ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Politické deje Uhorska od roku 1792 — 1848

Roku 1792 nastúpil panovanie v Uhorsku a v rakúskej ríši František II., syn Leopolda II. a Márie Ludoviky; narodil sa vo Florencii 18. februára 1768, kde ho pod dozorom otcovým vychovávali. Do Viedne prišiel roku 1784 a tu mal jeho strýko cisár Jozef II. najväčší vplyv na neho. Po smrti cisára Jozefa II. vladáril v dedičných zemiach rakúskych až do príchodu svojho otca z Toskánska, s ktorým sa roku 1791 zúčastnil i na porade s kráľmi pruským a saským v Pilnici.

Za heslo svojho panovania vyvolil si zásadu „iustitia regnorum fundamentum“ (spravodlivosť je základom kráľovstva), ale úctu a lásku svojich poddaných získal si viac vľúdnosťou a dobročinnosťou, lebo ako ho súvekí opisujú, bol i on úzkostlivým, bojazlivým zástancom absolutizmu a zásady „quieta non movere“ (ustálené veci netreba hýbať).

Ale k svojim slovanským poddaným nebol ani tak spravodlivým, ako bol jeho otec. V septembri 1791 v Temešváre slávnostne otvorený národný kongres Srbov za predsedníctva kráľovského komisára Schmiedfelda žiadal na zabezpečenie Srbov v temešskom Banáte vyhraničené územie, zabezpečenie náboženskej slobody, podriadenie srbského vojska osobitnej vojenskej správe; pre Srbov nebývajúcich na území temešského Banátu zákonom zabezpečenú národnú rovnoprávnosť s inými občanmi: konečne aby ich vojvodcom bol Alexander, syn Leopolda II.

Leopold prijal blahosklonne správu komisára Schmiedfelda o uzavretiach kongresu, ubezpečujúc Srbov, že vykoná všetko možné, aby dostali osobitné gubernium, ktoré by ich stále zastupovalo, ich práva udržovalo, menovite však hájilo náboženskú slobodu. Ale náboženskú slobodu pravoslávnych Srbov riešil uhorský snem XVII. článkom zákona z roku 1791, kde rozhodol, že sa im náboženská sloboda povoľuje; čo sa však týka ich občianskych záležitostí, majú právo nadobúdať majetky a zastávať krajinské úrady, ale v ich školských, cirkevných a fundacionálnych záležitostiach kráľ si úplne podržuje svoje právo. Leopold potvrdzuje síce ich privilégiá, ale len nakoľko sa neprotivia kardinálnej ústave krajiny.

A hoci uhorský snem pred korunovaním Leopolda II. v osobitnom prípise protestoval proti tomu, aby Srbi tvorili štát v štáte, Leopold nariadil 20. januára 1791 organizovanie osobitnej „illýrskej“ dvornej kancelárie; za jej náčelníka vymenoval grófa Františka Balassu, kráľovského záhrebského komisára. Uhorský snem pokladal tento skutok za dvojfarebnosť a slovenský renegát, nitriansky vyslanec Karol Jezernický, karhal za to vládu na zasadnutí snemu ostrými slovami. I František, v tom čase nástupca trónu, protestoval proti podporovaniu Srbov v štátnej rade týmito slovami: „Kanceláriu na eludovanie zákonov teraz postaviť, keď jeho veličenstvo vypočúva stavy Uhorska, je, úprimne rečeno, skutkom nadmieru politickým a odcudzilo by nielen Maďarov, ale ani dvoru by neslúžilo ku cti.“ Na námietku uhorskej dvornej kancelárie, že tu povstáva štát v štáte, Leopold odpovedal, že illýrska kancelária bude len v cirkevných záležitostiach kompetentným fórom. Súc viazaný sľubom, chcel Srbov upokojiť aspoň formálne. Ale i takáto kancelária mala len krátky život, lebo po roku zanikla. Zrušil ju František ako korunovaný uhorský kráľ, upokojac Srbov tým, že niekoľkých prednejších, vzdelanejších preložil za úradníkov z illýrskej do uhorskej kancelárie a metropolita i srbskí biskupi stali sa členmi uhorského snemu.

Ale František aj ináč podporoval maďarizmus. Pod jeho vplyvom rozhodol uhorský snem už roku 1790, že kráľ nesmie nanútiť krajine reč cudziu, rozumej nemeckú; roku 1792 zas, že v školách má sa prednášať i maďarská reč; roku 1805, aby stolice písali námestnej rade po maďarsky, kancelárii v stĺpcoch, po maďarsky a po latinsky. Keď gróf Štefan Széchényi roku 1825 založil pre Maďarov maďarskú vedeckú akadémiu, členovia dynastie rozmnožili jej základinu značnými sumami. Roku 1830 snem rozhodol, aby námestná rada písala právomocnostiam po maďarsky, aby kráľovská tabula vynášala výroky po maďarsky, aby pravoty pri dištriktuálnych tabulách a mestských súdoch sa pokonávali po maďarsky, aby verejné úrady zastávali len tí, čo vedia po maďarsky, a aby od 1. januára 1834 advokátske skúšky mohli skladať len tí, ktorí vedia po maďarsky, a rozhodnutím snemu roku 1832/6 bolo už i to naložené, aby v cirkvách, v ktorých sa i po maďarsky kázavalo, i matriky sa viedli po maďarsky.

Otcom, pôvodcom a rozširovateľom terajšieho maďarizmu bol teda kráľ František II.

Ale ani za také veľké, hŕstke maďarského zemianstva urobené koncesie Maďari neboli Františkovi náležite povďační. Týmito rozhodnutiami robila sa Nemaďarom veľká krivda a vzbudila ich rázny odpor, v dôsledku ktorého, keď v prvej perióde snemovania roku 1791 maďarskí zemani žiadali vyhlásenie maďarskej reči za úradnú, odporoval tomu v štátnej rade radca Izdenczy, tvrdiac, že vyhlásenie maďarskej reči za reč úradnú zapríčiní ešte väčšiu vzburu než uvedenie nemčiny, lebo obyvatelia krajiny sú Nemci, Srbi, Slováci, Chorváti, Rumuni a Rusi, ktorí svojím počtom prevyšujú Maďarov i trojnásobne. Kráľ sľúbil síce vyplniť zákonité žiadosti, ale toto je nebezpečná obnova. Šesť miliónov Nemaďarov nemôže ísť za dvoma miliónmi Maďarov, a i premena výučby bola by spojená s veľkými výdavkami.

Ale vláda Františka II. dopustila sa jednako tej nespravodlivosti, že dva milióny Maďarov urobila národom panujúcim.

Na začiatku panovania Františka II. boli politické pomery Rakúska podobné pomerom, ako keď nastúpila na trón Mária Terézia. Revolučné Francúzsko strojilo sa totiž vojensky napadnúť Rakúsku ríšu, preto bola vláde náklonnosť uhorskej aristokracie veľmi potrebná. František zvolal uhorský korunovačný snem na 20. mája do Budína, dal sa korunovať 6. júna a skrze svojho dôverníka baróna Spielmanna po prednesení toho, že francúzska revolúcia ohrozuje i záujmy uhorských stavov, vymohol na sneme päťtisíc regrútov, tisíc koní a štyri milióny zlatých. Uhorské stavy oduševnili sa na sneme natoľko, že na záchranu vážnosti a bezpečnosti kráľa ponúkli jednomyseľne i svoje životy. Kráľ František osvedčil sa zo svojej strany, že v prvom rade pokladá sa za uhorského kráľa, že i v zahraničí bude v tejto hodnosti vystupovať a nakoľko mu bude možné, bude v Uhorsku bývať.

Snem zaoberal sa i usporiadaním záležitosti urbarialistov, ale pod dojmami francúzskej revolúcie usporiadal ju veľmi nepriaznivo, lebo v prvých dvoch inštanciách mali nad urbarialistmi súdiť panská a súdna stolica. Kráľ zdal sa doteraz vždy ochrancom sedliakov, ale teraz zriekol sa tejto obrany, lebo v čase francúzskej revolúcie pokladal každú opravu za koncesiu danú revolúcii, a kto sa opovážil tvrdiť, že je oprava stavovskej ústavy potrebná, bol vyhlásený za zradcu vlasti.

Jednako heslá francúzskej revolúcie neodzneli naprázdno. V prvom odseku uhorského snemu z roku 1791 sú stopy týchto hesiel v zákonodarnom zbore dosť zrejmé. Pravda, zvrchovanosť národa spomínali najhorlivejšie práve tí, ktorí boli nezmieriteľnými nepriateľmi rovnosti. Za istý čas bola nádej, že starú ústavu opravia podľa ducha času a pokroku veku. Leopold II. zanášal sa hlavne takouto opravou a i na čele vlády stáli muži presvedčení o potrebe opráv. Ale potom prešiel rok za rokom a priatelia opráv videli, že ich nádeje sú zmarené, a museli zásadu pravého liberalizmu, že každému schopnému človeku treba v štátnom ústrojenstve v záujme štátneho blahobytu vykázať jemu primerané miesto účinkovania, pokladať za pochovanú.

Okolo Františka skoncentrovali sa živly konzervatívne; napredovať mohol len aristokrat alebo kto sa kráľovi alebo aristokratom slepo koril, prísna vláda a uvedená cenzúra stíhala nemilosrdne každú slobodomyseľnú myšlienku.

Dôkazom toho je neprimerane a neverne Martinovicsovým sprisahaním pomenované hnutie uhorských a slobodomyseľných mužov so snahou demokratizovať uhorskú ústavu. Opát Ignác Martinovics so sedemdesiatimi deviatimi mužmi rozličného povolania a vyššej vzdelanosti snažil sa v úzkom kruhu uhorských vzdelancov rozširovať zásady republikánske o rovnosti ľudí. Účastníci tejto jednoty sa ani verejne, ani tajne nebúrili ani proti kráľovi, ani proti šľachte, ani ľud nenavádzali, aby sa búril proti otročiteľom. Jednota pokladala ľud za neschopný porozumieť ich učeniu a tak pohybovala sa v rámci akademických rozhovorov, ale so vzdelancami cudzozemskými udržiavala jednako spojenie. Tak i s barónom Riedlom, bývalým učiteľom kráľa Františka vo Viedni. Pohybu prišla na stopu londýnska polícia a už 24. júla 1794 Martinovicsa a jeho druhov uväznili, obviňujúc ich z velezrady. Nielen kráľ a jeho vláda, ale celá uhorská aristokracia videla v obžalovaných obrancoch demokracie zaťatých nepriateľov aristokratických inštitúcií, preto kráľovská tabula odsúdila štrnástich na smrť. Medzi odsúdenými boli v tom čase najslávnejší maďarskí spisovatelia Ferenc Kazinczy, Ferenc Verseghy a László Szabó. Kráľovská kúria súdila ešte prísnejšie: okrem štyroch náčelníkov odsúdila ešte trinástich na smrť a výrok potvrdil i kráľ. Dňa 20. mája 1795 popravil v Budíne kat mečom Ignáca Martinovicsa, Jána Lackoviča, Fraňa Szentmarjayho, grófa Jakuba Sigrayho, Jozefa Hajnóczyho, Fraňa Solarčíka a Pavla Őza; ostatným kráľ premenil výrok na väzenie, ktoré pretrpeli v žalároch v Kufsteine, na Špilberku a v Mukačeve.

Obžalovaných súdili síce zákonité uhorské súdy, ale súdili nespravodlivo, lebo trestali myšlienky a idey, ale nie skutky, akých nebolo, a už bolo zrejmé, že v Uhorsku reakcii nie je nebezpečný jakobinizmus, ale liberalizmus. Náčelníci reakčného smeru, viedenskí ministri Colloredo a Thugut, podali ruky uhorským zemianskym reakcionárom na udusenie ducha slobodomyseľného, opozičného, ktorého bolo treba zastrašiť popravou niekoľkých opovrhnutých literátov.

*

Vo vojnách, ktoré potom viedol s Napoleonom, bol František II. so starokonzervatívnymi zemanmi uhorskými a rakúskymi jedného náhľadu, že republikánske Francúzsko a jeho zastupiteľa Napoleona treba zničiť. Ale i pri napnutí všetkých síl bol v nich ustavične nešťastným; utratil v nich nielen značnú časť svojej dŕžavy, ale musel nenávidenému Napoleonovi, synovi korzického advokáta, dať i svoju dcéru za manželku. Nešťastné vojny s Francúzskom rozmnožili papierové peniaze v Rakúsku na 1060 miliónov, ktoré prijímali v hodnote jednej desatiny. Štátny bankrot bol teda nevyhnutný. Vtedajší minister financií gróf Wallis znížil teda 1060 miliónový štátny dlh na jednu pätinu, na 212 miliónov, čo národom ríše oznámili patentom zo dňa 20. februára 1811. Ale i hodnota peňazí bola devalvovaná, a tak všetci príslušníci Rakúska a Uhorska utrpeli veľmi citeľnú stratu. Chudoba pocítila stratu v najväčšej miere, lebo utratila svoj posledný mozoľný groš.

Stolice protestovali proti devalvácii a patentu už predtým a niektoré ani nedovolili vyhlásiť patent a na snem, zvolaný na 25. august 1811, vysielali vyslancov rozhorčenej mysle, dajúc im úpravu protestovať proti patentu, kdežto vláda žiadala nielen povýšenie daní na 12 miliónov, ale i garanciu za stomiliónový štátny dlh. Stavy odopreli i jedno i druhé, lebo boli rozhorčené, že kráľ vtedy ešte nesúhlasil s tou ich žiadosťou, aby diplomatickou rečou stala sa reč maďarská, a dovolil uverejniť dielo nemeckých spisovateľov Gustermanna a Piringera o uhorskej ústave, v ktorom autori ostro napadli výsady zemanov. Stavy povolili len jeden milión meríc raži a pol druha milióna meríc ovsa.

Napoleonovo francúzske cisárstvo, ktoré vyrástlo z francúzskej revolúcie, už neohrozovalo záujmy kráľa Františka, ale výsady stavov uhorských boli mu už teraz na veľkú ujmu. Roku 1794 bránil ich ešte i on, a to v záujme štátnej moci, roku 1811 už i on uznal ich škodlivosť, najmä vzhľadom na materiálny vývin Uhorska, preto sa pokúsil prostredníctvom svojej vlády o ich postupné odstraňovanie. Gustermannovo a Piringerovo dielo bolo k tomu prvým krokom.

Napoleonov pád, vtiahnutie spojencov kráľa Františka, kráľa pruského a cára ruského do Paríža, svätá aliancia týchto panovníkov s tendenciou udržať národy zverené ich správe v kresťanskej pokore a poslušnosti, viedenský kongres z roku 1814 a 1815, ktorým Rakúsku bola prinavrátená jeho prednapoleonská tvárnosť, vypovedanie Napoleona na Sv. Helenu naplnili panovníkov európskych, medzi nimi i kráľa Františka, pocitom bezpečnosti, ale i pri tendenciách svätej aliancie panovať po kresťansky nechápal ani on potreby svojich národov a v mýlnej domnienke, že revolúcia znemožní sa len zákazom slobodného slova a verejnej tlače, z návodu svojho všemohúceho, nenávideného ministra, kancelára Metternicha, panoval i v Uhorsku absolutisticky. Cenu soli zvyšoval, vojsko vyberal i bez povolenia snemu, nič nedbajúc na ustavičné reprezentácie stolíc a na intervenciu Maďarom priaznivého palatína, arcikniežaťa Jozefa, ktorý pre zakročenie v prospech uhorských výsad zemanov u kráľa Františka upadol aj do nemilosti.

Pokoj Európy nebol zabezpečený ani viedenským kongresom: roku 1820 vypukla revolúcia v Španielsku a rozšírila sa v polovici Európy, hlavne v Taliansku. Ona obnovila starú Františkovu nenávisť k slobodomyseľným opravám, a keď sa mu podarilo potlačiť revolúciu v Taliansku, obmedzoval i ústavnosť Uhorska. Roku 1822 vydal nariadenie, ktorým trojnásobne zvýšil daň povolenú snemom roku 1808 a prikázal zároveň vyberať i regrútov na doplnenie plukov. V nariadení bolo síce vypovedané, že tým nemieni zrušiť ústavu, ale pri vtedajšom systéme vladárenia jeho vláda mala dosť prostriedkov obstrihať ústavu, lebo jedinou zárukou zemianskej ústavy bolo právo snemu povoľovať daň a regrútov. Nariadenie však malo zbaviť zemanov i tohto, a tak bolo zrejmé, že ak nariadenie, ako neústavné, stolice nenapadnú, František bude potom bez snemu, neústavne panovať, a tým že zanikne v Uhorsku i ústavný život.

Stolice reprezentovali teda výrazmi ustrnutia, udávajúc v nich, že na základe kráľovej prísahy a prinesených obetí očakávali iné, a s odvolaním sa na XII. článok z roku 1791 vyslovili sa, že nedovolia exekvovať nariadenie. Ale kráľ naložil exekvovanie svojho nariadenia príkazom novým, pohroziac, že v prípade vzopretia exekvuje ho prostriedkami moci. Do odporujúcich stolíc poslal komisárov s plnou mocou a vojskom; smelších obrancov výsad kázal súdiť ako velezradcov. Toto všetko rozhorčovalo mysle zemanov a položenie v krajine stalo sa takým ako na sklonku panovania Jozefa II. Zo dňa na deň smelší hlas zemanov a ich rázny odpor, nesvornosť medzi mocnármi európskymi ako dôsledok gréckeho povstania zmiatli Františka natoľko, že odstúpil od násilnej exekúcie nariadenia a na 11. september 1825 zvolal uhorský snem, na ktorom sa medzi ním a zemanmi dosiahla zhoda, keď sa osvedčil, že odteraz bude ústavne panovať. Ale rozhorčenosť neprestala, lebo soľ predávali i potom za zvýšenú cenu a uhorská komora ostala i potom od viedenskej závislou.

Mnohí uhorskí zemani boli už vtedy preniknutí ideami francúzskej revolúcie o slobode, rovnosti a bratstve; preto návrhy na uvedenie opráv podali už na sneme roku 1825. Mnohí vyslanci vystupovali na sneme už ako liberálna alebo radikálna opozícia, predložiac kráľovi štrnásť sťažností, medzi nimi, aby Halič a Sedmohradsko pripojil k Uhorsku, aby cenu soli znížil, aby neprijímal anonymné žaloby, aby súdne stolice boli nezávislé a aby maďarskú reč vyhlásil za úradnú. Vláda videla v týchto požiadavkách tendencie demokratizačné, preto, majúc na svojej strane katolícky klérus a konzervatívnu aristokraciu, nepovolila ich.

Potom vystúpil gróf Štefan Széchényi na sneme so svojimi návrhmi. Obetujúc na maďarskú akadémiu 60 000 zlatých, narádzal opravy a odporúčal ich i v svojich spisoch, a keď mu ich neprijímali, zakladal spolky: panské kasíno v Pešti, konské dostihy a hospodárske spolky. Neskoršie vykonal i regulovanie Dunaja pri Železnej bráne.

Ale Széchényi vyvíjal svoju reformátorskú činnosť po zakľúčení snemu; jeho hlavnou snahou bolo veľadiť maďarskú národnosť, kriesiť v nej všeobecnú vzdelanosť a dvíhať hmotný blahobyt a nakoľko by toto vyžadovalo obete, aby ťarchy znášal každý. On zasadil sa i za uvedenie rovnosti v tom zmysle, aby ústavnú slobodu i nezemani požívali. Ale tu narazil na ťažké prekážky: veľká čiastka zemanov bola neumelá, nevzdelaná, plná predsudkov, svojich výsad pridŕžala sa kŕčovite, preto premáhať tieto prekážky bolo obrovskou prácou. Ale Széchényi odstránil ich sčiastky literárnym pôsobením, sčiastky spoločenským účinkovaním. Krátkozrakosť zemanov karhal ostrou satirou, dokazujúc nevyvrátiteľnou logikou, že osoh z opráv budú mať v prvom rade zemani a tak krajina.

Keď pre svoje opravy získal mnohých uhorských zemanov, kládli mu z Viedne do cesty prekážky. Všemohúci minister Metternich pokladal Uhorsko za Rakúsku podriadenú provinciu s obmedzenou samosprávou, preto protivil sa nielen politickým, ale i národohospodárskym opravám, nakoľko nesúhlasili s hospodárskym programom celej ríše.

A opravy, najmä národohospodárske, boli veľmi potrebné, lebo cholera, ktorá vypukla roku 1830 v Uhorsku, zúrila najviac medzi chudobným, vyhladovelým slovenským ľudom na Spiši, v Šariši a v Zemplíne. Ľud upodozrieval pánov, že do studní nametali otravy, vzbúril sa proti nim a mnohých z nich nemilosrdne povraždil. Ale hriešnikov polapali a štatariálne povešali.

Zaujatosť za opravné práce budúceho snemu rástla potom medzi občanmi krajiny už vo vrstvách širších. Ale snem roku 1830 mal inú úlohu: korunovať za kráľa uhorského Františkovho syna Ferdinanda, ktorý si získal srdcia Maďarov hneď tým, že korunovačný dar daroval maďarskej vedeckej akadémii.

Ale František ani tým nerozptýlil podráždenosť zemanov, ktorej príčinou bolo, že nedovolili rokovať o opravných návrhoch, bojac sa ducha slobodomyseľnosti, ktorý v tom čase vyvolal revolúciu vo Francúzsku, v Belgicku a v Taliansku. Snem vyniesol teda rozhodnutie len v záležitosti maďarskej reči; iné opravy mali sa prejednávať na sneme roku 1832.

Opravám naklonení zemani očakávali snem s veľkou napnutosťou, lebo Széchényimu predsa podarilo sa získať pre opravy značnú časť inteligentných zemanov a bolo isté, že vyslanci dostanú opravám priaznivé úpravy a tak že liberálni vyslanci budú pri tabule vyslancov vo väčšine.

Naproti tomu dvor a vláda odhodlali sa ku dôležitému kroku: z obavy, aby reformy neslúžili za predmet revolučným pohybom, vláda dala hlavným županom úpravu zaistiť v stoliciach, aby stolice vykonali úpravy dané vyslancom. A teraz už nastal zvláštny obraz: vláda sama povzbudzovala drobných zemanov, aby nepodporovali slobodymyseľných zemanov, ktorí vraj ich chcú zbaviť starodávnych výsad, ale aby sa zúčastnili na stoličných kongregáciách, do ktorých už od nepamäti nechodili, a tam prehlasovali úpravy nepriaznivé svojim výsadám. Vláda narábala pritom nielen nahováraním, ale i materiálnymi prostriedkami, podkupovaním, napájaním, a tak povstalo nemravné kortešovanie, následkom ktorého rozvadené stránky v stoličných kongregáciách často sa i pobili.

Ale prívrženci opráv nezúfali; rozumnejších získali si poučovaním, menej vzdelaných kupovali aj oni peniazmi; tak povstala strana konzervatívna a opozičnoliberálna. Verejná mienka v Uhorsku stala sa pre liberálnu stranu priaznivou, v dôsledku čoho i vláda zistila, že s opravami treba už raz začať. Najprv sa zaoberali urbariálnymi zákonmi, pri ktorých priatelia opráv chceli značne rozšíriť práva urbarialistov. Ale teraz už vláda vyhlasovala navrhované opravy za revolučné a radikálne a zavrhla z nich práve najpotrebnejšie.

Na sedmohradskom sneme roku 1834 rokovalo sa i o otázke slobodného slova a slobodnej tlače, lebo grófa Mikuláša Vesselényiho, horlivého prívrženca opráv, zapravotila vláda pre velezradu z tej príčiny, že sa opovážil tlačou uverejniť denník krátkeho sedmohradského snemu a že v stoličnej kongregácii satmárskej v záujme sedliakov povedal poburujúcu reč. Tým bola otázka slobodnej tlače nastolená i na sneme uhorskom, lebo v Uhorsku nebolo zákona, ktorý by bol obmedzoval slobodu tlače. Ale vláda jednako nedovolila slobodne vyslovovať myšlienky v tlačených novinách; liberálna strana založila si teda noviny písané, ktoré redigoval Ľudovít Kossuth. Juráti a pisári vyslancov odpisovali ich pre stolice a kráľovské mestá, takto podávajúc krajine, čo sa na sneme stalo.

Druhým dôležitým pokrokom bolo, že každá stolica vyhlásila svoje kongregácie za verejné, do ktorých pripustila každého občana, dovoľujúc nielen počúvať rokovanie, ale i súhlas výkrikmi prejavovať. Takýmto spôsobom šírila sa zaujatosť za diela verejné a za reformy. V takomto stave vecí umrel kráľ František II. 3. marca 1835.

Ferdinand V., najstarší syn Františka II., nastúpil vládu v svojej rozsiahlej ríši hneď po otcovej smrti. Za mladi často chorľavel, preto ťažšiemu povolaniu sa venovať ani mohol. Umierajúci otec kládol mu dôrazne na srdce, aby sa vo všetkom držal kniežaťa Metternicha ako najlepšieho priateľa a najvernejšieho služobníka a aby sa všemožne chránil novôt. Ferdinand by bol rád oblažil národy svojej ríše, ale pre stálu chorobu nemohol ríšu sám spravovať, takže vyskytla sa potreba ustanoviť mu akési vladárstvo, čo sa stalo koncom roku 1836 pod menom „štátnej konferencie“, v ktorej zasadali arcikniežatá Ľudovít, František Karol, gróf Kolovrat a knieža Metternich, všetci opierajúc sa o jeho systém centralizácie a polície.

Keď vládu v Uhorsku nastúpil a to uhorským stavom oznámil, pomenoval sa Ferdinandom I., v čom stavy uhorské videli veľkú urážku ústavy a zaznávanie samostatnosti Uhorska, ako čo by ono bolo provinciou Rakúska, keďže ako kráľ uhorský bol Ferdinandom V. Ferdinand utíšil z toho vzniknutú rozdráždenosť novým reskriptom, v ktorom sa písal „Ferdinand I., cisár rakúsky, ako kráľ Uhorska, Chorvátska, Dalmácie, Slavónie pod týmto menom V“.

Dôležité záležitosti i za Ferdinanda spravoval Metternich, v dôsledku čoho smer politiky nezmenil sa ani v dielach uhorských. Vláda zamýšľala rozpustiť snem, akonáhle sa prijmú urbariálne opravy, čo sa stalo roku 1836, a hneď potom obmedzovať slobodymyseľnejšie snahy, a to väznením horkokrvných horlivcov. Niekoľkí mladší a nadšenejší uhorskí juráti založili si v čase snemovania spolok s cieľom vzdelávať sa v politických vedách, aby pre opravy získali čím viac priaznivcov. Vláda videla v účinkovaní spolku tendencie revolučné a po rozpustení spolku dala jeho niekoľkých údov uväzniť. To isté urobila i so snemovým vyslancom Ľudovítom Kossuthom, ktorý vydával písaný časopis pod menom „Správy stoličné“. No vláda jednako nedocielila, čo chcela, lebo nezastrašila nikoho a rozmnožila rozdráždenosť a vytrvalosť v odpore. Väčšina stolíc pokladala väznenie za krajinskú urážku, posielala námestnej rade a kráľovi prípisy, žiadajúc prepustenie uväznených, ale v tom čase ešte bezúspešne.

Viac docielila vláda účinkovaním pod rukou a kortešovaním. O cieľuprimeranosti, prospešnosti a tak o potrebe opráv všetci zemani neboli ešte rovnako presvedčení, preto mnoho stoličných kongregácií opravy zavrhlo. Počet nepriateľov opráv sa značne zmenšil, keď roku 1836 bol vynesený zákon, že zemani sídliaci na urbariálnych gruntoch používajú síce práva zemianske, ale musia znášať i ťarchy ležiace na urbariálnych gruntoch. Tento zákon natoľko roztrpčil urbariálnych zemanov, že sa stali priateľmi opráv zo závisti, dôvodiac, keď oni platia, aby platili všetci zemani. Počet priateľov opráv rástol značne, a už bolo isté, že na sneme budú vo väčšine.

V takýchto okolnostiach odhodlala sa vláda na koncesie. Niekoľko vysokopostavených, nenávidených úradníkov odstránila ešte pred otvorením snemu roku 1839 a na ich miesta vymenovala obľúbených, ba chcela i uväznených omilostiť. Ale ohľadom dôležitých opráv bola i teraz neústupná a v kráľovských propozíciách bola reč len o nováčení, o stravovaní vojakov a o regulovaní Dunaja. Na sneme, ktorý nasledoval tabule vyslancov, boli prívrženci opráv vo väčšine; ich vodcom bol povestný František Deák; pri tabule veľmožov prevažovali ešte konzervatívci, ale boli tam už v hojnom počte i liberáli, vodcom bol gróf Ľudovít Batthyányi, lebo Széchényi bol toho presvedčenia, že keď je v krajine už mnoho prívržencov opráv, ďalšia agitácia je nielen zbytočná, ale i nebezpečná, lebo ak vládu pouráža a roztrpčí, odcudzí ju opravám, kdežto pri šetrnej činnosti stane sa i ona prístupnou dobrým snahám. Széchényi teda odporúčal, aby opozícia neprednášala ustavične len sťažnosti, lebo šetrením vlády docieli to isté, že sa vláda nebude protiviť opravám, najmä ohľadom uvedenia maďarčiny za reč úradnú a ohľadom opráv národohospodárskych. Uvedením týchto otuží sa vraj maďarská národnosť, zveľadí sa veda, majetnosť a v nich budú mať Maďari väčšiu váhu než ustavičným prednášaním sťažností.

Chybný je teda náhľad niektorých slovenských národovcov, že Széchényi nechcel veľadiť maďarskú národnosť na ujmu nemaďarských národností.

Ale opozícia bola toho presvedčenia, že keby sa i dala vláda získať pre opravy, tým by Maďari nevyhrali toľko, čo by prevažovalo obstrihávanie práv ústavných, preto väčšiu váhu kládla na záchranu a upevnenie ústavných a politických práv. Medzi Széchényim a opozíciou vznikla teda trhlina, ktorá rástla v tej miere, v akej sa množila opozícia.

Proti väzneniu agitátorov protestovala na začiatku snemu roku 1839 už celá snemovňa vyslancov, chcejúc slobodu slova a tlače vymôcť zákonitou cestou. Vláda bola náchylná omilostiť väzňov, ale opozícia neuspokojila sa s tým, žiadajúc, aby vláda uznala slobodu tlače a slova a aby nahliadla, že nepokračovala zákonite. Napätie medzi dvorom a opozíciou bolo také veľké, že Metternich chcel riešiť rozopru nejakým smelým skutkom. Maďarov vo všetkom všemožne podporujúci palatín arciknieža Jozef odstránil týmto hroziace nebezpečenstvo tým, že vláda omilostila uväznených agitátorov. Opozícia sa miernila a na krátky čas utíchla, lebo vláda povolila v otázke maďarčiny, zlepšila položenie urbarialistov, potvrdila a uviedla do života i zmenkový zákon. Potom povolila i slobodu tlače, dovoliac, aby sa opravy pretriasali predbežne v novinách. Ľudovít Kossuth si založil noviny Pesti Hirlap hneď roku 1841, prízvukujúc v nich hlavne zásadu, že priazeň vlády k opravám neslobodno kúpiť za cenu samostatnosti a ústavy krajiny, lebo i opravy boli by vraj chatrnej ceny, ak by ústava krajiny i za týmto bola vystavená ustavičným útokom vlády; nech teda opozícia kontroluje vládu a nech nedovolí, aby vláda obchádzala zákony.

Účinok Kossuthových novín bol značný, lebo o cieľuprimeranosti a potrebe opráv písal náružive, ale i vládu ostro napádal, že ústavu a samostatnosť krajiny potuteľne podkopáva. I tých zemanov, ktorí neboli dosť rozhodnými priateľmi opráv, nešetrne bičoval. Kossuth a Széchényi zasadzovali sa za reformy v záujme maďarstva rovnako vrele; rozdiel medzi nimi bol len ten, že Széchényi chcel vládu a zemanov získať šetrným spôsobom, kdežto Kossuth žiadal opravy menom zákona a prirodzeného práva.

Keď Széchényi spoznal revolučný smer Kossuthovej agitácie, vystúpil proti nemu v brožúre Kelet Népe (Ľud východu), nezatracujúc v nej smer, ale spôsob a taktiku Kossuthovej agitácie, ktoré Uhorsko vženú do revolúcie a medzi kráľom a Maďarmi vyvolajú spor a rôznice. Inteligentné obecenstvo Uhorska sprevádzalo Kossuthov spor so Széchényim s veľkou pozornosťou a v mnohých záležitostiach súhlasilo s Kossuthom, i rástla každodenne jeho obľúbenosť, lebo jeho šovinizmus lichotil márnomyseľnosti Maďarov, a Széchényimu bola popularita len natoľko potrebná, nakoľko chcel získať zemanov postupným opravám tichou, pokojnou prácou. I Széchényiho konzervatívna strana založila si časopis Világ (Svet) s tým úmyslom, aby oslabila Kossuthove snahy. Od tých čias rozišli sa obe strany a už nebolo možné ich zjednotiť.

Ale i zásada, aby každý znášal ťarchy krajinské, začala sa uskutočňovať; predbežne síce nebolo možné uskutočniť ju úplne, no vypovedalo sa i na sneme, aby zemani, keď neplatia vojenské dane, nech platia aspoň daň na krajinské ciele; s touto daňou mala disponovať krajina.

V máji roku 1844 bol otvorený nový snem, na ktorý už i vláda prichystala niektoré opravy. Úplne rovné odanenie nebolo možno uzákoniť ani na tomto sneme, ale najväčšia ťažkosť bola už prekonaná, lebo tabula vyslancov rozhodla odaniť i zemanov. Vtedy bolo už rozhodnuté i to, že aj nezemani môžu zastávať úrady a nadobúdať majetky. Najväčšiu rozhorčenosť zapríčinili na ňom otázky reči a náboženstva. Chorvátski vyslanci chceli podľa doterajšieho zvyku na sneme hovoriť po latinsky, ale snem rozhodol, že latinské reči neprichádzajú do úvahy a do denníka, a v priebehu ďalšieho rokovania bol vynesený zákon, že rokovacia reč snemu je maďarská, ale že ohľadom Chorvátska tento zákon vstúpi do života len o šesť rokov. V náboženskej otázke snem rozhodol, aby miešané manželstvá i pred evanjelickým kňazom boli platne uzavierané a aby k prestúpeniu z cirkvi katolíckej do evanjelickej stačilo oznámiť prestúpenie katolíckemu kňazovi v prítomnosti dvoch svedkov za dva týždne dva razy. Snem chcel i záležitosť cla riešiť v prospech krajiny; preto požiadal i vládu, aby mu nevyhnutne podala potrebné štatistické dáta. Ale vláda odsunula túto záležitosť do zakľúčenia snemu a vtedy vyslovila, že ich podá na budúcom sneme. To tak pobúrilo mysle niektorých vyslancov, že založili „Spolok ochranný“ so zámerom „vytvoriť z Uhorska rakúske produkty a pred každý uhorský dom postaviť colné rampy“, to jest, aby sa každý Uhor zaviazal nekupovať fabrikáty rakúske. Myšlienku takejto demonštrácie pochytili v Uhorsku s veľkým oduševnením, nad čím i vláda užasla.

Peštianska stolica, opierajúc sa o právo vynášania štatútov, povolila právo hlasovania v kongregáciách stolice i nezemianskym honoraciórom: kňazom, učiteľom, lekárom, lekárnikom, zememeračom a iným. Uzavretie bolo krokom k rovnoprávnosti a rozmnožilo počet slobodomyseľných hlasov v celej krajine, lebo podľa príkladu Peštianskej povolili toto právo aj iné stolice.

Vláda sa presvedčila na základe mnohoročných skúseností, že stolice jej najväčšmi prekážajú vykonávať v Uhorsku svoje zámery. Keď na sneme dosiahla niečo domnele na ujmu zemanov, stolice sa tomu vzopreli, odložili zákon jednoducho ad acta a neexekvovali ho. Keď sa teda presvedčila, že nedostane zámerom svojim nakloneného snemu, začala priťahovať stolice na svoju stranu. Namiesto nedbanlivých alebo opozícii naklonených hlavných županov vymenovala administrátorov do 32 stolíc, platila ich, takže títo boli vláde poslušnými úradníkmi. Stolice spozorovali tento zámer zavčasu; opozícia uzniesla sa teda na tom, že na najbližšom sneme nastolí najprv otázku stolíc a kým táto otázka nebude riešená, o iných záležitostiach nedovolí ani rokovať.

Voľby do snemu roku 1847/8 diali sa pri administrátoroch, s podplácaním a pri vojenskej asistencii, ale opozícia jednako dostala väčšinu. Ľudovíta Kossutha vyvolili v Peštianskej stolici za vyslanca.

Od roku 1825 hlavnou snahou maďarských politikov bolo zosilniť maďarstvo uskutočnením Széchényiho devízy: „Magyarország nem volt, hanem lesz“ (maďarskej krajiny nebolo, ale bude).

Maďarskí politici dávajúci smer vývinu Uhorska nahliadli, že bez povýšenia maďarskej reči na diplomatickú je maďarská národnosť druhým nemaďarským národnostiam politicky rovná, teda že v štátnom organizme Uhorska nie je živlom vedúcim, a tak „Magyarországu“ ani nebolo, ani niet.

Odtiaľ kŕčovitá, v dejinách Uhorska od roku 1825 ako červené pásmo ťahajúca sa snaha: zahodením prvého princípu kresťanstva o rovnosti všetkých ľudí a národov povýšiť maďarskú reč na diplomatickú a zhabať štátny ústroj výlučne pre záujmy maďarstva. Ale bez oslobodenia maďarského poddanského ľudu spod bremena urbariálnych zväzkov bola by i táto snaha zostala márnou, lebo nevoľný maďarský ľud nemohol byť vedúcim politickým národom. Preto bolo treba zrušiť urbariálne poddanstvo a vytvoriť národ maďarský.

Proti uvádzaniu maďarskej reči ako diplomatickej protestovali silne nemaďarské národnosti a ich protest zapríčinil podnes trvajúcu, mravne oprávnenú, húževnatú borbu, v ktorej zrušenie poddanstva aj im bolo na dobrej, výdatnej pomoci, lebo utvorili sa také národnostné mravné celky, z ktorých na základe práva každý dostal i k politickému životu toľko práva, koľko si osobuje maďarská národnosť.

Pramene: Horváth Mihály: Huszonöt év Magyarország történetéből; Ladányi Gedeon: A magyar alkotmány története.