ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Čo sú to samoslnká? Svietia snáď ako naše Slnko?“ spytuje sa Benuš.

„Pravdaže tak,“ odpovie Krutohlav. „Čo sa blesku a ohňa týka, sú to také telesá ako Slnko, čiže svietia svojím vlastným svetlom. Ale nemyslite si, že sú čo do veľkosti totožné so Slnkom. Sú nesmierne veľké a bohviekoľko miliónov sústav udržujú okolo seba. Je pravdepodobné, že aj naše Slnko nestojí, ale že sa musí kolotať okolo iného a nám neznámeho samoslnka.

Zdanlivá veľkosť samoslnka

Už pri prvom pohľade na nebesá spozorujeme popri nesčíselnom počte hviezd aj to, že majú rozmanitú veľkosť. Niektoré sa trblietajú veľkým bleskom a ligocú sa už po západe Slnka, iné sú zase temnejšie, menšie a zjavia sa, iba keď je temná noc. A ďalšie sa dajú rozoznať len ďalekohľadom. Veľmi by sme sa ale mýlili, keby sme povedali, že hviezdy, ktoré sa nám vidia byť najväčšie, sú aj naozaj najväčšie; nie, to robí len vzdialenosť.

My, hvezdári, nevieme nič o ich vzdialenosti a veľkosti, alebo len veľmi málo. Práve preto, keď chceme rokovať o samoslnkách, budeme hovoriť len o ich zdanlivej veľkosti. V tomto zmysle budú najväčšie patriť do prvej triedy, menšie do druhej triedy atď. až do šiestej triedy, ktoré sa dajú ešte okom rozoznať.

Toto delenie nie je presné. Predovšetkým sa musí brať do ohľadu ich vzdialenosť, veľkosť, vlastnosť ich svetla atď.; ich kolotanie je rozdielne, raz sa nám budú ukazovať väčšie, inokedy menšie, a teda aj ich svetlo bude rozdielne. Tak napríklad za čias Grékov Sírius svietil ešte červeno, teraz bledo; Castor^[137] bol väčší ako Pollux, teraz je posledný väčší. Tak hviezda z Hada patrila predtým do prvej triedy, teraz ledva do druhej triedy. Aj sedem hviezd Veľkého voza sa čo do veľkosti neprestajne mení a štvrtá hviezda patrí do štvrtej triedy, kým za čias Tycha de Brahe^[138] patrila ešte do druhej.

Doteraz sme hovorili len o tých, ktoré vidieť okom. Hviezdy viditeľné len ďalekohľadom sú podelené do desiatich tried, a tak spolu tvoria šesť tried.

Počet samosĺnk v prvých šiestich triedach

Počet hviezd patriacich do prvej triedy je dnes štrnásť, do druhej sedemdesiat, do tretej do tristo. Tých, ktoré patria do štvrtej triedy, je nesčíselný počet a ráta sa ich do päťtisíc. Tie, ktoré patria do siedmej triedy, tie sa už nedajú ani vypočítať, taký nespočetný počet ich je. Podľa Bodeho^[139] ich je 17 240, podľa Lalandého^[140] 50 000 — aj to ale len v oblasti severného pólu, a tak aj na obzore južného pólu ich má byť toľko. Littrow ich predpokladá do 70 000.

Keď ale uvážime, že pomocou lepšieho ďalekohľadu sa zdesaťnásobia, potom sa musí ich počet rátať na 2 726 000. Ale Herschel uvidel vo svojom ďalekohľade nie sto, ale tisíc naraz, a preto ich počet sa má ustanoviť najmenej na dvestosedemdesiattri miliónov.“

Časti nebies bohatých na hviezdy

Krutohlavovi poslucháči prišli ledva ku zmyslom, keď Krutohlav už začal takto rozkladať o krajoch bohatých na hviezdy:

„Herschel vraví, že v kyjaku Orióna sa na jednom mieste dalo pozorovať vyše 50 000 hviezd, ktoré mohol ešte dobre rozoznať. V rámci Orióna počítal Huyghens dvetisíc, Herschel pri Mliečnej ceste 258 000 hviezd. Z takýchto výpočtov nasleduje, že hviezd je najmenej 534 600 miliónov.“

Mliečna cesta

„Napriek tomu, že horeuvedený počet hviezd je nesmierny, zdá sa predsa malým. Pravdou je, že v nekonečnosti vidíme len najbližšie hviezdy a o iných, vzdialenejších, nevieme zhola nič.

Keď za čistého večera vyjdeme a obhliadneme oblohu, uzrieme také množstvo hviezd ako piesku v mori, rozložené niekde hustejšie, inde redšie. Najmä v bledom páse zvanom Mliečna cesta je ich sústredený nekonečný počet. Preťahuje sa cez celý obzor. Herschlovi sa podarilo obrovským ďalekohľadom rozlúštiť túto hmlu, a aj ona sa rozpadla na jednotlivé hviezdy. Všetky hviezdy tvoriace Mliečnu cestu patria zaiste k svojej vlastnej sústave. O veľkosti hviezd vieme málo, je o tom viac hádaniek ako istoty. Tak napr. veľká hviezda Vega, ktorú pozorovali mnohí, ale najmä Herschel, je taká veľká, že jej rádius je tridsaťštyrikrát väčší ako rádius Slnka. Iné sú vzdialené na dvetisíc miliónov zemských vzdialeností (Erdweite). Môžeme si teda predstaviť, aké ohromné telesá to musia byť! Čo je Slnko proti nim? Blcha proti Zemi! Aká malicherná je celá slnečná sústava v porovnaní s týmito sústavami! Je ako kvapka, visiaca na špendlíku v porovnaní s nekonečným morom nebies!!!“

Takto dokončil Krutohlav tento predôležitý predmet.

Nazajtra sa zase zišli a neprestali Krutohlava unúvať, aby im predniesol dačo nové a neznáme. Nakoniec nemohol mnohým prosbám odolať a začal takto vyprávať:

„Všetci ste veľmi dychtiví poznať, čo sú to za telesá na nebesiach, ktoré sa volajú blížence,“ začal Krutohlav prednášať nový predmet svojim poslucháčom.

„Slovo blížence značí dve hviezdy, ktoré sú si blízke, čiže párové, blízko seba stojace a okolo seba kolotajúce. Ich počet je veľký, už doteraz ich napočítali vyše šesťtisíc. Mnohí si myslia, že je to len optická hádanka, ale nie je to tak, lebo sú ozaj dve, stoja blízko pri sebe, patria k sebe a prislúchajú k vlastnej sústave.

Pre ich množstvo ich museli podeliť na triedy: do prvej patria tie, ktorých vzdialenosť je menšia ako štyri sekundy, a tých je takmer 1316. Do druhej patria tie, ktorých vzdialenosť je štyri-osem sekúnd a je ich 1318. Do tretej triedy tie, ktorých vzdialenosť je osem-osemnásť sekúnd a je ich tiež takmer toľko. Do štvrtej triedy idú tie, ktoré sú vzdialené šestnásť-tridsaťdva sekúnd a patrí sem 1450 hviezd.

Ich vzťah k samostatným hviezdam je taký, že na desať jednotlivých padnú dva blížence. Ale nechcem byť obšírny, a tak prejdime na inú záležitosť, ktorá sa nás väčšmi týka.“

Rozdiely medzi blížencami

„Jedna z nich je obyčajne menšia, a to omnoho menšia ako napr. pri polárnych hviezdach, jedna patrí do druhej, jedna do jedenástej triedy. Inokedy sú zase obe rovnako veľké.

Čo sa týka ich vlastného kolotania, každá z nich má svoj vlastný pohyb, ktorého príčina nie je známa. Tak napr. Blížence, ktoré už v čase Kristovho narodenia boli blížencami, ostali aj dodnes také napriek tomu, že sa prekolotali bilióny míľ dopredu.

Rozdelenie blížencov po nebesiach nie je rovnaké. Sú končiny, kde ich je málo; čím väčšmi sa ale blížime k Mliečnej ceste, tým väčšmi rastie ich počet. Niekedy sú dve-štyri spolu a to vo veľkej blízkosti.

Je zjavné, že všetky tieto blížence sa pohybujú v nekonečnosti sveta a kolotajú sa vždy spolu, ako brat s bratom. Najpamätnejšie blížence sú v Labuti; ich vzdialenosť je pätnásť sekúnd. Za sto rokov predstavuje ich obeh šesťstosedem sekúnd, a teda od narodenia Pána prešli na nebesiach tri stupne alebo šesť mesačných priemerov, ale jedna od druhej sa vôbec nevzdialila. Okrem toho je jasné, že jedna sa kolotá okolo druhej, a to tak, že slabšia sa pohybuje v elipse okolo mocnejšej práve tak ako Mesiac okolo Zeme.“

Krutohlav odrazu pretrhol rokovanie o nich, lebo sa sám už ukonal a navyše preto, že o nich nerád rozmýšľal. Daromné bolo namáhanie jeho súdruhov, aby im predsa niečo o nich povedal. Vidiac, že tomuto predmetu vzdoruje, ponechali Krutohlava v jeho tvrdošijnosti a mysleli, že snáď iný čas bude na to primeranejší. Prešiel už dlhý čas, tu i tam mu predhodili nejakú látku, ale on o tom nechcel uvažovať. Nakoniec sa na mnohé prosby dal ukojiť a začal v tomto predmete ďalej pokračovať.

„Ale vám len v krátkosti rozpoviem.“

„Dobre,“ odpovedali všetci a počúvali.

Poznamenanie o niektorých bížencoch

„Zo 6000 poznáme bližšie len niektoré, a len o tých môžeme rokovať. Hviezdy ležiace v Panne pozostávajú z dvoch rovnakých, patriacich do tretej triedy. Roku 1756 boli od Zeme vzdialené sedem sekúnd a dali sa ľahko pozorovať ďalekohľadom. Odvtedy ale ich vzdialenosť stále padala a teraz vynáša ledva jednu sekundu. Možno ich vidieť len ako jednu podlhovastú hviezdu. Podivuhodné je pozorovať rýchlosť kolotania jednej okolo druhej, lebo za päť dní jeden stupeň (grád) a za rok šesťdesiatpäť stupňov sa menšia akolo svojho väčšieho blíženca kolotá. Keď je teda na bilión míľ od nej vzdialená, potom prefrngne za deň 3490 miliónov míľ; kým naša Zem prejde za sekundu len štyri míle, a je teda za deň desaťtisíckrát pomalšia.

Ďalšie blížence sú Castor. Oba sú rovnaké a ony samy určili, že patria k jednej sústave. Z mnohých výpočtov nasleduje, že tieto blížence sa budú roku 1860 prekrývať tak, ako to teraz pozorujeme pri Panne. Vyznačujú sa aj tým, že ich obežná dráha je veľmi výstredná (excentrická).“

Ešte by sa dalo aj o iných rozkladať, keby Krutohlavovi nebolo na chuti chýbalo. Poznamenal len to, že prostredná, čiže väčšia hviezda, má bledšiu farbu, ktorá prechádza hneď do červenej, hneď do žltej. Jej obežnica je ale modrá alebo zelená.

Je takmer isté, že tieto hviezdy sa podobajú nášmu Slnku a že aj ony budú mať svoje obežnice a vlasatice. Ale pre ich veľkú vzdialenosť ich my ťažko dakedy uvidíme!

„Pravdou je, že Zem, na ktorej prebývame, a ani celá slnečná sústava sa nenachádzala v takom stave, v akom je teraz. Tak ako postupuje život človeka, tvorov a rastlinstva — že sa pojali,^[141] zrodili, dospeli a zomreli — tak je možné, že sa to aj s celou slnečnou sústavou deje. Je takáto vec možná?“

„Pravdaže je možná,“ zvolala celá spoločnosť.

„Práve preto, že dnešný svet je už takými mnohými blaženosťami presýtený, snáď ani jedna vec nesústredila okolo seba toľko domnienok ako hádky o počiatku Zeme a sveta. Pravda, velikánske zuby nájdené pri Ohiu v Amerike boli vyhlásené za anjelské, ale táto domnienka sa nám dnes už celkom znepáčila; a predsa — dnešné domnienky o počiatku sveta nie sú ľubozvučnejšie. Len počúvajte, bračekovci! Tarandáka Burnetta, na šťastie kvakera, nasledoval aj prevtipný Woodword, smelá chlapina, neustupiteľná, ktorý keď o pradávnych premenách Zeme rokoval, nehanbil sa vyrieknuť slová, že niektoré zákony božie pri tvorení sveta zaiste umĺkli; a je možné, že práve keď toto určil, aj jeho pomätený rozum celkom zamrzol. A či viete, že práve za našich čias mnohí vyhlásili Zem za zviera, ktoré trvá, má vnútornosti, prejavuje zmysly, trávi a vylučuje, dýcha a neprestajne sa pári. Ale zanechajme domnienky týchto mudrcov; lepšie je závidieť im ich veľkú múdrosť, ako sa s nimi potýkať. Preto odstupujem od všetkého tomu podobného a radšej prednesiem domnienku našich najhlavnejších pozorovateľov.“

„Žiadame, prosíme,“ zvolali všetci.

Leibnitzova domnienka o pôvode sveta

A tak začal Krutohlav v krátkosti rozlušťovať domnienky chýrečného Leibnitza, ktorý je okrem toho rodom Slovan.

„Všetky obežnice i s vlasaticami, ba nevyjmúc ani Zem — vraví Leibnitz — boli vo svojej mladosti slnkami. Potom ale zostarli, utratili mladosť a s ňou aj svoje vlastné svetlo. Odkiaľ ale tieto slnká prišli a prečo to terajšie neutratilo svoje svetlo, o tom Leibnitz celkom mlčí. Zdá sa, že túto myšlienku svojho ducha nám predhodil k žuvaniu, len aby nám nebola dlhá chvíľa.“

Whistonova domnienka

^[142]„Tento muž premýšľal s takou neúnavnou usilovnosťou o pôvode sveta, že by si to snáď iná vec bola lepšie zaslúžila. Zamiloval sa najmä do vlasatíc a z nich vyvodzoval všetko. Podľa jeho názoru bola Zem pôvodne vlasaticou bez osi, bez obyvateľov, len ako trupeľ bez života, ktorý sa ale pohyboval okolo Slnka. Po mnohých miliónoch rokov sa udrela nakoniec do inej vlasatice a vtedy sa začala krútiť okolo svojej osi. Tým prišlo k striedaniu dní a nocí, čo stvorilo rastliny a zvieratá. Nato nastal tisícročný raj. Potom ale, keď sa všetko pokazilo, rypla nová vlasatica do Zeme a vytopila nezbedný ľud. Nakoniec má prísť zase iná, ktorá všetko vykazí ohňom. Svet ešte nikdy nečítal tak hltavo ľudský nerozum ako práve tieto názory.“

Buffonove názory

„Ani Buffon^[143] nezameškal rozjímať o takej dôležitej veci. Pôvodne kotvil podľa jeho názoru začiatok všetkého v svietiacom Slnku a v prenesmiernom počte vlasatíc, ktoré sa kolotali okolo Slnka v rôznych smeroch. Časom sa niektorá z nich mohla náhodou priblížiť k Slnku, a to dvojakou cestou: alebo sa bežiaca vlasatica vrezla do Slnka a napomohla slnečnú masu, alebo sa vlasatica oň len šikmo a povrchne šuchla, vytrhla z jeho masy okruh a prisvojila si ho. Kus odtrhnutý zo Slnka vláčila vlasatica za sebou ako vodu, rozdvojila ho na viac menších prameňov a na gule, ktoré sa podľa toho, ako boli vzdialené od Slnka, museli rôzne kolotať. Takto povstali aj obežnice a mesiace. Buffon ozdobil svoje názory pekným štýlom a predložil ich čitateľom s takou pravdepodobnosťou, akoby sám bol býval prítomný pri počiatku sveta. Tak medziiným o tom kuse vytrhnutom zo Slnka, z ktorého povstala naša Zem, tvrdil, že celých tritisíc rokov horel neustálym ohňom, a potom bola táto masa 34 000 rokov tekutá. Samo more bolo len parou, až po 25 000 rokoch spadla nakoniec z povetria voda a celú Zem zakryla do výšky 12 000 stôp. V nasledujúcich 20 000 rokoch sa voda nazhromaždila okolo ekvátora atď.“

Franklinove názory

^[144]„Keď sa povetrie stlačí, zhustne práve tak ako vážky (Gewicht), ktorými sa dosiahne stlačenie; takto sa dvoj-trojnásobným tlakom aj povetrie dva-tri razy zhustí. Môže sa tak stisnúť, že aj zlato bude po ňom plávať. Čím hlbšie sa ide do Zeme, tým hustejšie je povetrie; na sedem a pol míle bude pod zemskou kôrou najprv plávať na povetrí voda, na desať a pol míle cín, na jedenásť míľ striebro, na jedenásť a pol míle zlato. A keby sa zlato akosi vtlačilo pod jedenásť a pol míle, muselo by vyplávať na hladinu povetria ako korok. Vraj Zem je vo vnútri tekutá, ale že táto tekutina je hustejšia, ako majú nám známe husté telesá na Zemi, a preto by na nej plávali. Potom nie je nemožné, že aj Zem povstala pôvodne z povetria, ktoré zhustlo. Telesá rozličnej váhy zaujímajú im vykázanú vrstvu a akosi na tomto povetrí plávajú. Naše skaly, vrchy atď. sú — ako najľahšie — vyhodené na povrch Zeme, na ktorej aj my prebývame, a nad tým všetkým sa vznáša ešte ľahšie povetrie.

Pôvodná látka, z ktorej povstala Zem, nebolo povetrie, lebo povetrie je len výslednou látkou, a je možné, že tak ako z vody vzniká para, tak z onej pôvodnej látky vznikla Zem, skaly, vrchy, voda a povetrie.“

Krutohlav už dávno skončil toto rokovanie a prešiel k novému predmetu, ale jeho vrstovníci sa dlho neprestávali diviť nad hĺbkou týchto názorov.

„Počúvajte, bratia, poviem vám ešte Laplaceov názor o pôvode sveta, ktorý je asi najpravdivejší.“

„Čujme,“ zvolali všetci.

Laplaceove názory o pôvode sveta

„Skôr ako by som začal rozkladať o tejto veci, treba sa oboznámiť s niektorými vlastnosťami obežníc a vlasatíc:

1. Nie bez obdivu pozorujeme, že všetky obežnice udržujú ten istý smer — od západu k východu. To isté je aj s mesiacmi. Dovedna teda tridsaťštyri nám známych telies kráča a pohybuje sa jednou cestou, a keď dodáme novonájdené obežnice, tento počet ešte vzrastie. Myslíte si, že je to náhoda? Nie veru, pravdepodobne tento všeobecný pohyb a smer bude mať za grunt tú istú príčinu.

2. Pri všetkých obežniciach pozorujeme bezmála krajzový^[145] obeh okolo Slnka a ich čiara nerobí vzdialené elipsy. Najviac blúdi Pallas a Juno, ale aj to málo v pomere k vlasaticiam. Od vlasatíc sa obežnice odlišujú aj tým, že žiadna sa nepohybuje od východu na západ a nerobia veľké elipsy.

3. Rozlišujú sa aj sklonom obehu k ekliptike. Pri vlasaticiach je ohromný, pri obežniciach malý.

Keď tieto tri veci zvážime s chladnou mysľou, ich moc sa bude istotne vzťahovať na celé sústavy, ktoré účinkovali v čase pôvodu. Príčina sa má pôvodne hľadať v povetrodobnej tekutosti, ktorá udržovala obežnice v nesmiernej vzdialenosti od seba. Ak táto tekutosť dodala obežniciam krajzovitý obeh, musela potom skutočne obtáčať Slnko ako povetrie. Predtým bolo Slnko snáď ešte horúcejšie a horelo ďaleko za Urán, až potom, keď ochladlo, stiahlo sa na terajší stav.

A tak Slnko malo vyzerať ako velikánske svetlé jadro, obtočené dookola parami. Pôvodne mohlo jadro Slnku aj chýbať a bolo len obrovskou páliacou a horúcou hmlou.

Teraz ale napnite vaše mysle; budeme ďalej rozvažovať túto hypotézu, ktorá sa zdá najpravdivejšia,“ pokračoval Krutohlav.

„Počúvame, počúvame,“ zvolali všetci.

„Tak teda počúvajte. Ak teda toto svietiace jadro, klívikum^[146] (embryo) budúceho Slnka, sa náhodou nám neznámou mocou a silou okolo seba kolotalo, potom sa aj povetrie obtáčajúce Slnko muselo spolu s jadrom kolotať. A keď pôvodne blnčiace Slnko vypustilo teplo zo svojich najvnútornejších vrstiev, potom vznikla nerovnosť; vypustené časti sa ale neprestali kolotať okolo jadra. Keď sa v jednotlivých vrstvách vytvorila hustejšia masa, táto pritiahla k sebe tenšie pary, zaokrúhlila ich do gule, a tak sa dal pôvod obežniciam.“

Na tieto Krutohlavove slová neprestávali všetci híkať.

„Z toho sa dá uzatvárať,“ pokračoval ďalej Krutohlav, „že aj ich smer je rovnaký so Slnkom a že sa museli pohybovať od západu k východu. A keďže sa tieto telesá kolotali o to rýchlejšie, o čo boli vzdialenejšie od Slnka, dá sa z toho ľahko posúdiť aj ich kolotanie okolo vlastnej osi, aj ich smer. Kým tieto telesá nevychladli, zaujímali väčší priestor; vychladnuté predstavujú terajšiu hustotu.

Čo sa týka vlasatíc, aj tieto povstali takto a zdá sa, že sa pomaly sústreďujú do gule.

K tomuto všetkému nemôžem nič iné povedať ako to, že Slnko a obežnice boli prvotne pravdepodobne tekuté. Keby sme ich tekutosť tajili, nemohlo by sa vysvetliť ani kolotanie Zeme, ani Mesiaca a iných obežníc. Ako stratili obežnice svoje svetlo, to je ťažko určiť; pomocou tejto hypotézy sa nedá ani to určiť, prečo sú niektoré obežnice hustejšie ako iné. Urán je hustejší ako Saturn, Saturn je redší ako Jupiter, Merkúr je najhustejší zo všetkých. Slnko by malo byť najhustejšie, a predsa je jeho masa pätnásťkrát redšia od Merkúra.“

Na Benušovu zvedavosť, ako dlho má ešte trvať svet alebo lepšie slnečná sústava, alebo čo máme my a naši potomci očakávať, sa Krutohlav náramne zamraštil a tak nemilosrdne zakrútil hlavou, až niektorí začali veriť, že sa pomiatol. Nato ale smelo povstal, dal si znovu predložiť otázku a zadumaný neprestával hlboko premýšľať, kde a ako začať, alebo či všetko neodmrštiť a nikdy o trvaní sveta nerozumkovať. Veľmi dobre cítil, že reč o tom nemôže byť ľahká, ale ťažká ako sám predmet. Po dlhom prosení sa nakoniec vyslovil, že o tomto nešťastnom predmete sa nedá s istotou rozprávať. Nato ale chytrý Roháč, vezmúc ho za ruky, neustále ho prosil, že aj keď nie je možné všetko s istotou určiť, aby prednášal aspoň o niektorých možnostiach. Na veľké prosenie sa dal nakoniec do rozprávania.

K akým omylom dochádza

„Keďže som predtým mohol obšírnejšie rokovať o pôvode sveta, ale najmä slnečnej sústavy, považujem za príhodné nahliadnuť aj do budúcnosti sveta, čiže v čo tu máme úfať, čo očakávať alebo čoho sa máme obávať.

Už v predchádzajúcom rokovaní sme sa dopátrali vlastností slnečnej sústavy, a to s takou pravdepodobnosťou, aká sa nám teraz poskytuje. Nebude od veci nahliadnuť aj do budúcnosti, či by sme nenašli iné a nové vlastnosti sústavy, ktoré by nás bližšie poučili o trvaní sveta. Keď sa my aj pominieme a padneme za obeť nepremeniteľnej prírode a nášmu osudu, v hrudi každého povstane oná nepochopiteľná myšlienka, či Slnko, Mesiac a iné telesá sa budú vždy a večne kolotať, slovom, či budú vo svojich vlastnostiach trvať a ako?

Nebudem tu brať do úvahy omyly, ktoré sa môžu uskutočniť náhodou, lebo je možné, že doteraz neznáme vlasatice nás môžu vytopiť, znivočiť, alebo aj nejaké neznáme teleso môže celú našu slnečnú sústavu vypáliť, znivočiť, tak ako stroskotalo samoslnko v Kasiopei, o čom teraz už nieto ani zmienky. Keď teda príde k takýmto podobným a nepredvídateľným katastrofám, nesmieme o nich pre neznalosť rokovať. Bleskom usmrtený človek nerozhodne nad ľudským pokolením; ale starnutie ľudského tela, umenšovanie, jeho obšúchavanie sa počas celých pokolení nás vedie k tomu, že aj príroda sa môže vo svojich častiach, tak ako aj v celku vyžiť. Práve preto hodláme rokovať len o jednotlivých telesách slnečnej sústavy, a tu môžu prísť do úvahy dva omyly:

1. Časovité^[147] alebo periodické, t. j. miestne, vzťahujúce sa na obeh obežníc

2. Večné (saeculačné), ktoré môžu časom zmeniť obeh obežníc. Je zrejmé, že omyly prvého bodu môžu znivočiť celok, ale čo povedať o druhých — večných? Možno, že k týmto nedôjde.“

Predostriem teda túto pre nás všetkých veľmi zaujímavú vec, z ktorej sa bude môcť prejsť na ďalšie.

Každý obeh či už vlasatice alebo obežnice záleží zo šiestich určiteľných častí alebo elementov. A tieto sú: 1. veľká os, čiže čas obehu, 2. odbočenie z obehu alebo excentritas, 3. sklon obehu, 4. dĺžka peritreliumu (vzdialenosť Slnka), 5. dĺžka uzlovej čiary, 6. epocha obežnice v obehu istého času.

Tri naostatok uvedené elementy nebudú vplývať na trvácnosť sveta, ale s prvými tromi je to inakšie.

Taká veľká os sa nesmie premeniť, ba ani periodicky, lebo by stále narastala a musela narastať, a tak by viedla k omylom. Ostatné dva elementy by sa síce mohli meniť, ale len v medziach, inak by v budúcnosti mohli škodiť celej sústave. Keby napr. excentrickosť obehu Zeme bola stále väčšia, čiže podlhovastejšia, alebo keby následkom toho Mesiac prichádzal stále bližšie k Zemi, potom by sa v prvom páde na Zemi celkom premenilo počasie, v druhom páde by ale musel Mesiac tresknúť na Zem. Aj iné obežnice by boli tomuto podrobené. Jedny by sa k nám veľmi priblížili, iné vzdialili, naše roky by boli raz krátke, raz dlhé, a nakoniec by bola Zem stále zalievaná morom, a mohlo by sa stať aj to, že by sa jedna či druhá udreli o Zem.“

Následky predchádzajúceho rozlušťovania

„Nechcem vám ďalej tlmočiť samozrejmú vec, ani sa hlbšie do matematiky púšťať, ale verte mi tak, ako verí Littrow^[148] a Poisson,^[149] že terajší stav slnečnej sústavy nie je inakší, ako vám teraz prednesiem,“ poznamenal Krutohlav.

„Čujme, čujme,“ vykríkli všetci.

Nato začal Krutohlav pokračovať:

„Zo všetkých výpočtov, na ktorých som pracoval a spolu so mnou aj Newton, Littrow a Kopernik, vysvitá, že práve preto, lebo slnečná sústava je jednotná, udrží sa naveky; práve preto aj obehy veľkých osí budú a ostanú nepremeniteľné. Excentrickosť a sklon sa síce menia, ale tak málo a v istom uzavretom pomere, že nikdy nemôžu sklamať. A navyše to, že sa kolotajú jednou cestou, im dáva pečať večnej trvanlivosti. A preto ani my, ani naši potomci sa nemáme a nesmieme — čo sa tohoto týka — obávať.“

„Ach, bože, ale mi odľahlo,“ prehovoril Benuš, „že my aj naši potomci budeme večne trvať.“

„Ja by som predsa len radšej dačo z potopy zahliadol; utiahol by som sa na Ararat alebo na Kriváň a odtiaľ by som sa díval na zúrenie sveta, tak ako keď som sa díval z Avašu na bitku pri Miškovci,“ povedal Roháč.

Takto sa všetci hašterili a vtipkovali, kým im Krutohlav nepovedal tieto slová: „Pri tom by ste všetci skapali. Počkajte kúsok a počúvajte ďalej, ako to s nami vyzerá, a nerobte neplechu.“ A všetci zmĺkli.

Iné príčiny trvanlivosti sústavy

„Celok sústavy a všetky jej časti sú tak náležite a primerane rozdelené, že o akýchsi škodách sa nedá ani myslieť. Tento poriadok je samovládny, čiže monarchistický. V prostriedku sveta svieti Slnko, okolo ktorého behajú obežnice. Masa Slnka je od nich všetkých sedemstokrát väčšia, a tak im všetkým samovládne rozkazuje. Tento pomer platí aj o iných, najmä o mesiacoch. Tak masa Zeme je sedemdesiatkrát väčšia ako Mesiac, masa Jupitera je 6000-krát väčšia ako masa jeho všetkých mesiacov. Keďže Slnko má nad svojimi mesiacmi prevahu — a to silnú — je prirodzené, že nemôže dôjsť k nejakému neporiadku. Tak napr. keby odrazu dakto vyňal Perúna, jeden z jeho mesiacov by sa hneď kolotal v elipse okolo Slnka a iný by svoj obeh konal v hyperbole.

Večný poriadok, ktorý vidíme v celej sústave, sa musí vzťahovať aj na Zem. Tak končiny alebo póly Zeme sú od pamäti sveta tie isté, nepremenné. Tak sa aj moria udržujú vo svojich korytách tisícky a tisícky rokov. To boh ráčil takto usporiadať, a na počiatku bolo jeho heslo: ,Stoj!‘, aby sa jeho utešené dielo nepremieňalo!“

Pohyb telies v látke

„Už terajšie svetlo Slnka nám jadrne ukazuje, že všetky obežnice sa v ňom pohybujú. Okrem toho môžu byť ešte aj iné, tenšie látky, ktoré musia časom zastaviť beh obežníc. Nám nie je do toho nič, nech budú akékoľvek subtílne. Pravdou je, že pri tvrdej látke (matérii) našich obežníc sa ešte nič zvláštne nepozorovalo, ale napr. pri priezračnej tekutosti vlasatíc sa vec má inakšie.“

„Čujme, čujme,“ zvolali všetci.

„Vlasatica — ako som hovoril — už cíti, že sa pohybuje v látke, a tak aj jej beh je takmer každý rok o deň pomenší. Mnohé výpočty nás poučili o tom, že jej beh je stále kratší. Slovom, keď to tak pôjde ďalej, pravdaže vrazí do Slnka. Podľa istého pozorovania pred desiatimi rokmi bol jej beh o jednu tisícinu chytrejší. A tak sa za 16 000 rokov priblíži zo svojej terajšej vzdialenosti o polovicu k Slnku. Keby sa Perún schybil vo svojom behu za milión rokov o milióntinu, potom by o 70 miliónov rokov nadobudol jednu tisícinu rýchlosti a do polovice dráhy by prišiel len o 700 miliónov rokov, čiže potom by sa pohyboval okolo Slnka dvakrát rýchlejšie ako teraz. Aj keď sa tieto časy zdajú večnosťou, nakoniec by prišlo k tomu, že aj Perún by vpadol do Slnka.“

Zavŕšenie veci

„Keď sme si teda slnečnou sústavou istí na mnoho miliónov rokov, vieme, že predsa len nebude trvať večne. Tak ako všetky veci na Zemi trvajú len istý čas, neudržia sa v tej istej forme, ale sa pretvárajú na iné telesá. Každý rok zima všetko ruší, celé pokolenia zvere vykapali a celé národy sa prejavili iba ako tieň. Všetko je lapené časom a podľa určenia vychádza na nivoč. Či teda Zem a iné telesá sveta nemajú byť podrobené tomuto všeobecnému zákonu? Akým právom by sme to žiadali? Či celé slnká hviezd sa nepominuli a nezblnkli? Takéto katastrofy sú nám nepochopiteľné len preto, že my sme malí! Tam sa istotne inakšie meria, a Mliečna cesta je len vzdialenou stopou nekonečného sveta!

Keď teda naša Zem zostarne a raz sa znivočí, môžeme skuhrať proti večnému zákonu alebo sa mu protiviť? Všetko, čo má na svete svoj pôvod, musí mať aj smrť; kde je pokrok, tam musí prísť aj k zavŕšeniu a ku koncu. Takéto zakapanie sa udeje pravdaže len vo formách. A tak sa všetko pominie, len jeden, nám neznámy ostane — večný boh!“

Na tieto Krutohlavove slová všetci poslucháči hlboko vzdychli a Krutohlav sám, velebiac boha, zavrel knihu.

Hneď ako Krutohlav dokončil predmet o trvaní sveta, rozkázal, aby šarkan letel niekoľko míľ nad Zemou takou rýchlosťou ako orol.

„Hľa, vidíte krajinu, nad ktorou letíme,“ preriekol Krutohlav, „bola raz plná turov a močarín a teraz je bohato ľudnatá. Stále sa tu búria pozostatky predchádzajúcich národov, títo kráľa, tamtí cisára a iní zase republiku vymýšľajú. Ľud je to statočný, poctivý, ohnivý, učený. Škoda, že jeho heslo je: móda.“

Nato sa Benuš pozrel dolu a uzrel slečnu, ako ide s peknou modlitebnou knihou do chrámu. Čo to? — Práve to je móda — a naozaj sa všetko obyvateľstvo zanášalo knihami.

„Amen! Vravím vám, tento morálne presilený národ sa čoskoro ešte väčšmi presilí, a keď chce žiť, musí sa prerodiť. Čo vám mám ale povedať o tejto tu pod nami ležiacej krajine?“ odpovedá Krutohlav tým, ktorí sa ho vypytujú. „Nie sú to ešte ani tri storočia, čo zastrašovala Európu. Teraz leží jej sláva skrytá v tieni,“ odpovedá Krutohlav. „Kraj je to prekrásny, v Európe Taliansku a voľakedajšiemu Grécku podobný. Bohatý na kovy.“

„Ale čo značia ozrutné budinky, v ktorých vidím len pretvárku v páse obtočenú povrazom?“ skočí Krutohlavovi do reči Svatovit.

„Mlč,“ odpovie onen, „to je osud tohoto národa.“

„A čo tam na úžine robia červenáci?“

„Mlč, vravím ti, to je znak slabosti národa.“

„Už dáko dlho letíme nad samou rovinou a ani vŕška nebadať!“ vykríkol zadumaný Roháč, „čo je to za krajinu?“

„Nesťažuj si, nájdeš tu pripočítané aj kopce, aj vrchy, aj hole. Tento národ, nad ktorým zotrvávame, bdie nad inými; že ako? Nad tým uvažujte! Tu ide o to: Čo som ja, čo ja som, či svet vznikol z polovičnej nuly alebo z celej?“

„Ale čo je to? Vidím dlhé a široké laby — a na širákoch samé dierky,“ okríkol udivený Benuš Krutohlava.

„Nechaj to, tento národ sa stará o to: „ja som“! Bola to raz veľmi podivná a pamätná krajina, teraz sa mrákota nad ňou vznáša. Pravda je, že tu aj panenky, aj ženy chodia zakuklené. Ale prečo? Pre temnotu tunajšieho sveta!“

„A toto tu je čo? Samé lode. Najväčšia psota a najväčšie bohatstvo. Samí červenáci. Radosť so zármutkom, pracovitosť s lenivosťou, zisk a osoh. Iste tu bývajú len samí kupci.“

„Nechaj ich,“ odpovie Krutohlav Slavínovi, „aj oni budú trvať len istý čas; aj na východe, aj na západe sa čierne oblaky zháňajú. Budúcnosť ukáže a rozhodne, čas už udrel!“

„Toto je kraj kde Slnko nikdy nezapadne,“ začal Krutohlav ďalej rozumkovať, „kraj velikánsky, obrovský. Jeho duševná sila sa stále vzmáha a hneď v nasledujúcom čase má svojím duchom a telesnou mocou zatriasť Európou. Tento kraj je… je…“

Vtom akoby bol hrom do šarkana udrel, celý sa otriasol a mal udrieť o končiare Tatier, na Kriváň. Všetci sa zdesili, a najmä Krutohlav, lebo predvídal veľké nebezpečie, ktoré pre nich nastáva.

„Hore veslá, chytro a bystro, napĺňajte bubny a trúby dymom, lebo je hneď veta po nás!“ vykríkol Krutohlav rozhorlene.

Všetko pracovalo, ale prešlo už dvadsaťštyri hodín a nič nepomohlo.

„Amen, vravím vám, pracujte čo a ako kto vie.“

Celá spoločnosť sa nachádzala vo vytržení. Amen! Húšťava oblakov zakryla sem a tam lietajúceho šarkana, a bolo po všetkom.

*

Poznamenanie. Mnohí priatelia sa spytovali olejkárov, šafraníkov, hvezdárov atď., či nič nepočuli o strašlivej smrti Krutohlava. Títo ľudia nevedeli o ňom nič isté povedať a hvezdári zo Stuttgartu a Mníchova odpovedali, že síce spozorovali obežnici podobnú potvoru, ale kde by sa bola podela, to nevedia. A tak aj my nevieme odpovedať, kde sa podel Krutohlav so šarkanom a so svojimi spoločníkmi. Je možné, že ho zachvátila najnovšia obežnica, a on tam takmer iste žije pohodlnejší život ako na nešťastnej Zemi.

Koniec všetkému