E-mail (povinné):

Stiahnite si Hviezdovedu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Reuss:
Hviezdoveda

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Martin Droppa, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Karol Šefranko, Jaroslav Merényi, Katarína Maljarová, Simona Veselková, Ivana Černecká, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov

Časť tretia

— v ktorej sa náležite opisuje zhotovenie šarkana, na ktorom Krutohlav v povetrí lietajúc, obhliada Dobropana, Ladu, Perúna, Hladoleta, Smrtonoša a iné obežnice

Vyňaté od Chlastavu z Pardubíc roku 1855.

Krutohlav nastupuje nový výlet k obežniciam

Ešte jedenkrát otvoril Krutohlav knihu, aby si znovu prečítal svoje dávne rozjímania a poučil sa o tom, čo bol dakedy popísal.

„Bože veľký, či je to možné, že by som to všetko bol zistil a určil? Či je možné, že som to ja kedysi písal?“ A keď nábožne zavrel knihu, ona sa mu náhodou rozčapila a uvidel Dobropána, Ladu, Smrtonoša, Čistenu, Žitvu, Mudrenu, Paroma, Hladoleta a Nebešťana — všetkých opísaných a nielen v obrázkoch naznačených, ale aj dôležitými poznámkami a názormi zaopatrených.

„Načo to a prečo to?“ nastavil knihu k slnečným papršlekom, aby lepšie rozoznal slovo od slova. „Pravda je — to je moja práca — moje zápisky a poznámky“. Čím väčšmi si obežnice obzeral, tým väčšmi sa mu začali páčiť a čím väčšmi sa o nich hľadel poučiť, tým bol zvedavejší. Táto zvedavosť ho začala zo dňa na deň viac a viac trápiť a nenechala ho na pokoji, až kým pohrúžený do hlbokých myšlienok na tele už takmer celkom vycivel. Až po čase Benuš, Roháč, Slavata, Vrtoš, Vlk, Hledoš, Rokyta, Krivoš — rodáci z Mníšan, Štítnika, Muráňa, Revúcej a odinakiaľ začali nad upadnutým Krutohlavom veľmi ľútostiť a skúmať príčinu jeho zadumania. On ale celkom zamĺkol a neodpovedal. Títo stále väčšmi doň dotierali, najmä Benuš a Roháč ho všelijako podchytávali, aby sa dozvedeli príčinu tejto jeho premeny. Ale Krutohlav mlčal a stále mlčal. Pravdaže, títo hádali rozlične a prišli na najprotichodnejšie veci. Má on pred sebou veľké veci, lebo jeho veselá myseľ by sa nebola v zádumčivosť premenila. A tak čakajme, kde ho to dovedie.

Raz pozval Krutohlav svojich spoločníkov a začal takto rečniť:

„Viete veľmi dobre, že som nespokojného ducha človek a preskúmal som aj Mesiac, aj Slnko, ale napriek tomu sa chcem ešte raz vo svojom živote vypraviť do výšin a bližšie obhliadnuť aj iné obežnice, ktoré okolo Slnka kolotajú. Kto si teda dôveruje, nech pristúpi ku mne.“

„I ja, i ja — pôjdeme všetci s vami,“ vykríkli jednohlasne, takže sa Krutohlav potešil.

„Nolen chytro k balónu,“ skočí chytrý Roháč, „poďte, robme, aby sme mohli čo najskôr letieť do výšin nebeských.“

„Nie tak, teraz poletíme na šarkanovi,“ odpovedá usmievavo Krutohlav.

„Na šarkanovi!“ zhíkol spolok. „Nuž a akým spôsobom?“ spytuje sa Benuš.

„Veľmi prirodzeným,“ začne Krutohlav. „Na svojich cestách som zbadal nepohodlnosť a neistotu balónov, a preto mi bolo treba vynájsť lepší nástroj, a bude ním šarkan. Dlhý bude štvrť míle, široký 1135 a pol siahy a vysoký päťdesiat siah. Vo vnútri majú byť svetlice a schody, slovom, všetko tak usporiadané, že nič nesmie chybovať.“

„Hej,“ vyskočil Slavata od radosti, „bude to ozruta velikánska.“

„A akože sa bude teda v povetrí pohybovať?“ spytuje sa zvedavo Rokyta.

„Ako paroloď velikánskymi kolesami na vodu trepe a opierajúc sa o vodu hore prúdom sa ženie, tak aj my na prsia šarkanove pripravíme dve mašiny, ako ryby po bokoch (plutvy) majú; na chrbát len jednu mašinu, aby sa celý šarkan nevznášal vodorovne, ale šikmo. Keď sa tieto ozrutné kolesá a iné mašiny pustia, budú takou veľkou mocou trepať na povetrie ako parolodné kolesá na vodu, a tým sa aj my budeme bezpečne v povetrí vznášať.“

„To je akýsi nový vynález,“ ozve sa Roháč, „veď nebudeme lietať v povetrí ako vtáci?“

„A prečo nie?“ odpovie Krutohlav. „Či neviete, že by sa bol dal Bonaparte ešte nedávno zaškrtiť alebo by dal hore prúdom vystreliť toho, kto by sa mu bol odvážil predniesť tú istotu, ktorú dnes už celkom poznáme: že paroloď sa môže hnať hore prúdom rieky!? Prečo teda by sa to nemohlo stať aj s povetrím — či len zato, že povetrie je tenšia tekutina ako voda? Prečo lietajú vtáci v povetrí? Či by sme sa aj my nemohli vznášať strmšie ako lastovičky alebo vyššie ako orly? Len rozumom treba hýbať, poučiť sa o všetkom a verte mi, čo vám aj dokážem, že prevýšime aj čo do výšky, aj čo do rýchlosti nielen lastovičku, ale aj orla.“

„Je pravdepodobné, ba veľmi prirodzené, že tekutosť povetria sa líši od vody len v maličkostiach a že čo sa môže urobiť na vode, to sa môže stať aj vo vzduchu,“ rozumkoval Vrtoš a týmto dôvodením presvedčil celý spolok, že výprava do nebies je takýmto spôsobom možná.

Nepochopiteľná radosť zaujala všetkých prítomných nad touto možnosťou a srdcia všetkých plápolali ohňom budúcich nádejí, že sa budú môcť takým bezpečným spôsobom vypraviť do ďalekých končín.

Už hotovenie balóna bolo spojené s najväčšou činorodosťou; táto sa ale ani porovnať nedá s tou, ktorá nastúpila pri hotovení šarkana. Keď sa Babylon, Tyros, Sidon,[79] Helipolis[80] a iné mestá budovali, došlo len k čiastočnému združeniu a hýbaniu síl. Tu sa razom tisíce a tisíce ľudu hemžilo, a to tak neustále a životne, akoby sa už či do pekla, či do nebies preraziť malo.

„Čo si asi myslia o nás obyvatelia Lady, Mesiaca a zvlášť Slnka, keď nás pozorujú svojimi ďalekohľadmi?“ začal vtipkovať Roháč, práve keď pribíjal ozrutným špingálom[81] prvý zub šarkanovi do pažeráka.

„Ľahko si domyslia, že ich hodláme navštíviť,“ odpovedal mu Rokyta.

„Čožeby, oni sú zadumaní a nechápu, prečo tu pestujeme ozrutnú ohavnosť, ktorá im tam možno každodenne nad hlavami lieta, a radšej uveria, že šarkanovi zuby trháme,“ zamrnčal Hledoš a pribíjal na šarkanovu šiju štyri siahy dlhú a dve siahy širokú železnú šupinu.

Vtom viezol Vlk na ozrutnom voze, ktorý ťahalo dvanásť volov, len jediný paznecht, ktorý sa mal pripraviť na šarkanovo labisko. Keď ho z voza skladali, náhodou sa nešťastne prihodilo, že štyria muži a jedno dieťa prišli o život.

„Čo to tam vlečú?“ spytuje sa Slavata a všetci zadumane hľadia, až im toporiská z rúk vypadli.

„Hľaďte len na túto guľu! Ani Dobropán nie je taký veľký, a aký je to voz, a koľko statku a koľko čihy-bihy pritom!? To je na porazenie — dívajte sa len, dívajte!“ kričí neúnavne a nepretržite Slavata.

„Ale ozaj, čo je to?“ beží Vrtoš k vlečenej guli, aby sa navidomoči presvedčil o nej. „Čo je to, čo je to?“ volá a kričí na všetky strany.

„Čo iné by to bolo ako šarkanovo oko,“ odpovedá chladne najstarší zo sluhov.

„Oko, že oko?“ neprestáva sa Vrtoš nad ním čudovať, až sa takmer zahľadel.

Toto oko malo dvanásť siah výšky a toľko isto šírky; a jediná obrva trnúca nad okom mala desať siah a podobala sa hrubému brvnu.

Tak sa hotovil šarkan. Z celého Slovenska sa ľud zhrnul obdivovať obrovskú ozrutu. Zubále, labiská, okále, uchále, paznechtiská atď. neboli iným zvieratám podobné, ale boli vlastné šarkanovi. Takúto obludu ako svet svetom stojí nikto nevidel a ani vidieť nebude. Kto ju chce vidieť, nech putuje ta, ale hneď, lebo sa už k hotovosti blíži, verubože neobanuje.

„Aby si, Kubo, mal akýsi pochop o šarkanovi, poviem ti krátko,“ vraví Maco, ktorý sa práve do domu vracia, zvedavému Kubovi. „Ako svet svetom stojí, nevidel som takú ohavu,“ začal Maco rozkladať, „ba niektorých aj pošinulo, iných zrádnik napadol a ženy deti tratili, ako ho uzreli. To je ohava obrovská, ohava nad ohavu!!!“

Už aj Macovi začalo byť úzko pri tomto opisovaní, ale keď sa zo skleničky občerstvil, rozviazal sa mu jazyk a začal len potichučky takto:

„Kubo, takú potvoru si ani predstaviť nevieš, to som ti už povedal. Cez celú dolinu ti ona rozvalená leží. Pysk taký vytrčila, že by si tam našu vežu vstrčiť mohol. Zuby má hrubé ako brvná a ostré ako ihla. S okáľmi, ktoré sa jej vrtia ako krutovidlá[82] v očných hlbočinách, zahliadne snáď aj za drevenú skalu. Na povrchu jej jazyka sú celé domy rozložené, vypína sa tu najväčšia hvezdáreň, z ktorej sa má na obežnice patriť. Také uchále som nevidel — strmia sa do povetria, plieškami sú pokryté a samé rebríky na nich vidíš. A čože mám povedať o chvoste! Stojí kolmo ako veľrybe a na ňom okrem ohromného vesla je ešte dvadsaťštyri druhých. Po bokoch sa vypínajú velikánske kolesá, ktoré keď sa pustia, tak hybko bijú povetrie, že ani zvuk nepočuť. Aj pod chvostom sa jedno a dve menšie nachádzajú. Jeho rozsiahle krídliská sú štvrť míle zeme dlhé a ozdobené perím, tu a tam delom ozbrojené na ten pád, že by prišli do nepriateľských končín a mali by sa s niekým potýkať, aj aby silou mohli napadnutiu odolať. Zvonka je celý šarkan pokrytý šupinami, z ktorých len jedinú vládzu dva-štyri voly odviezť. Vnútrajšok šarkana, to je najpohodlnejšie bydlisko na svete. A tej stravy nikto nevidel toľko pohromade! Nájdeš tu všetko, čo sa ti len zachce. Máš tu ešte aj turčiansku repku, liptovské rožky (zemiaky), klenovské syrce, z Kohúta rýdziky, nasolené lipne a pstruhy v Zdychave a v Hrone lapené, revúcke a spišské plátno, spišské ďuky[83] a hrach, ba ešte len aj ždiarnu vodu[84] zo žliabka nad revúckym kúpeľom spoza Kríža a bohvie čo všetko.“ Kubo si tieto reči ku koncu už ani nevšímal, ale hodiac kabanicu na plecia, bežal cvalom obhliadnuť do doliny šarkana.

Keď bolo všetko ako treba prihotovené, malý spolok si sadol do šarkana. Ledvaže kolesá začali fundžať, už sa šarkan nikdy nevídanou rýchlosťou vzniesol do povetria a ledva dve hodiny minuli, všetkým divákom sa celkom z očí stratil.

Nato Krutohlav podpálil zásobu kamenného uhlia, roznietil oheň, napravil veslá a rovno k Dobropánovi vesloval. Čo sa mu tam ďalej prihodilo, o tom sa dočítate v ďalšom článku.

Dobropán (Merkur)

„Pozrite, ako sa rýchlo blížime k Dobropánovi a aký svetlejší sa nám ukazuje. Už dávno som sa o ňom chcel lepšie presvedčiť, ale zo Zeme pre jeho blízkosť k Slnku nebolo ho dobre rozoznať. Teraz ho vyšetríme, čo je, akú má prirodzenosť.“ Všetci sa rýchlo pobrali za Krutohlavom do šarkanovho pažeráka a každý, držiac ďalekohľad v ruke, ho neustále pozoroval. Najprv začali skúmať:

Vzdialenosť, čas obehu a masu tejto obežnice

„Ako vidíme,“ začal Krutohlav a oprel sa o velikánsky zub šarkana, „Dobropán je spomedzi všetkých obežníc najbližšie k Slnku.“

„Tak je,“ odpovedá Vlk a pozoruje Dobropána. „Pre jeho blízkosť k Slnku vidíme len to, že je okrúhly. A či spozorujete aj to, že svieti ako Mesiac?“

„Áno, Vlk má pravdu,“ začal Krutohlav, „je nielen malý, ale musí byť od Zeme veľmi vzdialený, a keďže je blízko k Slnku, dá sa — pre veľkú slnečnú svetlosť — ledva rozoznať, čo sa na ňom deje. Jeho stredná vzdialenosť k Slnku je 8 082 000 nemeckej míle, hoci ako pozorujeme pri jeho nerovnakom, bližšom alebo vzdialenejšom kolotaní okolo Slnka, bude to aj viac míľ. Keď je k Slnku najbližšie, je to 7 413 000 míľ, keď je najďalej, potom ide o vzdialenosť 9 752 000 míľ. Jeho kolotanie okolo Zeme je ešte podivuhodnejšie. Ako vyplýva z výpočtov, keď je k Zemi najbližšie, ide o vzdialenosť sedem miliónov míľ, keď je najďalej, o tridsať miliónov míľ!“

„Čo si zistil o priemere Dobropána?“ spytuje sa Krutohlav Roháča, keď zliezol z rebríka zo šarkanovho nocháľa,[85] kde bola jedna z najväčších hvezdární.

„Nie je to taká veľká obežnica, ako som si myslel,“ odpovedá Roháč. „Jeho priemer je šesťsto míľ zeme, a teda má len tretinu z polovice priemeru Zeme.“

„Vypočítajte skoro veľkosť jeho povrchu,“ nakladá svojim tovarišom, ktorí sa hneď aj do práce schytili.

„Veľkosť jeho povrchu je navlas 1 073 000 štvorcových míľ,“ odpovedali všetci.

„Koľko teda bude obsahovať jeho telesnosť?“

„Stoštyri miliónov kubických míľ.“

„Tak je, má stoštyri miliónov kubických míľ, a tak v porovnaní so Zemou má len štyri stotiny z jej telesnosti.“

„Čiže zo Zeme by sa dalo dvadsaťpäť Dobropánov vymiesiť,“ vraví Roháč.

„Pravdu máš,“ potvrdil Krutohlav.

„Na neuverenie, ako rýchlo sa Dobropán kolotá okolo Slnka,“ povedal Rokyta po malej chvíli, vracajúc sa od jeho pozorovania. „Len čujte,“ vraví, „veď každú sekundu prefrngne 6,7 míľ zeme, čiže za deň 578 000 míľ zeme.“

„Tak je, aj ja som na to prišiel,“ ozve sa Benuš.

„Vypočujte aj Vrtoša,“ vraví Slavata svojim vrstovníkom, „čo on o mase Dobropána vyskúmal.“

„Má len šestinu masy Zeme,“ odpovedá Vrtoš, „ani viac, ani menej som nezistil, a preto keby sme Zem vložili do jednej vážky a Dobropána do druhej, potom by šesť Dobropánov malo rovnakú váhu so Zemou. Ba čo viac,“ rozkladá Vrtoš, „zistil som, že hustota Dobropána je štyrikrát väčšia ako hustota našej Zeme. Vieme, že stredná hustota Zeme je päťkrát väčšia od vody, a tak hustota Dobropána bude dvadsaťkrát väčšia od našej vody; hustota Dobropána je teda rovnaká s naším zlatom alebo s platinou.“

„Pád telies na Dobropánovi,“ rozkladá ďalej Vrtoš „je 14,1 stôp za sekundu.“

„Ako si to vypočítal,“ opytuje sa ho Rokyta, „a ako nám to môžeš doložiť, keď sme toľko miliónov míľ od Dobropána vzdialení?“

„Veľmi ľahko,“ odpovedá, „kto pozná masu a polovičný priemer, ľahučkým výpočtom vypočíta aj pád telies. Nezabudol som vyskúmať ani priemer Dobropána,“ pokračuje ďalej Vrtoš a ostatní ho za to chválili a divili sa jeho schopnosti. „Keď je najbližšie k Zemi, telesá padajú za dvanásť sekúnd, keď je najvzdialenejší — za štyri sekundy. Obyvateľom Slnka sa teda Dobropán predstavuje vo veľkosti Zeme, hoci vieme, že je omnoho menší. Obyvateľom Dobropána sa zase Slnko ukazuje dva a polkrát väčšie ako nám.“

Keď Krutohlav potvrdil slová predchádzajúcich, prevzal sám reč a začal rozlušťovať temperatúru a osvetlenie Dobropána.

„Už sama blízkosť Slnka k nemu musí spôsobovať veľkú zmenu. A tak som vyskúmal, že Dobropán dostáva sedemkrát viac svetla ako my na Zemi a že aj jeho teplota bude taká. Keby sme my mali také svetlo, museli by sme oslepnúť a žiť v sedemnásobnej horúčave. A to by nijaký tvor nedokázal. Musíte teda dopustiť, že obyvatelia Dobropána sú z inej kože. Keď ho porovnáme s Uránom, kde je svetlo a teplo 2300-krát menšie, a so Zemou, kde je zase 330-krát menšie, potom tam naša voda neprestane vrieť, kým na Uráne by sa všetky naše tekutiny, ba aj povetrie premenili pre zimu na hustú masu. Tak by sme ani tu, ani tam nežili.“

Popudení strachom hnali sa niektorí cvalom, aby šróby a veslá na šarkanovi popustili, lebo sa báli, aby s nimi nejako na Dobropána nezaletel, kde by sa od spary museli uškvariť. Krutohlav sa však zasmial, poznajúc zo skúsenosti, že Zem ani len omelinku od seba nepopustí. „Nemámte sa, ľudia, my sa tam ako ľudia nikdy nedostaneme, jedine božou vôľou,“ zamrmlal nakoniec Krutohlav, keď na šarkanovi už všetky povrazy, veslá a paru začali trhať, snímať a udúšať. Ledvaže ich uspokojiť mohol.

Nakoniec, keď šarkana zase do behu doviedli, zhŕkli sa všetci znova počúvať Krutohlavove vykladanie. A on začal takto ďalej rozprávať:

„Ako ho vidíte, má skvelú bielu farbu a pre jeho náramné svetlo ste si iste všetci vložili do ďalekohľadov farebné sklá. Ako poznávajte, hoci sme k nemu veľmi priblížení, neozbrojeným okom ho skoro nemôžeme pozorovať, a to preto, lebo sa blízko Slnka nachádza a je akoby zatemnený väčším slnečným svetlom.“

„Áno, áno,“ odpovedá Vrtoš, Roháč, Rokyta, „pre svetlo Slnka ho nemožno pozorovať; najlepšie ho môžeme pozorovať ďalekohľadmi hneď po západe a pred východom Slnka. Aj keď už Kopernik ležiac na smrteľnej posteli, banoval, že nikdy nemohol Dobropána uzrieť, aj keď Mostlén,[86][87] Koperníkov učiteľ, prednášal, že Dobropán len preto bytuje, aby hvezdárov do planého chýru došikoval, aj keď ho Ricolini[88] považoval za práve tak nepochopiteľného ako alchymisti živé striebro, predsa už Gréci, napríklad Ptolemaios,[89] jeho prítomnosť, kolotavosť atď. ako-tak určili. Odkedy je vynájdený ďalekohľad, dá sa — ako je vám známe — nájsť aj cez poludnie.“

Po dokončení tejto rozpravy rozkázal Krutohlav hodiť do ohňa kamenné uhlie, dierkami pustiť väčšiu moc do šarkanových kolies atď., čo keď sa stalo, začali sa nepochopiteľnou rýchlosťou blížiť k Dobropánovi, aby určili aj jeho iné vlastnosti. Dva týždne sa k nemu neprestajne blížili a neprestajne ho pozorovali zo šarkanových zubov, kde si ďalekohľady pripevnili.

„Hľaďte len,“ ozve sa Krutohlav, „mení sa tak, ako aj Mesiac. Aj on má svoj spln a štvrte, rovnako ako Mesiac,“ a všetci sa čudovali nad týmto zázrakom.

„Či nevidíte a nebadáte, ako tu táto práve pred hodinou temná končina sa teraz už leskne; nevidíte, ako tam oná svietiaca sa zase zatemnela? Isteže to musia byť oblaky našim podobné, čo iné by to mohlo byť? A kde sú oblaky, tam bude aj povetrie, a preto budeme pevne veriť, že Dobropán má nielen oblaky, ale že bude udržovať aj svoje zvláštne povetrie. Nie je to inak a nemôže to byť inak,“ pokračoval Krutohlav a začal rokovať o kolotaní Dobropána:

„Nech si akokoľvek ďalekohľady obraciam a zrak napínam, baky podobné slnečným sa tu nenachádzajú, a to možno pre veľmi veľkú svetlosť. Že sa ale okolo svojej osi kolotá, to je pravda, lebo roh ležiaci pri jeho póle sa zjavuje v rovnaký čas, čo poukazuje na kolotanie. A obeh rohu je podobný času Zeme. Kolotanie Dobropána je teda totožné so Slnkom. Keby sa aj našiel malilinký rozdiel v totožnom kolotaní Zeme a Dobropána, o to rozdielnejšie bude počasie Dobropána. Nikto by neveril, ako chytro sa mení; jedno počasie trvá tri týždne, vlastne len dvadsaťdva dní, ale u nás vyplní celých deväťdesiatjeden dní. Teda jedno z našich počasí trvá o viac ako štyri razy dlhšie.“

„Taký náramne strmý prechod jedného počasia do druhého robí dojem, akoby mala prepanovať ustavičná jar; keďže ale tu Slnko cez deň statočne pripeká, nemôže sa cez noc náležite ochladiť. Keď nakoniec rozvážime aj to, akú veľkú premenu robí svetlo už na Zemi, tak tu musí inakšie svietiť, bude tu väčší rozdiel farieb a bude bystrejšie prenikať do pôdy. Ako by potom tunajšie rastlinstvo a zvieratá neboli inakšie od našich?“ Tak prestal Krutohlav rokovať a ostatní si prestali neúnavne zapisovať do svojich kníh všetko dôležité.

Ako sa tak stále v povetrí vznášali, neprestávali Dobropána stále lepšie pozorovať. Tak Roháč razom skríkol, že vidí vrchy. Natiahol teda a pripravil každý svoje ďalekohľady a všetci naskutku zazreli velikánske vrchy na štyridsať — šesťdesiat míľ zeme sa ťahajúce. Potom sa rýchlo chytili merať ich výšku a našli niektoré 58 000 stôp vysoké, teda dvakrát vyššie, ako sú zemské vrchy. Tieto sa im väčšmi na južnej polovici javili, tak ako to už boli spozorovali aj na iných obežniciach. „Možná vec,“ zavŕšil Krutohlav, „že výška jeho vrchov mnoho dopomáha k umierneniu pálčivosti.“

Tak sa skončilo skúmanie Dobropána. Potom prešiel dlhý čas, kým sa šarkan mohol dopraviť do nového behu, lebo táto cesta bola dokončená a malo sa na ňom inde lietať — a to čo najbližšie k Lade. Roznietený bol teda oheň pod šarkanovými kotlami, celému dali iný smer, nazadu inakšie veslovali, aby sa čo najskôr k Lade s ním priblížiť mohli.

Kolesá teda frndžali ozrutnou prudkosťou a šarkanom hádzalo ako loptou. Syčal v povetrí ako syseľ a letel nad oblakmi, vznášajúc sa čoraz vyššie a vyššie, až nakoniec bolo zreteľnejšie vidieť Ladu v jej kráse.

Lada (Venus)

„Prichádzame k Lade, k najhlavnejšej pre nás obežnici, ktorej sa čo do vlastností žiadna iná nemôže prirovnať,“ začal vykladať Krutohlav a každý napol zrak na blízku Ladu a nechcel ju z očí spustiť. „Ako vám vravím, je ona zo všetkých najsvetlejšia a najkrásnejšieho svetla; je najbližšie k Zemi a jej chytré kolotanie, ktoré sa nám predstavuje, je najrýchlejšie; jej máme vlastne ďakovať, že sme mohli určiť vzdialenosť Zeme od Slnka. V čase zhotovenia šarkana na Zemi rozoznali sme ju už aj neozbrojeným okom po veľmi svetlom a bielom svetle, ktoré sa tak ligotalo, že sa dala aj vo dne zhliadnuť. Skúsili sme aj to, že okrem Mesiaca je ona jediná hviezda, ktorá sa dá vidieť neozbrojeným okom spolu so Slnkom. Napriek tomu, že je tak ako Dobropán blízko k Slnku a kolotá sa v jeho papršlekoch, najlepšie ju pozorovať len za súmraku alebo na zore; predsa v príhodný čas — pri východe alebo západe Slnka — jej svetlo tak bystro svieti, že sa aj jej tieň dá rozoznať. To asi zapríčiňuje, prečo sa dá zo Zeme dobrým ďalekohľadom len veľmi ťažko pozorovať čistá a že nikdy sme ju neuzreli so svetlom dokonale obmedzeným. Možné je, že na príčine je okrem bujného svetla aj rozsiahle a neisté povetrie.“

„A odkiaľ dostali obežnice svoje mená?“ spytuje sa dychtivo Slavata Krutohlava.

„Slovanské mená pochádzajú práve tak zo slovanskej mytológie, ako grécke a latinské z ich pohanského náboženstva,“ odpovedá Krutohlav. „Slnko (Sol) sa po slovansky volá aj Chasoň a má takýto znak (obr. 1). Dobropán (Mercurius) inak aj Zeloň zvaný, bol spolčený so živým striebrom a v hvezdárstve, ako aj v kovopise[90] dostal takýto znak (obr. 2). Prekrížená palica predstavuje palicu Mercura, s ktorou sprevádzal duše umretých do pekla. Lada, Krasopani, Zízlila, Venuša (Venus) býva značenia týmto znakom (obr. 3). Obrúčka predstavuje zrkadlo s rukoväťou, čo dokazuje vlastnosť krasoty. V kovopise tento znak značí meď a je možné, že prvé zrkadlá starých boli z medi. Smrtonoš (Mars) (obr. 4), boh vojny, jeho znak predstavuje štít a strelu, v kovopise značí železo. Kráľomoc, Perún (Jupiter) (obr. 5). Znak je prvá litera z gréckeho Zeus. Hladolet (Saturn) so znakom (obr. 6), s kosou alebo srpom, akoby tento boh mal časom všetko skosiť. Tento znak značí aj olovo, hoci sama hviezda sa mu svetlom málo podobá. Zem (Terra) (obr. 7) predstavuje guľu s krížom, ktorý sa vzťahuje na spasenie. Nebešťan (Uranus) (obr. 8) neznamená nič. Žitva (Ceres[91]) (obr. 9) znak úrody. Mudrena (Pallas) (obr. 10) predstavuje lancu[92] bojovného Pallasa. Jovina (Juno) (obr. 11). Čistena (Vesta) (obr. 12)

znázorňuje oltár so stále plápolajúcim ohňom. Ešte by sa mala pripomenúť Kvetena (Flora), Dužena (Iris), Česena (Hébé), Vehlasa (Mesis), Hviezdena (Astraa) atď., ba okrem týchto som spozoroval ešte aj viac obežníc, ktorým keď dožijem, dám mená, aj ich primerane určím. Teraz ale ostaňme pri tom a pokročme v pozorovaní Lady ďalej“, zakončil Krutohlav.

Krutohlavovi spoločníci hľadajú vzdialenosť a obeh Lady

Len čo sa jeho spojenci zotavili, každý sa ponáhľal na určené miesto, aby odtiaľ primerane skúmal prirodzenosť Lady. Tak Krutohlav s Herschlovým ďalekohľadom sa na koniec šarkanovho jazyka presťahoval, kde strmela velikánska hvezdáreň. Slavata sa na obrvu vydriapal, aby bol bližšie k Lade a mohol ju stále s najväčšou usilovnosťou pozorovať. Roháč si pre ďalšie skúmanie zvolil na päť siah sa strmiaci roh, na čele šarkana vystavený. Rokyta ucho zaujal, Vrtoš na beľmo šarkanovo sadol, slovom nič nebolo počuť, len hrmot a dunenie obrovských kolies.

Po dlhom čase sa všetci pochádzali na jazyk, do hlavnej hvezdárne ku Krutohlavovi, ktorý neprestajne s najväčšou usilovnosťou pozoroval Ladu.

„Ako ďaleko je teda vzdialená Lada od Slnka,“ spytuje sa Krutohlav ešte na obrve sediaceho Slavatu.

„Zistil som, že Lada má o 0,723 polpriemeru zo Zeme,“ odpovedá, „a teda je pätnásť miliónov míľ zeme od Slnka vzdialená.“

„Tak je,“ vykríkli všetci, „aj my sme tú istú vzdialenosť vypočtovali.“

„Spozoroval som ďalej aj to, že sa okolo Slnka takmer všade v rovnakej vzdialenosti kolotá a robí len nepatrné odchýlky, kým pri Dobropánovi, ako sme zistili, rozdiel jeho najväčšej vzdialenosti od Slnka bol dva milióny míľ.“

„Ale Lada sa má celkom inakšie k Zemi,“ prehovoril z rebríka dole sa redikajúci Vrtoš. „Keď sa Lada najväčšmi k Zemi priblíži, vtedy je predsa jej vzdialenosť od Zeme päť miliónov míľ, a keď je najvzdialenejšia, je to tridsaťpäť miliónov míľ. Či to nie je veľký rozdiel? Či teraz rozumiete, že práve pre túto príčinu aj jej veľkosť bude v rozličnom čase rôzna? Keď je k Zemi blízko, vtedy ju väčšiu pozorujeme ako Perúna, ba väčšiu ako prsteň Saturnov. Keď je najvzdialenejšia, ledvaže sa Dobropánovi vo veľkosti podobá.“

Nato z rohu zliezajúci Roháč vysvetlil, že priemer Lady obnáša práve 1680 míľ zeme, a preto je o niečo menšia ako naša Zem. Jej povrch obnáša 8 376 000 štvorcových míľ, a má teda takmer veľkosť Zeme. Jej telesnosť (volumen) 2230 miliónov kubických míľ je tiež takmer veľkosť Zeme. Jej beh okolo Slnka je za každú sekundu 4,9 míľ. Jej masa je o niečo väčšia od masy Zeme a pád telies na nej v prvej sekunde je 15,87 stôp, čiže len o 0,7 stopy viac ako na Zemi.

Keď Krutohlav takto vypočul všetky pozorovania svojich súdruhov a porovnal ich so svojou skúsenosťou a s výpočtom, potvrdil pravdu ich slov: „Hľaďte teda, keď všetko dohromady pozbierame, zistíme, že Lada sa vo všetkom zatiaľ najväčšmi k Zemi blíži. Aké rôznosti sme zatiaľ našli? Bezmála žiadne, ale budúce pozorovania ukážu, čo na Lade nájdeme a čo máme hľadať.“ Tak zavŕšil Krutohlav nadnes pozorovanie Lady.

Osvetlenie a najväčšia viditeľnosť Lady

Nazajtra všetci povstávali a každý ozbrojený ďalekohľadom sa ponáhľal na svoje miesto. Tak Slavata pozoroval z obrvy, že blesk Lady je celkom podobný blesku Dobropána s tým rozdielom, že Lada je bližšie k Zemi, a má preto aj väčší blesk.

„Keďže sa vraj Lada nikdy vo svojom obehu veľmi ďaleko od Slnka nevzdiali,“ začal z beľma kričať Vrtoš, „nachádza sa stále v blesku Slnka; keď sa ale my, t. j. naša Zem k nej priblíži, musíme ju raz menšiu, raz väčšiu vidieť. Keď je k nám najbližšie, jej svetlo je tritisíckrát menšie ako mesačné, a práve preto sa skvie ozaj ako hviezda. Čítal som vo Světozore, že jej blesk sa podobá svietiacej sviečke, vzdialenej dvestotridsať stôp. Keď sa Lada 21. júla 1716 v tejto skvelosti nachádzala, ľud v Londýne ju považoval za čudo a vyhlasoval ju za predznak nastupujúceho nešťastia a roku 1750 musela parížsky ľud rozohnať polícia, lebo sa z jej skvelosti začal búriť.“

„Tak je,“ potvrdil Krutohlav, „odtiaľ pochádza najväčšie bláznovstvo a nerozum ľudu, keďže vieme, že Lada sa každých osem rokov znovu skvie v takom svetle ako v roku 1716 a 1750.“

Nato sa nebo zachmúrilo a s ďalšími pozorovaniami museli nadnes prestať. Zliezli teda dolu a občerstvili sa i pivom, i vínom, i bravčovinou.

Krutohlavovi vrstovníci sa hádajú o bakoch a o povetrí (atmosfére) na Lade

„Na svoje miesta, bračekovci! Teraz pozorujte Ladu; po roztrhnutých chmúrach sa nám ako blesk slnka zjavuje,“ vraví Krutohlav, a každý sa hneď schodmi, hneď rebríkmi na šarkanove obrvy, jazyk, uši, chvost atď. trepal a šikoval ozrutné ďalekohľady, aby mohli vyskúmať stále väčšmi sa zväčšujúce baky a tým aj povetrie na Lade.

Kým sa im Lada poddala, prešlo niekoľko týždňov.

„Ale ju už máme,“ prehovoril Vrtoš a vrtil hlavou. „Koľko práce, koľko roboty nám dala, to by som si nebol pomyslel.“

„Práve preto, že je známa ako panna, nedá k sebe pristúpiť,“ odpovedá Roháč, sediaci na rohu.

„Ba nielen to,“ zvolá zo šarkanovej obrvy Slavata, „jej vtip a um prevyšuje švárneho mládenca, my starí sa jej opovažujeme zaliečať, preto tak s nami zaobchádza.“

„Amen,“ zavŕšil Krutohlav, „viďme a naznačme potomkom Zeme, čo sme skúsili a čo sa o nej dá povedať.“

Zasadli spolu k stolu a začali rokovať o tomto predmete.

„Ja som zo šarkanovej obrvy spozoroval baky celkom slnečným podobné; majú takú podobu, stálosť a rýchlosť,“ začal rozjímať Slavata.

„Tak je, aj ja som to spozoroval,“ potvrdzuje Vrtoš, „sú to ozajstné slnečné baky.“

„Nie je možné,“ mrzuto odpovedá Roháč, „aby sa baky na Lade pohybovali tak rýchlo ako na Slnku; už samo teleso, súc rozdielne od Slnka, bráni týmto názorom. Pravda, aj ja som niečo spozoroval, ale tie miesta mali len riedku, priesvitnú popolavú farbu a boli priveľmi podobné zemským oblakom. Nie sú to temné baky.“

„Pravda je, Roháč dobre pozoroval,“ potvrdzuje Rokyta.

Aj Krutohlav uznal Roháčove predpoklady za isté. Roháč naradovaný, že rozlúštil takú ťažkú otázku, ktorá si vyžaduje skúsenosť a náležité pozorovanie, vo svojom rozjímaní takto pokračoval: „Táto obežnica má aj povetrie, ktoré je čo do hustoty a výšky takmer rovnaké so zemským.“

„Čujme dôvody,“ vraví nato Krutohlav, oprie si hlavu o stôl a všetci počúvajú Roháča s otvorenými ústami.

„Tak čujte,“ opakuje Roháč. „Keby naša Zem nemala žiadne povetrie, nevideli by sme ani súmrak, ani zoru a blesk slnečného svetla by razom prešiel do najväčšej tmy. Vybadal som ale to, že na Lade sa vysočiny ešte skvejú, kým v údoliach už dávno tma prepanuje, práve tak ako na Zemi. Z toho sa dá uzatvoriť, že súmrak bude tým väčší a tým dlhšie bude trvať, čím je povetrie hustejšie a čím vyššie siaha. Či to nie je tak? Vidíme pri Mesiaci, že temná (zadná) časť je aj v najmenšom ďalekohľade od lesklej časti (terča) ostro oddelená, že jedno svetlo bez postupnosti, razom do iného, čiže do tmy prechádza. To dosvedčuje, že Mesiac alebo žiadne povetrie nemá, alebo len také riedke, že nám do očí nepadá. Keď vás tieto náhľady nepresvedčili, poviem vám aj to, že keď sa Mesiac na obzore kolotá, iné vzdialené slnká (fixhviezdy[93]) naraz kapú — bez postupného strácania svetla — a práve tak razom sa ukážu na protivnej strane.“

„S Ladou je to ale celkom inak,“ pokračuje rozjatrený Vrtoš. „Napriek tomu, že svieti jasným bleskom, predsa ako sa s ďalekohľadom ku kraju blížime, mení sa tmavosť a táto aj von zo samej Lady neďaleko presahuje. To isté platí aj o fixhviezdach. Z toho nemôže iné nasledovať len to, že Lada je obalená povetrím a toto povetrie je s povetrím Zeme takmer totožné, aspoň čo do výšky a hustoty. O bakoch tu nemôže byť ani reč. Ak sa aj oblakom podobné mrákoty zjavujú, podobajú sa väčšmi riedkym a riedko sa zjavujúcim hmlám. Obyvatelia Lady, ak nejakí sú, požívajú čistotu povetria a žijú vo väčšej suchote, pretože nemajú ani väčšie jazerá a moria, odkiaľ by sa pary parili, a práve preto tam musí panovať veľká suchota!“

Keď Roháč tieto slová ukončil, všetci obdivovali jeho um a pokroky vo hvezdárstve a každý sa viackrát pozorne ohliadol na Krutohlava, či nad jeho rozjímaním hlavou neskrútne. Ale Krutohlav ani raz hlavou nezakrútil, a vec bola rozhodnutá.

Ako Krutohlavovi spoločníci merajú vrchy na Lade

Nikto ešte tak tuho nepriviazal ďalekohľad na obrvu, nikto nepristavil také silné rebríky na uchále šarkanove, nikto si tak tuho nezasadol na vrchol rohu, ako to práve teraz spoločníci robili; slovom nikdy šarkan nevystrčil tak blízko k Lade velikánsky jazyk, ako ho on mašinami vystrkoval. Čím väčšmi sa k nej blížili, tým väčšmi sa im aj vrchy predstavovali. Rokovali o nich a rokovanie spojené so skúsenosťami boli odhodlaní okamžite zapisovať.

„Čože vidíš, Roháč?“ spytuje sa Krutohlav, ktorý trpel na oči, takže nemohol teraz Ladu pozorovať.

„Nič,“ odpovedá Roháč z rohu.

„Napni ďalekohľad ostrejšie a lepšie pozoruj,“ mrzute mu zahučí Krutohlav, až sa roh roztriasol.

„Slavata!“

„Čo, majstre?“

„Ako je to tam s vrchmi?“ dychtivo sa spytuje Krutohlav.

„Piano,“ odpovedá. „Nič iné doteraz s istotou nepozorujem, len že blesk sa od tmy pomaly oddeľuje.“

„A čo ty, Vrtoš?“

„Pravdu má Slavata,“ odpovedá, „okrem toho pozorujem, že na rohoch Lady sa tmavé a svetlé body ukazujú a miznú, a to vo veľkej rozdielnosti; hneď sú ostré, tmavé, svetlé, tupé, pravidelné a nepravidelné. Okrem toho vidím obzvlášť ligotavé bodky.“

„Tak je, tak,“ zamrmlal Krutohlav. „Lada musí mať hlboké doliny a vysoké vrchy, lebo pri východe alebo západe Slnka Slnko ešte vrchy osvetľuje a doly už v tme trnú. Nolen pozoruj lepšie výšku vrchov,“ napomína Krutohlav, „teraz je na to čas.“

Na krútenie Krutohlavovej hlavy všetci ďalekohľady lepšie prevracali a predtým lenivý Roháč začal tieto pamätné slová kričať: „Pánovia! Na Lade sú samé vrchy a ich výška je taká veliká, že zemské sa im musia pokoriť. Práve teraz vidím hoľu, ktorá sa na šesť míľ zeme vznáša.“

„Tak je, tak je,“ vykríkne Rokyta, „aj ja som to premeral!“

„Tak potom Chimborazo alebo Dhaulágiri sú šesťkrát menšie ako vrchy na Lade,“ potvrdil Krutohlav chladne a v tom mal pravdu, ako sa o tom pozdejšie presvedčil.

„Pane majstre!“ ozve sa dolu sa ponáhľajúci Roháč. „Prečo som najväčšie vrchy spozoroval na južnej strane, a nie rovnako aj na severnej?“

„Hm, to vie len boh. Nepochopiteľná moc božská veje a zaháňa všetky hviezdy,“ vraví Krutohlav. „Kdekoľvek som ďalekohľadom namieril (Krutohlav myslel na iné obežnice), vždy som len na južnej strane videl najvyššie vrchy. Prečo to a načo to? Človek nerozhodne.“

Spolok určuje kolotanie Lady okolo svojej osi

Roháč práve jablká chrupkal, keď mu na svetlicu zaklopali. „Vítam vás, vítam, výbornú hurku som jedol a chcem si žalúdok ochladiť.“

„Práve preto prichádzam, tu sú písma z Krutohlavovho úradu, že ste zaklali sviňu nezdravú. Na putujúcom šarkanovi sa ale všetkým podobným nezhodám vyhnúť má,“ vraví príchodzí a usmieva sa pod bajúz.

„Ach, to bola len sviňa rozpučená, a nie nakazená,“ odpovedá.

„Všetko jedno.“ Príchodzí však usmievavo darmo písmo hľadal.

Nato Mamika povedala: „Nech sa páči do inej svetlice, tu deti vreštia.“ I stalo sa tak a príchodzí, vytiahnuc zlatku, žiadal pečenú hurku a klbásku, lebo sa mu už hovädzina znechcela a bravčovinu nemal.

„Vďačne, vďačne, prečo nie? Poslúžim,“ a vtom vzal Roháč kľúče, šiel napred a ukázal zásobu klbás a iného mäsa.

Vtom jeho stará matka roznietila oheň na šarkanovi a upiekla dve ozrutné hurky. Veru dobré boli.

„Kam, kam?“ spytuje sa Roháč.

„Musím sa pre šindle na Červenú skalu spustiť na menšom balóne, je to prísny rozkaz.“ I spustil sa, lebo šarkan tajšol.

Nato zaklope na dvere Slavata: „Hore sa, poďte pozorovať kolotanie Lady. Veruže sa vám už doteraz hurky mohli dosť dlho v bruchu kolotať.“

A ja, schytím kepeň, vydriapal som sa na staré miesto, t. j. na šarkanovo ucho, a s neobyčajnou usilovnosťou som pozoroval Ladu, lebo ma hurka stále zohrievala.

„Poznáš už kolotanie?“ spytuje sa ma Krutohlav, sediaci na uchu.

„Už.“

„Hovor.“

A ja som začal rýchlo, ale pravdivo takto rozkladať:

„Kým sme nenašli vrchy, bolo takmer nemožné určiť kolotanie Lady, lebo poskytuje len malicherné a oblakom podobné baky. Tak som zistil, že jej kolotanie okolo seba trvá 23,3 našich hodín.“

„Nie tak,“ odvetí Vrtoš, „ja som zistil 24,1 hodín.“

„Ani ty nemáš pravdu, Vrtoš,“ rozhodne Krutohlav, „jej vrtenie trvá navlas 23 hodín a 21 minút.“

Slavata rokuje o dňoch a o počasí na Lade

„Čujme, čo povie Slavata.“

A on začal rozprávať:

„Už báťa Krutohlav dokonale rozhodol, aký dlhý čas potrebuje Lada, aby sa okolo svojej osi zakolotala. Toto kolotanie je takmer totožné so zemským, a tak aj deň a noc budú rovnaké. Ale celkom inakšie to bude na Lade s počasím vyzerať, keď obstojí to, že os Lady, okolo ktorej sa každodenne pohybuje, je naklonená o 72°. Od šikmosti, teda od ekliptiky bude závisieť aj počasie. A to platí aj o Lade. Tak by Lada mala mať v každej svojej polovici jednu horúcu zónu (pás), kde Slnko každodenne vychodí a zapadá. Táto by mala byť okolo končín (pólov), a to na oboch stranách; tu by obyvateľom Lady Slnko nemohlo nikdy rovno na temeno svietiť. Mierny pás (zóna) by vyzeral tak, že za istý čas by sa tu Slnko nikdy neukázalo — tak ako na našej Zemi — a potom by Slnko zase práve na temeno dopaľovalo. To ukazuje na to, že mierny pás na Lade sa skladá zo zimy a horúčosti.“

Vtom prevzal slovo Krutohlav, a keď potvrdil, čo bolo povedané, začal ešte takto celú vec rozlušťovať:

„Okrem končín (pólov) bude Slnko niekedy na obyvateľov šikmo páliť. Na medzere zimných pásov im bude Slnko v lete svietiť takmer kolmo na hlavu, ako u nás Španielom alebo Grékom. Obyvateľom pólov (končín) svieti Slnko za najdlhších dní ešte aj o polnoci tak ako v Petrohrade na poludnie. Tí, čo bývajú okolo ekvátora, v určitom období dobreže nezhoria a v druhom, rovnako dlhom, sa za dlhotrvajúcej noci veľmi ochladí. Zo všetkého je vidieť, že Laďania sa musia potýkať s rôznorodým počasím a ich šťastie je, že Lada obieha Slnko o polovicu skôr ako našu Zem, čím sa riadi a spravuje aj náhla menlivosť počasia.“ Takto zavŕšil Krutohlav.

Roháč príde na myšlienku dostať sa na Ladu, aby vyzvedel, ako asi odtiaľ svet vyzerá

Všetci, čo letia na šarkanovi, spozorujú jeho ozrutné sem a tam zmietanie a drganie. Začas si to nevšímali, až nakoniec už bola vec tak ďaleko, že celý šarkan sa mal s rachotom rozpŕchnuť. „Čo to, čo to?“ vybehli všetci a ohliadali raneného šarkana.

„Nič, nič,“ odpovedá zblednutý Roháč, „chcel som ho k Lade posúriť, aby som mal odtiaľ výhľad na svet.“

Krutohlav len smutne hlavou zakrútil a palcom sa mu zahrážal, až nakoniec, po dohováraní, keď šarkana zase do rovného behu pripraviť rozkázal, takto začal:

„Nepotrebujeme sa dostať na Ladu, kde sa nikdy nedostaneme, aby sme obhliadli obzor sveta. Ľudský rozum je väčší dar boží, ako čokoľvek iné na svete; a tak treba len rozumom pohnúť, aby človek svoje túžby splnil. Počúvajte teda, aby som Roháčovej dychtivosti urobil zadosť: Keby sme sa na Ladu dostali, mohli by sme tam obžiť a pritom

1. Obsiahli by sme velikánsky výhľad zo šesť míľ vysokých vrchov na všetky končiny Lady. Keby sme tak z Viedne hľadeli, uzreli by sme ďalekohľadom Hamburg, Paríž, Neapol a iné končiny v okolí sto míľ.

2. Slnko by ešte dlho na vrcholky vrchov svietilo a v údoliach by už dávna temnosť prepanovala.

3. Osviežila by nás čistota povetria, lebo toto podlieha zriedkavým premenám.

4. Hviezdy by nám ustavične čisto svietili.

5. Slnko by sme uvideli štyrikrát väčšie ako na Zemi, a jeho svetlo je dvakrát tuhšie, ako keď u nás Slnko na poludnie svieti.

6. Sama Zem, keď je k Lade najbližšie, javí sa deväťkrát väčšia ako nám Lada, aj jej svetlo je deväťkrát svetlejšie ako Ladino u nás.

Bolo by ti to treba, Roháč! Pustiť sa do končín Lady, kde žiaden človečí tvor zo Zeme nikdy zostúpiť nemôže? Namiesto toho si nás priviedol do nebezpečenstva života, za čo by si si pokutu zaslúžil; keďže ale tvoja žiadosť vyplývala zo zvedavosti, odpúšťame ti.“

Roháč sa začervenal a odišiel.

Celý spolok hľadá na oblohe Ladin mesiac

„Hľadajte a pozorujte Ladin mesiac,“ začal Krutohlav a sám namieril ozrutný ďalekohľad na okolie Lady. „Už Fontana[94] roku 1645, Cassini[95] v rokoch 1672 a 1686, Schort roku 1740 a iní ho zazreli, aj my by sme ho mali nájsť.“ Tri mesiace stále pozorujú Krutohlavovi vrstovníci.

„Máš ho, Vrtoš?“

„Nie!“ odpovie.

„A vy, Slavata, Roháč,“ týchto a iných sa opytuje.

„Nie,“ odpovedali.

„Ja som ho síce videl,“ vraví Rokyta, „ale bolo to, zdá sa mi, len mätenie očí, lebo ako som ďalekohľadom krútil, aj mesiac sa mi s ním krútil.“

„Je to znak, že veľká svetlosť Luny mámi naše oči,“ vraví Krutohlav.

„Aj ja som niečo podobné zazrel, ale neskôr som sa presvedčil, že to boli slnečné baky.“

„Tak teda koniec — Lada nemá svoj Mesiac,“ mrzuto zatvoril Krutohlav velikánsku knihu, kde všetko zaznačoval.

Smrtonoš (Mars)

„Práve sa k nám blíži Smrtonoš, a preto ustúpime od vyšetrenej Lady a poučme sa o ňom,“ začal rozkladať Krutohlav, „a viďme aj jeho vlastnosti.“

Predošlé dve obežnice — Dobropán a Lada — sa inak nižné volajú, lebo ich obeh spadá do obehu Zeme, čiže naša Zem ich celkom obieha. Smrtohlav je ale pravá obežnica, ktorá našu Zem obieha na svojej púti okolo Slnka, a nie my ju. Preto je aj prvá z horných obežníc.

Vzdialenosť a obeh Smrtonoša

„Stredná vzdialenosť Smrtonoša od Slnka je tridsaťdva miliónov míľ zeme. On sa však jednak k Slnku blíži na dvadsaťdeväť miliónov míľ, a jednak sa od neho vzďaľuje na tridsaťpäť miliónov míľ zeme. Ale relácia Smrtonoša k Zemi je ešte rozdielnejšia. Najbližšie k Zemi je na sedem míľ, najďalej päťdesiatštyri miliónov míľ zeme. To je veľký rozdiel. Priemer Smrtonoša je tisíc míľ, a teda má len niečo vyše polovice priemeru Zeme. Jeho povrch obnáša deväť miliónov štvorcových míľ, a tak má len tri desatiny povrchu Zeme. Jeho telesnosť obnáša 467 miliónov kubických míľ, čiže dve pätiny telesnosti Zeme. Keď je k zemi najbližšie, je veľký ako Jupiter, a zasa keď je najvzdialenejší, veľký je ako Urán. Jeho beh okolo Slnka trvá 686,9 dní, a preto chytrosť jeho kolotania okolo Slnka je menej ako 3 2/3 míle za sekundu. Jeho látku (masu) je preto ťažké určiť, lebo nemá svoj mesiac. Zdá sa, že pád telesa na ňom obnáša za prvú sekundu 6,3 stôp.“

Krutohlav sa tak rozkrákoril, že by bol ktoviedokedy ešte osvetľoval Smrtonoša, ale jeho spoločníci ho upozornili, aby už prestal, že je najvhodnejší čas na raňajky a potom aj na odpočinok, lebo vraj už dva týždne boli von a teraz sa už treba občerstviť a odpočinúť si!

Krutohlavovi spoločníci sa hádajú o bakoch a kolotaní Smrtonoša

„Akýže sa ti ukazuje?“ spytuje sa Vrtohlav na rohu sediaceho Roháča.

„Má chmúrlivočervenú farbu, takú, ako rozpustené (roztopené) železo,“ odpovedá.

„Či nebadáš dáke baky na ňom?“

„Ba áno,“ odpovedá Roháč. „Podobajú sa červeni železnej rudy alebo červenému piesku, a možno, že je to suchá zem; inde to zase svieti zelenou farbou ako naše plesá a moria, a možno sú to ozajstné moria a jazerá.“

„No, či si už, Slavata, určil kolotanie Smrtonoša okolo svojej osi?“ spytuje sa ho Rokyta.

„Určil som jeho obeh okolo osi na dvadsaťštyri hodín a štyridsať minút,“ vraví Slavata.

„Nie je pravda,“ odpovedá Vrtoš, „obieha os za dvadsaťštyri hodín, tridsaťdeväť minút a dvadsaťjeden sekúnd.“

Nasledovali výpočty a rokovania, kto má pravdu. Nakoniec sa spýtali Krutohlava a on vec rozhodol:

„Už dlho pozorujem Smrtohlava v jeho kolotaní a zistil som navlas, že len Vrtošove poznamenania sú pravdivé.“

„Tak je, tak je, aj my sme to tak zistili,“ odpovedajú iní.

„Ale čujte dačo nové, bračekovci, o čom sa vám snáď ani nesnívalo, akú vlastnosť má Smrtonoš a iné jemu blízke obežnice.“

„Čujme,“ zhlukli sa všetci.

A Krutohlav začal takto: „Podivuhodné je, že štyri obežnice, otáčajúce sa najbližšie okolo Slnka a stojace k nemu najbližšie, sú si takmer rovnaké čo do dĺžky dní. A zase, čím sú väčšmi od Slnka vzdialené, tým rýchlejšie sa kolotajú.“ Všetkým sa zapáčilo, že sa mohli oboznámiť s takou veľkou všeobecnosťou telies.

Krutohlav začal ďalej rozprávať: „Rozumkovali ste všetci o bakoch, ale zatiaľ ste nezistili, čo vlastne znamenajú. Ja vám to vysvetlím. Keďže tieto baky sa čo do umiestnenia a tvárnosti vždy nepremenné ukazujú, nemôžu sa prirovnať k premenlivým oblakom a je zjavné, že sú nepohnuteľnou čiastkou Smrtonoša. Nedá sa ani to zatajiť, čo som už viackrát spozoroval, že tieto baky majú dvojakú podstatu. Jedna z nich je už vysvetlená; druhá ale kotví v tom, že práve naopak, baky sa ukazujú ako veľmi menlivé a rýchlosť ich pohybu prevyšuje dvakrát naše najväčšie víchrice. A tak Smrtonoš prejavuje nepohyblivé baky, ale aj oblakom podobné, pohyblivé znaky. A práve preto bude užitočné preskúmať:

Povetrie (atmosféru) na Smrtonošovi“

Čo si o ňom máme myslieť, o tom nás poučia názory a skúmania Krutohlavových spoločníkov.

„Povetrie Smrtonoša je veľmi husté; viem to podľa toho, že som v čase jeho kolotania pozoroval veľkú hviezdu, ktorá keď prišla ku kraju Smrtohlava, bola čoraz temnejšia, až nakoniec zmizla, a tak sa stalo aj na protivnej strane,“ rozkladá Rokyta.

„Ja som ale lepším ďalekohľadom našiel inakšie veci a môžem svedčiť, že povetrie Smrtohlava pozostáva z veľmi tenkej látky,“ odpovedá Roháč. Potom Krutohlav zistil, že pravdu má Roháč.

„O Smrtonošovi sme už vyšetrili a vyskúmali takmer všetko, čo sa ľuďom vyšetriť dá; preto nám nič iné nepozostáva, ako šarkana k inej obežnici skrútnuť.“ Nato natiahli šróby, plachty, oheň sa podložil a hurtom sa inde veslovalo. Kým sa celkom od neho odoberieme, ešte vám pripomeniem, že Smrtonoš sa zdá na končinách (póloch) plochým. Okrem toho nachádzame na nich biele baky, ktoré sa ligocú ako sneh. Tieto, keď ich Slnko dlhší čas opaľuje, miznú a zase keď nastúpi zima, krásne sa skvejú. Z toho sa dá uzatvárať na velikánske plochy pokryté snehom. Nakoniec, aby som bol krátky, lebo sa nám už iná obežnica ukazuje, spomeniem len to, že pri Smrtonošovi sa zatiaľ nespozoroval žiaden mesiac. Už sám Smrtonoš svieti bledo; keď teda aj má mesiace, nemôžu byť pre temnosť zhliadnuté.

Štyri obežnice Čistena (Vesta), Jovina (Juno), Žitva (Ceres), Mudrena (Pallas)

Hneď ako sa Krutohlavovi spoločníci kývaním klobúkov od Smrtonoša odobrali, rýchlym behom sa k štyrom obežniciam blížili. Každý zo svojho miesta pozoroval obežnice, aby všetko, čokoľvek sa dá vyskúmať, Krutohlavovi oznámili.

Podivuhodné vzdialenosti obežníc

„Neviem pochopiť, prečo je medzi Smrtonošom a Perúnom taká veľká prázdnota. Keď sa stredná vzdialenosť Smrtonoša od Slnka udáva počtom 4, potom na Ladu pripadne počet 7, na Zem 10, na Smrtonoša 16, na Perúna 52, na Saturna 100 a na Urán 196. Že tieto počty majú svoje zákony, vidieť z toho, keď sa takto napíšu:

Dobropán (Mercur) 4 Lada (Venus) 4 a 3 Zem (Terra) 4 a 2×3 Smrtonoš (Mars) 4 a 4×3 Perún (Jupiter) 4 a 16×3 Hladolet (Saturn) 4 a 32×3 Nebešťan (Uranus) 4 a 64×3.

Vidíme tu teda počet 2, 4, 8, 16, 32 a 64. Pritom ale počet 8 chýba. V priestore medzi Marsom a Perúnom hľadali už aj Kepler a iní nové, dosiaľ neznáme obežnice, ale nikdy ich nemohli uvidieť. Pozorujme teda my bystrejšie a hľadajme, snáď sa nám niečo poskytne.“

Znovu teda rozviazali a vybrali najlepšie ďalekohľady a ako vo dne, tak i v noci neústavne pozorovali priestor, či by sa tam akési obežnice vyskytli. Vtom z obrvy vykríkne Slavata. Všetci tam namierili ďalekohľady a zazreli Češenu (Hébé), Hviezdenu (Astraa), Velhlasu (Metis)[96], Duženu (Iris), Kvetenu (Flora) a mnohé iné, všetky malé, a keďže nemali čas ich vyskúmať, odložili to na príhodnejší čas.

„Nie tak, bračekovci,“ povie Krutohlav, „vy ste obhliadali iný priestor, a nie ten, o ktorom ja hovorím, ale pre nové poznanie to neškodí. K horepoznačenému počtu 8 patrí Čistena, Jovina, Žitva a Mudrena. Tieto a iné sa nachádzajú medzi Smrtonošom a Ladou.“

„Nič to,“ zavŕšil Vrtoš, „aj tieto sa nám pozdejšie, pri ďalšom skúmaní zídu a pozemšťania sa budú radovať nad naším nálezom.“

O hustote a iných vlastnostiach týchto obežníc

Krutohlav začal ďalej takto hovoriť:

„Keďže sme nezistili priemer týchto obežníc, nemôžeme s istotou udať ich masu a hustotu. Ani pád telies nie je určený, i keď sa dopredu dá povedať, že bude malicherný a bude predstavovať najviac jednu stopu za sekundu. Snáď by bolo prirodzené, keby také malé telesá — najmenšie, aké doteraz poznáme — boli obývané malilinkými tvormi. Ale aj to nie je nemožné, že pre lahodnú priťahovaciu moc tam môžu prebývať ozruty. Tak by naše veľryby museli tam prebývať na suchej zemi.“

Tieto obežnice sa často križujú vo svojich obežných čiarach, a napriek tomu, že sú k sebe veľmi blízko, predsa vrazenie jednej do druhej sa môže vykerovať. Aj keď sú veľmi vzdialené a veľmi malé, prekrásne nám svietia. Tak Žitva (Ceres) je veľmi menivá. Niekedy ju vidíme červenú a takú veľkú, že sa ukáže neozbrojenému oku; druhýkrát je zase bledá. Tak aj Čistena, napriek svojej maličkosti, veľmi bystro svieti.

Aké majú povetrie, o tom sa ledva čo dá povedať. Ich obežné čiary sa podobajú už vlasaticiam a niekedy z nich rozsiahle povetrie robí takmer vlasatice. Pravdaže, ono nie je vždy rovnako rozsiahle. Pri Žitve a Mudrene sa zdá, že povetrie sa vznáša na sto míľ zeme a ich stred je do hustej hmly zakutlený,[97] tak ako u niektorých vlasatíc. Podistým sa na povrchu týchto obežníc chystajú velikánske premeny, ktoré sa s našimi orkánmi a potopami nedajú ani porovnať. Ich kolotanie nám nie je známe.“

Tak zakončil Krutohlav a ostatní ho počúvali s otvorenými ústami. Nakoniec — zatvoriac knihu — Krutohlav rozkázal vzdialiť sa do iných končín a veslovať inde, aby sa on i jeho vrstovníci mohli lepšie oboznámiť s obrazom sveta. I zafrndžal šarkan a dlhou cestou sa vždy väčšmi približoval k Perúnovi.

Perún (Jupiter)

O vzdialenosti, obehu a premene Perúna

Čím sa väčšmi k Perúnovi blížili, tým väčšmi ich prekvapovali jeho veľkosť, svetlosť a vodorovné pásy, ktoré na ňom spozorovali. Ešte sa Roháč nikdy tak tuho o svoj roh nelapil, nie preto že by sa bol bál, že dolu spadne, ale pre veľkú zaujímavosť Perúna, aby sa mu ruka s ďalekohľadom, ktorým ho pozoroval, ani nepohla. To isté sa stalo aj Vrtošovi, Rokytovi, Slavatovi a iným, ktorí Perúna jednostaj pozorovali, až sa doňho zahľadeli. Jedine Krutohlav ostal na jazyku a kolotil Herschlovým ďalekohľadom tak strmo a bystro, až mu niekoľko koliesok odpadlo a na vrchoch pri Kameňanoch v Gemeri a na Biku pri Miškovci[98] vyhĺbenosti po sebe zanechalo. Kto by tu chcel kopať, ľahko by našiel koliesko odpadnuté z Herschlovho ďalekohľadu.

„Čujte, rodáci,“ začal Krutohlav na prosbu všetkých tieto pamätné slová. „Perún sa inak volá aj Kráľomoc a to pre veľkú moc, ktorou nad inými panuje. Je zo všetkých doteraz známych obežníc najväčší. Svieti tuhým žltkastým svetlom, takým veľkým, že ho dobré oči ľahko spozorujú, ba aj jeho štyri mesiace, ktoré sa okolo neho ustavične kolotajú, môžeš prostým okom rozoznať… Pozorujte! Jeho stredná vzdialenosť od Slnka je 108 a pol milióna míľ, a je teda o 5 1/5 vzdialenejší od Slnka ako naša Zem.“

„A jeho obežná čiara či je taká ako pri predchádzajúcich štyroch obežniciach?“ spytuje sa zvedavo Vrtoš.

„Nie celkom! Je bezmála rovnaká, t. j. jeho najväčšia vzdialenosť je 133 4/5 a najmenšia 103 2/3 miliónov míľ,“ poučuje Krutohlav Vrtohlava. „Rozdiel teda, ako badáš, je chatrný. Ale tým väčšiu rozmanitosť poskytuje v porovnaní so Zemou, lebo rozdiel tu robí približne 79 — 130 miliónov míľ.“

„A jeho priemer?“

„Ten je 19 980 míľ zeme; teda jedenásťkrát väčší ako naša Zem. Tak aj jeho povrch bude od Zeme stodvadsaťjedenkrát väčší, telesnosť (volumen) má 1333-krát väčšiu. Keby teda niekto chcel vyrobiť z Perúna gule podobné našej Zemi, mohol by takých 1333 urobiť. A zase zo Slnka by sa dalo vyhotoviť deväťstopäť Perúnov a 13 000 000 Zemí.“

„Ach, bože,“ vzdychol Rokyta, „je to nepochopiteľná veľkosť počtov a tým viac samotných telies.“

„Jeho stredný beh okolo Slnka je za sekundu len 1,7 míle, čiže kolotá sa okolo Slnka 2 4/5-krát pomenšie ako Zem a štyrikrát pomenšie ako Dobropán.“

„Perún má tristoštyridsaťkrát viac telesnosti (masy) ako Zem. Práve preto jeho hustota, prirovnaná k Zemi, vynáša len štvrtinu, a tým sa podobá nášmu jantáru (Bernstein). Napriek jeho riedkosti pád telies tu predsa len za prvú sekundu pre veľkosť jeho masy obnáša 38 4/5 stôp. Z toho je zjavné, s akým veľkým telesom máme robotu. Práve preto je za Slnkom druhý a jeho masa prevyšuje trikrát masy všetkých iných dohromady zobraných obežníc.“

Krutohlav predkladá rozdiel troch najvzdialenejších obežníc od iných

„Zatiaľ sme sa zoznámili s horeopísanými obežnicami,“ rozkladá Krutohlav. „Perún je ale prvý v rade s rozdielnym spôsobom a bytom. V ich strede stoja štyri obežnice, ktoré akoby predstavovali kľúč, ktorým sa jeden rad s druhým spája.“

„Ako to myslíte, Krutohlav?“ ozve sa Rokyta, „vysvetlite nám to, prosím vás.“

Krutohlav ďalej vážne pokračuje, hovoriac:

„1. Tamtie štyri sa spolu aj so Zemou kolotajú vždy v blízkosti Slnka, naproti tomu tamtie sa vždy udržujú vo veľkej vzdialenosti od Slnka. Tak sa Slnko na Perúnovi takmer päťkrát menšie predstavuje ako nám na Zemi.

2. Tamtie sa vždy (aspoň pod ekvátorom) takmer za dvadsaťštyri hodín raz okolo svojej osi vrtolia,[99] navzdor tomu, že prináležia k ozrutne veľkým, kolotajú sa okolo svojej osi omnoho rýchlejšie. Tak Perún a Saturn sa za menej ako dve pätiny dňa a Urán za menej ako tri desatiny jedného dňa okolo svojej osi vrtolia. Prirodzene, aj dni a noci tu musia trvať omnoho kratšie.

3. Pre horeudané príčiny možno dopátrať tú pravdu, že pre rýchlosť v kolotaní sú tamtie na končinách sploštené, čiže tľapkavé, na iných zase ledva pozorovať, že sú na póloch tľapkavé.

4. Tamtie štyri patria vôbec k malým obežniciam, lebo Lada má len štyri pätiny, Smrtonoš jednu pätinu a Dobropán len jednu dvadsaťpätinu z veľkosti Zeme. Naproti tomu Perún má telesnosť (volumen) 1333-krát, Saturn 928-krát a Urán 76-krát väčšiu ako Zem.

5. Čujte ešte niečo krásne! Aj masy týchto dvoch rozdielnych planét budú rozdielne. Keď sa vezme látka (masa) Zeme ako celok (jednosť), potom Ladina látka bude vynášať deväť desatín, Dobropánova jednu šestinu a Smrtonošova takmer jednu osminu; naproti tomu Perunova látka je tristošestnásťkrát, Saturnova deväťdesiatpäťkrát a Uránu sedemnásťkrát väčšia ako masa Zeme.

6. Nakoniec zdá sa, že takýto rozdiel sa vzťahuje aj na ich hustotu. Hustota Dobropána je 3 3/5, Ladina 1,1, Smrtonoša sedem desatín hustoty Zeme; naproti tomu hustota Perúna a Uránu sa líši od hustoty Zeme len o jednu pätinu a Saturna len o desatinu.“

Povetrie na Perúnovi

„Ešte by sa dali predniesť aj iné rozdiely, ktorými by sa tieto dve rodiny obežníc od seba ešte lepšie mohli oddeliť,“ pokračoval ďalej Krutohlav a ostatní ho nepretržite počúvali. „Ako vravím, aj iné esenciálne rozdiely sa dajú nájsť. Tak rodina tých, ktoré sa bližšie pri Slnku kolotajú a ku ktorým patrí aj naša Zem, sú otočené riedkou a kyprou povetrnou látkou. U druhej rodiny zasa ide o hustejšiu látku, podobnú snáď našej vode.

Na povrchu Perúna, ako zisťujete, vidíme vodorovné, okolo neho bežiace čiary, veľmi podobné nášmu ekvátoru. Okrem týchto dlhých čiar možno spozorovať ešte menšie, temné, oblakom podobné baky. Jedny z nich sú nepremeniteľné, najširšie a najtemnejšie a ležia na okolí ekvátoru. Iné sú nestále a premeniteľné. Tieto za niekoľko hodín razom vznikajú a miznú, sú vždy rovnobežné s veľkými bakmi. Zdá sa, že keď sa tieto menšie premeniteľné baky potrhajú, zjaví sa temnejší priestor, ukazujúci povrch samej Perúnovej zeme.“

Čo značia čiary a baky spozorované na Perúnovi

„Veď sa bližšie vyjadrite, prosíme vás, Krutohlav, a poučte nás, čože ony značia a čo by mali znamenať?“ prosia ho niektorí.

„Nie je pravdepodobné, že tieto čary a baky spozorované na Perúnovi patria k jeho zemi. A to preto, lebo pohyby týchto čiar a bakov si držia skoro vždy západno-východný smer a ich rýchlosť sa nezrovnáva s kolotaním samotného telesa — o tri-dve hodiny sa oneskorujú. Blízko ekvátora bolo spozorované, že niektoré baky prešli za sekundu tristo-štyristo stôp, táto rýchlosť je osemkrát väčšia ako rýchlosť našich najväčších orkánov. Mnohí iní hovoria, že majú rýchlosť do 10 000 stôp za sekundu. V ich pohybe je veľká podobnosť v tom, že majú podobné pohyby ako naše pasátové vetry. Keby tieto baky patrili k poveternosti Perúna — čujte ďalej, bračekovci! — potom by náramné pohyby a zmietanie robili povrch Perúnovej zeme neobývateľným, lebo by sa stále hýbal ako naše more a zas ustupoval do svojich hraníc. Keď sa tieto pohyby dejú v povetrí Perúnovom, potom je ono od nášho celkom rozdielne a omnoho hustejšie. Ja sám som spozoroval, že končiny majúce 10 — 20 000 štvorcových míľ behom niekoľkých hodín sa zmenia z úplne temných razom na svetlé. A to najmä na póloch. Jeho povetrie sa podobá asi našej vode a jeho výpary sa snáď už drevu podobajú. Slovom, Perún je zmietaný ohromnými orkánmi, mení sa každú hodinu a podobá sa Chaosu.“ Tak skončil Krutohlav a neskôr začal:

O kolotaní Perúna

„Na Perúnovi,“ rozprával ďalej, „nachádzajú sa len niekoľké stále baky. Podľa nich sa jeho deň a noc môže určiť na 9,93 našich hodín. Z toho vidíte, ako sa Perún vo svojej veľkosti musí strmo kolotať. Práve pre rýchlosť tejto veľkej gule sa beh Perúna počíta na 1,7 míľ za sekundu, čiže na 39 070 parížskych stôp. Jeho beh okolo Slnka predstavuje 1,3 míľ za sekundu. A tak obe rýchlosti — kolotanie sa okolo vlastnej osi aj okolo Slnka — sú si veľmi príbuzné a bezmála rovnaké. A toto ukazuje na zvláštne vlastnosti nielen Perúna, ale aj jeho iných príbuzných. Už v tomto ohľade je medzi Perúnom a Saturnom malý rozdiel, medzi Uránom ale nijaký. Jeho rýchlosť má za následok aj to, že pri póloch je značne stľapkavený, a to tak, že tľapkavosť našej Zeme robí dve míle, pri Perúnovi je to osemsto míľ.“

Ročné počasie na Perúnovi

„Počasie na Perúnovi bude už podľa jeho položenia rovnaké, čiže zima s letom sa bude vyrovnávať. To isté platí aj o dňoch, s výnimkou na póloch, kde je Slnko dlhší čas zapadnuté a dlhší čas svieti. Na väčšine Perúna panuje rovnakosť nocí a dní, t. j. päť našich hodín.“

„Čo sa ale klímy týka“, začal Krutohlav ďalej vykladať, „rozdiel je o to väčší. Závisí od blízkosti alebo vzdialenosti k ekvátoru. Na okolí ekvátora je ustavičné leto alebo jar, lebo tu sa obyvateľom Slnko vznáša stále nad temenom. Inakšie sa má vec pri póloch, kde Slnko svieti len bokom (3’), a práve preto je tu ustavičná zima, ľadové vrchy a roviny, ktoré sa nikdy neroztopia, lebo Slnko je od Perúna veľmi vzdialené. Túto vzdialenosť predstavuje desať miliónov míľ a Slnko sa prejavuje dvadsaďsedemkrát menšie ako nám, bývajúcim na Zemi. Takto odseknutá hranica počasia je aj medzi pólom a ekvátorom, lebo ich jeden rok trvá našich dvanásť, a tak aj účinky klímy sú trvanlivejšie.“

Perúnova masa a iné okolnosti

„Čas obehu a Perúnova tľapkavosť sa ešte nedali s určitosťou zistiť, a tak to bude aj s jeho masou. Aby som bol krátky: v porovnaní so Slnkom obnáša asi 1/1073. Keby sme sa dostali na Perún — na najväčšiu obežnicu Slnka — pravdaže by nám celý svet vyzeral inakšie ako zo Zeme. Jeho povetrie je také husté, že sa môže prirovnať k drevu a navzdory tejto hustote sa tu strhávajú obrovské a rýchle premeny. Je možné, že má velikánske moria a rieky, ktoré vypúšťajú pary a vytvárajú drevu podobné oblaky. Každé počasie tam hore trvá celé tri roky, t. j. jar, leto, jeseň a zima po tri roky, spolu 12 rokov. Pod ekvátorom vždy Slnko kolmo páli a jeho vzdialenosť od zenitu je len 3°. Na póloch je zase šesť rokov deň a šesť rokov tma, a keď sa po šiestich rokoch deň prebleskne. Slnko sa kolotá nad zemou tak nízko, že aj cez obed je len na tri grády vysoko.

Veľký kontrast je v tom, že pri dlhoročnej trvanlivosti počasia dni a noci sú veľmi krátke — noc a deň nemá našich desať hodín. Deň tam trvá päť hodín a noc tiež päť hodín. Táto rýchla premena musí pôsobiť aj na chytrosť obyvateľov a ktovie, či títo neskončia našu dvanásťhodinovú prácu za päť hodín? Mrzeli by sa tu aj dlhospáči, ale pažráci by sa radovali, že zase treba jesť.

Ako vyzerá svet z Perúna

Slnko sa na Perúnovi javí dvadsaťsedemkrát menšie ako nám, a tak je aj jeho svetlo dvadsaťsedemkrát slabšie a stoosemdesiatkrát slabšie ako osvetlenie Dobropána. Pre temnotu svietia na Perúnovi vo dne v noci všetky hviezdy. Všetko sa tam za desať hodín skrútne, tak ako u nás za dvadsaťštyri hodín. Zatemnenie Perúna jeho štyrmi mesiacmi je krásne. A tak by som vám to, bratia, mohol ešte viac osvetliť, keby sa tu práve teraz jeho štyri mesiace nevznášali.“

Opis štyroch Perúnových mesiacov

Všetci Krutohlavovi spoločníci sa rozložili v hvezdárni položenej na šarkanovom jazyku okolo Krutohlava, ktorý skúmal a jednostaj do Herschlovho ďalekohľadu nakukoval, aj iných časom k nemu sprevádzal. A takto im začal vysvetľovať:

„Pozerajte na štyri mesiace, ktoré sa vždy okolo Perúna kolotajú tak ako zemský Mesiac okolo Zeme. Zo Zeme ich spozoruje už bača s dobrými očami, aj plané oči potrebujú na to len planý ďalekohľad. Často sa stáva, že celkom zmiznú z obzoru a o niekoľko hodín sa zase ukážu — v tom prípade ich Perún zatemnil. Zo štyroch najmenší je druhý, najväčší tretí. Ale aj prvý a štvrtý sú dvakrát také veľké ako náš Mesiac. Tretí má päťkrát väčší priemer ako zemský Mesiac a druhý je mu podobný.“

Dlho trvalo, kým sa vrstovníci presvedčili o tejto pravde, a neprestávali mesiace stále skúmať. Nakoniec Krutohlav predložil:

Ako asi vyzerajú mesiace z Perúna a Perún z mesiacov

„Perún obhliadnutý z mesiacov poskytuje niečo výborné. Z najbližšieho z nich sa ukáže v tridsaťsedem-násobne väčšom priemere ako nám Slnko, čiže 1370-krát väčší, ako my vidíme povrch Slnka. Z druhého šesťstodvadsaťkrát, z tretieho dvestoštyridsaťkrát a zo štvťtého sedemdesiatosemkrát bude väčší ako nám Slnko. Naproti tomu Slnko im bude malé, bezmála také ako samému Perúnovi. Veľmi sa mení aj vo svojej farbe. Často je veľmi temné a husté, z čoho sa dá uzatvárať na veľké premeny.“

Keď Krutohlav dokončil tieto také pamätné slová, jeho vrstovníci neprestávali stále pozorne skúmať zatmenia mesiacov Perúnom a zase zatmenie Perúna mesiacmi. Ich tiene behali po Perúnovi ako okrúhle baky. Nakoniec poučení o všetkom, čo sa dalo vypátrať, zliezli zo svojich miest a pobrali sa dovnútra šarkana, aby vynaložením všetkých síl dali šarkanovi nový smer, ktorý ich všetkých dopraví k inej obežnici. Nakládli uhlie, rozjatrili oheň, kolesá dali do behu, natiahli pripravené veslá a všetko tak prihotovili, že šarkan sa nepochopiteľnou rýchlosťou vznášal od jednej hviezdy k druhej, až nakoniec sa po dlhej ceste a po dlhom čase ocitli blízko im ešte neznámej obežnice Slnka, ktorú mali určiť a poznať.

Hladolet (Saturnus)

Po veľmi ďalekej ceste sa Krutohlavovi vrstovníci dostali nakoniec k Hladoletovi a nemohli sa dosť vynadiviť, akú má svojím prsteňom mimoriadnu tvárnosť. Trblietal sa pred nimi ako velikánska obručou obtočená hviezda. Mimovoľne sa zhŕkli ku Krutohlavovi, aby sa poučili o zázračnej obežnici, ktorá nemá na svete páru. Krutohlav namieril svoj ďalekohľad na Hladoleta a vypočítal:

Vzdialenosť a obeh okolo Slnka

„Vzdialenosť Hladoleta od Slnka je deväťkrát väčšia ako vzdialenosť našej Zeme a okolo Slnka obieha raz za dvadsaťdeväť a pol roka. Jeho rok tam teda trvá dvadsaťdeväť a pol roka Zeme.

Ako vidíte, má bledé, takmer biele svetlo bez papršlekov. Ten, kto ho na oblohe sveta raz nájde, ľahko ho aj inokedy vyhľadá, pretože sa pohybuje pomaly a nebeský znak zanecháva len po dva a pol roku.

Za jednu sekundu prebehne 1,3 míle, a tak sa päťkrát neskôr kolotá ako Dobropán a 3 a polkrát menej ako Zem. Obyvateľom Hladoleta sa Slnko ukazuje deväťdesiatkrát menšie ako nám. Aj jeho osvetlenie je deväťdesiatkrát menšie, a tak sa jeho najutešenejší deň podobá nášmu temnému nešporu.

Krutohlav sleduje veľkosť a masu Hladoleta

Jeho priemer obnáša 17 690 míľ, a teda o málo menej ako priemer Perúnov a takmer desaťkrát viac ako priemer Zeme. Jeho povrch je 95-krát a telesnosť 928-krát väčšia ako našej Zeme; z Hladoleta by sa teda dalo vyváľať 928 zemských gúľ. Jeho masa je len tritisíc päťstodvanásta čiastka zo Slnka, a je teda deväťdesiatpäťkrát väčšia ako masa Zeme. Z toho sa dá ľahko uzatvárať, že hustota Hladoleta je malicherná a predstavuje len desatinu hustoty Zeme. Ba čo viac, je zo všetkých najkyprejší; kyprosť jeho masy je dvakrát hustejšia ako nášho korku (Guercus ruber). Pád telesa je na ňom bezmála taký ako na Zemi — za sekundu štrnásť a pol stopy. Aký vplyv má riedkosť jeho masy na rastlinstvo, zvieratá, ba na obyvateľov Hladoleta, to si môžeme ľahko predstaviť.

Krutohlav rokuje o čiarach a povetrí Hladoleta

Tak ako Perún, aj Hladolet má čiary podobné ekvátoru. Bezpochyby budú aj tieto prináležať povetriu, aj keď sa toto musí od nášho značne rôzniť. Na týchto čiarach možno pozorovať veľké premeny, a hoci ich vidíme z takej veľkej diaľky, ukazujú a potvrdzujú, že je tam veľmi búrlivo.

Pól, ktorý má Hladolet odvrátený od Slnka, je belší a svetlejší, možno pre ustavične panujúcu zimu a sneh. A ako by aj nie? Keď tam Slnko svieti deväťdesiatkrát menej a zima panuje sedem a štvrť roka? To, že Hladolet a jeho mesiace sú obtočené povetrím, nám dokazujú hviezdy, ktoré sa pri obehu Hladoleta len pomaly tratia.“

Hladoletov prsteň

Keď sa Krutohlavovi vrstovníci dosť poučili o samom telese, neprestávali majstra unúvať, aby im vysvetlil trblietavý prsteň Hladoleta a rozlúštil, čo znamená.

„Skôr ako by som vám mohol vysvetliť tento div a neslýchaný zázrak, choďte na svoje miesta a pozorujte ho, i ja tak spravím.“ A tak sa rozpŕchli.

Asi o štyri dni zostúpil Roháč dolu z rohu a takto rozkladal, čo zistil:

„Hladolet sa svojou formou líši od všetkých nám doteraz známych obežníc, má vajcovitú tvárnosť. Napriek môjmu skúmaniu a tomu, že som nemohol doňho hlboko preniknúť, som toho názoru, že Hladolet pozostáva z troch do seba upevnených telies (Saturnus triformis), akoby z troch mesiacov bol zložený.“

„Nie,“ prehovorí Rokyta, „to nie sú osobitne sa kolotajúce mesiace, ale tieto prináležia k telesu samého Hladoleta.“

„Ani to nie,“ povie nato Vrtoš, „má podlhovastú podobu a na bokoch má dva čierne baky.“

„Všetci sa mýlite,“ začal rozkladať Krutohlav, „ako predchádzajúci hvezdári, tak aj vy sa mýlite. Čujte: okolo samého Hladoletovho telesa, čiže okolo jeho gule, nachádza sa nie hrubý a široký, slobodne visiaci prsteň, ktorý túto guľu kolkolom obtáča.“

„Ale skadiaľ je ten prsteň?“ spytovali sa niektorí.

„Čo myslíš, Vrtoš?“

„Myslím, že povstal z pár a udržuje sa,“ odpovedá Vrtoš.

„Alebo skôr to bude Hladoletovo povetrie“, skočil do reči Roháč. Rokyta sa domýšľal, že sú to pozostatky gule stenčenej až na ekvátor.

„Ba radšej povedzte tak, ako to jeden hvezdár rozložil, že tento prsteň sa odtrhol z chvosta kométy, okrútil sa okolo Hladoleta a ostal na ňom visieť,“ zavŕšil so smiechom Krutohlav náhľady svojich spoluvrstovníkov. Nato začal znovu rečniť:

„Prsteň, ktorý sa pred nami vznáša, je dvojnásobný: vnútorný a vonkajší. Posledný je širší a temnejší, čiernou čiarou oddelený od vnútorného, s ktorým inak leží v tej istej výške a má s ním rovnakú plochu. Vnútorný prsteň ukazuje tu i tam na to, že sa skladá z viacerých drobnejších prsteňov. Aby sme sa o nich lepšie poučili, je potrebné

Meranie Hladoletovho prsteňa

Priemer má 8545 míľ, šírka vonkajšieho prsteňa je 2283 míľ a vnútorného 3708 míľ, šírka medzery medzi prsteňmi je 387 míľ, vzdialenosť vnútorného prsteňa od Hladoleta je 4122 míľ. Z toho sa dá zistiť veľkosť prsteňa kolotajúceho sa okolo Hladoleta. Jeho priemer je 38 090 míľ alebo dvadsaťdva priemerov našej Zeme. Jeho telesnosť je 13 980 miliónov kubických míľ a takmer päťkrát väčšia ako naša Zem. Niektorí vravia, že jeho telesnosť je dvadsaťsedemkrát väčšia.

Tak ako Hladolet, aj jeho prsteň sú temné telesá, ktoré dostávajú svetlo od Slnka, a preto hneď prsteň hodí tieň na guľu, hneď Hladoletova guľa na prsteň. Tak aj farba prsteňa je rozdielna od farby gule. Guľa je žltá, prsteň biely.

Že by medzi prsteňom a guľou mohol byť prázdny priestor, to sa dosvedčilo zatiaľ len raz, a to tým, že sa cezeň dala spozorovať hviezda.“

Po tomto rozhovore odišli všetci do Krutohlavovho príbytku, aby sa poučili o tom, že tento prsteň podľa svojho smeru často mizne z obzoru sveta. Tak sa za rok (t. j. za dvadsaťpäť a pol roka) dvakrát celkom stratí. Okrem toho im rozprával aj o jeho veľkej menlivosti.

Krutohlav pozoruje vrchy a povetrie Hladoleta

Veľká námaha Krutohlavova vyšetriť aj povrch Hladoleta kotví v tom, že nie je bez povetria. Čo sa ale prsteňa týka, tu sa nachádzajú mnohé svetlejšie bodky, ktoré sa považujú za jeho vrchy. Ich výška sa odhaduje na dvesto míľ zeme. Medzitým čujte niečo o kolotaní prsteňa. Niektorí ho celkom zatajujú, väčšina ale myslí, že sa za desať a pol našej hodiny raz okolo svojej osi zvrtne. Vec sa rozhodne potom, keď sa zhotoví ďalekohľad lepší ako Herschlov. Teraz nám nezostáva iné, ako sa s tým uspokojiť, čo sme vynašli. A radšej obhliadnime:

Ako vyzerá prsteň Hladoleta

Ako viete, Slnko tu v čase najväčšieho svietenia len nešporovú temnosť ukazuje, a tak všetko v tme zahalené trnie. K tomu treba ešte dodať prestrmú menivosť dní a nocí, veľkú rozdielnosť počasia, z ktorého jedno sedem a pol roka trvá, teda trikrát dlhšie ako u nás na Zemi, a zima na póloch sa celých štrnásť rokov drží. Potom prídeme na to, že tento stav by mal na naše zvieratá i rastlinstvo len protivný a neslýchaný vplyv a účinok.

Keďže prsteň je ku guli obrátený v uhle, obyvateľom bývajúcim pod ekvátorom sa bude ukazovať vždy nad temenom ako temný pás. Temný preto, že ho tu Slnko nikdy nemôže osvietiť. Preto im bude prekážať obhliadnuť iné hviezdy; ba aj sedem mesiacov, ktoré sa za prsteňom kolotajú, je im celkom neviditeľných. Tí, čo bývajú na póloch, trpia pätnásťročnou nocou a majú pätnásťročný deň, prsteň vôbec nevidia, lebo leží blízko k Hladoletovi a je už pod ich obzorom. Taký široký, aký je, vidia ho len tí, ktorí bývajú pod 45°. Odtiaľ ale bližšie k ekvátoru sa zužuje, až sa nakoniec mení na uhol. Týmto teda svieti ako skvelý pás, ako dúha na nebi, ale býva osvetlený striedavo, len po jednom páse.

Sedem mesiacov Hladoleta

Okolo prsteňa sa ich sedem kolotá. Najlepšie sa dá pozorovať šiesty a siedmy. Viac o nich nevieme!

Nebešťan (Uranus)

Šarkan sa ponáhľal rovno k Nebešťanovi a jeho obyvatelia hľadiac naň si poznačovali:

Jeho vzdialenosť a obeh

Vzdialenosť Nebešťana od Slnka je takmer dvakrát väčšia ako vzdialenosť Hladoleta. Jeho stredná vzdialenosť od Slnka obnáša štyristo miliónov míľ. Aby sme obdržali bližší pochop o vzdialenosti, podotkneme to, že keby si dakto sadol na strmo veslujúcu loď, ktorá by za hodinu šla napred štyri míle, potom by túto vzdialenosť prešiel za 11 400 rokov. Hlas (rachot), ktorý každú hodinu stošesťdesiatštyri míľ prefrngne, došiel by zo Slnka na Nebešťana len za dvestoosemdesiat rokov, svetlo by tú cestu vykonalo za dve hodiny a tridsaťdeväť minút. Od Zeme je vzdialený na štyristodvadsaťštyri miliónov míľ a najviac sa k nej priblížil na tristoštyridsaťosem miliónov míľ zeme. Vtedy sa dá vypátrať ako hviezda šiestej veľkosti aj bez ozbrojeného oka.

Krutohlav vykladá o jeho iných vlastnostiach

Jeho objavenie. Za objavenie Nebešťana a iných obežníc máme ďakovať Herschlovi. Spozoroval ho v Bathe pri Londýne 13. marca 1781 sedemnohatým ďalekohľadom. Keďže sa Nebešťan na obzore pohybuje len pomaly a svoj beh okolo Slnka končí len za 30 687 dní, teda takmer za osemdesiatšryri rokov, bol by musel dlho čakať, aby ho náležite určil. Ale už jeho predchodcovia zistili isté znaky a prekliesnili mu cestu v ďalšom skúmaní.

Veľkosť, masa Nebešťana

Z jeho premien sa dá vypočítať, že jeho povrch je osemnásťkrát väčší a telesnosť sedemdesiatšesťkrát väčšia ako u Zeme. Jeho masa je sedemnásťkrát väčšia, a teda jeho hustota dosahuje len piatu čiastku z hustoty Zeme, čiže podobá sa našej vode. Pád telies za sekundu je štrnásť a pol stopy — o pol stopy menej ako na Zemi. Strmosť jeho kolotania okolo Slnka za sekundu je takmer jedna nemecká míľa, a teda štyrikrát menej ako strmosť kolotania Zeme. Slnko tu vidia ako Ladu, čiže je devätnásťkrát menšie ako u nás a jeho svetlo bude tristošesťdesiatkrát menšie ako na Zemi. Z toho vysvitne, že najjasnejší deň na Nebešťanovi sa sotva bude podobať našej hviezdnatej noci.

Pre jeho náramnú vzdialenosť vieme o jeho povrchu len málo. Je to malá, okrúhla, všade rovnako osvetlená guľa. Baky a čiary sa nedajú rozoznať, a tak aj jeho kolotanie sa nedá určiť. Že jeho beh okolo vlastnej osi musí byť strmý, dá sa uzatvárať z tľapkavosti jeho končín (pólov).

Krutohlav hľadá mesiac a určuje dni a počasie na Nebešťanovi

Krutohlav rozviazal svoj Herschlovmu podobný velikánsky ďalekohľad a hľa, razom spozoroval šesť mesiacov. Odvtedy ich ale spozorovali len dva. Sú pre svoju vzdialenosť veľmi málo osvetlené, hoci sa zdajú veľké. V tejto vzdialenosti by aj náš Mesiac nemohol byť vypátraný.

„Od ekliptiky bude závisieť tá pravda, že na Nebešťanovi (majúcom 90°) sa rozdiel počasia celkom tratí, čiže Slnko bude jeho obyvateľom aj na póloch dvakrát do roka na temená svietiť. Tým, čo bývajú pod ekvátorom, bude na temená páliť na počiatku jari a jesene, vtedy ho pod pólmi zazrú len na obzore. Tak aj noc a deň sú všade na Nebešťanovi rovnaké, ale čoskoro potom nastúpi na póloch noc trvajúca našich štyridsaťdva rokov alebo rovnako dlhý deň.“

Týmito slovami skončil Krutohlav svoju reč. Potom vstúpil do svojho príbytku a mlčal štyridsať dní, že takmer už na jedenie aj na pitie zabudol a trnul vysušený ako trieska. Nad týmto jeho nešťastným stavom sa jeho vrstovníci veľmi vyľakali, aj keď nepochybovali o tom, že o novom, neslýchanom predmete rozmýšľa.

Koniec

O možných obyvateľoch obežníc (Planét) obšírne rokuje Krutohlav

Z jeho vlastnej knihy vypísal Zlatoklas roku 1855

Už sa bol bezmála polrok minul, keď Krutohlav zakrútiac hlavou, pozval nazajtra svojich spolupracovníkov na večeru, aby sa už aj on náležite občerstvil. Zaradovali sa tomu všetci, lebo nie nadarmo sa tešili a kojili nádejou, že im prednesie a predostrie veľmi zaujímavý predmet, nad ktorým si dlho hlavu lámal. A keď si po večeri prvý raz po takom dlhom čase napchal a zapiekol pipku, takto začal veľavážne rozkladať:

„Všetci, ako sme tu, lietali sme na našom bystrom šarkanovi po nebeskej oblohe, dali sme sa ním zmietať a podstúpili sme tisíceronásobné obťažnosti a nepríjemnosti. Ale napriek tomu, že sme veľmi mnoho skúsili, nie je to ani máčik z morského piesku, čiže ani hviezdička z miliardy hviezd, čo sme spoznali a skúsili. Čo je niekoľko obežníc, ktoré sme len povrchne spoznali, v porovnaní s tým nesčíselným počtom velikánskych telies? Pachtíme sa po iných a o našej Zemi čo vieme? Čo o vnútornej Afrike a Austrálii, čo o našich póloch?“

Na tieto slová všetko ešte väčšmi zamĺklo a tislo sa jedno k druhému. Keď znovu každý svoju myseľ napol, Krutohlav takto ďalej rozumkoval:

„Nemyslite si, že následkom týchto rečí obstriháme nášho lietajúceho šarkana, aby sme vyhľadali uvedené kraje; nie, necháme ich ľuďom, ich zisku, nech sa v nich kochajú. Nám ostáva rozlušťovať omnoho výtečnejší predmet, a ten kotví v tom, aby sme po prehliadnutí a možnom určení obežníc aj keď nie s istotou určili, či tieto obežnice môžu byť alebo sú obývané.“

Pri tomto nevídanom obrate reči a Krutohlavovho prednášania sa niektorí začervenali a iní zaradovali — tí chcejúc ešte vyššie lietať, tamtí ale sa chceli na Zem spustiť. Nakoniec sa tento nový predmet — veľmi dôležitý a zaujímavý — na ktorom si všetci už mnohokrát rozum trápili, stal všeobecným, aj zvedavosť poučiť sa o Krutohlavových názoroch bola všeobecná. A tak teda začal Krutohlav po malej chvíli zaujímavo vykladať:

Či obežnice (planéty) sú obývané alebo nie

„Čujte, bračekovci! Vždy budete so mnou cítiť tú pravdu, že my obyvateľov iných obežníc — ak nejakí sú — nesmieme súdiť podľa našich pochopov, čo sa týka lásky, svornosti, dobrobytu a iných ich potrieb, a tým menej im môžeme ustielať to najnešťastnejšie miesto, lebo sa nám to tak zdá. Keď chceme o nich hovoriť, sme prinútení na vlastné oči ich vidieť a merať našim mertuškom.[100] Nechcime preto lámať palicu nad ich lósom, ale ostaňme pri tom, že vyšetríme, čo by nás v ich okolnostiach trafilo, keby sme mali inakšiu prirodzenosť. Nebudeme sa veľmi dlho zastavovať nad vtipom a rozumkovaním iných hvezdárov, ktorí berúc do úvahy byt obežníc, vyobrazovali ich obyvateľov tak, ako to povaha obežníc so sebou donáša. Skôr ako vám prednesiem ich domnienky a obrazy, uvediem aspoň predhovor k ďalšiemu rokovaniu.“

A všetci jeho vrstovníci zadumaní nábožne počúvali. Nato Krutohlav po chvíli začal:

„Pravdepodobne obežnice budú preplnené rôznymi tvormi a aj tu sa nesčíselný počet útvarov svojmu životu bude radovať. Keď my na našej Zemi badáme, že aj najmenší piesok, aj posledná kvapka vody je obživená, ako by sme potom dopustili neživú mŕtvu pustatinu bez všetkých obyvateľov a tvorov na takých veľkých guliach? Keď my už na Zemi nachádzame nekonečný rad zvierat, ba aj človek — murín od čuchonca[101] — sa tu líši, ako by sa potom nelíšili tvory žijúce na Merkúrovi a na Nebešťanovi a tým väčšmi sa od seba nevzďaľovali?“

Nato každý z vrstovníkov kýval hlavou.

„Ale pokračujme ďalej a čujme domnienky niektorých, nech sa na nich aspoň pobavíme.“

Huyghensova domnienka o obyvateľoch obežníc

„Huyghens bol svojho času jeden z najprednejších hvezdárov a písal si aj s chýrečným Kempelenom.[102] Jeho domnienka kotvila predovšetkým v tom, že napriek rozdielnosti obežníc od našej Zeme každá z nich musí mať vodu, a to najmä preto, že bez vody nemôže rásť ani rastlinstvo a ani živočíšstvo nemôže obstáť. Pravdaže, musí mať táto voda inú prirodzenosť, lebo naša by na Saturnovi bola stále ľadom a na Dobropánovi by neustále vrela. Kde sa teda takáto tekutina nachádza, tam sú aj rastliny, ktoré budú rásť tak ako naše, cucajúce korienkami tekutosť vody a lístím povetrie. A kde sú rastliny, tam sú aj zvieratá, ktoré žijú z rastlín a ktoré sa práve tak plemenia ako naše zvieratá! A tak ďalej: kde je dostatok vody, tam musíme natrafiť aj na povetrie, lebo inak by sa všetka voda skoro vyparila, moria a rieky by vyschli. Že povetrie je na rôznych obežniciach rozdielne, a najmä na Perúnovi je ono také zhustené ako naša voda a mohli by sme v ňom plávať; a tak že vraj vznikajú aj čiary a nepohnuteľné baky a oblaky.

Nespokojný s týmto všetkým zavádza do končín obežníc aj rozumné tvory, aby hlásali božiu moc a obdivovali prírodu. Lebo prečo by bol práve človek stvorený pre malú Zem a iné ozrutné telesá by boli prázdne, a prečo by len naša Zem mohla mať všetky tieto prednosti? Tak aj tie tvory — pokračuje Huyghens — majú rozum totožný s naším a aj u nich nachádzame len jednu pravdu, spravodlivosť, dobrotu, a sú obdarené takými istými zmyslami ako my. Lebo keby napríklad nemali oči, ako by si hľadali poživeň, ako by rozoznali priateľov od nepriateľov a načo by malo Slnko nad nimi bdieť, keby neboli účastné jeho svetla? V ďalšom rokovaní spomína aj to, že sa na tej istej obežnici môže nachádzať aj viac druhov rozumných tvorov; čoskoro ale prišiel na to, že by sa to nezrovnávalo s múdrosťou božou, pretože tieto tvory rozličného druhu by sa samy kántrili, nivočili a pustošili. Veď naši ľudia sú jedného druhu, a čo vyvádzajú? Namiesto toho na obežniciach rozličného druhu nechá vyrastať mudrcov a učencov, najmä hvezdárov. Tvrdí tiež, že ľudia sa len preto nahí na svet rodia, aby sa im cez biedu a psotu otvorila brána k duchovnej sile a vývoju, tak aby sa aj o svoj oblek starali, čo zvieratá nepotrebujú. Takto prichádza na učencov prebývajúcich na obežniciach. Vraj sú tam aj remeselníci a vedie sa tam aj spoločenský život, aj tam sa dražia, utrhujú a tiež ako my si život bolesťou a jedom skracujú, pri zrážkach sa bijú atď. Nevie rozhodnúť, či tieto rozumné zvieratá jedia mäso nerozumných, ale zdá sa mu, že to je skaza vlastná len človekovi na Zemi.

Ako asi títo mudrci vyzerajú, pri tom si počína váhavo. Jeho predchodcovia určili, že ľudia na Perúnovi a Saturnovi musia byť desať — pätnásťkrát väčší ako slony, teda najmenej ako veľryba. To sa mu zdalo nemožné, lebo obežnice majú rôznu veľkosť. Iní zase sa domýšľali, že ich obyvatelia musia byť veľkí ako myši. To sa mu, pravdaže, znepáčilo pre preňho veľmi dôležitý grunt, že mudrci a hvezdári by pre svoju maličkosť nevedeli a nevládali väčšie hvezdárske inštrumenty ani pohybovať, ani rektifikovať.[103]

Krutohlav by bol vari ešte ďalej vykladal Huyghensove domnienky, keby sa niektorí, najmä Slavata a Vrtoš, neboli nahlas rozosmiali a tieto nerozumné, fantastické názory neposudzovali.

„Prečo ale neobdaril obyvateľov obežníc aspoň jedným zmyslom navyše,“ vtipkoval Vrtoš, „tým by bol aj pre nás niečo dôležité povedal.“

„Lebo nevedel, tak ako aj my nevieme,“ odpovedal Slavata. „Neboli by sme potom už ľuďmi a celá príroda by inak vyzerala, keby nám len jeden zmysel chýbal alebo zase keby sme mali do tela vrezaných viac takých dier ako napríklad oči, uši a mali by sme viac zmyslov! Nuž! A akýže by to malo zmysel? To by sme mohli vedieť, iba keby sme ho mali. Naša Zem je prírodou tak sformovaná, že všetko, čo ľuďom a zvieratám donáša, môžeme prijať našimi piatimi zmyslami. Ale iná obežnica s inou prírodou určí dopredu aj iné zmysly, a preto nemôžeme dosvedčiť, či to, čo my tu nachádzame, musí byť vlastné aj obežniciam.“

Keď Slavata presvedčil Vrtohlava a ostatných poučil, začal Krutohlav o Huyghensovi ďalej rozkladať:

„Na Dobropánovi (Mercurovi), kde Slnko páli sedemkrát viac, je taká horúčosť, že by všetky naše rastliny razom zoškvrkli a aj my by sme sa zakrátko upiekli. Tam sú teda rastliny a zvieratá tak sformované, že môžu túto pálčivosť bez ťažkostí znášať; my by sme tam ale zahynuli. Obyvatelia tejto obežnice istotne veria, že my sme pre zimu u nás už dávno pomrzli, čo my pevne veríme o obyvateľoch Uránu. Keďže ale s teplotou súvisí aj život tela, moc a bystrosť ducha od nej závisí, zastáva ten názor, že dobropánčania vynikajú v tomto ohľade nad pozemšťanmi. Hm! Prečo potom národy žijúce v Afrike, kde prevažuje pálčivosť, nemajú európskeho ducha a schopnosti? A tak keď na Dobropánovi nájdeme len samých géniov, na Perúnovi a Saturnovi by museli byť samí trupáci a hlupáci. A tak Huyghens upustil od ďalšieho rokovania, a to tým viac, lebo nemohol dopustiť, aby ľudia na Hladoletovi a Perúnovi nevedeli vyskúmať tak krásne sa nad nimi skvejúce mesiace, aby nevedeli určiť krásu nebies, a to len pre tú jednu príčinu, že sú sprostí! Tým činom,“ vraví ďalej, „nepúšťam sa do rozlušťovania vecí mne neznámych, ale túto vec ponechávam tak, ako je — jej samej.“

Kirchnerova domnienka o obyvateľoch obežníc

„Kirchner, jezuita, udáva cestu, ktorú vykonal od obežnice k obežnici na ruke Génia a obšírne predkladá, čo skúsil. Na tejto výprave si nepočínal tak prozreteľne ako Huyghens a jeho obrazotvornosť nie je taká usporiadaná, jeho rokovania nekotvia na obšírnej a potrebnej znalosti,“ začal Krutohlav posudzovať Kirchnera. „Čujte len, bračekovci! Aby ste ho posúdili aj z druhej strany. Vždy bol Kopernikovým protivníkom a tvrdí, že všetky obežnice sú prázdne pustatiny bez akýchkoľvek obyvateľov. Že tam nie sú ani rastliny, ani zvieratá. Na Lade našiel všetko krásne a utešené, také, ako by tu sama Lada prebývala. Zore tu ružovo svietili, rozprestierali sa po nej príjemné pachy, do hučiacich potokov viali zefyre, všetko sa lesklo zlatom a perlami. Na Perúnovi vraj našiel zdravé a čisté povetrie, prečistú vodu a jeho zem sa skvela ako striebro. Tu vraj vo všetkom prepanovala Perúnova moc a sila. Na Merkúrovi sa vraj mal ešte ako-tak, ale všetko sa tu bystro vznášalo a podobalo sa živému striebru.

Na Marse (boh vojny) videl vraj všetko strašlivé. Jeho potoky vraj blnčali zapálenou smolou, rozvodňovali sa a všetko bolo zahalené hustým dymom. A že Hladolet bol pustý a temný, vyzeral ako sám hrob, odkiaľ sa nedalo nič dobré očakávať, a preto sa ho usiloval zanechať čo najskôr.“

Na tieto poznamenania sa celý spolok ešte väčšmi rozosmial a ľutoval hvezdárov, že sa oddávajú takýmto bláznovstvám. Nato Krutohlav prestal o ňom hovoriť, ale prešiel na:

Fontenelliho domnienku

„Fontenelli[104] predpokladá na Merkúrovi takú veľkú horúčosť, že keby sa jeho obyvatelia presťahovali do najhorúcejších končín Afriky, tam by im zuby od zimy drglotali a nakoniec by celkom zamrzli. Naše zlato a striebro by tam pre horúčavu muselo byť tekuté, tak ako u nás živé striebro.[105] A práve preto, že tento kov predstavuje ich vodu, neprichodia na tú myšlienku, že by ho pozemšťania nosili ako najtvrdší a ako peniaze v mieškoch. Jeho dni sú vraj veľmi krátke (vieme, že sú takmer také dlhé ako na Zemi), a teda sa musí veľmi strmo kolotať, lebo inak by sa jeho obyvatelia od horúčavy upražili a usmrtili. Následkom tejto horúčavy nie div, že ich obhorený mozog popudzuje k bláznovstvu, že stále a neústavne tancujú, ľahkomyseľnosti sa oddávajú, sú veselej mysle tak ako u nás deti a blázni a že sa tešia len na noc, ktorá príde, aby si oddýchli.

Na Lade vraj prebývajú len samí Seladoni a Sylfidy,[106] víťazi, horiaci a blnčiaci ustavičnou láskou. O ničom inom nerokujú len o láske, a tým si robia veľmi dlhý čas — ako naši básnici. O filozofii, matematike atď. nie je ani zmienka. Ba ani žiadne noviny nečítajú a vôbec žiadne knihy nepozrú, žijú jedine pre lásku, ktorá ich ustavične morí. Tam sa vraj už najmenšie deti v školách láske priučujú a o tejto celé knihy naspamäť vedia. Tento zamilovaný národ je inak najšpatnejší na svete, od Slnka je až na uhoľ vyhorený, pritom ale vždy veselý a bystrý. Nikdy človek toľko básnikov nenapočítal, toľko muzikantov, toľko tancov nevidel ako na Lade. Všetkým týmto rozkošiam niet konca-kraja, a keďže len zo vzduchu žijú, o to viac sa oddávajú kratochvíľam.

Mars len krátko spomína, že nie je výtečný, a tak aj my o ňom nič nepodotkneme.

O Perúnovi by vraj tiež najradšej nič nepovedal, lebo pre svoju veľkosť nás snáď neberie ani na vedomie. Vyzeráme mu stoštyridsaťštyrikrát menší ako on nám a ukazujeme sa mu tak ako nám Dobropán, len pri Slnku. A keď nás aj zbadá a do akýchsi novín podá, čo máme z toho? O Lade a Merkúrovi tam ešte menej vedia, lebo stále veslujú v slnečných papršlekoch. Málo budú vedieť aj o Hladoletovi, jeho prsteni a mesiacoch, iba ak by tam nejaký Galilei vznikol. Pre ustavičnú zimu sa sotva hviezdami zaoberajú a keby sme ich dali do Laponska, naraz by zhoreli. Ich potoky sú ako polírované kamene a špiritus bude vypatrať[107] ako diamant. Zatiaľ čo tamtí tancujú, títo sú flegmatickí a je možné, že stále nariekajú.“

Nato Krutohlav zamĺkol a ostatní všetci si hlboko vzdychli. Nakoniec Krutohlav takto dokončil:

„Nemámime sa a nechajme veci, o ktorých nič s istotou nevieme a snáď ani nikdy nezvieme. Ďakujme radšej bohu, že nám v nepochopiteľnom priestore nariadil stredné bydlisko, že sa nepečieme ako Dobropán a nemrzneme ako Urán. Chváľme boha ako onen filozof, že nebol stvorený ako zviera, ale ako človek a že sa narodil ako Grék, a nie ako Barbar. Tešme sa, že máme hospodu pohostinnejšiu, že sme na strednom páse Zeme, že nás nepáli slnko ako v Senegale a netrpíme zimou, aká na póloch panuje.“

Nato Krutohlav knihu zavrel.

Koniec



[79] Sidon — dnes Saida, najstaršie a hlavné mesto Fenície

[80] Heliopolis — 1. Baalbek — staroveké sýrske mesto (mesto Baalovo, gr. Heliopolis), 2. mesto v dolnom Egypte, známe chrámom boha slnka Ra.

[81] špinágel — klinec

[82] krutovidlo — skrutka, kormidlo

[83] ďuk spišské ďuky — hrachor hľuznatý (Lathyrus tuberosus), sladkasté hľuzy, podobné orechom, inde známe ako „zemský orech“, „orešnica“ a p.

[84] ždiarna voda — pramenistá voda

[85] nocháľ — nozdra

[86] Mostlén Moestlin (Maestlin) Michael (1550 — 1631) — nem. astronóm a matematik, profesor matematiky v Heidelbergu. Bol učiteľom Keplera (a nie Kopernika, ako uvádza Reuss) a zástancom Kopernikových názorov.

[87] Kepler Johannes (1571 — 1630) — nem. hvezdár, od r. 1600 pomocník Tycha de Brahe v Prahe, neskôr jeho nástupca ako „cisársky matematik“. Objavil tri zákony o pohybe planét okolo Slnka.

[88] Riccolini, Riccobrini — zrejme Riccioli, Giambatista (1598 — 1671) — tal. fyzik a astronóm, protivník Kopernikovej náuky. Zásluhy má pri pozorovaní Mesiaca, na ktorom dokázal šesťsto škvŕn, pozoroval Saturnov prsteň atď.

[89] Ptolemaios, Klaudios (okolo 90 — 160) — grécky vedec, astronóm, matematik a zemepisec. Autor učebnice astronómie. Predpokladal nehybnú Zem uprostred vesmíru.

[90] kovopis — metalografia

[91] Ceres — najväčšia planétka objavená ako prvá z planétok r. 1801 Piazzim

[92] lanca — kopija, oštep

[93] fixhviezda — stálica

[94] Fontana, Francesco (1585 — 1656), tal. astronóm, jeden z prvých začal používať teleskop na astronomické výskumy

[95] Cassini, Giovanni D. (1625 — 1712) — tal. astronóm, objaviteľ satelitov Saturna a pásov v jeho prstenci (Cassiniho delenie)

[96] Metis — planetoid medzi Marsom a Jupiterom, objavený r. 1848, pomenovaný podľa gréckej mytologickej bytosti

[97] zakutliť — zahaliť, zababušiť, zakutať

[98] Bik pri Miškovci Bükk — Bukové hory

[99] vrtoliť — otáčať sa, krútiť sa

[100] mertuš merťuk — 1. miera dĺžková i objemová, 2. merací nástroj

[101] Čuchonec — Fín

[102] Kempelen, Wolfgang (1734 — 1804) — rodák z Bratislavy. Polytechnik, mechanik, vynálezca. Zhotovil písacie náčinie pre slepcov, tlakový vodovod pre bratislavský hrad, r. 1779 šachový automat, hovoriaci automat atď.

[103] rektifikovať — opravovať

[104] Fontenelli Fontenelle, Bernard le Bovier (1657 — 1757) — franc. vedec a spisovateľ, popularizátor vedy, známy dielom o mnohosti svetov

[105] Fontenelii veci ešte zväčšuje alebo zmenšuje. Teplota na Merkúrovi je len sedemkrát väčšia ako na Zemi a na topenie zlata a striebra je potrebná niekoľko tisíckrát väčšia teplota.

[106] Sylfidy — podľa stredovekého názoru duchovia, ktorí pomáhajú ľuďom v ťažkostiach. Tiež zjavenie, fantóm.

[107] vypatrať — vyzerať




Gustáv Reuss

— revúcky lekár, zakladateľ slovenskej vedeckej fantastiky, autor prvej botaniky Slovenska, historik, venoval sa aj národopisu, archeológii, zemepisu a astronómii. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.