ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horí Moskva! — vieš, to Slavian-Rossija! —
To pekla žiar, to jednak svetlo neba!
Mečom plamenným tu cherub pomsty zvíja,
tu kajúcej žertvy bohumilá veleba:
Žiar polnočná blýska nocou Európy,
ľadov večných pohorie v nej sa topí —
a vidí tmieť sa a vidí hasnúť v nej
hviezdu svoju pyšnú plemien veľký zlodej.

Bežia vlci a — zazrúc vatry — stanú, —
uletujú sovy a netopiery, —
odvážni orli — vzdorujúci vulkánu —
s ožhnutou peruťou lezú v rodinné diery: —
No, zlato tak zmetáva kal troskavý,
no, mladosť, tá rada sa s ohňom baví,
svätoduch ohňom krstí turíčí sbor,
ohňom svätým žiari slávy jasný pozor!

Moskva horí! — čujte, cudzín plemená!
Hlúpi, besní, zbabelí na zvon bijú:
Haste, rúca sa bratov deliaca stena!
Na horúcich hrudiach skrahlé čuvstvá ožijú! —
Jak to hreje, z palácov i z koliby!
Jak to svieti — slncia tak nemohli by! —
A čo tak svieti? — osvety svätá lúč!
Aký oheň horí? — lásky zlatá obruč!

Hľa, v ohni tom starý vesmír dotlieva,
svetlo pred svoj súd staré hriechy ženie,
obzorom šumí lží historických pleva,
v oblakoch nesie sa slavian-ľudu spasenie;
trúby hrčia, mohyly vyzivujú,
žily mŕtvych prúdenie nové čujú,
pradávni známi vidia sa tvárou v tvár,
deje nesú viere sladký plný pohár.

Zdravstvujteže! — Pozdrav tento dovieva
k svätomestu, k Moskvy-maťušky lonu,
k hradu Petrovmu, ktorý obmýva Neva,
ku kozáckym brehom voľnotokého Donu —
od hôr našských, od slovenských Karpatov,
od kolísky rôznych slavianskych bratov
a od Dunaja, kde prvý zvonil hlas:
Vzájom, Slavian! jeden všetci máte obraz! —

Zdravstvujteže, — telo veľkého slova:
Za všech jeden a všetci za jednoho! —
Nerozdielna je súdov našich osnova!
Všetci! — nie-li, málo je naše mnoho! —
Slnce svet náš: vostoka zoru mladú
družku chceme hesperídke západu;
zhorí bez chládku severa južný mier,
južnú vatru želá ľadom stuhlý sever!

Slavianstvo je kríž! — štyri jeho ramená:
Hlava sever, — juh jeho je podnožie, —
pravicu božiu východ svätý znamená —
a západ je sťaby ľavé rameno božie:
Len v celku tom viery svätej znamenie! —
Slavianstva niet, kde dreva spásy nenie! —
A keď Slavianstva pod božím nebom niet,
kniha dejín čože? — tabla planých klebiet!

Od štyr uhlov, Vy, prišlí slaviansveta,
nás želáte v ruskej vidieť výstave? —
Jákobe, tvojom po Jozefovi veta!
Len krvavé rúcho vidíš po drahej hlave!
Predali ho, — bratia ho zapredali,
s faraónom kupci sa pojednali:
Tak veštec tento, snár, strážny tento tak
v rabstvo divné padol — sľubné dieťa — Slovák!

Čo tam halena, čo opasok Detvana,
čo valaška, čo krpcov pár s návlaky?
Čo Detvianky postava maľovaná
a okrúhly lakeť a pozor bystrozraký?
To kvety sú, ktoré vietor unáša,
to dedičstvo hôr, chalupy, salaša:
No, kde svedectva vyššieho žitia nám? —
Bratia, tieto stanom Vašim tuto podám.

Odrodilstva — zradou značené — líce?
Želiez kruhy a tváre zapľuvané!
Obrazy temníc a vzorky šibenice?
Mozoľou nevďačnou pokryté tvrdé dlane? —
Nie! — deň súdny čaká toho výstava! —
Vám, Slaviani, slovenský ľud podáva
vieru nezlomnú v triumfy božích práv, —
svornú ruku, — vrelé srdce, — bratský pozdrav!