Zlatý fond > Diela > Herodes a Herodias


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Herodes a Herodias

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Anna Cisariková, Alena Kopányiová, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 219 čitateľov

Štvrté dejstvo

Obsah

1. výstup
2. výstup
3. výstup
4. výstup.
5. výstup
6. výstup

Ten istý hrad. Dvorana so stĺpovou predsieňou, s pavlačmi po bokoch.

1. výstup

Manahen (opretý o stĺp spredu, v zadumaní); dvorania a sluhovia (prichodia a odchodia, pristrojujúc v dvorane rozostavenú hodovnú tabuľu).

PRVÝ DVORAN:

Rezko, šarvanci, s obriadkom stolov! Onedlho sa zvečerí; netmoľte sa, nepostávajte, nekrákorte medzi sebou, jeden do druhého sa nestrkajte; ako po šnúre má to zbehnúť rovno a hladko, ako po šnúre!… A pozor na zlaté a strieborné náčinie, na tie drahocenné nádoby, umelecky vyvedené pokále, jemné ako dych čaše… Pozor, lebo ide vám o prsty, o ruky — o prirodzené ucho za majstrovské uško, a oko za kameu…[263] veru! — Rezko a rúče najvyšší riad a sklad! Ich kráľovské milosti voľky-nevoľky musejú nám uznať, že podobne krásne a veľkolepe usporiadaných narodenín ešte neslávili! — Hoha! Pochodne, lampy, stojany s kadidlom a voňavkami na svoje miesta!… A milostivé dvoranky nech sa ráčia poponáhľať s nástolnými ozdobami… Hudobníci, speváci, hor’ na pánty!


DRUHÝ DVORAN:

Všetko bude, pane nadstolný, všetko bude! Toť, fakle už zastokujú — stavajú trojnožky s olejovou náplňou od Kosmu —


PRVÝ DVORAN:

Tak, tak, pane obradníku! Len zavčasu a v svojom poriadku —


SLUHA:

A budú, pravda, i hostia, pane nadstolníku, akže sa smiem opýtať?


PRVÝ DVORAN:

Akože: pohlavári z okolia, z Hesbonu, Rabbatu,[264] z Gerazy…[265] ba i z Jeruzalema, Jericha, Hebronu: všetko kráľovi dobroprajci; aké mu poprinášali dary!


INÝ SLUHA (k spolusluhom):

Počujete: dary! Ej, azda sa i nám ulezie dnes dač takého; mňa aspoň od rána dlaň svrbí —


PRVÝ SLUHA:

Ach, i z Jeruzalema? Takí tuhí Židia? — A ak budú nekošerné jedlá?


PRVÝ DVORAN:

Čo na kráľovský stôl príde, je všetko čisté a vydarené; to môže jesť Kaifáš jeruzalemský zrovna tak ako rímsky papaj Apicius,[266] a oba jednomyseľne pohladia sa po brušku…


TRETÍ SLUHA:

A aké všetko jedlá prídu, pane nadstolný, ak smiem predchytávať?


PRVÝ DVORAN:

Čo najvyberanejšie: podľa predpisu, ako sme v Ríme stolúvali. Čo najchutnejšie od šupiny-škrupiny —


TRETÍ SLUHA:

Tedy ryby?


PRVÝ DVORAN:

Riečne i morské: ustrice, raky, korytnačky, vajcia… a pomedzi to krehké, šťavnaté, pŕhľavé lobôdky —


ŠTVRTÝ SLUHA:

Vnadidlo i dráždidlo spolu! S polievkou medoviny, olivoviny. — Ťú! Budeže to za objedza! Ale náš bradatý pyskáčik-psíček z galilejskej mláčky je predsa len najlepší! Obzvláštny, vznešení pánovia, obzvláštny! Jaj, čam-čam, akoby som ho plávať cítil v ústach po slinkách-vlnkách!… A ďalej a ďalej?


PRVÝ DVORAN:

Čo najlahodnejšieho od pieratka —


PIATY SLUHA:

Iha! Nebodaj kuroptvy, perličky, bažanty… vari i slávičie jazyky? Haj! Až liecem, škrehcem, spievam. — A ešte a ešte, blahosklonný pane dobrodeju?


PRVÝ DVORAN:

Čo najvzácnejšieho od srsti; krotké, divé —


ŠIESTY SLUHA:

Hí! — Až obrastám, omachnatievam ani buk! A viac a viac?


PRVÝ DVORAN:

Tak ovociny — pečivo — syrce… No príprava, to je hlava! Náš hlavný kuchár z Ríma, vyučenec zo školy Tryferovej, je v tom naozajstný umelec!


SLUHOVIA (s poskokom):

Ihop! Budeme jesť umelecky, umelecky budeme jesť!…


MANAHEN:

Ticho tam! Nešarapaťte! Robte svoje, ako sa patrí.


PRVÝ DVORAN:

Tak je, tak je; jedno za druhým!


SLUHOVIA:

Hneď sme u konca, prísny pane dvormajstre, hneď sme u konca!


SLUHA:

Len ešte jedno tak polohlasne, šuškom-dúškom: — A aké vína budú, pane nadčašný?


TRETÍ DVORAN:

Ľaľa, aký zvedavec! Nu, ukojím ťa; bude oné chýrečné z Cypru; potom také, ktoré Chios, Samos[267] a neviem koľko ešte iných ostrovov a krajín zvú domovinou. A bude i staré masické;[268] ich kráľovské milosti píjajú ho najradšej; vari ho ešte zbudlo čosi, aspoň malo zbudnúť, ak len pán nadpivničný nedal —


ŠTVRTÝ DVORAN:

Čože; nedal, há? Vyprosím si potuteľnosti!


TRETÍ DVORAN:

No; vytuchnúť mu… či sa to nepridáva? Posúďte si tú vlákenkovú citlivosť!


INÝ SLUHA:

A našské nebudú?


TRETÍ DVORAN:

Akoby nie! Bude najsladšie z Eškolu, najvoňavšie zo Sarepty, najtuhšie helbonské: rad-radom opravdu kráľovské vína a chuti, akej nepripraví ani drahé korenie Arábie dohromady!


SLUHA:

Pozrite, ako utešene svietia po stoloch vo večernom slnci! Vo všetkých farbách dúhy!… Ach, prečo som nie dajednou amforou, trebárs najzakrpatenejší krčúlik-krčiažik: bol by som vám najšťastnejší krištáľ, akého neprechováva ani otec Hermon v svojom srdci rodičovskom!


INÝ SLUHA:

A pre oči, uši aké zábavné pastvy, pane obradníku?


DRUHÝ DVORAN:

Hudba — spev — tanec…


SLUHOVIA:

Ichu! Ichu! Huhú!…


MANAHEN:

Cit, šialenci! vrieskači! Viete, kde ste — Či budete už raz hotoví?


PRVÝ DVORAN:

Už, už, vzácny Manahene; no nebuď taký netrpezlivý a mladochom prezeraj tu i tu; život vždy neústupne žiada svoje. — Na mrkaní pozapaľujete svetlá; teraz hľaď každý inokde svojej práce. (Sluhovia sa rozpŕchnu.)


INÝ DVORAN:

A čože ty tu tak hĺbaš odprvoti, pane dvormajstre? Vymýšľaš ešte niečo k obradovaniu? Ó, ty si to kedysi rozumel, ako nikto!


MANAHEN:

Ech, daj pokoj! Navymýšľali ste toho sami prez hlavu… A hútať nad čím tomu, kto odvisol medzi nebom a zemou; ako sa dostať hore, alebo vlastne dolu zísť bez vytruštenia väzov —


DVORAN:

Och, ten je v pomykove, v tiesni, trebárs má nad, pred a pod sebou i vysoko i široko i hlboko; veru by som nechcel byť v jeho koži, oj, nie!


DVORANI:

Ani my, ani my!


DVORAN:

Ale vinovatý: po zemi chodiť ako prepytujem hoviadko na paši a zbierať, ukladať do výsypka po plnej hube a potom ležiačky si prežväkovať je predsa najbezpečnejší spôsob náživy; nič nepostavíš na kocku, a vyhrávaš všetko!


MANAHEN:

Oj, verím vám, verím navlas, raticošľapí páni opaterníci! A ešte ak budete nielen po súši chodiť, ale i po vode brodiť: to vám bude dvojaká rozkoš! Obojživelník chrústa i logá razom…


OBADJA (vbehne a poohliada sa kol):

Uch, zbytky, zbytky a zase zbytky! Úžerníci rímski onedlho strčia nás do kapsy so všetkým činom, s posledným klinom! Fiha, koľká spara, a v jeseni! Nestačím si znoj utierať —


MANAHEN:

No, veď ty si bol vždy za nádheru: lichotila ti; prepych sa ti nehorázne páčil —


OBADJA:

Páčil-nepáčil, človeče, vieš? — Zbytky, zbytky a všade zbytky: žoldy, holdy — kolby, honby, lovy — plavby, stavby a bohvie čo všetko! A zakaždým nekonečné trávby… Úžasné! Zdrcujúce! Posledný groš odvandroval do Jafa[269] za lakoty-psoty, do Hebronu za kvety-smeti, za nezbedy do Engedi…[270] Hu! Závrat, ani neviem, kde mi hlava stojí; praskne to, skydne to!… Držte, podoprite!… Uf, ako zhlboka som vydýchol. — Nuž, úprimný Manahene, a povolil ti jeho milosť kráľ tých takzvaných učeníkov vpustiť do žalára k Jochananovi!


MANAHEN:

Povolil.


OBADJA:

Divím sa tomu. Veď dnes mali zasadať v rade a súdiť nad ním. Nebodaj ho už i odsúdili.


MANAHEN:

Nepravda!


OBADJA:

Nepriečim sa, bohchráň, lebo teba neprekoná nik. A trpký si ani aloe, štipľavý sťa žerucha, pichľavý ako žihadlo myrhy…[271] britva, meč na obe strany ostrý! Bohchráň sa s tebou stýkať… Zbytky, zbytky, zbytky, óvi! (Odbehne.)


DVORAN:

A čo ten toľko hudie o zbytkoch, keď nevidel ešte ani otruskov, ani oprskov?


MANAHEN:

Nechajte ho; odľahne mu na ten spôsob a bude zas najokázalejší radodaj… Len sa sponáhľajte s prípravou —


INÍ DVORANIA:

Sme hotoví, pane dvormajstre.


MANAHEN:

Lebo môže prísť kráľ alebo kráľovná osobne vykonať dohľad. Nepovedám? —

2. výstup

Kráľ Herodes a Peritus.

HERODES:
Dosť bolo nadnes, milý Perite.
Nech zasadanie zakľúčia; no tie
už stalé úpravy tam, vyspelé
jak z hniezda vtáčence, nech tiahnu letkom
na postať… zvlášť tie Achisarovi,
tie zvlášte! Človek má byť dokonca
opatrnosti synom, starec bár,
a menovite kráľ, on; opatery
stred slnečný. Však tuchne, usína
to nadobre… šak, Perite?

PERITUS:

No zdutná
vše, kráľu môj, a zhasne: pahreby,
keď rozmecú ju, tlenie jatrivé,
hneď popol sinavý, hneď rudý plápol…

HERODES:

Oj, do iskry ho uhanbíme, keď
naň šliapneme… A, ozaj, neomeškaj
mi stavbu posúriť, tú stavbu, vieš,
kde Jordán ustatý, jak vykúpal
sa v našom mori, krepko uchodí
čo otužilý pútnik diaľ. — Ó, krásne
sa bude robiť na tom úskalí.
pod sebou rieky spád: jak čarohrad!
Ku kráľovniným narodeninám
chcem hotovú mať iste, na viazanku
jej odo mňa; tam ona s odlikou
má postretať sa, v sochy podobe,
tak pravdivou, že zarazí ju, zdúpnie,
sa ohmatávať začne v pochybách.
kde ktorá sama je… (Tak umelec,
ten figliar, vie ti preľstiť prírodu,
až zmätie sa.) Tú stavbu zvlášť mi podur! —
Aj Manahen tu? — Plavba včerajšia
hen na Slanom sa podarila, čo?
A po závodoch pohov v Engedi
a či ho pozvať menom prostopaše?…
Tie loďky pôjdu hor’ Jordánom tiež,
kde naše sídlo, hajno labutí:
vieš, Perite? Dbaj takže. — Moc máš toho…

PERITUS:

Ó, k službám neobmedzeným, milostivý pane! (Odíde.)


HERODES (k dvoranom):

No, spokojný som, úplne som spokojný; i našich hostí musí to ukochať v zvrchovanej miere… Celý háj, presadený medzi štyri múry, ovšem, ošmrklý trochu podzimkom; a na halúzkach nie sú to pestré operence? A vari ozvú sa spevave tiež? A spomedzi lístia nie pomaranče vykukujú zlatým ovocím, a tam zas zrnaté jablká? A tobôž zažiariť majú svetlom, asnáď hviezdami noci?… Dolu zas baňa na všetky poklady sveta, sotva ich mal nádherný kráľ Šalamún: len osvetliť ju, osvetliť ju!… Ba veľmi som spokojný, veľmi!


PRVÝ DVORAN:

Tvoja vysoká spokojnosť, vznešený kráľu, je nám najvyššou radosťou! (Dvorania odídu.)


HERODES:

Nuž a ty, brat oblaku, čože?


MANAHEN:

V pokornej úcte ďakujem ti, láskavý kráľu, žes’ učeníkov pripustil k Jochananovi. I on ti ďakuje —


HERODES:

Len tebe kvôli sa stalo, tebe kvôli! — No, a potešilo to i jeho?


MANAHEN:

Nesmierne, kráľu môj! Ožil, okrial, zahorel cele, odhodlaný ku každej obeti —


HERODES:

Tedy i k tej, že oželie svoj skutok, ktorým nás tak hlboko urazil?


MANAHEN:

Ó, pane, odpusť mu ho veľkodušne, odpusť mu ho! Však i odpykal už zaň dosavádnou väzbou, že iba tôňou je svojej predošlej podoby: zlomený telesne, vycivený, utýraný… Omilosti ho, milostivý kráľu môj! Slobode ho daj spiatky, po ktorej tak mrie i to nerozumné vtáča v klietke; vráť ho jeho zbožnému povolaniu; opusteným učeníkom ho dožič znova, biednemu dopraj ľudu, ktorý si ho tak obľúbil; hej, hej, rozkáž ho prepustiť… Ó, vyslyš už raz i túto moju úpenlivú prosbu! Boha si nakloníš, kráľu! Bohu sa zaľúbiš —


HERODES:

Čo sa toľme zasadzuješ zaňho? Kedyže ti tak prirástol ku srdcu?


MANAHEN:

Presvedčil som sa, kráľu môj, že je posol boží, že je skutočne prorok. A ako taký, i keď koho hreší, teší ho; i keď preklína, požehnáva; i keď bičuje, miluje —


HERODES:

No, toho druhého som nepocítil, zato to prvé, Manahene, tým viac, tým citeľnejšie! Ostatne i kráľovná má tu rozhodujúce slovo, tiež urazená do krvi, rozhnevaná do dna duše…


MANAHEN:

Ó, „ženy dobrej blahoslavený je muž!…“ hovorí náš Sirach;[272] ale „radšej — vraj — chcem bývať s levom a s drakom, nežli —“


HERODES:

Hm, nuž bál si sa prípadne takej spoločnosti… Manahene, v najbližšom zasadaní rozhodneme v jeho pri a budeme prísne spravodliví. Viem, mnohé služby nám preukázal —


MANAHEN:

Súc prameňom ti múdrosti, ramenom spravodlivosti…


HERODES:

Ale, vidíš, svojím účinkovaním zas naopak uškodil nám náramne: ľud zachvátil a pod menom nápravy urobil ho trôfalým, blúznivým, nedbalým práce a poddanských povinností, naproti nám neposlušným, vzdorovitým; a nadovšetko znevážil nás pred ním… Dajme všetko to na vážky: a miska jeho zásluh vyletí ani perím naplnená oproti tej s jeho hrubými vadami, s ťažkými pokleskami…


MANAHEN:

Kráľu môj, jeho pôsobenie deje sa nepochybne z božieho návodu; však ak stojí to, že tak dosažne vplýva na myseľ pospolitosti, trest naňho uvalený ešte väčšmi podráždi ľud: toto ráč nespúšťať zo zreteľa —


HERODES:

Planý dôvod, Manahene, planý dôvod! Dokázali sme už, že hydre vzbury vieme na krk stúpiť, vieme!…


MANAHEN:

Máva viac hláv a nasledovne i viac šijí… Ó, kráľu, tak, mám-li ja sám nejaké zásluhy u teba — aspoň verne slúžil som ti od mladi, pečoval o tvoje dobro, ctil si ťa i miloval — tak dovoľ, tie všetky prihŕňam k jeho zásluhám; naostatok i tú nemalú, že zákaz tvoj, ktorým uzamknul si ústa služobníctva k mlčanlivosti o násilnej smrti Filipovej, ten zákaz som tiež dodržal, napriek tomu, že dcéra zavraždeného, Salome, oboriac sa na mňa so všetkou dôverou a láskavosťou (a tejto ani ty nevieš pri nej odolať), neraz ma pokúšala narušiť, prestúpiť ho, obchádzala ma i fortieľmi často, útočiac sťaby na tvrdzu, a predsa až posiaľ bez výsledku. — Ako, neprevažuje miska zásluh?


HERODES:

No, uvážime všetko, môj milý Manahene, všetko dopodrobna, a tak budeme konať. Uspokojí ťa.


MANAHEN:

Och, aspoň iskierku istoty mi rozbreskni, že nestane sa mu nijakého ublíženia! — Že ho omilostíš…


HERODES:

Áno, začriem do tej studnice srdečnej, kde sa láska hromadí, ta začriem, ľúby Manahene; dúfaj, ako neprestajne dúfam i ja.


MANAHEN:

Odpusť, ale to mi je málo, kráľu môj! Málo. — Dnes sláviš svoje narodeniny, keď nielen prijímaš, ale i dávaš dary… Ó, urob ich i mne po kráľovsky pamätnými — radostnými Jochananovi! — Prepusť ho!


HERODES:

Vieš modlikať, Manahene, temer neodbytne, dotierave; ale tomu už raz vladári sveta sú napospol vystavení… Nu, buďsi; vezmi kráľovský môj sľub, že zajtra, ako slnko vybŕdne z temnosti nočnej, vyjde i on z temnice a pozdraví ho slobodný — Aha! Kráľovná s princeznou sa blíži, akiste tiež na dozor —


MANAHEN:

Ó, ďakujem ti, láskavý kráľu môj! A jestli stane sa, o čom nepochybujem, ostatný môj život bude pre teba číra vďaka, ó, číra vďaka! (Utiahne sa.)

3. výstup

Kráľovná Herodias a Salome.

HERODIAS:

Tu ťa nachodíme, kráľovský manželu môj? — A toho tam pokušiteľa kedy odpravíš zo služby? — No, škoda, že prekvapenie a či už útechu z neho popredku požívaš, škoda!


SALOME:

Veru, ľúbezný otče a kráľu: kúzlo prekvapenia je pokvárené, peľ novoty trošku otrasený —


HERODES:

Ó, ty švitorivý náš škovránku! Nad sebou zazorené polia, i dve hviezdy ešte pod oblúčky brnavých párnych dúh…

Nu, sú prekvapenia, ktoré skytá svet
ctižiadostivcom rozličného druhu,
snaživcom strmým, zručným šplhavcom
po chýru rebrine: i ony značia
v obehu hodnôt istú jednotku,
čajs’ lôtik striebra,[273] z nehož ukuť ľze
pamätný peniaz; ľahkým ctibažníkov
vyšinú krielom okázalosti
z všednosti kruhu: trebárs na piaď len
nad jeho rmut, im pozdáva sa už,
že blankytový pijú roztok slávy,
za nimi tymian v kotúčoch že je
oblačný povlek orlieho ich letu
a tržný hurhaj, z nížin ozvuk im,
že vyšších hudba sfér je; takto znajú
zrak pekne zaslepiť, tak uriecť sluch,
chuť premeniť… toť, pustá zmyslov pastva!
No pre srdce tie prekvapenia sú,
tie výlučne, čo pošli zo srdca
prez náklonností vrstvy príbuzné,
bez povinností ostí, bez okatej
obdivu pláchy, smetí ohľadov…
hej, bezprostredným, jasným, vrelým prúdom
tu — z tvojho srdca, družko rozkošná,
tu — z tvojho, ľúba dcéro, srdiečka
čo vyrinuli smerom k môjmu srdcu,
jak do žíznivej večne cisterny —
a ja tie najradšej… To pocty zlaté
sú hrivny, prsty neotrelé; skvost
i poklad kráľov, pre mňa schovaný;
to čistý, vonný lásky samotok,
mne nastrádanej len. — Tam talentík
som kradmo potiahol, a už som — boháč!
Tu pomlsal som za náprstok ak,
a nebeskú mám predchuť! Nezabudnem
vám skvostnosti tej, toho pôžitku,
oj, nikdy, kráľovná a princezná,
a čo by veky zahmlili mi pamäť!

HERODIAS:

No, teší ma —

SALOME:
Oj, i mňa, i mňa!

HERODES:

Hľa,
ká vznešená ma berie nálada
za struny citu, hudobný jak nástroj
k výročným sviatkom! — Temer hrám už, hrám…

DVORAN (vyjde):

Ešte, jasný pane kráľu, blahoželatelia;
oznamujem pokorne —

HERODES:

Odkiaľ, synak?

DVORAN:

Z Gadarenska, zo Samárie, z Galiley, z Fenície —

HERODES:

Uviesť ich treba do našej prijímacej siene. Hneď prídeme. (Dvoran odíde.) Nie je to najvýš povznášajúce, kráľovná, keď i z tak ďalekých strán prichádzajú pred nás s pozdravy a poklonami? Ešte i z pomýlenej Galiley! — No, utuchlo to tam už — utuchá… Ó, naše preradostné narodeniny! Ačpráve zas rôčik brnk! ani vtáčik — som skoro u vytrženia, bezmála u vytrženia som! Ráč, kráľovná, tiež; i ty, milá Salome —


HERODIAS:

Dovoľ, láskavý manželu môj: my ešte máme tu omrvinku zaneprázdnenia.


HERODES:

Aj, aj! — Množiť prekvapenia pre mňa, však ver’? Noženo, noženo! — Lenže navzájom i ja mám pre kohosi čosi naporúdzi… hm, skoro som sa podriekol a odhalil najhlavnejší radostník našej slávnej večere dnešnej. — Mám, pravdaže, mám tiež pohotove! Mám… (Odíde.)

HERODIAS:

No, videl čosi: a preds’ nevidel
a nepočul nič — budú prekvapenia
prekvapeniami preňho!… Zaslúži
ich, zaslúži aj splna, Salome:
bo dobrý manžel je, že lepšieho
niet celým pod slncom; a starostlivý
je, štedrý otec, že mu ani hviezd
nesčitateľné oči nenašli
až dosiaľ rovne; jeho priazne hoj
preds’ zahrnul ťa neraz, drahá dcéro,
že bola si jak zlata hromádka
a drahokamenia, viac hodna než
kus ktorho kráľovstva!… A hoj ten trvá,
bo vlastne zdroj je, ktorý nemá dna;
tak divotvorným srdcom vládne kráľ…
Nuž nemalo by na tom záležať
nám všemožne, by jeho starostlivú
tú starosť o nás prečarili sme
na jarosť uňho hravú, zvlášte dnes,
a jeho žiadosť, nech si akákoľvek
je, upravili v radosť splnenia?
Ba áno, holúšku môj ľúbezný,
má záležať nám na tom veľmi, veľmi!
Viac nežli na čomkoľvek na svete.
I s chuťou do toho! — Nech okázalosť
ho prekvapení opne s pýchou, sťa
plášť tyatirský,[274] že až zadivením
v stĺp ustrnie; však prelomiac svoj skreh,
i zápäť staje, vosk jak na slnci;
a našu žiadosť, nech si akákoľvek
je, hneď — či potom takže vyplní!…
A ty sa pričiň s bystrou ochotou,
ty najmä, hej! — Máš k tomu vlôh i vnád,
môj rozkvete ty!

SALOME:

Prv však hudba bude?

HERODIAS:

Stará skladba, ale významná:
že začne-li sa po nej rozliehať,
kol prevŕhajúc vlny kadidiel,
sťa velebný chrám predíde sieň táto
a v nej zas náš kráľ jak kňaz najvyšší —

SALOME:

Hoj, drahá matko, ja tiež by som vďačne
zahrala na harfe; tie prsty by
mi mravci zhmyrkali; znám melódij
moc utešených…

HERODIAS:

To nie pre teba.
Zbor povolaných prednesie ten chorál,
a na tom dosť.

SALOME:

Tak nasleduje spev,
šak?

HERODIAS:

Áno.

SALOME:

Vidíš, matka-kráľovná,
na harfe hrajúc abo na lýre,
i zaspievala by som! — Pieseň, akej
kráľ ešte nepočul: tak prekrásnu
a ľúbeznú; a sama hovoríš,
mi pochlebujúc, že som speváčka,
vraj, výtečná…

HERODIAS:

Nie: celkom novú skladbu
zaspieva venček panien-dvoraniek;
to dostačí. Však zatým príde — hádaj,
čo?

SALOME:

Neviem, matko; ibak tanec —

HERODIAS:

Ten,
ten, dieťa radostné! — A tu už rad
je na tebe, jak perlin vo vojke…
ó, moja perlo nad perly!… Tu tvoja
sa ponúka ti milá povinnosť
a príležitosť, akej akživ, dcéro,
viac sotva zlapáš: kráľa prekvapiť
a obradovať! Hej, ty zatančíš
mu tanec, ktorým i mňa prekvapila
si k údivu; ten, šak hej? — Veď ak chceš,
pri svojej lýre milej!… Krásny je,
okúzľujúci, nado všetky tance,
čo ich zná svet! — A musím povedať:
nevyrovnane krásne tancuješ
ho, kráso moja!

SALOME:

Nie ja, nemotorný
len učeň, matko, ale Melita
je majsterkyňa v ňom, tá… nenadarmo
mne učiteľkou bola; domova
jej výplodom je: má ho v článkoch, v žilkách
už od národu… Nech ho zatančí;
tej rozkáž —

HERODIAS:

Nie tej; tebe rozkážem,
ak na to príde: avšak neverím,
že ta by mohlo dôjsť. — Veď dobrá matka
keď dobré dieťa o čo požiada,
to dobré dieťa brnkne strelou striel
jej poslúžiť… Nuž, zlatá tanečničko
ty, zatanč, zatanč!

SALOME:

Mne sa zunoval
už výskok ten, hej, vskutku! Naozaj!…

HERODIAS:

Ah, zunoval?… Tak chytro? Óvi! Škoda,
Salome… Ale mne sa jaksi zdá:
to holá nemožnosť — skôr úskočná
len hlávky vytáčka; veď ktorej deve
sa tanec kedy spríkril, zvlášte, keď
si poskakujúc, vieš, tak z chuti, v ňom
môž’ všetky svoje rozviť pôvaby,
im vyniknúť dať!…

SALOME:

Práve preto, matko,
ma nepúta viac, že je háklivý:
krv ženie do tvári —

HERODIAS:

Hí! Chúľôstka —
Vedz: panna najkrajšia je, keď sa pýri!
Je ruža, ale tŕňmi hájená;
a zora je, no k nedosiahnutiu
vysoko, vysoko!… Ty musíš tančiť,
stoj, čo stoj!

SALOME:

Musím? — Či som otrokom
vám, že čo nechcem, musím urobiť?
Ach, horšie ešte… Od istého času
až väzňom som — mňa strážia, špehujú:
druh Jochananov! —

HERODIAS:

Joj, iď, výmyselník!
Iď!… Ale živlom bol ti odpor vždy,
vždy radosťou sa matke protiviť,
ju kormútiť, ba kúsať šteňaťom —
Och, jaj! Veď je len pustý mi svet tento,
mne, materi, čo dieťa mala by,
a nemá ho preds’, aby rada mohla
byť, že ho má… Len kaňte, materské
vy slzy, tečte zhusta, trebárs, ejch,
ste horké, horké! — Dobre, Melita
nech odskáče; kráľ toho nezaslúžil
si od teba, nie!

SALOME:

Matka-kráľovná!
Som lútkou tvojou: stváraj, čo chceš, so mnou,
a ja sa poddám slepo tvojich rúk
hre!…

HERODIAS:

Lútkou že? Zas blúzniš, Salome?
Ty s vôľou zatančíš! — A vyznačíš sa,
a neminie ťa veľká odmena!

SALOME:

Ja vyznačiť sa nechcem naskrze;
a nepýtam nič, nič!… Veď čo aj by ste
mi mohli dať, že tešilo by ma,
dák zvlášť, mi dievčie srdce pohnalo
do skoku? — Krem, krem… ach, hej: otca spiatky!
Ó!…

HERODIAS:

Toho vrátim ti — ja! — Za kráľa:
bo kráľa k tomu cieľu nakloním —

SALOME:

Naozaj!? — A ten vtedy nebol on, nie?…

HERODIAS:

Či neriekla som ti to tisíckrát,
že klamár bol? — Tvoj otec býva v Tyre
a rozkazuje moru, ako prv
(preds’ pamätáš), by koráby mu šťastne
dopravovalo s vzácnym tovarom.
Až do sídla sa navrátime, priam
si k nemu zájdeme…

SALOME:

Ó, potecho!
Ó, dare darov! Budem tančiť, budem,
jak najbujnejšie budem znať a môcť!…

HERODIAS:

A ešte i kráľ prekvapí ťa, hej,
na márnotratcu zmäknúc v celom byte
tým podívaním… Len hľaď využiť
tú chvíľku, jak tak zvlhol nasladle:
a dá ti dar! — Zas za mňa — moju obeť —

SALOME:

Čo matko, čo tak?

HERODIAS:

Včuľ to ešte taj,
môj klenote, taj dňa, no tmavý jak
syn noci… ale v noci rozvidní sa:
za tancu ti ho v uško pošuškám,
a ty hneď kráľu šepneš ho, vieš?

SALOME:

Viem! Viem
radujem sa, jasám vopred už!
Môj dobrý otec, drahý, zlatý otec!…

(Niekoľko dvoraniek vojde s venci, kyticami, fábory[275] atď.)

HERODIAS:

Tak, ovenčite kráľa stolicu,
že pozdá sa, jak z dúhy tesaná;
a tento veniec z myrty, z nesmrteliek
na zlatý podnebia roh poveste,
skaď znesie sa mu prosto na hlavu
jak zaslúžená ozdoba cti, slávy…
Hej, pekne ste ich, pekne uvili —
Salome, i tys’ pomáhala?

SALOME:

Áno,
kráľovná, zvlášte pri tom kráľovom,
ku myrte družiac nesmrteľku tak,
by obe vynikli —

HERODIAS:

Ó, umné prsty!
Na každom znať ich lístku, lupienci;
aj na podnebí krásna výšivka
či vykladanie drahokamy, blýska
jak oko slnka — či sú oči hviezd? —
a strapce kol sťa dlhé mihalnice,
zrosené perál slzami, i tie
ich chvália: tvoje prsty, dcéro, viem;
prstienkov hodné rímskych od princov…
I kytice ste poskladali strojne;
ta do váz ich, že predídu sťa kry
zo stola vyrastlé a kvetúce —
Tak fáborce tie pritknite, že zvisnú
jak poletavé lúče radosti…
a voňavkami skropte sedadlá!…
(Ej, iné budú narodeniny
to za mňa, než jak boli prvé: hodne
nepohodlné, hodne pošmúrne! —)
Tak, tak — a teraz rýchlo dostrojiť sa!
Mne zdá sa, súmrak žmurknul. — Salome,
sú vlasy ti dosť balzamické, bŕv
dosť smelý oblúk?… Pohotove máš
šperk? Ónyxový opaštek?[276] I závoj
už potrúsený libačkami?…[277] Och,
ty musíš dnes byť krásy bohyňou!
Dbaj, dbajte o to vy… Hej, Psekas naša
kde s olejky a s krásolíčidly?…
Ba poďme, poďme! — Každá poslúžte!

(Odídu.)

4. výstup.

Manahen a niekoľko učeníkov (zjavia sa v predsieni).

MANAHEN:

Sem poďte, milí bratia! Len smelo sem. — Tam vonku všade cudzie oči, cudzie uši; tu nikoho niet, i dvorana je, hľa, prázdna: môžeme dôverne pohovoriť… Nevýslovne ma teší môcť vám povedať, že Jochanan dľa zaručeného rozhodnutia kráľovho zajtra ráno bude vypustený zo žalára a slobodne môže odísť, kam sa mu páči.


UČENÍCI:

Ó, chvalabohu! Sláva Bohu!…


UČENÍK:

A môžeme mu tú radostnú zvesť oznámiť?


MANAHEN:

Ach, to sotva pôjde. K tomu by zas potrebné bolo dovolenie, a toto, čo viac v tomto okamžení dvorného rozochvenia, vydostať išlo by ťažko. Už len majte trpezlivosť. Jochanan jej má dosť, má jej dosť!


INÝ UČENÍK:

Dokázal, ako neoblomný, nesklátiteľný mučeník…


MANAHEN:

A povedzte mi, čo mu vlastne odkázal ten z Nazaretu? Ale dopodrobna, dopodrobna…


TRETÍ UČENÍK:

Práve bol vystúpil z lode na breh u svojho Kafarnauma, keď my tu dvaja, ktorých Ján menovite poveril odniesť jeho odkaz, sme predstúpili pred neho a rozložili mu, počo sme prišli. A tu, keď i v tú hodinu mnohých uzdravil, odpovedal nám, ako len on zná hovoriť, s najvyššou blahosklonnosťou a najpokornejšou velebou: — Idúc zvestujte Jánovi, čo ste videli a počuli: že slepí vidia a kuľhaví chodia, malomocní očistenia dochádzajú, hluchí slyšia, mŕtvi z mŕtvych vstávajú, a chudobným zvestuje sa evanjelium. A blahoslavený je, kto sa nehorší na mňa.


ŠTVRTÝ UČENÍK:

A ako títo odišli, zaopatriť napochytre niečo potravy na spiatočnú cestu, tu zas my nasluchovali obďaleč, keď počal hovoriť zástupom o Jánovi. Čože ste, vraj, vyšli na púšť spatrovať? Či trstinu, kolembajúcu sa vetrom?… Alebo, na čo ste pozerať vyšli? Či na človeka mäkkým rúchom odeného? Oj, ktorí v rúchu slávnom a v rozkoši sú, tí sú v kráľovských domoch!… Alebo čo iného ste vyšli vidieť? Či proroka? Iste vravím vám: i viacej nežli proroka! On to je, o ktorom napísané stojí: Aj, ja posielam anjela svojho pred tvoju tvár, ktorý pripraví cestu tvoju pred tebou. Amen, vravím vám, medzi syny ženskými nepovstal väčší nad Jána Krstiteľa —


MANAHEN:

Neskonale utešujúco, neskonale!…


DRUHÝ UČENÍK:

Ale i doložil potom takým prenikavým hlasom: Odo dňov však Jána Krstiteľa — až dosaváď kráľovstvo nebeské násilie trpí —


MANAHEN:

Úfam sa, zajtra prestane trpieť, zajtra!… A pôjdete s ním, milí priatelia? No, pravdaže s ním — len pozorujte naňho každým zmyslom i pocitom! — Môž’ byť, odprevadím vás; ba iste odprevadím až ku Jordánu! A vtedy… Ale vzdiaľte sa už; počujem trmu-vrmu — začiatok pohonu na rozkoš v dome kráľovskom… Zajtra o východe slnka! — Len neodchoďte naďaleko odo dverí žalárnych —


PRVÝ UČENÍK:

Oj, nie! Hneď nablízku v svídoví[278] u cisterny ustelieme si na nocľah, ako — neprimeriavajúc — verní, prítulní psi, a trebárs ustatí z cesty, budeme pozorovať —


DRUHÝ UČENÍK:

On východ z končín Elamu[279] a ja z jamy Makora —


ŠTVRTÝ UČENÍK:

Áno, striezť ani lev svoje mladé!


TRETÍ UČENÍK:

Ani kohút, znamenajúc doby noci…


MANAHEN:

Tak, priateľkovia, tak! Do videnia za utešeného rána —

(Učeníci odídu. — Hneď zatým vtrhne do dvorany niekoľko dvoranov so služobníctvom.)

PRVÝ DVORAN:

Zapáľte svetlá, kadidlá!… Však zvrchovaný čas, pane dvormajstre?


MANAHEN:

Myslím, myslím.


PRVÝ DVORAN:

Čuješ, milý pane obradníku, súmrak je zorou svetlého dňa kráľovských radovánok, a ten už zletel na Makor, zletel ako ohromný havran… Ale tebe ešte vždy svieti slnce všednosti mizernej —


DRUHÝ DVORAN:

Čoby svietilo, čoby svietilo! Zapaľujte, áno, zapaľujte!


PRVÝ DVORAN:

A každý hodnostár dvorský na svoje miesto, na svoju určenú stanicu: ja tu, ako už nadstolný — potom ty, pane, ako nadobradný; tak vy, mnohovážni páni, ako nadjedlonoš a nadčašný… konečne pán strážca dverí ku dverám! — Najšťastnejší, bo Aurorin[280] syn, Aurorin syn! — Všetkých nás účinkovanie dnešné musí byť dokonalé, vzorné! Bez najmenšieho poklesku… však, slovutný pane dvormajstre?


MANAHEN:

Dobre, dobre. Nič nad ochotu služobníkovu u svojho pána.


DRUHÝ DVORAN:

Ľaď, a hudci a speváci prečo nie sú už na pavlačiach!? Zbory na chóry, zbory na chóry! Kážte im…


TRETÍ DVORAN:

A veď sú tí už tam: nevidíš pozún dotýkať sa temer klenby, trúby naústené vo priestor…? A trojhran, sistron,[281] aha, cing! — teraz skviľ lutny a či harfy — bubna šemrot… A tam zas vtiahol, hľa, biely oblak, len zvrchu mračný a ožiarený… Pekný úkaz, na moj’ veru!


ŠTVRTÝ DVORAN:

Ešte krajší bude, až tak otvorí ústočká a pršať začne spievajúci dážď… Zmokneme na duši do nite!


INÝ DVORAN:

Strážca dverí vám oznamuje: Pozor, pozor! Dvor ide —

(Zatrúbenie na pozúne.)

5. výstup

Kráľ Herodes, kráľovná, Salome, hostia, dvorní páni a panie (tichým sviatočným postupom).

HERODES:

Dosť jednotvárnych dní má život náš,
dosť, pánovia. V tú jeho šedú šatu
votkajme dnes zas hodne pestrý pás,
zvlášť červený, že uzardie sa šeď
tiež od neho, jak od svitu noc… K stolu!
Ah, aký útul pre nás malebný!…
Sťa kalich kaktu zázračný, čo vábi
hravého motýľa v sklad lahôdok,
by mlsal sám i hosťom mlsať dal…
Čo? Mne ten veniec? Tak chceš, kráľovná?
No, nechže, nech — a ty ho, Salome,
mi pripneš? — Ó, tých rúčok hladkosť, jemnosť!
Čo nie si kvietkom tobôž vo venci?
Ku matke sadáš? Dobre; ale preds’
od môjho srdca ďalej… Posaďte sa,
pánovia! Svorným kruhom dľa rangu
a hodnosti: jak sama božia sudba
vás utriedila. Jeruzalemskí
tam napravo. — Jak? Stojí ešte Sion
vždy pevne?

HOSŤ:

Jasný kráľu, naveky!

HERODES:

Náš podstavec raz, náš! Však, družko zlatá?
Cieľ utkvel v očiach nám, cieľ: Baris-hrad
a palác so Xystom… Ta naľavo
zas Sichem: Ebalu a Garizima
chovanec šťastný[282] — ako? Terebínt
háj starý šumí ešte veselo?
A Jakubova studňa nevyschla?[283]
Hej, Samárie veľkolepé hniezdo,
i nám ho uvil orol Herodes:
doň zalietať si často budeme —
Lež posadajte: starobylý Hebron,
Jericho slávne… tak náš Galád, raj
náš od Gadary po Hesbon, ba níž,
prepašujúci driek až Araby,
i níž… Čo vzácny Sichem má nám riecť?

HOSŤ:

Háj šumí, slávny kráľu, a vrie studňa:
nač pýtal si sa. Kýs’ muž nedávno
ju obsadol a od Samaritánky,
čo pribehla si vody navážiť,
drel: Daj mi piť… On, vraj, zas za to jej
dá vody živej, že nebude nikdy
viac žízniť!

HERODES:

Chachacha! A skaď to chlap?

HOSŤ:

Vraj, Nazareťan —

HERODES:

Hm, náš poddaný!
Hm. — A čo ste ho nezahnali zaraz,
tak k nám… keď vody majúc, prišiel preds’
tam vašu míňať? — Čože, Manahene?
Ty zmrštil si sa; dovidel som sem —
Na žiadnom čele netrpím tu šmúhy!
No, otočte stôl: radujúci sa
hneď bleskotom, hneď vonným dychtením
tak vzácnym hosťom… Dekapol už tamto?
Na slušnom mieste: desať vážnych miest!…

JEDEN Z HOSTÍ (stlmene):

Kde ,Desatoro‘ neveľmi si vážia;
za prepáčenie — žartík — mienil som,
že podajedno len…

HERODES:

A Fenícia
kde, nádherná tá mora nevesta,
nám milá tak, veď príbuzná? Ah, hen
si dvorí; pekne. — No i Galilea
tam pokorná… znať dvora, všetok kvet!…
Nie pohľad krásny: stolujúci veniec,
rec, kráľovná; ba vrchol potechy: —
nuž hodovať!… Nie: prvej — Bohu česť!
Pravdaže jemu —

(Zaznie slávnostný chorál.)

Aká divná hudba!
Po predkoch iste, ktorí z dlhých dôb,
čo prežil národ, rôznym tohoto
zážitkom dali búrlivý v nej výraz:
zmes svetla-temna, plesu-zármutku,
nádeje-tiesne, bázne-chrabrosti,
porážky-víťazstva… že v pochybách si,
ký tón tam vývodí, či ponosný
či honosný? Či nárek zajatia,
či slobodný vysk?… A preds’ lepšia stránka
v tej borbe vyhrala (ten pocit mám):
hlas udatných trúb, podporovaný,
jak ozaj v bitve, píšťal vysokých
a nízkych kotlov zálohou… a všetko
(ston struny, zvonkot, osrk jazýčka…)
za oným vodčím hlaholom sa zdalo
hnať popod klenbu v dymu oblaku
kams’ — k Bohu snáď. — Čo, blízki chrámu vy?…

HOSŤ JERUZALEMSKÝ:

Vznešený kráľu: trón a oltár rovnej
by mali výšky byť — sú… vieš i sám,
kam…

TREBÓNIUS:

Pravda, k nemu; k Jahve doprosta,
hviezd vojvodovi!

VIACERÍ Z HOSTÍ (sticha škamravo):

Bohorúhač…

OBADJA:

Pohan
bezbožný…

HERODES:

A ty, drahá kráľovná,
čo na ten zvučný chorál odznelý?

HERODIAS:

Var’ primoc hluku, vresku-tresku, primoc,
môj kráľu: čajsi ako Jericho
keď rúcali —[284]

HERODES:

Jak trefné! — Ale Makor
náš trvá. — Britký vtip! — No po Bohu
česť kráľovi — či vlastne jeho hosťom.
Huš, čeliadko, jaz hoja odstaviť,
nech zašumí…

(Služobníctvo hurtom začne prinášať jedlá a odnášať zbytky.)

Čo dvoran hodnostár.
stoj na výške!… Zvlášť, ľúby Manahene,
ty okom, uchom všadeprítomný
buď; buďtež všetci samá pozornosť
a vľúdnosť proti každej žiadzi, túžbe…
Ba vskutku vtipne odpovedala
si, družko ľúba; lež či Dávid kráľ
neposkakoval takej pri hudbe,
keď bol dal previezť truhlu Hospodina?
Ja myslím, pri takej — jak hútate
vy, strážci úmluvy?

HOSTIA JERUZALEMSKÍ:

Ó, iste, kráľu!
Zaiste…

HERODES:

Však nás vidiac tančiť tak,
nás nevysmiala zhŕdavá by Mikol —[285]
my máme Salome: jej úsmech je
vždy oným kvietka, čo sa otvoril,
nevinný, blaživý… šak, zobkajúca
hrdličko? — Nože, s chuťou do toho,
vy nášho stola vyvolenci, s chuťou!
Čo hlt, čo glg: nech bude najvyšším
vám pôžitkom a blahocitom, duhom,
z nichž tela-ducha vzrastie pohodlie,
jak veža v Siloe, však nezvratná!…[286]

HERODIAS:

Ráč, manželu môj, jesť tiež —

HERODES:

Oj, tiež! Tiež;
lež mňa už jaksi nasýtila radosť,
hej, sama radosť! Aspoň plný som
jej nálady; však vidíš, predsa jem,
bo ponúk tvoj je, kráľko, pospasom mi…
Ba šmačné pokrmy![287] — Tak požíva
Rím o slávnosti. — Ale jedzte len
pokojne, drahí hostia: nevarilo
sa kozľa v mlieku jeho matere,
nie, ručím vám, bo zachovávame,
čo dá sa zachovať; čo odpadlo
však, ako lístie zo stromu, to, ovšem,
tiež, nebudeme prišívať. — Nu, to
už neinak je: akékoľvek zvyky,
bár zaškrobíme na pravidlá ich,
sú lístím zväčša: na jar narastú,
a opršia, keď jeseň zavanie…

HERODIAS:

I piť ráč, manželu môj —

HERODES:

A či nie som
už napilý dosť, patriac na rozkoš
tú okolo?… A predsa budem piť,
ó, budem! Bo tvoj ponuk, kráľovná,
je pre mňa zápitkou — sem masického,
čašníku! — Hosťom nalievajte však
dľa výberu a zhusta! Pite, ó,
nech cvendžia pokále! — Ľaď, ten tu mok
to udržaných zväz síl: v čaši jasnej
čo iskierka, to rôčik schovaný,
nepremrhaný… A ty, drahúšku,
že aké?

HERODIAS:

Tenraz víno Sarepty,
ak, pán môj, dovolíš.

HERODES:

Má arómu —
Tak sila hľadá po svete si roveň,
a po záhradách vôňa družičku:
tá, by sa chvátli s rovňou za pasy,
tá, spriateliť sa… Nuž a, holubičko
ty smädná, čože?

SALOME:

Eškol: najsladšie
to, milý otče!

HERODES:

Pime!… Ó, ty slasť!
Ha! Inej slasti dopočul som žblnk;
čo to?

HERODIAS:

Spev, kráľu: na počesť ti skladba.

(Zaspieva chór panien.)

Milostivý kráľu, dnes narodenín
sviatok sláviš, pamätný sviatok svoj: hoj,
osvietený vehlasu jasom, sláv ho
nádherne, zdrav buď!

Prinášame kytku z myslí záhrad:
ružu lásky, ľaliu úcty, vďaky
fialôčku, obdivu tuhý jazmín…
Vezmi a voňaj.

Naša úcta čistá je jak sneh; ľúbosť
horí ohňom oltárnym; vďaka drevom
sandlovým tlie:[288] nespustí obdiv oka…
Pováž a oceň.

Veľkodušný kráľu, dnes narodenín
sviatok sláviš, pamätný sviatok svoj: hoj,
ožiarený radosti pýrom, sväť ho
veselo, zdrav buď!

HERODES:

Jak cherubínske hlasy!… Spletené
v zvonivú reťaz piesne, spŕchlo to
z rtov jasnej výšiny a presadilo
ma v nebo pozemské! — I teba, šak,
miláčku? Aspoň vidím po tvári
ti nehu tiahnuť prúžkom ligotným —
A ty čo hudieš ešte, prerozkošná
mladico? Ozvenu? — Ó, zobúdzaš
ju vo mne!… Vďaka vám tam, cherubovia! —
A kto tie verše pekné poskladal?
Náš dvorský poet? — Dionýze, vďaka! —
Sem masického! Eškol, Sareptu
sem! A či skorej primerane piesní
tej unášajúcej slasť Aleppa,[289]
chuť Cypru, Kréty rozkoš?… Všetko jedno;
len amfora buď každá ani žľab
a šústaj do čaší a pokálov!
Hor’ čaše, pokále! A zápäť k ústam
doľ, na vrelý styk — dúšok zdĺhavý —
Ha, opoj, omam, či jest priezračnejší
od teba závoj vôle ružovej?…

HOSŤ JERUZALEMSKÝ:

Na zdravie kráľu celej Palestíny!

HOSTIA:

Zdrav, živ buď judský, izraelský kráľ!

TREBÓNIUS (k Peritovi):

Bez Ríma účet —

PERITUS:

Účet bez Ríma —

VŠETCI:

Na slávu kráľu! Kráľu na slávu!…

HERODES:

Ó, ďakujem! — Mám čerstvo na pamäti,
čo mám; a sily, vzpruhy, snahy jest
v tých zdmutých prsiach nazbyt: chtivý som
bár zobjať celý svet, tak zahrnúť ho
čo poklad! Zložiť tebe, družko, v hold! —
A zdravý, bujarý som, ani junák:
hrá každá žilka vo mne životom,
že koľko vo mne ich, i životov
je toľko vo mne mladistvých! — Hoj, krv,
ty prúde prudký! Naše vlnobitie!
Ber, zmietaj ma, top… Žienko milá, bozk!
Bozk, Salome! — Ha! Čo ti, kráľovná?
Po tvári tieň ti zmihal nevole
a kúsla si sa v peru — môj to rubín! —
A kde je Salome? Snáď oblieta
trón a či stoly, aby sadla tu
na dvojný konár môjho náručia?

HERODIAS:

Vyvýšenisko vľavo — pozri —

(Salome neďaleko od kráľa na výpustku začne tančiť, sprevádzaná z pavlače na lýre a tlmeným spevom.)

HERODES:

Tančí,
nám tančí?… Hoha! Viďte, pánovia,
ju tančiť! Nikdy toho divadla:
tej krásy, vnady, nehy, milosti
a hnutí spanilých tak pohromade,
čo stojí svet! — Až zdúpnieš od divu
a novým kúzlom zápäť okraješ
a poskočíš… Ó, zázrak! Tlieskajte!…
Či lahodnejšie vie sa ohnúť cypriš
vo svojom driečku hybkom, schytená
od vetra v chorovod?[290] A hyacint
nežnejšie skláňa kučeravú hlávku,
sám sebe dvoriac v kvetín besede?
A zefyr vari zhmýri ihravejšie
po kyprej otave? Nie, tajil bych
do hrdla! — A tých rúčok posunky,
jak lichotivých háďat opletanie;
smev úst sťa rozpuk zakaždým,
podmaňujúci čarov novotou;
a očí blesky — Síriov[291] dvoch fakle
na plecia čiernej noci stoknuté,
u brány raja — len ju otvoriť!
A jablko líčka zapálené, spola
vo tôni ambrovonných kaderí:[292]
jak granát v listve[293] — len vhrýzť sa doň červom;
a bujný ňadier ruch — haj! najsladších
chvíľ o bdení a v spánku božských snov
poduška svadobná: len zacláňavý
zduť oblak svetlý dychom horúčky,
pás rozpútať… Sem ohňa masického!
Objedzu zapiť dovidených vnád
i tušených: ten z lepotvarov syt
s túh korením… Vieš, ja ťa, Salome,
už zhltal dopoly: i zapiť, zapiť, zapiť,
bo smädom mriem!… Ech, víno nehasí:
preč s ním! Poď, krásko: druhú polovic
ťa vypijem, a bude po smäde;
poď, prichýľ čašu ústočiek!… Ej, tančí
len, smiechotka, a pradie prelesť — lesť —
a snuje pohyby či pohnútky,
a slučky viaže, oká z pôvabov,
nás podráždiť a poštvať… Čarodejko!
Kto naučil ťa zvodný tanec ten?
A k čomu on? Ký s ním máš úmysel?
Nám počariť? Nás zakliať, spotvoriť? Ha!
Na ľútych tigrov s žízňou po krvi!?
Či na baranov hlúpych skrotiť nás? —
Och, mám, mám záhu šelmy pálčivú,
ráz ochočenca však, tak poddajný
a mäkký, povoľný: nuž, neboj sa ma!
Skoč ku mne — rob, čo chceš, páš — rád ťa, rád…
a tanec tvoj — chvál hoden, odmien všetkých! —
Tiež zaslúži viac, než… poď! Prisahám
(vy všetci svedkami nám budete):
čokoľvek zažiadaš, sa stane ti,
tej nemožnosti niet!… Dar od kráľovnej
prv — materinský zaľúbenia pocel?
Ti rada dáva ho: si radosť jej;
a teraz odo mňa. — Jak, do ucha
že šepneš mi? Nu, nechže tak. — Ó, líčka
hlaď! Paša… manna!… To že chceš? Hí!

SALOME:

To,
môj kráľu.

HERODES:

To by hlava viazaniek,
prevyšujúca všetkých kráľov dary
hodnotou krvavou, bo o hlavu:
že stydel bych sa hanbou chuďasa
ti obmýšľaný dať. Nie, nemožno
to, iste som sa preslyšal len, abo
sa jazýček ti potkol. — Pošuškaj
mi ešte raz. — To vskutku?

SALOME:

Vskutku.

HERODES:

Ach,
joj!… Ale, dieťa, nač? Strach! Nikdy… Lež
kráľ prisľúbil a kráľ i vyplní.
Hradníku!

HRADNÍK:

Rozkáž, veličenstvo!

HERODES:

Zbehni (rozkaz mu dá pošepky.)
a opatri.

(Salome však v roztopaši pochytí striebornú misu zo stola a podá hradníkovi.)

HRADNÍK:
Hneď, jasný pane, hneď! (Odíde.)

JEDEN Z HOSTÍ (potichu k susedovi):
Čos’ chystá sa; som najvýš zvedavý…

DRUHÝ HOSŤ:

Čajs’ prekvapenie — pospas —

TRETÍ HOSŤ:

Abo výčin…

OBADJA (k Manahenovi):

Ty nevieš, čo to má byť?

MANAHEN:

Netráp ma,
som beztak na tŕňoch —

TREBÓNIUS:

Či ostrých? Ba čo!
,Nil admirari‘, radí Demokrit.[294]

INÝ RADCA:

Už Pytagoras[295] sa tak vyslovil.

PERITUS:

I usmievavý Horác náš —

HERODES:

Ach, hach!…
Fuj!… Ejha! Rozmar — decko neblahé:
nerozum, vilník, teba s pobehajnou
kdes’, s ľahkomysľou, splodil úchytkom:
a preto pankhart si a nedochôdča,
bez špetky súdnosti! Ba bez teba
by lepší býval svet, nie všetečný
tak, prchký, šialený… Hu!

HERODIAS:

Čo ti je,
manželu drahý? V čelo mrak ti sadol:
hosť votrelec — sem vetra trhnutie,
urobte prievan, trebárs víchricu,
ho vypudiť von! Chachacha!… No, nič;
priam rozptýlime ho, priam. Čašníku!

HERODES:

Nie viac, nie, družko! Nechuť cítim — odpor;
sám sebe som si k zhnusu, na vývrat
ohyzdou, ostudou. — Ký potrest! Pád!…
Veď to by hrúza!… Ešte stihne… hej,
môj Manahene!

HERODIAS:

Čože? Ja tu predsa!

HERODES:

Len hostí ponúkať…

HERODIAS:

Oj, vykonám
i sama vďačne! Hore pokále!
Bár po pokrov… až k bledým hviezdam bár
ich s krvou révy včuľ!… A, Salome, ty
tanč! Kráľ sa díva s úľubou…
No, požívajte, milí hostia! Hýrte —

SALOME:

Ach, ustala som; dovoľ, matko, že
si odpočiniem, k tebe sadnúc si
zas, pritúliac sa tesne — pod ochranu —
Mráz! Mráz ma prejal — tvojho plášťa kraj!…

HERODIAS:

Seď, keď chceš; skry sa, bojko. — Hostia, ráčte
preds’, ráčte… bez zmyslu to prestávka;
netrebná prietrž našej hostiny —

HOSŤ JERUZALEMSKÝ:

Na zdravie našej slávnej kráľovnej!

VŠETCI HOSTIA:

Na zdravie! — Na slávu jej! — Na rozkvet!

OBADJA:

Veľkého Heroda to veľkej vnučke!…

VIACERÍ Z HOSTÍ:

I roztomilej kňažnej Salome!…

HERODIAS:

Ah, ďakujem; som milo dojatá
a prekvapená ozaj radostne;
i princezná, viem. Ale jak to, kráľu
a manželu náš: nepočul si a
nevidel? (Och, tie hate myšlienok!
Tie pavučiny nešeredné: lenže
čo sieť aj, sieť vždy leda pre muchy —)
Mne vzniesli zdravicu: a ty a ty
nevšimol si si… ani si sa netknul…

HERODES:

Hach, odpusť, drahúšku! Som zblúdil kus,
no našiel som sa znova u tabuly
v rozkošnom kruhu. Plný pokál mi
najtuhšej krvi, duše révovej!
Piť, piť, piť… Pime, hostia, do dna! Do dňa!
Krém dobrej vôle nič niet na svete,
čo hodno slovíčka, nič! Piť, piť, piť
do nekonečna, dúškom púšte… nuž,
zdrav, žienko! Pime do tmy bezodnej!…
Ó, hustá hmla ty omráčenia, padaj
mi na ducha a sadaj! —

(Žoldniersky náčelník prinesie na mise hlavu Jána Krstiteľa a podá Salome, ktorá, zhrozená, ihneď položí misu na stôl pred matku-kráľovnú.)

HOSTIA (cofkajúc od stola):
Huch!… Uf!… Fuj!…

MANAHEN:
Hach, vierolomný kráľu, čos’ to spáchal!?
Tak držíš sľub, mi daný pred chvíľou,
že vyrknúc ho, už si ho zrušil aj,
mu nedajúc dňa dožiť druhého?
Ty… druhý Joas judský! Ako ten
Zachariáša, ty zas Jochanana
si uriadil…[296] tak ste sa dohodli,
krvožíznivci! Žráči prorokov!
Och, jaj-jaj!… Bože, ani prorok tvoj
im nemôž’ vyhnúť, ujsť ich zhubným chtíčom,
ich dravým paznechtom… Och! Jaj, jaj…
Však s kviľbou preč, preč! Budem jedlonoš:
Poď, svätý pokrme! Sem, nevídaný
ty pospase! (Pochytí misu a predkladá.) Jedz, kráľu, šakale!…
Kráľovná, vlčica, na! Jedz!

HERODIAS:
Iď v diably,
paskuda ohavná!

MANAHEN:
Jedz, Salome,
i ty, i ty… ó, že tak mladá ešte,
a už tak zvrhlá!

SALOME:
Manahene môj,
ó, Manahene dobrý! Neodsúď
ma: nevinná som, mňa ti zaviedli,
za nástroj použili… uver… joj!…
Mám vyjaviť, kto? Svetu oznamujem
celému: matka!

MANAHEN:
Verím, vzteklica
bez srdca, bez duše!

HERODIAS:
čuš, nezvaný
lžisudco! Oplan… Či nás neurazil
do krvi? — Preto krv mu potiekla:
zub za zub… vieš? — Seďte, hostia, seďte!
Hodujte ďalej — kráľu, pričiň sa!
Veď udalôstka, trápna príhodka
to, dopustím, no zmýliť nemôže:
je prchká, letká, jakbys’ žmurkol okom…

MANAHEN:
Ó, zmeria, zváži vám ju Hospodin —
ten neomylný merič, vážiteľ
počinov ľudských, zváži, zmeria! — Jak?
Nuž odmietli ťa: im, vraj, nechutíš,
pokrme vzácny, bár si prípravou
ich skvostnej kuchyne… Mne budeš chutiť,
mne, bár ťa varila ich nenávisť,
ich podlosť piekla! — Podaj svojich úst
mi, Jochanane!
(Pobozká hlavu na ústa.)
Ó, kiež z nich by bola
prefrkla do mňa aspoň iskrička
zápalu tvojho! — Avšak studené
sú, ach! ach!… Svätú vatru zadusili v nich…
A predsa ja ti skoro porozumel,
môj Jochanane! A dnes, vidiac ťa,
čos’ učil, smrťou stvrdiť, prívržencom
som sa stal tvojím nesklátiteľne,
tvoj nasledovník som, som učeň tvoj!
Tys’ burácal v svet: Čiňte pokánie!…
Tak napravte sa vnútri, by ste zvonku
sa skutky zaskveli!… Tam nadpradiem
niť slabučkú — a, hlavo proroka
ty umučená, tvoj vždy pred sebou
upomínavý obraz, budem učiť,
jak sily postačia: cnosť jedine
že človeka je pravou hodnotou,
nie šarlát na ňom, nie v ňom maškŕt hŕby…
a pravdou jadro že, nie libač pliev…
A budem hromžiť: zhyňte, rozkošníci
a zhýralci, čo cudzích prác a snáh
žeriete mozole, pot chlepcete!…
A budem hlásať vzdor, smrť tyranom,
kdekoľvek trkajú tí vzteklí býci
do boka slobodu, a spásajú
osenie ľudu, Boha šliapu česť!

HERODIAS:

Ty mlčíš, kráľu? Nezahriakneš ho?

MANAHEN:

A vy, vy… traste sa! Nímž pohrozil
vám on, to bremä Izaiášovo
už skydá na vás: neslýchaný trest,
vrch pokuty! — Krv cudzia priplavila
vás na trón ten, kde hnijete, ste puch
a pieseň: vlastnej z neho odplav vás
prúd!

HERODIAS:

Zapchajte mu pysk — káž, kráľu! — navždy!

HERODES:

Len súkojenstvo naše chráni ho,
mi uver: bratské súkojenstvo len —
Och, bárbych ho bol zadrhol už vtedy!
I vtedy mi už, zlodej, ujímal
z pŕs dojkiných, jak z tých čias doteraz…

MANAHEN:

Lhár. — (Učeníci sa vkradnú do predsiene.)
Tu ste, jeho hodní učeníci?
Už znáte pád?…

UČENÍCI:

Ach, strážci spozdilí
my —

MANAHEN:

Poďte blíž! — Hľa, jak bol dobrý kráľ:
nie o východe slnka, hodne prv
on Jochanana pustil na slobodu,
hej, vypustil mu — ducha! — Nie je to
plň lásky kráľovskej?… Ach! Vezmite
spravodlivého obeť, hlavu majstra
tú predrahú, a zneste pobožne…
A, hriechu nádobo, iď k vlastníkom!…

(Zahodí misu, že sa kotúľa po podlahe až k sedadlám kráľovským.)

Kde jeho zlaté srdce prebýva,
ej, chladné tiež: na zohavený trup
ju nasadíme (— ó, by nám vstal z mŕtvych!…)
a pochováme ho, hrob ustelúc
či vymyjúc mu vlastne slzami
hneď povedľa, kde chudák Filip leží:
tvoj otec, Salome! Čuj, otec tvoj!
I toho ona — oni — zavraždili (Učeníci utiahnu sa.)

SALOME:

Ach, predsa!… Bože, joj, jaj!…

HERODIAS:

Odpracte
preč tohto škrečka! (Salome odnesú.) Kráľu, spamätaj sa,
nedriem, nehlivej, lež… Aha, zbledol,
odkväcá hlavu mu, juj! Ratujte
si kráľa… lekár! — Ocot!…

HERODES:

No, sen…
či trochu mdloba. — Vína mi! — Ech! Blen, žlč…
Kde je ten lotor?

MANAHEN:

Ja, šak? Ešte som
tu. Pozývam ťa, kráľu, na hostinu
z hostiny, z veseliny — na pohreb:
káž prestieradlá, vonných mastí dať…
ver’ sluší sa! — A potom zase kar,
kar, veličenstva: hýrte do rozsadu!…

HRADNÍK (vpáli):

Kráľovská milosť, mrcha zvesť, hrozná zvesť: kráľ arabský tiahne s ohromnou vojenskou silou! — Ba už sa, vraj, rozhostili v obvode hradnom ako záplava… predvoj u priekop… môž’ byť, už u brány!


HERODES:

Čo? Jak? Ten… a tak nablízku? A bez odporu? A čo vystrájali strážci na vežiach, na valoch? Bújali, drichmali? A spravodajci z okolitých staníc oslepli, pokuľhaveli? Lenivá, ničomná háveď! Opilci, obžerci!…


MANAHEN:

Hľa, kára Hospodinova v ohnivom oblaku od juhu! Až zo všetkých strán sa zmelie nad vami — beda vám! —


HERODES:

Prekliaty zradca! Možno, on… Chyťte ho!


VIACERÍ:

Zradca! Odbojník!… Smrť mu! Bezpríkladný koniec!


HERODIAS:

Mnohonásobný úmor!


HERODES:

Hop, stojte! Netýkajte sa prašivca: Nech živorí — mizerný padúch!


MANAHEN:

Ako milosrdný Boh ráči naložiť so mnou, tak bude, vaše kráľovské milosti, a nie inak. (Vzdiali sa.)


HERODES:

Hach! A kde naše vojsko, čeliť drzému votrelcovi? — Roztratené, ako kŕdeľ oviec, hrúza! A posádky na okolí? Caparty! Naničhodné franforce! Posmech… Hradníku, ako silná je posádka zámocká? Úfam sa, odolá náporu… Rýchlo obsadiť valy! Bránu všemožne upevniť, zatarasiť!… Rýchlo, rýchlo! — Ej, prebral nám driemoty —


HRADNÍK:

Stalo sa zavčasu, vznešený kráľu! Ale, bohužiaľ, posádka je prislabá vydržať prudkejší náraz, nehovorím — dlhšie obliehanie.


HERODES:

A podistým spilá ako snopy, chachacha! Bez odvahy, bez ducha! Taký bezpečný je kráľ medzi vami, tak obrnený, takou zaštítený pavézou?[297] A jeho hostia pod takým varovným krovom…? Ledač! Bedač!


OBADJA:

Milostivý pane, my všetci budeme na pomoci! Všetci obrancami, koľko nás tu jest… Zbroje sem, hradníku, akékoľvek zbroje!


HLASY Z MNOŽSTVA:

Tak je, všetci! Všetci — len zbroje sem! Zbroje!…


HRADNÍK:

Pohľadám ich, vyhrabem trebárs spod zeme! (Odbehne.)


HERODIAS:

Nepískajte, ženštiny, ani splašený hyd dvorný… hanba! Mňa sa držte! — Áno, kto ste od prírody mužmi (závidím vám!) dokážte tomu zákerníkovi, že ste i hrdinovia. Na valy! Do boja! Kráľ velí —


OBADJA:

Hoj, chystajte sa! Odkladajte plášte a čačky… opasky zatúžte: na ne dýky, meče za ne… z čapíc tulce!…


TREBÓNIUS:

Sukne podkašte, vysúkajte rukávy!…


HERODES:

Tak, Trebónie, Perite… povahy rímske! Tvrdým-hrdým príkladom vopred… Na vraha!


STRÁŽNIK (hurtom vtrhne):

Jaj, už vypačujú, vylamujú bránu! Mnohí valy zliezli!… Naši padajú… Besný útok! Pohroma! (Utečie.)


HERODES:

Biedne hniezdo, biedne! Leda pre sovy — nezadrží, neodbije toho zbojcu. — Hach! Lapiť sa mu dať… vystaviť na pranier? Nikdy! — Na útek! Na útek, čo má nohy… Podzemnou chodbou preč z obvodu zámockého — tu na lode na Slanom mori (— aké šťastie, že sú ešte tam! —) a na nich do Judska; odtiaľ bez odlihu údolím jordánskym až k Achisarovi, kde táborí — tam sa pomeriame s nepriateľom zoči-voči!… Svetlá, pochodne berte!


HERODIAS:

Kráľu, a tomu lúpežníkovi odbehneme tu toľkú korisť? Dvorani, habajte zlato-striebro… drahocennosti zo svetlíc… (Jedni z dvoranov chvácu zo stolov, iní uskočia postrannými dverami.)


OBADJA:

Pravdaže, predovšetkým bohatstvo zachrániť! — Pokladnicu, hí, pokladnicu! (Odbehne.)


HERODES:

Drahá družko, bojsa sa zapozdíme; radím sponáhľať sa, veru-veru… Ha! Hurt, lomoz, štrkot!


DVORAN:

Jasný pane, za horúca a pevne sme zazávorili portál — i s každými dvermi za nami tak mienime urobiť; dá im to práce dosť, pribavia sa —


HERODES:

Hračka, pane, pre nich, hračka, málo osoží! — Hej, chytro popredku, panie, hostia! Chytro k tajným dverám chodby… Ale kde? Vodiča, hradníka dovolajte!


INÝ DVORAN:

I my pojedni vieme, láskavý kráľu, vieme, kde sú: v najzadnejšej bašte hradnej.


HERODES:

Tak hurtom, skokom-letkom preč! Preč, aby razom zapadli za nami… Ráčte, milí hostia! A prepáčte, prepáčte, óvi! —


HERODIAS:

Neslávne, kráľu! Nemužne, gavalieri! Bohatieri… Ha! A Salome, moja dcéra kde, môj najdrahší poklad!?… (V zmätku sa vytratia.)

6. výstup

Kráľ Aretas, kráľovná Tamar, Zamira, Omru a iní dôstojníci.

OMRU (sčiastky ešte za scénou):

Tak ľahko, slávny kráľu, ešte sotva kto kedy dobyl hradu! Ako čo by pred nami sami otvárali vchody; temer nikde sprotivenia, leda naoko —


ARETAS:

Zbabelci! Až sa človek stydieť musí.


OMRU (k dôstojníkovi):

Hej, vy niektorí s čatou vojakov prekutajte miestnosti vyšehradia — všetky rad-radom; ale mužstvo nech neprestúpi vojenskej kázne. — Pozor na to! (Dôstojník vráti sa z predsiene.)

ARETAS:

Poď, dcéra kráľovná, viď: prázdny — pelech;
jak tône zmizlo všetko pred nami:
preds’ svetlá svedčia, tu že meškali,
bázlivci!… Bližšie, Tamar — prečo nie
v tvár pozrieť odplate, juž poznať túžiš:
bár známosť jej je sprvu podivná,
odstrkujúca temer, potom však —

TAMAR:

Ach, otče drahý, ver mi, radšej bych
len v šiatri bola zostala. Mne bridí
sa i ten vzduch tu…

ARETAS:

Vskutku nabratý
a presýtený všakým pachom-puchom —

lebo, hľa, hodovali, hýrili tu! A, pravda, medzitým i pojedli odvahu a prepili obozretnosť… Chachacha! Odohnali sme ich od tabuly, od tučnej večere! Ozaj zriedkavo vítané prekvapenie —


OMRU:

Ak dovolíš, láskavý kráľu, my si k nej prisadneme a budeme pokračovať, ovšem, pod spôsobom…


ARETAS:

A spredu nádherný prestol. Nesadneš si, ľúbezná kráľovná?


TAMAR:

Ani za svet, dobrý otče, na také oplzlé miesto, ani za svet!


ZAMIRA:

A jedlá a nápoje môžu byť otrávené; od tej hroznej strigy, veličenstvo, všetko vystane!


ARETAS:

Sotva mala času na to. Ale nechajte ich otrusky a oprsky… Neverím, že by vám mohlo chutiť —


OMRU:

Ó, zaiste nie, jasný pane! Kto by sa toho týkal?


DÔSTOJNÍCI:

Nikto z nás, nikto!

(Dôstojník s niekoľkými vojakmi predvedie hradníka a strážnikov.)

DÔSTOJNÍK:

Vznešený panovníče náš, mám česť predviesť kastelána[298] a hradných strážcov: zarývali sa ako krty kamsi pod podlahu, ale nezaryli —


ARETAS:

Dobre; ponechajte ich tu a hľadajte ďalej. (Dôstojník a vojaci odídu.)


HRADNÍK:

Ó, milosť nám, veliký kráľu, milosť… Tu k tvojim nohám skladám kľúče od hradu —


ARETAS:

Zbytočné veci. A kde je tvoj kráľ a kráľovná?


HRADNÍK:

Ušli, velebný kráľu, ušli; môž’ byť, plavia sa už do Judska —


ARETAS:

Tedy ubzikol lišiak? Umknul šťastlive — ale —


OMRU:

Hoj, príde on, slávny kráľu, zalezie ešte do klepca! — A s tutejšími zajatci čo rozkážeš urobiť, jasný veliteľu?


ARETAS:

Prepustiť — neškodné baby. Videl som ich tackať sa: bezpochyby opití boli; a iných, menovite neďaleko brány, zas usedave plakať: ako z fakieľ iskry, tak im slzy kvapkali z očí… Pohoršlivé podívanie!


TAMAR:

Nebol medzi nimi dvormajster Manahen? Mne sa pozdáva —


HRADNÍK:

Ba áno, milostivá kráľovná, i on bol tam… Kráľ, sláviac dnes svoje narodeniny, zároveň dal sťať väzňa proroka Jochanana; nuž nad tým plakal Manahen, akiste zamýšľajúc ho pochovať —


TAMAR:

Ach, strašné!… Neublížte, prosím, Manahenovi; on mi bol tiež oddaný. — Hrozný počin!


ARETAS:

Tak ešte i krvou sa opíjali pri dnešnej hostine! Skutočne herodesovské hody!


OMRU:

A krvožížnivci Arabom budú nadávať do divochov, sverepých ukrutníkov!…


ZAMIRA:

Nebodaj tá dračica mala i v tom driapy-prsty —


TAMAR:

Ach, preč odtiaľto, preč z toho brlohu!…


ARETAS:

Ani si tu nevypočinieš, milá dcéro?


TAMAR:

Ani za svet, otče drahý, ani za svet! Ústranie to odporné, plné krvavých mátoh… Poďme, drahý otče!


ARETAS:

Hradníku, so strážnikmi popredku! — Snadný počiatok vojenského ťaženia, milý Omru. protivne snadný… (Odídu.)


[263] kamea — ozdoba z kameňa vypukle vyrezávaná

[264] Rabbat — bolo hlavné mesto ríše ammonitskej na hornom toku rieky Jabbok východne od Jordánu

[265] Geraza — mesto v palestínskom Zajordánsku

[266] rímsky papaj Apicius — slávny gastronóm (znalec umenia kuchárskeho) za doby Augustovej a Tibériovej

[267] Chios, Samos — grécke ostrovy

[268] masické víno — Massa, mesto v toskánskom kraji v Taliansku

[269] Jafa — mesto a prístav v Palestíne, terajšia Haifa

[270] Engedi — mestečko v pahorkatine judskej púšte na západnej strane Mŕtveho mora

[271] myrha — voňavá glejovitá živica, ktorá na vzduchu rýchle tuhne do zŕn alebo hrudiek žltkastej, červenkastej alebo hnedej farby. Vyteká samovoľne alebo po poranení kôry. Vyskytuje sa asi 300 druhov krov alebo stromov — myrhovníkov, ktoré najviac rastú v Afrike a v Ázii. Používa sa vo voňavkárstve.

[272] Sirach — autor tu naráža na apokryfnú knihu Starého zákona, kde je chvála múdrosti zbožného človeka. (Apokryfné knihy sú také, ktorých obsah nesúhlasí celkom s oficiálnou vieroukou.)

[273] lôtik striebra — lót (nem.), miera váhy, ktorá sa používala do zavedenia metrickej sústavy; 1 lót = 1/32 funta = 12,797 gramov

[274] plášť tyatirský — Thyatira, mesto v Malej Ázii, známe svojimi purpurovými farbiarňami; chýrny bol najmä tyatirský šarlát

[275] fáborce — stuhy

[276] ónyxový opaštek — ónyx, nekryštalovaná odroda kremeňa (SiO<small>2</small>), zložená z rovnobežných alebo sústredných tenkých vrstiev, líšiacich sa farebnými odtienkami. Používa sa ako materiál v zlatníctve.

[277] potrúsený libačkami — libačky, pliešky s dierkou uprostred, ktoré sa prišívajú ako ozdôbky

[278] v svídoví — v kroví; svíd, svíb — ker (Cornus sanguinae)

[279] Elam — kedysi krajina na východ od Palestíny

[280] Aurora — v starorímskej mytológii bohyňa ranných zôr

[281] sistron — hudobný nástroj starovekých Egypťanov

[282] Sichem: Ebalu a Garizima chovanec šťastný — mesto Sichem medzi horami Ebal a Garizim v strednej Palestíne

[283] a Jákobova studňa nevyschla — pri hore Garizim bola Jákobova studňa, neskoršie zvaná studňou Samaritánky

[284] ako Jericho keď rúcali — v staroveku kvitnúce mesto Jericho je niekoľko kilometrov na západ od Jordánu nad severným pobrežím Mŕtveho mora. Izraelský národ pod vedením Jozueho po sedemdňovom boji mesto dobyl, lebo sa jeho múry zrútili od kriku všetkého izraelského ľudu a od hluku trúb na rozkaz kňazov, ktorí popredku niesli archu úmluvy (v starožidovskom náboženstve schránka, ktorá obsahovala dosky s Desatorom). O dobytí Jericha rozpráva starozákonná Kniha Jozue.

[285] lež či Dávid kráľ neposkakoval takej pri hudbe, keď bol dal previezť truhlu Hospodina… Však nás vidiac tak, nás nevysmiala zhŕdavá by Mikol — Mikol bola mladšia dcéra Saulova, ktorý pôvodne chcel dať Dávidovi za ženu svoju staršiu dcéru Merob. Mikol sa však do Dávida zaľúbila, takže sa jej sestra za neho nevydala. Neskôr sa Mikol vydala, ale po Saulovej smrti sa s ňou Dávid, už ako kráľ, predsa oženil. Raz však Mikol videla, ako kráľ Dávid príliš radostne poskakoval pred archou zmluvy, ktorú práve prenášali a vtedy ním pohrdla.

[286] jak veža v Siloe, však nezvratná — Siloe je jazierko na jeruzalemskom návrší Siloe, kde bola veža, ktorá sa však zrútila a pritom zabila 18 ľudí

[287] šmačné pokrmy — chutné pokrmy

[288] drevom santlovým tlie — santal, strom poskytujúci santalové drevo. Biely santal rastie vo Východnej Indii. Z niektorých druhov sa získava silica, používaná v lekárstve a vo voňavkárstve.

[289] Slasť Aleppa — Aleppo, mesto v Sýrii

[290] chorovod — dievčenský sborový tanec sprevádzaný piesňami

[291] Sírius — najžiarivejšia hviezda

[292] ambrovonných kaderí — ambra (arab.), príjemne voňajúca látka, používa sa na prípravu voňaviek a mydla

[293] granát v listve — druh jabĺk v lístí

[294] „Nil admirari“, radí Demokrit — Demokrit bol starogrécky filozof v V. stor. pred n. l. Vysmieval šialenstvo ľudí. „Nil admirari“ znamená: Ničím sa nedať dojať, prekvapiť. Tieto slová sú známe aj z Horácia (Listy I, 6, 1), ako stoická zásada k dosiahnutiu šťastia.

[295] Pythagoras — starogrécky filozof a matematik, ktorý sa usiloval všetky javy prírody zredukovať ma kvalitatívne, číselné vzťahy

[296] Ty… druhý Joas judský, ako ten Zachariáša, ty zas Joachanana si uriadil — tu sa nemyslí prorok Zachariáš, ani otec Jána Krstiteľa, ale syn najvyššieho kňaza Joiadu za judského kráľa Joasa (spomínaného v II. Knihe Paralipomenon v Starom zákone). Zachariáš horlil proti modlárstvu a bol na kráľov podnet v chrámovom nádvorí ukameňovaný.

[297] pavéza — žrď, ktorou sa pritiahne naložený voz; obrazne: opora, záštita

[298] kastelán — veliteľ, správca hradu

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.