ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[3] Báseň prvý raz uverejnená v alamanchu Tábor 1870, 1 — 5.

Andrej Trúchly-Sytniansky koncom šesťdesiatych rokov chcel vydávaním almanachov a „Národnej bibliotheky“ zaktivizovať slovenský kultúrny život. Keďže však v podobných podujatiach nemal nijaké skúsenosti, požiadal Sládkoviča v liste z 23. septembra 1869 o radu ohľadne pripravovaného almanachu: „Predne Vašnosť prosím, by ste svoju mienku vyslovili: jaké meno by Almanachu tomu bolo prístrojné. Či ,Lipa‘? To by snáď p. Viktorin protestoval. Či Nitra? Hron? Tatran? Zora? Živena? Kytka? Jutrenka? Tatranská Ruža?

Za II-hé, komu bych ho mal venovať? Či blahej pamäti Jeho Exc. Biskup-predsedovi Moysesovi? — Strossmayerovi? Červenovi? Franciscimu? Bývalým národním kandidátom?“

Keď Sládkovič na Sytnianskeho otázky neodpovedal, Sytniansky sa opäť obracia na Sládkoviča (5. septembra 1869) s naliehavou prosbou, oboznamujúc ho s návrhmi Viliama Paulinyho-Tótha (Umena, Jutrenka, Nitra). Sládkovič na opätovné vyzvanie odpovedá listom 10. októbra 1869: „Radíte sa o príhodné meno pre nový almanach Váš? Z navrhovaných mien ani Vašich, ani p. Paulinyho nevidí sa mi žiadno. ,Lipa‘ bola, — ,Nitra‘ bola, — ,Hron‘ (Hronka) bola — ,Tatran‘ (Tatranka) bola, — ,Zora‘, ,Vesna‘, ,Jutrenka‘ atď. všetko mená užité. Rovnosť mien zavadzia v histórii literatúry, — i ináč pôvabnosti novoty — čo svet žiada, nepodáva. Mytologické názvy nerada má prebudilá národnosť. ,Odi profandum vulgus!‘ Dosť už tých Helikonov a Parnassov. Mne by sa páčilo meno špeciálnejšie, vzaté z našej slovenskej prítomnej doby, meno charakterizujúce zvláštnu potrebu národa, ctiace zjav taký, ktorý skvelým pruhom novejšej historie.“

Navrhuje teda štyri názvy. „Primo loco narádzal bych názov ,Omladina‘ — Almanach je kniha najmä pre mládež. Venoval by som to — nie osobám, akokoľvek slovutným — ale idei, tedy ,Omladinám slavianskym‘… Druhé by bolo ,Tábor‘ alebo ,Tábory‘. Je to slovo označujúce spolkovania slovanské, jediný dvihač a živel nepremožný veku nášho. Venovať knihu národu bratskému, Čechom — tak víťazne a ohromne teraz zbrojou touto vývodiacemu… Tretie by bolo ,Vospor‘ (Bospor) alebo ,Dardanelly‘ — poťahom na východnú otázku súletia tohoto. Venovanie juhoslovanským bratom… Dobre by bolo, jednoducho „Kniha slovanských krásavíc (sestier, žien, družíc a t. pod.)“.

Sládkovič napísal báseň „To české tábory!“, dúfajúc, že Sytniansky pomenuje svoj almanach „Tábor“. „Sľúbenú báseň tu máte. V chorobe, v trudných okolnosťach a t. p. hlava oslabená. Len čo tu i tu zhreje sa duša pohľadom na kríž a boje naše. Vyvolili ste si názov ,Tábor‘: Nuž tu je slovo o prvých, t. j. českých táboroch. Bodaj že by len zastal i okolo diela Vášho veliký Tábor spisovateľov a odberateľov!

Nebolo by tuším zbytočno, keď by ste mi ráčili poslať druhú korrektúru básne pripojenej — na revíziu.“ (Z listu 23. októbra 1869.)

Medzitým Sytniansky sa definitívne rozhodol dať almanachu názov „Tábor“ a vzápätí informuje o tom Sládkoviča v liste z 30. novembra 1869: „Vašnostinná výborná práca príde na záhlavie almanachu ,Tábor‘; chcel som ho na mnohé vyzvanie tak menovať, ako som Vám písal, totiž ,Pokrok‘, no Vaša báseň a mnohé od Bottu, Tomášika, Dobšinského — hlasujú za ,Tábor‘.“

Keď teda Sytniansky nazval almanach „Tábor“, Sládkovičova báseň „To české tábory“ dostala sa na čelo almanachu.

Zachovaný rukopis skladá sa z dvoch listov rozmerov 34 × 21 cm s podpisom Sládkovičovým a s dátumom: „r. 1869 v Oktobri.“ Slohy sú číslované.

Medzi Sládkovičovými rukopismi je aj iný rukopis (1 list rozmerov 29 × 23 cm), písaný cudzou rukou, na ktorom je Sládkovičov podpis i opravy. Ide o prepis pôvodného rukopisu.

Náš text v porovnaní s textom rukopisným vykazuje tieto odchýlky: v. 26: svietia — svieťa; v. 39: slobodnej — svobodnej; v. 44, 45: tisne — tiskne; v. 51: slobody — svobody; v. 57: Šľachta — Šlechta.