Memento mori

Žltej hliny kôpka tu ťa prichlopí,
o starosti, biede v hrobe niet stopy.
Údov tvojich kosti v prach sa premenia,
duša iba večná nezná zotlenia.

Márny hónor, pôžit, rozkoš vyhynú,
výtržnosti bludné vetrom pominú.
Modlitby a práce, bôľny súžby ston
pospiechajú k hviezdam, zdobia Boží trón.

Lichvy, role, striebra rakvy nechce tíš,
nahýs’ prišiel na svet, nahý odletíš.
Dobré skutky, ctnosti s tebou vandrujú,
blaženosti rajskej duchu vykľujú.

Priateľov i známych musíš zanechať,
posledná ti k všetkým chvíľa tá je hať.

Neúprosná smrť tá priazeň rozdrapí,
teplá milých láska vyjde na strapy.

Príbuzným, pokrvným rečieš už s Bohom!
v žití tomto zemskom, trápnom, úbohom.
Zbožný mier i svornosť nech ich stužuje,
od nešťastia hriechu nebe zdržuje.

Milosrdný Kriste, drahý Spasiteľ!
prijmi sluhu svojho, tvoj bol chváliteľ.
Odpusti mu krehkosť, zdvihni v slávy blesk,
uchláchoľ nám zármut, utíš srdca stesk.

V. 10. XI. 1916