E-mail (povinné):

Stiahnite si Hviezdovedu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Reuss:
Hviezdoveda

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Martin Droppa, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Karol Šefranko, Jaroslav Merényi, Katarína Maljarová, Simona Veselková, Ivana Černecká, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov

Zem

Nikdy, čo svet svetom stojí, nebolo také veľké pomätenie zmyslov, ako keď Krutohlav zakrútil hlavou, aby udusil podnety svojich vrstovníkov. Táto jeho námaha ale nestála za nič, lebo nebolo muža, ženy, dieťaťa a bohvie koho, kto by nebol rebríky, dosky, klince atď. nosil a do Gerlachova odvláčal.

„Ale, ľudia boží! Čože myslíte? Či to súdny deň, a či čo? Veď taký hrmot, škrek a rek, ryk a vik nebolo ani za potopy sveta počuť. Čo ste si namysleli?“

„Mlč, žena!“ odpovie Hnevoš, „my všetci sa navzdory názoru majstra nášho Krutohlava musíme dostať na vrchol Gerlachu, aby sme odtiaľ svet poobhliadali.“

„Ale, mužíčku drahý, majže útrpnosť so sebou i so mnou, veď tam sa živá duša dostať nemôže.“

Na tieto slová uchytil Hnevoš rebrík a cvalom ho pod gerlachovský kotol pristavil. Jeho žena ho zase kárala a veľmi sa hnevala: „Ale, pre živého boha, čože tam chcete?“

Hnevoš dlhý čas mlčal, potom ale vyriekol:

„Od majstra sa chcem učiť. Ty tu ostaneš dolu pri deťoch, ale ja poleziem hore po rebríku na to miesto, kde Krutohlav, náš majster, chce o svete rozprávať.“

Žena sa začervenala a videla, že nezdolá plápol, ktorý sa stále väčšmi v hrudi jej muža rozmáhal. Poddala sa osudu a vliekla za Hnevošom ozrutný rebrík, aby mu pomáhala lepšie ho upevniť. Nato sa Hnevoš naň hodil a liezol hore, až kým sa nedostal do kotla, kde ho všetci jeho vrstovníci privítali hlasným a jasavým rykom, lebo badali, že sa od svojej peknej Libušky tak ľahko neoslobodí.

Tu Krutohlav zakrútil hlavou, podoprel sa o balvan, ktorého sa dovtedy nikdy živá človečia duša nedotkla, našklbal si šater a hôľne zvončeky, zapol ich na širák a v hlbokosti mysle pohrúžený, pozerajúc do priestorov sveta rozsiahleho Slovenska a Haliče, takto začal rozkladať:

„Všetko je márnosť,“ a pri týchto slovách, ako začal ústa otvárať, aj dych poslucháčov utíchol, tak nábožne ho počúvali. „Čo sme my, ľudia na Zemi, čo tento končiar Gerlachu proti Ghaulágiri? Čo španielsky Vinný vrch[150] proti nám? Svetská strata!“

„Mojžiš,“ vykríkol Hledoš.

„Mlč,“ zamrmlal Jedoš, „počúvaj majstra, aby o Novej zemi,[151] o Obe, o Madeire, o Ohiu, o Kalifornii, o Wane,[152] o Ontariu, o Sveaborgu, o Dangö, a keď sa ti nepáči, aj o Nasraji,[153] Miglési[154] pri Teplici pohovoril, a keď aj to nie, potom aspoň o pamätnom Olbríne v Ľubeníku; a nakoniec, keď sa ti aj to znepáči, nechaj majstra o Kristínke rokovať.“

„Ticho,“ zblékol roztatárený Tichoň.

Nato nastalo ticho a Krutohlav začal ďalej rozkladať.

„Čujte ďalej,“ počne Krutohlav znova.

„Čujme, čujme,“ a všetci už mlčali.

„Keď sme tak všetci pohromade, dajú sa rozoznať dve veci — my a svet. Či si myslíte, že to nie sú rozdielne veci? Pozrite sa len na seba a pozrite na okolitý svet. Nie sú medzi vami a ním (svetom) veľmi prirodzené rozdiely? Nemyslite si ale, že my môžeme byť od sveta celkom a dokonale oddelení. Verte mi, že sme jedno. Ale duša človeka je tak usporiadaná, že len postupne pochopí pojem. Človeku sa všetko musí rozložiť. Viete, čo je to lučba (chémia); a tak aj náš rozum chápe všetko lučbársky.“

„Čo?“ zamrmlal Hnidoš.

„Pravdaže,“ odpovedal Jedoš, „niet rozumu bez bodiek (punkta) a vôbec, všetky doterajšie dušoslovia[155] (filozofie) nestoja ani za smrk tabaku.“

„Netárajte,“ zarehoce sa Vadoš, „lepšie by bolo majstra počúvať, aby nám o predmete rozkladal.“

„Tak je,“ zavolal Kakosť z Umrlej Lehoty.[156]

„Ticho,“ zamrmlal Hlásač, „počúvajte radšej slová rovnohlavého majstra.“

Nato všetci zamĺkli, Krutohlav zoberúc tabačnicu, si zasmrkal, pričom sa mu kýchlo, a takto začal ďalej rozprávať:

„Pre vaše daromné namáhanie nemôžem prísť k slovu. Už som vám povedal, že márnosť svetská jestvuje. Amen. Počúvajte teda ďalej. Stadiaľto vidíte Halič až po Krakov,“ ale ani jeden z nich to ďalekohľadmi nemohol uvidieť.

„Bračekovci!“ odpovie mrzuto Krutohlav, „nechajte to. Tu pod nohami máme Kráľovu hoľu.“

„Kde?“ odpovedá Pochyba. Všetci hľadeli, a nevideli nič, len chmúrinu.

„Tak je — ostane! A či nevidíte Tokajský vrch a Nagyszál?[157]

„Áno,“ a v tej chvíli zapadlo slnko.

„Amen.“ A keď sa Krutohlav oprel o balvan, vtom sa zmlela skala na 7594 stôp dolu a rachot náramný po nej ostal.

O dosť dlhú chvíľu, keď celá spoločnosť po tomto nezhodnom výjave k sebe prišla, dal sa Krutohlav ďalej vykladať:

„Chcete sa poučiť o takých veciach, ktoré sú každodenné, ale práve preto málo alebo zriedka do očí hľadiacich padajúce. Prebývate na tomto okolí a nepoznáte ani ten kus hliny, ani toho železa; nechápete, čo je rastlina, neviete, čo je drevo, slovom, sami neviete, čo okolo vás máte, a vlastne, čo ste sami. Preto veci týmto podobné vám radšej obšírnejšie vysvetlím, aj keď to, čo sú telesá, človek nikdy nespozná, kým človekom ostane.“

„Čo,“ prehovorí Mudroš, „to už len nikto nezatají, že by som nevedel, čo je drevo alebo kov?“

„Pravdaže, rozpoznáš jedno od druhého, ale odkiaľ sa kovová alebo drevená látka vzala, z čoho záleží, to jedine sám boh vie,“ odvetil mu Bystroš.

„Tak je,“ začal ďalej Krutohlav, „to sa nikdy nedozvieme. A práve preto sa nechcem ani do chémie, ani do alchýmie púšťať — to nechajme novým a starým spytateľom[158] prírody; môj predmet kotví hlavne v tom, že vám pohovorím, ako ste ma požiadali, len o vonkajšku, o rozdieloch, ktoré sa nám na tejto Zemi poskytujú. A keď boh zdravia a sily popraje, ešte vás aj s inými telesami nášho sveta obšírnejšie oboznámim. Z toho vidíte, že nateraz hodlám rokovať len o Zemi, na ktorej prebývame a o ktorej predsa veľmi málo vieme. Myslím a mám pevnú nádej, že mi tak ako aj doteraz, keď nás zachvátilo akési nešťastie, zostanete, bračekovci, v skúškach nápomocní. To vyžaduje moje a vaše blaho.“

Tak ako naša vlaňajšia cesta sa krútila okolo Novej Zemle, okolo Kartága, okolo nosa Kriváňa atď., tak ako driapanie a škriabanie sa rebríčkami hore do tohoto kotla sa len s namáhaním pošťastilo, rovnako aj rozlúštenie nasledujúceho predmetu bude spojené s takými veľkými ťažkosťami; ale v porovnaní s výsledkom tieto ťažkosti zakapú.

„No ale, prosím, majstre,“ počne Pochyba prednášať, „už som toľkokrát počul, že chcete o Zemi rozkladať, ale čo vlastne by ste chceli povedať, keď som zo Zeme videl už takmer väčšinu, videl som vrchy a doly, obce a mestá, potoky a jazerá, obyčaje a zvyky. Nu teda, čo viacej o Zemi! Vidíme, že Slnko pečie, že Mesiac sa okolo nás kolotá, že hviezdy nám vychádzajú a zapadajú, že po jari leto, po lete jeseň a zima nastupuje. Považujem za márnu vec prednášať niečo o tom, o čom všetci dokonale vieme.“

Na tieto slová sa Krutohlav zamraštil, najmä keď si pomyslel, že pre svoje večné pochybovanie nielen vo vedách, ale aj v názoroch celkom zaostal.

Nato ostatní, keď spozorovali Krutohlavovu nechuť a zbadali aj to, že od predmetu odstane, neľútostne dorážali na Pochybu, kárajúc ho, že bol taký ošemetný.

Nakoniec po dlhom prosení majstra uprosili, aby im svoje názory o Zemi predsa len predniesol: osanoval sa urobiť ich prosbe zadosť.

„Počúvajte teda, a obzvlášť ty, večná Pochyba, uč sa, čo nevieš a čo by si už dávno mal vedieť. Pozorujte všetky moje slová a pilne posudzujte, čo vám prednesiem.“ Nato sa Krutohlav oprel o okrúhly balvan a začal rozkladať.

I. Tvárnosť Zeme

Prvé výjavy na oblohe sveta a na Zemi

„Tak ako sme pred rokom pozorovali z balóna, že všade pod nami sa nám prejavovala okrúhla plocha Zeme, tak aj teraz z tejto výšiny jadrne uzriete, kamkoľvek a na ktorúkoľvek stranu sveta — či na východ, či na západ, či na sever, či na juh — oči obrátite, nekonečnú rovinu tu a tam vrchmi, dolami a horami posiatu.“

„Pravda, tak je,“ odvetia niektorí, keď sa všetci na všetky strany poohliadali, „tak je, je to rovina,“ a doložili, že táto plocha (terč) je všade od nás v rovnakej vzdialenosti zaokrúhlená ako koleso.

„Pravda je,“ zamieša sa do reči Lenoš, „že doteraz som to nespozoroval, to je ozaj podivné; a hľa, nebesá — nad nami najvyššie — túto plochu na krajoch zo všetkých strán celkom zakrývajú.“

„Na mori vám to z lode ešte zreteľnejšie do očí padne, keďže jediná rovná plocha je zakrytá nadmutou nebeskou oblohou a Mesiac, ako aj Slnko z mora vychádzajú a doň zapadajú.“

„Aj, nie je to inak,“ preriekne Sprostoš a pretrhne Krutohlavovi reč. „Keď som po mori do Senegalu a Gambie putoval, všade som videl oblohu nad nami rozostretú a kdekoľvek sme šli, všade sme sa do tých ďalekých končín len po rovine mora ponáhľali.“

„A ja, keď som z Pešti do Oršova[159] putoval,“ skočí mu do reči Hlupoš, „všade sa mi rovnaká rovina zeme ukazovala, a preto podľa môjho názoru a presvedčenia naša Zem musí predstavovať rozsiahlu nekonečnú rovinu.“

„Ja si to tiež myslím,“ ozval sa nato Tarandák, „a daromné sú reči tých, ktorí myslia, že by Zem bola ako ozrutná guľa. Veď sme sa o tom so Sprostošom a Hlupošom dobre presvedčili. A kto tomu neverí, nech probuje putovať, a verte mi, že sa každý o tom dokonale presvedčí.“

Na tieto slová sa niektorí usmievali, iní s otvorenými gambami nábožne počúvali tieto domnienky, len Krutohlav si odpľul a slinou odvalil desať a pol siahový kameň, ktorý sa s rachotom v doline zastavil.

Či je Zem rovná a niečím podopretá

„Stavil by som sa dve ku jednej, že Zem je nekonečná rovina, a teda že aj na niečom leží; čím väčšmi o veci rozmýšľam, tým väčšmi tomu verím,“ odpovedal Hniloš.

Na takéto rozumkovanie povstali medzi mnohými veľké hádky, ktoré by sa boli iste smiešne skončili, keby Krutohlav nebol začal vec takto rozlušťovať: „Či je Zem rovina na niečom ležiaca, o tom sa môžete presvedčiť, keď uvážite nasledujúce výjavy Zeme.“ Všetko utíchlo a počúvalo. „Keď je Zem nekonečná rovina, ktorej koniec sa nikdy nenájde, a o niečo sa podopiera, alebo na niečom leží, potom mi odpovedzte, či Slnko a Mesiac, ktoré nám vychádzajú a zapadajú, sú tie isté telesá, alebo nie?“

„Pravdaže, Mesiac a Slnko sú tie isté, ktoré sa včera na oblohe ukázali,“ vykríkli všetci, len Pochyba začal pochybovať, hoci skoro nato boli jeho dôvody vyvrátené.

„Keď tomu veríte — čo inak ani nemôže byť — potom povstane ďalšia otázka. Keď teda Zem je rovina, ktorá na niečom leží, prečo nám Slnko každý deň vychádza z kraja Zeme a prečo za jej kraj zase zapadá? Je prirodzené, že ak by na niečom ležala, Slnko by nemohlo prejsť cez podporu Zeme a nemohlo by nám ani vychodiť, ani zachodiť. Vravte Sprostoš, Hlupoš a Tarandák!“ oslovil ich Krutohlav.

„Je možné,“ odpovie Hlupoš, „že pre Slnko a Mesiac sú v podpore nechané akési diery, ktorými v noci prechádzajú.“ Tomu sa väčšina veľmi rozosmiala a Hlupoša už aj za sprostáka vyhlásila. Ale Hlupoš sa pevne staval a nechcel ustúpiť od svojho názoru, že v podstate Zeme sa naskutku nachádzajú diery pre Slnko a Mesiac.

Nato nasledoval zase náramný ryk. Hlupošovi aj Sprostoš a Tarandoš svedčili.

„No dobre teda,“ povstal zase Krutohlav, keď sa spolok utíšil. „Keď vy dieram veríte, tak mi povedzte, prečo nám každý deň vychádzajú a zapadajú miliardy hviezd, či aj tieto všetky budú mať v podstate Zeme zvláštne diery?“

„Tak neviem, či by tá podstata nemala predstavovať len jednu dieru a či by toľko hviezd stačilo pohybovať sa jedine pod Zemou a nezbiť sa do jednej masy,“ zakričal Mudroš a omámil predošlých.

Aj Hlupák, aj Sprostoš, obzvlášť ale Tarandák, zdráhali sa, pomätení, odpovedať niečo na také zjavné javy v prírode — vlastne nevedeli, čo a ako majú odpovedať.

„Vidím a pozorujem, že vám aj na takých pravdivých dôvodoch málo záleží. Odpovedzte teda, na čomže podstata alebo držadlo Zeme odpočíva, čiže aby ste mi rozumeli, na čom sa Zem udržuje?“ preriekol Krutohlav.

„Podistým je kolíkmi a brvnami podopretá,“ vyskočí Chytroš.

„Ba nie,“ odpovie vtipne Radoš, „reťazami je opútaná.“

„Dobre, dobre,“ preriekne Mudroš, „ale na čomže budú spočívať brvná a o čo budú reťaze ulapené? Povedzte!“

„No, to je pravda, aj pri všetkých Hlupákoch a Tarandákoch by človek musel prísť na tú myšlienku, že Zem je ulapená o nohy Nepochopiteľného.“

„Nerúhajte sa svätému Nepochopiteľnému,“ zamrmlal ostro Krutohlav. Odporníci, nemajúc teda nijakých dôkazov o Zemi, hanebne zamĺkli.

Krutohlav pokračuje ďalej v predmete

„Z toho všetkého nasleduje len to,“ začne Krutohlav ďalej vykladať, „že keď Slnko, Mesiac a miliardy hviezd okolo našej Zeme kolotajú, čiže zapadajú a vychádzajú, naša Zem nemôže byť nekonečnou rovinou, ale musí byť — aj keď je hocijaká rozsiahla a veľká — niekde vo svojej veľkosti obmedzená. Verte tomu.“

„Istotne,“ vykríkli všetci.

„No tak poďme ďalej,“ vraví Krutohlav. „Keď teda nemôžeme dopustiť nekonečnú rovinu, ale musíme dopustiť obmedzenú veľkosť Zeme, z toho prirodzene nasleduje, že naša Zem slobodne v priestore sveta trnie. Povedzte ešte raz, aká má byť tá podstata Zeme? A na čom kľačí? Ba nakoniec, ktorá je tá ostatná, čo všetky podpory našej ťažkej Zeme udržuje? A miliardy tých hviezd, či tie kerujú podstatou Zeme alebo či prebiehajú dierami? Nechcem slová sporiť, ale či chceš, či nechceš, musíš dopustiť tú pravdu, že Zem je kolkolom obmedzená, a to bez podpory, že slobodne stojí a trnie v nekonečnom priestore sveta. Prečo a ako môže stáť bez podpory a nepadnúť, o tom sa poučíme nižšie.“

Väčšina bola navyknutá dívať sa na Zem ako na pevnú pôdu; ak by mal pravdu Krutohlav, bola by to celkom nepochopiteľná vec. Ale rozumkujúc o predchádzajúcich dôvodoch, našli na tom niečo aj pravde- aj nepravdepodobné.

Začas omámený spolok sa pustil do hádok a väčšina z nich sa presvedčila, že tomu nie je inak, iba tak, ako to povedal Krutohlav.

Či je Zem okrúhla alebo štvoruhlastá

„Keď je Zem konečná, t. j. keď má konce a kraje, čiže je vo veľkosti svojej látky obmedzená, potom sa nám nadhadzuje otázka, akú má a musí mať formu, či ako šošovica tľapkavú, či okrúhlu ako guľa, či ako pyramída. Slovom, akú formu má? Lebo každá konečná a obmedzená masa musí mať nejakú formu!“

„Tak je,“ povedali niektorí.

„Pozrite sa teda z Gerlachu všade dookola a pozorujte konce obzoru Zeme.“

Každý napol oči a dlho sa dívali.

„Ja pozorujem všade, že môj obzor je vždy menší a čím väčšmi si oči napínam, tým väčšmi mi všetko nižšie padá,“ povie Pozorovateľ.

„I ja, keď som na plochom mori vesloval na Kamčatku, videl som vždy končiny obzoru nižšie, ako by mali byť. Volali sme to úpad obzoru,“ prehovorí Mudroš.

„Aké to má príčiny,“ zamrmlal Krutohlav.

„Myslím si, že keď sa obzor skutočne nižším ukazuje, musí byť aj skutočne nižšie,“ odpovedal Mudroš.

Niektorí o tom pochybovali, a Krutohlav k tomu doložil iba toľko, že sa to aj inštrumentmi doložilo.

No čujte druhý dôvod.

„Keď si staneme tak, ako stojíme, a hľadíme, spozorujeme stadiaľto z Gerlachu, že obzor je okrúhly, a tak Zem nemôže byť štvoruhlastá, ale okrúhla, lebo len guľa môže zo všetkých miest poskytovať takýto výjav.“

Zase nastal náramný rachot, vresk a dišputa nekonečná; nakoniec sa ale všetci presvedčili o tom, že len guľa môže z Gerlachu poskytnúť taký pohľad, aký poskytuje.

Krutohlav sa obzerá za inými dôkazmi o tom, že Zem je okrúhla

Niektorí Krutohlavovi spoločníci uverili, že Zem bude zaiste okrúhla, ale neboli o tom dokonale presvedčení. Preto ho neprestajne prosili, ba nútili, aby nemeškal dokonalejšie rozlúštiť a dokázať, že Zem je ozaj okrúhla. Nato začal najprv rozmýšľať, a po dlhom zadumaní takto vykladal:

„Ktože brodil z vás pustiny Dolnozemské?“ spytuje sa ako prvé Krutohlav.

„Ja som ich pochodil, aj ja,“ odpovedali mnohí.

„Či ste nespozorovali, keď ste sa blížili k niektorej osade, ale najmä k nejakej zvýšenej veži v osade, že sa menila?“

„Veru, to je čosi podivuhodné,“ vskočil Zvedoš Krutohlavovi do reči, „čo som nijako ani s mojimi spolutovarišmi pochopiť nemohol, a nebolo konca-kraja hádkam zadaným pri tejto príležitosti. Len čujte,“ rozkladá ďalej Zvedoš, „čím sme sa väčšmi na čírej rovine od niektorej osady vzďaľovali, najskôr nám múry pred očami zmizli, potom dachy, a ako sme ďalej šli, aj z veže múr sa pred očami stratil, až nakoniec nám len kríž ostal, a aj ten skoro zmizol. Verte mi, bračekovci, že je to svätá pravda, čo hovorím.“

„Nielen tebe,“ začal reč Zvedošovu preberať Mudroš, „aj ja keď som na holej pustatine prichádzal do osady X, stretnúc sa s Uhrom, spytujem sa ho, kde ona asi leží. A on mi odpovie: No, či nevidíš kríž z tamojšej veže? Napnúc oči, naskutku som sa zadivil, keď som ho hneď na zemi, čiže zo zeme vyrastený uvidel Földi! A ako ďaleko leží oná osada? Míľu zeme a jeden darab. Čím väčšmi som sa k nej blížil, tým väčšmi veža zo zeme vystupovala. Tak najskôr prvá, o chvíľu druhá, aj tretia dutina, potom múr veže s vrcholkami stromov a nakoniec dachy a múry domov sa stále jadrnejšie predstavovali, a to tým jadrnejšie, čím bližšie som k osade postupoval.“

„A na mori to s loďami tiež nevyzerá inakšie,“ začne o predmete ďalej vykladať Tvrdoš. „Tam, kde loď odchádza z prístavu, najprv spodok lode s člnkami mizne, potom celá loď, zatým vidieť len brvná a zástavy, a naposledy len špic masta;[160] a zase naopak, keď sa loď približuje.“

Krutohlav sa stále usmieval pod bajúz a pozoroval tváre svojich poslucháčov. Nakoniec, keď Tvrdoš dokončil svoju reč, takto začal hovoriť:

„Čo ste predniesli, je pravda pravdivá, ale čo bude z toho nasledovať alebo ako vysvetľovať tento neobyčajný jav prírody?“ Nikto sa neopovážil slova prerieknuť, a on vec ďalej rozlušťoval: „Keďže tento neobyčajný jav prírody sa zatiaľ všade na Zemi vyskytuje, potom nič iné nenasleduje ako to, že Zem musí byť okrúhla. Lebo v opačnom prípade by sa napr. spomenutá veža po častiach — až po kríž alebo od kríža až po spodok — netratila, ale by sa celá, odspodu až po vrch musela ukazovať, lenže stále menšia a menšia. Keby bola veľmi vzdialená, predstavovala by sa očiam síce celá, ale už len ako máčny máčik malá, až by nakoniec zraku celkom zmizla. To isté je aj s loďami, a preto naša Zem nie je rovná, ale je okrúhle teleso.“

Celý spolok sa nad tým nemohol dosť nadiviť, že Krutohlav takýto jav tak dôrazne rozviedol a aj jeho príčinu náležite udal.

„Čujte aj druhý dôvod, ktorý nás presvedčí o tom, že Zem nie je rovina, ale guľa. Či poznáte na nebesiach Voz alebo takzvaného Medveďa — sedem krásne sa skvejúcich hviezd?“

„Poznáme,“ bola všeobecná odpoveď.

„Hľadiac odtiaľto cez dve zadné kolesá voza, uzriete nadmieru krásnu hviezdu, volá sa polárna hviezda. Táto trnie práve nad polnočným pólom našej zeme, nikdy sa nám nepohybuje a všetky hviezdy sa kolotajú okolo nej. Keď sa na ňu hľadí z juhu, ukazuje sa takmer na obzore sveta (horizonte); čím väčšmi ale človek k severu putuje, tým jasnejšie aj ona vystupuje, a nakoniec na samom póle sa človeku práve nad temenom nachádza. Aká je dĺžka cesty, teda koľko míľ od juhu k severu obnáša, také sú aj grády výšky polárnej hviezdy, čiže o toľko míľ bude vystupovať. Ako by sa to mohlo diať, keby Zem nebola okrúhla?!“ Rozlúštenie toto niektorí pochopili, iní ale vôbec, a zvlášť Pochyba o tomto dôvode pochyboval.

„Tak teda, Pochyba, prednesiem ti tretí dôkaz o okrúhlosti Zeme, ale dobre počúvaj a vec rozvažuj,“ prehovoril Krutohlav. A on napnúc uši, počúval:

„Čo myslíš, keby si kdekoľvek, napr. na Gibraltári, sadol na loď a ustavične, nepretržite by si cestoval od západu k východu Slnka, kde by si prišiel?“

„Gibraltár je v Španielsku, ačak?“

„Áno, vrav, kde by si prišiel?“

„To veru neviem, ale pevne verím, že keď je Zem rovina, nikdy viac by som sa na Gibraltár nevrátil, ale by som sa vždy väčšmi, až do nekonečnosti Zeme od neho vzďaľoval.“

„Pravda je,“ potvrdil mu Krutohlav, „ale počuj, ja ťa presvedčím o tom, že keď budeš od Gibraltáru stále k východu Slnka veslovať, o tri roky sa napodiv zase v Gibraltári ocitneš. Áno, áno, a vždy len na východ budeš veslovať.“

„To je nemožná vec,“ odvetí Pochyba.

„Ba práve veľmi možná a prirodzená,“ pokračuje ohnivo Krutohlav. „Keď tomu nechceš veriť, ešte aj to ti poviem, že keď jedna loď bude z Gibraltáru veslovať len na východ a druhá odtiaľ naopak, stále na západ, obe sa o dva-tri roky ocitnú v Gibraltári.“

„Neverím,“ zakrútil hlavou Pochyba.

„Keď ti to dokážem, či uveríš, že Zem je okrúhla a nie je rovinou?“

„Tak áno — inakšie ale nie!“

„Počúvaj teda, keď sa pustíme na lodi z Gibraltáru a budeme ustavične na východ veslovať, do akéhože mora prídeme?“

„Do Stredozemného,“ odpovedali mnohí.

„Dobre teda, prejdeme Sicíliu, Maltu a ocitneme sa v Alexandrii. Odtiaľto po suchu prejdeme (Suez) do…“

„… do Červeného mora,“ odpovedá Záboj.

„Dobre, odtiaľ prejdeme Jávu, Sumatru a prídeme do…“

„… do Tichého mora.“

„Odtiaľto niže Ameriky Magalhaesovou cestou do Atlantického mora a týmto do Gibraltáru, ta, odkiaľ sme aj vyšli. Či sme stále nešli na východ?“

„Áno,“ vykríkli všetci.

„A tak už veríte tomu, že Zem je okrúhla guľa?“

A napodiv všetci vykríkli: „Áno, veríme.“

„Okrem toho,“ pokračoval štvrtým dôvodom Krutohlav, „po vynájdení ďalekohľadu všetky telesá predstavujú guľatú podobu — tak Mesiac, Slnko a miliardy hviezd vidíme ako okrúhle — prečo by naša Zem mala byť štvorhranatá alebo rovina? To, že naša Zem je guľa, dokazujú medziiným aj zatmenia Mesiaca. Keď naša Zem hodí na Mesiac tieň, tento tieň je okrúhly, a tak aj Zem musí byť okrúhla.“

Krutohlavovi poslucháči, presvedčení takými pevnými dôvodmi, nepochybovali viac o okrúhlosti velikánskej Zeme. Ale tak ako tých múdrejších z dnešných čias, ktorí nevedia pochopiť, že Zem ničím nepodopretá môže stáť v nebeskom priestore, aj niektorých z poslucháčov to veľmi trápilo.

„Ale akože stojí Slnko, Mesiac a miliardy hviezd? Tieto všetky nie sú uviazané, a predsa sa trbliecu!? Je to božská moc, ktorá na počiatku sveta ustrojila obrovské telesá, razom silnou mocou pohnuté a vospolok sa priťahujúce. Neskôr uvidíte a dokážem vám, že Slnko okrem našej Zeme priťahuje k sebe aj iné telesá, a to omnoho väčšie, ako je Zem; udržuje ich v istej vzdialenosti, tak ako Zem Mesiac k sebe pritiahnutý od vekov sveta riadi a spravuje.“

Tak dokončil svoju reč Krutohlav.

II. Každodenné kolotanie Zeme

Keď si vo velikánskom gerlachovskom kotle všetci spoločníci za nejaký čas náležite oddýchli, Krutohlav znova vystúpil po pripravených rebríkoch hore na vrchol Gerlachu. Za ním sa celý húf škrabal hore skalinami. Keď sa na určenom mieste rozložili, Krutohlav, vystúpiac na najvyššiu výšinu, takto začal rečniť:

„Mal by som vám rozkladať o každodennom kolotaní Zeme, prv ale, ako by som to urobil, pristúpim ešte k rozlušťovaniu:

1. Koľko Zeme môžeme z istých výšin uzrieť?

Keď vystúpime na výšinu plávajúcu na mori, ktorá má štrnásť stôp, potom môžeme na míľu ďaleko všade dookola vidieť vodu.

Z Pic Tenerif, ktorý sa nad morom vypína na 10 000 stôp, uzrieme dookola na dvadsaťsedem míľ zeme.

Z Mont Blancu, ktorý je vysoký 15 000 stôp, uvidíme do tridsiatich štyroch míľ, z Chimboraza vysokého 20 000 stôp na tridsaťdeväť míľ a z Dhaulágiri,[161] z najvyššej hole na svete, ktorá má 25 000 stôp, uzrieme štyridsaťtri míľ zeme. Keby sme nakoniec vystúpili na Mesiac a odtiaľ by sme sa dívali na Zem, potom by sa nám predstavovala len štyrikrát väčšia ako Mesiac zo Zeme.

V našom povetrí najvyššie vystúpili v balónoch Biot[162] a Gay Lussac,[163] ktorí sa na 25 000 stôp hore zodvihli.“

2. „Teraz vám predostriem niečo o každodennom kolotaní Zeme,“ predložil Krutohlav.

„Čo,“ vykríkol Hnevoš. „Nám o kolotaní Zeme dačo predostrieť? Snáď sme divé huby nepojedli, veď my tu pevne stojíme, aj Zem stojí, ale Slnko, hviezdy sa kolotajú okolo nás!“

„Tak je, naša Zem stojí pevne, a nedbám aj to, že sa trbliece v nebeskom priestore, ale o kolotaní Zeme rokovať je úplný nezmysel,“ dodal Vadoš.

Krutohlav sa značne zamračil.

Nastalo hlboké ticho a jeden každý očakával jeho ohlas. Nakoniec za veľkej netrpezlivosti svojich spoločníkov začal:

„Preveliký odpor pozorujem medzi vami. Dobre, nechajme teda to, že by som vám o kolotaní Zeme teraz zamýšľal prednášať, ale dovoľte mi predložiť najprv predbežné názory, a tak sa pokúsim o to, či máte pravdu, alebo nie!“

Vtom Krutohlav päsťou udrel o balvan.

„Čujte majstra, čujte!“ — A tento hlas bolo počuť až po Ľubochňu a Važec.

„No čujte a nepokúšajte človeka. Dívajte sa do výšin.“ Slnko práve za Kriváň zapadlo. „Dívajte sa teda, pozorujte hviezdy a kto by sa nechcel o tom poučiť, nech tu celé mesiace zotrváva, aby sa o pravde, ktorú prednášam, dokonale presvedčil.“ Už aj posledné mraky nad Tatrami zmizli a nebesá sa v utešenej noci preskvostne ligotali.

„Či nevidíte okolo nás a nad nami širokú, vyvýšenú pologuľu hviezd, čiže obzor sveta, posiaty tisícami a miliónmi hviezd?“

„Áno,“ zamrmlal Vadoš a Hnevoš.

„Či dopustíte to, že sa všetky hviezdy pohybujú od východu na západ? Zamerkujte si túto limbu a hľaďte na tieto hviezdy, ktoré ležia s ňou v jednej rovine — ale tak, že si svoje miesta nepremeníte; či tieto hviezdy ostanú tam, alebo ako som vám dopredu povedal, pôjdu od východu Slnka na západ?“

Všetci sa pozreli na limbu a každý si zapamätal hviezdy, ako aj svoje stanovište.

„Teraz pokračujme ďalej, pokiaľ sa o pravde presvedčíte,“ začal vyprávať Krutohlav. „Vidíte tam Polárnu hviezdu sa skvieť?“

„Tam stojí,“ odpovedá Mudroš.

„Okolo nej sa budú všetky ostatné hviezdy vrtieť; najbližšia hviezda urobí okolo nej malý okruh, vzdialenejšia väčší a nakoniec aj tá, ktorá je na obzore sveta (horizont), sa bude okolo tejto jednej vrtieť. Ona je jediná medzi miliardami hviezd, ktorá stojí, a našim očiam sa nikdy z miesta nepohla a ani sa nepohybuje.“

„Tomu neverím,“ odpovie Pochyba.

„Pozorujte a nechajte majstra ďalej vykladať,“ zamrmlali niektorí.

„Po ubehnutí celých dvadsaťštyri hodín tá hviezda, ktorú ste si zamerkovali, bude stáť práve na tom mieste, na ktorom ste si ju v pamäti zadržali — a to platí o všetkých miliardách hviezd — či už sú blízko, alebo až na horizonte sveta. Pri tomto rozkladaní vecí vám ešte spomeniem, že tie hviezdy, ktoré vidíme na horizonte (ale len na horizonte), v istý čas zapadajú a v iný zase vždy navlas na minútu vychádzajú.“

„Ale prečo?“ spytuje sa Zvedoš.

„Či vidíš, že polárna hviezda sa nám nie celkom nad temenom strmí, ale značne nabok padá. Keďže tie isté hviezdy sú vo svojom bežnom okruhu od polárnej hviezdy rovnako vzdialené, ale ona sa nad nami netrbliece v samom stredostrede, potom je prirodzené, že mnohé z nich v určitom čase zapadnú za horizont a v iný čas zase, po vyjdení, sa zase dvanásť hodín v blízkosti obzoru pohybujú.“

„Pravdaže, inakšie to nemôže byť,“ odpovedá Mudroš a ostatní mu prisvedčili.

„Aby ste sa o veci presvedčili dokonalejšie, poviem vám takú vec, že keby sme sa tak ako Parry[164] a Ross[165] mohli dostať na severný pól, kde sa polárna hviezda, ako som hore spomenul, musí strmieť nad temenom, tie hviezdy, ktoré u nás vidíme na horizonte a ktoré hneď zapadajú, hneď dosť vysoko vychádzajú, by sa tam rovnako okolo nej kolotali a nikdy by nevychádzali ani nezapadli.“

„No tomuto už aj ja celkom rozumiem,“ dodal Pochyba.

„Dobre! Ako to ale bude vyzerať na južnom póle?“

„Keď sa tam niekto z nás dostane, tak uvidí, že sa tam celkom iné hviezdy skvejú, ktoré na našej strane, na pologuli Zeme, nikdy neuvidíme!“

„To je podivná vec, a prečo je to?“ spytuje sa Srdoš.

„Ako pozorujem, niektorí z vás nechápu, čo znamenajú póly a ekvátor, a preto vám to vysvetlím. Zem súc okrúhla, má dve protivné bodky, čiže punkty, a to južný a severný. Severný, ako aj južný sú neprestajným snehom a ľadom zakryté. Medzi nimi, v prostriedku Zeme, je najprostrednejšia čiara (ekvátor), najteplejší kraj Zeme, a to všade, kolkolom Zeme. Keď sa od rovníka (ekvátora) vzdialime na sever alebo na juh, stále väčšia zima nastupuje a pod pólmi by sme istotne zamrzli.“

„A tak teda na severnej polovici gule Zeme sa skvie polárna hviezda, stojaca vo veľkom priestore nebies. My, prebývajúci na tejto polovici gule zemskej, uzrieme len tieto hviezdy. Obyvatelia južnej gule tiež nemôžu nikdy uzrieť našu polárnu hviezdu.“

„Rozumiem,“ odpovie Srdoš.

„Bračekovci, z toho všetkého nasleduje len to, že Zem sa nachádza uprostred nesčíselných miliárd hviezd, ktoré sa okolo nej kolotajú. Či nie tak?“ spytuje sa Hnidoša a Valacha.

„Tak je,“ odpovedali títo.

Za ten čas, kým toto Krutohlav rozkladal, mnohí sa rozpamätali na svoje znaky, ktoré si spravili na limbe, a prirodzene, že sa jednohlasne presvedčili o tom, že všetky hviezdy sa pohybujú od východu na západ. „No a tak aj Mesiac aj Slnko sa od východu na západ kolotajú,“ dosvedčil Krutohlav.

Krutohlav pokračuje ďalej vo svojom predmete

Nikto z nich nevedel uhádnuť, kde toto pojednanie Krutohlava dovedie alebo skôr, čo s ním chce. Čím väčšmi ho spurný Hnevoš a Vadoš pozorovali, tým väčšmi vec vysvetľoval v ich prospech, a nie v prospech kolotania Zeme. Takto potešení veľmi sa radovali, že zvíťazili. Iní zase, čo stáli pri Krutohlavovi, sa už začali mrzieť, že títo odporníci budú korunovaní brečtanom.

Skoro zatým Krutohlav vážne povstal a začal nasledovne vykladať:

„Čujte, spoluvrstovníci! Že sa všetko okolo našej Zeme pohybuje a aj Slnko a Mesiac našu Zem obiehajú, o tom, myslím, ste všetci, ale najmä Hnevoš a Vadoš presvedčení. Podľa týchto názorov by Zem stála nepohnute a všetko ostatné by obiehalo okolo nej ako okolo stáleho punktu.“

„Pravda,“ vykríkol Vadoš a Hnevoš.

„No dobre,“ odvetil Krutohlav. „Skôr ako by sme pokračovali ďalej, zamerkujte si čiaru — predĺžený zemský pól, nazývame ju nebeským pólom, ktorá sa tratí v nekonečnom svete. Naša Zem je svojím najsevernejším pólom vždy k polárnej hviezde obrátená a južným pólom zase k inej hviezde.“

„Prijali sme domnienku, že Zem stojí, nepohybuje sa, a že všetky ostatné hviezdy spolu so Slnkom a Mesiacom sa pohybujú od východu na západ. Akože by ale vyzeralo to, keby sme nebesá ponechali v kľude a pustili by sme Zem letieť opačnou stranou — od západu na východ? Akokoľvek sa táto domnienka zdá smiešnou a nepravdepodobnou, predsa keď sa bližšie ohliadneme, týmto sa dá všetko náležite rozlúštiť. Ako sa celý svet kolotá okolo Zeme, tak by sa kolotala len Zem v stálom svete a všetko by sa navlas tak isto prejavilo.“

Na tieto slová sa Hnevoš a Vadoš usmiali, niektorí to pripustili a či celkom uverili, Pochyba neprestal o predmete pochybovať.

Možnosť kolotania Zeme okolo vlastnej osi

a) na základe jej rýchlosti

Krutohlav sa na výjavy niektorých tiež zasmial a začal predkladať nové otázky, ktoré sa mali sústrediť okolo jej rýchlosti.

Nato každý napol svoju myseľ.

„Tam sa nebesá okolo Zeme kolotajú a my zotrvávame v pokoji; tu ale nechajme, nechajme, vravím vám, nebesá stáť a Zem na ekvátore dvestodvadsaťpäť míľ za hodinu prebehnúť. Pravdaže, na prvý okamih sa to bude za lichotu držať, lebo ktože z nás túto rýchlosť spozoroval, keďže my sa nepohybujeme, ale v pokoji sedíme. Počkajte však, len nech naberiem paru, hneď vám vysvetlím, čo sa odtiaľto dá o Zemi usudzovať.“

Nato si Krutohlav zasmrkol a takto pokračoval ďalej:

„Takáto rýchlosť Zeme je takmer nepochopiteľná a je podobná hlasu (Schall), ktorý za minútu prebehne 2,724 míle. Oboznámime sa ale ešte aj s omnoho väčšou rýchlosťou iných telies. Ďalej — ale ma nepretrhnite v rozprávaní — na ekvátore bude frndžať najrýchlejšie a čím väčšmi sa odtiaľ vzdialime k pólom, tým menej, takže oba póly ako osi Zeme sa takmer ani nepohybujú. Tak gerlachovský vrchol, kde stojíme, sa pohybuje skôr ako Petrohrad, ale pomenšie ako Rím alebo Carihrad.“

„Kde vy nás to vediete,“ prehovorí Netrpoš, „veď len iný predmet pohýňate.“

„Čujte teda, čo z tejto rýchlosti telies bude na stojacej Zemi nasledovať, čiže akou rýchlosťou sa budú musieť iné telesá kolotať okolo stojacej Zeme.“

Teraz už niektorí badali, kde Krutohlavove slová cielia, no nechali ho ďalej rozkladať.

„Náš Mesiac je, ako neskôr uveríte, takmer 52 000 míľ od Zeme vzdialený a jeho obeh okolo stojacej Zeme, záležajúci z 326 730 míľ za každých dvadsaťštyri hodín, by musel predstavovať dvestodvadsaťsedem míľ za minútu, čo by bola šesťkrát väčšia rýchlosť ako rýchlosť Zeme. Slnko, ktoré je od nás vzdialené dvadsaťjeden miliónov míľ, by muselo za každú minútu prebehnúť 90 000 míľ a ísť 24 000-krát strmšie. S touto rýchlosťou telies nie sme ešte pri konci, lebo aj vzdialenosť Slnka od Zeme je len puntík v porovnaní so vzdialenosťou iných telies. Akou rýchlosťou by sa tieto mali pohybovať okolo Zeme a akou silou by museli byť hodené — a vlastne prečo? Preto, aby sme my ostali v kľude? Smiešna vec; žeby miliardy hviezd boli stvorené len pre náš pokoj a voľnosť?!“

Už dávno nebolo počuť taký veľký hluk, aký sa strhol, keď Krutohlav dokončil svoju reč. Jeho vtip a rozumkovanie niektorí nechápali, iní zase obdivovali. Jedni sa smiali a jedovali, najmä Hniloš a Vadoš, a červenali sa, že im to tak zle vypálilo. Pochyba, podoprúc hlavu lakťom, rozmýšľal v hlbokom zadumaní.

Nato sa všetci, pohrúžení do myšlienok, zvliekli do gerlachovského kotla a očakávali zajtrajší deň, na ktorý im Krutohlav sľúbil predložiť aj iné dôvody za kolotanie Zeme.

Nazajtra potom Krutohlav odvodil ďalej kolotanie Zeme:

b) na základe veľkosti iných nebeských telies.

„Čože myslíte, či nie je neprávosť vyhlásiť Zem za stojace teleso preto, aby sme na našu žiadosť nechali ozrutné masy okolo nás sa vrtieť? Či nie je nerozum napr. nechať čo len Slnko vrtieť sa okolo Zeme, z ktorého sa dá urobiť 1 500 000 zemských gúľ a ktorého ozrutná masa má okolo jeden a pol miliónkrát menšej Zeme 2400-krát rýchlejšie pohybovať? A koľko miliárd hviezd, ktorých veľkosť a vzdialenosť je nepochopiteľná, taká, že Slnko vedľa nej vyzerá ako neviditeľná bodka, má sa kolotať okolo prachu našej Zeme, ktorá v porovnaní s inými mizne a kape ako piesok v mori? A prečo? Pýtam sa vás, aby sme boli v kľude, preto? Že je to naše bydlisko!?“

„To je nezmysel,“ vykríkne Mudroš, „to nie je možné; akože by sa okolo takej bodky, ako je naša Zem v porovnaní k Slnku a tým viac celé nebesá mohli okolo Zeme vrtieť! Či myslíte, že menšie teleso má nad ozrutne veľkými prepanovať?“

„Na tom dačo je. A čím ďalej myslím, tým je mi pravdepodobnejšie, že Krutohlav nás pomaly aj týmto dôvodom vždy pevnejšie presviedča o veci,“ dodáva stále nespokojný Pochyba.

„Aj ja, aj ja som toho názoru,“ ozvali sa mnohí.

„No, ale čakajte,“ povie Krutohlav, „aj

c) z jednorovnakosti[166] pohybu hviezd sa dá uzatvárať na kolotanie Zeme.“

„Ako,“ pýta sa Smeloš, „to nie je možné.“

„To by som aj ja rád počul,“ odvetí Vrtoš.

„Počúvajte majstra,“ preriekli mnohí.

„Všetky hviezdy na nebesiach, či sú už malé alebo veľké, blízke alebo veľmi vzdialené od nás, jedenkrát za dvadsaťštyri hodín sa zvrtnú okolo nás.“

„Chápem, chápem,“ vykríkol Umoš.

„Aj keď by bola naša Zem obdarená akoukoľvek nepochopiteľnou mocou, predsa podľa mechanických zákonov by mala inak účinkovať na to, čo je vzdialené, a inak na to, čo je blízke. A čože sa tu deje? Účinkuje rovnako na všetky, a to tak rovnako na blízky Mesiac, ako na Slnko, a rovnako na viac biliónov vzdialené samoslnká. Tento účinok sa vzťahuje práve na dvadsaťštyri hodín.“

„Haha! Ha, ha, ha,“ počnú sa niektorí chichotať, že Zem veru nakoniec v hanbe a postupe ostane a že predsa len musí ako máčik v priestore sveta frndžať. Len Vrtoš, Hnevoš, Vadoš si hrýzli gamby a rozhnevaní, že sa Zemi potupa deje, obrátili sa k svojim posmievačom chrbtom, aby sa obránili proti vtipkovaniu a aby si vydobyli pre seba, ako aj pre Zem, žiadúci pokoj.

Čoskoro potom, keď sa už Krutohlav zotavil, predložil otázku, že kolotanie Zeme

d) závisí od neprítomnosti stredného punktu Zeme.

„Keď má Zem stáť, potom musí mať stredný punkt, okolo ktorého sa všetky hviezdy kolotajú. Kdeže budeme tento stredný punkt hľadať, istotne v strede Zeme, či nie?“

„Tak je,“ odpovedali niektorí.

„No teda dobre. Vidíme ale, že hviezdy sa každodenne svojimi okresmi kolotajú, a nie okolo stredu Zeme. Ba vidíme aj to, že sa kolotajú celkom von, nielen zo stredného punktu Zeme, ale aj od samej Zeme. Tak napr. Voz sa kolotá nad nami okolo polárnej hviezdy; ako sa tu dopátrame punktu Zeme, ktorý by ich mal priťahovať, aby sa okolo neho vrtolili?“

„Je ozaj nerozum už viac o kolotaní Zeme pochybovať.“

„Bláznivosť ďalej myslieť o stojacej Zemi.“

„Nemotornosť viac sa mámiť.“

„Šialenosť osobovať si viac, ako je v skutočnosti.“

Takíto rozhnevaní sa oborili na neveriacich, a najmä na Pochybu, ktorý neprestával ustavične pochybovať aj o najväčšej pravde. A naozaj mal zle pochopiť, lebo pri mnohom strkaní sa kameň odvalil a málo chýbalo, že do priepasti nezletel.

Nato Krutohlav kývol prstom a všetko zase umĺklo.

e) aj z pádu telies z výšky sa dá dosvedčiť kolotanie Zeme.

„Ak sa Zem kolotá, potom z výšky pustené tvrdé a malé telesá musia sa, keď aj nie na siahy, ale istotne na palce vzdialiť od pôvodnej bodky, čiže nepadnú tam, kde by mali, ale o niečo ďalej.“

Všetky mysle sa na tieto slová napli, ale Krutohlav pokračoval takto ďalej:

„Každé teleso pustené z výšky padá kolmo. Keď sa pustí z veľkej výšky, v čase jeho pádu Zem už poodbehne, a tak nemôže ta padnúť, kde by skutočne bolo malo. Myslím, že keď vám toto dokážem, potom nadobudnete nový dôkaz za kolotanie Zeme.“

„Tak je,“ odpovedal Benuš.

„Zajtra alebo kedykoľvek sa môžete o tom presvedčiť, a najmä z Kriváňa, tam kde prýšti Biely Váh, vystupuje kolmá, 7000 stôp vysoká skalná stena, odkiaľ sa budú guľky ľahko dole hádzať. Zatiaľ vám podotknem len toľko, lebo nemám ani času, ani chuti, ale inokedy vám rozvediem, že teleso sa pri páde vzdiali nielen od východu, ale pre kolotanie Zeme niečo aj na juh odstúpi, a to všade, okrem na ekvátore. To si dobre zamerkujte. Spomeniem vám niektoré príklady, aby vám táto vec bola zaujímavejšia.

Roku 1802 sa o tomto chcel presvedčiť Benzenberg,[167] a preto vyšiel v Hamburgu na Michalovu vežu a zistil, že guľka hodená z výšky dvestotridsaťpäť stôp ustúpi na východ o štyri parížske liney. Z inej veže, vysokej dvestošesťdesiat stôp, ustúpila guľa o päť lineí. Keby dakto pustil guľu z Etny, ktorá sa strmí 10 000 stôp vysoko, vzdialila by sa o sedem stôp, päť palcov a osem lineí.“

„Namojpravdu, hneď zajtra to na Kriváni probujem a pevne verím, že zistíme najmenej sedem stôp ústupku; aká to bude radosť pre Pochybu, Hnevoša a Vadoša,“ prehovoril štipľavo Mudroš.

„Nechaj to. Zo všetkého sa teda zjavujú nepodvratné dôkazy, že naša Zem sa skutočne kolotá, a keď budete kedykoľvek experimentovať, istotne nájdete túto pravdu.“

Všetci plesali radosťou nad nevyčerpateľným bohatstvom dôkazov o kolotaní Zeme a už nikto o veci nepochyboval. Ale Krutohlav, zakrútiac hlavou, neprestával svojich ešte aj ďalej presviedčať a spomenul, že aj

f) z obežnej moci (centrifugalkraft)[168] sa dá dosvedčiť kolotanie Zeme.

„Čujte teda,“ začal rozkladať Krutohlav, „či by sme sa z kolotania Zeme, ktorá na ekvátore prefrngne za šestnásť sekúnd jednu nemeckú míľu, nemali dopátrať, že kdesi na povrchu zemskom sa nachádzajú dôkazy, ktoré nás ozaj môžu presvedčiť o kolotaní Zeme? Prv ako by sme obhliadli tieto príčiny a otázky, musím vám vysvetliť, čo sa má rozumieť pod obežnou mocou. Keď vezmete do ruky prak, môžete kameňom v ňom položenom krútiť a nevyfrngne von. Keď sa priviaže guľa na motúz, môžete ňou krútiť. Čím väčšmi krútite, o to skôr sa motúz roztrhne. Keď naplníte bočku vodou, voda sa v nej uloží vodorovne; keby sme mali ale takú moc, že by sme ňou vládali kolotať v povetrí okolo jej stredu, potom sa voda bude po bokoch bočky tisnúť vždy vyššie a stred ostane vyhĺbený. Keď bočku privediete do ohromnej rýchlosti, iste vám ostane suchá.

Keď nasypete na doštičku piesok, ulapíte ju na povraz a pokrútite ňou, piesok nespadne, ale bude sa tisnúť ku krajom, až kým sa všetok nevymelie.

Keď dáte elastický prsteň na paličku a budete ním strmo krútiť, neostane viac okrúhly, ale obdĺhly.

Keď sa vezme mäkká hlina a položí sa na hrnčiarsky terč, ktorý sa dá do pohybu, hlina na koncoch upadne a v prostriedku sa napučí.“

„Rozumieme, rozumieme,“ vykríkli niektorí, „už vieme, čo je to obežná sila, len ďalej, pán majster!“

„To isté sa teda deje aj s našou Zemou,“ odpovedá Krutohlav, „keď sa okolo svojej osi kolotá, ak pritom dopustíme aj to, že naša Zem bola pôvodne tekutá a mäkká. Nech nikto nepochybuje o tom, že tu predložené názory sú už dávno dokázané, lebo celé hromady skamenených morských zvierat môžeme uvidieť nielen v doloch, ale aj na najvyšších vrchoch, čo skutočne ukazuje na pôvodnú hladinu tekutiny na Zemi.“

Krutohlav chcel ešte ďalej pokračovať, aby svojich spoluvrstovníkov poučil o Zemi. Niektorí, celkom presvedčení, nechceli o tom počuť už žiadne iné dôvody. Krutohlav by bol aj prestal ďalej rozkladať, ale predsa na žiadosť Zvedoša začal dokazovať kolotanie

g) na tľapkavosti Zeme

„Nepredložím vám viac dôkazov, myslím, že ste spokojní; jedine na žiadosť Zvedoša vám ešte predostriem kolotavosť vychádzajúcu z tľapkavosti. Hovoril som predtým, že naša Zem je guľa; nie je to ale tak, a prečo — to ste sa mohli poučiť z hrnčiarskeho kruhu. No ale čujte ďalej!

Hneď ako sa spytovatelia prírody presvedčili o okrúhlosti Zeme, na inú možnosť jej formy nikto viac nemyslel. Neskôr, keď boli zdokonalené aj ďalekohľady, aj iné matematické nástroje, prichytili sa mnohí toto bydlisko náležite vyskúmať a určiť. Od toho času sa Zem všade náležite pozorovala, najmä čo sa týkalo jej veľkosti a podoby. Rezultáty vyšetrovania kotvia v tom, že naša Zem je síce podobná guli, ako sa doteraz verilo, ale že nie je dokonale okrúhla, lebo sa kolotá, a preto je ako hrnčiarska guľa na póloch stlačená, pri ekvátori vypuchnutá. Tľapkavosť na póloch vynáša takmer tri míle, z čoho sa dá ľahko usúdiť, že naše náhľady sú zaručené a pravdivé a že Zem sa ozaj musí kolotať okolo svojej osi!“

Krutohlavove slová pohli všetkými ako elektrická iskra. Nenašiel sa už ani jeden, čo by bol o veci pochyboval, ba aj Pochyba uznal pravdivosť predložených náhľadov. Nadšenie, že sa mohli presvedčiť o okrúhlosti a kolotaní Zeme a že sa vyzdvihli nad každodenné názory sprostákov povzbudilo ich mysle k takej veselosti, že nebolo konca-kraja už aj samopašnosti. Pritom najväčšmi trpeli vždy vtipkovaní Hnevoš a Vadoš, ktorí nakoniec oľutovali svoju zaseklosť.

Po dokončení tohoto predmetu Krutohlav prvý zostúpil po rebríku do kotla a všetci ho pokorne nasledovali!

III. Rozdiely zemskej tiaže

„Čo je to zemská tiaž?[169] Snáď to, aká je Zem ťažká. Ej, ale tú nikto nemohol vážiť,“ preriekne Pštros, lezúci práve hore po rebríku. Tak ako mravce liezli Krutohlavovi spoločníci stále hore po rebríku, aby počuli jeho novú prednášku. Sám Krutohlav, zdvihnúc palec, chopil ním kameň a začal ho v rukách vážiť, pretože chcel rokovať o zemskej tiaži.

Keď sa utíšil hrk a šmrk, ryk a hik, stanúc s paličkou na balvan začal takto rozkladať:

„Veľmi opatrne predložil Pštros, aby sme sa presvedčili, čo to tá zemská tiaž znamená. Nech mi to ani Vadoš, ani Jedoš nemá za zlé, a vy ostatní sa o tom poučte,“ odpovedal nahlas Krutohlav. „Viete, že každé teleso, kameň, voda, železo atď., padá kolmo na Zem, čiže tieto telesá sú priťahované neznámou mocou k stredu Zeme. Hoďte kameň alebo čokoľvek, nakoniec padne kolmo na Zem. Či je tak?“

„Áno,“ vykríkli jeho súdruhovia.

„Táto nepochopiteľná moc, ktorou všetko býva ťahané do stredostredu telesa, sa nazýva priťahujúca moc alebo tiaž.“

Bystrošovi sa znechcelo to, že by Zem všade rovnako priťahovala k sebe padajúce telesá. Ba práve naopak myslel, ale Krutohlav tak veľmi súril, že aj Lenoš obracal pozornosť na tento predmet. „Ale prečo,“ odvetí rýchlo Bystroš.

„Dopustíš, Bystroš, že pod ekvátorom (čiže v samom strede medzi pólmi) Zem frngoce najchytrejšie?“

„Pravdaže.“

„Práve preto, že obežná moc svojím behom uškodzuje padajúce teleso na padavosti, bude tam prirodzene padať menej chytro. A naopak, čím väčšmi odídeme k pólom, kde je menšie kolotanie Zeme, aj telesá — neudusené v rýchlosti — padnú skôr a rýchlejšie. Je teda prirodzené, že na póloch padnú skôr a rýchlejšie.“

„Hm,“ zamrmlal Bystroš.

„Naše dva póly sa teda môžu považovať za nekolotajúcu, čiže stojacu látku (zem). Ale pohyb Zeme je ešte aj na okolí ekvátora malicherný a ledva do očí padajúci, preto aj rezultáty budú také. Rozdiel tu činí len 1/289 tiaže. Keby sa ale naša Zem kolotala rýchlejšie, čiže keby naše dni boli kratšie, potom by aj obežná moc narástla omnoho väčšmi ako jej tiaž. Tak keby bol náš deň sedemnásťkrát kratší, čiže náš deň by trval 1,4 terajšej hodiny, potom by telesá pustené pod ekvátorom lietali slobodne v povetrí a nikdy by nepadli na Zem; ba nakoniec, ak by bola moc kolotania ešte väčšia, všetky odprasknuté telesá by slobodne a navždy zotrvávali v povetrí. Frngotajúca moc Zeme je teda pod ekvátorom o 1/289 slabšia ako na póloch.“

IV. Vplyv tiaže na pohyby hodín

„Premnoho by som vám mohol rozprávať o tiaži zemských telies, aby ste pomocou pristrojených vážok videli, že ktorékoľvek teleso má byť pod pólom o celý funt ťažšie ako pod ekvátorom; aj pomocou valcov, ktoré by to isté dokazovali; aj pomocou Adwoodskej[170] mašiny alebo pádu z vyšších výšin — pričom by pod pólom padlo teleso o dve stopy skôr ako pod ekvátorom; aj pomocou spruhy atď., a to všetko za kolotanie Zeme bojuje. Ale nechajme to a príkladne vám predostriem len vplyv tiaže na naše hodiny.“

„Roku 1672,“ začal zamyslený Krutohlav rozkladať, „cestoval Richter, francúzsky hvezdár, na ostrov zvaný Cayenne, ktorý je od ekvátora vzdialený len päť grádov. Keď tu vyložil celkom dokonale pripravené hodinky s pendulom,[171] spozoroval, že mu každý deň meškali dve a pol minúty, takže musel pendul skrátiť. Príduc domov do Paríža, zase mu chodili skôr o dve a pol minúty, takže skrátený pendul musel popustiť. Chýrečný Newton hneď spozoroval toho príčinu, ktorá kotvila v tom, že skrátením alebo zdĺžením pendula sa dokazuje kolotanie Zeme okolo jej osi, ako aj jej tľapkavosť na póloch. Z toho všetkého vysvitá, že dĺžka pendula vo vzdialenosti od ekvátora pribudla, čím sa ešte istotnejšie dosvedčuje kolotanie Zeme.“

V. Ustavičné východné vetry

Aj keď Krutohlav hneď na jeden, hneď na druhý predmet svojho predkladania dorážal, aj on sa tak ako Zem okolo svojej osi okolo dôvodov za kolotanie Zeme točil. Jeho nevyčerpateľný sklad dôvodov a príčin mu poskytoval takú rozmanitú látku, že keď sa už bol raz rozkrákoril, nebolo rozumkovaniu konca-kraja. Jeho spoluvrstovníci, najmä ale Zvedoš, Bystroš, Chtivoš sa nakoniec na Krutohlava oborili, žiadali ho a prosili, nútili a silili, aby im ešte pozbieral zo studničiek poklady svojho umu a vtipu, mázdru,[172] ktorá sa stávala čoraz dôležitejšia.

Keď si bol kečku napravil a statočne si odpľul, na žiadosť predošlých začal nasledovne široko a ďaleko vyprávať:

„Myslím, že aj Tvrdoň i Mudroš, Hlasoň i Sokol ste sa do Ameriky plavili.“

„Áno,“ odpovedali všetci.

„Čo vám ale, čo sa vetra týka, najviac na um prišlo? Lebo verím, že na dlhotrvajúcej ceste z Európy do Ameriky každý morský vták, ryba alebo čokoľvek iné začne pre dlhý čas pozorovať.“

„A to hej, človek tam postačí ešte aj pavúkov a pavučiny pozorovať, je to nekonečná cesta,“ odpovie Hlasoň hlasným hlasom.

„Keď sme putovali, vyšli sme z Marseille a zanechali Gibraltár, pustili sme sa rovno dolu k ekvátoru. Len čo sme sa k nemu priblížili asi na dvadsať grádov, pochytil nás východný vietor, až nás do Ameriky dohajtoval,[173]“ povie k veci Tvrdoň.

„Pravdu vraví Tvrdoň,“ prisvedčili iní.

„Tak je,“ odvetí Krutohlav, „ako povyše, tak aj poniže ekvátora, v šírke asi dvadsať grádov, veje ustavične východný vietor. Plavci ho využívajú napr. na to, aby sa dostali z Európy do Ameriky, alebo z Ameriky do Ázie, a keď sa dostanú do jeho okresu, rýchlo dobehnú k cieľu. Poviem vám ale niečo o tom, odkiaľ povstal tento vietor. Jeho príčina kotví v kolotaní Zeme okolo svojej osi.“

„Ej, bude v tom čert, žeby už aj vetry z toho povstávali,“ povie Pochyba.

„Nechcem sa do takého dôležitého predmetu púšťať veľmi hlboko, ale predsa, nakoľko je možné, že ma pochopíte, predstavím tú vec najmä Pochybovi; počúvajte!

Na čiare pod samým ekvátorom panuje ticho; odtiaľ asi dvadsaťtri grádov na polnočnej zemeguli panuje ustavičný severovýchodný vietor; na južnej pologuli panuje zase juhovýchodný vietor. V tomto okolí sa jeho obyvateľom Slnko strmí ešte nad temenom. Sama pálčivosť robí povetrie tenším alebo redším a pozdvihnuté povetrie tečie, čiže pohybuje sa k obom pólom, a preto vo výškach panujú stále vetry. Od pólov zase prichádza chladné povetrie, ktoré vkĺzne do riedkeho povetria na ekvátore, takže tu ustavičné vetry panujú. K tomu pripadá ešte aj kolotanie Zeme, ktoré je pri póloch malé a na ekvátore najväčšie. Preto povetrie, ktoré prichádza od pólov, je kolotaním Zeme dané do pohybu, a tak tu aj vetry dosahujú veľkú silu a moc. Vetry teda závisia tiež od kolotania Zeme.“

„Pravda, pravda,“ odpovedali niektorí, ale Pochyba stále pochyboval.

VI. Kolotanie iných telies

„Prednesiem vám ešte jeden dôvod, ktorý tiež bojuje za kolotanie Zeme. Potom ma už viac netrápte, lebo — z takých mnohých diaľok pozbieraní — mohli ste sa už poučiť o tom, že sa Zem kolotá.“

„Prosíme, prosíme, ešte jeden, posledný,“ žiadali všetci Krutohlava.

„No dobre teda. Od vynájdenia lepších ďalekohľadov sa nám pošťastilo určiť navlas aj kolotanie cudzích telies. Tak Mars sa okolo svojej osi otočí za 27,3 dňa, Slnko za 25,5 dňa, Merkúr, Venuša, Mars takmer za deň a nakoniec Perún (Jupiter), najväčší zo všetkých obežníc a bezmála 1300-krát väčší od Zeme, otočí sa okolo svojej osi za 9,9 hodiny. Pozorovateľ na Perúnovi by videl všetky hviezdy kolotať okolo seba približne za desať hodín, a predsa by to bolo len mámenie, lebo nie hviezdy sa okolo neho kolotajú, ale Perún okolo nich. Toto rýchle pohybovanie sa Perúna okolo svojej osi má za následok, že na póloch je veľmi stlačený. Napriek tomu, že je od nás osemdesiatpäť miliónov míľ vzdialený, je na póloch o šesťstoosemdesiat míľ zeme tľapkatejší, kým Zem len o tri míle. Keď teda pri týchto pozorujeme aj kolotanie, aj tľapkavosť na póloch, prečo by sme právom aj o Zemi nepredpokladali, že je tľapkavá a že sa musí kolotať!“

Keď Krutohlav zavŕšil reč o kolotaní Zeme, strhol sa neslýchaný hluk. Nikto nepochyboval o jeho reči. Každému sa záležitosť, zaopatrená takými ráznymi dôvodmi, veľmi páčila. Aj sám Vadoš a Hnevoš, Zvedoš a Lichoš sa dokonale uspokojili a uverili, že Zem je ozaj okrúhla a že sa kolotá. Jediný Pochyba sa učupil do kúta za balvan a rozmýšľal o predmete a zdalo sa mu, že všetky dôvody majú niečo v sebe, ale že vec nie je ešte vyčerpaná. Nato Pochyba vystúpil, stal si na balvan a začal trasúcim sa hlasom kričať:

„Som presvedčený o tom, že Zem sa zaiste kolotá okolo svojej osi, to nám dokázali mnohé majstrove dôvody, dôvody zdarené a pravdivé. Keď sa vec ale má tak, ako sa má, potom nech mi majster povie, prečo necítime pohyby našej Zeme?“

Na tieto Pochybove slová všetko vytreštilo oči. Sám Krutohlav sa zamračil a dlho neprestával hlavou krútiť.

Pochybovi svietili oči a svaly okolo úst sa mu ako zora na smiech pohybovali.

Majster sa nato ešte viac zamračil, stiahol obrvy a ako s pomätenou mysľou rozmýšľal. Mnohí z jeho vrstovníkov sa nazdali, že sa skoro pomätie. A tak to aj vyzeralo. Jediný Pochyba vrtil nosom a klipkal svojim súdruhom, že ako veľmi majstra omámil. Čím hlbšie pomätený Krutohlav premýšľal, tento sa tým väčšmi na koži blížneho chvastať neprestával. Už bola Krutohlavova vec stratená, keď tento čapol na balvan a výšina gerlachovského vrcholca sa zrútila do priepasti.

Všetko utíchlo a Krutohlav, pohrúžený do myšlienok, vstal, akoby sa nebolo nič prihodilo. Vezmúc obrovskú knihu do rúk, očarí Pochybu, hľadiac mu strmo medzi oči, a takto začne čítať:

„Večný Pochyba, spytuješ sa, prečo necítime pohyb Zeme, hoci by sme ho mohli cítiť.“

Pochyba obledol a Krutohlav sa rozžiaril.

„Dobre, spytujem sa teda ja teba, čo by sme z toho pohybu mali cítiť?“

Pochyba ostal ešte bledší a jeho vrstovníci sa uprene dívali na ťažko dýchajúceho.

„Myslíš, že máme cítiť otrasy voza alebo akési durky medzi rebrá? Hovor, vravím ti, Pochyba! Večný Pochyba! Inak veta po tebe!“

Pochyba stál ticho, premenený.

„Ako by nás mohlo drgať, keď sa Zem točí v rovnakej rýchlosti a bez všetkej prekážky? Keď si sadneš na loď, či cítiš drganie? A predsa sa nevedome pohybuješ ďalej. A loď býva zmietaná víchricami, čo sa so Zemou nikdy nedeje. A či sa ti nezdá, že len ty stojíš pevne a ostrovy sa pohybujú; a keď cestuješ na voze, alebo lepšie na železnici, nepohybujú sa všetky predmety okolo teba?“

Pochyba strnul a odvetil:

„No dobre! Keď sa kolotáme okolo stredu Zeme, prečo o dvanásť hodín neskôr nemáme hlavu dole a nohy hore? Alebo naopak? To by sme asi mali spozorovať!“

Vadoš, Hnidoš, Sekoš a Zlodoš sa začali usmievať. Tak sa zdalo, že Pochyba už všetko prevrátil, keď sa Krutohlav zvrtol, natiahol obrvy a takto začal dohovárať:

„Toľkými cestami okolo Zeme sme prišli na dôležitú pravdu: že máte protinožcov (Antipodes), t. j. že na protivnej strane zemskej gule chodia ľudia nie na hlavách, ale na nohách práve tak ako my, a o tom niet viac čo pochybovať. Tak napríklad obyvatelia Sumatry v Ázii sú obyvateľom Quita v Južnej Amerike práve naproti, a to tak, že keby sa zem na Sumatre rozrúbala a kopalo by sa kolmo, natrafili by sme práve na Quito. Ale ani tu, ani tam nechodí nikto na hlave, ale na nohách. Čo znamená: stáť rovno? Pravdaže nohami na zemi a hlavou k nebesám. Ačak? A tak stoja aj naši protivníci, aj dážď im tak padá ako nám, lebo Zem všade rovnako priťahuje k sebe všetky telesá a aj my nestojíme na rovine, ale stojíme a budeme stáť na okrúhlosti (oblúku) sveta, lebo nieto ani prostriedku, ani konca.“

Tieto Krutohlavove slová niektorých tak rozpajedili, že chytili Pochybu za viedenský frak a vrhnúc ho dolu zápoľami, ani fafrnok[174] z neho neostal. Krutohlav sa nad tým veľmi pohoršil, ale bolo neskoro. Tak ako predtým, aj dnes sa to stáva. Závisť rozmnožuje hriech, nedôvera prázdnotu, pravda oči kole, pochybnosť rozmnožuje neprávosť. A tak bolo po Pochybovi a Tatranci ešte aj dnes rozprávajú o nedôverčivom Pochybovi.

Namrzený Krutohlav liezol dole rebríkom a veľmi zarmútený, že Pochybu stretol taký osud, dlho sa nemohol uspokojiť.

„Bedári,“ vykríkol, „či myslíte, že všade kvitne len jedna pravda?! Pravda je relatívna, komu oheň, komu voda, a vy ošemetníci! Zato, že sa protivil, smeli ste dielo nešťastia vykonať? Dajte pozor, aby kohokoľvek iného nestretol podobný osud!“ Krutohlav zamračený odišiel.

VII. Kolotanie Zeme okolo Slnka

„Ešte aj to,“ ozval sa Zvedoš, „nielenže sa Zem pohybuje okolo svojej osi, ale má frndžať aj okolo Slnka?“

„Tak je,“ prehovoril Krutohlav, „mohol by som vám predniesť neslýchaný počet dôvodov o tom, že napriek klamu, že Slnko sa pohybuje okolo Zeme, Zem sa okolo neho kolotá.“

„Prosíme uviesť aspoň niektoré,“ ohlásil sa znova Zvedoš.

„No, či vidíte,“ začal Krutohlav, „Slnko je žriedlom svetla a tepla, a to nielen pre našu Zem, ale aj pre mnohé iné telesá, pre obežnice a vlasatice. Práve preto a právom je Slnko stredom, okolo ktorého sa kolotá celá sústava, a teda aj naša Zem. Toto rozumkovanie je ale viac báječné a metafyzické, a preto aj keď som niečo povedal, má to malú platnosť. Vy všetci potrebujete jadrné a opravdivé dôvody.“

„Čujte, Slnko je ohromná guľa, taká veľká a obrovská, že by sa z nej dalo zhotoviť jeden a pol milióna zemských gúľ. Nech medzi oboma telesami panuje akýkoľvek zväzok, moc, sila, predsa bude veľmi prirodzené a na prvé okamženie aj veľmi lichotivé, že Slnko musí mať nad Zemou prevahu, a teda že sa menšia moc poddáva väčšej, menšie teleso sa kolotá okolo väčšieho. Keby sme na konce motúza priviazali dva rozdielne kamene a hodili by sme ich do povetria, potom podľa mechanických zákonov bude ťažší takmer stáť, druhý sa ale bude okolo neho kolotať. Ako to potom bude so Zemou, ktorá je jedenapolmiliónkrát menšia ako Slnko?!“

„To je prirodzené,“ odpovie Hledoš, „že moc prevažuje nad slabosťou.“

„A tak teda, bračekovci! Už som vám miliónkrát hovoril, že obežnice (planéty) sú k nám omnoho bližšie ako stálice (samoslnká). Ukazujú sa nám ako terč, čiže ako dno; druhé hviezdy vidíme pre nekonečnú vzdialenosť len ako nerozdvojiteľné bodky. Obežnice sa nám niekedy ukazujú tak blízko, že Venuša a Mars sa ustanovujú podobnými znakmi ako Mesiac. To dokazuje, že tak ako Zem aj ony prináležia k slnečnej sústave.

Slnko sa pohybuje veľmi akurátne — vlastne naša Zem okolo neho — čo neplatí o iných obežniciach, keď sa na ne dívame zo Zeme. Kolotajú sa raz skôr, raz neskoršie, ba zdá sa, že stoja. Pohybujú sa hneď na východ, hneď na západ, ich obežná čiara je nerovnaká a krivolaká. Ešte viac to platí o vlasaticiach.“

„Ach,“ vzdychol Mudroš, „podivuhodné veci sa dejú v prírode.“

„Kopernik bol muž, ktorý zasadil nové zásady v hvezdárstve tým, že povedal pravdu a žiadal, aby sa obeh obežníc nesledoval zo Zeme, ale zo stredu, čiže zo Slnka, pritom sa vraj vylúšti aj najväčšia dokonalosť obežníc. A tak po tme a tieni nasledoval blesk a svetlo!

Práve preto sa Zem nemá považovať za teleso stojace samo pre seba, ale za čiastku slnečnej sústavy. Tak ako sa Perún so svojimi štyrma mesiacmi kolotá okolo seba a okolo Slnka, tak aj Zem s Mesiacom sa okolo Slnka kolotá. Pozorovateľ na Perúnovi by videl, že Perún stojí a Slnko so Zemou sa okolo neho kolotá tak, ako sa to aj nám zdá. Pravdaže je to len mámenie zmyslov.

Nechcem vás väčšmi trápiť, ale verte mojim slovám. Ročné kolotanie Zeme okolo Slnka treba pripísať veľkosti Slnka a prvému pohybu sveta. Je rýchlejšie ako jej každodenný pohyb okolo vlastnej osi. Pohyblivosť Zeme okolo Slnka je na ekvátore 1430 parížskych stôp za sekundu, čiže šesťdesiatštyrikrát väčšia. Keby sme sa mohli tak rýchlo pohybovať na člnku, na balóne alebo na šarkanovi, potom by sme cestu okolo Zeme, dlhú 5400 míľ, urazili za dvadsaťdva a pol minúty, kým kapitán Cook[175] na to potreboval tri roky a štrnásť dní. Loď, ktorá by preletela za sekundu desať stôp, prešla by okolo Zeme za stoštyridsaťdva dní a osemnásť hodín, čiže za štyri a pol mesiaca.“

Na Krutohlavovo pojednanie o tom, že Slnko, také ohromné teleso, priťahuje Zem a nechá ju okolo seba kolotať, si všetci hlboko vzdychli.

VIII. Počasie na Zemi

Keď Krutohlav ohlásil, že bude o novom predmete, o počasí na Zemi rokovať, ozval sa Všetečkoš, že prečo o tom, veď každý už prežil zimu aj jar, leto aj jeseň a vie, čo je a ako je!

Krutohlav vyvalil na Všetečkoša oči, zdvihol palec a zahrozil mu. Ten sa teda rýchle učupil a Krutohlav začal na žiadosť všetkých vykladať:

a) zhody menlivosti počasia na Zemi.

„Čo je to, tomu veru nerozumiem,“ povedal Slaboš. Krutohlav, ani sa naň nepozrúc, začal takto:

„Doteraz som vám, bračekovci, predniesol a dokázal, že Zem sa ozaj okolo svojej osi a okolo Slnka kolotá. Teraz chcem predniesť, aké výhody, priaznivosť, alebo ak chcete, aj zisk, stručne, aké sú následky tohoto kolotania pre nás, ktorí prebývame na Zemi.

Následky tohoto dvojnásobného kolotania kotvia v tom, že máme noc a deň a že po zime prichádza jar, potom leto a jeseň. Keď sa Zem zvrtne za dvadsaťštyri hodín jedenkrát okolo svojej osi, máme deň a noc; keď za jeden rok prejde svoju obežnú dráhu, mení sa ročné počasie. Aké je to pre nás nevypočítateľné dobrodenie, že keď ráno vstaneme, užívame blesk Slnka; aká nevysvetliteľná láska k nám, že na jar berie celá príroda na seba nové rúcho, že vďaka tomu všetkému žijeme a pretrvávame! Kto by mohol oceniť toto dobrodenie?“

b) čo by bolo z nás, keby sa Zem nekolotala okolo svojej osi.

„Aby ste tomu lepšie porozumeli, predstavte si, že Zem sa točí len okolo Slnka, a nie aj okolo svojej osi. Takisto ako Mesiac okolo Zeme, ktorý naveky len jednu stranu ukazuje Zemi. Práve tak by to vyzeralo aj s našou Zemou; polovica vzdialená od Slnka by nikdy nepožívala jeho papršleky, ale bola by v ustavičnej tme. Keby nás, čiže Európu, Áziu a Afriku stretol tento lós, ačak by to s nami, s prírodou, so zelinami a zvieratami muselo celkom inak vyzerať. Čo by sme si v ustavičnej tme počali?“

„To by na nás padlo hrozné nešťastie,“ vzdychol Svedomoš.

„Rozumejte! Vezmime do úvahy, že Zem sa bude točiť okolo Slnka, ale okolo svojej osi nie, ako to bude s nami asi vyzerať?“

„Pravdaže sa deň a noc musia zmeniť a každá osada sa musí obrátiť k Slnku,“ povie zľahka Vrtoš.

„Tak je, ale aký deň a aká noc — to asi nechápeš, Vrtoš! Na celej Zemi by deň musel trvať pol roka a noc tiež toľko, ako to pozorovali na póloch. Čo by si si, Vrtoš, počal za pol roka trvajúcej tmy? Určite by si mrzol a stále len sviečky namáčal, aby si obžil.“

c) čo by bolo z nás, keby sa ekliptika spojila s ekvátorom

Len čo Krutohlav tieto slová vyriekol, hneď sa pozdvihli hlasy, aby to vysvetlil.

„Ekvátor je čiara v prostriedku medzi pólmi Zeme, čiže jej najväčšia bruchatosť. Ekliptika je čiara, ktorou Zem kolotá okolo Slnka.“

„Nuž či sa Zem nekolotá okolo Slnka po ekvátorovej čiare?“

„Nie veru, ide okolo ekvátora krivolako ako had. Touto čiarou sa Zem kolotá okolo Slnka hneď povyše, hneď poniže, čiže preráža ekvátor. Keby nebolo ekliptiky, čiže tej krivolakej čiary, ktorou Zem za rok obieha okolo Slnka, ale keby sa spojila s ekvátorom, ako by to asi vyzeralo s našou Zemou?“

„Rozumieme,“ vraveli mnohí.

„Počúvajte teda. Následok by bol taký, že by sa aj naše počasie premenilo a verím, že by si to nikto z vás neprial. Všade na Zemi by bola rovnaká noc a rovnaký deň. Navyše obyvatelia a všetko rastlinstvo pod ekvátorom by muselo vyhorieť a kraje odtiaľ vzdialené by boli od zimy zamrznuté. Iba malilinká čiastka strednej časti Zeme by sa dala obývať, ale aj tam by sa na dač súce ovocie neurodilo.“

„Ej, boh nás uchovaj od ustavičnej zimy aj od horúčavy,“ zavŕšil Mudroš. A spolok sa rozišiel.

d) šikmé postavenie zemskej osi k ekliptike

„Zem sa kolotá okolo Slnka takmer v krajzovitosti.[176] Nerobí dokonalý krajz, ale sa k Slnku hneď blíži, hneď sa od neho vzďaľuje. V zime je k nemu najbližšie, v lete zase najďalej. Nemyslite si, že Zem sa k Slnku nachádza v rovnakej čiare, čiže rovnako. Veru nie. Zem stojí k Slnku šikmo a šikmo sa kolotá. Od tejto šikmosti a polohy závisí rôzne počasie na Zemi. Zaiste by som vás o tom presvedčil. Keďže sú na to potrebné nielen maľby, ale aj obšírne rozkladanie, nechajme to stáť; ale si zapamätajte a pevne verte, že to nie je inak. Keby som vám začal o abecede mnoho mudrovať, všetkým by sa vám to zunovalo, a tak radšej ustúpim od tohto predmetu, aby ste sa o dôležitejších veciach poučili a nakoľko je to možné, aby ste aspoň povrch Zeme spoznali; lebo subtílnejšie veci patria do obzoru matematiky; ponechajme im ich názory, nech sa vadia, kým chcú.“ Tak zavŕšil Krutohlav toto pojednanie,

e) horúci, studený a stredný okres Zeme

Zvedoš už dávno počul o tom, že na Kamčatke je studenejšie ako na Borneu, Jáve, Sumatre a inde na ekvátore. Predsa ale neprestával znepokojovať Krutohlava, aby im o tom niečo povedal.

Nato začal Krutohlav takto:

„Tak je,“ potvrdil Zvedošove slová, „na Zemi nie je všade rovnaká ani teplota, ani zima. Keď uvážime, že Zem je guľa, potom

1. na póloch, čiže na osi Zeme, a to na severe a na juhu, je rovnako veľká zima, že tam ani človek, ani zviera, ani rastlina nemôže obstáť. Sú to, ako sa vraví, studené okresy.

2. Ekvátor je najteplejší kraj na Zemi a ľudia sa pre horúčavu stali černochmi.

3. Medzi pólmi a ekvátorom ležia dve oddelené oblasti: Medzi ekvátorom a stredným okresom je to horúci okres. Jeho šírka je štyridsaťsedem grádov; na každý stupeň, čiže grád, sa ráta pätnásť geografických míľ. Stredný okres, ktorý leží medzi horúcim okresom a pólmi, je štyridsaťtri grádov široký. Tu aj my prebývame. Okres okolo pólov je dvadsaťtri grádov široký.“

„Je veru podivné, že to na našej Zemi takto vyzerá,“ odpovie Mudroš.

„Človek sa teda môže aj upiecť, aj zamrznúť,“ povie nato Hladoš.

„Mlčte,“ odvetí Krutohlav. „Obyvatelia horúceho okresu vidia Slnko na poludnie práve nad temenom a svieti na nich takmer kolmo, a preto je tam taká horúčava. Okrem toho sú tu dni a noci skoro po celý rok rovnako dlhé a na ekvátore celkom rovnaké. Na pomedzí medzi týmto a stredným okresom najdlhšia noc alebo deň má trinásť hodín a dvadsaťosem minút. Tieň každého kolmo stojaceho telesa sa na ekvátore cez poludnie niekedy celkom stratí, cez iné ročné obdobie smeruje na juh a inokedy na sever, takže obyvatelia tohoto okresu sú dvadsaťštyrikrát do roka bez tieňa a inokedy majú dvojaký tieň.“

„No a ako to tam vyzerá s kolotaním hviezd?“ spytuje sa Zvedoš.

„Je prirodzené, že póly majú na obzore a všetky hviezdy sa im nebudú — tak ako nám — v krajzoch nad hlavou vrtieť, ale budú vychádzať a zapadať tak, ako nám Slnko vychádza a zapadá.“

„Je to podivné, ale pravdivé,“ odvetí znovu Zvedoš, „pravdaže to tam nemôže byť inakšie. No a ako je to s obyvateľmi stredného okresu?“

„V strednom okrese, kde aj my prebývame, to vyzerá celkom inakšie. Slnko nám nikdy nestojí kolmo nad temenom, ale aj keď je najvyššie, stojí bokom,“ odpovie Krutohlav. „Čím bližšie niekto býva k zimnému okresu, tým šikmejšie vidí Slnko stáť. Od toho závisí aj nestálosť noci a dňa, čiže čím väčšmi sa vzďaľujeme od horúceho okresu, tým väčšia je nerovnakosť medzi dňom a nocou. Na pomedzí zimného okresu je najdlhšia noc aj deň a rozdiel je práve dvadsaťštyri hodín. Na ekvátore je ustavičné leto s častými dažďami. A aby som vám nezabudol pripomenúť: keď my na našej severnej pologuli máme jar alebo leto, obyvatelia južnej pologule majú jeseň a zimu.“

„A ako je to tu s hviezdami a tieňom?“ spytuje sa Vadoš.

„Hviezdy sa vrtia šikmo v obežných čiarach okolo polárnej hviezdy. Čo sa týka tieňa, tento u nás padá vždy na sever, na južnej pologuli na juh. Póly nevidíme ani my, lebo sme od nich veľmi ďaleko.“

„Nakoniec vám poviem dačo ešte o zimnom okrese. Keď sa Slnko na južnej pologuli kloní za ekvátor alebo stojí blízko neho, na severnej pologuli celkom zapadne, čiže nesvieti; keď ale príde cez ekvátor sem, potom stále svieti a nezapadá. Len trošku porozmýšľajte a rozpomeňte sa na ekliptiku a uvidíte, že vravím pravdu, a pochopíte ma. Čo sa týka kolotania hviezd, väčšina sa bude vrtieť rovnovážne okolo polárnej hviezdy a len niektoré budú zapadať a vychádzať. Na samom póle sa všetko kolotá vodorovne a žiadna hviezda ani nezapadne, ani nevychodí.

Na pomedzí stredného okresu, ako sme už počuli, trvá deň a noc (najdlhšie) dvadsaťštyri hodín. Čím väčšmi sa odtiaľto blížime k pólom, tým väčšia bude aj nestálosť dní a nocí, takže budú trvať jeden — päť mesiacov a pod samým pólom bude plných šesť mesiacov nepretrhnutá tma a šesť mesiacov bude ustavične Slnko svietiť.

Ale nemyslite si, že sa im bude Slnko nad temenom trblietať! Ledva sa nad obzor pozdvihne a všetky papršleky budú šikmo na celý kraj padať. Preto tu razom — keď sa Slnko kloní k novému západu — nastane taká krutá zima, že o rastlinstve a živočíšstve nemôže byť ani zmienka.“

f) o rozdieloch medzi nocou a dňom

„Neviem, či sa vám bude páčiť, keď k horepodanému rokovaniu podotknem niektoré príklady, aby sa predmet tým lepšie osvetlil.“

„Prosíme, majstre!“

„Teda počúvajte. Vo Viedni trvá najdlhšia noc a aj deň šestnásť hodín a dvanásť minút. Najkratší deň v zime trvá len sedem hodín a štyridsaťosem minút. V Archangeľsku trvá najdlhší deň dvadsať hodín a štyridsaťdva minút a najkratší v zime len tri hodiny a osemnásť minút. Inde zase trvá jeden deň dvadsaťtri hodín a tridsať minút. A najkratší len pol hodiny. Takýchto príkladov by som vám mohol uviesť veľmi mnoho, keby tomu neodporoval môj zámer. Preto nech sú vám tieto dosť,“ zavŕšil Krutohlav svoju reč.

g) rozdiely teploty (temperatúry) na Zemi

„Pozrite sa na Hnevoša, už by všade na Zemi, kde papršleky padajú v rovnakom uhle, určil rovnakú teplotu; alebo by určoval zimu a teplotu na Zemi podľa zemevedeckej šírky[177] stupňov.“

„Nie,“ odpovie Krutohlav, „táto vec sa má inakšie. Keď chcete počúvať, poviem vám zase o niektorých vlastnostiach Zeme.“

„Chceme, chceme.“

„Teplota, čiže temperatúra závisí síce aj od už podaných dôvodov, ale okrem toho i od výšky vidieka nad morom, od jeho obkľúčenosti vrchmi, od prítomnosti mora, riek, hôr, ba nakoniec aj od rozličnosti pôdy. Teplota nezávisí ani tak od kolmého pálenia Slnka na kraj, ale väčšmi od trvanlivosti bavenia sa Slnka nad ktorýmsi krajom. Tak aby ste lepšie porozumeli: napríklad na ekvátore stojí Slnko v marci a v septembri práve nad temenom, ale vtedy sa tu dlho nebaví a o niekoľko dní už odchádza. V prostriedku júna a decembra sa od temena väčšmi vzďaľuje, ale sa pohybuje pomaly, a preto nastupuje trvalá teplota. A keďže sa tu cez rovnako dlhé noci a dni temperatúra citeľne ochladzuje, je prirodzené, že na tých stranách Zeme, kde Slnko pobudne dlhší čas, bude aj teplejšie ako na samotnom ekvátore.“

„Pekná známosť,“ odvetil Ludoš.

„Ale teplota Zeme nezávisí jedine a výlučne od udaných príčin, ale aj od takých, o ktorých nevieme. Tak napríklad severné Nemecko a Kamčatka ležia na tom istom stupni, a predsa aký veľký rozdiel v teplote! Snáď bude dôvod v miestnych príčinách.“

h) hranice snehu a izotermické čiary

„Výška nejakého vrchu alebo hole účinkuje podivne na temperatúru kraja. Môže sa povedať, že na ekvátore alebo aj inde v horúcom okrese závisí teplota od výšky hôľ. Na vrchole Chimboraza v Amerike je taká zima ako na póle; dolu nižšie je teplejšie a naspodku panuje horúčosť nad horúčosť. A tak všade na Zemi nájdeme v istej výške bodky, kde živé striebro padá na nulu, a tieto bodky — aj keby boli vo vzduchu — sa volajú snehové čiary. Snehová čiara na ekvátore je najvyššie nad morom a čím väčšmi sa blížime k pólom, tým nižšie padá, a pod pólami je táto čiara rovno s morom. Aby som ale nezabudol, musím vám povedať aj to, že južná pologuľa je chladnejšia.“

„A prečo?“

„Neviem,“ bola Krutohlavova odpoveď.

„Ešte by som vás o niečom poučil, ale musíte byť veľmi pozorliví!

Keď porovnáme strednú temperatúru mnohých miest, zistíme nestálosť; severné Nemecko je teplejšie ako Kamčatka, ktorá je na tom istom stupni a to isté platí o väčšine miest na Zemi. Keď si predstavíme čiaru, ktorú by sme ťahali od miesta k miestu, dostaneme takzvané izotermické čiary, ktoré nám dokážu, že bežia rovnobežne s ekvátorom, potom ale čím sa väčšmi blížia k pólom, tým sú pokrútenejšie a nepravidelnejšie. Tieto čiary ustupujú pri meridiáne na východ, prechádzajú stredom Nemecka na západ a pri západnom meridiáne sa klonia zase k ekvátoru.“

„Čo je to meridián?“ spytuje sa Zvedoš.

„Skoro som vám zabudol o ňom povedať,“ prehovorí Krutohlav. „Čo je to ekvátor?“

„Ekvátor je čiara bežiaca okolo najväčšej nadmutosti Zeme, nachádzajúcej sa práve v strede medzi pólmi,“ odpovie Mudroš.

„Dobre, aj meridián je čiara, ale na rozdiel od predošlej ide cez póly a tak obtáča celú Zem. U nás sa dotýka ostrovov Ferrari a v Amerike jej západnej strany,“ dodal Krutohlav.

„Chápeme,“ odpovie Mudroš a Krutohlav zavŕšil svoje rokovanie.

IX.

1. Výška a hustota povetria

„Každý z nás uzná, že povetrie dýchame, že z povetria povstáva vietor a víchor, a preto vám treba predložiť niečo o výške a hustote povetria.“

„Prosíme.“

„Naša Zem je všade kolkolom obtočená povetrím, v ktorom žijeme. Jeho výška nie je príliš veľká, a to preto, že na vrcholoch vysokých hôľ vo výške nemeckej míle cítime jeho riedkosť tak veľmi, že sa nám ušami a nosom môže krv pustiť.

Povetrie, tak ako ktorékoľvek iné teleso, má svoju váhu, ktorou na nás tlačí. Pri mori váži toľko, že vytlačí živé striebro na dvadsaťosem parížskych palcov. Váha povetria sa má teda k živému striebru 1:10 462. Keby povetrie bolo všade rovnako husté, jeho výška nad Zemou by dosahovala takmer jednu míľu. Ale ako nás poučuje tlakomer, nie je to tak, lebo čím väčšmi sa dvíhame, tým redšie povetrie nachádzame, a teda na povrchu Zeme bude najhustejšie. Ako vysoko siaha, to ešte nikto neurčil, dá sa ale vypočítať, že ak sa na sedemnásť míľ nad Zem vypína, musí tam byť také riedke, že žiaden pozemský živočích by tam nemohol vyžiť. S istotou pozorujeme, že po celých dvoch míľach je jeho hustota osemkrát menšia ako na povrchu mora. Povetrie je teda proporcionálne redšie, čím väčšmi sa hore pohybujeme.“

2. Odraz papršlekov

„Tak ako každé priezračné teleso aj povetrie má tú vlastnosť, že slnečné papršleky odráža a kriví. Prirodzený následok toho je, že Slnko alebo hviezdy trnú na inom mieste, ako sa nám zdá. Odraz papršlekov na obzore sveta zapríčiňuje, že Slnko a Mesiac sa často inakšie ukazujú, ako by mali. Ich terč sa nachádza hore a naspodku je veľmi sploštený. Už vidíme polovicu vychádzajúceho Slnka alebo Mesiaca, a on predsa ešte skutočne väzí pod obzorom. Príčina je v odraze papršlekov. To isté je aj pri východe Slnka, na ktoré môžeme vtedy pozerať bez škody na očiach, cez poludnie ale nie.

Nemyslite si, že tento zákon platí len pre Mesiac a Slnko, ale pre všetky telesá. Tak napríklad špic veže alebo vrchol hole nevidíme na tom samom mieste, ale celkom inde, a to robí lom papršlekov. To isté platí aj o súmraku. Slnko sa nám ešte ukazuje na obzore, ale v skutočnosti už zapadlo, a tak je náš deň dlhší. Aj keď už celkom zapadlo, v povetrí sa odrážajú jeho papršleky a vidíme súmrak. Keby Zem nemala povetrie, mohli by sme na nej vidieť len tie veci, ktoré by boli Slnkom bezprostredne osvetlené, a všetko ostatné by bolo v čírej tme. Aj najmenší oblak by nás razom do tmy uviedol. Nebesá by čierno vypátrali, ba aj naše svetlice by boli tmavé, keby do nich Slnko nesvietilo. O zore by nebolo ani zmienky a boli by sme odrazu osvetlení papršlekmi, alebo pri východe a západe by sme sa ponorili do hustej tmy.“

X. Tri stálosti Zeme

1. Nepremenlivosť zemskej osi.

„Už dávno sme sa presvedčili, že najväčšia hĺbka mora veľmi málo vynáša. Zdalo by sa, že hĺbka mora nebude väčšia, ako je výška hôľ, vypínajúcich sa nad povrch hladiny morskej, a že teda bude mať asi 30 000 stôp. Napriek tomu pred časmi bola Zem (aj keď nie celá, ale jej časti) zakrytá potopou, čo nám výborne dosvedčujú morské skameneliny. Roku 1771 bol na piesočnatom brehu Viltny na Sibíri vykopaný neporušený nosorožec, aj jeho koža bola celá. Roku 1799 pri výtoku rieky Leny vykopali z ľadovej kôry slona neobyčajnej veľkosti a bol taký neporušený, že Jakuti kŕmili jeho mäsom psov. Z toho všetkého niektorí usudzovali, že sa os Zeme premenila a tieto zvieratá hodila odrazu z ekvátora na póly. Ja vám pri tejto dôležitej veci spomeniem len to, že títo páni neprihliadli na to, že súc sem hodené, museli by hneď zamrznúť.

Ale pozrite aj na iné dôvody alebo vysvetlenia týchto vecí,“ vraví Krutohlav, „a presvedčte sa o nepremenlivosti zemskej osi.

Keby sa takáto premena aj bola strhla, mohla by povstať len pomocou akejsi vonkajšej moci. Ale akej? Uvidíte neskôr, že sa to nemohlo prihodiť. Iba ak by neznáma vlasatica buchla o Zem a narobila neplechu. Ale ako by mohla priezračná vlasatica našu tvrdú Zem tak pokoriť?

Je možné, že na Sibíri mohli pred časom žiť slony? Ten, ktorého našli pri Lene, podobal sa síce na indického slona, ale bol čierny a mal dlhú, hustú, čiernu vlnu. Aj nosorožec bol takto zaopatrený. No, či tieto zvieratá nemohli žiť na Sibíri, keď mali takú hustú bundu? Keď sa vám tieto dôvody nepáčia, potom aj to nie je nemožné, že tieto potvory, napr. tigre, levy atď., zablúdili často až na Sibír a tam zamrzli na močarinách, zavalila ich padajúca zem alebo nakoniec premrznuté mohli podľahnúť svojmu osudu. Takto zamrznuté mohli pretrvávať tisíce a tisíce rokov; prečo by sme mali teda hneď uveriť zemespytateľom, že Zem sa musela vo svojich osách pohýbať? Za stálosť zemskej osi bojuje ešte aj nasledujúci dôvod,“ prehovoril Krutohlav, keď si bol kus oddýchol. „Zem bola sprvoti guľatá; po prvom rypnutí sa začala okolo svojej osi kolotať. Rýchlosťou pohybu na póloch stľapkavela, ale os si zachovala tú istú. Práve v sploštenosti Zeme väzí príčina, prečo sa os nemôže premeniť. Keby do nej aj udrelo cudzie teleso, práve tľapkavosť pólov os hneď napraví a nijako nevypustí Zem z jej obehu. Keby bola úplne guľatá, jej os by sa mohla skôr premeniť.

2. Nepremenlivosť dĺžky dní

Iná stálosť Zeme kotví v rovnakosti dní. Už Gréci nás dokonale poučili o jej akurátnosti v kolotaní okolo Slnka. Keby toto nebolo stále, potom by aj na našej Zemi musela nastúpiť aká-taká nerovnakosť. Od tých čias by sme boli museli na Perúnovi spozorovať už rozdiel jednej hodiny a dvanástich minút. Nie je to však tak. A platí to aj o našej Zemi, Mesiaci, ako aj o všetkých ostatných planétach.

3. Nepremenlivosť osi obežných čiar

Obežná čiara všetkých obežníc okolo Slnka je stála a nepremenlivá. Keby sa to zmenilo, bol by koniec všetkej harmónii a časom by jedna obežnica do druhej alebo aj do Slnka musela vraziť. Z toho teda nasleduje to, že naša Zem má stálu obežnú čiaru okolo Slnka.

Aj keď sa more, ktoré obtáča náš okršlek od nepamäti sveta, zdá stále rovnaké a brehy svoje neopúšťajúce, predsa táto masa každý deň stúpa a klesá. Pre pozorovateľa stojaceho na brehu mora je niečo zvláštne pozorovať, ako rozjatrené vlny zamýšľajú roztrhnúť a preliať skalnaté brehy a zasa sa, tak ako boli roztatárené, upokojujú.

Každý deň dvakrát sa morské vlny s najväčšou pravidelnosťou vyzdvihnú a upadajú. V prvých šiestich hodinách dňa sa vždy vyzdvihujú, zalievajú nízke pobrežie alebo ostrovy a tlačia sa hlboko do ústí riek. Toto sa volá stúpanie morských vĺn (fluxus). A keď dosiahnu najväčšiu výšku, tomu sa vraví výška mora. Potom začne more ustupovať, až úplne ustúpi, čo sa deje tiež šesť hodín. Keď je najnižšie, vtedy sa vraví o nízkosti mora. Nech si ale nikto nemyslí, že tieto pohyby mora zapríčiňujú vetry; nie, lebo aj keď sú najtichšie, pohyby ostávajú rovnaké.“

„Potom to musí mať inú príčinu,“ pretrhne Bdeloš Krutohlavove slová.

„Pravdaže,“ odvetí tento, „keď hľadáme príčiny, tieto sa aj zjavia, ale len ozajstným pozorovateľom. Tieto pohyby mora závisia od nového Mesiaca a od polmesiaca, čiže od toho, ako Mesiac leží k Zemi. Tak za dvadsaťštyri hodín sa dajú pozorovať vždy dva úpady a výstupy mora, a to navlas deň po dni. Niekedy sa úpad alebo výstup o minútu oneskorí alebo nastane skôr, čo zase závisí od nestálej rýchlosti Mesiaca.

Ale aj keď uznáme Mesiac za hlavnú príčinu pohybu mora, predsa bude raz väčší, raz menší, čo závisí nielen od blízkosti Mesiaca, ale aj od Slnka, najmä keď sa priblíži k Zemi.

Tieto podivné javy platia len pre rozsiahle moria, a nie pre jazerá a prístavy, lebo tu sa im do cesty stavajú miestne prekážky. Tak v Dünkirche nastupuje úpad alebo výstup mora len dvanásť hodín po kulminácii Mesiaca, ale pri myse Dobrej nádeje hneď o pol druha hodiny.

To isté platí aj o povetrí. Tak ako je zmietané more, zmieta sa aj povetrie, a to ešte väčšmi, lebo je ľahšie. Tieto pohyby povetria nám ukazuje každý deň tlakomer. Pomocou iných inštrumentov sa vynašlo, že povetrie stúpa najviac ráno, medzi deviatou a desiatou hodinou, najmenej o štvrtej popoludní. O jedenástej večer vystúpi zase najviac a o štvrtej hodine ráno je jeho najväčší ústup. Tak sa všetko po poriadku mení!!!“

Týmito slovami zavŕšil Krutohlav svoje pojednanie o Zemi. Jeho prekvapení poslucháči sa neprestávali diviť nad tým, čo im Krutohlav predložil — a to často celkom neznámu látku. Rozviedol veci tak jadrne, že o nich nikto viac nepochyboval. Čiastočne si už vypočuli o rôznych úkazoch Zeme, o tom, aké miesto zaujíma, v akom vzťahu je k Slnku, k Mesiacu a k iným obežniciam; čiastočne sa ale kojili nádejou, že Krutohlav neprestane rozmýšľať o ďalšom predmete a veľký počet svojich poslucháčov bude zase dakedy chcieť svojim rozkladaním poučovať.



[150] Španie pole — Županie pole v Gemerskej stolici, jeho vŕšok Vinný vrch sa vyznačuje slovenskými pohanskými urnami.

[151] Nová Zem Novaja zemľa — ostrov v Karskom a Barentsovom mori (Rusko)

[152] Wan Wanne — kameňouhoľná osada vo Vestfálsku

[153] Nasraj — najskôr ide o Nasztraj — Gemerský Sad

[154] Nasraj, Miglés sú obce v Gemerskej stolici. Kde sú ostatné mená, každý vie!

[155] dušoslovie — filozofia

[156] Umrlá Lehota — Revúcka Lehota

[157] Nagyszál — 1. obec v južnom Gemeri, 2. najväčšia vyvýšenina v Peštianskej župe (652 m), výletné miesto

[158] spytateľ — bádateľ

[159] Oršov Orsova — mestečko v Rumunsku neďaleko Železných vrát

[160] mast — stožiar na lodi

[161] Dhaulágiri — vrch v Nepále, 8172 m

[162] Biot, Jean Baptist (1774 — 1826) — francúzsky matematik, fyzik, astronóm a geodet

[163] Gay-Lussac, Luise J. (1778 — 1850) — franc. chemik a fyzik, objaviteľ zákona o rovnakom rozťahovaní plynov. R. 1814 dvakrát na vedecké pozorovania vzlietol balónom.

[164] Parry, William Edward (1790 — 1885) — angl. polárny cestovateľ

[165] Ross, John (1777 — 1856) — angl. polárny cestovateľ

[166] jednorovnakosť — rovnomernosť

[167] Benzenberg, Johann Friedrich (1747 — 1846) — nem. prof. fyziky a astronómie. Autor spisov o zákonoch pádu (1804) a pohyboch Zeme (1807).

[168] obežná moc, centrifugalkraft — odstredivá sila

[169] zemská tiaž, priťahujúca moc — zemská príťažlivosť

[170] Adwood Atwood, George (1745 — 1804) — vynálezca „padostroja“ — prístroja, pomocou ktorého sa demonštrujú zákony rovnomerne zrýchleného a rovnomerného pohybu

[171] pendul — kyvadlo

[172] mázdra mádra — choroba s príznakmi podobnými hemoroidom

[173] dohajtovať — dohnať, doniesť

[174] fafrnok — malé dieťa; figliar, potmehúd

[175] Cook, James (1728 — 1779) — angl. moreplavec, r. 1768 — 79 preskúmal Tichomorie, okrajové územia Antarktídy, Arktídy a ď.

[176] krajzový — kruhový

[177] zemevedecká šírka — zemepisná šírka




Gustáv Reuss

— revúcky lekár, zakladateľ slovenskej vedeckej fantastiky, autor prvej botaniky Slovenska, historik, venoval sa aj národopisu, archeológii, zemepisu a astronómii. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.