E-mail (povinné):

Stiahnite si Hviezdovedu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Reuss:
Hviezdoveda

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Martin Droppa, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Karol Šefranko, Jaroslav Merényi, Katarína Maljarová, Simona Veselková, Ivana Černecká, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov

Časť druhá

— obsahuje Krutohlavove príbehy a pamäti o tom, čo sa mu prihodilo na jeho ďalšej ceste a obšírne ale zreteľné pojednanie o Slnku

Poznačené od očitého svedka Benuša z Čiernej Lehoty roku 1855.

Krutohlavove príbehy

Bolo to práve na Tri krále, keď sa niektorí dobre si prajúci priatelia pozhromažďovali v Jaroslavovej svetlici, aby si skrátili dlhý večer rozprávaním o rozličných, najmä vedeckých predmetoch. Vonku sa sypal krúpový sneh a víchrica dula tak veľmi, že kochy kvílili a dunčali.

„To je ale odporný čas, snehu sa až po kolená nasýpalo a vietor až do špiku prefukuje,“ vstúpil do svetlice celkom premrznutý Benuš, ktorého malý spolok už dávno očakával.

„Hiba až nám Krutohlav pustil z balóna lučbárske povetrie,[51] že tak kapeme, veď to človek neslýchal,“ vstúpil nato Miloslav do svetlice celkom červený a vyšťípaný od zimy. „Ledva som sa mohol sprotiviť návalu víchrice a kydajúcemu sa snehu. A teraz mi ozaj dobre padne zohriať sa.“ Pristúpil ku košku[52] a trel si ruky nad plápolajúcim ohňom. Okolo neho už údovia malého spolku zaujímali svoje miesta a nakoniec aj on svoje prázdne miesto zaujal.

„Nie,“ odpovedá Benuš rýchlo Miloslavovi, „práve dnes som čítal vo Světozore,[53] že Krutohlav sa vracia do Muránskej doliny.“ „Čo,“ vyskočili všetci zo stoličiek. „Krutohlav je na ceste? To je nemožná vec, veď jeho písmo pri Tyre v antalíku[54] na mori plávalo a on sám sa iste utopil.“

„Voľno,“ zavolá Jaroslav klopajúcemu na dvere a len čo dopovedal, predstavil sa pred nimi Krutohlav v celej svojej podobe. „Žijem, neutopil som sa, tu som,“ vykríkol radostne Krutohlav a radom obzeral zhromaždený spolok.

Taký šmrk a štabarc nenastal ani v čase zhotovenia balóna ako teraz, keď všetci, omámení nemožnosťou príchodu Krutohlavovho, sa o ňom hmatateľne presvedčili.

„Toto si ty, Krutohlav?“ maká ho Jaroslav, lebo neveril, že by bol ľudskou bytosťou. A tak ho aj ostatní radom najprv obdivovali, potom sa o ňom presvedčili, nakoniec ho k srdcu tisli a vrúcne bozkávali.

Keď sa myseľ celého spolku utíšila, predstúpil Benuš a začal Krutohlavovi vykladať, ako sa zlomky jeho písomností dostali do budínskej hvezdárne vďaka akémusi olejkárovi, ako boli odpísané a do Veľkej Revúcej zaslané, ako sa dostali do Mníšan, a čo oni, jeho pokrvní a priatelia, o jeho výlete na Mesiac mysleli a súdili.

Krutohlav dlho, bolestne zakrútil hlavou a dlho ňou neprestával vykrúcať.

„Márna je ľudská sila,“ začal Krutohlav nábožne rozjímať, „málo chýbalo a bol by som odhodlanosť svoju životom zaplatil.“

„Ako, ako?“ spytujú sa ho niektorí ľútostivo. Nato Krutohlav zložil premoknutý kepeň, zavesil ho na klinec ku košku a dal sa zajedať smačnú[55] kapustu a klbásky. Keď sa občerstvil, začal na otázku nasledovne odpovedať:

„Je vám, priatelia a pokrvníci moji, známo, ako som balón zhotovil, ako som za vašej prítomnosti z Kohúta do nebies vystúpil a čo som tam videl, našiel a skúsil; bude vám známo aj to, s akými obtiažami som sa potýkal, aby som sa oslobodil od priťahujúcej moci Zeme a zaletel ta, ta, do blahodarnejších končín Mesiaca. Ale márne bolo namáhanie človeka, silám božím ľudská moc neodolá, nikdy neodolá! Keď som rozkázal priviazať mašiny na konce brvien a veľkou mocou som dal strieľať, pre neprozreteľnosť môjho súdruha Kuba sa prihodilo nešťastie, že namiesto toho, aby brvná boli balón do priestoru nebies strkali, zavadili sa o balón a tak nemilosrdne ho rezali, že sa časom všetky povrazy, motúzy, plachty, remene, dratvy a švíky začali trhať. Môj balón vždy väčšmi a väčšmi dolu klesal. Keďže všetky delá a mašiny pripevnené na brvná mali dvadsaťštyri hodín strieľať — a toto nešťastie sa hneď na začiatku prihodilo — balón bol tak sem a tam zmietaný, že som o svojom živote celkom začal pochybovať. Vec neopravila ani všetka moja námaha, neutíšila tresk a durk, ba súc omámení a prestrašení, porobili sme ešte nepriaznivejšie chyby. Tak sa neprestali trhať aj ostatné švíky a šitky,[56] ostatné remene a traky. V náhlosti som vypočítal, že ledva šesť hodín a dve minúty na balóne obstojím, a tak aby vyskúmané veci pre obyvateľov Zeme celkom nezakapali — i keď ja sám zakapem — prišiel som na myšlienku zadebniť všetky svoje písma od antalíka a hodiť ich do mora. To som aj urobil a možnože ich na mori lapil Angličan a predal olejkárovi, lebo tito ľudia veľmi nenávidia všetko, čo slovanstvom čo len páchne.

Ako som bol vypočítal, môj balón začal sadať. Vtom som prešiel na pravé krídlo balóna, pretože bolo ľahšie a voľnejšie a vznášalo sa v povetrí. Tak som myslel, že keď aj padnem, Zem ma k sebe nestrhne pätnástorakou mocou. A tak sa aj stalo. Posledná dratva sa roztrhla a môj balón letel s rachotom do mora. Ja, zavesený na krídle balóna, letel som ako orol a sem a tam ma zmietalo. Opásal som sa aj tuhým remeňom a ulapil sa o koniec plachty; vtom ale remeň pukol a málo chýbalo, že som do hlbočín mora nezletel, keby som sa nebol zavčasu konca plachty chytil. Tak to so mnou šesť hodín zmietalo a už som si myslel, že udrela moja ostatná hodina.

Ale čo sa stalo. Príduc dole medzi oblaky, tu ozrutná víchrica zúrila, blýskalo sa a strašne hrmelo. Vtom sa blyskne a hrom udrie do tej časti pravého krídla balóna, kde ono bolo povrazmi o balón pripravené. Ja som potom voľnejšie padal — o to skôr ale balón, lebo toto krídlo ho pri lietaní v nebesách držalo. Nato všetko nastúpila taká veľká tma, že som nevidel, kde som a kde letím. V omámení som počul, že protivný koniec krídla kdesi tresol a všetko ako hromom zahrmelo. Ja som pritom stále pohodlnejšie dolu padal, až som zem namakal, aj tak som však neprestal krídlo stále tuho v rukách držať.

Ako som sa nazajtra z hlbokého sna prebral, vidím sa na vrchu neprevysokom trnúť. Vezmem svoj malý ďalekohľad, ktorý mi nevedome v ruke ostal, hľadel som do okolia a spatril neznámy svet. Tu i tam behali ľudia v turbanoch, bosí i nahí, ako zvetralci.[57] Čo to? Hľadím a vidím velikánske rumy rozšíreného mesta Bruffa v Malej Ázii, ležiaceho neďaleko Škutari[58] a Carihradu. Čo sa mu mohlo prihodiť? Skúmam.“

„Zemetrasenie, zemetrasenie, veta, rata,“ počul som cez Štentorovu trúbu.[59] „Aha,“ myslel som si, „to zavadenie môjho krídla o vrch — odtiaľ to zemetrasenie. Počkajte málo, ešte ono bude trvať, až sa Jeruzalemom stane a kameň na kameni neostane,“ vzdychal Krutohlav.

„V Slovenských novinách[60] práve stojí, že Bruffa, mesto mnohých sultánov, je už celkom spustošené zemetrasením,“ vraví Benuš, „či sa to má pripísať krídlu vášho balóna, že tam zavadilo?“

„Pravdaže, kameň na kameni neostane,“ zavŕšil Krutohlav a celá spoločnosť nepochopiteľne obdivovala Krutohlavovo presvedčenie a moc krídla, ktoré také velikánske mesto v rumy pretvorilo.

„A či tomu niet pomoci?“ spýtal sa Vratislav.

„Nie,“ odpovedal Krutohlav, „pokiaľ sa delá a brvná nevystrieľajú, musí Bruffa trpieť.“ „A ako dlho to môže trvať?“ pýtal sa ďalej Benuš. „To závisí od výstrelu, kedy a ako delá a mašiny vystrelia; preto títo obyvatelia stále počujú huk a vidia blesk v povetrí, ktoré delá robia. Sú to poľutovaniahodní neboráci,“ skončil Krutohlav svoju reč. „Ale skôr im nemožno spomôcť!“

„Odtiaľto, nechajúc krídlo nad Bruffou sa vznášať, šiel som hľadať balón,“ začal Krutohlav rozjímať. „Hlboké doly a vrchy som prechodil, vznášal som sa po výšinách, preplával močariny a jazerá, vidiac divý i prívetivý ľud, ktorý mi rozprával o novej kométe, čo sa vznáša s krídlom pripevneným na ľavý bok. Pri náležitom vypytovaní sa u tamojších hvezdárov som vyrozumel, že to môj balón bol západným víchrom kdesi na západ hodený. Ako som sa približoval k mestu Abd al-Kurki,[61] počujem a vidím svoj balón, ktorý celý národ obdivoval, a hneď jeden i druhý na večnú pamiatku z neho strokanice, remenčoky, motúzčoky strihal, trhal a rezal. Keby som tam nebol skoro došiel, veru mi ho celkom roztrančírujú. Nikto nevedel povedať, ako a čo to má byť, a to ma tešilo, lebo som ho ešte neporúchaný mohol zase do svojej moci dostať.“

„Povolám teda remeselníkov z blízkeho mesta, začnem ho napravovať, až sa mi pošťastilo priviesť ho tak ďaleko, že naplniac ho povetrím, preplniac ho jedivom a inou strovou, pred tisícmi a tisícmi som sa hore vyniesol. Už by ma boli obyvatelia aj dolu strhli, keď videli, že môžem odletieť a že oni, príduc o ozrutný balón, na lichote ostanú; ja som však namieril delo medzi nich a všetkých ich rozperúc, letel som k Sevastopoľu.

Nechcem byť dlhorečným. Vznášal som sa na nebeskej oblohe a na tejto ceste som Slnko, obyvateľom Zeme neznáme, veľmi pilne pozoroval a zaznačil som o ňom veľmi pamätné veci. Potom som letel nad Sevastopoľom, kde som dajaké malicherné obláčiky spozoroval a akési hučanie, akoby bola myš pišťala. Prejdúc Krym, letel som do Sedmohradska, odkiaľ som sa spúšťal. Spustil som sa v jamine Gerlachskej hole v Tatrách, kde mi aj balón ostal, lebo som si myslel, že keď budem živý a dám sa na cestu, tam môže byť pre neprístupné skaly najlepšie na večnosť zachovaný. Odtiaľ som šiel cez Kráľovu hoľu a dnes cez Hron, až som sa zdravý pri vás ocitol.“

To boli Krutohlavove krátke, ale jadrné reči a vtom, navzdor zhromaždeniu, celkom unavený sa vystrel a štyridsaťosem hodín pokojne spal.

Zajtra sa spolok zase zišiel a neprestával Krutohlava ustavične trápiť, aby sa pozvolil rozprávať o Slnku, čo o ňom vie. Naposledy privolil ich prosbám a napchajúc pipečku duvánom,[62] zasmrkajúc si tabaku, začal rokovať:

O Slnku

Krutohlav prednáša o mase Slnka

„Nemyslite si, bračekovci, že keď som v tých ďalekých končinách nebeských putoval, všetko náležite obhliadol a čo sa dalo, aj vyskúmal, že by Slnko bolo len také malé, ako sa nám naoko zjavuje. Robí to len prenesmierna vzdialenosť. Veľká blízkosť Mesiaca k našej Zemi robí ho väčším a žiadna iná príčina sa nemôže brať do ohľadu.

Za čo vďačíme Slnku, to všetci vieme. Medzi jeho mnohými vlastnosťami vám spomeniem len svetlo, teplo. Čo by sme robili bez svetla a tepla? Uvážte o tom a presvedčte sa, že by sme nemohli žiť. Či by nepanovala večná tma a zima? Čože by sme si počali v tme a zime?“

„Dostali by sme svetlo a teplo od Mesiaca,“ vkročí Jaroslav Krutohlavovi do reči.

„Veru nie,“ odpovedá Miloslav Jaroslavovi. „Keby Slnko vyhaslo, potom by bol aj Mesiac celkom temný, lebo aj jeho Slnko obživuje.“

„Čujte ďalej,“ pokračuje Krutohlav, „všetci by sme naraz museli vyhynúť, keby Slnko náhodou vyhaslo. V tom má Miloslav pravdu. Uvážte ale, z akej ohromnej masy pozostáva Slnko. Ani by ste nemysleli, že je 355 000-krát väčšie ako naša Zem!“

„Možno ste sa, Krutohlav, pomýlili vo vyslovení,“ odvetil Benuš, „snáď chcete povedať, že je len 355-krát väčšie.“

„Tristopäťdesiatpäťtisíckrát je Slnko väčšie od našej Zeme,“ odpovedá chladne Krutohlav. „A keby sa všetky planéty, ako Jupiter, Saturn, Mars atď., do jedného celku, čiže do jednej hromady zbili, aj potom bude Slnko ešte 700-krát väčšie, ako je masa všetkých planét.“

„Juj,“ zhíkli všetci prítomní, „to je nepochopiteľná veľkosť, o tom sa ani myslieť nedá, tým menej rozumom pojať jeho veľkosť.“

„Už to nie je inak,“ pokračoval ďalej Krutohlav, „to už je dávno dokázané a o tom som sa aj ja na svojej ceste s istotou presvedčil. Taká ozrutná masa — teda Slnko — rozkazuje všetkým planétam, núti ich okolo seba kolotať a pohybovať sa v svornosti a v poslušnosti. Slnko je stredisko celej planetárnej sústavy a rozkazuje všetkým ako na tróne sediaci samovladár.“

Krutohlav rokuje o veľkosti Slnka

Ledvaže sa mnohé zvedavé otázky o mase Slnka skončili, znovu požiadal spolok Krutohlava, aby ďalej rozprával, čo na balóne o Slnku vymeral a skúsil.

„Veľkosť Slnka,“ pokračoval Krutohlav ďalej, „je skoro ešte nepochopiteľnejšia. Priemer Slnka, čiže dĺžka čiary prevedená krížom cez Slnko, obnáša 180 000 nemeckých míľ, jeho povrch 111 000 miliónov uhorských štvorcových míľ, a tak aj jeho volumen obnáša 3500 biliónov kubických míľ zeme.“

„To nám nie je možné ani pochopiť,“ povedal Vratislav. „Vyjadrite sa lepšie, aby sme cez menší počet dostali čistejší pochop o veci.“

„Tak je,“ zavolali všetci, „to nepochopíme!“

„Pozorujte teda,“ vraví Krutohlav, a myseľ všetkých sa napína, aby boli poučení.

„Vesta, naša planéta točiaca sa okolo Slnka, je tá z najmenších, lebo jej priemer má iba šesťdesiat míľ zeme. Priemer Slnka je teda 3100-krát väčší ako u Vesty. A tak aj telivosť[63] (volumen) Slnka bude v porovnaní k Veste o 30 000 miliónov väčšia.“

„Ja tomu nerozumiem,“ skočí mu Benuš do reči. „Počty sú pre môj pochop stále ešte veľké, vyjadrite sa pochopiteľnejšie.“

„Počuj teda, Benuš! Aby si ma pochopil. Keby si sa mohol stať takým velikánskym obrom, že by si mohol Slnko ako chlieb vyváľať, potom by si mohol zo Slnka vymiesiť 30 000 miliónov gúľ Veste podobných. A keby si chcel vymiesiť zo Slnka gule podobné našej Zemi, potom by si mohol vyrobiť trinásť miliónov zemských gúľ. Ba keby si všetky doteraz známe planéty do jednej gule pomiesil, potom by táto guľa nebola ani 560-tou čiastkou Slnka.“

Nad Krutohlavovou rečou sa celá spoločnosť zadumala a trnula nad veľkosťou Slnka, ktorá je nepochopiteľná.

„Vašimi príkladmi to viete ako jadro z orecha vylusknúť. Nože nám to ešte iným príkladom stelesnite!“ žiadajú Krutohlava niektorí.

Krutohlav zakrútil hlavou a začal hovoriť: „Staň sa vaša vôľa. Keby sme do stredu Slnka vložili celú našu Zem a keby okolo nej kolotal aj Mesiac, ktorý je od nej vzdialený 50 000 míľ zeme, ešte by polovica z jeho priemeru bola prázdna. Či chápete?“

„Pravdaže,“ odpovedali niektorí, „ale keby niekto chcel urobiť takú cestu ako napríklad Cook okolo našej Zeme, koľko dní by na to potreboval?“ spytuje sa žiadostivo Vratislav.

„Pútnik, ktorý by každý deň predrobčil desať nemeckých míľ zeme, kým by obišiel Zem, potreboval by 540 dní; keby ale chcel obísť Slnko, potreboval by 59 160 dní, čiže 160 rokov!“

„Ach! To musí byť ale ozruta to Slnko, a predsa aké malé sa nám zjavuje, skoro menšie ako Mesiac, a čože je len naša Zem proti nemu?“ rozumkoval Vratislav.

„Už to nie je inakšie,“ zakončil Krutohlav a spoločnosť sa rozišla.

Hustota Slnka

Nazajtra sa zase zišla celá spoločnosť, aby vypočula Krutohlava v jeho dokonalých náhľadoch a aby sa od neho naučila nové veci. Zhŕkli sa teda okolo košku, nakládli plápolajúci ohníček, zapálili si dobrého uhorského dohánu do svojich píp a fajčili prevýborne. Krutohlav, na ktorom sa zakladalo ďalšie rozprávanie, si zase zasmrkal, lebo mu bol na balóne dohán vyšiel a naučil sa preto smrkať.

„No, báťa, začnite už, radi by sme vás ďalej o Slnku počuli,“ prehovoril jeho pokrvný Svatovit.

„Počujte,“ a všetci zrakom sledujú Krutohlava. „Podivuhodná vec je,“ začal vykladať, „že Slnko, ktoré veľkosťou a masou prevyšuje mnohokrát všetky dohromady zbité planéty, musí predsa len hustotou ustúpiť planétam. Ozrutná veľkosť Slnka a jeho látka (matéria) je štyrikrát kyprejšia (redšia) ako pôda našej Zeme.“

„Nechápem, čo to boh všetko stvoril,“ povie Benuš, „a ako vy môžete vedieť, že Slnko je kyprejšie od Zeme?“

„Či nevieš, že my hvezdári predpovedáme zatmenie Slnka a Mesiaca na celé roky, ba na celé storočia dopredu a navlas presne; či nevieš, že určíme beh vlasatíc a tieto sa navlas dostavia; myslíš si, že sa nedá vypočítať aj hustosť a kyprosť nám nemakateľných telies? Potom sa veľmi mýliš a…“ Svatovít ledva vedel Krutohlava uspokojiť; keď mu ale predložil, že Benuša len náramná zvedavosť popudzuje k tomu, aby sa o možnostiach tejto veci presvedčil, a že nebolo v jeho zámere utrhovať si z neho, Krutohlav sa opäť uspokojil a stal sa zase dobrým.

„Buď osvetlený,“ prehovoril citlivo Krutohlav k Benušovi. „Keď niekto pozná masu a telesnosť (volumen) jedného telesa, potom je veľmi ľahko vynájsť aj hustotu toho istého telesa, lebo táto sa rovná mase dividovanej[64] telesnosťou (volumenom). Hore som vám povedal, že masa Slnka je 355 000-krát a jeho telesnosť 13 000-krát väčšia ako našej Zeme. Keď teda prvý počet z oboch budeme dividovať druhým, potom obdržíme 0,27, čiže takmer štvrtinu; a tak teda hustota Slnka je štvrtina hustoty našej Zeme.“

Pád telies na povrchu Slnka

Keď začal Krutohlav prednášať nový predmet o tom, že ak sa na Slnku vyhodí kameň alebo akýkoľvek iný predmet, akou rýchlosťou na Slnko padá, razom si všetci stolce bližšie k nemu pritiahli. Akože by zvedaví poslucháči neboli uši napínali a nechceli si zamerkovať Krutohlavove slová! Čím viac sa učili, tým boli zvedavejší a Krutohlav sa dal tým bystrejšie rozkladať.

„Na našej Zemi,“ začal vyprávať Krutohlav, „keď sa kameň alebo čokoľvek ťažké do povetria vyhodí alebo napríklad z veže dolu spustí, pád takéhoto telesa dolu na zem je pätnásť par. stôp za sekundu. Kto z vás by tomu neveril, ten nech to sprobuje a istotne sa o tejto pravde presvedčí. Pravda je, že na svojej dlhej ceste som sa ani na Mesiac a o to menej na Slnko nemohol dostať, ale ubezpečujem vás o tom, že keď porovnám mnohé iné otázky zhrnuté do celku, potom keď teleso na Slnku padá, urobí za sekundu 430 par. stôp. A tak pád telesa na Slnko je v porovnaní s jeho pádom na Zemi 29-krát rýchlejší.“

Celá spoločnosť zamĺkla a obdivovala Krutohlavov um. Nato nepokojný Benuš zdvihnúc sa povedal: „Áno, verím tomu všetkému, ale keď tam na Slnku je pád telies taký strmý, koľkože tam bude vážiť jeden cent?“

Všetci očakávali dychtivo odpoveď.

„Už z predošlého sa dá zatvárať, že na Slnku je každé teleso, kameň alebo ktorýkoľvek predmet 29-krát ťažší ako na Zemi. Prirodzená vec teda bude, že aj vážka, ktorou by sme vážili, bude dvakrát ťažšia. Tak náš cent záležajúci zo sto funtov bude na Slnku vážiť 2900 funtov, a teda temer tridsať centov našich.“

„Ej, to by bol dobrý zárobok pre nás,“ skríkli niektorí, „vziať odtiaľto akúkoľvek látku a odvážiť ju na Slnku a tak ju odpredať; tak by sme ľahko zbohatli. Potom by sviečkár za cent sviec utŕžil na Slnku za tridsať centov sviec, mäsiar za cent mäsa by obdržal toľko ako za tridsať centov, cena bryndze, sadla, slaniny, masla, ba i len študentenfutru by sa tridsaťnásobne odplatila. Ej, či by to bol výborný zárobok; — verím aspoň to —“ pripomenul Vratislav, „že by obyvatelia zemskí hladom pomreli, lebo by tam každá kofa bežala a svoje fufnáky[65] by iste tridsaťkrát drahšie predala, ak by tam aj cena všetkého bola taká, aká je teraz u nás, pri našej drahote.“

Zasmiali sa mnohí nad vtipom Vratislavovým a Krutohlav sa len pod jeden bajúz usmial.

„Predstavte si,“ začal po malej chvíli Vratislav, keď boli vyčerpané všetky náhľady o predchádzajúcom predmete, „predstavte si, akou mocou by vás, Krutohlav, bolo Slnko schytilo a mrštilo o svoju vlastnú pôdu, keby ste sa boli na balóne mohli k nemu dostať?!“

„Bračekovci, takú moc si ani predstaviť nemôžete. Tak ako je vám nepochopiteľná veľkosť Slnka, tak aj jeho silu a moc si ledva budete môcť dokonale predstaviť,“ pokračuje šetrne ďalej Krutohlav. „Nikdy by som ja už nebol kašu dúchal, keby ma bola moc Slnka zachvátila. Keby som bol prišiel do okresu Slnka, bolo by ma takou veľkou rýchlosťou ťahalo, že by som sa bol pre tú rýchlosť alebo zadusil, alebo príduc na Slnko, nebol by zo mňa ani fafrnok ostal. A keby som sa predsa bol tam nejako dostal, keďže vážim stopäťdesiat funtov, na Slnku by som musel vážiť 4350 funtov, a tak by som sa veľmi prirodzene musel udusiť pod svojou vlastnou ťažobou. Ktože by toľko funtov uniesol? Či chápete?“

Benuš, ktorý stále premýšľal o nejakej výprave na Slnko alebo na ktorúkoľvek planétu a bol by sa aj o polnoci vďačne k boku Krutohlava pripolčil,[66] veľmi sa zadumal, že by ho taký strašlivý osud trafiť mohol. Spozoroval to celý spolok a každý usmievavo klipkal na Benušovo zadumanie.

„Medzitým povážte aj to, bračekovci,“ rozkladal ďalej Krutohlav, „že hustosť Slnka nie je všade rovnaká, ale že čím väčšmi sa k stredu blíži, tým je hustejšie, čo robí náramná priťahovacia moc Slnka. A tak v tomto stredisku náramný oheň plápolá. Dá sa povedať, že — ako už vieme — hustosť Slnka je od Zeme štyrikrát menšia a môže sa ku kamennému uhliu alebo k smole prirovnať.“

Vzdialenosť Slnka od Zeme

„Už nám o bohvieakých vlastnostiach Slnka rozkladáte a ešte nevieme, ako ďaleko je Slnko od Zeme,“ spytuje sa Vratislav. „Rozložte nám tú vec a poučte nás.“

„Buď štedrý a boh na teba nezabudne,“ odpovedal Krutohlav a začal rozkladať:

„Stredná vzdialenosť Zeme od Slnka vynáša 20 665 800 nem. míľ, t. j. dvadsať miliónov šesťstošesťdesiatpäťtisíc a osemsto míľ zeme.“

„Brr-ŕŕ!“ zamrmlal Benuš. „Ta sa ja nikdy nedostanem.“

„Už či veríte, či nie, mne je to všetko jedno,“ pokračoval ďalej, „ale ono je od nás tak veľmi vzdialené!“

„Taká ozrutná vzdialenosť Slnka od nás sa ani pochopiť nedá,“ prihovoril sa Jaroslav. „Či by ste nám to Krutohlav, iným spôsobom nemohli vysvetliť?“

„Ba áno,“ odvetil Krutohlav. „Ak by sa tu vystrelila guľa z dela a preletela by každú sekundu 1500 par. stôp, potom by sa na Slnko dostala iba o dačo skôr ako o desať rokov.“

„To je na zbláznenie človeka, aby všetkým rozum zastal,“ zamrmlali niektorí, najmä ale Benuš sa už celkom odriekol vypraviť sa na Slnko.

Svetlo Slnka

Nijako nevedeli dostať Krutohlava na to, aby im ďalej rozprával o Slnku. „Vidím, že ste nedôverliví ľudia, prečo by som teda daromné reči robil?!“ rozjatrene odpovedal Krutohlav. „Kto neverí, nech zostane pri svojej viere, nepotrebujem niektorého z vás presviedčať. Nie je z toho žiaden úžitok. Kto sa chce poučiť, nech sám meria — a keď tomu neverí, nech verí aspoň mužom, ktorí sa o to tisícnásobne pokúsili. Viera vás spasí, ale len pravdivá viera!“

Na mnohé dohováranie predsa dostali Krutohlava na to, aby vo svojich pravdivých náhľadoch a skúsenostiach pokračoval. Nepáčilo sa mu to síce, lebo nastupoval omnoho citlivejší predmet rokovania a nemyslel, že sa myšlienky jeho poslucháčov v jedno sústredia. Navzdory odpornosti sa predsa len osmelil a takto začal obšírne rozjímať o svetle Slnka:

„Svetlo Slnka požívate každý deň, ale možno ste ešte nikdy o ňom nerozmýšľali. Čo by ste si počali vo večnej mrákote? Čo by bolo s vaším telom a duchom bez svetla? Či boh nie je láskavý, že vás k obrazu svojmu stvoril, a ty, človeče, sa smieš ešte rúhať? Skloň tvár svoju pred obličajom božím a kľaknúc na kolená vďaku vzdávaj. Nech ťa viera tvoja nikdy nezanechá, upusť od svetskej márnosti, tak sa dožiješ cieľa!“

Krutohlav by bol ešte aj ďalej v plápole ohňa svojho moralizoval, keby sa mu hneď jeden, hneď druhý nebol do jeho vznešeného nadšenia pomiešal. Nato teda Krutohlav znovu:

„Počuj divy, človeče!“ a začal takto rozjímať: „Bez svetla, ako si môžete myslieť, bola by nielen naša Zem, ale celý planetárny svet len večnou nocou, neprístupnou pustatinou, slovom, čiernym hrobom. Ale svetlo nám dáva moc a silu, a tak:

Keď vezmem do ruky sklenený trojuhol (prisma) a pustím naň jeden papršlek Slnka, ukáže sa mi sedem farieb, a to červená, oranžová, žltá, zelena, modrá, indigo a fialovatá. Keby niekto chcel sprobovať jednotlivú z týchto farieb, a to ktorúkoľvek, zase skleneným trojuhlom rozlušťovať, nepremení sa, lebo sú to vlastné farby svetla. Keď sa ale zase všetkých sedem farieb iným sklom dovedna pozbiera, potom sa znova prejaví jeden biely papršlek, a to preto, že je zložený zo siedmich rozličných farieb.

Môžete si pomyslieť, ako by to s nami vyzeralo, ak by papršlek slnečného svetla ostal len biely a nedelil by sa na Zemi na sedem farieb. Či by celá príroda nevyzerala bielo, či by každé teleso nemalo farbu podobnú olovu? Či by zora, ba tvár ľudská nemali popolavú farbu? Či by naša dúha nevyzerala šedivo? Či by tisíce hviezd neboli na popolavom nebi šedivé? — Odtiaľ pochádza čerstvosť zeleného listu, čerstvosť trávy našich lúk, ba ani ten diamant by nehral svojimi farbami! Ach! A či zarumenenie peknej slečny by mohol jej miláčik spozorovať?“

„Ako múdro je to všetko zariadené,“ ozve sa Vratislav, ktorý dával na Krutohlavove slová snáď najväčší pozor. „Že papršlek pozostáva zo siedmich farieb, to som ešte od nikoho nepočul tak zreteľne vysvetlené. No ale či taký papršlek už nemá iné vlastnosti, iba že sa dá trojhranným sklom roztrhať na sedem pableskov?“ spytuje sa Krutohlava.

„Ba áno, ešte niečo nepochopiteľné som spozoroval. Keď sa papršlek hodí na bielu tablu (spektrum), dá sa na nej spozorovať vyše 600 čiarok, ktoré sú hneď hrubé, hneď tenšie, ale všetky sú čierne. Tieto čiary sú rovnobežné.“

„A na čo sú,“ spytuje sa Vratislav.

„Nevieme, čo by mali značiť, isté ale je, že tak ako ich počet a usporiadanie, aj ich hrúbka, väčšia svetelnosť alebo temnosť týchto čiarok je vždy rovnaká. Aj to je pravda, že mesačné svetlo a svetlo všetkých ostatných planét, ba aj nášho ohňa ukazujú tiež čiarky, ale iného spôsobu a usporiadania. Z toho sa uzatvára, že každé teleso má vlastné svetlo.“

Krutohlav rozkladá o tenkosti a rýchlosti slnečného svetla

„Ačak je voda hustejšia látka (matéria) ako povetrie! Vďaka hustote vody, do ktorej sa zarážajú kolesá parolode, ženie sa paroloď hore prúdom. Povetrie bude tenšie, ale je to látka ešte omnoho hrubšia, ako je svetlo, lebo vtáci, oprúc svoje krídla do povetria, môžu lietať. Svetlo bude zase oveľa tenšia látka ako teplo, lebo ono prejde múry; teplota prejde ale aj cez železo. Takéto postupy sa nachádzajú aj v prírode.

Svetlo sa zatiaľ priratúva k látkam neprevážiteľným a ani ho zatiaľ ešte nikto nemohol odvážiť, i keď je teleso, lenže také tenké, že nám nie je možné ho vážiť. Beží k nám zo Slnka náramnou rýchlosťou a neprestajne zo Slnka vychádza. Za jednu sekundu prebehne 1 322 263 miliónov míľ, a tak od Slnka k Zemi prebehne za 8 minút a 13,22 sekúnd. Väčšiu rýchlosť iného telesa ešte nepoznáme. Aká nepochopiteľná moc musí byť v Slnku, ktorá svetlo tak rýchlo odmršťuje, to sa dá pomyslieť!“

O slnečnej teplote

Ešte každý z Krutohlavových poslucháčov híkal nad nesmiernou rýchlosťou slnečného svetla, keď už nevyzvane prevzal nový predmet a začal vykladať:

„Poučte sa ešte aj o teplote Slnka, lebo je veľmi zbrataná so svetlom. Každý deň skusujeme, aký vplyv má na nás teplota. Otázka je, či máme dať väčšiu prednosť teplote, či svetlu.“

„Ja by som myslel,“ vraví Benuš, „že teplote!“

„A prečo?“ spytuje sa Vratislav.

„Pretože temní ľudia alebo temné zvieratá ešte žijú, ale bez teploty by celkom vymizli.“ A Benuš ďalej pokračuje: „Aj Homér,[67] aj Milton[68] boli slepí a merači Saunderson[69] a Enter, keď prišli o oči, ešte hlbšie mysleli. A peštiansky Füredy[70] celkom slepý skladal do nôt slovenské piesne.“

„To je pravda,“ potvrdil Krutohlav a dal sa ďalej rozprávať. „Teplota je teda tá látka, ktorá dáva rozdielnym telesám im vlastnú tvárnosť. Ani naša suchá zem, ani moria, ani potoky, ba ani naše povetrie by nemohli zotrvať v terajšej podobe, keby sa im teplota odtiahla; ba s istotou by sa všetko muselo premeniť v pustú, neforemnú masu. Tak keby si odtiahol teplotu z povetria, padlo by na zem ako zhustená kôra. Keby sme nemali teplotu, bol by koniec každému pohybu, tvárnosti a životu. Vďaka teplote premieňame železo, meď, zlato, striebro v tekuté látky. A aký úžitok nachádzame v lučbárstve? Teplota rozháňa parolode a parné vozy. Načo by som ešte ďalej rokoval o úžitku teploty; nechajme to stáť, viem, že ste o nej celkom presvedčení.“

„Áno,“ prisvedčili všetci a potešení sa rozišli.

Krutohlav rokuje o povrchu Slnka

Napriek tomu, že Krutohlavove náhľady o svetle a o teple boli rozsiahlejšie, ako mali byť, predsa sa im ono rokovanie tak zapáčilo, že niektorí neprestali všemožným spôsobom pozorovať slnečnú teplotu a svetlo. Keď sa ale nazajtra poznovu zišli, prehovorili Krutohlava, aby vo svojom prednášaní pokračoval. A on začal:

„Bude pre vás asi zaujímavejšie pohovoriť si o povrchu Slnka, ako sa mi predstavoval, keď som na balóne putoval. Je pravda, že o tomto telese vám viem povedať skoro tak málo ako o povrchu najvzdialenejšej hviezdy.“

„A prečo?“ spytuje sa Benuš.

„Zaručene pre náramnú vzdialenosť Slnka a pre jeho živé, ohnivé svetlo, do ktorého sa nedá dívať,“ odpovedá na to Vratislav.

„Tak je,“ prisvedčil Krutohlav. „Nesmierna vzdialenosť Slnka od nás vysmeje všetky naše ďalekohľady. Koľkokrát som ďalekohľadmi vyšetroval z balóna povrch Slnka, vždy sa mi len jedno more plápolajúceho svetla predstavovalo, čiže celé Slnko horelo ohňom svetla. Čím som Slnko lepšie obhliadal, tým istejšie sa mi predstavovala ozrutná pohyblivosť tohoto svetla, ktorá bola taká rýchla, že sa našim víchriciam podobala. Tu som niekedy na tomto plápolajúcom mori svetla zbadal velikánske baky čiernej farby, ktoré čo do veľkosti prevyšovali štyri-päťkrát našu Zem a ktoré za niekoľko dní alebo týždňov úplne zmizli. V susedstve týchto čierňav som pozoroval, a to veľmi často, akési horiace baky, ktoré mali väčšie a čistejšie svetlo ako ktorékoľvek iné svetlo Slnka. A nakoniec aj inde, na celom ostatnom povrchu, kde neboli ani svetlé, ani čierne baky, je poznať svetlejšie, ustavične sa meniace bodky.“

Či je Slnko oheň

Krutohlavovo rozjímanie popudzovalo najmä Jaroslava, až prišiel na myšlienku, že ak Slnko stále horí, musí byť len zo samého ohňa. S tým súhlasili aj jeho iní súdruhovia a pýtali sa Krultohlava, čo si o tom ako najskúsenejší myslí.

„Pravdaže, Slnko stále horí,“ dal sa ďalej rozkladať Krutohlav, „ale verte mi, ono nehorí zemským ohňom. Keby bola pravda, že horí zemským ohňom, či by vari náš oheň — tak ako oheň Slnka — začadil kožu murína vo vzdialenosti dvadsať miliónov míľ? Pritom aj to je pravda, že i na Zemi sa udržuje časť teploty, dá sa to pozorovať pri trení. Keď si trieme ruky, keď diví ľudia trú drevo a získajú oheň, keď sa nám kolesá zapália pri tuhom behu voza, keď sa vŕtaním vyvinuje teplota, keď bitím kovu na kov sa ony zahrievajú atď. Pravdaže, vravím vám, my nie sme bez teploty; ale najhlavnejšia teplota spomedzi všetkých je slnečná.

Čím rovnejšie Slnko svieti, tým väčšiu moc má nad nami. V trópoch je len preto tak horúco, že Slnko svieti kolmo. Keď sklom sústredíme slnečné papršleky, zapáli sa nám práchno; taká veľká a nepochopiteľná je moc slnečných papršlekov.“

„Ale predsa, čo je tomu príčina,“ preberie Benuš reč od Krutohlava, „že keď som sa po Kriváni v Tatrách táral, čím som vyššie vyšiel, tým bola väčšia zima a svetlo do modrosti padalo, čiže nebolo tak svetlo ako dolu v údoliach. Hoci keď sa človek čo len o osemtisíc stôp priblíži k Slnku, malo by byť teplejšie a svetlo by malo svetlejšie svietiť.“

Na tieto slová Krutohlav veľmi hlavou zakrútil, oči k zemi spustil a zdalo sa, že veľmi hlboko o tejto veci premýšľa. Nakoniec, akoby mu bola do umu padla vznešenejšia myšlienka, začal takto Benušovi odpovedať:

„Svetlo práve zato, že sme očami obdarení — je pre nás niečo relatívne. Aj mne sa zdá, že papršleky Slnka môžu byť samy osebe zimné a len vtedy pália, čiže prejavujú svoju moc, keď sú na sedem farieb roztrhnuté! Zoberme si napríklad drevo; drevo je zimné, keď sa ale lučbársky rozluští, horí veľkým plameňom. Nie je nemožné,“ pokračoval ďalej Krutohlav, „že slnečné papršleky súc zimné majú tú vlastnosť, že keď uderia o zem, potom vyžarujú teplotu.“

„Tak potom by naše Slnko mohlo byť práve také temné teleso, ako je naša Zem,“ skríkol Benuš a trel si ruky.

Všetci sa zarumenili nad Benušovými slovami a jedni i druhí mu začali dohovárať, keď tu Krutohlav začal toto znova rozlušťovať.

„Nechajte ho,“ odpovedá Krutohlav, „on si dôsledne počína. Ja sám som na rozpakoch, či Slnko nie je také chladné ako naša Zem.“

„Ale ako by mohlo byť,“ vtrhne Jaroslav, „keď jeho horúčosť stále požívame?“

„Nesmieme vychádzať z nás,“ začal Krutohlav odpovedať, „ale vzdialiť sa von zo Zeme a dívať sa nestranne tak na Slnko, ako aj na Zem. Keď niekto pôjde za slnečným papršlekom, tak mu už v Tatrách bude stále chladnejšie a temnejšie. Nakoniec, verte mi, ostane v tme a dokonale zamrzne, ak by sa vznášal ako Ikarus na oblohe nebeskej. Príčina tohoto účinku je veľmi jednoduchá a kotví v tom, že papršleky vznikajú len dotýkaním sa telies, a tak vám ani to nepoviem, že Slnko je temné teleso.“

Nikdy také hašterenie človek nedožil, aké pri tomto predmete nastalo. Hádankám nebolo konca-kraja, až Krutohlav svojich spoločníkov rozpustil a zavolal navečer, aby dovtedy ochladli.

Krutohlav pokračuje v načatom predmete

„Väčšina ľudí je takých, ktorí veria vo večný slnečný oheň a ich dôvody nie sú prázdne, ba hádam omnoho silnejšie ako tých, ktorí Slnko vydávajú za temné teleso. Čím väčšmi sa slnečné papršleky približujú k Zemi, tým sú redšie, a na Slnku, odkiaľ vychádzajú z bodky (focus),[71] musia byť také zhustené, že ich pálivosť je na štvorcovej míli 300 000-krát väčšia ako na Zemi.“

„Tam by nám drevo nebolo treba kupovať, tam by sa nám aj vôl, aj sviňa naraz upiekli,“ začal vtipkovať Benuš.

„Ba uškvarili a naraz zhoreli,“ odpovedá s úsmevom Jaroslav Benušovi.

„Nehádajte sa, ale počúvajte,“ vraví Vratislav.

Krutohlav začal teda ďalej rozkladať. „Nechcem mať dlhé reči, len to vám krátko poviem, čomu väčšina verí. Je možné, že navzdor svojej čiernosti Slnko blnčí stále náramným ohňom, ale aj to je možné, že o horení Slnka nie je ani zmienka.“

„Dobre,“ prehovorí Benuš, „keď ale ono stále a už ktovie odkedy blnčí a horí, predsa by sa bolo malo umenšiť.“

„Práve o tom rozjímam. To nevieme,“ dal sa Krutohlav ďalej rozkladať, „ozaj nevieme. Chýrečný hvezdár Newton[72] myslel, že časom sa do Slnka hodia kométy, a tak sa Slnko znovu obživuje. To sú ale nesprávne názory, a ja by som tento jav radšej odvodil od elektricizmu.[73] A keď je pravdou, že stále horí, potom musí Slnko tratiť na svojej veľkosti. Keďže ale Slnko poznáme lepšie len od roku 1640, ba aj teraz ešte hádka stojí o jeho priemere obnášajúcom asi 100 nemeckých míľ, potom sa nemôže určiť, či Slnko niečo zo svojej veľkosti stratilo, alebo nie! Keď pripustíme ten názor, že za dve storočia sa Slnko umenšilo len o 2 280 000 stôp, a teda o sto nemeckých míľ, tak sa zase nachádzame tam kde predtým, t. j. nevieme, či sa Slnko horiace ohňom umenšuje, alebo nie?!“

„Veľké sú zázraky božie,“ vzdychol si Jaroslav a Benuš. „Akí sme my ľudia len prach a popol na zemi v porovnaní s obrovskými a nepochopiteľnými telesami; a čo náš rozum v porovnaní s božou múdrosťou!“

Krutohlav opisuje slnečné baky

Nazajtra sa zase viac údov zišlo, aby boli svedkami Krutohlavovho rozjímania.

„Už som niekoľkokrát spomenul slnečné baky; potrebné bude sa o nich poučiť,“ začal rozumkovať Krutohlav. „Keď som na svojej ceste balónom povrch Slnka pozoroval ďalekohľadom — rozumie sa, že som si založil farebné sklo, lebo inak by som bol pre svetlo otemnel[74] — videl som na povrchu Slnka často väčšie i menšie, obyčajne nepravidelné a nerovnaké čierne baky. Tieto baky sa často samy v sebe premieňajú a menia svoje miesta. Keď som sa každú hodinu díval a pozoroval ich, zazrel som ich hneď väčšie, hneď menšie, berúce na seba rozličnú tvárnosť. Ba aj to som spozoroval, že sa často trhali, inde sa zase dovedna zbili a často celkom z obzoru zmizli. Keď takýto bak zmizne, začne sa najprv umenšovať jeho stred; popolavé kraje baku miznú ostatné. Sú aj baky iného druhu — nemenivé a tri-štyri týždne stále sa zjavujúce. Ich vlastnosť kotví v tom, že ony ako úzke štráfy od východu k západu bežia, trinásť dní sa ukazujú a za toľko dní zase neviditeľné ostávajú. Čím väčšmi hľadíme k stredu, tým širšie sa nám prejavujú, a naopak na póloch sú veľmi úzke.“

Čo majú baky znamenať

„Čo ony značia a môžu značiť?“ spytuje sa zvedavo Benuš.

„Hneď vám vec vysvetlím, len trochu trpezlivosti.“ Všetci napli svoje mysle a čakali na Krutohlavovo rozlúštenie.

„Keďže sa všetky baky tou istou rýchlosťou od západu k východu ženú, je prirodzené, že nebudú totožné s našimi oblakmi, lebo oblaky bývajú hnané na všetky končiny; tieto ale jeden a ten istý smer držia. Ba nielen ich smer, ale aj rýchlosť oblakov sa má brať do úvahy, lebo slnečné baky si udržujú rovnaký beh.“

„Keď to nemôžu byť oblaky, čože je to potom?“

„Ďalej ony už pre tú príčinu, že na krajoch Slnka sa vždy väčšie prejavujú a v strede sa zase širšie stávajú, nemôžu byť vlastným telesom, ako je napríklad Mesiac k našej Zemi. A preto prináležia k povrchu Slnka, tam sa udržujú. Ich smer — od východu na západ — závisí od kolotania Slnka okolo svojej osi. Bližšie vás, bračekovci, nemôžem poučiť o tom, čo tieto baky vlastne znamenajú. Ale keď uveríte, že ukazujú na akúsi tekutosť a ozrutné pohyby, nevzdialite sa ďaleko od pravdy.“

Veľkosť slnečných bakov

„Ani by si človek nepomyslel, akú ohromnú veľkosť majú slnečné baky. Tak 15. marca 1758 som spozoroval bak, ktorého priemer mal 9000 nemeckých míľ, a bol teda päťkrát väčší ako priemer našej Zeme. Roku 1779 som uvidel iba očami bak s priemerom 27 000 nemeckých míľ, čiže mal priemer pätnásťkrát väčší ako Zem a jeho povrch bol 730 miliónov štvorhranných míľ. Keď takýto bak chce za tri týždne zmiznúť, potom jeho kraje musia denne prejsť 1400 míľ a za hodinu 58 míľ zeme. A táto rýchlosť je šesťkrát väčšia ako rýchlosť našich najväčších víchric. Z toho sa dá poznať, čo sa na Slnku deje. V poslednom čase sa zhusta hovorí aj o väčších bakoch, keď vraj roku 535 ostalo Slnko celkom temné, a to za celých štrnásť dní, a roku 626 bola polovica Slnka dlhý čas zatmená.“

Názory o bakoch

Benuš sa nijako nevedel uspokojiť, keď počul, že vlastnosti bakov sú také zaujímavé. Prosil a neprestával Krutohlava žiadať, aby okrem svojich uvedených domnienok predkladal aj názory výtečných mužov, vraj čo si oni o bakoch myslia?

„Takýchto názorov je neopísateľný počet,“ odpovedá Krutohlav, „ale tie význačnejšie vám môžem v krátkosti predložiť. Tak niektorí boli presvedčení, že ide o trosky, ktoré vyhadzujú sopky, iní verili, že sú to Mesiace Slnka, ktoré sa v jeho blízkosti kolotajú. Galilei[75] ich považoval za oblaky, iní za príchod a odchod svetla (fluxus et refluxus lucis) atď. Chýrečný Herschel myslí, že najvonkajšia vrstva Slnka pozostáva zo svetla, pod ňou je priezračná vrstva a pod touto ako tretia sa pohybuje vrstva podobná oblakom. Keďže svetlo býva zmietané ako orkán, často sa stáva, že svetlo sa rozbije a potom sa tvoria čierňavy.“ „Tento názor,“ povedal Benuš, „je najvtipnejším a zároveň aj najjadrnejším poňatím slnečných bakov.“

Krutohlav predstavuje niektoré baky

Benuš neprestával byť zvedavý a chcel sa o nich dokonalejšie presvedčiť a poučiť. „Vravte, vravte, Krutohlav, kto ich spozoroval prvý?“

„Harriot,[76] Angličan,“ odpovedá Krutohlav, „a to 8. decembra roku 1610. Mnoho o nich písal známy jezuita Sajner[77] a chýrečný hvezdár Galilei. Sajnerovo dielo o tomto predmete má 774 veľkých archov. Nechcem tu pripomínať názory iných, ktorí si Slnko predstavovali čisté a nechceli o bakoch nič veriť, ba ani neodporúčali, aby sa uverejnili, lebo vraj bakové Slnko sa vyhlási a bude sa považovať za poškvrnené. Ale pozri, Benuš,“ vzal Krutohlav kriedu, „a presvedč sa o nich.

Tento slnečný bak spozoroval roku 1779 Frisch v Kwedlinburku.[78] Bak pri bode b predstavuje čierne jadro, ktoré obklopuje hmla, tak ako je to nakreslené, i keď inak vyzerá okrúhlo, ako bak vyobrazený pod bodom c. Tak sa zdá, akoby tieto jadrá boli obrúčkovaté vrchy spozorované už na Mesiaci a čísla f, e, d akoby predstavovali hrebeň s bočnými vetvami.

Tieto tu naznačené baky našiel roku 1828 Pstorf. Niektoré z nich mali priemer 5880 míľ a 57 a pol miliónov štvorcových míľ. Povrch iných mal do 150 miliónov štvorcových míľ.“

Aký majú tieto baky vplyv na Zem

„Všeobecne sa hovorí,“ dal sa rozkladať Krutohlav, „že slnečné baky majú na zemský povrch veľký vplyv. Ale vieme o nich málo, a preto sa to nedá náležite určiť. Keď je pravda, že Slnko býva zatemnené tak ako v šiestom a siedmom storočí, potom sa nedá zatajiť ich vplyv na zemskú povetrnosť.

Slnko je len zriedkavo bez bakov a tieto sa neukazujú pravidelne. Doteraz sa nedosvedčilo ani to, že by sa dal spozorovať ich nepočet, ba ani to, že by určité končiny Slnka boli pre ne priaznivejšie. Keby nastúpili väčšie a trvanlivejšie baky, potom by zatemňovali Zem a pôsobili by na ňu nepriaznivo.“

Pohyb Slnka

„Slnko sa kolotá dvojnásobne,“ pokračoval Krutohlav. „A to:

1. Okolo svojej osi, čo dokazujú baky na ňom, ktoré sa po dvadsiatich siedmich dňoch zase ukážu tam, kde boli predtým. Teda deň a noc by tam trvali dvadsaťsedem dní.

2. Okolo seba. Všetky planéty kolotajú v elipse okolo Slnka, ale celá masa vzatá dovedna tiež účinkuje na Slnko a ono sa podľa tejto moci v malom okrese tiež v elipse otáča.

3. Okolo Slnka, mocnejšieho od neho, ktoré je neznáme. Tak aj my bežíme spolu so Slnkom bohvie okolo koho, a to zase v priestore nebeskom neznámo okolo akej hviezdy. Starší Herschel spozoroval, že Slnko sa s celým planetárnym systémom približuje k Herkulovi, lebo vraj už celé storočie sa nám hviezdy v jeho okolí zdajú stále redšie; a že čím sa Slnko viac približuje k Herkulovi, tým hustejšie sa nám javia hviezdy Vola (Tura).

Také nepochopiteľné sú cesty božie. Nebude človeka, ktorý by rozlúštil tieto nepochopiteľné zákony. Nikto nevyskúma, kde siaha ich múdrosť. Pokor sa, človeče, pred tvárou jeho! Prach si a prachom ostaneš až naveky, amen!“

A vtom všetci vzdychli a Krutohlav svoju veľkú knihu, kde tieto veci popísal, na večnosť zatvoril.

Koniec



[51] lučba — chémia

[52] košok — otvorený komín nad ohniskom na peci

[53] Světozor (1858 — 1861) — List pro zábavu a literatúru. Príloha Slovenských novín.

[54] antalík — súdok na víno alebo pivo

[55] smačný — chutný

[56] šitky — záševky

[57] zvetralec — l. pobláznený, šialený, ten, kto robí neprístojnosti, 2. zoslabnutý

[58] Škutari Skutari — mesto pri Bosporskom prielive

[59] Štentorova trúba — Stentor, jeden z Grékov pri Tróji, ktorý podľa Homéra kričal takým hlasom ako päťdesiati muži

[60] Slovenské noviny (1848 — 1861), vychádzali za Bachovho absolutizmu vo Viedni, ich redaktormi boli D. Lichard, O. Radlinský, neskôr J. Záborský, od r. 1853 mali spolupracovníka Hermennegilda Jirečka.

[61] Abd al-Kuri — mesto v južnom Jemene

[62] duván — dohán, tabak

[63] telivosť — objem

[64] dividovať — deliť

[65] fufnák — mäkká buchta z bielej múky

[66] pripolčiť — pripojiť

[67] Homér — grécky epický básnik v 8. stor. pred n. l., o ktorého živote nie sú spoľahlivé správy. Pokladá sa za básnika Ilias a Odysey.

[68] Milton John (1608 — 1674) — anglický básnik a publicista, autor eposu Stratený raj, ako aj spisu o slobode tlače a o cenzúre Areopagitica (1644), v ktorom volal po slobode prejavu

[69] Saunderson, Nicholas (1682 — 1739) — angl. matematik, autor práce o algebre

[70] Füredy, Vladislav (1794 — 1850) — hudobný pedagóg, skladateľ slov. piesní. Z Kollárových Národných spievaniek upravil 25 piesní pre klavír (1837) a do 2. zv. napísal stať o slov. ľud. piesňach.

[71] bodka focus — ohnisko

[72] Newton, sir Isaac (1643 — 1727) — angl. matematik, fyzik, astronóm, jeden z najvýznamnejších prírodovedcov v dejinách. Dielom Philosophiae naturalis (1687) otvoril novú etapu v mechanike; nebeské a pozemské javy v ňom vysvetľuje v logicky ucelenom systéme, na základe ktorého vytvoril gravitačnú teóriu a fyzikálne zdôvodnil heliocentrickú sústavu.

[73] elektricia — zast. elektrina

[74] otemnieť — oslepnúť

[75] Gallilei, Galileo (1564 — 1642) — tal. fyzik, mechanik, astronóm, jeden zo zakladateľov modernej prírodovedy. R. 1609 skonštruoval trikrát zväčšujúci ďalekohľad, neskôr tridsaťdvakrát zväčšujúci. Objavil ním na Mesiaci pohoria a roviny posiate krátermi; zástanca Kopernikovej heliocentrickej sústavy (Dialógy o dvoch svetoch, 1632).

[76] Harriot (1560 — 1621) — angl. matematik. Z jeho algebry vychádzal Descartes.

[77] Sajner Scheiner Christoph (1575 — 1650) — nem. astronóm, ako prvý objavil škvrny na Slnku, stanovil dráhu obehu Slnka a sklon jeho osi k ekliptike

[78] Kwedlinburg Kwedlinburk, Quedlinburg — mesto v býv. pruskom vládnom obvode magdeburskom. Založil ho r. 924 na slovanskej pôde Henrich Finkenheerd (J. Ptáčnik) ako ochranu pred vpádom Maďarov.




Gustáv Reuss

— revúcky lekár, zakladateľ slovenskej vedeckej fantastiky, autor prvej botaniky Slovenska, historik, venoval sa aj národopisu, archeológii, zemepisu a astronómii. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.