Zlatý fond > Diela > Herodes a Herodias


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Herodes a Herodias

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Anna Cisariková, Alena Kopányiová, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 193 čitateľov

Prvé dejstvo

Tiberias. Kráľovský palác. Portik[8] s ovenčenými stĺpy a s rímskymi odznaky v prôčelí; so schodišťom vpredu, vedúcim na námestie so stromoradím, a z pravej strany s otvoreným prístavkom nad jazerom Genezaretským. (Po vyhrnutí opony dvorské služobníctvo ešte doupravúva predsieň náradím, umiestňuje tu-tam sviecne, zvonku fakle zatýka, po zábradlí rozostavuje obetné misky, kaditeľnice atď. a nepozorovane mizne v úzadí.)

1. výstup

Manahen, Chuza, Obadja a iní dvorania (znútra so spechom).

DVORANIA (striedavo opreteky):

Chytro nám tú novú správu. — Neodťahuj, neodlievaj, ctihodný Manahene! — Sme ako vlci v pustatine; nakŕm, uspokoj našu hladnú-smädnú zvedavosť!… Čo nového? Čo nového? Zvestuj! Ohlasuj!


MANAHEN (rozkrútiac závitok):

Tedy, počujte náveštie tak rýchle, jak sprudka prifrčal s ním okrídlený posol. Slovutný Peritus, tajomník u boku nášho najmilostivejšieho pána a kráľa, so všetkou šetrnosťou oznamuje mi —


VIACERÍ Z DVORANOV:

Čujme! Čujme! — Ani šuchu, ani ruchu!…


MANAHEN:

„Náš najmilostivejší pán a kráľ uberá sa obrovskými krokmi, že ledva stačíme ho nasledovať. Istý dovedený jeleň to napredku kŕdľa svojho: nie stíhaný však, lež ktorý, zahodiac zhrda konáristé parohy na strunistú šiju svoju, veselo strečkuje si k vodám zďaleka hukotajúcej rieky. Tak bujare prebrodil včera i rozkošnú rovinu zabulonskú[9] — (Oj, viem, pánovia, viem: i tie nivy tam, mne od detinstva tak milo známe, prijali ho na návrate z Ríma v zašatení sviatočnom, oblečúc si najčŕstvejšiu zeleň, popretkávanú práve rozvitým jarabým kvietím a na lupienkoch každého trblietavé slzy radosti!…) — a (zakľučuje vetu tajomník) doslovne vo vytržení ducha zavítal v prívetivé Seforis…“[10] (Ó, zaiste staroslávne mesto to otvorilo naširoko ramená svoje, ako malo by privinúť vytúženého ženícha; poctami ho zahrnulo, uhostilo z celej štedrosti, hlboko načierajúc z bohatých sýpok a sklepov svojich, i ustlalo mu vpokon na poduškách slávy a lásky!…) „Stadiaľ už o štvrtom bdení hodlá nastúpiť ďalší pochod a doraziť konečne spiatky do svojej milej Tiberiady —“ (Hm, presvedčený som: vznešený Tibérius[11] vyobjímal ho iste sťa milovaného brata, keď venom ponúkol mu toto pekné mesto svoje…) „Čo sa (dajte pozor!) na každý pád zajtra stane, tak podvečer…“ Tedy — dnes. Počuli ste všetci, há? Je pripravené dľa môjho príkazu všetko k jeho dôstojnému prijatiu vo vlastnom sídle?


DVORANIA:

Všetko, všetko, pane dvormajstre!


JEDEN Z DVORANOV:

Len tieto pohanské znaky a obrazy, tie oči kolú mnohým,[12] najmä prezpolným. Celý trh temer splašili včera. Ej, ústupok, poklesok —


MANAHEN:

Si nebodaj zakuklený farizej[13] a či doprosta machabejčík,[14] čo? Jestli tak, prepúšťam ťa hneď a zaraz!


DVORAN:

Som, ctihodný Manahene, herodián[15] s telom i s dušou, na moj’ veru… a najviac ak popritom tak trochu epikurovec[16] a či po našsky saducej,[17] ale verím v nesmrteľnosť rodu Herodov a tejto milerád budem povždy účastný.


INÝ DVORAN:

Pohotove i ja, ak sa smiem ozvať. Veď slniť sa v dvornom lesku, za tým pištia dušičky nepočetným ošmietačom, a ja veru nezájdem do zápače pre nikoho. Svieť, slniečko jasné-teplé, svieť… a nezapadni nikdy, ty najvlastnejšie slnko Herodovo… a objímaj svojimi lúčami, kto je toho vskutku hoden: len takého, len takého —


PONIEKTORÍ Z DVORANOV:

Mňa a teba, teba a jeho, nás a vás, vás a ich: ó, hej, hej!…


CHUZA:

Nepleťte, všetečníci! Dosť ste sa už i so svojou čeliadkou vytučili na odpadkoch kráľovského stola; ozaj dosť, i zišiel by sa vám dlhočizný pôst.


TRETÍ DVORAN:

To už nie, dobroprajný Chuzo, to už nie! Hoj, Bázanu dúbravy[18] ešte nejednu plachú srnku, kráľovské rybníky nejedného zavalitého okúňa chovajú pre nás a sareptánske vinice[19] na to nejednou ešte čašou perlistého vínca nám poslúžia! Veruže tak, či nám to kto žičí alebo závidí.


OBADJA:

A jazmínové besiedky i sladkým hroznom skrotených ochechúľ, ašak?… Bohaprázdna, rozpustilá chasa!


DRUHÝ DVORAN:

Veď ty mrzutý kazateľ, nech vladárom si trebárs za týždeň, viem, zakážeš všetky kratochvíle; dáš zavrieť útulné krámy, divadlo zboriť, preorať závodište… Ale len žiadno pohoršenie, milý pane mravokárca: potmehúdstva, falše, pretvárky jesto u nás vyše uší; na prípad dcéry Helkiášovej[20] i dnes príkladov… Už prepáč, ale i takých ulizkaných Talov,[21] a to so sivou briadkou, s plieškou na hlave, rúči húfec potĺka sa medzi nami; nielen brnkne tu i tam kŕdlik chichotavých hrdlíc, vábivých prepeliek: frýn vyfintených…[22]


ŠTVRTÝ DVORAN:

Veru, ani v Suburskej ulici v našom velebnom Ríme —[23]


PIATY DVORAN:

Alebo u nás v krásnych Aténach na Kerameiku —[24]


VIACERÍ Z DVORANOV:

U nás v Sarde![25] — V Milete![26] — V Tarse![27] — V Kyrene!…


OBADJA:

Pozbieranci zo všetkých kútov sveta!


ŠIESTY DVORAN:

No, a žrútov Pantolabov, cudzopasných Formiov, ľaptákov Trasov… hajaj!


CHUZA:

Netárajte! Súdite čajsi po sebe, roztopašníci!


INÝ DVORAN:

Čo pravda, to pravda: či Jeruzalem, či Tiberias hodne sa pripodobňuje oným povestným mestám; ovšem kde líce, musí i rub: no zato neodškriepne vzdelávame sa, napredujeme, pášeme pokrok —


OBADJA:

Joj, pliagy, ostudy cudzácke! Za pokrok, chachacha! Pokrok o klátivých barlách… a osveta luny, do ktorej gánia oči podkované… Skaza skorej, spustlosť! Bičom zákona po nej, spleteným zo všetkých desiatich —


MANAHEN:

Prosím, len nie prieky a hádky! Vzácni Chuzo a Obadjo, dajte si pokoj s vetroplachmi: beztak nezapriete im ústa. A viete, ide o sviatočnú náladu. — Nuž správu tú oznámte predovšetkým prefektovi Severovi.[28] Podľa i s ním uzneseného poriadku zaujať má stanovište u západnej brány —


OBADJA:

Ten nadutý vojak! Vedie si ti ani dáky plnomocník… Prečo nie prv Šimonovi, predstatovi synagógy?


MANAHEN:

Nedbám, i tomu; pošlite priam do Magdaly.[29] Lež aby nepopúšťal uzdu nespokojencom… Ostatne naporúdzi je Severus. (Jeden z dvoranov odíde.)


OBADJA:

Pravda, prvej podpáliť a potom čo i krvou uhášať plameň. S touto hašterivosťou počítali od vekov —


CHUZA:

Nemaj strachu, Obadjo: kňaz Šimon aj sotva príde sem na poklonu.


MANAHEN:

Dopustím, lebo mesto to považujú ešte vždy za nečisté, pošetilí zarputilci! Ale či Kaifáš[30] nebadá, aký prevratný je veľkňazský stolec,[31] na ktorý náhodile dosadol? A Vysoká rada[32] tam, s mudrákom Annášom[33] na čele, nevedela by, že nevývodí ako za doby Hyrkánov?…[34] Slepci, zadubenci sú napospol; no pretrú si raz oči, ako najašení strhnúc sa zo sna svojej domýšľavosti.


CHUZA:

Tým viac, keď i od stepí jordánskych zašumieva to akýmsi neslýchaným, tajomným ruchom. Syn Zachariášov a Alžbetin[35] usilovne ho rozduchuje: ľahko môže rozpútať víchricu, ktorá zachváti ľud a tento potom ako hospodár na svojom humne narábať počne —


OBADJA:

Ech, na lžiprorokov nebolo nikdy nedostatku! — Zákon a podanie, ako od nepamäti, udrží už Izraela i naďalej pri pravej viere, zdedenej po jeho svetlých, so samým Jahvem[36] obcovavších patriarchoch.[37] Len odhŕňať od neho, odlučovať tie kadejaké nepriateľské rozkladné vlivy a poruchy: ten nápor štiepajúci jeho tvrdošijný ráz, podnet k zahrýzaniu sa medzi sebou, zmysly mu omamujúce lákadlá, tú pláchu zatemňujúcu mu cit náboženský… vôbec otravu jeho írečitých mravov: a odolá snadno každému mätežníkovi zo svojho lona. V tom som si istý!


CHUZA:

Nepodceňuj, Obadjo, toho človeka. Ja sám dosť sa prekonávam, presvedčujem, a predsa len zdá sa mi, ako by prorocký prejav z úst nášho veľkého Izaiáša:[38] „Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Hospodinovu!…“ poukazoval práve naňho, a toto až priveľmi hovie očakávaniam, v ľude od časov Malachiášových[39] prechovávaným.


JEDEN Z DVORANOV:

Náš dômyselný Chuza dobre húta. Všeobecnú napnutosť, rozháranosť, podráždenosť badať všade, kamkoľvek uprieš skúmavý pozor: akýsi šramotiaci predcit, či jak by sa to mohlo pozvať —


MANAHEN:

Tak sa zdá i mne: čosi sa kutí v Galilei. Na šťastie, Jochanan oddaný je úprimne domu nášho veľkodušného panovníka. Ako písem znalý, bezúhonný a nadovšetko spravodlivý muž neraz zasadal v jeho spravujúcej rade a tu dopomohol mu prezieravosťou svojou zmariť nejeden úklad, váhou pádnych dôvodov odčiniť nejednu krivdu, láskavým prostredníctvom i najpríkrejšie protivy zrovnať na bratský súzvuk; no a vrelým ľudomilstvom svojím čo zakaždým nevykonal na prospech trpiacich blížnych, obmäkčiac u zámožných ich tukom zarastlé srdcia!?… Pamätáte sa predsa: napríklad na spor gadarenský[40] o pastviská v Galád;[41] na pohromu, zasiahnuvšiu Ramot[42] v Perei... A počas manželskej rozopre v rodine predáka Azaela jak uhájil k radostnému uspokojeniu kráľa túto božskú ustanovizeň v jej nenarušiteľnosti a čistote, trebárs sám slobodný, ba vyhybujúci manželskému zväzku. Nuž, takej povahy človek nemôže byť nebezpečný; naopak, svojím opravným, ušľachťujúcim pôsobením práve užitočný. A hľa, i posledne pri odchode kráľovom až z Betseanu[43] sponáhľal sa sem, aby mu požehnal na cestu. Však dosť o tom. — Hej, i z veže paláca dajte zatrúbiť ohlas, po terajšom posolstve na znamenie príchodu kráľovho po prvý raz: nech zatrasie budovami mesta — ešte i tým morom zvlní a ozve sa rad-radom v okolitých pahorkoch až po ďaleký homolovitý Tábor.[44] A potom —


CHUZA:

A čo je ešte v liste, Manahene? O purpure kráľovskom pre nášho najmilostivejšieho pána nieto v ňom reči?…[45] Nezamlčuj, tož hádam kráľ nadarmo by sa bol ustával do Ríma?


OBADJA:

Hach, a Judea i ďalej by väzieť mala v potupnom jarme, krčiť sa pod neprístojným opekúnstvom!?[46] Jeruzalem ešte vždy mal by smútiť ako opustená vdova, popol siroby na ubolenej hlave a v podolku kamene surových urážok Pilátových,[47] lebo že zdráha sa mu na podkupný spôsob oddať i ostatný šperk z hrdla svojho?… Ako, či nie Tibérius je pánom zeme okršleku, ale lecijaký dobrodruh-povýšenec: onen úlisný, hrabivý a zhýralý Sejan!?[48] Och, prevrátenosť a mrzáctvo sveta!… Škoda úbytku v pokladnici našej — nielen Chrámu, čo je slušné, nielen Rímu, čo je, bohužiaľ, nevyhnutné od času neblahej záveti predchodcovej: ešte i takéto netrebné poplatky vyvažujú sa z nej. A čo umdlelo námahy, koľko potu sa vycedilo, než pohromade bola toľká suma! — Zaiste národ prial by si uvidieť i nejakú náhradu za to: pováženie, povznesenie; ináč nie div, jestli zašomre, sklamaný v nádejach, a nevôľou preplnený pohne sa, pobúri… lebo veď štvrtákom byť, či to nenie i nad mizernú polovičatosť? Ba druhého Judasa Machabejca by som uvítal rád v pánovi svojom,[49] toho, pomazaného na temeni, vo vystrojení bohatierskom, na ústach s nadšenou prôpoveďou: „Nie na množstve vojska záleží víťazstvo v boji, ale z neba je sila!…“ A títo spupní votrelci, títo lakotní príživníci prášili by —


MANAHEN:

Obadjo, nerozjatruj sa: je to počínanie nerozvážne i povážlivé. A bez otázky, len priateľstvo s Rímom je tým stromom, čo nám môže priniesť žiadaného ovocia. Dokázalo sa to i najbližšie: za osláveného Augusta.[50]


OBADJA:

Ech! Mňa to berie — trpezlivosť opúšťa ma!


CHUZA:

Akiste princ Agrippa tam zamútil vodu,[51] jestliže nezdar…


TRETÍ DVORAN:

Hja, miláčik cisárskeho princa Caia![52] Ako taký isteže bude tam mať rozhodujúce slovo. Nedávno radca Trebónius dal mi čítať ,Denník‘ rímsky, kde stálo opísané, ako náš princ bavieva sa tam: — Na hostinách, vraj, vyspevuje Anakreontove skolie,[53] i že je vskutku taký výborný spevák ako vytrvalý hodovník… Potom, že do bielej ako sneh a obrúbenej zlatom tógy oblečený[54] a s amarantovým vencom[55] na hlave, obetúva vo svätyni Venušinej,[56] a vtedy, vraj, i sama tejto socha zdá sa usmievať svojmu zapálenému žrecovi v ústrety… V divadle, vraj, zas prednáša Ovidove verše z knihy Ars amandi:[57] a tu, súc beztoho krásnym holobriadkom, k tomu i citom sa rozplývajúc a posunkujúc pôvabne, je vraj ozaj do zjedenia pre obe pohlavia poslucháčstva… No a všetko to ho bezpochyby tiež doporučuje! — V novinách potom nasledovali čo najlichotivejšie pochvaly naňho: pre jeho spôsobnosť, okázalosť, rytierskosť; vraj, povahou naozajstný Riman —


OBADJA:

Beda Sionu!…[58]


MANAHEN:

Dajteže pokoj. Mnohovážny Peritus podistým nemal kedy dopísať o všetkom. Dozvieme sa ostatné onedlho.


PRVÝ DVORAN:

A o prekvapeniach pre dvoranstvo takže niet v liste zmienky?


ŠTVRTÝ DVORAN:

O daroch vernému služobníctvu podobne ani znáčka?…


MANAHEN:

Ticho; náš najmilostivejší pán a kráľ neurobí krivdy nikomu. — Konečne v dopise len to stojí: „Celé mesto nech stane na nohy ako jeden muž, pozdraviť pána a kráľa svojho —“ Počujete: kráľa svojho! — Áno, ako jeden muž! Onô: i u správy mesta vykonajte, nech rozoženie hlásateľov ulicami, po poliach, záhradách, viniciach… tak vyburcuje, pohýbe všetko! A po treťom zatrúbení dajte zažať slávnostné ohne, fakľami vzbĺknuť hen radom pínií[59] a terebínt;[60] šumieť dajte hrkotavým cisternám, nardu[61] a tymianu kúriť sa a voňať, veselej burácať hudbe, ratolestiam a kvetu stlať sa po rínkoch — ľudu sa valiť jasavo pokrikujúcimi, tlieskajúcimi vlnami… Preto rušajte, do skoku, každý za svojím povolaním… (Dvorania sa rozpŕchnu.) I vy, ľúbezní, Chuzo, Obadjo a ostatní hodnostári dvorní, priložte k dielu nápomocné ruky. Kráľ, môj prevzácny súkojenec, nech splesá nad divadlom, pozorovaným tu z týchto okrášlených stolíc, jak sa ono mení okúzľujúcimi farbami a zvuky pod pokrovom noci hviezdnatým — i nech do sýtosti ukochá sa vo veľkolepých poctách, prinášaných mu vďačnými zástupy uveličeného národa!… (Vtom očuť zatrúbenie z veže.)


CHUZA:

Ja idem uvedomiť milostivú pani kráľovnú.


MANAHEN:

Už som to idúcky vykonal sám. A zvláštno: na tú zvesť nezahorela ružou, ale zbledla ani ľalia a oči jej zašli akoby do hmly, ktorá obracia sa rada na slzy; až som sa zarazil.


OBADJA:

Čo by to malo znamenať? Radosť predsa prezradzuje iný obličaj —


CHUZA:

Videl som chaldejského veštca[62] vychádzať z jej svetlice; nebodaj ten zakabonil jej ináč jasnú myseľ. Škoda tak čistej oblohy poťahovať poverčivým čmudom —


MANAHEN:

Niet stihu na lúštenie hádaniek. Poďme po svojej práci, páni; slnko, hľa, nahýna svoj ohnivý oblúk nad visatý Karmel…[63] Ja odbehnem so správou k Trebóniovi.


OBADJA:

Ani kroka bez týchto ošklivých zazeračov-dozeračov! (Odchodí za Chuzom.)


MANAHEN:

Obadjo, daj pozor!… No hlava rady, aha, sám prichodí.

2. výstup

Trebónius a Manahen

MANAHEN:

Výtečný Trebónie, náš najmilostivejší pán a kráľ ešte dnes zavíta domov.


TREBÓNIUS:

Viem už o tom. Písal mi Peritus od toho istého posla, od ktorého tebe.


MANAHEN:

Ah, tedy tiež? A iste ani nie tak stručne ako mne, nepatrnému dvormajstrovi… a vari i niečo zvláštneho pritom, prekvapujúceho, potešiteľného? Veru rád bych vedieť. — Hoj, tým by sa len uhovelo vyšším-nižším vrstvám, celému poddanstvu!


TREBÓNIUS:

Ako sa vezme; lež chcel som to i tebe povedať. Nuž: z dopisu jeho, ale dokladám, viac medzi riadky ako bezprostredne, vyrozumel som, že kráľ, idúc do Ríma, veľmi milo zabával sa v Seforis…


MANAHEN:

Prečo by nie? Vo svojej krajine kráľ je všade doma, u kohokoľvek —


TREBÓNIUS:

Tobôž nepochybujem; tedy doma bol tam i u boháča Filipa, pravdaže doma!… Lenže, milý Manahene, on i teraz o návrate svojom znova sa zastavil uňho (ak i jeho doma našiel): a to s nákladom čo najskvostnejších viazaniek pre jeho manželku…


MANAHEN:

Pre manželku Filipovu, hovoríš? Ach, iste mýlka, nedorozumenie! Ale veď Filip, ako nám všetkým známo, je mnohonásobným statkárom v celej Palestíne, obchody má v Tyre,[64] v Damašku…[65] lesy na Libáne,[66] v Dedane[67] bane… i mal by tedy odkiaľ trebárs i po kráľovsky onádheriť si ženu!


TREBÓNIUS:

A ak sú okrasy skutočne kráľovské jej predsa len milšie, vítanejšie? To pováž, múdry Manahene. Dosť na tom: čo len drahocenného u našich chýrnych klenotníkov Dioskuridov, u Ludia, Kleomena a iných umelcov-priemyselníkov v Ríme nachodilo sa na sklade alebo stihlo sa načas vyhotoviť: to všetko sa za drahé peniaze zakúpilo, zabalilo rúče, opatrne priviezlo a na znak holdu i poskladalo k nohám švárnej Herodiady. Tak, priateľku: tá zvodná krásavica a vysokomyseľná žena k tomu — však ju tiež poznáš — akiste zaujala kráľa a polapila so všetkým činom do čarovnej siete vnád a pôvabov svojich —


MANAHEN:

To je nemožné! Veď kráľ je ženatý, i miluje svoju krásnu družku a ona jeho; vzor to manželstva! Potom Filip predsa je jeho bratanec, ba i Herodias je mu príbuzná. A napriek tomu títo odprvoti akoby zúmyselne vyhýbali dvoru — toť, asi rok len, čo zblížili sa bytom do Galiley — chlad, ako som začul, pre akési staré nezrovnalosti rodinné… no a rozumie sa, príliš odstávajúci rozdiel medzi ich obapolným stavom…


TREBÓNIUS:

Veď ale kráľ bol vždy blahosklonný a zápalistý nazbyt; či nemám pravdu?


MANAHEN:

Nie, také niečo nedopustí už sám pokrvný ich pomer, tým menej náš prísny zákon manželský! A ani Filip, súc nažive, nezriekol by sa dobrovoľne svojho práva. Nemožno to, Trebónie, nemožno!


TREBÓNIUS:

Hm, ľahká pomoc, kde je moc; a ver mi, niet tých nezrovnalostí pod lunou, čo nedali by sa konečne zmieriť, ešte i voda s ohňom — no a v studenom kremeni si čupí iskra: len ju vedieť vyvolať… A potom, či nebola by ti známa história predchodcu-otca, vášho takzvaného Veľkého Heroda? Mal ti žien na každý prst,[68] to je jedno; a po druhé za jeho panovania čo tam potieklo i rodinnej krvi, manželskej, dieťacej, a čisto z jeho ľubovôle!…[69] Nuž a takéto poťahy a zväzky by mali byť šetrené tam, kde rozum opanovala náruživosť? Idumejci to, Manahene, nezabúdaj! — A vieš, kráľ prial by si potomka, ten však akosi len neprichádza…


MANAHEN:

Neprepínaj, Trebónie! Nestraš; nezvikláš mojej dôvery… nie, tá hrozná doba nemôže, nesmie sa opakovať! Lež kráľovná — ach, úbohá, snáď už tiež zvedela niečo — ona, hľa, ide. Utiahnime sa; beztak sliediť nám treba po ďalších posloch.

(Odídu.)

3. výstup

Kráľovná Tamar v sprievode Zamiry, Johany a iných dvorných paní.

TAMAR (usadiac sa v prístavku):

Tu budem čakať, patriac do mora,
jak zďala ženú rovno zlatým rybkám
tie jeho vlnky čulé, lebo ich
vetierky stíhajú — tí rybári
zamilovaní: až i narazia
ich do chobôtky, do roztúženého
to brehu náručia a sietín šteť,
kysť hybišku[70] kol, tamarišky[71] prútky
i oleastra[72] rýchle ponoriac
do prúdu i zas zdvihnúc vozvysok,
na týchto sťaby zradných na udiciach
vhor vyšinutých všetky korisťou
odvisnú v dlhých kvapkách ligotných
k radosti rybárov, i s trepotaním
im popadajú radom do lona.
Ba hlbšie patriac, hlbšie pod povrch
ten vytešený, ktorý nepristane
mi k mysli nijak — budem čakať tu,
skúmave, mrivo hľadiac v šero vôd,
až na dno…

ZAMIRA:

Avšak, veliteľko vzácna,
smer iný to, kam ubierať sa má
horúci pablesk tvojej zrenice;
smer, jak ho slnko naznačuje práve
(ten nášho rodu, kňažná, svetlý boh),
na dennej ceste náhliac k západu:
hen, pozri, skadiaľ, stretajúc sa s ním,
zas tvoje vzchodí slnko, tomu rovné
čo do veleby; s týmže úsmevom
na perách kyprých, v rannom rumenci
však, s bozku rosičkou; z pliec splývajúc mu
ten istý chilat z nachu…[73] takto ťa
po dlhej noci clivej samoty
osvitnúť chvátajúc… Ó, zhliadania sa
bez hraníc rozkoš! Teš sa jej —

TAMAR:

Nie dosť,
i hlbšie ešte: na dno svojho srdca
ja zrak svoj potápam… Ach, mútnych tam
tkvie uzol tieňov: ten bych rozviazať,
tie prezrieť volila, čo obsahujú,
čo v tmavom vlákne taja predo mnou?
Bo šípim čosi, družky milé, čos’
nebývalého tuším. — A či ho,
lež jak mám potlačiť: svoj predcit? Recte,
čím schlácholiť či oklamať skôr?… Hej,
váš spevot počuť chcem! — No, sštebocte,
vy sáronských nív ruže spevavé,[74]
veď jaro je — veď snúbiacich sa lások
je zlaté obdobie: a medzitým,
jak o svitaní tône polnoci,
snáď rozídu sa predtuchy mi šmúhy
a myseľ azda zjasnia na blankyt.
Spievajte!

JOHANA:

Rady rozptýlime, čo
ťa rmúti, kráľovná, ó, veľmi rady!
Však to nás všetkých vzácna úloha
a sladká povinnosť… Len rozkázať
ráč veniec piesní: a tie mladice tu
ho spletú z hlasov, ako škovránky,
tak jemných, čistých, vrelých, ľúbezných,
a ja zas, jak sa sluší na ženu,
sprevádzajúcou previažem ho stuhou.
Toť, Chalkol[75] má ich kytku. Napríklad
o holubici, dychtive čo čaká
holúbka svojho, na mandľovníka
si sediac vetve, kvet z nej v pyšteku:
i čosi-kamsi zatrepoce krielci,
bo vyčkala, jak on už prilieta,
v zobáčku pre ňu sladkú bobuľku —
Či o lanke, čo beží na studnicu,
a potrafiac tam svojho samčeka,
dvojakú žízeň razom uhasí…

JEDNA Z PANIEN:

Oj, Darda[76] ich má tobôž množstvo krásnych!
Tak o svadbe, keď s bielou ľaliou
sa ženil pestrý tulipán, i všetky
lúk jezreelských[77] kvety zišli sa
na veseliny svatmi: jedli peľ
a pili med; a pri slávičích harfách,
pri kahančekoch bdelých svetlušiek
na mäkkej pažiti si tančili
do rána… Potom, ajaj, o pasákoch:
ich o závod hrách, bujných výčinoch
u vatier, o potulkách za luny
vo šťastnom Galád —

TAMAR:

To sú veselé —

INÁ Z PANIEN:

Nuž, z Hemanových ktorú —

TAMAR:

To zas smutné,
porážajúce do prachu.

TRETIA PANNA:

Hoj, spev
lesbickej speváčky,[78] tej túžobnice
cit v pieseň zrazený, ten unáša
i púta vraz: žiar, slasť…

TAMAR:

Nie, Melita —

ŠTVRTÁ PANNA:

Var’ radšej z Catulla?[79]

TAMAR:

Nie, Semprónia:
to razí cudzotou, aj príkre je,
len zmyslom lahodné.

ZAMIRA:

Viem, kráľovná,
ty domoviny zvuky počuješ
skôr vnímave. Náš slávny Mohalhal[80]
ich nastýbal čo najrýdzejších perál
na šnúrku hodvábnu, čo plajúcich
koráľov vojku kol labutej šije
vznešenej ľúbosti!

TAMAR:

Ach, pamiatky:
mne, ovšem, milé, z krásnych dievčích liet;
no spustím-li ich sinavý sťa závoj
prez prítomnosti svojej obličaj,
tým krikľavejšie cezeň vynikne
mi duše bledosť…

PIATA PANNA:

A či jesto dač
malebnejšieho obrazom i hudbou
než Pieseň piesní Šalamúnova?
Sulamit nôti:[81] Zavej, vetríčku
ty polnočný; príď, poludňový vánku,
a prevej záhradu mi, vône jej
nech tečú jarky, a môj milý príde…

JOHANA:

Ba to je, Ester, krása nad krásy,
nad nehy neha —

PIATA PANNA:

Milostivá kráľko,
mám začať? Prosím, ráč —

TAMAR:

Ha, rybôčka:
vzal kormorán[82] ju mrzký: jak mi ľúto
jej. — Prečo len sa švihla z tíšiny,
by zahynula, chúďa?…

JOHANA:

Abo snáď
žalm Dávidov ti, z totých velebných,
skôr zodpovie, žalm, v ktorom hlbokosť sa
dôvery druží s výškou nádeje:
tie z nebies sily v hrudi človeka?
Ó, vzchop sa, kráľovná, jak hybká cypriš
spod ťarchy búrky, vzpriam sa… nevšímaj
si malicherných závad; trúfalá
buď, hrdá, pevná, jak si bola vždy,
odkedy svojou zve si ťa náš národ,
ťa milujúc, ba zbožňujúc ťa až…
Hej, drž sa zavše Boha, v ktorého
si uverila, stanúc medzi nás,
jak z modlitieb som zaslýchala tvojich
i vzdychov neraz — vysielaných, toť,
i stade do noci — ti u nôh sediac
a hľadiac v tvoju zduševnelú tvár.
Och, jak bych rada z ňadier preliala ti
úfnosti svojej unášavý prúd!
Ja dúfam, áno, mám tiež predtuchu:
však o tom, že sa mrcha svet ten zmení
na lepší, scudnie, zmladne orlicou,
ozdravie… Neviem, kde som popadla
ju, sladkú tuchu, či mi zmyslov vrátky
snáď vnikla do útrob — bo v zaznanej
bár Galilei, preds’ len tiahne to,
je sťaby poľaň na úvetrí ducha —
a čiže dnu sa ona zrodila,
kés’ samobytné zrnko, klíčiace
už vo mne — lež, ach, slabá žena som,
v tme tápajúca; žiadna prorokyňa:
nie, neviem, skaď je, len viem, z predtuchy
že žijem tej, ňou dýcham, tep jej cítim!
Môj Chuza rečie mi vše: Treštíš zas,
zas blúzniš, ženo; ale načúva
tiež, dumá často. — Nože, spievajte!

(Zatrúbenie.)

TAMAR: Hach, čo to?

JEDNA Z PANÍ:

Druhý ohlas, kráľovná,
že ide kráľ; až zaznie do tretice,
tu bude už. Stráž vyzval Manahen —

TAMAR:

Nie, nespievajte! — Mne tak teskno je;
aj strach ma prejal… Spoločnice drahé,
ó, inak hľaďte úzkosť zažehnať,
ňouž schvela som sa sťa trsť od vetra,
čím iným. — Ach, var’ rozprávajte radšej
kús’ povesť, ale dlhú, dlhú, že
jak veľká sieť sa rozstrie, do ktorej
všetkými osťmi svojej pozornosti
sa zachytím a pripnem pamäťou
i obraznosťou, zatratím sa v nej,
zabudnem… zrazu však i zobudím sa,
prinavrátená sebe, v úlohe
sa nájdem manželky i kráľovnej,
čo očakáva s nezbednou až túhou
manžela, kráľa svojho. Skoro ju,
tú povesť, skoro!

ZAMIRA:

Zhovej, velepani,
len za chvíľku sa v mysli prehrniem,
pohľadám nitku — počiatočnú — hneď,
hneď! Potrp… Naša slávna domovina,
vysoká Petra,[83] k prsiam primknutá
nebotyčnými štíty, tá je hniezdom
podivných povestí, bo za synov
vždy orlov rodila: i nejeden
z nich, Nabatejských menom,[84] preslulých
i dielom mieru ináč, obchodom,
bohatierskymi preslávil sa skutky.
Ktorého vychytiť? Či toho, voj
čo z Beduínov[85] zriadil túlavých,
a podrobiv si diaľne Sinear,[86]
so Seleukidov pokladom[87] sa vrátil
sťa karavána skvelá v otčinu?
Či toho, ktorý po výprave zdarnej
v Mizraim[88] faraóna[89] zahnav v púšť,
u jeho stola v Tébach[90] hodoval;
si pokoril i Etiópov čiernych,[91]
ten postrach Egypta prv? Abo toho,
na jehož povel pyšné bralo Hor[92]
sa otvorilo, sklenul El-Khuzneh,
chrám, akého ni Karnak nezná?[93] A či
snáď niektorho, či víťaz v Okazhu —
v tej Olympii Šťastnej Arábie —[94]
pred početnými sokmi statnými
odniesol trofej z vavrínu i zlata?
Ó, veľa ich je, veľa! Ani hviezd,
a každý —

TAMAR:

To ma nezaujíma,
Zamiro, a som Herodova žena,
nezapomínaj, odorvaná, ach!…

ZAMIRA:

Tak hrdinských žien deje hádam: tých, čo
na lotosových[95] plutvách prehnali
Níl rozvodnený, vtrhli v Memfidu[96]
a zajatých tam mužov z otrockých
pút vymanili…

TAMAR:

Tými povŕham:
vymohli mužov, čo sa dali zajať!
Ó, trud!

ZAMIRA:

Tož báje Šeherezády[97]
ťa zaujmú! Tie, nimiž krutovládcu
na srdca svojho kráľa skrotila —
Či o kráľovnej Sáby[98] bohatej
skôr zvesť, jak tiahla do Jeruzalema
z Ofiru dary,[99] múdrosť vyskúsiť
Šalamúnovu?…

TAMAR:

Tým zas závidím.
Dosť! Nerozprávaj… Mne je do plaču —
Hľa, na myrtovom kroví zabronelej
čo rosy! — Či sú slzy krvavé?
Och, nepokoj! Och, súžba! Ja si — zúfam!…

PANIE (razom):

Čo je ti? Čo ti, jasná vladárko?

TAMAR:

Tá moja duša zmietaná je loďkou
na tomto jazere, keď z Hermona[100]
prihrmí víchrica a hladinu
mu vztekle rozcuchá —

JOHANA:

Ó, čo ti, povedz,
kráľovná!? K samovýčitkám preds’ niet
ti príčiny: máš čisté svedomie,
že krištáľ ryjca nie je čistejší;
neublížilas’ nikomu, si vľúdna
vždy, dobrá, láskavá.

JEDNA Z PANIEN:

A krásna si,
jak palmy lepozjav, jejž nosíš meno![101]

TAMAR:

Ach,čo mi z toho?

ZAMIRA:

Šťastná podobne.

TAMAR:

Ba nešťastná!

JOHANA:

I čo ti? Vyslov sa
pred nami, panovnico, vernými ti
služobnicami: a my zdoláme,
buď čokoľvek! Viem, plácha[102] bude ak,
jak na zrkadle od vlastného dychu
(tak mátame sa často sami…), no
len odvrátiť sa: zmizne, a či, ach,
dač vsiaklejšie?…

TAMAR:

Veď neviem, neviem nič;
len badám, čujem: čosi úžasného
sa blíži… ha, jak oko svrbí ma!…
A tomu ,čosi‘ nevládzem, ach, ujsť —

JEDNA Z PANÍ:

Kráľ príde, kráľovná, kráľ! Milujúci
ťa manžel —

TAMAR:

Ktože? Skade ty to vieš?
Kde dôkazy, kým dlel preč?…

PANI:

Prinesie
ich všetky on sám, uvidíš. — Ľaď, kúdol
za mestom! Iskrí v slnka paprskoch
zhasínajúcich…

TAMAR:

Staď, ha, pozrite,
krkavec! — Dva — tri letia, vrhajúc
stín čierny morom — i mne krížom duše —
Včuľ kolocú… och! Iste úbohú
tu obeť zvetrili; joj ony, ony!

ZAMIRA:

Nuž sen tvoj, kráľovná, ťa trápi! Sen,
čo tamtej noci troch havranov vzduril
ti nad hlavou. Však veštil Chaldejčík,
že prekvapenie vzácne znamená —

TAMAR:

Ó, prekvapenie na div! Zamiro,
ja neriekla mu, prvý krkavec že
tvár zrazu dostal, a v nej poznala
som Herodovu s desným úškľabkom,
a druhý… prebeda! Hach, ten ich škrek!

PANIE (pretekave):

Ver’, šaľba to; mam — Morských
pien tam šumot! —
Sen, zdanie len — Hej, obraznosti hra!
Ó, upokoj sa! Zbodrej! —

JOHANA:

Silná buď,
kráľovná, povedomá, zmužilá;
ó, z mojej viery ti, z tej vrúcej studne!…

(Zatrúbenie.)

VIACERÉ (povstávajú, s údivom):

Ha! Do brány už vchádza — Davy, ťaj! —
Jak v zorách vzbĺka mesto! — Koľký hluk!
Spech námestím…

TAMAR:

Och, jak mi srdce tlčie!
Tie muky, mdloba, neznám im ni slov…
Dovoľte, mne si treba oddýchnuť,
uľaviť slzami; nie, takto ho
nemôžem prijať. Tichej do svetlice
ma odveďte: nech tam sa vyplačem,
a od tej rosy, uvädla jak byľ,
osvežiem, povstanem — ho uvítať.
Snáď odpustí mi krátke omeškanie —

(Zájde dnu so sprievodom okrem Zamiry a Johany.)

ZAMIRA:

Ach, čo sa to deje s našou dobrou kráľovnou? I sama sa bojím, tŕpnem, zmŕzam.


JOHANA:

Hľa, vaša nevykoreniteľná pôverčivosť! Čo som sa už nabrojila proti nej, a predsa bez výsledku! Ostatne, možno kráľovná je vlastne chorá; no uzdraví ju kráľ, veď radi sa videli vždy ani hrdličky, a láska je najlepším lekárom na svete. Ba len nepozbývať predovšetkým dôvery k sebe samému, potom môže prísť protivenstvo.


ZAMIRA:

Joj, poďme, Johana, tíšiť-tešiť chuderku, aby v ústrety mohla kráľovi; ináč, čo povie on? Ja idem —


JOHANA:

Hneď. Len Chuzu by som rada zočila, aspoň jeho poučiť, čo sa stalo.

(Dvorské služobníctvo vtom pribehne, napochytre pozapaľuje svetlá, obetné ohne, kadidlá a zmizne.)

Dvorania podistým priam budú tu. Aha! Viď to radostne rozochvelé mesto, plávajúce v potope svetla; počuj vzrastajúci jasot v sprievode výskotných píšťal, búrlivých bubnov-kotlov… Toť, ponáhľajú sa dvorania.

4. Výstup

Manahen, Trebónius, Chuza, Obadja a iní dvorania.

MANAHEN:

Sem, dokola, dvoranstvo bez rozdielu! Kráľ prichádza: i ako jeho najvernejší poddaní a služobníci prijmime ho čo najpokornejšie a rozumie sa, i s okázalým holdom —


OBADJA:

S najvyššou úctou.


CHUZA:

S najteplejšou láskou.


TREBÓNIUS:

Ukloniac sa mu hlboko, ako svetlému poslovi božského Tibéria —


OBADJA:

Už i božského? Vari privčas. A pamätaj, Trebónius: náš panovník nie je poslom ničím, ale naším kráľom!


TREBÓNIUS:

Buďsi po vašom, prchliváčku, buďsi.


MANAHEN:

A kde sú ostatné dvorné dámy? Ešte vždy neboli by sa vyfintili nadosť?


CHUZA:

A sama milostivá kráľovná kde?


ZAMIRA:

Tu čakala už drahný čas.[103] Nenazdajky jej zle prišlo, i utiahla sa na chvíľu zotaviť sa.


JOHANA:

Iba okamžitá rozladenosť, páni, nič viac. Skoro pominie.


TREBÓNIUS:

Bodaj sa jej nepredĺžila, bodaj!


CHUZA:

Úbohá kráľovná —


MANAHEN:

Veru-veru.


JOHANA:

Čo to? Zloveštci-krkavci ste i vy? Chuzo, povedz nám, čo sa skrýva v týchto polonarážkach?


MANAHEN:

Prosím, nemeškane poustávať sa pre jej milosť pani kráľovnú i s družinou! Nevidíte nádherno strmý postup sem nášho najmilostivejšieho pána a kráľa?

(Zamira a Johana ujdú dovnútra.)

VŠETCI:

Hosana![104] Zdrav buď! Sláva!

(Zo zástupu, sprevodiaceho kráľa, očuť podobné hlučné výkriky, pomedzi to fanfáru atď.)

5. Výstup

Kráľ Herodes, Herodias, Salome, Peritus, Sebna, Achisar a sprievod.

HERODES:
Tu v týchto kreslách zaujmime miesta,
pred sebou prepych tohto večera. —
Nuž, navrátili sme sa šťastlive
do našej ríše, do Tiberiady
nám drahocennej, plní úľuby
a nasladenia. Lebo pri priaznivých
preletiac vetroch morské priestranstvá,
jak v Akku[105] vposled krídla zložili
sme plachetné a na pevnine pevnou
si stali nohou, i ten Feničan
(ináče sused nie vždy zdvorilý)
nás vľúdne prijal; no a prekročiac
hranice jeho, tu už zase národ
náš, jak nás viedla hravo-kľukate
púť — vydurený vzpruhou ochoty,
nám k úsluhe, a v tomto chvate zápäť
i rozožatý v tvárach na spôsob
cédrových pochodní, nám k posvitu —
sa všade zhrnul kolo nás: nás vítal
jasotu krikom, na skvost bez rovne
nám strojil hody, zdvíhal nebesá
nad nami slávy, vonným srdca teplom
nás zahrievajúc, ovievajúc nás
milotou duše. Zvlášte v Seforis,
tam — čoho budeme vždy pamätliví! —
tam vytrysklo to tisíc prameňmi
zo žriedla radosti, nám k rozkoši;
a totu, ako jasno vidíme,
nastáva šťastnej cesty zakľúčenie
vrcholom blaha… Vďaka za všetko! —
Sme v Ríme boli, v onom strede sveta
nepohnuteľnom, zájduc bludicou
ta: aby sme sa hviezdou obrátili
o svojom lesku. Pričom zámer náš
bol nie tak hovieť vlastnej ctižiadosti
(bárs ctižiadosť nie posledná je cnosť),
jak národu skôr spomôcť, starostný
čo lekár, pestún, rozpoltené údy
mu vedno sceliť, v telo úhľadné
ich sformovať, a životných síl, túžob
veň napustiac, ho v našej podobe
na prestol povzniesť v Jeruzaleme:
tak vydobyť mu slávne dedičstvo
po slávnych predkoch späť, i spôsobiť,
že Izrael a Juda,[106] jedenkaždý
zas bezpečne si bude bytovať
pod svojím vínnym kmeňom, pod fíkom
od Dan až k Bersabé![107] Ten úmysel
náš, bohužiaľ, sa minul svojho cieľa
nateraz. Nie však z nedostatku snáď
príčinlivosti našej, prípravy,
bo obstojným súc lovcom, namierili
sme na ten cieľ ho okom nemylným
i opereným šípom nadostač,
napätú v svoj čas spustiac tetivu —
Lež v Ríme sú dnes nevysvetliteľne,
po nevýpočet divné pomery…
šak, Perite?

PERITUS:

Ó, divné, jasný pane!

HERODES:

Sám Tibérius, veľký sveta pán,
zanevrúc na svoj svet, kdes’ na Kaprei[108]
dlie, Sejanovi[109] zveriv opraty
vladárske. — No a tento (ku nemuž
už naša hodnosť zbránila nám prístup)
ich ozaj tríme ani Faeton,[110]
dľa nálad chvíľkových: z tej závratnej
výšavy hneď sa nahnúc po pozemský
kvet, ligotavý kamienok; hneď zas
sa za oblakom pustiac v divý cval,
mu vydrieť Jovišov blesk…[111] Našťastie,
prítomnosť prchavá to, bo je prchká,
sťa oheň sám: čosi-kamsi len
a prekotí sa v priepasť minula;
takže sa nám zdá, zoriť vidíme
už našu budúcnosť! (K Herodiade.) Či nenudí ťa
prímluva táto? Povedz, drahúšku.

HERODIAS:

Oj, nie, môj pane.

HERODES (pokračuje):

Lebo pri tom všetkom,
jak v meste sme sa octli, prijatí
sme boli slávne, lichotive až
pre náš stav, dôstoj. Patricijské rody[112]
ozávod vzdávali nám poklony
a vyznačenia; ba svoj zvláštny hold
i vrchnosti nám priniesli: a z fóra,[113]
kde v odiv náš sa zástup zhromaždil
až nedohľadný, stadiaľ — pred nami
liktorov[114] dvojrad — zrovna triumfálnym
pochodom viedli, sprevodili nás
na svetodejný, chýrny Kapitol,[115]
kde ešte len sa rozvila cti pompa
nám kvôli, hajaj! Vážni starcovia,
odení všetci v senátorský šat,[116]
z miest razom povstali a jednohlasne
i so zápalom privolali nám:
„Zdrav buď, kráľ! Salve…“[117] Či tak, tajomníku?

PERITUS:

Ó, áno, pane kráľu!

HERODES:

Nuž a tu
čo v dome našom?

MANAHEN:

Všetko v poriadku,
ach, všetko, veličenstvo. Ako by si
bol zďala prísnym okom dohliadal,
tak chovalo sa tvoje dvoranstvo;
tvoj dom ti hájil česť.

HERODES:

Som spokojný,
môj Manahene ľúby. Oj, tys’ bol
vždy našou snímkou vernou; samodruh
môj, schovávateľ mojich zámyslov
i túžob skladník zavše! — Nenadarmo
sme jedných ňadier zvisli ovocím:
staď súvis náš… Ver’ nezabudnem ti,
ni iným prítulnosť ich. — A tu v sídle?
A vo vojsku?

SEBNA A ACHISAR (razom):

Tiež vzorný riad a sklad.

HERODES:

Rád počujem. — A správa celej ríše
jak poviedla sa za ten drahný čas?

TREBÓNIUS:

Dľa tvojich úprav, jasný panovníku,
sa spravovala rada vo všetkom.
Spor s Feničanmi zdarne skončil sa
tak, že sme hodne pomkli pomedzie
k nim galilejské: bo i Vitellius,
miestodržiteľ sýrsky, s dôrazom
prial tvojmu právu.

RADNÝ PÁN:
Lebo musel priať
Tvoj totiž, veličenstvo, predchodca,
on, Veľký Herod, položil to právo
na nehnuteľný základ —

DRUHÝ RADNÝ PÁN:

Áno, on!

OBADJA:

Ba ešte Asser, praotec![118] Bo jeho
diel zahrnul i veľký Sidon —[119]

HERODES:
Ba
i prorok Eliáš tam sídlil raz,[120]
hosť vdovice, čo?… Tiež dač zavážilo
u kramárov, jak? — Pekne. Teší ma.
Náš návrat dosvedčil, jak okrotli. —
A s Damaškom čo?

TREBÓNIUS:

Trvá v držiteľstve
čo prv. Jak tamto Vitellius nám
bol poruke, tu, vraj, už nemohol,
bo arabský kráľ vzprel sa proti tomu
až s vyhrážkou.

HERODES:

Náš roztomilý tesť!

TREBÓNIUS:

Vraj, za Aelia Galla ešte, keď
on egyptským bol miestodržiteľom,
odplatou dostal Arab Damašek,
za pomoc totiž, akú Rimanom
poskytol proti Jemenu. I toto
je podnes jeho panstvovania tam,
vraj, fundamentom.

HERODES:

Zastaralá vec.
Aj nájdeme raz zručný sochor, hej,
ten základ vypáčiť: a beloskvúci
nám svitne Damašek! — A ponosov
moc skrslo vážnych?

TREBÓNIUS:

Vytknem najvážnejší.
Z Jeruzalema od sanhedrínu
tá žiadosť došla, podporovaná
i Pilátom —

HERODES:

Čo? Sejanova stvora
tá čiaha ešte i sem palúchmi?

TREBÓNIUS:

— tá žiadosť došla, by sme do šraniek,
vraj, snažili sa vtesnať pôsobenie
Jochananovo[121] čím skôr, vlastne ho
zmarili — čomu my však významu
nepričítali ani za mak…

HERODES:

Správne.
Jochanan bol i je nám priateľom.
Má svetlo ducha, k nemuž utiekať sa
neprestaneme ani pozatým,
a spravodlivý muž je, zrovna svätec:
i naskrz nemôž’ škodiť nikomu,
len osožiť. — Oj, rúče odpravili
ste nátisk toten! — No a v národe
kých nálad prejav?…

OBADJA (predbehnúc Trebónia):

Dane vtekali
dosť riadne, kráľu môj: čo pripísať
po prvé načim lanskej výdatnejšej
úrode; potom onakvejšiemu
rozmachu obchodnému; po tretie
i prísnejšiemu vyberaniu. — Ale
ráč dovoliť mi byť i úprimným,
jak verný sluha má byť: zvlášte ľud,
ľud žiadal by si poľahčenie bremien,
čo na brázde mu ťažia, na hlave,
chlieb zmenšujú mu v hrsti, zhoršujú
mu odev na tele; i robotizeň
ho tlačí otrocky, vraj, nútený
súc k prácam kráľovským; aj záštity
by pred cudzími prial si vydieračmi,
tej pred colníkmi zvlášť —

HERODES:

No, Obadja
snáď riekols’ už i moc. Och, blahobyt
národa i nám leží na srdci!
Oň pečovali sme vždy otcovsky,
i budeme. Však ľud tiež musí vedieť:
Mozole ľudu — to sú poklady
kráľovské, spolu i bohatstvom jeho,
čo chráni, mocou, i čo dobýva;
znoj ľudu zas — to perly koruny
na hlave kráľa, svietiace i jemu
pokoja dúhou; no a ľudu krv —
to z šarlátu plášť[122] v pleciach kráľovských:
vychádzajúca ponad zemským rmutom
i jemu zavše slávy zornica…

(V zástupe tlmený šemrot.)

Nič vzdych, nič osrk! — (K Herodiade.) Či si spokojná,
Herodiado krásna, so mnou? Šepni
mi…

HERODIAS:

Veľmi, kráľu môj!

HERODES:

Hoj, záujem
národa i nám ťaží na srdci!
Aj bude nám ho povždy obťažovať,
sa rozumie. Z tej práve príčiny,
ze cítime sa zrastle s národom,
s ním spolu svojský nadpradieme život
(ak jeho niť sa niekde natrhla);
svoj pestovať mrav, zvyky budeme
a ostatné, čo zve sa výchovou:
len potrusujúc časom ako rosou
ju peľom svetlých vymožeností
(a má ich Riman skvelý, jemný Grék!),
by zúrodnela na kvet vzdelanosti
čím pestrejší… šak, filozofe náš?
Pravdaže! — Toť, čochvíľa zavíta
k nám slávnosť presníc, passah pamätné:[123]
a vtedy s ľudom do Jeruzalema
si vedno zájdeme, kde za spolný
zdar vo zbore sa pomodlíme valnom —
nie aramejsky,[124] lichým nárečím,
lež v svätej mluve otca Abraháma —
ku Hospodinu vrúcnu ,hagadu‘;[125]
a ako Joziáš[126] raz, z našich stád
podarujeme i my v ten čas množstvu
moc krásnych baránkov a kozlíkov
ku veľkonočným obetiam… Lež, ľaď,
i v ceste my už pamätali na svoj
ľud, áno, áno, veľkolepý dar
mu prinesúc. — Bo trebárs bez koruny
na hlave ten raz, vraciame sa preds’
jak víťaz, víťaz lásky! S korunou
tu na srdci!… Toť, naša manželka
a matka národa! — Ó, prisvedč, prosím,
Herodiado drahá! Prikývni
im blahosklonne, svojim poddaným…

(V zástupe pohyb a vzkrik: ,Bože Hospodine!‘ Dvoranstvo stŕpa.)

TREBÓNIUS (sticha k Manahenovi):

Hľa, vidíš…

MANAHEN (podobne k Trebóniovi):

Skrahám…

HERODES:

Ha-hach! Ký to ruch,
šum!? Protimluva? Sebno, poriadok!…
Že ,Hospodin‘, čo? Nie, to naša vec
výlučne, naša vôľa, naša voľba!
A skončené. —

(Tu navidomoči davy začnú rednúť, až pri nasledujúcom výstupe rozídu sa cele.)

A tu zas dcéra jej,
a samozrejmé, teraz už i naša:
Salome. Ľúbe dieťa, usmej sa.
Ó, zlatý paprsk na Hermone[127] snežnom!…
Oj, i ty budeš matkou národa;
v Jeruzaleme budeš velekňažnou,
tiež na tróne! My ťa už vznesieme
naň na ramenách vlastných nedlho…
Puk ruže pri ruži; krás ruža — krásy
u puku: blaha nášho rozvitok!
Jak, spytuješ sa niečo, spanilá
ty družko?…

HERODIAS:

Toľko: či i jediná
som tvoja družka, kráľu? Lebo vedz:
len vo dvoje sa viaže, slučka lásky,
vo dvoje…

HERODES:

Pravda. Ha! Kde bývalá
je, kde je Tamar? Chuzo, Manahene!

CHUZA:

Ach, hneď tu bude, kráľu. — Ide, hľa —

6. výstup

Kráľovná Tamar so svojím sprievodom.

TAMAR:

Tu som, môj pane! Prosím, prehliadni
mi láskave, že pozde prichodím
ťa pozdraviť. — Však lenže otriasla som
si z očí slzy — azda — radosti:
som tu… Lež, ach! Kto miesto zaujal
mi tvojho u boku, kto?

HERODES:

Kráľovna
manželka naša; šak, Herodiada
prekrásna? Potvrď bez okolkov jej.
A to zas Salome, jej švárna dcéra,
i naša od dneška.

TAMAR:

Hach, krkavci
sna môjho, havrani, mi na srdce
až zletelí, ho, chúďa, rozďubať,
po žilke stráviť ho… No, dobre. Zlovesť
som počula, a neohluchla som,
i pretkala mi pamäť utkom bár
sťa žúžoľ čiernym, vidím predsa dosť;
blen, čo si mi ho nalial veľkodušne,
jak badáš, odhodlane polykám,
a slzy späť mi tečú k prameňu:
lež keď tak — keďže ona manželkou
ti, kráľovnou, tak povedz, kráľu, čo som
ja vtedy, úbohá?

HERODES:
Z tých obidvoch
si ani jedno viac. Si prepustená!

TAMAR:

Že prepustená! Bože, počuj ho:
on prepúšťa ma. (Ó, že hviezdnaté
tie nebesá sa nezamračia na to!)
On zamieta ma, ktorý pred tvojou
velebnou tvárou, Bože, prisľúbil
záväzne, svätosväte prisahal
mi sňatok do smrti. — Čo pášeš, kráľu?
Kú pohnútku máš k tomu, aby si
nezhrešil naveky? Som Hagar?[128] Nie.
Či nehodnou som stala sa ťa naraz,
ti neposlušná bola, neverná?
Tak predveď hviezdy s mesiacom, i slnce,
nech blysnú v duši mi: ni myšlienky
v nej neobjavia škvrnistej, len samé
ružové pásma, nimiž — rameny
to lásky — som ťa sprvu objala,
tak milujúc ťa podnes! Prečo tedy
ma zapudzuješ?

HERODES:

Nu, si cudzinka
a neplodná: a takú dovolil
i zákon odpraviť. Však, radcovia,
učenci? Hovorte! — Však, Manahene?
Vrav, veď sa v písmach mnohdy preberáš;
no?

MANAHEN:

Odpusť, pane kráľu: služobník,
bár by mu pritom srdce pukalo,
tu musí mlčať.

OBADJA:

Ba máš pravdu, kráľu!

TAMAR:

Och, farizej, had!… Kráľu: slobodnú
vlasť svoju, svoj rod takže kráľovský,
ba svojich bohov domácich, i celú
minulosť vôbec v obeť priniesla
som ti, bych sa ti prispôsobila,
udomácnila voskrz, presadená
jak broskev ujala sa, pustila
korienky. A sám Boh vie, tých šesť rokov
už preletelých ako zlatý sen
nám ponad myslí ohrady — lež nie,
nie ešte plných šesť! —

HERODES:

Ech, daromné
prieťahy; škoda chvíľky. Prestaň, Tamar,
a sudbe poddaj sa.

TAMAR:

Ba nestíchnem,
kým nezlyhá mi hlas; i potom ešte
pošepcem vo svet svoju žalobu
— na vietor, neznajúci, skaď, kam veje,
premeniac dušu, žalobu tú húsť —
pre hrozný porok, neslýchanú krivdu,
juž zrobils’, kráľu, ľahkomyseľne
mne, stvore nevinnej… Jak, nezmrkol
ti jasný um s dňom dnešným zároveň?
A srdce máš-li, opáč, tam, kde predtým,
a pozri dnu, tlie v tebe iskra bár
svedomia ešte, takto blížiť mi,
mňa tak môcť potupiť, mnou povrhnúť —

HERODES:

Mlč! Ináč —

TAMAR:

Kto, kto mi ťa odcudzil
tak nachvat? Hach! Viem, toť je zlodejka
tá závistlivá, uriekavých očísk,
úst podvodných. — Vráť, vráť mi majetok,
hneď, hneď! Či neznáš prísne prikázanie,
že ,Nepokradneš‘? Boh ťa potresce!
A šieste či znáš?… Styď sa, pokajaj,
nehanblivico!

HERODIAS:

Pán môj, zastaň ma
pred arabskou tou jedovatou zmijou!
Veď zlosťou sipí, páli žihadlom,
sťa bazilišk[129] ma mrská… Ale nie,
daj pokoj! Ja už sama obránim sa,
ju zaduriac ta, kde sa vyliahla,
v jej skalnatú púšť, sluj. — Som Veľkého
Heroda vnučka! Vieš to, prišelkyňo?
Čo taká právo na tento trón mám;
ty ale povinnosť zísť z neho dolu,
keď náhodou len priviata si naň,
mne na ňom miesto odstúpiť: tým viac,
že kráľ Herodes mňa zavrel do srdca,
staď teba vyhostiac. Skloň koleno
pred nami, kým si tu, jak poddaná
nám! Za to, čos’ tu požívala dosiaľ,
za pohostinstvo poďakuj sa! Dnes
i hosťom však tu prestanúc byť, ujď,
tuláčko!… Strať sa… No, skloň kolená!

TAMAR:

Pred tebou nikdy ver’! A v rozopri tej
vyzývam všetok národ za sudcu,
že uchvacuješ mi, čo moje je
i z jeho uznania. A vyzvaný
mnou národ skoro k súdu zasadne;
aj vynesie svoj spravodlivý ortieľ
a — beda vám!

HERODIAS:

Čo? Činy kráľove
sú povýšené ponad všetky ľudské
pomysly! Vždy sú svetu zákonom,
vieš, zlico?

HERODES:

Už dosť bolo, Tamar, tých
slín vzteklých, dosť si vyzúrila sa,
nazlorečila do chuti. — I prv —
tak radím ti — než našej zaslúženej
ťa kliatby stihne hustý krupovec:
iď podobrotky zbohom, odstráň sa;
ináče ,Chretej-Pletej‘ — sluhov našich
húf — iná naša moc —

TAMAR:

I pred tými
ma národ ochráni! Ten citný, vďačný
ľud, čo som si ho zamilovala
a on mňa, keď som ako kráľovná
sa k nemu skláňala, ho tešila
v žalosti; v biedach pomáhala mu;
na jeho rany prikladala balzam
uzdravujúci, ustarostená
jak matka decku…

HERODES:

Poďme, ľúbezná
Herodiado, teraz svätvečer
návratu môjho, tvojho príchodu
odbaviť hodovne, a zajtra — svadbu,
so skvostom všetkým, slávou, s veselím —

(Do vnútra paláca zájdu kráľ, Herodias, Salome, sprievodčí i všetko dvoranstvo, krem Zamiry a Johany, pozaostavšími s kráľovnou Tamar.)

TAMAR:

Len svadbite! Len hýrte, cudzoložte,
vy rozkošníci! Dielo dovŕšte
zvrhlosti ľudskej! — Ale Hospodin,
on, v ktorého som splna uverila,
viem, nebude sa dlho nečinne
na rozpust dívať váš; lež zhrmiac v mračne
nad vami zrazu hrúzou sodomskou,[130]
prchkými blesky v pazder postrihá
pôžitku vášho mrzké pradivo!
Len bújajte! — Ach, všetko opustilo
ma; jak by aj nie? Padlú kráľovnú…
Čo? Vy dve tu? Však chápem Zamiru,
nevoľné dievča: osud jej je s mojím
sputnaný tesne, ach —

ZAMIRA:

Až zvarený,
kráľovná, v reťaz.

TAMAR:

Ale, Johana,
ty, čože hľadáš pri mne nešťastnej?
Choď dnu, tej šíriť dvor —

JOHANA:

Ó, neodstrkuj
od seba, kráľovná, ma! Nie! Tvoj pád
viac týka sa ma, uver, nežli prv
vzlet vrcholenia tvojho. Z nešťastia,
čo potkalo ťa, nadeľ, ó, kus ulom
i tvojej slúžke. Podaj ruky mi,
tie drahé rúčky svoje: nech ich skropím,
jak zriedka zvlaží u nás chmára zem
kvílivým duše svojej daždením;
ach, jak mi ľúto ťa! Joj…

TAMAR:

Nehorekuj!
Jak, Johana? Či nie ty sama vše
si vnúkala mi ducha dôvery
a srdnatosti? Vidíš, mám ho teraz!
Nie, neľutujte. — Lež, ach, únava
ma predsa zmohla, ťarcha: akoby
sa úsilnosti všetkej vo mne spony
vraz rozopäli boli. — Doprajte,
na týchto schodoch trochu spočiniem,
tu: chudoba kde vyčkávala s túžbou,
so zaroseným zrakom na zostup
utešiteľky, a ju zbadajúc,
jak prichodí, v nej svojho anjela
pozdravovala… Tento diadém, ten
šperk — snímte mi ho — zbuď tu almužnou
jej naposledy… Tak! Som silná opäť!
Preč stade, preč! — Lež, bože, kam?

JOHANA:

K nám, k nám,
kráľovná ľúba! Náš dom bude útul
ti bezpečný: aj dosť má pohodlia,
má sladký pokoj; útul so strechou,
čo od radosti v slnku zaplaje,
že krovom je ti. — Aj ho ohradíme,
ja a môj Chuza opevníme v tvrdz
ho všetkých vzdorov-priekov týním[131] proti
násilníkovi! — Ó, a ak by tak
náš skromný byt sa stal i chrámom zmieru,
že Chuza môj, rozšafný Manahen…
i Jochanan snáď, primäli by kráľa,
by oželel svoj skutok neblahý
sťa pravý kajúcnik, a slávnostným
ťa činom odprosil, späť uviedol —

TAMAR:

To nechcem, Johana.

ZAMIRA:

Nie, nechci, nechci!

JOHANA:

Viem, Chuzu trápi to tiež — vidíš ho?

7. výstup

Chuza (vymknúc z paláca, po schodišti zbehne k paniam).

CHUZA:

Nie, nebolo mi možno v tom pelechu vytrvať ďalej… Och, milostivá pani kráľovná — ale pozor, pred špehy a naslucháčmi — aké bezpríkladné bezprávie sa ti stalo! Žiaden jazyk nemôže ho vysloviť. Bez najmenšej príčiny odpraviť ženu-kráľovnú, ani len nie na zákonný spôsob: neslýchaná to zloba ľudská. (Z paláca zaznie hudba.) A hľa, i tá nevinná hudba, ozvena lepších otrasov duševných, voľky-nevoľky musí pochlebovať jej triumfu.


JOHANA:

Len nakrátko, manžel môj. Krivda do času, pravda naveky: hovorievam vždy —


CHUZA:

Avšak, láskavá kráľovná, ak ti je možné v nehode svojej, poteš sa, máš zadosťučinenie nateraz, áno: všeobecné zhrozenie, úžas, ustrnutie zapríčinil kráľ svojím bezohľadným postúpením oproti tebe! Tým zavätil[132] i národu do živého; a národ nezabúda krvavých úrazov nikdy. Či ste nezbadali nevôľu, pohoršenie už v davoch zhromaždeného ľudu? Z predošlého jasotu obratom ruky stal sa temný mrmlot, sťa podzemné dunenie obiehajúc vôkol; potom zástup rozčesol sa na nemo, ale výrazne posunkujúce zlomky, a rozlezúc sa námestím — videl som dobre — okrasy stŕhal, pošliapal nohami; tu-tam, podhadzujúc čapice, pozahášal svetlá; muziku zadrhol, porúchajúc nástroje… Hej, každý čestný našinec bol poranený na svojom najútlejšom cite. I mne posiaľ krváca srdce; aj koniec mojej službe dvorskej! A viem, ani priateľ Manahen (chudákovi len tak hrali slzy v očiach!), ani on nezotrvá v nej dlho, napriek svojmu prívrženectvu od mladi, ba až spriaznenosti s kráľom. Iba studení Rimania, tí uškierali sa potuteľne, ako zakaždým, keď roztržka —


ZAMIRA:

Nuž a zlý Obadja či nezadržal sa škarede?


CHUZA:

Nie je on taký zlý, Zamiro, nie; len prepiaty v svojom vlastenectve, ako ho on pochopuje. Dvorí si v zástoji druhého Nehemiáša.[133]


JOHANA:

Chuzo, kráľovná bude naším hosťom, naším zástancom —


CHUZA:

Ó, vyznačenie nebývalé pre našu skromnú domácnosť! Tak zase nastúpim službu strážcu u dverí; i budem striezť, hájiť ani najvernejší pes —


JOHANA:

Ale potom, Chuzo, aj rozvažuj a doraď, čo a ako ďalej?


TAMAR:

Ďakujem; už viem sama. Môj dobrý otec, kráľ arabský, panuje, hľa, i v starobylom Damasku. Vladára má tam a mnohých úradníkov. Ta vydám sa najbližšie; a odtiaľ jeho ľudia za cestou karavánskou snadno privedú ma do sídelnej Petry.[134] Ostatné pokoná sám hrdý a chrabrý môj otec; aspoň nemyslím, že by preminul pohanenie dcérino bez náležitej odvety. Len kto ma doprevadí do Damašku? Chuzo, ty nie, ani iný tuzemec; ťažko by mi bolo preniesť, keby posluha mne i sebamenšiu obidu[135] zadovážila komukoľvek.


CHUZA:

Buď bez starosti, kráľovná; ja už nájdem najbezpečnejší spôsob dopraviť ťa ta. Ráč tedy s nami; ó, že neznám prečariť ramená svoje na nosítka! — Lež, aha! Dupot počuť… Ktosi uháňa práve smerom k nám po námestí. Akiste dajaký prezpolný. A náhlo mu: hupol z koňa; paripu pod lucernou uviazal na pahýl limby — a potulujúc sa z tône do tône, sťa úskočný dravec pomyká sa sem —

8. výstup

Filip a predošlí.

CHUZA:

Kto to?


FILIP:

Trochu tichšie, priateľu. Som Filip, olúpený mešťan seforidský. (Rozhalí zakuklujúci ho úbor.) Či by si ma nepoznal, Chuzo? Pod plášťom noci pricválal som sem ako utajený zlodej, aby som zlapal verejných zlodejov. — A tu je i jej milosť pani kráľovná? Ó, prijmi moju najhlbšiu sústrasť! Že si tu, za nočnej hodiny mimo paláca, chápem, čo sa ti prihodilo. Hrozné! Ja som manžel nešťastnej Herodiady —


TAMAR:

Ty? Neznámy —


FILIP:

Áno, a nešťastný otec roztomilej jedinej dcérky Salome. I tú mi uchytila tá nesvedomitá žena so sebou do záhuby! Och, vytrhnúť ju čím skorej stadiaľ!


JOHANA:

A ako sa to mohlo stať proti tvojej vôli?


FILIP:

Nemal som ani tušenia o veci. Keď na odchode do Ríma kráľ sa bol k môjmu najvyššiemu prekvapeniu zastavil a pozabavil u mňa, nespozoroval som ani zdania dákehosi úkladu, pravda, zaujatý súc všestranne povinnosťami hostiteľa; ale bezpochyby už vtedy porozumeli si potajme, a možno i uzniesli sa, až kráľ sa vráti, oklamať ma, zneuctiť, uraziť do krvi: ako to na posmech celému svetu i nehanebne vyparatili. Tieto dni som bol v Tyre v obchodných záležitostiach, bez prestania zháňajúc sa po mamone, aby som vyhovieť mohol nesčíselným rozmarilým chúťkam a žiadostiam tej nádhernice, márnotratnice!… Z cesty len dnes podvečer dojachal som domov: a tu rozsiahly byt — akoby vymretý, bez ruchu, hluku… a ani len moje drahé dieťa neprilieta mi v ústrety. Ustráchaný domovný vyrozprával mi potom temer bez dychu, čo sa v mojej neprítomnosti prihodilo; zároveň predložil mi kráľov list, ktorým on, nesmierny záškodník môj, vyobcúva ma ešte i z oblasti a jednoducho habe a zabavuje moje statky. Čo tu bolo robiť?… Ako uštipnutý hadom, čosikamsi strhol som sa z prvého omráčenia, v letku si rozhútal vec — zobral sa, ozbrojil — vyhodil sa na ohnivého behúňa… a tu som, hotový na všetko: nemilosrdne vypomstiť sa na zločincoch za ich lotrovský kúsok! A predovšetkým zavarovať dieťa svoje.

(Z paláca počuť tuš hudby.)

Och, hneď rozoženiem váš závrativý opoj, schladím vilnú horúčku vašu, oplzlú strpčím vám rozkoš, do vína primiešam krvi, hneď!… Ó, dcéra moja, dcéra! Buď zdravá, dobrá kráľovná —

JOHANA A ZAMIRA (razom):

Preboha, človeče, kam to strojíš? Veď si tam synom smrti!


CHUZA:

Tak je, Filipe, stoj! Nevydávaj sa v istú záhubu podaromnici. Sama odvážnosť tu nepomôže; už telesná stráž ľahko si dá s tebou rady. Radšej vyčkaj vhodnú príležitosť, kde i okolnosti môžu ti ísť poruke. Vidíš, na tvojom mieste, ja by som sa triezvo, chladnokrvne rozhľadel takto: Na jednej strane národ, hodne podráždený oným výčinom — nebodaj i blízky vzbury; na druhej jej milosti kráľovnin jasný otec Aretas, mohutný kráľ arabský: urazený hlboko, a preto iste i pripravujúci… odplatu… Nuž či nie driečni spojenci to ublíženého tretieho, čo? A nie výhľad so zdarom môcť odmeniť hentým i pre seba zachrániť dieťa? — Počuj, Filipe. Jej milosť kráľovná zamýšľa do Damašku, stadiaľ do Petry; i poneváč beztak vyhnancom si, ze nemáš v ríši Herodovej práva pobytu, odprevaď ta kráľovnú; no a odtiaľ potom — nu, potom odtiaľ —


TAMAR:

I ja ťa prosím o to, Filipe; len do Damašku —


FILIP:

Tvoja žiadosť, kráľovná, je vždy rozkazom mojej kráľovnej. Ako s poddaným nakladaj so mnou dľa ľúbosti. Ďakujem ti, Chuzo, za záblesk v mrákote. — Ó, moja dcéra! Och, dňu ty pomsty, prichvátaj rýchle na plamenných perutiach!…


CHUZA:

Pst! — Obchádza stráž. — Ráč, kráľovná; vzdiaľme sa —

(Odídu.)



[8] portik — lat. porticus, stĺporadie pred monumentálnymi budovami, ktorým sa architektonicky zdôrazňuje vchod

[9] Zabulonská rovina — meno má od šiesteho syna Jákobovho, jedného zo židovských patriarchov. Leží na juhovýchodnom úpätí hory Karmel smerom k hore Tabor, teda naprieč temer celou Galileou.

[10] Seforis — sídlo Herodesa Antipu ešte pred Tiberiadou na západ od tohto mesta. Volalo sa aj perlou Galiley.

[11] Tibérius — rímsky cisár, ktorý vládol od r. 14 do 37 pred n. l.

[12] Len tieto pohanské znaky a obrazy, tie kolú oči mnohým… — myslia sa tu rímske pohanské obrazy a odznaky, ktorými Rimania dávali v Palestíne najavo svoju nadvládu a chceli do pozadia zatláčať židovské národné a náboženské tradície. V časoch, keď sa odohráva dej tejto tragédie, rímsky miestodržiteľ Pilát hrubo urážal rímskymi odznakmi a obrazmi národné a náboženské cítenie židovského národa.

[13] Si nebodaj zakuklený farizej… — slovo farizej znamená „oddelený“, lebo farizeji sa vydávali za spravodlivých, ba dokonca svätých a tým sa oddeľovali od pospolitého ľudu. Farizeji boli príslušníci starožidovskej nábožensko-politickej skupiny, reprezentantky záujmov majetných mestských vrstiev. Zastávali náboženské tradície a žiadali plniť náboženské predpisy, najmä obradné, pričom upadali do formalizmu a do pokrytectva. Bývali členmi Vysokej rady, kde mávali väčšinu. Bojovali proti pohanskému rimanstvu, ale nie dôsledne. Manahenovi, kým bol ešte Herodesovi oddaný, záležalo na tom, aby sa na jeho dvore nevytváralo nijaké protirímske ovzdušie, lebo Herodes práve vtedy od Ríma očakával splnenie svojho sna: hodnosť kráľovskú. Farizeji nemali Herodesovcov veľmi radi, lebo neboli z čisto židovského rodu (boli to Idumejci, ktorí svoj pôvod odvodzovali od Edoma čiže Ezaua, prvorodeného syna Izákovho; Ezau bol Jákobov brat, kým Židia odvodzujú svoje meno od Jákobovho syna Juda).

[14] machabejčík — člen dynastie židovského kráľovského rodu makabejských a prívrženec makabejských. Posledného makabejského kráľa Antigona dal popraviť Herodes Veľký. Meno machabejčík niekedy znamenalo i povstalec.

[15] herodiáni — politickí prívrženci vlády a vtedy panujúceho rodu nad Palestínou pod politickou zvrchovanosťou svetovej ríše rímskej. Farizeji i herodiáni v dynastii Herodesovcov a v ich prívržencoch videli aspoň čiastočne zaručenú samostatnosť Židov. Herodiáni zase vo farizejoch videli zástancov platného zriadenia a ručiteľov proti revolučným prevratom. Jedným i druhým teda záležalo na tom, aby nik nehýbal uznávaným poriadkom a zriadením. V tom sa zhodli aj v postoji a v odpore proti Ježišovmu učeniu.

[16] epikurovec — prívrženec epikureizmu, t. j. učenia starogréckeho filozofa-materialistu a ateistu Epikura (r. 341 — 270 pred n. l.), ktoré sa zakladalo na tom, že sa človek má snažiť podľa svojho rozumu žiť šťastne. Reakčne chápaný epikureizmus znamená úsilie o dosiahnutie zmyslových slastí, napr. v rozkošníctve.

[17] saducej — prívrženec starožidovskej náboženskej sekty, odporca farizejov, potomok veľkňaza Sádocha z 3. stor. pred n. l. Saduceji patrili ku kruhom aristokratickým a oddávali sa pôžitkárstvu. Neverili v nesmrteľnosť. Rímskej vláde boli veľmi oddaní. Mali v rukách kňazské úrady v Jeruzaleme.

[18] Bázanu dúbravy — Bázan je starozákonné pomenovanie kraja medzi Hermonom a riekou Jarmuk východne od jazera Genezaretského. Pôda je tu pôvodu vulkanického, a preto veľmi úrodná.

[19] sareptánske vinice — Sarepta, staroveké mesto vo Fenícii pri Stredozemnom mori. Hviezdoslav v liste zo dňa 15. decembra 1908 píše Jozefovi Škultétymu, že akýmsi „neodpustiteľným prezretím“ Sareptu umiestil do Galiley, hoci je to fenické mesto.

[20] prípad dcéry Helkiášovej — meno Helkiáš sa v Starom zákone vyskytuje viackrát; najčastejšie sa spomína ako veľkňaz

[21] takých ulizkaných Talov — Talah, mesto v starovekej Palestíne, povestné životom vyparádených svetákov

[22] frýn vyfintených — frýna (gr. Phryné), grécka kurtizána (záletnica)

[23] v Suburskej ulici v našom velebnom Ríme — ulica neviestok

[24] v krásnych Aténach na Kerameiku — miesto pobehlíc

[25] v Sarde — Sardes, bohaté hlavné mesto starovekej Lýdie

[26] v Milete — Milet, za staroveku kvitnúce námorné a obchodné mesto v Malej Ázii, južne od rieky Neander

[27] v Tarse — Tarsus, v staroveku hlavné mesto rímskej provincie Cilicie v juhovýchodnej Malej Ázii

[28] prefektovi Severovi — prefekt, vojenský náčelník rímskej posádky

[29] Magdala — mesto pri jazere Genezaretskom medzi Tiberiadou a Kafarnaom

[30] Kaifáš — veľkňaz, ktorý od r. 18 do 36 stál na čele Vysokej rady

[31] aký prevratný je veľkňazský stolec — myslí sa tu práve na to, ako náhle bol zosadený Annáš a na jeho miesto nastúpil Kaifáš

[32] Vysoká rada — (gr. synedrium, hebr. sanhedrin) hlavný súdny dvor židovskej náboženskej obce. Mala 70 členov z veľkňazských rodín, predných zákonníkov a farizejov. Mohla odsúdiť na smrť, ale výkon rozsudku musel potvrdiť rímsky prokurátor v Judei. Preto keď súdili napr. Ježiša, musel rímsky prokurátor Pilát potvrdiť rozsudok.

[33] s mudrákom Annášom — Annáš bol veľkňaz pred Kaifášom (r. 6 — 15 n. l.), ktorý bol jeho zaťom. Annáš však upadol do nemilosti rímskej vrchnosti, ktorá ho zosadila, no čiastka Židov i z odporu proti Rímu pokladala jeho zosadenie za neplatné a správala sa tak, akoby bol Annáš rozhodujúcou osobnosťou vo Vysokej rade i naďalej. Preto napr. i zajatého Ježiša viedli najprv k Annášovi a len potom ku Kaifášovi.

[34] za doby Hyrkánov — doba po Šimonovi Makabejskom (vládol od r. 143 — 135 pred n. l.), za jeho syna Jána Hyrkána (r. 135 — 105 pred n. l.), a Aristobula (r. 105 — 104 pred n. l.), keď Rimania uznávali samostatnosť židovského kráľa a vtedy aj osud veľkňazského stolca nebol „prevratný“, lebo nezávisel od moci Ríma

[35] syn Zachariášov a Alžbetin — myslí sa Ján Krstiteľ

[36] Jahve — meno boha izraelského národa v Starom zákone

[37] patriarcha — patriarchami sa rozumeli najmä Abrahám, Izák, Jákob a jeho 12 synov, podľa ktorých sa menovalo aj 12 pokolení Izraela

[38] Izaiáš — judský prorok, karhal neprávosti sociálne, úpadok mravov, ľahkomyseľnosť pri uzavieraní manželstva a pri rozvodoch. Predpovedal skazu Jeruzalema.

[39] Malachiáš — starozákonný prorok (okolo r. 500 pred n. l.), ktorý odsudzoval najmä miešané manželstvá medzi židmi a pohanmi

[40] spor gadarenský — Gadara, mesto východne od jazera Genezaretského, južne od rieky Jarmuk

[41] pastviská v Galád — Galád bolo v staroveku hojne zalesnené pohorie v Palestíne na východnej strane Jordánu, tiahlo sa od rieky Jabok.

[42] Ramot Galád — mesto na východnej strane Jordánu, južne od rieky Jabok

[43] z Betseanu — Betsan, mesto na západ od Jordánu na pokraji Jezreelského údolia

[44] homolovitý Tábor — kužeľovitá hora pri Nazarete na juhozápad od Tiberiady

[45] O purpure kráľovskom pre nášho najmilostivejšieho kráľa nieto v ňom ani reči? — Narážka na to, či sa Herodesovi v Ríme podarilo dosiahnuť hodnosť kráľovskú, lebo bol len tetrarchom.

[46] opekúnstvo — protektorstvo

[47] kamene surových urážok Pilátových — Pilát urážal národné a náboženské tradície Židov a dal krute potrestať tých, čo sa pokúsili odstrániť rímske pohanské odznaky z Jeruzalema.

[48] Ako, či nie Tibérius je pánom zeme okršleku, ale lecijaký dobrodruh-povýšenec; onen úlisný, hrabivý a zhýralý Sejan!? — Tibérius nastúpil na trón po smrti cisára Augusta ako jeho nevlastný syn r. 14 n. l. Vládol despoticky, pričom rozhodujúce slovo mal prefekt Sejan.

[49] Ba druhého Judasa Machabejca by som uvítal rád v pánovi svojom. — Sýrsky kráľ Antiochus IV. Epifanes (slávny) chcel potlačiť židovské náboženstvo i národnosť, vtrhol do Jeruzalema, zneuctil chrám tým, že na oltári obetoval ošípané, v Jeruzalemskom chráme dal postaviť sochu Jupiterovu, zakázal svätiť sobotu atď. Tým vyvolal židovské povstanie, ktoré viedol Judas Machabejský. Oslobodil Jeruzalem a r. 165 pred n. l. dal chrám znovu vysvätiť. Obadja touto spomienkou podnecuje odpor proti Rimanom.

[50] za osláveného Augusta — Augustus (Gaius Julius Caesar Octavianus) vládol r. 23 — 14 pred n. l., dostal titul Augustus (vznešený) od rímskeho senátu, dbal o zachovanie práva i v provinciách. On potvrdil Herodesa Veľkého ako kráľa židovského. Manahen preto dúfa, že dobrý pomer k Rímu môže opäť priniesť kráľovský titul i Herodesovi Antipovi.

[51] Akiste princ Agrippa tam zamútil vodu — princ Agrippa, synovec Herodesa Antipu, vnuk Herodesa Veľkého, bol vychovaný v Ríme

[52] miláčik cisárskeho princa Caja — myslí sa Cajus Caligula, syn Germanikov, po Tibériovi rímsky cisár. (Meno Cajus sa niekedy píše i Gaius, čo je to isté.)

[53] Anakreontove skolie — básne slávneho starogréckeho básnika (r. 560 — 478 pred n. l.), ktorý ospevoval najmä radosť, priateľstvo a lásku. Skolie sú lyrické popevky, spievané v kruhu hodovníkov.

[54] do bielej ako sneh a obrúbenej zlatom tógy oblečený — tóga, vrchný oblek plnoprávnych rímskych občanov, bola bielej farby, bez rukávov a siahala po členky; vysokopostavení úradníci nosili tógy s purpurovým okrajom, cisári mali purpurové tógy

[55] s amarantovým vencom — amarant (gr.), druh trávnatých rastlín, niekedy používaných na dekoratívne ciele

[56] vo svätyni Venušinej — Venuša, v starorímskej mytológii bohyňa lásky a krásy

[57] Ovidove verše z knihy „Ars amandi“ — Publius Ovidius Naso, rímsky básnik (r. 43 — 16 pred n. l.); jeho básnické dielo „Ars amandi“ (správne: „Ars amatoria“ — Umenie lásky) odráža mravný rozklad básnikovej doby.

[58] Beda Sionu! — Sion, jeden z vrchov, na ktorých bol postavený Jeruzalem. V básnickej reči Sion znamená aj Jeruzalem a hrozba Sionu znamená hrozbu zničenia izraelského národa.

[59] pínia — talianska sosna

[60] rad terebínt — (lat. terebintus) druh večne zelených stromov, rastúcich najmä na brehoch Stredozemného mora

[61] nard — (gr.) valeriana, rastlina, obsahujúca v pakoreni typicky zapáchajúcu silicu Oleum Valerianum

[62] chaldejský veštec — Chaldejci, staroveký semitský národ, jeden z predkov dnešných Arménov, ktorý býval v hornom povodí Tigrisu a Eufratu. Chaldejci dosiahli vysokú úroveň vzdelania. Radi sa však oddávali i tzv. tajným náukám, napr. vešteniu.

[63] Karmel — horstvo, ktoré sa tiahne od Haifského zálivu v Stredozemnom mori smerom juhovýchodným

[64] Tyrus — dôležitý starobylý prístav vo Fenícii na pobreží Stredozemného mora; mesto bolo známe bohatstvom i zhýralosťou

[65] Damašek — krásne starobylé hlavné mesto Sýrie na úpätí Libánu; volali ho aj perlou orientu

[66] Libán — mohutné pásmo hôr s cédrovými hájmi, ktoré sa tiahne na severovýchod od Tyru popri pobreží Stredozemného mora

[67] v Dedane — Dedanci bývali na pobreží Perzského zálivu, neskôr na hraniciach Idumejska.

[68] Mal ti žien na každý prst — myslí sa tu Herodes Veľký, ktorý mal deväť žien

[69] … za jeho panovania čo tam potieklo i rodinnej krvi, manželskej, dieťacej, a čisto z jeho ľubovôle — Herodes Veľký jednu zo svojich žien, testinú a troch synov dal zahubiť, lebo ich podozrieval, že sú proti nemu. Svojho švagra Aristobula dal zahrdúsiť v kúpeli zo žiarlivosti na jeho popularitu medzi ľudom. Aby si získal na svoju stranu ľud, oženil sa s Hyrkánovou vnučkou, ale r. 30 starého Hyrkána Antigona dal popraviť. História jeho vlády je históriou palácových vzbúr a vrážd. I dejepisec Josephus Flavius vraj preto nespomína povraždenie betlehemských detí, lebo za života Herodesa Veľkého bolo vrážd veľmi mnoho.

[70] hybišek — lat. Hibiscus, ibištek

[71] tamariška — (lat.) ker alebo malý strom s ružovými alebo bielymi kvetmi, rozšírený hlavne v oblasti Stredozemného mora a v strednej Ázii

[72] oleaster — botanický výraz kra alebo stromu (Elaeagnus)

[73] chilat z nachu — chalát, dlhý, voľný kabát

[74] sáronských nív ruže spevavé — výraz „Sáronská ruža“ je v básnickej reči Piesne Šalamúnovej veľmi obľúbený. Rovina Sáron je medzi pobrežím Stredozemného mora a pohorím strednej Palestíny s bujnou vegetáciou.

[75] Chalkol — syn Zary z pokolenia Judovho, muž veľmi učený

[76] Darda… Hémen — v I. Knihe kráľovskej v Starom zákone sa hovorí, že Chalkol, Darda a Héman boli bratia a ich múdrosť bola povestná (kap. 4, v. 31). Héman bol pravdepodobne jeden zo skladateľov starozákonných žalmov.

[77] lúk jezreelských — Jezreel, mesto i rovina na východ od hory Karmel

[78] spev lesbickej speváčky — podľa ostrova Lesbos v starovekom Grécku — myslí sa starogrécka poetka Sapfo, ktorá žila okolo r. 600 pred n. l. na ostrove Lesbos, odkiaľ musela ujsť

[79] Catullus — Caius Valerius Catullus, staroveký rímsky básnik v 1. stor. n. l.

[80] Mohalhal — menom „mohalhal“, vlastne „m’halal“ len neskoršie — v diaspore (v dobe rozptýlenia) Židia volali veľkého učenca alebo pána

[81] Šalamúnova Pieseň piesní… Sulamit nôti — Šalamún, syn kráľa Dávida, izraelský kráľ, ktorý panoval v X. stor. pred n. l. Jemu sa pripisuje autorstvo básnickej knihy Starého zákona Pieseň Šalamúnova. Sulamit je meno tam ospevovanej. (Porov. Pieseň Šalamúnovu 4, 16.)

[82] kormorán — vodný vták, ktorý sa živí rybami

[83] vysoká Petra — západná časť Arábie s polostrovom Sinai, kde je aj pohorie Sinai

[84] Nabatejských menom — Nabatejci, arabský kmeň, ktorý sa usadil na východ a na juh od Judey; ostali kočovným kmeňom a svojimi karavánami obchodne ovládli územie od Egypta po Babylonsko.

[85] Beduíni — kočovný kmeň Arabov, žijúcich v Prednej Ázii a v severnej Afrike

[86] Sinear — od slova Sin, pôv. boh slnka, starohebrejské označenie Summeru a Akkadu, t. j. južného Babylonska

[87] so Seleukidov pokladom — Seleukovci, dynastia sýrskych kráľov

[88] Mizraim — hebrejské pomenovanie Egypta

[89] faraón — v starohebrejčine názov egyptského kráľa; v Biblii často sa tým myslí aj vojvodca alebo nejaký hodnostár egyptskej ríše

[90] Téby — grécky názov hlavného mesta Horného Egypta

[91] Etiopov čiernych — Etiópia, krajina v Afrike, Abesínia

[92] bralo Hor — hora (vysoká 1329 m) južne od Mŕtveho mora

[93] sklenul El-Khuzneh, chrám, akého ni Karnak nezná — chrám v Elkoš, porovnávaný s nádherným egyptským chrámom v Luxore — Karnaku; Karnak, chrámové mesto Téb (Vesetu)

[94] víťaz v Okazhu — v tej Olympii šťastnej Arábie — Šťastná Arábia sa volá západné pobrežie, zvané Hedžas a Jemen.

[95] lotos — (gr.) vodná rastlina s peknými veľkými kvetmi

[96] Memfida — Memfis, mesto v Egypte na rieke Níl

[97] báje Šeherezady — myslí sa tu zbierka rozprávok „Tisíc a jedna noc“. Tak, ako ju dnes poznáme, vznikla už za nášho letopočtu, ale čerpala zo starých indických a perzských prameňov. Zbierka má rámcovú rozprávku o dvoch kráľovských bratoch, ktorých oklamali ich manželky, a preto zanevrú na ženské pokolenie. Jeden z nich si každý deň berie druhú ženu a na druhý deň ju dáva popraviť. Krásna Šeherezada mu však rozpráva také napínavé príhody, že zo dňa na deň odkladá jej popravu, až konečne po tisíc a jednej noci vezme ju na milosť.

[98] o kráľovnej Sáby — niektorí uvádzajú, že táto panovnica, ktorá prišla navštíviť kráľa Šalamúna do Jeruzalema, sa volala Balkis. Sába bola krajina v Arabsku. Hviezdoslav napísal o tejto návšteve osobitnú báseň „Sen Šalamúnov“.

[99] s Ofiru dary — Ofir, krajina spomínaná v Starom zákone, oplývajúca drahými kovmi, o ktorej sa však bezpečne nevie, kde bola. Pravdepodobne šlo o východnú časť Indie.

[100] Hermon — pohorie, ktoré sa tiahne na severe Palestíny

[101] a krásna si, jak palmy lepozjav, jejž nosíš meno — Tamar = palma

[102] plácha — šmuha, ako keď dýchneme na sklo

[103] drahný čas — dlho

[104] Hosana! — Sláva! Radostné zvolanie pri náboženských sprievodoch izraelského ľudu; liturgická formula v žalmoch.

[105] v Akku — Akko, prístav v starovekej Fenícii

[106] Juda — jeden z 12 synov Jákobových, ktorý sa podľa Starého zákona stal zakladateľom pokolenia Juda

[107] od Dan až k Bersabé — Dan, piaty syn Jákobov, stal sa praotcom pokolenia Dan. Na jeho počesť bolo založené mesto na úpätí hory Hermon. Bersabé, mesto na južnej hranici krajiny Judskej. Pretože Dan bolo mesto ležiace na samom severe a Bersabé na južnej hranici, hovorilo sa: od Dan až k Bersabé. V dobe Herodesovej toto heslo vyjadruje opätovnú túžbu Židov po zjednotení Palestíny.

[108] Kaprea — Capri, ostrov južne od Neapolu

[109] Sejan — rímsky prefekt za cisára Tibéria; cisár sa rád zabával na Capri

[110] Faeton — v starogréckej mytológii syn boha slnka Helia, ktorý si vyprosil od svojho otca na jeden deň vedenie slnečného voza. Pretože ho nevedel ovládať, len-len že nepodpálil celý svet. Zato bol zabitý bleskom.

[111] Jovišov blesk — Joviš = Jupiter, v starorímskej mytológii hlavný boh, vládca neba a hromu. V starogréckej mytológii toto miesto zaujímal Zeus. Jupiter — Zeus zrazil Faetona bleskom.

[112] patricijské rody — patricij, v starovekom Ríme príslušník bohatej a vznešenej rodovej šľachty, ktorá vlastnila pôdu a mala v rukách moc

[113] fórum (lat.) — v starovekom Ríme námestie, na ktorom sa konali ľudové zhromaždenia, trhy a súdy

[114] liktor (lat.) — čestná stráž v starovekom Ríme za republiky

[115] chýrny Kapitol — Capitolium, jeden zo siedmich kopcov v Ríme, na ktorom v staroveku bola pevnosť a kde oslavovali víťazov

[116] vážni starcovia, odení všetci v senátorský šat — senátor, člen senátu, najvyššej štátnej rady v starovekom Ríme

[117] Salve! — (lat.) Buď pozdravený! Buď zdravý!

[118] Asser, praotec — jeden zo synov Jákobových; hranica krajiny jeho pokolenia sa tiahla od pohoria Karmel na severovýchod pozdĺž Stredozemného mora

[119] veľký Sidon — mesto, prístav vo Fenícii, severne od Tyru; dnes Saida

[120] i prorok Eliáš tam sídlil raz — myslí sa staroveké mesto vo Fenícii Sarepta Sidonská, kde Eliáš pobudol, keď za veľkého sucha (ktoré sám predpovedal) vyschol i potok, pri ktorom sa ukryl v čase prenasledovania, pretože karhal kráľovských manželov Achaba a Jezábel

[121] by sme do šraniek, vraj, snažili sa vtesnať pôsobenie Jochananovo — znemožniť Jochananovi hlásať pokánie

[122] z šarlátu plášť — šarlát, červená farba, červená tkanina

[123] slávnosť presníc, passah pamätné — passah, hebr. pesah, aramejsky pascha, sviatky, pôvodne na pamiatku vyslobodenia izraelského národa z Egypta; neskoršie spojenie týchto sviatkov s tradíciou veľkonočného baránka

[124] aramejsky — aramejčina, reč zo semitskej skupiny jazykov, ktorá v Palestíne nahradila hebrejčinu, takže v dobe okolo začiatku nášho letopočtu sa v Palestíne po hebrejsky hovorilo už veľmi málo

[125] sa pomodlíme… vrúcnu „hagadu“ — u Hviezdoslava „hagada“ má zmysel istého druhu židovskej modlitby, ale „hagada“ je vlastne beletristická časť talmudu. Rozprávanie o vyjdení Židov z Egypta tvorí jednu z príhod „hagady“. Na passah sa toto rozprávanie číta vrúcne ako modlitba.

[126] Joziáš — kráľ judský (r. 637 — 607 pred n. l.), za jeho vlády sa obnovilo židovské náboženstvo návratom ku starým poriadkom

[127] Hermon — najjužnejšie a najvyššie (2860 m) pásmo Antilibanonu

[128] Som Hagar — Agar, egyptská otrokyňa, ktorú Sára dala svojmu mužovi Abrahámovi, aby mal potomka. Agar porodila Izmaela, ale skôr ako Izmael dospel, predsa sa Sáre narodil syn Izák. Agar potom na podnet Sáry z Abrahámovho domu vyhnali. Tu Tamar svoj osud porovnáva s osudom nešťastnej Agar a búri sa proti tomu, že ju Herodes prepúšťa.

[129] bazilišk — mýtický druh jašterov

[130] hrúzou sodomskou — v I. Knihe Mojžišovej je opísaná katastrofa, ktorá stihla palestínske mestá Sodomu a Gomoru, ležiace pri Mŕtvom mori. Zachránil sa len Lót, ktorého žena však bola premenená na soľný stĺp, pretože mala zakázané obzrieť sa na horiacu Sodomu, a ona neposlúchla.

[131] opevníme týním — plotom, ohradou

[132] zavätil — zaťal

[133] Nehemiáš — Žid, ktorý bol čašníkom u perzského Artaxerxa I. (vládol od r. 465 do 425 pred n. l.), od neho odišiel do Jeruzalema, aby obnovil hradby a Židom dal prísne predpisy, ako majú žiť. Jemu sa pripisuje autorstvo starozákonnej Knihy Nehemiášovej. Dvorí si v zástoji druhého Nehemiáša — Chuza tým chce povedať, že by Obadja chcel byť druhým Nehemiášom, aby obnovil slávu starých Židov.

[134] do sídelnej Petry — Petra, hlavné mesto Idumey alebo západnej Arábie Petry

[135] obida — nepríjemnosť





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.