Zlatý fond > Diela > Herodes a Herodias


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Herodes a Herodias

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Anna Cisariková, Alena Kopányiová, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 193 čitateľov

Druhé dejstvo

I. scéna

Stepnaté okolie v Galád[136] za Jordánom, v úzadí s lahodnými vŕškami, pokrytými tu-tam listnatými lesy. Vľavo v neveľkej diaľke riečište Jordánu s pobrežím porasteným oleandrovým krovím; na kuse pobrežia palmový háj, poniže brod cez rieku; za touto obrysy pohoria v Judsku a Samárii. Vpravo odľahlejšie, spomedzi olivového stromovia, dovidieť niekoľko chalúp z Betabary. V prostriedku spredu u rozcestia, vedúceho na brod jordánsky a južným smerom do Hesbonu, odokrytá studňa; okolo nej nádoby na vodu.

1. výstup

Dvaja starci z ľudu (s nádobami na vodu, kyvkajúc prichodia z Betabary); za nimi starena.

PRVÝ STAREC (ohliadne sa a zvolá):

Len si pomaličky, Sáro! Pomaly. — My ťa už počkáme. — Úbohá vdovica, opustený ani ten kriak na púšti. — Nuž, i tvoja čeliadka, Šimone, sa tak rozutekala, a nechajú ťa samého badkať po vodu, akže nechceš odkapať smädom?


DRUHÝ STAREC:

Ale posúď si, tiež. Ani neviem, ký beťah ich tak rozprášil naraz: či zvedavosť, či posadlosť? Ako keď hodíš kameňom do kŕdľa hrebúcich slepíc! Čo len mali v rukách, či to kosu, či šidlo alebo vreteno, všetko šmarili stranou a hybaj, ozlomkrky ako bez duše: nemilobohu mrhať deň, ledaže rozvidnil sa nad nami. Ani čo by nebolo dosť roboty pre nich či to na poli, či okolo domu, nie: napriek mojim varovaniam, zákazu, ba hromženiu šutrujú sa ti za tým odpoly nahým, vychudlým, zdivočelým strašiakom. A videl si, bezmála celá Betabara sa vyhrnula za ním; no a z okolia koľké zástupy! Ozajstný nával-príval… Inu, blázni za bláznom!


PRVÝ STAREC:

Spievali ,Z hlbokosti volám k Tebe…‘ až sa tak rozliehalo. Temer som sa im ozval: ,Duša moja očakáva Pána väčšmi, než strážnici úsvit…‘ (K starene práve došlej.) Sadni si tu u studne, Sáro; oddýchni si —


STARENA:

Au, otče Abraháme, moje hnáty — Veru si odpočiniem, Kube, odpočiniem; tak, tak — Au, ale potom s krčahom vodičky ako? Porozlievam ja, rozlejem ten nápoj boží do kvapky, do kvapôčky…


PRVÝ STAREC:

Neboj sa, Sáro; ja ti ju odnesiem.


DRUHÝ STAREC:

Len kde budú? Čajsi u tutejšieho brodu; lebo tam je v Jordáne pláňa, v ktorej nielen že sa dá náležite vyčľapkať, ale komu ľúbo, hneď nadobre i utopiť sa. Bodajže! Bodaj… Či nedovidíš odtiaľto, Jakube?


PRVÝ STAREC:

Ej, nie, braček; už je tiež po mojom zraku. Iba sluch ešte ako-tak zbaví, a veru i počujem špľachot-pleskot, ako keď rozvodnený Jordán zhučí. — Divné to časy žijeme, Šimone, divné, a divejú, planejú kamdiaľ väčšmi. Samý zmätok, rozvrat v národe; lebo čo ich vyvoláva, nespokojnosť vzrastá ani burina. Nedávno bol som v Hebrone[137] na trhu, a tu som mal príležitosť pozorovať, ako vrie ti to v celom Judstve.


DRUHÝ STAREC:

Pravdaže! Lebo či nespáchal dostatočnú príčinu k tomu Pilát, keď povraždil hŕbu Galilejcov? Ech, prekliate jarmo cudzinské, Kube! To predovšetkým — ako žehrem neraz — pôvod našich nerestí: nové zajatie babylonské!… Nech nie ono, uvidel by si, ako by syn ľudu, ani spod opätku uskočený prút, znova si vystrel hlavu, a ozvali by sa zas radovánky počas striže, žní, oberačiek, sviatkov pod zeleným!…[138] Ba nového Gideona[139] keby tak v ľude chcel zobudiť Hospodin!


PRVÝ STAREC:

Ale, vidíš, Šime, i v Galilei[140] vrie to, vraj, ešte väčšmi. Čože povieš na to?


DRUHÝ STAREC:

To tiež máš akoby na dlani, načiarané vrážmi, mozoľmi: potlačovanie pospolitosti zhora i zo všetkých strán, útisk, zderstvo, preťažujúce dane… Uver mi, synku, i ja ich už ledvúčičko znášam. Akiste po chvíli budeme sa priahať sami ku pluhu, vydobyť zo zeme okruštek chleba, keďže nechce z neba padať v podobe manny —


PRVÝ STAREC:

Čože teba, Šimone, hrubému gazdovi? Ale mne, chuďasovi…


STARENA:

Au, a mne, najubiedenejšej stvore na svete!


PRVÝ STAREC:

K tomu máš i synov ani levov; tí už utiahnu čo aké jarmo.


DRUHÝ STAREC:

Nuž a ty nie dievky sťa levice? A priskočia ti na pomoc i budúci zaťovia: koľko to potom párov!?


PRVÝ STAREC:

Neposmievaj sa, Šimone. Bolí ma doteraz: môj posledný volček je tam — onedlho var’ i oslík —


STARENA:

Au, a moja dobrodejka kozička!


PRVÝ STAREC:

A potom hádam i pozemok —


STARENA:

Au, a môj ostredoček s jedinou olivôčkou! Beda-prebeda, čo si počnem?


DRUHÝ STAREC:

A počul si? Zháňajú zas na roboty; už je na poriadke Betonim[141] — stavia sa, vraj, v Betsaide[142] letohrádok kráľovský, akási čudná veža v Gamale;[143] zámok Jabes[144] sa rozširuje a čo ja viem…


PRVÝ STAREC:

Ešte i tá ťarcha na naše plecia!?


STARENA:

Au, čo to, čo to? Nedočula som —


DRUHÝ STAREC:

Veru, ledaže si stačil z poľa zobrať, tu máš: rob znova ako otrok, potomku vymanencov z Egypta, z Babylonu; pretŕhaj sa, ak sa nemáč čím vykúpiť —


PRVÝ STAREC:

Ty máš, Šime, ty máš! Nejeden ti závidí — ja nie, ach, nie…


DRUHÝ STAREC:

Máš-nemáš, ako sa vezme… Nuž, ťažko doľahla na nás ruka Hospodinova, ťažko! Ani na pobožného Jóba.[145]


PRVÝ STAREC:

Ale či my toho i nezasluhujeme v úplnej miere, Šimone? Synov som vychoval a vyvýšil; oni však odhodili sa ma. Predsa vôl pozná hospodára svojho a osol jasle svojich pánov; ale Izrael ho nezná, ľud môj neporozumieva…, či sa to nehodí do litierky na nás? Och, čo v nás prímiešku z pohanstva! Sme zisku lovci, modlári mamony; zákona priestupníci na každom kroku, neposlušní v každej chvíli ustanoveniam veľkého Mojžiša, hluchí pre hromovité výstrahy prorocké; v slove nestáli, vrtkaví v dobrých úmysloch, pri vykonávaní povinností leňosi, nesvorní ešte u domáceho ohnišťa; vôbec hriešni každým pohnutím srdca, zmyselní, márniví, pažraví, chlipní, nečistí —


DRUHÝ STAREC:

Hop! Odfúkni si, Kube, veď navyčitoval si toho už rúči lajster. Tož vari by nebol od veci hen Jochananov kúpeľ: čo, ty betabarský nemilosrdný sudca a či kňažko? Voda predsa všetko zmyje!


PRVÝ STAREC:

Skorej ohnivý, Šimone: plamenný kúpeľ súžby; tá skúška, akou sa tríbi a prepaľuje kov —


DRUHÝ STAREC:

Tak prečo sa sťažuješ na mrcha časy, há? Trp ako svrček, a mlčky prechádzaj sa po zakúrenej peci, ani dajeden z oných mládencov Danielových…[146] Nech prikladajú ti do onej po polienci, nech!


PRVÝ STAREC:

Napraviť sa nám treba, Šimone, od hlavy po päty: tým, čo na výšine panujú, i tým, čo hrdlujú na doline; všetkým, všetkým, aby bolo lepšie s nami. A — nabok s fígli, sýty Šimone — či nie toto káže a ohlasuje Jochanan?


DRUHÝ STAREC:

Ľaľaď, vari ideš si stať tiež medzi jeho nasledovníkov? Tak sponáhľaj sa k nemu, kým ešte dolie Jordán; chytro, chytro, človiečku! A nezabudni, číms’ mi podlžen; rozumel si? I s úročkami… na zlaté teliatko, hahaha!


PRVÝ STAREC:

Nezabudnem, neboj sa; no ale si ma tým ani nezmýlil, aby som nevyslovil, čo myslím: áno, Šimone, Jochanan je akiste prorok; azda Eliáš[147] sám; môž’ byť zasľúbený, očakávaný Mesiáš![148]


STARENA:

Ó, že Mesiáš? Kde, Jakube, kde?… Au, pomôž, že doleziem k nohám jeho! Ratuj nás, Mesiáši, ratuj!


DRUHÝ STAREC:

Netáraj, Kube. Kdeže ti ten má korunu na hlavu, kde kráľovstvo, vojenskú moc i všetku sveta nádheru a slávu? Slýchaš o tom? Ani vo sne; tedy nemäť. — Radšej ber sa ku studni a potom — do roboty, z ktorej žiješ! — Kameň odvalený; sem ten hák: ja naťahám, a ty ma pridrž.


PRVÝ STAREC:

Nie, Šimone, ja navážim, a ty podkladaj nádoby.


STARENA:

I moju nádobku, au, i moju…


PRVÝ STAREC:

Akože, Sáro. A hľa, i tu sú akési, odbehnuté nebodaj tiež akousi čeliadkou… A teraz, načierajúc, i zaspievam ti, Šimone, starú studničnú pieseň, trebárs chripkým, trasľavým hlasom: ,Zovri, studnico! — Prespevujte o nej! — Studnico, ktorú vŕtali kniežatá; ktorú vykopali predáci ľudu i so zákonodarcom, vykopali berlami svojimi —‘ tak. Čistá, čŕstva to voda, akoby len z prameňa praotcovho Jakubovho… Nenapijeme sa jej?… Na úžitok!…

2. výstup

Dvaja šuhaji (jeden s pastierskou palicou, druhý oleandrový prút v ruke, pribehnú od Jordánu).

PRVÝ ŠUHAJ:

Ťuj! Sťa ovce, tak ich vykúpal: a teraz sa otriasajú, vysúšajú… hehehe! A chlap je, silák, čo hneď i chudáň; len tak pochytí cez poly a čľup, do hlbiny, hehehe! Vtom ten dusený krik od strachu, ostych… potom lalot naliatych úst; vlasov chumáče, že by si ich mohol žmýkať… hehehe! Strýčkovia, mali by ste ísť pozrieť. Hodno je.


DRUHÝ ŠUHAJ:

Veru, dačo takého ste akživ nevideli, bárako ste starí. Podívanie — no, nikdy podobného čuda! Hihihi… Najprvej jeho samého modlitba s vyplešteným zrakom vozvysok. (— Zázrak, ako sa vám vypäl vtedy, nad všetky strapaté viechy! A tvár zbelela mu ani plátno…) Potom zamočenie do prúdu po tri razy a zas dlhočizná modlitba, bzukajúca a hmýriaca po perách ani čmele… a to má byť krst. Nože, choďte, bežte podívať sa, lebo sa už zbierajú a rozlezú kade-tade. Friško, strýčkovia! Nohy na plecia —


DRUHÝ STAREC:

Iďte, šialenci!


PRVÝ STAREC:

Ba prútom po vás, bezbožníci, hodne rezným —


DRUHÝ ŠUHAJ:

Takýmto, šak? Keby som vám ho požičal! Poľahlo, strýčku!


DRUHÝ STAREC:

Poďme, Kube, domov. Óvi! Moje právo s Mattatom![149] Či ideš?


PRVÝ STAREC:

Dobre. — Len si pomaly, Sáro! Nádobu s vodou nájdeš na prahu, alebo radšej v tôni tej svojej premilej olivôčky. (Obaja starci odídu.)


STARENA:

Au, ďakujem ti, Kube; au, akože zájdem?… (Odíde.)


PRVÝ ŠUHAJ:

Tá topelica od Jericha[150] takto zdýmala, keď ju vysadil na breh, sťa dáke rybča. Ej, tisíc, rád by som bol takým zurvalcom —


DRUHÝ ŠUHAJ:

A ostatní z tých strán ju potom odniesť museli: — za merindu[151] na cestu, na moj’ kušu!


PRVÝ ŠUHAJ:

Aha, brachu, toto tu ich nádoby: džbán Juditin, s venčekom, pravdaže jej!


DRUHÝ ŠUHAJ:

A tento zas s badôčkami[152] Magdalénin, istá dovedená vec! Poznám ho… Čo s nimi, kamarátku? Škoda, že niet naporúdzi aspoň za chlp bľušťu;[153] ním bych jej ho ovil, že keď by si džbán potom vyložila na hlavu a postupovala po lúčine domov, bola by na pohľad sťa kráčajúci bobkový stromec… krásna, utešená, ani kráľovná!… Alebo ver’ naplňme im ich vodou.


PRVÝ ŠUHAJ:

Toho nezaslúžili! I jedna i druhá iba pokrivujú gambami na nás, trebárs Abnerov syn — ako už ja — hoden by bol i úsmechu; hoden mäkkého pozoru sladkej reči, stisku ruky, ba hodne viacej!… Radšej hoďme hrnce do studne.


DRUHÝ ŠUHAJ:

Ej, zabili by sa, potopili, a ja už Magdušku si neoškodím.


PRVÝ ŠUHAJ:

Tak zaberme so sebou chraniač![154] Nech načierajú, ako vedia; aspoň keď prídu naprázdno domov, budú mať čo slúchať od nahnevaných matier: a túto hrmavičku rád doprajem Judke. — Ale či ich vidíš? Ako splašené gazely[155] utekajú nazad. Popadni hák a — vnohy!… Ta ku píšťalke, potešiteľke svojej, za kŕdľom bielych ovečiek uždi[156] na zelené grúne!… (Pohvizdujúc si, uskočia v úzadie.)

3. výstup

Dve dievčiny (pritrielia od Jordánu).

PRVÁ DIEVČINA:

Joj, chytro načrime vody! A domov s ňou… Čo mi povie mať? Ale kde hák?


DRUHÁ DIEVČINA:

Kde? — Pozri len hen, pasáci Abnerov a Medadov, ako sa nám posmievajú; Medadov otŕča chraniač ponad hlavu, a oba vyskakujú ani čapy — rehocú sa, dráždia nás. — Tí šibali! Naničhodníci! Loptoši!… Chlape! Chlape! Prinesieš ho sem zaraz!… Počkaj, ostrihám ti ovcu alebo… Ale poďme za nimi a vydrime im ho! Sem ten prút, že im oči povytínam — nebojím sa takých ani desiatich!

(Od Jordánu počuť spev žalmu.)

PRVÁ DIEVČINA:

Keby sme ich dohonili; ale horký. — A, Bože, i od rieky sa už pohnul zástup… Čo robiť? Hej, dajte nám hák, prosím vás… A hľa, akiste moja mať alebo tvoja; hrozí sa! Joj, mlynec doma ani zrnka nezomlel ešte dneska…


DRUHÁ DIEVČINA:

A u nás podnože ani nezívli… Ba naša mať to, naša! Potriasa hlavou… Ej, moc času sme zameškali, Magdo, len teraz vidím; a ešte ten kolodej[157] Abnerov nás zabaví, lebo to on navliekol… Chlape! Chlape! — No, máš čas, žes’ ho dohonil, máš čas!… Teraz už skoro naň džbánky, jedno za druhým, Magdušo! Ako sa ti ruky chvejú — no, bude… Ó, veď je ten svet vzrušený! Celý sa krúti i so mnou; nestrachuj sa, nepadnem do nej… Počuješ ten spev? Ako sa ozýva naokolo; zdá sa, sťa vetierok on to zavieva stepnými trávinami, pohybuje krovinami u Jordánu, hájom — v šumot rozvráva rieku, v blbot i studeň túto — vrchy akoby nadvyšuje, rozširuje údolia, že dovidíš až k Jerichu, jak uchádza húf, kým jeho blíženec tiahne sem, ním poháňaný…


PRVÁ DIEVČINA:

Tak prenikavý je, že cítiš ho a osŕkaš každým vláknom; a tak silný — až uchvacuje, akoby sa prúdom valil tiež z dajakého ohromného prameňa a unášal ťa kamsi so sebou po kúsku srdca, po strapci duše… Ale, ľaď, zas otáľame; i tí tak velebiaci pokrstenci už sú tu. — Poďme, Judito, poďme, bárs zdržiava to akosi, vábi, priťahuje…

(Odídu. Malá prestávka.)

4. výstup

Ján (Jochanan) Krstiteľ, Ján a Ondrej a iní učeníci so zástupom (prichádzajú od Jordánu, dospevujúc posledné verše poďakovacieho žalmu).

JÁN KRSTITEĽ (po speve):

,Požehnávajte — áno — Hospodina
na všetkých miestach, kde on panuje,
rad-radom skutky jeho!‘ — A tak ,Nie,
nie nám, ó, Hospodine, ale svojmu
daj slávu menu, svoju pre milosť,
pre vernosť svoju!…‘ Lebo, priatelia
mi srdcu blízki, ktorí spolu so mnou,
vám predchodiacim, zo skrúšeného
pokánia dolín trápnych, slzavých
prez tesný, pustý úval pokory
ste predrali sa voľný na priestor,
vo výslň čistú, hrevnú, hľa — to vedzte:
Bol boží skutok, nie môj a nie váš,
že zo sna hriechu ste sa zbudili,
z tmy k svetlu prehliadli — tam omakali
už ošklivé ste stopy vlastných vín,
nad sebou zhrození, ba zhnusení
si razom, — tu i najútlejšie v sebe
odkryli chybky: pláchu, sebectvo
ňouž poťahuje myseľ, vlásenie
to, z nehož po jej tichých, tajných kútoch
utkáva svoju nešerednú sieť
lži ľstivý pavúk; — skutok boží bol, že
ste neprávostí svojich bremeno
i poťažkali na spravodlivosti
citlivej váhe, trpko žalujúc
na seba, želejúc preň s hryzotou
aj želajúc, sťa jarmo otrocké ho
môcť, smieť si zvrhnúť z šije zbolenej;
a skutok tiež bol boží, že vám duše
očisťujúcej vlahy splákol prúd:
a vaše poklesky a neduhy
čo plávä smetí pošli dol’ Jordánom
tenutím bystrým, nestaviteľným —
šli na dno padnúť moru Mŕtvemu,
v ňom stlieť, zhniť navždy… ,Poďte tedy a
v pri usvedčme sa jeden druhého,
hovorí Hospodin: Ak hriechy vaše
sťa červec[158] budú dvakrát farbený,
zbelejú jak sneh…‘ Preto ,Hospodina
požehnávajte jeho zástupy
a služobníci jeho všetci, ktorí
plníte vôľu jeho!‘ — Lebo z tej,
hľa, božej vôle, bratia, omytí
ste na bielo, jak vlna barančeka
hen na galádskych svahoch, vypratá
za svitu rosou, z matky, belice,
pŕs belostných kým s chuťou mliekobiely
mok žitia sal; ste detskej mysle zas,
nepredpojatej, sypkej, vnímavej
pre semä milosti: by zorením
vzklíčilo, skokom vzrástlo, vyklasilo
vo skutky lásky v božom kráľovstve,
čo zblížilo sa… Z dumy, ohnuvšej
vás takto v drieku celo-človeka,
z nej vstaňte tedy, hor‘ sa, nehrešte
viac. — Zbohom choďte s družkou nádejou,
do myslí svojich vyoranej pôdy
čakajúc sprchu zrna onoho:
až obrátiac sa na nesmiernom láne,
pravicou splna hrstiac z rozsievky,
k vám sejúc dôjde božský hospodár…
Toť, prameň vody zdravej! Načrite
jej do nádob, vše žízeň uhasiť,
dňa pálčivosť keď sily zvädí vám —
Tak studňu privaľte jej kameňom,
a každý životnú speš zajať postať:
tam pracuj verne, pokým trvá deň!

STAREC ZO ZÁSTUPU:

Láskavý môj pane! Ja už dlhšie sprevádzam ťa po pustatinách jordánskych, pokajaný i pokrstený tebou, a s celou zaujatosťou nasluchujem tvojim horlivým kázňam, tvojim dojímavým a presvedčivým rečiam. Tak počul som tu-tam, čo si riekol farizejom; čo naložil si colníkom, žoldnierom a iným či už chúlostivcom alebo prepiatcom povolania svojho. I prosím ťa, povedz i nám, až rozídeme sa každý svojou stranou: čo máme robiť?


JÁN KRSTITEĽ:

Kto má dvoje šiat, daj nemajúcemu žiadnych, a kto má pokrmy, vykonaj to isté.


ŽENA ZO ZÁSTUPU:

Ó, tak prijmi, pane, tieto nepatrné darčeky: jačmenný bochník, trochu pražmy —[159]


DRUHÁ ŽENA:

Syrček — i rybočku —


MUŽ ZO ZÁSTUPU:

A tu odiedzku, grobovatú[160] síce — pastiersku kapsicu; koberček za podušku —


INÝ MUŽSKÝ:

Sieť rybársku, osť —


VIACERÍ ZO ZÁSTUPU:

I od nás čokoľvek! — Od nás všetko, čo len máme!…

JÁN KRSTITEĽ:

Nie, dobrí ľudia, veľkí priaznivci
i v chudobe, mne toho netreba,
mne, ktorý som sa samovoľne vyhnal
do púšte zo sveta, i odriekol
sa jeho žiadostí, bo videl som,
kam ony vlečú, štedre plnené,
sťa nachované kone prudkým cvalom:
k útisku blížnych — to im podlahou,
na ktorej depcú kopýt kladivy,
až potí iskry, slzy krvavé
od žiaľu-bôľu; k pýche — to im pokrov,
zatieňujúci iných zásluhu
tu, česti velebu i svetlo ducha,
tam hore vzdutý však a rozpätý
na posmech samej nebies oblohe,
ju kolúcu až štítov rohami;
k obžerstvu, smilstvu — toť, dnu pelech ich
v tej budove… Och, zboriť na hŕbu ju!
To mojím úsilím, čo naberám
zo suchých ňadier púšte, nutkaný
k nim tajnou mocou; najprv hlavatými
jej otriasť stĺpy v podlých základoch,
tak povaliť ju celú, budovu
nešľachetnosti — ako rozhorčený
rek v Gaze, Samson, bol s ňou urobil,
sa pohrobiac síc’, no i rozkošníkov
i Dagona![161] — Och, tak ju stroskotať,
ta poskočili vzpruhy mojich snáh:
nech obydlená je bárs ,protivnými
kniežaty, tovarišmi zlodejov,
čo dary radi, po úplatkoch dychtia,
vdov nezastanú, krivdia sirotám‘;
nech otrokmi ich… Nie, nie, ďakujem
vám, bezzištní vy hostitelia, ale
ja darov neberiem. Mne dostačí,
čo veľblúd zlienil, srsť tá na odev;[162]
za potravu, čo umná kuchtí včielka
v kozúbku duba dutom, či jak púšť
— ten prírody stôl — pre mňa prikryje
výslužná kobylka, mi pochúťkou
naložiac seba samú; za podušku
dnes kameň tvrdý, zajtra mäkký mach,
sa striedajúc; a triezvosť zvýšiť zmyslov,
na duchu pookriať; i z útrob brál
zvrie tomu vody prúd, kto pevný je,
sám bralom vo viere… Však čiňte dobre
každému, kto je vašich pomocných
rúk potrebný, kto ochranných pŕs, sŕdc
útešných — a Boh bude dobrodincom
vám, v mene ktorého vás prepúšťam —

HLASY ZO ZÁSTUPU:

Ó, vďaka ti!…

(Zástup sa zväčša porozchodí.)

JÁN KRSTITEĽ:

Nuž, a ty ľúbezný
môj spolumenovče? Tak mladý ešte
dľa veku a už starec múdrosťou,
sám dôvtip… I ty, rázny Ondreju,
jak kremeň, k pohnutiu len oceľou:
vy oba kedy — kam?

JÁN UČENÍK:
Ach, i nás poslať
chceš?

ONDREJ:

I nás, majstre?

JÁN KRSTITEĽ:
Nie som majster, lež
k majstrovi práve chcem vás upraviť: by
ste poznali ho už raz z tvári v tvár,
jak ja ho poznal, velebného zjavom,
a poznajúc ho, k nemu priľnuli…
vy prví šťastní!

JÁN UČENÍK:

Ktosi ide sem
od brodu, pozri! —

Celý húfec ich je, a všetko v obradných úboroch. Nápisy len tak sa im jašú na slnci, a ako vykračujú, v podolky zahybujú sa im široké sukne; podistým hodnostári jeruzalemskí. — Len čo tu chcú? Ó, drahý pane, k tebe idú najskorej: kajúcnici, hľa, už i z vyšších! Šľachta, kňazi — poteš sa!

ONDREJ:

Horkýže tam! Poslúchaj len: do zvady prešli, dohadujú sa a s akou prudkosťou —


JÁN UČENÍK:

Hádam o prednosť, kto má prvý pokoriť sa pokajaním a tak pristúpiť ku krstu?


JÁN KRSTITEĽ:

Skôr, milý učeníku, o štebeľ na rebríku tohoto sveta. Kto je už hodne hore, dotíska sa predsa ešte vždy vyššie, prekážajúc postup sokovi každým možným spôsobom.


ONDREJ:

A teraz, ľaď, ako naskočili jeden na druhého, škrečia, pľujú. — Ten onomu šliapol na plášť; onen zdvihol kršu,[163] hrozí, zahnal sa… Ten nadtož, obrátiac kvaku;[164] sťa kohúty na smetisku!…


JÁN UČENÍK:

No, pekní hodnostári, vskutku! Veď to by zrovna háveď v ohradách sionských —


JÁN KRSTITEĽ:

Už Jeremiáš[165] vyriekol súd: Od prorokov jeruzalemských vyšla poškvrna na celú túto zem.


ONDREJ:

Konečne sa dográmorili.[166] Ale, ako hrnú sem, gánia ešte vždy a zdúvajú sa — čajs’ k novému výbuchu… Zúriví nenávistníci! A či sa pretvária? Vtedy zas úlisné šelmy…

5. výstup

Viacerí kňazi a leviti[167] (so sviatočnosťou).

KŇAZ (fľochnúc stranou, zhundre):

Ný — fuj, hanba —


LEVITA

(podobne): Ný, posmech, fuj —


ONDREJ:

Koho hľadáte? Čo chcete?


NÁČELNÝ KŇAZ:

Prichádzame ako poslanci od Vysokej rady jeruzalemskej a hľadáme Jochanana, syna Zachariášovho, s dotazom, aký uložené nám k nemu upraviť, a s odpoveďou jeho vrátiť sa potom do zboru vznešeného kňazstva.


JÁN KRSTITEĽ:

Ja som, ktorého hľadáte. Upravte svoj dotaz.


NÁČELNÝ KŇAZ:

Či je pravda, že si ty Kristus?


JÁN KRSTITEĽ:

Nie som.


INÝ KŇAZ (predrúc sa do popredia):

Tedy —?


NÁČELNÝ KŇAZ (pretrhne ho v reči, zazrúc naňho):

Mne patrí slovo — (K Jánovi Krstiteľovi.) Tedy kto? Eliáš si asnáď?


JÁN KRSTITEĽ:

Nie som.


JEDEN Z LEVITOV:

Nu, plášť by si bol už na zemi utarmoniť musel;[168] vidíš, veliká škoda —


NÁČELNÝ KŇAZ:

Tak, podľa tvojho zovňajška súdiac, si hádam onen bedujúci prorok?


JÁN KRSTITEĽ:

Ani ten.


NÁČELNÝ KŇAZ:

Nuž tak kto si? Povedz nám otvorene.


JÁN KRSTITEĽ:

Ja som hlas volajúceho na púšti:[169] Spravte cestu Hospodinovu; ako povedal Izaiáš prorok. Áno: každé údolie bude vyplnené, a každý vrch a pahrbok bude ponížený; i budú krivé veci vyprostené, a ostré cesty budú hladké; a uzrie —


INÝ LEVITA (vpadnúc mu do reči):

Hahaha, a nie si aj onen anjel Malachiášov? Avšak čudný by to zjav anjelský, dopopuku potvorný —


INÝ KŇAZ:

Akýsi chlpatý cap, chachacha… Inu, Azazel na púšti —


NÁČELNÝ KŇAZ:

Prečo tedy krstíš, keď nie si Kristus, ani Eliáš, ani onen prorok?


JÁN KRSTITEĽ:

Ja krstím vodou, ale uprostred vás stojí, ktorého vy neznáte; a toto je ten, ktorý po mne príduc, predišiel mňa; na jehož obuvi ja nie som hoden rozviazať remienka. Ten, silnejší odo mňa, vás krstiť bude Duchom svätým a ohňom; lebo príde s vejačkou v ruke, aby vyčistil humno svoje: a tu zhromaždí pšenicu do obilnice a plevy spáli ohňom neuhasiteľným…


NÁČELNÝ KŇAZ:

Koho to myslíš? Lebo my takého medzi sebou netušíme. Či má dosadnúť na trón Šalamúnov a v čej osobe? Alebo je vari ním už onen v Iturei[170] a v Trachonitis,[171] a či skorej ten v mladistvej, zlatostrechej Tiberiade,[172] v ktorého krajinách práve znepokojuješ ľudí? Och, veľký Jochanane, poukáž nám naňho prstom, a ak máš pravdu, že Juda a Izrael pozdravia v ňom svojho kráľa-osloboditeľa, uznáme ťa za proroka mocnejšieho od všetkých prorokov našich!


KŇAZ A LEVITA (razom):

Pravdaže uznáme, akože!…


JÁN UČENÍK (k Jánovi Krstiteľovi):

Podchytáva ťa, majstre; neodpovedaj mu!


JÁN KRSTITEĽ:

Nechaj ho, sladký Jáne môj, nech vytrčí svoje pazúriky; von chcú mu z pošví. — (K náčelnému kňazovi.) Pokušiteľ si, prikladáš na blčiacu vatru; ale vedzte; ani jeden z tých nenie ním!


NÁČELNÝ KŇAZ:

Herodes však pripravuje sa hodne k tomu: zapudil manželku-cudzinku —


JÁN KRSTITEĽ:

Preboha, tú dobrú kráľovnú, matku ľudu?


NÁČELNÝ KŇAZ:

Trebárs; a vzal si za ženu našskú dcéru, vnučku veľkého Heroda, Herodiadu —


JÁN KRSTITEĽ:

Tak urobil? On, ktorý používal i mojich rád, dopytujúc sa na zákon a spravodlivosť? On tedy púhy lícomerník už i vtedy, falošník, klamár!? — Nuž, nie bezzákladná povesť to predsa, pomluva?…


NÁČELNÝ KŇAZ:

Čo si trúfaš o nás, he? Náš stav — náš dôstoj; služba u zákona —


JÁN UČENÍK (k Jánovi Krstiteľovi):

Ó, mierni sa, dobrý môj pane!


ONDREJ (k Jánovi učeníkovi):

Brate, pravda je vždy drsnatá, príkra —


JÁN KRSTITEĽ (pohrúžený do seba, pokračuje):

Zle urobil — pošetile urobil — zločin spáchal: tak rozsudzuje moje svedomie… Káram, zatracujem ho preto! Lebo čo spojil Boh, on rozorval svojvoľne, násilnícky; narušiac sľub manželský; i je bohorúhavý drzec, smilník! A ona mrzká cudzoložnica, neviestka: druhá Ahola a Aholiba v jednej osobe![173]


NÁČELNÝ KŇAZ:

Hm, ortieľ, o akom by sa nám ani nebolo snívalo; ostrý háčik — ale

(mnúc si ruky, ohliadne sa po spoluvyslancoch)

prichádza vhod —


KŇAZI:

Ou, ako vhod!


LEVITI:

Aj, vhod!


JÁN KRSTITEĽ:

No i inak prestupuje zákon, ako žaloby slýcham: uchyľuje sa zas od miery spravodlivosti, nad prechmaty vyšších-mocných a zažmurujúc oči; ako dáky faraón ľud priaha znova do stavania mu palácov; páše prepych, márnotratí, hýri ani Sardanapal,[174] uberajúc-užierajúc chudobe… A predsa: ,Beda tomu, kto stavia dom svoj s útiskom, a paláce svoje s krivdou; ktorý blížneho svojho v službu podrobuje darmo!…‘


NÁČELNÝ KŇAZ:

Jochanan, nuž, totam je odpoveď tvoja do Jeruzalema a toto odkaz tým v Tiberiade?


JÁN KRSTITEĽ:

To.


NÁČELNÝ KŇAZ:

A v Tiberiade tým bol by si to vstave i zopakovať zoči-voči?


JÁN KRSTITEĽ:

Vstave, ako onen neohrozený muž pred Achabom a Jezabelou —


NÁČELNÝ KŇAZ:

Burič si, odbojník, velezradca! Viď následky. — Skončili sme.

(Poslanstvo odíde.)


JÁN KRSTITEĽ:

Plemeno jašterčie…


JÁN UČENÍK:

Ach, samá zášť a podlosť —


ONDREJ:

Zákerníci! Lotri! — Ó, keby vzkypeli vlny jordánske a pohltili ich do jedného!…


HLASY Z HÚFU:

To, to! — Trest zápäť na bezbožníkov! — Pokuta Eliášova!…

JÁN KRSTITEĽ:

Však pokoj mojej, vašej duši buď,
vy pohoršení spolu so mnou, pokoj
vám všetkým! Onen pokoj velebný,
čo ako blankyt neba prevyšuje
rmut, kúdol zemský; všetky končiare
spupnosti ľudskej, nástrah priepasti,
pošmúrne húšte nenávisti, púšť
ľahostajnosti; umu blýskavicu,
oslepujúcu schytra dôvtipky
zrak prostoty a poctivosti jas —
vášnivú búrku ducha a hromokliny,
čo kula pomsta — škodoradostnej
pľušť mysle tiež, snáh čistých osenie
privaľujúcu… všetko, všetko s menom
tu skazy, pohromy! Ten pokoj, zmier
vám umilenia, s citov súzvukom,
sťa sladká modlitba… Ja mám ho už;
a vy? Ó, dajte sa mu rozpoložiť
jak svätvečeru v duše svätyni!
Tak moja rodinka… Jak, Jáne môj,
môj Ondreju, čiže pôjdete?

JÁN UČENÍK:

Kam, pane?

ONDREJ:

Pane, kam?

JÁN KRSTITEĽ:

No k majstrovi.

JÁN UČENÍK A ONDREJ:

A ku ktorému.

JÁN KRSTITEĽ.:

O kom hovorievam
vám od tých čias, čo hlas môj slýchate —

JÁN UČENÍK:

A kde je?

ONDREJ:

Kde?

JÁN KRSTITEĽ:

Kde?… Či ho vidíte,
hen v palmoháji jak sa prechádza,
vysokú dumu spásy v drahej hlave?
Háj porušal sa, sprudka dojatý:
rukami listov čiaha po ňom, dychtiac
sa dotknúť aspoň ho, ho pohladkať,
však svätá hrúza zbráni im, že trhnú
hneď sebou, strnú k nebu skľúčené…
I tieň mu vyhýba, ľaď, kudlate
pod nohy stlie sa mu, sťa mäkké rúno
po mäkkej pažiti — a paprsky
slnečné vijú kol neho sa v kráž
i rozpúšťajú zápäť na perej,
hmýr, rozbresk: a či on ich vyžaruje,
sám slnko ich?… Včuľ, aha, obličaj
k nám obrátil: — ó, zábron na líci!
Dňa zore, akého svet nezrel ešte
od onoho čias s názvom ,Svetlo buď!‘…
A teraz sklopil oči, nahnul svoj
vzrast stepilý, jak obrodený strom,
že tmavých vlasov kadere mu spola
tvár zaclonili: patrí pred seba —
či pod seba? A čiže v seba skôr
do hĺbky hlbín? Takto predišiel mi,
tak tichý, zbožný, tajný, hlboký,
keď krstil som ho: a Duch utkvel nad ním
čo holubica v letku, z neba však
hlas pokázal naň: ,Toť, môj milý syn…‘
Zas vzhliadol, ajhľa, vozvýš upravil
dva lúče plamenné — čajs’ poslov k Bohu —
Ó, čela výsota! Sklep oblohy
velebný! Jediného v svete tom,
bo duchovného chrámu klenutie!…
Lež neletí to, páčte, po ňom mráčik,
jak vzdych tak ľahký, lebo zachveli
sa pery mu, mu líce pobledlo?
Či slúžiacej mu dym to prírody
obetný, z živíc vonne tlejúcich?…
A nie to krôpky na ňom zas včuľ, z toho,
snáď mráčka zrazené, či pot to tam,
pot krvavý, a či sú ruže púčky?…
No museli dôjsť zraky s posolstvom
späť, určujúcim úlohu i púť
tu na zemi mu sudbou nezmennou:
bo hlavu sklonil vbok — tak nežne hľadí,
ľútostne-smavo, krotko, oddane…
Aj, boží baránok!

JÁN UČENÍK:

Ó, nevídanej
vzor slávy!

ONDREJ:
Anjel to!…

JÁN KRSTITEĽ:

Viac, synkovia,
viac, ó, viac!

JÁN UČENÍK:

Slovo pravdy, milosti
už vtelené —

JÁN KRSTITEĽ:

Nuž, k nemu pôjdete, čo?

JÁN UČENÍK:

Pôjdeme, majstre!

ONDREJ:

Majstre, pôjdeme!

JÁN UČENÍK:

Lež kam sa podel? Spustnul, stemnel háj…

JÁN KRSTITEĽ:

Hľa, na brode je! Z vlny na vlnu
si postupuje suchou nohou; sukne
mu pola vlaje, cíp jak blankytu…
Už prešiel; kráča stuha po nivách —
a pozrite, jak vzrastá… vztýčil temä
jak obor sveta!… Teraz vykročil
na stupeň pohoria a hrebeňom
hôr judských siaži — včuľ už efraimských —
pri každom kroku svetlou postavou
svoj obraz skresliac na obzora stenu…
A náhli sa, haj! Kam? — Hej, zaiste
do Galiley svojej: odtiaľ postať
tú spásnej práce zajať, nastúpiť
snáď onú sudby púť… či idete?

JÁN UČENÍK A ONDREJ:

Hoj, ideme!…

JÁN KRSTITEĽ:

Nuž, a vy ostatní,
jak?

UČENÍK:

Dovoľ, pane, my len zostaneme
pri tebe. Ach, my nevideli nič…

HLASY:

Nič… ach, nič!… Ach, nič —

JÁN KRSTITEĽ:

Preto nežiaľte;
zrak skúšajúci ešte obrátený
i ďalej do seba, i ďalej sa
tak prečisťujúc: tiež raz prezriete
ku nemu, tiež raz! — Poďme; za Jordán
vás odprevadíme.

JÁN UČENÍK:

Ó, ďalej, pane!…

JÁN KRSTITEĽ:

No, nedbám.

JÁN UČENÍK:

Ale, pane, dovolíš
nám prípadne sa k tebe vrátiť môcť?
Ach, dovoľ!

ONDREJ:

Dovoľ, pane, nám.

JÁN KRSTITEĽ:

Nu, buďsi;
však tak vám dobre bude uňho, viem,
tak neskonale sladko, bezpečne,
že nikdy viac sa nevrátite ku mne!

(Odídu.)

6. výstup

Filip s niekoľkými sluhami: onedlho kráľovná Tamar, Zamira a niekoľkí sprievodcovia.

FILIP:

Toť je studňa so znamenitou vodou. Naberte jej na ďalšiu cestu, naplniac nádoby, aké vám len stoja k službe. Chytro spusť ten džbán! Ponor ho hlboko a tak vytiahni — obratne! rezko! — nech načriem do čaše a zanesiem jej milosti kráľovnej, až omdlievajúcej od smädu. Skoro! Skoro!


SLUHA:

Koľme zblbotala — a predsa čistá ani krištáľ — a chlad až zaráža z nej.


DRUHÝ SLUHA:

A vidno, berú z nej zhusta; i tam, hľa, húf podistým ňou bol sa zaopatriť… Ale, pane, jej milosť kráľovná neverí dočkať, hľa, pobrala sa sem sama —


FILIP:

Vidíte, nemotoráci!… Priam, milostivá kráľovná! Priam — Óvi, že sama si sa musela ustávať; odpusť nešikovnosť… Tu je čaša najčerstvejšej, že až sa perlí —


TAMAR:

Nič to, Filipe; no bolo mi už neznesiteľno. Daj, prosím — (Napije sa.) Výborná voda! Výborná. — Ďakujem; cele ma zotavila. Nenadarmo je nezmieriteľnou nepriateľkou ohňa.


FILIP:

Na zdravie ti, kráľovná! Nuž, prepáčiš mi láskave, že kvôli nej hodne odbočili sme z karavánskej cesty?


TAMAR:

Milerada, Filipe. Požehnaná to studňa, zasluhujúca všetkej šetrnosti ľudskej, opatery i ochrany —


FILIP:

Človek by myslel: cisterna len — a ono najdôkladnejší prameň. I ty, Zamiro?… Nože, načrite a podajte!


ZAMIRA:

Ďakujem; tiež som zasmädla veľmi. Márne všetky ovociny a lahôdky: niet nad pohár vody; ach, sem ho!


FILIP:

Hej, každému poslúžte, kto zo sprievodcov žízni; nie tak skoro natrafí na podobne dobrý nápoj. Len jej naberte splna, do všetkých pytľov, a odneste hneď na stanovište; a ty, milý stotníku, dbaj na to, aby ju náležite popratali medzi noše a vaky na veľblúdoch… Ver mi, drahá kráľovná: naširoko-ďaleko niet lepšej vody; poznám ju oddávna zo svojich ciest, i dľa možnosti nikdy som jej neobišiel.

(Sluhovia i poniektorí sprievodcovia s nádobami vzdialia sa.)

Vyviera iste zhlboka, ani cit zo srdca človekovho: lenže ten, ovšem, nie vždy sladký, nie vždy osviežujúci; a keď horký, to… ech, trpezlivosť —


TAMAR:

Áno, ona prinesie hasidlo na každú záhu… No, kde sme to vlastne, Filipe? Utešená krajina —


FILIP:

V južnom Galád, blízko Hesbonu. Len pár dní ešte, kráľovná na juh cez Moabsko[175] a Gebal,[176] a budeš šťastlive u cieľa.


TAMAR:

Viac, Filipe, než pár dní, koľkosi viac! Mýliš sa.


ZAMIRA:

Oj, viacej!

TAMAR:

Pamätám sa trochu ešte od svojej svadobnej cesty — Ó, Bože!
Vtedy a dnes: aký rozdiel medzi cestovaním mojím!…
Ale keď sme už len blízko Hesbonu —
Tak, milý Filipe, už neustávaj
sa ďalej so mnou: tu nech hranica
je zdvorilosti tvojej, tvojej priazne,
ňouž zahrnul si ženu, odbytú
jej vlastným manželom. Hľa, mohutný
mám predsa sprievod, jemuž velie Omru,
ten pokoriteľ Mekky: dostačí
mi k ochrane i k službe po Petru.
Veď beztak si už veľkú priniesol
mne kvôli obeť: najprv do Damašku
ma doprevadiac, zrovna útekom
pred oným zúrivcom, a stadiaľ zas,
vzdor zbraňovaniam, odhrnom, ba prosbám,
opakovaným mnou bárs dôsledne
na každej stanici, až v odľahlý
diel juhu, až sem… Ó, môj dobrý otec
ver’ iste nikdy nezabudne ti
úsluhy tejto, keďže sama ja,
zbavená všetkých moci prostriedkov,
len ďakovať ti môžem. Ďakujem ti…

FILIP:

Ó, neďakúvaj, vzácna kráľovná,
bo zahanbuješ ma, keď najmenšej
niet k vďake príčiny. Či vypudencom
som nenie takže? A hľa, v záštite
komonstva tvojho, v tôni tvojej moci;
a nie som, jak ty, dravej nehody
tiež účastníkom? A tu sútrpnosť
je dobrodením pre mňa, poľahčením —
A potom zrobil som, čo poddanská
mi nakladala povinnosť, len to…

Ale aj odpusť mi láskave, keďže som ťa odbehol neraz: tak pokým si odpočívala v okolí Karnaimu,[177] v Edrei,[178] v Bozre…[179] Veď nezaháľal som ani vtedy, ale pracoval, ako sa nazdávam, vo spoločnom záujme našom. Išlo mi o to: predne dozrieť svojich ľudí, ako účinkujú? Či sa držia mojich úprav a neľutujú prostriedkov, im v hojnosti poskytnutých, čo sa týka pripravenia svojho času vypuknúť majúcej vzbury, ako i zozbierania k nášmu cieľu pomocnej sily vojenskej? (Lebo Herodes si darmo bláha, že priviedol ma i o všetku hmotnú moc, ňouž čeliť som mu vstave, oj nie!…) A tu s výsledkom pozorovania som úplne spokojný. — Ďalej náladu ľudu bolo mi vyzvedieť: ako sa totiž chová pod panstvovaním Herodesa od okamihu jeho podlého výčinu? A tu tiež len potešiteľné znamenia vytknúť môžem: — ľud, áno, pamätlivý toho žive, a od tých čias akoby náročky kamdiaľ väčšmi utiskovaný a zdieraný (— och, bezpochyby premárnili už mne odobraté imanie!…), ľud i sám chystá sa zhodiť omínajúce ho jarmo, všade sa rozčuľuje a žehre; tu i tu vypovedal už i poslušnosť, odoprel dane, roboty a službu vojennú, zahnal colníkov-mýtnikov. žoldnierov odzbrojil… a na šťastie rímske posádky sú napospol slabé. Menovite v Galilei došlo to akiste k výtržnostiam skutočného povstania, lebo Herodes, ako hodnoverne viem, nanáhle opustil Tiberiadu — zahniezdil sa na tvrdzi u Arbely:[180] no čosi-kamsi i stadiaľ ubzikol pod štít rímsky v Dekapoli…[181] i bohvie, kde sa potuluje teraz? Či nie v daktorom zo svojich opevnených brlohov? Veruže len strach pred pohoršeným národom preháňa ho takto, a či i zlé svedomie?


TAMAR:

To už sotva, Filipe, sotva —


FILIP:

A pováž si, kráľovná, v Galilei udanlive Chuza má byť hlavným nosičom toho búrlivého ruchu —


TAMAR:

Ach, manželka jeho, tá dobrosrdečná Johana, iste často rozpomína sa ešte na mňa —


FILIP:

Konečne chcel som poznať pôsobenie Jochananovo, zabŕdnuc tu-tam nepozorovane medzi jeho poslucháčstvo. Tento muž, a či už prorok je, milostivá kráľovná, mimovoľne pracuje nám po chuti: ľud ním poučený pokorí sa síce, no i zápäť povedome vyprostí šiju, očakávajúc s istotou akéhosi vykupiteľa. A tento záchvat rovnobežne s oným ruchom badať i na tomto vidieku. Práve hodlám znova k Jochananovi — bo tu kdesi sa zdržuje. Ó, človek ten predstavuje pre nás neoceniteľnú moc! — Bože, keby tak zasiahol rukami do supieho hniezda Herodovho a vytrhol mi čím skôr z neho moje úbohé dieťa! — Hej, k nemu idem… Nuž, takto, hľa, kráľovná, som trávieval čas, uchýliac sa vše od teba; áno, od Damašku počnúc až sem zháňam sa po spôsoboch pomoci, podpory, akou poslúžiť chcem tvojmu slávnemu otcovi, až zavíta ako anjel-zhubca… A predsa, láskavá kráľovná, tak ťažko mi ťa opustiť; snáď neuzriem tvojej milostivej tváre nikdy viacej, nikdy —

TAMAR:

Nie, dobrý Filipe: tu rozlúčime
sa naisto. Preds’ veľká povinnosť
ťa zamestnáva; i choď, dostoj jej,
kým ja zas doma svojej zodpoviem.
Nuž, zbohom tedy! — Snáď sa uvidíme.
a skoro ešte —

FILIP:

Kde, kde, kráľovná?
Ó, Bože, daj!

TAMAR:
Kde? Hádaj: na bojišti —

FILIP:

Och, tam ver budem v čele žoldnierstva,
tam s celou búrkou rozhorčenej duše!…

Ale aspoň na stanovište odprevadím ťa ešte, drahá kráľovná; beztak mám tam ešte jedno-druhé zariadiť. Moju milú paripu nech podrží si tvoj ochranca pozatým, udatný Omru, keďže sa mu tak zapáčila; a ostatné veci zas tvoji verní služobníci nech majú na pamiatku. Mne je dosť nateraz rúcho kajúcnické… Však do borby na život a na smrť čím skorej, ó, do borby!…

(Odídu.)

II. scéna

Púšť v Judsku poblíž jordánskeho údolia, v úzadí s výmoľovitým korytom suchej riečky Enon. Vľavo bralistý výbežok judského pohoria, sprerývaný rozsadlinami. Po nebi ženú oblaky.

1. výstup

Ján Krstiteľ; onedlho hlúčik učeníkov a nasledovníkov (prichvátavších od Jordánu).

JÁN KRSTITEĽ

(zamyslený sedí na balvane pri bralisku; krátka prestávka).


PRVÝ Z UČENÍKOV (vtom došlých):

Ako, majstre? Ty tu dumáš, a za ten čas odoráva ti iný —


DRUHÝ UČENÍK:

A po koľkej brázde, ajaj! Čochvíľa zajme celý záhon —


TRETÍ UČENÍK:

Veru tak. Ten, ktorý bol s tebou za Jordánom, keď si ho pokrstil, a ktorému tak okázale vydal si svedectvo o tom, on, hľa, krstí ti tiež skrze svojich učeníkov —


ŠTVRTÝ UČENÍK:

A všetko prívalom sa hrnie k nemu, až žiaľ na to pozerať. — Človeka by temer popadla závisť —


VIACERÍ:

Tak je, majstre! Tak je! — Ubýva nás!


PIATY UČENÍK:

Ej, redneme navidomoči, pokým jeho zástup hustne, ani tie mračná na nebi…


INÝ UČENÍK:

A darmo zavracal som kŕdeľ sem, nedajbože! — Ale ktože nevyhyboval by nehostinnej púšti?


DRUHÝ UČENÍK:

A mali sme ti hádku so Židmi, ktorí do hrdla tvrdili, že tvoj krst neočisťuje tak, ako ten jeho; och, to už popudiť musí!…


JÁN KRSTITEĽ (strhnúc sa z dumy):

Mlčte, krátkozrakí…

(Zahrmí.)

Počujete výstražné pohrozenie z výšin? — Ach, komu z výšin tých nebolo dané, odkiaľže by vzal čo i len omrvinku nadelenia na tomto svete? Ten jarok tam, ktorý po odstavení žlebov nebeských naplní sa prúdom vôd, zhučí, avšak i rýchlo zbehne a opäť je ložiskom neužitočného kamenca, márne rozďavujúc po vlahe svoje vyprahlé, brežné pery; toť, obraz môjho nepatrného života… Áno, moje skropenie vodou je leda krstom pokánia na odpustenie hriechov; kdežto krst onoho je pomazanie Duchom svätým k znovuzrodeniu na duchu…

(Rachot hromu.)

Hľa potvrdenie a úder pečate plamennej!…


JEDEN Z UČENÍKOV:

Ach, majstre, nastáva búrka. — Tma na zemi i na nebi —


INÝ UČENÍK:

Hrozná búrka, nesená hviždiacim víchrom…


TRETÍ UČENÍK:

A hen lejak už bičuje hory po temenách. Hrmot a otrasy na strach!


ŠTVRTÝ UČENÍK:

A celé údolie jordánske, ha, ako v ohni —


INÝ UČENÍK:

Och, poďme sa ukryť, majstre! — Tam do jaskýň toho čierneho skaliska!…


VIACERÍ:

Hej, hej! — Utekajme! — Pohroma ani v súdny deň! — Do zahynutia!…


JÁN KRSTITEĽ:

Pomodlime sa: — Hospodine, pane nebies i zeme, ktorý v moci svojej ohlasuješ sa nám ohnivým jazykom hromu, nám biednym tvorom, kľačiacim pred tebou s bázňou a trasením: ó, ozývaj sa bez prestania i v našom vedomí a svedomí, aby sme boli pokorní duchom, nepochybne a neohrozene vyznávali zjavenú nám pravdu tvoju a zo všetkých síl pracovali na rozširovaní jej, tvojho to nepremenného svetla, v temnostiach a nezrovnalostiach sveta tohoto. Ó, horúca vďaka ti, dobrotivý Bože, žes’ bezpečne previedol nás plačlivým pokánia údolím, zavarujúc nás od zablúdenia v zápač pochyby, na trasovisko zúfalstva, a z kroka na krok poľahčujúc nám na dedičnom i nadobytom bremene našom. Avšak prosíme ťa aj ponížene: ráč zavŕšiť dielo nápravy pri nás až po závierok, a odvracajúc vpravo pokušenie a vľavo nástrahy diabolské, pozdvihuj nás postupne i konečne vznes na slnečné výšiny milosti svojej: kde preporodení, zmladení spodobáme sa nepoškvrnenému obrazu tvojmu. Toť, sme tiež poklesli, že nedovideli sme k vysokej vôli tvojej: ó, premiň nám to, a skláňaj sa láskave zavše k obzoru rozumu nášho! — Nadovšetko však stvor nám srdce čisté, ktoré neotvára náruživostiam, trebárs búchajúcim na dvere, ani lichotivým zvodom, zľahka ťukajúcim na okno jeho. Tak nás uprav, ó, Otče všelásky, silných vierou a obveselených nádejou, na cestu spravodlivosti, i poháňaj nás po nej: ať čím prv zájdeme k tomu, ktorého si poslal k nášmu spaseniu. Áno, s radosťou prijmeme svedectvo jeho, aby sme spečatili to, že si ty Boh pravdomluvný. Lebo ten, ktorého si ty poslal, slovo tvoje hovorí, lebo nie podľa miery dávaš ducha jemu. Ty, Otec, miluješ ho ako Syna a všetko dal si do rúk jeho. A kto verí v Syna, má život večný; ale kto je neveriaci Synovi, neuzrie života, ale hnev boží zostáva na ňom. Amen. A tak (povstane a zodvihne ruky):

jak Áron[182] svojmu požehnával ľudu,
s tým požehnaním i ja rozpúšťam
vás, skromné svoje stádočko. I choďte —
Hľa, zredli razom desné mrákavy!
Obličaj neba kvetom rozvil sa
z nich, haliacich ho lupňov urputných,
tak milý, láskavý: jak svitá všetkým.
kto prehliadajú k nemu s dôverou;
a na východe — pozrite! — tam pastvy
zrieť skvieť sa zeleňou, kde pasie on
a háji kŕdeľ svoj. Ta zamierte —
Ja skončil pri vás prácu jarných snáh,
hlbokej v srdci orby dielo, krušné
i bolestné, bo dielo pokánia:
on teraz príde ako rozsievač
a opatrovník, aby korunoval
ho zlatým úžitkom. Aj vykoná
to v leto milostné, roh hojnosti
nachýliac ústím… Však len u pokorných
a pravdivých! A preto pozatým,
ó, nikdy nezíď farizejský tlach
vám na um: Máme otca Abraháma,
vraj… (Hospodin preds’ z tohto kamenia
môž’ vzbudiť synov Abrahámových:
tak narodenie stlačiac k náhode,
a obcovanie samo, bohumilé,
k zásluhe povýšiac…) Nie, pomysel
ten zažehnajte v nekonečnú diaľku,
na zatratenie, ináč korisťou
ste sebaklamu: z krstu kúpeľa
bár boli by ste vyšli bez očisty,
i stromom by ste boli, ku nemuž
už pritknutá je ostrá sekera,
by vyťatý a k zmaru na oheň
bol uvrhnutý… Ale usilujte
sa, moji splodenci, čo nakladal
som vám, to činiť z lásky ochotou
vždy, všade v živote; tak, ako dobrý
strom, zarodíte hojným ovocím,
pokánia hodným, čo sa skvejúc zve:
rozšafnosť, spravodlivosť, dobrotivosť…
Boh pomôž’!… Iďte, zanechajte ma
do jedného —

JEDEN Z UČENÍKOV:

Ach, prečo? Prečo, majstre,
nás posielaš preč takto odrazu
a všetkých? Iste nahnevala ťa
hen prenáhlenosť naša: uverím;
však prepáč nám ju, nádobám preds’ krehkým,
a neodháňaj nás…

INÝ UČENÍK:

Ó, nerob to!

VIACERÍ:

Nie, prosíme ťa!…

JÁN KRSTITEĽ:

Inak nesmie byť.
Veď sami svedkami ste boli toho,
jak úprimne som neraz vyslovil,
že nie som Kristus; len som prišiel pred ním,
jak rýchly zvestoň chodí pred kráľom,
až dôjde kráľ, a — posol zmizol už —
A on je tu, kráľ: prišiel nepoznane,
by po skutkoch ho skoro poznali;
bez hluku prišiel, slávy sprievodu,
by stlali mu raz palmy, strhli v pokrik
mu: Hosana!… I vlivom musí rásť,
hnať ako céder, fíkom košatieť:
až rozpriestraní svoje kráľovstvo
po uhly sveta, jasnou zmieril dúhou
zem tmavú prepášuc; mne vtedy však
sa scvŕkať načim, zmenšovať sa,
sťa muške pominúť. — Hja, boží výrok,
pred ktorým skláňam hlavu do prachu
v poníženosti trpnej, plazím sa
jak červ, mu vďačný, bárs i len čo červ.
Kto z výše prišiel, ten je nado všetkých;
kto zo zeme je, zemšťan je, i zemské
len veci vraví: a tých máte dosť
už odo mňa, dosť! Ba ni neviem vám
viac, synkovia, riecť, neviem: choďte tedy
k nebešťanovi, ktorý v moci má
vám zjaviť veci, divy nebeské —
Oj, ženích je on! — Ja len priateľom
som jeho; avšak radosť nad radosti
ma naplňuje, že som aspoň ním —
že ako taký tiež som pripravoval
v svadobné rúcho jeho mladuchu:
u ľudí lásku to, mňa obklopivších
tu i tam v púšti skromným venčekom,
i vašu, synkovia… až celého
— sťa družka v plnej cnosti ozdobe —
mu k boku stane láska človečenstva!
Tá radosť nes vás k nemu na krídlach
víchričnej túhy: lačných, aby vás
nakŕmil mannou z neba, vodou živou
napojil smädných, nahých obliekol
v ctnôt nádheru, oj, ináč, ináč, jak
ja mizerný… No, lúče! Chvátajte,
ovečky, kde vás božský zajme pastier!

(Húfec, vyjma niekoľkých prívržencov, odíde.)

PRVÝ UČENÍK:

Ó, majstre, vieme, že nám dobre chceš
i teraz, ako vždy; že cesta pravá
to, na ktorú nás odkazuješ ty
(i v púšti sveta znalý východíšť),
by iste došli života sme cieľa —
aj pohotove nastúpime ju,
pôjdeme, jak ty určil si nám smer;
však dovoľ i nám starostlivý dotaz:
kam zájdeš ty?

JÁN KRSTITEĽ:

Ja? — V stepiach jordánskych
ja vyplnil už svoju úlohu:
tie na úrodné zmenili sa nivy,
k žni poubraté v zbožín drahý plášť,
bo príduc s jara-leta pohodou,
on do svojho ich vtelil hospodárstva,
ustanovený Bohom vlastník ich;
nuž nemajúc tu viac čo hľadať, hlas
tu vyslúžilý, odznelý súc: zájdem,
kde ešte púšť — kde hluchá samota,
skál nemá spoločnosť… až Chavronu[183]
snáď drsnatého mračný úplaz navždy
ma zacloní —

PRVÝ UČENÍK:

A ta chceš, majstre, sám
i bezbranný —!?

DRUHÝ UČENÍK:

Zas na púšť hroznú, ach,
sám, drahý pane?

TRETÍ UČENÍK:

Sám, kde divých zverov
zhon, útok?… Beda!

JÁN KRSTITEĽ:

Nie sám, bázlivci;
nezabúdajte: nie sám, ale s Bohom,
s ním! So sprievodcom mocným, ochrancom
na každom kroku… I čo ľva tam rev?
Čo sykot hadí? Mne len privítaním;
čo s ľudskou vášňou postretnutie snáď?
Príležitosťou ukojiť ju láskou…
Ech, malodušní, nestarajte sa
vy o mňa — vaša péč mňa dráždi len;
skôr o seba si dbajte, hľaďte radšej,
kde prospech váš, váš zdar… I choďte už,
už pohnite, no! Z jeho rozkazu
vám nakladám, hej, rozkazujem vám!

PRVÝ UČENÍK:

Ó, poslúchneme, pane, poslúchneme bez predlenia. Len prosíme ťa ešte, ráč požehnať nám i osobite každému na cestu životnú —


JÁN KRSTITEĽ:

Aké je tvoje zamestnanie?


PRVÝ UČENÍK:

Som rybár.


JÁN KRSTITEĽ:

Nu, Bože daj, abys’, rozostavujúc sieť svoju, vždy s hojnejšou korisťou ju vyťahoval; tak poctive uživoval si svojeť a štedre nadeľoval núdznym… až on povýši ťa na rybára, že do neviditeľnej siete svojej loviť budeš namiesto rýb duše ľudské! — A ty čo si?


DRUHÝ UČENÍK:

Som látač obuvi, opravovateľ sandálov —


JÁN KRSTITEĽ:

Tak Hospodin dopomáhaj ti k tomu, abys’, opraviac obuv, zároveň napravil i na spôsobe živobytia tých, ktorí ju nosiť majú! — A tvoje povolanie je čo?


TRETÍ UČENÍK:

Stanárstvo, pane.


JÁN KRSTITEĽ:

Boh tedy ustanov, aby tebou zhotovené stany boli útulkami bratskej znášanlivosti a lásky, i aby sa čím diaľ, tým viacej spodobali onomu stánku úmluvy vo svätyni Hospodinovej!… A vy, trojička vždy jednomyseľná?


TRAJA UČENÍCI:

My sme roľníci a i tesárime popritom.


JÁN KRSTITEĽ:

Ó, krásne zamestnanie: zo zeme matky vydobývať chlieb vozdajší, ovšem, ako rozkaz znie, v potu tvári!… Pán, ktorý tak rozkázal, on učiň aj, aby váš pot nikdy nevychádzal nadarmo: až dospejete k vydobývaniu chleba, ako žnivo zrejúceho na nebesách… Nuž, a ty čím sa zapodievaš?


SIEDMY UČENÍK:

Ja som vinár, môj pane.


JÁN KRSTITEĽ:

Ale i nazarejčík[184] pritom, čo? Tak, synku, tak — I dopraj ti Boh, aby tvojej opatere zverené révy rodili bohate i zdarne, a ty mokom ich aby si obveseľoval opravdu skormútených na mysli, nie pijakov, nie labužníkov a vilnecov!… Až on zaradí ťa medzi pestúnov vinice svojej, že spod lisu pohnútok dáš vytekať nadšenia muštu a z tohoto vyvrieť a vyjasniť sa rýdzemu vínu ducha!… A ty, letitý mužu, kto si? Videl som, ako si prvej odišiel s tamtými i zase si sa vrátil. Prečo? Máš niečo na srdci? Nepokajal si sa až na dno jeho patočiny?[185] Hovor úprimne.


FILIP:

Pane, som kupec z Galiley, s bydliskom v Seforis; vlastne býval som tam —


JÁN KRSTITEĽ:

Kupec? Och, už Ozeáš[186] prorok sťažoval sa: vraj, Izrael kramárom je, v ktorého ruke sú vážky falošné; rád ukracuje, aby sám zbohatol, nazháňal si imania… Varuj sa toho! — A ďalej?


FILIP:

Ó, prenikavý vyspytateľu nerestí ľudských, snáď i sám hádaš, kto som ešte? Aj počuť si musel o nešťastníkovi Filipovi, ktorého Herodes kráľ nemilosrdne pripravil o ženu, o jedinú dcéru, o majetok, vlasť, česť: o všetko!


JÁN KRSTITEĽ:

Tys’ to, poľutovaniahodný človeče? Ty, zahrnutý krivdami rukou kráľovskou? Súcítim tak hlboko s tebou, ako splna som zatratil i zatracujem onoho zločinca! Temer by mi tiež zaplakať prišlo: „Preklínanie a lži a vraždy, a zlodejstvo i cudzoložstvo vzrástlo až na vrch…“ A predsa čo hľadáš vo veľkej biede svojej u mňa slabého? Lebo sútrpnosť nájdeš kdekoľvek. — Vari si žiadaš potešenia? Avšak i útechy prameň objavil som vám všetkým, prameň výdatný, nikdy nevysychajúci —


FILIP:

Pane, ty pohybuješ vôľou národa ako víchor hladinou morskou —


JÁN KRSTITEĽ:

Čo s tým chceš? Aký to prechovávaš úmysel?


FILIP:

Och, ako krt pokrývam sa a ryjem… podhrebám zanovité korene, udržujúce na výši košatý strom mojej krivdy; a pri podkopnej práci tej vetrím, dychtím, stonem po pomoci… Podryť, vyvrátiť, povaliť ho, ó, pomôž mi, pane, i ty! Ty pokoriteľu pýchy, zloby kárateľu, lekáru úrazov, zmiluj sa nado mnou!


JÁN KRSTITEĽ:

Jak? Mám snáď s Joelom[187] zvolať: Skujte motyky svoje na meče a srpy svoje v oštepy; ten, ktorý je mdlý, nech povie: udatný som… či tak? Pamätaj, Filipe: pomsta Bohu!


FILIP:

Lež moje decko, pane? Či ono musí zahynúť?… Nerozumieš bôľu otcovskému?


JÁN KRSTITEĽ:

Tí cherubovia, sediaci strážou na úmluve, tí sú i s ním; na pokyn onoho pomazaného v zvrchovanom čase ratujú ti ho… Dúfaj! Zbohom všetci —


PRVÝ UČENÍK:

Drahý majstre náš! Dopusť, že ťa aspoň kúsoček odprevadíme, kam mieniš ísť; alebo ráč nás ty odprevadiť, pokiaľ za dobré uznáš. — Ale pozri len ta! Tlupa rovnoodencov v blýskavej zbroji zaberá sem. — Akiste stíhajú niekoho. (K Filipovi.) Či nie teba, pane? Ó, uteč! Hen v skalisku pohľadaj úkryt, chytro!…


FILIP:

O mňa sa ty neboj; práve v spoločnosti majstrovej som najbezpečnejší. — Áno, ozbrojení herodiáni sú to, akých, chodiac za tebou, vzácny majstre, už niekoľko čiat som spozoroval: poľujú na pohlavárov pobúreného ľudu a plnia nimi žaláre perejské… A, hľa, i na územie judské opovážili sa vtrhnúť, bezpochyby v porozumení s ničomnou vládou jeruzalemskou. Tak utekajúci Herodes vystiera svoje zločinné ruky, ometajúc, ohŕňajúc sa pred dotieravým nebezpečenstvom; ale márne sa ohrádza, márne!…


DRUHÝ UČENÍK:

Ach, poďme, majstre! Vyhnime im —


JÁN KRSTITEĽ:

Čisté svedomie pevne zotrvá na stanovisku svojom vo všetkých okolnostiach. Počkajte!

2. výstup

Niekoľko vojakov s dôstojníkom v čele.

DÔSTOJNÍK:

Ostatní zostaňte tam v zálohe. — Hľadáme Jochanana, s prímením ,krstiteľ‘. (K Jánovi Krstiteľovi.) Po opise súdiac, nebodaj ty budeš on.


JÁN KRSTITEĽ:

Áno, ten som.


DÔSTOJNÍK:

Teší ma, že konečne sme ťa dopadli. Podľa toho, ako náš najmilostivejší veliteľ, kráľ Herodes, prechádza sa z hradu na hrad, z jeho rozkazu schodili sme temer všetky končiny jordánske, aby sme ťa vyhľadali a nájdeného istotne doprevadili k nemu. Chvalabohu, že si už raz tu!


JÁN KRSTITEĽ:

A čo chce odo mňa kráľ?


DÔSTOJNÍK:

Ako mne známo, žiada si tvojej rady; lebo si, vraj, múdry a prozreteľný ako prorok —


JÁN KRSTITEĽ:

On mojej rady? A teraz po tom všetkom, čo vykonal? Prečo, načo?


DÔSTOJNÍK:

To už kráľova vec, ako zas tvoja poddanská povinnosť je ho poslúchnuť. Ostatne i poprosiť ťa dal, aby si bol taký láskavý a bez odkladu dostavil sa k nemu. Tedy prepusť týchto a ty poď s nami.


PRVÝ UČENÍK (k Jánovi Krstiteľovi):

Majstre, bojíme sa o teba; hľaď sa vyhovoriť —


JÁN KRSTITEĽ:

Buďte pokojní. — (K dôstojníkovi.) A kde mešká kráľ?


DÔSTOJNÍK:

Týmto časom dolu na juhu, na hrade Makor.


FILIP:

Už až tam? Len nedávno dlel v Jabes —


DÔSTOJNÍK:

A ešte nedávnejšie v Ramot. Nu, ako orol preletá si zo skaliska na skalisko —


FILIP (k Jánovi Krstiteľovi):

Skorej kaňúr, naháňaný kŕdľom operencov…


DRUHÝ UČENÍK:

Makor. — Pamätáš sa, majstre, na onú pošmúrnu tvrdzu za Slaným morom, oproti lahodným poliam v Engedi?


DÔSTOJNÍK:

Až ta zavieva ich balzamický vzduch; nuž milý príbytok to takže —


TRETÍ UČENÍK:

Áno, majstre, akoby sa bol kabonil ohromný oblak! Desné sídlo. — Hádam bydlisko príšer —


INÝ UČENÍK:

Nenadarmo vraví povesť, že ho sami čierni ďasi vybudovali! Nebodaj samo ich sitno!


JÁN KRSTITEĽ:

Nepotrebuješ opakovať. — — Čo stratené, azda s božou pomocou dá sa ešte nájsť a zachrániť; čo skazené, napraviť, nemocné uzdraviť… Áno, idem; stúpajte vopred.


DÔSTOJNÍK:

My s tebou len; tak nám bolo uložené —


JÁN KRSTITEĽ:

Kráľ pozná ma, že nikdy som nezrušil slova; i teraz dostojím mu. Iďte popredku! (Tlupa vojakov sa vzdiali.)


PRVÝ UČENÍK:

Ó, majstre, nechoď, nechoď, preboha! Zle prejdeš. — Sieť rozostavili na tvoju záhubu!


DRUHÝ UČENÍK:

Osídla ti nastrojili!


TRETÍ UČENÍK:

Postavili na teba klepec, pascu osudnú!…


INÍ UČENÍCI:

Číra nástraha to pre teba! — Úklad, podvod! — Lesť! — Nie rada: zrada! — Nechoď! Nechoď!…


FILIP:

Ó, choď, pane! Choď, kam zve ťa povolanie tvoje… Tvojej posvätnej osobe ani kráľ nemôže ublížiť; ty porazíš ho k zemi jedným mohutným slovom svojím!… Ó, staň sa oným spásnym cherubínom môjmu dieťaťu! Choď, choď!


UČENÍCI:

Nechoď, nechoď!


JÁN KRSTITEĽ:

Idem; musím ísť. — Rozíďme sa; vy iďte k nemu, k božskému majstrovi, a povedzte mu môj pokorný pozdrav — môj odkaz oznámte mu, že verím v jeho nebeské poslanie: na plnomoc Bohom mu udelenú, podľa ktorej on zakladá kráľovstvo božie na zemi… Blaze vám, členom jeho! Iďte —


PRVÝ UČENÍK:

Pane, nepustíme ťa samého! Ty rozhodni, kto má z nás k nemu, kto s tebou; alebo idúcky privoľ zlosovať o to…


NIEKTORÍ Z UČENÍKOV:

Akokoľvek, ja s tebou idem! — I ja! — Ja tiež! — Ja podobne!…


FILIP:

Ó, i ja, i ja! — Bože, daj sa mi zhliadnuť s mojím dieťaťom! — Rýchle, pane, rýchle! (Odídu.)



[136] okolie Galád — Betabara-Hebson — ide o kraj, kde Jochanan krstil — na východnej strane Jordánu naproti Jerichu

[137] Hebron — mesto asi 40 km južne od Jeruzalema, jedna z najjužnejších židovských pevností

[138] sviatky pod zeleným — jesenné židovské sviatky, volajú sa aj sviatkami stánkov, lebo vtedy každý Žid 8 dní býval v stane z ratolestí

[139] Gideon — Gedeon, starozákonný sudca a bohatier izraelského národa, ktorý sa vyznamenal v bojoch s madiánskymi nepriateľmi z Arábie

[140] Judsko, Samaria, Galilea — mená južnej, strednej a severnej krajiny v Palestíne, západne od Jordánu

[141] Betonim — severné hraničné mesto pokolenia Gad, neďaleko Galád na východ od Jordánu

[142] Betsaida — mesto na východnom pobreží Jordánu neďaleko jeho ústia do jazera Genezaretského

[143] Gamala — pevnosť na východ od jazera Genezaretského v území Basan

[144] zámok Jabes — mesto a hrad juhovýchodne od jazera Genezaretského

[145] pobožného Jóba — Jób bol starozákonný patriarcha, opísaný v Knihe Jóbovej; ostal bohabojným i po mnohých utrpeniach.

[146] Daniel — prorok, ktorý podľa Starého zákona si získal obdiv babylonského kráľa Nabuchodonozora. Slovami: „a mlčky prechádzaj sa po zakúrenej peci ani jeden z oných mládencov Danielových…“ — sa naráža na príhodu, rozprávanú v starozákonnej knihe Proroctvo proroka Daniela (kap. 3) o troch mládencoch (Sidrach, Mizach a Abdenago), ktorých dal kráľ hodiť do horúcej pece, lebo sa nechceli klaňať zlatej modle. Hospodin ich však zachránil.

[147] Eliáš — bol významný prorok izraelského národa, ktorý vynikal veľkou odvahou, keď karhal zlo práve u mocnárov

[148] Mesiáš — hebr. „pomazaný“, spasiteľ

[149] moje právo s Mattatom — Matathias bol otec Makabejcov. Básnik tu vari použil iba meno.

[150] Jericho — mesto na západnej strane od Jordánu; na druhej strane naproti Jerichu krstil Jochanan

[151] merinda — zásoba jedla

[152] s badôčkami — s bodkami

[153] bľušť — ľulok čierny, lat. Solanum nigrum

[154] chraniač — hák na ťahanie vody zo studne

[155] gazela — podobná srne, je však menšia a štíhlejšia; patrí do skupiny antilop, žije na stepiach v Afrike a v Ázii

[156] uždi! — hybaj! bež!

[157] kolodej — hlupák

[158] červec — tmavočervený chrobák (Coccus cacti), čo dáva červenú (purpurovú) farbu na farbenie vlnených tkanín; látka červcom farbená

[159] pražma — pražené klasy

[160] grobovatú — hrubú

[161] ako rozhorčený rek v Gaze, Samson, bol s ňou urobil, sa pohrobiac síc’, no i rozkošníkov i Dagona — národný hrdina Samson, ktorý bol izraelským sudcom dvadsať rokov, vynikal veľkou silou. Filištínskym, ktorí mali nad Židmi nadvládu, robil veľké škody. V Gaze v južnej Palestíne filištínske kniežatá v chráme hlavného boha Dagona po obetovaní sa veselili a zavolali ta i Samsona, ktorého silu vo vlasoch Filištínskym bola zradila jeho žena Dalila. Bezvládny a slepý oprel sa o stĺpy chrámu, ktorý sa zrútil a v jeho zrúcaninách zahynul on i kniežatá.

[162] Mne dostačí: čo veľblúd zlienil, srsť tá na odev — zlieniť, vypĺznuť

[163] zdvihol kršu — ľavú ruku

[164] obrátiac kvaku — kvaka, hrubá palica s ohnutou rukoväťou; chytil ju za druhý koniec

[165] Jeremiáš — starozákonný prorok izraelského národa. V Starom zákone sú Proroctvá Jeremiáša proroka a Plač Jeremiášov. Prorokoval skazu Jeruzalema. Karhal bohoslužbu, ak sa prejavuje len formálnymi obradmi bez čistoty srdca.

[166] konečne sa dográmorili — konečne s námahou došli

[167] leviti — Židia z pokolenia Lévi; kňazi, ustanovení s výlučným právom odbavovať len nižšie bohoslužobné úkony

[168] plášť by si bol už na zemi utarmoniť musel — utarmoniť, zmrhať, zničiť; myslí sa plášť z ovčej kože, ktorým si Eliáš zavinoval tvár vo chvíľkach posvätného vzrušenia. Tento plášť nechal svojmu žiakovi Elizeovi, keď podľa II. Knihy kráľovskej Starého zákona bol na ohnivom voze vzatý do nebies. Židia potom ešte niekoľko storočí verili, že sa Eliáš znovu zjaví. Preto sa Jochanana náčelník kňazov spytuje: „Eliáš si asnáď?“

[169] Akýsi chlpatý cap… Azazel na púšti — tu kňaz posmešne prirovnáva Jochanana (i pre jeho rúcho) k capovi — Azazelovi; Azazel — démon, ktorý podľa viery starovekých Židov pri obetovaní bol zaháňaný do púšte, kde uháňal v podobe capa. Tak došlo k zmiereniu človeka s bohom.

[170] Iturea — krajina v severozápadnej Palestíne

[171] Trachonitis — krajina južne od Damašku

[172] V Iturei a v Trachonitis, a či skorej ten v mladistvej, zlatostrechej Tiberiade — náčelný kňaz tu chce Jána Krstiteľa podchytiť; chce, aby povedal, či je za Herodesa Filipa (ktorý vládol v Iturei a v Trachonitis), a či za jeho brata Herodesa Antipu (ktorý sídlil v Tiberiade)

[173] druhá Ahola a Aholiba v jednej osobe — Ján Krstiteľ tu Herodias pripodobňuje k dvom starozákonným neviestkam; Ahola a Aholiba majú aj zobrazovať Samariu a Jeruzalem, ktoré mestá sa dali zviesť milovníkom od východu: Asýrii a Babylonsku. Prorok Ezechiel si tu vypožičal obraz od Jeremiáša, aby káral záľubu Izraelitov v modlárstve východných národov.

[174] Sardanapal — asýrsky kráľ (vládol od r. 836 do 817 pred n. l.), hodne vybájený typ zhýralca

[175] Moabsko — kraj východne od Mŕtveho mora

[176] Gehal — mesto v Petrejskej Arábii známe tým, že bolo iniciátorom odporu kmeňov východne od Mŕtveho mora proti Izraelským

[177] Karnaim — mesto na východ od jazera Genezaretského

[178] Edrei — mesto juhovýchodne od jazera Genezaretského, svojho času bolo hlavným mestom celého tohto východného územia

[179] Bozra — mesto v krajine idumejskej, juhovýchodne od Mŕtveho mora; proroci predpovedali tomuto mestu skazu pre jeho nemravnosť

[180] u Arbely — jedno z hlavných miest starosýrskych

[181] v Dekapoli — Dekapolis, Krajina desiatich miest (Desaťmestie) na východ od jazera Genezaretského; niektoré z týchto miest boli však aj v Galilei

[182] Áron — Mojžišov brat, ktorému Mojžiš udelil hodnosť najvyššieho dedičného kňaza

[183] Chavron — inak zvané Hauran alebo Auranitis, územie východne od jazera Genezaretského

[184] nazarejčík — nazarejci tvorili sektu askétov

[185] patočina — hlbočina

[186] Ozeáš — prorok izraelského národa; v Starom zákone je kniha „Proroctvá proroka Ozeáša“

[187] Joel — prorok izraelského národa; v Starom zákone je kniha „Proroctvá proroka Joela“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.