bude prinavrátená jeho stará ústava. Boli aj takí starší politici, ktorí s istou predtuchou prorokovali mládeži, že sa dožije dňa, keď sa panovník podľa príkladu svojich predkov dá korunovať za uhorského kráľa. Iní považovali odvolanie kroměřížskej ústavy za začiatok novej doby Jozefa II., ktorá očakávané a žiadané reformy donesie krátkou cestou. Niektorí videli v odvolaní len pretvorenie sa ríše na štát absolutistický a neočakávali nič od budúcnosti, lebo ako odvolali národom prisľúbenú ústavu, tak môžu odvolať i osobnú a národnú rovnoprávnosť a všetky iné reformy.

Maďarskí starokonzervatívci mali okrem toho ešte i tú radosť, že viedenská vláda z nich zostavila vo Viedni anketovú komisiu, ktorá mala ministerstvu podať mienku o urbariálnej náhrade, o regulovaní urbariálnych obcí, o komasáciách a o ich pokračovaní. Táto anketová komisia ustálila sa na zásadách, ktoré v urbariálnom patente, vydanom 2. marca 1853, boli kodifikované. Na týchto poradách zapáčil sa maďarským konzervatívcom zvlášť vtedajší rakúsky minister vnútorných diel Alexander Bach, takže ho i o to prosili, aby sa stal uhorským veľkostatkárom, že budú na neho hrdí. Len v tom sa veľmi sklamali, keď sa nazdali, že niekoľkými komplimentmi dostanú i Bacha na svoju stranu. Bach len krátko predtým povedal, že nepotrebuje popularitu, ale verných, oddaných, usilovných úradníkov a poddaných, ktorým prísne naložil pevne pridŕžať sa „rakúskej národnosti“ ako výsledku a požiadavku jedného jednotného Rakúska a ríšskej jednoty.

Tento politický nezmysel osvojili si pozdejšie i maďarskí štátnici Deák, Koloman Tisza, Albert Apponyi a s nimi všetci maďarskí šovinisti, vyslovením neprirodzenej, nemiestnej zásady „maďarskej štátnej idey“ a jedného „jednotného politického maďarského národa“. Je to napodobňovanie takýchto nezmyslov, ktoré boli už síce i predtým pod slnkom, ale, chvalabohu, zahynuli bez znaku a stopy. I v Rakúsku ustúpila jednota ríše dualizmu, jednotné Rakúsko ríši Rakúsko-Uhorskej a rakúska národnosť nemala miesta ani len v Horných a Dolných Rakúsach, bo i tam boli veľkonemecké túžby.

Minister Bach bol muž samostatný, rázny a dôsledný. Policajný systém Metternichov nenávidel už ako mladý advokát; roku 1848 stal sa členom provincionálneho výboru stavov dolnorakúskych a zastával tam zásady, ktorých sa pozdejšie pridŕžal i ako minister, najmä zásadu centralizácie ríše rakúskej, zahrňujúc do toho i Uhorsko. Nebol priateľom osobitného postavenia Uhorska a jeho štátneho práva, a keď i nevyslovil náhľad, že Uhorsko prehralo svoje právo, ale pridŕžal sa ho skutkami. I tomu protivil sa rozhodne, aby Rakúsko ohľadom svojich, k nemeckej ríši prináležajúcich krajín splynulo s federatívnym nemeckým štátom, lebo keď výbor utvorený na vypracovanie ústavy vo frankfurtskom parlamente vyslovil zásadu, že nemeckej ríši náležiace zeme nemôžu byť spojené v jeden štát so zemami náležajúcimi k tej ríši, a keď takéto zeme predsa jedného panovníka majú, teda medzinárodný vzťah medzi nimi má byť na základe personálnej únie usporiadaný, rakúske ministerstvo, v ktorom hlavné slovo mali ministri Schwarzenberg, Stadion a Bach, vydalo už roku 1848 takzvaný kroměřížsky program, v ktorom odpovedalo frankfurtským federalistom, že sila Nemecka spočíva nie v rozdrobení rakúskej monarchie, ale v jej utužení, v jej veľkosti; zjednotené Rakúsko je záujmom nielen nemeckým, ale i európskym. Bach bol teda rakúskym Nemcom a centralistom; snažil sa zabezpečiť Nemectvu v rakúskej monarchii panujúce postavenie, a to skrze panovnícku rodinu, skrze silnú, ústrednú vládu a rozvetvené úradníctvo. Veril, že pri týchto prostriedkoch bude v Rakúsku nasledovať postupné ponemčenie nemeckých živlov. Túžbam nenemeckých národov Rakúska aspoň zväčša vyhovujúca ústava kroměřížska bola teda len dielom oportunity, a nie dielom poctivej snahy, teda zavádzaním národov. Rakúski štátnici chceli ňou prelicitovať len maďarskú revolúciu a frankfurtské konštitucionálne pokusy, čo sa im sčiastky aj podarilo, a keď maďarský odboj pri Világoši dokonal a rozochvenie a zápal Nemcov následkom exekúcií, ktoré Rakúsko a Prusko vykonávali, ochladli, nastala doba uvedenia systému nemeckej centralizácie a kroměřížsku ústavu, ako nepotrebnú, vyhlásili jednoducho za neplatnú.

Ale ani maďarskí starokonzervatívci netešili sa dlho jej odvolaniu. Roku 1852 v rakúskych korunných zemiach uviedli centralistickú správu; v Uhorsku uviedli len všeobecný trestný zákon a všeobecné rakúske občianske právo. Ale roku 1853 a 1854 uviedli centralistickú organizáciu i v Uhorsku; v januári 1853 bol totiž vydaný patent o politickej a finančnej administrácii, vo februári nasledovalo postupné zriadenie pravosúdia vo všetkých oddieloch. Vyšlo i ministerské nariadenie o kvalifikácii úradníkov; kto nemal a nezložil predpísané politické, finančné a sudcovské skúšky, nemohol sa pri osnovnom odbore uplatniť. I advokáti museli sa podrobiť skúškam z novouvedených zákonov. Definitívna organizácia vstúpila do života už roku 1853, a to zhora nadol, najprv vo vyšších úradoch, potom roku 1854 i v stoliciach. Vláda organizovala pre Uhorsko v Budíne námestnú radu, v piatich dištriktoch päť oddielov námestnej rady a päť apelačných súdnych dvorov a najvyšší súd a kasačný dvor vo Viedni. Všetky úrady v týchto inštitúciách boli zaplnené takmer výlučne Nemcami a Čechmi a len kde-tu nachodil sa i domorodec akoby na ukážku. Keď pozdejšie i stoličné politické úrady prešli do rúk inorodcov a protežovaní nespôsobní synkovia aristokratických rodín boli ako nesúci z úradov prepustení, nastúpilo všeobecné ustrnutie; menovite v maďarských aristokratických kruhoch povstali hrozné aprehenzie a kriky. Žalobníci chodili k ministrom, ba i ku panovníkovi, a odvolávajúc sa na svoju lojalitu, žiadali odčinenie utrpených krívd. Ale to všetko pomáhalo len niekedy, v živote zakoreňoval sa nový poriadok. Starokonzervatívci len teraz videli, že úradná moc, ktorou dúfali vydobyť starú uhorskú ústavu, sa im úplne vymkla z rúk. Bach, ktorého len pred krátkym časom tak veľmi oslavovali, stal sa človekom najopovrhovanejším, jeho úradníci boli krajinu pustošiacimi bachhusármi. Ich výkrik bolesti: „Zničila nás druhá moháčska pohroma!“ znel široko-ďaleko a teraz sa už vliali do revolučnej Kossuthovej strany, ktorej heslom bolo, že Nemec je huncút. Táto strana organizovala sa v krajine čím ďalej, tým určitejšie; jej strediskom, z ktorého vychádzali všetky agitácie, bolo panské kasíno v Pešti, Széchényim dávnejšie založené.

Uhorským konzervatívcom pomáhali medzitým i svetové udalosti, bo rakúski štátnici dopustili sa i v zahraničnej politike mnohých veľkých chýb.

Takou veľmi vážnou svetovou udalosťou bola vojna Ruska s Tureckom. Rusi už v júli 1853 obsadili Multansko a Valašsko. Ruská diplomacia oprávnene dúfala, že Rakúsko, ktoré v tom čase pre Čiernu Horu a Sutorinu bolo v napnutom pomere s Tureckom, bude Rusku pomáhať. Ruský cár Mikuláš navštívil mladého rakúskeho panovníka v Olomouci začiatkom októbra 1853. Na vojenskej paráde defiloval starý hrdý ruský cár na čele jeho menom zvaného rakúskeho husárskeho pluku pred mladým rakúskym panovníkom v skoku, vzdávajúc mu poctu. No ani toto poníženie neosožilo, ani Gorčakovove námahy neviedli k cieľu. Rakúsko vyslovilo predbežne len toľko, že vo vojne kríža s polmesiacom ostane nestranným. Ale ani v tom nedodržalo slovo, bo proti svojmu danému sľubu už 9. apríla 1854 podpísalo vo Viedni konferenčný protokol s Francúzskom, Anglickom a Pruskom, že budú chrániť integritu Turecka a prinútia Rusko zanechať dunajské kniežatstvá. Výpoveď kniežaťa Schwarzenberga: „Svet užasne nad našou nevďačnosťou!“ uskutočnil jeho nástupca v úrade, minister Buol-Schauenstein, rozhodne. Rakúsko vyzvalo Rusov už 3. júna, aby zanechali kniežatstvá; 26. júna Rusi odstúpili od dobýjania Silistrie, ktorú takmer už boli dobyli, a 21. augusta rakúsky generál gróf Coronini obsadil so 100.000 mužmi Valašsko. Ale táto okupácia vyžadovala mnoho peňazí, a Rakúsko nemalo ani peňazí, ani úveru. Štátny dlh Rakúska činil roku 1848 831 miliónov, koncom roku 1853 už vyše 2.000 miliónov. Ministerstvo pomohlo si teda tak, že vyzdvihlo dobrovoľnú pôžičku od svojich vlastných občanov, a tak Rakúsko utrpelo finančnú porážku i bez bitiek.

Z jari roku 1855 boli zraky európskeho obecenstva obrátené k Sevastopolu a potom k parížskym vyjednávaniam. Rusko nič neutrpelo východnou vojnou na svojej vážnosti, proti nemu bojovali v nej prvé mocnosti sveta, a predsa strata Ruska na peniazoch a mužstve bola značne menšia než strata jeho nepriateľov. Po skončení východnej vojny viedenská vláda dokazovala zvláštnu zhovievavosť a ústupčivosť i oproti Maďarom v rokoch 1848/9 kompromitovaným. Známku nevernosti úplne zrušila a tí, čo proti dynastii bojovali, dostali sa i do štátnych úradov.

Stalo sa to z príčin politických.

Na politickom obzore množili sa hneď po východnej vojne znaky predzvestujúce veľké búrky. Vláda viedenská vzpierala sa totiž pripustiť sardínsku vládu ku parížskym konferenciám; ale Sardínia jednako bola pripustená a jej výtečný minister Cavour, priateľ talianskeho revolucionára Mazziniho, sedel pri uzavieraní parížskeho mieru so zástupcami európskych veľmocí pri jednom stole. Cavour žaloval na poradách bez okolkovania Rakúsko, že potláča národného ducha, národné snahy, že pri okupovaní talianskych kniežatstiev a cirkevného štátu dopustilo sa ukrutných konfiškácií majetkov. Diplomatické spojenie medzi Rakúskom a Sardíniou bolo už v marci 1857 pretrhnuté a v rokoch 1857—58 obe vlády rozvadili sa natoľko, že zmierenie už nebolo možné. Cavour bránil snahy talianskeho národa zjednotiť sa umnými diplomatickými listinami, štátotvornou národnou ideou, porážajúc nimi na práve historickom a na záväzkoch medzinárodných osnované nároky Rakúska na zeme talianske. Maďari čítali klasické práce Cavourove so záľubou; maďarská aristokracia videla v nich obranu svojich národných práv proti nemeckému centralizmu. Už vtedy bolo všeobecne známe, že bývalý gubernátor Uhorska Ľudovít Kossuth, ktorý po revolúcii pochodil Anglicko a Ameriku, potom usadil sa v Turíne, pracuje tu s Cavourom proti Rakúsku, že robí prípravy na utvorenie maďarskej légie a v tom diele že mu pomáhajú maďarskí emigranti Klapka a Pulszky. Rozumie sa, že tieto chýry vo veľkej miere elektrizovali maďarskú aristokraciu a vzbudili v nej nádej na vydobytie národnej a politickej nezávislosti Maďarov na vláde viedenskej; všade bolo pozorovať radostné rozochvenie a škodoradosť nad neprajným politickým položením, v ktorom sa Rakúsko nachodilo.

Všeobecne sa myslelo, že Rakúsko je osihotené. Rusko pripisovalo svoj nezdar vo východnej vojne zrade Rakúska. Prusko videlo v Rakúsku svojho súpera v Nemecku a tešilo sa jeho ťažkostiam; Anglicko verejne podporovalo snahy talianskeho národa po zjednotení. Medzi Napoleonom III. a Rakúskom vznikol spor o zjednotenie Multanska a Valašska pod kniežaťom Alexandrom Cusom, čomu odporovalo i Rakúsko i Turecko. Cisár Napoleon pridal sa zo strachu pred Orsiniho bombami k Taliansku a napomáhal jeho diplomatickú, proti Rakúsku namierenú akciu.

Začiatkom roku 1859 priniesli európske noviny veľkými písmenami vytlačenú novoročnú Napoleonovu reč, povedanú rakúskemu poslovi pri slávnostnom predstavení sa diplomatov. Napoleon hovoril: „Ľutujem, že pomery Francúzska k vašej vláde nie sú už také priateľské, ako boli dosiaľ. Ostatne, prosím vás oznámiť Jeho Veličenstvu cisárovi, že sa moje osobné city voči nemu nezmenili.“ Noviny doniesli súčasne správu i o tom, že medzi Francúzskom a Sardíniou vyjednáva sa o zmluve na obranu a výboj.

Toto bolo zrejmým vypovedaním vojny Rakúsku, ktoré si hľadalo spojencov v nemeckom spolku. Ale nadarmo; Prusko odoprelo mu to zrovna; menšie nemecké štáty, najmä Bavorsko, chceli pomáhať Rakúsku. Ale ruský minister, knieža Gorčakov, rozposlal hneď a zaraz nótu toho obsahu, že v tých nemeckých štátoch, ktoré sa zamiešajú do sporu taliansko-francúzsko-rakúskeho, zakročí vojenskou mocou. Rakúsko ostalo teda osihotené, z čoho mali Maďari nesmiernu radosť, lebo boli presvedčení, že Rakúsko bude premožené a jeho porážka bude víťazstvom Maďarov. Rakúsko poslalo svoje ultimátum do Turína 24. IV. 1859; ale francúzske lode s delostrelectvom a muníciou pristáli v prístave janovskom už 23. IV. Hlavný veliteľ vojska rakúskeho gróf Gyulay prekročil hranice Sardínska 29. apríla, ale maril čas daromným manévrovaním, následkom čoho bol v tejto vojne veľmi nešťastným. Dňa 19. mája porazili ho pri Montebello, 30. mája pri Palestre a 4. júna pri Magente, následkom čoho zložil hlavné veliteľstvo, ktoré po ňom prevzal podľa mena sám panovník, vskutku starý Hesz, bývalý náčelník Radeckého štábu. Spojenci zaujali Miláno a tlačili Rakúšanov, ktorí pri Solferine ešte raz skúšali vojenské šťastie až ku brehom Mincia. V bitke vyznačil sa síce rakúsky generál Benedek, aj zatlačil Francúzov, ale v centre a na pravom krídle Rakúšania prehrali bitku. Nasledovalo prímerie vo Villafrance a 11. júla 1859 mier v Zürichu. Rakúsko muselo odstúpiť Lombardiu Napoleonovi, ktorý ju zamenil Sardíncom za Nizzu a Savojské kniežatstvo; prvý diel za chybu, ktorú vo východnej vojne spáchalo svojím nepriateľstvom proti Rusku, Rakúsko zaplatilo teda stratou Lombardie a ohromným prírastkom štátnych dlhov.

Dosah tejto porážky s ohľadom na vývin politických pomerov v Uhorsku nemožno ani vypočítať, lebo postoj viedenskej vlády tento dosah ešte stupňoval a posmeľoval nespokojné živly na prejavovanie nespokojnosti.

Už 12. júla panovník vydal manifest, v ktorom prisľúbil národom reformy v zákonodarstve i administrácii. Tieto reformy sa vysvetľovali v tom zmysle, že sa Rakúsko premení na ústavný štát. Maďari argumentovali takto: „Uhorsko malo svoju konštitúciu; jemu len to treba prinavrátiť, čo malo.“ Touto argumentáciou bol teda nespokojným živlom daný smer na politickú akciu. Táto akcia bola teraz i tým stupňovaná, že minister Bach, tvorca absolutizmu, centralizácie a germanizácie, od vlády odstúpil. Jeho nástupca, minister Gołuchowski, počínal si miernejšie, slobodomyseľnejšie; za neho začala tlač voľnejšie dýchať, bo už boli dovolené i útoky i hany na centralizačný systém, na germanizáciu a na úradníctvo. Izolovanosť Rakúska, vojenské porážky, finančné ťažkosti, všeobecná nespokojnosť, slovom všetko zlé pripisovalo sa na účet padajúceho systému. Maďarskí politici pretriasali v novinách otázku: čo je v Uhorsku zákonité? a prišli, prirodzene, k tomu vývodu, že v Uhorsku sú len tie zákony a pravidlá zákonité, ktoré snem vyniesol a panovník potvrdil; všetko ostatné, keďže je výplodom uzurpovania štátnej moci, je nezákonité. Touto argumentáciou bol teda systém absolutistický rozhodne odsúdený. Pretriasali sa ešte i také otázky, že len korunovaný kráľ môže dať zákonom sankciu, že korunovanie predchádza kráľova ústavná prísaha, a tá bez snemu je nemožná, že snem, aby bol úplný, predpokladá reintegráciu krajiny privtelením čiastok jej odtrhnutých, to jest srbskej Vojvodiny, Sedmohradska a Chorvátsko-Slavónska; a pretože sankcionované zákony z roku 1848 obsahujú i volebný zákon snemových vyslancov, snem že má byť podľa zákonov z roku 1848 volený a konštituovaný, rozumie sa, s parlamentárnou zodpovednou vládou.

Verejné, slobodné pretriasanie otázok verejnoprávnych zapríčinilo v spoločenskom živote Uhorska silné vrenie. I otázka abdikácie Ferdinanda V. bola bez okolkovania a bez bázne vyhlásená za nezákonnú, lebo ju uhorský snem neprijal, a tak Uhorsko nie je povinné ju uznať. Rakúsky cisár takto nie je už i kráľom Uhorska; Uhorsko preto nemá teraz kráľa, len nástupcu trónu; všetko, čo sa dialo pod Bachovou vládou, je nezákonné a to, čo nemožno premeniť, ako exekvované súdne sentencie, deľbou nadobudnuté vecné práva, dedičstvá, kúpy, prenášky majetkov, cestou politickej a finančnej administrácie do života uvedené diela, finančné operácie, peňažná minca, železničné záväzky, len potom stane sa zákonitým, keď to snem potvrdí zákonmi.

Pri takýchto smelých úvahách najväčšmi trpelo štátne úradníctvo. Nenávidenie systému prenášalo sa na jeho viditeľných reprezentantov. Nemeckí úradníci, ktorí mali pri ministerstve nejakú protekciu, dali sa preložiť ešte roku 1859 do iných korunných zemí; tí, čo útočište nemali, znášali urážky, sotízy, vybíjanie oblokov s tichou rezignáciou. Nepekná vlastnosť vŕšiť sa na bezbrannom dosvedčila sa i pri tomto.

V tejto najnepríhodnejšej dobe bezuzdných politických agitácií vláda vydala 1. septembra 1859 svoj povestný patent, ktorým mali byť cirkevné pomery uhorských evanjelikov augsburgského a helvétskeho vyznania regulované, a 2. septembra ministerské nariadenie, v ktorom vyslovila povinné prevedenie patentu. Nariadením malo byť vykonané odspodku nahor usporiadanie cirkvi a zabezpečené práva a vplyv jednotlivých cirkevníkov a jednotlivých cirkví proti nadužívaniam zemanov, ktorí v cirkvi vykonávali svoju svojvôľu.

Patent vypracoval vynikajúci učenec a znateľ cirkevného dejepisu a potrieb evanjelickej cirkvi Karol Kuzmány. Ale on ho vypracoval ešte roku 1851, keď vláda organizovala Uhorsko. Referent pri cisárskom ministerstve kultu, dvorný radca Zimmermann, sedmohradský evanjelik, nevedno, či z vlastnej vôle, či z návodu iných, nechal ho ležať do roku 1859, keď vo Viedni po porážkach v Taliansku mysleli, že rozbúrené mysle upokojí a evanjelikov obojeho vyznania získa a zabezpečí Viedni. Ľud a kňažstvo ev. aug. vyznania prijali patent bez ohľadu na politickú situáciu s jasotom a začali sa podľa neho organizovať. Kalvínske kňažstvo bálo sa verejne vystúpiť pre takzvaný „marasztás“, podľa ktorého kalvínskeho kňaza mohli z úradu kňazského kedykoľvek vypovedať, ak našli proti nemu nejakú zádrapku. Ale luteránski zemani a Kossuthovi prívrženci použili patent ako veľmi výdatný prostriedok na agitáciu proti Viedni a na zachránenie svojej svojvôle na cirkevnom poli.

Prirodzená vec, že v dôsledku vydania patentu povstali v Uhorsku agitácie na život a smrť, trenice, nepokoje, prenasledovania, najmä v cirkvi evanjelickej a. v., medzi jej autonómnou a patentálnou čiastkou. Patent ako údajnú urážku ústavnosti Uhorska a autonómie evanjelikov napádal evanjelik, neevanjelik, katolík, žid, žiadajúc jeho odvolanie. Robili to najmä prívrženci maďarského konštitucionalizmu, hodiac sa na patent „ako lační vlci na hodenú korisť“.

Patent mohol byť uvedený v takýchto okolnostiach len vládnou mocou a autoritou; ale na tieto spoliehať sa nebolo radno. Každý bedlivejší pozorovateľ vtedajších dejov mohol predvídať, že patentálne cirkvi budú vydané o krátky čas skrze vládu na milosť a nemilosť svojim protivníkom, lebo v dôsledku všeobecného politického teroru zriadilo sa podľa patentu len asi tridsať cirkví takých, ktoré mali vynikajúcich a ráznych slovenských kňazov.

Proti patentu vystúpili hneď a zaraz sami evanjelici. Boli to ich najprednejší ľudia Eduard Zsedényi (spišský Nemec, predtým Pfannschmidt), i u dvora veľmi obľúbený starokonzervatívec a zastávateľ vysokých úradov, a Karol Máday, nemecký ev. farár v Belej na Spiši. Títo dvaja protestovali proti nemu na dištriktuálnom konvente dištriktu tiského v Kežmarku 30. septembra 1860, čo sa považovalo za zločin buričstva proti najvyšším nariadeniam cisársko-kráľovskej vlády, v dôsledku čoho vzali oboch v Košiciach do vyšetrovacej väzby. Ale už o niekoľko dní prišiel z Viedne rozkaz, aby ich vypustili; ba čo viac, Zsédényiho povolali o krátky čas do Viedne, kde ho vymenovali za dvorného radcu a vicekancelára Uhorska; Mádayho však autonómne cirkvi vyvolili za superintendenta tiského dištriktu. Týmito udalosťami bol spečatený aj osud patentu a už bolo zbytočné i ministerské nariadenie z 15. mája 1860, podľa ktorého povinné uvádzanie patentu zastavili a cirkvám ponechalo sa na slobodnú vôľu, či sa chcú zriadiť podľa patentu, a či nie.

Arciknieža Albrecht nijako nesúhlasil s takouto politikou. On bol v tom čase civilným a vojenským gubernátorom Uhorska a v tomto postavení zamedzil i demonštrácie, chystané 1. novembra 1859 v Pešti na slávnostnú pamiatku 6. októbra 1849 skrze Haynaua odsúdených obetí revolúcie. Na jeho rozkaz bolo konsignované i vojsko v peštianskych kasárňach 15. marca 1860 a keď polícia nevládala zamedziť demonštrácie, zakročilo vojsko a očistilo ulice; pri tejto príležitosti bol mladý Gejza Forinyák zastrelený a viacerí ranení. Ale diferencie medzi Viedňou a arcikniežaťom Albrechtom netrvali dlho. Albrechta odvolali a na jeho miesto prišiel generál Benedek, ktorý svoje úradovanie začal návštevami opozičných maďarských oligarchov a vdov popravených maďarských revolucionárov, Damjanichovej a Batthyányičky. V úrade a v obcovaní s civilistami používal reč maďarskú, poklonkujúc Maďarom. Maďarská aristokracia súdila z jeho správania, že všetko toto nerobí z vlastného vnuknutia, ale plní vyššie rozkazy. I ona usporiadala teda podľa toho svoju taktiku, ktorá sa zjavila hneď potom pri oboslaní takzvanej rozmnoženej ríšskej rady.

Pripomenutým cisárskym manifestom z 12. júna 1859 boli totiž pre ríšu prisľúbené reformy v zákonodarstve a administrácii. Tieto reformy mala ustanoviť rozmnožená ríšska rada. Na základe nariadenia zo 14. apríla a 20. augusta 1851 tvorili ríšsku, ministerstvu podriadenú radu vysokí štátni úradníci a hodnostári pod predsedníctvom arcikniežaťa Rajnera. K týmto boli z celej ríše povolaní dôverou panovníka vyznačení a vynikajúci muži z oligarchie, hierarchie a vyššej inteligencie, aby ako rozmnožená ríšska rada ustálili rozpočet pre celú ríšu a tak vo finančnom ohľade vykonávali moc zákonodarného telesa, spolu však aby sa radili o spôsobe zavedenia sľúbených reforiem.

Do tejto rozmnoženej ríšskej rady povolaní boli i muži z maďarskej aristokracie a oligarchie. Ale oni sa bránili ísť pod zámienkou, že by tým stratili popularitu pred verejnou mienkou v Uhorsku, a tak boli nesúci k ďalším službám v záujme panovníka, lebo verejná mienka v Uhorsku drží sa vraj pevne svojich avitických zákonov, podľa ktorých je Uhorsko osobitným kráľovstvom so svojou osobitnou konštitúciou a svojím nezávislým zákonodarstvom, proti čomu neslobodno konať ani jednému pravému vlastencovi.

Vojenský a civilný gubernátor Benedek v takýchto okolnostiach nebol na svojom mieste. Popri svojom dotieravom dvorení maďarskej aristokracii zosmiešnil sa i tým, že kde mohol, všade schválne kompromitoval cisársko-kráľovských, najmä politických úradníkov. On bol vojak a konal svoju politickú úlohu tak, ako mu to rozkázali. No nepochopiteľné je, že urobenú chybu vo Viedni nezbadali a neuvedomili si, že dvorením Benedekovým len upevnia opozičnú šľachtu v tom, aby na nastúpenej ceste vytrvala, ba že ju posmelia, aby sa na nej za svojím úspechom rozhodnejšie hnala. Tak sa i stalo. Pod Benedekom dozrel program maďarskej aristokracie, prezentovaný panovníkovi v snemových adresách roku 1861.

Pozdejšie bol i sám Benedek so splnením svojej úlohy nespokojný, a pretože maďarská aristokracia jeho dvorenie rozhodne odmietla, vynadal jej v prezidiálnom príkaze v marci 1861 do strachúnskych veľmožov. Gróf Štefan Károlyi, ktorého Benedek svojimi návštevami tiež viac ráz poctil, zhromaždil teda vo svojich salónoch 93 magnátov, uverejniac v novinách ich podpismi opatrenú odvetu, v ktorej rytiersky, veľmi jemne, ale i rozhodne a zjavne oni nadali gubernátorovi Uhorska do zločincov a vlastizradcov.

Rozmnožená ríšska rada bola zvolaná na 5. marca 1860, ale pre neprítomnosť maďarských aristokratov začala svoje porady len 1. júna a zakončila ich 29. septembra 1860.

Nie Benedekove námahy, ale záujmy politické zapríčinili, že z Uhorska povolaní členovia konečne odhodlali sa ísť do ríšskej rady, aby tam o nich bez nich niečo neuzavreli. Tak to rozhodla v peštianskom panskom kasíne každodenne zasadajúca maďarská aristokracia, bo jej politický program bol už dohotovený, kdežto ostatné čiastky ríše ho ešte nemali a politická obozretnosť kázala, aby sa aspoň s jeho hlavnými devízami vystúpilo a otvorené pole rekonštrukcie ríše aby sa obsadilo prvej, než to urobia ostatné čiastky ríše so svojimi programami.

Naproti absolutizmu bola postavená pragmatická sankcia, táto medzi Habsburgovcami a uhorským snemom uzavretá zmluva, v ktorej je zabezpečená Uhorsku osobitná konštitúcia a administrácia, so všeobecným vyslovením únie s ostatnými kráľovstvami a dedičnými zemami. Takúto zmluvu uzavrela dynastia i s ostatnými krajinami dŕžavy. Zo stanoviska uhorských politikov mala pragmatická sankcia i tú veľkú cenu, že súvisela so staršími i novšími krajinskými zákonmi.

Proti federalistom, ktorí monarchiu na základe národnej rovnoprávnosti chceli rekonštruovať v jeden národnostný štát, mala maďarská aristokracia náuku o historicko-politických individualitách pohotove, tvrdiac, že pri rekonštrukcii ríše treba počítať jedine s nimi. Rozumie sa, že podľa tohto maďarského programu Uhorsko, majúc len jednu historickú minulosť, tvorilo len jednu historicko-politickú individualitu.

Túto, prirodzeným právam Nemaďarov odporujúcu, nespravodlivú náuku prostredníctvom maďarských magnátov prednášali a hájili i v rozmnoženej ríšskej rade. Keď istý rakúsky federalista pripomenul, že v Uhorsku okrem maďarského národa sú aj iné národy, vystúpil proti tomu tvrdeniu gróf Ján Barkóczy s enunciáciou, že v Uhorsku je len jeden národ, a to je maďarský. Táto teória o jednom politickom národe maďarskom prešla potom i do uhorského zákonníka.

Rozmnožená ríšska rada nerokovala o záležitosti rekonštrukcie ríše formálne; reči v tej veci povedané boli len vzájomnou výmenou myšlienok, oboznamovanie sa s jestvujúcimi životnými záujmami, ktoré mali byť uskutočnené v rámci budúceho usporiadania ríše. Toto vzájomné oboznamovanie sa stránok politických pamätné je hlavne preto, že pozdejšie viedlo k vyrovnaniu Nemcov s Maďarmi na škodu Slovanov, to jest že viedlo k dualistickému systému. Rozmnožená ríšska rada vybavila svoju úlohu tak, že preskúmala ríšsky rozpočet a vyriekla potrebu zavedenia konštitucionálnych foriem pre všetky čiastky dŕžavy s dodržaním princípu jednoty ríše, nie ináč i potrebu zachovania rečovej rovnoprávnosti pre všetky národy. Jej porady slúžili za základ diplomu vydanému 20. októbra 1860, a síce v zmysle elaborátu užšieho povereníctva, povolaného samým panovníkom.

Na formulovanie zásad obsiahnutých v októbrovom diplome mali maďarskí konzervatívci najväčší vplyv. Rakúsky minister zahraničných diel gróf Rechberg povolal totiž grófa Emila Dessewffyho do Viedne, aby podal svoju mienku o položení ríše a o tom, čo by sa malo robiť. Dessewffy podal ju v obšírnom promemóriu v tom zmysle, že absolutizmus a germanizáciu nemožno udržať, a následky talianskej vojny nútili Rechberga, aby sa s Maďarmi začalo vyrovnávať. S Dessewffym rokoval teda už 15. augusta; jeho mienka bola, aby konštituiconálnym opravám v Uhorsku dali historický podklad z roku 1847, ale nech i Čechy a rakúske dedičné zeme dostanú snemy, panovník nech sa dá korunovať v Bratislave za uhorského, v Prahe za českého kráľa. V týchto náhľadoch bolo federalistické zriadenie ríše zrejme kontemplované. Ale dvor bol vtedy ešte taký zaujatý ideou jednoty ríše a prísnou centralizáciou, že o federalizme ani počuť nechcel, najmä panovník nie. Dessewffy poslal svoj elaborát grófovi Antonovi Szécsénovi, ktorý ho však hneď rozhodne zavrhol, vraviac, že sa nedá previesť, pre viedenských centralistov je prismelý, poskytujúci mnoho na úkor centralizácie. S pomocou Széchenyiho zostavili teda diplom oni. Porada, konaná za predsedníctva grófa Rechberga vo Viedni 16. októbra, na ktorej sa zúčastnili maďarskí starokonzervatívci gróf Ďuro Apponyi, gróf Emil Dessewffy, barón Pavel Sennye, Ďuro Majláth, gróf Ján Barkóczy a ako referent gróf Anton Szécsén, uznala Szécsénovo dielo za dočasne uspokojujúce a keď ho 18. októbra i panovník prijal, bol októbrový diplom 20. októbra už vydaný.

František Deák a všetci Maďari, ktorí zotrvávali na stanovisku pasívnej rezistencie, nielen že ho neuznali a neprijali, ale vypovedali mu boj, hoci panovník v meritórne čiastke diplomu vyslovil, že „na základe pragmatickej sankcie a na základe našej plnej moci sme uzavreli a nariadili, aby ako stály a neodvolateľný štátny základný zákon slúžil nielen nám za cynosúru, ale i naším zákonitým nástupcom“.

Októbrový diplom mal svoj základ v pragmatickej sankcii a vyslovil ústavné práva nielen pre celú dŕžavu s princípom jednoty ríše stelesneným v ríšskej rade, ktorej záležitosti pridelili spoločne všetkým krajinám. Schmerling osnoval svoju ústavu od 26. februára 1861 na ňom, pravda, s tendenciou majorizovania slovanskej väčšiny cez nemeckú menšinu. Diplom vrátil Uhorsku jeho ústavu z roku 1847, jeho snemy, dikastériá, municipiálnu správu a udelil i ostatným zemiam krajinské ústavy s osobitnými krajinskými snemami. Okrem toho zabezpečil niektoré, ešte v roku 1848 dané a pod absolútnym systémom uskutočnené práva, ako osobnú rovnoprávnosť pred zákonom, rovnosť v znášaní krajinských tiarch a výmenu urbariálnych povinností. Z ústavy vytvorené boli len záležitosti vojenské a finančné ako spoločné s inými krajinami ríše.

Na základe diplomu bola pre Uhorsko vytvorená najvyššia dvorská kancelária vo Viedni na čele s barónom Vaym a námestná rada v Budíne s krajinským sudcom grófom Apponyim ako jej náčelníkom. Do stolíc boli vymenovaní hlavní župani s hlavnou úlohou uviesť v stoliciach municipiálnu správu, to jest stoličné výbory a úradníctvo, od ktorých záviseli súčasne voľby do snemu. S októbrovým diplomom prišlo i cisársko-kráľovské nariadenie o tom, že rakúsky civilný a trestný kódex, pravotný poriadok, prisluhovanie spravodlivosti a pozemnoknižný patent ostanú i naďalej v platnosti. Ale ani to netrvalo dlho, lebo hneď po zriadení municipiálnej správy koncom roku 1860 vyšlo z peštianskeho panského kasína heslo „restitutio in integrum“, čo stoličné municípiá tak rozumeli, že v zmysle prinavrátenej krajinskej ústavy majú vziať do rúk i prisluhovanie spravodlivosti, a to sa vykonalo „via facti“ i proti cisársko-kráľovskému nariadeniu.

Panovník sa neohradil proti tomuto revolucionárskemu výčinu, ba považujúc ho za skutok zavŕšený, vymenoval i takzvanú krajinskosudcovskú konferenciu, ktorá vypracovala hneď krátku predlohu o dočasnom usporiadaní pravosúdia. V apríli 1861 prišlo nariadenie, že panovník na základe mienky podanej krajinskosudcovskou konferenciou rozpúšťa doterajšie cisársko-kráľovské súdy a do života uvádza súdy zákonné. V dôsledku toho vstúpi do života právo ústavné, podľa ktorého spravodlivosť v stoliciach prisluhuje sa skrze súdy a sudcov v municípiách volených a cisársko-kráľovské súdy majú svoje úradovanie hneď skončiť.

Konečne ďalším dôsledkom diplomu bolo, že cisárskym manifestom z 18. novembra 1849 povolená srbská Vojvodina bola zrušená a tri banátske stolice s Báčkou a s okresom Rumi a Ilok boli pripojené späť k Uhorsku. Po jedenástich rokoch politika oportunity vyžadovala, aby tento akt bol vytretý jednoduchým ťahom pera kvôli sympatiám maďarskej aristokracie. Veľkou slabosťou vlády bolo i to, že svoje vlastné súdy biľagovala nezákonitými, keď ich kázala oddať súdom zákonitým. Reštaurácie vykonávali v uhorských stoliciach všade na jeden spôsob.

Deň pred voľbou podochádzali do každého sídelného stoličného mesta veľké zástupy ľudu pod zástavami s cigánskou hudbou a so strašnvm revom: „Éljen a szabadság! Éljen az alkotmány!“ (Nech žije sloboda a ústava!), skoncentrovali sa na námestí pred stoličným domom, v ktorom na druhý deň ráno malo byť otvorené valné zhromaždenie. Pred otvorením zhromaždenia išla deputácia predných stoličných zemanov povolať na zhromaždenie hlavného župana, ktorý mal poradu v susednej menšej dvorane s poprednými ľuďmi stolice. Doprevadený hlavný župan, zaujmúc predsednícky stolec uprostred ohlušujúceho volania na slávu, otvoril zhromaždenie primeranou rečou, ktorej hlavným obsahom bolo poukázanie na dvanásťročné utrpenie pod absolutistickou vládou a na dnešný deň ako nový úsvit pretrhnutého ústavného života. Potom predniesol cieľ zhromaždenia, voľbu municipiálneho výboru a úradníctva, a vymenoval notárov pre toto zhromaždenie, z ktorých jednému dal prečítať menoslov výborníkov, pochádzajúci z roku 1848. V menoslove boli niektoré mená označené krížikom. Okolo notára zhromaždilo sa niekoľko mladých ľudí silných pľúc a zdravých hrdiel a po prečítaní prvého mena zvolali „éljen!“ a patričný bol týmto už zvolený. Keď prišlo meno krížikom označené, zavolali „méghalt!“ (umrel!), čo opakovala celá dvorana, hoci patričný sedel tam za zeleným stolom. Krížikom označení boli alebo vskutku mŕtvi alebo takí, ktorí zastávali pod Bachovou vládou nejaký verejný úrad. Tým istým spôsobom sa vykonali i voľby úradníkov. Celý dej trval len zo dve hodiny. Potom nasledovali reči prekypujúce vlasteneckým, opozičným duchom. Takto sa volilo v celom Uhorsku, bo taktický poriadok pre municipiálne voľby vyšiel z panského peštianskeho kasína.

Hlavnou snahou maďarskej aristokracie i tu bolo dostať do rúk legálnu moc, čo i teraz dosiahla zvláštnou prajnosťou politiky dvora. Ona s mocou takto obdržanou ťahala za sebou masy ľudu a stala sa pánom situácie v tom vedomí, že čo ešte chýba k prinavráteniu stavu z roku 1848, to dosiahne na nastúpenej ceste. Hoci aristokracia dostala svoju politickú moc od panovníka, v stoličných zhromaždeniach nebolo počuť ani slovo vďaky adresované jemu. Aristokracia bagatelizovala ho takým mudrovaním, že terajší panovník je podľa zákonitého pochopu, prameniaceho z prinavrátenej ústavy, len nástupcom trónu, teda že nie je ešte kráľom, lebo korunovaný kráľ Ferdinand V. ešte žije. A čo prinavrátil panovník krajine? Len to, čo jej odobrať nikdy nemal práva. A ani to neprinavrátil úplne. Uhorsko nemá parlamentárne ministerstvo, nie sú k nemu pripojené Sedmohradsko, Chorvátsko a uhorské prímorie. A snem bez týchto čiastok nemôže byť zákonodarným telesom. V takýchto okolnostiach statočný Maďar nesmie vraj ani daň platiť, ani vojsko dať.

Ale toto nebolo ešte všetko, bo Maďari odpovedali na októbrový diplom i revolučnými demonštráciami.

Prvé nariadenie dvorskej kancelárie rozhodlo bez odkladu uviesť maďarskú reč do úradov a škôl. Úradné noviny Wiener Zeitung priniesli 31. októbra vymenovanie Ď. Majlátha za taverníka a Kolomana Tiszu, grófa Júliusa Andrássyho a Melichara Lónyayho za hlavných županov. Avšak títo neprijali vymenovania na znak toho, že Maďari nie sú ešte uspokojení. Reštitúcia, uvedená zhora, bola pre verejnú mienku zdĺhavá; nespokojnosť zjavila sa teda na mnohých miestach v hlučných demonštráciách, ktoré napríklad v Debrecíne boli rozhodne rázu revolučného. Tam volali na slávu Kossuthovi, dodrúzgali erárny majetok, takže muselo zakročiť vojsko. Takéto výstupy opakovali sa aj inde na dôkaz toho, že v Maďaroch ešte nie je utlmený revolučný duch z roku 1848. V Pešti strhali cisárskych orlov; mnohé obce nechceli platiť daň, takže muselo ju vojsko vyberať, ba kládli prekážky aj dohánovému monopolu. Obyvateľstvo mesta Pešti osvedčilo sa za zákony z roku 1848; výbor Peštianskej stolice poslal k vláde reprezentáciu, aby sa vyberanie dane uhorským snemom nepovolenej zastavilo do zvolania snemu a aby sa zákony z roku 1848 čím skorej uviedli do života. Táto reprezentácia bola signálom k všeobecnému hnutiu, ktoré sa prejavovalo v niektorých stoliciach v enunciáciách, rozhodnutiach a ostrejších prípisoch. V Nitrianskej stolici odstránili pravosúdnych úradníkov, takže ich muselo vojsko naspäť uviesť. Hnutie nedalo sa utíšiť ani poriadkami pre Maďarov rozhodne priaznivými.

*

Slovenskí národovci už v čase započatého centralizovania Rakúska vykonali všetko možné, aby slovenskému národu zabezpečili pre jeho sily primeraný vývin. Ale napredovať nebolo možné; germanizačné a centralizačné snahy viedenskej vlády znemožnili každé ich počínanie.

Ako už bolo pripomenuté v opise decembrového slovenského povstania, Jozef M. Hurban vybral sa na čele slovenskej deputácie 20. marca 1849 k panovníkovi Františkovi Jozefovi prosiť ho, aby Slovensko bolo zriadené ako osobitná korunná zem a aby malo svojský slovenský národný život. Zdalo sa, že kroměřížska ústava zabezpečí aj slovenskú národnosť; sľubovala slobodu, rovnoprávnosť národov, národné školy, slobodu slova a tlače, ba i ústavu a priame ľudové voľby do snemu.

Ale tieto nádeje sa o krátky čas rozptýlili. Stav obliehania, ktorý trval do roku 1851, tlačil rovnako všetky národy Rakúska. V Uhorsku pracovala proti snahám Slovákov starokonzervatívna maďarská a maďarónska šľachta a viedenská vláda zapĺňala úrady v slovenských krajoch cudzími osobami, slovenskému národu nepriateľskými; slovenských národovcov dala do úradov ďaleko od rodiska a nevyplnila ani sľuby dané v otázke školskej. Prácu hatilo i to, že rakúski Slovania neboli jednej mienky o cieľuprimeranom zriadení rakúskeho štátu. Niektorí Slováci sa nazdávali, že slovenskému národu bude dobre len v Rakúsku centralisticky zriadenom, čakajúc rovnaké práva pre všetky národnosti iba z rovnakého zastúpenia v centrálnom viedenskom sneme. Maďari, Česi, Poliaci a Taliani naproti tomu odporovali silne tomuto náhľadu, žiadajúc federáciu historicky oprávnených národov, samosprávu zemí a korún s bývalou štátnou existenciou, medzi ktorými, pravda, pre Slováka, Rusína a Srba nebolo miesta. Títo čerpali teda oprávnenosť svojho budúceho politického zriadenia len z práva prirodzeného, z prítomnosti, zo svojho bytia a z národopisu. Medzi Čechmi bojoval za ideu federalizmu hlavne publicista Karel Havlíček vo svojom ináč dobre redigovanom, i na Slovensku rozšírenom časopise Slovan a hornouhorská slovenská odrodilá šľachta v mnohom s ním súhlasila. Naproti tomu brožúra Hlas ze Slovenska o centralisaci a federaci, vydaná vo Viedni roku 1851, pokladala marcovú kroměřížsku ústavu za jedine bezpečnú pôdu národného života Slovákov. V brožúre bol vyslovený tento názor: „Slovensko může nyní toliko ruka v ruce s centrální vládou ze své mdloby povstáti a k právu přijíti. V korunách federovaných leží otroctvo slovenské! Nač těch korun množství v jedné říši? Jedna koruna na hlavě pomazaného jednoho a jedno právo pro všechny, toto jest zmysl hluboký našeho národa, toto jeho vůle.“

Ale pisateľ tejto úvahy dožil sa už koncom roku 1851 tej žalosti, že viedenská vláda v plnom vedomí svojej sily odvolala kroměřížsku ústavu ako nepotrebnú. Verejnú správu v Uhorsku prevzali Nemci, Česi a cudzinci; absolutizmus a všeobecná germanizácia pochovali ostatné nádeje všetkých rozhľadených Slovákov. Vo Viedni si ani nevšimli ich vôľu.

Obava slovenských centralistov pred teóriou o politických individualitách národov bola odôvodnená. V prípade organizovania Uhorska podľa zákonov z roku 1848 bol by síce politicky uvedomelý národ slovenský skrze jemu patriacich šesťdesiatich národných vyslancov snemových svoj hlas na uhorskom sneme urobil závažným a bol by sa mohol o svoje národné, kultúrne a hospodárske potreby parlamentárnou cestou starať, keby boli snemové voľby čisté a slobodné. Ale pri známom násilí a terore nebolo na to výhľadu, a tak centralizácia bola pre Slovákov len preto vítaná, že poskytovala akú-takú možnosť národného vývinu.

V marci 1849 pomýšľali vo Viedni, a to i na najvyššom mieste, zriadiť Slovensko ako administratívny celok a dať mu istú samostatnosť. Za tým cieľom povolali do Viedne slávneho, v Pešti prenasledovaného Jána Kollára a naložili mu vypracovať plán, ako by bolo možné čo najskôr uviesť na Slovensku rovnoprávnosť. Dostal od vlády štyri otázky, na ktoré mal odpovedať podľa najúprimnejšieho presvedčenia. Boli to tieto otázky:

1. Čo treba teraz podujať bez meškania na Slovensku, aby Slováci boli presvedčení, že ich národnosť je s maďarskou nielen teoreticky, ale i prakticky rovnako oprávnená?

2. O organizácii ev. cirkvi v Uhorsku a o dotácii jej kňazstva.

3. O uvedení obecného poriadku na Slovensku a o potrebnom rozdelení Slovenska na kraje a okresy.

4. Aké prostriedky sú potrebné, aby slovenská národnosť bola chránená v budúcnosti proti maďarským prechmatom, podobne ako zriadiť školy?

Kollár ako „dôverník cisársko-kráľovského ministerstva v záležitostiach uhorsko-slovenských“, lebo takto sa podpisoval, na tieto otázky vo všeobecnosti dal túto odpoveď: „Najväčšie nešťastie Slovákov zakladalo sa v tom, že doteraz nemali svojich škôl a že duch nebol národný. Maďarský jazyk opanoval školu, cirkev a verejnú správu. Z tej príčiny sa národná inteligencia odnárodnila a každý milovník svojho materinského jazyka pokladaný býva za nepriateľa Maďarov. Maďarizovanie je hriech a má pre život nešťastné následky. Tomuto smutnému stavu treba urobiť koniec na základe cisárovho slova o rovnoprávnosti všetkých národností. Že v tom Slovák právo má, to v XIX. storočí nebude mu upierať ani jeden humánne zmýšľajúci rakúsky občan, ba ani Maďar. Okrem práva prirodzeného majú Slováci na to nároky i pre svoje zásluhy o rakúsku monarchiu. Nepriateľstvo medzi jednotlivými národmi zmizne len uskutočnením rovnoprávnosti. Košutisti a maďarská konzervatívna šľachta budú sa síce vzpierať rovnoprávnosti, ale tu treba pravde zadosť urobiť. Vyučovať má sa vždy v jazyku materinskom. V miešaných obciach patrí škola vždy väčšine, ale i menšinu treba šetriť, najmä pri vyučovaní náboženstva. V nových pomeroch bude treba držať sa viacej vzdelanejšej spoločnej spisovnej reči, ktorú Česi už niekoľko rokov užívajú.“

Ale z tohto všetkého uskutočnila vláda len toľko, že po niekoľko rokov prednášala sa na katolíckych gymnáziách na Slovensku i česká reč.

Ostatné návrhy Kollárove zapadli prachom vo viedenských štátnych archívoch.

Ako pozdejšie a i súveké udalosti dosvedčili, bola i táto nepatrná dobroprajnosť, ktorá aj ináč len krátky čas trvala, iba mámením a zavádzaním Slovákov. Bo v tom istom čase, keď vo Viedni dali Kollárovi úpravu, aby vypracoval návrh o zrovnoprávnení Slovákov, tí istí ministri, Bach a Stadion, dali príkaz barónovi Karolovi Geringerovi vypracovať nielen plán budúceho spravovania Uhorska v centralizačnom a germanizačnom smere, lež ho hneď i uskutočniť.

O administratívne zriadenie Uhorska pokúsil sa už Windischgrätz, a to hneď po zaujatí Budína, začiatkom januára 1849. Už vtedy dal príkaz maďarským starokonzervatívcom Ladislavovi Szögyény-Marichovi, vicekancelárovi uhorskej dvornej kancelárie, a Štefanovi Szerencsymu, kráľovskému personálovi, aby vypracovali štatút o dočasnej administrácii Uhorska. Za náčelníka administrácie Uhorska Windischgrätz vymenoval Szögyényho, za riaditeľa pravosúdia Juraja Majlátha, financií grófa Mórica Almássyho, verejného vyučovania a študijných fondov a cirkevných záležitostí baróna Pavla Sennyeyho, zdravotníctva Ignáca Stahlyho, krajinského výboru Michala Torkosa. Posledný stal sa hneď potom podpredsedom krajinskej správy.

Windischgrätz, ako vidno, opieral sa o maďarských starokonzervatívnych magnátov, ktorých náhľady však nezrovnávali sa so zásadami marcovej ústavy. Títo konzervatívci verili, že po premožení revolucionárskej strany viedenská vláda spojí sa s nimi a reštauruje ústavu z roku 1847; na to nemysleli, že dynastia a vláda sú odhodlané uviesť centralizáciu a germanizáciu. Proti Windischgrätzovmu nariadeniu, aby administrácia Chorvátska, Sedmohradska a Banátu bola od uhorskej úplne oddelená a úradnou rečou v administrácii, v centre a v listoch medzi týmito a cisársko-kráľovskými komisármi stala sa nemčina, reprezentoval Szögyény už 14. februára, žiadajúc za úradnú reč maďarčinu. Windischgrätz, odvolávajúc sa na dočasnosť tejto administratívnej organizácie, vyslovil naproti tomu, že o tom bude reč len pri jej definitívnom zriadení. O osobitnej administrácii Banátu, Sedmohradska a Chorvátska ani Szögyénymu neodpovedal.

Starokonzervatívcov ani to nemýlilo, že úradnou pečaťou stal sa dvojhlavý orol, držiaci uhorskú korunu pod svojimi krídlami, a za úradnú reč že uviedli nemčinu. Oni boli radi, že ich vymenovali za náčelníkov okresov a stolíc, tak napríklad: do Bratislavskej stolice Ladislava Czinderyho, do Peštianskej Jozefa Havaša, do Oravskej baróna Juraja Révayho, do Gemerskej Ondreja Gömöryho atď. a že z nich bola zostavená „kráľovská dočasná centrálna správa“.

Maďarskí dejepisci tvrdia, že konzervatívci boli pomýlení správaním sa Windischgrätza, bo tento, nepoznajúc vraj absolutistické úmysly Bachove a Stadionove, veril, že stará uhorská ústava môže byť v premenenom a okresanom spôsobe vložená do rámca ríšskej ústavy. Windischgrätz písal v tejto veci kancelárovi Apponyimu skutočne toto: „Starú ústavu treba tak premeniť, aby mohla prijať primerané časové reformy, ale obísť túto ústavu nie je ani radno, ani žiadúcno. Inej úlohy teda ani niet iba v starej ústave uhorskej, teda nie v ústave z roku 1848, ktorú treba celkom obísť, neprimerané čiastky úplne oddeliť od primeraných a Uhorsko priviesť do užšieho zväzku s celou ríšou.“

Maďari sa nazdali, že viedenská vláda ponechá im aspoň pozostatky ústavy z roku 1847, hoci Windischgrätz už bol vypovedal, že stolice treba od koreňa organizovať. V tomto predpoklade zotrvávali preto, lebo viedenská vláda z ich stredu vymenovala komisiu, ktorá mala vypracovať plán budúceho organického zriadenia Uhorska. Jej členmi boli starokonzervatívci: gróf Apponyi, barón Samuel Jósika, gróf Emil Dessewffy, Jozef Ürményi, gróf Ján Barkóczy, Vincent Szentiványi a Ján Zarka.

V tom čase, keď Windischgrätz so Szögyénym spravoval Uhorsko, prijali mnohí starokonzervatívci v Uhorsku úrady; ale Windischgrätz prestal už 12. júna 1849 úradovať a jeho nástupcom stal sa barón Karol Geringer, pod ktorým už len takí prijali úrady, ktorých verejná mienka maďarská pokladala za vlastizradcov, reakcionárov a muszkavezetővov (vodičov Rusa). Geringer dal dvom z nich, grófovi Antonovi Forgáchovi a Ignácovi Rohonczymu, príkaz, aby vypracovali štatút dočasnej správy; pravosúdie mali organizovať Gosztonyi, Lipovnicky, Fogarasi, Fr. Andreánszky a Sattenheim. Geringer uznal za primeraný Forgáchov návrh; ale tretiu administráciu, zase len dočasnú, zriadil sám 22. decembra a uviedol ju hneď i do života. Centrálna vláda bola podľa nej sústredená v rukách vojenského a civilného náčelníka; krajinu rozdelil na vojenské veliteľstvá, ale podľa starého občianskeho delenia. Dištriktuálne vojenské veliteľstvá boli v Pešti, v Bratislave, v Košiciach, v Munkáči, vo Veľkom Varadíne, vo Vespréme. Každému dištriktuálnemu vojenskému veliteľovi pridelili hlavných cisárskych komisárov. Ale predbežne neobsadili viac, len tri stanice.

Táto vojenská diktatúra trvala do začiatku roku 1850. Potom nasledovalo v administrácii definitívum, ktoré trvalo do 20. októbra 1860. Uhorsko bez Sedmohradska, Banátu a Chorvátska podelili na päť administratívnych okresov: peštiansky, bratislavský, šopronský, košický a veľkovaradínsky s hlavnými mestami toho istého mena. Každý okres bol centralisticky organizovaný, tvoriac vo veľkej ríšskej centralizácii jeden kruh. Na čele dištriktu stál hlavný župan; sídlo dištriktu bolo sídlom vojenskej, policajnej a finančnej správy. V každom bol i dištriktuálny hlavný súd. Na čele stolíc stáli komisári (Comitats-Vorstand), na čele okresov slúžnovci. Každý ústroj, vyšší i nižší, bol úplne vyplnený; každé centrum, vyššie i nižšie, stalo sa centrom každého odvetvia administrácie, od ktorej bolo pravosúdie úplne oddelené.

V rámci týchto provizórnych a definitívnych experimentov nebolo miesta pre Kollárove návrhy. Na tie už vôbec nik nemyslel. I Štefan Marko Daxner darmo sa ustával s petíciou a deputáciou v septembri 1849 do Viedne, aby Slovensko bolo spravované ako osobitná korunná zem. I Daxnerova petícia i Kollárove návrhy zapadli vo Viedni skutočne prachom. Na Slovákov spomenuli si vo Viedni už len roku 1862, keď nebolo možné prinútiť všetkých Maďarov, aby uznali októbrový diplom a išli do ríšskej rady. Vtedy ich nastrašili nepatrným uvoľnením národnej rovnoprávnosti. Ale Maďari sa nebáli ani toho; vedeli, že Viedeň popustí tlaku zahraničnej situácie. Čo sa i stalo.

Ale aby sa Slováci nesťažovali, že vláda ich záujmy v ničom nepodporuje, vymenovala Jána Kollára 24. apríla 1849 za mimoriadneho profesora slovanských starožitností na univerzite viedenskej, s povinnosťou prednášať týždenne päť hodín. Tento vynikajúci muž, žiaľbohu, neprednášal dlho: na veľkú škodu slovanského sveta umrel už 24. januára 1852.

Ako Kollára, tak povolali do Viedne ešte viac vynikajúcich, zaslúžilých slovenských národovcov. Karol Kuzmány, bývalý ev. farár vo Zvolene, pozdejšie do roku 1848 v Banskej Bystrici, roku 1836 a 1837 literárne činný vydávaním Hronky, muž vynikajúci najmä v odbore ev. teológie, bol vymenovaný za profesora bohoslovia na viedenskú ev. teologickú fakultu. Daniel Lichard a Andrej Radlinský boli poverení ešte roku 1849 redigovať vo Viedni Slovenské noviny vydávané vládou v slovenskej reči. Ale Kollár, vtedy zaujatý proti slovenčine, vykonal, že od Nového roku (1850) vydávali ich po česky. Minister Bach povolil, lebo pokladal Kollárovu mienku za presvedčenie celého Slovenska.

Redaktori odôvodňovali to náhlou zmenou časov. „Komu že by pred pět roky bylo jen i ve snách napadlo“ — písala redakcia — „že národ slovenský bude ústavou ríšskou za rovnoprávny s Maďarstvem vyhlášen, že řeč naše přijde do úřadův, že se ode všech pravomocností jak vojenských, tak občanských oznámení Slovákům v slovenské řeči vydávati búdou? Takováto proměna času musí také změnu a proměnu v náhledech člověka učiniti“, a redakcia považovala „za zradu národa našeho, kdyby sme v terajších okolnostech našich nepřijali tu řeč, která celý náš slovenský národ až do času Leopolda v jedno tělo spojovala. Komu provedení rovnoprávnosti i ve veřejném živote na srdci leží, nasleduj nás!“

Ale viedenskí zastupitelia slovenského národa mohli sa dosť skoro presvedčiť, že vo viedenských vládnych kruhoch pokladali vydávanie úradných, bezfarebných, českou rečou písaných novín a neobligátne prednášanie češtiny na hornouhorských katolíckych gymnáziách za úplné riešenie národnej rovnoprávnosti. Viacej dať nemali v úmysle, ani nedali, ba i mužov národne činných, agilných odsúdili absolutistickou krutovládou k nečinnosti. Náčelníci slovenského povstania Hurban a Hodža utiahli sa do svojich fár, Štúr do Modry vychovávať osirelé dietky po svojom bratovi Karolovi; Jána Francisciho dala vláda do Banskej Bystrice za podriadeného úradníka, odtiaľ preložila ho do Debrecína, pozdejšie do Veľkého Varadína; vynikajúceho juristu Štefana Daxnera vymenovala za námestníka kráľovského fiškusa do Rimavskej Soboty; odtiaľ ho preložila o krátky čas do Košíc, Sátoralja-Újhélyu, konečne do Veľkého Kállova medzi rýdzich Maďarov, Viliama Paulinyho do Kečkemétu. Muži ako Hodža, Hurban, Palárik, Gerometta a Štúr ostali nielen bez pomoci a moci, ba čo viac, vláda dala ich ako priateľov ľudu, teda podľa vládneho chápania ako demagógov, pod policajný dozor, takže Štúr nesmel sa bez žandárskeho povolenia z Modry ani hnúť.

Že zavedenie češtiny bolo pre slovenskú literatúru veľkou ujmou, skúsili sami na sebe redaktori viedenských Slovenských novín, Lichard a Radlinský: prvý ako vydavateľ vynikajúco redigovaného kalendára, Domovej Pokladnice, druhý ako vydavateľ Pokladov kazateľského rečníctva.

Aj slovenské katolícke kňažstvo za príkladom banskobystrického biskupa Štefana Moysesa dalo sa pomýliť a odstupovalo od slovenčiny. Mužne vytrvali pri nej Hurban, Štúr, Hodža a z katolíckych kňazov Eugen Gerometta. Hurban v slovenčine vydával svoje Slovenské pohľady; pomenujúc viedenských redaktorov a uvádzateľov češtiny „múdrymi otčimami“, chránil svoj milý slovenský jazyk v tomto vynikajúcom časopise. Ale nie dlho. Vláda žiadala kauciu i od Slovenských pohľadov, a keď ju nemal kto zložiť, zanikli.

Ale už v októbri 1851 zišli sa do Bratislavy prední muži slovenskí, Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Andrej Radlinský, Ján Palárik, Štefan Závodník a Michal Hodža, dorozumieť sa na slovenskej spisovnej reči. Porada poverila Martina Hattalu, najlepšieho znateľa slovenskej reči, aby vypracoval slovenskú mluvnicu podľa zásad ustálených poradou. Tak povstala a roku 1852 bola vydaná Krátka mluvnica slovenská.

Prešporská porada zišla sa hlavne úsilnou agitáciou mladého slovenského rím.-kat. kňaza Jána Palárika. Palárik bol v tomto suchom čase zjavom ozaj milým a sympatickým. Narodený v Rakove na Kysuciach roku 1822 stal sa po odbavených filozofických a teologických štúdiách kaplánom v Starom Tekove. Národného ducha zobudili a utužili v ňom na trnavskom seminári básne Jána Hollého. Ako kaplán na Vindšachte pri Banskej Štiavnici začal roku 1850 vydávať cirkevný časopis Cyrill a Method. Smer tohto časopisu vyvolal na Slovensku zvláštne rozochvenie. Mladý slovenský kaplán kliesnil v ňom cestu veľkým plánom a smelým reformám: písal o únii kresťanských vyznaní, o zriadení samostatného slovenského arcibiskupstva, o obnovení cirkevných snemov, diecezálnych synôd, cirkevných porotných súdov, o volení cirkevných hodnostárov, o zlepšení postavenia chudobného nižšieho kňažstva, o novom usporiadaní cirkevných majetkov; písal proti chybám, ľahostajnosti a odrodilstvu vysokého duchovenstva. Palárik stal sa takým činom hore nenávideným, dolu veľmi obľúbeným. I slovenskí evanjelici čítali s úľubou časopis, ba i písali do neho, a domáce i cudzie, duchovné i svetské noviny povzniesli chýr redaktorov. Avšak jeho slobodomyseľnosť a rodoľubstvo zavrátili o krátky čas úradne: vyhlásili ho totiž za husitu, pansláva, demagóga a v januári 1851 postavili pred ostrihomské konzistórium. Podstatu svojich reformných návrhov Palárik bránil umne, vedecky; ale cirkevní sudcovia ho vyzvali, aby alebo z cirkvi vystúpil, alebo aby odvolal útoky na vyššie kňažstvo a aby za týmto mlčal o únii vyznaní a o reorganizácii cirkevných majetkov. Palárik podrobil sa so sebazaprením cirkevnej autorite. Po kláštornom väznení preložil ho primas Scitovský za kaplána do Banskej Štiavnice, odtiaľ do Pešti, následkom čoho Cyrill a Method prestal vychodiť. Ale i v Pešti skoro našiel si nové pole literárneho účinkovania; písal usilovne do Klempových Katolíckych novín, uvedúc do nich bratislavskou poradou ustálenú spisovnú slovenskú reč, a od roku 1852 — 1856 ako redaktor tohto populárneho cirkevného časopisu znamenite účinkoval i v nekňazských vrstvách. S Jozefom Viktorinom, kaplánom budínskym, zaviedol zbierky na pomník Jána Hollého, ktorého poprsie vyhotovil znamenitý slovenský sochár Ladislav Dunajský a významné nápisy na pomník zložil Ľudovít Štúr. Slovenskí národovci odhalili pomník 11. mája 1854 na Dobrej Vode tichou slávnosťou, na ktorej povedal vzletnú a zápalistú reč Palárik. V rokoch 1850 — 1860 zaoberal sa činne a živo slovenskou spisbou „Odsek cirkevného literárneho spolku na ústrednom semenisku peštianskom“, lebo Palárik stál mu v čele, a keď roku 1856 pre chorľavosť musel sa zriecť redigovania novín, našiel si zasa druhé pole požehnanej práce, ktorá na začiatku šesťdesiatych rokov postavila ho do prvého radu slovenských spisovateľov.

12. januára 1856 postihla slovenský národ nenahraditeľná strata: veľký slovenský idealista Ľudovít Štúr, prestreliac si na poľovačke náhodou stehno, umrel v ten deň v Modre. Štúra dotkli sa sklamané nádeje a rýchle politické premeny po roku 1849 veľmi bolestne; potom písal už len zvukom srdca vlastného. Jeho Spevy a piesne sú žalostením nad smutným slovenským osudom; pre ne vybral si motívy z pádu Veľkej Moravy a z bojov Matúša Trenčianskeho.

Avšak Štúr zato nehlivel, ale hľadal vždy nové a nové cesty na povznesenie národa prácou literárnou. Jeho významnejšie dielo z týchto rokov O národních pověstech a písních plemen slovanských, pôvodne napísané po slovensky, preložil do češtiny Ján Kalinčiak; vyšlo nákladom Matice českej roku 1853. Z nemeckého rukopisu Štúrovho Vladimír I. Lamanský vydal roku 1867 v Moskve po rusky Slavjanstvo i mir buduščego (Slovanstvo a svet budúcnosti), spis o literárno-kultúrnej jednote Slovanstva, pokladaný v slovanskej otázke podnes za základný. Slovanov vo viere zjednotiť bolo túžbou i Palárikovou i Radlinského. Palárik hlásal to v Cyrillovi a Methodovi od roku 1851; Radlinský myslel, že jednota viery môže byť dosiahnutá za pomoci ruskej reči. V zbierke ruských kázní, vydaných v Budíne roku 1852, vyznačil i spoločné učenie katolíkom a pravoslávnym. Štúr v svojom spise Slovanstvo a svet budúcnosti doprial každému slovanskému kmeňu osobnú voľnosť a samostatné rozvitie individualít vo vlastnom nárečí, v čom videl najistejšiu cestu k jazykovej a literárnej jednote všetkých slovanských národov. Taký spoločný vyšší literárny jazyk Štúr videl tiež v ruštine, a to na základe počtu ruského národa, na základe jeho štátnej samostatnosti a následkom dejinného povolania ruskej literatúry stať sa literatúrou svetovou. Na základe všetkého toho je len ruská reč povolaná na to, aby bola kultúrnym spojivom všetkých Slovanov.

Najlepších slovenských mysliteľov nútil k takýmto úvahám i beznádejný politický stav Slovákov. Viedenská vláda obkolesila neobrobené slovenské pole takými hrádzami, ktoré preboriť nijako nebolo možné.

A predsa našli sa slovenskí muži aj v tejto dobe, ktorí sa i o to pokúsili. Takým bol v prvom rade Štefan M. Daxner.

Odvolanie kroměřížskej ústavy a slobodomyseľných v nej obsiahnutých inštitúcií zarazilo síce i tohto duševne vždy činného, vždy mysliaceho, nikdy nezúfajúceho Slováka, lebo nebolo pôdy, na ktorú by bol mohol založiť ďalšiu národnú prácu, ale i od toho bolestnejšie skusoval, že slovenský ľud nemal citu národnej spolupatričnosti a čo s tým súvisí, národného povedomia. Slovenský ľud, zvyknutý byť nástrojom v rukách mocnejšieho, hľadel len na moc a keď sa medzi tými, čo mali v rukách moc, strhla o jeho záujmy škriepka, hovorieval: „Nech pán boh tomu pomáha, kto lepšie chce,“ ale sám nikdy nevstúpil do akcie. S takýmto ľudom nebolo možné začať nejakú akciu v prospech národnej rovnoprávnosti.

Daxner prišiel teda na to presvedčenie, že slovenský ľud treba najprv vychovávať, vyučovať, že boj o národné záujmy je len tam možný, kde si je ľud svojho ľudského a národného práva povedomý, kde je mnoho inteligencie, teda mnoho mravnej národnej sily, a že prostriedkom túto silu tvoriacim je — škola.

Rakúskym ministrom osvety bol od júla 1849 gróf Lev Thun, muž podľa svojho osobného presvedčenia rakúskym Slovanom priaznivý. Jeho prvý príhlas o školstve vyšiel 6. novembra 1849; v ňom vystavil tieto zásady: Dozor nad všetkými školami a vzdelávacími ústavmi vedie štát; štát podporuje i neštátne školy, ak ich udržovatelia nemôžu patričné školy tak zariadiť, ako zákon požaduje; školy majú byť tak usporiadané, aby sa vyučovanie dialo v materinskej reči žiactva; tam, kde je obyvateľstvo viacrečové, môže sa vyučovať i vo dvoch rečiach; natískanie reči musí byť odstránené zo všetkých vzdelávacích ústavov; dozor nad školami vykonávajú štátni dozorcovia. Podľa týchto istých zásad bol roku 1852 vydaný aj vládny školský patent; patent dovoľoval cirkvám, obciam, mravným korporáciám a jednotlivcom zakladať školy, určovať reč vyučovaciu a voliť profesorov a direktorov.

Štátnym škôldozorcom v košickom dištrikte bol v tom čase Pavel Tomášik, vlastný brat Sama Tomášika, predtým profesor na ev. lýceu v Levoči, muž za vec slovenskú úprimne zaujatý, dobrý, skromný, pilný a svedomitý.

Štefan Daxner, v tom čase námestník kráľovského fiškusa v Rimavskej Sobote, zužitkoval tieto priaznivé okolnosti v prospech slovenskej veci v plnej miere. Nútili ho k tomu aj iné okolnosti; škriepky, ktoré vznikli v malohontskom a gemerskom senioráte o tom, aby na evanjelických a. v. gymnáziách i slovenská reč bola za vyučovaciu prijatá, nesľubovali totiž prajný výsledok. Daxner vyhotovil teda prosbu na ministerstvo kultu v tom zmysle, aby štát založil v Tisovci pre okolitý, čisto slovenský vidiek nižšie gymnázium. Prosbu podpísali všetky malohontské obce, počítajúce vyše 30.000 obyvateľov. Ale prosba ostala pre vzrastajúce štátne peňažné ťažkosti nepovšimnutou, hoci sa mesto Tisovec osvedčilo v osobitnej prosbe, že svoj veľký hostinec na námestí zdarma prepustí na školské ciele.

Keď to teda nešlo s Tisovcom, Daxner sa obrátil na svojich priateľov veľkorevúckych, Mateja Nandrássyho a Martina Štefančoka, s návrhom, aby majetné mestečko Veľká Revúca založilo slovenskú reálku, darovalo na ten cieľ svoj mestský dom a platilo štyroch profesorov, z ktorých jeden by bol i direktorom. Obyvateľstvo mesta Veľká Revúca ukázalo sa ochotným. Na základe školského patentu vypracovaný návrh o zriadení reálky bol prijatý najprv v mestskom výbore, potom vo valnom zhromaždení mešťanov a šiel prostredníctvom stoličnej vrchnosti k oddielu košickej námestnej rady na potvrdenie. Školský radca Pavel Tomášik, o všetkom tomto už popredku uvedomený, podujal všetko možné, ba prepracoval i návrh na zriadenie reálky, len aby docielil jeho potvrdenie. Docielil ho, ale s tým dodatkom, aby právo menovania direktora náležalo rožňavskému biskupovi. Mesto Veľká Revúca na to nepristalo a žiadalo v novej reprezentácii, aby školský patent, ktorý právo menovania a voľby direktora dáva zakladateľovi, bol zachovaný. Medzitým osobní maďarskí nepriatelia Daxnerovi upozornili košickú námestnú radu, že intelektuálnym pôvodcom rozhodnutí a reprezentácií revúckych a hýbateľom vážnej veci je vlastne Štefan Daxner. Vláda preložila ho teda nečakane „v záujme služby“ ku štátnemu zastupiteľstvu do Košíc. Jeho osobné spojenie s priateľmi veľkorevúckymi bolo v dôsledku tohto preloženia pretrhnuté a záležitosť založenia slovenskej reálky bola na dlhší čas odročená.

Šťastnejší bol Štefan Moyses, slávny biskup banskobystrický. Tento muž, slovenský rodák z Veselého v stolici Nitrianskej, bol do roku 1829 kaplánom v Pešti, kde žil v krážoch Kollárových a Hamuljakových; od 1. januára 1830 až do 1847 bol profesorom filozofie na kráľovskej akadémii v Záhrebe, potom kanonikom záhrebským. Chorvátska národná vec za celý tento čas mala v Moysesovi popredného bojovníka. Keď v júli 1848 Hurban prišiel do Záhrebu, aby tam vykonal bratskú chorvátsku pomoc pre Slovákov, Moyses šiel mu ochotne po ruke, uviedol ho do chorvátskych smerodajných politických kruhov, umožnil mu povedať na chorvátskom sneme reč, následkom ktorej Chorváti rozhodli položiť medzi svoje podmienky vyrovnania s Maďarmi, aby uväznení Slováci boli oslobodení a aby národ slovenský stal sa účastným tých istých národných práv, ktoré požívajú Maďari.

Bán Jelačić vyslal ešte pred világošskou kapituláciou pod vedením Štefana Moysesa osemčlenné povereníctvo do Viedne, aby tam v blízkosti trónu pracovalo za chorvátsku vec. Neskôr, keď zložením zbrane pri Világoši Jelačićova pacifická úloha v Dolnom Uhorsku prestala, išiel do Viedne za povereníctvom i sám bán. S jeho príchodom prestala politická činnosť Moysesova, ale vo Viedni spoznali jeho vysoké schopnosti a vymenovali ho za banskobystrického biskupa, chcejúc v tom čase i tým dokumentovať priazeň panovníkovu k Slovákom. Banskobystrické biskupstvo, aj ináč najchudobnejšie v krajine, bolo veľmi zanedbané, a tak po jeho prevzatí v júli 1851 Moyzes mal mnoho práce a starostí rekonštruovať ho hmotne, čím bol na čas odtiahnutý od národných diel. No nie nadlho.

Moyses vzkriesil najprv Palárikov časopis Cyrill a Method. Týmto skutkom začal svoju literárnu obetavosť a zjavné zasahovanie do slovenských záležitostí. Redakciu zveril Michalovi Chrástkovi, on sám obetoval na úpravu časopisu 3000 zlatých a hmotne ho podporoval ešte päť rokov. Cyrill a Method vychádzal potom pätnásť rokov, sprvu po česky, pozdejšie už po slovensky.

Ešte väčšiu starostlivosť venoval Moyses školám, najmä semináru a banskobystrickému katolíckemu gymnáziu. Jeho pričinením rozhodlo sa mesto Banská Bystrica vystavať pre gymnázium primeranú budovu a zmeniť ho na vyššie gymnázium. Biskup dal do mestskej kasy tisíc zlatých, aby mesto založilo učiteľský seminár; na jeho stále pobádanie stalo sa to v školskom roku 1856 — 57. Aby gymnázium a semináre boli prístupné i chudobným slovenským študujúcim, založil pre nich alumneum, súc toho presvedčenia, že slovenská národná inteligencia môže sa len z ľudu slovenského obrodiť. Podľa Moysesových úmyslov gymnázium malo byť tak zariadené, aby v ňom zaujala slovenská reč i ako vyučovacia svoje prirodzené miesto. Ale toto sa mu už len sčiastky podarilo; gymnázium bolo trojrečové: nemecko-maďarsko-slovenské. Len jedno docielil: na tomto gymnáziu mohol i slovenský mladík slobodnejšie dýchať; ono bolo útočišťom vydedených a opustených, z neho rok čo rok vychádzali v osobách horlivých slovenských študentov hlásatelia a rozširovatelia národného povedomia.

Moyses staral sa i o výchovu ženskej mládeže; na ten cieľ zbieral i základinu, ktorá jeho štedrotou dosiahla výšky 30.000 zlatých. Katolícky vychovávací ústav pre slovenské dievčatá mal určenie byť mravno-náboženským a národným. Ale keď Moyses odumrel základinu, ústav stal sa maďarizujúcim, odnárodňujúcim.

Ani roky „suchoty a nemoty“ od 1850 — 1860 neboli teda bez strážiacich pracujúcich géniov. V nich pripravovali sa muži pre práce vážne, národu slovenskému prospešné. Moyses a Daxner dokázali sa už roku 1861 prvými dejateľmi a obhajcami životných záujmov slovenského národa: Daxner ako pôvodca memoranda svätomartinského, Moyses ako jeho podporovateľ pri tróne a od roku 1863 ako predseda literárneho spolku Matice slovenskej.

Ináč v tejto dobe, veľmi nepriaznivej politickému vývinu slovenského národa, bola i slovenská literárna produkcia akoby utlmená. Koncentrujúcim a osviežujúcim duchom dokázal sa i pri nej len Jozef M. Hurban. Vrátiac sa po povstaní na svoju hlbockú faru, obnovil roku 1851 svoje Slovenské pohľady, premenil ich na týždenník, spravil z nich orgán slovenskej vedy a literatúry a strážcu spoločenského života v duchu slovenskom. Mal málo spolupracovníkov, ale zato dobrých a umných. Najčastejšie mená v Pohľadoch boli: Ľudovít Štúr, Ján Kalinčiak, Mikuláš Dohnány, Eugen Gerometta, Ctiboh Zoch a Ján Palárik. Roku 1853 vydal Hurban piaty ročník almanachu Nitra a v nej Sládkovičovho Detvana, ktorého si však v tom tupom čase slovenské obecenstvo málo všimlo.

Začiatkom päťdesiatych rokov hlasno ozývajú sa v slovenskej literatúre i mená: Jonáš Záborský, Ján Chalupka, Ján Trokan, Jozef Podhradský. Posledný vydal slovenskú drámu Holuby a Šulek.

No boli muži, ktorí v chyžiach utiahnutí písali i vedecké knihy. Ján Kollár napísal Staroitaliu slaviansku, vydanú po jeho smrti roku 1853 vládou. Karol Kuzmány vydal v Kyseku roku 1851 Bibliu šestidielnu a po nemecky ev. cirkevné právo a právo manželské pre všetky konfesie, za ktorú prácu odmenila ho pruská vláda zlatou medailou. Dr. Gustáv Reuss, mestský lekár vo Veľkej Revúcej, napísal a roku 1853 vydal vynikajúce dielo Května Slovenska; Ján Purkyně, český odborník svetového mena, poznamenal o tomto diele, že je klasické. Ľudovít Štúr obohatil slovenskú literatúru cennými prácami; roku 1853 vydal svoje Spevy a piesne; toho istého roku vyšlo v Prahe jeho dielo: O národních pověstech a písních plemen slovanských. V ten čas napísal po rusky vyšlé Slavianstvo i mir buduščego.

Roku 1854 bolo slávnostné odhalenie pomníka postaveného Jánovi Hollému. Začal sa uvoľňovať i život slovenský. Radostným znakom toho bol roku 1858 v Budíne Jánom Palárikom a Jozefom Viktorinom vydaný almanach Concordia. Vydavatelia mali na ume pri tomto diele dvojakú vec: v literatúre spojiť obidve slovenské strany, staroslovenskú a čisto slovenskú, oživiť slovenskú literatúru sviežim poetickým slovom. Obidvoje podarilo sa im znamenite: v almanachu najmilší slovenskí spisovatelia uverejnili svoje práce. A Andrej Radlinský svojím Priateľom školy a literatúry kliesnil cestu Pešťbudínskym vedomostiam.

Pramene: Štefan Marko Daxner: Po roku 1849 (Slovenské pohľady 1892). — Svetozár Hurban Vajanský: Storočná pamiatka narodenia Stefana Moysesa, 1897. — Jaroslav Vlček: Dejiny literatúry slovenskej.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.