ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Počet vlasatíc. Okrem horeuvedených obežníc, ktorých počet sa z roka na rok rozmnožuje, kolotajú ešte aj iné telesá okolo Slnka a k sústave slnečnej patria. Už na prvý pohľad sa od všetkých obežníc oddeľujú svojou formou. Ony, ako je známe, už od nepamäti sveta boli predmetom zvláštnej pozornosti, národy ich za predchodné znaky nastupujúceho nešťastia a hnevu božieho držali. Až teraz, aspoň pri vzdelanejších, odstránené predsudky nám povolili bližšie ich vyskúmať a vypočítaním ich behu lepšie ich určiť. Len to je preveliká škoda, že ako málo vieme o ich prírode, tak aj ich účel — prečo sú na svete — je celkom neznámy.

Až doteraz, ako zaznačili dejepisci, spomína sa asi päťsto vlasatíc, ktoré sa Zemi ukázali. Tento počet je ale malicherný. Nemajúc ďalekohľady, zaznačili len tie, ktoré im do očí padli, a aj z tých iba tie najzvláštnejšie. Ale niektoré sú také malé a neviditeľné, že neozbrojeným okom do očí nepadnú. Len povážte, že od roku 1769 až do roku 1807, teda za 37 rokov ich bolo spozorovaných a náležité opísaných tridsaťšesť, hoci práve pospolitý človek ani jednu nezhliadol otáčať sa s chvostom v priestore. Od čias Messiera^[112] a Ponsa^[113] sa každý rok dve ba aj tri nové vlasatice nájdu. Keby naši predkovia za šesťtisíc rokov — ako Židia rátajú — boli každý rok len dve vlasatice určili a zaznamenali, potom by sme už o dvanástich tisícoch mohli rozprávať. Keď teda uvážime ešte aj to, že určité množstvo sa ukazuje na južnej časti zemegule, kde Austrálčania nijaké nezaznamenávajú, a že niektoré vlasatice sa ukazujú len cez deň a mnohé svoj beh dokončia a prebŕdnu vtedy, keď sú nebesá zamračené, je len prirodzené, že počet vlasatíc musí byť omnoho väčší, ako sme hore uviedli.

Pohyb vlasatíc. Už som spomenul, že obežnice majú len malú náchylnosť k ekliptike a že sa všetky pohybujú od západu k východu. O vlasaticiach ale neplatí ani jedno, ani druhé. Pohybujú sa okolo Slnka na všemožný spôsob a sklon ich obežných čiar sa nachádza medzi nulou a stoosemdesiatimi grádmi. Pre ich predĺženú obežnú čiaru sa môžu iba vtedy náležite určiť, keď sú blízko k Slnku, a tak sa aj k Zemi väčšmi priblížia.

Počet vlasatíc medzi jednotlivými obežnicami

Medzi obežnou čiarou Merkúra sa doteraz kolotá dvadsať vlasatíc a medzi Slnkom a Ladou takmer sedemdesiat. Keď sa toto zoberie do úvahy, potom sa dá kalkuláciou zistiť, že medzi Slnkom a Uránom sa má nachádzať najmenej 51 880 vlasatíc. Ale aj tento počet bude ešte malý, keď povážime, že za grunt sme položili len doteraz známych sedemdesiat vlasatíc a tie, ktoré doteraz nepoznáme, sme do počtu nebrali. Aký veľký húf nebeských telies v porovnaní s niekoľkými obežnicami! Ani my, ani naše obežnice netvoríme štát, ale vo vlasaticiach kotví sedliactvo. Naše obežnice sú tí vyvolenci, ktorí bezprostredne obtáčajú trón Slnka a Slnkom sa opekajú. Vlasatice naproti tomu akoby prichádzali na skladanku,^[114] a potom sa vzďaľujú do nesmierneho priestoru.

Podoba vlasatíc. Ktože z vás by už nebol videl vlasaticu? Pri bližšom obhliadnutí ale nájdeme: jadro, dvor jadra a chvost.

Jadro je obyčajne drobné, okrúhle, svetlejšie, ale nie podobné svetlu obežníc. Niektoré z nich nemajú jadro a zdajú sa byť len zhromaždením pár povetria. Inak sú vždy plano osvetlené, a preto aj ich veľkosť sa nedá dokonale určiť. Tak napríklad pozrime si meračky vlasatíc:

Dvor jadra sa zdá hlavnou podstatou vlasatíc, a to preto, že vlasatice sa ukázali už aj bez jadra, aj bez chvosta, ale bez dvora nikdy. On obkľučuje dookrúhla jadro a na strane chvosta je taký predĺžený, akoby sa chvost tu začínal. Inak je taký kyprý a riedky, že sa podobá našim hmlám, a možno cezeň vidieť iné hviezdy. Ani to si nemyslíme, že obtáča jadro bezprostredne, ale práve naopak, obkľučuje ho vo vzdialenosti, medzi ním a jadrom sa rozkladá ešte černejšia čiara. Pri niektorých sa dalo spozorovať viac takýchto prsteňov. Tak sa zdá, akoby jadro vlasatíc spočívalo z mnohých koncentrických čiar a svetlých oblakov. Podľa Herschla majú byť tieto prstene povetrím vlasatíc, lebo sa na nich často spozorovali veľké premeny. Tak napríklad jadro vlasatice z roku 1799 a 1807 sa za deň o štvrtinu zmenšilo a zase zväčšilo.

Chvost, ako sme už hore spomenuli, má byť predĺžením dvora. Veľkosť chvosta je rôzna. Niektoré vlasatice majú dva-tri chvosty, ba aj viac, a všetky sa držia jedným smerom. Vlasatica z roku 1823 mala dva chvosty, ktoré stáli proti sebe — jeden bol obrátený k Slnku a druhý bol celkom od neho odvrátený. Vlasatica z roku 1744 mala šesť chvostov, čiže jej chvost bol rozdelený na šesť čiastok.

Ale väčšiu pozornosť si zaslúži rýchle trhanie svetla chvosta. Tak Chladný^[115] spozoroval na vlasatici, ktorá sa ukazovala roku 1811, že jej svetlosť — jeden milión míľ za sekundu — sa hneď skrátila, hneď rozšírila, pričom prevyšovala rýchlosť nášho svetla.

Ako vzniká chvost na vlasatici. Príčinu toho treba hľadať v Slnku, lebo keď sa priblíži k Slnku, chvost jej vždy väčšmi rastie, a čím väčšmi sa od neho vzďaľuje, upadá. Je možné, že pálčivosť Slnka mení jej jadro na paru a zima ju vťahuje, čiže keď sa vzdiali od Slnka, upadá.

Väčšie chvosty vlasatíc sú v prostriedku temnejšie a označené širokým štráfom, a preto vyzerajú dvojité. Niektorí považujú túto čiaru za tieň samej gule; iní si takýto chvost predstavujú ako dutú homoľu, ktorá by bola na krajoch svetlejšia a v strede temnejšia.

Krutohlav rozlušťuje pôvod a vývoj vlasatíc

Keď sa Krutohlavovi spoločníci poučili o zvláštnostiach vlasatíc, o ich veľkosti a iných vlastnostiach, neustále ho žiadali, aby vo svojom rokovaní ďalej pokračoval a ešte viac ich o nich poučil. Nato Krutohlav, keď si oddýchol, takto začal rozkladať:

„Možná vec bude, že onen temnejší prsteň medzi jadrom a dvorom nie je nič iné, ako vlastná priezračná, elastická látka (matéria). Aj lahodná váha týchto vlasatíc môže byť príčinou, prečo sa ich látka horúčavou tak náramne rozduje. Tak by sa ľahko aj povetrie našej Zeme, keby bola vo vnútri prázdna a dutá, premenilo na chvost — keď uvážime jej obeh okolo Slnka.

Látka chvosta a dvora je veľmi tenká, kyprá, lebo sa cez ňu dajú vidieť iné hviezdy, a je možné, že keby naša voda bola vystavená takej veľkej horúčosti, aj ona by sa podobne menila. Niektoré telesá sú celkom bez jadra, sú len zo samej pary, a keď sa priblížia k inému, väčšiemu telesu, úplne sa rozpadajú, miznú a pršia buď ako rosa na obežnice, alebo ako dážď na Slnko.

Prečo sa vlasatice podivným spôsobom okolo Slnka kolotajú, to je veľmi ťažko rozlúštiť. Vieme, že každé teleso má svoju váhu, ktorá môže byť negatívna a pozitívna. Tak sa môže stať, že vlasatice bývajú k Slnku nie priťahované, ale odmršťované, a preto robia také veľké elipsy. Mnoho sa v tejto súvislosti ešte hovorí o étere, o čom ja ale celkom pomlčím, lebo sa mi zdá, že ide len o ľudskú obrazotvornosť.

Krutohlav prednáša o veľmi veľkej vlasatici

Vlasatice, ktoré sa pozorovali v ostatných rokoch, patria len k malým, málo osvetleným a k takým, ktoré vidieť len ďalekohľadom. K väčším patrili tie z rokov 1807 a 1835, a najmä z r. 1811, hoci aj tá ostatná nie k tým veľkým patrila.

Čínske letopisy spomínajú vlasaticu, ktorá svojím svetlom v noci svietiacim všetky hviezdy zatemnila a sama noc bola ako biely deň. Po smrti Demeteria,^[116] vraví Seneca,^[117] ukázala sa ako Mesiac veľká, skvelá vlasatica. Aristoteles^[118] tiež spomína vlasaticu z r. 371 pred nar. Kr. P., ktorej chvost zaujal jednu tretinu obzoru sveta. Roku 43 pr. n. Kr. P. sa ukázala taká skvelá vlasatica, že ju bolo vidieť aj vo dne. Roku 60 po narodení Kr. P. zatemnila vlasatica papršleky vychádzajúceho Slnka. Roku 1402 sa ukázali dve veľké, lesklé vlasatice. Vlasaticu z r. 1532 bolo vidieť aj cez deň, r. 1456 mala iná chvost 60° a r. 1618 100°. Tak boli veľmi veľké vlasatice aj r. 1680 a r. 1744. Posledná veľká sa zjavila r. 1769.

Čo sa veľkosti chvosta týka, túto je pre neisté ohraničenie svetla ťažko určiť. Ale predsa, chvost vlasatice z r. 1744 mal 7 miliónov míľ, z r. 1767 až 10, z r. 1680 do 20 a nakoniec z r. 1811 22 miliónov míľ.

A tak teda vlasatice sa musia považovať za najpočetnejšie a zároveň aj najväčšie telesá našej sústavy. Ich chvosty, ako ste videli, sú také velikánske, že môžu vyplniť priestor medzi Zemou a Slnkom. Vlasatica z roku 1811, vlastne jej jadro, mala 140 000 míľ v priemere, a tak jej priemer bol osemdesiatkrát väčší od Zeme a sedemkrát väčší od Perúna. Jej telesnosť prevyšovala tristoštyridsaťkrát Perúna a 510 000-krát Zem, nepočítajúc jej velikánsky chvost, ktorý sa medzi Slnko a Zem nevpratal. Akú moc má jadro vlasatice na taký vzdialený chvost, nedá sa ani pochopiť.“

Nad Krutohlavovým vykladaním len všetci zahíkali a on neskôr rozkladal:

Premeny svetla vlasatíc

„Už včera mi Vrtoš dal otázku, či vlasatice sú také temné telesá ako obežnice a či svoje svetlo prijímajú od Slnka alebo nie. Pravda, vravím vám, dalo by sa to ľahko vyskúmať a potvrdiť, keby sme také pohyby svetla mohli vyšetriť, aké sa na Lade, Dobropánovi, na Mesiaci nachádzajú. Kým sa ale o tom nepresvedčíme, aj záležitosť o ich vlastnostiach ostane temná. Hovorí sa síce, že Cassiori vyskúmal r. 1744 na vlasatici akési premeny svetla, ale rokuje len o nepravidelnosti jadra. Tak ani iní o tom nič nevedia, a preto aj ja považujem túto vec za neistú a radšej vám rozložím:

Masu vlasatíc

Už som vám, bračekovci, hore rozložil, že látka vlasatíc je taká tenká, že sa sotva našim oblakom a hmlám môže prirovnať. Napriek ich veľkosti nie je teda neprirodzené, že papršleky Slnka ich celkom prerazia a odrážajú ich. Aj to je možné, že jadro je sústredená para a ich vlastné jadro pozostáva len z prachu meteoritov, ktoré tak často padajú na Zem. Už pri prvom pohľade na vlasatice je vidieť, že s inými tvrdými telesami — ako sú obežnice — nemajú žiadnu podobnosť, lebo aj v najlepšom ďalekohľade sa zjavujú len ako oblaky pary. Cez naše hmly niekedy na desať-dvadsať krokov nič nevidieť, cez tieto ale — ktoré majú priemer mnoho tisíc míľ — dobre sa pozorujú iné hviezdy. A to sa ešte väčšmi týka ich chvostov. Z toho nasleduje, že látka vlasatíc musí byť prenáramne tenká, povetriu podobná, a keby sme sa v nej našli, nevideli by sme nič a nepočuli. Tak bude a môže byť pravdou aj to poznamenanie, že cez našu Zem sa už mnoho vlasatíc prevlieklo, o ktorých sme nič nevedeli.“

Toto zaujímavé rokovanie tak roznietilo mysle jeho poslucháčov, že sa nemohli zdržať, aby znova neprehovárali oslabnutého Krutohlava na ďalšie rozjímanie o takej dôležitej veci.

Masa jadra vlasatíc

„O niečo hustejšie sa zdá byť jadro,“ začal po chvíli rozkladať Krutohlav, „čo sa dá poznať podľa zvlášť lesklého svetla. Niektorí vraj cezeň aj hviezdy spozorovali, čo by ale na veľkú riedkosť povetrnej látky ukazovalo. Tieto názory sú neisté, a tak vám radšej poviem:

O vlasatici z roku 1770

Je to jedna z tých vlasatíc, ktorá preukazovala lahodnú hustotu látky. Spočiatku nemala veľmi výstredný (excentrický) obeh, čiže za päť a pol roka sa jedenkrát skrútila okolo Slnka. Ale čo sa stalo; toto počtovanie bolo také mylné, že sa po r. 1770 nezjavovala, hoci sa mala každého päť a pol roka zjaviť. Kde tu a akú príčinu hľadať? Nakoniec sa vypočítalo a dosvedčilo, že keď sa veľmi priblížila k Perúnovi (r. 1776), jej pôvodný obeh sa veľmi skrátil. Boli by sme ju opäť uzreli v marci r. 1776, keby nám spolu so Slnkom nebola ostala nad temenom. Keď sa r. 1779 vracala od Slnka, zase druhý raz sa dostala k Perúnovi, znovu sa jej obeh veľmi zmenil, stal sa veľmi excentrickým a blížil sa k obehu známemu z r. 1770. Tak sa stalo, že ju už viac nemôžeme uvidieť. Keď sa tak k Perúnovi blízko vtárala a dvakrát sa medzi štyrmi Perúnovými mesiacmi predrala, bola by tu, pravdaže, ich obeh pobúrila, keby jej látka nebola bývala taká chatrná. Tak táto blúdnica sa r. 1770 priblížila aj k našej Zemi, ako doteraz žiadna iná, lebo jej najväčšia blízkosť mala len tristošesťdesiatosem priemerov Zeme, čiže ako keby bol Mesiac šesťkrát ďalej od Zeme vzdialený. Keby bola mala takú veľkú látku ako naša Zem, bola by nám predĺžila leto o dve hodiny a päťdesiattri minút. A keďže sa náš rok od tohoto času nepremenil ani o dve sekundy, je jasné, že jej látka neobnáša ani päťtisícu čiastku Zeme.

Vlasatice so známym obežným časom

Z mnohých vlasatíc zatiaľ len štyri takéto poznáme:

Všetky tieto nám známe vlasatice patria k slnečnej sústave a kolotia sa vždy medzi obežnicami, vyjmúc prvé dve, ktorých čiary siahajú ďaleko do priestoru nebeského. Pravdaže zdá sa, že okrem týchto aj iné sa už určili. Tak vlasatica z roku 1264 sa zdá totožná s vlasaticou z r. 1556. Kým sa ale viac nezistí, odstúpme aj my od týchto neistôt a pozrime si

Táto podivná vlasatica sa vyznačuje zvláštnymi vlastnosťami, aké inde viac nenájdeme. Je jediná z tých, ktoré sú pri svojom dlhotrvajúcom obehu spoznané a ktorá sa k nám tak často prinavrátila. Môžeme ju s istotou sledovať až do polovice 15. storočia a s určitou pravdepodobnosťou až po prvé roky narodenia Spasiteľa. Okrem toho je ona aj jednou z najväčších a najväčšmi do očí padajúca. Ona je tá, ktorú ľudia mohli predpovedať a šťastne aj predpovedali; ona je tá, ktorá nám poskytla látku, aby sme sa mohli o nich bližšie poučiť. Práve preto, že si vydobyla také veľké zásluhy, aj my ju obšírne opíšeme.

Čas obehu, os, rýchlosť a vzdialenosť

Slnko obehne raz za sedemdesiatpäť až sedemdesiatšesť rokov. Veľká os jej obehu je takmer osemnásťkrát väčšia ako Zeme, čiže obežná čiara obnáša 744 miliónov míľ. Menšia os vynáša 380 miliónov míľ. Keď sa najväčšmi priblíži k Slnku, je od neho vzdialená len na polovicu vzdialenosti Zeme; keď zase je od Slnka najvzdialenejšia, je ešte raz taká vzdialená ako Urán od Slnka. Po svojej obežnej čiare sa pohybuje opačným smerom ako obežnice, čiže od východu na západ.

Čo sa týka jej rýchlosti, táto je rozdielna a závisí od Slnka. Keď je blízko k Slnku, preletí každú hodinu 59 500 míľ a štyrikrát skôr sa kolotá ako Zem; keď je od Slnka najvzdialenejšia, prejde za hodinu len 980 míľ zeme a asi pätnásťkrát pomenšie sa krúti ako Zem.

Čo však má v sebe výborné, to kotví v tom, že pre svoju obežnú čiaru sa nikdy nemôže k našej Zemi veľmi priblížiť. Aj v najpriaznivejšom čase bude od Zeme vzdialená mnoho miliónov míľ, ale Bielova vlasatica sa už svojimi obežnými čiarami priblížila raz k našej Zemi na tritisíc míľ. To sa stalo roku 1832. Táto záležitosť prináša so sebou to, že sa ani v budúcnosti nemáme čo báť Halleyovej vlasatice, a preto strach niektorých, že by sa mohla stať Zemi nebezpečnou, je bezdôvodný.

Ak sa od roku 1456, keď bola určená, odpočítajú roky jej obežnej čiary záležiace zo 75 — 76 rokov, potom sa dá ľahko vypátrať zo záznamov dejepiscov, kedy sa zjavila. Tak r. 130 pred nar. Kr. P. sa ukázala vlasatica nesmiernej veľkosti, ako o tom svedčí Justinius. Iné zjavenie padá na r. 323 po nar. Kr. P., a tak pätoro zjavení nebolo pozorovaných, ktoré medzi tieto roky spadajú. Jej tretie zjavenie spadá na rok 399, o sedemdesiatšesť rokov neskôr, a že vraj strašlivo vyzerala. Štvrtý raz bola spozorovaná r. 574 a potom r. 930. Šieste známe zjavenie padá na rok 1005, potom 1080, 1155, 1231, 1305, 1379 atď.

Neskoršie zaručené zjavenia Halleyovej vlasatice

Prvé zjavenie. Ono padá na rok 1456, keď rovnako vzdialená od Slnka aj od Zeme sa utešene skvela. Jej chvost bol 60° dlhý a jeho koniec vyzeral ako páví chvost. Spočiatku ju bolo vidieť len ráno; neskôr ale — keď predtým celkom zmizla — zase len večerom, a preto si mnohí mysleli, že sa dve vlasatice zjavujú. Skúmatelia ale prejavili názor, že ju nebolo vidieť len pre svetlo Slnka.

Druhé zjavenie. Padlo na r. 1531. Teraz už nebola takej veľkej krásy a aj Európa sa nebúrila. Teraz ju lepšie pozoroval Peter Bienevitz^[119] v Ingolstadte a bol prvý, ktorý vyslovil názor, že chvost vlasatíc je odvrátený od Slnka. Aj teraz sa len ráno a potom večer zjavovala.

Tretíkrát sa zjavila r. 1607 a jej výzor mal veľkú podobnosť s r. 1835.

Štvrtýkrát padá na r. 1682. Tak Halley,^[120] Newtonov spolučasník bol prvý, ktorý niekoľkokrát zjavenú vlasaticu vyhlásil za totožnú.

Piate zjavenie bolo r. 1759. Posledný raz sme ju videli r. 1835.

„Toto je posledná vlasatica, o ktorej sme poučení. Biel^[121] bol rakúsky oficier, ktorý podľa neho nazvanú vlasaticu spozoroval 28. februára r. 1826 v Josephstadte^[122] v Čechách a aj ju určil. Jej obeh okolo Slnka určil na šesť rokov a dvestosedemdesiat dní. Najväčšia vzdialenosť od Slnka je 6,26 a najmenšia 0,94 zemských priemerov.

Tak ako predchádzajúca, aj táto bola pozorovaná už r. 1772 a r. 1805, ale nie určená. Dosiaľ sa zjavuje ako malá, okrúhla, bledo svietiaca hmla bez chvosta so svetlejšou bodkou v strede. Priemer tejto hmly je 9,460 míľ zeme, čiže päť a pol priemerov Zeme; naproti tomu jej jadro obnáša ledva dvadsať míľ z tohoto priemeru. Posledný raz sa hlásila r. 1832 a prejavila sa aj r. 1838.“

O nebezpečnej polohe obežnej čiary tejto vlasatice

„Ale pozorujte teraz, bratia, čo môže raz so Zemou vykonať. Čujte:

Obežné dráhy napr. Perúna a Zeme sú tak náležite vymerané a idú tak pravidelne, že sa nikdy nemôžu pomýliť, iba ak v tom páde, keby boli inými neznámymi telesami z čiary vyhodené. To isté platí aj o väčšine čiar vlasatíc, či už vo vzťahu k sebe, alebo k obežniciam. Ešte pred niekoľkými rokmi sa nevedelo o tom, že by jedna čiara napr. vlasatice alebo obežnice mohla prejsť rovno cez inú čiaru, čiže že by sa jej mohla dotknúť. Toto platí o Enkeho vlasatici,^[123] ktorá často prechádza cez obežnú čiaru Dobropána, a nebude preto divu, keď sa raz dovedna zdrvia. Mnohí z našincov si žiadajú čo najskôr vidieť túto galamitu. Čo sa týka Bielovej vlasatice, to isté platí aj o jej vzťahu k našej Zemi, a to takým spôsobom, že sa raz môže k Zemi veľmi priblížiť, ba že čiara jednej má s druhou takmer spolu spadať.^[124] Keď sa teda dakedy prihodí, že sa vo svojich čiarach zídu, neomylne sa spolu trafia a následky takéhoto konfliktu istotne nebudú pre nás milostivé. Ale takéto pobúrenie sa nemusí prihodiť len s našou Zemou, ale aj s Bieleho a Enkeho vlasaticou. Aby sme sa o tejto veci lepšie presvedčili, poviem vám:

Až do roku 1815 sa mohol určiť návrat len u Halleyovej vlasatice. Ale 6. marca toho roku objavil Olber^[125] novú, hoc aj malú vlasaticu, vynikajúcu tým, že napriek jej maličkosti jej beh trvá sedemdesiatpäť rokov, a tak sa dá uvidieť zase len roku 1887. Jej najväčšia vzdialenosť od Slnka je 33,98 a najmenšia 1,22 polovice priemeru Zeme. Jej beh smeruje od západu k východu. Jej obežná dráha je k Zemi postavená tak, že sa k nej nikdy priblížiť a nám uškodiť nemôže.

Spoznal ju roku 1818 Pons, ale Enke bol prvý, ktorý určil jej obeh na tri roky a stopätnásť dní. Bola pozorovaná už v rokoch 1786, 1795 a 1805, ale nebola určená. Jej najväčšia vzdialenosť od Slnka je 4,07, najmenšia 0,33 polovice priemeru Zeme. Točí sa ako obežnica. Táto vlasatica je drobná, ledaskvelá, podoby priokrúhlej, bez značného chvosta. Aj ona sa niekedy priblíži k Zemi, ale nemôže sa s ňou udrieť, a preto nám nebude nikdy nebezpečná.

Nakoniec vám, bračekovci, už iné nepoviem, len že Enke vyskúmal a určil, že jej obežná čiara okolo Slnka sa vždy zmenšuje a podľa neho raz do Slnka padne. O tom ale potom! A tak prestávam o nej rokovať a prechádzam na Bielovu vlasaticu.

„Len aby sme my alebo najmä a radšej naši postupníci^[126] na svete nesčernali na Bielovu vlasaticu,“ začal Krutohlav hlavou krútiť, a to tak silne, ako to jeho spolubratia už dávno nepozorovali. Nato sa všetci zoskupili, hlavu na jedno miesto postrkali a začali s klopotným srdcom počúvať Krutohlavove slová o Bielej vlasatici, ktorá mala čierňavu na Zem dovliecť. Nato počal Krutohlav hlasne vykladať nasledujúce pamätné veci:

O veľkom priblížení sa Bielovej vlasatice k našej Zemi r. 1832

„Darmo budeme rozumkovať, že by sa naša Zem nemala od nej báť; ba práve nie je nemožné, že sa Bielova vlasatica so Zemou statočne rypnúť môže, a tak je naším interesom obhliadnuť ju bližšie.

Táto fatálna vlasatica sa už r. 1826 tak veľmi priblížila k obežnej čiare Zeme, že len asi dvakrát tak ďaleko frnela ako Mesiac a Zem. Ale 29. októbra 1832 bolo trinásťkrát bližšie k obežnej čiare Zeme alebo Mesiaca a možná vec je, že ešte aj bližšie, lebo jej prvky (elementa) nie sú ešte dokonale určené. Od obežnej čiary Zeme — ale nie od samej Zeme — bola našťastie vzdialená vyše trinásť miliónov míľ a skôr ako by Zem bola sem dobehla, ona ju už dávno zanechala. Tento konflikt — a to platí aj o budúcnosti — sa môže stať len koncom novembra. Že sme sa vtedy nemali tak strachovať, ako sme sa strachovali, naučila nás budúcnosť.

Náraz Zeme s touto vlasaticou, a to si pamätajte, môže sa uskutočniť len vtedy, keď sa vlasatica v posledné decembrové dni najväčšmi priblíži k Slnku. Toto sa v tomto storočí nestane, ale len v budúcom, a to r. 1933 a r. 2115 — 26. decembra. Ale ešte aj tu je otázka, či sa jej beh nepremení, alebo či sa vlasatica so Zemou práve na obežnej čiare zrazí, alebo či bude tak, ako sa stalo r. 1832, že vlasatica Zem predbehne.

Keby aj k akémusi úderu jednej s druhou prišlo, tak vlasatica je v prvkoch len parám a našim oblakom podobná, jej jadro je drobné a nemáme sa čo obávať ani od chvosta, lebo celkom chýba.“

„Veď my to už nedožijeme,“ povedal Roháč.

„Nikdy roku 1933,“ priložil Slavata.

„Čo je nás po tom,“ vravel sebecky Vrtoš, „pre nás môžu vtedy žijúci aj zomrieť.“

„Hm!“ zakrútil hlavou Krutohlav. „A vaše deti, v ktorých budete žiť nekonečne, to vám neleží na srdci — vy planí sebci, či biedne zahynú?“

Krutohlav prednáša predôležitý predmet o tom, čoho vôbec sa má Zem od vlasatíc obávať

„Aj keby sme sa Bielovej vôbec nebáli, zavdáva sa nám otázka, čo máme a môžeme očakávať od iných vlasatíc. Ich počet je veľký — ako sme už hore videli — a behajú rozličným smerom okolo Zeme. Či je snáď nemožné, že by sa niektorá otrela o Zem, spustošila nás a do končín nebeských s nami zaletela? V tom páde, a to nemôžem zatajiť, keby mala Zemi podobné tvrdé a značné jadro a keby sa udreli šikmo, pravdaže by nás musel stihnúť strašný osud.“

Nato začalo byť všetkým úzko. Krutohlav ale takto ďalej pokračoval: „Čujme teda Laplacea,^[127] najväčšieho meriča^[128] našich čias, čo vraví o údere Zeme s vlasaticou.

Tak ako predtým, aj dnes bolo zjavenie vlasatice považované za osudné. Najmä dnes povstala tá starosť, čo by to asi s nami spraviť mohlo, ak by sa niektorá z mnohých okolo Zeme sa kolotajúcich vlasatíc o Zem udrela. Pravdou je, že keby sa os našej Zeme úderom premenila, následky takéhoto nárazu sa dajú ľahko vypočítať. Najprv by sa premenila dĺžka dní; vody, jazerá a moria by svoje brehy zanechali a rýchlo by sa prispôsobili novému ekvátoru; väčšina ľudí a zvierat by sa v tejto potope utopila alebo od seku, ktorý Zem dostala, by zahynuli, celé rody zvierat by vykapali atď. Slovom, všetky znaky ľudského bytu by naraz zmizli.

Pravdaže, tento obraz je temný, ale aj pravdivý,“ začal ďalej vykladať Krutohlav. „Kto by z nás už nebol spozoroval, že keď sedí na tuho bežiacom voze a keď kone razom zastavia, človeka dopredu trhne. A to čím bude väčšia rýchlosť, tým väčšmi. To isté by sme skúsili aj vtedy, keby sme sa stretli s vlasaticou. My na našej Zemi sa ozaj podobáme takmer vozu a cestujeme okolo Slnka takou rýchlosťou, že za hodinu zabehneme 17 000 míľ, a teda stodvadsaťkrát viac ako guľa vystrelená z dela. Keby sa naša Zem udrela s vlasaticou, naše domy, záhrady, vrchy, sklady, slovom, všetko a všetci by boli hodení ta, na udretý bod. Tak by sa aj more, vystúpiac z brehov, ponáhľalo, naše najvyššie Tatry vlnami zakrylo a my by sme všetci tam utonuli. Môžete si, bračekovci, takúto katastrofu predstaviť!“ Tu všetci zanemeli a obdivovali byt svojho nebezpečenstva.

Dôvody proti starostiam a obavám

„Už ste sa celkom nastráchali a obledli, ale povážte aj to, že — ako som hore spomenul — vlasatice a aj ich jadrá sa len našim parám a oblakom podobajú,“ pokračuje Krutohlav v rozkladaní. „Keď povážite teda to, že by sa rezli o Zem, potom by aj účinok musel byť lahodný. K tomu dodávam aj to, že všetky vlasatice sa veľmi rýchle kolotajú, a keby sa aj niektorá priblížila k Zemi, pre svoju rýchlosť by sa len niekoľko hodín bavila v blízkosti Zeme, a tak aj trvanie priťahujúcej moci by bolo len krátke.“

Krutohlav vyhľadáva staré domnienky o vlasaticiach

„Už tým, že starí nepoznali vlasatice, aj ich domnienky o nich budú rozdielne. Predostriem vám niektoré z nich, aj to len tie najhlavnejšie:

Plinius predpokladá dvanásť rodín vlasatíc, od ktorých každá dostala svoje vlastnosti. Tak tie, ktoré sú zaopatrené hrivami, majú vraj strmo lietať; lancovité majú vždy bledo vyzerať; vlasom podobné sa majú najďalej zjavovať a pod.

Aristoteles ich podelil na bradaté a chvostnaté.

Plutarch^[129] ich nepovažoval za žiadne telesá, ale len za odlesk slnečných papršlekov.

Počiatkom 17. storočia, keď sa spozorovali baky na Slnku, považovali sa vlasatice za výpary Slnka. Tak Hevel v Gdansku^[130] ich vyhlásil za výpary obežníc. Kepler ich považoval za potvory, za akési veľryby ktoré tam v priestore nebeskom lietajú. Iní hovorili, že sú to nákazlivé pary. Väčšina ich považovala za prorokov nešťastia. Veril tomu aj Cicero,^[131] Seneca, Plinius, Riccioli a mnohí ďalší.

Žeby vlasatice mali akýsi vplyv na temperatúru, počasie a čistotu povetria, to sú daromné rozkladačky. Ako je to s epidémiami, poznačím len krátko:

Roku 542 sa začala epidémia, ktorá trvala päťdesiat rokov, ale za celý čas nebolo vlasaticu vidieť.

Roku 717 panoval na východe mor a len v Carihrade zomrelo 300 000 ľudí. O vlasatici nebolo ale ani slychu.

Roku 990 zúril prvýkrát v Európe svätý oheň, končiaci sa skoro brandom.^[132] Vtedy sa len dve vlasatice, aj to neskôr, spozorovali.

Roku 1092 mreli ľudia celých päť rokov. Krajiny stratili polovicu národa, inde celkom vymreli. Tak v Antiochii^[133] vymreli skoro celkom a z vojska tu bytujúceho zomrelo 200 000. Väčšie vlasatice však bolo vidieť len r. 1071 a r. 1097.

Roku 1310 panoval za sedem rokov mor. V Štrasburgu zomrelo 13 000, v Bazilei 14 000, v Mainzi 16 000, v Kolíne 30 000; väčšia vlasatica bola ale videná len roku 1305.

Roku 1347 panovala čierna nemoc.^[134] Tak v Gaze vymrelo za mesiac 22 000 ľudí. Bagdad a Damašek vymreli celkom. V Londýne 80 000, v Lübecku zomrelo za jednu noc 1600, vo Viedni po tri mesiace každý deň 700 až 800 a raz 1400 ľudí. Vtedy zomreli i cisári: Andronicus,^[135] Alfonz XI.^[136] v Španielsku, Johanna v Portugalsku, cár Ivanovič s bratom a so siedmimi deťmi. Tento mor panoval päť rokov. Vlasatice sa zjavili r. 1347 a r. 1351.

Roku 1356 zase vypukla čierna nemoc, trvala tiež päť rokov a ešte väčšmi zúrila. Tak v Taliansku ostalo z 1000 ľudí len sto. V Kolíne zomrelo 20 000, v Avignone 17 000 a medzi nimi päť kardinálov a sto biskupov, práve keď držali konzílium, a ani jeden nepochovaný, na cestu vyhodený nebol; ale o vlasatici v tom čase nie je ani zmienka.

Roku 1367 znova vypukla čierna nemoc a zúrila až do r. 1374 v podobe bláznivého tanca, po ktorom sa chorému roztrhlo brucho. Tu sa všetko porúčalo na kláštory, až bol vydaný zvláštny rozkaz, že sa nesmie porúčať. Už sa zdalo, že všetko človečenstvo vykape; vlasatice sa však nezjavili.

To isté platí aj o cholere, ktorá nás veru statočne začína navštevovať — ako tohoto roku 1855 — ale o kométe sme ani neslýchali.“

Krutohlav završuje pojednanie o vlasaticiach, keď sa ešte o obyvateľoch vlasatíc zmieňuje

„Pevne veríme, že všetko je tvormi obývané, teda akože by vlasatice, veľkosťou aj počtom znamenité, mali ostať prázdne? Už čiastky ich prvkov ukazujú na to, že tieto tvory budú rozdielne od tých, čo sú na obežniciach. Aké by mali byť — nevieme. My by sme tam istotne neobžili, lebo tam musí prepanovať najväčšia pálčivosť a najväčšia zima. Tak horúčosť vlasatice z r. 1680, keď sa priblížila k Slnku, bola 260 000-krát väčšia ako horúčosť nášho Slnka na Zemi a prevyšovala dvetisíckrát pálčivosť za biela liateho železa. Keď sa vzdiali od Slnka, potom prepanuje taká veľká zima, že by aj naša Zem bola ľadu podobná. Akéže to tvory musia byť, ktoré sa v náhlosti musia obrátiť na popol? A ako môžu hľadieť do najtemnejšej noci, keď sa vzdialila od Slnka?“

S týmito slovami zavrel Krutohlav ozrutnú knihu a všetci ostatní hlboko vzdychli.

Koniec