ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slobodná junač! Znáš tú vrstvu svoju
tam v dávnej Sparte, — z ocele, z kremeňa,
nepriučenú mäkkému pokoju,
neznajúcu nič, len hrdinov mená:
Krásna mlaď! krásno-li to, čo vynúti
medená doska a železné prúty? —

Na smutných poliach požunských stáli my,
keď o Slovensko prvé kostky hrali,
titanský vrah stál pred nami malými,
ním hrôza triasla, my sme sa nebáli:
Odkiaľ smelý ten zápal? — nám velelo
Ľudovítovo bohatierske čelo! —

Osemkrát sa už omladili roky,
čo pod lipami národ riekol slovo:
Mlaď priskákala, opásala boky,
nezbedne kričiac: sem prach a olovo! —
Čo ozbrojilo mlaď vôľou a mocou? —
Hlas bratov starších a vážny prst otcov.

Dospelá junač! dnes už bežíš sama
v hromady, čaty, skupštiny, tábory,
rušiaš už napred vlastnýma nohama
a vlastná k sláve päsť dráhu vám borí,
a chlap do chlapa čo by ste odvisli,
visieť budete, ale — neodvislí! —

Vy zaľúbenci, — mladosť rada ľúbi,
v lúčoch mesačných ľúbosť rada chodí, —
hľaďte na tmavé hôr balkánskych zruby,
na východ, kde sa nová doba rodí, —
choďte, — kde sliepňa mesiačik rohatý —
s hroznou ľúbosťou k ujarmenej brati!

Hej, orlíčatá! stvrdli vám zobáky,
podrástli brká, pazúry zostreli,
žiarou plamennou prebleskujú zraky, —
zloba a krivda — tie vám ich pretreli;
moc vaša, hanba vaša vás vyzýva:
Rozdrapte hnusné poroby ohnivá! —

Predvšetkým: svornosť, svornosť, svornosť, synia:
zahyňte, — medzi sebou nebite sa! —
Len z roztržky vás potomci obvinia,
za hriech vady len odsúdia nebesá:
Svätým budiž vám božie to tam slovo,
Svätoplukov prút, uhlie Kollárovo!

Uctite otcov mozole krvavé,
uctite, čo tí životom dobyli,
nepovoľujte každý svojej hlave,
boj bijúc na ich staňte si mohyly:
Kedyže príde k vysokej budove,
keď každý osve kope grunty nové?!

Chráň sa sveta: diabla, krvi, tela,
vyhádžte hárem — diván z Carihradu!
Vám nepristane šialenosť zbabelá,
svetáctvo rodí odrodilú zradu:
Ba, niet Slovana bez božieho slova
a niet spasenia krem kríža Kristova!

Syn márnotratný! — podvodná sloboda,
žranie, lokanie, nosiť sa bohato,
v necudnom lone hriešna polahoda:
Sviniarstvo, handry, potupa a mláto! —
Milosti dôjdu kajúci pohania,
ale národom niet brány pokánia!

Synovia, bratia! — moc, vraj, to je veda,
čarovná ľudstva okrasa umenie:
Kňazom a mníchom knihy!? — beda, beda!
Či svetlo ducha pre každého nenie?
„Noble passion: pipa, puška, kone!“
Tak tí, — čo jakživ mali nás v pohone:

Psie kože! jedno, poviem-li: psie hlavy!
Kartári, ktorým hrou je „naše, vaše“:
Už doby novej päta vás zadlávi,
dieťa vaše sa proti vám opáše;
zákonom krytý a stavom — Rajnoha
už berie diel svoj po zákone z Boha!

Učte sa, mládež! nové časy stali,
slávni dosiaľ len boli tí, čo bijú;
my sme robili, iní si písali —
zlodeji, lhári — našu históriu:
Učte sa, cvičte! — bo vymrú poeti,
beda nám v hrobe, otcom — nemých detí!

Hurrá, mládenci! napred, bohpomozi!
Slavian-géniov prápor pred radami,
krídlami svorné bratstva hradbovozy,
naše modlitby, žehnania nad vami,
naspäť nesmiete — tam priepasť ohnivá —
a nad ňou trúba dejín spravodlivá!