ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povznesme sa nad zemskú márnosť a nechajme všetko tu stáť v starej koľaji, aby sme vyzdvihnúc sa do výšin nebeských uzreli nový život a nový svet. Každodenne tu pozorujeme iba podvod, klam, neprávosť, zlobu a stonásobne prestupovanie desiatich božích prikázaní. Čože nás teda má k takémuto nepriaznivému životu pútať? Vzdiaľme sa od našej matky Zeme a viďme nášho najbližšieho, neustále kolotajúceho tovariša Zeme, či by sme sa tu lepšie necítili, pokojný a blahodarnejší život viesť nemohli, slovom, náš krátky čas života v nevinnej tichosti a bratskej svornosti nedokončili?

Tu naši Slováci do zeme Kanaan (rozumej Dolnú zem) putujú, tam sa Nemci^[2] do rozličných krajín vysťahovávajú, inde Angličania za vlastný zisk hrdlujú; Francúzi sú v stave pre módu za drevenú skalu sa presťahovať, a prečo? Aby vo svojom egoizme pohodlnejšie žili. Prečo teda aj my, opatrnejší a vyššími myšlienkami nadchnutí, nechajúc Zem blúdiacim a hašteriacim sa národom, nevystúpili by sme o jeden stupeň vyššie a oddeliac sa od takéhoto egoistického zisku, neprisvojili si kraje raju podobné, lebo si prajeme pokoj, lásku a srdečnú priazeň vo všetkom bytí a žití. Aký márny je život, aký krátky! Prečo teda by sme nenechali, alebo nechať nehľadeli Zem, na ktorej sa ustavične so psotou, s biedou potýkať musíme a nehľadali by sme časti Zeme vydarenejšie, ako sú naše, ale kraje vyššie, blahodarnejšie, nad Zem vyvýšenejšie? Putujme ta, do končín ďalekých, a keď by sme sa v terajšom čase hneď tam aj dopraviť nemohli, uvažujme o tom, že ešte ani nám, ani našim potomkom nie je cesta zamedzená vyskúmať teraz nepochopiteľné cesty, ako sa ta dostať, dostať sa na

Mesiac!

Ja som teda ten človek, ktorý vyššími myšlienkami nadchnutý, vám, ľudia! cestu kliesni, aby ste videli a nezabudli na znamenia, ktoré Vám podávam. Držte sa ho pevne, a tak sa v budúcnosti ľahko do zeme novej dostať môžete, kde Vám nový svet, nový raj nastane.

Písal som blízko Mesiaca,

Krutohlav.

Ako sa Krutohlav na Mesiac chcel dostať

Krutohlav neustále rozmýšľal o tom, ako by akýsi spôsob vynájsť mohol, aby sa na Mesiac, čo aj zlomkrky dostať mohol. Tak ho preniknutého vznešenými myšlienkami mrzelo, že sa nemôže aspoň zbližša pozrieť na Mesiac. Vzal preto do rúk matematické inštrumenty a začal skúmať:

1. Vzdialenosť Mesiaca od Zeme.

Presvedčil sa, že stredná vzdialenosť od Zeme je práve 51 812 míľ. Pritom sa trošku pozastavil, lebo keď len na Kráľovu hoľu putoval, veľmi sa zadychčal, a čo potom pri tisíce míľach, keď treba stále smerom hore kráčať. Spoliehajúc sa na svoje dobré pľúca a bodré nohy, nedal sa od svojho predsavzatia tak ľahko odstrašiť. S povzdychom vzal rýchlo papier a brko do ruky a vypočítal, čo vlastne 51 812 míľ znamená. I zistil:

Keby sa akosi po železnici mohol na Mesiac vydať a parný voz by za hodinu prešiel osem míľ, došiel by tam iba o dvestosedemdesiat dní, na každý deň dvadsaťštyri hodín počítajúc. „Dvestosedemdesiat?“ zamrmlal Krutohlav a hlavou krútiť neprestával. „To je primnoho.“ Železnica sa mu teda znechcela a hľadal iný spôsob. I našiel:

Keby sa viezol na poštovom voze, ktorý by každý deň asi dvadsaťštyri míľ prešiel, došiel by len o päť rokov a dvestoštyridsaťsedem dní na Mesiac. Znovu sa mu to znechcelo, lebo sa mu cesta pridlho trvajúca zdala.

Pri takomto rozumkovaní mu zišlo na um, akým spôsobom by sa on ta vlastne mohol dostať, keďže o dráhe nemôže byť ani zmienka. Preto zapľul celkom takýto nerozum, ale prišiel na lepšiu myšlienku: že len povetrím^[3] sa ta dostať môže. Prirodzene, šiel zase k papieru a peru. A zistil:

Ak sa v prihotovenom balóne, ktorý by za sekundu stúpal o pätnásť stôp, do výšin nebeských k Mesiacu pustí, potom sa tam za dva roky a stosedemdesiatdeväť dní môže dostať. Cestovať v pustom povetrí a nevidieť ani stromček alebo čokoľvek iné, to sa nášmu Krutohlavovi videlo za taký dlhý čas veľmi otupné. Preto napraviac si okuliare nad obrvy a stisnúc tabačnicu do rúk, zasmrkal — a hľa, nová myšlienka sa mu premietla cez um a mozog. Spočívala v tom, že by taký dlhý čas mohol skrátiť akýmsi zámerne vyvolaným orkánom alebo víchricou; naše víchrice majú za sekundu rýchlosť šesťdesiat, ba niekedy aj sto stôp, takže potom by sa mohol dostať na Mesiac omnoho rýchlejšie, a to za stotridsaťšesť dní.

Tento ostatný výpočet Krutohlava tak popudil^[4] k výprave na Mesiac, že by bol hneď na balón sadol a letel do nového sveta. Vo svojom zadumaní, ako by sa čo najskôr dal ohromný balón zhotoviť, zotrval celé týždne — v hrozných myšlienkach, ktoré ho neustále prenasledovali. Pri ustavičnom rozumkovaní a pohrúžení do hlbokých myšlienok prišlo mu na um:

Vetroplavci iste nevedia dať balónu bezpečný smer (directio) a vietor ich nesie ta, kam sa mu ľúbi. „Akože by sa stalo so mnou,“ zamumlal v sebe Krutohlav, „keby som aj ja namiesto cesty na Mesiac utonul v hlbokých vlnách morských?“

Že by sa bezpečný smer balónu dal určiť, o tom Krutohlav nepochyboval, pevne veriac kompasu, že mu tento cestu na Mesiac s istotou ukáže a tam ho odprevadí. V tomto ohľade videl už jadro na stole rozlúštené ležať. Pri ďalšej úvahe však prišiel na to, že naša Zem nikdy nestojí, ale sa stále tak strmo okolo seba kolotí, že každý deň vyše 355 000 míľ zuniac prefrngne, čiže takou rýchlosťou sa v nebesiach pohybuje, že sa s guľou z dela vystrelenou ani porovnať nemôže. Tu Krutohlav celkom zmeravel, až mu pero z ruky vypadlo. Nedal sa však vystrašiť, ale ohľadel aj Mesiac, v akom pomere on vo svojom behu okolo Zeme stojí. Tak mu vraj vysvitne a vec sama od seba sa rozlúšti, či by balónom mohol Mesiac dohoniť, aby sa tam bezpečne dostal. Napol teda svoju myseľ a vyskúmal, že Mesiac — kolotajúc sa rýchlosťou Zeme okolo nej — najsamprv ide tou istou rýchlosťou ako Zem a s ňou každodenne 355 000 míľ spraví; po druhé, okrem toho ešte okolo Zeme fundží v krivolakých pohyboch a v neistej rýchlosti. A keď si Krutohlav spomenul ešte aj na to, že Mesiac, kolotajúc sa od Zeme vo vzdialenosti 518 000 míľ, za rok 12,333-krát sa skrútne a nikdy ten istý beh nedodrží, veľmi sa zarmútil a v zadumaní celé týždne strnul. Nakoniec sa prebral, a tak sa zdalo, že aj táto záležitosť je celkom prebratá. Preto s veselou tvárou začal ďalej rozumkovať nad mnohými ťažkosťami, ktoré by sa mu na ceste na Mesiac trafili.

Tak teda zase vynašiel:

Že by mu možno priťahujúca moc ako Zeme našej, tak aj Mesiaca v tom mohla robiť prekážky a ťažkosti. „Čo? Priťahujúca moc! Pletky hvezdárske a silospytné,^[5]“ skríkol Krutohlav a veľmi sa rozhneval. Čím väčšmi sa zdala malicherná táto myšlienka, tým väčšmi sa Krutohlav bolestne zadumal. Čím väčšmi si dlaňou hlavu hláskal,^[6] tým väčšmi sa presviedčal o tom, že priťahovacia moc Zeme ani malilinký máčik od seba nepustí a tým menej v myšlienkach už vystavaný ohromný balón bude chcieť cez medzu vypustiť. „Je to čím ďalej tým pravdepodobnejšia okolnosť,“ myslel ďalej Krutohlav, „lebo ona, ako je nám známo, ešte nikdy nič zo svojho cudziemu ani nedala, ani nepustila. Sebectvo — a nič iné,“ vykríkol Krutohlav a práve zato, že i sama Zem prejavuje sebectvo, žiadalo sa mu čo najskôr ísť na Mesiac. Tak bolestne sa na Zem rozmrzel! „Ale to nič, s Mesiacom to inak vyzerá. Keď prebŕdnem hranicu Zeme — čo pevne verím,“ hovoril ďalej Krutohlav, „on ma od sebeckej Zeme odníme a do náručia svojho vďačne prijme. Pravda, on tiež svoje drží a prišlé istotne schytí, avšak Mesiacu to možno odpustiť, lebo on sa tejto nevľúdnosti priučil od Zeme.“ Uspokojený Krutohlav nechal tento názor dlho zrieť, kým ďalej vo svojom rozumkovaní pokročil.

Krutohlavovi sa zdalo, že už lieta v oblasti Mesiaca, keď vypočítal aj to, že ak sa mu väčšmi priblíži, bude ho chcieť s takou ohromnou priťahovacou mocou k sebe pritiahnuť, že balónu bude hroziť stroskotanie, i jeho život bude na vážkach. Uvažujúc, že tomu potom pomôže a včas túto ťažkosť prebŕdne, utíšil sa.

Tak sa zdalo, že Krutohlav už všetky predbežné ťažkosti prevýšil, lebo všetkých remeselníkov z celého Hrona, Muránskej doliny, ba i z Liptova, Zvolena, zo Šariša dal povolať, aby pracovali na ohromnom balóne, ktorý mali najprv na Kohút vyviezť, odkiaľ by sa dostal na Mesiac. Nikdy toľko pracovníkov svet nevidel! Celá Muránska dolina bola preplnená tesármi, stolármi, mlynármi, kožiarmi a bohvieakými ešte kováčmi atď. Všade na okolí Veľkej Revúcej, od Bartovej počnúc až po Revúčku, videl si ohromný sklad stromov, dosiek, pílok, toporov, šindľov, okrajníc, brvien, klincov atď. Tu sa klopalo, tam pílilo, tu sekalo, tam rezalo, tu lámalo, tam šilo, tu plátalo, tam klásnilo atď. Tu buch, tam kvik, tu hurk, tam štabarc, akoby súdny deň bol mal nastať. Tu si zazrel ohromné umelecky poskladané brvná, vypínajúce sa vyše Skalky, tu si uvidel mechúre čo ohromné dutiny,^[7] tam mechy, remene, dratvy atď. Ba ani kolomaž, ani číriz^[8] nechýbal, aby aj najmenšia dierka na balóne neostala zamazaná, zakalená, zašitá, zadebnená. Tak sa hotovil onen chýrečný balón, na ktorom toľko tisícov pracovalo a na ktorom Krutohlav túto sebeckú Zem chcel zanechať, aby sa do blaženejších končín Mesiaca presťahovať mohol.

Čím si Krutohlav chcel naplniť balón

Ako svet svetom stojí, ešte nikto a nikde taký balón nepostavil ako Krutohlav. Len jeho najmenšia dutinka bola dvadsať tálov široká. Po neustálom napínaní rozumu a remeselníckej šikovnosti z celého okolia zastavil sa Krutohlav pri tom, čím by sa balón najlepšie dal naplniť, aby sa strmo, pohodlne a isto do výšin nebeských vzniesol. Pravdaže na takúto dôležitú vec potreboval také povetrie (gáz), ktoré by bolo oveľa tenšie a ľahšie ako povetrie medzi Mesiacom a Zemou, lebo inak by nebol v stave ani z miesta sa hnúť, ani v riedkosti povetria nebeského sa udržať. Čože tu teda spraviť? Predobre vedel, že s obyčajným povetrím v balóne sa ľahko asi na tri míle nad Zem vznesie, ale potom, keďže povetrie je stále redšie, ba sa celkom tratí, ako si tam poradí? Tu mu ozaj, ako sa vraví, rozum zastal! Naposledy sa duchovné rozobral, roznietil ohňom myseľ. Ťahy okolo úst zjavne dokazovali, že aj tejto ťažkosti odpomôže! I zarumenila sa jeho tvár do horúca!

Aké ťažkosti ešte pred výletom na Mesiac Krutohlav vypátral

Už sa zdalo, že na výlet na Mesiac je všetko prihotovené, keď sa opatrnému Krutohlavovi pri ďalšom rozjímaní o veci ešte iné ťažkosti v jeho predstavách na odpor stavali. „Keď sa,“ hovoril k sebe Krutohlav, „s balónom aj zodvihnem a povetrím smrteľným, neznámym až po Mesiac sa dostanem, predsa priťahujúca moc sebeckej Zeme mi všetko natoľko prekazí, že jej svojou silou neodolám.“ Ale tým radšej sa od matky Zeme oslobodiť zamýšľal, čím viac obtiažností sa kládlo v ústrety jeho výprave. Aby teda aj tejto ťažkosti bystro odolal, poručil znova nové nástroje s pušným prachom tak zostrojiť, že svoj balón bude vedieť dovtedy vo výškach dopredu strkať a napred k Mesiacu hnať, kým sa od priťahujúcej moci Zeme neoslobodí a nepríde do okresu Mesiaca, ktorý sa mu stále priaznivejším zdal. Aby sme sa o týchto velikánskych nástrojoch, ktoré balón k Mesiacu dodrgať mali, presvedčili, pozrime sa na Krutohlavove výpočty, kde stálo zreteľnými písmenami napísané:

„Keď sa balón má od priťahujúcej moci Zeme oslobodiť, potrebná je taká silná moc, ktorá by ho hneď v prvej sekunde na 41 000 stôp od Zeme k Mesiacu hodila. Táto strašlivá rýchlosť je tridsaťkrát väčšia ako rýchlosť gule vystrelenej z dela. Keď sa to nestane, nemožná vec je oslobodiť sa od priťahujúcej moci Zeme a dostať sa do okresu Mesiaca.“

Krutohlav tu už naozaj hlavou krútiť neprestával napriek tomu, že všetkým pravdivým silám silospytu veril a veriť neprestával. Tejto obťažnosti, ktorú sám často za nemožnú považoval, chcel predísť velikánskymi prípravami a balón svoj tak opevniť, že odolá aj šesťdesiatnásobnej rýchlosti gule vystrelenej z dela.

Nová obťažnosť sa kladie Krutohlavovi v ústrety

Ešte aj na takú myšlienku prišiel Krutohlav: keď sa zodvihne do nebeských výšin, potrebuje zásobu čistého povetria, aby mohol zostať živý, lebo ono tam celkom chýba a najviac tri míle nad Zemou sa nachádza. Ako tomu odpomôcť? Do mecha sa zašiť nedá a za dva roky a stosedemdesiatdeväť dní sa mnoho vydýcha. Vynašiel teda nástroje, lenže velikánske, v ktorých bolo povetrie a ktoré sa ako ohavné chvosty pripevnili k balónu.

Nakoniec myslel aj na to, že na Mesiaci nie je žiadne povetrie a keby tam aj akési bolo, je od zemského rozdielne a ľudským pľúcam protivné. Mrzelo to Krutohlava a všetkým hvezdárom sa s akciou vyhrážal a hrozil.

Nemilá ťažkosť Krutohlavova

Premohol už všetky obťažnosti, ktoré ho dosiaľ pri výlete na jeho ceste stretnúť mohli, len jedna ho ešte veľmi kormútila a spočívala v tom, že Krutohlav, muž pevný, silný, ducha bojovného a k podobným výpravám vydarený, rád pohodlne žil. Z toho veľmi prirodzene vyplýva, že vážil dva a pol centa. Vždy sa hostil, pritom smrkal a poobedňajší blahodarný spánok držal, a to aj keď nie celých šesť hodín, tak o málo menej. Ráno vstával o deviatej, za hodinu srbal^[9] kávu a o druhej poobede spotreboval niekoľko funtov bravčoviny spolu s klbásami a hurkami. Pinta vína, a to tokajského, nikdy nechýbala; slovom, žil ako rytier nad márnosť sveta povznesený a vo výsosti zo svojej vydarenosti sa kochajúci. Ako prevýborný algebrista výpočtoval cestu na Mesiac, kde by ešte pohodlnejšie mohol žiť! Akože by teda nášho Krutohlava nebola kormútila tá nezhoda, že keď sa na takú ďalekú cestu na Mesiac pustí, nemal by ani stromčoka, ani človeka, ani hory a doly, ba ani krčmy zazrieť, kde by sa obživil a v tichosti izbietky svoj spánok dokončil. Akože sa mal od dobrého stola odlúčiť? Toto veľmi mrzelo Krutohlava a takmer by bol od svojej cesty na Mesiac upustil, ale už urobil velikánske prípravy, ktoré ho na milióny koštovali:^[10] napakoval celý balón teleskopmi, perspektívmi, mikroskopmi, tlakomermi, povetro-farbo-teplo (atď.) -mermi, aby sa svet presvedčil, že je nad iných vyvýšený a vznešenejší a nežije len svetskému mamonu, ale žije bohu a ľuďom. Ohromná to vôľa Krutohlavova, ktorý aj pri svojom najväčšom presvedčení o svojich najmenších názoroch nikdy neprestával hlavou krútiť.

Kto nevie, čo znamená vydať sa na Mesiac, na takú ďalekú cestu a takým protivným spôsobom,^[11] ten sa môže ku boku Krutohlavovi pripojiť a letieť ta hore, do nebeských výšin.

Nepozostávalo mu teda už nič iné, len svoj celkom hotový balón, na ktorom toľko tisícov pracovalo, na vrchol Kohúta vyviezť a odtiaľ cestu na Mesiac nastúpiť.

„Dokonalé dielo,“ preriekol Krutohlav, „na Kohút s ním.“

Tisíce rúk sa lapilo balóna. Ešte aj z Dolnej zeme hnali divočky,^[12] aby ozrutu balónsku Parajkou hore vytiahnuť pomáhali. Ktože by bol v stave opísať všetky možné prípravy, ktorými sa divotvorný balón na výšiny vyvážal? Nikto zo smrteľných nevidel toľké stáda volov, oslov, koní, ba i nosorožcov a slonov, ktoré Krutohlav z rôznych krajín sebeckej Zeme dal dohnať, aby dielu tomuto pomáhali. Zapriahli sa teda tisíce stáda do ozrutného balóna, pričom nechýbalo ani povrazov, ani reťazí kovaných v hámroch, ani remeňov, ani ničoho, čo by pomohlo túto cestu hore Parajkou prekonať.

Môžeme si pomyslieť, že ťahanie balóna na vrchol Kohúta od Skalky trvalo desať mesiacov, tri týždne a päť a pol hodiny. Aký ryk a kvik, ručanie a ryčanie, buchot a rinkot, vresk a tresk mohol nastať! Koľko ľudu tu svoj život zanechalo — a to keď sa bližšie dovedáme, len pre márny zisk od matky Zeme im, totiž tesárom, stolárom, čižmárom, garbiarom, remenárom a všetkým možným -om, ba nakoniec aj plátenníkom a olejkárom. Ale takýto zisk ešte žiaden Revúčan nepožíval ako svet svetom stojí, na čo teraz už mŕtvi Revúčania istotne dobre pamätali. Od tohoto času, keďže sa balón od Parajky nedal náležite strminou hore vyviezť, viditeľná je aj dnes pod vrcholom vykliesnená cesta na Kohút, ktorou balón hore vyťahovali.

Po veľkom namáhaní všetkých síl bol balón na vrcholku Kohúta rozložený a stále väčšmi k výletu pripravený, a keď bolo všetko nafúkané, očakávali nakoniec v napnutej dychtivosti výlet balóna do povetria. A to práve v čase, keď bol spln Mesiaca, aby balón na ceste k nemu nepoblúdil.

A aj sa zdvihol a letel do výšin nebeských!

Ťažkosti cestovateľa na Mesiac

„Majte sa dobre, rodáci, ja idem žiť večný život v tamojších končinách,“ kýval rukou tak, ako keby sa už nikdy nemal vrátiť. A vtom šróby natiahol, oheň roznietil a tak sa tuho do výšin mrštil, že onedlho tisícom divákov z očí zmizol.

Letel vždy vyššie, ale Mesiac sa mu stále len v takej veľkosti ukazoval, v akej ho z Kohúta videl. Už dva týždne fundžal a každú sekundu sa o pätnásť stôp bližšie k Mesiacu dostal, ale na jeho veľkosti sa ešte nič nemenilo. Predsa len je Mesiac veľmi vzdialený, a keď si pomyslel, že potrebuje ešte dva roky a stošesťdesiatšesť dní, aby sa ta dostal, veľmi sa skormútil, takže sa už spak vrátiť chcel. Jeho pevný duch ho ale popudzoval k vytrvalosti navzdor tomu, že okrem Mesiaca a Slnka a tisícov hviezd nevidel ani kameň, ani stromček, ani kríček, ani nič či už človečieho alebo prirodzeného. Natiahol teda znovu všetky plachty, mechúre, povrazy, roznietil oheň a s udusenou nádejou sa ponáhľal ďalej na Mesiac.

Krutohlavovo rozumkovanie

Na tejto ďalekej ceste vytiahol ceruzku z vrecka a na papieri stále mudroval, aby sa o svojom budúcom bydlisku náležite presvedčil, čiže satelit Zeme dokonalejšie poznal, lebo ho dlhá chvíľa začala trápiť.

Predovšetkým chcel spoznať, ako sa Mesiacu javí naša Zem. Na tejto myšlienke si Krutohlav dlho hlavu trápil a nakoniec vynašiel, že obyvateľom Mesiaca sa naša Zem trinásťkrát väčšia predstavuje ako Mesiac obyvateľom našej Zeme. Podobné zistenie sa mu veľmi páčilo, lebo sa už popredku tešil, že hneď ako sa dostane na Mesiac, z ktoréhokoľvek vŕšku a o každom čase bude môcť obdivovať taký veľký terč (discus) Zeme, čo bude iste majestátny pohľad. Neostal však pri tomto zistení, ale vo svojich kalkuláciách pokračoval ďalej. Usúdil, že keď je u nás mesačný nov, čiže my Mesiac nevidíme, lebo tento medzi Zemou a Slnkom stojí, obyvatelia Mesiaca vidia našu Zem celú, čiže majú vtedy spln Zeme. A zase: keď nás obyvatelia Mesiaca nevidia, my vidíme spln Mesiaca.

Ako Krutohlav pokračoval ďalej vo svojom rozumkovaní

Ako vznešený duch zamýšľal rozlúštiť všetko temné. Čím sa mu veci zdali zložitejšie, tým väčšmi sa usiloval, aby ich zjednodušil. Nie je preto div, že vyskúmal:

Ak majú obyvatelia Mesiaca také oči ako my, potom náležite rozoznávajú nielen všetky najrozmanitejšie premeny svetla a farieb, ale (neozbrojeným) okom^[13] aj všetky baky^[14] na našej Zemi sa vyskytujúce, takisto ako my na Mesiaci. Tak musia rozoznať ostrovy, moria, pevnú zem, a to aj vo farbách. A keďže Krutohlav chcel mať vo všetkom jasno, vypovedal aj tú pravdu, že keď na Zemi cez poludnie vychádza nový Mesiac, oni musia Európu, Áziu a Afriku uvidieť ako jeden celok svetlejšej farby, okrúžený temnejšou farbou — totiž morom — ktoré ich obklopuje.

A zase: po uplynutí našich dvanástich hodín sa im baky našej Zeme premenia na Ameriku, kde uvidia tisíce ostrovov podobajúcich sa konskej nohe.

Nové Krutohlavove názory

Čím väčšmi nad svojimi objavmi rozmýšľal, tým sa mu lepšie páčili. Neprestal si overovať aj nové názory, aby keď sa stane obyvateľom Mesiaca, mohol byť očitým svedkom budúcnosti alebo zmien, ku ktorým na Zemi dôjde. To ho popudilo k tomu, že neprestal rozmýšľať, a prišiel na divotvorné veci.

1. Naša Zem, o čom sa oddávna naši hvezdári hádajú, je na svojich koncoch (na póloch) sploštená, čiže tľapkavá, čo by ľahko každý obyvateľ Mesiaca svedomite mohol potvrdiť, a sám Krutohlav, čím väčšmi sa od Zeme vzďaľoval, tým tľapkavejšiu ju na póloch videl. Neprestával sa teda čudovať, prečo sa obyvatelia Zeme podnes hádajú o tom, o čom je presvedčený každý sedliak na Mesiaci.

2. Márnotratní a ziskuchtiví pozemšťania sa len za čias Kolumba, Ameriga Vespucciho a Cooka dozvedeli, že jestvuje Amerika a Austrália, kým každý tunajší obyvateľ mohol s istotou dokázať, že na našej Zemi jestvuje Amerika a Austrália zaručene už od počiatku stvorenia.

3. Veľmi dobre vedia aj o ceste do východnej Indie na severnej strane našej Zeme. Koľko životov sa pre zisk a zemevedné skúsenosti pominulo, o tom nás oboznamujú každý rok noviny. Koľko by obyvateľ Mesiaca zarobil od anglickej vlády, keby jej túto cestu na mape zakreslenú zaslal. Krutohlava táto myšlienka povzbudzovala, a keby mal pri prebývaní na Mesiaci nepredvídané ťažkosti, on sám by anglickej alebo ktorejkoľvek vláde túto cestu za drahé peniaze predal.

4. Do ďalšieho putovania na Mesiac ho poháňalo aj to, že ak by sa aj zo svojej cesty musel spak vrátiť, predsa z takej veľkej vzdialenosti vyskúma krajinu ležiacu na južnom póle, o ktorej obyvatelia Mesiaca bohvieodkedy dobre vedia, lebo sa im za mesiac takmer tridsaťkrát ukáže.

5. Pri ďalšom skúmaní prišiel veľmi prirodzene i na to, že obyvatelia Mesiaca sa museli na našu Zem dívať veľmi chladnokrvne, keď došlo k prvej alebo k druhej potope sveta. Ako jadrne sa im musela predstaviť, zatiaľ čo naši predkovia boli alebo celkom vytopení, alebo iným spôsobom vytlačení! O týchto potopách nám ostali iba povesti, napríklad o Atlase, inde sa o nich dozvedáme zo skladby a vrstiev zeme, kde sa nachádzajú morské zvieratá, a to aj na vysokých vrchoch. Krutohlavovi sa veľmi páčilo, že rôzne budúce premeny na Zemi a potopy bude môcť zhora pozorovať.

6. Keby sa na rovine konala bitka, Krutohlav by ju mohol z Mesiaca vcelku lepšie pozorovať ako sám vojvodca. „Ako sa im asi javilo dobýjanie Sevastopoľa,^[15]“ uvažoval Krutohlav, pričom opatrne hlavou krútil; samo mesto videli o niečo temnejšie ako Severnaja a prístav bol najtemnejší. Spojencov videli ako drobných mravcov hore-dolu lietať, a keď sa dobýjal prístav, strhol sa malicherný oblak. „Čo si asi títo ľudia pomysleli,“ rozumkoval Krutohlav a neprestal stále hlavou krútiť. „Ale pre obyvateľov Mesiaca“ myslel si Krutohlav, „všetko vyzeralo inak, lebo bez známej príčiny sa podnikali útoky, a to zbesilé, na Kamčatku, Kornytov, Redan a Malachov. Bodaj by obyvateľom Mesiaca nebola krv zachladla, keď videli, ako sa toľko dvojnohých múch hemží, len aby sa obdržali akési múry. Iste sa nemôžu dosť vynačudovať, že sa tak bez poriadku vraždia,“ hovorí si Krutohlav, i otvoril si tabačnicu a zasmrkal si, lebo mu začala byť na balóne dlhá chvíľa.

7. Nemyslime si ale, že by Krutohlav nebol pochodil po rozličných krajoch na Zemi napriek tomu, že bol revúckym mešťanom a každého cudzieho volal odkundesom. Nie, videl on aj Brno, aj Olomouc, ba aj Viedeň, a preto mu hneď prišlo na um, že keď sa na Mesiac dostane, či mu napríklad Viedeň, také veľké mesto, do oka padne. Rozťažkal sa nad nemožným rozlúštením svojho predmetu, ale stisnúc zase olovko^[16] do prstov vynašiel, že keď Viedeň — čo našiel medzi svojimi papiermi — má v priemere tritisíc siah, potom ju, keď sa hore dostane, uvidí cez ďalekohľad (teleskop) dvadsaťpäťkrát zväčšujúci práve takú veľkú, ako my Urán vidíme. Až sa mu z očí zaiskrilo, keď si predstavil, že svojimi najlepšími ďalekohľadmi ešte aj Glacis^[17] a všetky známe ulice vo Viedni, ba možno aj svojich milých, zvlášte ale svoje milenky rozozná. Ako veľmi sa potešil, že uvidí mestský dom v Revúcej, Úkorovú, Kejškovú atď. Odtiaľ zhliadne Dunaj, Tisu, Váh, Šajavu, ba aj Muránsku rieku atď.

8. Ba čo viac, mal už na mysli zhotoviť tam najlepší zemevid^[18] a poslať ho dolu, aby sa obyvatelia Zeme už konečne presvedčili o tom, na čo, ako svet svetom stojí, neprišli: čo je vo vnútri Afriky a v Novom Holandsku; či sú to len samé vrchy alebo čo vlastne? Nemyslime teda, ak sa aj tu i tam prejavil ako človek ziskuchtivý, že by nechcel dokázať svoju vedeckú vôľu už tým, že chcel obyvateľom Zeme slúžiť vo všetkom, čo sa dovtedy nevykonalo a zameškalo. Jeho veľká snaha stať sa týmto spôsobom prospešným Zemi ho tak veľmi popudila, že natiahnuc povrazy, takmer z balóna dolu sfrknul. Nie div, že človek žiadajúci blaho iných sám sa znivočuje a že je málo takých, ktorí by to ocenili. Krutohlav sa ale chopil balóna, vyredikal sa zase hore a letel stále vyššie. K tomu nešťastiu — keby bol Krutohlav dolu padol — pripomenieme iba toľko, že by jeho názory, pojmy a relácie medzi Mesiacom a Zemou boli navždy v ustavičnej tme ostali. Tým, že ho klinec zachránil, môžeme z jeho diára ďalej iné a veľmi užitočné veci vypísať. A tak teda neotravnému duchu nič iné nepozostávalo, ako napnúť ochabnuté zástavy, aby sa k Mesiacu čím najskôr dostal. Tak letel ďalej, do koncov sveta.

Počasie na Mesiaci

^[19]„Ako by to vyzeralo, keby som ho nevedel zistiť,“ mrmlal si Krutohlav, „keď sa tam sťahujem“. Vzal teda rýchlo olovko. Zistil, že na Mesiaci pod elevátorom ho bude vždy na temeno Slnko páliť, pri póloch zase má pripekať len vodorovne (horizontálne). To sa mu znepáčilo, lebo na Zemi bol naučený na jar, leto, jeseň a zimu. Tu ale vysvitlo, že pod ekvátorom panuje večné leto, na póloch ale večná zima. „Nič to,“ vraví si Krutohlav, „vyvolím si ja prostriedok — medzi zimou a letom — a myslím, že ma Mesiac nesklame.“ Pohrúžený do myšlienok vynašiel, že keby zaujal pôdu medzi ekvátorom a pólom a tam by sa osadiť chcel, musí tam všade panovať stále jar. Zaradoval sa Krutohlav nad takouto pravdou a žiadalo sa mu čím najskôr prísť tam, kde by ustavične jarné dni prežíval.

Noc a deň na Mesiaci

Krutohlav, naučený na Zemi dobre odpočívať a dlho spať, dosť sa namrzel nad tým, že na Mesiaci je deň práve taký dlhý ako noc. Ale prečo a načo, či nemá človek v zime dlhšie odpočívať? To ho síce zabolelo, ale darobne, lebo mu výpočty inak neukazovali. „Ja by som si radšej vyvolil našu polárnu zem, kde je dlho alebo noc, alebo deň, že by som si aspoň v noci odpočinul.“

„Prevečná škoda,“ rozkričal sa v balóne Krutohlav, „že na Mesiaci nie je aspoň jednu tretinu noc, aspoň by som si odpočinul.“

V tomto hneve sa Krutohlav tak podnietil, že si zaumienil všetky vlastnosti Mesiaca preskúmať, a to aj miernosť povetria (temperatúru) zistiť. Akoby aj nie, keď tam prebývať zamýšľal!

Povetrie na Mesiaci (temperatúra)

„Hm?“ zamrmlal žalostne Krutohlav, „žeby sa stav povetria na Mesiaci a na Zemi nepodobal? Každý trupák vie,“ pokračoval ďalej vo svojom rozumkovaní, „že sa krajiny ležiace blízko pri póle v lete statočne otepľujú a naproti tomu ekvátorské končiny Zeme v čase najväčších horúčav značne ochladnú; prečo by som sa ja na Mesiaci na jar kedy-tedy ochladiť nemohol? Ale predsa,“ rozmýšľal Krutohlav ďalej, „keď na póloch Slnko ustavične vodorovne a vždy svieti, povetrie sa neoteplí, a naopak, kde mi na temeno Slnko stále páli, musím znášať najväčšiu pálčivosť; poddám sa svojmu osudu a vyvolím si takú krajinu, kde mi časom bude aj chladno, aj horúco, a keď aj nie — lebo to nie je možné — zachovám pre seba také končiny, kde bude jednotná, stála, mierna teplota panovať. Tak to bude pre mňa najlepšie, lebo ja, navyknutý žiť na Zemi, často som najmä na Kohúte prechladol, lámaninu (rheumu) dostal; a tak aby som vybŕdol zo svojej nemoci, nič iné si nemôžem vyvoliť. Už popredku vidím blahodarné kraje môjho nového sveta, kde ja okrejem!“

Rozdiel medzi dňami na Mesiaci

„Na Mesiaci sa majú dni k sebe inakšie ako naše. Mesiac sa za dvadsaťdeväť a pol dňa raz okolo našej Zeme skrútne a súčasne aj okolo svojej osi. Na Mesiaci trvá rok dvadsaťdeväť a pol dňa a krútenie okolo osi deň. Medzi tým časom, to je dvadsaťdeväť a pol dňom,“ rozumkoval ďalej Krutohlav, „bývajú všetky časti Mesiaca čiastočne osvetlené a každý kraj Mesiaca dostáva svetlo štrnásť a štvrť dňa. Tu teda, kde mám v budúcnosti prebývať,“ hovoril si Krutohlav, „nájdem rozdielnu klímu a teplotu, navyše budem pozorovať osvetlenie Mesiaca.“ Keď Krutohlav výpočtami k týmto pravdám došiel, roznietil gáz v balóne a švihal ďalej k stále väčšmi a väčšmi sa zväčšujúcemu Mesiacu.

Ako asi vyzerajú na Mesiaci nebesá

V Krutohlavovej hlave vznikla nová myšlienka, ktorá ho na tejto ceste už dlhý čas trápila. Pri takejto veľmi dôležitej otázke, ktorú chcel Krutohlav rozlúštiť, vytiahol naraz okuliare z vrecka, položil si ich na nos a vytiahnuc tabačnicu, posmrkal si, aby sa mu čistejšie myšlienky cez rozum kolotali, alebo aby nové, bystrejšie mohli vzniknúť. I zistil:

Že obyvateľom Mesiaca, a tak aj jemu ako novému budúcemu obyvateľovi všetky hviezdy, kométy, ba i slnká sa stále v starom poriadku okolo Mesiaca kolotia, vlastne že sa Mesiac kolotí okolo nich. Výnimka je naša Zem, ktorá na akomsi kolotaní žiaden podiel nemá a trvá v neprestajnom jagote na mesačnom obzore. Ba že obyvateľom Mesiaca sa Zem omnoho väčšia ukazuje ako samo Slnko, väčšia ako nám Mesiac, a to trinásťkrát. To sa Krutohlavovi veľmi zapáčilo, hoci neprestával pri tejto na prvý pohľad nepravde a bláznovstve stále hlavou krútiť. Chytil teda znova ceruzku do ruky a zistil, že to naskutku nie je inak. Veľmi sa zaradoval nad tým, že bude v stave vždy veľkú Zem pozorovať a obzerať.

Neostal pri tom, ale pokračoval ďalej, chcejúc vedieť, z ktorých končín Mesiaca by sa mu Zem vždy najlepšie ukazovala. Zistil, že keby chcel prebývať uprostred (terča) Mesiaca, Zem sa mu bude práve nad hlavou vždy strmieť. To sa mu znechcelo, lebo by vraj bolenie krku dostal, keby sa kvôli Zemi tak kolmo hore napínať musel. Vynašiel teda ďalej, ako mu asi Zem bude vypatrať, keď sa na póloch (končinách, čiže koncoch terča) Mesiaca usadí. A zistil, že sa mu ukáže rovnovodne.^[20] Ani to sa mu nijako nepáčilo, lebo ak by sa usadil v nejakom údolí, nikdy by svoju pôvodnú matku Zem nezazrel. A tak si znovu predsavzal, že sa usadí v prostriedku, medzi stredom a pólom Mesiaca, aby mohol na trinásťnásobne väčšiu Zem pozerať a z nej sa tešiť.

Pri vyhľadávaní takých veľkých právd o mesačnom svete sa Krutohlav celkom do myšlienok pohrúžil a prišiel teda na to, že Zem sa na Mesiaci trinásťkrát väčšia ukazuje ako Mesiac; že Zem stojí stále a nepohnute na svojom mieste a honosí sa ustavičným leskom. „Aký názor môžu asi mať obyvatelia Mesiaca o Zemi, keď sa okolo Mesiaca kolotajú milióny hviezd, ba aj samo Slnko, a jedine Zem stojí pevne a nepohnute na obzore. Keď sú pohania,“ dumal ďalej Krutohlav, „prirodzene, túto Zem, ktorá lenivo stojí pred ich očami, vzývajú ako boha, zhotovujú jej modly a modlia sa k nej.“ Do takýchto myšlienok pohrúžený Krutohlav úplne zaspal!

Obyvatelia prednej a zadnej strany Mesiaca

Keď sa Krutohlav prebral z hlbokého spánku, chcel zistiť, ako je to s obyvateľmi Mesiaca a ako to bude s ním, jeho budúcim obyvateľom. Najprv ho zaujímalo, aký je ich každodenný život, a prišiel na to:

Že iba tí obyvatelia Mesiaca môžu pozorovať našu Zem, ktorí bývajú na jeho prednej polovici (čiže terči). Protivná, čiže zadná strana Mesiaca o podobných udalostiach nič nevie. Nanajvýš prední môžu o tom písať a ľuďom bývajúcim na zadnej strane dať dôležitú správu, že tu celkom nový svet svitá. „Ba či si niektorí zmyslia,“ hovorí si Krutohlav, „a či ich také mimoriadne znaky mesačného sveta nepopudia k tomu, aby sa v celých húfoch šli podívať na božskú nepochopiteľnosť? Som presvedčený o tom, že stále prichádzajú do týchto šťastlivých končín a obdivujú moc božskú!“

Aké prednosti majú ešte obyvatelia Mesiaca

Krutohlav, zakrútiac hlavou, predsavzal si vyskúmať a zistiť, kde sú také končiny Mesiaca, ktoré by boli preňho čo najpohodlnejšie, aby keď dôjde na Mesiac, mohol pohodlne žiť. Má bývať na zadnej alebo na prednej strane Mesiaca? — vynorila sa mu nová otázka, aby len tak daromne hrach na povalu nehádzal. Prichytil sa teda s veľkou ochotou jadro z orecha vylúsknuť a presvedčiť sa o svojom budúcom bydlisku.

„Keď sa osadím na prednom terči Mesiaca,“ hovoril si Krutohlav, „získam:

1. Kedykoľvek sa ocitnem v myšlienkach na Zemi a nebude mi to dostačovať, vždy ju zhliadnem a domovinu svoju uvidím.

2. Zem sa mi z Mesiaca v takej plnosti ukáže, ako sa mi Mesiac zo Zeme niekedy ukazoval. Uvidím všetky zmeny a premeny farieb na Zemi — také, aké som zo Zeme na Mesiaci pozoroval.“

3. Obyvatelia Mesiaca si podľa novu a štvrtí už dávno usporiadali im primeraný kalendár, takže aj on si všetko k ich času primerane bude môcť prispôsobiť.

„A čo by mi protivná strana Mesiaca poskytla, keby som mal vôľu sa tam usadiť?“ začalo trápiť Krutohlava srdce. A prišiel na to, čo sa mu nepochopiteľné zdalo: že títo obyvatelia nikdy ani Slnko, ani Zem nevidia. Zmraštil sa Krutohlav a nebol by ani za celý Mesiac šiel na jeho protivnú stranu bývať.

Krutohlav vidí vrchy na Mesiaci

Čím väčšmi sa približoval k Mesiacu, tým väčšmi sa mu čierne baky, ktoré na ňom videl, menili na nerovnosti. Sprvu sa mu zdalo, že tieto baky sú vlastne oblaky, ale nebolo to tak, lebo sa čoraz miestnejšie a stálejšie prejavovali, ako si bol myslel. Vytiahol teda ostrejší ďalekohľad, aby sa o tvárnosti Mesiaca lepšie poučil, o mieste, kde mal tak ako niekedy Adam a Eva v raji prebývať. A predzvedel sa:

1. Mesiac je ohromná, velikánska guľa, lebo čím bližšie sa k nemu blížil, tým sa mu väčší prejavoval. To sa mu zapáčilo, lebo by nebol chcel na kolmej ploche Mesiaca zotrvávať a kedykoľvek, podľa jeho názoru, spadnúť do nepriestranného sveta.

2. Čím väčšmi plochu Mesiaca skúmal, tým väčšmi sa presviedčal, že nie je hladká a rovná ako zrkadlo, ale že je krížkrážom pretkaná dolinami a vrchmi. Akože by sa to nebolo Krutohlavovi zapáčilo, keď si pomyslel, že v dobrom rozmare, pri dobrej vôli si aj zapoľuje a bohvie aké zvieratá nastrieľa.

3. Že Mesiac dostáva svetlo od Slnka a ako my na Zemi od Mesiaca, tak aj on ho od Zeme dostáva. Inak že Mesiac je také temné teleso ako Zem.

4. Že obyvateľom Mesiaca sa Zem predstavuje práve taká bakavá, ako nám Mesiac.

„Čo teda znamenajú svetlé a tmavé baky?“ chcel rozlúštiť Krutohlav; pri nesmiernom napnutí mysle a očí spozoroval, že temné baky predstavujú nižšie, rovnejšie časti, svetlé zase vrchy značnej veľkosti. Nemyslime si však, že veril iba sklu, ale o ich výške a o hĺbke dolín sa poučil tak, že stále sledoval tôňu, ktorá na ne padá od Zeme, ako aj od Mesiaca. Takto sa poučil, že to je jediná opravdivá cesta, ako vyskúmať výšku vrchov a hĺbku mesačných dolín, pokiaľ sa ta osobne nedostane. „Keď prídem na Mesiac,“ hovoril si Krutohlav, „môžem to všetko reťazami premerať. Tu ale, letiac na balóne, musím sa uspokojiť s ďalekohľadom a s matematickými kalkuláciami.“ Neprestával teda stále bližšie Mesiac pozorovať ďalekohľadom, a to tým viac, že vynašiel ľahší gáz (povetrie), ktorý ho skokom napred k Mesiacu hodil.

Krutohlav opisuje vrchy, ktoré na Mesiaci videl

Čím väčšmi sa k Mesiacu približoval, tým sa mu vyššie vrchy a hlbšie doliny ukazovali, ba mohutnejšie, ako sú na Zemi. Vedel veľmi dobre, že Chimborazo, ktoré je v Amerike a patrí medzi najvyššie vrchy, vypína sa 19 320 parížskych stôp nad hladinu mora, a teda iba 1017 častí z priemeru Zeme obnáša. Najvyšší vrch Zeme Dhaulágiri v Ázii má 24 150 parížskych stôp, a tak 812 čiastok z priemeru Zeme obnáša. Krutohlav ale zistil, že na Mesiaci sú vrchy omnoho vyššie ako na Zemi, lebo niektoré majú vyše 25 000 parížskych stôp a na oveľa menšom Mesiaci tvoria 214. čiastku z priemeru. Inými slovami, aby mal Krutohlav lepšiu predstavu o veci, určil, že vrchy na Mesiaci sú v pomere k vrchom na Zemi štyrikrát vyššie. To sa mu, pravdaže, len páčilo, lebo si sľuboval, že z týchto výšin s najlepšími ďalekohľadmi ustrojenými od Herschla bude môcť Slnko, ako aj iné nebeské telesá bližšie pozorovať i v budúcnosti napísať veľkú knihu, a to najmä svojim novým obyvateľom peknou tlačou zdeliť, alebo keď mu zostane čas, možno tieto nové veci zašle pánu Littrowovi do Viedne. Tak sa Krutohlav stále kochal a usmievajúc sa pod bajúz, ruky si šúchal.

Krutohlav meria výšky vrchov na Mesiaci

Keď vynašiel takú výbornú vec — že na Mesiaci sú vrchy, — neprestal ustavične Mesiac ďalekohľadom pozorovať, aby vynašiel ich výšku. Pri tomto zamestnaní, ktoré mu veľmi lichotilo, na večnú pamiatku pomenoval tieto vrchy po najchýrečnejších mužoch žijúcich na Zemi, aby vraj zemčania jeho zásluhy aj na Mesiaci oceniť vedeli. Tak vymeral, že Kyseľ — Purbach^[21] je vysoký 10 200 par. stôp, Vlk-Wolf^[22] 11 400 par. stôp, Revice — Hadley 12 600 par. stôp, Biela Hora — Mont Blanc 14 600 par. stôp, Chýtvor — Huyghens 19 800 par. stôp, Radýn — Dörfler 25 000 par. stôp.

A nakoniec Libnice — Leibnitz,^[23] lebo bol zo slovanského rodu, k jeho úcte najvyšší vrch vyvolil a čím ďalej ho meral, tým väčšmi sa presvedčoval, že neobnáša ani viac ani menej ako 25 200 par. stôp! „Z Leibnitza teda,“ pomyslel si Krutohlav, „budem pozerať na končiny sveta, a to tým viac, že leží v spodnom okraji Mesiaca, pričom sa dostanem bližšie k telesám ako z prostriedku Mesiaca.“

Takto vynájdené a isté veci o byte Mesiaca, o ktorých sa na Zemi iba snívalo, popudili Krutohlava Mesiac ustavične a tým lepšie pozorovať, pričom si svätosväte všetko do knihy naznačil, čo skúsil.

Krutohlav meria hĺbku dolín a jám

Veľmi prirodzené sa mu zdalo, že keď Leibnitz obnáša 25 200 par. stôp, aj tá najnižšia dolina, odkiaľ sa meral, musí mať tiež toľko. Na takýchto prirodzene sa javiacich udalostiach nemeškal, ale chcel bližšie poznať aj jaskyne a priesmyky, ktoré sa mu predstavovali ako hrdliská oheň vyhadzujúcich vrchov, a neprestával skúmať ich veľkosť a hĺbku. Ozbrojeným okom teda vynašiel: Lambert^[24] (Brmbolec), Euler^[25] (Hrivoň), Antolycus (Kopitáš) sú 9000 par. stôp hlboké a dve a štvrť míle veľké. Endos (Hrboš), Pytheas^[26] (Náchev) sú 11 000 par. stôp hlboké a 7 míľ veľké. Helicon (Smrdák) je 13 000 par. stôp hlboký, 4 míle široký a Bernoulli^[27] (Stratistín) je 18 000 par. stôp hlboký, tri a pól míle veľký. Krutohlav si mnoho takýchto hĺbok a veľkostí naznačil, ale pomyslel si, že kým tieto svoje novovynájdené veci prichystá do tlače, dovtedy niekoľké poznámky urobia zadosť dychtivosti niektorých. Akože by sa z takéhoto vynálezu nebol Krutohlav zaradoval, keď na Zemi prebývajúcim dal o Mesiaci vedieť a sám sa poučil o tom, že na Mesiaci vrchy a doliny nájdeš. „No teda,“ myslel si Krutohlav, „aj tu tak ako na Zemi budem môcť chodiť z doliny do doliny.“ Ale predsa len sa mu to zdalo podivné, a preto zase len hlavou zakrútil a myslel ďalej.

Čo Krutohlav ďalej na Mesiaci pozoroval

Krutohlavovi bolo veľmi príjemné, že rozlúštil povrch Mesiaca na vrchy, doliny, roviny. Teraz nasledovalo vyskúmať — a to s istotou — akú vlastne majú vrchy podobu a aké sa oku poskytujú. Vytiahol svoj najlepší ďalekohľad a dlho hľadel na Mesiac, skúmal všetky potoky, kopce, vrchy i hole, až mu naposledy zo všetkého svitlo, že na Mesiaci sa nachádzajú dvojnásobné hlavné vrchy. Pritom si hlboko oddýchol, lebo tieto mu s vrchmi na Zemi nijako spolu padať nechceli. Napol teda znovu oči a uvidel, že:

1. Obrúčkovaté vrchy sa dajú všade rozoznať.

2. Hrebenaté vrchy sú časté.

Ešte lepšie sa o tom presvedčil, keď vynašiel, že obrúčkovaté vrchy na Mesiaci sú obyčajne vysoké reťaze vrchov, obtočené pravidelnými prsteňu podobnými rovinami a ich priestor obnáša v priemere mnohé míle. Ba čo viac, v prostriedku takéhoto prsteňa Krutohlav uzrel samostatne stojaci velikánsky vrch. Jal sa teda, aby sa sám o nich presvedčil, cajchnovať,^[28] až sa mu poskytla nasledujúca figúra obrúčkovatých vrchov Plata a Eudoxa. Bol by aj iné hore vzal, ale mu na čase schádzalo.

Takýmto figúram sa Krutohlav nemohol dosť nadiviť, prečo mali práve takúto podobu?

Hrebenaté vrchy sa Krutohlavovi veľmi podobali na naše Zvolensko-Liptovské hole, a to tým činom, že z najvyššieho vrchola sa mnohé reťaze čiže hrebene na spôsob papršlekov rozprestierali do ďalekých končín na Mesiaci. Ba že takýmto papršlekovite rozptýleným vrchom niekedy aj obrúčkovatý vrch za stredisko slúži. Tak to ukazuje Kopernikus,^[29] Antolycus atď. Ale pri takýchto výborných nálezoch šlo Krutohlavovi aj o to, aby ich nielen zreteľne opísal, ale aj očiam predstavil, ako asi hrebenaté vrchy na Mesiaci vyzerajú.

Krutohlav našiel na Mesiaci aj iné dôležité veci

Krutohlavovi sa stále nepochopiteľnejšie zdalo, že čím väčšmi sa k Mesiacu približoval, prejavoval takú protichodnú tvárnosť. Na hrebenaté vrchy už aj na Slovensku privykol, ale obrúčkovaté sa mu nijako páčiť nemohli.

Ponechajúc svoje domnenia o nich, hľadel radšej znovu na Mesiac, aby celý jeho povrch vyskúmal. Čiže aby o ňom získal dokonalý a všestranný pochop. Na mnohých miestach spozoroval homolovité vrchy, ktoré sa z roviny šikmo, ba kolmo do výšiny pozdvihovali. Na týchto nevidel nič zvláštne, a preto prezrel aj obyčajné popolavé baky, na ktorých nebolo nič vyvýšené, a teda vrchy sa tam nikde nenachádzali. Po dlhom rozumkovaní prišiel na to, že to bude priestranná rovina alebo rozsiahle more. „Ktovie, čo je to,“ zamrmlal Krutohlav, „ale ako sa tam dostanem, musím dať pozor, aby som na vlnách morských s balónom neutonul.“

Krutohlav sa chytil do rozlúštenia toho, čo sú vlastne obrúčkovaté vrchy

Presvedčenie, že s hrebenatými vrchmi je už zo Zeme oboznámený, ho nepopudzovalo tieto bližšie skúmať, ale svoj zreteľ obrátil na obrúčkovaté vrchy, a to čím väčšmi sa mu zdalo, že jeho prvý byt na Mesiaci bude alebo môže byť práve na akomsi obrúčkovatom vrchu. Napnúc ďalekohľady zistil, že je ich nesčíselný počet a že o nich na Zemi nemôže byť ani znamienka. Zdalo sa mu, že sú sopečného (vulkanického) bytu, čiže že povstali následkom náramného ohňa, ktorý tu ktoviekedy zúril a sformoval ich tak, ako ich Krutohlav videl. V prostriedku viditeľné jaminy boli úplne podobné kráteru, s tým rozdielom, že napríklad Kopernikov kráter má v priemere sedem míľ a kráter Etny na Sicílii len pol míle. Aká to ohromná ohnivá sila tu kedysi mohla zúriť, že priestor na sedem míľ široký prerobila a prevrátila na velikánsku jamu. Vhliadol ďalekohľadom ešte bližšie do jamín mnohých kráterov a presvedčil sa, že okolo najhlavnejších násypov, vo vnútri v prostriedku, čiže v samých okrúhlych kráterových jaminách sa nachádzajú celé roviny a brehy obsahujúce často 4 — 5000 štvorcových míľ zeme.

Toto sa zdalo Krutohlavovi takmer nepochopiteľné a pomyslel si na Čechy, ktoré sú tiež dookola vrchmi obtočené. Ale čím väčšmi skúmal, tým väčšmi sa presvedčoval o tom, že vnútri je všetko pusté a suché, a nie ako v Čechách, kde nájdeš mnoho osád, miest atď. Potom sa Krutohlav chytil merať a zistiť priemerné hlbočiny týchto vrchov. Tieto mali niekedy 18 000 par. stôp, a teda sú také hlboké, aké vysoké je Chimborazo. Táto prenesmierna hlbokosť musela Krutohlava prekvapiť — čože si len počne v takom zatvorenom kotle, v pustote a suchote? Nato ľútostivo zakrútil hlavou.

Krutohlav mudruje ďalej o mesačných vrchoch

Tieto pravdy o Mesiaci nemali pri skúmaní ešte takú tvrdú náturu ako nasledujúce, ktoré si Krutohlav predsavzal vysvetliť a vyskúmať. Najprv sa vtipne presvedčil o tom, že látka (masa) týchto obrúčkovatých vrchov je práve toľká, že by sa kotol, čiže kráter dal vyplniť. Prsteň čiže obruč takého vrchu sa látkou celkom podobá inej okolitej mase. Preto Krutohlav veľmi prirodzene prišiel k domnienke, že všetky okolité násypy museli byť zo zeme násilným spôsobom von vymetené a tieto kotly nemohli, ako si sprvu myslel, vpadnutím vrchola vrchu vzniknúť.

Krutohlav sám seba upozornil, že v okolí prsteňov nikde nepozoroval nános akejsi tekutej lávy, ako dávno videl na Etne, Vezuve a Thekle, a že sa to len mechanickou mocou mohlo stať. Tým ale nezatajoval, že by tu vulkán nebol pôsobil, ale sa očitejšie presvedčil aj o tom, že sa to pri náramnom ohni len mechanicky mohlo a muselo nasypať. „Čo teda značia pravidelné násypy okolo ohromného kotla? Či by som nevidel znaky bokom tečúcej lávy, keby to bolo inak?“ rozumkoval Krutohlav. Keď svojím najlepším ďalekohľadom uvidel ich vulkánsku podstatu, ako v kotloch Vezuva a Etny, a vo vnútri vulkánske vrstvy skál (stratificatia), cítil sa zmužilejší, že také dôležité veci, najmä pre svoj budúci príbytok na Mesiaci, mohol vyskúmať a rozlúštiť.

Krutohlav hľadá na Mesiaci cesty, mestá, potoky a čo dôležité našiel

„Hm!“ rozhorlil sa Krutohlav, keď si pomyslel, že väčšina vrchov záleží z takýchto suchých, neúrodných kotlov a že sa Mesiac ukazuje na takých veľkých priestranstvách pustým. „Čo si mám počať, aby som neskapal, keď sa ta dostanem?“ Vyňal teda znovu ďalekohľad a hľadel dlho, až do oslepnutia.

Ako hľadí, spozoroval, že medzeriny medzi týmito vrchami sa na cesty a potoky podobajú. „To je ohromné,“ vykríkol Krutohlav, „možno sa tu hneď vozy alebo lode nájdu, lebo tieto čiary nie sú bez dôležitého významu.“

Tieto čiary, ako sa Krutohlav ďalej presvedčil, nemali bočné čiarky, ktoré by boli ústili do hlavnej, a nespozoroval ani, že by boli končili na rovinách. „Keď táto hlavná čiara je riekou, ako napríklad Dunaj a Tisa, musí mať bočné vetvičky ako náš Dunaj Váh, Hron a Tisa Šajavu, Hornád atď. Táto čiara ale postupne nehrubne, ako by mala, lebo každý potok behom svojím vodami preplnený musí hrubnúť.“ Ďalej rozumkoval Krutohlav, že hlavné čiary sa vetvia v popolavých bakoch Mesiaca, ktoré majú predstavovať moria. A tak celkom prirodzene prišiel Krutohlav na to, že tieto čiary nie sú ani potoky, ani rieky, ale že musia byť cestami tamojších obyvateľov.

Napol teda oči, aby sa o cestách presvedčil, a spozoroval, že tieto cesty sa vlečú krížkrážom cez hlbočiny a priesmyky vrchov, a to bez všetkého poriadku, ba čo viac, aj tie najväčšie horespomenuté obručkovaté vrchy — ich násypy a kotly — majú rovnú cestu. Ďalej prišiel nato, že tieto cesty presekujú celý rad rozličných vrchov krížom a na protivnej strane sa zjavujú a bez prestania ďalej pokračujú.

Pri tomto sa Krutohlav zadumal. „Bože veľký! Čo to má znamenať? To nemôžu byť cesty urobené ľudskou rukou, to je nemožné. Keď ideme čo len do Ratkovej, koľko kjárov^[30] robíme bokom vrchov, a či by snáď obyvatelia Mesiaca boli v stave presekať 12 — 18 000 míľ vysoké a ozrutné rady vrchov? To je nemožná vec, aby to boli cesty! Možno, možno to bude tak,“ rozjímal ďalej Krutohlav, „že tieto čiary sú jarky alebo kanály veľkých potokov a riek od tisícov rokov vysušené, s ktorými tieto oheň vydávajúce vrchy boli niekedy v spoločnom zväzku.“ Či tieto čiary nepredstavujú akési škuliny, rozpukliny, diery, ktoré povstali zemetrasením vrchov, to Krutohlav teraz nevedel nijako rozhodnúť. Veľmi sa rozhodil a bolestne rozžialil nad tým, že pre kratochvíľu tu ani ryby loviť nebude môcť. Smutný to stav musí byť na Mesiaci, keď tam ani potôčka nieto, a čo keď na Mesiaci nebude ani studničky, ani mora? Čo si potom počať? Toho sa Krutohlav veľmi podesil. „No ale,“ pomyslel si, „keď k nemu pristúpim bližšie, hádam budem môcť túto velikú a pre môj život dôležitú otázku rozlúštiť.“

Krutohlav pozoruje na Mesiaci horiace sopky (vulkány)

Krutohlav bol už doteraz presvedčený, že najmä obrúčkovaté vrchy povstali mocou ohňa, a tak neprestával Mesiac náležite pozorovať. Ako tak hľadí, zazrie razom ohnivé blesky a ako sa okolo Plata motal ďalekohľadom, uzrel cez jeho škulinku miznúce svetlo. A to práve keď sa Krutohlavovi temný Mesiac predstavoval, tu mu zrazu svietiace svetlo do očí padlo. Preto myslel, že to horiaca sopka vydáva taký blesk. Ako tak Krutohlav už predtým mu dokonale známu končinu Mesiaca okolo Heveliusa znovu prezeral, tam, kde sa predtým nič neukázalo, teraz našiel jeden a pol míle široký kotol sopky, na čom sa veľmi pozastavil. Ba čo viac, v takrečenom mori Krisiumskom (či je to more, to sa ukáže, ale tak ho Krutohlav pokrstil, lebo tam chcel anglické lode umiestniť), našiel obdĺhly vrch, ktorý si častejšie odmaľoval a odmeral; a zrazu, keď ho ohliadol, uvidel v najčistejšom svetle, že je celkom okrúhly a na jeho špici spozoroval štvrť míle zeme široký sopkový kotol, o ktorom predtým nič nevedel a ani ho nevidel. Pritom sa Krutohlavovi stala podivuhodná vec: o mesiac neskôr sa jeho ďalekohľadu predstavil ten istý vrch, zase obdĺhly a bez sopkového kotla. Ešte by sa dali uviesť premnohé výborné Krutohlavove poznámky, keby ich bol zreteľnejšie naznačil, ale do svojich vzácnych papierov poznamenal len zlomky, aby ich pozdejšie vypracoval a svetu podal. Preto aj my od nich odstúpime, kým sa dožijeme, že budú preskúšané.

Nad sopkovými vrchmi Mesiaca sa aj zaradoval, aj niečo zarmútil, lebo si myslel, že preskúma príčinu sopkatosti vrchov, o ktorých toľko hádok koluje, ale zase: pri veľkej sopkatosti vrchov sa už dopredu videl v nebezpečí života; keď sa osídli na Mesiaci tak veľmi zúriacom, môže byť odrazu vyhodený do povetria a zhorieť. O horiacich vrchoch bol Krutohlav, ako vidíme, veľmi presvedčený, lebo neprestával uvažovať o bezpečnosti života — keď sa na Mesiaci osídli. Ale si myslel, že navzdor mnohému mesačnému ohňu si predsa nájde krajinku, kde ešte nikdy sopky nezúrili, alebo si vyberie končinu už dávno vyhasnutú. Tak vyčerpaný Krutohlav zaspal!

Krutohlav, rozumkujúc o povetrí a o vode na Mesiaci, začne galamútiť

Krutohlav sa potýkal už dosť so zložitými obťažnosťami Mesiaca; keď ale prišiel k povetriu a k vode na Mesiaci, celkom mu, ako sa hovorí, rozum zastal, aspoň začal balušiť.^[31] Medzitým vypočujeme jeho náhľady, snáď sa niečo poučíme.

Čím väčšmi sa Krutohlav blížil k Mesiacu, tým čistejší sa mu ukazoval a ani dážď, ani oblaky, ani nič iné nemohol spozorovať. Veľmi ho to mrzelo, lebo keď Zem má povetrie, má aj oblaky a musí mať aj vodu, čo je veľmi prirodzené a čo Zem aj naskutku má. Prečo by teda Mesiac, keď má povetrie, nemal aj vodu?

Záležalo mu teda na tom, či Mesiac udržuje akési povetrie. „Bez povetria nemôžem na Mesiaci žiť,“ vravel si Krutohlav a napol oči, až mu slzili. „Keďže Mesiac nie je také veľké teleso ako Zem, nemôže ani udržovať takú hrubú a hustú vrstvu povetria,“ rozhodol popredku Krutohlav. „Ale práve zato, že je telesom a Slnko a Zem naň účinkuje, musí čo-to podobné povetriu mať.“ To si Krutohlav nedal viac z hlavy vykrútiť.

Napol teda ďalekohľady a našiel, že medze svetla na Mesiaci sú od seba ostro oddelené, že najsvetlejšie svetlo jednej strany Mesiaca prechádza do najtmavšej tmy na strane druhej. „Potom by tu človek nemal nájsť žiadne povetrie,“ zadumal sa Krutohlav, „a to by sa pre mňa veľmi nepriaznivo prejavilo.“

Aby si zaistil väčšiu bezpečnosť na tejto ceste, zvrtol ďalekohľad na hviezdu Venušu a spozoroval, že tu najsvetlejšie svetlo iba postupne prechádza do najhustejšej tmy. Ohliadol aj našu Zem a spozoroval to isté. V tomto ohľade sa teda Zem veľmi podobá Venuši a Mesiac sa tým istým od nej veľmi rôzni. Už teoretické výskumy o tom, že Mesiac musí mať predsa len akési povetrie, popudzovalo Krutohlava k ďalšiemu skúmaniu tejto dôležitej veci. Práve nastal mesačný nov a Krutohlav obrátil všetku svoju pozornosť na takzvané rožky, či by na nich nespozoroval akési mrkanie (nešpor)^[32] svetla, lebo keby našiel čo len najmenší stupeň prechodu svetla do tmy, ukazovalo by to na prítomnosť povetria. Nakoniec sa mu to v malom podarilo zistiť a kalkuláciou sa dalo vynájsť, že povetrie je na Mesiaci jednu tretinu geogr. míle hrubé, a hľadiac na našu Zem, zistil, že tu sa naproti tomu osem až desať míľ nad ňou vznáša. Veľká radosť pojala Krutohlava; tešil sa, že aj keď Mesiac poskytuje menšie povetrie ako Zem, predsa sa tu môže žiť.

Krutohlav nemohol na Mesiaci zotrvať nielen bez povetria, ale ani bez vody, čo je veľmi prirodzené. Všade teda hľadal rieky, potôčiky, studničky, moria, ale nič z toho nemohol vyskúmať. „Ako je to ale možné,“ skríkol Krutohlav, „kde je povetrie, tam musí byť aj voda,“ a pri tomto názore ostal zadumaný stáť. Po krátkom čase začal takto rozumkovať: Keby zo Zeme zmizol vzduch, tak by aj všetky potoky a moria museli zakrátko vyschnúť a celá Zem by sa musela dokonale vysušiť. Keďže Mesiac má akési povetrie, musí aj akúsi mokvotu v sebe udržať. Napriek tomu, že svojím ďalekohľadom nemohol zazrieť ani rieku, ani more, ani nič zemskému podobné, predsa sa posilnil v nádeji, že sa tu voda nájde. Ohliadol teda znovu takzvané moria a zistil, že väčšina je jamkatá, drobno vrškovatá; inde našiel dokonalú rovinu, ale nijaký odblesk vody alebo nejaké vlny nezazrel. Neprestával rozumkovať aj o tom, či sa tam nachádzajú sopkové vrchy, ktoré chrlia oheň (o čom sa Krutohlav dokonale presvedčil). Ako by potom mohli horieť bez povetria, ak na Mesiaci žiadne nie je? Lebo je známe, že bez povetria oheň nemôže horieť.

Napriek tomu, že podľa Krutohlava Mesiac nemá žiadnu mokvotu a že sa mu zdal suchý ako gypsová alebo sirková liatina^[33] posiata mnohými bublinami a hlbinami, vrchmi a dolami, navzdory tomu, že podľa meniacich sa farieb sa mu javilo, akoby pozostával len zo sklenených trosiek, zo skalín bez života, bez rastlín a zvierat — kde panuje večný pokoj a hrob — a akoby sa už vyžil a vstupoval do nového života, predsa len Krutohlav krútiac hlavou, nemohol pochopiť, že by teleso, ako je Mesiac, bolo bez všetkého. Vzhľadom na bohom mu daný účel nemôže byť bez života a prečo by sa okrem povetria nenachádzali a nemuseli na ňom nachádzať aj voda, zvieratá, rastliny a vôbec ústroje inej povahy a formy ako na Zemi?

Takéto rezultáty popudzovali Krutohlava skúmať aj ďalej a otvoriť cestu ďalším vedám. Srdce ho síce kormútilo, že sa má do takýchto krajov dostať, ale oblažoval sa myšlienkou, že Mesiac, ako sa mu teraz zdal, nebude čírou pustatinou bez ducha a moci. Odmrštil teda na čas takéto náhľady a dal sa pokračovať ďalej vo svojom skúmaní, aby mohol poznať a vyskúmať bydlisko obyvateľov Mesiaca a svoj budúci byt. Po takom ťažkom rokovaní zamdlený Krutohlav upustil na čas od svojej práce, potom ale razom zdvihnúc sa, rozkázal na balóne roznietiť nové povetrie, aby sa jeho balón cvalom k Mesiacu blížil a aby sa o rezultátoch, ktoré mu veľmi na srdci ležali, čo najskôr a to pravdivo presvedčil. Po odpočinku sa balón hnal iste aj trojnásobne väčšou rýchlosťou ta — ta do končín nebeských!

Aké divy a zázraky našiel Krutohlav na Mesiaci

Ledva sa Krutohlav obliekol, hneď bral do rúk ďalekohľad, aby vyskúmal povrch Mesiaca, najmä ale okolie, kde sa má spustiť. Zdalo sa mu to byť o to pohodlnejšie, lebo sa značne k Mesiacu priblížil. Namieril teda ďalekohľad:

1. Na Jasné more, ako nazval Mare serenitatis, kde sa nachádzal Libotín (Plinius)^[34], Lapikurka (Vitruvius),^[35] Černoš (Maraldi)^[36] a okrem nich ešte nesčíselný počet iných tvarov. Jamina pri A je v priemere dve míle široká. Kolmosť tejto hlbočiny A je 5314 par. stôp. Odtiaľ na severovýchod leží okrúhla, z jednej strany otvorená priehlbeň (4), odkiaľ vychádza kanálu podobná hlbočina. Tento kanál (4 b) je dlhý pätnásť míľ. Ešte dlhší a väčší kanál je na Jasnom mori (c, d, e), ktorý meria do dĺžky osemdesiat — sto míľ.

Libotín (Plinius) sú velikánske obrúčnaté vrchy 7,6 míle široké a 1300 par. stôp vysoké (3). V jeho prostriedku sa nachádzajú stredné vrchy (f).

Lapikurka (Vitruvius) je päť míľ široký kotol so strednými vrchmi, ktoré sa nachádzajú v kotle. Na juh od Lapikurky leží Škulán (č. 5), tiež obrúčkovatý vrch, roztrhnutý na dvoch miestach škulinami. V prostriedku má tiež homoľovitý vrch.

Na severovýchod od Lapikurky leží veľmi pamätná končina, ktorá Krutohlava popudzovala, aby ju náležité obhliadol. Vybral teda od Herschla vyhotovený ďalekohľad a pozoroval s takou pilnosťou, akú málokde nájdeme. Na západnej strane je totiž ona obtočená vysokými vrchmi, ktoré sa začínajú pri Lapikurke a pri č. 16 sa končia. Pri č. 10 našiel vrchy vysoké 10 170 par. stôp. Pri č. 9 nad Tichým morom majú ale iba 6160 par. stôp. Pri č. 13 sú najvyššie a kolmo sa končia.

Černoš (Maraldi) je kotol, ktorý má šesť míľ zeme v priemere, jeho spodina čiernej farby je veľmi hlboká. Na východ sa ťahá reťaz vrchov Kozí chrbet, ako ich Krutohlav nazval, ktoré spojujú dva kotly — Hrivaňu a Ladu. Odtiaľto na sever je vysoký vrch Lupinátko spojený s Černošom.

Klíčidlo, ktoré má tri míle v priemere, leží medzi Lapikurkou a Černošom; Branisko (6) je rovina celkom obtočená vrchmi. Obrúčkovaté vrchy Riman (C) majú priemer päť míľ a v prostriedku majú vrch. Okolité vrchy sa spájajú s inými a vytvárajú hlboké jaminy, najhlbšia je pod č. 8. Odtiaľ na sever je hlbočina a vysoké vrchy súvisiace s Magurou.

Magura (Littrow) je obrúčkovatá vysočina, má sedem míľ v priemere a prostriedok je celkom rovný — bez vŕškov. Na sever odtiaľ bežia dve reťaze vysokých vrchov, zvané Vysoké vrchy.

Krutohlav neprestajne pozoroval tieto mesačné výšiny, úžiny, doliny a roviny, aby vypátral aj pre seba bydlisko, kde hodlal doletieť, aj aby podal svojim čitateľom aký-taký pochop o tvárnosti Mesiaca. Vtom, ako ďalekohľad stále naťahoval a napínal, puklo mu sklo a zletelo dolu k Zemi, padajúc na Tatry, rozletelo sa na päť kusov a vytvorilo päť tatranských plies. Odtiaľ je aj ich dnešné pomenovanie. A tak ustúpil od ďalšieho pozorovania, až kým si nepripravil nové sklo, lebo ich mal značnú zásobu. Namiesto toho ale vzal papier a opísané vrchy aj odmaľoval.

Krutohlav rokuje o Svatínovi (Plato)

Ledvaže sklá nasadil a prišiel pohodlnejší čas, aby Mesiac pozoroval, vystrčil z okienka ďalekohľad na Svatína, aby ho náležite opísal, či by sa tu niečo pohodlnejšie preňho neposkytlo.

Ako naňho hľadí, najprv zistil, že od Svatína beží preveľmi dlhá reťaz vrchov, ktorá má vyše dvesto míľ zeme, zaujíma viac ako tretinu Mesiaca a siaha až po Kopernikovho Slovana. Naľavo odtiaľ leží Biely vrch (Mont Blanc), naznačený čiernou bodkou, obtočený rohatými vrchmi. Táto jamina obnáša jeden a pol míle v priemere. Tu pozoroval Krutohlav časté blesky svetla. Odtiaľ naľavo vyniká Klinovec, ktorého hlava je zakreslená pod bodom a; jeho dĺžka obnáša trinásť míľ zeme, výška do 13 200 par. stôp. Sám Svatín, ako vidieť, predstavuje velikánsku obruč kol-kolom zavretú. Plocha vo vnútri je celá rovná a jej priemer má pätnásť míľ zeme. Výsosť jeho mohutných vrchov je v tieni a merajú 10 000 parížskych stôp. Odtiaľ na juhozápad leží podobne vysoká výšina vrchov (g) s práve takou strmou hlbočinou, akú sme videli na Bielom vrchu. Vrchy ležiace odtiaľ na západ (f) sú ešte vyššie.

Od Svatína na juh leží Radostán (Newton), obkľúčený z troch strán nízkymi vrchmi a na východ otvorený; pri ústí je ale obkľúčený dvoma vysokými vrchmi (k, m), z ktorých jeden (m) má 90 000 par. stôp. Vnútrajšok Radostána je plochý a celkom rovinatý. Na nasledujúcej tabuľke podal Krutohlav aj kraj Mesiaca, ktorý tvoria samé ostré končáky a končaté vrchy.

Krutohlav hľadá na Svatínovi a Radostánovi istejšie znaky

Znovu vytiahol Krutohlav svoje ďalekohľady, aby vyskúmal stav na Svatíne a Radostánovi, lebo ich okolie sa mu veľmi zapáčilo. Ako dovnútra Radostána hľadel, spozoroval dve vyvýšeniny, ale vo Svatíne nevedel nájsť nič podobné. Možno teda, že Svatín má vo vnútri jazero, čomu sa Krutohlav veľmi zaradoval. Predkladá nám preto zemevid týchto svojich pozorovaní.

Krutohlav prezerá iné kraje Mesiaca

Oveľa prívetivejšie sa zdalo okolie Čipúra (Mersenius), kde v jeho čipkatosti chcel nájsť podivuhodné veci. Vrch Okružek (a) leží v hlbokom kanáli, ktorého jeden breh je vyšší od druhého. O ďalšom mieste (b) sa Krutohlav predzvedel, že to nie je vrch, ale hlbočina. Ďalej uzrel akési oblaky (c), ktoré sa každú hodinu menili a ktoré povetrie alebo mesačné oblaky a pary strhávali. Krutohlav nám chcel predstaviť aj Čipuru.

Bol by nám aj dokonalý obraz Repiska (Menelaus) a Mrkviska (Manilius)^[37] podal, keby sa mu kdesi v písomnostiach nebol zapotrošil. A tak aj my podávame len takú ich vernú podobu, aká sa nám od Krutohlava k rukám dostala, keďže kdesi som našiel, ako to asi na Mesiaci vyzerá, keď Slnko nad tamojšími vrchami a dolami vychádza. Pozrime sa teda, čo Krutohlav naznačil:

„Všetko je v hlbokom tieni noci ponorené, keď Slnko prvé svoje pablesky na ohromné výšiny Mesiaca hodí a orumení ich. Ostatné čiastky vrchov a dolov sú ešte v hlbokej tme pohrúžené. Čím vyššie Slnko vystupuje, tým krajšie sa skvejú obručnaté vrchy vo svojej krásote a ich stredný priestor je najprv popolavý, potom má ale stále skvelejšiu farbu. To sa deje tak chytro, že za niekoľko hodín vznikajú stále nové obrazy na rumoch obrazov predchádzajúcich.“

Krutohlav hľadá na Mesiaci zvieratá a ľudí

Ako svet svetom stojí, ešte nikdy nekrútil Krutohlav hlavou tak dlho a tak veľmi, až mu tvár k šiji padala, ako práve pri tejto otázke. Po vyskúmaní najhlavnejších končín Mesiaca nemohol sa nijako dopátrať akýchsi stvorení, budov, hradov a miest. Všade, kde sa ďalekohľadom vrtil, nič tomu podobné nebolo vidieť. „Ale to je nemožné,“ vykríkol Krutohlav, „tu, hľa, vidím vrchy, doly, hrebene, roviny atď., či by snáď boh vševedúci bol Mesiac len preto stvoril, aby trval ako večná pustatina? To je nemožné.“ Naplnil svoj ďalekohľad novým sklom, na nos si ešte okuliare založil, vrtil ďalekohľad po Mesiaci tak, že niekoľko plachiet z balóna zrazil, ktoré keď padli dole, vytvorili na okolí Blatna a Nezideru Blatenské a Neziderské jazero. Jeho ohnivé popudenie a dychtivosť ale veci neprospeli napriek tomu, že v myšlienkach už slony, kone, voly a osly, ba aj ľudí spozoroval; všetko sa druhý deň ukázalo iba bezdušnou skalou alebo kameňom. Namrzel sa Krutohlav, že ho sklo mámi, rozžialil sa tak veľmi, až začal už ľutovať, že sa má dostať do týchto nepriaznivých končín, kde sa nebude môcť ani s niekým pozhovárať.

Odhodil teda všetky ďalekohľady a počal rozumkovať o možných alebo o najmožnejších príčinách mesačného sveta.

Krutohlavove myšlienky o stvorách bývajúcich na Mesiaci

Keďže sa mu nič živé nepodarilo na Mesiaci vyskúmať, začal si takto vykladať:

„Keď nejaké tvory tam na tých výšinách prebývajú,“ hovoril si Krutohlav, „musia byť vo všetkom rozdielne od pozemských ľudí, a to preto, že ak je tam aj akési povetrie, je a musí byť od zemského rozdielne. Keď sa tam aj voda nachádza, čo asi nie je nemožné, bude a musí byť už kvôli povetriu na Mesiaci veľmi rozdielna od zemskej vody. Ostro som prehliadol všetky vrchy, doly, roviny, cesty, či čo to je, jazerá, moria, a nenašiel som istú stopu po nijakej rieke, potoku, studničke, tým menej po mori. Čo to teda za krajinu má byť, povetrie bez vody, alebo aj voda s povetrím, inakšia ako zemská voda a povetrie.

Nedostatok povetria a vody — ak sa posledné tam vôbec nachádza — možno predvídať pri suchote, ktorá na Mesiaci panuje, lebo som tu ani obláčik neuzrel. A aj keby sa nejaký obláčik našiel, je taký tenký a leží v takej diaľke, že sa nedá spozorovať.

Keď uvážime aj tú istú vec, že pri nedostatku vody a povetria všetko počasie na Mesiaci takmer dokonale chýba, aký potom má Mesiac vplyv na život zvierat a rastlín?“ Tu sa Krutohlav veľmi poškrabal, ale neprestal ďalej mudrlantovať. „Tak tu teda nie je ani jar, ani leto, ani jeseň, ani zima!“ zamrmlal, „to je ale nezbedný osud. Celých štrnásť dní Slnko ustavične páli na Mesiac a potom toľko isto číra tma panuje! Veď tým činom nie studničky, ale celé moria musia za štrnásť dní vyschnúť. Ale ako to bude s tými zvieratami a rastlinami? Rastlina tu neovlahne, lebo jej bude chýbať dostatok vody a povetria, a čože bude jesť a piť zviera? Keď žiadne rastliny nerastú, čím sa potom zviera uživí? Nemôžem predsa uveriť, že by sa mohlo uživiť kovmi! Tak teda je veľmi prirodzené, že pre nedostatok povetria a vody nemôžu tu žiť ani rastliny, ani zvieratá. A to je môj raj!“ Nemáme sa čo diviť takémuto veľmi prirodzenému rozumkovaniu Krutohlavovmu, lebo pochodil zväčša nemecké učilištia. Jeho obrazotvornosť ho viedla ďalej, ako by ho bola mala hádam viesť. Nakoniec sa spamätal a prišiel aj na iné dôležité poznania, ktoré mu do vecí vniesli väčšie svetlo. Inak to už ale nebýva, iba že myšlienka myšlienku naháňa.

„No tak,“ vravel si Krutohlav, „všetko je to pravda, ale o Mesiaci musí byť aj taká pravda, že aká relácia je medzi zvieraťom a človekom na Zemi, tak sa má mať aj Mesiac k Zemi. Taký je postup prírody.“ Do tejto myšlienky sa ale Krutohlav tak hlboko ponoril, že ledva chcel túto svoju hlbokú myšlienku vysloviť. Tá spočívala v tom, že pes je pes alebo že ktorékoľvek iné zviera sa nemôže nikdy vyššie vyšvihnúť zo svojej prirodzenej podstaty, aj keby sa stalo najdokonalejším. Ako má zviera svoj vymedzený účel, tak ho má aj človek, a ako jednotlivec, takisto aj ktorékoľvek teleso. Duno je predsa len najmúdrejší pes — pod kostolom s okuliarmi celého Kanta preštudoval, Gesellschaftera čítal, náležite sa správal, ale keď sučku zazrie, dostáva sa do svojho t. j. psieho okruhu. A vari si myslíme, že napriek svojej chýrečnej knihe zvanej „Koštialistika“, v ktorej bojuje proti všetkým koštiaľom, najväčší z mnohých neschytí a nezrýpe ho? Takáto je všade pravda prírody a taká bude aj na Mesiaci, keď ho začnem porovnávať so Zemou. Keďže Mesiac je oveľa menší a má tenšie a nižšie povetrie, môže, ba musí mať sebe primeranú vodu, rastliny a zvieratá. To je jeho účel, postup jeho vývoja! „Že ja,“ vravel ďalej Krutohlav, „nepozorujem, nebadám rastliny a zvieratá, že ony snáď mojim hrubým okáľom do očí nepadajú, to neznamená, že Mesiac je pozbavený všetkého, čo sa pohybuje a žije. Márna, ba bláznivá je myšlienka každého, kto verí v smrť a nie v život takého telesa, akým sa nám Mesiac prejavuje.“

Vyčerpaný Krutohlav by bol radšej smrť podstúpil, ako by bol uveril, že Mesiac je len strašlivá, bezživotná pustatina. V nádeji, že skoro vyskúma, čo hľadá, ľahol si a spal pokojne až dozajta.

Krutohlav neprestáva rozumkovať o predošlom predmete

Krutohlavovi ako keby sa bolo odvčera prisnilo, že to s tou veľkou suchotou, ktorá prepanuje na Mesiaci, nie je také zlé, ako to na prvý pohľad vyzerá. Keďže Mesiac má len tenké vrstvy povetria, či nie je možné, že za tých štrnásť dní, za ktorých ani pablesk zo Slnka na Mesiac nebleskne, vyvinie sa taká veľká zima, akú my máme na našich velikánskych holiach, a že táto zima môže byť premenená na veľkú pálčivosť, ktorá trvá tiež štrnásť dní? Ďalej je možné, že i keď Slnko Mesiac štrnásť dní páli a pečie, všetka mokvota nazbieraná cez noc sa presťahuje na protivnú stranu (terč) Mesiaca. To by malo za následok, že by na slnečnej strane bola stále úplná suchota a mokvota by ustavične prechádzala na nočnú stranu Mesiaca. Tak by sa každé štyri týždne jedenkrát celý Mesiac porosil. Táto rosa by slúžila namiesto dažďov a potokov, riek a morí, ovlažovala by každé štyri týždne jednu časť Mesiaca a dávala rastlinstvu život. Krutohlavovi sa to spočiatku zdalo nepochopiteľné, ale keď o tom predmete neprestával ďalej premýšľať, prečo by to mohlo alebo nemohlo byť možné, nevedomky mu zišiel na um Níl v Egypte, ktorý, ako je známo, ovlažuje len jediný raz roviny ležiace okolo neho a nikdy tam neprší. Prečo by teda nemohlo byť miestne ovlažovanie každé štyri týždne? Keď sa to na Zemi deje, prečo by to nemohlo byť aj na Mesiaci? Tým sa Krutohlav utešoval.

Krutohlav uvažuje o príbytkoch obyvateľov na Mesiaci

Keď si Krutohlav takto aj povetrie aj rosu osobil a tým aj život na Mesiaci určil, zdalo sa mu prirodzené, aby si osvetlil príbytky tamojších zvierat, nakoľko je to len možné. „Keď je na Mesiaci taká pálčivosť, akú som zistil,“ rečnil rozhodne Krutohlav, „potom je veľmi možné, že obyvatelia Mesiaca si na obývanie vyvolili práve tie hlbočiny, ktorých je nesmierny počet, aby ich Slnko neupieklo. A prečo by to aj nechceli urobiť? Vieme, že čím sú hlbšie v mesačných hlbinách, tým tam musí byť hustejšie a ich pľúcam priaznivejšie povetrie. Prečo by títo obyvatelia nežili pod zemou ako naše ryby pod vodou alebo ako naše myši a krtice? Prečo by sa neskryli pred Slnkom cez štrnásť dní trvajúcu horúčosť vo svojich jaskyniach a potom nevychádzali von na voľné miesta? Či oni nemohli vystavať hrady a zámky v hlbočinách, tak ako naši predošlí Slováci na výšinách vrchov svoje hrady stavali?

Hm! Predsa je to podivuhodná vec,“ rozlušťoval ďalej Krutohlav, „prečo by obyvatelia Mesiaca, veľkí ako naše mravce, nemohli byť rýchli, živí, bystrí, čerství, hybkí, ako sú mnohé z našich chrobákov? Prečo by oni, tak ako mravce, nesídlili v hromadách, nekopali, nevláčili, nerobili cesty a bohviečo ešte, práve tak ako v Revúcej, v Zdychave alebo vo Viedni, v Paríži a v Londýne? A nakoniec, či tie cesty a kanály, ktoré som videl svojím ďalekohľadom, nebudú skutočnými komunikáciami medzi ich mestami a hradmi? A prečo by sme my, žijúci na Zemi, na povrchu sa motajúci nemohli dopustiť, že inde, a najmä na Mesiaci, sa živočíchy zdržujú pod zemou?“

Krutohlav sa s týmito svojimi názormi celkom uspokojil, súc presvedčený o tom, že Mesiac nemôže byť ozrutnou prázdninou a pustatinou navzdory páliacemu Slnku, ktoré ho celých štrnásť dní striedavo pečie a páli, takže tam ledva dačo obstáť môže. Krutohlav bral do úvahy nielen to, ale aj všetky už vyslovené názory a pravdy; uspokojil a ukojil sa i v tom, že je vzdialený od akéhokoľvek bludu. Tu mu prichádzalo na um aké-také povetrie, tam rosa, tu cestám podobné chodníky, a tak ešte raz, tľapnúc rukami vykríkol:

„Mesiac je živý, má aj povetrie, aj rastliny, aj zvieratá. Má aj dážď v rose udržaný.“ Tak skončil nadnes zápisy.

Krutohlav našiel isté znaky príbytkov na Mesiaci

Aj keď Krutohlav nevedel s istotou nikoho, ani seba presvedčiť o tom, že by sa na Mesiaci nachádzali nejaké pravidelné znaky obyvateľov a ich hradieb, predsa mu z jeho názorov vždy len vysvitalo, že Mesiac nemôže byť čírou pustatinou bez prírody. Rozviazal teda svoje najlepšie sklá a vložil ich do ďalekohľadu a ostro mieril na Mesiac, čo sa mu teraz zdalo pohodlnejšie, lebo Mesiac sa už značne priblížil — aspoň sa mu tak videlo — ale možno to len sklá robili.

Ako hľadel, spozoroval násypy čiže valy veľmi pravidelné, umelecky postavené a rozložené tak, že nebolo možno zatajiť, že boli chtiac postavené. Krutohlav ďalej vyskúmal na mnohých miestach Mesiaca isté znaky ciest, hromady (skupštiny) podobné našim mestám a zjavné znaky roľníctva. Ďalej spozoroval ohrady (8° vých. dĺžky, 5 a 1/2° sev. šírky), bak prenesmierne pravidelný a v jednotlivých častiach viditeľne pravidelne rozložený (viď: Berliner Jahrbuch f. d. G. 1828 — 29, Kastner Archiv,^[38] Vol. I a X). I zaplesalo srdce Krutohlavovo veľmi!

Krutohlav meria veľkosť a ťažkosť Mesiaca

^[39]Krutohlav sa prichytil do veľkej práce, lebo rozviedol:

1. Že obyvateľom Mesiaca sa naša Zem predstavuje trinásťkrát väčšia ako nám Mesiac a že tu všetky premeny svetla sú totožné so Zemou.

2. Látka (masa) Mesiaca je od masy Zeme takmer sedemdesiatkrát menšia. To je toľko, ako keby sa chlieb podelil na sedemdesiat čiastok a jedna čiastka by predstavovala Mesiac, ostatné našu Zem. Taký je Mesiac, jeho doliny a vrchy! Ako by sa potom naša Zem nejavila pri ňom obrovská?

3. Priťahujúca moc Mesiaca v porovnaní s mocou našej Zeme je päťkrát slabšia, t. j. Zem priťahuje k sebe čokoľvek telesné päťkrát strmšie ako Mesiac. Ak niekto na Mesiaci vystrelí z pušky, zájde mu guľka päťkrát ďalej ako na Zemi. Krutohlav vypočítal aj to, že keby na Zemi vystrelili guľu z dela rovno hore, práve pre tieto príčiny by táto guľa 800 stôp za sekundu strmo letela a neprestala by sa dvíhať dvadsaťšesť sekúnd, kým by sa začala znovu k Zemi vracať; čiže začala by naspäť padať a vyšla by 10 600 stôp nad Zem. Naproti tomu guľa vystrelená z dela na Mesiaci by 160 sekúnd letela a vyvýšila by sa na 64 000 stôp. Pravda je, že Krutohlav nepočítal ani na Zemi, ani na Mesiaci povetrie a iné obťažnosti. Na Zemi vystrelená guľa by teda prevýšila značne Tatry a tou istou silou vystrelená na Mesiaci by dvakrát prevýšila himalájsky Dhaualágiri (25 000 stôp vysoký vrch). Podľa týchto dát neprestal Krutohlav sledovať aj to, že keď priťahujúca moc na Mesiaci je chatrnejšia, aj vrchy sú väčšie ako na Zemi.

Krutohlav si predstavuje, ako asi môže vyzerať na Mesiaci rastlinstvo a zvieratá

Krutohlav bol celkom presvedčený o tom, že na Mesiaci aj budinky, aj rastlinstvo, aj roľníctvo, aj zvieratá prebývajú, ba že sa tam nachádzajú aj rozumné, ľuďom podobné zvieratá. V tom ani otázku nestrpí. „Keďže som ale vynašiel aj ťažkosť, aj veľkosť Mesiaca, akože to s nimi bude vyzerať?“

Tu si rukou hlavu podoprel, lebo sa mu zdalo nemožné niečo sa o tom dopátrať.

„Keď je pravdou to, že všetky moci — okrem veľkosti — sú na Mesiaci totožné so silami Zeme, potom celá príroda: zeliny, zvieratá atď. by mali byť sedemdesiatkrát menšie ako na Zemi. A keď je tam človek, mal by byť sedemdesiatkrát menší ako ktorýkoľvek z nás. Tak to má byť aj s rastlinami a so zvieratami.“

„Veľmi dobre ale vidím,“ lúštil ďalej Krutohlav, „a náležite som sa presvedčil o tom, že napríklad mesačné vrchy sú štyrikrát vyššie ako na Zemi. A prečo?“ pýtal sa sám seba, „prečo? Pre pätorako slabšiu priťahujúcu moc Mesiaca!“ Krutohlav prišiel preto na odpornú myšlienku^[40] a z menšej priťahujúcej moci Mesiaca uzatváral, že tak ako sú na Mesiaci vrchy štyrikrát vyššie, tak aj človek, zvieratá a rastliny musia byť najmenej štyrikrát, ak nie päťkrát väčšie. Potom by tam ľudia, zvieratá a rastliny boli obrovské. Muž, ktorý má u nás šesť stôp, meral by tam osemnásť stôp, pes, ktorý má stopu, tam by bol 4 — 5-stopový, vrabec by bol štyri-päťkrát väčší ako u nás — čiže — bol by ako vrana. Ružový ker by bol ako lipa vysoký, jediná fialka ako ružový ker.

Keby na Mesiaci žil Jánošík, ak na Zemi na pol siahy vyskočil, tam keby sa rovnako rozohnal, na štyri až päť a pol siahy by hore vyfrngnul. Keby Maco spadol z pôjda na siahu vysokého, na Mesiaci by sa štyri-päťkrát lepšie udrvil a iste by sa zabil, ak by zem na Mesiaci bola taká tvrdá, ako je pôda na Zemi. Keby chlapec zahodil kameň z praku, zahodil by ho päťkrát ďalej ako na Zemi, a to tou istou silou. Každý človek by tam bol päťkrát ľahší, päťkrát ľahšie by kráčal, päťkrát skorej by bežal, päťkrát väčšmi by udrel, päťkrát ďalej by zaskočil ako ten istý človek na Zemi. I zaradoval sa Krutohlav veľmi nad tým, že tam bude môcť zajace a srny honiť päťkrát skorším honom ako na Zemi, ale nepamätal na to, že to je každému tvoru dané.

Krutohlav rozmýšľa ďalej o mesačnom človeku

Keď je mesačný človek štyrikrát väčší ako pozemšťan, potom aj jeho jednotlivé časti musia byť štyrikrát väčšie. „Keď má oči, uši, nos, ruky atď. štyrikrát väčšie, ako sú moje,“ rozlušťoval Krutohlav, „aké to ohromné okále a labiská musí mať krásna slečinka?! Môže sa mi takáto ľúbezná — s očami štyrikrát väčšími ako moje — zapáčiť? To nie je možné,“ vzdychol Krutohlav a zasmrkal si, aby mu podobné podobenstvá celkom z hlavy vypadli.

A ďalej. „Keďže povetrie je na povrchu Mesiaca najmenej päťkrát redšie, čo potom taký človek dýcha? Aké musí mať pľúca? Ja by som tu veru žiadne povetrie nenadýchal a aj v najhlbšej mesačnej jamine by ma krv nosom, hrdlom a pľúcami zaliala, čo sa na Chimboraze v Amerike stalo. Ak majú pľúca podobné ľudským, istotne chytro dýchajú. Ale ustrojenie pľúc môže tu byť neľudské, nezemské, ale mesačné. Ich pľúca musia byť priestrannejšie, väčšie, pľúcne skliepky^[41] rozšírenejšie, aby sa do krvi vo väčšom volúmene viac oxygénu (povetria) za krátky čas dostalo. Všetky ostatné žily, nervy sú hrubšie, priestrannejšie. Slovom, všetky vlákna, skliepkovatina celého tela je päťkrát redšie stavaná. Tak aj oko musí byť päťkrát slabšie, čiže ich zrak, sluch, pácha^[42] je päťkrát slabšia, navzdory päťkrát väčšiemu telu.“

„Ak je ale tamojší človek sedemdesiatkrát menší ako my, tak potom vyzerá iba ako nejaký mravec. Ako potom ich nohy, ruky, driek a hlava, oči, ústa, nos atď. vyzerajú? Ktorá slečna by sa mohla zamilovať do takejto potvory? A čo si ja počnem s takou malou ženou?“

Tu mu prišla na um Liliputánia a veľmi sa namrzel, že keď príde medzi obrov, budú ho na dlani nosiť, a keď príde medzi mravce, budú ho ostreľovať delami, čo bude, ako keby ho blchy štípali. „Tam musím bojovať s potkanom, tu celú armádu razom zabijem!“

Krutohlav si predstavuje zatmenie Slnka, náboženstvo atď.

„Napriek tomu, že sa im naša Zem ukazuje trinásťkrát väčšia ako nám Mesiac,“ myslel si Krutohlav, „aj tu sa môžu nájsť ľudia, ktorí sa starajú len o svoj zisk a nikdy na Zem nepozrú. Ale práve takí, ktorí sa boja, aby svetský mamon nestratili, tým viac sa pozastavia nad tým, že sa v behu svojom zrazu všetko premení, a keď sa Zem medzi Mesiac a Slnko postaví, razom povstane zatmenie Zeme. Krutohlav si vedel veľmi dobre predstaviť, aká tu bude panovať tma, a veľmi dobre vedel aj o tom, že tak ako na Zemi, aj tu sa nielen sprostáci a pospolitý ľud, ale aj takzvaní múdrejší budú nad tým pozastavovať. Pri mesačnej naničhodnosti, tak ako aj pri ľudskej na Zemi, nastane prirodzene to, že poutekajú do svojich dier a budú si myslieť, že ide o dielo pomstychtivých bohov. Keď je Zem preplnená samým sebectvom, márnosťou, naničhodníctvom, prečo by aj obyvatelia Mesiaca, služobníka našej Zeme, neboli päťkrát alebo aj sedemdesiatkrát sprostejší a nemali o toľko viac predsudkov? Mesiac straší pozemšťanov, prečo by ich Zem trinásťkrát väčšmi nemohla strašiť? Už celé národy zakapali, ale tiež podnes žijú velikánske, ktoré vzývajú Mesiac ako svojho boha; prečo by to aj obyvatelia Mesiaca nemohli? A to tým viac, že sa im Zem predstavuje ako velikánsky obor. Ba či si aj oni myslia, tak ako pozemšťania, že sú na božie podobenstvo stvorení, že sú najmúdrejší, najspravodlivejší, najpokornejší atď., a či ich hlúpa pýcha a svetská márnivosť nevedie k bludu a nečistote? Či nie sú aj oni naplnení samými náruživosťami a či nestrávili svoj krátky vek, tak ako aj pozemskí, bohaprázdnymi skutkami a plánmi, či aj oni neveria, že sú učení, múdri, a len tárajú o nezbedných veciach a vlastnej statočnosti nemajú vari ani ako za necht blata; či sa aj im stále nesníva o slobode a pod touto zásterkou len ukrutnosti páchajú, keď sa im nelichotí; o blahoslavenstve rokujú, a predsa ho nevedia ani mocou udržať, ani užívať.“

Krutohlav by bol takto aj ďalej horlil, keby si nebol spomenul, že to predsa len musia byť iné tvory, ku ktorým vesluje.

„Obyvatelia Mesiaca,“ rokoval ďalej a sám v sebe sa tešil, „nachádzajú náhradu v tom, že aj keď im neprší, ich zeme a role rosa rosí, a tak sa od hrádu^[43] (krúp) nemajú čo obávať. Aj keď nič nevedia o nešpore, nevedia nič ani o búrkach a oblakoch, ktoré by im pokazili pôdu. Nevedia nič ani o víchriciach, ktoré by im bydliská rozvrátili. Dúhu nevidia, ale ani hromobitie nepočujú a nebudí ich zo sna. A keď sa naša radosť často s bolesťou mieša, oni snáď o tom nič nevedia. A možno, keď obyvatelia Zeme sú k sebe nepriazniví ako vlk k vlkovi, keď s pýchou a nenávisťou na svojich blížnych hľadia, poctivosť hľadajú a nenachádzajú, možno,“ vravel si Krutohlav, „obyvatelia Mesiaca nevedia nič o nadutosti a pýche a nemôžu nám teda ani závidieť.“ „Aj keď kníhtlač nevynašli, aspoň sú ušetrení čítať nesčíselný počet planých kníh; keď nič nevedia o pušnom prachu, potom nehubia bez príčiny tisíce svojich spolubratov a nerozborujú svoje usilovné mestá a nepustošia svoje nevinné kraje.“

Tak premýšľal Krutohlav a pritom stále na to myslel, čo na Mesiaci nájde. Tam na Zemi len márnosť, nezbeda, pýcha, ničomnosť, klamstvo, sebectvo panuje, tu ale môže nájsť večný pokoj, po ktorom neustále číhal. — „Tu ja,“ vravel si Krutohlav, „nájdem zlaté časy, nevinnosť mravov, tu prídem na zdravý rozum, ktorý sa na Zemi už celkom stratil a vyhynul. Tu prestanú všetky ústrky, tu nikto nevie o klamstve a podvode, o lži a zlosti, čo sa mi na Zemi už celkom zhnusilo; tu si v blahoslavenom pokoji budem s volkami obrábať svoje role, piť krištáľovú ždiarnu vodu; nebudem sa potýkať s lakomým, neústupným nepriateľom a budem žiť večný život v láske, v svornosti, v pokoji bez toho, aby som niekomu ublížil alebo aby niekto mne ublížiť chcel. To bude pre mňa večný, večitý raj! Amen.“

Krutohlavovi sa na balóne zle vodí

Už dávnejšie Krutohlav spozoroval, že Zem, a najmä vyššie vrchy vidí takmer vždy rovnaké, ale keďže si myslel, že to je len ich výškou, a nepamätal na to, že stále ostrejšie sklá vyberal a zabudol, či sa ozaj k Mesiacu blíži a či nie. Pravdaže mu kedy-tedy aj na um zišlo, že nepotrebuje ešte mechy naplnené povetrím, ktoré mu na Kohúte uhliari pripravili, hoci by už čas na to bol býval, lebo už takmer pol roka putoval a letel božím svetom. Tu sa i hurky, i klbásky, i voda a víno minuli, bryndza sa mu zbrizgla, kapusta mu pri dlhom rozumkovaní vytiekla, klenovské syrce sa červíkmi posiali — a bohvieakú nezhodu neborák Krutohlav podstúpil, kým sa v tomto dôležitom predmete uistil o tom, že väčšina vzatého jediva už na nivoč prišla.

I mrzute zakrútil Krutohlav hlavou.

Ako ale osinel, keď vyberúc kompasy, magnety, astroláby a iné inštrumenty sa presvedčil, že za pol roka, čo cestuje, ledva šesť míľ nad Zemou sa vznáša. Takmer ho od hnevu porazilo! Ešte lepšie sa o tom presvedčil keď vybral ďalekohľady a uvidel nad sebou prenesmierne more; čo sa mu ani nesnívalo, že by ešte po pol roku zemské more mal uzrieť. Náramný strach ho pochytil a takmer by sa bol už svojmu osudu poddal, keby ho nádej a vytrvalosť nebola udržovala. Čo robiť — všetko je zameškané. Ale keďže si Krutohlav vzal zásobu jediva na tri roky, myslel, že keď mu aj niečo bude chýbať, kým sa do mesačných končín dostane, vynahradí to gazdovlivosťou. Neustúpil od svojej túžby, ale dal sa ďalej veslovať, aby sa tam čím skôr dostal.

Krutohlav má na balóne nové obťažnosti

Rozkázal teda znovu natiahnuť plachty, zadymil balón novým gázom a dal sa veslovať vždy vyššie a vyššie do výšin k Mesiacu. Tu ho znenáhla prekvapí náramná víchrica, ktorá niežeby ho bola k Mesiacu hnala, ale ho povetrím hádzala na všetky končiny sveta. „Nič to,“ myslel si Krutohlav, „ešte som v moci Zeme, zato sa tak so mnou nakladá, ale až sa z jej pomedzia vyzdvihnem, nezachváti ma viac žiadna víchrica.“ I stalo sa, že orkán prestal dunďať^[44] a Krutohlav sa začal pohodlnejšie dvíhať do výšin.

Ako tak ďalej premýšľal o svojom lóse, v ktorom sa nachádzal, prišiel na myšlienku, že sa to snáď len matka Zem naňho nahnevala a dopustila naňho víchricu. Pri tejto nezhode, keď ho víchrica jednu a pol míle bližšie dolu k Zemi strhla, presvedčil sa okovidome, že sa vznáša blízko Sidonu v Sýrii a kalkuláciou vynašiel aj to, že kým on pol roka Mesiac študoval, Zem ho nechcela ďalej pustiť, a tak letel vodorovne až nad Palestínu, odkiaľ ho víchrica dohnala k Sidonu. Navzdor výborným plachtám a veslám, ktoré Krutohlav vynašiel a cestoval s nimi bezpečne ta, kde sa mu páčilo, víchrici predsa len nemohli všetky jeho veslá odolať. Krutohlav sa pokoril pred vyššou mocou, ako boli všetky jeho vtipne a dôkladne vymyslené veslá a plachty na balóne.

Krutohlav sa nemôže vymotať zo zemského okresu

Ešte nikdy neletel Krutohlav tak rýchle a tak spešne sa k Mesiacu nepribližoval, ako keď teraz novým gázom preplnil dutiniská balóna a bubny vyrobené z najlepších koží. Práve sa nachádzal na pomedzí zemského povetria, teda asi vo výške sedem míľ, keď spozoroval preňho nepriaznivú vec a skutočnosť, že čim sa povetrie stáva redším, tým väčšmi sa jeho poklívené, zošité, skované bubny a dutiny rozťahovali. Povetrie uzavreté v balóne chcelo sa totiž dostať s okolitým do rovnováhy, i preto bolo všetko až do rozpuknutia natiahnuté. Krutohlav sa obával, že keď táto moc bude stále trvať, jeho balón sa roztrhne, ako keď zo sto diel vystrelí, lebo všetko povetrie uzavreté v balóne sa rozpŕchne v nesmiernom, od povetria prázdnom priestore a musí urobiť taký treskot, že sa celá Malá Ázia ozve. Aj na Zemi je relatívna prázdnota, do ktorej sa povetrie behom rúti a robí treskot. Vidíme to pri puškách a delách a iných zariadeniach s tým rozdielom, že na Zemi povetrie bije dovnútra (do stredu), tamhore sa ale chce z Krutohlavovho balóna oslobodiť (vis centrifuga).

Krutohlav sa namáha dostať sa zo zemského okresu

Aj keď sa Krutohlav nachádzal stále v citlivejšom a nebezpečnejšom položení, neprestával rýchle používať všetko, čo bolo na výpravu pripravené. Bubny a dutiny boli stále väčšmi roztiahnuté a hrozili večitou záhubou. Len čo Krutohlav vypočtoval, že urobil ešte len sedem míľ, a to v zemskom povetrí, a zistil, koľko má ešte míľ do Mesiaca {kde je dokonalá, absolútna prázdnota povetria), kým sa na medze Mesiaca a do jeho priťahovacej moci dostane, nesmierne sa zarmútil. „Čo to so mnou bude,“ začal Krutohlav horekovať, „že sa od bremena Zeme nemôžem oslobodiť.“

Zasadol si teda znovu k stolíku a vypočtoval, že od medze zemského povetria má letieť rýchlosťou 41 000 stôp za sekundu. „Hm! Bude z toho čert, kde nie je žiadne povetrie. Ale nič to, sprobujem a uvidíme, že zaletím tam, kde chcem!“

Krutohlav napína svoju ostatnú silu, rozum a vtip, aby sa od Zeme oslobodil

Nikdy nebol žiaden človek taký odhodlaný, rázny a popudený vo svojich náhľadoch ako teraz Krutohlav. „Uvidíme, či moja sila postačí a či nie.“ Strmým krokom chodil po balóne, časom sa o čelo bil a odpľul si. Keď ho lepšia myšlienka nenadišla, zasmrkal si. Keď niečo dobré vyskúmal, ruky si šúchal. Keď ho niečo mrzelo, škrabal sa za uchom. Keď ho nová myšlienka nadchodila, prstom si nos zakrivil. Keď mu nič nezišlo na um, všetky astroláby a ďalekohľady hodil o zem — slovom, aby sme neboli obšírni — v Krutohlavovej hlave nešlo všetko po pravde, ale zdalo sa, že je blízky pomätenému. A keby sme to aj nechceli dopustiť, pravdou večnou bude to, že nadchnutý strašlivými plánmi dostať sa akokoľvek na Mesiac, ustavične si nad tým hlavu lámal.

Vo svojom svätom plápole naručil všetkým, aby razom rozplietli ozrutné chvosty balóna, dal ich naplniť rozličnými gázmi a preplniť pušným prachom a tak mrštiť do priestoru, slovom, dal pripraviť všetko, aby balón najmenej na 40 000 stôp za sekundu k Mesiacu hodili, aby sa takto od priťahovacej moci Zeme čo najskôr oslobodil. Ešte nikdy nebolo spozorované nad Zemou také veľké napnutie síl; napnutie síl pri dobývaní Sevastopoľa sa ani zďaleka nedá porovnať so silou, ktorú vynaložil Krutohlav.

Ako hvezdári spozorovali, dostal sa Krutohlavov balón ešte aj do končín Berlína a Mníchova a mal prenesmierne krídliská, siahajúce na míľu zeme. Všade po novinách sa už rozhlasovalo, že je to nová, ale neslýchaná kométa, lebo má krídla. A tak Krutohlava pozorovali aj najvýbornejší hvezdári sveta, o čom sa mu nesnívalo.

Krutohlav začal z dvetisíc na to prihotovených diel striedavo naraz z tisíc strieľať. Každá guľa bola ulapená na retiazke z platiny, dlhej 4000 stôp, a keď bola vystrelená a ocitla sa v tejto vzdialenosti, vždy dopredu, z okresu Zeme trhla balónom. Tak on pálil už dva týždne a zdalo sa mu, že dopredu cúva.

Ale o koľko dopredu cúvol, o toľko ho naspäť trhlo, a tak sa o mesiac prezvedel, že s takou malou silou za sekundu sa tam nemôže dostať. Ako mu kalkulácie ukazovali, všetko kotvilo v tom, že čím dlhšie sa k Mesiacu ponáhľal, tým menej sa mu to darilo, a nakoniec už ani krokom ďalej nepostupoval.

A tak Krutohlav trnul^[45] v takmer takej výške, v akej sa pred mesiacom a niekoľkými dňami nachádzal.

„Ešte urobíme ostatnú próbu,“ rozkríkol sa Krutohlav mrzute, keď videl, že do svojho cieľa nedôjde.

Päťtisíc najlepšie vystrúhaných a na Kohúte pripravených brvien uviazal na každé krídlo svojho balóna. Na konci každého pripravená mašina bola tak umelecky usporiadaná, že moc každej jednotlivej sa mohla na päťsto koňov porátať. Týmto mašinám nariadil strkať brvná napred k Mesiacu a tieto, keďže boli o balón tuho pripevnené, museli aj balón s najväčšou rýchlosťou napred mrštiť.

S týmito brvnami spojil aj svoje delostrelecké batérie, a tak sa začal s balónom vždy ďalej k Mesiacu blížiť. Nikdy nebolo nad Zemou a ani na Zemi počuť taký huk a fuk, škrek a ryk, durk a burk, aký Krutohlav na nebeskej oblohe uskutočňoval.

Zdá sa, že Krutohlav prišiel pri výprave na Mesiac o život

Aby Krutohlavov výlet nadobudol akúsi pravdivosť, nemôžem zabudnúť povedať, odkiaľ som čerpal všetky tieto dáta predložil ich také pravdivé, aké sú. Jedného rána, práve keď som o hvezdárstve premýšľal, zaklopal niekto na dvere.

„Voľno,“ volám.

Do mojej svetlice vstúpil muž strednej postavy, s rovnomernými ťahmi na tvári, jasnými očami a akýmsi magickým výzorom. Obzrel som si ho a zistil, že je to turčiansky olejkár.

„Ja som ten,“ začal olejkár rozkladať, „ktorý veci nepochopiteľné pochopiteľnými robí. Vidím na vašej tvári akýsi smútok a bledosť a to vám s takou istotou vyliečim, o čom budete presvedčený.“

Hľadiac na proroka, pravdaže som sa cítil nezdravým.

„No dobre,“ preriekol som, „keď mi niečo chýba a hodláte ma vyliečiť, povedzte mi príčiny choroby!“

Začal všade po izbe vetriť očami, aby si potvrdil svoje náhľady. Musel byť veľkým, praktickým psychológom.

„Vaša nemoc,“ pokračoval vo svojom tichom predostrení vecí, „kotví v nemoci ducha. Odtiaľ nastupuje váš nepokoj, nestálosť, lichota,^[46] roztržitosť mysle, ba často aj životné zúfanie.“

Ešte mnoho iného mi povedal, čo sa všetko na hypochondriu vzťahovalo, a ja som jeho prirodzené náhľady schválil, ale ho aj obdaril.

„No keďže mám robotu s takým statočným Slovákom a nie s falošným Deutsch-Böhmom, leží mi na srdci jedna vec, ktorú by som chcel, s vami, pane, na čistinu priniesť.“

„Čože,“ pýtam sa ho.

Vtom vtrhne rukou do kabanice a vytiahne zamazané písmo. Ohliadnuc ho zistil som, že je to Angličanom písaná slovenčina.

„Pane,“ preriekol olejkár, „toto písmo som kúpil za guineu od jedného anglického kupca pri Tyre (Tyros^[47] leží v Afrike pri mori, pred cestou do Svätej zeme), a keďže tomu nerozumel, lacno mi ho prepustil. Ja, súc zbehlý v arabčine, v turečtine, v kalmyčtine,^[48] mordvínčine,^[49] v kopštine^[50] a v iných východných rečiach, spozoroval som, že to bude slovenčina, ale neporozumejúc frkotákom nemeckým a zvlášť anglickým, ošanoval som za písmo dať guineu.“

Hľadiac na písmo, našiel som pravdaže anglické písmo, slovenské zvuky vypisujúce. Ako hľadím a obhliadam ho, spozoroval som, že akýsi Krutohlav z Mníšan rodený akúsi cestu nastúpenú na Mesiac predsavzal si pravdivo naznačiť.

„No a čo vám hovoril anglický kupec,“ pýtam sa ho, „odkiaľže dostal toto písmo?“

„Na mori plávalo,“ odpovedal mi, „v antalíku zadebnené. ,Keďže mu ale nikto neporozumel, kázal ho môj kapitán prepísať,‘ bola odpoveď kupcova. On ho dostal do rúk a mne ho predal.“

„Čože zaň žiadate?“ pýtam sa odchádzajúceho olejkára.

„Slovák Slovákovi nech vždy žičí — nič,“ vykríkol a odišiel. Nikdy viac som ho nevidel.

Z tohoto písma teda podávam zlomky o Krutohlavovi.

Koniec