ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odrazu balón zarachotal a zastavil sa nad neznámou krajinou. Nato začal Krutohlav takto:

„Dívajte sa dolu, stojíme nad Španielskom! Celé je obtočené morom s výnimkou jednej časti, kde sa na päťdesiatšesť míľ zeme ťahajú Pyreneje. Celé je, ako vidíte, kríž-krážom pretkané reťazami vrchov a hôr, medzi ktorými sa rozprestierajú najúrodnejšie doliny. Okrem toho, najmä tu v prostriedku, uvidíte vysoké roviny, pusté, len krovinami porastené. Dívajte sa na bohaté potoky, ako sa všade, na všetky strany vlievajú do mora a pozrite na tie nesčíselné osady a mestá. Na severe prevažuje ostré povetrie, niekedy so snehom, južná časť je veľmi teplá, mokrá, a preto aj najnezdravšia. V strede krajiny je suchá horúčosť a zimné noci.“

Medzitým Skoroš vymeral výšku vrchov a zistil, že Pyreneje padajú od francúzskej strany hlbšie, že najvyšší vrch nie je v nich, ale na ich bočných reťaziach. Zistil aj to, že nie Monte Perdido, vysoký 10 500 stôp, ale Pic de Anetho, ktorý má 10 720 stôp, je najvyšší.

Radoš zase ohlásil, že hlavné rieky Španielska sú dlhé osemdesiat, šesťdesiat a stopäť míľ a že tu nie sú žiadne jazerá.

Nato prevzal slovo Krutohlav:

„Možno v celej Európe nieto takej bohatej krajiny na kovy, a najmä na zlato a striebro. Okrem toho je tu mnoho medi, cínu, železa, ortuti atď. Veľmi dobre o tom vedeli Rimania, lepšie ako dnešní Španieli, ktorí baníctvo celkom zanedbávajú. Rastú tu figy, svätojánsky chlieb, citróny a pomaranče, olivy a celé lesy gaštanov. Nájdete tu najlepšie ovocie, dobré kone, bystré mulice a v Pyrenejach aj divé svine, vlky, medvede, ostrovidy. Už Plínius potvrdzuje, že je to po Taliansku najkrajší kraj sveta, a ako sa mi zdá, aj to len preto, že sám býval v Taliansku.

Ale prejdime na obyvateľov, čo sú to za ľudia, ktorí obývajú takú výbornú krajinu.“

„Čujme, čujme!“

„Je vám to miešanina Keltov (Valachov), Rimanov, Vandalov, Gótov, ba aj Arabov, pričom tu pod Pyrenejami kedysi prevažovali Nemci, na juhu Arabi. Čože sa z toho všetkého teraz strhlo? Už ich tu nepočujete hovoriť svojimi rečami, ale len jednou, španielskou. Španielska reč sa blíži rímskej, lebo je jej dcérou, ale je veľmi premiešaná cudzími slovami. Ich počet je na štrnásť miliónov a všetci sú katolíci.“ Nato vzal Krutohlav knihu a toto prečítal o Španieloch:

Španieli sú vraj ľudia zo všetkých najpyšnejší, a preto ich druhí nenávidia a nestrpia. Sú veľmi bystrí, čo dostatočne dosvedčuje ich literatúra. Ich oblek je taký hrdý a luxusný, že naň vynakladajú všetok svoj majetok. Žijú síce tenko, ale vraj len za svoje peniaze; keď im dakto dá, sú pažraví. V náboženstve sú plní predsudkov a nadovšetko si považujú rôzne tituly. Vojaci sú dobrí; najlepší sú pešiaci, a sú planí jazdci. Sú veľmi melancholickí a pochybovační.“

„Škoda takej peknej krajiny pre nich,“ zamrmlal Hnevoš.

Keď Krutohlav pustil balón na sever a prefrngol Pyreneje, pričom málo chýbalo, že sa nerezol o Monte Perdido, zastavil sa nad hlavným mestom Parížom. Keď zastal, všetky hlavy sa dole sklonili a hľadeli, čo tam nájdu, aby sa poučili o novej, im neznámej krajine. Nato začal Krutohlav:

„Sme nad vlasťou Francúzov. Z dvoch strán je obtočená morom a z dvoch strán je spojená so zemou. Za Pyrenejami bývajú Španieli, tam zase Nemci a Belgičania s nimi hraničia. Väčšina tejto krajiny je veľmi úrodná rovina a vrchy majú len na juhu a na východe. Najvyšší má 13 236 stôp. Odtiaľ vytekajú hlavné potoky a rieky dlhé na šesťdesiat — sto míľ a veľmi zvláštne.“

„A čo značí tá čiara, ktorá sa tiahne od mora k moru?“ spytuje sa Zvedoš a ostatní tiež naťahovali hlavy.

„To je Kráľovský kanál, ktorý spája dve moria. Je dlhý tridsať míľ, má deväťdesiatdva mostov, pod ktorými pretekajú celé potoky, a na jednom mieste ide aj pod zemou. Uvidíte aj mnohé iné kanály, lenže menšie a nie také dôležité.“

„Hm, to je ale podnikavý národ!“

„Počúvajte ale o klíme krajiny,“ začal Krutohlav. „Panuje tu miernosť a pohodlnosť. Končiny pri Španielsku sú tomuto podobné, ibaže pre vrchy veľmi menlivé; v strede rastie ešte oliva a na severe vínny ker. Tento kraj je vôbec veľmi mierny a na obývanie veľmi pohodlný.“

„Inak vo vrchoch sa našlo málo zlata, striebra a medi, ale tým viac železa. Aj soli majú dosť.“

„Musí to byť veľmi ľudnatá krajina, veď tu leží dedina pri dedine, mesto pri meste,“ ozve sa Chtivoš.

„Áno, v 3072 mestách a v 39 381 obciach žije už teraz tridsaťpäť miliónov katolíckeho ľudu; luteránov a kalvínov je len pol druha milióna.“

„Čím viac o tomto národe počúvam, tým viac sa mi páči, čo je to vlastne za národ,“ spytuje sa Zvedoš. „Vari to nebude zase taká miešanina?“

„Veru áno, je to čistá miešanina rôznych národov: Keltov, Galov, Rimanov, Nemcov, Frankov a všetci hovoria jednou, francúzskou rečou, ktorá je dcérou rímskeho jazyka. Je veľmi príbuzná španielčine, ale je omnoho vzdelanejšia a je v takej veľkej móde, že sa ju iné národy, najmä Nemci a Poliaci, stále učia. Vtisla sa aj na konferencie a do štátnych vecí všetkých dvorov.“

„A sám národ?“

„Aká reč, takí obyvatelia. Sú vzdelaní a ľudskí. Zo všetkých strán sa sem ľudia chodia vzdelávať. Svojich kráľov si síce ctia, ale často ich aj strieľajú. Nájdeš u nich málo stálosti, vadiť sa radi vadia a hneď pre pletku vyvolávajú na súboj. Sú veľkí podlizači a klamári. Ich hlavný ráz je móda. Vraj sú dobrí a veľkodušní.“

Na tieto slová sa ešte raz poobzeral a zanechajúc túto krajinu, zastavili sa nad inou. Krutohlav nehovoril, ktorá to je, a nechajúc ich poobzerať sa, aj on sám v zamyslení zadumal.

„Veď tu vidím len dva veľké ostrovy a na mori sa hemží nesčíselný počet lodí; čo je to za krajinu? Či vari Anglicko?“

„Tak je,“ odpovedá Krutohlav. „Táto krajina je len na severe hornatá, inak je lysá, má málo stromov. Jej vrchy sa nevypínajú nad 4000 stôp. Rieky sú viac potokmi a najdlhšia Temža je len tridsať míľ dlhá. Ako ale uvidíte, je tu nesčíselný počet kanálov, ktoré sú spolu štyristosedemdesiat míľ dlhé. Nájdeš tu dosť jazier a močarín, ibaže sú nepatrné.

Tak ako obyvatelia, aj klíma týchto končín zeme je mierna, preplnená morskými parami a obyčajne veľmi zachmúrená, menlivá, inak ale zdravá. Dívajte sa, táto krajina sa dá ledva rozoznať. A prečo? Pre hmly, dážď a sneh. Na severnej časti väčšieho ostrova (Škótsko) je na vrchoch večný sneh a v údoliach panujú hmly. Druhý, menší ostrov (Hibernia^[180]) je mokrý a zimný, a preto nezdravý. Anglicko má aj kovy, a to najmä olovo, cín, meď a železo. Všade je tu kamenné uhlie, ktorého sa ročne rozpredá za desať miliónov funt-šterlingov. Zo zelín tu nemajú nič výborné; zo zvierat sú výborné kone, ovce, haringy. Vlkov už nemajú.“

„Tieto ostrovy sú ale veľmi husto obývané, všade je dedina pri dedine,“ vraví Hledoš.

„Veru, je tu do dvadsaťsedem miliónov obyvateľov. Títo sú zase miešanina Nemcov a Keltov. Väčšina hovorí po anglicky (17 miliónov), iní po nemecky a po keltsky alebo aj inými rečami. Anglická reč je veľmi príbuzná nemeckej.“

„O tých Keltoch už toľko počujem; čo je to za národ?“ spytuje sa Zvedoš.

„Kelti boli mohutný národ, najmä v čase narodenia Krista prechádzali celou Európou. Boli aj na Slovensku — pod menom Valachovia. Patria k indoeurópskemu kmeňu, tak ako Slovania a Gréci. Teraz už väčšina vyhynula a pomiešala sa s inými národmi.“

„V nijakej inej krajine na svete sa na takom malom kuse zeme nenachádza toľko fabrík ako tu. Ich moc na mori je taká silná, že je mocnejšia nad všetkými v Európe a na celej zemi. Keby im niekto odobral túto morskú moc, pri ich hustej osídlenosti by čoskoro museli vymrieť od hladu. Veľmi dobre o tom vedel Bonaparte, ale sa mu nepošťastilo. V budúcnosti povie svoje Severná Amerika a Rusko.

Angličania sú národ podivuhodný a často smiešny. Vojaci sú výborní, dobre vedia kradnúť. Osoh a zisk hýbe všetkými ich žilami, čiže, ako sa vraví, pre zisk by aj voš do Jelšavy šibali. Preto sú aj klamári, podlizači a falošníci. Tak napríklad osvojili si Gibraltár a pre zisk opanovali aj iné kraje.“

„Tu by som veru nechcel bývať, jedine keby som chcel zbohatnúť,“ povie Miloš.

Nato nakázal Krutohlav natiahnuť balón a leteli cez more, až kým sa nedostali nad

„Tu musí len zima a hlad panovať,“ preriekol Hledoš. „Je to veľký kus zeme, ledva tu dedinu a osadu spozoruješ. Koľko má toto kráľovstvo míľ a aká je tu pôda?“

„Počúvajme majstra!“

„Tento kraj je, ako vidíte, poloostrov, ktorý je v prostriedku od severu na juh rozdelený reťazami hôľ na dve časti. Ich výška dosahuje asi 8000 stôp a na severe je väčšina z nich pokrytá večným ľadom. Celý kraj je samý vrch a dolina. Tie časti, kde by boli roviny, sú zaplavené jazerami. Vänernské jazero napríklad má sto štvorcových míľ. Potokov je mnoho, väčších asi dvadsaťštyri. Ich spád je strmý a všade vidíš samý vodopád. Nájdeš tu aj dosť kanálov.

Pravdu máš v tom, že klíma je tu zimná, ale zato čistá a jasná. Na severe sa pre zimu ledva dá bývať, na juhu zase dozrievajú ešte aj vlašské orechy. Tam trvá zima od októbra až do júna a slnko zapadne na šesť — sedem dní; európske zvieratá tu nemôžu žiť. Na juhu sa ešte ako-tak dačo urodí, ale leto je veľmi krátke. Tieto končiny majú 13 734 štvorcových míľ.“

„No a čože sa tu urodí alebo nachodí?“

„Prebohatí sú na kovy a na nich im príroda vynahradila to, čo im na inom chýba. Máš tu zlata, striebra, medi, olova, cínu, kamenného uhlia, len soľ im chýba. Žita majú málo, tým viac stromov, najlepších na prihotovenie lodí. Ovociny majú málo a planej. Kone sú malé, oviec je dosť a každý rok vyvážajú mnoho haringov.

Obyvatelia sú Nemci a nájdeš tu len málo Fínov čiže Čudov. Ich počet je 4 141 000. Ich ráz je nemecký a sú výborní vojaci.“

Potom sa spustili nad Dánsko a Krutohlav o ňom iba toľko pripomenul, že je rovinaté a močaristé, tu a tam piesočnaté. Potoky že má lahodné a mnoho jazier. Klíma je mierna, ale hmlistá a nezdravá. Kovy nijaké. Obyvatelia sú Nemci a ich počet je niečo nad dva milióny. Vtom strhol Krutohlav balón a letel dolu na juh, až sa zastavil nad Berlínom.

„Koľko krajov, toľko stavov a obyčajov. Pozrite sa len na túto rozdrobenosť sveta, tu chce byť každý firstíčkom, grófikom, králikom atď. Ale nám do toho nič,“ pokračuje ďalej Krutohlav. „My si obzrieme len kraj, aby sme sa o tejto zemi poučili.

Čo by sa vlastne malo rozumieť pod Nemeckom, to vám neviem povedať, a to pre chvastavosť pisárov, ktorí súc Nemci, jedine za slávu rodu orodujú a pripočítavajú k nemu Slovanov, ako aj iné národy. Patria sem už aj Čechy, Morava, Sliezsko, Uhorsko aj Lombardsko atď. A tak si pozrime odtiaľto, kde sú ich sídla.

Krajina je to zväčša rovinatá, len na juhu hôľnatá, inde piesočnatá, úrodná aj neúrodná. Výška vrchov je rozdielna, 3—4000 stopová; vytekajú z nich rieky Dunaj, Lech,^[181] Isar,^[182] Ems atď. Pozrite sa na najdlhšiu Dunajskú dolinu! Rozsiahlosť týchto krajov je 11 424 štvorcových míľ.

Teraz vám poviem niečo o klíme týchto krajov. Južná časť je mierna a teplá, klíma najjužnejších častí sa podobá talianskemu počasiu. Stredné, ktoré panuje v Sliezsku, Čechách, Sasku, Hessensku a Prusku, čo do miernosti ešte obstojí. V severných končinách je menlivé a víchricovité.

Čo sa týka kovov, je tu veľmi málo zlata a striebra, o niečo viac medi a cínu, ale železa je hojne, a najmä v Rakúsku. Aj živého striebra majú málo. Zeliny tu nie sú nijaké zvláštne, rovnako ako zvieratá.

Obyvatelia sú Nemci, je ich tridsať miliónov, Slovanov do osem miliónov, niečo Talianov a Židov. Náboženstvo je rozdielne.

Čo sa týka kultúry, tu si Nemci vydobyli veľké zásluhy. Vzhľadom na ich rozsiahle znalosti vo všetkých vedách, a najmä vo filozofii, škoda, že sa nepridržiavajú francúzskej praktickosti, ale že sa oddávajú zvláštnemu teoretizovaniu. Inak je to národ bažiaci po zisku, má veľké telo a dušu, rád sa prekonáva a putuje. Ľahko preberá cudzie zvyky a rúcho, je usilovný a pracovitý.“

Takto zavŕšil Krutohlav svoje slová a prišli nad

„Tento kraj je neveľký, ale zato pretkaný tými najväčšími hoľami v Európe. Nájdeš tu všetko, od talianskeho údolia až po večný sneh. Vytekajú tu také veľmi pamätné rieky ako Rýn, ktorý vyviera z troch studníc, ústí do Bodamského jazera a odtiaľ zase, ako vidíte, vystupuje von, a keď zrobil 50—60 stôp vysoký vodopád, tečie hore na sever. Potom je to Rhôna, Inn a Ticino.

Švajčiarsko je pamätné svojimi jazerami. Medzi nimi je osem míľ dlhé a dve míle široké Bodamské, ktoré zaujíma desať štvorcových míľ. Iné, Ženevské, je o niečo väčšie od predošlého, ďalej je to Luganské a mnohé iné.

Okrem železa tu nájdeš málo kovov, aj čo do rastlinstva nie je tu nič výborné.

Pôvod obyvateľov je nemecký, taliansky a francúzsky a ich počet vystupuje na dva milióny. Kultúra — ako u predošlých. Pred niekoľko sto rokmi boli tunajší Nemci vysoko váženými vojakmi, teraz ich sláva klesla. Inak je to ľud tuhý, mocný.“

Odtiaľto sa vzniesli nad Taliansko.

„Je to poloostrov s viacerými ostrovmi. Povrch tejto príjemnej krajiny je hornatý a vŕškatý, lebo od Švajčiarska sem vyvrela reťaz vrchov a prechádza cez celé Taliansko. Tamhľa sa strmí Mont Blanc, najvyššia hoľa v celej Európe, vysoká 14 760 stôp. Údolia sú úrodné, ako napríklad údolie alebo skôr najzvláštnejšia rovina Pádu, ktorá je dlhá takmer osemdesiat míľ, tak ako najväčší potok tejto krajiny, zvaný Pád.

Na severných holiach je veterno a padá tu aj sneh; dole nižšie rastú už olivy. Ďalej nižšie sa zima podobá našej jari, ale o to väčšia je letná spara. Najjužnejšie kraje sa podobajú skoro Afrike, lebo sú veľmi horúce.

Terajší Taliani, ich počet je do dvadsaťdva miliónov, sú miešanina Keltov, Nemcov, Arabov, ktorí pohltili pôvodných obyvateľov Etruskov. Z tohoto povstala jediná talianska reč, ktorá má za grunt vyhynutú rímsku reč.

Táto krajina je sídlom pekného umenia. Len počúvajte ich muziku, prizrite sa ich tesárom, maliarstvu, ba aj básnictvu. Tak ako v tomto majú prevahu, vo svojom ráze upadajú. Taliani sú pomstiví, ľstiví, potmehúdi, ľahko obrážliví a mordári. Vojaci sú planí.“

„Čo sa to tam z toho vrchu dymí, aká kúrňava tu vystupuje? A hľa, aj tu sa z akéhosi vrchu robí to isté,“ spytuje sa zvedavo jeden z nich.

„Tento vrch je sopka, práve teraz vyhadzuje oheň a vydáva lávu. Od nepamäti sveta vždy soptil a volá sa Etna. Leží na ostrove Sicília a jej výška je 10 000 stôp.“

„Tam zase je soptiaci vrch Vezuv, vysoký len 3600 stôp, ktorý dobre poznali už aj Rimania najmä preto, že dve krásne mestá, Herculaneum a Pompeje celkom zasypal lávou. Pozrite, koľko sa z nich už vykopalo. Pamätný ďalej aj tým, že pri jeho obhliadke prišiel o život Plínius.“

„A tuto hľa, medzi Sicíliou a zemou, čo to tak zúri na mori?“

„Tu more pretrhlo úžinu a prebíja sa od skaly ku skale s náramným hukotom, a preto je toto miesto veľmi nebezpečné pre plavcov. Jeho meno je Scylla a Charybdis.“

A keď rozkázal napraviť veslá, pustil sa letom cez more, rozkladajúc ešte, že na ostrove Korzika sa narodil Bonaparte, že v prostriedku Talianska leží pamätný Rím, niekdajšia hlava celému známemu svetu, a vypočítaval vojny Rimanov, najmä s Hannibalom.

Balón zarypol a sadol si na Olymp.

„No, tu sme, obzrime si aj tieto končiny sveta,“ začal rozkladať Krutohlav. „Dívajte sa, toto bolo dakedy Grécko, teraz ostali len rumy a sedí tu Turek. Väčšina krajiny je, ako vidíte, obtočená morom, na ktorom uzriete nesčíselný počet ostrovov. Všetky sú krížkrážom pretkané vrchmi a kopcami. Ich výška nedosahuje 5000 stôp a Olymp má byť najvyšší (6000 stôp). Okrem Prutu a Dunaja tu nie sú zvláštnejšie rieky, snáď okrem Oltuly^[183] a Moravy. Najväčšie roviny vytvára koryto Dunaja vo Valachii a v Bulharsku. Čo do klímy je celkom podobné Taliansku. Čo sa týka kovov, rastlín a zvierat, je tu málo zvláštneho.

Prebývajú tu Gréci, Slovania, Arnauti, Vlasi a Turci. Všetkých spolu ich možno narátať do desať miliónov.

Tak ako predtým kvitli Atény, Sparta, Korint atď., tak teraz kvitne ukrutný mohamedán v Carihrade. O kultúre alebo o niečom inom nebudem ani rozprávať.“

„A čo je toto za údolie?“

„Volá sa Tampa a verí sa o ňom, že je najkrajšie na svete. Pozrite sa len, ako rieka preteká kopce a divoké skaliny.“

„No a čo je táto dlhá úžina pri mori?“

„To je taká úzka cesta, že ňou môže prejsť len voz. Z jednej strany má more, z druhej sa vypínajú kolmé skaliny, ktoré robia tento kraj na mnohé míle neprístupným. Táto úžina sa volá Termopylská a je pamätná tým, že tu víťazne padol Lakedaimon^[184] s tristo svojimi v bitke proti Peržanom.

Tuhľa v rohu leží Čierna Hora, skalnatý kraj, ktorý Turci nikdy nedobyli.“

Hneď ako sa balón zodvihol z Olympu, letel ďaleko na sever a táto cesta bola taká zunovaná, že Krutohlavovi vrstovníci už nevedeli, ako majú čas tráviť. Nakoniec Krutohlav vzdychol a povedal:

„Tu sme, nad Ruskom.“

„Nad Ruskom! No, o ňom som veru už mnoho počul; ozaj, čo to bude za kraj a čo za národ tu prebýva?“

„Budem vám rozprávať len o európskom Rusku, to si pamätajte!“

„Čujme!“

„Ako ďaleko okom dovidíte, všade nájdete len rovinu bez vrchov okrem tých, ktoré sa vypínajú od Ázie a od Švédska. Táto rovina sa vyznačuje barinami, močarinami, pieskom a stepami. Odtiaľto prýštia veľmi veľké rieky, Pečora, dlhá 150 míľ, Dnester, Dneper, dlhý 240 míľ, Don, dlhý 195 míľ a najväčšia z nich Volga, 430 míľ dlhá. Okrem močarín, ktoré sú miestami na mnohých štvorcových míľach porastené stromami, kde sa ukrývajú divoké zvieratá, sú tu, ale len na severe, aj rozsiahle jazerá, medzi nimi Onežské, dlhé 30 míľ; najväčšie je Ladožské, ktoré má 290 štvorcových míľ. Okrem nich aj nespočetné ďalšie. Aby močariny stiekli, je tu aj veľký počet kanálov.

Klíma je rozdielna. Na juhu je tak teplo ako v talianskej Lombardii; čím ide človek vyššie na sever, tým ostrejšia zima nastupuje, až tam ani stromy nerastú. Kovov je tu málo, o to viac je ich v Ázii. Rastliny — tak ako inde — závisia od vzdialenosti od severu. Zo zvierat okrem bežných chová sa tu mnoho byvolov. V lesoch sa tu veľmi usilovne udržuje inde už celkom vyhynutý tur (Bos Urus), a keby sa niekto na nich opovážil strieľať, pokuta je smrť.

Pozrime sa teraz aj na obyvateľov, ktorí tu prebývajú. Všetci sú nepokazení Slovania. Najbližšie k nim sú Litevci, vyhlásení za slovanský národ. Čudov je málo a rovnako aj Tatárov na Kryme. Zo Slovanov vynikajú najväčšmi Poliaci.

Čo sa týka usilovnosti, fabrík, manufaktúr, Rusko od Petra Veľkého veľmi poskočilo. Má všetko v malom, čo nájdeš v celej Európe.

Rusi sú vytrvalí a výborní, najmä ako peší vojaci. Náboženstvo si ctia a sú hotoví zaň dušu na oltár položiť. Ich reč je nepokazená, čistá, ľahko plynúca. Inak je to ľud kostnatý, okrúhlej tváre, sivých očí. Jeho peknota spočíva väčšmi v mužnosti. Je ťažko pohyblivý, ale potom výdržný až do ukrutnosti a ťažko zabúda na pomstu. Že je nedôverčivý, to treba hľadať v jeho temperamente.“

Keď Krutohlav dokončil svoju reč, prešiel na západ a našiel sa:

„Tu bdieme nad našou vlasťou, pozrite len na túto krásnu krajinu. Všetci ju veľmi dobre poznáte a nemal by som vám už o nej ani slova povedať.“

„Mnoho, mnoho vieme o nej, ale buďte taký láskavý, povedzte nám predsa čosi,“ prosí ho pokorne Miloslav.

„No dobre teda,“ odpovie Krutohlav, „čujte o nej vôbec, ale potom hodlám obšírnejšie rokovať o Slovensku.“

„Bravo!“ vykríkol Zvedoš.

„Ten, kto by sa díval na Uhorsko z Mesiaca, spozoroval by dva veľké krátery; myslím na veľkú a malú Uhorskú rovinu, obtočenú zovšadiaľ brehmi a vrchmi. A tieto roviny by vyzerali ako Čechy uzavreté dookola vrchmi. Nájdeme tu piesok, ale aj dobrú pôdu a takú znamenitú úrodnosť, že sa k iným ani prirovnať nedá. Okolie Tisy, Körösu a iných riek je močaristé. V Tatrách nájdete hojnosť všelijakých kovov, inde prevýborné rastlinstvo a všemožný statok. Potôčiky pretekajú všetkými čiastkami krajiny a menia sa v rieky, ako sú Tisa, Bodrog, Latorica, Slaná, Hron, Váh atď. Jazerá Blatenské a Neziderské sú vám známe. Severné kraje sú chladné, dolné sa klímou podobajú Turecku.

Národy sú Slovania, Maďari, Nemci a Vlasi.“

Vtom poručil natiahnuť na balóne plachty a zastavili sa nad Nitrou.

„Pozrite len, tu uprostred nitrianskeho údolia sa nad riekou Nitrou vypína skala a na skale budinky,^[185] v ktorých kedysi prebývali slovenskí králi. Dívajte sa, ďalej je Zobor. Je pamätný kláštorom, ktorý neskôr vystavil Štefan. Pozrite na rady vrchov, viete, čo je tamto pod tým?“

„Keď som tadiaľ cestoval, škoda, že mi osada neprichodí na um, videl som tam také ľúbezné tváre ako v Turci alebo v Slavošovciach v Gemeri,“ preriekol chúlostivo Smrdoš.

„Ha, ha!“ zorihocú sa všetci.

Nato sa Miloslav veľmi zachmúril.

„Čo,“ vraví, „či nevidíte, že Turiec je číra krásota ženských?“

Miloslav bol muž silný a každý sa ho obával, lebo ľahko by bol kvôli svojej milenke všetkých na balóne vykántril.

„A Srbky?“ osmelil sa mu odpovedať Strmoš.

„Farba, ženské sa veľmi farbia. Dievčatá sú to krásne, no…, a tak nechaj Turiec, Slavošovce, aj Podzobor.“

„Veď ty si len pre zobol namrzený, drahý Miloslav; aké ty práva chceš mať na pekné panenky?“ zamrmlal Jedoš.

„Počkaj trochu,“ odpovie mu mrzuto Miloslav, „či si nespozoroval, že kde v prírode odbyt prevláda, tam to príbyt vynahrádza? A tak čo chceš?“

„Keď dobre chápem, znamená to asi toľko, že kde niet pekného muža, tam musí byť ženská pekná,“ odvetí láskavo Zvedoš.

„Brr! Brr!“ zarihotala sa celá spoločnosť.

„Koniec všetkým hádkam,“ povie Krutohlav. „Miloslav má pravdu. Keď máš plané pľúca, bude ťa podporovať pečeň, keď máš len jedno oko, uvidíš jedným lepšie ako dvoma, slovom, keď sa opukalíš,^[186] všetko bude spať, len brucho bude účinkovať. Prečo a načo také hádky? Ja som toho názoru, že Miloslav má pravdu. A vy buďte ticho! Radšej sa dívajte na úrodnú rovinu, na ktorej leží malý Rím. Koľko je tu veží a kostolov!“

„Však je to Trnava!“ povie Hledoš.

„Ona je chýrečná voľakedy uhorskou univerzitou, ktorú neskôr preložili do Pešti. Tu zomrel Ľudovít II., kráľ uhorský, a narodil sa Chabzd, výborný básnik. V archíve sa nachádzajú listiny od kráľa Mateja.

Pozrite sa, tamhľa leží zase Modra, má krásnu polohu a známa je tým, že tam prebýval Štúr. Ďalej odtiaľ pri Dunaji leží Bratislava a nad ňou sa strmí dakedy pevný, teraz v rumoch ležiaci štvoruhlastý hrad. Tu sa začínajú Tatry^[187] a bystrý Dunaj ich od Devína v dvojhodinovej vzdialenosti všade podmýva. Aké utešené sú rovinaté a lesnaté háje za Dunajom! Pozrite na Kozí vrch a tam dolu na Pacenhäusle.

Obzrime si vysokú Martinovu vežu, Ventúrsku ulicu. Tu sa niekedy držali slávne uhorské snemy.“

Balón zarachotil a zastavil sa nad Devínom. Práve tam, kde sa Morava vlieva do Dunaja, strmí sa od vody kolmá skala a pod ňou mestečko Devín. V slovenskom dejepise nebol posledný. Mal tu sídliť Svätopluk. Nad ním sa vypína vrch Kobyla, pamätný niektorými zvláštnymi rastlinami. Tam v Stupave sa zase vykopal celý strom, do ktorého udrel hrom, a bol zliaty do ratolesti. Tu — na tejto stráni pri moste cez Moravu — našlo sa mnoho skamenelín.

Keď si tieto kraje poobzerali, pustili sa ďalej nad Červeným kameňom a nad Trnavou rovno hore, až zastali nad Trenčínom. V dejepise hral veľkú rolu a vyznačoval sa ešte donedávna svojou pevnosťou. Jeho kúpele sú chýrečné. Pod ním spatríte strmý Váh a na ňom pltníkov, ktorí rozvážajú dosky a brvná dolu do Komárna.

„No a toto čo je za záhrada?“ spytuje sa Zvedoš, keď sa zastavili nad Turcom.

„Veruže, tak vyzerá okrúhly a vysokými vrchmi obtočený Turiec. Tuhľa sa vypína Sklabiňa a Zniev; keď bol Béla IV. roku 1252 Tatármi na hlavu porazený, ukrýval sa začas na Znieve. Tam v Štubni sú zase výborné kúpele. Keď prejdeme za tento kopec, uvidíme Kremnicu, kde sa kujú peniaze. Je tu mnoho baní, najmä na zlato. Tu zase za hoľou leží Banská Bystrica, krásne mesto, voľakedy prebohaté na meď. Tu, na stráňach Liptovských hôľ leží Panská dolina, chýrečná cementovou vodou.^[188] V Bystrici visí deväťdesiatdeväťcentový zvon. Poniže v údolí Hrona leží Sliač, kde sa r. 880 kúpal Zalán.^[189] A tu poniže prebíja Hron vrchy a cvalom ide ďalej. Tu je Zvolen s jiskrovským hradom. Ako vidíte je štvorhranný a visí na ňom najstarší zvon s cyrilikou. V tomto krásnom okolí ležia na vrchu Staré hrady, ktoré sú pohanského pôvodu. A na lúkach tu všade vyviera kyslá voda.“

Balón potom zase zarachotal a zastavil sa nad vrchom Sitno, kde bolo niekedy pohanské peklo.

„Tu po vrchoch leží rozsiahla Štiavnica s mnohými baňami bohatými na striebro. Františkova baňa je dlhá 3400 siah. Tu sa nachádza chýrečná Banícka akadémia.“

Potom sa pustili ponad Drégeľ a Novohrad, hrady známe z tureckých čias. Potom ponad Halič, cez mocné Fiľakovo a zastavili sa nad Muráňom.

„Na tejto ozrutnej a neprístupnej skale prebývala niekedy Mária Séči,^[190] vydatá za nádvorníka Vesselényino. Údolie pod ním patrí medzi najkrajšie na Slovensku. V Revúcej visí starodávny zvon, Jelšava sa voľakedy honosila tromi hradmi. Medzi lysými skalami sa tuhľa rozlieha niekedy pamätný Plešivec so stoličným domom. Ďalej pod hoľou leží Volovec,^[191] pri Slanej banské mesto Rožňava a v druhom kúte bohatá Dobšiná.“

„Ej, veru je tu utešený výhľad na hoľu pod nohami. Čo je to za jedna?“

„Kráľova hoľa, kde kráľ Matej často poľoval,“ bola stručná odpoveď. „Odtiaľto, ako vidíte, sa hole ťahajú až po Kremnicu, najvyššia z nich je Ďumbier. Pod ním leží Kocúrkovo.“

„Ha, ha,“ vykríkol Laboš, „či to je tu tá Attila kapu?“

„Isteže tam. V blízkom okolí bývajú aj Hugáni,^[192] ako som sa pred niekoľkými rokmi dozvedel od Mladoša pod Furmanovou. Ale počúvajte ďalej a netárajte!

Pod nohami nám vyviera Hron, tam naproti Váh a tu Hornád, ba aj Slanú by sme mali vidieť. Táto hoľa je s Volovcom a Pipíškou^[193] takmer rovnako vysoká a býva počítaná medzi najvyššie vrchy Slovenska. Vrcholce tejto hole sú porastené kosodrevinou. Tam zase vyniká Kohút,^[194] známy tetrovmi. Na druhej strane, v Tatrách je Kriváň, ktorý sa pre krivý nos tak volá, a vypína sa až do nebies. Pod ním je pekný Liptov s Chočom. Likava a Hrádok boli malé hrady. Tam zase je Demänovská jaskyňa a tu sa strmia celé vrchy mramoru. Dívajte sa na kolmosť Kriváňa a na Biely Váh.“

Nato balón zadunel a ostal stáť nad Lomnicou.

„Toto okolie obývajú Spišiaci. Pod hoľami leží Kežmarok, známy Tökölym; na kopci je Levoča, známa organom a bitkami medzi ňou a Kežmarkom. Na osamotenej skale sa strmí Spišský hrad a tuhľa je chýrečná Kapitula. Vo Švedlári, Vágendrüsli^[195] a inde sú pozostatky Gepidov. Pri Hrabušiciach sa Hornád trepe medzi vrchy a Skala útočišťa bola útočišťom pred Tatármi. Tu leží pekná Nová Ves a tam zase prýšti Poprad, on jediný zo všetkých riek Slovenska tečie na sever.“

Potom zase natiahli veslá, a keď boli nad Šarišom, začal Krutohlav vykladať:

„Tento hrad dal meno celej stolici. Tu sa rada bavila Salima, Bélova dcéra. Prešov je mesto veľmi pekné, voľakedy za Kurucov veľmi mocné a múrmi obohnané. Bardejov je známy výbornými kúpeľmi. Poniže sa rozkladajú Košice. Je to krásne mesto a hlava Slovenska. Okrem mnohých iných pamätností najväčšmi sa honosí starodávnym chrámom.

Tamtie vrchy, zvané Hegyallya, sú pamätné výborným vínom. Cudzincom bolo predtým známe z Uhorska len tokajské víno. Tu zase sa rozprestiera Berežská stolica. Tam na kopci sa strmí Mukačevo, pekný, ale teraz plačlivý hrad.

Vystúpme ešte nad studničky Tisy a pozrime sa nakoniec aj do Marmarošu. Ale čože tu uvidíme? Hustú tisinu, skalnaté údolia a mnoho dravej zvere.“

Takto dokončil Krutohlav svoju reč o Slovensku. Potom ale predsa, aby dokonalejšie zavŕšil predmet, začal vykladať.

„Všade, od Bratislavy až po pramene Tisy, sme krížkrážom uzreli len hory a doly, okrem roviny okolo Trnavy, ktorá sa rozlieha až po Ostrihom. Videli sme nekonečný počet vrchov a hôľ, medzi ktorými sa vypínajú Tatry, potom Ďumbier, Kráľova hoľa, Volovec atď. Ich najväčšia výška je 9000 stôp. A ďalej…“ ako Krutohlav takto pokračuje, zahrkoce balón a sadne si na vrch Petros.

„Nič to,“ vraví Krutohlav, „kým skončím svoju rozprávku, môžeme si tu oddýchnuť. Len sa uspokojte a počúvajte ďalej, čo vám prednesiem.“ A ozaj sa mnohí nastrašili.

„Nesmierny počet potokov a potôčikov vyviera z týchto hôľ a preteká dolinami. Váh je najväčší, potom Hron, Slaná, Bodrog, Tisa atď. V tomto kraji — najmä na juhu — by rástla aj ryža, keby ju chcel dakto sadiť. Nájdete tu najlepšie vína v Európe. Je to kraj prebohatý na kúpele. Kovov, zlata, striebra, železa (Železník, Hrádok), je tu hojnosť. V Kremnici zlata, v Štiavnici striebra a v Bystrici medi. Opály si môžete na Červenici nazbierať. Aj kobaltu, niklu, ortuti atď. je tu dosť. Z ríše rastlín tu rastie dobrá pšenica, žito, kukurica, spišský ľan a hrach. V Liptove nájdete výborné zemiaky, zvané rožky, v Turci turčiansku sladkú repku. V lesoch mnoho bukvíc a na vrchoch mnoho pastvísk. Preto je tu aj mnoho dobytka, oviec a svíň. Kone sú vytrvalé a strmé. V lesoch sa túlajú medvede, ostrovidy, borsuky, srny, roháče, divé svine, vlky, líšky a iné zvieratá.

Močarín a jazier je tu málo. Najväčšie nánosy robí Tisa a Bodrog. Tatranské plesá sú horské jazerá.

Reč tunajších obyvateľov je takmer celkom iba slovenská, len tu i tam sú Nemci a ešte redšie sa vyskytujú Maďari a Rusíni. Obyvateľov je vyše milióna. Čože teda viac chcete od Slovákov? Či to nie je pekný, zdravý kraj, či nie sú jeho obyvatelia čerství, usilovní Slováci? Či možno viac od boha žiadať ako to, že vás sem uložil? Že vás tu pestuje?“

„No, to je už pravda, že sa mi tu najlepšie páči, a tak či onak, ale ja veruže náš kraj nečarujem ani za Španielsko, ani za Taliansko,“ odpovedá na to Domoš.

„Pravda, ale to asi len preto vravíš, že si sa na Šumiaci narodil,“ skočí mu do reči Chytroš. „Práve tak rozumkuješ ako Eskimák alebo Kamčatčan, ktorým sa za ich vlasťou, keď prišli medzi pomaranče a olivy, tak veľmi cnelo, že sa vrátili domov vysušení ako triesky.“

„Už nech je akokoľvek, ale ja sa, verubože, nedám uštiknúť ani od hada, ani od škorpióna. Nedám sa veru po taliansky preklať, ani nechcem trpieť španielske kyseliny a nekonečnú pálčivosť. Už mi, braček Chytroš, prebáč! Radšej sa do haleny zakrútim, bystré pstruhy si nalapám, voňavú jalovicu zakolem a počastujem sa so svojimi na salašoch, poza bučky tancujúcimi vrstovníkmi. Čo je to za život v Neapole; pomarančové kôrky obhrýzať, len pre módu s modlitebnou knihou do kostola chodiť, pre zisk si dať oko vypichnúť, za ja alebo nie ja celé kapitály stroviť; za titulom, epoletami sa blázniť; verabože, mojej nezakuklenej Katke chcem rovno do očí pozrieť a tam mi veru ani Španiel, ani Turek, ani Francúz, ani Nemec, ani Talian, ani Švéd netreba, ja chcem tu ostať a tu dokončiť beh môjho života. Nech sa tí tam pudrujú, tamtí ako opice obliekajú, títo na súboj vyvolávajú a bohvie, čo hodlajú robiť; ja si vstrknem kabnicu, prepášem sa opaskom, — nepotrebujem ani Mamelukov, ani Strapošov, ani Keltov, ani Biskajcov, to mi ver!“

Na tieto slová mu Chytroš chcel odpovedať, ale Krutohlav, zdvihnúc ruky, spravil poriadok, a keď sa bol k jednému aj k druhému obrátil, takto začal rečniť:

„Pozrite si aj iné kraje na zemi a potom sa hádajte!“

A keď sa plachty vytiahli, veslovalo sa dňom a nocou, balón letel nepochopiteľnou rýchlosťou, letel na východ. Táto cesta trvala veľmi dlho a väčšina z jeho vrstovníkov bola už celá domordovaná, keď sa blížili k Ázii.