Zlatý fond > Diela > Herodes a Herodias


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Herodes a Herodias

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Anna Cisariková, Alena Kopányiová, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 219 čitateľov

Tretie dejstvo

Obsah

1. výstup
2. výstup
3. výstup
4. výstup
5. výstup
6. výstup
7. výstup
8. výstup
9. výstup

Hrad Makor. Zámocké nádvorie; spredu napravo i naľavo valy so strážnicami; potom dookola bizarné budovy s výklenkami a pavlačmi — popred prostrednú, s portálom dovnútra, vysoká terasa so schodišťom na nádvorie.

1. výstup

HRADNÍK A HRADNÝ STOTNÍK (vľavo na valoch).

HRADNÍK (k tamojšej stráži)::

Hoha, hej! Počujete?


STRÁŽNIK:

Na rozkaz, pane kasteláne!


HRADNÍK:

Strážili ste i tejto noci, ako som vám bol naložil? Neprespali ste ju zas, neprekockovali alebo ináč neprehalaškovali, há?


STRÁŽNIK:

Veruže sme strážili verne, pane; bdeli ako jasní Dioskuri,[188] neprižmúriac ani rubínového ani topásového oka — Mekastor i jeho švárny blíženec — brat!


STRÁŽNIK (z protivnej veže):

Na, už si si dal, hvezdáričku! Veď tí páni nebešťania ešte pred tretím bdením ráčili zapadnúť. — No, pekne ste striehli, na môj’ veru!


HRADNÍK:

Vidíte, vy sedmispáči a či iní zaháľači! Počkajte, pôjdete si striezť, kde ani hviezd ani hniezd ani ciest: do temnice! Nájde sa, toť, pod zámkom, i pre vás kutica ešte, nájde!…


PRVÝ STRÁŽNIK:

Neslúchaj ho, pane; luže — nezapadli! Budúcej noci dosvedčí ti to ostražitý Orión,[189] zabučí Aldebaran,[190] zapískajú všetky Kuriatka, prikývne každý vlas Bereniky…


DRUHÝ STRÁŽNIK:

Chachacha, a nezapráska bičom i pohonič u Voza? Ale pred ním ašak šuch do húšťavy sníčka!? Ba z ďalekého stoletia nahlas smeje sa ti Aratos[191] —


PRVÝ STRÁŽNIK:

A tebe Hipparch,[192] vieš? Neináč Ptolemajci,[193] rozumieš? Celá Alexandria, nepýriš sa? Lebo zachovaj si, tak trochu som stadiaľ, pokŕmený jej mudrcmi, nakojený z jej knihovne…[194]


DRUHÝ STRÁŽNIK:

Z dúžeho válovca i prsísk, haj! Stučnej — A ja, bratišku, som zas Chaldejčan. Čis’ počul dakedy o Babylone? Sotva; nuž, poučím ťa: zakrič, kedy si sa vykotúľal, a na dlani máš svoju pranostiku,[195] to jest celý svoj premilený predošlý i budúci ešte premilenejší život, vyjma jeho oškvarček odteraz do večera…


HRADNÍK:

Nepristríhajte, ľabi, nekrikľúňte —


DRUHÝ STRÁŽNIK:

Chcem, pane, aby si ho poznal zvon i zdnu, čo je za zviera.


PRVÝ STRÁŽNIK:

No, ty si už známy: prevrátený z líca na opak. Kde nič, tu nič… tam klam, tu mam!


HRADNÍK:

Ani slova viac! — Nuž, a strážiac čože ste zbadali?


PRVÝ STRÁŽNIK:

My tu, pane, naskrze nič; ani myš neprebehla cestou z Medaby[196] po Rabbat-Moab. Všade tíš a pokoj; iba čo abarimské lesy zašumeli tu i tu, otrasúc sa ani ohromný huňatý medveď. — Hej, v Kirjataim i v Atarot neobyčajne dlho blikotali svetlá, sťa dáke tajomné znaky; ale konečne tiež —


DRUHÝ STRÁŽNIK:

Zapadli, a či priklopili oči, práve ako vy, šak tak?


PRVÝ STRÁŽNIK:

Čuš, kockáru, presádzal si v hre celú noc, ošudil spoločníkov o koľko? Priznaj sa —


HRADNÍK:

Už zas? Pomerím vás spoločným putkom… No a vy tam vpravo spozorovali ste niečo?


DRUHÝ STRÁŽNIK:

Ani my, pane kasteláne. Slané more vo svojej hlbokej posteli ležalo si ani zabitý Goliat, celé sťaby v medenej broni; jeho vlny, naozajstné kladivá a mlaty v búri, ani nesšpľachotali. Len mesiačik chodil po ňom na člnku usilovne, krepko: dovážajúc nebodaj potraviny pre nás, radostníky s kypiacim mladochom z vinobrania v Eškol…[197] A či sa mýlim, pane? Nerád by sa, ver mi, od srdca nerád!… Ostatne ticho, mŕtve ticho stálo, ani keď sa prepadla Sodoma a Gomora; stĺp Lótovej ženy strmel naproti, ako hľa, i teraz —


HRADNÍK:

Dobre, viem už všetko. Zameňte sa na stráži, a nabudúce bedlivejšie hľaďte si povinnosti, lebo mňa neoklamete: prekvapím vás, a tu potom beda neviazancovi! Ľaď, i vašou pýchou má byť, že sme všetci strážnymi duchy jeho milosti kráľa s celým jeho dvorom… Aha! Slnce vychodí a aké krvavé — Sláva Hospodinu!


STRÁŽNICI (striedavo):

Ó, jastrabozraký Osiride,[198] prvorodenče z vajca, odúchnutého po vesmíre na zlatých perutiach ulietajúcim Phtasom, šťastne cestuj za spanilou Isidou, tenúcou na zázračnom lotose… Usmievaví Baale[199] a Ašero![200] Veselú púť vám v objatí rozkošnom… Velebný Nebo[201] ty! Sviatočne prejď z večna domu do príbytku jasu… Ej, zlatý Helie[202] náš! Nože uháňaj na ohnivom povoze bez úrazu zeme-matky…


HRADNÍK:

A nad všetkými Zebaot![203] Jemu chvála!…


STRÁŽNICI:

Áno, jemu sláva!


HRADNÍK (k stotníkovi):

A ty máš mi čo oznámiť?


STOTNÍK:

Nič pozoruhodného, pane kasteláne. Posádka bodre vykonáva svoju úlohu. Rozostavená i na okolí hradu leží táborom a nepretržite číha a pozoruje.


HRADNÍK:

Veď tak. Ale, ako odprvoti nakladám, zvlášte juh majte na zreteli. Sme blízko arabskej hranice, i ako sa mi zdá, hlavne odtiaľ škúli nebezpečenstvo. — Tamhore istotne jest dosť a rozsiahlych branných opatrení; a keď v Galilei bude pokoj, neomylne zavládne i v Perei: no tu sme na pokraji ohnivej pôdy… Hej, hej: na bezpečnosti kráľovej dajme si všetci predovšetkým záležať; keď uchýlil sa sem, čo má zaiste vážne príčiny: dokážme mu, že sa nesklamal… Dnes hodlá na poľovku, ako som počul, do hôr Fazga;[204] veď vari nebude tam preňho dákej nástrahy, čo, milý stotníku?


STOTNÍK:

Žiadnej, pane; jeden oddiel náš až tam má stanovište.


HRADNÍK:

Veľmi opatrne. — Tak po mĺkvej prestávke zas dvorský život zavíri tu; zjasnejú tieto tmavé múry zámkové, ozvú sa povykom kratochvíľ, štebotom prekrásnej princeznej Salome… a ja skromný ochranca ich, budem najšťastnejší človek! — Akiste včerajšia správa tak pozdvihla a potešila kráľa.


STOTNÍK:

A poslov už včera opatrili úpravou?


HRADNÍK:

Nie, včera sa len doradiť mali o nej a dnes odídu posli spiatky s kráľovským rozhodnutím. Bude ono nebodaj toho zmyslu: oko za oko, zub za zub…

2. výstup

Manahen (zjaviac sa na terase).

MANAHEN:

Pane hradníku, pane kasteláne!


HRADNÍK:

Tu som, pane dvormajstre! Hneď obehnem ta. (K stotníkovi.) Choď, statný dôstojníku, čatu hradovú dozri a čakaj ďalšie rozkazy. Odporúčam všestrannú bedlivosť, skalnú vytrvalosť na miestach!… (Stotník sa vzdiali. — Obehnúc na terasu.) Čo rozkážeš, pane dvormajstre?


MANAHEN:

Kráľ sa už strojí na honebnú vychádzku. Ako, nič podozrivého naokolo?


HRADNÍK:

Zhola nič, najväčšia bezpeč, pane dvormajstre; stavím svoje hrdlo na to!


MANAHEN:

A prípravy k honbe sú porobené?


HRADNÍK:

Áno, pane. V nižnom nádvorí pohotove čaká všetko: honci, lovci, ako už lučištníci, prakovníci, sietnici, Heraklovi[205] podobní zurvalci s kyjmi… opravdivý lovecký nájazd, ako kedysi o výprave Nimrodovej! Paripy fŕkajú, dupocú — a počuješ nedočkavý štekot lovčích psín?


MANAHEN:

Veď neobyčajné vyrazenie to pre nášho kráľa, skutočne; ale čo tu robiť v tomto odľahlom a bezživotnom, pustom okolí? Niet výberu, rozmanitosti —


HRADNÍK:

Nehaň mi, pane, môjho kraja! Ubližuješ mu. Ovšem, vám prejemnelým dvoranom zodpovedajú iba paláce tiberiadské, gadarenské kaštiele, letohrádky v Chorazin, Betsaide[206] a tak ďalej, a zaujímajú vás leda hračky: turnaje, dostihy, strojené divadlá… bez námahy, ujmy, odvahy, nebezpečia… šak mám pravdu? Hja, lebo tak sa nažíva v Ríme, v Aténach; len čo tam má svoj pôvod, je vzdelanosť, trebárs i zmäkčilosť pritom, zbrklosť, zvrhlosť… a domáci drsný síce, no zdravý mrav choď zdrav’!


MANAHEN:

Nu, k veci hovoríš: cudzí kvas, domáca hniloba — cudzí vietor, domáci kúdol — cudzí objed, domáci čemer; samá protiva, nezrovnalosť, mätež. — Človek sa ani nevyzná, čím je vlastne? No a ty vieš, kto si?


HRADNÍK:

Zachovávateľ zákona, zahodený náhodou na sihoť túto, bohužiaľ, tiež podomieľanú, zaberanú… Žid dľa možnosti —


MANAHEN:

Nuž vidíš, pokuľhávaš takže.


HRADNÍK:

A predsa netup aspoň môjho kraja, pane. Obrátiac chrbát, ako, toť, i hrad urobil, sverepému Arabovi, ohliadni sa tak polokruhom: nie je to úchvatný pohľad? Povedz. Hen belasá plocha morská: ja zmeral jej hlbiny a neutopil som sa, ona ma ako pelikána vzniesla na povrch — ňou odbleskované zubaté úskalia jej rámca som počítal ti všetky a nepomýlil som sa, ako som to zistil nejednou próbou; nu, mal som času ku tomu nazbyt! — A u nej, hľa, Zeret-Sahar[207] s podnebím palmovým, za svitu ozaj zoristá kytka, akej neuvijú z kvetín ani v Sárone — ba celá je zrkadlom i tomuto zachmúrenému obrovi, ktorého očami práve pozeráme na ňu… Tam zas oblúkovité otáčajúce nás sprelamované vrchy s malebnými úbočmi, kľukatými priesmyky, tônistými horami: na čele s vyhúklym štítom Nebo, pamätným to výhľadom do zeme zasľúbenej — ako, pane, neposkočí ti srdce? — Temer oproti opäť utešené výšiny hebronské s povestným Mamre[208] — trocha vyšej homoľa Betkerem, s hradom, kde spočíva Veľký Herodes, avšak z mŕtvych vstáva v našom milostivom panovníkovi: čo, nerozšíri ti prsia, pane môj? — A tie doliny tu napred nás vábivé rozkrídlené, smavé rovienky, prepásané, viď, žiariacimi riečkami, ktoré všetky opreteky ponáhľajú sem; vedľa nich tie útulné osady v závojoch olív… toť dedinka, kde čo kvet, to ruža, a horúca! Čo dievčina, to krásavica, a —


MANAHEN:

To tam sú lesy Fazga, však?


HRADNÍK:

Áno, pane, veľkolepá dubina, brestina, hrabina…


MANAHEN:

A jesto tam ozaj i zveriny?


HRADNÍK:

A vysokej, pane! Jeleň vyskakuje, srnka mu cifruje; s gazelou kamzík točí tanec, a krochce-ochce divý kanec…


MANAHEN:

Práve na toho je zvedavý kráľ.


HRADNÍK:

Ó, zabaví sa i s družinou, ako nikdy predtým!


MANAHEN:

Však, možno, už skoro vystúpi zo svojho oddelenia. Preto prosím ťa, pane hradný, iď a priveď včerajších poslov, aby boli naporúdzi prevziať rozkazy…


HRADNÍK:

Stane sa, pane, v tomto okamžení… Oj, zábava bude to pre nášho najmilostivejšieho pána, zábava nebývalá, uisťujem ťa, pane… (Zbehnúc, odíde po nádvorí.)

3. výstup

Obadja (nanáhle znútra).

MANAHEN:

Vari už, Obadja?


OBADJA:

Ešte z chvíľu nie. Vraj, i jej milosť pani kráľovná chce sa zúčastniť na honbe; preto prieťah vo výprave… Pováž si: druhá bojovná Debora[209] a či Judita![210] Ako ma to teší… Ale dobré ráno, milý priateľu Manahene a či Theo-Timo-Filo… aké to máš poctivé grécke meno?[211] Prepáč, skutočne neviem.


MANAHEN:

Choď mi s tým! Ja nevyzliekam mená ako zodratú odev; ponechám to vrtkavým svetákom, vetroplachom…


OBADJA:

I ja, priateľu, pridŕžam sa svojho zubami-nechtami! Lenže už raz taký je prúd, dovalený k nám menovite s kráľovým návratom z Ríma; a ja ani nedbám, že je tu: aspoň odplaví námeľ rímsky a urobí miesto judskému náteru. A vidíš, i vážni, rozhľadení mužovia naši dávajú sa mu uniesť —


MANAHEN:

Všetko jedno! Znak, že od povrchu nedovideli hlbšie; zaslepiť, omráčiť sa dali márnemu lesku-plesku.


OBADJA:

Aký si nevrlý, Manahene; čo ti? Zle si spal, čo viac v týchto ozaj ponočných skrýšach?


MANAHEN:

Spal, ako som si postlal; od drahného času omína ma to, tlačí, dusí: ťažký vnútorný prežitok… Ale čo koho do toho?


OBADJA:

No, nespytujem tvoje ľadviny, bohchráň, ctihodný hĺbavče, soku našich dvorných mudrcov; len podotýkam, že i mrzutejší si zo dňa na deň, odkedy odišli sme z Tiberiady…


MANAHEN:

Skôr zutekali, Obadjo! Zutekali na nehanebný spôsob, a od tých čias sťa zlodeji ukrývame sa podnes…


OBADJA:

Trochu pravda; ale len tvojou som ozvenou odprvu, keď poviem, že kráľ vo svojej ríši je všade doma. Ó, ja to vyslúchal kdesi! Hehehe…


MANAHEN:

Aby tak bolo, k tomu si treba vydobyť srdce celého národa! Získať lásku predovšetkým ľudu, keďže on je naloženým základom, obremenenou podporou všetkej moci a slávy svetskej; skloniť sa treba vedieť k nemu, ako ku chorému decku, s ním súcitiť v útrapách, jeho stonu porozumieť, usvedomiť si žaloby a žiadosti jeho a tak mu poľahčiť, uľaviť, dopomôcť k duhu, šťastiu a spokojnosti — však to zas tvoje slová? — a nie, ako sa to deje, v namyslenej nedotknuteľnosti drepieť si na akomsi vybájenom Olympe, od rozkoše dupkať na ňom, a keď pod tým šialeným tlakom zalkajú bolestné výkriky z hlbín, tu zúrive zahrmieť, strely metať ako spilý, nepríčetný Jupiter!…


OBADJA:

A to ty hovoríš, súkojenec a miláčik kráľov?


MANAHEN:

Mám príčin k tomu vyše potreby — bár by som neslýchal o žiadnej!


OBADJA:

Nuž a tvoj povestný vplyv u kráľa? Prečože tým nezalievaš, nestrhávaš jeho vôľu?


MANAHEN:

Vieš dobre, kto ho odrazil, a predsa zapáraš do mňa. — Nešetrný si!


OBADJA:

Viem, kráľovnú myslíš, ale jej vliv je v plnom práve… Nuž a či vari buričov mal by pochváliť ešte? Záškodníkov hádam odmeniť? Zločincov vyznačiť, povýšiť? Och, tých potrestať treba, Manahene, príkladne skárať! To beh rozumného vladárenia, to i kráľov i samého národa záujem…


MANAHEN:

Nepravda! Naopak; milosť by ho napomohla tým viac, keďže zhora pošlo všetko pohoršenie; to by bol obrat k náprave, tu zastal by si kráľ na výši povolania, zachovajúc koľko znamenitých hláv na svoj i národa prospech!


OBADJA:

Nikdy! O milosti ani reči. — Nemilosrdne odpykať dať vinníkom, ba zničiť ich, Manahene… no v prvom rade sám prameň zla zahatať náležite, prameň všetkej nespokojnosti!… Veď pridobre vieš, kto je ním; ale sa i úfam; Jochanan tentoraz neujde slučke, zlapajú, dovedú ho a — bude pokoj.


MANAHEN:

Bez srdca človek ty! Najzaťatejší z farizejov —


OBADJA:

V tomto bode s našimi hladkými saducejmi sme jednej mysle; bez ostria výčitka, Manahene!


MANAHEN:

Boh už zachráni Jochanana, svoj to výtečný nástroj, a ak by, ach… to pomeriam sa naostatok s tým ženským démonom! Trebárs by som…


OBADJA:

A či neurazil až do krvi kráľa a ju zvlášte? Nepočul si hroznú obžalobu jeruzalemských v Dekapoli? Čože si im nezapchal ústa, že ho osočujú, že lužú?… Ale upokojme sa, Manahene, pozri ten prívetivý úsmev rána — podaj mi pravicu; lebo povždy som si ťa vážil, vždy… Počo som ťa vlastne vyhľadal: priateľu, nevieš, ako sa včerajšia úrada skončila? Zvedavý som veľmi na ňu.


MANAHEN:

Počuješ ju onedlho z najpríslušnejších úst; a neboj sa, ako pokladník-boháč tiež budeš mať na čom prehrýzať…


OBADJA:

Či ozaj neústupní Rimania prerazili v nej, aby Severus, Priskus… boli poverení výkonom rozsudku?


MANAHEN:

Na jedno vyjde: Či Severovia alebo Achisari konajú zástoj katov.


OBADJA:

V našom kráľovstve to rozdiel, Manahene, veľký rozdiel!… No povedia mi azda našskí radcovia Pausanias, Neander, Dionys… tých prepadnem. Nič za zle, priateľu, nič za zle… (Odíde.)


MANAHEN:

Tvrdošijec až po streštenosť! A nevidí ďalej od nosa… Och, toto strašné hniezdo tu!…

4. výstup

Hradník (vráti sa s poslami).

HRADNÍK:

Vediem ich, pane dvormajstre, hotových na spiatočnú cestu. Ale i odpusť, musím zase spiatky — pokutu namerať nedbalým strážnikom, ináč poriadok a kázeň…


MANAHEN:

Len po ľudsky, milý hradníku; klesáme všetci…


HRADNÍK:

Aj usalašiť mám nových poslov, aby si vypočinuli, občerstvili sa —


MANAHEN:

Pracuje udavačstvo, úradná úhroza… strach! A odkiaľ sú? Nespýtal si sa ich?


HRADNÍK:

Sú gadarenskí, vyšnogaládski…


MANAHEN:

A nie i lapaji, drábi, z vojenskej obchodze?… Nedoviedli nikoho?


HRADNÍK:

Čisto prinášači správ. Dovoľ, pospeším si… (Odíde.)


MANAHEN (k poslom):

Počkajte tu k rozkazu kráľovmu. Čochvíľa budete odbavení. — A prenasledujú v Galilei ešte mnohých?


PRVÝ POSOL:

Oj, ešte, pane! Len Chuza, ako sa domnievajú, hlavný spiklenec, im…


MANAHEN:

Čo je s ním? Povedzte bez okolkov!


TEN ISTÝ POSOL:

Preveslujúc rýchlo Genezaret, uskočil kamsi; ba i iní odbojníci…


MANAHEN:

Ach, pošťastilo sa mu? Ó, pošťastilo!… Hľa, tvoje cesty, Hospodine!… A s jeho rodinou je čo?


INÝ POSOL:

Tá je neškodná; jeho žena napríklad u nás v Kafarnaum[212] tiež posluhuje, vieš tomu z Nazaretu…[213] Ale ten ti je celkom tichý, skromný a milý človek: samá láska a úslužnosť… Aj obľubujú si ho všetci, čo s ním prichodia do potyku; ešte i kapitán od posádky u nás, cudzinec — no čo pravda, to pravda; veľký náš dobrodinca! (moje deti ozajst ubzikujú do školy, ktorú nám on postavil… aj sa úfam, zvlášte mladšiemu; nadaný to chasník, uver! —), ešte i ten pohan, vidíš, obrátil sa k nemu s dôvernou prosbou, a nie bez osohu, lebo mu uzdravil sluhu, ktorého ani nevidel. — Veru tak —


TRETÍ POSOL:

Divy robí, áno, opravdivé zázraky! Hneď sprvu, ako sa objavil, v našej Kane počas svadby vodu premenil na víno[214] a vraj pravé helbonské…[215] I od tých čias, vraj, často pozývajú ho na svadby; ale že nejde, vyhýba diváctvu, okázalosti…


ŠTVRTÝ POSOL:

Oj, viac vykonal nedávno u nás v Naime![216] Syna vdovice, jedináka, už na márach ležiaceho vzkriesil ti z mŕtvych!


MANAHEN:

Skutočne nepochopiteľná moc u človeka! Vidíte, aký je Boh blízky nám padlým ľuďom… A v Seforis ako?


PRVÝ POSOL:

Vari si, pane, odtiaľ rodák? Nu, ticho tam; videli sme ešte kúriť sa spálenište, kráľovnej bydlo predtým…


MANAHEN:

No, na miesto! Kráľovský dvor sa blíži —

5. výstup

Kráľ Herodes, Herodias, Salome, Peritus, Trebónius, Obadja a iní dvorania obojeho pohlavia.

HERODES:

Keď z pliec nám spadne ťarcha starosti,
tu vystreme sa naraz ako strom,
čo na Hermone zjara unikol
spod snehov úšustu; a naša vôľa
sa v ramenách nám rozpne tetivou,
až pritom zazuní; len rozmach vziať
nám, posošiť sa[217] — to jest natiahnuť
a spustiť luk: a brnkol, funí k cieľu
šíp, náš to úmysel… Nuž, na honbu!

PERITUS:

Ráč dovoliť, jasný kráľu: ešte prvej galilejských poslov opatriť treba rozkazmi, aby odišli. — Súrna vec —


HERODES:

Ach, pravda! — Tú ťarchu nielen zhodiť z chrbta, ale spadnutú nám na päty i odkopnúť, do priepasti zavaliť načim, tak je!… Uvažovali sme o rozkazoch tých i za noci, strhnúc sa tu i tu zo sna; uvažovali, no nezmenili, — ako vlastne znejú? Prečítaj nám ich, bedlivý tajomníče ty; ale krátko, stručne: len podstatu, samé jadro… a ty, vznešená a prozreteľná družko naša, ráč nakloniť tiež svojeho čulého uška, požičať nám pozornosti. — Hlavné body, hovorím, bez pisárskych zátočiek a okrás; lapidárne,[218] lakonicky,[219] sťa epitafy[220] —


HERODIAS:

Trefne, kráľu môj; tie majú byť ony nejednému…


HERODES:

Nuž ,nomen omen‘,[221] ľúba kráľovná? Aj podarená predskúška lovecká?… Práve preto, snažný Perite, rezko!


PERITUS (číta):

„Plnomocnému vojvodcovi Achisarovi, ináč Filemonovi — nakladáme: Vzburu, kde by sa ešte v Galilei prejavovala, nemilosrdne potlačiť, s pritiahnutím pomoci i posádok rímskych, tak pod Severom v našom sídelnom meste, v Seforis pod Priskom, v Kafar —“


HERODES:

A tak ďalej a tak ďalej!


HERODIAS:

A uprchlých buričov stíhať i za hranicou…


HERODES:

Prirodzene; je to na písme?


PERITUS:

Áno, panovníče môj. O tom však i osobitný prípis pôjde Vitelliovi.


HERODES:

Dobre. Ďalej a rezkejšie, milý Perite!


PERITUS:

„Po druhé. Zlapaných odbojníkov v pomere s ich zločinmi prísne potrestať: tak menovite tých, čo útočili na náš sídelný palác tiberiadský a ho porúchali — majúc bezpochyby úmysel doň vlámať sa a vydrancovať ho — poneváč nehnutému kameňu nedali pokoja, všetkých tých ukameňovať dať —“


HERODIAS:

Na námestí pred palácom, kamením z neho…


PERITUS:

Tak stojí, milostivá kráľovná. „— tých, čo v Seforis kaštieľ kráľovnin vypálili a ho vyrabovali, na tomže spáleništi rad-radom ukrižovať alebo, ak trvá požiar ešte, v ňom ich upáliť —“


HERODIAS:

Po predbežnom mučidle, Perite —


MANAHEN:

Ó, milostivejšie káraj, láskavý kráľu môj! Daj preniknúť môjmu úpenlivému výkriku aspoň v poslednej chvíli do komôrky srdca svojho! Orodujem, kolenačky ťa prosím… Pováž predsa…


HERODIAS:

Nemožno!


HERODES:

Nemožno, ľútostivý Manahene…


OBADJA (sticha k Manahenovi):

Neustávaj sa, braček; i ja mlčím, trebárs, hm —


PERITUS:

„— tých, čo v Sarepte spustošili vinice kráľovské, na tomojších morušiach povešať; vypustivších kráľovské rybníky tak skoro nevypustiť z väzby; čo lode kráľovské potopili v našom mori, tých tamže utopiť; čo v krajine za týmže morom —“


HERODES:

No, doslovne vyryté na blanku! Podľa rozhodnutia.


HERODIAS:

A o náhrade je tam reč?


PERITUS:

Na rozkaz. „Vetkých, poťažne ich potomkov pridržať nahradiť škodu —“


HERODIAS:

Sedemnásobne!


HERODES:

Pravdaže, náš svätý počet; ako i až na štvrté pokolenie trest prenáša zákon. Ďalší bod —


PERITUS:

„Po tretie: zbierať vojsko, nielen za žold, lež i núteným odvádzaním —“


HERODES:

Koľkosť jeho je určená, šak ver’? Ale čím viac ho, čím viac! Ono je najnepreniknuteľnejším pancierom, najpevnejším hradom každého panovníka; bez neho sme tône, aké, toť, tie valy vrhajú, ba tône mravenčích kopienkov… A zlé, nepokojné žijeme časy. Ešte dačo, zdielny tajomníče náš?


PERITUS:

Úprava o daniach, pane kráľu.


HERODES:

Ó, to je tiež hlavné! Zrovna tak, ako vojsko. Statný voj a plná pokladnica, krv a pot z ľudu pohromade… to je parenište, kde kráľovské planty rastú ako z vody, ako bralo mohutnejú, košatejú sťa tá obloha!… Prednes úryvkovite; lebo už dychtíme po priestore, stav za stavom vyzúvajúc tieto tiesnivé hradby, hoďas sú i široké dosť i vysoké… Nakrátko tedy!


PERITUS:

„Rozkazujeme staré dane povýšiť, nové uviesť; rozmnožiť clá a mýta; robotizeň zdvojnásobiť, zrýchliť skrze to stavby —“


HERODES:

Tak, tak. Pokladníku náš!


OBADJA:

Rozkáž, vznešený kráľu!


HERODES:

K tej úprave mal si priložiť rozvrh kráľovských potrieb; urobil si? Ak nie, doplň za horúca… Kráľovské potreby, nu, sú raz potreby kráľovské! — A čo pokazila pošetilosť poddanská, to panovnícka opatrnosť voľky-nevoľky musí napraviť, zahladiť: bohužiaľ, na zemi ináč nejde… Až sa odtiaľ do sídla navrátime, áno: do krajšieho ešte paláca chceme voviesť našu vzácnu paniu, a to popod triumfálnu bránu, sťaby v Ríme! Aj inde zamýšľame stavať, čisto v daktorom z gréckych… hej, v korintskom slohu: bude sa to jagať mramorom, akantom[222] venčiť, súladom usmievať; aj sochu umiestnime dnu: uhádni čiu, krásna družko naša! A druhú v podobe všetečného Kupida[223] k nej: vieš, roztomilá dcéro Salome, kto ním bude?… Nuž, kráľ je kráľ: s hlavou plnou nádherných myšlienok a plánov; so srdcom plným túžby oblažovať i blaženým sám sa cítiť: šak tak aj má byť, duchaplná Herodiado? — Ale, Perite, sme vari u konca už raz? Všetko je správne; škoda viacej i okamihu zmrhať… Chvalabohu! Oddýchneme si splna. — Na honbu!


TREBÓNIUS:

Ešte okamih, veličenstvo, len okamih. Hradník tu pokorne oznamuje, že noví posli došli práve s náhlymi správami, a to z Gadarenska a —


HERODES:

Čože? Nenávistný démon protivenstva už až ta bol by zaletel okľukou, a to napriek hrádzam a klietkam, postaveným v priateľskej — a či predsa len pre nás potmešilej Dekapoli? Za nami usiluje s kuvičím škrekotom, usadzujúc sa nám temer na krov, pod ktorým odpočívame?… Ale vysmejeme sa mu z celého hrdla a jedným úderom zahlušíme jeho počin, ako, toť, v Galilei! — Vy, Trebónie, Dionýze, Neandre… vy, naša rada, odoberte správy, vypočujte, ak potrebno, poslov, a záležitosť predložte najbližšiemu zasadaniu. Nadnes máme už svoje veľkolepé predsavzatie, máme, a od neho neodstúpime ani za svet!

Hoj, na honbu! Viď, — drahá manželka!
To abarimské lesy[224] tam sa tiahnu
sťa brvy obzoru, a výbežky
ich dva tu, sťa dve vetvy ohromné,
klin utvárajúc, plný ešte tône
(či snáď šiat všedných, ktoré zvliekol les,
nám k cti skvost odejúc?): tá dvojparuť,
to Fazga je. Tam zhučí poľovka
dnes, pohon zahrá hudbou neslýchanou
na tomto okolí. — Jak, hradníku,
že vskutku divý zachodí ta kanec
si na žaludi chutnať, rypákom
úhoriť pôdu?…

HRADNÍK:

Vskutku, kráľu môj.

HERODES:

Tak, domyslime, vtipná družko, si
(veď obraznosť je čarodejník, kaukliar:
jej priestor, čas je nič; zná presadiť,
kam chceme len); hej, domyslime si:
to kalydonský háj[225] tam hustohrivý,
kde netvor kanec páše neplechu,
kly rozpárajúc život nášho kraja.
kde aký postretá, a plodín žeň
v zárodku pustošiac už… Naňho tedy
náš pohon mieri, slávna výprava;
ja pri nej rád bych Meleagrom byť,[226]
no a ty, kráľko, ó, tys’ Atalantou[227]
už bez otázky? Ty ho poraníš
metnutou kopjou najprv, zašleš šíp,
jak vyrúti sa z húštin, sršiaceho
mu do oka. — Ja? Ja? Ak Šťastena
sa usmeje mi, snáď ho dorazím…
No, poďme, páni! (Var’ tiež bohatieri
tej výpravy, čo? —) Všetci hybajte,
krem ovšem tých, ichž k miestu viaže úkol;
aj panie, aj! Náš šperk… A honcov húf,
psi, zbrojnoši, kde?

HRADNÍK:

Všetko dolu už
vyčkáva hotové sa pustiť v pochod
na povel kráľovský —

HERODES:

Hej! Nosítka
sem purpurové pre kráľovnú! — Hach,
kde otroci sú s nimi? — Aký des,
ká neopatrnosť…

HERODIAS:

Nie, drahý pane,
mne toho netreba. Nech paripu
mi osedlajú: jak by víchrici
dal ohlávku —

HERODES:

Ajaj! I Hippolyta,[228]
pych Amazoniek?[229] A ja Tézeus[230] —?
Nie, Kalydonci sme dnes… No, a krásko
ty, Salome, jak? Ty snáď na krielcach
chceš? Na akých, rec; na motýlích? Lež
tých o tom čase sotva jest; nuž, hádam
na vtáčích skôr: tých rajky nádhernej?
Či na sokolích? Tie sú bystré zvlášť —
Však ty si dieťa krásy bohyne,
i od prírody máš už letky… hyšta,
Erotku,[231] huš —

SALOME:

Ja nejdem.

HERODES:

Nejdeš, ah,
a prečo?

SALOME:

Nechce sa mi.

HERODES:

Ako ľahko
ti vyhŕkol ten odpor z ústok! Bár
i okrídlený, ale chrústik preds’ —
Že nechce sa ti? Hm. — Veď môž’ byť, môž’ byť:
aj vôľu máš už, môžeš tedy mať
i nechuť jej; no, pováž, dcéro: ty
tak mladá ešte si, že tvoja vôľa
sa pripäť musí staršiu na vôľu,
na mohutnejšiu, by dač platila —
jak brečtan, aby nebol zemeplazom,
ho nešliapali, driek obopne
u duba, s týmto jednomyseľne
svoj spolčí vzrast i duh, mu zaliezajúc
až po vrchol: i cudzopasníček
bár trochu — nič to — tam si hovie, bujnie,
hosť plných, sinavých, lesknúcich sa líc,
a súrodné jak deti, s dubovým
svoj bratrí list… Máš príklad: takže urob,
ty povoj vzácna! Našej vôle tyč
jak vidíš, pevnú ešte, zelenú,
tej svojej útlej oviň úponkami
a granátových vencom kalíškov
nám prekvitaj. — Hup! Tedy —

SALOME:

Nie a nie.

HERODIAS:

Čo za vrtochy to zas u teba,
há, dievča protivné? Ký bučný rozmar,
vzdor rohatý!?… Tak zhusta začínaš
na šnúru stýbať[232] svojej povole
nám k úteche — a akej! — nehy, lásky
a vďaky perly — och, až napodiv
priezračné!… Och, až príkrych zrazených
to krôpky citov srdca detského?
Jak? Nehanbíš sa toľkých vypleštených
na teba očí, plných zazlenia,
jak chováš sa včuľ!?

SALOME:

Matka, kráľovná,
veď sama riekla si: s tým počtom liet,
čo svojím zvem — a je ich šak priam pätnásť? —
vraj, spáriť načim viac už vážnosti,
viac usadlosti, rozhodnosti. — Nuž
tých nabudla som, a tak odpustíš,
keď strvám na svojom a nejdem —

HERODIAS:

Výkrut!
Lež tá, čo vtedy bola kázala
ti zastať v šantoch a tys’ slúchla ju,
jak dieťa poslušné, tá istá teraz
ti rozkazuje hnúť sa z miesta, brať,
ísť… Rušaj, dcéro! Mať vždy poslúchať,
ctiť treba, vieš?

SALOME:

Ó, Bože!…

HERODES:

A keď kráľ
ti naloží (bárs vskutku ťažko padá
mu odlúčiť sa tvojho od otca;
vo svojej priazni neobmedzenej
tak nerozdielny k tebe je): v ten čas
čo?

SALOME:

Ani vtedy.

HERODIAS:

Zostaň tedy, hlavaj,
zanovit, drepej tu! — Iď do chyže,
do najzadnejšej, pykať! Semprónia,
Melita, Abda… vy ju strežte tam!

(Salome s niekoľkými dvorankami ujde dnu.)


Nech väzňom je —

HERODES:

No, škoda veľká, že…

HERODIAS:

Ech, zlostník! — Poďme.

HERODES:

A preds’ i jej spurnosť
je roztomilá, ako býva kvet
s načuchranými hnevne lupienky:
nu, plný práve, najdokonalejší
kvet, najvzácnejší… Hajde, na honbu!…

(Kráľ, kráľovná a dvoranstvo zväčša zídu z terasy a odtiahnu nádvorím.)

PERITUS (k poslom):

Choďte, čakajte tamdolu. Bez pomeškania i s naloženým doplnením prihotujú, zapečatia a oddajú sa vám rozkazy, že budete môcť s nimi bezodkladne odísť. Len potom hŕŕ! Voslep cez hory a doly —


MANAHEN:

Ej, s priťažkým bremenom, vzácny Perite; skoro sa zadychčia, ukonajú, ustanú — musia si odpočinúť, veru-veru!


TREBÓNIUS:

Oj, sú mladí, sviežich šliach a svalov; vychodených, bystrých nôh —


PERITUS:

Ohniví behúni, mnohovážny Manahene! — Iďte. (Poslovia odídu. — K jednému z dvoranov.) A ty, milý priateľu, zbehni za hradníkom a povedz mu, aby mal naporúdzi sluhov k odjazdu do Aškalonu,[233] s listami do Ríma a Antiochie…[234] (Zatrúbenie na rohu.) Hľa, lovčí sprievod odchodí práve; hradníka tedy už nezaneprázdneného nájdeš. (Dvoran odíde.)


TREBÓNIUS:

Vitelliovi píšeš totam, Perite?


PERITUS:

Áno, jemu: v zmysle poradného uzavretia, na čo i jej milosť kráľovná tak dôrazne upozorňovala.


MANAHEN:

Si ani mravec usilovný, Perite, ochoty až prchkej, náramnej! Škoda námahy, vyvinutej kvôli útrapám — hrúza!… Nuž a náš zhovorčivý Obadja vari onemel, a či s pány radci tu obzerá uháňajúci pochod poľovníkov? Hádam i tichý dohad medzi vami: stávka o kožu ubitého zvera, čo? Veď, ach, ten pohon, ten pohon!


JEDEN Z RADCOV:

Presviedčame sa navzájom, ale ťažko to ide kupredu, ani hore najpríkrejším vrchom — maninou protív, okľukami odbočiek…


TREBÓNIUS (k Peritovi):

A do Ríma čo si písal? Zaiste poťahujúc sa na tretí bod oných rozkazov?…


PERITUS:

Prirodzene, Trebónie: sme predsa v prvom rade Rimania, a štát rímsky nadovšetko…


TREBÓNIUS:

Tak, tak, priateľu: vo dva smery nám treba i pozerať i počúvať, dvojobličaj nakladať si nášho Janusa:[235] s očami z drahokamov, s buclatými naolejovanými lícami, sardonický úškľab[236] na umedovaných ústach, odhaľujúc zlaté zúbky…


PERITUS:

V záňadrí kľúč od všetkých zámok…


TREBÓNIUS:

Mhm, mhm. — Ale, milí páni spoluradcovia, byssomäkučký[237] Neander, zefírohladučký Pausanie —


MANAHEN:

Vskutku, nepoznal by si niekdajšiu čeľaď kahatskú,[238] namiesto žinenej, i to roztrhnutej kazajky, v tom riasnatom, našuchorenom nádhernom plášti a či zrovna peple! Včera samý horlivý Barak;[239] prez noc vytriezvelý, rozhľadený Sadoch;[240] od dnes rána ako pávy dvoriaci si prytanovia[241] — a večer?


RADCA:

Nevyčituj, Manahene! Tvoj zlienok[242] je ešte strakatejší…


TREBÓNIUS:

Nuž, páni radcovia, čas ubieha; poďme do práce!


INÝ RADCA:

Najprimeranejšie cieľu bude zasadnúť dolu v našej úradovni…


PERITUS:

Veľmi dobre. Ta snadno dovolať i dnešných poslov, prevziať správy od nich, vyslúchať ich —


TREBÓNIUS:

Poďme tedy; i ty, bohatý Obadjo, pravdaže i ty!


PERITUS:

Áno, áno, potrebný predovšetkým otvoriť štedré ruky. Ráč, veľkodušný Obadjo, ráč!… (Odídu nádvorím.)


OBADJA:

Hneď idem za vami, hneď!


MANAHEN:

No, čože sa škrabeš?


OBADJA:

Priveľa, priveľa toho na moju úbohú hlavu! Neunesiem, neunesiem: sklesnem! Sklesnem!…


MANAHEN:

Vidíš! A mne sa divíš… Nahliadaš už, chápeš, múdrieš?


OBADJA:

Hej, ale som predsa pyšný na nášho kráľa! Pyšný po vytrženie! Má dôvtip, vzlet, krasocit; k tomu je vysokomyseľný, okázalý, ctižiadostivý a v tomto smere neústupný, dobývačný, vytrvalý!


MANAHEN:

Huckaný, nutkaný, postrkovaný —


OBADJA:

Izrael môže, má, ba musí sa mu úfať!


MANAHEN:

Dokiaľ sa ešte citlivejšie nesklame v ňom —


OBADJA:

Neodmietaj nádeje, Manahene! Radšej tie pochýb mrákavy zafúkni na púšť!… Ale idem, oblažovať — ech! obťažovať svoj oblažený, ech! obťažený národ; no citlivá koža tá na kráľovi stane sa purpurom, nepochybujem… (Odíde.)


MANAHEN:

Bláhovec! — Lež či som ja nie horší od neho? Lebo čo som tu, načo som tu? Čo tu hľadám, čo čakám na úvratiach najkrajnejšej trpezlivosti?… Obrat, čo by znamenal návrat? Však v hlave závrat, a tu je obrat sem či ta: priepasť… Tedy prevrat? Ale vtedy ta za Chuzom! — A predsa ešte nie: o Jochanana hrajú lotri; ó, zmariť im tú bezbožnú hru, akže by sám Boh bezprostredne nepomiatol ich výpočet, zázraky dokazujúc v Galilei! — Zotrvám, musím zotrvať!… Ejha! (Odíde pavlačou popri strážnici na valy.) Darmo strážite vy tam hore, darmo, keď tvrdým snom zaspalo svedomie… (Zájde až na predné cimburie valov.) Ten pohon, ten pohon!…

6. výstup

Salome a za ňou dvoranky (zdnu).

SALOME:

Ja nezostanem v otupnej tej diere
vám ani chvíľky viac, nie, robte si,
čo chcete!

PRVÁ PANNA:

Ale, drahá princezná,
preboha… nech sa dozvie kráľovná, tak!
zle bude s nami! So všetkými zle;
vieš, jak je prísna, ako netrpí
ni najmenšieho priestupku.

SALOME:

Ja nedbám,
bár potká si ma, Abdo, čokoľvek!
Mne vzduchu treba ako vtáčkovi,
jak letáčkovi mne je treba svetla:
nie ako sove, hu! tej ohyzde,
lež operencovi, čo švihne sa
vysoko nad hniezdo, sťa kameň z praku
či lopta z mrštnej ruky hráčovej;
a hlboko sa v azúr potopí,
až k zátrate… Hľa, jak ho s chuťou chlípem
rty smädnými: v šír roztočený vzduch,
tú vodu duše… každým zdýmnutím
po celej vlne — ako omrklými
ho zrenicami hitom ujedám:
chlieb slniečka — ham! krajec po krajci,
kruch za okruchom: zlatovláknitom
po pletenáčku… Ó, jak zdravý pokrm!
jak sladký dúšok!

DRUHÁ PANNA:

Kňažná, presadne
nám v hrdle, zaľahne aj, uvidíš…

SALOME:

Iď, Melito! Si smiešna; zmľandravelý
máš žalúdok… Dňu kedy zaškodil
svit? Mrak už, áno: v ten čas chorie deň,
na podušku hôr skloní ťažkú hlavu;
čo úd, to kŕča prúd; čo dych, to vzdych;
keď prehliadne, to horúčkový zblesk,
a prerečie-li, z pŕs to balušivý
ston hromový…

TRETIA PANNA:

Aj strpčie, zhorkne nám
čo jeden glg, to väčšmi: zakúsiš,
princezná, že tie naše jazyky
sa pozdajú byť ľuľkovými listy
nadlho…

SALOME:

A nie hneď i na smrť jed?…
Chachacha! Nepi, Semprónia, juj,
bo otráviš sa bojsa, umrieš, veru!…
Kam myslí strach. A predsa nápoj to,
pri akom ani veselý váš Horác[243]
nepísal verše švárnej Glycere.[244]
(A falernské[245] šak poťahoval rád?
— A Anakreon, nevieš, Melito,
a, Abdo, nevieš, Dávid aké? — Ech,
čo po nich?…) Nápoj, akým opíjajú
sa striezliví hneď zrána, aby im
um zjasnel ešte viac, ak prípadne ho
hmlou sen bol potiahol — (Och, bár by sa
v ňom obľuboval kráľ, bár kráľovná
krv schládzala by ním… Ej, nech tam, nechže
si poľujú! —) Nuž, striedmu za pôjesť
tú, za pitku nech, nedbám, čokoľvek
sa prihodí mi!

PRVÁ PANNA:

Veď ty… ale my
tu: služobné. — Ach, poď dnu —

DRUHÁ PANNA:

Podriadené
my… Ó, poď! Prosím…

TRETIA PANNA:

Tvoje strážkyne,
hľa, povinné: to pováž, meravý
až zástoj. — Šetri nás, och!… Ináče
nám beda…

VŠETKY PANNY:

Beda nám!…

SALOME:

Ó, plachuľky vy,
vy kukulienky, chvejných mihalníc
či kriel: len brnknúť pred strašidlom, bár
i z vlastnej tône… Nono, vzmužte sa;
za všetko zodpoviem. Mám v moci kľúč
od srdca matkinho, mám! Majster Úskok
ho ukoval, ľsti pierkom opatriac
ho precibrenej, s lichôt zúbčaty
uškieravými: — skok! dnu do zámku,
pierečko vrt-vrt! — a už otvára sa
nám srdce dokorán, nám prívetom
zahudúc milým, uvítajúc nás
sťa hosťa vzácneho… Nuž, aké strachy! —
A veď čo tam dnu by sme robili?

JEDNA Z PANIEN:

A tu, čo kňažná? — Ani chládku, krem
hen biednej cypriše…

SALOME:

Tak nad oči
si nalož dlánku, švárna Keciho,
tak, aha — abo, chytro tienidlo
sem pávie! Nie mne, jej. — Ja rada tmavý
pýr na líci jak rumeň na ruži,
na nebi žiaru… Čo tu? O závod,
hľa, môžme behať po pavlačiach, valoch,
parkankoch — méta hen; nie Manahen
ňou stojí tam? — Jak vlasy skvejú sa mu:
sťa postriebrené; dovidí snáď lov,
tým baví sa: ich zábavou — hej, svet
sa celý baví, zabavme sa tiež! —
Alebo cypriš tú kto zlezie prv
a na vrcholci jej sa zakolíše
jak veverička? (Raz až z Libánu
som mala jednu: chutné zvieratko;
limbové oriešky mi lúskala,
a ja jej mandle zas…) No, liezť či behať?

PRVÁ PANNA:

Kde myslíš, princezná? To všetečných
preds’ detí zvyčaj! Kúsky chlapčenské!
Prostopaš, rozpust… Nie si deckom viac,
ak kráľovskému tiež dač také ujde;
na pannu si sa rozvila už, jejž
len nehy svedčí ušľachtilý šat,
spôsobov jemných rúška: zvýšiť krásu
jej vlastnú — a nie hrubých mravov tkaň:
tú krásu ponížiť. — Toť, i sama prvej
si k počtu liet si nárokovala
vážnosti čestný plášť: nu, skutočne
jak dcéra kráľovská!

SALOME:

Len pastorkyňa;
rob rozdiel, Abdo.

PRVÁ PANNA:

Ale kráľovi
i nad vlastnú ver’ milšia: vidno, vidno
to z pozorností…

SALOME:

Za tie ďakujem.
Chcem iné —

DRUHÁ PANNA:

Ach, hej, na vydaj si aj,
v rozkvete ruža plnom pôvabov,
túh vonných bohatstvo… Ó, šťastný ženích,
čo pojme si ťa!

SALOME:

Ja sa nevydám,
nie, družky moje, nikdy! Ja sa chcem
na smelú, mužnú devu vycvičiť
s odvahou bojovnou, čo všetky zdolať
vie nebezpečia, nezná prekážok
na ceste k cieľu; s bázňou, bleduľou
sa nesestrí… hej, na ženštinu chrabrú,
rekovnú — akých i náš dejepis
rad zvečnil ctihodný. — Tak národu,
hľa, slúžiť chcem, keď bude potreba,
viesť mužských zbabelcov… A preto viete
čo, priateľky? — Však sem zdnu koberce,
ich rozostlať tam — k vyskúseniu síl
dol’ na nádvorí podnikneme zápas.
dve a dve… áno? Napodobníme
po passah pôtky jeruzalemské;
zvlášť jeden podjem spáčil sa mi vtedy,
ten zopakujeme —

TRETIA PANNA:

Oj, ani stín
hier v cirku u nás v Ríme!… Bola som
nejedným prítomná, priam za vznešenou
Líviou sediac v kruhu dvorných dám
(s Germanikovou pri mne manželkou):
to boli zápoly! To podívania!
Jak obrovských by hadov kotúče,
schlpených v boji, vedno zahryzených,
sa valilo to s dusom arénou,
v prach drviac piesok: gladiátori
v liskavej broni — otroci, no chlapi! —
tu oštep spraskotal a zdunel štít…
a v obecenstve úžas hneď, hneď jasot —
Viac ráz ten istý z kolby závodník
odniesol palmu (slobodník aj iste
už z príčiny tej): junák urastlý
jak sosna samnitská,[246] pŕs širokých
a sýtych lýtok, s peknou, hrdou hlavou,
smev hravý na ústach i v pozore
zakaždým, či sám rany zadával,
či prijímal ich; no keď s pardalom,
úlisným dravcom to, bol potýkal sa,
i dodriapaný trebárs na tele,
až krv mu z ramien, stehien striekala,
preds’ vpokon zadrhol ho, zabral v pleciach,
po závodišti tak kol pošiel s ním:
tu všetko diváctvo vraz huplo z miest
a búrlive mu chválu výskali,
metali dary… Zdobnom vo výklenku
my strhali si vence ružové
(ja sama sňala zlatý Lívii)
a nimi sme ho ohádzali… To už,
hej, boli závody!

DRUHÁ PANNA:

A istmické
bys’ videla hry![247] — Hnedky pri mori
čo zráža sa tam dvojakými prúdy
v nápore hlučnom, smrečinový háj
posvätný stojí dumne: s veľkou sochou
Poseidonovou (od Pasitela)[248]
naprostred šírej, rovnej mýtiny.
Na mnoho honov tejto okol siaha,
tým otýnený hájom, pod strážou
prísneho boha s ostrým trojzubcom:
ten kolbište je. — Po ňom zápasníci
trielili koňmo ani víchrice;
alebo na štvorspräžných povozoch
frčali — nerozoznal špíc si kola —
a s rachotom, jak po oblaku hrom,
by dosiahli cieľ, chvojku povesili
na trojzub bohovi… Môj drahý brat,
tiež hodný mladoň, obratný sok v borbe,
bol posledne tam ostal víťazom;
i všetci sudcovia mu podali,
uveličení, s prôpoveďou vzletnou,
po venci z mladej, vonnej čečiny,
a so zástupom, pokrikujúcim
mu slávy vety celou za cestou,
ho sprevodili do Korintu, domov:
nie bránou však, lež hradieb prielomom,
na väčšiu česť. — No krátko zatým, ach,
on onemocnel ťažko — zomrel aj —
(Ó, Periandre môj!…) A všetky vence,
pamätné znaky jeho triumfu,
tie všetky s jeho chladnou mŕtvolou,
ač ukropené pŕškou našich sĺz,
spiašťali, zbĺkli, stleli na hranici:
krem hŕstky popola (ó, kedy zas
mi bude možno objať umu s ním!?…),
v dym, zápach všetko!… Z tých čias neraz, ha,
i teraz voniam ho —

SALOME:

Mne smrdí krv,
krv razí mi zas!… Páľte kasiové
kôročky!

PRVÁ PANNA:

Kňažná, čo to namýšľaš
si znova? Kde krv by tu vyliata,
kde, povedz; preds’ tu neľze obetovať,
len v Jeruzaleme… Skôr slaný čmud
to mora tam. — No, družky, prestaňte:
dosť bolo údivov, chlúb, otrasení
až čuvových! Nie, iba pre mužských
sú toho druhu stihy-dostihy,
vrh disku, kopje met a čo ja viem,
kých pokúšaní sudby rozličné,
počiny drsné, krkolomné fígle!?
Ženštine krotká svedčí zábava,
bez výstredností, rozptýlivá zľahka,
jak rozkladá kvet v krúžok lupienky.
jej prikrojená sklonom lahodným;
a najmä tebe, kňažná: sújmu krásy
a nadelení šťastných skupine…
Spev, poviem tak — priam harfu prinesiem,
tú z dreva almugim,[249] strún strieborných, šak? —
Ó, daj nám čuť svoj utešený hlas,
tú pieseň, princezná, tú sviežu skladbu
nám dopraj k pôžitku, ňouž poctili
ťa v Jeruzaleme, tú!…

SALOME:

Huhuhú!
Hu-hu-hú!… Hľa, ká dutá ozvena
zo všetkých kútov, že i Manahen
sa obozrel, čajs’ uľaknúc sa — sovy —
Hja, nie div: sova! Či ste počuli
tej noci húkať ju tak zdĺhave,
tak mátožne tú svoju vetchú skladbu,
ňouž poctila z nás — koho? Kto zná z vás?
Na závidenie pocta, vskutku!… Nie,
kde sovy velebia, ja nespievam!

DRUHÁ PANNA:

Ach, princezná, jak omrzlá si zase!
A to nás rmúti, uver —

TRETIA PANNA:

Mrzí tiež —

ŠTVRTÁ PANNA:

I trápi — najskôr nesúcosť, ach, naša —

PRVÁ PANNA:

Ba bolí zrovna, že sme zbytočné.

DRUHÁ PANNA:

Ó, nebuď taká! Zihraj, zmilej nám,
ty jaro veselé! —

SALOME:

Vieš zamestnanie
tu v tejto púšti pre mňa, Melito,
vieš? Čo je zač? Rec: zamestnanie však,
nímž jednotvárnu nudu prečariť
ľze v kratochvíľu pestrú, kamennú
netečnosť v živý záujem — no, označ
ho.

DRUHÁ PANNA:

Hudba, drahá kňažná! Odkedy
sme z Ramotu sem došli, sedmistrunnej
ni netkla si sa lýry, hľa; až cnie
si, chúďa, plačká —

TRETIA PANNA:

V noci čula som
tiež kanúť slzy zvukové, hej, hej!

PRVÁ PANNA:

To harfine —

DRUHÁ PANNA:

A predsa si tak rada
hrávala na nej; a ja rástla vše,
keď hrala si, jak pod úrodným dažďom,
na povedomí, z môjho návodu
že prospievaš tak, dokonalosti
v hre dosahuješ letkom… Doniesť ju?

TRETIA PANNA:

A tibiu ja!

SALOME:

Načo?

DRUHÁ PANNA:
Pokročiť
v tom krásnom umení, čo zošľachťuje
náš vkus, nám myseľ kúzlom opriada,
cit nasládza —

PRVÁ PANNA:
I harfa robí to;
viac ešte: ducha zapaľuje fakľou!…

SALOME:

Dnes nechcem hudby.

DRUHÁ PANNA:

Kňažná, melódij
vzor, veterný ťah z kvetných záhonov.
v tónine, jak med čistej, frygickej:[250]
z Partheniových najvnadnejšiu pieseň,[251]
vyvrelú zo srdca a do srdca
ľúbeznou krivkou, zvratom dojemným
vchod hľadajúcu… len tú jednu aspoň!
ti k obveseleniu, i k poteche,
keď zahráš ju tak, matke kráľovnej —

SALOME:

Tú teší nadostač kráľ.

DRUHÁ PANNA:

Nuž tak tanec,
ten vtelený už rytmus hudobný,
princezná! — Poď, poď, zvrtom vretienka
späť — zo svetlice do svetlice —

PRVÁ PANNA:

Ech,
váš bakchanálsky rozpust!…[252]

DRUHÁ PANNA:

Nie ten, Abdo,
lež celkom iný: neha s pôvabom —

TRETIA PANNA:

Var’ Titiov?[253] Oj, tomu ide chýr
tam u nás! Pestujú ho naporad
v palotách rímskych, kde len ples sa zavdá,
jak vzácny výkon. — V novom paláci
okázalého u Mamurru prvú
mu dali osnovu i tančili
ho šviháci a slečny od šľachty…

DRUHÁ PANNA:

Nie, Semprónia, iný: samotanec
pre pannu. Ovšem, plný ohňa tiež
(veď výron mladosti), no stlmeného,
jak na zápal keď sadá bledý stud:
hej, ako túžba horí a nie vášeň,
a predsa túžba mocných pohnútok;
vlnenie tela zľahka sčerené
na súmer, výraz harmonický: citu
po údoch obeh, rovný krvnému,
sa zjavujúci v driečku ohybe
sťa trsti šumnej, v hrdom zdmutí ňadier,
v pochyle hlavy milostnom, jak kvet
svoj skláňa kalich; v rúčok posunkoch.
jak vence roztáčal by; v smeve žhavých rtov,
v očí svite vábnom, v riasnitom
tryskote, hmýre nôžok… Hudby prúd;
však sľubujúci záver, jak keď potok
a riava zídu sa, sa objímu,
v chorovod pustia, zasvätia, kde brod
hod lásky — záver: sňatkošťastný túžby
stret so splnom —

TRETIA PANNA:

Však tanec sapfický?

DRUHÁ PANNA:

Ten. Znáš už, kňažná, dosť ho z pokusu:
krok, skok, dvih, spád — a spáčil sa ti veľmi —
Tak božská Sapfo, v skvostnom úbore
hier pýtických,[254] staď veniec kol čela,
no vlasy, ambrou vonné, spustené,
a hrajúc na lýre — tak na skalisku
sihote rodnej ona tančila
a na perutiach rytmu labuťou
klesala do vĺn morských…

SALOME:

Ja sa nejdem
utopiť.

DRUHÁ PANNA:

Bohchráň, drahá princezná,
len splynúť v slasti jazierce. — Ó, poď sa
ho doučiť!… ver’ kráľa prekvapíš!

SALOME:

Ja prekvapovať kráľa nebudem,
nie, nikdy! Načo? Začo? — Naopak
bych mala príčin, ale zarážať ho
až po úžas! Veď viete… Ostatne
ten tanec zvláštny, áno, druhý raz,
Melito: chcem ho vedieť, avšak včuľ
už pokoj dajte mi; ste nátisklivé,
po neznesenie dotieravé. — Preč!
Dnu radšej choďte: postarajte sa,
by moje milé vázy, amfory
nestáli prázdne, pusté — z prvého, ach,
domova veci, práce majstrovskej,
s povypuklinou skvostnou, ktorú som
obdivovala často, s rezbami
(trúchliacej Nioby[255] to; Demetery[256]
so snopom, s fakľou — )

PRVÁ PANNA:

Paberkujúcej
Rut,[257] kňažná, to Rut!

SALOME:

(Pirithovej svadby;[258]
jak Achil súboj zvádza s Hektorom…) —
pamiatky — a hľa, dávno bez kvetov!
No, poslúchnite! Mňa už zabaví
hen Manahen skôr —

(Dvoranky sa utiahnu.)

Hohou, Manahene!…
Dopočul. — Obrátil sa, ide sem;
dosť trčal na tom štíte závratnom,
jak strážnik-vojak, stĺp — tam rovný tomu…

MANAHEN

(pospiechajúc spiatky, kade sa bol vzdialil): Ten pohon, ten pohon!… (K strážnym na veži.) Len strážte, strážci vy hradu! Ale „Hospodin je hrad potlačených, hrad v časoch úzkosti… Nedopustil nikomu potlačiť ich, a potrestal pre nich kráľov… Preto neboj sa strachu nočného, ani strely, ktorá lieta vo dne…“ (K Salome.) Počul som ťa volať. Tu som: čo rozkážeš, milá princezná?


SALOME:

Tak dlho visel si tam nad priepasťou, až som tŕpla, že zakrúti sa ti hlava a spadneš do nej. Vari meral si jej hlbiny? A či si pozoroval tú slávnu honbu kráľovskú? Ako, darí sa im tam — lišiakovi s kušou a vlčici s kosílkovou dušou, chachacha! — Popadli, ulovili už niečo?


MANAHEN:

Neviem, princezná: ruch som, áno, videl, počul za vánkom povyk a hurhaj, no to je všetko. A priepasť tam nesmierna — len kto ju kedy presklepí a čím? Dúhou zmieru, tým božím mostom hádam… kto a kedy? Ej, pohon, ten pohon!


SALOME:

Ale sem poď, milý Manahene; tu na podstavci stĺpu (stĺp k stĺpu, vidíš — a tá šelma s rozzevenou tlamou, však nehryzie?), tu sadni si ku mne a buď mi spoločníkom, ale dôverným, vieš, úprimným! Nepochlebuj, nezastieraj, neokolkuj: a ani ja nebudem ani líšťaťom, ani vĺčaťom. — Tak sa mi činí, nie si ošemetník: jediná výnimka v hromade pokrytectva a lži u dvora; nuž pohovorme trochu spolu osamote. Ach, Manahene, mne je tu tak nekonečne nudno, do zutekania otupno medzi týmito múrmi večne zakabonených tvárí, s lupkavými okáľmi kadejakých oblúd… strach, hrúza, až sa strasiem vše; opravdivý to vyhnanec, brloh diabolský!… A ty sa ako tu cítiš?


MANAHEN:

Podobne asi tak; no čo robiť? Kráľovskému povleku musí sa ľúbiť, i keď ho ťahajú po tŕní…


SALOME:

Pekne od teba, verného povleku kráľovho. Lenže, Manahene, odprvoti pozorujem, že sa trháš, rusáš, zachytávaš sa, tratíš po franforci, až konečne docela ustrnieš niekde v ježatej chrasti —


MANAHEN:

Myslíš, princezná? Óvi, z tak slabej som látky? A predsa temer bych riekol: bodaj, bodaj, čím prvej…


SALOME:

A predsa neustrnieš tam, neuviazneš, trebárs vzdychol si si na to; lebo i to badám: začínaš sa duriť, hnevať, chlpiť, protiviť sa kráľovmu poťahu. Toť, i predtým, keď vydával oné rozkazy. — Ó, mne nič neujde, Manahene, bárs zdám sa byť bezstarostnou, povrchnou, tekavej, detskej ešte mysle dievčinou: nič, pane dvormajstre, ani mrk oka čo jak preletný, ani úst osrk čo jak tichý, záchvej brady čo jak ľahký…


MANAHEN:

Keď mnoho tých zádrapčivých tŕňov, bodavých ostňov, kňažná, ej, veľa! A pichajú na všetky strany, vinného, nevinného bez výberu, bez ohľadu. — Ale mladosť-radosť, princezná! Nač trápila by si sa tým? Tekaj i ďalej bezstarostne, ako šťastný motýľ, veselý vtáčik —


SALOME:

Ten v tŕní, tento v klietke, šak? — Manahene, mladosť — i žiadosť, nezapomeň; a ja, áno, žiadam si, chcem vedieť: prečo vlastne potulujeme sa takto po krajine, nemajúc nikde stáleho pobytu? Čo je ale pravá príčina toho? Rozlož mi.


MANAHEN:

Ó, škoda zaťahovať tieňom tvoju svitavú tvár!…


SALOME:

Nelichoť, Manahene! Vymienila som —


MANAHEN:

Mám nešetrný byť naproti tebe, kňažná? Drsnou rukou poskubať pradivo tvojich jarných snov? Nesvedomite okradnúť ťa o radosti prítomnosti a rozkošný výhľad do budúcnosti protivnícky ti zacloniť, zatarasiť…? Nie, na to nestačím; jednoducho, nemôžem byť tak ukrutný. Ostatne, i pri svojej mladosti dômyselná si natoľko, že príčinu tú snadno vypátraš a poznáš i sama, ba akiste aj znáš ju už, alebo aspoň makave tušíš… Och, Bože!


SALOME:

Strhol si sa, Manahane; čože, predvídaš vari niečo hrozného? — Ach, si zasmušilý, trpký, utrápený, ako nikdy dosiaľ… Podľa toho kráľ musí mať mnoho na duši —


MANAHEN:

Ešte viac jeho radcovia, nepomerne viac, ak nie všetko!


SALOME:

A ty mu neradíš viac, ty jeho, vraj, dôverník prvej triedy?


MANAHEN:

Len odrádzam, princezná, už naradené, a medzitým kráľ si myslí, že ho zrádzam. Ó, trýzeň môjho položenia, ťarcha postavenia môjho!…


SALOME:

Verím ti, Manahene, ale seďže. — A predošlá kráľovná čo bola za osoba?


MANAHEN:

Nemôžem neuznať: pravý anjel, kňažná, pravý anjel!


SALOME:

A predsa kráľ zavrhol ju, desné! — A moja matka, čo je odvtedy pri ňom?


MANAHEN:

Princezná, odpusť, tu nie moje, ale matkino srdce otvor a nahliadni doň —


SALOME:

Úhor si, Manahene! Do smiechu, ako sa vieš vyšmyknúť; a predsa i okolky som vylúčila. — No, dobre, sama budem odteraz zrkadlom kráľovniným, a naopak: a bude skúška a posudok až na najdrobnejšiu piežku… Ha! A môjho otca poznal si, Manahene?


MANAHEN:

Veľmi dobre, princezná; bohatý, no ctihodný pán —


SALOME:

A milujúci otec! — Podistým i manžel taký. — Ó, kebys’ vedel, ako ma rád videl, nevýslovne rád! A uver, i ja jeho — ako ma maznal, zahŕňal najvyberanejšími dobrotami!… Chybí mi, Manahene, chybí mi; celý svet mi je prázdny bez neho! — Dokedy mám ho ešte postrádať?… Ó, jaj! — Manahene,povedz, kde je? Kde je?


MANAHEN:

Bohužiaľ, ani potuchy nemám o tom, drahá kňažná.


SALOME:

A či ho vidím ešte kedy? — Jak rada bych ho uvidela, rada!… Budem sa Bohu modliť!…


MANAHEN:

Najlepší prostriedok, princezná, áno. — Ale idú radní páni. Hach! Ten pohon…


SALOME:

Tí večití vyrušovatelia! Čo chcú tu? Ani sa človek vytúžiť nemôže! — Kam ideš, Manahene? Zas na ten strmý zráz tam? Ani na krok; ja ťa tu potrebujem —

7. výstup

Peritus, Trebónius, Obadja, radní páni a hradník (objavia sa na nádvorí): onedlho dvoranky (pribehnú na terasu z vnútra hradu).

PERITUS:

Tak súdim, pokonali sme všetko, čo bolo na dennom poriadku, a pokonali tak, ako sa patrí. Šak, láskavý priateľu, Trebónie? Šak, opatrní páni radcovia?


RADCA:

Oj, áno, všetko, výtečný Perite, všetko do byle —


INÝ RADCA:

A dôkladne, dokladám ja. Tvoju rafiu,[259] ňouž krasopíšeš či ryješ, umný Perite, i s pravicou hodno pozlátiť, naozaj!


PERITUS:

A, hojom oplývajúci Obadjo, ty ani neprisvedčíš?


JEDEN Z RADCOV:

Neskúpže, Obadjo, neskývraž…


OBADJA:

Och, hej, hej! Všetko sa urobilo v zvrchovanej, natrasenej, doliatej, pripustenej a akej chcete miere. Uch, hej! Hej…


TREBÓNIUS:

Á, pozriteže: milostivá princezná naša chodí si po slobode! Teší nás, nesmierne nás teší —


SALOME:

Manahene, počuj len tú neomalenosť!… Nuž, po slobode chodí, ako chodila vždy, odkedy opustila kolísku so šarlátovým podnebím: viete, drzci!?


PERITUS:

Ó, maličký žartík, vznešená princezná!…


RADCA:

Zaiste, čo najnevinnejší —


OBADJA:

Och, hej: od včasného rána len žartuje sa tu u dvora! Pohon drží na žarty, štipľavej chuti divinu…


TREBÓNIUS:

Ozaj, čo je s honbou, ľúbezný dvormajstre? Videli sme ťa, ako prikovaný stál si dlho na štíte valov a uprene pozoroval. — No, čo? Nastol nám svoje podivné skúsenosti; práve tá zvedavosť nás vyplašila. Čujme!


MANAHEN:

Neviem ničoho.


HRADNÍK (k strážcovi na veži):

A vy, strážni tam hore, čo ste zbadali? A či ako obyčajne chytali ste lelky?


STRÁŽNIK:

Nie, pane hradníku! Prisahám ti, že sme mali oči na všetky strany… I len teraz vidíme tlupu, akoby sa obracala smerom k nám; tak je, sem zaberá…


STRÁŽNIK (z druhej veže):

To iný húf, zadnejší — nebodaj posli zase; ale, hľa, s jagotavou zbrojou… vidno, žoldnieri…


SALOME:

Ako si zmrzol, Manahene! Čo ti je? Nepôjdeš odtiaľto; pri mne musíš zostať —


TEN ISTÝ STRÁŽNIK:

Druhý, oveľa väčší — áno, ich kráľovských milostí sprievod — ľaď! Teraz vyhŕkol na okľuku spoza neďalekej homoly… Pustili sa vo výcval, trielia… čochvíľa budú tu!


HRADNÍK:

Ten však ste predsa odpásli, kým bol obďaleč; počkajte, spozdilci!…


PERITUS:

Ale by to už boli dopoľovali? Tak chytro? Nemožno —


JEDEN Z RADCOV:

Ak sa im — bohchráň — prihodilo dáke nešťastie!


OBADJA:

Alebo — dajbože — veľké šťastie ich potkalo! Pozrážali všetko, čo nadurili a zazreli… Ha! Budeže to za korisť kráľovská… Och, náš milostivý kráľ je vyvolený šťastlivec! Mám pravdu, Manahene? — Najtiaž nacielené, frk! i ulovené… Šťastlivec nad šťastlivcov, hovorím vždy —


TREBÓNIUS:

A kráľovná jej milosť ničmenej, ba trochu i nad neho. Najtiaž rozhodený, totiž čereň,[260] skok! i ulapený — krásny jeleň. — Zbehneme im v ústrety, pravda!… (Zatrúbenie na rohu.) Ha! Tu sú; pospešme, priatelia! Sponáhľajme sa. Ľúby Manahene, nech sa ľúbi…


OBADJA:

Áno, áno, všetci do jedného! Dolu, dvormajstre… do brány, pred bránu!…


SALOME:

My tu počkáme s Manahenom.

(Z nádvoria všetci sa stratia. — Dvoranky vyrútia sa z portálu.)


DVORANKY:

Čo to za znak, vzácny Manahene? — Aké náveštie? — Návrat kráľov z honby? Už?


MANAHEN:

Áno, kráľ sa vracia —


PRVÁ DVORANKA:

Joj, poď dnu, drahá princezná! Hybaj —


VŠETKY:

Poď, ach, poď!… Na nás ber ohľad!… My vyhoríme…


SALOME:

Už som vás uistila, že nemáte sa čo báť; zabudli ste? — Som silná nadosť; a ty, náš rozčúlený dvormajstre?


MANAHEN:

Zbieram sa, vidí Boh, zbieram, ako len vládzem; ach!… Už vychodia sem na nádvorie —

8. výstup

Kráľ Herodes, kráľovná, Peritus atď. a predošlý sprievod.

HERODES:

Hej, trochu privčas vraciame sa, šak,
pánovia? — Ešte ste nás nečakali
o tomto čase; len keď slnko, ten
dňa lovec zlatý, zájde, vtedy že
tiež zapadneme v ponočný náš zámok,
šak pravda? — Inu, malá nehoda
(lež zľakli sme sa ako velikej…) —
jak, miláčku, už necítiš nič v údoch
z boľačky prvej? —

HERODIAS:

Pranič, kráľu môj!
Aj nehodno viac spomnúť — prosím ťa,
nie viac…

HERODES:

No, chvalabohu! — Bezuzdná
paripa — však svoj harc i zaplatila
na mieste —

HERODIAS:

Škoda bolo zvieraťa
zdarného cviku: temer s rozumom,
s nohami ako v štvoro rozkálaný
blesk, šiki-miki preskakujúci
diaľ za diaľou; jak hodváb mäkučkú
pod dlaňou hrivu na oblúku šije,
frsk iskier z nozdier; s hviezdou na čele,
jak súmrak ju má zavše (brnavý
ten noci komoň), ku nejž očí pár
žiarlivým náhli vzblkom… Škoda ver’ —

HERODES:

Už sa stalo. — Ráč rameno mi podať.

(Podchodia nádvorím.)

SALOME (zbehnúc z terasy):

Ó, kráľu, otče! Matka kráľovná!
Vítam vás doma! Ako najvrelšie
detinským srdcom uvítať vás možno.
Jak nekonečne rada som, že ste
sa navrátili! — Celá okrievam
jak poliaty kvet, už-už uvädlý:
aj bez odlihu[261] za obživu štedrú
vám, jak on zdvihom snietok, ďakujem;
dovoľte vaše ruky pobozkať…
Tak cnelo sa mi, ako som banovala
za vami, že už rady neznajúc
si so sebou, v tej tvŕdzi náramnej
som zažiadala vám — (ó, nekárajte
ma pre sebeckosť!… Kto môž’ za lásku,
že priťahuje k sebe, čo jej patrí,
na spôsob, aký k službám stojí jej?),
hej, žičila som miesto úspechu
pútajúceho nezdar vám, čo berie
chuť, odstrkuje; ba až nešťastie
(nie podivné, zle žičiť komu z lásky?),
to som vám priala: ovšem, malinké,
len statkujúce na to, aby vás
späť poslalo tej, ktorej patríte,
mne do objatia! — A tu ste mi oba!…

HERODES:

Jak roztomile povedané! A
viem, cítené aj —

HERODIAS:

Zase poznávam,
že dcéru mám; však aj buď poslušná
vždy: a tá naša rozvetvená láska
štep života ti prepne nebesy…

SALOME:

Ó, radosť!…

HERODES:

No, hor’ poďme. — Salome,
ty okrídlená mladosť, po schodišti
ty buď nám sťaby bájnym poťahom;
však Venušu to vozia holúbky
v škorúpke slimačej? — Lež musíme sa
ti o náručku čopriam postarať…
Tak. — Sadnime; veď spočin po tom hone
však ujde na chvíľku, čo, víchričko?
Hej, vejáre! — Nuž, páni, Perite,
môj Manahene, Trebónie… všetci:
že výlet náš tak skoro zahnul v zlet,
sa nemívajte[262] azda, že var’ bol
kým brnkom vrabäcím; oj, polet bol to,
ak orličí nie, iste sokolí —
náš lov sa udal —

HERODIAS:

Nad očakávanie!
HERODES:

Tí poľovní psi: Labros, Hekuba —

SALOME:

A moja Fides tiež?

HERODES:

Och, vítaný
môj pomyl ty!… Hej, každý hafák stál,
či vlastne sliedil, skučiac, štekajúc,
na výške svojho v honbe povolania
(čo najvyššie je z povolaní psích),
v zrak sústredený, v sluch, čuch, spech i chtíč.
Nadarmo bzikol jeleň, zastrečkoval
sťa vrtidlo, kde priala poloha
mu čistiny; či strelou naprosto
hor’ príkrym brdom zvirgal, fučiac-sršiac,
sa oháňajúc parohy… bol náš!…
A srnka, švárna panna z dúbravy —

SALOME:

Čo, chúďa?

HERODES:

O tej tedy pomlčím…
Len čo sme práve chceli nasledovať,
lov kalydonský: ten — ech, verte mi,
na moju ľútosť najväčšiu i s dávkou
až pohoršenia — špatne zlyhal nám;
bo divý kanec vystal —

HERODIAS:

Hoj, nie, kráľu,
nezlyhal lov a kanec nevystal:
ja tohto zhliadla hrnúť úvalom
a videla ho hneď i v osídle
polapeného; práve preto dala
som na závierku honby zatrúbiť
tým triumfálnym rohov zahraním,
bo šťastlive už v ten čas došla cieľa
v tej koristi…

MANAHEN:

Ó, Bože! uchovaj…

HERODES:

Jak? Kde? Čo? Zjav mi, čarovná
ty lovkyňo! Daj svojej rozumieť
mi reči, sfingo dômyselná —

HERODIAS:

Aha,
ho vedú práve — sem ho vedú, haj!
Tam dolu, kráľu, viď! — Toť, divý kanec,
čo pôdu našu voskrz sprerýval,
nám povyvracal česti, slávy sad…
Či zlyhal lov?

HERODES:

Až stŕpam…

9. výstup

Ján Krstiteľ s hlúčkom učeníkov a čata vojakov.

JÁN:
Pusťte ma!
Ja u dvora som mal vždy voľný prístup —

HERODES:

Ach, Jochanan! On…

HERODIAS:

Či nie divý brav
aj, v klepci už!?

MANAHEN:

Muž boží, na ktorého
sa nebo ohliada a výsady
kráž tká mu z paprskov!

JÁN:
Chcem predstúpiť
hneď pred kráľa a pred kráľovnú, hneď!
Nezadržujte!…

(Podíde nádvorím až po stupňovie terasy; za ním postúpi i sprievod.)

Tu som. — Ja som hlas
volajúceho v púšti — teraz k vám:
Pokánie čiňte, lebo priblížilo
sa božie kráľovstvo!…

HERODES:

Ach,Jochanan,
ty si to vskutku? V takom odeve…
tak spustlý?…

OBADJA:

Nekľudník, fuj! — Neúctivec…

DVORANIA:

Hmyz púšte! — Bodliak neobrezaný! —
Obluda!…

JÁN:

Predsa v čistom, kráľu, bo
v nepoškvrnenom šate prírody,
zvlášť vnútri, pane!… Doňho preodievať
som uzval sa kol nahých na duši
či trhanov, jak skromný služobník —
i váš; no iný, väčší odo mňa,
on nablízku už, čo v kment posvätnosti
svet preoblečie!…

HERODES:

Tvojej prial bych si
porady v našom položení —

HERODIAS:

Čo?
Že jeho rady? Rady od buriča,
od pomluvača?!… Rozum, kráľu!… My
už poradíme sami si — i s ním!

HERODES:

Ba rady, kráľovná, jak predošle
nám múdre radieval —

HERODIAS:

Nač?…

JÁN:

Pozvals’ ma,
vraj, preto: tí mi hen —

HERODES:
Ja, Jochanane?
Ja? — No, hej…

JÁN:

Ale ja vám radil už,
čo najlepšieho viem — tresť božích rád —
a volať, ponúkať vás neprestanem,
vás búriť, plašiť v tupom svedomí:
pokánie čiňte, spupní hriešnici
vy, pokým ešte čas vám dáva stihu,
vám struna božej zhovievavosti
hrá… Ani králi nie sú bohovia
na zemi, ale biedni smrteľníci,
jak žobráci; a pod zákonom sú
i s poddanými rovným: ani im
nevoľno prestupovať desatoro
beztrestne, ani dopúšťať, by ich
kto prestupoval z poddaných. — A vy,
vy, kráľu, tak ste ťažko zhrešili
a hrešíte čo deň, to znova proti
nim bez rozdielu, bez výnimky… Stojte
už, kajajte sa!

HERODIAS:

Aký vzteklý brech!
Uf! Ovejte ma —

HERODES:

Jochanane, vieš,
s kým hovoríš?

JÁN:

Viem, s kráľom hovorím:
s úhlavným v jeho ríši bezbožníkom!

HERODIAS:

Och! Porazí ma… Drzosť bezmedzná,
rúhanie… počuli ste?

DVORANIA:

Bez hraníc
opovážlivosť!…

HERODES:

Ej, moc nášmu uchu —

MANAHEN:

Ó, neutkvievaj na površí slov,
môj kráľu, horkej slupke ich, lež okús,
čo skrýva: jadro dobrej pohnútky!

UČENÍCI:

Ach, odpusť preto, kráľu, mu…

HERODES:

Cit tam!
Mlč, Manahene!… Tedy pravda to,
čos’, Jochanane, Jeruzalemským
bol vypovedal o nás? Žalovali —

JÁN:

Netajím toho.

HERODIAS:

Ani netají!…
Čo chceš viac, kráľu?

HERODES:

Ihneď odvolaj
tu urážku tú našich veličenství!

JÁN:

Ó, nikdy!

HERODIAS:

Ani neodvoláva!…
Mám utopiť sa v slzách, manželu?
Viď prúd ich, príval…

SALOME:

I ja plačem, matko!…

HERODES:

Odvolaj! Naprav!… Kráľ ti nakladá.

JÁN:

Boh zbraňuje! Lež napravte sa vy,
a vyrovnané, zahladené bude
na priamu stezku života… Čo brud
dnes na vás, zbronie v stud; čo škvrny pieh,
v sneh zbelejú; čo hnilý vo vás kvas,
na milý sčistie jas… Nie hodno trudu,
námahy, boja? Začni, Herode,
od smilnej postele —

HERODES:

Je zákonná!

HERODIAS:

Hach, hrúza, hrúza!… Mám sa bôľu zhrýzť
dať, hanbe spáliť? Pokiaľ dovolíš, ha,
ten bryzgot, kráľu? — Zhyn mu, stresci ho!

MANAHEN:

Pamätaj, pane: uznal si, že svätý
je, spravodlivý!

HERODIAS:

Pozri zástupcu
si v miláčkovi!… Nepochváliš ho?
Chachacha! Posmech!

HERODES:

Pozor, Manahene!…
A, Jochanane: zakazujem ti!…

JÁN:

S tým ložom začni, hej; tak pochyť stôl
a naložený žrádlom, pitkou prekoť!
Hnoj beztak: na zem s ním. — Dom dokorán
vtom pootváraj, nech ho prevetrí
vzduch boží naskrze a pekelný
vyženie z neho navždy pach i puch!
Na rínky potom zájď, kde sedia biedy
a vykladajú krivdy na odiv:
poskupuj, zaplať… nahraď spústy škôd;
ujm naplň podolky; vráť úchvatky;
čos’ pokaličil, vylieč, obveseľ,
čos’ zarmútil; až do výmoku krvi,
sĺz trysku potlačené odbremeň…
tak naprav všetko! Tak sa pokajte,
hold vzdajúc pravde božej, dobru ľudu
sa obetujúc cele, tak, tak… priam,
priam! Ináč v ruke Izaiáš prorok
má ešte zvyšné bremä pokuty
(pri Idumejských zvýšené, čuj!): ním
vás zavalí a vyrkne smave, jak
nad babylonským kráľom: Aj, jak prestal
násilník! Záhou prešlo dychtenie
po zboji zlata, buji rozkoše!

OBADJA:

Huch, neslýchané!

HERODIAS:

Do žalára s ním!…

MANAHEN:

Ó, kráľu, pováž, šetri proroka!

HERODIAS:

Čuj zradcu, jehož plekals’ na prsiach,
či nepodáš mu napospas i srdce?

HERODES:

Ký útok!… Ústa obom prichlopte!

JÁN:

Vráť, ktorého si ani nesplodil,
vráť decko otcovi!

HERODES:

Čo blúzniš, ty,
ty?…

HERODIAS:

Lotor!

SALOME:

Mňa, mňa vrátiť, komu?

FILIP (predrúc sa z húfu):

Mne,
mne!… Ó, že ťa zas vidím, dcéra moja,
po toľkých dňoch a nociach strádania,
po toľkých útrapách! Som otec tvoj,
poď v náručie, poď! Otca objím si…

HERODES:

Jak z vyhnanstva sem prísť sa opovážil,
a pod záštitou zvodcu tohoto?

HERODIAS:

To šudier, Salome, ni na piaď…

SALOME:

Nie,
cit vraví mi: je otec! Nedrž, pusť
ma k otcovi!… Ó, pomôž, Manahene!
Skoč, otče! Vyrvi ma —

FILIP:

Hneď!…

HERODES:

Lapte ho!
Odzbrojte!

HERODIAS:

Oči zastrite jej, sluch
pridržte!…

SALOME:

Rata!…

HERODIAS:

Odvlečte ju preč!

(Dvoranky odvedú Salome.)

A toho skoliť!…

FILIP:

Och, ty zverská žena!
Tak skoľte — no, nie, dieťa svoje chcem
raz ešte poláskať… Ha! Bránite
mi; prekliesnim si cestu, prekliesnim
cez všetkých pekiel prieky!…

(V ruvačke spadne, dobodaný od žoldnierov).

Slobodná je… (Umrie.)

JÁN:

Krv jeho na vás, vražedlníci!…

HERODIAS:

A toho do okov a do temnice
s ním najhlbšej!

HERODES:

Hej, uväznite ho —

MANAHEN:

A mňa s ním, kráľu! Mňa s ním…

HERODES:

Hanbi sa,
ty nevďačníku!… Preč s tou mŕtvolou
spod strechy našej!(Hradník zbehne dolu.) Fi, jaj!
Odfúknuť si
dnu — na pokoj, ak možno…

(Z terasy krem Manahena utiahnu sa všetci.)

DÔSTOJNÍK (k vojakom):

Zaberte
to mŕtve telo — svoju trofej preds’ — (K Jánovi.)
Ty, zločinče, však hybaj!…

JÁN:

Idem už,
sám idem, tvrdý mužu; nástroj si,
viem… (K učeníkom.) A vy… (vidím víťaziť, ach, zlobu;
no verím, na čas len…), vy kurence,
zľakané prvým zhľadom jastraba,
lež skoro, úfam tiež, i otužených
bŕk, srdca mužného, bo skúšenci,
vy bežte k nemu: že sa pýtam ho,
či on je vskutku, ktorý prísť má, a či
iného máme očakávať?… Hej,
a s odpoveďou ponáhľajte sa,
by neprišli ste pozde! — Prvej však
tu tomu ešte, utrpiteľovi,
česť spravte poslednú — a slušný hrob —
(Odídu.)

MANAHEN:

Ó, Bože! Prorok tvoj, a v okovách!…
Kam z tejto vyhne múk, kam? — Závidím
ti, Chuzo! Tys’ to predvídal a pošiel,
šiel… šťastlivý! — Kam, kam? Von z obzoru
krívd rozpustu… či preč? Ba do písem
tých ešte — prorockých: tam azda sprýšti
zdroj posily, lúč bleskne potechy…
(Zájde do hradu.)


[188] Dioskuri — Jupiterove deti Castor a Pollux (hviezdy)

[189] Orion — súhvezdie

[190] Aldebaran — hviezda

[191] Aratos — grécky básnik a hvezdár (v 3. stor. pred n. l.)

[192] Hipparch — Hipparchos, hvezdár z Malej Ázie

[193] Ptolemajci — z mesta Ptolemais, neskoršie Akko (sýrske mesto na pobreží Stredozemného mora)

[194] Alexandria… tak trochu som stadiaľ, pokŕmený jej mudrcmi, napojený z jej knihovne — prístav na Stredozemnom mori v Egypte. Obdobie od III. stor. pred n. l. do IV. stor. n. l. sa vo vývoji vedy volá alexandrijskou érou; vtedy kvitla okrem iného i astronómia.

[195] pranostika — predpovedanie počasia a pod.

[196] Medaba — mesto pod horou Nébo od severnej časti Mŕtveho mora na východ; južnejšie je Rabbat-Moab, Kirjataim, Atarot — v krajine Moáb

[197] Eškol — údolie blízko mesta Hebron na západ od Mŕtveho mora; meno Eškol sa prekladá aj ako „vínne hrozno“

[198] Osirid (Osiris), Phtas — mená bohov starých Egypťanov, ktorí verili, že boh slnca Osiris deň čo deň šiel „do západnej krajiny“, aby hľadal bohyňu Isis. Niesol ho aj boh Ptah, ktorého neraz predstavoval vták ibis. Osiris — Uzir, bol často zobrazený ako sokol alebo jastrab, preto: „jastrabozraký Osirid“.

[199] Baal — hlavný boh starovekých Egypťanov

[200] Ašer — meno Jákobovho syna, ktorý založil pokolenie a toto bývalo na okraji severného pobrežia Stredozemného mora od pohoria Karmel po Sidon

[201] Nébo — aj meno babylonského božstva

[202] Helios — v starogréckej mytológii boh slnca

[203] Zebaot — boh

[204] Fazga — pohorie na východ od Mŕtveho mora

[205] Herakles — Herkules, povestný silák gréckej mytológie

[206] letohrádky v Chorazin, Betsaide — na severnom pobreží jazera Genezaretského

[207] Zeret-Sahar — na východnom pobreží Mŕtveho mora

[208] utešené výšiny hebronské s povestným Mamre — nad mestom Hebron je vyvýšenina s posvätným hájom Mamre, kde udajne Abrahám mal svoj stan

[209] Debora — prorokyňa a sudkyňa izraelského národa, účastníčka víťazstva Židov nad Kananejskými, ktoré víťazstvo aj ospievala

[210] Judita — židovská bohatierka, ktorá aby oslobodila mesto Betuliu, odrezala hlavu Holofernesovi, vojvodcovi chaldejského kráľa Nabuchodonozora

[211] Teo-Timo-Fito-… aké to máš poctivé grécke meno? — Obadja tu vysmieva zlozvyk, že si mnohí Židia nevážia svoje mená a pogréčťujú si ich.

[212] Kafarnaum — kedysi slávne mesto na severnom brehu jazera Genezaretského pri vtoku Jordánu

[213] Nazaret — mesto na západ od jazera Genezaretského. Tomu z Nazaretu — myslí sa Ježiš

[214] v Kane počas svadby vodu premenil na víno — Kana Galilejská, pravdepodobne dnešné Kefr Kenna, neďaleko Nazaretu, pokladá sa za miesto, kde podľa Nového zákona Ježiš začal robiť divy. O dive na spomínanej svadbe je reč v Jánovom evanjeliu (kap. 2).

[215] helbonské — helbonské víno sa tak volá podľa Helbonu v Sýrii

[216] Naim — mesto v Galilei južne od Nazaretu. O vzkriesení mládenca z Naim je reč v Lukášovom evanjeliu (kap. 7).

[217] posošiť sa — pohnúť sa, vzmužiť sa

[218] lapidárny — pôvodne: do kameňa vyrytý; bežne: stručný, výstižný, jadrný

[219] lakonický — úsečný

[220] epitaf — náhrobný nápis, ktorý býva stručný, výstižný

[221] „nomen omen“ — latinsky nomen = meno, omen = predzvesť, zlé znamenie; spojenie týchto dvoch výrazov znamená, že meno už naznačuje aj zmysel. V tomto prípade Herodes žiada Perita, aby referoval stručne o trestoch, aby uviedol len hlavné body — „ako epitafy“. Herodes v tom vidí „nomen omen“, veď skutočne: išlo o trest smrti.

[222] akant — paznechtík ostnitý, rastlina rastúca v trópoch a v okolí Stredozemného mora. Podľa tvarov jeho listov súmerne štylizovaných grécki sochári vytesávali hlavice korintských stĺpov.

[223] v podobe všetečného Kupida — boha lásky

[224] abarimské lesy — pohorie východne od Jordánu, od ktorého na západ naproti týmto lesom je mesto Jericho. Abarimské lesy dosahujú výšku 806 m horou Nébo, z ktorej podľa Starého zákona Mojžiš uzrel zasľúbený kraj.

[225] domyslime si kalydonský háj — Herodes si vo fantázii predstavil háj pri Kalydone, meste v starom Grécku

[226] rád bych Meleagrom byť — Herodes by chcel byť Meleagrom, lebo tento kalydonský kráľ bol opradený mnohými hrdinstvami

[227] ó, tys’ Atalantou — Atalanta bola dcéra kráľa ostrova Skyros na Egejskom mori, ktorá vyhlásila, že sa vydá iba za toho, kto ju prekoná v behu.

[228] Hippolyta — kráľovná Amazoniek, ktorú premohol Herkules

[229] Amazonky (gr.) — podľa starogréckych povestí bojujúce ženy, ktoré žili na brehoch Čierneho mora a podnikali výpravy proti susedným krajinám

[230] Théseus — legendárny grécky hrdina, aténsky kráľ

[231] Erotku — Eros, v starogréckej mytológii boh lásky

[232] stýbať — stýkať (na šnúru)

[233] Aškalon — prístav na pobreží Stredozemného mora juhozápadne od Jeruzalema, rodisko Herodesa Veľkého

[234] Antiochia (sýrska) — prístavné mesto na Stredozemnom mori v Sýrii

[235] dvojobličaj nakladať si nášho Janusa — Janus bol v starorímskej mytológii boh času, každého začiatku a konca; zobrazovali ho s dvoma tvárami, z ktorých každá hľadela do protikladného smeru: symbol polovičatosti, obojetnosti, falošnosti. Herodes robil takú politiku.

[236] sardonický úškľab — kŕčovitý, neprirodzený úškrn

[237] bysomäkučký — grécky: bissos, istý druh mäkkej látky

[238] čeľaď kahatská — Kahat založil rod levitov, ktorí konali dôležitú službu pri stánku zmluvy.

[239] horlivý Barak — hrdina, ktorý na podnet prorokyne Debory na hore Tabor premohol Zozara a tak vyslobodil Židov z jarma kananejského kráľa Jabína

[240] Sadoch — praotec židovskej náboženskej sekty saducejov, najvyšší kňaz kráľa Šalamúna

[241] ako pávy dvoriaci sa prytanovia — vysokí grécki hodnostári, tiež senátori veľmi hrdého, povzneseného vystupovania

[242] zlienok — od slova: lieniť sa, zlieniť sa, zvliecť si kožu ako had

[243] veselý váš Horác — Quintus Horatius Flaccus je najväčší rímsky lyrik; z jeho básní sála radostná životná múdrosť. Významné sú najmä jeho Ódy, Satiry a Listy. Žil v dobe cisára Augusta (v I. stor. pred n. l.).

[244] švárnej Glycere — jedna z frýn ospievaných Horáciom

[245] falernské — falernské víno, talianske víno, známe už u starých Rimanov

[246] samnitská sosna — sosna z kraja Samnium v starej Itálii

[247] istmické hry — od gréckeho slova: isthmos — úzky pás zeme, ktorý rozdeľuje dve moria. V starom Grécku boli známe slávne istmické hry korintské na oslavu boha mora Poseidona.

[248] s veľkou sochou Poseidonovou (od Pasitela) — Poseidon bol v starogréckej mytológii boh mora, muž Afroditin, ako bol v starorímskej mytológii Neptún. Zobrazovaný bol vždy s trojzubcom. Pasitel — Praxiteles, grécky sochár, ktorý sa narodil asi r. 360 pred n. l. v Aténach.

[249] z dreva almugim — almugim, drevo vo veľkom množstve privážané z Ofiru na stavbu Jeruzalemského chrámu, na hudobné nástroje atď. Je veľmi ťažké, tvrdé, krásnej granátovej farby.

[250] v tónine, jak med čistej, frygickej — stupnica z tónu e

[251] z Parteniových najvnadnejšiu pieseň — Parthenios, grécky básnik

[252] bakchanálsky rozpust — Bakchus, v antickej mytológii boh vína a veselosti. Na jeho počesť bývali u starých Grékov a Rimanov oslavy spojené so samopašnými tancami a hýrením, čo voláme bakchanáliami.

[253] Titiov tanec — od mena Tityos, ktorý podľa gréckej mytológie pre svoju zmyselnosť bol uvrhnutý do podsvetia

[254] hier Pýtických — Pýthia, veštkyňa v starovekom Grécku

[255] trúchliacej Nioby — Niobe, žene tébskeho kráľa božstvá Apollon a Diana zabijú všetkých 7 synov a 7 dcér. Niobe sa stala zosobnením bolesti matky.

[256] Demetera — v mytológii starovekých Grékov bohyňa pôdy, roľníctva a úrody; často bývala zobrazovaná so snopkom

[257] paberkujúcej Rut — jej história je opísaná v starozákonnej Knihe Rut. Bola to žena pôvodu moabského. Keď jej umrel muž, nevrátila sa do svojej krajiny, ako to bolo zvykom, ale so svojou opustenou testinou odišla do Betlehema, tam sa živila zbieraním klasov na poli Bózovom a keď si ju Bóz obľúbil, oženil sa s ňou.

[258] Piritova svadba — myslí sa tu krvavá svadba tesálskeho hrdinu Pirita; svadba sa skončila tragicky, lebo došlo ku krvavým scénam hrôzy vinou kentaurov (mytologických obludných tvorov — akýchsi poloľudí a polozvierat)

[259] rafia — ručička na hodinách, tu rydlo, ktorým písali

[260] čereň — sieť na štyroch prútoch, položených naprieč

[261] bez odlihu — bez oddychu

[262] sa nemívajte — nedomnievajte sa

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.